Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119379292
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6119379292.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála, v spore žalobcov: 1/ W. I., narodenej
dňa X.X.XXXX, I. A. U., I. XX, 2/ B. I., narodenej dňa XX.X.XXXX, I. D., Y. X, 3/ W. I., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, I. D., E. S. 4, 4/ K. I., narodenej dňa XX.X.XXXX, I. D., A. XX, 5/ U. C., narodeného dňa
X.X.XXXX, I. D., Ť. XXA, 6/ O. L., narodeného dňa XX.X.XXXX, I. D., S. XX, 7/ A. G., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, I. D., Z. XX, 8/ L. E., narodeného dňa X.X.XXXX, I. D., D. T. XXX, 9/ A. F., narodenej
dňa XX.X.XXXX, I. K., G. X a 10/ O. F., narodeného dňa X.X.XXXX, bytom D. E. G., S. X, žalobcovia
zast. JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Košice, Južná trieda 28 proti žalovanému:

Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 9.715,49 eur s príslušenstvom,
vedenom na Mestskom súde Košice (predtým Okresnom súde Košice II) pod sp. zn. 10C/72/2019, o
dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. januára 2024 sp. zn. 2Co/62/2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcov 1/, 2/, 3/, 5/, 7/, 8/, 9/ a 10/ z a m i e t a .
II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 2Co/62/2023 z 25.
januára 2024 potvrdil rozsudok bývalého Okresného súdu Košice II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) zo

17. januára 2023 č. k. 10C/72/2019-375, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov o zaplatenie sumy
9.715,49 eur s príslušenstvom titulom odplaty za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. (v priebehu konania ho žalobcovia zmenili na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle §
451 Občianskeho zákonníka). Stranám konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanoveniami ust. § 151n ods. 1, § 101 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obec a vyššie územné celky, § 43a ods. 1, 3 písm. p/ zákona č. 50/1976 Zb. a vecne tým, že žalobcom
vznikol nárok na zaplatenie jednorazovej odplaty za zákonné vecné bremeno (vzniknuté podľa zákona
č. 66/2009 Z. z.), ktorú z dôvodu premlčania nebolo možné priznať.
2.1. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 9.715,49 eur s príslušenstvom titulom odplaty za zákonné
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (nárok v priebehu konania zmenili na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka) na tom skutkovom základe, že

sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Severné Mesto, obec Košice
- Sever, okres Košice I, zapísaných na nasledujúcich listoch vlastníctva: žalobkyňa 1/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX6 - parcely KN-E č. XXXXX/XXX, druh
pozemku - orná pôda o výmere 33 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 3,67 m2, parcely KN-E č. XXXXX/X, druh pozemku-orná pôda o výmere 182 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t.
j. 20,22 m2, žalobkyňa 2/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 322 m2, veľkosť spoluvlastníckeho

podielu 1/16, t. j. 20,13 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 87 m2,
veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 5,44 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku -
orná pôda o výmere 280 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 17,5 m2, parcela KN-E č.
XXXXX/XXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 8 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j.
0,5 m2, žalobkyňa 3/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č.

XXXXX/XXX,druhpozemku-ornápôdaovýmere71m2,veľkosťspoluvlastníckehopodielu1/6,t.j.11,83
m2, parcela KN-E č. XXXXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 496 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/6, t. j. 82,67 m2 a nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku
- orná pôda o výmere 230 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 25,56 m2, parcela KN-E
č. XXXXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 692 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j.
76,89 m2, žalobkyňa 4/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-

E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 39 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/12,
t. j. 9,75 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 181 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 3/12, t. j. 45,25 m2, žalobca 5/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/X, druh pozemku - orná pôda o výmere 520 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/12, t. j. 43,33 m2 a parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná

pôda o výmere 73 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/12, t. j. 6,08 m2, žalobca 6/ je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/X, druh pozemku - orná pôda
o výmere 1802 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/40, t. j. 45,05 m2, žalobkyňa 7/ je podielovou
spoluvlastníčkounehnuteľnostinaLVč.XXXXX,parcelaKN-Eč.XXXXX/XXX,druhpozemku-ornápôda
o výmere 263 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 49,31 m2, parcela KN-E č. XXXXX/

XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 20 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 3,75 m2,
parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 239 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 12/64, t. j. 44,81 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 19
m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 3,56 m2, žalobca 8/ je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/X, druh pozemku-orná pôda o výmere 274 m2,

veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 274 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná
pôda o výmere 74 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 74 m2, žalobkyňa 9/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná
pôda o výmere 65 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 2,17 m2, parcela KN-E č. XXXXX,
druh pozemku-orná pôda o výmere 425 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 14,17 m2,

parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 95 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/30, t. j. 3,17 m2, parcela KN-E č. XXXXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 564 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 18,8 m2 a žalobca 10/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku-orná pôda o výmere 242 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 6/216, t. j. 6,72 m2, parcela KN-E č. XXXXX/XXX, druh pozemku - orná pôda o

výmere 49 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu X/XXX, J.. j. 1,36 m2, ktoré žalovaný užíva, nakoľko sa
na nich nachádza park Anička - verejná zeleň, a teda je možné ich využívať len v súlade s touto funkciou.
Žalobcovia tvrdili, že ako spoluvlastníci týchto pozemkov sú takýmto spôsobom obmedzovaní vo výkone
vlastníckeho práva, ostalo im iba ich holé vlastníctvo. Podľa listinných dôkazov (delimitačný protokol,
čestné prehlásenie, Hospodárska zmluva, rozhodnutia z roku 1983) žalovaný nadobudol park „ANIČKA“

-verejnúzeleňdosvojejsprávynazákladezákonač.138/1991Zb.avzmyslezákonač.66/2009Z.z. na
pozemkoch vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného. Žalobcovia vyzvali
žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno predžalobnými výzvami, ale žalovaný nereagoval
žiadnou konkrétnou ponukou. Na verejnú zeleň, ktorá prešla do vlastníctva obce sa vzťahuje zákon č.
66/2009 Z. z. (§ 1 ods. 2) a žalobcovia majú až do času majetkoprávneho usporiadania vlastníctva k

predmetnej nehnuteľnosti nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno vo forme finančnej náhrady.
Odplatu za zriadenie vecného bremena žalobcovia vyčíslili ako obvyklé nájomné podľa znaleckého
posudku č. 49/2015 Ing. Michala Škriaba vo výške 3,56eur/m2/rok, pričom žalobcovia žiadali odplatu za
zriadenie vecného bremena za obdobie troch rokov spätne súhrnne v sume 9.715,49 eur podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov žalobcov na vyššie špecifikovaných nehnuteľnostiach.

2.2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
označených nehnuteľností. Bral zreteľ na stanovisko žalovaného, ktorý nenamietal proti tomu, že na
pozemkoch žalobcov sa nachádza park Anička ako verejná zeleň v jeho vlastníctve, pričom mal za to,
že v zmysle ustanovení zák. č. 66/2009 Z. z. na týchto pozemkoch vzniklo zo zákona vecné bremenov prospech žalovaného, ktoré mu zakladá titul na užívanie. Zo všeobecnej časti Jednostupňového
projektu kanalizácie stokovej pre PKO Košice, vypracovaného v máji 1968, súd zistil, že stavenisko
plánovaného areálu sa rozprestieralo v severnej časti Košíc, z južnej strany ohraničené Čermeľským

potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo západnej strany Kostolianskou cestou a zo severnej
strany cestou do Ťahanoviec. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice
- Sever č. 2321/75-Kol./Já z 1.9.1975 ďalej zistil, že dňa 1.9.1975 bolo vydané povolenie akcie PKO -
detské ihrisko - Košice do trvalého užívania. Zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu
Košice, vypracovaného organizáciou Stavoprojekta z októbra 1980 vyplynul opis vtedajšieho stavu

územia PKO, pričom bolo konštatované, že je zastavené veľmi riedko a možno ho rozdeliť na štyri zóny.
MedziplážovýmkúpaliskomareštauráciouAničkavcentretejtozónyjevzrastlýpark.Vjužnejčastitohto
pásu je realizovaný Detský areál s komplexným vybavením. Zo Štúdie súboru stavieb Parku kultúry a
oddychu Košice, z novembra 1985, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice, vrátane projektového nákresu
celkovej situácie PKO Košice súd zistil, že smerný územný plán vymedzil pre komplexné poskytovanie
služieb pre oddych a s ním spojené činnosti územie v severnej časti mesta na pravej strane rieky Hornád

v nadväznosti na terajší areál „Anička“ a areál „Ryba“. Pri stavbe č. 10 a č. 11 bolo cieľom nadviazať
na existujúci areál Ryba a detský park na jednej strane a vybudovať stály zábavný park a verejný
park s pásom zelene. Ďalej z nej vyplynula charakteristika územia v tom smere, že najstaršiu časť
zástavby predstavuje areál Aničky, ktorého jadrom je park s kompletnou vysokou zeleňou, do ktorého
inklinuje budova reštaurácie Anička. Južným smerom pozdĺž Hornádu a v nadväznosti na areál Anička

je novovybudovaný pás parkovej zelene, ktorý prebieha okolo areálu Ryba a končí pri Čermeľskom
potoku. V južnej časti tohto pásu sa nachádza detský areál, ktorý je v dobrom technickom stave a ďalej
areál „ Ryba“ s vodnou plochou zriadenou v bývalom mŕtvom ramene Hornádu s upraveným dnom
a brehmi. Komunikácia znehodnocuje areál plážového kúpaliska. Okrem toho slúži ako hlavný peší
nástup do terajšieho areálu PKO a reštaurácii Ryba. Zo sprievodnej správy Štúdie súboru stavieb PKO

- Košice pre vyhodnotenie záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu z novembra 1985 súd zistil, že
riešené územie sa nachádza v severnej časti Košíc na pravom brehu Hornádu; západnú a severnú
časť ohraničuje štátna cesta Košice - Ťahanovce, východnú hranicu tvorí areál PKO - Anička a južnú
regulované koryto Čermeľského potoka. Z jej grafickej časť je zrejmé vymedzenie areálu PKO Košice.
2.3. Súd prvej inštancie nemal za sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností

nachádzajúcich sa na vyššie uvedených listoch vlastníctva a že žalovaný užíva parcely v ich vlastníctve,
na ktorých sa nachádza Park Anička ako verejná zeleň, ktorý žalovaný nadobudol na základe zákona
č. 138/1991 Zb. v zmysle delimitačného protokolu. Poukázal na to, že žalobcovia sa v konaní pôvodne
domáhali náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., no v priebehu konania zmenili
právnu kvalifikáciu uplatneného nároku tak, že sa domáhali vydania bezdôvodného obohatenia podľa §

451 OZ, čo odôvodnili absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z. z. podľa §
1 ods. 2, pretože ide o verejnú zeleň, čím podľa žalobcov na predmetných pozemkoch nevzniklo vecné
bremenopodľa§4ods.1,apretoimzaužívaniesvedčílennároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.
Žalobcovia mali za to, že tým, že sa na pozemkoch v ich vlastníctve nachádza verejná zeleň, nemohol
im vzniknúť nárok na náhradu za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z. z., ani za jeho primeraného

použitia (§ 1 ods. 2), nakoľko tento zákon sa primárne vzťahuje len na stavby.
2.4. S uvedenou argumentáciou žalobcov sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uviedol, že Park Anička
svojou povahou predstavuje verejnú zeleň, bol a je voľne prístupný verejnosti a takto je aj vnímaný od
počiatku jeho výsadby. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s
následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú

činnosť. Ani podradenie parku Anička pod verejnú zeleň, tak ako zhodne uvádzali strany sporu,
vzhľadom na jeho delimitáciu na žalovaného v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., podľa súdu nevylučovalo
aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z.. Zákon upravuje usporiadanie vzťahov vlastníkov zastavaných
pozemkov a vlastníkov stavieb na nich umiestnených. Ustanovenia o zákonnom vecnom bremene podľa
§ 4 ods. 1 a ods. 2 sa primerane vzťahujú aj na pozemok vo vlastníctve žalobcov, na ktorom je verejná

zeleň. Primeranosť použitia v prípade verejnej zelene vo vzťahu k § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.
znamená, že sa nepreukazuje stavba a jej povolenosť podľa osobitných predpisov, keďže vzhľadom na
charakter verejnej zelene je to vylúčené. Primerane podľa tohto zákona tak môžu byť usporiadané aj
pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál vo vlastníctve obce alebo verejná zeleň. Z
uvedeného bolo podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že zákon nevylučuje zriadenie zákonného

vecného bremena aj na pozemkoch podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. a aj takto zaťažené
pozemky je možné usporiadať v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.. V parku Anička ide o pozemky ako
plochyverejnejzeleneporastenétrávnatýmporastomadrevinamismobiliáromasplochamikomunikácií
pre peších a cyklistov, ale z pohľadu účelu, na ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejnázeleň ako súčasť stavby PKO Anička na športovorekreačné využitie, sa súd priklonil k názoru, že ide
o objekt, ktorý je možné považovať za inžiniersku stavbu, oddychový park podľa § 43a ods. 3 písm.
p/ stavebného zákona. Taká stavba je zahrnutá v § 1 ods. 1 z. č. 66/2009 Z. z. Súd ďalej uviedol, že

žalovaný počas konania síce nepredložil žiadne stavebné povolenie, či územné rozhodnutie pre park
Anička, čo odôvodňoval tým, že také rozhodnutia nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať, a preto na
preukázanie povolenosti parku Anička ponúkol listinné dôkazy o postupnom budovaní PKO Anička, jeho
súčastí, počnúc rokom 1968, z ktorých bolo zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako
súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného

na oddychovú a športovú činnosť. O stavbe PKO Anička hovorili i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru
stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola
verejná zeleň súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj žalované pozemky. Súd dôvodil, že listinné
dôkazy,ktoréžalovanýpredložil,bolonutnéhodnotiťajvkontextedoby,kedybolivydanéčivypracované,
časť z nich ešte pred prijatím zákona č. 50/1976 Zb.. To, že žalovaný po spochybnení povolenosti
stavby nevedel konkrétne rozhodnutie o povolení stavby, či územné rozhodnutie predložiť, pričom

poskytol rozumné vysvetlenie, prečo tomu tak bolo (uplynutie skartačných lehôt) v spojení s ostatnými
dôkazmi, ktoré predložil, podľa názoru súdu nevylučovalo záver o povolenosti parku Anička. V tejto
súvislosti súd dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010
sp. zn. 5Cdo/71/2008, v zmysle ktorého: „V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho
orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred

desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s
vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj
nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva.
Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t .j. ak časový odstup
podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je

dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“,
a v tejto súvislosti poukázal tiež na rozsudok Najvyšší súd Českej republiky z 3. februára 2005 sp.
zn. 22Cdo/1400/2004, podľa ktorého: „v sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností
podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom
pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy“. Toto rozhodnutie

podľa súdu bolo použiteľné aj v tomto prípade, keď stavebné povolenie by zrejme muselo spadať do
obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, čo je časový odstup, ktorý podstatne prekračuje aj
vydržacie alebo skartačné lehoty.
2.5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že Park Anička prešiel do vlastníctva žalovaného podľa
osobitného predpisu a zároveň sa nachádza na pozemkoch, na ktoré sa vzťahuje § 1 zákona č. 66/2009

Z. z., a to bez rozdielu na nazeranie na park Anička ako stavbu alebo verejnú zeleň, čím boli splnené
podmienky pre použitie zákona č. 66/2009 Z. z. na prejednávaný prípad. Na danú situáciu tak nebolo
možné aplikovať ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd posudzoval
žalobou uplatnený nárok podľa zákona č. 66/2009 Z. z., keďže predmetom prechodu na žalovaného bol
Park Anička a v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. vzniklo dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného

právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný teda užíva sporné parcely na základe zákonného
vecného bremena.
2.6. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn.
2Cdo/194/2018 z 26.8.2019, sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.20, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022),
potom súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí žalobcom jednorazová náhrada. Pretože náhrada za zákonné
vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a nemá charakter
opakovaného plnenia, vlastník pozemku mohol nárok na odplatu za vecné bremeno uplatniť v lehote
3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 1.7.2012. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným za
situácie, že súd z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku

premlčania nemal prihliadať, žalobu zamietol. Zároveň súd dal do pozornosti, že žalobcovia sa môžu
domáhať nápravy situácie v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa § 2 ods. 1 písm. l/ zákona č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Zákonom č. 257/2022 Z. z. došlo s účinnosťou
k 1.9.2022 k vypusteniu § 3 zo zákona č. 66/2009 Z. z. a k zmene zákona č. 330/1991 Zb., ktorej účelom

bolo odstrániť niekoľko rokov trvajúci nesúlad zákona č. 66/2009 Z. z. zo súčasným znením zákona č.
330/1991 Zb. Žalobcovia tak majú oprávnenie podať návrh na začatie konania a upraviť spornú situáciu
do budúcna (§ 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb.), o ktorom návrhu rozhoduje
okresný úrad. Neostane im tak len holé vlastníctvo bez možnosti zvrátiť tento stav.2.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
prvej inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel k záveru, že

uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a rozhodnutie súdu prvej inštancie,
považoval za vecne správne.

