Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121205922
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8121205922.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála, v spore žalobkyne P. Ž., narodenej XX.
H. XXXX, Q., N. S. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, Košice, Mlynská 28,
proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 355 706 61, o
náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/59/2021, o
dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2023, sp. zn. 18Co/55/2022,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 29C/59/2021 -114
z 20. júna 2022 návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, žalobu zamietol a žalovanej voči
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.1. Po právnej stránke poukázal na § 420 ods. 1 až 3, § 427 ods. 1, 2, § 428 veta druhá;
§ 441 Občianskeho zákonníka, § 193 zákona č. 160/2015 o Civilnom sporovom poriadku, (ďalej len

„CSP“), § 3 ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. c/, e/ a f/, § 4 ods. 2 písm. k/, § 16 ods. 1, § 53 ods. 2, §
53 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. a v odôvodnení rozhodnutia ustálil, že žalobkyňa v konaní vedenom na
súde prvej inštancie pod sp. zn. 9C/9/2021 uplatnila nárok za rovnakých skutkových okolností, pričom
išlo o nárok na náhradu škody titulom bolestného. V predmetnom spore súd prvej inštancie rozhodol
tak, že nárok zamietol, pričom v konaní pred Krajským súdom v Prešove sp. zn. 7Co/32/2021 bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené. Oba konajúce súdy vychádzali z nemenných skutočností,
ktoré sa viažu aj na tento prejednávaný spor, a to, že jedinou príčinnou poškodenia zdravia žalobkyne

pri dopravnej nehode bolo jej konanie pri prechádzaní cez vyznačený priechod pre chodcov v centre
mesta Sabinov v ťažkej opilosti, kedy nesprávne zareagovala na prichádzajúcu jazdnú súpravu tvorenú
traktorom s plne naloženou vlečkou. Následne súd prvej inštancie poukázal na celý rad rozhodnutí
Ústavného súdu SR, napr. I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06, z ktorých vyplýva,
že pokiaľ ide o určitú právne relevantnú otázku, ktorá sa opakuje v rovnakých podmienkach, dáva sa
aj rovnaká odpoveď. Taktiež uviedol, že z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/133/1999,
2MCdo/2/2014, 5MCdo/16/2010 vyplýva, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne

vyriešená určitá hmotnoprávna otázka účastníkov v súdnom konaní, a má sa tá istá otázka prejudiciálne
riešiť, je viazaný konajúci súd skorším posúdením. Na základe vykonaného dokazovania bolo nesporné,
že príčinou dopravnej nehody bolo porušenie vyššie uvedených ustanovení zákona o cestnej premávke
(zákon č.8/2009 Z. z.), keďže pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť priechodpre chodcov, miesto na prechádzanie, nadchod alebo podchod. Na priechode pre chodcov a na mieste
na prechádzanie sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, ak prichádza vozidlo v
pravom pruhu prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto vozidlu bez

meškania uvoľniť priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke plynulý prejazd. Pred
vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo
vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať, ani zastavovať. Na základe vyššie uvedených
skutočností, preto súd prvej inštancie vychádzal z rovnakých záverov vyslovených v konaní vedenom
na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 9C/9/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

pod sp. zn. 7Co/32/2021, teda že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode
bolo jej konanie pri prechádzaní cez vyznačený priechod pre chodcov v centre mesta Sabinov, keď v
ťažkomstupniopitostinesprávnezareagovalanaprichádzajúcujazdnúsúpravutvorenútraktoromsplne
naloženou vlečkou. Je nesporné, že traktor, ako aj vlečka mali výraznú farbu, teda išlo o objekty značnej
veľkostivydávajúcevýraznýzvukodvaľujúcichsapneumatík.Pokiaľsiichžalobkyňanevšimlajezrejmé,
že aj v dôsledku vysokého stupňa opitosti sa vôbec nevenovala situácii v cestnej premávke a pred

vstupom na vozovku sa nepresvedčila, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania vytvoril záver, že žalobkyňa vytvorila vodičovi jazdnej súpravy náhlu
prekážku a súčasne tomuto znemožnila zabrániť zrážke, preto zodpovednosť za poškodenie zdravia
nesie výlučne žalobkyňa. Súd prvej inštancie z týchto dôvodov dospel k záveru, že ani v tomto konaní
žalobkyňa súd prvej inštancie nepresvedčila o svojom nároku a vychádzajúc aj z § 428 veta druhá

Občianskeho zákonníka, o absencii príčinnej súvislosti medzi okolnosťami za ktoré prevádzkovateľ
objektívne zodpovedá, a vznikom ujmy na strane poškodenej mal za to, že je potrebné žalobu zamietnuť
a ďalej zamietol návrh na výsluch znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, ako dôkaz nadbytočný.
O návrhu na prerušenie konania bolo rozhodnuté podľa § 164 CSP, súd prvej inštancie zamietol návrh
z dôvodu, že žalobkyňa uviedla len to, že začalo dovolacie konanie vo veci vedenej na Okresnom súde

v Prešove pod sp. zn. 9C/9/2021, a takýto návrh považoval za nedôvodný. O nároku o trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z 24. októbra 2023 sp. zn. 18
Co/55/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania stranám

nepriznal.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia s poukazom na výsledky dokazovania uviedol, že
žalobkyňa pri dopravnej nehode (24. júla 2018) utrpela ťažké ublíženie na zdraví, keď prechádzala cez
vyznačený priechod pre chodcov, pretože došlo k jej stretu s jazdnou súpravou zloženou z traktora

značky Valtra a plne naloženej vlečky Agrogép, ktoré šoféroval Q. K.. U žalobkyne bola zistená
prítomnosť alkoholu v krvi a na základe predložených lekárskych správ zistený syndróm závislosti od
alkoholu. Keďže výsledky prípravného konania preukázali, že nejde o trestný čin, ale priestupok proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, vec bola postúpená Okresnému dopravnému inšpektorátu v
Sabinove, ktorý uznal žalobkyňu vinnou a uložil jej uvedený priestupok sankciu.

2.2. S poukazom na znalecký posudok (č.70/2018) konštatoval, že vzhľadom na
priebeh cesty a polohu traktora v čase vstupu žalobkyne na okraj vozovky je odôvodnené poukázať
na vytvorené technicky primerané podmienky pre spozorovanie tohto traktora, ale aj vyhodnotenie
aktuálnej rýchlosti jeho jazdy, a to aj k aktuálnemu hluku odvaľujúcich sa pneumatík tohto traktora a

jeho vlečky pri uvedenej rýchlosti jazdy. Ak chodkyňa daný traktor nevidela a ani nepočula hluk súvisiaci
s jeho jazdou, potom tento stav je možné pripísať jej aktuálnemu stavu (v krvi potvrdená koncentrácia
etylalkoholu 2 a pol promile). Chodkyňa svojim vstupom na vozovku vodičovi traktora s plne naloženou
vlečkou jazdiacemu rýchlosťou 36 až 37 km za hodinu vytvorila nebezpečnú prekážku, po ktorú on v
uvedenej rýchlosti nebol schopný zastaviť ani využitím brzdenia uvedenej jazdnej súpravy na hranici

adhéznych možností. Predchádzanie žalobkyne naprieč vozovkou odôvodnene označil ako nesprávne.
Vodič traktora zareagoval na vstup chodkyne na vozovku včas a technika jeho jazdy bola správna.
Ako príčina nehody bola označená kolízna situácia spôsobená technikou chôdze a stavu žalobkyne,
ktorá prechádzala naprieč vozovkou tak, že svojím vstupom na pravý okraj vozovky vo vzdialenosti 14
až 15 metrov pred prichádzajúcim traktorom vzhľadom k jeho aktuálnej rýchlosti znemožnila vodičovi

traktora zabrániť jej zrážke. Taktiež konštatoval, že žalobkyňa mala lepšie kvalitatívne východiskové
podmienkyprezabráneniesamotnejzrážkekdevzhľadomnašírkukrajnice1,9metraaaktuálnurýchlosť
traktora, jeho veľkosti a charakteristickému zvuku, táto chodkyňa mala dostatok času, ale aj priestor na
vyhodnotenie aktuálnej dopravnej situácie k vyhodnoteniu, či jej vstup na vozovku bude bezpečný a činie je vhodné aj napriek vyznačenému priechodu pre chodcov ho vykonať až po prejazde traktora s
vlečkou v čase, keď to bude pre ňu bezpečné.

