Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/65/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122200262
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4122200262.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza,
so sídlom Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina, IČO: 42 063 043, zastúpeného: MAPLE & FISH s.r.o.,
so sídlom Žižkova 22B, 811 02 Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: IMA INVEST s.r.o.,
so sídlom Hviezdoslavova 41, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 36 520 349, zastúpenému: Advokátska
kancelária JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom Štefánikova tr. 49, 949 01 Nitra, IČO: 36 860 697,
o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13. júna
2024 č.k. 18C/1/2022-459, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľností špecifikovaných v žalobe
dôvodiac, že ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným, ako nájomcom, dňa 01.06.2009 nájomnú zmluvu
č. 1/2009, v znení dodatku č. 1, predmetom ktorej bol prenájom nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve
žalobcu na účely lesohospodárskeho a poľnohospodárskeho využitia podľa druhu konkrétneho

pozemku.Nájomnúzmluvuvypovedallistomzodňa10.06.2021podľačl.VII.ods.2zmluvyv6mesačnej
výpovednej lehote. Žalovaný výpoveď prevzal dňa 16.06.2021. Podľa zmluvy výpovedná lehota začala
plynúť dňa 01.07.2021. Žalovaný nehnuteľnosti, po uplynutí výpovednej doby, nevypratal.
1.2. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 13. októbra 2022 č.k. 18C/1/2022-283 žalobu zamietol
a rozhodol o trovách konania. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 17. januára 2024 č.k.
25Co/25/2023-341 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

2.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 34, § 39, § 41, § 123, § 126
ods. 1, § 663, § 665 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 20 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, § 21 ods. 2 zákona

č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných
pozemkov (v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy).
2.2. Považoval za nesporné, že medzi stranami sporu bola dňa 01.06.2009 uzatvorená nájomná
zmluva č. 1/2009, ktorou vznikol žalovanému (správne malo byť uvedené žalobcovi) záväzok prenechaťžalobcovi (správne malo byť uvedené žalovanému) na dočasné užívanie nehnuteľnosti tak, ako boli
špecifikované v čl. I. zmluvy, a žalobcovi (správne malo byť uvedené žalovanému) záväzok dodržiavať
dohodnuté podmienky a platiť dohodnuté nájomné. Rovnako nebol sporný účel nájmu a dohodnutá

dobu nájmu odo dňa podpisu zmluvy do 31.12.2024, a skutočnosť, že dňa 10.06.2021 žalobca nájomnú
zmluvu vypovedal podľa čl. VII. bod 2 zmluvy.
2.3. S poukazom na dôvody rozhodnutia krajského súdu, riešil otázku platnosti článku VII. bod 2.
nájomnej zmluvy, ako otázku prejudiciálnu. Konštatoval, že strany sporu sa v čl. VII. bod 2. nájomnej
zmluvy dohodli, že pred uplynutím dohodnutej doby nájmu sa nájom môže skončiť písomnou výpoveďou

ktorejkoľvek zmluvnej strany (aj bez udania dôvodu), a to uplynutím výpovednej lehoty, ktorá v prípade
výpovede žalobcu ako prenajímateľa bola 6 mesiacov, v prípade žalovaného ako nájomcu 12 mesiacov.
Keďže zmluva bola uzatvorená pred 01.11.2009, aplikoval ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003
Z.z.účinnédo30.10.2009(správnemalobyťuvedenédo31.10.2009),zktoréhovyplývalo,žeminimálna
doba nájmu lesného pozemku je 10 rokov, ak nie je účastníkmi dohodnuté inak. Ak je zmluva o nájme
lesného pozemku uzavretá na určitý čas, čas nájmu je najmenej 30 rokov. Zo zmluvy vyplývalo, že

doba nájmu bola od 01.06.2009 do 31.12.2024, teda dohodnutá minimálna doba nájmu bola viac ako 15
rokov. Predmetom nájmu boli poľnohospodárske pozemky aj lesné pozemky, ale vo výpovedi z nájmu
neboli špecifikované konkrétne ktoré pozemky sú poľnohospodárske, preto mal súd prvej inštancie
za to, že predmetná výpoveď je neplatná i z týchto dôvodov. Na daný spor neaplikoval § 676 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ale aplikoval ustanovenia zákona č. 504/2003 Z.z., ako lex specialis. S

poukazom na zákonné ustanovenie, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, nájomný vzťah zanikne uplynutím
dohodnutej doby. Pred uplynutím tejto doby nemôže zaniknúť skôr ako uplynie minimálna doba nájmu
stanovená zákonom v čase uzatvorenia zmluvy na 10 rokov. Mal za to, že dojednanie, ktoré si strany
sporudohodlivčl.VII.bod2Nájomnejzmluvyjevrozporesustanovením§21ods.2zákonač.504/2003
Z.z. účinným do 30.10.2009 (správne malo byť uvedené do 31.10.2009), a preto ide o absolútne

neplatné dojednanie s poukazom na § 39 Obč. zák. Vzhľadom k uvedenému záveru nájomná zmluva
neobsahuje dojednanie, na základe ktorého by žalobca bol oprávnený zmluvu vypovedať. Nebolo ale
preukázané tvrdenie žalobcu, že je nájomná zmluva absolútne neplatná ako celok z dôvodu absencie
určenia minimálnej doby nájmu v zmluve, nakoľko nejde o podstatnú náležitosť zmluvy. S poukazom na
uvedené preto nájomný vzťah trvá do doby, ako bolo medzi stranami sporu dohodnuté, keď zmluva bola

uzatvorená na určitý čas a žalobca nemohol vypovedať zmluvu pred uplynutím minimálnej doby nájmu,
na ktorú bola zmluva uzavretá. Keďže nájomná zmluva neobsahovala dojednanie, na základe ktorého
by žalobca bol oprávnený zmluvu vypovedať, nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že žalovaný
užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Preto žalobu na vypratanie nehnuteľností zamietol.
2.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného

sporového poriadku (ďalej CSP), a vzhľadom k úspechu žalovaného v konaní priznal mu náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257
CSP u strán sporu ani v okolnostiach veci nezistil. Uviedol, že o výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

3.1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávnym
procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces (§365ods.1písm.b)CSP),konaniemáinúvadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.
f) CSP), a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
3.2. Namietal, že v odôvodnení rozsudku absentovalo vysporiadanie sa s jeho viacerými právnymi
argumentami. Poukázal na skutkový stav a tvrdil, že skutkové zistenie, podľa ktorého v nájomnej zmluve

bola dohodnutá akási „minimálna doba nájmu“ v dĺžke viac ako 15 rokov, bolo nesprávne. V nájomnej
zmluve sa dohodli na dobe nájmu do 31.12.2024, teda na dobu určitú a keďže mali vôľu nájomnú
zmluvu kedykoľvek za jej trvania ukončiť výpoveďou, mal za zrejmé, že sa na „minimálnej dobe nájmu“
nedohodli, preto bolo právne posúdenie dohody účastníkov nájomnej zmluvy o dobe nájmu podľa § 21
ods. 2 zákona o nájme PP, nesprávne. Súd prvého stupňa nešpecifikoval, s ktorou z dvoch právnych

noriem uvedených v § 21 ods. 2 zákona o nájme PP by mal byť čl. VII. bod 2. nájomnej zmluvy
v rozpore. Napriek tomu dôvodil, že nájomný vzťah zanikne uplynutím dohodnutej doby, hoci prvá, a
ani druhá veta § 21 ods. 2 zákona o nájme PP nič nehovorí o zániku nájomného vzťahu. Uvedený záver
považoval za nesprávne právne posúdenie a svojvoľný výklad ustanovenia § 21 ods. 2 zákona o PP, aodôvodnenie uvedené v bode 25. rozsudku za zmätočné, vnútorne rozporné a logicky nekonzistentné.
Ktomupoukázalnaskutočnosť,ževýpoveďnájomnejzmluvyboladanápouplynutízákonnejminimálnej
doby nájmu 10 rokov. Prečo je zmluvné ustanovenie čl. VII. bodu 2. nájomnej zmluvy neplatné pre

rozpor s § 21 ods. 2 zákona o nájme PP, ak bola dodržaná 10-ročná zákonná minimálna doba nájmu
sa z odôvodnenia nedozvedel.
3.3. Tvrdil, že z prvej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme PP, je zrejmé, že sa jedná o dispozitívnu právnu
normu, ktorá umožňuje, aby sa zmluvné strany dohodli aj inak, teda aj na dobu kratšiu ako 10 rokov.
Takúto dohodu môže predstavovať aj dohoda zmluvných strán na možnosti predčasne ukončiť nájomnú

zmluvu výpoveďou. Tomu nebráni ani zákon o nájme PP, ani Občiansky zákonník. Nájomná zmluva v
čl. VII. bode 2. v spojení s bodom III. obsahovala dojednanie o možnosti zmluvných strán od nájomnej
zmluvy odstúpiť na základe dohodnutých dôvodov. K tomu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre sp.zn. 15Cob/95/2021. Uviedol, že výpoveď bola podaná dňa 14.06.2021 t.j. po uplynutí zákonnej
minimálnej doby nájmu 10 rokov, takže neexistuje jediný právny dôvod, pre ktorý by mal byť čl. VII. bod 2.
nájomnej zmluvy absolútne neplatný, bez ohľadu na skutočnosť, že v nájomnej zmluve bola dohodnutá

doba nájmu do 31.12.2024. K tomu poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn.
7C/134/2012-368 z ktorého citoval z tretieho odseku na str. 6), a na bod 25. napadnutého rozsudku.
Pretojeodôvodnenierozsudkuvnútorneprotirečivé,nedávažiadenzmysel,aúvahysúduprvéhostupňa
nie sú založené na žiadnej racionálnej a logickej analýze dotknutých zákonných ustanovení. Napadnutý
rozsudok tak nie je riadne a náležite odôvodnený, čím mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b) CSP), resp. prebiehajúce súdne konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).
3.4. Tvrdil, že súd prvého stupňa v bode 25. pripustil, že z § 21 ods. 2 prvá veta zákona o nájme PP
nevyplýva, že by nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú nemohol zaniknúť pred uplynutím dohodnutej

doby nájmu potom, čo už uplynula zákonom stanovená 10-ročná minimálna doba nájmu. Aplikoval §
676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď na ňom založil záver, že nájomný vzťah zanikne uplynutím
dohodnutej doby. Pokiaľ v dôvodoch rozsudku vylúčil aplikáciu § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníku
dôvodiac tým, že ustanovenia zákona o nájme PP majú byť zákonom lex specialis, vec nesprávne
právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Namietal, že § 21 ods. 2 zákona o nájme PP svojou ratione

materiaeniejeustanovenímlexspecialisvovzťahuk§676ods.1Občianskehozákonníka,keďžekaždé
z týchto ustanovení upravuje inú záležitosť. Navyše podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníku nájom
sa skončí uplynutím dohodnutej doby nájmu len v prípade, „ak sa prenajímateľ s nájomcom nedohodne
inak“,pričomodbornáliteratúrauvádza,žezadohoduoskončenínájmupreduplynutímdojednanejdoby
v zmysle § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje aj dohoda o skončení nájmu výpoveďou.