3.1. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o vzniku
vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, na

ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré žalobcom
patrí jednorazová náhrada, ktorú si títo mohli uplatniť do troch rokov od účinnosti tohto zákona, t. j.
do 1.7.2012. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke
premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, pričom mal za to, že z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.

3.2. Podstatou odvolacích námietok žalobcov bolo podľa nich nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie, keď tento súd aplikoval v prejednávanej veci zákon č. 66/2009 Z. z., ktorý sa na
prejednávanú vec nemôže vzťahovať, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nevzniklo
vecné bremeno, keďže na nich nie je žiadna stavba. Na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zákona 66/2009 Z. z.), nevzniklo

vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 cit. zákona, ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami
v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona. Žalobcovia si preto uplatňovali nároky na vydanie bezdôvodného
obohatenia od žalovaného, ktoré vzniklo užívaním ich pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek
finančnej úhrady. Pre prípad, že by odvolací súd mal za to, že park Anička je stavbou, mali za to, že
nešlo o stavbu povolenú, pretože žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie,

či kolaudačné rozhodnutie. Žalobcovia argumentovali aj tým, že aj keby išlo o priznanie náhrady za
vzniknuté vecné bremeno, táto má byť opakovaná, poukazujúc na konštantnú, viac ako desať rokov
pretrvávajúcu prax okresných a krajských súdov.

3.3. Odvolací súd v tomto smere uviedol, že súd prvej inštancie (vzhľadom na spornosť charakteru

žalobou uplatneného nároku) správne skúmal, či k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov
vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. a z vykonaného dokazovania tento súd správne
uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie,
ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb.
Ide teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.. Vykonaným dokazovaním mal ďalej za

preukázané, že zároveň išlo o stavbu povolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou vzniklo v
prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.. Nebolo pritom sporné, že
verejná zeleň- park Anička na sporných pozemkoch prešiel do vlastníctva obce ako žalovaného podľa
zák. č. 138/1991 Zb. Aj v prípade, že by park Anička nebolo možné považovať za stavbu v zmysle §
1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., by k

pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň a prešla do vlastníctva obce
podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Aj
odvolací súd bol potom názoru, že primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky podľa § 1
ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje
zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona.

3.4. Odvolací súd poukázal na to, že usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009
Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou
alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania
vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods.

1, ods. 2 cit. zákona tak, že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno. Niet preto žiadneho
rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť
zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a prečo by mal vo
vzťahuknimexistovaťodlišnýrežimoprotipozemkompodľa§1ods.1cit.zákona.Keďžezákonodarcav
§1ods.2cit.zákonaupravilprimeranépoužitiezákonaajnapozemky,naktorýchjeumiestnenýcintorín,

športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby
v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda podľa odvolacieho súdu niet dôvodu pre iný režim pozemkov,
na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Odvolací
súd bol preto zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sanachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok zákonné
vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák.

3.5. Odvolací súd v ďalšom poukázal na to, že vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a
ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, sa súd prvej inštancie správne zaoberal splnením podmienky
povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia. Uviedol, že hoci
žalovanýnepredložilúzemnérozhodnutie,stavebnépovolenieanikolaudačnérozhodnutie,vychádzajúc

z ostatných listinných dôkazov predložených žalovaným, na ktoré v odôvodnení poukázal aj súd prvej
inštancie, za správne bolo možné považovať hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie v
tom smere, že bolo možné prijať záver o tom, že stavba parku Anička bola povolenou, teda vybudovanou
na základe administratívneho rozhodnutia. V tomto smere odvolací súd uviedol, že verejná zeleň bola
od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho
usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o stavbe PKO Anička

hovorili aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola
súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobcov. Podľa
názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 1.9.1975 bolo povolené uviesť do trvalého užívania
detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že išlo o súčasť vopred
nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazovalo oprávnenosť

výstavby PKO Anička.

3.6.Podľaodvolaciehosúdu,zákonč.66/2009Z.z.v§1stanovujeprejehoaplikáciulendvepodmienky:
1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a zároveň 2/
stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (napr.

zákon č.138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v danom ustanovení
stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či kolaudačného
rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017, sp. zn. 5Co/92/2019 zo
dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám
a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli

postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

3.7. S poukazom na vyššie uvedené bol preto správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého
na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený park Anička, ktorý je povolenou inžinierskou
stavbou - oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, a preto k pozemkom

pod touto stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. dňom
1.7.2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný tak
neužíva pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcom
tak nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka.

3.8. Odvolací súd poukázal na to, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 9.715,49 eur s prísl.,
ktorej sa žalobcovia pôvodne domáhali titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno, ktoré
vzniklokpozemkomvichpodielovomspoluvlastníctvevzmyslezákonač.66/2009Z.z.(§4vspojenís§
1ods.2),pričomvpriebehukonaniazmeniliprávnukvalifikáciu uplatnenéhonárokutak,žesazaplatenia

tejto sumy domáhali titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ argumentujúc
tým, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. k dotknutým pozemkom, na ktorých sa
nachádza verejná zeleň, nevzniklo.

3.9. Odvolací súd bol potom zhodne so žalobcami názoru, že skoršou súdnou praxou bolo postupne

ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého
nájomného. Táto súdna prax vychádzala z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít,
ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR PL. ÚS/42/2015 z 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí
sp. zn. III. ÚS/237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady
počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval vo svojich

skorších rozhodnutiach aj Krajský súd v Košiciach a okresné súdy v jeho obvode. Občianskoprávne
kolégium Krajského súdu v Košiciach potom až na kolégiu dňa 6.4.2022 zaujalo k otázke náhrady
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. stanovisko, v zmysle ktorého v prípade náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí iba jednorazová náhrada, ktorá patrí lenvlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena. Stanovisko vychádzalo z v tom čase už ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

3.10. Pokiaľ išlo o charakter náhrady (jednorazová alebo opakovaná) za zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., odvolací súd uviedol, že samotný zákon č. 66/2009 Z. z. neobsahuje
úpravu priznávania náhrady za zriadenie vecného bremena. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona,

t. j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov, potom predstavujú napr. rozhodnutia sp.
zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, sp. zn. 1Cdo/171/2021 z
27.10.2021, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie. Rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020
vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. 4.2016 (R 73/2016) a sp.
zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného

bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a
konštatovali,ževnichvyslovenýprávnynázorjeplneprijateľnýapoužiteľnýajnapriznávanieprimeranej
náhrady za zariadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry ústavným
súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020,

ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery
nepovažovalzaarbitrárne.AjprotirozhodnutiuNajvyššiehosúdu SRsp.zn.8Cdo/17/2019bolapodaná
ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30.9.2021 odmietnutá pri
rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie. Najvyšší súd tiež celkom
jednoznačne uviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/171/2021 z 27.10.2021 a sp. zn. 1 Cdo/ 99/2019
z 26.1.2022, odkazujú v otázke náhrady na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8/ Cdo/17/2019, teda obe
vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej náhrade vychádzal Najvyšší súd
SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 z 31.3.2022.

3.11. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 4 zák. č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo
forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/175/2019 z 27.4.2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014

a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č.
66/2009 Z. z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák.
č. 66/2009 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol, že vecné bremeno
vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.

zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová
náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí NS SR (2Cdo/194/2018 a
8Cdo/17/2019), na ktoré nadväzujú (a potvrdzujú z nich plynúce právne závery o jednorazovej náhrade)
i ďalšie rozhodnutia NS SR (1Cdo 171/2021 z 27. októbra 2021, 1Cdo/99/2019 z 26. januára 2022,

5Cdo/175/2019 z 27.4.2022) na posudzovanú právnu vec, i odvolací súd dospel k záveru o nemožnosti
priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu zákonným vecným bremenom
podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
upraveným v zák. č. 66/2009 Z. z.. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo potom prekonané
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23.4.2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že

náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek
až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z. z..

3.12. Odvolací súd s odkazom na rozsiahly a podrobný výklad princípu právnej istoty, predvídateľnosti
rozhodnutia a doktríny legitímneho očakávania uzavrel, že v danej veci súd prvej inštancie postačujúcim

spôsobom zdôvodnil nepriznanie náhrady žalobcom poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho
súdu o jednorazovom charaktere náhrady s tým, že v danej veci úspešne vzniesol žalovaný námietku
premlčania. Poukázal na to, že otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. bola v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie ako i rozhodnutia odvolacieho súduv danej veci ustálená konštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie, a to ako náhrada jednorazová,
na uplatnenie ktorej v konaní pred súdom plynula trojročná premlčacia doba od 1.7.2009 tomu, kto bol
vlastníkom nehnuteľnosti v čase vzniku zákonného vecného bremena. Pretože žaloba bola v danom

prípade podaná až 15.8.2019, nebolo možné žalobcami uplatnený nárok priznať vzhľadom na dôvodnú
námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ).

3.13. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci k nedodržaniu/porušeniu zásady legitímneho
očakávania nedošlo. Uvedená doktrína totiž nemôže byť chápaná neobmedzene, lebo takýto jej výklad

by viedol k nemožnosti akéhokoľvek vývoja právnej teórie a judikatúry. Súd prvej inštancie v danej
veci v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 2 Základných princípov Civilného sporového
poriadku rozhodol vec v intenciách ustálenej aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, o svojom
postupe a právnych názoroch žalobcov, resp. obe strany sporu oboznámil a umožnil im argumentovať.
Rozsudok, vrátane odklonu od žalobcami poukazovaných rozhodnutí okresných a krajských súdov z
predchádzajúceho, skoršieho obdobia, vydaných v iných obdobných sporoch, odôvodnil a to zmenou či

vývojom ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

3.14. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatoval, že posudzovanie náhrady za
zákonné vecné bremeno ako opakovanej, by potom znamenalo odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. K obrane žalobcov, že priznávaním jednorazovej odplaty, resp. náhrady sa úplne

popiera účel a význam zákona č. 66/2009 Z. z., odvolací súd dodal, že bol povinný rešpektovať v
čase svojho rozhodovania platnú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ako najvyššej súdnej
inštancie všeobecného súdnictva, ktorá sa zhodla na jednorazovej náhrade, na ktorú vznikol nárok
vlastníkovipozemkukudňuúčinnostizákona,t.j.kudňu1.7.2009,atentonároksapremlčujevtrojročnej
premlčacej lehote.

3.15. Žalobcovia tvrdili, že o tom, že im patrila iba jednorazová odplata sa prvýkrát dozvedeli až z
rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto im premlčacia doba nároku na jednorazovú náhradu mohla
začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odvolací súd s takouto interpretáciou
začiatku plynutia premlčacej doby nesúhlasil s poukazom na vyššie uvádzanú judikatúru, podľa ktorej

prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku
ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z. a vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť
náhraduzavecnébremenovzákonomstanovenejlehotedotrochrokovodnadobudnutiaúčinnostitohto
zákona, t. j. od 1.7.2009. Vychádzajúc z tohto záveru, považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba zamietnutá za vecne správny, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania a aj

na to, že z obsahu spisu nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania
nebolo možné prihliadať.

3.16. Odvolací súd s odkazom na ustanovenie § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
vecné bremená vznikajú nielen písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o

dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, ale aj zo zákona v prípadoch,
v ktorých to osobitný právny predpis výslovne stanovuje, zvýraznil, že práve takýmto osobitným zákon
je aj zákon č. 66/2009 Z. z.. V tomto smere uviedol, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú
špecifickýrežimupravenýverejnoprávnymipredpismi,nazákladektorýchbolizriadené,nomajúajprvok
súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci,

ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné
vecné bremená majú tento charakter tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na
ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak špeciálne právne predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom
zákonných vecných bremien, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Zásadne teda nemožno užívať

vecné bremeno bezodplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej
opravami (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/89/2008).

3.17. Odvolací súd ďalej konštatoval, že Ústava SR určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva
- vyvlastnenie a obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. Vyvlastnenie je odňatím majetku

vlastníkovi proti jeho vôli bez časového obmedzenia, teda navždy. Nútené obmedzenie vlastníctva,
tiež spojené so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka, môže spočívať v dočasnom určení
obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv obsiahnutých v práve vlastniť majetok.
Vyvlastnenie je nenávratný zásah do vlastníctva, pri nútenom obmedzení vlastníka existuje možnosťobnovy jeho práv, ak odpadne dôvod jeho obmedzenia (Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 8/1997). Poukázal
na to, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 uviedol, že ustanovenia § 4 ods. 1
a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. označujú oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať

pozemky pod stavbami v ich vlastníctve za vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazujú
na § 151n až §151p Občianskeho zákonníka. Ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva
odôvodnené verejným záujmom, keď oprávnenie držať a užívať pozemok prislúcha nie konkrétnej
osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu (obci alebo vyššie územnému celku). Zriadenie vecného
bremena potom predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy z predchádzajúceho

spoločenského režimu k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené
stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu, a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie
územné celky. Zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno
usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Aj keď samotný zákon č. 66/2009 Z. z. neuvádza, že
vecné bremeno vzniká za náhradu, požiadavku náhrady za vecné bremeno súdy už stabilne odvodzujú
zo všeobecne uznávaných princípov, príkazu na ochranu základných práv a slobôd, teda zo základného

práva vlastniť a užívať majetok. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. je teda namieste primeraná náhrada (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR). Pri zvažovaní výšky primeranej
náhrady nie je rozhodujúca povaha verejného záujmu, kvôli ktorému je obmedzené právne postavenie
vlastníka. Zreteľ treba brať na intenzitu, rozsah a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka. V
prípade vecného bremena vzniknutého podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba vychádzať zo skutočnosti,

že vlastník pozemku pod stavbou, ktorá prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku
je fakticky obmedzený v držaní svojho majetku, v jeho užívaní a v požívaní jeho plodov a úžitkov, aj
v nakladaní alebo akejkoľvek dispozícii s ním. Inak povedané, zostalo mu iba habere v podobe tzv.
holého vlastníctva bez možnosti vykonávať akékoľvek vlastnícke oprávnenie. Rovnako treba prihliadať
na dĺžku trvania obmedzujúceho zásahu. Irelevantné ale je, že zákonodarca zrejme nepredpokladal

trvanie obmedzujúceho zásahu do konečného vysporiadania vlastníckeho vzťahu k pozemku po taký
dlhý čas, ako k nemu v skutočnosti dochádza (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/175/2019
z 27.4.2022). Pokiaľ ide o majetkové úpravy, zákonom č. 257/2022 Z. z. došlo k vyňatiu konania
o pozemkových úpravách zo zákona č. 66/2009 Z. z. a k začleneniu tohto špecifického konania
do samostatného ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb., pričom sa nastavujú jednoznačné procesné

a technické podmienky konania o pozemkových úpravách týkajúce sa preukazovania dôvodu ich
vykonania, určenia a zadefinovania žiadateľa, určenia podmienok a spôsobu začatia konania, určenia
spôsobu vyrovnania, posudzovania podmienok primeranosti vyrovnania a pod. Odstraňuje sa tak
niekoľkoročnýproblémnesúladuzákonač.66/2009Z.z.azákonač.330/1991Zb.(viďdôvodováspráva
zákona č. 257/2022 Z. z.). Vlastníci pozemkov majú zachované právo na vyporiadanie zaťaženého

pozemku zámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách (§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.),
ktoré s účinnosťou od 1.9.2022 môže iniciovať aj vlastník dotknutého pozemku (§ 2, § 6, § 7 zákona č.
330/1991 o pozemkových úpravách v znení zákona č. 257/2022 Z. z).

3.18. Odvolací súd poukázal na to, že žalobcovia boli v konaní zastúpení právnym zástupcom, ktorému

vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného
rozkazu) 15.8.2019 musel byť zrejmý a samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie
platobného rozkazu bola rozhodovacia prax súdov odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemohla
byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena. V súvislosti
k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry odvolací súd odkázal napr. na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3 Cdo/198/2017 z 19.3.2018, podľa ktorého: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne
inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho
prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej
normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po

zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych
noriem (viď aj sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 6Co/133/2022 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020,
7Cdo/20/2021)“.

