Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202197
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1722202197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v sporovej veci žalobcu: C. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom: G. B. XXXX/XX, G., proti žalovanej: C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: R. X, C., právne
zastúpená: Advokátska kancelária Monika Gajdošová s.r.o., so sídlom: M.R. Štefánika 27, Pezinok, IČO:
46 656 308, o zaplatenie 1.700,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 25. septembra 2023, č.k. 8C/62/2022-115, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 25. septembra 2023, č.k. 8C/62/2022-115,
p o t v r d z u j e.

II.Žalovanejsaprotižalobcovi priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavpomere100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 25. septembra 2023, č.k. 8C/62/2022-115 žalobu v celom
rozsahu zamietol a priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v pomere úspechu 100 %.

2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 06.12.2022 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú na zaplatenie sumy 1.700,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.700,-

eur od 02.12.2022 do zaplatenia, všetko do troch 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a priznal
nárok na náhradu trov konania. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu
Pezinok č.k. 43Pc/6/2022-54 zo dňa 16.06.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.07.2022, súd
zrušil vyživovaciu povinnosť žalobcu C. Y., naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Pezinok,
č.k. 12P/265/2012, počnúc dňom 13.06.2019. Uvedeným dňom žalovaná ukončila sústavnú prípravu
na povolanie a bola schopná sama sa živiť. Výživné, určené pre žalovanú podľa rozsudku Okresného
súdu Bratislava-vidiek č. 16C 92/96 zo dňa 27.09.1996, v spojení s rozsudkom č. 28P 218/2009 zo

dňa 26.03.2010, vydaným Okresným súdom Pezinok a v spojení s rozsudkom č. 11CoP 375/2011,
vydaným Krajským súdom Bratislava, bolo do roku 2013 poukazované žalovanej prostredníctvom
súdneho exekútora JUDr. Dušana Noskoviča, a to na základe exekučného príkazu EX 62/2009. Na
základe opravného exekučného príkazu vydaného Exekútorským úradom Pezinok, súdnym exekútorom
JUDr. Dušanom Noskovičom zo dňa 04.03.2013 a opravného exekučného príkazu zo dňa 03.07.2013,
bolo bežné výživné vo výške 130,- eur a následne po znížení výživného v zmysle rozsudku Okresného
súdu Pezinok, č.k. 12P/265/2012 zo dňa 28.05.2013 v sume 50,- eur, poukazované žalovanej priamo

prostredníctvom Sociálnej poisťovne ako platiteľa dôchodku, a to z dôvodu, že všetky pohľadávky z
titulu dlžného (zročného) výživného, ako aj trov exekúcie, boli zo strany povinného riadne uhradené. Z
uvedeného je zrejmé, že ku dňu 03.07.2013 mal žalobca všetky pohľadávky titulom zročného výživného
voči žalovanej riadne uhradené a bol povinný jej uhrádzať len bežné výživné, čo prostredníctvom zrážokz dôchodku aj riadne realizoval. Podľa uvedeného opravného exekučného príkazu Sociálna poisťovňa
vykonávala zrážky z dôchodku žalobcu, a to až do 03.05.2022, kedy bolo vykonávanie zrážok ukončené
na základe zrušenia exekučného príkazu č. EX 19605/18 (pôvodne EX 62/2009) súdnym exekútorom

JUDr. Krutým (zmena súdneho exekútora JUDr. Noskoviča na JUDr. Krutého). Vzhľadom k tomu, že
žalovaná v čase od 13.06.2019, kedy došlo právoplatným rozhodnutím súdu k zrušeniu vyživovacej
povinnosti žalobcu voči žalovanej, až do 03.05.2022 poberala od žalobcu výživné, ktoré jej už nepatrilo,
došlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu. Celkovo žalovaná poberala platby výživného
bez právneho dôvodu od júla 2019 do apríla 2022 v celkovej výške 1.700,- eur. Jedná sa o sumy: za

