Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoCsp/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321201138
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321201138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Roman Bolebruch a JUDr. Michaela Krajčová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast.: Remedium Legal, s. r. o., AK v
Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: U. Ď., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXXX/
XX, Q., o zaplatenie 3.157,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III, č.k. 44Csp/20/2021-137 zo dňa 18. januára 2023, teraz vec vedená na Mestskom
súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-44Csp/20/2021, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 44Csp/20/2021-137 zo dňa 18.

januára 2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-44Csp/20/2021, p o
t v r d z u j e.

II.Žalobcovi priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotižalovanémuvrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 44Csp/20/2021-137 zo dňa 18. januára 2023 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.157,18 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 3.157,18 eur od 27.07.2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a

žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Pôvodný žalobca (Všeobecná úverová banka, a. s.; skrátený názov: VÚB, a.s.) sa podanou žalobou
domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým súd zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.157,18
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.07.2018 do zaplatenia a zároveň zaviaže
žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania a náklady právneho zastúpenia. Svoj nárok odôvodnil tým,
že dňa 14.09.2017 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX, na základe

ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 3.000 eur. Podľa zmluvy mal žalovaný splácať pôžičku v
pravidelných 120 mesačných splátkach v sume 51,52 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške
6.182,4 eur, pričom do dnešného dňa uhradil žalovaný sumu 257,6 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný
porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, žalobca prostredníctvom predžalobnej upomienky
vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo mu bola poskytnutá dodatočná lehota na plnenie
viac než 30 dní; súčasne bol informovaný, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky,
žalobca bude oprávnený úver zosplatniť. Žalobca úver dňa 19.07.2018 zosplatnil, o čom bol žalovaný

písomne informovaný dňa 21.07.2018. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania návrhu predstavoval
sumu 3.157,18 eur a zároveň si žalobca uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, a to od šiesteho
dňa nasledujúceho po oznámení splatnosti, preto toto bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde
bežná doba doručenia je 5 dní. Za účelom preukázania svojich tvrdení predložil žalobca zmluvu opôžičke,zmluvnépodmienky,prehľadsplátokaúhrad,predžalobnúupomienkuaoznámenieovyhlásení
okamžitej splatnosti úveru.

3. V danej veci vydal dňa 20.04.2021 súd prvej inštancie platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému
povinnosť, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 3.157,18 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.157,18 eur od 27.07.2018 do zaplatenia a
aby nahradil trovy konania vo výške 119 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 316,87 eur právnemu
zástupcovi žalobcu.

4. Žalovaný podal v zákonnej lehote odpor, v ktorom uviedol, že nikdy v živote danú spotrebiteľskú
zmluvu nevidel a žalobca uvádza nepravdivé tvrdenia. V celom rozsahu neuznáva nárok žalobcu čo
do dôvodu a výšky a zároveň podal námietku premlčania. Uviedol, že žalobcom predložená zmluva
je neplatná nakoľko v nej absentujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona
č. 129/2010 Z.z. a žiadal, aby súd podrobil zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti. Žalobca

postupoval voči žalovanému bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch a pôžičkách musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Predmetná zmluva uvádza len údaj o výške mesačnej splátky vrátane úrokov ako jednu

sumu, z ktorej nie je zrejmé akú časť z nej predstavuje istina a akú časť úrok z určených splátok.
Ďalej poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého musí zmluva
obsahovať údaj konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a to deň, mesiac a rok, inak treba zmluvu
považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Mal za to, že zmluva obsahuje aj nesprávne vypočítanú
RPMN a neuvádza presne, jasne a zrozumiteľne predpoklady výpočtu RPMN. Takisto uviedol, že

zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktorými spotrebiteľ nie je viazaný. Súd rozhodol len
na základe tvrdených skutočností, ktoré popiera v celom rozsahu, lebo nie sú pravdivé. Týmto podal
sťažnosť aj proti výroku o trovách konania, postup súdu považuje za nesprávny, pretože nie je povinný
zaplatiť trovy konania na základe neplatného právneho úkonu, ktorým je právne zastúpenie toho, kto nie
je oprávnený konať. Na základe uvedeného žiadal, aby bol platobný rozkaz zrušený a aby súd vyzval

žalobcu na späťvzatie žaloby a zaviazal ho na úhradu trov konania.