3.19.Záveromodvolacísúdzdôraznil,žezákladomjehopotvrdzujúcehorozhodnutiabolaprávnaúprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, vintenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia prvoinštančného súdu nebolo potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými
sa stotožnil, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden

celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačovalo len odkázať cez § 387 ods. 2
CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

3.20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
Navrhovali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4.1. Poukázali na to, že súčasťou ich odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie boli aj podstatné
námietkytýkajúcesaporušeniaprincípuprávnejistoty,vznikuvecnéhobremena,povoleniastavbypodľa

platných právnych predpisov, rozporu s dobrými mravmi. Napriek uvedenému odvolací súd, ani súd
prvej inštancie im nedal objektívne zrozumiteľnú odpoveď na tieto špecifické argumenty žalobcov. Týmto
odvolací súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP. Preto v podanom dovolaní
opakujú túto argumentáciu. Poukázali na to, že vydania odplaty za užívanie nehnuteľností žalovanom
období sa domáhajú titulom bezdôvodného obohatenia a nie podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Majú za

to, že tento zákon nemožno v konaní aplikovať, nakoľko vecné bremeno podľa § 4 tohto zákona na
žalovaných pozemkoch nikdy nevzniklo. Zákonodarca totiž zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod
stavbou, ktorá spĺňa ďalšie zákonom stanovené kritériá. Predmetom tohto konania sú však parcely, na
ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné bremeno na žalovaných parcelách nikdy nevzniklo a
ani vzniknúť nemohlo. Skutočnosť, že park Anička je inžinierskou stavbou, žalovaný nijakým spôsobom

nepreukázal. Žalovaný nepredložil žiadne rozhodnutie, stavebné povolenie či kolaudačné rozhodnutie
ani žiaden iný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že tento park je možné považovať za inžiniersku stavbu (hoci
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného ).

4.2Napriektomu,žežalobcoviamajúzato,žetuvecnébremenozvyššieuvedenýchdôvodovnevzniklo,

toto nemohlo vzniknúť aj z ďalšieho dôvodu, nakoľko žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne
stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie týkajúce sa parku Anička, teda dôkaz o tom, že tento
park bol zriadený v súlade s právnymi predpismi. Tento park preto nespĺňa podmienku povolenia podľa
právnych predpisov (§ 4). Súd preto nemôže predpokladať, že keď ide o park, automaticky ide o legálny
park. Ak by aj teda odvolací súd mal za to, že park Anička je stavbou, jednoznačne by išlo o stavbu

nepovolenú podľa právnych predpisov, nakoľko opak preukázaný nebol. So žalobcami predloženého
dôkazu (rozhodnutia o využití územia zo dňa 15.03.1985 týkajúceho sa iného parku v Košiciach
„borovicovéhohája“,tiežpostavenéhozabývaléhorežimunacudzíchpozemkoch)nepochybnevyplýva,
že aj v prípade parku postaveného za bývalého režimu sa predpokladá vydanie stavebného povolenia. V
prípade, ak takéto rozhodnutie neexistuje nemožno hovoriť o stavbe povolenej podľa platných právnych

predpisov. Žalovaný nepredložil ani rozhodnutie o využití územia. Pozemky, ktoré sú predmetom
tohto konania nikdy neboli majetkovoprávne usporiadané, preto ani nikdy nemohlo byť (na výstavbu
parku Anička) vydané stavebné povolenie. Argument súdov o časovom odstupe (t. j. nemožnosti tieto
povoleniadohľadať)nemožnouznať,keďžežalovanývarchívenašielinérozsiahlehistorickédokumenty
(jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a

oddychu z roku 1980 a 1985 a dokonca rozhodnutie obvodného národného výboru o povolení detského
ihriska do trvalého užívania z roku 1975 ), ktoré sa mu paradoxne dohľadať podarilo. Je potom zrejmé,
že v prípade, ak by existovalo stavebné povolenie týkajúce sa parku Anička, žalovaný by ho v archíve
dohľadal a v konaní predložil. Naviac odôvodnenie rozsudku je v rozpore aj s negatívnou dôkaznou
teóriou, kedy preukázanie tvrdenia žalovaného, že išlo o stavbu povolenú, ležalo na žalovanom.

Tvrdenie súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako
oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne
námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa
bez potrebných povolení“, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je nepravdivé a v rozpore s procesným
právom. Žalobcovia totiž v priebehu konania jednoznačne namietali, že park Anička nie je povolený

podľa právnych predpisov, pričom poukazovali na to, že žalovaný nepredložil stavebné povolenie,
kolaudačné rozhodnutie ani iný dokument, z ktorého by bolo možné usudzovať povolenie tohto parku
podľa právnych predpisov. Nie je pritom podstatné ako vníma tento park verejnosť, ani to, že park je
využívaný desaťročia. Súd potom v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že riadnea dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú podľa
platných právnych predpisov. Takýto postup súdu je neprípustný. Je pritom známe, že komunistický
režim v dobe od roku 1948 až 1989 porušoval základné ľudské práva a svoje vlastné zákony a preto

nie je ničím výnimočným, že za čias bývalého režimu sa stavby užívali bez povolenia podľa platných
právnychpredpisov.Prípadnúskartáciudokumentovopovoleníužívaniatohtoparkuniejepotommožné
pričítať na ťarchu vlastníkov pozemkov. Pokiaľ súd nemal preukázané, že išlo o stavbu povolenú podľa
právnych predpisov, na základe listinných dôkazov, tak nemohol prezumovať legálnosť tejto stavby.

4.3. Súdy sa tiež priklonili k záveru, že vecné bremeno vzniklo aj na verejnej zeleni. Podľa žalobcov,
vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnej zeleni nikdy nevzniklo. Zákonodarca totiž
zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod stavbou, ktorá spĺňala ďalšie zákonom stanovené kritériá.
Predmetom tohto konania sú však parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby. Z ustanovenia §
1 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že zákonodarca priamo v zákone vymedzuje pojmové spojenie čo je
to „pozemok pod stavbou “. Týmto je iba pozemok, na ktorom stojí stavba, ktorá prešla do vlastníctva

obce podľa osobitného predpisu, a na tomto mieste sa zákonodarca v poznámke č. 1 odvoláva na
cestný zákon. Zákonodarca v tomto prípade, teda pre účely tohto zákona za stavbu nepovažuje cintorín,
športový areál alebo verejnú zeleň, nakoľko o týchto veciach hovorí v § 1 ods. 2 zákona a nie v §1
ods. 1. Ak by zákonodarca považoval za stavbu cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň v zmysle
stavebného zákona (§ 43 a ods. 3 ), tak by samotný § 1 ods. 2 nedával zmysel a bol by celkom zbytočný.

Zákonodarca teda stanovil rozdiel medzi stavbami uvedenými v § 1 ods. 1 a cintorínmi, športovým
areálom a verejnou zeleňou, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2. Táto skutočnosť tiež vyplýva z toho, že v
§ 2 ods. 1 pod spojením „vlastníkom stavby “ je poznámka č. 4, kde zákonodarca vysvetľuje čo chápe
pod pojmom stavba, keď sa odvoláva na § 43 stavebného zákona. Zákonodarca sa v tomto prípade
neodvoláva na § 43a, ale práve na § 43 stavebného zákona. Pozemkom pod stavbou je potrebné chápať

iba taký pozemok, na ktorom je postavená stavba, ktorá je spojená so zemou pevným základom. Ak
by zákonodarca chcel aby sa mala chápať stavba, tak ako je to uvedené v paragrafe 43a stavebného
zákona, tak by v poznámke odkázal na tento paragraf a nie na § 43. Zároveň by vypustil § 1 ods. 2,
nakoľko by tento nemal akýkoľvek racionálny základ. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou

zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme iba k pozemku pod stavbou užívanému
vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle tohto zákona teda vzniklo iba
k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1, a nie k takým pozemkom, na ktorých sa
nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, teda ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 tohto zákona.

V zmysle § 1 ods. 2 zákonodarca tieto veci nenazýva stavbami. Primerané vzťahovanie sa tohto zákona
aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál
alebo verejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, znamená nie rovnako,
ale vhodne, teda nie identicky ale vhodné vzťahovanie v primeranom rozsahu. Zároveň toto primerané
vzťahovanie možno použiť len na usporiadanie vlastníckych vzťahov k cintorínom a k pozemkom, ktoré

sú verejnou zeleňou alebo športoviskami. Čo sa týka pojmu „usporiadania vlastníckych vzťahov “ o
tomto citovaný zákon hovorí v § 2 a § 3, a teda pod toto slovné spojenie zákonodarca zahŕňa zámenu
pozemkov (§ 2 ods. 1) alebo vykonanie pozemkových úprav (§ 2 ods. 2, 3 a § 3 ) v súlade so zákonom
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov “ zákonodarca
nezahŕňa zriadenie vecného bremena, pričom táto skutočnosť explicitne vyplýva zo zákona. Je tak

zrejmé, že zákonodarca explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnú
zeleň, športový areál a cintoríny. Záver, v súlade s § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. primerané použitie
tohto zákona k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň sa
vzťahuje iba na „usporiadanie vlastníckych vzťahov “, a teda k právnym vzťahom, s ktorými je spojený
prechodvlastníckehopráva,atozámenapozemkovalebovykonaniepozemkovýchúprav.Kpozemkom,

na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň teda zákonodarca nezriadil právo
zodpovedajúcevecnémubremenupodľa§4ods.1citovanéhozákona.Zákonodarcatýmtozákonomlen
dal obciam a samosprávnym krajom možnosť vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých je
cintorín, športový areál alebo verejná zeleň zámenou alebo prostredníctvom pozemkových úprav. Preto
majú žalobcovia za to, že im prináleží nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a že vecné bremeno

na základe tohto zákona na parcelách, ktoré sú predmetom tohto konania nikdy nevzniklo a preto na
ich nároky nemožno aplikovať tento zákon. Rozhodnutia Najvyššieho súdu, na ktoré poukazujú súdy,
zmysle, ktorých má byť odplata za vecné bremeno vo forme jednorazového plnenia (navyše premlčaná )
sa týkajú parciel, na ktorých sa nachádzajú stavby - miestne komunikácie a nie verejná zeleň, cintorínyči športovisko. Rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré sa dotýka verejnej zelene (sp. zn. 4Cdo 52/2009),
hovorí, že ide o vydanie bezdôvodného obohatenia.

4.4. I napriek uvedenému, sa žalobcovia nestotožňujú s názorom o jednorazovej odplate. Takýto
názor považujú za nesprávny a hlavne nespravodlivý. Poukázali na to, že ku dňu účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. nemohli vedieť, že majú žiadať jednorazovú odplatu (nikde to nebolo ani nie je
napísané). V tomto smere poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 430/2021- 47
zo dňa 07.09.2021, v ktorom Ústavný súd v bode 11. uviedol, že „pokiaľ sťažovatelia argumentujú

neprípustnosťou dovolania, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.
novembra 2020, ústavný súd podotýka, že vydanie tohto uznesenia ešte neznamená, že ide o ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“. Teda i samotný ústavný súd konštatoval, že toto rozhodnutie,
aj keď ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu, hneď nepredstavuje jeho ustálenú rozhodovaciu prax. V
ďalšom žalobcovia poukázali na viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov, z ktorých vyplýva,
že odplata za vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa.

4.5. Žalobcovia tiež namietali, že zriadiť vecné bremeno zákonom (§ 4 citovaného zákona ) a tým
obmedziť vlastnícke právo priamo zákonom je v hrubom rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy slovenskej
republiky a judikatúrou Ústavného súdu (napr. PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/2000, PL. ÚS 19/09). Preto
navrhujú, aby dovolací súd použil ústavne konformný výklad. Žalobcovia majú za to, že zákonné

ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa požiadavku vedomosti o výške
primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania okamihu, v ktorom vlastník dostane primeranú
náhradu. V súčasnosti je už judikatúra jednotná v tom, že za vecné bremeno zriadené podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. patrí vlastníkom pozemkov odplata, teda ide o odplatné vecné bremeno. Definitívne
na túto otázku odpovedal Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4MCdo 2/2014. Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/2014 síce konštatoval, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je
jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, avšak v danom prípade išlo o zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a nie o zriadenie vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z. z.. Podstata rozhodnutí Najvyššieho súdu, na ktoré poukazovali súdy nižšej
inštancie v odôvodnení svojich rozhodnutí teda spočívala v tom, že priznávanie primeranej náhrady za

zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je plne prijateľný a použiteľný
aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.
z.. S týmito závermi sa však žalobcovia nestotožňujú. Súdy sa totiž nezaoberali otázkou, prečo bol
zákon č. 66/2009 Z. z. schválený a čo bolo jeho cieľom a zmyslom. Ak by odplata za vecné bremeno
mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu

vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami, a to jedno či už zámernými zmluvami alebo
pozemkovými úpravami. Takýmto výkladom sa však absolútne popiera zmysel a cieľ tohto zákona.
Takýtovýkladvediedefactokpozbaveniuvlastníckehopráva,lebovlastníkomostávaibaholévlastnícke
právo. Ak by cieľom zákonodarcu bolo zriadiť vecné bremeno s jednorazovou odplatou, nemusel by
schvaľovať osobitný zákon č. 66/2009 Z. z., ale mohol ustanovenia o vecnom bremene iba doplniť do

stavebného zákona alebo cestného zákona. Výkladom § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o jednorazovej
odplate, sa popiera zmysel prijatej právnej úpravy a súdy by odobrili nečinnosť obcí a samosprávnych
krajov a schválili ich postup. Nečinnosť obcí a samosprávnych krajov a neriešenie tohto problému, by
bolo ich víťazstvom, čo je, ale v rozpore so spravodlivosťou a ochranou vlastníckeho práva. Vlastníci
pozemkov totiž nemajú žiaden právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu

vlastníckych vzťahov. Ak potom tento zákon nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa
usporiadaniavlastníckychvzťahovkpozemkomzaťaženýchzákonnýmvecnýmbremenomaponecháva
ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov
pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže
byť v súlade s Občianskym zákonníkom, Listinou základných práv a slobôd, ani s Ústavou Slovenskej

republiky. Opakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade charakter donucujúceho
prostriedku proti vlastníkovi stavby, aby tento vysporiadal majetkové vzťahy v súvislosti s obmedzením
vlastníckeho práva vlastníka pozemku. Ak by chcel zákonodarca zriadiť vecné bremeno s jednorazovou
odplatou, tak by to bol zakotvil priamo do zákona, tak ako to urobil aj v iných prípadoch. Žalobcovia
taktiež poukázali na to, že podľa § 4 ods. 1 vecné bremeno nevzniklo na pozemkoch, ku ktorým

bolo dohodnuté s vlastníkmi pozemkov iné právo. Týmto vznikli 2 skupiny vlastníkov. Jedna skupina
vlastníkov pozemkov pod stavbami obcí a samosprávnych krajov je tá, ktorá mala k 1.6.2009 uzatvorené
nájomné zmluvy a v čase účinnosti zákona dostávala pravidelne odplatu, v podobe nájomného a to
ročne, alebo mesačne a na týchto pozemkoch vecné bremeno nevzniklo. Ak tu došlo k ukončeniu nájmu,tak vlastník mohol žiadať bezdôvodné obohatenie, a to opakovane, až pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu.
Druhá skupina vlastníkov pozemkov je tá, ktorá nemala ku dňu účinnosti zákona uzatvorené nájomné
zmluvy s obcami a samosprávnymi krajmi, a na týchto pozemkoch vzniklo zákonné vecné bremeno.

Ak títo vlastníci nepožiadali o jednorazovú odplatu za obmedzenie vlastníckeho práva do 01.06.2012,
tak mali smolu. Ak potom podľa ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, tak,
ak jedna skupina dostáva pravidelne nájomné, alebo, ak už nájom skončil a môže každý rok žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie, tak aj druhá skupina by mala dostávať pravidelne odplatu za vecné
bremeno, až do usporiadania vlastníckych vzťahov. Nemôže tu nastať dvojaká ochrana vlastníckeho

práva.Vprípadeaksaobcesprávalizodpovedneamalikudňuúčinnostizákonauzatvorenésvlastníkmi
pozemkov nájomné zmluvy, tak týmto pozemkom zákonné vecné bremeno nevzniklo a v súčasnosti
sú tieto obce povinné platiť za pozemky nájomné, prípadne bezdôvodné obohatenie. Na druhej strane
obce, ktoré boli nezodpovedné a situáciu neriešili vyhrali, nakoľko k pozemkom vecné bremeno vzniklo
a dnes môžu naďalej bezplatne užívať cudzie pozemky. Od žalobcov nemožno chcieť, aby predvídali
v roku 2009, ako bude rozhodovať Najvyšší súd po jedenástich rokoch, kedy sa ustálilo, že odplata za

zriadenie vecného bremena je jednorázová (a kedy dovtedy súdy 11 rokov priznávali toto plnenie ako
opakujúcu sa dávku). To, že zákonodarca prijal nejasný právny predpis, dokonca v rozpore s ústavou
nemôže ísť na ťarchu žalobcov. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka pritom nevyplýva, že
odplata za vecné bremeno má byť jednorazová. Je v rozpore s princípom právnej istoty, ak Najvyšší súd
po jedenástich rokoch od účinnosti zákona vyslovil právny názor, že odplata za vecné bremeno podľa

§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová, a to zvlášť, ak už bola ustálená judikatúra krajských
súdov, že táto odplata je opakujúca sa (vo forme renty ).

