Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120251053
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6120251053.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255
739, proti žalovanej: S. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, XXX XX Y., o zaplatenie 3.000 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/203/2020-175
zo dňa 21. mája 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

III. Stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanej súd nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 odsek 1, 2, 3, 4, § 54a, § 53 odsek 9, § 101, § 103
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 11 odsek 2, § 17 odsek
1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 255 odsek
1, § 262 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX bola uzatvorená písomná zmluva o splátkovom úvere
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške
3.200 Eur. Žalovaná podpísala aj Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, v ktorých
je konkretizovaná doba trvania zmluvy. Žalovaná nesplácala úver riadne a včas, pričom podľa výpisu
z jej úverového účtu, tento prestala úplne splácať už dňa 20.02.2016, neskôr uhrádzala splátky už len
sporadicky a nie vždy vo výške splátky uvedenej v zmluve. Pôvodný veriteľ listom zo dňa 05.10.2017
oznámil žalovanej, že je v omeškaní a vyzval ju na úhradu dlžnej sumy do 15 dní od doručenia, v

opačnom prípade ju upozornil na oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaná dlžné
splátky nezaplatila, preto listom zo dňa 23.11.2017 oznámil pôvodný veriteľ vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti ku dňu 22.11.2017. Ďalším listom zo dňa 12.09.2018 bola žalovaný opätovne vyzvaná na
úhradu jej dlhu a upozornená na právo postúpenia pohľadávky tretej osobe, ktoré následne bolorealizované zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018. Postupca oznámil žalovanej toto
postúpenie pohľadávky listom zo dňa 03.01.2019. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uzatvorená
zmluva je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou. Zdôraznil, že zosplatneniu predchádzala výzva na

úhradu dlžných splátok zo dňa 05.10.2017, ktorá predstavovala zákonnú podmienku pre platné
zosplatnenie spotrebiteľského úveru. V liste o zosplatnení sa neuvádza kvôli ktorej omeškanej splátke
bolo využité toto právo a nesúhlasil s tým, aby dodatočne žalobca (nie veriteľ, ktorý právo uplatnil)
uvádzal, ktorá nezaplatená splátka bola relevantná pre zosplatnenie úveru a aby si tým prispôsoboval
začiatok plynutia premlčacej doby. Zosplatnenie úveru bolo potrebné posúdiť v kontexte s výzvou zo dňa

05.10.2017, v ktorej sa uvádzajú omeškané splátky vo výške 1.222,72 Eur, čo je celých 18 splátok, a to
znamená, že žalovaná sa dostala do omeškania už so splátkou splatnou dňa 20.04.2016 a uplynula dňa
21.04.2019. Žaloba bola podaná až 24.02.2020 a preto zastával názor, že pohľadávka je premlčaná. Z
uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že k zosplatneniu úveru došlo kvôli splátke
splatnej 20.11.2017, teda tej, ktorá bezprostredne predchádzala zosplatneniu úveru. Zosplatniť úver totiž
nebolo možné kvôli spomínanej splátke zo dňa 20.11.2017, pretože muselo ísť o nezaplatenú splátku

minimálne v trojmesačnom omeškaní, čo pri spomínanej splátke splnené nebolo.

4. Súd prvej inštancie navyše dodal, že napriek výzve súdu žalobca nepreukázal, že by jeho právny
predchodca postupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanej, keďže
nepreukázal, že by vôbec zisťoval jej rodinný stav, príjem a výdavky a že by si tieto aj overoval. Rovnako

nevedel vysvetliť o aké informácie ide a predovšetkým nepreukázal výšku príjmu žalovanej, pripojil
výpis z úverového registra, ktorý však nemá potrebnú výpovednú hodnotu, pretože sa týka len úverovej
zaťaženosti žalovanej o vzťahu k istému veriteľovi a nejde o výpis z registra klientskych informácií.
Navyše predložený výpis nepreukazuje, že by jeho právny predchodca zisťoval úvery žalovanej pred
uzatvorením predmetnej zmluvy, nakoľko v tomto výpise je uvedený aj ďalší neskorší úver. Z uvedeného

dôvodu teda nastala zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vychádzajúc z uvedeného,
žalovaná by mala vrátiť len sumu čerpaného úveru bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, teda jej
dlh predstavuje sumu 2.138,18 Eur. Zároveň však vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného
zosplatnenia úveru, ktoré vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. V
danom prípade splatnosť zmluvy má nastať až 20.11.2013 a keďže vyhodnotil predčasné zosplatnenie