2.3. Odvolací súd následne poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu
bolestného za poškodenie zdravia, ktoré utrpela pri predmetnej nehode v konaní vedenom pod sp.
zn. 9C/9/2021 pričom súd prvej inštancie jej žalobu zamietol, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že vykonané dokazovanie preukázalo jedinú a výlučnú príčinu vzniku škody, t. j. nesprávne
konanie žalobkyne a spôsob jej vbehnutia na priechod pre chodcov v čase, keď vzdialenosť medzi

ňou a motorovým vozidlom bola tak malá, že napriek dodržaniu všetkých povinností vodiča a jeho
včasnej a správnej reakcii nebolo možné nehode zabrániť. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdilajodvolacísúdrozsudkomz28.02.2022sp.zn.7Co/32/2021,pričomvňomuviedol,žesúčasťou
priestupkového konania bol aj znalecký posudok č. 70/2018 J.. Q. B. a výsluch svedkyne R., ich
vypočutie súdom prvej inštancie po štyroch rokoch od nehody, odvolací súd považoval za nedôvodné,
vzhľadom na uplynutie času a ich výsluch by s odstupom času nepriniesol jasnejšie závery o udalosti.

Akcentoval závery priestupkového konania a závery znaleckého posudku, ktoré sú jednoznačné, čo
oprávňovalo súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby. Tiež konštatoval, že pri hodnotení dôkazu
znaleckým posudkom nemôžu súdy hodnotiť odborné závery, ku ktorým znalec dospel z hľadiska ich
správnosti. Posudzujú iba úplnosť posudku vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie jeho záverov,
a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Nárok žalobkyne sa odvíja od objektívnej zodpovednosti,

ktorá má spočívať v prevádzke motorového vozidla, potom je nutné konštatovať, že táto okolnosť bola
vyvrátená v trestnom konaní, ktoré následne bolo skončené právoplatným rozhodnutím v priestupkovom
konaní (žalobkyňa bola uznaná za vinníčku nehody). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej „dovolateľka“),
prípustnosť ktorého vyvodila podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. V súvislosti s dovolacím
dôvodom § 420 písm. f) CSP namietala riadne odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Namietala,
že súd prvej inštancie nemohol vychádzať zo záverov iného konania (sp. zn. 9C/9/2021) vedeného
na súde prvej inštancie, pretože v tomto konaní nezohľadnil niektoré skutkové okolnosti a tvrdenia

žalobkyne s poukazom na koncentráciu konania, mal na tieto skutočnosti prihliadať. Následne namietala
nevykonanie dôkazu (výsluch znalca J.. Q. B.), keďže znalec posudzoval včasnosť reakcie vodiča
vozidla a jeho rýchlosť len k okamihu vstupu žalobkyne do jeho jazdného pruhu traktora. Tvrdila, že zo
znaleckého posudku však bolo zrejmé, že samotnému priechodu pre chodcov v časti jazdného pruhu
vozovky predchádzala časť priechodu pre chodcov na krajnici a to v dĺžke 1,9 metrov, Žalobkyňa teda

vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov už na jej krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným
jazdným pruhom traktora a už v tomto okamihu muselo byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa
prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Znalec sa touto skutočnosťou v znaleckom posudku
podľa jej názoru vôbec nezaoberal. Rovnako ako sa podľa jej názoru nezaoberal tým, že k priechodu
pre chodcov viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na priechod pre chodcov a aj na tento

chodník mal vodič údajne dobrý výhľad. Dôvodila nezohľadnenie uvedených skutočností do právneho
záveru súdom prvej inštancie. Akcentovala, že ide o významné okolnosti podstatné pre posúdenie
včasnosti a spôsobu reakcie vodiča traktora ako aj posúdenia rýchlosti traktora, teda okolnosti majúcich
pôvod v prevádzke motorového vozidla podstatných pre posúdenie primeranosti motorového vozidla
podstatných pre posúdenie z hľadiska možnosti prevádzateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu.

Následne namietala nesprávny rozsah viazania sa súdu v civilnom konaní rozhodnutím v trestnom
alebo priestupkovom konaní. V tejto časti považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne a
zmätočné, pretože uviedla, že uvedené rozhodnutia odkazujú na odlišné prípady a svojvoľne súd vyvodil
pre daný prípad závery, ktoré boli v rozpore so zisteným skutkovým stavom a judikatúrou v obdobných
veciach. Namietala záver súdu prvej inštancie, že bol viazaný okolnosťami nielen tým, že bol spáchaný

trestný čin a kto ho spáchal, ale je viazaný aj všetkými zákonnými znakmi skutkovej podstaty trestného
činu, ktoré sa zhodujú s okolnosťami relevantnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní. Závery
súdnych rozhodnutí použité súdom prvej inštancie v rámci jeho argumentácie sa pritom týkali úplne
iných prípadov a ich právne závery sa vzťahovali k úplne iným okolnostiam a súvislostiam ako v tomto
posudzovanom prípade. V skutkovej podstate posudzovaného priestupku žalobkyne pritom nebolo

uvedené, že by si žalobkyňa spôsobila výlučne svojím konaním. Samotné rozhodnutie v priestupkovom
konaní okrem porušenia povinnosti žalobkyne uvádza ako príčinu vzniku škody na zdraví žalobkyne
aj inú objektívnu okolnosť, ako prevádzku motorového vozidla. Poukázala na skutkovú podstatu
priestupku a uviedla, že ani rozhodnutie z priestupkového konania neobsahuje konštatovanie, ktorýmby bol viazaný. Konštatoval ako záväzný záver zo skutkovej podstaty priestupku, ktorý v rozhodnutí
o priestupku ani nebol uvedený. Opomenul pritom skutočnosť, že posudzuje možnosť spoluzavinenia
žalobkyne na vzniku škody v kontexte objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou

motorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka. Poslednou námietkou poukázala na
nesprávne právne posúdenie, keď súd prvej inštancie neaplikoval § 427 Občianskeho zákonníka,
ale len ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. Poukázala na skutočnosť, že odvolací súd nedal
zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z uvedených piatich odvolacích námietok. Odvolací súd síce uvádza
vlastné skutkové zistenia, cituje právne predpisy, ale bez toho, aby uviedol vlastné úvahy, ako a prečo

zákonné ustanovenia aplikoval na skutkové zistenia a prečo odvolacie námietky žalobkyne podrobne
rozobrané v odvolaní žalobkyne nepovažoval za relevantné. V závere svojho rozhodnutia len stroho
konštatuje, že výsluch znalca by vzhľadom na odstup času nepriniesol jasnejšie závery. Podľa jej
názoru tento argument neobstojí pri výsluchu znalca, ktorý by sa vyjadril k technickému posúdeniu
jednotlivých zistení, ktoré má v znaleckom posudku zaznamenané, a kde časový odstup nehrá žiadnu
významnú úlohu. Nepovažovala za dostatočne odôvodnený a konkretizovaný záver odvolacieho súdu,

