Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624200730
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624200730.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom C. A. D. E. XXXX/X, D., zastúpenej
spoločnosťou JANČI & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Belopotockého 720/2,
Liptovský Mikuláš, IČO: 47 258 748, proti žalovanému F. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom Obec

D., zastúpenému Mgr. Monikou Dubskou, advokátkou, so sídlom Šoltésovej 13, Ružomberok, IČO:
40 398 676, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/13/2024-140
zo dňa 19. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) odvolaním

napadnutým rozsudkom zrušil vecné bremeno spočívajúce v doživotného užívania bytu č. X
nachádzajúceho sa vo vchode č. X na prízemí v obytnom dome súp. č. XXX, postavenom na pozemku
registra „C“ parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, ktorý byt je zapísaný na
čiastočnom výpise z listu vlastníctva č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D., ktoré právo bolo zriadené v
prospech žalovaného (výrok I.), žalovanému nárok na náhradu za zrušenie vecného bremena nepriznal
(výrok II.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 % (výrok III.).
1.1
Súd prvej inštancie za nespornú považoval skutočnosť, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.06.2010
nadobudla žalobkyňa byt (vyššie špecifikovaný), pričom zmluvou
o zriadení vecného bremena zo dňa 09.02.2011 uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným došlo
k zriadeniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu

v práve doživotného bývania v tomto byte v prospech žalovaného, a to bezodplatne, nakoľko
žalobkyňa v tom čase (po zlepšení predchádzajúcich zlých vzťahov medzi stranami) začala veriť v
stabilitu ich budúceho vzťahu. Neskôr došlo medzi stranami sporu k výraznému zhoršeniu vzájomných
vzťahov, preto žalovaný prestal vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, teda prestal užívať
predmetný byt.
1.2

Na predmetnú vec aplikoval §151p ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), dôvodiac, že tu došlo
k takej zmene pomerov (vzťahy medzi účastníkmi právneho vzťahu
z vecného bremena sa stali v porovnaní s časom jeho zriadenia mimoriadne konfliktnými), ktorá
spôsobila (príčinná súvislosť) hrubý nepomer medzi vecným bremenom (povinnosťou) povinného
a výhodou (právom) oprávneného. Vyslovil, že práve pre toto závažné zhoršenie vzťahov medzi
žalobkyňou a žalovaným, ktoré tu nebolo v čase zriadenia vecného bremena, došlo (objektívne) k tomu,

že oprávnený z vecného bremena prestal realizovať svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
prestal užívať byt (poukázal obdobne na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 82/2008, resp.tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Co 2284/98). Poznamenal, že pri aplikácii § 151p ods. 3
OZ je povinný zisťovať len zmenu pomerov a z nej vzniknutý hrubý nepomer medzi vecným bremenom
povinného a výhodou oprávneného z vecného bremena s tým, že zavinenie tejto zmeny pomerov pritom

nie je vôbec relevantné (R 27/1978), a že pre rozhodnutie súdu o zrušení vecného bremena nie je
tiež relevantné, či taký hrubý nepomer vznikol zavinením niektorého z účastníkov právneho vzťahu
(Komentár k OZ, I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1412, C.H.BECK, 2019, autori: Baricová a kolektív). Súd
prvej inštancie preto považoval za irelevantné pre toto konanie vyjadrenia oboch strán, ktoré súviseli s
tým, kto mal zaviniť zhoršenie vzťahov medzi stranami, vrátane súvisiacej argumentácie o porušovaní

dobrých mravov. Majúc tak preukázané všetky predpoklady pre zrušenie vecného bremena podľa §
151p ods. 3 OZ (zmenu pomerov, hrubý nepomer medzi výhodou oprávneného a vecným bremenom
povinného, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi) sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne
o potrebe zrušenia vecného bremena podľa §151p ods. 3 OZ.
1.3
Za jedinú spornú (relevantnú) skutkovú okolnosť považoval okresný súd len otázku výšky primeranej

náhrady za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (v zmysle
§ 151p ods. 3 OZ.) Spornosť tejto okolnosti spočívala v tom, že kým žalobkyňa tvrdila, že výška peňažnej
náhrady má predstavovať 0 eur, tak žalovaný tvrdil, že má nárok na primeranú náhradu za zrušenie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorú nedokázal vyčísliť a (na pojednávaní) navrhol v
tomto smere vykonať dôkaz dopytom na realitné kancelárie. Vo vzťahu k tomuto dôkaznému návrhu

(uplatnenému prvýkrát až na pojednávaní) súd uplatnil sudcovskú koncentráciu, majúc za to, že ide
o prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený včas (§ 167 CSP), a súčasne by prihliadnutie na
takýto oneskorený dôkazný návrh vyžadovalo odročenie pojednávania, ako aj vykonanie následných
úkonov súdu, čo by bolo v rozpore s § 153 ods. 2 CSP. Tiež poukázal na to, že súd (v zásade) nemôže
v civilnom procese obstarávať dôkazy ex offo (§ 185 CSP), pretože už v civilnom procese nezisťuje

objektívnu (materiálnu) pravdu, ale skutkový stav vyplývajúci z včas a riadne uplatnených prostriedkov
procesného útoku a obrany.
1.3.1
Súd prvej inštancie následne poukázal na to, že pravidlom je, že za zrušenie práva zodpovedajúceho
vecnémubremenutrebaoprávnenémuposkytnúťprimeranúnáhradu,aibavýnimočne,vodôvodnených

prípadoch je možné rozhodnúť aj tak, že súd primeranú náhradu takejto osobe vôbec neprizná.
Zdôraznil, že za také výnimky možno považovať prípad, keď poskytnutie primeranej náhrady nie je
namieste pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ (napr. ak by povinný zriadil vecné
bremeno len z púhej ochoty, bez toho, aby tým kompenzoval výhodu, ktorú mu oprávnený poskytol v
inom právnom vzťahu), resp. prípad premlčania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1330/2011, na ktorý odkazuje v rámci aplikovateľnej judikatúry
aj slovenský komentár k OZ I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1413, C.H.BECK, 2019, autori: Baricová
a kolektív). Konštatoval, že žalobkyňa svoj návrh na nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena
žalovanému odôvodnila aj tvrdením, že k zriadeniu vecného bremena v prospech žalovaného k
predmetnému bytu došlo výlučne z ochoty žalobkyne, z dôvodu vďačnosti za pozitívne sa vyvíjajúci

