Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8221202227
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8221202227.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a sudcov JUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského, v sporovej veci žalobcu: A. B. C., so sídlom D. XXX,
XXX XX E., F. G., H. I. J. K. L. M. I., so sídlom N. XXX/X, O., XXX XX P., F. G., IČO: XX XXX XXX, právne
zastúpený: JUDr. Ivan Savčák, advokát, so sídlom Partizánska 45, 085 01 Bardejov, IČO: 42 230 080,
proti žalovanému: H. B. B., nar. X.XX.XXXX, bytom Q. X, XXX XX P., právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ

& PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09
Bratislava-mestskáčasťRužinov,IČO:51003848,ozaplateniesumy14775000,-Kčspríslušenstvom,
o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Cpr/3/2023-1260 zo 04.06.2024
v znení opravného uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. 16Cpr/3/2023-1327 z 29.10.2024 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 16Cpr/3/2023-1260 zo 04.06.2024 v znení opravného uznesenia
č. k. 16Cpr/3/2023-1327 z 29.10.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa od žalovaného, ako bývalého zamestnanca dlžníka, ktorého
pracovno-právny vzťah trval do 31.5.2020 titulom bezdôvodného obohatenia domáhal zaplatenia sumy
14 775 000,- Kč s príslušenstvom. Vec právne posúdil podľa ust. § 1a ods. 1, ust. § 249 ods. 1 prvá veta
a ust. § 250 ods. 1 zákona č. 262/2006 Sb. zákoník práce v znení neskorších predpisov platného na

území ČR (ďalej len „zákon č. 262/2006 Zb.“), ust. § 2991 ods. 1 a 2 zákona č. 89/2012 Sb. občanský
zákoník v znení neskorších predpisov platného na území ČR (ďalej len „zákon č. 89/2012 Zb.“) a výrok
o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Pokiaľ ide o skutkový stav, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že z pracovnej zmluvy

(č. l. 58 spisu) z XX.XX.XXXX medzi dlžníkom (K. L. M. I.) ako zamestnávateľom a žalovaným ako
zamestnancom vyplýva, že dňom nástupu u zamestnanca do práce bol deň XX.XX.XXXX, že pracovný
pomer žalovaného bol dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiacov a že
žalovaný mal na základe tejto pracovnej zmluvy u zamestnávateľa pracovať ako personálny riaditeľ.
Z výpisov z účtu spoločnosti K. mu vyplynulo, že žalovaný v dňoch od 09.02.2018 do 30.01.2020
formou výberov z účtu v počte 100 vybral celkovo sumu 14 775 000 Kč, keď výška jednotlivých výberov

oscilovala medzi 35 000 Kč až po 500 000 Kč, a že uskutočnenie týchto výberov žalovaný nepoprel.
O. G. A. I. N. R. N. R. O. I. K. L. M. I. (č. l. 719 spisu) mu vyplynulo, že H. J. B. R. uskutočnila ako jedinýspoločníkvpôsobnostivýkonuvalnéhozhromaždeniarozhodnutiejedinéhospoločníka,ktorýmschválila
riadnu účtovnú závierku za rok 2019 so schválením hospodárskeho výsledku vo výške 151.086.123 Kč a
schválila rozdelenie (vyplatenie) časti nerozdeleného zisku z roku 2019 vo výške 90 mil. Kč. Z vyjadrenia

žalobcu zo 14.03.2023 (č. l. 685 spisu) mu vyplynulo, že žalovaný vybral určitú časť finančných
prostriedkov z bankových účtov dlžníka, k čomu chýbajú doklady, ako s týmto prostriedkami naložil, že
žalovaný musí buď finančné prostriedky vrátiť alebo musí doložiť ako s celou čiastkou naložil a že aktivity
H. B. B. ako aj H. B. B. (žalovaného) sú vyšetrované minimálne v F. najmenej v dvoch samostatných
konaniach. V ďalšom nad rámec vyjadrení produkovaných sporovými stranami podľa § 167 CSP