že otázka príčinnej súvislosti, resp. objektívnej zodpovednosti za škodu zo strany vodiča motorového
vozidla vyplynula z priestupkového konania. Nereagoval na odvolacie námietky žalobkyne, ktoré neboli
významné z hľadiska priestupkového konania, ale podľa názoru dovolateľky, mali rozhodne význam
pre posúdenie objektívnej zodpovednosti v civilnom sporovom konaní. Namietala záver odvolacieho
súdu, že mala vytvoriť vozidlu náhlu prekážku, k čomu mal údajne dospieť znalec, pričom žiaden takýto

záver nie je v znaleckom posudku uvedený. Tento záver odvolacieho súdu považuje za zjavne rozporný
a arbitrárny. Konštatovala, že odvolací súd pri odvolacích námietkach ani neodkázal na konkrétne
odôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.Vsúvislostisdovolacounámietkoupodľa§421ods.1písm.
a) CSP videla nesprávne právne posúdenie objektívnej zodpovednosti za škodu v tom, že odvolací súd
neaplikoval § 427 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobkyňa bola uznaná za vinníčku nehody, čím

mala byť vyvrátená skutočnosť, že škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla. Tento záver
považuje za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Poukázala na stanovisko
R 3/1984 a rozhodnutie č. 20/1975. Poukázala na skutočnosť, že predpokladom zodpovednosti za
škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je protiprávne konanie škodcu a následne
príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním a škodou. Predpokladom je len osobitná okolnosť

spočívajúca v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a vyvolanie škody touto osobitnou
povahou prevádzky motorového vozidla. Objektívny charakter tohto osobitného druhu zodpovednosti
jasne naznačuje, že pre založenie tejto zodpovednosti nie je podstatné zavinené porušenie povinnosti zo
strany vodiča motorového vozidla. Ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka ani d'alšie ustanovenia
neuvádzajú zavinené porušenie povinnosti zo strany vodiča motorového vozidla ako nutný predpoklad

založenia tejto zodpovednosti a k takémuto záveru nie je možné dospieť ani výkladom týchto ustanovení.
Je toho názoru, že vzhľadom na osobitnú povahu prevádzky motorového vozidla sa mal aplikovať §
427 Občianskeho zákonníka. Obdobne aj v prípade žalobkyne je zrejme škodlivé pôsobenie rýchlosti
a hmotnosti motorového vozidla ako okolnosti majúcich pôvod v prevádzke, na zdravie žalobkyne,
čo vylučuje v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka možnosť prevádzkovateľa zbavit' sa

zodpovednosti za škodu. Žalobkyňa poukázala na priestupkový spis najmä znaleckého posudku znalca
J.. Q. B. je zrejmé, že vodič traktora mal možnosť zabrániť (zrážke so žalobkyňou, ak by sa v čase
reakcie na žalobkyňu vstupujúcu na priechod pre chodcov pohyboval rýchlosťou maximálne 24 km/
hod. Z obsahu priestupkového spisu je zrejmé, že k dopravnej nehode došlo v samom centre mesta za
bieleho dňa, priaznivých poveternostných podmienok na priechode pre chodcov. Poukázala na znalecký

posudok, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa nevytvorila vodičovi náhlu prekážku, nevstúpila do jeho
jazdnej dráhy zo zakrytého výhľadu a pod. Bola teda zachovaná objektívna možnost' zabrániť škode
vynaložením všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Uviedla, že za týchto okolností bolo možné od
vodiča traktora spravodlivo požadovať, aby potom, čo zaregistroval na frekventovanom mieste, v centre
mesta na priechode pre chodcov, aby vozidlo spomalil brzdením a v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) Zákona

o cestnej premávke mal vodič traktora venovať zvýšenú pozornosť chodcom. Konštatovala, že vodič
traktora mal vyvinúť väčšie úsilie, nakoľko ju musel vidieť prichádzať k priechodu pre chodcov. Podľa
názoru žalobkyne odvolací súd ustáli, že škodu na zdraví si spôsobila výlučne žalobkyňa porušením
právnych povinností a opomenuli rozhodovaciu prax (R 3/1984). Nesúhlasila s absolútnym zavinením.
Zodpovednosťzaškodubolonevyhnutnérozdeliťpomernýmspôsobomvzhľadomktomu,žeškodabola

v príčinnej súvislosti s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, ale aj vzhľadom k tomu, že na
vzniku škody sa svojím konaním podieľala určitou mierou na právoplatné rozhodnutie v priestupkovom
konaní. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zmeniť, alternatívne zrušiť a navrhla aj zmenu výroku o
trovách konania.4. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť, a priznať jej právo
na náhradu trov konania. Podľa jej názoru odvolací súd uviedol presvedčivé a podrobné dôvody, pre

ktoré potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie.

5.Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,

že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
arbitrárnosťanepreskúmateľnosťrozhodnutiaodvolaciehosúdu.Uviedla,žesúdynemohlivychádzaťzo

záverovinéhokonania(sp.zn.9C/9/2021),pretoževňomnebolizohľadnenéniektoréskutkovéokolnosti
a tvrdenia žalobkyne s poukazom na koncentráciu konania, a preto mal na tieto skutočnosti prihliadať
súd v tomto konaní. Ďalej namietala, že súdy nevykonali ňou navrhovaný dôkaz (výsluch znalca J.. Q.
B.), ktorý posudzoval včasnosť reakcie vodiča vozidla a jeho rýchlosť len k okamihu vstupu žalobkyne dojeho jazdného pruhu traktora. Tvrdila, že zo znaleckého posudku však bolo zrejmé aj to, že samotnému
priechodu pre chodcov v časti jazdného pruhu vozovky predchádzala časť priechodu pre chodcov na
krajnici a to v dĺžke 1,9 metrov, pričom žalobkyňa vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov už

na jej krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom traktora a už v tomto okamihu muselo
byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Znalec sa
potom touto skutočnosťou v znaleckom posudku vôbec nezaoberal. Rovnako sa nezaoberal tým, že
k priechodu pre chodcov viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na priechod pre chodcov a aj
na tento chodník mal vodič údajne dobrý výhľad. Dôvodila nezohľadnenie uvedených skutočností pri

právnom závere súdu prvej inštancie. Ide podľa nej pritom o významné okolnosti, ktoré boli podstatné
pre posúdenie včasnosti a spôsobu reakcie vodiča traktora, ako aj pre posúdenie rýchlosti traktora,
teda okolnosti majúce pôvod v prevádzke motorového vozidla, ktoré boli podstatné pre posúdenie
možností prevádzateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu. Za dostatočne odôvodnený a konkretizovaný,
nepovažovala záver odvolacieho súdu, že otázka príčinnej súvislosti, resp. objektívnej zodpovednosti za
škodu zo strany vodiča motorového vozidla vyplynula z priestupkového konania. Namietala skutočnosť,

že mala vytvoriť vozidlu náhlu prekážku, k čomu mal údajne dospieť znalec, pričom žiaden takýto záver
nie je v znaleckom posudku uvedený. V ďalšom namietala nesprávny rozsah viazania sa súdu v civilnom
konaní rozhodnutím v trestnom alebo priestupkovom konaní, pričom v tejto časti považovala rozhodnutie
odvolacieho súdu za arbitrárne a zmätočné, nakoľko tento v tomto konaní odkazoval na rozhodnutia
v odlišných prípadoch a svojvoľne potom vyvodil pre daný prípad závery, ktoré boli v rozpore so

zisteným skutkovým stavom a judikatúrou v obdobných veciach. V skutkovej podstate posudzovaného
priestupku žalobkyne pritom nebolo uvedené, že by si žalobkyňa poškodenie zdravia spôsobila výlučne
svojím konaním. Samotné rozhodnutie v priestupkovom konaní, okrem porušenia povinnosti žalobkyne,
totiž uvádza ako príčinu vzniku škody na jej zdraví aj inú objektívnu okolnosť, ako len prevádzku
motorového vozidla. Ani rozhodnutie z priestupkového konania neobsahovalo konštatovanie, ktorým by

bol súd viazaný. Súdy tiež opomenuli posudzovať možnosť spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody v
kontexteobjektívnejzodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlavzmysle§427
Občianskeho zákonníka. Záverom namietala aj nesprávne právne posúdenie, keď súd prvej inštancie
neaplikoval § 427 Občianskeho zákonníka, ale len ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