partnerský vzťah s tým, že išlo o bezodplatné zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
čím tak zjavne smerovala k vyššie uvedenej výnimočnej okolnosti, pre ktoré by nebolo možné nepriznať
oprávnenému žiadnu náhradu. Žalovaný (s poukazom na čestné prehlásenie svojej matky z č.l. 88
a nasl. spisu) zase tvrdil skutkové okolnosti, ktoré mali tieto výnimočné okolnosti tvrdené žalobkyňou
spochybniť. Súd prvej inštancie však (z dôvodu hospodárnosti konania - čl. 17 CSP) už nezisťoval to, či

tu sú dané žalobkyňou popisované výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie peňažnej náhrady,
pretože podľa neho, ak by aj vykonaným dokazovaním bolo zistené, že tu takéto okolnosti nie sú, nebolo
by aj tak možné priznať žalovanému náhradu za zrušenie vecného bremena, pretože (pri uplatnení
sudcovskej koncentrácie podľa § 153 ods. 2 CSP k dôkaznému návrhu žalovaného na dopyt na realitné
kancelárie za účelom zistenia výšky peňažnej náhrady) by ešte nebolo možné dospieť ku skutkovému

zisteniu ohľadne výšky tejto peňažnej náhrady (alebo rozsahu iného vecného plnenia, ktoré by malo
predstavovať túto náhradu), keďže súd by nemal k dispozícii žiaden dôkaz, o ktorý by sa mohol pri určení
výšky, resp. rozsahu tejto náhrady oprieť (bol by preukázaný len základ nároku na náhradu). Pokiaľ v
tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že súd by mal sám, na základe vlastnej úvahy určiť za takejto
situácie výšku peňažnej náhrady, súd prvej inštancie uviedol, že v súčasnosti účinný civilný procesný

kódex (Civilný sporový poriadok) na rozdiel od predchádzajúceho (Občianskeho súdneho poriadku)
už neobsahuje pravidlo, že ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju
nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy, v časti týkajúcej sa dokazovania, ale len v časti
týkajúcej sa trov konania (§ 264 CSP) a teda CSP už neobsahuje priamu úpravu možnosti súdu určiť prirozhodovaní vo veci samej výšku žalovaného nároku úvahou, odhadom súdu, pričom úprava v § 264
ods. 1 a ods. 2 CSP sa týka výlučne výpočtu výšky súdneho poplatku, teda trov konania (R 52/2020). Z
uvedeného vyvodil, že § 264 CSP sa na rozhodovanie (vo veci samej) nedá použiť, a že iná úprava, ktorá

by sa na rozhodovanie vo veci samej dala priamo použiť v CSP tiež absentuje. Akcentoval, že Najvyšší
súd pritom v tomto rozhodnutí nielenže nepripustil priamu aplikáciu ustanovenia § 264 CSP, ale dokonca
ani jeho nepriamu aplikáciu (per analogiam), keďže argumentoval, že v civilnom sporovom procese,
vychádzajúcom z princípu kontradiktórnosti (č.l. 9 CSP) a koncentrácie konania (č.l. 8 CSP), má v konaní
vo veci samej v zásade a bezvýnimočne prioritu preukázanie tvrdení o výške nároku stranou, ktorá ho

uplatňuje, v na to určenom štádiu konania. Okresný súd potom dodal, že (ani v zmysle už zrušeného
ustanovenia § 136 OSP) by v tomto prípade nešlo o situáciu, kedy by výšku nároku vo veci samej
nebolo možno zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, keďže dokazovanie za účelom zistenia
výšky primeranej náhrady pri zrušení vecného bremena býva bežne predmetom dokazovania (spravidla
formou znaleckého posudku), ale v tejto veci dôkaz o výške peňažnej náhrady absentoval výlučne z
dôvodu,žepríslušnýprostriedokprocesnejobrany(dôkaznýnávrhnadopytnarealitnékancelárie)nebol

uplatnený včas a súčasne jeho akceptácia by viedla k nutnosti odročiť pojednávanie, a ďalším úkonom
súdu, z ktorého dôvodu okresný súd uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 2 CSP. Výšku
nároku na peňažnú náhradu je možné dokázať, a takisto nejde o prípad neprimeraných ťažkostí (ak by
náklady spojené s dokazovaním boli neúmerné výške uplatneného nároku).
1.4

Tiež zdôraznil, že inštitút predbežného právneho posúdenia realizovaný súdom na hlavnom pojednávaní
nemôže slúžiť k tomu, aby poskytol strane postupujúcej v právnom omyle príležitosť na nápravu svojej
chyby, a to na úkor druhej strany sporu, pretože by tak súd porušil zásadu rovnosti strán. Upozornil na
ust. § 179 ods. 1 CSP, že pojednávanie je povinný viesť tak, aby mohol rozhodnúť vec, spravidla na
jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona. Pritom zdôraznil, že žalovaný
v podstate ani len nepredniesol skutkové tvrdenie o výške peňažnej náhrady, ktoré by malo byť
následne predmetom navrhnutého dokazovania, a teda neuniesol ani len bremeno tvrdenia o výške
peňažnej náhrady, resp. o rozsahu a povahe naturálnej náhrady (podľa § 150 ods. 1 CSP), a to
napriek predchádzajúcej výzve súdu podľa § 150 ods. 2 CSP (výnimočného materiálneho korektívu)

realizovanej na pojednávaní na doplnenie tohto chýbajúceho skutkové tvrdenia (žalovaný odkázal na
výsledky navrhnutého dokazovania dopytom na realitné kancelárie).
1.5
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní a priznal úspešnej žalobkyni náhradu

trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
2. V zákonnej lehote podal žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolanie z dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku
(súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), § 365 ods. 1
písm. f) Civilného sporového poriadku (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam) a
§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci).
2.1. Poukázal na to, že konštatovanie súdu o „nesporných skutkových tvrdeniach“, ktoré nie je potrebné
dokazovať, a ktoré si osvojil ako zistený skutkový stav, neobstojí, nakoľko žalobkyňa a žalovaný boli

manželmi. Rozvod manželstva bol vykonaný z dôvodu ochrany majetku manželov, nakoľko žalovanému
hrozili exekučné konania z nevýhodného obchodu a ručenia za brata. Žalovaný nikdy nesúhlasil s
tvrdením, že vecné bremeno v prospech žalovaného bolo zriadené kvázi za odmenu a s nádejou
žalobkyne, že sa vzťahy zlepšia. Poukázal na výrazný časový odstup od zriadenia vecného bremena v
roku 2011 a podaním tohoto návrhu v roku 2024 s tým, že on v byte býval spoločne so žalobkyňou a

ich dvoma deťmi. Peniaze na kúpu nehnuteľnosti zabezpečila jeho rodina, čo potvrdzujú aj vyjadrenia
jeho matky, ktoré sa v spise nachádzajú a na ktoré sa odkazoval vo svojich písomných vyjadreniach,
ako aj na pojednávaní vo veci samej.