4.6. Pri jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena sa dá hovoriť o iluzórnej ochrane
vlastníckeho práva, a to z dôvodu existencie inštitútu premlčania. Obce sa potom v konaní bránia

premlčaním, a preto im tvrdenia o jednorazovej odplate vyhovujú. Takáto námietka premlčania je však s
prihliadnutím na nezáujem mesta usporiadať vlastnícke práva, dlhoročné bezodplatné užívanie cudzej
veci, jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Vlastníci pozemkov pod stavbami nevedeli o zákone
č. 66/2009 Z. z., nevedeli o tom, že zákon zriadil vecné bremeno na ich pozemky. Ak by aj vedeli (v
zmysle zásady právo patrí bdelým), zo žiadneho ustanovenia tohto zákona sa nedozvedeli, že si majú

požiadať o jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena, a to v premlčacej lehote počítanej odo
dňa účinnosti tohto zákona. Žalobcovia by si vedeli predstaviť jednorazovú odplatu za vecné bremeno
len vtedy, ak by táto odplata bola minimálne vo výške kúpnej ceny a pod podmienkou, že vecné bremeno
by sa zriaďovalo rozhodnutím orgánu štátnej správy na základe zákona. V takomto prípade by vlastník
pozemku vedel o zriadení vecného bremena, lebo rozhodnutie by mu bolo doručené a bolo by už na

ňom, či bude odplatu žiadať alebo nie. Ani zákonodarca nemôže zneužívať inštitút vecného bremena,
kde priamo v zákone zriadi jednorazovú odplatu v nádeji, že vlastníci sa o vecnom bremene dozvedia až
vtedy, keď už nárok na odplatu bude premlčaný a už ho nebudú môcť úspešne vymáhať. Ak by odplata
za vecné bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili
k zámenným zmluvám alebo pozemkovým úpravám, lebo pozemky môžu držať, užívať, budovať na

nich stavby, opravovať stavby a nič za to nemusia platiť, nič ich to nestojí. Naviac novela č. 257/2022
Z. z. (ktorou bol novelizovaný zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách), na ktorú odkazuje i
odvolací súd, pre vlastníkov pozemku nepriniesla žiadny nástroj, vďaka ktorému by mohli prinútiť obce a
samosprávne kraje pozemky vysporiadať. Žiadosť o jednoduché pozemkové úpravy podľa tejto novely
podáva obec alebo vyšší územný celok a nie vlastník pozemku (§ 8i ods. 1 ). Žiadateľ je navyše povinný

preukázať, že vlastník pozemku s ním odmietol uzatvoriť kúpnu alebo zámennú zmluvu, inak Okresný
úrad pozemkové úpravy nepovolí. Teda predtým, akoby vôbec prichádzali do úvahy pozemkové úpravy
je nevyhnutná aktivita obcí a vyšších územných celkov pozemky vysporiadať. To by tieto najprv museli
byť ochotné uzatvoriť kúpne, či zámenné zmluvy s vlastníkmi pozemkov. Problémom však ostáva, že
obce sú v tomto smere pasívne, nesnažia sa pozemky pod stavbami vysporiadať, keďže im užívanie

cudzieho majetku vyhovuje. Vlastníci týchto pozemkov pritom nedisponujú žiadnou schopnosťou, aby
donútili obce pozemky vysporiadať. Táto novela na súčasnej situácii vlastníkov teda nič nemení. Naviac
ani zákonodarca nepredpokladal jednorazovú odplatu, lebo cieľom zákona je to, aby sa vlastníkom
pozemkov pod stavbami stali obce a samosprávne kraje. Ak by potom obce a samosprávne kraje
zaplatili jednorazovú odplatu za vecné bremeno, tak niet dôvodu prečo by mali pristupovať pozemkovým

úpravám, k zámerným zmluvám alebo k vyvlastňovaniu. Výkladom, podľa ktorého odplata za vecné
bremeno je jednorazová, by sa celkom poprel účel, cieľ a zmysel tohto zákona.4.7. V ďalšom žalobcovia namietali, že sa súdy vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s princípom
právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní žalobcov. Žalobcovia podávali žalobu v čase
judikatúry, ktorá zastávala právny názor, že odplata za vecné bremeno je vo forme opakujúceho sa

plnenia. Vychádzali pritom z právnej istoty a legitímnych očakávaní, že odplata im patrí, lebo takto
súdy rozhodli už v predchádzajúcich konaniach. Legitímne očakávania žalobcov tak boli založené na
samotnom zákone, ktorý neupravoval, že odplata za existenciu vecného bremena má byť jednorazová,
ako aj na predchádzajúcich rozsudkoch okresných súdov, krajských súdov a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Právna úprava tohto zákona na základe týchto rozhodnutí potom založila právnu

istotu a legitímne očakávania, už pri podávaní žaloby, že súdy, ak budú aplikovať tento zákon, budú
rozhodovať podľa doterajšej judikatúry. Žalobcovia mali legitímne očakávania, že svoj majetok budú do
budúcna užívať. Štát im však užívanie znemožnil, prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. a v súlade s výkladom
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyimdefactovyvlastnilmajetok,keďžeimostaloibaholévlastnícke
právo. Preto ani Najvyšší súd nemôže po jedenástich rokov od účinnosti zákona povedať, že odplata
za vecné bremeno je jednorazová, nemôže to povedať v čase, kedy už by mohli obce vznáša námietku

premlčania, lebo by to bolo v rozpore s princípom právneho štátu a s princípom legitímnych očakávaní.
Preto jediným ústavne konformným výkladom § 4 tohto zákona je ten, že odplata za obmedzenie
vlastníckeho práva má byť opakovaná za celý čas obmedzovania vlastníckeho práva, a teda má byť vo
formerenty.Odplatazavecnébremenomábyťpretosúdmipriznávanávoformeopakujúcehosaplnenia
až do usporiadania vlastníckych vzťahov, keďže takýto záver vyplýva zo samotného cieľa zákona, z

logického, teleologického, systematického aj historického výkladu tohto zákona.

4.8. Pokiaľ ide o plynutie premlčacej lehoty, jej začiatok sa nemôže odvíjať od okamihu nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., nakoľko tento zákon vo svojom znení o odplate nehovorí vôbec nič. Ku
dňu účinnosti tohto zákona žalobcom objektívne nemohlo byť a ani nebolo známe, že majú nárok iba na

jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia lehota plynie odo dňa účinnosti zákona. O tom, že im má patriť
len jednorázová odplata, sa prvýkrát dozvedeli až v tomto konaní. Podľa ich názoru premlčacia doba
nároku na jednorazovú odplatu za užívanie nehnuteľností, nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobcovia
dozvedeli o tom, že majú nárok len na jednorazovú odplatu. „Aj v prípade, ak by došlo k premlčaniu
jednorazovej náhrady, nemôže to zakladať premlčanie nároku na náhradu opakovanú en bloc. Inak

povedané, zostane možné súdnou cestou uplatniť opakujúcu náhradu maximálne 3 roky spätne, pričom,
ak nebude oprávnený z vecného bremena budúcnosti plniť dobrovoľne, bude takúto náhradu možné
žiadať na súde opätovne za nasledujúce časové intervaly (odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu
O.. X.W. D.W., O.. Z.W. S.Q. W. O.. Ľ.W. S.G. k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL
ÚS 7/2022-11 z 11. mája 2022)“. Zákon totiž musí byť vždy vykladaný v prospech ochrany základných

práv a slobôd, teda v prospech vlastníkov. Pokiaľ zákon č. 66/2009 Z. z. v § 4 ods. 1 o odplate za
vecné bremeno mlčí, tak v súlade s princípom právneho štátu, princípov legitímnych očakávaní a v
súlade s princípom spravodlivosti, ako aj s článkom 20 ods. 4 ústavy, by malo platiť, že sa strany majú
možnosť dohodnúť na jednorazovej odplate alebo na opakujúcej sa odplate. Ak sa nedohodnú, tak
výber ma vlastník pozemku. A preto premlčacia lehota nemôže plynúť od účinnosti zákona, ale plynie od

uzatvorenia dohody, a ak sa nedohodnú, tak od okamihu, kedy si vlastník pozemku zvolí spôsob odplaty.
Žalobcovia podaním žaloby si zvolili opakujúce sa plnenie a preto ich nárok premlčaný nie je. Žalobcovia
majú za to, že vznesenie námietky premlčania žalovaným malo byť považované za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi. Podľa nich márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, keďže objektívne
nemohli vedieť, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote, keďže nemohli

vedieť aká bude rozhodovacia prax Najvyššieho súdu, ktorý prišiel s názorom o jednorazovej odplate.

4.9. Žalobcom sú síce známe rozhodnutia Najvyššieho súdu o tom, že za vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. patrí jednorazová náhrada, majú však zato, že v tomto konaní boli riešené špecifické
okolnosti prípadu, ktoré Najvyšší súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach nezohľadňoval a súdy

nižšej inštancie na ne neodpovedali. Preto za právne otázky doposiaľ neriešené dovolacím súdom, ktoré
žalobcovia odôvodnili vyššie uvádzanými tvrdeniami, označili to, či :

„1. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň?

2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba,
ktorá nie je povolená podľa platných právnych predpisov?3. Je námietka premlčania vznesená žalovaným v rozpore s dobrými mravmi? “

Žalobcovia na prvé 2 otázky odpovedali „nie“, a na tretiu „áno“.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, že súhlasí so
závermi napadnutého rozsudku a považuje ich v celom rozsahu za správne a súladné s aktuálnou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Mal za to, že sa odvolací súd dostatočne jasne
vysporiadal s otázkou, prečo bolo potrebné na žalovanú vec aplikovať zákon č. 66/2009 Z. z. a prečo

s ohľadom na to, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, nemá byť žalobcom priznaná náhrada
za zákonom zriadené vecné bremeno. Práve naopak, rozhodnutie odvolacieho súdu a závery v ňom
prijaté, sú súladné s princípom právnej istoty, na ktorý poukazujú samotní žalobcovia. Napadnutý
rozsudok netrpí vadou nedostatočného, neurčitého alebo nesprávneho rozhodnutia a jeho odôvodnenie
je správne založené práve na princípe právnej istoty. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 621/2023-39, v ktorom tento súd uviedol „vo vzťahu k namietanému

porušeniu princípu právnej istoty je nutné uviesť, že vzhľadom na niektoré rozhodnutia nižších súdov,
ktoré priznávali opakované plnenie z vecného bremena, k čomu sa pôvodne prikláňal aj krajský súd,
aj vo veci sťažovateľov existovala možnosť, že im bude priznaná táto forma náhrady. Krajský súd však
práve v súlade s princípom právnej istoty nasledoval judikatúru Najvyššieho súdu o jej jednorazovej
povahe, keďže je to práve Najvyšší súd, ktorý ma úlohu zjednocovať rozdielnu judikatúru nižších súdov

“. Žalovaný má za to, že práve odvolací súd v napadnutom rozsudku poukázal a odvolal sa na viacero
rozhodnutíNajvyššiehosúdu,ktorétvoriaustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúduvprávnejotázke
náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. (sp. zn. 2Cdo 194/2018, 8Cdo 17/2019,
1Cdo 171/2021, 1Cdo 99/2019, 5Cdo 116/2021, 7Cdo 292/2021, 7Cdo 363/2021, 4Cdo 102/2022, 2Cdo
151/2020,5Cdo175/2019).Ztýchtodôvodovpodľažalovanéhoniesúnaplnenédovolaciedôvodypodľa

§ 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, čoho sú si aj žalobcovia vedomí.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvali na svojej doterajšej dovolacej argumentácii.
Uviedli, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo 17/2019 (ako aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo
99/2019, sp. zn. 7Cdo 929/2021, sp. zn. 2Cdo 151/2020, sp. zn. 5Cdo 175/2019), na ktoré žalovaný

poukázal, pri riešení otázky priznávania náhrady za vecné bremeno vychádzali z vecného bremena k
pozemkompodstavbami,ktoré(narozdielodprejednávanejveci)bolipovolenépodľaplatnýchprávnych
predpisov. Všetky rozhodnutia dovolacieho súdu na ktoré žalovaný poukazuje teda vyžadovali pre vznik
vecného bremena povolenie stavby podľa platných právnych predpisov, prípadne aspoň existenciu
stavebného povolenia. V tomto konaní však nejde o povolenú stavbu, keďže stavebné povolenie pre

park Anička nebolo vydané. Naviac odvolací súd dokonca uviedol, že podmienkou pre vznik vecného
bremena nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu. Rozhodnutie odvolacieho súdu aj súdu
prvej inštancie je preto v priamom rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Žalobcovia sa pri
podávaní žaloby pritom opierali o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít o opakovanej
náhrade. Legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutí rovnako.

7. Súd prvej inštancie uznesením zo 14. januára 2025 č. k. K2-10C/72/2019-604 pre nezaplatenie
súdneho poplatku, dovolacie konanie voči žalobcom 4/ a 6/ zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.02.2025.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 1/, 2/, 3/, 5/, 7/, 8/, 9/ a 10/ je síce procesne
prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

9. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej

Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že akzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky,
ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP,
je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho
vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421
CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací

súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

15. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali,
že odvolací súd sa nezaoberal riadne ich tvrdeniami, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nedostatočné, ďalej namietali nesprávne právne závery.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazomsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

17. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS

105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

18. V danom prípade k tvrdeniu žalobcov, že sa odvolací súd nevysporiadal riadne s ich argumentáciou,
v dôsledku čoho majú byť jeho závery arbitrárne, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia dostatočne primeraným spôsobom vyjadril k nosným právnym záverom o vzniku

zákonného vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré
žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu patrila jednorazová náhrada, ktorú si títo mohli uplatniť do
troch rokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do 1.7.2012, ďalej o jednorázovosti poskytnutej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva týmto vecným bremenom, vychádzajúc v tomto predovšetkým so

záverov zrušujúceho dovolacieho rozhodnutia vo veci sp. zn. 8Cdo/17/2019 a podporne poukazujúc
na dovolacie rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/194/2018. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia (v bodoch 31. až 67.),
ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že vyslovené právne závery

odvolacieho súdu nie je možné považovať za celkom zjavne neodôvodnené, arbitrárne, či právne
nekonformné. To platí aj vo vzťahu k záverom, akými „zadefinoval“ odvolací súd to, že par Anička
má charakter verejne zelene a prečo. Žalobcovia preto nedôvodne argumentovali, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je arbitrárne, či nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné). Za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým
spôsobom. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní,
ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na
ktorépovažujeodvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúdu

prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

19. Zo zhora uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa

názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať
to, že žalobcovia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnili a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že žalobcovia s právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnenírozhodnutísúdovobochnižšíchinštanciínesúhlasiaanestotožňujúsasnimi,nemôžesama

osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť dovolania podľa§ 420 písm. f/ CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)
spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už

podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
žalobcovia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi
tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

21. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu
vady zmätočnosti nezistil.

22. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f/ CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP

23. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
24. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

25. Žalobcovia v dovolaní definovali 3 otázky, či „ Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009
Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, či „ Vzniklo vecné bremeno v zmysle §
4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie je povolená podľa platných
právnych predpisov a či „Je námietka premlčania vznesená žalovaným v rozpore s dobrými mravmi “ .
26. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku

kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací
súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.
27. So zreteľom na riadne nastolenie právnych otázok spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1
písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru, že
dovolaniežalobcovjevdanomprípadeprocesneprípustné.Následnepretoskúmal,čipodanédovolanie

je dôvodné (či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v predmetných právnych otázkach).
28. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich

riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k

pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").30. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve
cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do

vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.
31. Závery odvolacieho súdu v prvej nastolenej otázke vychádzali z názoru, že „ na dotknutých
pozemkoch sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou (a
zároveň povolenou) stavbou - oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb. Išlo
teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. a keďže nebolo sporné, že táto verejná zeleň

- park Anička na daných pozemkoch prešiel do vlastníctva obce (žalovaného) podľa zák. č. 138/1991
Zb., vzniklo tu zákonné vecné bremeno (§ 4 ods. 1)“ Aj pre prípad, že by park Anička nebolo možné
považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., bol odvolací súd názoru, že „ by išlo
o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorá prešla do vlastníctva obce podľa zák. č.
138/1991 Zb. a teda za primeraného použitia (aplikácie) tohto zákona aj na pozemky podľa § 1 ods. 2, by
tu rovnako vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.“. Zároveň bol odvolací

súd názoru, že „primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť
iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného
vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona“.
31.1. Odvolací súd v tomto smere poukázal na to, že „usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2
zák. č. 66/2009 Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou

zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho
usporiadania vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v
zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zákona tak, že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno. Niet
preto podľa odvolacieho súdu „žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania
vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák.