5. Uznesením č.k. 44Csp/20/2021-56 zo dňa 16.06.2021 bol platobný rozkaz č.k. 44Csp/20/2021 zo dňa
20.04.2021 zrušený v zmysle § 267 ods. 3 CSP.

6. K odporu žalovaného sa (pôvodný) žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
09.07.2021, v ktorom uviedol, že zmluva bola riadne podpísaná oboma zmluvnými stranami. Žalovaný
bol pri podpise riadne oboznámený s tým, akú istinu a aké príslušenstvo bude povinný platiť. O
skutočnosti, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy svedčia aj čiastkové úhrady žalovaného. V
súvislosti s termínom konečnej splatnosti poukázal na skutočnosť, že tento je uvedený v uzatvorenej

zmluve, pričom v spojení so zmluvnými podmienkami, s ktorými sa žalovaný oboznámil, sú tieto hodnoty
vyjadrené; teda mal vedomosť aj o dobe trvania úveru, ako aj o jeho konečnej splatnosti. Žalobca má za
to, že celková suma pôžičky je v zmluve uvedená správne. Výpočet RPMN sa vzťahuje na poskytnutý
úver a všetky obligatórne náležitosti zmluvy sú premietnuté do vzorca, ktorý je súčasťou zmluvných
podmienok. Poukázal na uznesenie NS SR z 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, kde je konštatované,

že zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky; aj zo súčasnej právnej úpravy
zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že je postačujúce, ak rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa
uvádzavamortizačnejtabuľke,ktorániejeautomatickysúčasťoukaždejzmluvyospotrebiteľskomúvere
a povinnosť ju vydať má veriteľ na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa. Vo vzťahu k otázke vyhlásenia
okamžitej splatnosti dlhu žalobca uviedol, že v konaní dodržal všetky zákonom stanovené predpoklady,

preto na základe uvedených skutočností zotrváva na svojej žalobe v celom rozsahu a navrhuje, aby súd
prvej inštancie rozhodol v zmysle žalobného petitu.

7. Na základe návrhu (pôvodného) žalobcu na zmenu subjektu konania na strane žalobcu, súd prvej
inštancie uznesením č. k. 44Csp/20//2021-95 zo dňa 03.11.2021 rozhodol, že pripúšťa, aby z konania

vystúpil žalobca: Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320
155 a na jeho miesto do konania vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803.8. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný vyjadrením podaným dňa 08.11.2021, v ktorom uviedol, že
žalobca klame, keď nepravdivo uvádza, že zmluva bola riadne podpísaná a takisto žiadnym dôkazom
neosvedčil, že by žalovaného oboznámil so zmluvou a jej parametrami. V ostatnom sa pridržiaval svojich

vyjadrení v podanom odpore a v celom rozsahu na ne odkázal, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol
v celom rozsahu ako nedôvodnú.

9. Podaním zo dňa 17.08.2022 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, po prvé vo vzťahu k
námietke žalovaného ohľadom údajného nepodpísania zmluvy - žalobca poukázal na možnosť využiť

pri dojednávaní finančných služieb na diaľku moderné technológie, pričom tento spôsob sa považuje
už v súčasnosti za úplne bežný, obvyklý a rýchly, z ktorého dôvodu nemožno od strán pri kontraktácii
vyžadovať vyhotovenie zmluvy v listinnej forme s vlastnoručným podpisom. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere bola uzatvorená pomocou prostriedkov diaľkovej komunikácie, s využitím autentifikačných prvkov
jedinečne klientovi pridelených v zmysle zmluvy o poskytnutí služieb. Podľa názoru žalobcu nie je v
konaní sporná skutočnosť, že došlo k platnému uzavretiu úverovej zmluvy.

10. K vznesenej námietke premlčania žalobca poukazuje na skutočnosť, že pri dohode o plnení dlhu v
splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou.
Každázosplátoktakpredstavujesamostatnéplnenieapretoprekaždúznichplynietrojročnápremlčacia
doba podľa § 103 OZ samostatne. Občiansky zákonník v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s

dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého
dlhu. Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu, avšak toto svoje právo môže uplatniť
len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo zaniká. Ak toto právo
veriteľ uplatní, trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa
splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. Z uvedených dôvodov

je zrejmé, že v prípade, ak žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 21.07.2018
- toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 OZ pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.07.2018,
zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa s platením
splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Predpoklady na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti splnené boli,
pretože takáto možnosť bola dohodnutá, dlžník bol v omeškaní aspoň tri mesačné splátky a na možnosť

vyhlásenia bol upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva, a to výzvou zo
dňa 26.05.2018.