2.2. Podľa názoru žalovaného zásada hospodárnosti konania resp. procesná ekonómia nesmie ísť na

úkor spravodlivého rozhodnutia vo veci samej a na úkor procesných strán. Uviedol, že na pojednávaní
navrhol, aby bolo vykonané dokazovanie ohľadom výšky primeranej náhrady za zrušenie vecného
bremena. Mal za to, že pojednávanie malo byť odročené z dôvodu, že nebol schopný predložiť dôkazy
na preukázanie výšky náhrady, nakoľko v návrhu na začatie konania bol uvedený dôvod § 151p ods. 2Občianskehozákonníka(vecnébremenozanikne,aknastanútakétrvalézmeny,ževecužnemôžeslúžiť
potrebám oprávnenej osoby) alebo § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka (ak zmenou pomerov vznikne
hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, kedy však súd môže rozhodnúť,

že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje). Zdôraznil, že žalobkyňa ani
v návrhu na začatie konania ani v priebehu konania neuviedla, v čom spočíva hrubý nepomer medzi
vecným bremenom a výhodou oprávneného. Uviedla len, že z bytu sa žalovaný ako oprávnený z
vecného bremena odsťahoval s tým, že on tvrdil presný opak, a teda že z bytu bol žalobkyňou
vyhodený, t.j. nedošlo k dobrovoľnému opusteniu nehnuteľnosti. Podľa žalovaného súd potom náležite

nezisťoval, či v dôsledku tejto zmeny pomerov došlo k hrubému nepomeru medzi vecným bremenom a
výhodou oprávneného, ktorý sa aj písomným podaním adresovaným žalobkyni domáhal plnenia práva
z vecného bremena a domáhal sa poskytnutia kľúčov a prístupu do nehnuteľnosti. Zdôraznil, že v oboch
vyjadreniach k veci poukazoval na to, že nevznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou
oprávneného s tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho tvrdeniami, že v tom istom čase došlo
ku kúpe druhej nehnuteľnosti, v ktorej má matka žalovaného zriadené vecné bremeno zodpovedajúce

právu bezodplatného užívania.
2.3. Žalovaný mal za to, že uvedeným svojvoľným postupom súdu došlo aj k porušeniu zásady voľného
hodnotenia dôkazov a pokiaľ by súd neporušil túto zásadu, tak minimálne by sa musel zamyslieť nad
tým, z akého dôvodu je matka žalovaného oprávnená z vecného bremena bytu, ktorý je vo vlastníctve
žalobkyne. Uviedol, že jeho matka si poplatky spojené

s užívaním bytu hradí sama, pričom vecné bremeno je bezodplatné a taktiež, že aj on platil úhrady
spojené s užívaním bytu, hoci vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne.

2.4. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/192/2006, z ktorého vyplýva, že „Pri
určení výšky primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena, ktorému zodpovedá právo bezplatného

doživotného bývania v nehnuteľnosti, nemožno za rozhodujúci považovať spôsob zabezpečenia
budúceho bývania oprávnenej osoby (napr. vo forme obstarania vlastníctva bytu), ani čas využívania
vecného bremena oprávnenou osobou a ani získanie kúpnej ceny za nehnuteľnosť, na ktorej viazne
vecné bremeno; pri určovaní výšky primeranej náhrady je významné zistenie, aký je majetkový prospech
vlastníka (spoluvlastníkov) zaťaženej nehnuteľnosti a majetkový dôsledok u oprávneného, vychádzajúc

z toho, že právo z vecného bremena spočíva v bezplatnom doživotnom bývaní. Súd pri úvahe
o výške primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena nie je viazaný návrhom.“.
2.5. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie si svojvoľne (bez vzatia do úvahy vyjadrenia v
čestnom vyhlásení matky žalovaného) osvojil tvrdenie žalobkyne, že vecné bremeno bolo zriadené z
vďačnosti a neurčil primeranú náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Týmto konaním súd zo

žalovaného urobil de facto bezdomovca. Rozhodnutie považuje na nespravodlivé, nakoľko súd riadne
nezistil skutkový stav a tvrdenia si vyhodnotil len jednostranne. Zdôraznil, že zásada hospodárnosti je
dôležitá predovšetkým pri rozhodovaní o nákladoch konania, aby neslúžilo civilné sporové konania ako
súdny nástroj obohacovania určitých osôb. Zásada hospodárnosti nemôže ísť na úkor ústavnoprávnej
zásady rovnosti účastníkov konania ani ďalších procesných zásad ako sú zásada dispozitívnosti a

zásada voľného hodnotenia dôkazov.
2.6. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie
alebo zmeniť, tak že súd žalobu zamietne.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného, že on nikdy nesúhlasil, že
vecné bremeno bolo zriadené „kvázi za odmenu a s nádejou žalobkyne, že sa vzťahy zlepšia“. Upriamila

pozornosť na Zmluvu o zriadení vecného bremena zo dňa 09.02.2011, a to najmä na článok III. podľa
ktorého „Vecné bremeno pod bodom II sa zriaďuje bezplatne, z vďačnosti“. Pokiaľ žalovaný ďalej v
odvolaní poukazoval na výrazný časový odstup od zriadenia vecného bremena v roku 2011 a podaním
žaloby na súd, uvedené tvrdenie považuje žalobkyňa za irelevantné, keď dôvodom podmieňujúcim
podanie žaloby bola a naďalej je podstatná zmena pomerov zapríčiňujúca nedôvodnosť ďalšieho trvania

vecného bremena práva doživotného užívania nehnuteľnosti, pričom dĺžku doby, ktorá prešla medzi
zriadením práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a podaním žaloby o zrušenie vecného bremena,
považuje za nepodstatnú.