rok 2019: 6 x 50 eur = 300,- eur (júl až december), za rok 2020: 12 x 50 eur = 600,- eur, za rok 2021:
12 x 50 eur = 600,- eur, za rok 2022: 4 x 50 eur = 200,- eur (január až apríl). Žalobca sa pokúsil o
mimosúdnu dohodu so žalovanou, naposledy výzvou zo dňa 28.11.2022, s určením lehoty na zaplatenie
do 01.12.2022. Žalovaná aj napriek tomu do dnešného dňa svoj dlh neuhradila.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že nárok v celom rozsahu neuznáva. Žalovaná krátko

po ukončení sústavnej prípravy na povolanie dňa 12.06.2019, kontaktovala príslušný exekútorsky
úrad, aby sa informovala o stave exekúcie s cieľom zistiť, či platby, ktoré jej naďalej boli vyplácané
sú oprávnené nakoľko jej nárok na bežné výživné zanikol a či vyplatené platby súvisia s dlhom na
výživnom, ktoré žalobca v minulosti nikdy riadne neplatil. Bez odpovede zo strany exekútorského úradu
žalovaná svoje žiadosti neskôr zopakovala viackrát e-mailom aj písomným podaním. Exekútorsky úrad

až odpoveďou zo dňa 11.02.2022 oznámil žalovanej, že exekúcia je aktívna z dôvodu, že evidujú
nedoplatok na zameškanom bežnom výživnom a poslednú splátku zo dňa 25.03.2013. Z dôvodu, že
žalovaná až do začiatku februára 2022 nemala žiadnu odpoveď z príslušného exekútorského úradu,
podalanaSlovenskúkomoruexekútorovsťažnosťzodňa03.02.2022.Následnebolasťažnosťžalovanej
stanoviskom Slovenskej komory exekútorov zo dňa 28.02.2022 vyhodnotená ako neopodstatnená. Z

jej písomného stanoviska tiež vyplynulo, že exekútor doposiaľ evidoval dlh na zameškanom výživnom
iba ako čiastočne uhradený a nakoľko mu nebol doručený návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu
úhrady pohľadávky pokračoval exekútor vo vymáhaní nárokov oprávnenej. Žalovaná z dôvodu, aby
predišla prijímaniu neoprávnených platieb tiež aj osobne nahliadla do príslušného exekučného spisu
dňa 05.04.2022. Na základe zistení o aktuálnom stave exekučného konania žalovaná žiadala dňa

26.04.2022 exekúciu zastaviť. Na základe vyhlásenia žalovanej, že eviduje pohľadávky voči žalobcovi
ako uhradené v plnom rozsahu, vyhotovil exekútor dňa 27.04.2022 konečné vyúčtovanie exekučného
konania, v ktorom uviedol výšku vymáhaného a vymoženého nároku oprávneného vrátane dodnes
neuhradených trov exekučného konania. V časti o vymáhanom nároku sú pohľadávky oprávneného (v
tomto konaní žalovanej) uvedené nasledovne: 2.400,- eur zročné výživné; výživné 130,- eur mesačne

od 09.02.2011 do 18.06.2013; výživné 50,- eur mesačne od 19.06.2013 do 12.06.2019, výživné 150,-
eur mesačne od 18.11.2008 do 08.02.2011. Žalovaná osobitne poukazuje na výsledok konečného
vyúčtovania, podľa ktorého je výška vymoženého nároku zhodná s vymáhaným nárokom žalovanej
pričom nevznikol žiaden preplatok, ktorý mal podľa tvrdení žalobcu byť žalovanej vyplácaný bez
právneho dôvodu od júla 2019 do apríla 2022. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie žalobcu, že

žalovaná poberala platby výživného bez právneho dôvodu od júla 2019 do apríla 2022 je absolútne
nesprávne. Žalovaná mala za to, že žalobca vo vzťahu k preukázaniu svojho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia neuniesol dôkazné bremeno. Žalobcom predložené dôkazy ani skutkové
tvrdenia nepreukazujú žiaden majetkový prospech žalovanej prijatý bez právneho dôvodu. Žalovaná k
veci tiež uviedla, že nakoľko si žalobca voči žalovanej uplatňuje zaplatenie platieb výživného za obdobie

od júla 2019 do apríla 2022, považuje platby označené žalobcom v režime podľa § 107 Občianskeho
zákonníka, za premlčané.