3.5. Zopakoval, že rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP), keď súd prvého stupňa považoval zmluvné ustanovenie čl. VII. bodu 2. nájomnej zmluvy za
absolútne neplatné pre rozpor s § 21 ods. 2 zákona o nájme PP. Pritom nešpecifikoval, s ktorou normou
ustanovenia§21ods.2zákonaonájmePP,čisnormouobsiahnutouvjehoprvejvetealebovjehodruhej
vete, má byť v rozpore. Rozpor ani nevysvetlil, a len uzatvoril, že žalobca nemohol nájomnú zmluvu

vypovedať pred uplynutím dohodnutej doby nájmu. Logicky nezdôvodnil, prečo by zmluvné ustanovenie
čl. VII. bodu 2. nájomnej zmluvy podľa prvej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme PP malo byť v rozpore
s týmto zákonným ustanovením. Nedostatočné, nelogické a vnútorne protirečivé odôvodnenie rozsudku
nespĺňa požiadavky na zákonné súdne rozhodnutie, čím mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1

písm. b) CSP), resp. prebiehajúce súdne konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).
3.6. Poukázal na zásadu preferencie výkladu platnosti právneho úkonu resp. jeho časti, pred jeho
neplatnosťou, a dôvodil, že absolútna neplatnosť slobodne dojednaného právneho úkonu, resp. jeho
časti, musí byť výnimkou. V prejednávanom prípade nie sú dané žiadne dôvody na aplikáciu takejto

výnimky, keď právne argumenty uvádzané v súdnom konaní svedčia v prospech platnosti ustanovenia
čl.VII.bodu2.nájomnejzmluvy,aajplatnostivýpovedezroku2021.Konštatovanieneplatnostiprávneho
úkonu (príp. jeho časti), ktorý bol zmluvnými stranami urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne
a ktorý nie je nedovolený, predstavuje hrubý zásah do zmluvnej autonómie strán, ktorý je potrebné
vykladať reštriktívne a ústavne konformne. Pritom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS

242/07, podobne I. ÚS 640/2014, I. ÚS 184/2015, II. ÚS 294/2018, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo
95/2019, Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 20Cdo/2685/99, a ŠTEVČEK M. a kol. Občiansky zákonník I. 2
vydanie. Praha: Nakladatelstvi C. H. Beck, 2019, s. 275. Doplnil, že nesprávne právne posúdenie čl. VII.
bodu 2. nájomnej zmluvy, ako neplatného zmluvného ustanovenia, narušuje zmluvnú rovnováhu, ktorúsi sporové strany slobodne chceli do ich nájomného vzťahu zakotviť, predstavuje nespravodlivý zásah
do autonómie vôle zmluvných strán, nerešpektuje ich pôvodnú vôľu a vedie ex post k uprednostneniu
záujmov žalovaného, ktorý dohodu odmieta rešpektovať a snaží sa udržať v lukratívnom kontrakte so

žalobcom. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o neplatnosti časti právneho úkonu nemožno
chápaťsimplexnevtomzmysle,ženeplatnýmmusíbyťcelýtextčlánkuzmluvy.Úlohousúdubolovyložiť,
ktorá časť právneho úkonu je v rozpore so zákonom, a teda neplatná. Ak je v rozpore so zákonom len
tá časť prejavu vôle zakotvujúca možnosť výpovede pred uplynutím dispozitívnej zákonnej minimálnej
lehoty 10 rokov, nemožno za neplatnú považovať časť prejavu vôle zakotvujúcu možnosť výpovede po

jej uplynutí.
3.7. S poukazom na dve právne normy obsiahnuté v § 21 ods. 2 zákona o nájme PP tvrdil, že
súd prvého stupňa odmietol špecifikovať, ktorá právna norma § 21 ods. 2 zákona o nájme PP
mala byť porušená. K tomu poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 29Cb/84/2021-336,
ktorý skonštatoval, že podľa § 41 Občianskeho zákonníka je právny úkon neplatný celý, ak dôvodom
neplatnosti je podstatná náležitosť právneho úkonu, ktorou pri zmluve o nájme je dojednaná doba.

Právny názor, že nedodržanie zákonnej minimálnej doby nájmu pri dojednaní určitej doby nájmu vedie
k neplatnosti celej nájomnej zmluvy, bol potvrdený okrem iného v rozsudku Krajského súdu v Nitre
sp.zn. 26Cob/64/2018. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/13/2022, na
ktorý poukázal aj v prvostupňovom konaní, a namietal, že súd prvého stupňa ho odignoroval. Tvrdil,
že ak by súd prvého stupňa konštatoval, že na nájomnú zmluvu sa vzťahuje druhá veta § 21 ods. 2

zákona o nájme PP, potom by musel žalobe vyhovieť, keď určitá doba nájmu dohodnutá v nájomnej
zmluve na približne 15 rokov, odporuje zákonnému ustanoveniu druhej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme
PP, a keďže ide o podstatnú náležitosť zmluvy, je s tým spojený následok neplatnosti celého právneho
úkonu. To tiež predstavuje nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Zároveň sa
súd prvého stupňa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorej podstatou bolo poukázanie na rozpor

nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú (15 rokov) s pravidlom uvedeným v druhej vete § 21 ods. 2
Zákona o nájme PP. Tým mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), resp. prebiehajúce
súdne konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d) CSP). Ďalej odôvodnenie v bode 25. rozsudku o tom, že „určenie minimálnej doby

nájmu v zmluve“ nepredstavuje podstatnú náležitosť nájomnej zmluvy, a preto jeho absencia nevedie
k jej neplatnosti, bolo zmätočné, nezrozumiteľné a právne nejasné, čo tiež predstavuje odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, resp. podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Právne posúdenie, podľa
ktorého rozpor dohodnutej doby nájmu (15 rokov) so zákonnou požiadavkou na minimálnu dobu nájmu
vdĺžke30rokovpodľadruhejvety§21ods.2ZákonaonájmePPnevediekneplatnostizmluvyakocelku

z dôvodu, že doba nájmu nie je podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy, by tiež bolo nesprávne (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP). Absenciu platne dohodnutej doby nájmu bolo potrebné odstrániť analógiou legis,
použitím ustanovenia § 686 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak doba nájmu nie je (platne)
dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú, ktorú je možné bez
ďalšieho kedykoľvek vypovedať. Poukázal na body 41. až 43. svojho vyjadrenia z 19.03.2024 a tvrdil, že

súd prvého stupňa sa s jeho argumentáciou nevysporiadal, čím mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365
ods. 1 písm. b) CSP), resp. prebiehajúce súdne konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Uzavrel, že žiadnym z výkladov § 21 ods. 2
veta druhá zákona o nájme PP nemožno dospieť k tomu, že by žaloba o vypratanie mala byť zamietnutá.

Nájomná zmluva by bola buď ako celok absolútne neplatná, a žalovaný od počiatku nemal žiadny titul
na užívanie predmetných nehnuteľností, alebo by bolo neplatné len ustanovenie o dohodnutej dobe
určitej, v takom prípade sa nájomná zmluva musí považovať za uzavretú na dobu neurčitú, a takúto
zmluvu je vždy možné vypovedať.
3.8. Poukázal na skutočnosť, že predmetom nájomnej zmluvy, ako aj výpovede, boli aj iné ako lesné

pozemky, najmä poľnohospodárske pozemky. Tvrdil, že na ne sa zákonná minimálna doba nájmu podľa
prvej a ani druhej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme PP nevzťahuje. V prípade poľnohospodárskych
pozemkov platí § 8 ods. 1 zákona o nájme PP. Súd prvého stupňa sa v rozsudku nevysporiadal s
otázkou (ne)platnosti výpovede nájomnej zmluvy, resp. jej čl. VII bod 2., s ohľadom na rozdielny právny
režim,pokiaľideotietoinéakolesnépozemky.Považovalvýpoveďzaneplatnúdôvodiac,ževovýpovedi

z nájmu neboli špecifikované, ktoré pozemky sú poľnohospodárske. Tento záver bol nesprávnym
právnym posúdením (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), lebo výpoveď nájomnej zmluvy k svojej platnosti vôbec
nepotrebuje, aby v nej boli špecifikované poľnohospodárske pozemky a navyše žalobca vypovedal
nájomnú zmluvu v celom rozsahu. Tvrdil, že neplatnosť výpovede, resp. zmluvného ustanovenia čl. VII.bodu 2. nájomnej zmluvy, nebolo možné v rozsahu poľnohospodárskych a iných ako lesných pozemkov
odôvodniť údajným rozporom s ustanovením § 21 ods. 2 zákona o nájme PP vzťahujúcim sa výlučne
na lesné pozemky, ale bolo nutné posúdenie (ne)platnosti podľa § 8 ods. 1 zákona o nájme PP. Súd

prvého stupňa sa s touto jeho argumentáciou nevysporiadal, čím mu opätovne bolo znemožnené, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), resp. prebiehajúce súdne konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).
3.9. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na dohodu zmluvných strán v čl. III. bode 2. nájomnej zmluvy