11. Spotrebiteľ bol v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne informovaný o tom, kedy,
v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy. V zmluve je

obsiahnutá výška, počet a termíny splátok. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie SDEÚ zo
dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, kde súd uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice
je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo
forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na

vrátenie istiny. Má za to, že posudzovaná zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom a
smernicou, ktoré majú vplyv na schopnosť posúdiť rozsah svojho záväzku, z ktorých vyplýva celkové
plnenie žalovaného a preto poskytnutý úver nie je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov.
Poukázal aj na rozhodnutie SDEÚ zo dňa 05.09.2019 vo veci C-331/18, v ktorom uviedol, že článok 10
ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí zmluva
o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov
a ostatných nákladov. Ďalej zároveň poukázal na fakt, že požiadavka na uvádzanie doby trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zo žiadneho právneho predpisu účinného v čase uzavretia zmluvy nevyplýva.

Zastáva názor, že predpoklady použité na výpočet RPMN sú v zmluve uvedené správne, pričom uviedol
aj presný výpočet pomocou vzorca, na základe ktorého je RPMN 18,16%. Do výpočtu vstupovali položky
uvedené v zmluve v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch.

12. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil do spisu výňatok komunikácie žalovaného

na sociálnej sieti, kde dňa 20.06.2018 žalovaný zverejnil odpoveď Ministerstva spravodlivosti na
jeho žiadosť o posúdenie, či spotrebiteľská zmluva obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákon o
spotrebiteľských úveroch. Ministerstvo spravodlivosti uviedlo, že táto zmluva obsahuje všetky náležitosti
podľa uvedeného ustanovenia a preto ju nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov.13. Žalobca navrhol konajúcemu súdu, aby rozhodol v zmysle podanej žaloby a následných vyjadrení
žalobcu.

14. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 15 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 54a, § 103, §517 ods. 2, § 565 Občianskeho
zákonníka, § 2 písm. a), písm. b) bod 7, písm. c), písm. d) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
15. V konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 14.09.2017 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, a to prostredníctvom diaľkovej komunikácie, pod ID žalovaného uvedením
osobných údajov o žalovanom. Súd prvej inštancie považoval zmluvu za spotrebiteľskú podľa § 52
OZ. Na základe tejto zmluvy poskytol predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 3.000 eur a

žalovaný sa zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi sumu vo výške 6.182,4 eur a to v 120-tich
mesačných anuitných splátkach po 51,52 eur, vždy do 20-teho dňa príslušného mesiaca, úroková
sadzba - 18,16%, RPMN - 18,16%, priemerná RPMN - 12,57%. Žalovaný právnemu predchodcovi
žalobcu poukázal od 14.09.2017 do 31.12.2020 celkovo sumu 257,60 eur. V čl. 7 zmluva obsahuje
splátkový kalendár s uvedením dátumu splatnosti jednotlivých splátok a s ich členením na istinu a

úrok. V čl. 8 zmluva obsahuje výpočet RPMN s uvedením vzorca. Predmetná zmluva teda obsahuje
všetky zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Právny
predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že ku dňu 26.05.2018 eviduje nedoplatok na splátkach v
celkovej výške 154,56 eur, ktorý ho žiada uhradiť bezodkladne. Následne oznámením o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru z 21.07.2018 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že nakoľko

dlžné splátky na základe predžalobnej upomienky neuhradil, dlh sa stal splatným v celom rozsahu naraz
a dlžná čiastka predstavuje 3.157,59 eur.

16. Súd prvej inštancie posudzoval žalovaným vznesenú hmotnoprávnu námietku premlčania nároku
žalobcu, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Pritom vychádzal z ust. § 103 OZ, podľa ktorého v danom

prípade začala premlčacia doba plynúť dňa 21.03.2018, t.j. deň nasledujúci po splatnosti splátky, ktorú
žalovaný neuhradil do 05.07.2018, pre nesplnenie ktorej sa stal zročným celý dlh a uplynula by dňa
21.03.2021, pričom žaloba bola podaná dňa 26.02.2021, t.j. pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty.
Žalovaný po postúpení a po zosplatnení pohľadávky na úhradu svojho dlhu nezaplatil žiadnu sumu.
Takisto vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného ako dlžníka popri istine aj úroky z omeškania

z dlžnej sumy, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie priznal
žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.157,18 eur od 27.07.2018 do
zaplatenia.