4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovení § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, §
517ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník(ďalejlen„OZ“),§78ods.2.zákonač.36/2005

Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie v spore posudzoval, či medzi stranami sporu mohlo ísť o vzťah z
bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy v
§451ods.1a2OZ.Uviedol,žežalobcasažaloboudomáhal,žeakootecdieťaťanazákladerozhodnutia

súdu prispieval na výživu dieťaťa ešte aj po tom, čo dieťa začalo pracovať a bolo schopné samo sa živiť.
Ide o žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda vrátenie výživného, na ktoré už nebol právny
titul, resp. právny dôvod, ktorý odpadol (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ďalej uviedol, že žalobca
si žalobou uplatňuje voči žalovanej nárok na vrátanie, resp. vydanie bez právneho dôvodu vyplatenýchplatieb výživného, ktoré podľa exekučného príkazu vykonávala Sociálna poisťovňa zrážkami z dôchodku
žalobcu vo výške 50,- eur mesačne za obdobie od júla 2019 do apríla 2022, všetko spolu vo výške
1.700,- eur. Súd prvej inštancie uviedol, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je ich zákonná

povinnosť a trvá až do času, kedy sú deti schopné samé sa živiť. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k.
43Pc/6/2022-54 zo dňa 16.06.2022 zrušil počnúc dňom 13.06.2019 vyživovaciu povinnosť žalobcu k
žalovanej. Hoci rozhodnutie o zrušení vyživovacej povinnosti nadobudlo právoplatnosť dňa 08.07.2022
toto rozhodnutie ma deklaratórnu povahu s účinkami ex tunc, t.j. v tomto prípade od 13.06.2019, kedy
žalovaná nadobudla schopnosť sama sa živiť. Podľa ust. § 78 ods. 2 Zákona o rodine sa spotrebované

výživné nevracia len v prípade, že dôjde k zvýšeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za
uplynulýčas.Totoustanoveniesanevzťahujenaplnoletédeti,výkladomacontrariojetedaplnoletédieťa
povinné výživné vrátiť, aj keď došlo k jeho spotrebovaniu. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami
nebolo sporné, že žalobca prostredníctvom Sociálnej poisťovne zrážkami z dôchodku žalobcu vo výške
50,- eur mesačne za obdobie od júla 2019 do apríla 2022 uhradil výživné spolu 1.700,- eur. Žalovaná
v konaní vzniesla námietku premlčania, kde uviedla, že nárok od júla 2019 do apríla 2022 považuje

za premlčaný, a preto sa súd prvej inštancie sa ako prvým zaoberal dôvodnosťou danej námietky. Súd
prvej inštancie skonštatoval, že prvá platba výživného za rok 2019, ktorú požaduje žalobca bola poslaná
žalovanej dňa 25.07.2019, teda v tento deň sa žalovaná prvýkrát bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu
a ide o dátum, kedy začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba tak
uplynula dňa 25.07.2022, žaloba na súd bola podaná dňa 06.12.2022. Žalobca sa mohol dozvedieť o

tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil dňom právoplatnosti rozsudku
o zrušení vyživovacej povinnosti, t.j. dňa 08.07.2022, kde by subjektívna premlčacia doba uplynula dňa
08.07.2024. Keďže subjektívna premlčacia doba plynie len v rámci objektívnej premlčacej doby, nárok
na vrátenie sumy 50,- eur za júl 2019 považoval súd prvej inštancie za premlčanú. Taktiež platbu, ktorú
poukázal žalobca žalovanej dňa 25. augusta 2019, považoval za premlčanú, objektívna premlčacia doba

uplynula dňa 25. augusta 2022, platbu zo dňa 25. septembra 2019, považoval za premlčanú, objektívna
premlčacia doba uplynula dňa 25. septembra 2022, platbu zo dňa 25. októbra 2019, považoval za
premlčanú, objektívna premlčacia doba uplynula dňa 25. októbra 2022, platbu zo dňa 25. novembra
2019,považovalzapremlčanú,objektívnapremlčaciadobauplynuladňa25.novembra2022,nazáklade
uvedeného námietku premlčania súd prvej inštancie považoval v časti za dôvodnú. A preto súd prvej