15. V danom prípade k tvrdeniu žalobkyne, že sa odvolací súd nevysporiadal riadne s jej argumentáciou,
v dôsledku čoho majú byť jeho závery arbitrárne, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia dostatočne primeraným spôsobom vyjadril k nosným právnym záverom o výlučnom
zavinení žalobkyne za škodu vzniknutú na jej zdraví predmetnou dopravnou nehodou, kedy odvolacísúd (zhodne so súdom prvej inštancie) jasne konštatoval, že „ vykonané dokazovanie preukázalo jedinú
a výlučnú príčinu vzniku škody, ktorou bolo nesprávne konanie žalobkyne a spôsob jej vbehnutia na
priechod pre chodcov v čase, keď vzdialenosť medzi ňou a motorovým vozidlom bola tak malá, že

napriek dodržaniu všetkých povinností vodiča a jeho včasnej a správnej reakcii nebolo možné nehode
zabrániť“. Odvolací súd poukázal na konkrétne závery znaleckého posudku J.. Q. B. (č.70/2018), z
ktorých vyplynulo, že „ vzhľadom na priebeh cesty a polohu traktora v čase vstupu žalobkyne na okraj
vozovky, bolo odôvodnené poukázať na vytvorené technicky primerané podmienky pre spozorovanie
tohto traktora, ale aj vyhodnotenie aktuálnej rýchlosti jeho jazdy, a to aj k aktuálnemu hluku odvaľujúcich

sa pneumatík tohto traktora a jeho vlečky pri uvedenej rýchlosti jazdy. Ak chodkyňa daný traktor nevidela
a ani nepočula hluk súvisiaci s jeho jazdou, potom tento stav bolo potrebné pripísať jej aktuálnemu
stavu (v krvi potvrdená koncentrácia etylalkoholu 2 a pol promile). Chodkyňa svojim vstupom na vozovku
vodičovi traktora s plne naloženou vlečkou jazdiacemu rýchlosťou 36 až 37 km za hodinu vytvorila
nebezpečnú prekážku, po ktorú on v uvedenej rýchlosti nebol schopný zastaviť ani využitím brzdenia
uvedenej jazdnej súpravy na hranici adhéznych možností. Prechádzanie žalobkyne naprieč vozovkou

bolo potrebné odôvodnene označiť ako nesprávne. Vodič traktora zareagoval na vstup chodkyne
na vozovku včas a technika jeho jazdy bola správna. Ako príčina nehody bola označená kolízna
situácia spôsobená technikou chôdze a stavu žalobkyne, ktorá prechádzala naprieč vozovkou tak, že
svojím vstupom na pravý okraj vozovky vo vzdialenosti 14 až 15 metrov pred prichádzajúcim traktorom
vzhľadom k jeho aktuálnej rýchlosti, znemožnila vodičovi traktora zabrániť jej zrážke. Taktiež bolo

potrebné konštatovať, že žalobkyňa mala lepšie kvalitatívne východiskové podmienky pre zabránenie
samotnej zrážke, kde vzhľadom na šírku krajnice 1,9 metra a aktuálnu rýchlosť traktora, jeho veľkosti a
charakteristickému zvuku, táto chodkyňa mala dostatok času, ale aj priestor na vyhodnotenie aktuálnej
dopravnej situácie k vyhodnoteniu, či jej vstup na vozovku bude bezpečný a či nie je vhodné aj
napriek vyznačenému priechodu pre chodcov ho vykonať až po prejazde traktora s vlečkou v čase,

keď to bude pre ňu bezpečné. Odvolací súd potom akcentoval závery priestupkového konania a závery
znaleckého posudku, ktoré boli podľa neho jednoznačné, a ktoré oprávňovali súd prvej inštancie k
zamietnutiužaloby.Odvolacísúdboltiežzhodnesosúdomprvejinštancienázoru,že„nakoľkosúčasťou
priestupkovéhokonaniabolajznaleckýposudokč.70/2018J..Q.B.avýsluchsvedkyneR.,ichvypočutie
súdom prvej inštancie po štyroch rokoch od nehody, bolo nedôvodné, vzhľadom na uplynutie času

a ich výsluch by s odstupom času nepriniesol jasnejšie závery o udalosti“. Tiež konštatoval, že „pri
hodnotenídôkazuznaleckýmposudkomnemôžusúdyhodnotiťodbornézávery,kuktorýmznalecdospel
z hľadiska ich správnosti. Posudzujú iba úplnosť posudku vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
jeho záverov, a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi“. Odvolací súd záverom poukázal na to, že „ak
žalobkyňa nárok odvíjala od objektívnej zodpovednosti, ktorá mala spočívať v prevádzke motorového

vozidla,potombolonutnékonštatovať,žetátookolnosťbolavyvrátenávtrestnomkonaní,ktorénásledne
bolo skončené právoplatným rozhodnutím v priestupkovom konaní (žalobkyňa bola uznaná za vinníčku
nehody)“. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že vyslovené právne závery odvolacieho
súdu nie je možné považovať za celkom zjavne neodôvodnené, arbitrárne, či právne nekonformné. Za
vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať,
že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré
zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

16. Zo zhora uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru

dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.
Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
jej predstáv. Ani samotná skutočnosť, že žalobkyňa s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe

viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale aniprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (žalobkyňa pritom
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vyvodzovala predovšetkým práve s ohľadom na

nesprávne právne posúdenie veci súdmi). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP
nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle

§ 420 písm. f/ CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

18. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu

vady zmätočnosti nezistil.

19. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f/ CSP.

20. Napriek tomu, že žalobkyňa za vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP označila predovšetkým
(nedostatočné) skutkové a (nesprávne) právne závery odvolacieho súdu, ktoré však nie sú dôvodom
prípustnosti dovolania podľa cit. ustanovenia, dovolací súd na okraj dodáva, že jej námietky ohľadne
toho, že „súdy nemohli vychádzať zo záverov konania (sp. zn. 9C/9/2021), nakoľko v ňom neboli

zohľadnené niektoré skutkové okolnosti a tvrdenia žalobkyne“, najmä tie, že „tým, že žalobkyňa na
priechod pre chodcov vstúpila už na krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom traktora,
muselo byť aj vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov, ako
aj, že „k priechodu pre chodcov viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na priechod pre chodcov
a aj na tento chodník mal vodič údajne dobrý výhľad, a ďalej že „ skutočnosť, že mala vytvoriť vozidlu

náhlu prekážku, nebola znalcom konštatovaná“ a teda, že nebolo konštatované, že „by si žalobkyňa
poškodenie zdravia spôsobila výlučne svojím konaním“, neboli ani dôvodnými.

20.1. Žalobkyňa týmto v podstate namietala, že zo znaleckého posudku vyplynul aj záver (súdmi
nižších inštancií nezohľadnený), že k vzniku nehody by nemuselo dôjsť aj v prípade, ak by „vodič

traktora išiel nižšou rýchlosťou, teda menej než 24 km/h“. Žalobkyňa si však pritom neuvedomila, že
uvedené znalec síce konštatoval, ale len ako všeobecný (a najmä len hypotetický) záver, nakoľko
vodičovi traktora (s ohľadom na aktuálne konštrukčné parametre cesty, charakter cesty ako cesty I.
triedy s pomerne vysokou intenzitou premávky, rozhľadové pomery vodičov vozidiel) umožňovalo v
danom čase a v danom úseku bezpečne jazdiť aj maximálne povolenou rýchlosťou (čo bolo až 50km/

h). Ak by potom (keďže od križovatky so svetelnou signalizáciou uvedenému priechodu predchádzali
ešte dva vyznačené priechody pre chodcov - pozn.) pred každým vyznačeným priechodom rýchlosť
traktora mala klesať minimálne na 24km/h, nedokázal by v posudzovanom úseku ani jazdiť vyššou
rýchlosťou a pri jednopruhovej jednosmernej ceste, by všetky vozidlá museli jazdiť len za ním, čím bysa výrazne obmedzila plynulosť cestnej premávky. Z uvedeného dôvodu znalec označil techniku jazdy
vodiča traktora za správnu. Inak povedané, je síce pravdou, že vodič traktora by pri rýchlosti pod 24km/h
mohol zrážke so žalobkyňou zabrániť, avšak na jazdenie takouto rýchlosťou nemal žiadny opodstatnený