v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah vyjadrení (písomných stanovísk) žalovaného
z 30.5.2023, žalobcu z 26.6.2023, žalovaného z 21.11.2023, žalobcu z 18.12.2023 a z 22.2.2024,
žalovanéhoz15.4.2024,žalobcuzo14.5.2024akoajichvyjadreníkvecinapojednávaniachvykonaných
vo veci súdom prvej inštancie, a opísal obsah výpovedí vypočutých svedkov (H. B. B., B. S., A. B., Q.
T., G. J.). V bode 36. a čiastočne aj v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
konštatoval, že v konaní nebolo sporným, U. U. P. O. J. K. L. M. I., kde pracoval na pozícii personálny

riaditeľ, ani skutočnosť, že žalovaný vybral z účtu svojho zamestnávateľa finančné prostriedky v objeme
14 775 000 Kč.

4. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom nasledovnými úvahami:
„Podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim právnu

povinnosť (záväzkovú alebo zákonnú) je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. (...) O vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého
jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená
len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných

súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. (...) Dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť
súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia

dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto
skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi
konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o
toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (...) Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. (...) Žalovaný tým, že zabezpečil svedkov vo vzťahu k vyplácaniu záloh, výplat a
iných plnení, vychádzajúc zo všeobecných pravidiel o dôkaznom bremene, toto dôkazné bremeno nielen
prostredníctvom svedeckých výpovedí aj uniesol, nakoľko súd konštatuje, že všeobecná skúsenosť

je taká, že čo je písané, je dané, pričom by odporovalo bežnej skúsenosti, pokiaľ by niekto podpísal
písomnosť s právne záväzným obsahom, ktorý navyše môže mať pre neho nepriaznivé následky,
keby obsah takejto listiny nebol pravdivý. Vzhľadom k tomu, že k plneniu dochádza spravidla bez
ďalších svedkov, predstavovala by uloženie dôkazného bremena strane, ktorá sa niečoho dovoláva
(nedisponovanie účtovnými podkladmi žalovaným), vo väčšine prípadov nesplniteľnú úlohu (probacio

diabolica). (...) Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu zodpovednosti za
škodu spôsobenú žalovaným, čo sa muselo odraziť v samotnom výsledku sporu. Na tomto mieste súd
prvej inštancie poukazuje aj na perfídnosť konania žalujúcej strany spočívajúcu v tom, že žiada od
žalovaného, aby preukázal účel používania finančných prostriedkov písomnými podkladmi, pričom súd
mal za preukázané, že tieto podklady boli odovzdávané či už žalovaným alebo jeho bratom (v tom

čase prokuristom K.) koordinátorom, všetko vo svetle tej skutočnosti, že išlo väčšinou o hotovostné
platby na výplaty a zálohy zamestnancom. Nemožno preto od žalovaného spravodlivo požadovať, aby
predložil písomné dôkazy na svoju obranu, keďže nimi nedisponuje ani nemal zákonnú povinnosť si ich
archivovať,keďžepracovalakopersonálnyriaditeľ.Navyšekoordinátoripotvrdili,žefinančnéprostriedky
boli použité v prospech spoločnosti K.. (...) Súdu sa javí, že vzhľadom na skutočnosť, že účtovníctvo

v spoločnosti K. robila pani Q. v spolupráci s pánom I., sú to skôr žalovaný a jeho brat, ktorí doplatili
na správanie vtedajšej konateľky spoločnosti. Ak by súd pristúpil na argumentáciu žalobcu, musel by
žalovaný preukazovať niečo čím nedisponuje, čo by predstavovalo obrátenie dôkazného bremena,
všetko v kontexte pracovnoprávneho sporu. (...) S vyššie uvedeným korešponduje aj fakt, U. O. I.G. A. I. N. R. N. R. O. I. K. L. M. I. (č. l. 719 spisu) vyplýva, že H. J. B. R. uskutočnila ako jediný
spoločníkvpôsobnostivýkonuvalnéhozhromaždeniarozhodnutiejedinéhospoločníka,ktorýmschválila
riadnu účtovnú závierku za rok 2019 so schválením hospodárskeho výsledku vo výške 151.086.123

