Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522208101
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7522208101.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobkyne 1: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., D. XXX/XX, žalobcu 2: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. XXX/XX a žalobcu 3: G. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom C., D. XX/X, žalobcovia 2 a 3 zastúpení žalobkyňou 1, proti žalovanej 1: G. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom H., I. XX/XXXX, zastúpená: Advokátska kancelária PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO,
s.r.o., so sídlom Košice, Hrnčiarska 29, IČO: 50 453 785 a žalovanej 2: B. F., nar. XX.X.XXXX, bytom
H., I. XXXX/XX, o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalovanej 1 proti rozsudku
Mestského súdu Košice zo dňa 12. januára 2024 č.k. K3-6C/280/2022-93

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcom proti žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že dôvody vydedenia žalobcov ich otcom G. F., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, uvedené v listine
o vydedení č. J. XXX/XXXX, J. XXXXX/XXXX z 16.5.2021, nie sú dané (I.) a že žalobcovia majú voči
žalovaným nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov, ktorí sa domáhali určenia, že dôvody vydedenia žalobcov ich otcom
uvedené v listine o vydedení č. J. XXX/XXXX, J. XXXXX/XXXX zo 16.6.2021 nie sú dané, dôvodiac, že
ich otec 3 dni pred smrťou spísal u notára závet, ktorým všetok majetok odkázal v celosti svojej dcére
(žalovanej 1) a zároveň žalobcov vydedil z dôvodov uvedených v § 469 ods. 1 písm. a) a b) OZ, pretože
údajne v rozpore s dobrými mravmi neposkytli poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe a trvale od neho
neprejavovali naozajstný záujem, ktorý ako potomkovia mali prejavovať, že žalobcovia ho už asi 20
rokov nenavštevovali, netelefonovali mu a ani sa o neho nijako nezaujímali a v chorobe mu nepomohli,

ktoré dôvody podľa ich tvrdenia neobstoja.

3. Súd uznesením z 9.10.2023 vyhovel návrhu žalobcov a pripustil na miesto žalovanej 2 B. F., manželku
poručiteľa.

4. Vec právne posúdil podľa § 460, § 461, § 469a ods. 1 až 3, § 473 ods. 1 a 2, § 479 OZ, § 194
ods. 1 CMP, § 137 písm. d) CSP, keď z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že na Mestskom súde

Košice sa pod sp.zn. K3-20D/537/2021 vedie konanie o dedičstve po poručiteľovi. Poručiteľ zomrel
so zanechaním listiny o vydedení, ktorej platnosť žalobcovia namietajú a notár ich preto odkázal na
podanie žaloby o určenie spornej skutočnosti, že dôvody vydedenia žalobcovi neboli dané. Súd žalobu
v tomto konaní právne posúdil ako žalobu podľa § 137 písm. d) CSP o určenie právnej skutočnosti. Vzmysle citovaného zákonného ustanovenia je žaloba o určenie právnej skutočnosti prípustná, ak
to ustanovuje osobitný predpis. Osobitným predpisom v tomto prípade § 194 ods. 1 CMP. Žaloba je
s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia procesne prípustná, a preto sa ňou súd ďalej meritórne

zaoberal.

5. Zákonné dôvody vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a), b) OZ posudzoval opakovane aj Najvyšší
súd SR. V rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/109/2010 uviedol, že o neposkytnutie pomoci za podmienok
uvedených v písmene a) spomínaného ustanovenia pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi

odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti
poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť.
Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa
musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. Treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo
správaniebolovrozporesdobrýmimravmi.Knaplneniutohtodôvoduvydedenianestačí,žeporučiteľbol
chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii(dedič

mu neposkytol pomoc v iných závažných prípadoch, napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia
alebo jeho majetku zásahom tretích osôb). Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je
iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto
pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok,
ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal

reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad
zdravotný stav potomka. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b) tohto ustanovenia,
t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi
poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen
predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných

vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka
a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení
uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti,
za ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto

kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu
bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal
prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu.

6. Podľa ustálenej judikatúry súdov je potrebné pri posúdení dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 1

písm. b) OZ zisťovať, či potomok poručiteľa mal riadnu, reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý
záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, a či mal poručiteľ sám záujem sa s dieťaťom stýkať
a udržiavať s ním príbuzenské vzťahy. Vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento
blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav
vadí, nie v prípade, ak ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu sám aj

podstatne prispel. Súdna prax nepovažuje za neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa prípad, ak
nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Poručiteľ sa za svojho života
môže dovolávať pomoci a opravdivého záujmu od svojho potomka len vtedy, ak sám nevyvolal stav,
ktorý by potomkovi bránil pomôcť poručiteľovi a prejavovať o neho záujem.