3.1. Žalobkyňa sa ďalej v plnej miere stotožnila s postupom súdu prvej inštancie, ktorý uplatnil zásadu

sudcovskej koncentrácie, a to najmä, nie však výlučne, s ohľadom na zachovanie hospodárnosti
konania. S poukazom na ust. § 153 ods. 1 a ods. 2 CSP mala žalobkyňa za to, že ustanovenie týkajúce
sa sudcovskej koncentrácie bolo konajúcim súdomv rámci konania aplikované správne, keď žalovaný disponoval právom uplatňovať prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany v rámci všetkých písomných podaní adresovaných súdu, pričom
tie mohol uplatňovať kedykoľvek, a to až do začatia pojednávania, čo však neurobil. Aplikovanie postupu

navrhovaného žalovaným by zapríčinilo odročenie pojednávania majúce za následok prieťahy v konaní
a porušenie zásady hospodárnosti konania na jednej strane a zásadu rovnosti sporových strán na
strane druhej. Žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5
Obdo 14/2020 z 23.06.2020, podľa ktorého „Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv strany
nie je postupom, ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa odvolacieho súdu

zamietnutím návrhu žalobcu na vykonanie navrhovaného dôkazu súd prvej inštancie nevylúčil žalobcu
z realizácie žiadneho procesného práva. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 350/08, v zmysle ktorého, kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou sporovej strany, len súd rozhodne, ktoré z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná.“.
3.2. K argumentácii žalovaného, že žalobkyňa v žalobe, ako ani v priebehu konania neuviedla, v čom

spočíva hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, sa žalobkyňa odkázala
na časť podanej žaloby, v ktorej uviedla, že „Dňa 05.01.2023 došlo medzi Žalobkyňou a Žalovaným
k verbálnemu konfliktu. Od uvedeného momentu nezhody medzi stranami pretrvávali.“. Žalobkyňa
zároveň poukázala na bod 10. svojho vyjadrenia
k vyjadreniu žalovaného, podľa ktorého „Žalovaný si našiel novú známosť, dobrovoľne opustil spoločnú

domácnosť, a jeho správanie voči osobe Žalobkyne je a bolo neprimerané, a preto akákoľvek forma
spolužitia sporových strán je nereálna a ďalšia existencia vecného bremena neodôvodnená.“.
3.3. Žalobkyňa nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že súd prostredníctvom „svojvoľného postupu“
porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, upriamujúc pozornosť na skutočnosť, že sporovou stranou
je ona a žalovaný, pričom predmetom konania je zrušenie vecného bremena vo vzťahu k bytu v jej

vlastníctve, v ktorom je zriadené vecné bremeno výlučne v prospech žalovaného, preto tvrdenia
vzťahujúce sa na matku žalovaného a týkajúce sa odlišnej nehnuteľnosti, považuje žalobkyňa za
irelevantné a v tomto konaní za neopodstatnené. Pokiaľ žalovaný súčasne v odvolaní tvrdil, že platil
úhrady spojené
s užívaním bytu, hoci vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne, tak žalobkyňa poukázala na to, že

naopak ona preukázala výpismi z jej bankového účtu, že náklady na spoločnú domácnosť hradila ona,
a to výlučne z vlastných finančných prostriedkov, a teda, že žalovaný sa na nákladoch na spoločnú
domácnosť, resp. na výdavkoch týkajúcich sa spoločnej domácnosti nepodieľal, a to ani čiastočne.

3.4. Pokiaľ ide o odkaz žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1Cdo/192/2006, podľa ktorého súd pri určovaní výšky odplaty za zrušenie vecného bremena nie je
viazaný návrhom, ale je povinný skúmať všetky okolnosti, žalobkyňa súhlasila s argumentáciou súdu
prvej inštancie v bode 28., teda že súd síce nebol viazaný návrhom, ale zo strany žalovaného nebol
prednesený žiadny návrh týkajúci sa výšky náhrady za zrušenie vecného bremena s tým, že predmetný
rozsudok sa navyše v čase jeho vydania spravoval teraz už neplatným právnym predpisom (Občianskym

súdnym poriadkom), a teda v prípade tohto konania je neaplikovateľný.
3.5. Tvrdenie žalovaného, že súd svojím konaním urobil z neho „de facto bezdomovca“, považuje
žalobkyňazaúčelovéanedôvodné,keďžalovanýprestalužívaťprávodoživotnéhoužívaniadobrovoľne,
a teda je evidentné, že bytovú otázku mal vyriešenú iným spôsobom, pričom žalovaný má zároveň
zriadené právo doživotného užívania v ďalšej inej nehnuteľnosti.

3.6. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie na základe podaného odvolania žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z
dôvodov prezumovaných § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP

a contrario) podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu (t.j. tak čo do výrokov I. a II. - vo veci samej, ako aj závislého
výroku III. o práve na náhradu trov konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný

prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal žalobca v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.7. Úvodom odvolací súd akcentuje, že už za samotnej povahy posudzovaného sporu tzv. iudicium
duplex (§ 216 ods. 2 CSP) vyplýva, že predmetom odvolacieho konania sú obligatórne obidva výroky

napadnutého rozsudku vo veci samej (I. a II.), keď žalovaný tak v prvostupňovom ako aj odvolacom
konaní sporným činil vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom povinného a výhodou
oprávneného (t.j. otázku samotného zrušenia vecného bremena), ako aj výšku náhrady za jeho zrušenie
(keď žalobkyňa ako povinná
z vecného bremena mala za to, že vzhľadom na pomery medzi stranami sporu je spravodlivé náhradu

nepriznať a žalovaný naopak ako oprávnený z vecného bremena požaduje náhradu za jeho zrušenie).
7.1
Súdna prax je jednotná v tom, že zmena pomerov, ktorou vznikne hrubý nepomer medzi vecným
bremenom a výhodou oprávneného, spočíva nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných
pomeroch účastníkov; za určitých okolností môže vzniknúť aj zmenou v správaní sa účastníkov (pozri Z
IV str. 430. ods. 3). Žalobkyňa využila možnosť iniciovať konanie o zrušenie vecného bremena v zmysle