Kč. a schválila rozdelenie (vyplatenie) časti nerozdeleného zisku z roku 2019 vo výške 90 mil. Kč.
Ak teda konateľka bola schopná rozhodnúť o vyplatení takéhoto vysokého zisku, len ťažko si možno
predstaviť, že by si pri odovzdávaní podkladov od koordinátorov bratmi Matejovými „nevšimla“ položky
v celkovom objeme žalovanej sumy atakujúcej hranicu 15 miliónov Kč. Nutné je tiež uviesť, že nešlo
o výber jednorazový, ale o stovku výberov, pričom prvý výber je datovaný 9.2.2018 a posledný výber

30.1.2020, teda ide o obdobie takmer 2 rokov. Už z tohto samotného časového úseku musí byť zrejmé,
že za predpokladu riadneho vedenia účtovníctva a uskutočňovania ročných závierok by uvedené a ničím
nepodložené výbery museli byť aj priemerne zdatnému účtovníkovi viac ako podozrivé, ak by neboli
použité v prospech spoločnosti.“

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vychádzajúc zo záveru o plnom

procesnom úspechu žalovaného v konaní.

6. Proti napadnutému rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalobca, žiadajúc jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne jeho zmenu
tak, že odvolací súd žalobe vyhovie a žalovaný bude voči žalobcovi zaviazaný na náhradu trov

konania. Svoje odvolanie oprel o odvolacie dôvody v zmysle § 365 písm. e), f) a h) CSP, t.j. že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie
izolovane prevzal tvrdenia niekoľkých podriadených osôb bratov B. bez toho, aby dôrazne dbal na to,

či žalovaný preukázal, ako s čiastkami vybranými z bankových účtov dlžníka naložil a aby k tomu
predložil nespochybniteľné dôkazy a vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami (a dôkazmi) žalobcu, že pokiaľ
brat žalovaného v inom konaní predložil listiny o vyplácaní konkrétnych zamestnancov takmer v plnej
výške prostredníctvom koordinátorov, nie je možné, aby rovnakých zamestnancov vyplácal aj žalovaný.
Nadväzne namietal skutočnosť, že obsah výpovedí koordinátorov vypočutých v tomto konaní je odlišný

od obsahu ich výpovedí v súdnom konaní s bratom žalovaného a že súd prvej inštancie absolútne
rezignoval na povinnosť žalovaného predložiť jasné a určité tvrdenia k svojej obrane, najmä kedy,
koľko, komu a prečo vyplatil. Poukázal na skoršie tvrdenia žalovaného uvádzané žalobcovi ako
insolvenčnému správcovi dlžníka, že žiadnou dokumentáciou dlžníka nedisponuje, napriek čomu túto
vo veľkom množstve predložil súdu v rámci svojho vyjadrenia z 20. 04. 2022, čo podľa odvolateľa

svedčí o konaní žalovaného v rozpore s právnymi predpismi, spočívajúcom v odmietnutí žalobcovi
ako insolvenčnému správcovi dlžníka odovzdať dokumenty, ktorými disponuje, prípadne že tieto naďalej
protiprávne zadržiava, čím marí priebeh a účel konkurzného konania, z dôvodu ktorého pochybuje
o pravosti ním dodatočne dokladaných listín. Vzhľadom na dispozíciu žalovaného s týmito listinami
označil za nedôveryhodné / účelové aj tvrdenie žalovaného o odovzdaní všetkých účtovných dokladov

H. R. ako účtovníčke a konateľke dlžníka. V ďalšom poukázal na nezrovnalosti medzi výškou miezd
zamestnancov dlžníka a výškou vkladov na účet týchto zamestnancov a namietal neakceptovanie
jeho požiadavky overiť v príslušných bankách vloženie žalovaným tvrdených súm na bankové účty
konkrétnych zamestnancov. Súd prvej inštancie sa tiež podľa žalobcu nevysporiadal so skutočnosťou,
že žalovaný v konaní predložil doklady preukazujúce nakladanie žalovaného iba s časťou žalovanej