7. Pre platnosť vydedenia z dôvodu uvedeného v § 469a ods. 1 písm. a) OZ je nevyhnutné, aby sa
poručiteľ ocitol v situácii, keď pre zdravotné či iné problémy vzniknuté v dôsledku choroby alebo veku,
prípadne pre problémy spôsobené inými okolnosťami (napr. prírodnou katastrofou, požiarom, povodňou)
potrebujepomoc;keďniejeschopnýsisám,bezcudzejpomoci,obstaraťsvojezákladnéživotnépotreby
(zdravotné, hygienické a i.). Súčasne musí ísť o situáciu, keď o uvedené potreby poručiteľa nie je

postarané inak, keď potomok má reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytnúť a keď poručiteľ
potomkom ponúknutú pomoc neodmietne. Neposkytnutie pomoci poručiteľovi zo strany potomka musí
pritom odporovať dobrým mravom Žalobcovia neboli v žiadnom kontakte dlhšie obdobie pred smrťou
poručiteľa. Nevedeli, že má vážne zdravotné problémy. Nikdy ich nepožiadal o pomoc, ani v súvislosti s
jeho chorobou. Poručiteľ nebol odkázaný na pomoc žalobcov, žil so žalovanými - manželkou a dcérou,

o jeho potreby bolo postarané.

8. Zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplýva, že po rozvode poručiteľa s matkou žalobcov,
sa poručiteľ presťahoval z C. do H., kde ho žalobcovia spočiatku navštevovali. Posledná spoločnánávšteva prebehla v roku 2001 - 2003, žalobcovia boli maloletí. Návšteva žalobcov u otca sa skončila
predčasne, po pár dňoch ich odviezol späť do C.. Od toho času nebol medzi žalobcami a poručiteľom
žiadny kontakt, až kým ho v roku 2006 nekontaktoval žalobca 2. Do toho času, počas vyše 5-ročného

obdobia sa poručiteľ o žalobcov nezaujímal, nekontaktoval ich, nenavštevoval ich, hoci to boli jeho
neplnoleté deti. Neskôr okolo rokov 2006 - 2007 poručiteľa kontaktoval žalobca 2, ktorý sa s ním
chcel stretnúť. Vytvorili si vzťah a nejaké obdobie spolu komunikovali, aj sa párkrát stretli. Rovnako
žalobkyňa 1 komunikovala určitý čas s poručiteľom prostredníctvom sociálnej siete. Súd má za to, že
nezáujem žalobcov o poručiteľa bol vyvolaný správaním samotného poručiteľa, ktorý o nich, ako o svoje

deti, neprejavoval po poslednej spoločnej návšteve opravdivý záujem. Poručiteľ sa stretol poslednýkrát
spoločne so žalobcami, keď boli ešte deti. Z návštevy ich predčasne odniesol domov. V súlade s dobrými
mravmi by bolo, ak by sa o nich po tejto návšteve naďalej zaujímal, kontaktoval a navštevoval ich. Zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, že mu nevadilo, že so žalobcami nemal vybudovaný dobrý vzťah,
práve naopak, sám taký vzťah svojím správaním zapríčinil. To, že žalobcovia neprejavovali o poručiteľa
opravdivý záujem, bolo dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o nich, preto neprejavovanie

záujmu žalobcami nemohlo byť dôvodom na ich vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o
poručiteľa sa v zmysle § 469a ods. b) OZ nejedná v prípade, ak nezáujem potomkov bol v značnej miere
vyvolaný samotným poručiteľom, ako tomu bolo v tomto prípade.

9. Vzhľadom na vyššie uvedený zistený skutkový stav, zákonné ustanovenia a právne posúdenie, súd

považoval žalobu za a v plnom rozsahu jej vyhovel, keďže zo strany žalobcov neboli naplnené dôvody
na ich vydedenie poručiteľom podľa § 469a ods. 1 písm. a), b) OZ.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP, keď plne úspešným žalobcom
priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Predpoklady pre prípadnú

aplikáciu § 257 CSP nevzhliadol.

11. Proti rozsudku podala žalovaná 1 v zákonnej lehote odvolanie v celom jeho rozsahu. Mala za
to, že konanie má inú vadu, nakoľko podala odvolanie proti uzneseniu o rozšírení účastníkov na
strane žalovaných a pripustenie do konania žalovanej 2. Napriek skutočnosti, že napadla predmetné

rozhodnutie, súd vo veci rozhodol a konal vo veci samej so žalovanou 2. Mala tiež za to, že ide
o nesprávne právne posúdenie a o porušenie práva na spravodlivý proces. Súd porušil rovnosť strán
a predovšetkým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pokiaľ pripustil do konania ďalšieho
účastníka a tento odklon neodôvodnil. V predmetnej veci odvolateľka už na pojednávaní, ktoré sa konalo
v septembri, jasne preukázala, že nie sú splnené procesné podmienky pre prejednanie sporu z dôvodu,