č. 66/2009 Z. z., a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods.
1 cit. zákona“. Odvolací súd dodal, že „ nakoľko zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona upravil primerané
použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň,
postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a
teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na

ktorých sa nachádza stavba“. Odvolací súd bol preto zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že aj vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných zákonom
stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák.
31.2. Inými slovami povedané, odvolací súd mal v prvom rade za to, že park Anička (verejná zeleň) je
inžinierskou stavbou (§ 43a zák. č. 50/1976 Zb.), ktorá bola povolená a preto tu v prospech žalovaného

vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákon a č. 66/2009 Z. z., avšak aj v prípade, že by táto
„verejná zeleň“ nebola považovaná za takúto stavbu, mal odvolací súd za to, že by tu rovnako vzniklo
zákonné vecné bremeno (§ 4 ods. 1) a to v dôsledku primeranej aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z. aj vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, pričom takéto usporiadanie práv (v podobe
vzniku zákonného vecného bremena) ust. § 4 ods. 1 nevylučovalo.

32. Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu predovšetkým ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009
Z. z. považuje najvyšší súd za správnu a právne konformnú.
32.1. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že žalobcovia prioritne vylučujú aplikáciu zákona č.
66/2009 Z. z. na posudzovaný prípad, nakoľko podľa nich „vecné bremeno podľa § 4 tohto zákona
na žalovaných pozemkoch nikdy nevzniklo, keďže zákonodarca upravil zriadenie (vznik) takéhoto

vecného bremena len k pozemkom pod stavbou, ktorá spĺňa ďalšie zákonom stanovené kritériá. Podľa
žalobcov predmetom tohto konania sú však parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda
vecné bremeno na žalovaných parcelách nikdy nevzniklo a ani vzniknúť nemohlo. Skutočnosť, že
park Anička je inžinierskou stavbou, žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaný nepredložil
žiadne rozhodnutie, stavebné povolenie či kolaudačné rozhodnutie ani žiaden iný dôkaz, ktorý by

potvrdzoval, že tento park je možné považovať za inžiniersku stavbu (hoci dôkazné bremeno v tomto
smere zaťažovalo žalovaného)“. Inými slovami žalobcovia aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. (ako takého)
vylučujú z dôvodu, že „verejná zeleň“ (za ktorú možno považovať aj park Anička) nie je stavbou
(ani stavbou inžinierskou podľa § 43a stavebného zákona - opak žalovaný v konaní nepreukázal),
pričom cit. zákon upravuje zriadenie vecného bremena len vo vzťahu k takým pozemkom, na ktorých

sa nachádza stavba. Pre prípad, že by uvedený park stavbou bol, žalobcovia v ďalšom namietali,
že by išlo o stavbu nepovolenú, nakoľko žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne stavebné
povolenie, ani územné rozhodnutie týkajúce sa parku Anička, teda dôkaz o tom, že tento park bol
zriadený v súlade s právnymi predpismi (a preto tento park nespĺňa podmienku povolenia podľa § 4ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.). Žalobcovia mali tiež za to, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu
v zmysle tohto zákona teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1,
a nie k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, teda

ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 tohto zákona. V zmysle § 1 ods. 2 zákonodarca tieto veci nenazýva
stavbami.Primeranévzťahovaniesatohtozákonaajnausporiadanievlastníckychvzťahovkpozemkom,
na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva
obce podľa osobitného predpisu, znamená nie rovnako, ale vhodne, teda nie identické, ale vhodné
vzťahovanie sa v primeranom rozsahu. Zároveň toto primerané vzťahovanie možno použiť len na

usporiadanie vlastníckych vzťahov k cintorínom a k pozemkom, ktoré sú verejnou zeleňou alebo
športoviskami. Čo sa týka pojmu „usporiadania vlastníckych vzťahov “ o tomto citovaný zákon hovorí
v § 2 a § 3, a teda pod toto slovné spojenie zákonodarca zahŕňa zámenu pozemkov (§ 2 ods. 1)
alebo vykonanie pozemkových úprav (§ 2 ods. 2, 3 a § 3 ) v súlade so zákonom č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov“ zákonodarca nezahŕňa zriadenie
vecného bremena, pričom táto skutočnosť explicitne vyplýva zo zákona. Je tak zrejmé, že zákonodarca

explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnú zeleň, športový areál
a cintoríny. Záver, v súlade s § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. primerané použitie tohto zákona
k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň sa vzťahuje iba
na „usporiadanie vlastníckych vzťahov “, a teda k právnym vzťahom, s ktorými je spojený prechod
vlastníckeho práva, a to zámena pozemkov alebo vykonanie pozemkových úprav. K pozemkom, na

ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň teda zákonodarca nezriadil právo
zodpovedajúcevecnémubremenupodľa§4ods.1citovanéhozákona.Zákonodarcatýmtozákonomlen
dal obciam a samosprávnym krajom možnosť vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých je
cintorín, športový areál alebo verejná zeleň zámenou alebo prostredníctvom pozemkových úprav. Preto
majú žalobcovia za to, že im prináleží nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a že vecné bremeno

na základe tohto zákona na parcelách, ktoré sú predmetom tohto konania nikdy nevzniklo a preto na
ich nároky nemožno aplikovať tento zákon“.
32.2. Možno teda zhrnúť, že žalobcovia aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na danú vec vylučujú s
odôvodnením, že:
1/ verejnú zeleň (park Anička) nemožno v danom prípade považovať za stavbu (ani inžiniersku), čím

tento pozemok nespĺňa kritériá podľa § 1 ods. 1 (kedy sa tento zákon vzťahuje len na pozemky na
ktorých je stavba),
2/ ak by sme aj pripustili, že ide o stavbu, táto nebola povolená (a teda nespĺňa kritéria pre vznik vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 cit. zákon),
3/ ak by sme pripustili, že ide o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 tohto zákona, primerané použitie tohto

zákona aj na „verejnú zeleň“ neumožňuje usporiadať tieto vzťahy inak, než len uzavretím zámennej
zmluvy, príp. pozemkovými úpravami podľa zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 zák. č. 66/2009 Z. z.), resp.
toto primerané použitie zákona č. 66/2009 Z. z. neumožňuje zriadenie vecného bremena v takýchto
prípadoch.
32.3. S uvedeným preto súvisí aj vyriešenie prvej nastolenej otázky a to, či „Vzniklo vecné bremeno v

zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň“.
33. Zákon č. 66/2009 Z. z. je špeciálny právny predpis a jeho prijatie bolo vyvolané potrebou vo
verejnom záujme zabezpečiť obciam, mestám a vyšším územným celkom právny rámec umožňujúci
im nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom pod stavbami, ktoré na ne štát delimitoval bez akéhokoľvek
právneho vzťahu k týmto pozemkom. Zámerom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny

vzťah k takýmto pozemkom priamo zo zákona - zriadením vecného bremena a to do času definitívneho
usporiadania vlastníckych vzťahov. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je vymedzené, na
ktoré pozemky sa zákon č. 66/2009 Z. z. vzťahuje. Pre jeho aplikáciu sú rozhodujúce dve podmienky:
stavba vo vlastníctve obce nachádzajúca sa na pozemku a spôsob nadobudnutia stavby delimitáciou
zo štátu na obec. Čo je stavba, definuje § 43 stavebného zákona. Členenie stavieb je uvedené v §

43a a nasl. stavebného zákona. História procesu prechodu vlastníctva majetku štátu na obce, vrátane
príslušnej právnej úpravy, je uvedená v dôvodovej správe k zákonu č. 66/2009 Z. z. Zákon č. 66/2009
Z. z. sa teda vždy bude vzťahovať na pozemok pod stavbou - zastavaný stavbou nadobudnutou obcou
delimitáciou, bez ohľadu na to, o aký druh stavby ide, teda pozemné stavby i inžinierske stavby.
Nevzťahuje sa však na usporiadanie vlastníctva k pozemkom pod stavbami, ktoré obec nadobudla

akýmkoľvek iným spôsobom (kúpou, darovaním a pod.), ani na pozemky, ktoré obec v budúcnosti
plánuje využiť na svoje stavebné alebo iné aktivity. Zákon č. 66/2009 Z. z. sa primerane použije i na
pozemok(resp.nausporiadanievlastníckychvzťahovkpozemkom),ktorýsíceniejezastavanýstavbou,
ale je na ňom umiestnený cintorín (okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví), športový areál alebo verejnázeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného
predpisu.
33.1. Nakoľko v danom prípade súdy nižších inštancií (prioritne) prijali záver, že daný park (park Anička)

je inžinierskou stavbou, je nesporné, že za splnenia ďalších predpokladov (t. j. že išlo o stavbu povolenú)
by v prvom rade do úvahy prichádzala aplikácia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a teda i vznik vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 cit. zákona. Avšak žalobcovia v tomto smere prioritne tvrdia, že daný park
nie je stavbou (ani inžinierskou) a práve preto je tu vylúčená akákoľvek aplikácia právneho predpisu
č. 66/2009 Z. z. Práve z tohto dôvodu formulovali prvú dovolaciu otázku a teda či mohlo „vzniknúť

vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. aj na takých pozemkoch, na ktorých sa nachádza
výlučne verejná zeleň (ktorá nie je stavbou)“. Inak povedané, či tu mohlo vzniknúť vecné bremeno za
primeraného použitia tohto zákona (podľa § 1 ods. 2).
33.2. V tomto smere potom dovolací súd uvádza, že „verejná zeleň“ môže mať podobu buď stavby
(inžinierskej stavby v podobe oddychového parku podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona),
alebo podobu stavby nemá (a ide len o pojem územného plánovania, kedy za zeleň možno považovať

„vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej
krajine“ (§ 139a ods. 9 stavebného zákona účinného k 1.7.2009). Aj z komentára ASPI k § 1 ods.
2 vyplýva, že „...Toto ustanovenie sa má vzťahovať len na majetkovoprávne usporiadanie vlastníctva
pozemkov (okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví), na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál
alebo verejná zeleň. V dôvodovej správe k zákonu č. 66/2009 Z. z. je ohľadom tejto problematiky

uvedené len: „Primerane podľa tohto zákona budú môcť byť usporiadané aj pozemky, na ktorých sa
nachádza cintorín, športový areál vo vlastníctve obce alebo verejná zeleň. Podľa zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obce pri výkone samosprávy zabezpečujú, okrem
iného, aj správu a údržbu verejnej zelene, výstavbu, údržbu a správu športových zariadení a obecného
cintorína. Areály cintorínov (vrátane plôch zelene), kryté i nekryté športové areály (vrátane plôch zelene),

ale i samotné plochy zelene - sady, parky, sú (tiež) stavby, teda pozemky pod nimi (vrátane priľahlých
plôch) sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Napríklad stavby sadov a parkov sú inžinierske
stavby, ktoré sú vo svojej podstate plochami zelene s rôznymi prvkami napr. parkovej architektúry,
mobiliáru atď. Pre právne posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené
v stavebnom zákone, nie názov stavby. V niektorých prípadoch sú teda i plochy zelene považované

za samostatnú stavbu, v niektorých prípadoch prináležia k inej stavbe, v ďalších prípadoch existujú
nezávisle od stavieb a ani nie sú považované za stavbu. Zrejme tým, že zákonodarca pri koncipovaní
ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vychádzal z výkonu (niektorých) samosprávnych činností
obce, došlo k duplicitnému zahrnutiu týchto stavieb ako kritéria pre usporiadanie vlastníctva pozemkov
pod nimi. Výnimkou je len nijako nešpecifikovaná verejná zeleň, čo môže viesť k svojvoľnej, extenzívnej

aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z. Toto ustanovenie je nesystémovo vložené do zákona č. 66/2009 Z. z.
Nie je zrejmé, čo mal zákonodarca na mysli týmto samostatným odsekom 2, ktorý má zakladať dôvod
na primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z., a v čom má spočívať uvedená primeranosť. Nie je
zrejmé, čo navyše oproti § 1 ods.1 má byť do § 1 ods. 2 zahrnuté, čo má byť zahrnuté pod verejnú
zeleň na účely zákona č. 66/2009 Z. z. a ako by musela byť zistiteľná, zadefinovaná, aby bol dôvod na

postup podľa zákona č. 66/2009 Z. z. - t. j. nútene odňať vlastnícke právo k pozemku. Odpoveď na tieto
otázky nedáva ani dôvodová správa. V tomto stave je ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z
vo vzťahu k pozemkom pod stavbami (vrátane k nim priľahlým plochám, na ktorých môže byť aj verejne
prístupná zeleň) bezpredmetné, keďže uvedené pozemky sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. a vo vzťahu k pozemkom pod nijako nešpecifikovanou verejnou zeleňou je predmetné ustanovenie

nevykonateľné. Jeho prípadnou aplikáciou na pozemky pod voľne rastúcou, resp. vysadenou a voľne
prístupnou zeleňou, ktoré nie sú ani len priľahlou plochou k nejakej delimitovanej stavbe, by s veľkou
pravdepodobnosťou mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do vlastníckeho práva vlastníka pozemku. V
záujmeochranyvlastníckychprávjepretožiadúceustanovenie§1ods.2zákonač.66/2009Z.z.celkom
vypustiť, alebo ho precizovať, aby nemohlo dôjsť k svojvoľnému zásahu do vlastníckeho práva, napr. aby

zákon č. 66/2009 Z. z. nemohol byť použitý na akýkoľvek neoplotený zatrávnený pozemok súkromného
vlastníka a pod. Ani pre obce, ani pre vlastníkov pozemkov nie je žiadúci stav právnej neistoty, keď
právna úprava neobsahuje jasné kritériá, zvlášť v tomto prípade, teda keď má byť dôsledkom aplikácie
zákona č. 66/2009 Z. z odňatie vlastníctva pozemku. Zeleň je (na účely stavebného zákona) v § 139a
ods. 9 stavebného zákona definovaná ako vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí,

ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej krajine. Plochy zelene je možné zistiť napr. zo záväznej
časti územného plánu obce, v ktorom sú vymedzené aj funkcie tejto zelene, napr. verejne prístupné
záhrady, sady, parky, aleje s relaxačnou funkciou, sprievodná zeleň pozemných komunikácií s izolačnou
a ochrannou funkciou atď. Určitým východiskom by teda mohol byť územný plán. Problémom, ktorýbude potrebné vyriešiť však zostávajú menšie obce, keďže obce s počtom obyvateľov menším ako 2
000 naďalej nemusia mať územný plán. Nápomocná by mohla byť aj definícia verejného priestranstva,
zavedená s účinnosťou od 1. apríla 2018 do § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

Treba však mať na pamäti, že tieto „podklady“ neboli koncipované na účely zákona č. 66/2009 Z. z.
Na účely odňatia vlastníctva je na mieste samostatne stanoviť jasné zákonné kritériá. Za súčasného
stavu právnej úpravy je preto rozumnejšie zvoliť obozretný a reštriktívny prístup k aplikácii zákona č.
66/2009 Z. z., t. j. aplikovať ho len na pozemky zastavané delimitovanými stavbami a na pozemky (na
ktorých môže byť i zeleň), ktoré sú k nim priľahlými plochami, teda podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009

Z. z. Význam ochrany prírody je nespochybniteľný. Obec je o. i. orgánom ochrany prírody, orgánom
územného plánovania i stavebným úradom. Má teda k dispozícii silné oprávnenia, ktorými vie pri ich
dôslednom uplatňovaní zabezpečiť, aby na pozemkoch v jej vlastníctve, ani na cudzích pozemkoch
nedošlo k odstraňovaniu, alebo k devastácii zelene neprípustnými činnosťami, alebo predimenzovanou
zástavbou a pod.“.
33.3. V danom prípade potom dovolatelia (pri prvej nastolenej otázke) žiadajú odpoveď na otázku, či

vecné právo mohlo vzniknúť (podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.) aj k takým
pozemkom, na ktorých sa nenachádza stavba, resp. sa nich nachádza iba „verejná zeleň“, ktorá nie
je stavbou. V tomto smere sa potom dovolací súd plne stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, podľa
ktorého„nietžiadnehorozumnéhodôvodu,prečobydočasutrvaléhousporiadaniavlastníckychvzťahov
nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a

prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.
Nakoľko zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba“.