o prednostnom práve žalovaného za určitých okolností uzavrieť so žalobcom novú nájomnú zmluvu
na ďalších 10 kalendárnych rokov, a to za rovnakých podmienok ako sú uvedené v nájomnej zmluve.
Žalovaný listom zo dňa 05.04.2024 toto prednostné právo uplatnil, predložil návrh nájomnej zmluvy,
v ktorom vypustil možnosť výpovede, ale zahrnul právo na opätovné uzavretie nájomnej zmluvy za
rovnakých podmienok. Súd prvého stupňa bol s týmito skutočnosťami oboznámený, napadnutým
rozsudkom aproboval toto contra bonos mores správanie žalovaného, usilujúceho sa o to, aby sa

z nájomnej zmluvy fakticky stala zmluva na dobu neurčitú bez možnosti žalobcu ju vypovedať.
3.10. Na záver zhrnul, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveď na základné právne otázky, ktoré svojou
argumentáciou predložil:
- ako môže byť, pri zohľadnení § 41 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatné pre rozpor
s dispozitívne zákonom stanovenou minimálnou dobou nájmu 10 rokov podľa prvej vety § 21 ods. 2

zákona o nájme PP, zmluvné ustanovenie čl. VII. bod 2. nájomnej zmluvy v rozsahu, v ktorom umožňuje
podať výpoveď po desiatich rokoch jej trvania,
- zmluvné ustanovenie čl. III. bodu 1. nájomnej zmluvy, v ktorom sa sporové strany dohodli na dobe
nájmu 15 rokov, je v rozpore s kogentne zákonom stanovenou minimálnou dobou nájmu 30 rokov podľa
druhej vety § 21 ods. 2 Zákona o nájme PP,

- ak je dohoda na dobe nájmu podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy, prečo by rozpor tejto dohody
s § 21 ods. 2 druhá veta zákona o nájme PP nemal spôsobovať absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy
ako celku,
-akniejedohodanadobenájmupodstatnounáležitosťounájomnejzmluvy,prečobyrozportejtodohody
s § 21 ods. 2 druhá veta zákona o nájme PP nemal, pri zohľadnení § 41 Občianskeho zákonníka,

spôsobovať absolútnu neplatnosť daného zmluvného ustanovenia o dobe určitej trvania nájmu, čo vedie
ku skutočnosti, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, a ako taká je vždy vypovedateľná,
- ako môže byť, pri zohľadnení § 41 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatné pre rozpor s § 21
ods. 2 zákona o nájme PP týkajúcim sa výlučne lesných pozemkov, zmluvné ustanovenie čl. VII. bod 2.
nájomnej zmluvy v rozsahu, v ktorom umožňuje podať výpoveď nájomnej zmluvy v jej časti týkajúcej sa

nájmu poľnohospodárskych a iných ako lesných pozemkov.

4.1. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok a jeho odôvodnenie vychádza
z náležite zisteného skutkového stavu majúcom oporu vo vykonaných dôkazoch, na ktorý súd aplikoval
správne ustanovenia zákona, ďalej vychádza zo správneho právneho posúdenia a v obidvoch výrokoch

je vecne správny. S argumentáciou žalobcu v odvolaní nesúhlasil. Popísal skutkový stav prejednávanej
veci. Poukázal na doterajšie snahy žalobcu o jednostranné skončenie nájomnej zmluvy s tým, že
výpoveď je v poradní už šiestym právnym úkonom, ktorým sa žalobca snažil ukončiť nájomnú zmluvu
a jej účelom je obchádzanie predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Poukázal na dôvody rozsudku
7C/134/2012. S poukazom na napadnutý rozsudok konštatoval, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej

inštancie, podľa ktorého je ustanovenie čl. VII bod 2. nájomnej zmluvy neplatné, pretože § 21 ods. 2
zákona č. 504/2003 Z.z. stanovuje, že lesný pozemok sa prenecháva nájomcovi na dobu najmenej desať
rokov (resp. pri nájme na dobu určitú 30 rokov), potom nie je prípustné (právne dovolené) dohodnúť
sa v nájomnej zmluve na skoršom skončení nájmu, jednostranne, jednou alebo druhou zmluvnou
stranou. Tvrdil, že Okresný súd Nitra v rozsudku 7C/134/2012 prišiel k právnemu záveru, podľa ktorého

ustanovenie článku VII bod 2. nájomnej zmluvy je neplatné, a tento právny záver je priamo aplikovateľný
aj na toto konanie.
4.2. Tvrdenie žalobcu, že skutkový záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého v nájomnej zmluve
bola dohodnutá minimálna doba nájmu v trvaní viac ako 15 rokov, bol nesprávny, považoval za
neopodstatnené. Pritom poukázal na čl. III. nájomnej zmluvy, podľa ktorého bola zmluva uzatvorená na

dobu určitú odo dňa podpisu tejto zmluvy do 31.12.2024 s možnosťou predĺženia doby nájmu o ďalších
10 rokov. Preto bol tento skutkový záver súdu prvej inštancie správny. Správna bola aj právna kvalifikácia
súdu prvej inštancie, ktorú žalobca namietal dôvodiac, že z rozsudku nie je zrejmé, ktorá veta § 21 ods.
2 zákona č. 504/2003 mala byť zmluvnou dohodou porušená. Tvrdil, že predmet nájmu bol danýžalobcovi (správne malo byť uvedené žalovanému) na výkon oprávnení nájomcu po dobu viac ako 15
rokov, teda na dobu určitú, a hoci ustanovenie § 21 ods. 2 druhá veta zákona č. 504/2003
môže vyvolávať určité nejasnosti, faktom stále zostáva, že zákon vyžaduje minimálnu dobu nájmu bez

možnosti jej skončenia jednostranným úkonom (vo forme výpovede). Potom súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého, dohoda o predčasnom skončení nájmu (pred dátumom
31.decembra 2024) jednostranným právnym úkonom je dohodou neplatnou. Nesúhlasil s argumentáciu
žalobcu, podľa ktorej ak od uzatvorenia nájomnej zmluvy uplynulo 10 rokov, je splnená zákonná
požiadavka a žalobca mal nárok na jednostranné skončenie nájomnej zmluvy výpoveďou. Poukázal na

skutočnosť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu, alebo jeho časti pôsobí od počiatku (ex tunc), súd
na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo) a nemožno ju ani dodatočne konvalidovať. Preto nesúhlasil
s argumentáciou, podľa ktorej samotným uplynutím zákonnej minimálnej doby nájmu (10 rokov) by
došlo k akejsi náprave alebo zhojeniu tohto deficitu zmluvného ustanovenia, ktorý spočíva v rozpore so
zákonom. Stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého na skutkový stav neaplikoval § 676
ods.1Občianskehozákonníkaale§21ods.2zákonač.504/2003,keďžezákonč.504/2003predstavuje

právnu úpravu lex specialis teda, keďže otázka trvania doby nájmu a skončenia nájomnej zmluvy je
riešená samostatne v osobitnom zákone, takýto predpis má pred všeobecnou úpravou Občianskeho
zákonníka prednosť. Nesúhlasil s argumentáciu žalobcu, ktorý poukazuje na rozhodnutia Okresného
súdu Nitra č.k. 32Cb/89/2012-353 a Krajského súdu v Nitre sp.zn. 26Cob/64/2018, z ktorých sa snaží
vyvodiť záver, že v prípade, ak nebola dohodnutá doba nájmu v trvaní 30 rokov, má byť celá nájomná

zmluva neplatná. Konštatoval, že uvedené súdne rozhodnutia sa týkajú iného skutkového stavu, kedy
nájomná zmluva bola uzatvorená iba na dobu 7 mesiacov. Nájomná zmluva nemôže byť vyhlásená za
neplatnú ani z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci, keďže v konaní 28Cb bolo určené, že
nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy trvá. Na záver uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozsudku
dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore, uviedol akými

úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a vec dostatočne právne posúdil. Navrhoval, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobca vo vyjadrení z 20.09.2024 uviedol, že v častiach I. až V. vyjadrenia žalovaný prezentoval

minimumprávnychargumentovktomutosúdnemukonaniu.Považovalzanesporné,ženájomnázmluva
bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2024 15 rokov a 7 mesiacov. K prolongácii nájomnej zmluvy
uviedol, že žalovaný sa pokúša urobiť z nájomnej zmluvy zmluvu “večnú“, t.j. uzatvorenú na dobu
určitú ale bez možnosti ju vypovedať. Žalovaný sa snaží navodiť dojem, že ak výpoveď podaná v roku
2012, resp. odstúpenia z rokov 2013, 2015 a 2016 boli súdmi považované za neplatné, tak aj súčasná

výpoveď z roku 2021 musí byť neplatná, hoci tieto skutočnosti sú právne irelevantné. V žiadnom inom
konaní nebola výrokom právoplatného súdneho rozhodnutia určená neplatnosť výpovede z roku 2021,
neplatnosť zmluvného dojednania v čl. VII. bod 2 nájomnej zmluvy, ani platnosť nájomnej zmluvy. Tieto
otázky nepredstavujú medzi sporovými stranami res iudicata. Nespochybnil, že nájomný vzťah chce
ukončiť, keďže nájomnú zmluvu z roku 2009 považuje za absolútne ekonomicky nevýhodnú pre seba,

a naopak za veľmi lukratívnu pre žalovaného, ktorý sa na jej základe chce domôcť uzatvárania nových
a nových nájomných zmlúv na ten istý predmet nájmu, a to za rovnakých ekonomických podmienok
(z roku 2009), ktoré však už vôbec nezodpovedajú súčasnej, nieto ešte budúcej, ekonomickej realite.
K prejudicialite rozsudku č.k. 7C/134/2012-368 uviedol, že bola odvolacím súdom v prebiehajúcom
súdnom konaní dôrazne odmietnutá v uznesení č.k. 25Co/25/2023-341. K tvrdeniu žalovaného o