že nebola splnená podmienka účastníctva, pre ktorý prípad bolo potrebné žalobu zamietnuť, a napriek
nesplneniu procesných podmienok a skúmania procesných podmienok ex offo súd tak nekonal a bez
riadneho odôvodnenia, prečo sa odklonil od rozhodovacej praxi, odročil pojednávanie za účelom, aby
žalobca mohol podať návrh na pristúpenie strany sporu do konania. V danom prípade mala za to, že tým
bolo porušené právo na rovnosť strán. Rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, resp. obdobných

veciach nie je žiadúca. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
V kontexte uvedené odkázala tiež na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 289/2017. Vzhľadom na
absolútnu svojvôľu a neodôvodnený odklon a porušenie práva na spravodlivý súdny proces, predmetné
uznesenie zo dňa 9.10.2023 nezodpovedá kvalite a požiadavkám na náležité odôvodnenie a už to

zakladásamotnúvadukonania.Rovnakosúdbezakéhokoľvekdôvoduodročilpredmetnépojednávanie,
a to bez dôvodov uvedených v zmysle CSP pre odročenie pojednávania, hoci žalobca o odročenie
pojednávania ani nepožiadal a došlo teda k svojvoľnému odročeniu a k arbitrárnemu konaniu. Týmto
konaním zo strany súdu bolo tiež porušené právo na spravodlivý súdny proces. Súd v rozpore s Civilným
sporovým poriadkom a skutkovým a právnym stavom vytvoril neprimeranú výhodu v prospech žalobcov,

a to bez akejkoľvek požiadavky zo strany žalobcov alebo ich návrhu na dokazovanie, čím porušil rovnosť
strán. Poukázala tiež na časť znenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.2.2013 sp.zn.
8C/104/2008 nasledovne: Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 1Cdo/173/96 pri úvahe, či
ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia považoval za
významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného

vnútornéhovzťahuanielenpredstieraného, formálneho.Uviedol,žeexistenciutakéhotokvalifikovaného
vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku,
zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje
dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zák., nemožno opomenúť ani konkrétnemožnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých by k dedeniu došlo, najmä,
či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne,
či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavovanie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný

dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zák. totiž vyžaduje, aby neprejavenie
opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Okrem
toho poukázal tiež na to, že zákonný dôvod vydedenia uvedený v citovanom ustanovení totiž vyžaduje,
aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia
takéhoto stavu, ako uvedené vyplýva z uznesenia NS SR sp.zn. 4Cdo/32/2014. Mala za to, že v danom

prípade bolo jasne preukázané, že predmetný nezáujem nebol vyvolaný poručiteľom, ale práve naopak,
nikdy nedal dôvod na to, aby žalobcovia boli nejakým spôsobom sa správali k nemu takto. Z výpovede
žalobkyne vyplýva, že nemala reálny záujem o neho ani to nechcela zmeniť, nakoľko sa vyjadrila, že
nevidela dôvod ho kontaktovať. Zároveň súd vôbec nebral do úvahy klamlivé a zavádzajúce tvrdenia,
keď žalobcovia si prispôsobovali dejové linky podľa tvrdení ako im to vyhovovalo. V neposlednom
rade považovala za potrebné poukázať na tvrdenia žalobcu 2, ktorý poukázal, že dokonca s ním bol

v písomnom kontakte a ktorý uviedol vo výsluchu: s otcom mal dobrý vzťah, si myslím, to, že keď sme sa
stretli, boli sme radi. Chceli sme mať obaja vzájomne dobrý vzťah si myslím. Toto tvrdenie je v rozpore
s odôvodnením rozsudku, nakoľko súd konštatuje, že poručiteľ neprejavoval záujem voči žalobcom.
Okrem toho považoval za potrebné poukázať aj na žalobcu 3, voči ktorému neboli vykonané žiadne
dôkazné prostriedky a ktorý neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, aby preukázal voči svojej osobe, že

dôvody vydedenia voči nemu nenastali. Okrem toho súd sa mal vysporiadať voči každému žalobcovi
samostatne s dôvodmi, či nastali alebo nie a nie iba stroho konštatovať voči všetkým naraz. V danom
prípade odôvodnenie nedáva odpovede na všetky podstatné otázky, potrebné pre posúdenie vo veci
samej, a predovšetkým náležité odôvodnenie rozsudku, pričom súd sa žalobcom 3 ani nevysporiadal.
V rozpore so skutkovým stavom je aj tvrdenie súdu z bodu 35., že poručiteľ sa s nimi stretol poslednýkrát,

keď boli ešte deti, pretože z výpovede žalobcu 2 vyplýva: u otca som bol asi dvakrát, ešte s priateľkou,
mal som asi 19 rokov. Boli to príjemné návštevy, ja som videl otca, snažil som sa s ním mať dobrý
vzťah, myslím, že aj on so mnou. Aj uvedené vytvára zmätočnosť rozsudku a rozpor medzi dôkazmi.
Okrem toho žalovaná vypovedala a poukazovala, že tvrdenia uvedené v žalobe sú v rozpore so
skutočnosťou a rovnako aj svedecká výpoveď sestry poručiteľa, čo ale súd nebral do úvahy a ani sa

s tým nevysporiadal. V závere poukázala na skutočnosť, že žalovanej 2 bolo odopreté právo zúčastniť
sa na verejnom vyhlásení rozsudku, a to za argumentácie v odvolaní bližšie špecifikovanej. Zo všetkých
uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

12. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu sa ohradili voči tvrdeniu odvolateľky, že celé konanie vykazuje
porušenie práva na spravodlivý proces, pretože súd mal podľa nej porušiť rovnosť strán, pokiaľ pripustil
do konania ďalšieho účastníka. Sú jednoznačne toho názoru, že účastníkmi dedičstva po nebohom sú
aj oni, teda deti nebohého. Preto mali jednoznačne právo napadnúť vydedenie, ktoré nebohý urobil 3 dni
pred smrťou, pretože všetky tvrdenia vydedenia boli účelové, čo sa aj v predmetnom konaní preukázalo.

Súd správne posúdil žalobu podľa § 137 písm. d) CSP ako určenie právnej skutočnosti, a takáto žaloba
je prípustná v zmysle § 194 ods. 1 CMP. Preto sa ňou súd aj ďalej meritórne zaoberal. Pokiaľ v odvolaní
sa uvádza, že každý má právo na dôkladné odôvodnenie tohto odklonu, v odvolaní nie je uvedené,
o aký odklon sa v predmetnej veci jedná. Súd jasne vyargumentoval, že to, ako žalobcovia neprejavovali
o poručiteľa opravdivý záujem, bolo dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o nich, boli úplne

ignorovaní a nemali žiadne správy a informácie o jeho chorobe, zdravotnom stave a dokonca ani o tom,
že zomrel. Preto dôvodom pre vydedenie nemohol byť nezáujem z ich strany, pretože tento bol vyvolaný
samotným poručiteľom, čo bolo jednoznačne prevedeným dokazovaním preukázané. Aj to, že poručiteľ
spísal u notára závet 3 dni pred smrťou, ktorým ich vydedil, svedčí o manipulácii a bezcharakternosti
žalovaných 1 a 2 a teraz už porozumeli, prečo im neoznámili ani jeho úmrtie. K námietke procesného

nedostatku súdu pri vyhlásení rozsudku, a to, či žalovaná 2 pri jeho vyhlasovaní bola prítomná alebo
nie, sa vyjadriť nevedeli. Záverom žiadali odvolanie zamietnuť.

13. Odvolateľka v odvolacej replike uviedla, že zotrváva na podanom odvolaní v celom rozsahu.

14. Iné podania v odvolacom konaní zo strany strán sporu, resp. ich zástupcov dané neboli.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej 1 ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolaciehopojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Odvolateľka podala odvolanie proti rozsudku v celom jeho rozsahu, a hoci tak urobila bez toho,
aby súčasne označila odvolacie dôvody odkazom na ich označenie príslušným zákonným ustanovením
(odkaz na § 365 CSP je iba všeobecným odkazom), podľa obsahu možno vyvodiť, že pokiaľ namietala
vadu konania, nesprávne právne posúdenie, tiež porušenie práva na spravodlivý proces a napokon to,
čo malo podľa nej vyplynúť z vykonaného dokazovania, uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods.

1 písm. b), d), f) a h) CSP.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces), je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Tieto je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súde pre ľudské práva,
ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej

rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.

18.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1.písm.d)CSP(konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledok
nesprávne rozhodnutie vo veci),dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie

sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu
alebo vypočutie svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými
rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného

orgánu.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

21.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokzhľadiskauplatnenýchodvolacíchnámietokvkontexte

taktovymedzenýchdôvodovasúčasnekonštatujúc,žesámnevzhliadolvady,ktorésatýkajúprocesných
podmienok, na ktoré prihliada odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods.
2 CSP), zistil nasledovné.

22. Predmetom konania je určenie, že dôvody vydedenia žalobcov poručiteľom nie sú dané. Ide

o konanie vyvolané dedičským konaním po poručiteľovi v dedičskej veci vedenej na Mestskom
súde Košice pod sp.zn. K3-20D/537/2021, v ktorom žalobcovia namietajú platnosť listiny o vydedení
a v ktorom ich na základe uvedeného notár odkázal na podanie žaloby o určenie spornej skutočnosti,
že dôvody vydedenia žalobcov neboli dané. Na základe toho súd správne žalobu posúdil ako žalobupodľa § 137 písm. d) CSP o určenie právnej skutočnosti, teda ako žalobu procesne prípustnú, pretože
podanie takejto žaloby predpokladá osobitný predpis, ktorým je § 194 ods. 1 CMP.

23. Odvolateľka v prvom rade namietala, že konanie má inú vadu, nakoľko žalovaná podala odvolanie
voči uzneseniu o rozšírení účastníkov na strane žalovaných a pripustení do konania žalovanej 2
a napriek skutočnosti, že žalovaná napádala predmetné rozhodnutie, súd rozhodol a konal so žalovanou
2 vo veci samej.