inštancie vykonal dokazovanie ohľadom zvyšnej časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od
žalovanej.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami bolo sporné, či na strane žalovanej došlo k
bezdôvodnému obohateniu. Predmet sporu učinil podanou žalobou žalobca a požadoval nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu. Preto to bol žalobca,
ktorý mal dôkaznú povinnosť, teda povinnosť preukázať, že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné
obohatenienajehoúkor.Súdprvejinštancieuviedol,žezákladnýmpredpokladomvznikubezdôvodného
obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkazné bremeno o existencii
bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Obdo/16/2008

zo dňa 16. decembra 2008). Podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že by na strane žalovanej
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Uviedol, že z listinných dôkazov predložených žalovanou vyplývalo,
že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v konečnom vyúčtovaní exekučného konania - daňový doklad
zo dňa 27.04.2022 uviedol, že vymáhaná pohľadávka oprávneného bola v sume 2.400,- eur (zročné
výživné) 130,- eur (výživné) mesačne od 09.02.2011 do 19.06.2013, 50,- eur (výživné) mesačne od

19.06.2013 do 12.06.2019, 150,- eur (výživné) mesačne od 19.11.2008 do 08.02.2011, vymožený nárok
2.400,- eur, celkom uhradené výživné ku dňu 26.04.2022 - 13.620,- eur, preplatok nula eur. Listom zo
dňa 11.02.2022 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý oznámil žalovanej, že na vymoženie pohľadávky vo
výške 1.932,02 eur (zročné výživné), 130,- eur (výživné) mesačne od 09.02.2011 do 18.06.2013, 50,-
eur (výživné) mesačne od 19.06.2013 a príslušenstva je exekúcia aktívna, nakoľko eviduje nedoplatok

na zameškanom bežnom výživnom a poslednú splátku zo dňa 25.03.2013. Z prehľadu úhrad výživného
od súdneho exekútora JUDr. Krutého, PhD. za obdobie od 06.04.2010 do 25.03.2022 vyplývalo, že
žalobca hradil spočiatku výživné nepravidelne. Z daného prehľadu podľa názoru súdu prvej inštancie
jednoznačne vyplýva a potvrdzuje, čo uviedol súdny exekútor v konečnom vyúčtovaní, že exekúcia bola
aktívna, pretože bol nedoplatok na zameškanom výživnom od 09.02.2011 do 08.07.2011, od 25.03.2013

do 24.07.2013, nakoľko nebolo uhradené výživné. Z prehľadu úhrad od súdneho exekútora vyplývalo,
že platbu vo výške 857,20 eur zaevidoval dňa 26.04.2022 na základe vyhlásenia oprávnenej/žalovanej,
že eviduje pohľadávku oprávnenej ako uhradenú (pozn. súdu čím sa oprávnená dobrovoľne vzdala),
a tým následne po zarátaní platieb výživného na zročné výživne po dátume 13.06.2019 a započítaníplatby, ktorej sa vzdala žalovaná, súdny exekútor ku dňu 26.04.2022 exekúciu ukončil. Žalobca mal za
to, že neexistoval nedoplatok na výživnom, kde pôvodný súdnu exekútor JUDr. Dušan Noskovič potvrdil
ukončenie exekúcie aj splatenie trov exekúcie. Z predloženého príkazu na začatie exekúcie adresovanej

Sociálnej poisťovni vyplývalo, že podal návrh na vykonanie exekúcie č. EX 62/2009 zo dňa 04.05.2009
na vymoženie zročného výživného ku dňu 20.08.2012 vo výške 1.854,19 eur. Následne súdny exekútor
opravným exekučným príkazom z 04.03.2013 uviedol, že zročné výživné ku dňu 16.10.2012 je vo
výške 30,78 eur uhradené v plnej výške, ako aj predbežné trovy exekúcie, sumu bežné výživné má
poukazovať priamo na účet oprávnenej. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal

preplatenie vymáhaného nároku na výživnom, pretože, pokiaľ mal žalobca dlh na výživnom, tak aj
v prípade, že v konkrétnych mesiacoch zaplatil vyššie sumy výživného, ako boli súdom stanovené
za daný bežný mesiac, tak bolo potrebné sumu, ktorá prevyšovala bežné výživné, započítať na dlh,
ktorý žalobcovi vznikol na výživnom ešte za predchádzajúce obdobia. Je pravdou, že vyživovacia
povinnosť zanikla dňa 13.06.2019, ale tvrdenia žalobcu, že žalovaná poberala platby výživného bez
právneho dôvodu od decembra 2019 (pozn. súdu kde súd prihliadal na námietku premlčania) do apríla