úveru ako absolútne neplatný právny úkon, znamená to, že v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení
pohľadávok nebol úver splatný, preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok je absolútne neplatná,
čo znamená nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, resp. ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania. Odvolanie podal z dôvodu
porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho
posúdenia. Nestotožnil sa s právnym posúdením súdu ohľadne vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru, pretože pri dohode o plnení dlhu v splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie

príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou. Každá zo splátok tak predstavuje samostatné plnenie, a
preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba samostatne. Poukázal tiež na znenie § 565
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého môže svoje právo žiadať o zaplatenie celého dlhu uplatniť
len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo zaniká. V predmetnom
prípade tak mimoriadna splatnosť nemohla byť vyhlásená pre nesplnenie inej splátky než tej splátky,

ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bezprostredne predchádzala, v danom prípade splátky splatnej
dňa 20.11.2017. Z uvedeného dôvodu mal za to, že oprávnenie postupcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
pre nezaplatenie splátky, s ktorou sa žalovaná dostala prvý krát do omeškania zaniklo splatnosťou ďalšej
splátky úveru. Premlčacia doba pre všetky splátky po 20.11.2017 začala plynúť odo dňa nasledujúceho
po dni zročnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a uplynula

najskôr dňa 20.11.2020. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 24.02.2020 mal za to, že nárok uplatnil
na súde pre uplynutím premlčacej doby a súd vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k opačnému
záveru. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy
spolu s príslušným úrokom z omeškania. Uvedené skutočnosti žalovaná pritom žiadnym spôsobom
kvalifikovane nepoprela, nakoľko bola počas celého konania absolútne pasívna aj napriek tomu, že jej

všetky uvedené listiny boli doručované, preto ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové
tvrdenia.6. Odvolateľ sa tiež nestotožnil ani so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, Namietal
neprávnu aplikáciu ustanovenia § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko k uzatvoreniu
Zmluvy o úvere došlo dňa 13.11.2014 (t.j. pred účinnosťou uvedeného ustanovenia) a poukázal na

prechodné ustanovenie § 25 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a na to, že predmetná
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, v čom videl nesprávne právne posúdenie. Uvedená skutočnosť,
tak v žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia pohľadávky. Vo vzťahu k skúmaniu bonity
uviedol, že nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností, pretože bonita bola skúmaná jedným
zo spôsobov uvedených v zákone, pričom žalovaná nepoprela ani jedno z jeho tvrdení ohľadom

skúmania bonity, napriek tomu, že pasívnou v konaní nebola. Poukázal na proces skúmania bonity,
z čoho je zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade bol dopyt vykonaný v deň podpisu zmluvy a bonita
bola vypočítaná správne, teda na základe výsledkov z databázy banky. Zdôraznil, že bez náležitého
skúmania bonity spotrebiteľa by postupca úver vôbec neposkytol. Považoval za preukázané, že neboli
splnené podmienky hrubého porušenia povinnosti, nakoľko si právny predchodca preukázateľne a
nesporne svoju povinnosť preveriť dlžníka v registroch splnil. Napadnuté rozhodnutie považuje len za

veľmi zdanlivo ochraňujúce spotrebiteľa, neposkytujúce právnu istotu sporovým stranám a spravodlivé
rozhodnutie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Namietal, že napadnuté súdne rozhodnutie
neposkytuje stranám sporu právnu istotu a spravodlivé rozhodnutie ich sporu v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou, ale naopak, v priamom rozpore so základnými princípmi C.s.p., ako aj jeho
jednotlivých ustanovení (§ 151 odsek 1 C.s.p.). Záverom poukázal na to, že platobný rozkaz v

predmetnom konaní bol zrušený len z procesných dôvodov - nedoručenia do vlastných rúk žalovanej.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom č.k. 13CoCsp/29/2021-218 zo dňa

19.01.2022 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

9. Najvyšší súd SR o žalobcom podanom dovolaní rozhodol uznesením č.k. 9Cdo/98/2022 zo dňa
25.04.2023, ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR Krajský súd v Prešove o podanom odvolaní rozhodol
rozsudkom č.k. 13CoCsp/24/2023-300 zo dňa 13.09.2023 tak že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a stranám sporu náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal.