24. Predmetnou odvolacou námietkou uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý
predpokladá nielen existenciu inej vady konania, ale súčasne, ktoré predpokladá, aby táto iná vada
konania mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. Odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti predmetnej odvolacej námietky. Z obsahu spisu
vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 9. októbra 2023 č.k. K3-6C/280/2022-63 rozhodol tak,

že vyhovel návrhu žalobcov a pripustil na miesto žalovanej 2 B. F., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXXX/
XX, H.. Rozhodol tak v súvislosti s dispozitívnym návrhom žalobcov, ktorým navrhli pripustiť do konania
na strane žalovaných ďalší subjekt (B. F.), keď súd predmetnému návrhu vyhovel v súlade s § 79 CSP.
Ako súčasne vyplýva z poučenia tohto uznesenia, proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné
(§ 355 ods. 2 CSP, § 357 CSP a contrario). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že proti tomuto uzneseniu

podala žalovaná 1 odvolanie v lehote 3 mesiacov majúc za to, že podáva odvolanie v zákonnej lehote
(trojmesačnej lehote), pretože jej bolo dané nesprávne poučenie o tom, že voči uzneseniu nie je možné
podať opravný prostriedok. Odvolanie vecne odôvodnila tým, že pokiaľ súd do konania pripustil ďalšieho
účastníka, porušil rovnosť strán a predovšetkým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a svoj
odklon neodôvodnil.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosť, že žalovaná 1 podala odvolanie proti predmetnému
uzneseniu a súd napriek uvedenému vo veci rozhodol a konal so žalovanou 2 meritórne, nepredstavuje
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V prvom rade odvolací súd
uvádza, že takýto postup súdu výslovne predpokladá Civilný sporový poriadok vo svojom ustanovení

§ 375 CSP, podľa ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné,
odvolanie sa predloží odvolaciemu súdu až po vydaní rozhodnutia vo veci samej. Ďalším dôvodom je,
že odvolací súd, ktorý medzičasom o odvolaní proti označenému uzneseniu súdu rozhodol, nestotožnil
sa s prezentovaným názorom odvolateľky o tom, že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení dal
nesprávne poučenie. O uvedenom svedčí samotné uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa

4. júna 2025 č.k. 9Co/96/2024-132, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní žalovanej 1 proti uzneseniu
Mestského súdu Košice zo dňa 9. októbra 2023, ktorým súd vyhovel návrhu žalobcov a na miesto
žalovanej 2 pripustil B. F.. Aj keď sa odvolací súd nezaoberal napadnutým uznesením po vecnej stránke
(pretože odvolanie odmietol ako odvolanie podané oneskorene), v súvislosti s posúdením včasnosti
podaného odvolania, odvolací súd sa zaoberal otázkou, či išlo o uznesenie, voči ktorému odvolanie

je alebo nie je prípustné, pretože odvolací súd musel prioritne vyriešiť otázku tvrdenej nesprávnosti
poučenia v napadnutom uznesení. Odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
predstavuje uznesenie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a pokiaľ aj odvolateľka v tejto
súvislosti poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obo/32/2010, ktorým najvyšší súd
vecne prejednával odvolanie podané proti rozhodnutiu o návrhu na pripustenie ďalšieho účastníka do

konania na strane žalovaných, tento postup bol súladný s vtedy platnou a účinnou úpravou v podobe
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý otázku procesnej prípustnosti podať odvolanie proti uzneseniam
vydaným súdom prvej inštancie riešil odlišným spôsobom ako je tomu za účinnosti Civilného sporového
poriadku. Zákonné ustanovenie § 357 CSP predstavuje zákonnú úpravu obsahujúcu taxatívny výpočet
uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné a v tejto veci napadnuté uznesenie,

ktorým súd pripustil, aby do konania pristúpil ďalší subjekt (rozhodol podľa § 79 CSP), nespadá pod
žiaden z prípadov uznesení taxatívne vymenovaných § 357 CSP.

27.Odvolateľkavďalšejčastiodvolaniamalazato,žesúdporušilrovnosťstránaodklonilsaodustálenej
rozhodovacej praxe, pokiaľ pripustil do konania ďalšieho účastníka a svoj odklon neodôvodnil.