dôvod (v opačnom prípade by obmedzil plynulosť celej premávky). Pri výklade zaujatom žalobkyňou by
potom bolo možné hypoteticky tvrdiť aj to, že k stretu so žalobkyňou by nedošlo ani v prípade, ak by
vodič traktora išiel rýchlosťou 5km/h, 10km/h, prípadne by stál. Dôležitým preto bolo, či na jeho strane
existovala odôvodnená požiadavka, aby sa po ceste pohyboval rýchlosťou menšou ako 24km/h, čo však
konštatované nebolo (znalec pritom označil reakciu vodiča traktora na vstup žalobkyne na vozovku za

včasnú so správnym následným prvkom v technike jazdy vodiča). Preto záver na ktorý poukazovala
žalobkyňa je len hypotetickým záverom, ktorý však nebol príčinnou vzniku škodovej udalosti.
Tou bola výlučne situácia vyvolaná nesprávnou technikou chôdze žalobkyne (ovplyvnená stavom jej
opitosti v rozsahu 2,5 promile alkoholu v krvi), ktorá svojim vstupom na pravý okraj vozovky vo
vzdialenosti 14 až 15 m pred prichádzajúcim traktorom, vzhľadom k jeho aktuálnej rýchlosti (ktorá
bola len 36 až 37 km/h, pričom povolená rýchlosť bola až 50km/h - pozn.) znemožnila vodičovi

traktora zabrániť jej zrážke (znalec v tomto smere konštatoval, že žalobkyňa vytvorila vodičovi traktora
„nebezpečnúprekážku“(atedanáhluprekážku),prektorúonvuvedenejrýchlostinebolschopnýzastaviť
ani využitím brzdenia nad hranice adhéznych možností). Pričom to bola práve žalobkyňa, ktorá mala
„(oproti vodičovi traktora) kvalitatívne lepšie východiskové podmienky pre zabránenie samotnej zrážke,
keďže mala dostatok času, ale aj priestoru, na vyhodnotenie aktuálnej dopravnej situácie, a jednoznačne

mohla vyhodnotiť, či jej vstup na vozovku bude v danom okamihu bezpečný a či nie, a mohla dospieť k
tomu, že v danom prípade bolo vhodné, aj napriek vyznačenému priechodu pre chodcov, vykonať svoj
prechod až po prejazde traktora s vlečkou, teda v čase, keď to bolo pre ňu bezpečné (ide o okolnosť,
ktorú mohla žalobkyňa vynaložiť na to, aby ku zrážke vôbec nedošlo). Ide tu teda o inú situáciu ako v
náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 184/2023, keďže nemožno povedať, že by znalecké dokazovanie

vychádzalo z dvoch alternatívnych dejov ani v tom, že by sa konajúce súdy nevenovali problematike
primeranej rýchlosti, či vzniku náhlej prekážky.

20.2. Vzhľadom k vonkajším okolnostiam nehody najmä počasiu, ktoré neznižovalo viditeľnosť, bolo
na mieste očakávať od žalobkyne, že zbadá súpravu traktora, ktorý je dostatočne veľký a hlučný

a je veľmi nepravdepodobné ho zo vzdialenosti menej ako 20 metrov nezaregistrovať. Zároveň má
traktor veľkú, ťažšie ubrzditeľnú hybnosť a aj s ohľadom na svoju vlastnú ochranu a pud sebazáchovy,
na vozovku priamo pod kolesá vozidla by žalobkyňa nemala vstúpiť. Tu správne súdy prihliadli aj
na princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je predpoklad, že sa vodič pri pohybe
na pozemných komunikáciách môže spoliehať na to, že ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá

premávky na pozemných komunikáciách, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Podľa
tohto princípu nemožno po účastníkovi cestnej premávky spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho
predpokladal akékoľvek možné porušenie pravidiel tejto premávky inými účastníkmi, teda i chodcami.
Pravdepodobne vplyvom alkoholu, ktorý bol žalobkyni zistený, však túto situáciu nesprávne vyhodnotila,
resp. nevenovala situácii na vozovke dostatočnú pozornosť a na vozovku vstúpila tak, že vodič traktora,

ktorý sa pohyboval s ohľadom na dané miesto v danom čase primeranou rýchlosťou, už zrážke ani
okamžitým brzdením zabrániť nedokázal. Dovolací súd tu opätovne zdôrazňuje, že vodič traktora išiel
nižšou rýchlosťou, ako bola na mieste maximálne povolená, čo ho síce samo osebe neamnestuje,
ale v jeho prípade zistená rýchlosť bola primeraná. Práve pri úvahe o primeranosti bolo prihliadané
na skutočnosť, že traktor takýchto rozmerov sa (aj pokiaľ ide o jazdnú dráhu) pohybuje a najmä

brzdí inak ako autá, ktoré sú bežnejším účastníkom cestnej premávky na danom mieste. Záver o
primeranej rýchlosti je preto presvedčivý. Preto skutočnosť, že by k dopravnej nehode nedošlo, keby
išiel traktor rýchlosťou 24 km/h, bol (ako už bolo uvedené vyššie) záverom hypotetickým, a teda nešlo
o skutočnosť, ktorá by nejako menila pomery medzi účastníkmi dopravnej nehody a stranami tohto
konania, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla počas nehody na zdraví žalobkyne. Nebolo

preto namieste, aj s ohľadom na premávku na danom mieste v centre mesta v jednopruhovej premávke
počas dobrej viditeľnosti, požadovať od vodiča traktora, aby šiel rýchlosťou o viac ako 50% nižšou ako
je maximálne povolená na danom mieste. Jednou z hlavných potrieb a cieľom legislatívnej úpravy a
regulácie cestnej premávky je okrem bezpečnosti aj jej plynulosť. Riešenie každého obdobného prípadu
je hľadať balans medzi týmito dvoma cieľmi regulácie dopravy. Ak by bolo nevyhnutné, aby traktor na

danom mieste išiel iba rýchlosťou 24 km/h, bola by plynulosť cestnej premávky významne obmedzená
a vzhľadom na jednosmernú cestu takmer znemožnená (vodič traktora nemal na takúto rýchlosť žiadny
objektívny dôvod -pozn.). Preto aj s potrebou priepustnosti danej cestnej komunikácie, vonkajším
(najmä poveternostným) okolnostiam a princípu obmedzenej dôvery v doprave v tejto súvislosti sohľadom na chodcov, sa nejaví záver súdov nižších inštancií o primeranosti rýchlosti ako svojvoľný
alebo neodôvodnený. Rovnaký záver platí aj pokiaľ odvolací súd uviedol, že žalobkyňa vytvorila
prichádzajúcemu traktoru náhlu prekážku. Traktor ako aj vlečka mali výraznú červenú farbu, pričom

išlo o objekty značnej veľkosti, vydávajúce výrazný zvuk. Ak si ich napriek tomu žalobkyňa nevšimla je
zrejmé, že aj v dôsledku vysokého stupňa opitosti sa vôbec nevenovala situácii v cestnej premávke a
nepresvedčila sa pred vstupom na vozovku, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Tieto odôvodnené
závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania možno považovať za dostatočné. S prihliadnutím na
uvedené, nepostupovali konajúce súdy pri vytváraní skutkových záverov arbitrárne a nemožno v tejto

súvislosti hovoriť o porušení práva žalobkyne na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

21. Z tohto dôvodu potom súdy správne konštatovali aj to, že opätovný výsluch znalca by bol (navyše
s odstupom času 4 rokov) nadbytočným.

22. Ako už dovolací súd uviedol, v súvislosti s uplatnenou námietkou o pochybení súdov nižšej

inštancie v procese dokazovania, je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj
sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,

nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

23. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako
právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z článku 15
základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca
z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a

teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540
s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.