Odvolací súd bol preto zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že aj vo vzťahu k pozemkom, na
ktorýchsanachádzaverejnázeleň(ktorábynebolastavbou),tedavznikloposplneníostatnýchzákonom
stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák..
33.4. K tomuto dovolací súd potom iba dodáva, že kým podľa § 1 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. (po splnení ďalších podmienok akými sú povolenie (oprávnenosť) stavby, prechod

stavby do vlastníctva obce podľa zák. č. 138/1991 Zb., stavby neslúžiace na podnikateľské účely) vzniká
zákonné vecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá má povahu stavby (predovšetkým inžinierskej stavby
podľa § 43a stavebného zákona - oddychový park), podľa § 1 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. zase vzniká takéto vecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá povahu stavby nemá. V
tomto prípade sa potom nevyžaduje aj povolenosť stavby podľa platných právnych predpisov, keďže tu

o stavbu v právnom zmysle nejde (preto sa v tomto smere uplatňuje „len“ primeraná aplikácia zákona
č. 66/2009 Z. z.). Inak povedané, aj v prípade verejnej zelene (ktorá nie je stavbou) tu vzniká až do
trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov, zákonné vecné bremeno v dôsledku primeranej aplikácie
§ 4 ods. 1 (s tým, že sa tu nevyžaduje „povolenosť“ stavby, keďže v tomto prípade zeleň za stavbu
považovať nemožno). Samozrejme je potrebné rešpektovať zužujúci výklad tohto ustanovenia (§ 1

ods. 2), a vec vyhodnocovať podľa individuálnych okolností toho - ktorého prípadu tak, aby tu zároveň
nedochádzalo k neprípustnému zásahu do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, napr. aplikáciou cit.
ustanovenia aj na pozemky pod voľne rastúcou, resp. vysadenou a voľne prístupnou zeleňou, ktoré nie
sú ani len priľahlou plochou k nejakej delimitovanej stavbe, a teda neumožniť, aby ustanovenie § 1 ods. 2
zákona č. 66/2009 Z. z. bolo aplikovateľné (bez ďalšieho) na akýkoľvek neoplotený zatrávnený pozemok

súkromného vlastníka (a teda je potrebné pre vyhodnotenie, či je možné v tej ktorej veci aplikovať § 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. vychádzať z požiadavky účelnosti využívania tejto zelene - t. j. malo by
ísť predovšetkým o také plochy zelene, ktoré svojou povahou slúžia potrebám verejnosti, obyvateľom
obce, mesta; uvedené je zvýraznené pojmom „verejná“ zeleň - pozn. dovolacieho súdu). V okolnostiach
danej veci potom išlo práve o takýto prípad, kedy park Anička slúži predovšetkým pre potreby verejnosti

(obyvateľom mesta Košice) ako oddychový park (nejde tu teda o nevyužívaný zatrávnený pozemok
súkromného vlastníka). Z týchto dôvodov je aj dovolací súd názoru, že ak by aj daný park Anička nebol
považovaný za stavbu (inžiniersku), išlo by o tzv. „verejnú zeleň“ podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.
z., ku ktorej rovnako vzniklo vecné bremeno (podľa § 4 ods. 1) z dôvodu primeraného použitia zákona č.
66/2009 Z. z.. (pričom táto primeranosť sa vzťahovala nielen k samotnej možnosti vzniku tohto vecného

bremena, t. j. možnej aplikácie § 4 ods. 1 aj na takúto „verejnú zeleň“, ale aj k požiadavke „povolenosti
stavby“, ktorú vzhľadom na charakter tejto zelene ako „nestavby“, nebolo v danom prípade potrebné
mať za splnenú).33.5. Rovnako sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že niet rozumného dôvodu, prečo
by toto „primerané použitie zákona č. 66/2009 Z. z. aj na verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2“ neumožňovalo
(až do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov) vznik tohto vecného bremena podľa § 4 ods.

1, resp. by umožňovalo len uzavretie zámennej zmluvy alebo vykonanie inej pozemkovej úpravy (teda
umožňovalo by len aplikáciu § 2 zák. č. 66/2009 Z. z.). Aj dovolací súd zastáva názor, že zákonodarca
tým, že v § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim

pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.
Naviac, tak ako už uviedol i odvolací súd, ustanovenie § 4 ods. 1 nevylučuje vznik vecného bremena vo
vzťahu k pozemkom definovaným v § 1 ods. 2 tohto zákona.
33.6. V tomto smere dovolací súd zvýrazňuje, že vecné bremeno tu vzniklo už dňom účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. , t. j. vzniklo dňom 1.7.2009), a teda postup podľa § 2 cit. zákona (t. j. možnosť
uzavretia zámennej zmluvy príp. inej pozemkovej úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb.) tu prichádzal

až následne (až po vzniku vecného bremena). Inak povedané, najskôr (ako dočasné riešenie) tu vzniklo
vecné bremeno (k 1.7.2009) a až následne po účinnosti tohto zákona bolo možné pristúpiť k trvalej
úprave vzťahov v podobe možnosti zámeny pozemkov alebo inej pozemkovej úpravy. Preto sa nemožno
stotožniť s názorom žalobcov, že jediným spôsobom usporiadania vzťahov (v prípade verejnej zelene
podľa § 1 ods. 2) je len zámena pozemkov alebo iná pozemková úprava (nie však vznik vecného

bremena), a to práve preto, že postup podľa § 2 zákona č. 66/2009 Z. z. (ako trvalé usporiadanie
vzťahov) prichádzal do úvahy až po vzniku vecného bremena (ako dočasného riešenia usporiadania
vzťahov), ku vzniku ktorého došlo už okamihom účinnosti tohto zákona. Inak tiež povedané, trvalé
usporiadanie vzťahov nemôže predchádzať jeho dočasnej úprave, ku ktorej došlo okamihom samotnej
účinnostizákonač.66/2009Z.z.. Možnotakuzavrieť,žeakkudňu1.7.2009nebolivzťahykpozemkom,

na ktorých sa nachádzala „verejná zeleň“ usporiadané napr. nájomnou (príp. inou užívacou) zmluvou,
vzniklo tu k danému dňu zákonné vecné bremeno ako dočasné riešenie, a až následne bolo možné
pristupovať k trvalému riešeniu týchto vzťahov formou zámeny pozemkov alebo prostredníctvom inej
pozemkovej úpravy (tieto trvalé úpravy potom teda mohli usporadúvať len vzťahy k pozemkom, ktoré
už boli zaťažené zákonným vecným bremenom). Ak potom obce (mestá) odmietajú pristúpiť k trvalému

usporiadaniu vzťahov, jediným do úvahy prichádzajúcim riešením je zrejme potom iba prípadný postup
podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to podanie návrhu na zrušenie takéhoto vecného
bremena (v ktorom konaní by bolo možné riešiť napr. otázku, či povinný z vecného bremena je i naďalej
povinný trpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu až do vykonania pozemkových úprav
v príslušnom katastrálnom území, ak k nim oprávnený subjekt nehodlá pristúpiť).

33.7. Aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 118/2023 konštatoval, že „ Konkrétny postup
týkajúci sa jednoduchých pozemkových úprav vykonávaných na usporiadanie vlastníckych a užívacích
pomerov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je
aktuálne upravený v § 8i zákona č. 330/1991 Zb. V § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je upravené zákonné
vecné bremeno, ktoré vzniká na pozemkoch pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva obcí a vyšších

územných celkov. Z odseku 2 tohto ustanovenia vyplýva, že zákonné vecné bremeno je dočasné
riešenie, a to pokiaľ nedôjde k pozemkovým úpravám v príslušnom katastrálnom území. Je teda zrejmé,
že obce alebo vyššie územné celky sa mohli a mali odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j.
od 1. júla 2009, zamerať na usporiadanie vzťahov k pozemkom pod ich stavbami. Tento zákon im dal
konkrétne možnosti, ako tieto právne vzťahy usporiadať. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.

z. nie je mienené na trvalé usporiadanie vzťahov k pozemkom pod stavbami obcí a vyšších územných
celkov. Zmyslom tohto zákona je upraviť spôsob ako vlastníkom pozemkov pod stavbami obcí a vyšších
územných celkov poskytnúť adekvátnu náhradu za ich pozemok (zámenou alebo spôsobom podľa
zákona č. 330/1991 Zb.). Obec má v zmysle § 8i zákona č. 330/1991 Zb. právo iniciovať konanie o
pozemkových úpravách, prípadne sa môže s vlastníkom dohodnúť aj inak. Tieto možnosti jej príslušná

právna úprava ponúka účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. už od 1. júla 2009“. Aj z uvedeného
potom vyplýva, že právo na trvalé usporiadanie vzťahov k pozemkom pod stavbami (či už zámenou
pozemkov alebo inou pozemkovou úpravou podľa § 2) bolo možné realizovať až od 1.7.2009, pričom do
ich realizácie tu ako dočasné riešenie (samozrejme za podmienky neexistencie iného vzťahu k pozemku
ku dňu účinnosti zákona) slúži práve vznik vecného bremena (proces uzatvárania zámennej zmluvy, ako

aj iniciovanie konania o pozemkovej úprave si vyžaduje určitý časový úsek, a teda dovtedy sú takéto
pozemky zaťažené zákonným vecným bremenom, ktoré tu vzniklo už dňom 1.7.2009).
33.8. S poukazom na uvedené, možno na prvú dovolaciu otázku žalobcov, či „ Vzniklo vecné bremeno
v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (s ohľadomna tvrdenie žalobcov, že sa nejedná o stavbu), odpovedať tak, že „aj v prípade „verejnej zelene podľa §
1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.“, ktorá nie je stavbou podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo
k 1.7.2009 (ako dočasné riešenie) vecné bremeno v prospech jej vlastníka, ktorým je obec (mesto), ak

táto prešla do jej vlastníctva podľa osobitného predpisu, a to titulom primeraného použitia zákona č.
66/2009 Z. z. (teda i jeho ustanovenia § 4 ods. 1), avšak samotný vznik tohto vecného bremena bude
tiež závisieť od skutočnosti, na aký účel je táto zeleň aj využívaná (t. j. malo by ísť predovšetkým o
také plochy zelene, ktoré svojou povahou slúžia potrebám verejnosti, obyvateľom tejto obce (mesta);
čo je zvýraznené pojmom, že musí ísť o „verejnú“ zeleň) V takýchto prípadoch sa splnenie požiadavky

„povolenosti stavby podľa § 4 ods. 1 nevyžaduje“.
33.9. Pri riešení tejto dovolacej otázky, súdy nižších inštancií vec správne právne posúdili a preto
dovolací súd dovolanie žalobcov v tejto časti ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).
34. Pokiaľ ide o druhú otázku, táto (s ohľadom na vyššie uvedené) je potom otázkou hypotetickou,
keďže samotní žalobcovia a priori vylučovali aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na prípady akejkoľvek
„verejnej zelene“ z dôvodu, že nešlo o stavbu (t. j. mali zato, že tento zákon bolo možné aplikovať len v

prípadoch stavieb na pozemkoch, za ktoré verejnú zeleň nepovažovali) a zároveň vylučovali prípadný
vznik tohto vecného bremena aj v prípade verejnej zelene (podľa § 1 ods. 2) primeranou aplikáciou §
4 ods. 1. Rovnako žalobcovia takto formulovanou otázkou (t. j. otázkou, či „Vzniklo vecné bremeno v
zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie je povolená podľa
platných právnych predpisov“) nastolili len „všeobecnú situáciu“ (bez jej zohľadnenia a konkretizácie

na danú vec) a to, či stavba na pozemku ku ktorému vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4
ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. musí byť povolenou stavbou. Na takto (vo všeobecnosti položenú otázku,
nezohľadňujúcu charakter stavby v konkrétnom prípade, resp. povahu verejnej zelene) dáva potom
odpoveď samotné ustanovenie § 4 ods. 1 podľa ktorého „ ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku

pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok“. V danom prípade však
mala byť otázka nastolená tak, či „ v prípade verejnej zelene, ktorá by spĺňala charakter stavby podľa

§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. (v danom prípade by bola inžinierskou stavbou ako oddychový park
- hoci práve žalobcovia charakter parku Anička ako inžinierskej stavby paradoxne sami vylučujú) sa
pre vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona vyžadovala jej povolenosť podľa platných
právnych predpisov?“
34.1. V danej veci potom súdy nižších inštancií vychádzali z toho, že park Anička (verejná zeleň) je

inžinierskoustavboupodľa§43aods.3písm.p/stavebnéhozákonaazároveň,žeišloostavbupovolenú
(išlo o právne posúdenie charakteru verejnej zelene, resp. parku Anička a jeho oprávnenosti ako stavby).
Preto mohli žalobcovia v tomto smere namietať len nesprávne právne posúdenie týchto otázok a
dovolaciu otázku formulovať tak, či možno „park Anička ako verejnú zeleň“ vôbec považovať za stavbu
v právnom zmysle slova, a ak áno, či odvolací súd (resp. súdy nižších inštancií) vec správne právne

posúdili, keď túto považovali za stavbu oprávnenú (povolenú podľa platných predpisov) a teda či stavba
„parkAnička“bolsúčasnestavboupovolenoupodľaplatnýchpredpisov.Žalobcamivovšeobecnejrovine
formulovaná otázka, či sa na vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vyžaduje,
aby išlo o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, nezodpovedala jej vymedzeniu podľa
§ 432 až § 435 CSP, nakoľko na jej riešení odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Odvolací súd

totiž neprijal záver, že by vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj k
„nepovolenej“ stavbe, (práve naopak) mal za to, že musí ísť o stavbu povolenú, pričom v danom prípade
mal túto skutočnosť (zhodne so súdom prvej inštancie) riadne preukázanú.
34. 2. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 CSP).
Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý
z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje

uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad,
v ktorom súd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok
niečoho v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP (aj v tejto súvislosti
viď 1VCdo/2/2017). Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovaniesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.
34. 3. Ako už bolo uvedené odvolací súd na žalobcami formulovanej druhej dovolacej otázke, či „ Vzniklo

vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá
nie je povolená podľa platných právnych predpisov“, nezaložil svoje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť
nesprávne, keďže aj odvolací súd mal za to, že vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 tu môže vzniknúť
len k „povolenej stavbe“, za ktorú potom inžiniersku stavbu „parku Anička“ aj považoval. Žalobcovia tak
túto svoju otázku založili na takom skutkovom závere, z ktorého odvolací súd nevychádzal (a nezistil).

Odvolací súd teda nekonštatoval, že by stavba parku Anička bola nepovolenou stavbou a napriek tomu
by k nej vzniklo podľa § 4 ods. 1 vecné bremeno (kedy iba takýto záver by umožňoval prípustnosť danej
dovolacej otázky), ale odvolací súd naopak vychádzal zo skutkového stavu, že nemal pochybnosti o
tom, že tento park bol povolenou stavbou, hoci sa nezachovali o ňom konkrétne stavebné a užívacie
povolenia (tento záver však bolo možné podľa odvolacieho súdu vyvodiť aj z iných dobových listín) a
preto k nemu vecné bremeno vzniklo. Z týchto dôvodov nebola potom otázka, či vecné bremeno podľa

§ 4 zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj k nepovolenej stavbe, namieste, keďže na závere, že
by tomu tak mohlo byť, odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Otázky na ktorých svoje rozhodnutie
založil boli potom tie, že aj park Anička bolo možné považovať za stavbu (inžiniersku) ako aj, že táto
bola zároveň stavbou povolenou. Preto ak žalobcovia chceli tieto závery dovolaním (podaným podľa §
421 CSP) napadnúť, mali ich dovolacie otázky skôr smerovať k tomu, či skutočne v danom prípade išlo

o stavbu, a či táto bola stavbou povolenou (t. j. či boli v tomto smere správne právne závery odvolacieho
súdu).
34.4. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolateľ v tejto časti dovolania nevymedzil uplatnený dovolací dôvod
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dovolanie v tejto časti podľa § 447 písm. f/ CSP
odmietol.

35. Nad rámec uvedeného dovolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie „povolenosť“ parku
Anička vyvodil z listín - a to zo všeobecnej časti Jednostupňového projektu kanalizácie stokovej pre
PKO Košice, vypracovaného v máji 1968, z rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby
Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z 1.9.1975, zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu
Košice, vypracovaného organizáciou Stavoprojekt z októbra 1980, zo Štúdie súboru stavieb Parku

kultúry a oddychu Košice, z novembra 1985, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice, vrátane projektového
nákresu celkovej situácie PKO Košice, zo sprievodnej správy Štúdie súboru stavieb PKO - Košice
pre vyhodnotenie záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu z novembra 1985, s tým, že mal nimi
za preukázané, že „park Anička svojou povahou predstavuje verejnú zeleň, bol a je voľne prístupný
verejnosti a takto je aj vnímaný od počiatku jeho výsadby. Poukázal na to, že verejná zeleň bola od roku

1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania
ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. V parku Anička ide o pozemky ako plochy
verejnej zelene porastené trávnatým porastom a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií pre
peších a cyklistov, ale z pohľadu účelu, na ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejná zeleň
ako súčasť stavby PKO Anička na športovorekreačné využitie“. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal

na to, že žalovaný síce nepredložil žiadne stavebné povolenie, či územné rozhodnutie pre samotný park
Anička, avšak z listinných dôkazov o postupnom budovaní PKO Anička, a jeho súčastí, počnúc rokom
1968, bolo dostatočne zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO
Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a
športovú činnosť. O stavbe PKO Anička hovorili i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru stavieb Parku kultúry

a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola verejná zeleň súčasťou
areálu parku, kde sa nachádzajú aj žalované pozemky. Preto súd prvej inštancie žalovaným predložené
listiny hodnotil v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, s tým, že tieto nevylučovali záver o
povolenostiparkuAnička,právenaopak(vtomtosmereodkázalinazáveryrozhodnutíNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008 a Najvyššieho súdu Českej republiky

z 3. februára 2005 sp. zn. 22Cdo/1400/2004). S takto zisteným skutkovým stavom sa potom stotožnil
i odvolací súd, pričom dodal, že „ pokiaľ rozhodnutím z 1.9.1975 bolo povolené uviesť do trvalého
užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že išlo o
súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazovalo
oprávnenosť výstavby PKO Anička“.