28. Odvolací súd v žiadnom prípade nespochybňuje právny názor odvolateľky o tom, že v konaní akou
je aj prejednávaná vec, je ustálená rozhodovacia prax v otázke okruhu vecnej legitimácie, t.j. v otázke
okruhu strán konania v identickom spore, ktorá vychádza z premisy, podľa ktorej výrok rozsudku voveci samej musí byť záväzný pre všetkých účastníkov prebiehajúceho konania o dedičstve, a preto
žalobca musí žalovať všetkých ostatných účastníkov dedičského konania a ak tak neurobí, nemôže
jeho návrhu byť vyhovené pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. Keďže

otázka tzv. vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva, nesprávne určenie okruhu strán v sporovom
konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť, pretože by tým
došlo k porušeniu práva žalovaného na rovnaké postavenie v spore, a teda aj práva na spravodlivý
súdnyproces(porovnajnapríkladrozhodnutiaNSSRsp.zn.4Cdo/144/2022z23.8.2023,6Cdo/54/2017,
9Cdo/73/2020). Aj keď v označených konaniach dovolací súd posudzoval dovolania v konaní v spore

o neplatnosť závetu a vyjadroval sa k okruhu účastníkov v takomto spore, uvedené závery sú plne
aplikovateľné aj na konanie o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, pretože aj v tomto prípade
základom pre takéto právne závery bolo, že išlo o spor vyvolaný v súlade s § 175k O.s.p., aktuálne §
194 CMP.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia predmetnú žalobu podali pôvodne voči jedinej žalovanej

(aktuálne žalovaná 1) a že na prvom pojednávaní konanom v predmetnej veci, ktoré sa uskutočnilo
dňa 7.9.2023, potom čo strany sporu, resp. ich zástupcovia urobili úvodné prednesy, následne súd určil
nesporné a sporné okolnosti v konaní a po zhodnotení, že súd bude posudzovať žalobu z procesných
dôvodov, či je splnená podmienka aktívnej a pasívnej legitimácie a takisto či boli splnené podmienky
na vydedenie podľa § 469a ods. 1 písm. a), b) OZ, nasledovala protokolácia, v zmysle ktorej súd uložil

žalobcom, aby v lehote do 15 dní preukázali súdu splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie.
Súčasne súd sa vyslovil k vykonaniu dôkazov s tým, že žalobcovia navrhli vo veci vykonať výsluchy
žalobcov a tiež žalovanej a žalovaná navrhla výsluch svojej osoby, tiež výsluch manželky poručiteľa,
sestry poručiteľa a pána G. K., tiež konštatoval, že súdu bol predložený listinný dôkaz – zápisnica
o pojednávaní z dedičského konania, keď žalovaná mala uviesť, že na pojednávaní netrvá na výsluchu

svedkov. Na to bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd pojednávanie odročil na konkrétny termín, a to za
účelom vyhodnotenia vykonaného dokazovania – výsluchu strán sporu a svedkov. Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že následným úkonom – procesným návrhom zo dňa 14.9.2023 doručeným Mestskému súdu
Košice 19.9.2023 žalobkyňa 1 ako súčasne splnomocnená zástupkyňa žalobcov 2 a 3 s odkazom na
vyjadrenie zástupcu žalovanej navrhla rozšírenie žaloby aj voči B. F., nar. X.X.XXXX, ktorú navrhla súdu

do konania pripustiť na strane žalovaných. Nasledujúcim podaním identická žalobkyňa opravila dátum
narodenia označenej B. F. na deň XX.X.XXXX. Na základe predmetnej dispozície so žalobným návrhom
súd uznesením zo dňa 9. októbra 2023 návrhu žalobcov vyhovel a pripustil na miesto žalovanej 2 B. F.,
nar. XX.X.XXXX, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.11.2023.

30. Z uvedeného vyplýva, že súd, ak pokračoval a konal ďalej o predmetnej žalobe, hoci táto nebola
od začiatku podaná proti úplnému okruhu vecne legitimovaných strán sporu, urobil tak na základe
dispozitívneho návrhu žalobcov (ktorému vyhovel), teda nie z vlastnej iniciatívy, ktorému navyše
nepredchádzalo žiadne poučenie zo strany súdu, preto nemožno súhlasiť s námietkou odvolateľky, že
pokiaľ súd nezamietol žalobu, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe súdov. V kontexte uvedeného

neobstojí námietka, že súd tento odklon riadne neodôvodnil.

31. Odvolateľka sa v ďalšej časti odvolania venovala jednému z dôvodov vydedenia, ktorým je okolnosť,
že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by mal prejavovať. Možno pritom
konštatovať, že v tejto súvislosti vyslovila vlastné závery z vykonaného dokazovania. Mala totiž za to,

že: - bolo jasne preukázané, že predmetný nezáujem nebol vyvolaný poručiteľom, ale naopak, tento
nikdy nedal dôvod na to, aby sa žalobcovia správali k nemu takto; - z výpovedí žalobkyne 1 vyplýva, že
nemala reálny záujem o poručiteľa a ani to nechcela zmeniť, nakoľko sa vyjadrila, že nevidela dôvod
ho kontaktovať; - žalobca 2 uviedol, že bol s poručiteľom v písomnom kontakte poukazujúc pritom na
jeho výsluch zo dňa 14.12.2023; - v rozpore so skutkovým stavom je aj tvrdenie súdu o tom, že poručiteľ

sa s nimi stretol poslednýkrát, keď boli ešte deti, čo je v rozpore s výpoveďou žalobcu 2; - žalovaná
vypovedala a poukazovala, že tvrdenia uvedené v žalobe sú v rozpore so skutočnosťou; rovnako
svedecká výpoveď sestry poručiteľa. V kontexte uvedeného vzniesla tiež námietku nedostatočného
odôvodnenia rozsudku.