17. Súd prvej inštancie považoval žalobcov nárok za preukázaný, úverová zmluva je platná, preto bol

žalovaný zaviazaný k zaplateniu žalovanej dlžnej sumy. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

18.Žalovanýpodalprotirozsudkusúduprvejinštancieodvolaniepodľa§365ods.1písm.a),b),d),e),f),

g)ah).Súdprvejinštanciesanevysporiadalskaždounámietkoupodstatnouprespravodlivérozhodnutie
vo veci a riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie. Žalovaný ako spotrebiteľ je diskriminovaný postupmi
dodávateľa, pričom sa spoliehal pri uzavieraní zmluvy na profesionalitu a odbornosť dodávateľa.

19. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nemal ani žiadny dôkaz na osvedčenie posúdenia

schopnosti splácať úver spotrebiteľom. Nakoľko neexistuje žiadosť spotrebiteľa o poskytnutie úveru,
dodávateľ ho nemohol poskytnúť s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie musí mať vedomosť
o procese uzavierania spotrebiteľskej zmluvy, musí mať vedomosť o ustanoveniach zákonov a musí
z úradnej povinnosti prihliadnuť na všetky skutočnosti, a ak súd nemá vedomosť tak to nie je
ospravedlnené, pretože súd pozná právo. Žalovaný má za to, že podľa žaloby mala poskytnúť úver

Všeobecná úverová banka, a.s., ktorá však úver neposkytla a o poskytnutí neexistuje dôkaz. Notárska
zápisnica, ktorá má osvedčovať právne nástupníctvo spoločnosti Consumer Finance Holding a.s.,
neosvedčuje poskytnutie úveru bankou ani poskytnutie úveru touto spoločnosťou. V tejto súvislosti
uplatňuje odvolací dôvod podľa § 366, podľa ktorého prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť ak a) sa týkajú
procesných podmienok, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a d) bez svojej viny ich nemohol uplatniť v konaní pred súdom

prvej inštancie. Je nesporné, že je tu dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, pretože ani žalobca ani
súd prvej inštancie nerešpektovali zákon, pretože sa nezaoberali posudzovaním odbornej starostlivosti
veriteľa. Súd prvej inštancie si mal lustráciou zistiť, že Consumer Finance Holding a.s., Všeobecná
úverová banka, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. vedú proti žalovanému žaloby, táto skutočnosť bola
odignorovaná a schopnosť spotrebiteľa splácať úver nebola skúmaná.

20. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o ustanovenia Obchodného zákonníka a súčasne aj o
ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom takýmto konaním bolo porušené právo podľa čl. 46 ústavy,
pretože súd prvej inštancie jednoznačne nevyslovil pri použití dvoch právnych noriem, ktorá právna
norma je tá, o ktorú oprel svoje rozhodnutie.

21. Ďalej uviedol, že prvou omeškanou splátkou mala byť podľa žalobcu 6. splátka splatná 20.03.2018.
Podľa bodu 10.2 priloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere musela byť táto splátka splatná ku dňu
20.03.2018 omeškaná počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace, a to by pripadlo najskôr na deň
21.06.2018, pričom ku dňu 26.05.2018 bola splátka omeškaná len 2 mesiace a 5 dní. Zosplatnenie
úveru je tak neplatný právny úkon, pretože žalovaný nebol v omeškaní so splátkou splatnou 20.03.2018

po dobu dlhšiu ako 3 mesiace ku dňu výzvy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje
za formalistický, pričom poukazuje na svoje základné právo na také odôvodnenie, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne relevantné skutočnosti, pričom riadne odôvodnenie je
jednou z podmienok preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia.

22. Namietal aj postúpenie bankovej pohľadávky voči spotrebiteľovi na nebankovú spoločnosť, pretože
zo zákona je neplatné. V zmysle § 525 ods. 1 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, obsah ktorej by sa
zmenou veriteľa zmenil. Okrem toho je banka povinná dodržiavať bankové tajomstvo klienta, pričom
iná osoba takúto povinnosť nemá. Je dôležité sústrediť sa na zákaz odchýlenia sa od Občianskeho
zákonníka ako celku, nakoľko je potrebné vyriešiť rozpor medzi ust. § 525 ods. 1 OZ a ust. § 92 ods.