2022 a tým sa bezdôvodne obohatila, zo strany žalobcu nebolo preukázané, nakoľko v čase zániku
vyživovacej povinnosti nebol dlh žalobcu voči žalovanej v celom rozsahu splatený, exekútor pokračoval
vo vymáhaní jej nároku až do zaplatenia. Takto uhradené vyššie výživné sa započítalo na starší dlh
žalobcu, taktiež súdny exekútor si ponechával časť zo zrážok na svoje trovy, na ktoré mal nárok.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že bolo procesnou povinnosťou žalobcu preukázať všetky svoje

úhrady spolu s označením, ktoré výživné za aké obdobie bolo ním plnené a vyvrátiť tvrdenie žalovanej,
resp. súdneho exekútora. Žalobcom predložené dôkazy ani skutkové tvrdenia nepreukázali žiaden
majetkový prospech žalovanej prijatý bez právneho dôvodu. Zvolený postup dokazovania žalobcom
označil súd prvej inštancie za značne neprehľadný, nezrozumiteľný, pretože ak žalobca tvrdil, že vykonal
všetky úhrady od začatia splácania výživného, mal to súdu preukázať. Túto povinnosť za neho splnila

žalovaná, ktorá predložila konečné vyúčtovanie, prehľad úhrad. Žalobca uvedenú tabuľku predloženú
žalovanou nespochybnil, neuviedol napríklad čo konkrétne je v nej nesprávne zaznačené, ktoré platby
výživnéhovnejniesúzachytené,prípadnektorévýživnéjenesprávnevyčíslenéapod.Stranajepovinná
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a
dôkazy. Ak tak strany nevykonajú, potom zastihne tú stranu, ktorá je povinná označiť dôkaz, nepriaznivý

procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. K naplneniu tohto následku
došlo aj v prejednávanej veci. Na základe vyššie uvedené súd prvej inštancie nemal za preukázané, že
by sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, a preto žaloba nie je dôvodná a súd ju zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 2, § 255 ods. 1 CSP tak,
že nárok na ich náhradu priznal v plnom v rozsahu žalovanej, nakoľko žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietol.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie. Odkázal
pritom na listinné dôkazy ako aj súdne rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru nebral súd prvej inštancie do
úvahy. Uviedol, že splatenie dlžnej sumy mu oznámila listom zo dna 29. júla 2013 Sociálna poisťovňa -

Vec: oznámenie o vykonaní zrážok z dôchodku po doručení opravného exekučného príkazu 62/2009-60
vydaného 3. júla 2013, suma bežného výživného 50,- eur mesačne. Uviedol, že žalovaná sa v konaní
o zrušenie vyživovacej povinnosti vyjadrila v písomnom podaní doručeného súdu dňa 01.06.2022
tak, že sú všetky záväzky navrhovateľa k nej vysporiadané a vo veci bolo ukončené exekučné
konanie. Ďalej uviedol, že skutočnosti, že nemal žiadne dlhy voči žalovanej potvrdzuje aj komunikácia

exekútora Noskoviča doručená Sociálnej poisťovni 29. júla 2013 a príkazy zo Sociálnej poisťovne ako aj
vyúčtovanie zo dňa 07.09.2022 komu a ako boli odoslané zrážky zo mzdy povinného. Je tam potvrdené
kto vydával exekučné príkazy a kto ukončil exekúciu v roku 2012, 2013 a vydal o tom zápis a zariadil
zmenu na súde, aby už Sociálna poisťovňa neposielala peniaze po roku 2012 na účet exekútora. Tieto
exekučné príkazy Dušana Noskoviča potvrdzujú splatenie dlhu do roku 2013 podľa overiteľných čísel