sumy a že minimálne jej zvyšok bol povinný vydať do majetkovej podstaty dlžníka. Taktiež rozporoval
záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena o vzniku zodpovednosti za spôsobenú
škodu (tu poukazoval na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
21Cdo/1875/2017 z 22.08.2017), ako aj jeho záver, že od zamestnanca nemožno požadovať doloženie
ako naložil s finančnými prostriedkami svojho zamestnávateľa, pokiaľ tento oznámi, že doklady o tom

niekomu z vedenia zamestnávateľa už odovzdal. V okolnostiach prípadu považoval za nepreukázané,
že by žalovaný alebo jeho brat tieto podklady konateľke dlžníka skutočne na spracovanie do účtovníctva
dlžníka odovzdával a poukázal na to, že pred súdom prvej inštancie opakovane sporoval tvrdenia
žalovaného, že konateľka dlžníka nemala pri skončení pracovného pomeru žalovaného s dlžníkom
žiadne výhrady k chýbajúcim podkladom, nakoľko brat žalovaného bol odvolaný z funkcie prokuristu

práve preto, že nebol schopný vysvetliť nezrovnalosti v jeho rokovaniach a že jeho podozrivými
jednaniami zrejme dochádzalo k vyvádzaniu majetku dlžníka, na dôkaz čoho poukázal na obsah
e-mailovej komunikácie z 20.04.2020. V odvolaní súčasne namietal nevysporiadanie sa súdu prvej
inštancie s otázkou, podľa akého právneho predpisu by mal byť uplatnený nárok posudzovaný, osobitneči by žalovaný mal byť zodpovedný za škodu podľa občianskeho zákonníka alebo podľa zákonníka
práce. Na podporu svojej odvolacej argumentácie opakovane poukázal (a citoval) aj z rozhodnutí
o obdobných (resp. súvisiacich) nárokoch žalobcu voči bratovi žalovaného vedených pred súdmi F.

G.. Vzhľadom na rozsiahlosť v konaní predložených dôkazov tiež označil odôvodnenie napadnutého
rozsudku za nedostatočné a nepreskúmateľné.

7. K odvolaniu žalobcu sa podaním z 12.08.2024 vyjadril žalovaný. Vo svojom vyjadrení argumentoval,
že stratégia procesného útoku žalobcu sa mala vyhnúť náročnému preukazovaniu pravdivosti jeho

tvrdení o tom, že výbery hotovostných súm realizované žalovaným neboli použité na úhradu záväzkov
v rámci plnenia jeho úloh personálneho riaditeľa konfrontáciou ním z účtu dlžníka vybraných súm
a celkových súm plnení dlžníka za toto obdobie voči zamestnancom dlžníka a ťažiť z prirodzeného
deficitu dôkazov žalovaného o detailoch všetkých súvisiacich finančných operácií realizovaných ním
v rokoch 2018 až 2020. Žalobca sa podľa neho ani nepokúsil preukázať, že nejaká časť z výdavkov
žalovanéhonanímtvrdenéuspokojeniemzdovýchnárokovzamestnancovdlžníkabolaibapredstieraná.

Nadväzne namietal, že na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno žalobcu ako iniciátora sporu
ohľadne predpokladov vzniku škody na strane dlžníka nepoužitím žalovanej sumy žalovaným na úhradu
miezd zamestnancov dlžníka a súvisiace výdavky v oblasti výkonu personalistiky za žalované obdobie,
nakoľko podľa jeho názoru mal žalobca možnosť preukázať tieto svoje tvrdenie napríklad preukázaním
suplementárnej skutočnosti logicky vylučujúcej použitie dotknutej sumy v prospech dlžníka žalovaným,

ktorým by bolo vykonanie úhrady miezd zamestnancov dlžníka z iných zdrojov, než boli hotovostné
platby z prostriedkov pochádzajúcich od žalovaného. Iba za situácie, že by sa žalobca bez vlastného
zavinenia ocitol v stave dôkaznej núdze, bolo by možné žalovanému uložiť povinnosť vysvetľovaciu,
čo však v danom prípade nebolo podľa žalovaného namieste, nakoľko žalovaný databázou údajov
tvoriacich personálnu agendu dlžníka z rokov 2018 až 2020 k času sporu nedisponoval a ani disponovať

nemohol. Rovnako argumentoval, že pracovnoprávny charakter sporu má žalovanému zaručovať
zisťovanie skutkového stavu nad rámec tvrdení sporových strán a ako slabšej strany sporu mu
poskytnúť kompenzáciu v podobe posilnenia vyhľadávacej zásady a zvýšenej aktivity súdu na zisťovanie
skutkovéhostavu.Podľažalovanéhomalžalobcavkonanívyvrátiť,žeschodok-škodaniejelenúčtovná
a preukázať, že ide o škodu reálnu, keď nebolo možné vôbec očakávať, že by výberom realizovaným