36. Žalobcovia (napriek ich tvrdeniu, že park Anička nemožno považovať za stavbu - z čoho potom
vyvodzovali nemožnosť samotnej aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z. na danú vec) v dovolaní namietali, že
žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie týkajúce
sa výstavby parku Anička, teda dôkaz o tom, že tento park bol zriadený v súlade s právnymi predpismi(t. j. že by išlo o povolenú stavbu v zmysle § 4 ods. 1 cit. zákona). Namietali, že v prípade neexistencie
rozhodnutí o stavebnom povolení, príp. kolaudačného rozhodnutia, vzťahujúcich sa k vybudovaniu tohto
parku, nemožno tu hovoriť o stavbe povolenej podľa platných právnych predpisov, tak ako to vyžaduje

ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.. Argument súdov o časovom odstupe (t. j. nemožnosti
tieto povolenia dohľadať) nemožno podľa žalobcov uznať, keďže žalovaný v archíve našiel iné rozsiahle
historické dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru stavieb
areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a dokonca rozhodnutie obvodného národného
výboru o povolení detského ihriska do trvalého užívania z roku 1975), ktoré sa mu paradoxne dohľadať

podarilo. Je potom zrejmé, že v prípade, ak by existovalo stavebné povolenie týkajúce sa parku Anička,
žalovaný by ho v archíve dohľadal a v konaní predložil. Odôvodnenie rozsudku je aj v rozpore s tzv.
negatívnou dôkaznou teóriou, kedy preukázanie tvrdenia žalovaného, že išlo o stavbu povolenú, ležalo
na žalovanom. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo
užívanú ako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli
žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou,

vznikla a užíva sa bez potrebných povolení“, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je podľa žalobcov
nepravdivé a v rozpore s procesným právom. Súd potom v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne
usúdil, že samotné riadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov. Takýto postup súdu je podľa žalobcov neprípustný.
Pokiaľ súd nemal preukázané, že išlo o stavbu povolenú podľa právnych predpisov, na základe listinných

dôkazov, tak nemohol prezumovať legálnosť tejto stavby.
36.1. Dovolací súd poukazuje na to, že v súvislosti s uplatnenou námietkou o pochybení súdov
nižšej inštancie v procese dokazovania, je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa
ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porovnaj

sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
36. 2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako

právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z článku 15
základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca
z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti

a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a
teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540
s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie

vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
36. 3. Hodnotiaca úvaha súdu (t. j. hodnotenie dôkazov úvahou súdu) musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v
ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie
je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami
súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi

závermi (I. ÚS 114/2008).
36.4. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť

a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel apodstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP.
36.5. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti nezistil. Preskúmaním

obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191
ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods.
2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu

vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
36.6. Podstata dovolacej argumentácie žalobcov predovšetkým spočívala v rozsiahlej polemike so
závermi súdov nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z takých
listinných dôkazov, z ktorých (podľa žalobcov) nebolo možné (na rozdiel od súdov nižších inštancií)
vyvodiť „povolenosť“ stavby parku Anička (hoci túto paradoxne za stavbu nepovažovali), namietajúc
predovšetkým deficit v dokazovaní spočívajúci v uplatnení tzv. negatívnej dôkaznej teórie. Táto mala

spočívať v tom, že súdy svojim konštatovaním o tom, že „ žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne
námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a
užíva sa bez potrebných povolení“, podľa žalobcov preniesli dôkazné bremeno ohľadne preukazovania
„povolenosti“ stavby parku Anička na nich. Rovnako spochybnili záver súdov o tom, že „samotné riadne
a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú podľa

platných právnych predpisov“, keď mali za to, že „povolenosť“ tejto stavby bolo možné preukázať len
listinnými dôkazmi.
36.7. V zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie, platí, že „Na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“ (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Súdy nižších inštancií potom nekonali v rozpore s

touto zásadou, nakoľko žalobcov v konaní nezaťažili dôkazným bremenom ohľadne preukazovania
„povolenosti“,príp.„nepovolenosti“stavbyparkuAnička.Akobolouvedenévbode35.tohtorozhodnutia,
súdy nižších inštancií svoj záver o preukázaní povolenosti tejto stavby založili na listinných dôkazoch
predloženým žalovaným (hoci žalovaný nepredložil samotné stavebné, príp. kolaudačné rozhodnutie).
Z nich potom (aj pri absencii samotného stavebného príp. kolaudačného rozhodnutia), a s poukazom

na dobovosť (a nezachovalosť) týchto dôkazov, vyvodili záver, že stavbu parku Anička bolo možné
považovať za stavbu povolenú. Púhe doplnenie toho, že „ ani žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne
námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou“ nepredstavoval
postup, ktorým by súdy na žalobcov v tomto smere preniesli dôkazné bremeno, resp. že by po žalobcoch
chceli, aby títo preukazovali v konaní neexistujúcu skutočnosť (nepovolenosť stavby). Súdy týmto

konštatovaním iba zvýraznili správnosť nimi prijatého záveru o povolenosti tejto stavby, ktorú mali
preukázanú predovšetkým z listín predložených žalovaným. Možno tak uzavrieť, že v danom prípade
proces dokazovania nebol poznačený žalobcami tvrdenými deficitmi (ktoré by zakladali prípustnosť ich
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP), pričom samotné skutkové závery týchto súdov (ich správnosť
a úplnosť) nebol dovolací súd oprávnený preskúmavať (§442 CSP). Nedošlo tu teda k deformácii

(deficitom) dokazovania, ale nanajvýš len k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré však sami o sebe
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ nezakladajú. Nesprávne skutkové závery nie sú dôvodom
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. To, že súdy z dôkazov (dobových) vyvodili záver o
preukázaní povolenosti stavby parku Anička, môže byť potom iba nesprávnym skutkovým záverom (nie
však záverom postihnutým deformitou v procese dokazovania - tým by mohlo byť napr. to, ak by súdy

tento záver skutočne vyvodili z takého dokazovania, ktoré by bolo postihnuté žalobcami namietanou
vadou, v podobe zaťaženia ich dokazovaním „nepovolenosti“ stavby v rozpore s tzv. negatívnou
dôkaznou teóriou - čo však dovolací súd nemal za dané). Naviac, ako už bolo uvedené v bode 34.3 tohto
rozhodnutia, konečný záver súdov o tom, či v prípade parku Anička išlo/nešlo o „povolenú (v súlade
s právnymi predpismi)“ stavbu bol záverom právnym, ktorý mohli žalobcovia napadnúť len dovolaním

podaným podľa § 421 CSP, čo však neurobili. Napokon na žalovaných pozemkoch sa nachádza
výlučne zeleň, ktorá tvorí iba súčasť stavby PKO, a preto na jej vybudovanie sa samostatné stavebné
(kolaudačné) povolenie nevyždovalo, nanajvýš sa tu vyžadovalo rozhodnutie o využití územia, ak jej
výsadba bola spojená s terénnymi prácami (§ 39b stavebného zákona, §32 písm. b/ tohto zákona
účinného v čase výstavby parku).

36.8. Dovolacou argumentáciou žalobcov v tomto smere teda nebola ani tak skutočnosť, že by súdy
zaťažili konanie rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (s výnimkou tzv. negatívnej dôkaznej
teórie, ktorou však súdy žalobcov nezaťažili - bod 36.7.), ale to, že nimi prijaté skutkové (ale najmä
právne) závery z týchto dôkazov sú svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné, resp. že z týchto dôkazovnevyplývajú. Pokiaľ potom žalobcovia tvrdili, že súdy vykonané dôkazy nevyhodnotili správne, skutkový
stav zisťovali jednostranne v ich neprospech, nezaoberali sa nimi tvrdenými skutočnosťami a vzali
na zreteľ nedostatočné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových

záverov, dovolací súd uvádza, že táto skutočnosť sama osebe rovnako nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a
riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a

dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Dovolací súd uzaviera, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017).
36.9. Napriek uvedenému, dovolací súd poukazuje na to, že skutkové závery oboch súdov nižších

inštancií nemožno označiť za svojvoľné, zmätočné, ani extrémne vybočujúce z medzí voľného
hodnotenia dôkazov len preto, že (v závere) neboli vyhodnotené spôsobom (a podľa predstáv) žalobcov.
Súdy mali vykonaným dokazovaním zhodne za preukázané, že na pozemkoch žalobcov sa nachádza
verejná zeleň, ktorá je voľne prístupná verejnosti (čo napokon tvrdili aj samotní žalobcovia v žalobe) a že
tátojesúčasťoustavbyPKOAnička,ktorýbolvybudovanýnašportovorekreačnévyužitie.Tietoskutkové

závery nemožno potom považovať za nesprávne. K prezentovaným záverom súdy dospeli na základe
celého radu vykonaných dôkazov, na základe ktorých ustálili konkrétne skutkové zistenia. Vychádzali aj
zo spôsobu využitia pozemkov žalobcov, ktorá skutočnosť vyplynula z údajov katastra nehnuteľnosti, ale
popritom vzali v úvahu aj ďalšie skutočnosti. Samotné závery súdov o tom, či túto „verejnú zeleň“ bolo
možné považovať za stavbu a či takáto stavba bola zároveň aj stavbou oprávnenou v zmysle platných

právnych predpisov, boli už právne závery týchto súdov, ktorých nesprávnosť mohli žalobcovia napadnúť
dovolaním podľa § 421 CSP, vymedzením dovolacej otázky podľa písm. a/ až c/ tohto ustanovenia
(čo neurobili) - viď bod 34.3. tohto rozhodnutia. Iba samotný nesúhlas s právnymi závermi súdov (iba
polemika s právnymi názormi odvolacieho súdu, avšak bez konkretizácie dovolacej otázky podľa písm.
a/ až c/ ustanovenia § 421 CSP), ak by ho žalobcovia vo vyššie uvedenom smere aj uplatnili, by

prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladala, nakoľko realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje samotným právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,
5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Dovolací súd v tomto smere opätovne zdôrazňuje, že

žalobcovia paradoxne nepripúšťali aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na danú vec práve z dôvodu, že
mali za to, že predmetná „verejná zeleň“ na ich pozemkoch nie je stavbou. Za tohto stavu ich súčasné
spochybňovanie záverov súdov o preukázaní „povolenosti“ stavby parku Anička, nie je potom namieste.
36.10. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolacia námietka žalobcov
týkajúca sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, nebola spôsobilá založiť

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v posudzovanom spore nezistil v postupe súdov nižšej inštancie
pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, predstavujúce porušenie práva
žalobcov na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej
porušenie uvedeného práva žalobcov). Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie
dostatočne odôvodňuje skutkové a právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie a obsah spisu nedáva

podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobcov. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že žalobcovia
sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňujú, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí. Je potrebné dodať, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie
veci vadu zmätočnosti (v zmysle § 420 písm. f/ CSP) nezakladá (R 24/2017), ktorý záver považuje za
ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).

36.11. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalobcov v tomto smere
z § 420 písm. f/ CSP nevyplývala.
37.Ohľadnetretejdovolacejotázkyvznení,či„Jenámietkapremlčaniavznesenážalovanýmvrozpores
dobrými mravmi“, dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a/až c/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá
sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii

procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka,
na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania,
avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná
otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v
dovolanínenastolenéanepomenované,nemajúrelevanciuzhľadiskaprípustnostidovolaniapodľatohto

ustanovenia.
37.1. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R
71/2018patriadopojmu„ustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu“predovšetkýmstanoviskáalebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je
tiež prax vyjadrená opakovane

vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi

zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v
Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v
Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon
aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších
súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

37. 2. Ešte pred posúdením samotného „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) treba
uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená
meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd
(§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421

ods. 1 CSP je irelevantná.

37.3. Skôr než dovolací súd pristúpil k riešeniu tretej dovolacej otázky, dovolací súd najskôr uvádza, že
otázka o jednorázovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola praxou
súdnych autorít už vyriešená, keďže za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať

nielen rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, ale i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý
právny názor. Z týchto rozhodnutí vyplýva správnosť právneho názoru súdov nižších inštancií o
jednorázovosti tejto náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z..

37.5. Vo veci konajúci senát 8C najvyššieho súdu zistil, že v rozhodnutí z 30. novembra 2019 sp. zn.
8Cdo/17/2019 najvyšší súd riešil otázku, či náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona
č. 66/2009 Z. z. prislúcha vlastníkovi pozemku v jednorazovej forme alebo ako opakujúce sa plnenie
(teda presne tú istú otázku, na vyriešení primárne ktorej spočívalo aj napadnuté rozhodnutie v aktuálnej
veci). V okolnostiach preskúmavanej veci najvyšší súd priblížil pojem vecné bremeno zriadené ex lege

("zákonné" vecné bremeno) vo verejnom záujme, k právnej problematike, ktorej sa už obdobne vyjadril
vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona
č. 182/1993 Z. z. (viď rozsudky z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016, sp.
zn. 3Cdo/49/2014). V spomínanom rozhodnutí najvyšší súd nadviazal na právne závery vyjadrené už
skôr, a to v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019 (napadnutým ústavnou sťažnosťou, ktorú však ústavný

súd uznesením z 28. októbra 2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 odmietol ako zjavne neopodstatnenú) a
konštatoval, že tak, ako náhrada za vecné bremeno zriadené podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. má povahu výlučne jednorazového plnenia, nemá povahu opakujúceho sa plnenia ani náhrada
za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. Právna veta rozhodnutia sp. zn.
8Cdo/17/2019 znie: „Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s obcou, ktorá na jeho pozemku

nadobudla vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v z. n. p.) zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na primeranú jednorazovú
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie tohto práva vlastníka
zaťaženého pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba troch rokov (§
101 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom“. Obdobné závery najvyšší súd

zopakoval aj v rozhodnutiach z 27. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022 sp. zn.
1Cdo/99/2019, z 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, v rozsudku z 30. októbra 2024 sp. zn.
1Cdo/133/2023 a v uznesení z 26. júna 2024 sp. zn 7Cdo/49/2023.

37.6. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rozhodovaciu prax nastolenú rozhodnutiami najvyššieho súdu

z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 a neskôr
potvrdenú v ďalších rozhodnutiach možno bezpochyby označiť už za ustálenú súdnu prax najvyššieho
súdu (R 71/2018). To, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018
nebolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
SR nie je z hľadiska toho ako je „zadefinovaná“ ustálená súdna prax najvyššieho súd skutočnosť
relevantná. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,
nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom

súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou
náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov. Dovolací súd uzatvára, že táto súdmi nižších inštancií riešená nosná právna otázka už
bola v minulosti judikatúrou najvyššieho súdu vyriešená so závermi, ktoré sa stali súčasťou ustálenej

súdnej praxe dovolacieho súdu a od týchto sa odvolací súd pri posudzovaní zisteného skutkového stavu
neodklonil, a to vrátane otázky premlčania uplatneného nároku ako jednorazovej náhrady.

37.7. Rovnako bolo touto judikatúrou ustálené aj to, že jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku

dňu účinnosti zákona, t. j. 1.7.2009, sa premlčuje, a to v lehote troch rokov plynúcej od tohto okamihu
(sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, sp. zn. 1Cdo/171/2021
z 27.10.2021, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022). Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až
15.8.2019, odvolací súd správne uzavrel, že žalobcom nebolo možné uplatnený nárok priznať vzhľadom
na dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ). Odvolací súd súčasne konštatoval,

že z obsahu spisu nezistil žiadne také okolnosti, pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania nebolo
možné prihliadať (t. j. nevidel ani jej rozpor s dobrými mravmi).