§ 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou
oprávneného konkrétne vzhliadala v konfliktnom správaní žalovaného (verbálne konflikty, z toho jeden
ústiaci do fyzického napadnutia, a nájdenie inej známosti počas trvania spolužitia), a zároveň v tom,
že z bytu sa žalovaný ako oprávnený z vecného bremena odsťahoval a opustil spoločnú domácnosť
dobrovoľne. Žalovaný pritom tvrdil presný opak (urážlivé, ponižujúce a vulgárne správanie žalobkyne

voči nemu, nátlak vyvíjaný na neho, aby nehnuteľnosť opustil a napokon násilné vysťahovanie, keď si
svoje osobné veci našiel vyhodené v kontajneri v blízkosti bytového domu a k týmto tvrdeniam predložil
listinné dôkazy – fotografie). Aj žalobkyňou uvádzaný konflikt opísal žalovaný vo svojich vyjadreniach
úplne opačne, a to že žalobkyňa fyzicky napadla jeho. K týmto sporným skutočnostiam sa súd prvej
inštancie nijako nevyjadril, rovnako nezaujal žiadne stanovisko k čestnému vyhláseniu spísanému

matkou žalovaného, spôsobilého osvetliť pozadie medzi stranami vzájomných, ako aj širších rodinných
vzťahov, argumentujúc tým, že narušenosť vzťahov medzi stranami (ako príčina zmeny pomerov)
nebola ani len sporná a že prípadné zisťovanie, ktorá zo strán sporu tento stav vyvolala, by bolo pre
konečné rozhodnutie o zrušení vecného bremena bez právnej relevancie. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie potom nemožno vyvodiť žiadne závery ohľadne toho, či zo strany žalovaného išlo

len o neslušné alebo ojedinelé konfliktné správanie, alebo pravidelné hrubé, agresívne, spoločensky
netolerovateľné správanie s tým, že súd prvej inštancie nijako neskúmal správanie žalovanej a jej
prípadné konfliktné správanie či nátlak na opustenie nehnuteľnosti. K týmto skutočnostiam súd prvej
inštancie nezaujal žiadne závery, ani nevykonal ďalšie dokazovanie na ich preukázanie, majúc za to,
že by to bolo nehospodárne, pretože nie je vôbec rozhodné, kto zavinil „zmenu pomerov“, ale za

dôležité považoval iba zistenie, že k takej zmene pomerov došlo. Dokonca súd prvej inštancie celú
otázku zrušenia vecného bremena považoval za „hotovú vec“, keď mal za to, že nejde o medzi stranami
sporné skutočnosti (resp. o skutočnosti pre výrok rozhodnutia o zrušení vecného bremena irelevantné),
hoc z obsahu spisu jednoznačne vyplýva spornosť a protichodnosť tvrdení sporových strán ohľadne
okolností, za akých bolo zriadené vecné bremeno, za akých došlo k zmene pomerov, či ide o hrubý

nepomer a v prípade ustálenia skutkového záveru o trvalej zmene pomerov, či patrí žalovanému ako
oprávnenému z vecného bremena primeraná náhrada, prípadne že mu nárok na primeranú náhradu
nepatrí (vyslovenie takého záveru sa podľa názoru odvolacieho súdu už vo svojej podstate nemôže
zaobísť bez náležitého zistenia dôvodov, ktoré viedli k zmene pomerov a ktorý z účastníkov tohto
právneho vzťahu ich spôsobil).

7.2
V intenciách uvedeného odvolací súd považuje za potrebné okresný súd upozorniť na to, že ak aj
nie je dôležité, či zmena pomerov pramení z objektívnych okolností, alebo subjektívneho správania
toho-ktorého účastníka právneho vzťahu, zrušenie vecného bremena je zákonite späté (spojené)
s primeranou náhradou, na ktorú má oprávnený z vecného bremena v zásade nárok. Nepriznanie

náhrady prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách. Jednoducho povedané, primeraná náhrada
je pravidlo, jej nepriznanie je výnimka. Ak teda nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena
predstavuje výnimočnú situáciu zo zásady uvedenej v ust. § 151p ods. 3 OZ, aj okolnosti jej nepriznania
musia byť výnimočné a odôvodnené. Záleží od úvahy súdu, či v danom prípade existujú také výnimočné
okolnosti, ktoré by opodstatňovali nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena. Takáto úvaha

však v napadnutom rozsudku úplne absentuje, keď súd prvej inštancie odignoroval skutkové tvrdenia
obidvoch strán sporu (týmito sa vôbec nezaoberal), vyslovil záver, že náhrada žalovanému nepatrí,
pričom žiadne dokazovanie vo veci nepripustil, a to ani za účelom preukázania výnimočných okolností,
že žalovanému náhrada nepatrí [keď uviedol „...(z dôvodu hospodárnosti konania - čl. 17 CSP) užnezisťoval to, či tu sú dané žalobkyňou popisované výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie
peňažnej náhrady, pretože ak by aj boli preukázané skutkové tvrdenia žalovaného vylučujúce jej
nepriznanie, nebolo by aj tak možné priznať žalovanému náhradu za zrušenie vecného bremena,

pretože ... by ešte nebolo možné dospieť ku skutkovému zisteniu ohľadne výšky tejto peňažnej
náhrady ...“]. Súd prvej inštancie teda akcentujúc aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania úplne
rezignoval na potrebu preukázania výnimky z pravidla, že žalovanému primeraná náhrada patrí, majúc
za to, že žalovaný síce náhradu požadoval, ale nekonkretizoval výšku a jeho návrhy na vykonanie
dokazovanie považoval za také, ktoré nemôžu byť nápomocné pre rozhodnutie súdu (vyjadrenia

realitných kancelárií nie sú postačujúce, ale potrebný bol návrh na znalecké dokazovanie) a žalovaný
svoj priestor (daný mu v konaní pred pojednávaním vo veci) nevyužil. Takýto postup súdu prvej
inštancie, odmietajúci vykonať dokazovanie akýmkoľvek smerom (za účelom preukázania dôvodnosti
tvrdení niektorej zo sporových strán) nemožno akceptovať a uvedené napĺňa odvolací dôvod uplatnený
žalovaným podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Odvolací súd sa potom nemôže ubrániť dojmu, že sa súd
prvej inštancie snažil čo najviac „uľahčiť si“ rozhodnutie vo veci samej, zjednodušiť spor len na otázku

dodržania procesných pravidiel, ktoré striktne formalisticky vtesnal do jedného pojednávania vo veci,
prevezmúc argumentáciu len jednej sporovej strany a bez primeraného úsilia preniknúť do podstaty
sporu a poskytnúť spravodlivé riešenie sporu, ktoré sa od súdu v systéme demokratického právneho
štátu očakáva a aj vyžaduje, vo veci rozhodol.

8. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o výške primeranej
náhrady za zrušenie vecného bremena je potrebné vychádzať z rozsahu majetkového prospechu,
ktorý zrušením vecného bremena dostane vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, ako aj z majetkových
dôsledkov zániku vecného bremena pre oprávneného. Vo všeobecnosti platí, že povinný z vecného
bremena jeho zrušením alebo zánikom získava majetkový prospech, pretože už samotná okolnosť, že

nanehnuteľnostineviazneťarchavoformevecnéhobremena,zvyšujejehotrhovúhodnotu.Podmienkou
pre poskytnutie náhrady za zrušenie vecného bremena preto je, že sa povinný z vecného bremena
obohatil na úkor oprávneného z vecného bremena. Na tomto mieste odvolací súd opätovne zdôrazňuje,
že určenie primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena (príp. jej nepriznanie) je obligatórnou
súčasťou rozhodnutia súdu o zrušení alebo obmedzení vecného bremena. O nepriznaní náhrady možno

výnimočne uvažovať vzhľadom na § 3 ods. 1 OZ, napr. ak by povinný zriadil vecné bremeno jedine
z dobrej vôle bez toho, aby tým kompenzoval výhodu, ktorú mu oprávnený poskytol v inom právnom
vzťahu alebo pri premlčaní práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Zásadne je na povinnom, aby
tvrdil a preukázal, že poskytnutie náhrady nie je namieste (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn. 22Cdo 1330/2011). Tak, ako na to poukazoval aj odvolateľ, v otázke výšky primeranej náhrady

súd nie je viazaný návrhom, pričom jeho poukaz na judikatúru na podporu uvedeného ním uvádzanú
nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako nenáležitý (ako to tvrdila žalobkyňa), keď nie je rozhodné, že
rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/192/2006 bol vydaný za predchádzajúce platného procesného
kódexu (Občiansky súdny poriadok), pretože právny záver tam vyslovený viaže sa na (nezmenenú)
hmotnoprávnu úpravu (Občiansky zákonník).

9. Odvolací súd potom uzatvára, že ak rozhodovacia prax súdov pripustila možnosť zrušenia vecného
bremena aj bez náhrady, ak by priznanie takejto náhrady odporovalo dobrým mravom, takáto
situácia v konaní nebola súdom prvej inštancie absolútne vyhodnocovaná, pričom súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie týmto smerom (ani opačným smerom), ale založil svoje rozhodnutie na
striktnom konštatovaní neunesenia dôkazného bremena žalovaným ohľadne prípadnej výšky primeranej

náhrady (a to v dôsledku aplikácie sudcovskej koncentrácie). K tomuto však odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že sudcovská koncentrácia konania (§ 153 ods. 2 CSP) je normatívnym vyjadrením
základného princípu zakotveného v čl. 5 Základných zásad Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré vedú
k neodôvodneným prieťahom v konaní. Jej účelom je o. i. motivovať strany sporu, aby procesné úkony

vykonávali včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná
diligencia). Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je však nutné osobitne zdôrazniť, že uplatnenie tohto
inštitútu je v každom spore individuálne, závisí od okolností konkrétneho prípadu a v žiadnom prípade
k aplikácii sudcovskej koncentrácie nemožno pristupovať tak extrémne formalistickým spôsobom, ako

to učinil súd prvej inštancie v tejto veci. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade možno vysloviť,
že predloženie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov krátko pred pojednávaním, prípadne až na
pojednávaní, nie je včasné. Uvedené však nemožno vykladať ako absolútne „zmarenie“ možnosti
konajúcej strany predkladať nové prostriedky procesného útoku (žalobca), resp. procesnej obrany(žalovaný). Zo zákonnej formulácie „nemusí súd prihliadnuť“ nepochybne vyplýva, že inštitút sudcovskej
koncentrácie konania je procesným nástrojom, ktorý súd môže, ale aj nemusí uplatniť, pričom vhodnosť
využitia tohto postupu zákon ponecháva na jeho úvahe. V daných súvislostiach odvolací súd opätovne

zvýrazňuje funkciu súdu v demokratickom štáte ako kľúčového prvku, ktorý zabezpečuje spravodlivosť
a poskytuje ochranu porušených alebo ohrozených práv, na ktorú úlohu v tomto prípade okresný súd
absolútne rezignoval. Cieľom súdu teda nemá byť „vybavenie veci“, ktoré je síce „bezprieťahové“, avšak
absolútnepopierajúcezmyselaúčelzákona;jednoduchopovedané,urýchlenéukončeniesporunemôže
ísť na úkor jeho spravodlivého vyriešenia.

9.1
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku a jemu predchádzajúceho konania musí potom prisvedčiť
odvolateľovi, že súd prvej inštancie uplatnil koncentračnú zásadu v konaní extrémne prísne.
V prejednávanom spore totiž súd prvej inštancie na prvom pojednávaní zamietol všetky návrhy
žalovaného na vykonanie dokazovania ohľadne preukázania skutkových okolností preukazujúcich
dôvodnosť zrušenia vecného bremena za náhradu (nevykonal dokazovanie ani za účelom preukázania

okolností, že žalovanému primeraná náhrada nepatrí) a následne rozhodol o zrušení vecného bremena
bez náhrady pre neunesenie dôkazného bremena žalovaným ohľadne výšky primeranej náhrady.
Odvolací súd musí konštatovať, že bolo v diskrečnej právomoci súdu prvej inštancie poskytnúť strane
sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné splnenie povinnosti predniesť podstatné a rozhodujúce
tvrdenia, navrhnúť, resp. predložiť dôkazy na ich preukázanie, čo však okresný súd neučinil. Odvolací

súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zásada sudcovskej koncentrácie nevylučuje uplatnenie prostriedkov
procesnej obrany a útoku aj neskôr, ako na základe procesných úkonov podľa § 167 ods. 2 a 3
CSP, alebo po uplynutí súdom určenej lehoty, hlavne za situácie, keď v priebehu konania na základe
konkrétne vykonaného dokazovaniu dôjde k zisteniu novej skutočnosti, ku ktorej majú strany sporu
právo sa vyjadriť. Nie je preto možné vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného

návrhu až na pojednávaní je dôvodné, ako bezprostredná reakcia na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.:
Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C.H. Beck, 2016, strana 578). K uvedenej procesnej situácii
došlo aj v posudzovanom prípade, kde otázka vzniku nároku na primeranú náhradu za zrušenie vecného
bremena bola v rámci argumentačnej línie (obrany) žalovaného produkovaná ako sekundárna (tento sa

primárne domáhal zamietnutia žaloby v celom rozsahu). Tak ako už bolo uvedené napriek tomu, že súd
(až na výnimky prezumované ust. § 185 ods. 2 CSP) nie je oprávnený iniciovať dôkazy, ktoré strany
sporu nenavrhli, je potrebné si uvedomiť, že Civilný sporový poriadok obsahuje viacero ustanovení,
ktoré má/môže súd využiť za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci, pričom medzi tieto
možno zaradiť tzv. dopytovacie oprávnenie súdu (§ 150 ods. 2 CSP), prípadne určenie dodatočnej

lehoty na predloženie skutkových tvrdení a dôkazov (§ 181 ods. 4 CSP). Podľa názoru odvolacieho
súdu za stavu, kedy v prípade nepreukázania výnimky zo vzniku nároku na primeranú náhradu za
zrušenie vecného bremena povinnému – žalovanému, mal súd (obligatórne) rozhodnúť aj o primeranej
náhrade za zrušené vecné bremeno, sa javí adekvátnym tejto procesnej situácii, aby súd prinajmenšom
upovedomil stranu o predpokladanom následku v prípade absencie návrhu na vykonanie dokazovania

ohľadom výšky primeranej náhrady a poskytol je možnosť navrhnúť tomu zodpovedajúci dôkaz, bez
vykonania ktorého by ani nebolo objektívne možné rozhodnúť (v prípade záveru o jej existencii) o výške
primeranej náhrady. Ako už bolo viac krát prízvukované, súd prvej inštancie pred vyriešením otázky
vzniku tohto nároku (vyriešenie ktorej si s veľkou pravdepodobnosťou vyžadovalo vykonanie ďalšieho
dokazovania presahujúceho rámec prvého pojednávania), túto otázku vôbec neskúmal, a to aj napriek

tomu, že iba v prípade jej pozitívneho vyriešenia by prichádzalo do úvahy posudzovanie jej výšky.
10. V tomto kontexte (a k argumentácii súdu prvej inštancie, že „inštitút predbežného právneho
posúdenia veci nemôže slúžiť k tomu, aby poskytol strane postupujúcej v právnom omyle príležitosť
na nápravu svojej chyby, a to na úkor druhej strany sporu...“) odvolací súd do pozornosti súdu
prvej inštancie dáva, že inštitút predbežného právneho posúdenia veci má slúžiť na to, aby súd

vymedzil smer dokazovania (preto súd musí uviesť stranám, ktoré skutočnosti považujú sa za nesporné
a nebudú sa dokazovať, a naopak, ktoré sporné skutočnosti sa dokazovať musia a aj ktorú zo
strán zaťažuje bremeno ich preukázať) tak, aby v konaní postupoval hospodárne a vec prejednal
bez zbytočných prieťahov spôsobených nesústredeným (zbytočným či nadbytočným) dokazovaním
skutočností, ktoré nemajú s vecou súvis, nie sú pre rozhodnutie relevantné či nie sú medzi stranami

sporné. Uvedené však neznamená, že súd má strany sporu predbežným posúdením na prvom
pojednávaní „zaskočiť“ (prekvapiť) a potom neprimerane prísne sankcionovať ich nepripravenosť
na prípadné nové právne otázky (s ktorými pred začatím pojednávania nepočítali) využitím (resp.skôr zneužitím) iného procesného inštitútu (sudcovskej koncentrácie konania), ktorým im znemožní
pokračovať v súdnom spore a rozvinúť ďalšiu skutkovú a právnu argumentáciu.
11. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel

v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových
poznatkov,ktorézískavanajmädokazovaním.Dôkazslúžinapreukázanieskutočností,ohľadomktorých
nesiestranadôkaznébremeno.Dôkaznýmprostriedkomjenajmävýsluchstrany,výsluchsvedka,listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Spôsob vykonávania dokazovania a vykonania
alebo nevykonania toho-ktorého dôkazného prostriedku však určuje súd v závislosti od toho, či jeho

vykonanie je relevantné a efektívne pre rozhodnutie sporu vo väzbe aj na ďalšie dôkazné prostriedky,
ktoré boli vykonané a či tieto sú postačujúce pre rozhodnutie sporu po vecnej stránke.
12. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu platí, že pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie
podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu,
ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ
je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky

znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má
relevanciu v spore.
Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní posudzuje kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov
je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP) (2Cdo/344/2020). Ak teda žalobkyňa v prejednávanej

veci požaduje zrušenie vecného bremena bez náhrady, bolo v prvom rade jej procesnou povinnosťou
preukázať tak existenciu, ako aj intenzitu okolností odôvodňujúcich použitie takéhoto výnimočného
postupu. Súd prvej inštancie výrokom II. de facto suploval preukázanie výnimočných okolnosti
(nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena) namiesto pravidla (že náhrada oprávnenému
z vecného bremena patrí), avšak odmietol vykonať ďalšie dokazovanie ohľadne „pravidla“, aj ohľadne

„výnimky“. Takto ním koncipovaný základ nejaví sa ako dostatočný a z hľadiska odôvodnenia ani
presvedčivý pre rozhodnutie o zrušení vecného bremena bez primeranej náhrady.
13. Odvolací súd pripomína, že hoc navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
strán sporu, pričom len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185
ods. 1 CSP), zároveň platí, že v prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz,

je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). V napadnutom rozhodnutí súd tieto závery síce poskytol, avšak nemožno
ich nehodnotiť inak ako svojvoľné, vnútorne rozporné a neracionálne, keď nevykonaním dokazovania
v otázke zrušenia vecného bremena za náhradu ako otázke kľúčovej pre tento spor bol žalovaný
postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.

14. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne ustáliť skutkový stav veci s ohľadom na výsledky
dokazovania, ktoré vo veci vykoná tak v otázke zrušenia vecného bremena, ako aj primeranej náhrady
za jeho prípadné zrušenie. Pokiaľ súd ustáli, že došlo k zmene pomerov, musí posúdiť, do akej miery
malatátozmenavplyvnaspôsobvýkonuprávazodpovedajúcehovecnémubremenu,t.j.akosaprejavila
v užívaní veci zaťaženej vecným bremenom oprávnenou osobou a aká prípadná ujma sa stane tejto

osobe v dôsledku obmedzenia alebo zrušenia vecného bremena a porovnať ju s prípadnou ujmou, ktorá
v dôsledku zmeny pomerov vznikla vlastníkovi zaťaženej veci. Závery súdu prvej inštancie (ak vôbec
možno hovoriť o nejakých záveroch), že žalovanému žiadna náhrada za zrušenie vecného bremena
nepatrí, sú argumentačne nedostatočné a prinajmenšom predčasné (práve v dôsledku prílišného
formalizmu súdu, s akým pristúpil k tejto veci). V konkrétnostiach kauzy sa odvolaciemu súdu javí,

že iba skutočnosť, že si žalovaný našiel inú známosť a zdôraznený jeden incident, ktorý mal vyústiť
do fyzického násilia (pričom náhľady strán sporu na tieto situácie sú diametrálne odlišné), nemusí
bez ďalšieho napĺňať znaky tak výnimočných okolností, kvôli ktorým by nebolo spravodlivé požadovať
od žalobkyne vyplatenie primeranej náhrady žalovanému za zrušenie vecného bremena, ako na to
(pomerne zjednodušenou optikou) nahliadal súd prvej inštancie. Na prijatie takého (komplexného)

záveru musí súd prvej inštancie skúmať, za akých okolností došlo k bezodplatnému zriadeniu vecného
bremena (keď už v tomto bode sa tvrdenia strán, či išlo o zriadenie zo subjektívneho pocitu vďačnosti
žalobkyne za obnovenie spolužitia so žalovaným, alebo o určitú formu materiálnej protihodnoty za
finančnú pomoc zo strany rodiny žalovaného pri nadobudnutí nehnuteľnosti v prospech žalobkyne,
rozchádzajú), ako aj ďalšie okolnosti, napr. či sa žalovaný správal k žalobkyni opakovane hrubo,

agresívne alebo inak neprimeraným spôsobom (alebo naopak), prípadne sekundárne aj to ako sa strany
sporu finančne podieľali na chode domácnosti (na úhradách spojených s užívaním bytu), musí zohľadniť
dobu trvania vecného bremena (t.j. po akú dobu mal žalovaný z užívania vecného bremena majetkovýprospech), prípadne ďalšie skutočnosti. Na tomto mieste odvolací súd opätovne akcentuje, že súd prvej
inštancie pristúpil k uvedenej problematike hrubo formalistickým spôsobom, keď
v napadnutom rozsudku vzájomne rozporné tvrdenia strán nijako nevyhodnotil, ale vo vzťahu

k vysloveniu zmeny pomerov (ako dôvodu pre zrušenie vecného bremena) vychádzal zo vzájomne
už v základe argumentačne protichodných tvrdení strán sporu, ktoré spájalo iba to, že vzťahy medzi
nimi sú narušené, a vo vzťahu k existencii dôvodov pre priznanie, resp. nepriznanie primeranej
náhrady žalovanému sa nijako nezaoberal potrebou akýchkoľvek skutkových zistení argumentujúc, že
žalovaný nepreukázal výšku primeranej náhrady (pričom snahu žalovaného o preukázanie tejto výšky,

koncentrujúc konanie, odmietol), čím žalovanému znemožnil v plnej miere realizovať procesné práva
v súdnom konaní, a konanie zaťažil vadami vedúcimi odvolací súd k nevyhnutnosti jeho zrušenia.
Okresnýmsúdomprijatéskutkovéaprávnezáverynemožnohodnotiťinakakosvojvoľnéaneudržateľné,
popierajúce zmysel príslušnej hmotnoprávnej aj procesnej úpravy a samotnú podstatu práva každého
občana na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu.
15. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo väzbe na konanie, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, sa nedostatočnosť, resp. miestami až absurdita argumentácie súdu prvej
inštancie v otázke nevykonania dokazovania a nepriznania náhrady za zrušenie vecného bremena,
obhájiť nedá, navyše ak z rozhodnutia nie je možné vyčítať pre vec zásadné skutočnosti z pohľadu
„prvostupňovej“ argumentácie žalovaného, ktorá sa potom pochopiteľne preniesla i do tej odvolacej,
pričom treba bezvýhradne trvať na tom, že práve súd prvej inštancie má povinnosť poskytnúť naozaj

pádne a dostatočne presvedčivé argumenty na podporu svojho právneho záveru o veci.
16. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), písm. c) CSP v spojení s § 391 CSP
zrušil v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s
tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vo vyššie naznačenom smere v intenciách

záverov odvolacieho súdu zistiť a opätovne ustáliť skutkový stav veci a túto opätovne právne posúdiť.
Vo veci znovu rozhodne, vychádzajúc pritom z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné
vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 CSP z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení (t.j. adekvátne regulovanej právnej úprave v náležitom znení), pričom svoje rozhodnutie
náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodní. Opomenúť nemožno ani to, že dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou
legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je rozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo
odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia
majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho
rozhodnutie sa tým stáva neobhájiteľné, čomu je potrebné sa v ďalšom konaní vyvarovať.

17. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opäť aj o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie, ako aj tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol

o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 25. júna 2025
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu
(z dôvodu čerpania dovolenky JUDr. Roman Tichý nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať/
§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)

Kanc.:

· založ zberný spis

· vylúč základný spis a vráť okresnému súdu

· rozhodnutie diktoval dňa 18.07.2025, ref. sudca JUDr. Topoľančík