„absolútne neplatnom právnom úkone“ uviedol, že ak by aj možnosť výpovede po dobu 10
rokov trvania nájmu bola ustanovením § 21 ods. 2 prvej vety zákona o nájme PP vylúčená, je predmetné
zmluvné ustanovenie absolútne neplatné len v tej časti, ktorá je v rozpore so zákonom. K tomu
poukázal na bod 68. odvolania. V ďalšej časti zopakoval svoju rozsiahlu argumentáciu z odvolania
týkajúcu sa minimálnej doby nájmu podľa § 21 ods. 2 prvá veta zákona o nájme PP a aplikácie § 676

ods. 1 Občianskeho zákonníka na danú vec. Tvrdil, že žalovaný viaceré jeho argumenty v odvolaní
nerozporoval. Tvrdil, že podobne ako súd prvého stupňa, ani žalovaný neuviedol žiaden právny
argument vo vzťahu k aplikácii § 21 ods. 2 vety druhej zákona o nájme PP. Právnu relevanciu a
aplikovateľnosť záverov rozsudku OS Nitra č.k. 32Cb/89/2012-353 v spojení s odvolacím rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp.zn. 26Cob/64/2018 a s dovolacím rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 5Obdo/13/2022, žalovaný nevyvrátil konštatovaním, že išlo o „iný skutkový stav“,
keď nájomná zmluva k poľnohospodárskemu pozemku bola uzatvorená iba na dobu 7 mesiacov.
V prejednávanom prípade bola tiež uzatvorená nájomná zmluva na dobu určitú, ktorá nespĺňa zákonom
stanovenú minimálnu dobu nájmu, preto záver, ktorým bola neplatnosť celej nájomnej zmluvy, by malbyť, aj v prejednávanej veci, rovnaký. Žalovaný ignoruje zmluvnú voľnosť vo vzťahu k prvej vete § 21
ods. 2 zákona o nájme PP, hoci táto právna norma výslovne obsahuje návetie „ak nie je dohodnuté inak“,
a dovoláva sa zmluvnej voľnosti k druhej vete § 21 ods. 2 zákona o nájme PP. Tvrdil, že neobstojí

argument žalovaného, že „Nájomná zmluva nemôže byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu prekážky
právoplatne rozhodnutej veci, keďže v konaní 28Cb bolo určené, že nájomný vzťah na základe nájomnej
zmluvy trvá“. Uvedené určenie právoplatný rozsudok OS Nitra č.k. 28Cb5/2013-2477 neobsahoval.
Tvrdil, že žalovaný sa nevyjadril k alternatívnemu následku aplikácie právnej normy obsiahnutej v § 21
ods. 2 vete druhej zákona o nájme PP, ktorým by bola neplatnosť len ustanovenia o dohodnutej dobe

určitej,pričomvtakomtoprípadebysanájomnázmluvamuselapovažovaťzauzavretúnadobuneurčitú,
ktorú je vždy možné vypovedať. Žalovaný tiež ignoroval, že § 21 ods. 2 zákona o nájme PP obsahuje
dve rozdielne právne normy, a žalobca sa domáhal toho, aby konajúci súd špecifikoval, ktorá konkrétna
právna norma bola porušená, prečo sa práve táto právna norma na zmluvné ustanovenie, vzťahuje, a v
čom konkrétne spočíva rozpor s danou právnou normou. Zotrval na svojom odvolacom návrhu.

6. Žalovaný vo vyjadrení z 16.10.2024 namietal, že žalobca začal voči nemu používať invektívy, že si
vôbec dovolil poukázať na právoplatné súdne rozhodnutia z konania 7C/134/2012. Pritom si pomáha
slovnými konštrukciami „že biele je vlastne čierne“, alebo „odvolací súd nemá veriť vlastným očiam“,
resp. že žalobca používa „naruby obrátenú právnu logiku“. Ohradil sa voči tvrdeniu, že údajne odmieta
„držať svoje slovo“, ktoré mal dať žalobcovi pri podpise nájomnej zmluvy. Tvrdil, že žalobca tesne pred

jej podpisom prišiel s novým návrhom, v ktorom zakomponoval aj možnosť výpovede, ktorú skutočnosť
si žalovaný nestihol všimnúť a text zmluvy podpísal. Podstatou sporu je zodpovedanie zásadnej
právnej skutočnosti, a síce či si v čase podpisu nájomnej zmluvy mohli účastníci „dohodnúť“ možnosť
jej výpovede alebo nie, pričom zákon č. 504/2003 v ustanovení § 21 ods. 2 určuje minimálnu dobu
nájmu, a to buď 10 alebo 30 rokov, pričom ide o ustanovenie kogentné. Možnosť výpovede z daného

ustanovenia nevyplýva. Ak zákon určuje minimálnu dobu nájmu, avšak účastníci sa pri podpise nájomnej
zmluvy dohodli, že nájomnú zmluvu je možné vypovedať, je zrejmé že takáto dohoda je v rozpore
so zákonom a absolútne neplatná. Zopakoval svoju argumentáciu vo vzťahu k zásade prejudiciality
a citoval z uznesenia NS SR sp.zn. 4 Obdo 6/2020 a z uznesenia NS SR sp.zn. 8Cdo 216/2022.
Tvrdil, že možnosť výpovede ako je obsiahnutá v článku VII. bod 2. nájomnej zmluvy nemôže byť

postihnutá len relatívnou neplatnosťou, pretože ide o ustanovenie zmluvy (resp. jeho časť), ktorá je
v priamom rozpore s kogentným ustanovením zákona. Neuvažoval, že nájomná zmluva by sa mala
predlžovať donekonečna, hoci zmluvné strany právo nájomcu na prednostné uzavretie novej nájomnej
zmluvy zakotvili do nájomnej zmluvy jednoznačným spôsobom. Má v úmysle opciu využiť iba jeden krát
a to spôsobom dohodnutým v nájomnej zmluve. V predošlom vyjadrení, na dokreslenie dlhodobého

protiprávneho správania sa žalobcu, poukázal konaní 28Cb, keďže vo výroku rozhodnutia je priamo
uvedené, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou trvá, ak by nájomná zmluva bola neplatná,
súd by v danom konaní nemohol právoplatne skonštatovať trvanie nájomného vzťahu na jej základe.
Namietal, že žalobca poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a pritom opomenul,
že nie sú rozhodnutiami najvyššej súdnej autority na území Slovenskej republiky, ani netvoria ustálenú

súdnu prax najvyšších súdnych autorít, preto nemajú nijakú právnu záväznosť. Zopakoval, že v konaní
7C/134/2012 sa súdy museli vysporiadať s otázkou, či je možnosť výpovede zakotvená v článku VII.,
bode 2 nájomnej zmluvy platná alebo nie, a dospeli k záveru, že možnosť výpovede je v rozpore so
zákonom, teda neplatná.

7. Žalobca vo vyjadrení z 15.11.2024 zopakoval svoju argumentáciu k prejudicialite, resp. právnej
záväznosti odôvodnenia rozsudku 7C/134/2012. Poukázal, že táto otázka bola v prebiehajúcom súdnom
konaní zo strany odvolacieho súdu vyriešená, a tiež na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
a Najvyššieho súdu ČR. K Uzneseniu NS SR 4Obdo/6/2020 poukázal, že bolo nálezom Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 588/2021 zrušené a vec vrátená na nové rozhodnutie. Preto bola argumentácia

žalovaného zrušeným uznesením NS SR 4Obdo/6/2020, rovnako aj uznesením NS SR 8Cdo/216/2020,
irelevantná. Uviedol, že vo svojich vyjadreniach nikdy neútočil na žalovaného a nepoužil voči nemu
žiadne invektívy. Ohradil sa voči dezinterpretácii žalovaného, ktorý naznačuje, že by niekedy tvrdil, že
súd v tomto konaní „nepozná právo“, uviedol len, že súd prvého stupňa v rozsudku nesprávne aplikoval
právo. Žalovaný chcel uplatňovať nájomnú zmluvu len v tej časti, ktorá mu vyhovuje, ale bez možnosti

výpovede zo strany žalobcu, ide tu z jeho strany o porušenie zásady „pacta sunt servanda“. Žalobca sa
nikdy nedomáhal „relatívnej neplatnosti“ čl. VII. bodu 2 nájomnej zmluvy, argumentoval tým, že právnym
následkom prípadného rozporu s 10-ročnou „minimálnou dobou nájmu“ podľa dispozitívneho
ustanovenia prvej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme PP by mohla byť len čiastočná neplatnosť právnehoúkonu podľa § 41 Občianskeho zákonníka, t.j. neplatnosť len v tej časti čl. VII. bodu 2. Nájomnej zmluvy,
ktorá umožňuje výpoveď nájomnej zmluvy v rámci 10-ročnej „minimálnej doby nájmu“. V plnom rozsahu
odkázal na odvolanie a svoje následne vyjadrenia. Odmietol tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa

čl. VII. bodu II. dostal do nájomnej zmluvy tým, že ho tam žalobca „jednostranne zakomponoval“, čo
si žalovaný nevšimol a text zmluvy podpísal. Ďalej sa zaoberal sa uplatnením prednostného práva
žalovaného na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy a tvrdil, že dňa 03.10.2024 podal žalovaný voči
žalobcovi žalobu, ktorou sa domáha nahradenia vyhlásenia vôle žalobcu, že ako prenajímateľ uzatvára
so žalovaným ako nájomcom novú nájomnú zmluvu na dobu nájmu 10 rokov, súčasťou ktorej je aj

čl. III. bod 2. nájomnej zmluvy garantujúce žalovanému „cyklické“ uzatváranie ďalšej a ďalšej nájomnej
zmluvy každých 10 rokov, bez možnosti výpovede. Súdne konanie je vedené na OS Nitra pod sp.zn.
52C/89/2024.