24. Hodnotiaca úvaha súdu (t. j. hodnotenie dôkazov úvahou súdu) musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v
ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie
je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami
súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi (I. ÚS 114/2008).

25. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,

deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP.
26. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti nezistil. Preskúmaním

obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191
ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods.
2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu
vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
27. V zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu

možno odôvodniť len tromi dôvodmi: 1/ ak tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo
vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, 2/ ak dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú
skutočnosť, t. j. nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo 3/ ak tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené (nadbytočnosť dôkazu) (porov. 4Cdo/100/2018, 7Cdo/205/2019, 5Cdo/151/2019). Opätovný

výsluch znalca (J.. B.), by bol potom nehospodárnym (ako už poukazovali súdy nižších inštancií) a
naviac dôkazom nadbytočným, nakoľko už z ním podaného znaleckého posudku vyplýval jednoznačný
záver, že poškodenie zdravia (v dôsledku dopravnej nehody) si zavinila výlučne žalobkyňa a jedine táto
mu mohla predísť (na tomto závere nemohli nič zmeniť ani žalobkyňou uvádzané, hypotetické úvahy
predídenia vzniku škodovej udalosti v prípade nižšej rýchlosti vodiča traktoru, t. j. menšej než 24 km/h).

28. K otázke viazanosti súdu rozhodnutím v priestupkovom konaní sa už vyjadril dovolací súd v konaní
sp. zn. 5Cdo 97/2022 (išlo o nárok žalobkyne na bolestné a úhradu liečebných nákladov v spojitosti s
tou istou škodovou udalosťou), ktorý vo svojom rozsudku z 26.10.2023 poukázal na to, že „ súdy nižších
inštancií v danom konaní vyvodili správny záver, že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bolo
jej vbehnutie do jazdnej dráhy traktora, a preto je sama povinná škodu znášať podľa ustanovenia § 441

OZ. Tento záver vyvodili nielen zo záveru predchádzajúceho administratívneho konania, ktorý žalobkyňu
v predmetnej veci sankcionoval za dopravný priestupok, ale aj zo záverov znaleckého dokazovania,
ktoré prebehlo pri vyšetrovaní predmetnej dopravnej nehody. Nezaložili teda záver len na záväznosti
rozhodnutia o danej dopravnej nehode zo správneho konania, ale najmä na dôkazoch predložených
sporovými stranami. Je teda bez významu poukazovanie na odlišnosti pri citovanej judikatúre, pokiaľ ide

o záväznosť predchádzajúceho rozhodnutia (či už trestného alebo správneho)“.

28.1. K tomuto dovolací súd naviac dodáva, že „Pokiaľ sa priestupkové konanie neskončilo vydaním
rozhodnutia o tom, že bol spáchaný priestupok a kto bol jeho páchateľom, všeobecný súd nie je
v občianskom konaní s poukazom na § 193 CSP (argumentum a contrario) takýmto výsledkom

priestupkového konania viazaný. Súd je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný priestupok, a o tom, kto ho spáchal, nie však o tom, že konanie o priestupku bolo zastavené
(uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 242/2017)“.

28.2. V danej veci však v predmetnom priestupkovom konaní (vedenom pred Okresným dopravným

inšpektorátom v Sabinove) došlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia (rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňom 15.5.2019), ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyňa ako účastník cestnej premávky
porušila zákonom ustanovenú povinnosť (§53 ods. 2, 4 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Z tohto
dôvodubolisúdyviazanévzmysle§193CSPtýmtorozhodnutímsprávnehoorgánu,atedarozhodnutím
Okresného dopravného inšpektorátu v Sabinove o spáchaní priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch žalobkyňou.

29. K možnej prekážke „res iudicata“ v súvislosti s rozhodnutím v konaní sp. zn. 9C/9/2021, dovolací súd
uvádza, že táto v tomto prípade nenastala, nakoľko v uvedenom konaní síce išlo o nárok žalobkyne na
náhradu škody na zdraví v spojitosti s totožnou dopravnou nehodou (a teda išlo o rovnakých účastníkov

a rovnaký skutkový základ), avšak žalobkyňa si v ňom uplatňovala titulom poškodenia zdravia iný nárok
- nárok na bolestné a úhradu liečebných nákladov (teda iný nárok než v tomto konaní, kde si uplatňuje
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia - podľa lekárskeho posudku V.. W. V. zo 4.5.2021, ktorý
SSÚ obodoval na 940 bodov).

30. Napokon pokiaľ žalobkyňa vyvodzovala arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu aj zo skutočnosti,
že tento vec nesprávne právne posúdil (neaplikoval naň ust. § 427 Občianskeho zákonníka),
dovolací súd dáva žalobkyni opätovne do pozornosti, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa
predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že žalobca
má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v
zmysle § 420 písm. f/ CSP.30.1. Naviac aj dovolací súd v hore označenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 97/2022 rovnako konštatoval,
že „ správnosť záverov súdov nižších inštancií sa nijako nedotýkajú ani námietky žalobkyne pokiaľ ide o

aplikáciu ustanovenia § 441 OZ vo vzťahu v ne-použitiu ustanovení § 427 a § 428 OZ. Hoci predmetné
odlišnosti (dovolateľka v podstate tvrdí, že použitie § 441 OZ nie je namieste) sa týkajú skutkového
posúdenia,ktoréniejepredmetomdovolaciehoprieskumu,konajúcesúdynižšíchinštanciívšaksprávne
poukázali na to, že pokiaľ sa preukáže výhradné zavinenie poškodeného, ustanovenia § 427 a 428 OZ
sa neaplikujú ak ide o škodu, ktorá vznikla ako následok dopravnej nehody. Analógia, kedy bol pohyb

chodca(alebocyklistu)vočimotorovémuvozidluvinýchprípadochdôvodomnavýhradnúzodpovednosť
poškodeného a kedy už nie, je z pohľadu možnej nedostatočnosti a prípadnej vnútornej rozpornosti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia irelevantná. Je skôr námietkou nesprávnych právnych záverov,
pochybenie pri ktorých neznamená nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia“.

31. S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že konajúce súdy pri vytváraní skutkových záverov

nepostupovali arbitrárne a nemožno v tejto súvislosti hovoriť o porušení práva žalobkyne na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

32. Dovolací súd po zistení, že dovolanie žalobkyne bolo podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, avšak
nedôvodné, pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

33. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

33.1. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť
vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.

33.2. Pre všetky (tri procesné situácie, v ktorých ustanovenie § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má
mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje
v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna,
teda v žiadnom prípade nie otázka skutková. Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza
spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.

34. V súdenej veci žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť jej dovolania v prvom rade z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho
súdu.Najvyššísúdjetohonázoru,žeustanovenie§432ods.2CSPjenutnévykladaťvsúvislostis§421
ods. 1 písm. a/ CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia
veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením

takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa
teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho
súdu, a to konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke
zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.

35. Právnou úpravou dovolania v CSP sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore
dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných
súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa takto sleduje zámer
minimalizovať nežiadúce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu.

36. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu Zo zákonodarcom zvolenej formulácietohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka
hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo

na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1

CSPmusíbyťprocesnoustranounastolenávdovolaní,atojasným,určitýmazrozumiteľnýmspôsobom.

37. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolací súd zdôrazňuje, že
toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a
uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutieazároveňsatýmtorozhodnutímodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.

38. V súvislosti s argumentáciou, že dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP žalobkyňa videla nesprávne právne posúdenie objektívnej zodpovednosti za škodu v tom, že
odvolací súd neaplikoval § 427 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobkyňa bola uznaná za vinníčku
nehody, čím mala byť vyvrátená skutočnosť, že škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla.