32. Predmetnou odvolacou námietkou (týkajúcou sa súdom hodnoteného a zisteného skutkového stavu)
odvolateľka spochybnila hodnotenie vykonaného dokazovania.33. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom
na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho

logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami
sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré
z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané

poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže
predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

34. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné

skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

35. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom

postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti,
nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

36.Odvolateľkanedôvodnenamietala,žeporučiteľnikdynedalžalobcomdôvodnato,abysa, pokiaľišlo
o ich nezáujem o poručiteľa, takýmto spôsobom k nemu správali. Odvolateľka predmetnú námietku síce
mienila podoprieť niektorými tvrdeniami žalobkyne 1 a žalobcu 2, tieto odvolateľkou v odvolaní označené
tvrdenia, ale nemožno vnímať a hodnotiť izolovane od celého skutkového stavu tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie, osobitne za situácie, ak súd tiež zistil, že poručiteľ sa po rozvode s matkou žalobcov

presťahoval z C. do H., kde ho žalobcovia spočiatku navštevovali, že posledná spoločná návšteva
prebehla v čase, keď žalobcovia boli maloletí, že návšteva žalobcov u otca sa skončila predčasne
a po pár dňoch ich poručiteľ odviezol späť do C., že od toho času až do roku 2006 nebol medzi
žalobcami a poručiteľom žiadny kontakt; do toho času, počas vyše 5-ročného obdobia sa poručiteľ o
žalobcov nezaujímal, nekontaktoval ich, nenavštevoval ich, hoci to boli jeho neplnoleté deti. Odvolateľka

tento skutkový stav nerozporovala (príp. ho rozporovala nedôvodne, o čom sa odvolací súd zmieňuje
v nasledujúcom bode), rovnako nespochybnila ani záver súdu o tom, že v súlade s dobrými mravmi by
bolo, ak by sa poručiteľ o žalobcov po tejto návšteve naďalej zaujímal, kontaktoval a navštevoval ich
a že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že mu nevadilo, že so žalobcami nemal vybudovaný dobrý
vzťah, práve naopak, sám taký vzťah svojím správaním zapríčinil, hoci išlo o relevantné okolnosti (popri

ďalších) pre zhodnotenie otázky, či na strane žalobcov (ne)išlo o opravdivý záujem o poručiteľa.

37. Odvolateľka navyše zavádzajúco namietala, že v rozpore so skutkovým stavom je tvrdenie súdu,
že poručiteľ sa so žalobcami poslednýkrát stretol, keď boli ešte deti, pretože mala za to, že uvedené je
v rozpore s výpoveďou žalobcu 2: „U otca som bol asi 2x, ešte s priateľkou, mal som asi 19 rokov...“

K tomu odvolací súd ale poznamenáva, že odvolateľka opomenula, že súd takýmto spôsobom skutkovo
ustálil okolnosť, kedy sa mal poručiteľ naposledy stretnúť so všetkými žalobcami spoločne, čo bolo
v čase, keď ešte žalobcovia boli deťmi, o čom svedčí veta: „Poručiteľ sa stretol poslednýkrát spoločne
so žalobcami, keď boli ešte deti.“ Odvolateľka síce poukazuje na časť výpovede žalobcu 2, ňou sa ale
žalobca 2 nevyjadroval ku spoločným stretnutiam (všetkých žalobcov spoločne so poručiteľom), ale sa

vyjadroval o svojom jednotlivom stretnutí s otcom v nasledujúcom období, keď už bol plnoletý.

38. Pokiaľ išlo o námietku, že súd sa mal vysporiadať voči každému žalobcovi samostatne s dôvodmi
vydedenia, či nastali alebo nie, a nie len stroho konštatovať voči všetkým naraz, nakoľko skutkovýstav je pri každom dieťati odlišný a pri každom sa má posudzovať samostatne, odvolací súd upriamuje
opätovne pozornosť na to, aký skutkový stav súd prvej inštancie zistil a následne, na základe akých
argumentačných dôvodov súd vyhovujúci rozsudok založil.

39. Pokiaľ išlo o prvý dôvod vydedenia (§ 469a ods. 1 písm. a) OZ), relevantným bolo zistenie, že aj
keď žalobcovia neboli v žiadnom kontakte dlhšie obdobie pred smrťou poručiteľa a nevedeli, že má
vážne zdravotné problémy, nikdy ich o pomoc nepožiadal, ani v súvislosti s chorobou a navyše poručiteľ
nebol odkázaný na pomoc žalobcov, pretože o jeho potreby bolo postarané (žil s manželkou a dcérou).