11. Najvyšší súd SR o žalobcom podanom dovolaní rozhodol uznesením č.k. 9Cdo/3/2024 zo dňa
29.01.2025, ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

14. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 13.11.2014 bola medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
bankou a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len
„Zmluva o úvere“), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.200 Eur, ktorý sa žalovaná

zaviazala splácať v 108 splátkach po 64,80 Eur mesačne. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá
na 20.11.2023. Listom zo dňa 05.10.2017 označeným ako „Výzva“, veriteľ oznámil žalovanej, že je v
omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 05.10.2017 vo výške 1.222,72 a vyzval ju, na úhradu dlžnej
sumy v stanovenej lehote, nakoľko v opačnom prípade bude banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnusplatnosť pohľadávky. Listom zo dňa 23.11.2017 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru“, veriteľ žalovanej oznámil, že banka vyhlásila ku dňu 27.11.2017 mimoriadnu splatnosť
pohľadávky zo Zmluvy o úvere. Listom zo dňa 12.09.2018 označeným ako „Výzva“ veriteľ žalovanej

oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky, výšku splatnej a nezaplatenej pohľadávky (ku
dňu 12.09.2018 suma 4.845,52 Eur) a oznámenie, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy je banka
oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe. Dňa 17.12.2018 bola medzi veriteľom ako postupcom a
žalobcom ako postupníkom uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/H. (ďalej len
„Zmluva o postúpení pohľadávok“), predmetom ktorej malo byť aj postúpenie pohľadávky veriteľa zo

Zmluvy o úvere. Listom zo dňa 03.01.2019 označeným ako „Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa
§ 526 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník“ veriteľ žalovanej oznámil, že banka na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018 postúpila pohľadávku banky spolu s príslušenstvom
a právami z akéhokoľvek zabezpečenia žalobcovi.

15. Podľa ustanovenia § 52 odsek 1 až 4 Občianky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia

Zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzatvorenia Zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.

17. Podľa ustanovenia § 11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

18. Podľa ustanovenia § 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje
pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku

alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

19. K odvolacej námietke týkajúcej sa odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti splácania

spotrebiteľského úveru odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zodpovedal všetky otázky, ktoré
považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych
zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

20. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho právny
predchodca nepostupoval dôsledne podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,
odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v ustanovení § 220odsek 2 C.s.p.. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať
pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej

inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

21. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským
podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň nebolo sporné, že medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných
ustanoví Zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (pozri čl. 8 odsek 1 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12,

obdobne rozsudok C - 449/13) a s poukazom na ustanovenie § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta
žalobcom, resp. jeho právny predchodcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie vyhodnocoval správne, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené
všetkypovinnostiapodmienky,ktorénatietozmluvnévzťahykladieprávnaúpravazameranánaochranu

spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo
na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonita žalovanej bola náležite skúmaná, že došlo k splneniu
povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

23. Veriteľ je v zmysle ustanovení § 7 a § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch pri posúdení úverovej

schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak
i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou
pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej

schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania
do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože
nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie

pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme
ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je

nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.

24. Výzvou zo dňa 26.04.2021 súd prvej inštancie požiadal žalobcu o preukázanie splnenia povinnosti
veriteľapreduzavretímZmluvyoúvereohľadomzisťovaniabonityžalovanejspoukazomnaustanovenie

§ 11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zisťovanie jej rodinného stavu, výdavkov a príjmu
vrátane preverenia príjmu v lehote 10 dní od doručenia výzvy (č.l. 134). Listom zo dňa 19.05.2021
označeným ako „Vyjadrenie“ žalobca súdu oznámil, že príjem klienta bol bankou overený na základe
interných informácií vo výške 300 Eur. Dopytom do Úverového registra mal žalobca za overené,že žalovaná nedisponovala žiadnymi existujúcimi záväzkami (č.l. 138 druhá strana). K uvedenému
vyjadreniu priložil fotografiu z interného systému, t.j. zo systému veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.),
v ktorej bola zaevidovaná iba pohľadávka zo Zmluvy o úvere (č.l. 141). Na pojednávaní konanom dňa