8. Žalovaný vo vyjadrení z 12.12.2024 že namietal, že odvolací súd vyjadrenie žalovaného z 16.10.2024
nesprávne doručil žalobcovi s prípisom, že k nemu môže podať vyjadrenie. Následné vyjadrenie žalobcu

už doručil žalovanému bez výzvy na vyjadrenie. Namietal porušenie § 374 ods. 3 druhá veta ustanovení
CSP. Žiadal, aby odvolací súd, aby na vyjadrenie žalobcu v rámci odvolacieho konania neprihliadal.
Uviedol,žepokiaľbyodvolacísúdnavyjadreniežalobcuprihliadol,predkladástručnéstanovisko,vrámci
ktorého zhrnul argumenty ostatného vyjadrenia žalobcu. Tvrdil, že v rozsudku najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/115/2016 a v ďalších citovaných rozhodnutiach nemohla byť vyriešená hmotnoprávna

otázka právneho vzťahu medzi účastníkmi v súvisiacom konaní, nakoľko nebola splnená podmienka
identickosti subjektov konania. Ďalej citoval časť odôvodnenia rozhodnutia 3Cdo/115/2016 body 11.3.
a 11.4. a tvrdil, že dostatočné odôvodnenie právoplatného súdneho rozhodnutia, prostredníctvom
ktorého bola vyriešená hmotnoprávna otázka vzťahu medzi identickými účastníkmi, je právnym
posúdením záväzným aj v inom súvisiacom konaní (medzi tými istými účastníkmi). Ostatné námietky

žalobcu považoval za nekonkretizované, prípadne opakujúce sa argumenty.

9. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.01.2025 reagoval, že podstata argumentácie žalovaného neobsahuje
nič nové, okrem hrubej dezinterpretácie ohľadom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/115/2016
a ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP),
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným

vyhlásením rozhodnutia bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 219 ods. 3, § 385 CSP).
Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

12.1. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľností špecifikovaných v žalobe
dôvodiac, že ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným, ako nájomcom, dňa 01.06.2009 nájomnú zmluvu
č. 1/2009, v znení dodatku č. 1, predmetom ktorej bol prenájom nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve

žalobcu na účely lesohospodárskeho a poľnohospodárskeho využitia podľa druhu konkrétneho
pozemku.Nájomnúzmluvuvypovedallistomzodňa10.06.2021podľačl.VII.ods.2zmluvyv6mesačnej
výpovednej lehote. Žalovaný výpoveď prevzal dňa 16.06.2021. Podľa zmluvy výpovedná lehota začala
plynúť dňa 01.07.2021. Žalovaný nehnuteľnosti, po uplynutí výpovednej doby, nevypratal.
12.2. Žalovaný považoval výpoveď nájomnej zmluvy za neplatnú, keď s poukazom sa rozsudok

OkresnéhosúduNitravkonanísp.zn.7C/134/2012 zodňa03.07.2014,potvrdenýrozsudkomKrajského
súdu v Nitre sp.zn. 9Co/752/2014 zo dňa 07.05.2015, tvrdil, že súdy rozhodli o absolútnej neplatnosti
dojednania v čl. VII. ods. 2 nájomnej zmluvy.
12.3. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 13. októbra 2022 č.k. 18C/1/2022-283 žalobu
zamietol a rozhodol o trovách konania. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 17. januára 2024 č.k.

25Co/25/2023-341 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.
12.4. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodnesúd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z dôvodu odvolania žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie
predmetom prieskumu odvolacím súdom.

13. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca, ako prenajímateľ, a žalovaný, ako nájomca,
uzatvorili dňa 01.06.2009 nájomnú zmluvu číslo 1/2009 podľa § 663 Občianskeho zákonníka a §
20 a nasl. zákona č. 504/2003 Z.z., ktorej predmetom boli pozemky v katastrálnom území A. (LV č.

XXXX, LV č. XXXX), v katastrálnom území B. (LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXX) a v katastrálnom
území A. (LV č. XXXX). Z hľadiska druhu pozemkov išlo o lesné pozemky, ornú pôdu, záhrady, trvalé
trávne pozemky, vodné plochy a ostatné plochy, za účelom riadneho hospodárenia a užívania obvyklým
spôsobom, pri lesných pozemkoch výkonom práv a povinností vyplývajúcich pre nájomcu zo zmluvy,
zo zákona o lesoch, z platných lesných hospodárskych plánov a súvisiacich všeobecne záväzných
právnych predpisov. Ostatné druhy pozemkov bol žalovaný oprávnený užívať na poľnohospodársku

výrobu a výkon rybárskeho práva. Doba nájmu bola dohodnutá odo dňa podpisu zmluvy 01.06.2009
do 31.12.2024. Podľa čl. VII. bod 2. zmluvy sa strany sporu dohodli, že pred uplynutím doby nájmu
sa nájom môže skončiť písomnou dohodou zmluvných strán, písomnou výpoveďou prenajímateľa, (aj
bez udania dôvodu) s 6-mesačnou výpovednou lehotou, písomnou výpoveďou nájomcu (aj bez udania
dôvodu) s 12 mesačnou výpovednou lehotou, alebo odstúpením prenajímateľa od zmluvy podľa bodu

3. tohto článku. K nájomnej zmluve bol dňa 27.07.2009 uzatvorený dodatok č. 1. Žalobca listom zo dňa
10.06.2021, doručeným dňa 14.06.2021 vypovedal nájomnú zmluvu č. 1/2009 v znení dodatku.

14. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,

je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

17. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

18. Podľa § 126 ods.1 Občianskeho zákona, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

19. Podľa § 663 Občianskeho zákona, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu
nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

20. Podľa § 665 ods. 1 Občianskeho zákona nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v
zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať

prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom.

21. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, nájomná zmluva o nájme pozemku na
poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami osobitného predpisu o nájomnej zmluve, ak tento

zákon neustanovuje inak; rovnako sa to vzťahuje na podnájom.

22. Podľa § 20 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov, nájomná zmluva o nájme lesného pozemku na hospodárenie v lesoch sa
spravuje ustanoveniami prvej a druhej časti tohto zákona, ak nie je v tejto časti zákona ustanovené inak.

23. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, v znení účinnom v čase podpisu nájomnej zmluvy,
ak nie je dohodnuté inak, lesný pozemok sa nájomcovi prenecháva najmenej na desať rokov. Ak jezmluva o nájme lesného pozemku uzavretá na určitý čas, čas nájmu je najmenej 30 rokov ( ustanovenie
§ 8 ods. 2 sa nepoužije).

24. Odvolací súd posudzujúc napadnutý rozsudok z hľadiska zisteného skutkového stavu, citovaných
zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne. Súd prvej inštancie považoval za nesporné uzavretie nájomnej zmluvy č. 1/2009 dňa
01.06.2009, z ktorej pre strany vyplývali vzájomné práva a povinnosti. Rovnako nesporný bol účel nájmu
a dohodnutá doba nájmu odo dňa podpisu zmluvy do 31.12.2024, a skutočnosť, že dňa 10.06.2021

žalobca nájomnú zmluvu vypovedal podľa čl. VII. bod 2 nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie riešil
otázku platnosti článku VII. bod 2. nájomnej zmluvy, ako otázku prejudiciálnu, a dospel k záveru, že
uvedený článok je v rozpore s ustanovením § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Hoci výslovne nešpecifikoval, s ktorou vetou uvedenej právnej normy je sporné
ustanovenie v rozpore, podľa názoru odvolacieho súdu ide o rozpor s prvou vetou § 21 ods. 2 zákona č.
504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, z ktorého vyplýva, že ak nie je dohodnuté inak,

lesný pozemok sa nájomcovi prenecháva najmenej na desať rokov. K tomu odvolací súd poukazuje,
že z obsahu ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, vyplýva, že upravuje dva druhy zmluvných vzťahov. V prvom rade je to prenechanie
lesného pozemku nájomcovi na minimálnu dobu 10 rokov, ak sa účastníci zmluvy nedohodnú na inej
dobe nájmu (prvá veta). V druhom rade je to „zmluva o nájme lesného pozemku“ uzavretá na určitý

čas, najmenej 30 rokov. Obidva upravené zmluvné vzťahy sú v podstate časovo obmedzené na dobu
určitú. V prvom prípade minimálne na dobu 10 rokov (ak sa nedohodnú inak), pričom logickým výkladom
tohto ustanovenia je potrebné dospieť k záveru, že iná dohodnutá doba sa stáva dobou, ktorú zákon
považuje za dobu minimálnu. V druhom prípade je to najmenej 30 rokov, pričom zákon okrem doby
nájmu upravil aj charakter zmluvného vzťahu, ktorý výslovne pomenoval ako „zmluva o nájme lesného

pozemku“. Podľa názoru odvolacieho súdu teleologickým výkladom druhej vety § 21 ods. 2 zákona č.
504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, je potrebné dospieť k záveru za zmluvu o nájme
lesného pozemku je potrebné považovať zmluvu, ktorej účelom je užívanie lesného pozemku podľa
zákona o lesoch. Keďže predmetom nájmu boli nielen lesné pozemky, ale aj pozemky, ktorý druh bol
orná pôda, záhrady, trvalé trávne pozemky, vodné plochy a ostatné plochy, ktoré bol nájomca oprávnený

užívať aj na iné účely, ako hospodárenie na lesoch, a zároveň sa zmluvné strany v zmluve dohodli
na minimálnej dobe nájmu od 01.06.2009 do 31.12.2024, teda na dobe 15 rokov a 7 mesiacov, je
zrejmé, že nemienili uzatvoriť zmluvu o nájme lesného pozemku podľa druhej vety § 21 ods. 2 zákona
č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ale uzatvorili nájomnú zmluvu podľa prvej
vety uvedeného ustanovenia. Napriek tomu, že do predmetu nájmu zahrnuli aj iné ako lesné pozemky,

nájomnú zmluvu uzatvorili podľa § 20 a nasl. (časť štvrtá) zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ktorá osobitne upravuje nájom lesného pozemku na hospodárenie v lesoch.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že dojednanie v čl. VII. bod 2
nájomnej zmluvy je v rozpore s ustanovením § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. účinným do 30.10.2009
(správne malo byť uvedené do 31.10.2009), preto ide o absolútne neplatné dojednanie s poukazom na §