37.8. Pokiaľ ide o samotnú formuláciu tejto tretej dovolacej otázky (t. j. či „ Je námietka premlčania
vznesená žalovaným v rozpore s dobrými mravmi ?“), dovolací súd úvodom uvádza, že z takto

formulovanej otázky nie je zrejmé, v čom konkrétne spočíva jej neriešenie v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu (písm. b/ ustanovenia § 421 ods. 1 CSP), keďže otázku súladu námietky premlčania
s dobrými mravmi riešil najvyšší súd už vo viacerých dovolacích konaniach (sp. zn. 5Cdo 265/2009,
7Cdo/226/2016, 7Cdo 507/2014, 3Cdo/441/2013, 3Cdo 137/2017 a pod.). Naviac žalobcovia v tomto
smere neuviedli ani to, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania

„ako v súlade s dobrými mravmi“ odvolacím súdom (t. j. v čom spočíva nesprávnosť právneho záveru
odvolacieho súdu o neexistencii rozporu žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi
- odvolací súd sa totiž v tomto smere vysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalobcov, pre ktorú títo
považovali vznesenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi, a preto bolo povinnosťou
žalobcov v dovolaní označiť, ktorý konkrétny záver odvolacieho súdu mal byť potom takto nesprávne

právne posúdený - pozn.) v zmysle § 432 ods. 2 CSP, keď uviedli len dôvody, pre ktoré oni sami
považujú túto námietku za rozpornú s dobrými mravmi (nie však v nadväznosti na konkrétne právne
závery odvolacieho súdu). Avšak iba samotná polemika s právnym názorom odvolacieho súdu (bez
konkretizácie dovolacej otázky v takom smere, aby z nej bolo zrejmé, v čom konkrétne spočíva jej
neriešenie v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 421 ods. 1 písm.

b/ CSP) nie je dostatočným dôvodom na dovolací prieskum podľa § 421 CSP. Je potrebné dodať, že
prípadné nesprávne právne posúdenie veci nespôsobuje ani vadu zmätočnosti (v zmysle § 420 písm.
f/ CSP) a v zmysle tohto ustanovenia prípustnosť dovolania tiež nezakladá (R 24/2017), ktorý záver
považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).37.9. I napriek všeobecnej formulácii tejto otázky (kedy sa žalobcovia v podstate domáhajú iba
(vo všeobecnosti) prehodnotenia právneho názoru odvolacieho súdu dovolacím súdom, a kedy iba
nesúhlasia s konečným záverom odvolacieho súdu, že v konaní neboli zistené žiadne také okolnosti,

pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania nebolo možné prihliadať) dovolací súd pristúpil k jej
riešeniu s ohľadom na tvrdenia žalobcov v dovolaní. Títo potom namietali, že „ sa o tom, že im má
patriť len jednorázová odplata, prvýkrát dozvedeli až v tomto konaní, pričom podľa nich premlčacia doba
nároku na jednorazovú odplatu za užívanie nehnuteľností nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobcovia
dozvedeli o tom, že majú nárok len na jednorazovú odplatu. Pokiaľ zákon č. 66/2009 Z. z. v § 4 ods.

1 o odplate za vecné bremeno mlčí, tak v súlade s princípom právneho štátu, princípov legitímnych
očakávaní a v súlade s princípom spravodlivosti, ako aj s článkom 20 ods. 4 ústavy, by malo platiť,
že sa strany majú možnosť dohodnúť na jednorazovej odplate alebo na opakujúcej sa odplate. Ak sa
nedohodnú, tak výber ma vlastník pozemku. A preto premlčacia lehota nemôže plynúť od účinnosti
zákona č. 66/2009 Z. z., ale plynie od uzatvorenia dohody, a ak sa nedohodnú, tak od okamihu, kedy si
vlastník pozemku zvolí spôsob odplaty. Žalobcovia si potom podaním žaloby zvolili opakujúce sa plnenie

a preto ich nárok premlčaný nie je. Majú za to, že vznesenie námietky premlčania žalovaným malo byť
považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, keďže márne uplynutie premlčacej doby
nezavinili, nakoľko objektívne nemohli vedieť, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu v trojročnej
premlčacej lehote, keďže nemohli vedieť aká bude rozhodovacia prax Najvyššieho súdu, ktorý prišiel
s názorom o jednorazovej odplate až neskôr“. Inak povedané, žalobcovia rozpor vznesenej námietky

premlčania s dobrými mravmi odôvodňovali predovšetkým tým, že vzhľadom na nejednotnosť judikatúry
súdov (kedy tieto túto náhradu raz priznávali ako opakujúcu sa dávku a raz ako jednorazovú náhradu),
a ktorá sa na jednorazovej náhrade ustálila až v priebehu tohto konania, nezavinili, že im premlčacia
lehota márne uplynula (tým, že nevedeli, že si majú žiadať túto náhradu ako jednorazovú, lebo nevedeli
ako sa táto judikatúra časom vyvinie).

37.10. Dovolací súd potom poukazuje na to, že otázku súladu námietky premlčania s dobrými mravmi
riešil najvyšší súd už vo viacerých dovolacích konaniach.
37.11. Vo veci sp. zn. 5Cdo/265/2009 vyslovil názor, že „dobré mravy sú súhrnom spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru
stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť

spoločnosti ... Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku
by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia
premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním
uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce

priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej

istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania“.
37.12. Vo veci sp. zn. 7Cdo/226/2016 dovolací súd k možnému rozporu uplatnenia námietky premlčania
s dobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že „vo
všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo byť
považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba výnimočne

a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia tohto práva
na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie
účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní
primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä

charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím
premlčacej doby“.
37.13. Vo veci sp. zn. 7Cdo/507/2014 najvyšší súd vyslovil názor, že aplikácia inštitútu dobrých mravov
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania „by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť
zákona, t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu

zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto
je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi,
skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ,
postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibusiura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho
vyplývajúcich“.

37.14.Vrozhodnutísp.zn.3Cdo/441/2013najvyššísúdkonštatoval,že„uplatnenienámietkypremlčania
sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú

ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných
prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech
toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho
nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,
prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie

hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou
je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia
byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej
istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej
námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za

ktorých bola námietka premlčania uplatnená“.
37.15. Vo veci sp. zn. 3Cdo/137/2017 najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn spoločenských,
kultúrnychamravnýchnoriem,ktorévhistorickomvývojipreukazujúistúnemennosť,vystihujúpodstatné
historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky

uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol
súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s
dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou
tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon
práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti

nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho
konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i
keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom
nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie námietky premlčania
v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je vylúčená

možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor
druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho
nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva“.
37.16. . Aj podľa judikatúry ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné
považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby

vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva
účastníkov v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť

len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za
tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby (m. m. II. ÚS 176/2011, tiež napr. IV. ÚS 542/2013).

37.17. V duchu tohto právneho názoru ústavný súd zdôrazňuje, že uplatnenie premlčacej námietky sa
môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores
(§ 3 ods. 1 OZ, m. m. I. ÚS 33/2012). Vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého
jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické

okolnosti môžu byť komplikované a netypické; to však nevyväzuje všeobecné súdy z povinnosti urobiť
všetko pre spravodlivé riešenie. Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný
korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestorpre uplatnenie pravidiel slušnosti [k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS
3403/11 (N 142/70 SbNU 333), bod 17, či I. ÚS 1532/16-N 176/82 SbNU 713, body 16 a 20].
37.18. Konkludujúc uvedené, vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom,

v niektorých prípadoch však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie
tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý
uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih
v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva. Rozhodovacia činnosť súdov stanovuje všeobecné
znaky správania žalovaného, ktoré môžu odôvodňovať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi.

Úlohou všeobecného súdu je v princípe zasadiť jednotlivé okolnosti do tohto rámca a posúdiť, či
správanie žalovaného bolo takého charakteru, že uplatnenie jeho zákonného práva namietať premlčanie
by mohlo byť oslabené, pretože si pre rozpor s dobrými mravmi ochranu nezaslúži.
38. Dovolací súd (s ohľadom na povahu posudzovaného sporu a jeho strán) síce akcentuje, že mesto
Košice je subjektom verejného záujmu, na ktorý sú kladené vyššie nároky ako na iný subjekt, a ktoré
(ako subjekt sui generis, pri rešpekte k hodnotám, na ktorých je založený) musí vystupovať tiež ako

„vzor“ pre svojich občanov, a to i v prípade, že by to malo byť na úkor jeho eventuálneho úspechu v
spore, avšak iba z tohto jeho postavenia nemožno konštatovať, že akúkoľvek ním vznesenú námietku
premlčania majú súdy vyhodnocovať ako rozpornú s dobrými mravmi (týmto by došlo k porušeniu
ústavného princípu rovnosti subjektov pred zákonom, resp. k jeho diskriminácii oproti iným subjektom
práva). Naviac v danej veci žalovaný nespôsobil žalobcom škodu svojim konaním, ani využívaním ich

pozemkov pre svoje potreby (park Anička je určený pre užívanie všetkým obyvateľom mesta Košice)
a rovnako nie je ani zodpovedný za samotnú právnu úpravu (prijatie) zákona č. 66/2009 Z. z., ani za
nejednoznačnosť jeho znenia, a napokon ani za rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v otázke povahy
náhrady za zriadené vecné bremeno (aj žalovaný sa jej musel prispôsobiť a mnohokrát, ako tomu bolo
aj v prípade žalobcov, vyplatiť im dielčie nároky titulom vydania bezdôvodného obohatenia v podobe

opakujúcich sa dávok za minulé obdobia užívania ich pozemkov, ktorých vrátenia, sa s ohľadom na
vývoj judikatúry, nedomáha - pozn.). Samotná neznalosť zákona, nejednoznačnosť jeho znenia, príp.
rozdielny vývoj súdnej praxe pri aplikácii jeho ustanovení, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre
rozpor s dobrými mravmi vznesenej námietky premlčania, keďže žalobcom v podaní žaloby v premlčacej
lehote nič nebránilo (a už vôbec nie konanie žalovaného). Ani iná (dovtedy) rozhodovacia prax súdov

nemôže na tom nič zmeniť (keďže túto žalovaný nezavinil). Žalobcovia potom mohli svoj nárok včas
uplatniť ako jednorazové plnenie a v konaní pred súdom tento presviedčať o správnosti charakteru
takto zvolenej náhrady za zriadenie vecného bremena. „Spoliehanie“ sa na dovtedajšiu rozhodovaciu
prax súdov, nemôže byť vyhodnocované na ťarchu povinnej osoby a len s ohľadom na to, nemôže
byť ani dôvodom na vyhodnotenie jej námietky premlčania ako rozpornej s dobrými mravmi. Boli to

žalobcovia, ktorí sa rozhodli svoj nárok žalovať oneskorene (v danom prípade po uplynutí až 10 rokov
od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.). Žalovanému by bolo možné dávať na ťarchu len to, ak by sa
nejakým spôsobom snažil ovplyvňovať rozhodnutie žalobcov, v akej podobe majú svoj nárok správne
žalovať. Nedokonalosť právnej úpravy potom nemôže ísť na ťarchu žalovanému, nakoľko tento nie je
zákonodarcom. Žalobcovia potom námietku premlčania odôvodňujú najmä nejednotnou rozhodovacou

praxou súdov v otázke charakteru tejto náhrady a nie konaním žalovaného. Naviac v danej veci už súd
prvej inštancie zdôvodnil nepriznanie náhrady žalobcom, poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho
súdu o jednorazovom charaktere náhrady. Otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ako jednorazovej (a s tým súvisiace aj jej premlčiavanie),
bola teda ustálená konštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie už v čase rozhodnutia súdu

prvej inštancie, ako i rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobcovia pritom svoju žalobu nepodali krátko
po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ale až s odstupom 10 rokov (15.8.2019), kedy
títo navyše boli (od počiatku) v konaní zastúpení právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) 15.8.2019
musel byť zrejmý a preto samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného

rozkazu bola rozhodovacia prax súdov odlišná (resp. nebola jednotná) od stavu v čase rozhodovania
súdu, nemohla byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného
bremena (resp. dôvodom na neprihliadanie na premlčanie vo vzťahu k jednorazovej náhrade). Súdna
prax ani v čase podania žaloby žalobcami totiž nebola jednotná v tom smere, že by povaha tohto nároku
mala mať charakter výlučne opakujúcej sa dávky (resp. v tomto smere existovali viaceré protichodné

rozhodnutia súdov v otázke povahy náhrady za zákonné vecné bremeno - viď napr. rozhodnutia sp. zn.
7Cdo/26/2014,3Cdo/49/2014,4Cdo89/2008-ahocitietorozhodnutiasavzťahovalik§23ods.5zákona
ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov,ichzáveryboliplnepoužiteľnéajnavecnébremenázriadené
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. - čo napokon v závere potvrdil najvyšší súd aj vo svojom rozhodnutísp. zn. 8Cdo 17/2019). Nemožno potom tvrdiť, že dovtedajšia prax súdov (v čase podania žaloby
žalobcami)celkomjednotnevychádzalazpovahytejtonáhradyakoopakujúcehoplnenia.Vtomtosmere
správne poukázal odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/198/2017 z 19.3.2018,

podľa ktorého: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje
aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome

aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny
judikatúrylíšiodneprípustnéhoretroaktívnehopôsobeniaprávnychnoriem(viďajsp.zn.8MCdo/4/2014,
3Cdo/223/2016, 6Co/133/2022, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021)“.
38.1. Naviac je potrebné si tiež uvedomiť, že žalobcovia (hoci právne posúdenie nároku je výlučne vecou
súdu) sa v danom konaní svojich nárokov nedomáhali titulom náhrady za zriadené vecné bremeno, ale

dôrazne trvali na titule bezdôvodného obohatenia (aj v dovolaní, napriek vysloveným názorom súdov
nižších inštancií v tejto veci) naďalej prioritne zotrvávali na argumentácii o vylúčení aplikácie zákona č.
66/2009 Z. z. na prejednávanú vec. Z tohto pohľadu potom nimi tvrdená nejednotnosť súdnej praxe pri
rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich zo zákona č. 66/2009 Z. z. (ktorého aplikáciu odmietajú), pri takto
nimi zvolenej právnej kvalifikácii nároku, nemohla ovplyvniť ich rozhodnutie tento žalovať ako opakujúcu

sa dávku.
38.2. Možno teda uzavrieť, že iba samotná nejednoznačnosť judikatúry súdov (resp. ich rozdielna
rozhodovacia činnosť) v otázke povahy náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z. z. (v podobe jednorazovej náhrady alebo opakujúceho sa plnenia) nemôže byť dôvodom na
vyhodnotenie podanej námietky premlčania ako rozpornej s dobrými mravmi (najmä za situácie, kedy sa

žalovaný voči žalobcom nedopustil žiadneho protiprávneho konania, ich pozemky neužíva pre vlastné
účely, nebol zákonodarcom pri prijímaní uvedeného zákona, nezavinil rozdielnu rozhodovaciu prax
súdov, a v podaní žaloby na zaplatenie tejto náhrady ako jednorazovej, žalobcom nijako nebránil).
Skutočnosť, že žalovaný týmto de facto nie je nútený pristúpiť k pozemkovým úpravám (príp. k zámene
pozemkov, ich odkúpení a pod. - t. j. k trvalému usporiadaniu vzťahov k pozemkom), resp. že nie je v

tomto smere limitovaný časom, nemala vplyv na vyhodnocovanie námietky premlčania ako rozpornej s
dobrými mravmi, nakoľko ak by takúto náhradu za vecné bremeno (jednorazovo) žalovaný žalobcom aj
uhradil, ani táto skutočnosť by ho k pristúpeniu k takýmto pozemkovým úpravám nemohla nijako donútiť
(jednoduchobyjuuhradilanaďalejbypozemkyužívaldovtedajšímspôsobom).Inakpovedané,samotné
priznanie tejto jednorazovej náhrady (pri prípadnom zohľadnení námietky premlčania ako rozpornej s

dobrými mravmi) rozhodnutie žalovaného pristúpiť k pozemkovým úpravám (príp. k inému trvalému
vysporiadaniu týchto pozemkov) nijako neovplyvní. Práve naopak jej zaplatením, by mu odpadol dôvod
túto situáciu riešiť, napr. tieto pozemky v budúcnosti zameniť alebo odkúpiť.
38.3 Z týchto dôvodov dovolací súd ani v tejto časti nepovažoval dovolanie za dôvodné (žalobcami
nastolené/položené otázky považoval odvolacím súdom za správne vyriešené), a preto ho aj v tejto časti

zamietol (§ 448 CSP).
39. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovaného v dovolacom konaní, ktorému by
patril v zmysle uvedenej zásady nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255
ods. 1 CSP). Z obsahu spisu ale vyplýva, že mu žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli, preto mu

nárok na ich náhradu dovolací súd nepriznal.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.