21.05.2021 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že nevie povedať, čo sú to interné
informácie, podľa ktorých mala banka za preukázaný príjem žalovanej vo výške 300 Eur. Žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu taktiež nevedel odpovedať, či predložený výpis z úverového
registra (č.l. 141) sa týka len úverov Slovenskej sporiteľne, a.s..

25. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca ako právny nástupca veriteľa v danej veci porušil svoje povinnosti pri
overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 7 odsek 1, v spojení s § 11 odsek 2
prvá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal
listinnými dôkazmi tvrdené overenie príjmu žalovanej vo výške 300 Eur, napr. dopytom do sociálnej
poisťovne, resp. nepredložil iný listinný dôkaz svedčiaci o príjme žalovanej. Žalobca tak neuniesol

dôkazné bremeno, že by jeho právny predchodca zisťoval a vyhodnotil príjem žalovanej pred uzavretím
zmluvy o úvere. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovanej
pred uzavretím Zmluvy o úvere. V zhode s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že predložený listinný dôkaz na č.l. 141 nepreukazuje
prípadné úverové zaťaženie žalovanej voči iným bankovým, či nebankovým spoločnostiam. Pri

získavaní relevantných informácií veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (v
danom prípade z obsahu spisu nevyplýva, aké informácie o svojom príjme dodala žalovaná ako dlžník
pred uzatvorením Zmluvy o úvere), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov
tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácií spotrebiteľa. Právny predchodca žalobcu nezískal
hodnoverné informácie o výdavkoch žalovanej na živobytie, ubytovanie, stravu, náklady na energie a

pod. Pokiaľ teda veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient
je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

26. Pri overovaní bonity žalovanej nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii dostatočné údaje o
príjmoch a výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovanej o úver nemal k

dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal
splnenie si povinnosti uloženej mu ustanovení § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ustanovení 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovanej). Dôsledkom

podceneniabonityjeneposkytnutieochranyveriteľovi,ktorýporušípovinnosťsodbornoustarostlivosťou
posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej
inštancie o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

27. Keďže v prejednávanej veci k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, právny

predchodca žalobcu v rozpore s ustanovením § 17 odsek 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch
postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá nebola po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
(20.11.2023) a taktiež sa nejednalo ani o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úver (v dôsledku porušenia povinností uvedených v ustanovení § 7 odsek 1
Zákona o spotrebiteľských úveroch), preto postúpenie pohľadávky s odkazom na Zmluvu o postúpení

pohľadávok zo dňa 17.12.2018 bolo neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka, a teda správnym dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu.

28. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 17 Zákona o

spotrebiteľských úveroch odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na prejednávaný prípad aplikoval
správne znenie predpisu, teda zákon v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení
pohľadávky.

29. Pokiaľ žalobca potrebné zistenia v konaní odvodzoval od jeho nerozporovaného tvrdenia na základe

ustanovenia § 151 odsek 1 C.s.p., takýto postup v spotrebiteľských sporoch (§ 290 - § 306 C.s.p.)
nepovažuje odvolací súd za náležitý v prípade, že súd požaduje skutočné preukázanie žalobcom
tvrdenej skutočnosti. Súd prvej inštancie požadoval relevantný dôkaz o skúmaní bonity žalovanej pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľskýchúveroch, ktorý mohol vykonať aj bez návrhu. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v súlade s
ustanovením § 295 C.s.p., podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a

zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť
ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v
konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C - 679/18, podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa

majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu
porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím
zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti
vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného
článku 23.