39 Občianskeho zákonníka, a žalobca nebol oprávnený nájomnú zmluvu vypovedať. Súd prvej inštancie
sa zaoberal aj tvrdením žalobcu, že je nájomná zmluva absolútne neplatná ako celok z dôvodu absencie
určenia minimálnej doby nájmu v zmluve, nakoľko nejde o podstatnú náležitosť zmluvy. Uzavrel, že
nájomný vzťah trvá do doby, ako bolo medzi stranami sporu dohodnuté, keď zmluva bola uzatvorená
na určitý čas a žalobca nemohol vypovedať zmluvu pred uplynutím minimálnej doby nájmu, na ktorú

bola zmluva uzavretá. Keďže nájomná zmluva neobsahovala platné dojednanie, na základe ktorého by
žalobca bol oprávnený zmluvu vypovedať, nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíva
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Preto žalobu na vypratanie nehnuteľností zamietol. Odvolací súd
sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil. Správny bol aj výrok súdu prvej
inštancie o trovách konania, keďže žalovaný bol v spore plne úspešný. Odvolací súd len dopĺňa, že

výrok súdu prvej inštancie o trovách konania sa z rovnakého dôvodu týka nielen trov prvoinštančného
konania, ale aj trov prvého odvolacieho konania. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
napadnutý rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje
úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto
odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba

poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

25.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že nájom
poľnohospodárskych a lesných pozemkov vychádza zo špecifických požiadaviek ich užívania, ktorésú vyjadrené vo viacerých právnych predpisoch, okrem zákona č. 504/2003 Z.z., je to napríklad aj
zákon o lesoch či zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Právne predpisy pri užívaní
pôdy určitým spôsobom obmedzujú v prvom rade vlastníka, ale aj užívateľa - nájomcu, ktorého môžu

aj zvýhodniť, či už limitovaním ceny nájmu alebo právnou úpravou minimálnej doby trvania nájmu.
Osobitnáúprava nájmulesnýchpozemkovjeupravenávštvrtejčastizákonač. 504/2003Z.z.,konkrétne
v § 20 a § 21. Nájomná zmluva o nájme lesného pozemku sa spravuje aj ustanoveniami prvej
a druhej časti zákona, ak vo štvrtej časti nie je ustanovené inak.
25.2. V danej veci bola zmluva uzatvorená pred 01.06.2009, preto ustanovenie § 21 ods. 2 zákona

č. 504/2003 Z.z. je potrebné aplikovať v znení účinnom do 31.10.2009, z ktorého prvej vety vyplýva,
že minimálna doba nájmu lesného pozemku je 10 rokov, ak nie je účastníkmi dohodnuté inak. Nakoľko
účastníci dohodli v zmluve dobu nájmu odo dňa podpisu zmluvy do 31.12.2024 je, podľa zákona,
dohodnutá minimálna doba nájmu 15 rokov a 7 mesiacov. Podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné
dojednanie, podľa ktorého sú strany zmluvy oprávnené dať výpoveď nájomnej zmluvy počas plynutia
tejto minimálnej doby nájmu, a navyše bez uvedenia dôvodu, je rozpore s ustanovením § 21 ods. 2

prvá veta zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.10.2009, z dôvodu, že umožňuje obchádzať
zákonom stanovenú minimálnu dobu nájmu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie, dospel k záveru, že dojednanie v čl. VII. bod 2 nájomnej zmluvy je v rozpore s ustanovením
§ 21 ods. 2 prvá veta zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, preto ide o
absolútneneplatnédojednaniepodľa§39Občianskehozákonníka,ažalobca neboloprávnenýnájomnú

zmluvu vypovedať. Nájomný vzťah potom zanikne uplynutím dohodnutej doby.

26.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
26.2. Žalobca v odvolaní namietal vady konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP resp. podľa § 365 ods.

1d)CSP.Dôvodil,žerozsudokniejeriadneanáležiteodôvodnený,odôvodnenierozsudkujenelogickéa
vnútorneprotirečivé,anespĺňapožiadavkynazákonnésúdnerozhodnutie,jezmätočné,nezrozumiteľné
a právne nejasné, a súd prvej inštancie sa v ňom nevysporiadal s jeho argumentáciou. Odvolací súd
považujezapotrebnéuviesť,žeodvolacídôvodvymedzenývustanovení§365ods.1písm.b)CSPjevo
svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré

právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a
nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí
právo na prístup k súdu, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,
právo na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa zo
všetkými relevantnými skutočnosťami súdom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na
preskúmanie rozhodnutia. Hoci porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu predstavuje
pochybenie súdu, o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci

realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rovnako tak odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 d) CSP je
porušením práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Požiadavky na riadne zdôvodnenie
rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,

aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s
tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne
závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné
zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Odvolací súd po

preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia,
súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať, že
napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia. Z obsahu spisu
tak odvolací súd nezistil procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo žalobcovi znemožnené,aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ani nedostatok dôvodov, pre ktoré by bolo možné konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku a tým inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

26.3. Podstatná argumentácia žalobcu v odvolaní spočívala v tvrdení, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Za nesprávne skutkové zistenie považoval skutkový záver súdu prvej
inštancie, podľa ktorého v nájomnej zmluve bola dohodnutá akási „minimálna doba nájmu“ v dĺžke viac
ako 15 rokov. Tvrdil, že účastníci sa v nájomnej zmluve na minimálnej dobe nedohodli, keďže sa dohodli

na dobe nájmu do 31.12.2024, teda na dobu určitú, a zároveň mali vôľu nájomnú zmluvu kedykoľvek za
jejtrvaniaukončiťvýpoveďou.Pretopovažovalajprávneposúdeniedohodyúčastníkovnájomnejzmluvy
odobenájmupodľa§21ods.2zákonaonájmePPzanesprávne. Suvedenýmtvrdenímsaodvolacísúd
nestotožňuje. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 prvá veta zákona č. 504/2003 Z.z., v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, ak nie je dohodnuté inak, lesný pozemok sa nájomcovi prenecháva najmenej na desať
rokov. Keďže strany sa v zmluve dohodli na dobe nájmu od 01.06.2009 do 31.12.2024, čo je doba určitá

vtrvaní15rokova 7mesiacov,odvolacísúd,zhodnezosúdomprvejinštancie,uvedenúdohodnutú
dobu považuje za minimálnu dobu nájmu predmetných pozemkov podľa vyššie citovaného ustanovenia.
Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, s ktorou z dvoch
právnych noriem, uvedených v § 21 ods. 2 zákona o nájme PP, mal byť čl. VII. bod 2. nájomnej zmluvy
v rozpore. Preto odvolací súd v tomto smere dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v bode 24. doplnil

avyslovilnázor,žeideorozporsprvouvetou§21ods.2zákonač.504/2003Z.z.vzneníúčinnomvčase
uzavretia zmluvy, z ktorého vyplýva, že ak nie je dohodnuté inak, lesný pozemok sa nájomcovi
prenecháva najmenej na desať rokov. Pritom poukázal, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, upravuje dva druhy zmluvných vzťahov. V prvom
rade je to prenechanie lesného pozemku nájomcovi na minimálnu dobu 10 rokov, ak sa účastníci zmluvy

nedohodnú na inej dobe nájmu (prvá veta). V druhom rade je to zmluva o nájme lesného pozemku
uzavretá na určitý čas, najmenej 30 rokov. Obidva upravené zmluvné vzťahy sú v podstate časovo
obmedzené na dobu určitú. V prvom prípade minimálne na dobu 10 rokov (ak sa nedohodnú inak),
pričom logickým výkladom tohto ustanovenia je potrebné dospieť k záveru, že iná dohodnutá doba sa
stávadobou,ktorúzákonpovažujezadobuminimálnu.Vdruhomprípadejetonajmenej30rokov,pričom

zákon okrem doby nájmu upravil aj charakter zmluvného vzťahu, ktorý výslovne pomenoval ako „zmluva
o nájme lesného pozemku“. Podľa názoru odvolacieho súdu teleologickým výkladom druhej vety § 21
ods.2zákonač.504/2003Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvy,jepotrebnédospieťkzáveru,že
za zmluvu o nájme lesného pozemku je potrebné považovať zmluvu, ktorej účelom je výlučne užívanie
lesného pozemku podľa zákona o lesoch. Keďže predmetom nájmu boli nielen lesné pozemky, ale aj

pozemky, ktorý druh bol orná pôda, záhrady, trvalé trávne pozemky, vodné plochy a ostatné plochy,
ktoré bol nájomca oprávnený užívať aj na iné účely, ako hospodárenie na lesoch, a zároveň sa zmluvné
strany v zmluve dohodli na minimálnej dobe nájmu od 01.06.2009 do 31.12.2024, teda na dobe 15 rokov
a 7 mesiacov, je zrejmé, že nemienili uzatvoriť zmluvu o nájme lesného pozemku podľa druhej vety
§ 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ale uzatvorili nájomnú

zmluvu podľa prvej vety uvedeného ustanovenia. Napriek tomu, že do predmetu nájmu zahrnuli aj iné
ako lesné pozemky, nájomnú zmluvu uzatvorili podľa § 20 a nasl. (časť štvrtá) zákona č. 504/2003
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá osobitne upravuje nájom lesného pozemku na
hospodárenie v lesoch. Žalobca ďalej namietal voči záveru súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah
zanikne uplynutím dohodnutej doby, hoci prvá, a ani druhá veta § 21 ods. 2 zákona o nájme PP nič

nehovorí o zániku nájomného vzťahu. S uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. V zásade
platí, že každý nájomný vzťah uzavretý na dobu určitú, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade,
končí uplynutím dohodnutej doby, a zo strany súdu prvej inštancie šlo len o konštatovanie tejto zásady.
Všeobecne je skončenie nájomného vzťahu uzatvoreného na dobu určitú upravené v ustanovení § 676
ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhonájomskončíuplynutímdoby,naktorúsadojednal.Pritom

však zároveň upravuje aj výnimku z tejto zásady, a to ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.
Avšak dohoda zmluvných strán o možnosti vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu kedykoľvek a bez
uvedenia dôvodu, ktorou by došlo k obídeniu osobitnej právnej úpravy v § 21 ods. 2 prvá veta zákona
č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, vylučuje aplikáciu § 676 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v časti, v ktorej takúto dohodu umožňuje. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani tvrdenie