Tento záver považuje žalobkyňa za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (R
3/1984 a R 20/1975). Poukázala na skutočnosť, že predpokladom zodpovednosti za škodu podľa §
427 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je protiprávne konanie škodcu a následne príčinná súvislosť
medzi týmto protiprávnym konaním a škodou. Predpokladom je len osobitná okolnosť spočívajúca v
osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a vyvolanie škody touto osobitnou povahou prevádzky

motorového vozidla. Objektívny charakter tohto osobitného druhu zodpovednosti jasne naznačuje, že
pre založenie tejto zodpovednosti nie je podstatné zavinené porušenie povinnosti zo strany vodiča
motorového vozidla. Ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka ani ďalšie ustanovenia neuvádzajú
zavinenéporušeniepovinnostizostranyvodičamotorovéhovozidlaakonutnýpredpokladzaloženiatejto
zodpovednosti a k takémuto záveru nie je možné dospieť ani výkladom týchto ustanovení. Žalobkyňa

je toho názoru, že vzhľadom na osobitnú povahu prevádzky motorového vozidla sa mal aplikovať §
427 Občianskeho zákonníka. Obdobne aj v prípade žalobkyne je zrejme škodlivé pôsobenie rýchlosti
a hmotnosti motorového vozidla ako okolnosti majúcich pôvod v prevádzke, na zdravie žalobkyne,
čo vylučuje v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka možnosť prevádzkovateľa zbavit' sa
zodpovednosti za škodu. Žalobkyňa poukázala na priestupkový spis a najmä na závery znaleckého

posudku znalca J.. Q. B. z ktorých je zrejmé, že vodič traktora mal možnosť zabrániť (zrážke so
žalobkyňou, ak by sa v čase reakcie na žalobkyňu vstupujúcu na priechod pre chodcov pohyboval
rýchlosťou maximálne 24 km/hod). Z obsahu priestupkového spisu je zrejmé, že k dopravnej nehode
došlo v samom centre mesta za bieleho dňa, priaznivých poveternostných podmienok na priechode
pre chodcov. Poukázala na znalecký posudok, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa nevytvorila vodičovi

náhlu prekážku, nevstúpila do jeho jazdnej dráhy zo zakrytého výhľadu a pod. Bola teda zachovaná
objektívna možnosť zabrániť škode vynaložením všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Uviedla, že
za týchto okolností bolo možné od vodiča traktora spravodlivo požadovať, aby potom, čo zaregistroval
na frekventovanom mieste, v centre mesta na priechode pre chodcov, aby vozidlo spomalil brzdením
a v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o cestnej premávke mal vodič traktora venovať zvýšenú

pozornosť chodcom. Konštatovala, že vodič traktora mal vyvinúť väčšie úsilie, nakoľko ju musel
vidieť prichádzať k priechodu pre chodcov. Podľa názoru žalobkyne odvolací súd ustálil, že škodu na
zdraví si spôsobila výlučne žalobkyňa porušením právnych povinností a opomenuli rozhodovaciu prax
(R 3/1984). Nesúhlasila s absolútnym zavinením. Zodpovednosť za škodu bolo nevyhnutné rozdeliť
pomerným spôsobom vzhľadom k tomu, že škoda bola v príčinnej súvislosti s osobitnou povahou

prevádzky motorového vozidla, ale aj vzhľadom k tomu, že na vzniku škody sa svojím konaním podieľala
určitou mierou na právoplatné rozhodnutie v priestupkovom konaní.

39. Pokiaľ ide o vyššie uvedené tvrdenia žalobkyne, dovolací súd poukazuje na to, že sa k nim už vyjadril
v bodoch 20.1 a 20.2 tohto rozhodnutia s tým, že v danej veci práve zo záverov znaleckého dokazovania

vyplynulo, že jedinou (a výlučnou) príčinnou vzniku škody bola nesprávna technika chôdze žalobkyne
(ovplyvnená stavom jej opitosti v rozsahu 2,5 promile alkoholu v krvi), ktorá svojim vstupom na pravý
okraj vozovky vo vzdialenosti 14 až 15m pred prichádzajúcim traktorom, vzhľadom k jeho aktuálnej
rýchlosti (ktorá bola len 36 až 37 km/h, pričom povolená rýchlosť bola až 50km/h - pozn.) znemožnilavodičovi traktora zabrániť jej zrážke (znalec v tomto smere konštatoval, že žalobkyňa vytvorila vodičovi
traktora „nebezpečnú prekážku“(a teda náhlu prekážku), pre ktorú v uvedenej rýchlosti nebol schopný
zastaviť ani využitím brzdenia nad hranice adhéznych možností), pričom to bola práve žalobkyňa, ktorá

mala „(oproti vodičovi traktora) kvalitatívne lepšie východiskové podmienky pre zabránenie samotnej
zrážke, keďže mala dostatok času, ale aj priestoru, na vyhodnotenie aktuálnej dopravnej situácie, a
jednoznačne mohla vyhodnotiť, či jej vstup na vozovku bude v danom okamihu bezpečný a či nie, a
mohladospieťktomu,ževdanomprípadebolovhodné,ajnapriekvyznačenémupriechoduprechodcov,
vykonať svoj prechod až po prejazde traktora s vlečkou, teda v čase, keď to bolo pre ňu bezpečné (išlo

o okolnosť, ktorú mohla žalobkyňa vynaložiť na to, aby ku zrážke vôbec nedošlo). U vodiča traktora
bola konštatovaná nielen správna technika jeho jazdy, ale aj jeho včasná, okamžitá a správna reakcia
na vstup žalobkyne na vozovku (vodič traktora teda nijako nezavinil, ani čiastočne, vznik dopravnej
nehody). Preto neboli namieste úvahy žalobkyne, že zodpovednosť za škodu bolo nevyhnutné rozdeliť
pomerným spôsobom, keďže sa na vzniku škody svojím konaním podieľala len určitou mierou (čím
de facto v rozpore so zisteným skutkovým stavom za príčinu vzniku škody považovala najmä konanie

vodiča traktora - jeho zavinenie).

39.1. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že zodpovednosť za škodu bolo nevyhnutné rozdeliť pomerným
spôsobom aj vzhľadom k tomu, že škoda bola v príčinnej súvislosti s osobitnou povahou prevádzky
motorového vozidla (traktora), rovnako už aj dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 97/2022 v

tejto súvislosti jasne uviedol, že „ Podľa stanoviska zo zhodnotenia úrovne rozhodovania súdov vo
veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, schváleného plénom
Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky 23. novembra 1983, č. Cpj 10/83 a publikovaného
pod R 83/1983: (B.1) Vzhľadom na špecifičnosť prevádzky dopravných prostriedkov, ktorá sa pre
svoju značnú rizikovosť stáva zdrojom zvýšeného nebezpečenstva pre zdravie a životy občanov a

majetok spoločnosti i jednotlivca, je zodpovednosť za túto škodu v Občianskom zákonníku upravená
osobitne na objektívnom princípe bez zreteľa na zavinenie. Táto úprava zodpovednosti umožňuje
oveľa širšie a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody. Je to výnimka zo všeobecnej zásady,
podľa ktorej sa občianskoprávna zodpovednosť za škodu zakladá zásadne na zodpovednosti za
zavinenie. Značná časť nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov sa

preto opiera o zodpovednosť prevádzateľa podľa ustanovenia § 427 OZ. Postavenie poškodeného pri
uplatňovaní týchto nárokov je podstatne uľahčené; nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti
škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných
prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku (pozri rozhodnutie
uverejnené pod č. 20/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). (H.1) Zodpovednosť prevádzateľa

dopravného prostriedku za spôsobenú škodu vyplývajúca z ustanovenia § 427 OZ nie je bezvýnimočná.
Občiansky zákonník pripúšťa v prospech prevádzateľa dva liberačné dôvody, preukázaním ktorých
sa prevádzateľ môže čiastočne alebo úplne zbaviť zodpovednosti. Podľa ustanovenia § 428 OZ
prevádzateľ sa zbaví zodpovednosti len v prípade, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú
pôvod v prevádzke. Môže to byť prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod

v prevádzke. Za okolnosť majúcu svoj pôvod v prevádzke treba považovať okolnosti, ktoré súvisia
s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou (pozri
rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Kedy o takúto okolnosť ide, to
vždy závisí od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Prevádzateľ nepochybne vždy zodpovedá za
škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti organizmu osôb použitých

v prevádzke. Rovnako zodpovedá za škodu, ktorá má svoj pôvod v technickom stave použitého
dopravného prostriedku. V rozhodnutí uverejnenom pod č. 9/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a
stanovísk bolo už vyložené, že medzi okolnosti majúce pôvod v prevádzke patria aj nedostatky alebo
vady materiálu, a to aj nepoznateľné. Prevádzateľ motorového vozidla sa oslobodí od zodpovednosti
ak dokáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné
za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť
škody pôjde a prevádzateľ sa oslobodí od zodpovednosti predovšetkým vtedy, keď škode nebolo možné
za súčasného stavu rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže
mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie a pod.) alebo v ľudskom správaní

alebo v správaní zvieraťa. Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť
o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 OZ, vždy
neodvrátiteľná objektívne. To znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten-
ktorý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Nemožno prihliadať iba k určitému prevádzateľovi,ale treba vždy používať objektívne meradlo. (H.2) Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti aj v
prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného. Zavinenie poškodeného Občiansky zákonník
v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu však vychádzať

z toho, že ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s
ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Ustanovenie
§ 441 Občianskeho zákonníka je systematicky zaradené do šiestej časti, do druhej hlavy tretieho
oddielu pod marginálnou rubrikou „spoločné ustanovenia o náhrade škody“. Už z toho vyplýva, že ho
treba použiť tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu, založených na princípe

predpokladanéhozavinenia(§420Občianskehozákonníka),akoajvprípadochosobitnejzodpovednosti
za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená
okolnosťami majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť
za škodu i vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením sám spôsobil, by bolo voči prevádzateľovi
neúnosné a neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. Aj
v dôvodovej správe sa k ustanoveniu § 441 OZ uvádza, že úprava následkov zavinenia poškodeného

sa vzťahuje tak na prípad, keď škodca zodpovedá za vzniknutú škodu, pretože ju zavinil (§ 420 OZ),
ako aj na prípady, keď ide o zodpovednosť bez zavinenia (§ 427 a § 428 OZ). Výslovne sa stanovuje,
že sám poškodený znáša škodu, ktorú výhradne zavinil. Výlučné zavinenie poškodeného môže síce
viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda
bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 OZ), ale nebola spôsobená okolnosťami,

ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 OZ). Ustanovenie § 427 OZ treba v tomto smere odlišovať od
ustanovenia § 428 OZ, pretože v ustanovení § 427 ods. 1 OZ sa uvádza škoda vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky, zatiaľ čo v ustanovení § 428 OZ sa uvádza škoda spôsobená okolnosťami majúcimi
pôvod v prevádzke; tento pojem je celkom iný a má na zreteli okolnosti, ktoré sú v príčinnej súvislosti
so škodou (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Ak teda bolo

zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku,prevádzateľsazbavícelkomzodpovednostiaškoduvplnomrozsahunesiesámpoškodený.
Ak však je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody, vyvolanej osobitnou
povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane
prevádzateľa, potom znáša poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ“.

39.2. Podľa názoru dovolacieho súdu (vo veci sp. zn. 5Cdo 97/2022) sa „odvolací súd riešením
„dovolacej“ otázky nastolenej žalobkyňou neodklonil od podstaty všeobecných právnych záverov
dovolacieho súdu uvedených v stanovisku, podstatná časť ktorých bola citovaná v predchádzajúcom
bode tohto rozhodnutia. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na skutkovom zistení, že ku škode

došlo výlučným zavinením zo strany poškodenej - žalobkyne, pretože prechodom cez cestu v mieste
na to nevyhradenom spôsobila vodičovi vozidla náhlu prekážku, ktorej už tento nedokázal zabrániť“.
V tejto súvislosti dovolací súd zdôraznil, že „ustanovenie § 427 ods. 1 OZ síce garantuje objektívnu
zodpovednosť za škodu osobami vykonávajúcimi dopravu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky,
a to bez ohľadu na (subjektívne) zavinenie osoby, ktorá škodu spôsobila, avšak ustanovenie § 441

OZ pamätá na (subjektívne) zavinenie poškodeného, preto s poukazom na vyššie uvedené závery
možno zotrvať na konštatovaní, že ak bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a
škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený, tak ako je to v prejednávanej veci. Pokiaľ dovolateľka
v súvislosti so svojimi nárokmi poukazovala na použitie ustanovenia § 428 OZ, pri ktorom je v

zmysle vyššie uvedených právnych záverov (R 83/1983) vylúčené použitie § 441 OZ, je potrebné zo
strany dovolacieho súdu poznamenať, že ustanovenie § 428 OZ umožňuje zbavenie sa objektívnej
zodpovednostiprevádzkovateľazaškoduspôsobenúokolnosťami,ktorémajúpôvodvprevádzke,pokiaľ
sa preukáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať
(k okolnosti majúcej pôvod v prevádzke pozri napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2014 Cpj 5/2014- pozn.). Odvolací súd správne konštatoval,
že škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod aj v ľudskom správaní spočívajúcom v
neočakávanom vkročení chodca na vozovku presne tak, ako je tomu aj v tomto (posudzovanom)
prípade“. Dovolací súd uzavrel, že „Obsah spisu preto neopodstatňuje záver, že výsledok riešenia
právnych otázok odvolacím súdom, sa dostal do kolízie s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolací súd tak uzatvára, že odvolací súd sa svojím záverom na
podklade zisteného skutkového stavu - že nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví spolu s ďalšími
súvisiacimi nárokmi bol v celom rozsahu uplatnený nedôvodne, keďže žalovaná nemôže zodpovedať
za škodu v časti, v ktorej za ňu zodpovedá poškodená žalobkyňa - neodklonil od záverov vyjadrenýchnajvyšším súdom v žalobkyňou označenom rozhodnutí, resp. stanovisku a dovolací súd ani nezistil
žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal od takto publikovaných záverov odchýliť“. Dovolací súd v
rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 97/2022 poukázal i na to, že „Rovnaký názor si osvojil najvyšší súd i v uznesení

z 29. júna 2022, sp. zn. 4Cdo/335/2020 v spojení s opravným uznesením z 24. augusta 2022, sp. zn.
4Cdo/335/2020, s ktorým sa v súdenej veci dovolací súd pokiaľ ide o právne posúdenie ustanovenia
§ 441 OZ stotožnil. V náleze sp. zn. III. ÚS 184/2023 ústavný súd označil toto právne posúdenie
najvyššieho súdu za ústavne konformné“.

40. S poukazom na skutočnosť, že rozdiel medzi vyššie uvedeným dovolacím konaním (sp. zn. 5Cdo
97/2022) a týmto dovolacím konaním (v ktorom bola nastolená rovnaká právna otázka, od ktorej sa
mal odvolací súd odkloniť) spočíval len v druhu uplatneného nároku na náhradu škody (v dovolacom
konaní sp. zn. 5Cdo 97/2022 išlo o bolestné a liečebné náklady, v tomto dovolacom konaní išlo o SSÚ),
inak pri totožných účastníkoch a totožnom skutkovom deji, nebol dôvod, aby sa dovolací súd od vyššie
uvedených právnych záverov odklonil, a preto aj v tomto dovolacom konaní dovolací súd (s poukazom

na závery vyplývajúce z bodu 39.1, 39.2 tohto rozhodnutia) dospel k záveru, že žalobkyňa v tejto časti
dovolania nedôvodne tvrdí, že jej dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

41. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, avšak
nedôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

dovolanie nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

42. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak,
že náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal, lebo jej preukázateľne v dovolacom konaní

žiadne trovy nevznikli (R 72/2018).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.