súdnych rozhodnutí. Posledný Ex 620009-64 Dušana Noskoviča z roku 03.05.2018 doručený Sociálnej
poisťovni obsahuje, že vzhľadom na to že trovy exekúcie sú uhradené v plnej výške vyzývam Vás aby
ste pokračovali v zrážkach zo mzdy povinného vo výške 50,- eur mesačne titulom bežného výživného
tak ako je uvedené v opravnom exekučnom príkaze zo dňa 3.7.2013 EX62/2009-60, ktorý ste si prevzali
dňa 9.7.2013. Následne v odvolaní uvádzal, že exekútor Krutý si neplnil povinnosť exekútora a kryl

trestnú činnosť, dôkazy sú zakúpené a vyfabulované, zhotovené na objednávku žalovanej. Sú v rozpore
s rozhodnutím z roku 2012, 2013 a záverom JUDr. Noskoviča, ktorý do roku 2013 vymohol dlžnú sumu,
čo potvrdila aj Sociálna poisťovňa dňa 29.07.2013, súd v roku 2012, 2013 a žalovaná pri ukončení
výživného súdom v roku 2022. Žalobca v odvolaní k premlčaniu uvádza, že všetky skutočnosti, o ktorýchsadozvedelaúkony,ktoréurobilazaplatilsaodohralivroku2022.Súdichvroku2023beznaštudovania
zamietol, nebral ich do úvahy. Žalobca v doplnení odvolania uviedol, že napadá rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu. Uviedol, že zotrváva na jeho podanom návrhu a aj naďalej si uplatňuje

nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Následne opätovne poukázal na pokus o údajný podvod,
rodinkárstvo a zneužívanie súdnej moci.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že skutočnosti, ktoré žalobca v odvolaní uvádza sú
nezrozumiteľné a forma, resp. spôsob akým ich v písomnom podaní uvádza je značne nelogický a

chaotický. Odvolanie podľa názoru žalovanej trpí vadami, predovšetkým absenciou odvolacích dôvodov,
ktoré odvolateľ v zákonnej lehote na podanie odvolania neodstránil. Žalovaná sa v plnom rozsahu
stotožnila s rozhodnutím súdu prvej inštancie a s dôvodmi v ňom uvedenými. Žalovaná mala za to,
že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v dostačujúcom rozsahu, presvedčivým spôsobom
a na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil skutkový stav veci vecne, ako aj právne, správne.
Žalovaná a jej právny zástupca sa dôrazne ohradili voči špekulatívnym tvrdeniam žalobcu o údajnom

podvode, rodinkárstve a korupcii s údajnou organizovanou skupinou. Tvrdenia žalobcu, že poberala
platby výživného bez právneho dôvodu od decembra 2019 (pozn. súdu kde súd prihliadal na námietku
premlčania) do apríla 2022 a tým sa bezdôvodne obohatila, zo strany žalobcu neboli podľa jej názoru
preukázané, nakoľko v čase zániku vyživovacej povinnosti nebol dlh žalobcu voči žalovanej v celom
rozsahu splatený, exekútor pokračoval vo vymáhaní jej nároku až do zaplatenia. Takto uhradené vyššie

výživné sa započítalo na starší dlh žalobcu, taktiež súdny exekútor si ponechával časť zo zrážok na
svoje trovy, na ktoré mal nárok.

8.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievmedziachuplatnenýchodvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vzhľadom na

vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé a vysvetlené akými úvahami sa súd prvej inštancie uberal
pri posúdení žalobného nároku. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, prečo považoval žalobou
uplatnený nárok za nedôvodný a odvolací súd sa v celom rozsahu s týmito dôvodmi stotožňuje.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno, teda nepreukázal, že reálne došlo k vyplatenou z jeho strany vyššieho výživného, než na aký
mala žalovaná nárok. Zo strany žalovanej bolo predložené konečné vyúčtovanie exekúcie, z ktorého
vyplýva, že nedošlo k vyplateniu vyššej sumy na výživnom oproti nároku žalovanej. Dokonca z neho
vyplýva, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, že časť sumy žalovaná odpustila, aby mohlo dôjsť k
zastaveniu exekučného konania. Tvrdenia žalobcu, že ide o podvodný dôkaz, vystavený exekútorom na