žalobcu, že sa z rozsudku nedozvedel, prečo je zmluvné ustanovenie čl. VII. bodu 2. nájomnej zmluvy
neplatné pre rozpor s § 21 ods. 2 zákona o nájme PP, ak bola dodržaná 10-ročná zákonná minimálna
doba nájmu. Poukazuje na bod 25. napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že zmluvné strany sa
dohodli na trvaní nájmu odo dňa podpisu zmluvy do 31.12.2024, teda na dobu 15 rokov a 7 mesiacov,ktorúdobusúdprvejinštanciesprávnepovažovalzadobuminimálnutak,akojumánamysliustanovenie
§ 21 ods. 2 prvá veta zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Odvolací súd
zdôrazňuje, že hoci v tejto časti poukazuje na ustanovenie § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je

to z dôvodu iného právneho posúdenia veci, ale ide len o reakciu na odvolaciu námietku žalobcu.
26.4. Odvolací súd nespochybňuje, že prvá veta § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, umožňuje, aby sa zmluvné strany dohodli aj inak, teda aj na dobu kratšiu ako
10 rokov. Len upozorňuje, že v prejednávanej veci sa zmluvné strany dohodli na dobe 15 rokov a 7
mesiacov, teda na dlhšej dobe ako 10 rokov. A podľa záveru súdu prvej inštancie bola táto dohodnutá

doba dobou minimálnou. Uvedený záver zdieľa aj odvolací súd. Ďalej nepovažuje za dôvodné tvrdenie
žalobcu, že dohoda zmluvných strán na možnosti predčasne ukončiť nájomnú zmluvu výpoveďou v čl.
VII. bod 2 nájomnej zmluvy, bola dohodou podľa prvej vety § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z.
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Uvedenému záveru odporuje obsah zmluvy, v ktorej bola
osobitne dohodnutá doba nájmu (čl. III. bod 1.), osobitne možnosť výpovede zmluvy (čl. VII. bod
2), navyše osobitne aj oprávnenie od zmluvy odstúpiť (čl. VII. bod 3). Pokiaľ žalobca v bode 43.

odvolania poukázal skutočnosť, že nájomná zmluva obsahovala aj dojednanie o možnosti zmluvných
strán od zmluvy odstúpiť a tvrdil, že odstúpenia žalobcu od nájomnej zmluvy boli opakovane riešené
súdmi pričom žiaden súd neskonštatoval neplatnosť odstúpenia podľa zmluvy (rozsudok Krajského súdu
v Nitre č.k. 15Cob/95/2021-2689), uvedené tvrdenie považuje odvolací súdu za nepodstatné vo vzťahu
k predmetnej veci. Poukazuje na to, že jednak všetky odstúpenia od nájomnej zmluvy boli neplatné

buď z dôvodu uplynutia premlčacej doby alebo pre nepreukázanie dôvodov odstúpenia tak, ako boli
dohodnuté.AnavyšespornádohodavčlánkuVII.bod2nájomnejzmluvyumožňovalazmluvuvypovedať
bez akéhokoľvek dôvodu, čo je v zrejmom rozpore s § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, pre nedodržanie zákonnej minimálnej doby nájmu. Tvrdenie žalobcu,
že výpoveď bola podaná dňa 14.06.2021 po uplynutí zákonnej minimálnej doby nájmu 10 rokov, takže

neexistuje jediný právny dôvod, pre ktorý by mal byť čl. VII. bod 2. nájomnej zmluvy absolútne neplatný,
bez ohľadu na skutočnosť, že v nájomnej zmluve bola dohodnutá doba nájmu do 31.12.2024, odvolací
súd nepovažuje za dôvodné. Opakuje, že strany sa v zmluve dohodli na minimálnej dobe nájmu od
01.06.2009 do 31.12.2024, teda na dobe 15 rokov a 7 mesiacov, ktorú dobu odvolací súd, zhodne
zo súdom prvej inštancie, považuje za minimálnu dobu nájmu predmetných pozemkov podľa vyššie

uvedeného ustanovenia. Pokiaľ žalobca k tomu poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu
Nitra sp.zn. 7C/134/2012-368 z ktorého citoval z tretieho odseku na str. 6), odvolací súd iba dodáva, že
vo veci sp.zn. 7C/134/2012 bola predmetom sporu výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 23.07.2012, preto
sa súdy nezaoberali otázkou podania výpovede po uplynutí doby 10 rokov uvedenej v § 21 ods. 2 prvá
veta zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

26.5. Ďalej žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie pripustil, že z § 21 ods. 2 prvá veta zákona
o nájme PP nevyplýva, že by nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú nemohol zaniknúť pred uplynutím
dohodnutej doby nájmu potom, čo už uplynula zákonom stanovená 10-ročná minimálna doba nájmu,
a že aplikoval § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď na ňom založil záver, že nájomný vzťah zanikne
uplynutím dohodnutej doby. Tvrdil, že pokiaľ súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku vylúčil aplikáciu

§ 676 ods. 1 Občianskeho zákonníku dôvodiac tým, že ustanovenia zákona č. 504/2003 Z.z. majú
byť zákonom lex specialis, vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že § 21 ods. 2 zákona o nájme
PP nie je ustanovením lex specialis vo vzťahu k § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže každé z
týchto ustanovení upravuje inú záležitosť. K uvedeným tvrdeniam odvolací súd uvádza, že skončenie
nájomného vzťahu uzatvoreného na dobu určitú upravené v ustanovení § 676 ods. 1 Občianskeho

zákonníka stanovuje, že nájom skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal. Pritom však zároveň
upravuje aj výnimku z tejto zásady, a to ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak. V zásade
pôjde o dojednanie umožňujúce jednostranné ukončenie zmluvy o nájme, či už v dôsledku porušenia
práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy jedným z jej účastníkov, alebo z iných dôvodov. Preto je
zrejmé, že nájom dohodnutý na dobu určitú môže podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka skončiť,

pred uplynutím dohodnutej doby, výpoveďou jedného z účastníkov zmluvného vzťahu, ak bol takýto
spôsob skončenia nájmu v zmluve dohodnutý. V danej veci však ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č.
504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, predstavuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku spočívajúcu v zákonom stanovenej minimálnej dobe trvania nájmu lesného
pozemku, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. Dohoda zmluvných

strán o možnosti vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu, ktorou by
došlo k obídeniu tejto osobitnej právnej úpravy, vylučuje aplikáciu § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka
minimálne v časti, v ktorej takúto dohodu umožňuje. K tomu odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že hociv tejto časti poukazuje na ustanovenie § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je to z dôvodu iného
právneho posúdenia veci, ale ide len o reakciu na odvolaciu námietku žalobcu.
26.6. Žalobca ďalej poukázal na zásadu preferencie výkladu platnosti právneho úkonu resp. jeho časti,

pred jeho neplatnosťou, a tvrdil, že absolútna neplatnosť slobodne dojednaného právneho úkonu,
resp. jeho časti, musí byť výnimkou, pričom v prejednávanom prípade nie sú dané žiadne dôvody
na aplikáciu takejto výnimky, keď právne argumenty uvádzané v súdnom konaní svedčia v prospech
platnosti ustanovenia čl. VII. bodu 2. nájomnej zmluvy, a aj platnosti výpovede z roku 2021. K tomu
poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR,

a odbornú literatúru. Odvolací súd v tomto smere nespochybňuje závery rozhodnutí najvyšších autorít
SR ani odbornú literatúru. V prejednávanej veci však vystupuje do popredia stabilita nájomného
vzťahu, ktorého predmetom sú lesné či iné poľnohospodárske pozemky. Hospodárenie na takomto
druhu pozemkov ovplyvňujú viaceré faktory, medzi ktoré možno zaradiť vysoké investičné vklady,
nepredvídateľné prírodné podmienky, dlhšia doba návratnosti investícii a pod. Preto výpoveď nájomnej
zmluvy kedykoľvek v priebehu trvania dohodnutej doby nájmu a bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu nie

je možné akceptovať. Zásah súdu do predmetnej nájomnej zmluvy bol však minimálny, len vo vzťahu
k ustanoveniu čl. VII bod. 2. V konečnom dôsledku zmluvné strany si v čl. VII. bod 3 pre prípad porušenia
povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy dohodli možnosť prenajímateľa od zmluvy odstúpiť. Žalobca
túto možnosť, počas trvania nájmu, opakovane využil, hoci naplnenie dohodnutých dôvodov odstúpenia
od zmluvy buď nepreukázal alebo ich uplatnil po zákonom stanovenej premlčacej dobe. Z uvedených

dôvodovsaodvolacísúdnestotožňujestvrdenímžalobcu,že právneposúdeniečl.VII.bodu2.nájomnej
zmluvy, ako neplatného zmluvného ustanovenia, narušuje zmluvnú rovnováhu, ktorú si sporové strany
slobodne chceli do ich nájomného vzťahu zakotviť, predstavuje nespravodlivý zásah do autonómie
vôle zmluvných strán, nerešpektuje ich pôvodnú vôľu a vedie ex post k uprednostneniu záujmov
žalovaného, ktorý dohodu odmieta rešpektovať a snaží sa udržať v lukratívnom kontrakte so žalobcom.

Ďalej žalobca s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka tvrdil, že úlohou súdu bolo vyložiť, ktorá
časť právneho úkonu je v rozpore so zákonom neplatná. Ak je v rozpore so zákonom len tá časť
prejavu vôle zakotvujúca možnosť výpovede pred uplynutím dispozitívnej zákonnej minimálnej lehoty
10 rokov, nemožno za neplatnú považovať časť prejavu vôle zakotvujúcu možnosť výpovede po jej
uplynutí. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v danej veci postupoval v súlade s § 41

Občianskeho zákonníka, keď za neplatný považoval len čl. VII bod. 2. nájomnej zmluvy. Vychádzal
pritom zo správneho záveru, podľa ktorého sa strany v zmluve dohodli na minimálnej dobe nájmu od
01.06.2009 do 31.12.2024, teda na dobe 15 rokov a 7 mesiacov, ktorú dobu považoval za minimálnu
dobu nájmu predmetných pozemkov podľa § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy.