8 zákona o bankách. Právna norma vyjadrená v zákone o bankách zhoršuje postavenie spotrebiteľa
oproti právnej norme vyjadrenej v OZ, nakoľko umožňuje postúpiť pohľadávku takým spôsobom, že jej
obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Práve preto má žalovaný za to, že postúpenie pohľadávky banky zo
spotrebiteľskej zmluvy voči jej klientovi na inú osobu, ktorá nie je bankou, je neplatné. Taktiež uviedol, že
podľa názoru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Cdo/36/2020), ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v

znení účinnom v čase postúpenia umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku,
resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, v tomto prípade však došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky,
takže išlo o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, teda ide o absolútne neplatný právny úkon
v zmysle ust. § 39 OZ.

23. V konaní nebolo osvedčené, či zmluvné ustanovenia boli individuálne dojednané, pričom žalovaný to
rozporoval, avšak súd prvej inštancie do odôvodnenia napadnutého rozsudku pojal iba tvrdenia žalobcu,
o ktoré oprel napadnutý rozsudok, pričom je nesporné, že žalobca predložil ku konaniu preformulované
zmluvy, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a v konaní dodávateľ nepreukázal opak.

24. Spotrebiteľ ani neprevzal výzvu, ktorou mal podľa napádaného rozsudku veriteľ oznámiť omeškanie
so splátkami a možnosť uplatnenia práva podľa ust. § 565 OZ. Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie
jeho úvahy, názory a závery v prejednávanej veci. Žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný
a žalovaný spotrebiteľ nie je pasívne vecne legitimovaný. Žiada, aby odvolací súd zrušil napádaný
rozsudok, pretože je nepresvedčivý, arbitrárny a nepreskúmateľný a vrátil vec súdu prvej inštancie na

nové konanie a nové rozhodnutie a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania. Zároveň žalovaný žiada,
aby mu odvolací súd oznámil písomne na jeho adresu verejné vyhlásenie rozsudku.

25. K tomuto odvolaniu sa žalobca vyjadril dňa 15.05.2023, pričom mal za to, že napadnutý rozsudok
bol žalovanému odoslaný dňa 09.02.2023 a k doručeniu došlo dňa 03.03.2023; lehota na podanie

odvolania začala plynúť dňa 04.03.2023 a uplynula dňa 18.03.2023, čo je sobota a preto uplynula
až v pondelok 20.03.2023. Žalovaný podal odvolanie osobne dňa 21.03.2023, a teda bolo podané
oneskorene. Nad rámec uvedeného sa žalobca stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a považujehozasprávnyaspravodlivý.Navrhuje,abyodvolacísúdvzmysle§386písm.a)CSPodvolanieodmietol
ako oneskorene podané.

26. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení uviedol, že odvolanie podal včas, a to v pondelok
20.03.2023 v elektronickej podobe, čím mu začala plynúť 10-dňová lehota na autorizáciu podania, ktorú
vykonal 21.03.2023.

27. Predtým, ako odvolací súd prezrel odvolanie z obsahového hľadiska zisťoval, či bolo podané v

zákonnej lehote, pričom dospel k záveru, že súdu prvej inštancie bolo doručené dňa 20.03.2023 s tým,
že tento deň bol posledným dňom lehoty na podanie odvolania žalovaným. Odvolanie sa teda považuje
za včas podané a nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 386 písm. a) CSP.

28. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385

ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní rozsudku, ako aj celého obsahu spisu, dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,

a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní
neuvádzalpodstatné,rozhodujúce,konkrétneprávneskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutie
odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

30. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval
dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobcom
uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové

zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania
najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191
CSP) správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne
právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré aj

správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 CSP, a to
nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež
s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení
strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalovaného

nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé
spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Ako už uviedol odvolací súd, žalovaný vo svojom
odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s

dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a
v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s
ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

31. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol niekoľko skutočností, ktoré počas konania pred súdom
prvej inštancie neodzneli, a teda ide o novoty v odvolacom konaní. Keďže je prejednávaný
prípad spotrebiteľským sporom, podľa § 296 druhej vety CSP sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania
nepoužijú, pričom s ohľadom na charakter slabšej strany v konaní, ak by bol ustálený záver o

neprípustných novotách, došlo by k porušeniu procesného predpisu. Súd prvej inštancie, ako aj súd
odvolací môžu vykonať dôkazy aj bez návrhu žalovaného, ak ide o spor s ochranou slabšej strany
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2022 zo dňa 28.05.2024). Vzhľadom na uvedené saodvolací súd so všetkými odvolacími námietkami žalovaného vysporiadal tak, ako to je uvedené nižšie
v odôvodnení tohto rozhodnutia.

32. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, podľa ktorého bol postupmi dodávateľa (žalobcu) diskriminovaný,
pričom sa spoliehal na jeho profesionalitu a odbornosť pri uzavieraní zmluvy, nepovažuje odvolací
súd za relevantné. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného
práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať
triezvo, neutrálne, ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy

ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných
štandardov vrátane teleologického výkladu (k tomu pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
268/2020 zo dňa 18.11.2020). Poskytnutím ochrany spotrebiteľovi v tomto prípade by zo strany súdu
došlo k bezbrehej ochrane spotrebiteľa, ktorý by nemusel niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje
konanie, aj keď uzavrie akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu, v dôsledku
čoho by sa z úradnej povinnosti zbavil zodpovednosti.

33. K odvolacej námietke, ktorou poukazuje na porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom má za to, že veriteľ neskúmal a vlastne
ignoroval skúmať schopnosti spotrebiteľa splácať úver, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu, najmä z
predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že veriteľ mal v čase uzavretia zmluvy k dispozícii

aktuálne údaje o klientovi, najmä o jeho zamestnaní a finančnej situácii, a tieto údaje sú uvedené v čl.
II. zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného dôvodu nie je možné tejto námietke vyhovieť.

34. Irelevantnou je aj námietka odvolateľa ohľadom nevyslovenia jednoznačného právneho názoru súdu
prvej inštancie k otázke vzájomného vzťahu Občianskeho a Obchodného zákonníka v danej veci, pričom

odvolateľ poukázal na jednotlivé ustanovenia, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí citoval.
Opomenul však, že súd prvej inštancie v bode 39. odôvodnenia rozhodnutia dal jednoznačnú odpoveď
na otázku, podľa akého právneho predpisu sa posudzuje vzťah medzi stranami sporu, keď uviedol, že:
„Súd považoval zmluvu za spotrebiteľskú podľa § 52 Obč. zák., prihliadol na charakter účastníkov pri
uzavieraní zmlúv, žalobca konal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti, poskytoval úvery a žalovaný

bol fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý si vzal úver na osobnú spotrebu, vystupoval ako spotrebiteľ“.

35. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného v súvislosti s neplatným postúpením
bankovej pohľadávky na nebankovú spoločnosť. Žalovaný uviedol, že medzi ustanovením § 525 ods.
1 OZ a § 92 ods. 8 zákona o bankách je rozpor, pričom v jeho prípade platí zákaz odchýlenia sa od

Občianskeho zákonníka ako celku. V tomto smere odvolací súd poukazuje na právny názor Najvyššieho
súdu, podľa ktorého podmienky vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách dovolací súd označil za
špeciálne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky
banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva,

aby nedošlo k jeho porušeniu. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore
sozákonom(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Obdo/92/2018zodňa20.11.2019).Zosamotného
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za
splnenia určitých podmienok. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu v zmysle

citovaného ustanovenia je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho
banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je
postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,

voči dlžníkovi (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023). Splnenie
vyššie uvedených podmienok na platné postúpenie pohľadávky je možné vyvodiť zo spisu; je jasné,
že žalovaný bol s plnením v omeškaní od 21.03.2018, na splnenie dlhu bol zo strany banky vyzvaný
dňa 26.05.2018 predžalobnou upomienkou a dňa 21.07.2018 bol písomne upovedomený o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru. K samotnému postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 11.08.2021. Postúpenie

pohľadávky sa teda považuje za platné.

36. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvejinštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. I podľa
už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku,
či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací

súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a
podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

38. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod

sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

39. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalovaného
ako nedôvodné, tak potom žalobca mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).