Z uvedeného vyplýva, že súdom zistený skutkový stav sa vzťahoval rovnako na všetkých žalobcov, preto
požiadavka odvolateľky vysporiadať sa s predmetným dôvodom vydedenia samostatne voči každému
žalobcovi nebola opodstatnená. Odvolateľka nielenže súdom zistený skutkový stav nespochybnila,
súčasne ani nenamietala z neho vyvodený právny záver o nenaplnení dôvodu vydedenia podľa § 469a
ods. 1 písm. a) OZ.

40. Pokiaľ išlo o druhý dôvod vydedenia (§ 469a ods. 1 písm. b) OZ), relevantným bolo už samotné
zistenie súdu, že od času posledného spoločného stretnutia žalobcov s poručiteľom, ktoré súd súčasne
bližšie popísal, až do roku 2006 nebol medzi žalobcami a poručiteľom žiadny kontakt; do toho času,
počas vyše 5-ročného obdobia sa poručiteľ o žalobcov nezaujímal, nekontaktoval ich, nenavštevoval
ich, hoci to boli jeho neplnoleté deti. Z uvedeného vyplýva že tento skutkový stav platil rovnako pre

všetkých žalobcov. Pokiaľ išlo o ďalšie skutkové zistenia, tieto sa týkali nasledovného obdobia a aj
v tomto prípade súd vychádzal zo zistenej okolnosti, ktorá platila rovnako pre všetkých žalobcov a podľa
ktorej žalobcovia neboli v žiadnom kontakte dlhšie obdobie pred smrťou poručiteľa, preto je iba logické,
že aj jeho záver o tom, že žalobcovia neprejavovali o poručiteľa opravdivý záujem, sa rovnako vzťahuje
na všetkých žalobcov, podobne zhodnotenie súdu, podľa ktorého nezáujem žalobcov o poručiteľa bol

vyvolaný správaním samotného poručiteľa, ktorý o nich, ako o svoje deti, neprejavoval po poslednej
spoločnej návšteve opravdivý záujem. Odvolateľka síce v odvolaní uviedla, že pri každom dieťati je
skutkový stav odlišný, sama ale neuviedla, v čom konkrétne sa tento skutkový stav mal u jednotlivých
žalobcov odlišovať. Možno preto konštatovať, že ani ohľadne druhého dôvodu vydedenia požiadavka
odvolateľky na to, aby sa súd musel vysporiadať voči každému žalobcovi samostatne s predmetným

dôvodom vydedenia, a nie naraz voči všetkým, nebola opodstatnená.

41. Skutkové zhodnotenie súdu prvej inštancie (najmä bod 33. napadnutého rozsudku) odôvodňoval
záver súdu o tom, že aj keď žalobcovia neprejavovali o poručiteľa opravdivý záujem, uvedená okolnosť
bola dôsledkom toho, že samotný poručiteľ neprejavoval záujem o nich, preto je správny jeho právny

záver o tom, že nebol naplnený dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ.

42. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku, ktorá spadá pod odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho

súdupreľudsképráva,ktoréhojudikatúraalenevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorý
jeprerozhodnutiebezvýznamný,boladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.Akvšakideoargument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako
vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca, či žalovaný, sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

súdneho rozhodnutia (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 188/06).

43. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať iba také rozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tento pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok

a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie,
v ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodnuté
alebo, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce
z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna
prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku

skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodovacie dôvody. Za
také vady možno považovať iba prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore
nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké
dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie,z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu
v žalobe a prečo považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy,
ak ide právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. Zhodnotenie rozporu odôvodnenia

súdneho rozhodnutia v kontexte s § 220 ods. 2 CSP bude vždy závisieť od povahy rozhodnutia
a dôvodoch, na ktorých súd svoje rozhodnutie založil.

44. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle § 220 ods. 2 CSP s prihliadnutím na to, že z rozhodnutia je dostatočne zrejmé, čoho a z akých
dôvodov sa žalobcovia domáhali, čo navrhovali, z akých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými
úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu veci, pričom v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukázal aj na príslušnú judikatúru súdov, ktorú aplikoval a z ktorej svoje právne závery
vyvodil. Tým odvolací súd vyhodnotil odvolanie v časti námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku
za nedôvodné.

45. Ako nedôvodnú odvolací súd napokon posúdil odvolaciu námietku v časti, v ktorej odvolateľka
poukázala na skutočnosť, že žalovanej 2 bolo odopreté právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení
rozsudku. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že aj keď pre predmetné konanie platí, že účinky
odvolania podaného výlučne žalovanou 1 sa vzťahujú aj na žalovanú 2, nemožno pripísať relevanciu

námietke, ktorá sa má týkať tvrdeného procesného pochybenia na strane tej žalovanej strany, ktorá
sama odvolanie ani nepodala.

46. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil rozsudok v celom rozsahu, t.j. vrátane výroku o trovách konania ako závislého výroku.

47. Žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní, preto by mali právo na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalovaným. Súčasne žalobcom žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).