objednávku žalovanej, v snahe poškodiť žalobcu, je len v rovine tvrdenia, bez akýchkoľvek dôkazov.
Súd prvej inštancie nemal žiaden dôvod na daný dôkaz neprihliadať. Žalobca, ak mal za to, že konečné
vyúčtovanie exekúcie nezodpovedá realite, mal dané preukázať, k čomu nepostačuje poukazovať
na predchádzajúce príkazy vystavené v roku 2013 predchádzajúcim exekútorom. Rovnako nie je
dostatočné, že predložil žalobca do spisu rukou rozpísané platby, a na konečnom vyúčtovaní rukou

dopísané poznámky, avšak bez bližšieho zdôvodnenia. Žalobca súdu nepreukázal ani to, na základe
ktorých všetkých rozsudkov súdu bol zaviazaný k plateniu výživného na žalovanú, nevieme z ním
predložených dôkazov a tvrdení ani len počiatok jeho vyživovacej povinnosti stanovený súdom. Žalobca
mal predložiť a preukázať od kedy mal súdom určené platiť výživné a v akej sume. Následne ak tvrdí,
že uhradil všetko a 1.700,- eur uhradil navyše, mal dané riadne preukázať presne vyčíslením, uvedením

koľko mal povinnosť platiť výživné, koľko bolo zročné výživné a koľko mu bolo strhnuté na exekúcii
a aká suma boli trovy exekúcie. Dané žalobca nepreukázal. Naopak žalovaná predložila relevantný
doklad a to konečné vyúčtovanie exekúcie, z ktorého nevyplýva tvrdenie žalobcu o uhradení 1.700,-
eur bez právneho dôvodu, teda navyše oproti jeho vyživovacej povinnosti voči žalovanej. Odvolací súd
má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj časť nároku za premlčaný. Správne posúdil,

že pri platbách poukázaných žalovanej za júl 2019 až november 2019, uplynula objektívna premlčacia
doba troch rokov odkedy k bezdôvodnému obohateniu došlo ustanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keď žaloba na súd bola podaná v decembri 2022. Z odvolania žalovaného odvolací súd ani
nevie vydedukovať, z akého dôvodu považuje premlčanie za nesprávne posúdené. Nakoľko však sa dáusúdiť z odvolania, že namieta žalobca všeobecne aj posúdenie premlčania, odvolací súd sa k danému
vyjadril. Avšak aj keby časť nároku premlčaná nebola, nič to nemení na tom, že nárok ako celok nie je
preukázaný, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ako je už vyššie uvedené, čo by malo za následok

zamietnutie aj časti nároku, ktorý bol zamietnutý prioritne z dôvodu premlčania.

10. Odvolaciemu súdu nedá záverom uviesť aj, že vzhľadom k tomu, že žalobca ako otec sa o dcéru
vôbec osobne nestaral, dcéra ho prvýkrát videla na pojednávaní o zrušenie vyživovacej povinnosti,
žalobca ani len neplnil svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, ale až cez exekúciu, je namieste pri

uplatnenom nároku danou žalobou aj otázka dobrých mravov. Aj keby žalobca zaplatil o 1.700,- eur
žalovanej viac ako bolo výživné určené súdom, je zrejmé z celkovej sumy, ktorú uhradil od narodenia
žalovanej po dobu, kedy nadobudla schopnosť sa sama živiť (doba 25 rokov, cca. 12.850,- eur), že v
priemere išlo o sumu 43,- eur za mesiac. Pri situácii, že nedochádzalo k žiadnej osobnej starostlivosti
o dcéru zo strany žalobcu, ani k žiadnemu kontaktu, má odvolací súd za to, že nie je možné hovoriť
o bezdôvodnom obohatení zo strany žalovanej, ktorá len na základné potreby ako je strava, ošatenie

a bývanie, potrebovala viac ako bolo zo strany žalobcu poukazované. Žalobca ani len túto základnú
zákonnú povinnosť, ktorá bola určená v minimálnej výške, neplnil dobrovoľne. Výživného sa musela
matka žalovanej a neskôr žalovaná domáhať cestou exekúcie. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie
opísané by mohlo zakladať dôvod na zamietnutie nároku z dôvodu rozporu nároku s dobrými mravmi.

11. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne a právne správne, na čo nadväzuje aj výrok o trovách konania, ktorý je správny, a preto odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255

ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, mala žalovaná v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).