30. Zo spisu bolo zistené, že vo výzve predchádzajúcej zosplatneniu a ani v úkone mimoriadneho
zosplatnenie úveru sa nenachádza identifikácia splátky, pre ktorú dochádza k jeho zosplatneniu ( č. l.
67 - 68). Vo výzve sa uvádza len celková suma omeškaných splátok vo výške 1.222,72 eur k dátumu
05.10.2017. V zosplatnení zo dňa 12.09.2018 je uvedené, že výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky
je k tomuto dňu 4.845,52 eura.

31. Pokiaľ nedošlo k identifikácii splátky, pre ktorú dodávateľ pristúpil ku zosplatneniu, je takýto právny
úkon neurčitý a tým aj neplatný. Nakoľko nedošlo k platnému zosplatneniu, takýto úver nebolo možno
postúpiť v zmysle zákona o bankách a keďže je postúpenie pohľadávky na žalobcu neplatné, tento ani
z tohto dôvodu nemá aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd sa

už ani nemohol venovať otázke plynutia premlčacej doby, nakoľko úver nebol riadne zosplatnený.

32. V naznačených súvislostiach odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie KS Prešov vo veci sp. zn.
7CoCsp/23/2023 zo dňa 19.02.2024, z ktorého tiež vyplýva: „Nešpecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú
bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, spôsobuje neurčitosť takéhoto úkonu, nakoľko bez takejto

špecifikácie nemožno posúdiť splnenie zákonom vyžadovanej podmienky vyplývajúcej z ust. § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka umožňujúcej uplatnenie práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka najskôr
až po uplynutí presne špecifikovanej zákonnej lehoty od omeškania so zaplatením nie akejkoľvek, ale
veriteľom konkrétne určenej splátky, čo je významné najmä v prípade dlhodobého neuhrádzania splátok
zo strany dlžníka. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na uplatnenie práva vyplývajúceho z ust. §

565 Občianskeho zákonníka, totiž spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu (§ 39 Občianskeho
zákonníka)“.

33. Tento záver vyplýva nepriamo aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/98/2022 zo dňa
25.04.2023,ktorýsavenovalotázkezačatiaplynutiapremlčacejdobyceléhozvyšnéhodlhuodsplatnosti

splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal celý dlh splatný. Aj z tohto rozhodnutia je zrejmé, že nezaplatená
splátka, pre ktorú sa mal stať dlh splatný, musí byť jasne a nezameniteľne veriteľom identifikovaná.

34. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024,
ktorý uviedol: „V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v

súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne
zosplatnil celý dlh.“

35. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné.

I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované

na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,III.ÚS
209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.36. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobu zamietol aj pre nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu (body 27 až 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku), odvolací súd sa s odvolaním

žalobcutýkajúcimsatejtočastináležitevysporiadalanepotrebujeužzapotrebnévyjadriťsakodvolacím
námietkam týkajúcich sa ďalšieho dôvodu zamietnutia žaloby (premlčanie).

37. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 odsek
1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie súdu

prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení
s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
žalobca ako neúspešná strana nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej žiadne
trovy nevznikli.

39. Podľa ustanovenia § 453 odsek 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie
sa primerane použijú na dovolacie konanie.

Podľa odseku 3, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho
konania

40. Podľa ustanovenia § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

41. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu uznesením č.k.
9Cdo/98/2022 zo dňa 25.04.2023 a uznesením č.k. 9Cdo/3/2024 zo dňa 29.01.2025, odvolací súd v
zmysle ustanovenia § 453 odsek 3 C.s.p. rozhoduje aj o trovách dovolacieho konania.

42. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 453 odsek 1 a 3
C.s.p. v spojení s ustanoveniami § 255 odsek 1, § 257 C.s.p. a § 262 odsek 1 C.s.p. tak, že v merite
veci neúspešnému žalobcovi trovy dovolacieho konania nepriznal. Dôvod hodný osobitného zreteľa pre
nepriznanie trov dovolacieho konania videl odvolací súd v tom, že žalobca od počiatku súdneho konania
nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou na podanie žaloby a to v dôsledku porušenia zákona jeho

právneho predchodcu, ktorý napriek nesplneniu si povinnosti uloženej ustanovením § 7 odsek 1 Zákona
o spotrebiteľských úveroch poskytol žalovanej úver bez odborného posúdenia jej schopnosti ho splácať.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).