26.7. Žalobca opakovane tvrdil, že súd prvej inštancie odmietol špecifikovať, ktorá právna norma v
§ 21 ods. 2 zákona o nájme PP mala byť porušená, s ktorou námietkou sa odvolací súd vyporiadal
v bode 26.3., na ktorý týmto poukazuje. K tomu poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra č.k.
29Cb/84/2021-336, ktorý skonštatoval, že podľa § 41 Občianskeho zákonníka je právny úkon neplatný
celý, ak dôvodom neplatnosti je podstatná náležitosť právneho úkonu, ktorou pri zmluve o nájme je

dojednaná doba, a na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 26Cob/64/2018, ktorý vyslovil právny
názor, že nedodržanie zákonnej minimálnej doby nájmu pri dojednaní určitej doby nájmu vedie k
neplatnosti celej nájomnej zmluvy. Odvolací súd uvedené závery nespochybňuje, zdôrazňuje však,
že v prejednávanej veci článok III. doba nájmu nebol predmetom určenia neplatnosti ani predmetom
riešenia jeho (ne)platnosti ako otázky prejudiciálnej. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 5Obdo/13/2022 body 6. a 8., a namietal, že súd prvej inštancie ich odignoroval.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dôvodné zaoberať sa rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Obdo/13/2022 a z neho bodmi 6. a 8., keďže v nich bolo citované z rozhodnutia prvoinštančného
(bod. 6) a odvolacieho súdu (bod. 8). Žalobca sa tiež vyjadroval k právnemu posúdeniu, pričom tvrdil,
že ak by súd prvej inštancie konštatoval, že na nájomnú zmluvu sa vzťahuje druhá veta § 21 ods. 2

zákona o nájme PP, potom by musel žalobe vyhovieť, keď určitá doba nájmu dohodnutá v nájomnej
zmluve na približne 15 rokov, odporuje zákonnému ustanoveniu druhej vety § 21 ods. 2 zákona o nájme
PP, a keďže ide o podstatnú náležitosť zmluvy, je s tým spojený následok neplatnosti celého právneho
úkonu. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorej podstatou bolo
poukázanie na rozpor nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú (15 rokov) s pravidlom uvedeným v

druhej vete § 21 ods. 2 zákona o nájme PP. Absenciu platne dohodnutej doby nájmu bolo potrebné
odstrániť analógiou legis, použitím ustanovenia § 686 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak doba nájmu nie je (platne) dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu
neurčitú, ktorú je možné bez ďalšieho kedykoľvek vypovedať. K tomu poukázal na body 41. až 43.svojho vyjadrenia z 19.03.2024, obsahujúce totožnú argumentáciu, a tvrdil, že súd prvej inštancie sa
s jeho argumentáciou nevysporiadal. Odvolací súd nespochybňuje, že súd prvej inštancie na uvedenú
argumentáciu nereagoval. Opakuje však, že dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v bode 24. doplnil a

vyslovil názor, že ide o rozpor s prvou vetou § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, z ktorého vyplýva, že ak nie je dohodnuté inak, lesný pozemok sa nájomcovi
prenecháva najmenej na desať rokov (bližšie bod 23). Z dôvodov uvedených v bode 24. odvolací súd
konštatuje, že argumentácia žalobcu o tom, aké by boli závery súdu prvej inštancie v prípade právneho
posúdenia veci podľa druhej vety § 21 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, je bezpredmetná.
26.8. Žalobca v odvolaní osobitne poukázal na skutočnosť, že predmetom nájomnej zmluvy, ako aj
výpovede, boli aj iné ako lesné pozemky, a to najmä poľnohospodárske pozemky. Tvrdil, že na ne sa
zákonná minimálna doba nájmu podľa prvej a ani druhej vety § 21 ods. 2 zákona o
nájme PP nevzťahuje, keď v prípade poľnohospodárskych pozemkov platí § 8 ods. 1 zákona o nájme
PP. Tiež namietal, že súd prvého stupňa sa v rozsudku nevysporiadal s otázkou (ne)platnosti výpovede

nájomnej zmluvy, resp. jej čl. VII bod 2., s ohľadom na rozdielny právny režim, pokiaľ ide o tieto iné
pozemky, a dôvodil, že vo výpovedi z nájmu neboli špecifikované, ktoré pozemky sú poľnohospodárske.
Tento záver považoval za nesprávne právne posúdenie, lebo výpoveď nájomnej zmluvy k svojej
platnosti vôbec nepotrebuje, aby v nej boli špecifikované poľnohospodárske pozemky a navyše žalobca
vypovedal nájomnú zmluvu v celom rozsahu. Odvolací súd ani tieto tvrdenia a námietky nepovažoval

za dôvodné. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetom nájmu boli nielen lesné pozemky,
ale aj pozemky, ktorý druh bol orná pôda, záhrady, trvalé trávne pozemky, vodné plochy a ostatné
plochy, ktoré bol žalovaný oprávnený užívať za účelom riadneho hospodárenia a užívania obvyklým
spôsobom, pri lesných pozemkoch výkonom práv a povinností vyplývajúcich pre nájomcu zo zmluvy,
zo zákona o lesoch, z platných lesných hospodárskych plánov a súvisiacich všeobecne záväzných

právnych predpisov. Ostatné druhy pozemkov bol žalovaný oprávnený užívať na poľnohospodársku
výrobu a výkon rybárskeho práva. Napriek tomu, že zmluvné strany do predmetu nájmu zahrnuli aj iné
ako lesné pozemky, nájomnú zmluvu uzatvorili podľa § 20 a nasl. (časť štvrtá) zákona č. 504/2003
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá osobitne upravuje nájom lesného pozemku na
hospodárenie v lesoch. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v prípade poľnohospodárskych pozemkov platí § 8 ods.

1 zákona č. 504/2003 Z.z., uvedené ustanovenie sa vzťahuje na nájom pozemku na poľnohospodárske
účely pri prevádzkovaní podniku (druhá časť zákona v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy),
čo nie je prejednávaný prípad. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, sa nájomná zmluva o nájme lesného pozemku na hospodárenie v lesoch sa spravuje
ustanoveniami prvej a druhej časti tohto zákona, ak nie je v tejto časti zákona ustanovené inak.

Z uvedeného vyplýva, že na iné ako lesné pozemky by bolo možné aplikovať aj ustanovenia prvej časti
zákonaupravujúcenájompozemkunapoľnohospodárskeúčely,ktorývšakžiadneobmedzeniaohľadom
doby nájmu neobsahuje. Zmluvné strany však v zmluve prejavili vôľu prenajať všetky pozemky, nielen
lesné pozemky, ale aj pozemky, ktorý druh bol orná pôda, záhrady, trvalé trávne pozemky, vodné plochy
a ostatné plochy, na dobu určitú, pričom sa dohodli na svoj zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia § 20

a nasl. zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Potom je namieste
záver, podľa ktorého zmluva o nájme bola uzatvorená podľa § 21 ods. 2 prvá veta uvedeného zákona.
26.9.Pokiaľžalobcavodvolaní poukazovalnadohoduzmluvnýchstránvčl.III.bode2.nájomnejzmluvy
o prednostnom práve žalovaného za určitých okolností uzavrieť so žalobcom novú nájomnú zmluvu
na ďalších 10 kalendárnych rokov, a to za rovnakých podmienok ako sú uvedené v nájomnej zmluve

a na skutočnosť, že žalovaný toto právo využil listom zo dňa 05.04.2024, uvedené skutočnosti nemajú
žiadny vplyv na prejednávanú vec, keďže právo žalovaného podľa čl. III. bod. 2 nájomnej zmluvy nebol
predmetom konania na súde prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie sa tohto práva vôbec netýka.
26.10. Žalobca v závere zhrnul, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveď na základné právne otázky,
ktoré svojou argumentáciou predložil a v závere zopakoval. Preto odvolací súd stručne uzatvára, že

všetky uvedené otázky boli zodpovedané v bodoch 25.1. až 25.8., odvolací súd svoju argumentáciu
v nich uvedenú nepovažuje za potrebné opakovať a ďalej na ňu iba poukazuje.

27. Vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu strán sporu v ďalších podaniach v priebehu odvolacieho
konania, ktoré sa týkali otázky, či je neplatnosť čl. VII. ods. 2 nájomnej zmluvy riešená v rozsudku

Okresného súdu Nitra č.k. 7C/134/2012-368, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 9Co
752/2014-420,záväznápresúdprvejinštancievprejednávanejveci,odvolacísúddodáva,žekuvedenej
otázke zaujal právny názor v uznesení č.k. 25Co/25/2023-341, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej
inštancie vydaný v tejto veci. V ňom dospel k záveru, podľa ktorého vo veci vedenej na Okresnomsúde Nitra pod sp.zn. 7C/134/2012 bola predmetom konania (ne)platnosť výpovede nájomnej zmluvy,
otázka platnosti článku VII. bod 2. nájomnej zmluvy, na základe ktorého bola daná predmetná výpoveď,
bola riešená ako otázka prejudiciálna. Z uvedeného dôvodu bolo vo výroku rozsudku Okresného súdu

Nitra sp.zn. 7C/134/2012 rozhodnuté o tom, čo bolo predmetom konania, konkrétne bolo „určené, že
výpoveď nájomnej zmluvy č.1/2009 uzavretej dňa 01.06.2009 medzi žalovaným ako prenajímateľom a
žalobcom ako nájomcom, zmenenej dodatkom č.1 k nájomnej zmluve č.1/2009 zo dňa 27.07.2009, daná
listom žalovaného zo dňa 23.07.2012 označeným ako Výpoveď nájomnej zmluvy č.1/2009, je neplatná.“.
Keďže v tejto veci sa otázka (ne)platnosti výpovede nájomnej zmluvy zo dňa 23.07.2012 neposudzovala,

je bezvýznamné, ako ju súd vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra sp.zn. 7C/134/2012 právne
posúdil, ani či toto právne posúdenie bolo správne. Na uvedenom právnom závere odvolací súd
zotrváva.

28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším

súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).