žalovaným zodpovedal nejaký nadobudnutý hmotný substrát prítomný v rámci hnuteľného hmotného
majetku dlžníka. Dôvodnosť svojej obrany opieral tiež o tvrdenie, že nebol oprávnený ani povinný viesť
tieňové (rezervné) účtovníctvo, pre prípad, že ním priebežne vykazované výdavky budú v dôsledku
nedostatočnej účtovnej evidencie, za ktorú nikdy nezodpovedal, správne zaúčtované, ďalej o tvrdenie
podopreté svedeckou výpoveďou jeho brata, ktorý u dlžníka zastával funkciu prokuristu a personálneho

riaditeľa, že všetky doklady ohľadne svojich výdavkov, a teda podklady do účtovníctva odovzdával p. R.
a ňou povereným osobám a napokon aj o tvrdenie, že konateľka dlžníka zanedbávala plnenie povinnosti
vedenia účtovníctva dlžníka v zmysle § 195 a § 196 zákona č. 90/2012 Sb. o obchodných spoločnostech
a družstvech a to obzvlášť vo vzťahu k pasívam z oblasti personalistiky, postup ktorý hodnotil
ako úmyselný a so zámerom skresliť údaje hospodárskej a obchodnej evidencie, v súvislosti s čím

poukázal na podanie trestného oznámenia voči konateľke dlžníka. Súčasne argumentoval, že z pozície
zamestnanca nemal možnosť vynútiť si riadne evidovanie dokladov ním predkladaných štatutárovi,
či ním povereným osobám, a ani možnosť kontrolovať plnenie povinnosti riadneho vedenia účtovníctva,
z dôvodu ktorého nemôže byť za jeho nedostatky postihovaný. Kompletizácia stavu účtovníctva je
zákonnou povinnosťou insolvenčného správcu od momentu ujatia sa jeho funkcie, pričom v danom

prípade sám správca, vystupujúci v konaní ako žalobca, svojej povinnosti zabezpečiť rekonštrukciu
neúplného účtovníctva dlžníka neučinil zadosť, v dôsledku čoho si sám zabránil realizovať svoju
procesnú povinnosť uniesť dôkazné bremeno k ním v konaní produkovaným tvrdeniam. Súčasne
namietal aj žalobcove tvrdenie o nevrátení tlačenej personálnej agendy žalovaného za obdobie 2018 -
marec 2020, v súvislosti s čím považoval vzhľadom na vedomie, že uvedenými informáciami nemôže

disponovať za nespravodlivé uložiť mu, ako strane nezaťaženej dôkazným bremenom, vysvetľovaciu
povinnosť, a z neunesenia tejto povinnosti vyvodiť v jeho neprospech stratu sporu; na podporu tohto
argumentu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010 zo 16.12.2010.
Následne namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepracoval s podkladmi, odovzdanými žalovaným
na začiatku sporu, v súvislosti s ktorými predpokladal, že žalobca sa z týchto podkladov pokúsi určiť

celkovú sumu oprávnených výdavkov žalovaného ako personálneho riaditeľa dlžníka, o ktorú zredukuje
žalovanú sumu, tvoriacu doposiaľ len sumár všetkých hotovostných výdavkov žalovaného. K žalobcom
prezentovanej možnosti vyvodenia občianskoprávnej zodpovednosti voči žalovanému z dôvodu úplného
vybočenie z medzí plnenia pracovných úloh žalovaného uviedol, že dôkazné bremeno žalobcu zahŕňaaj povinnosť preukázať, že konanie žalovaného vybočilo nielen z rámca riadneho plnenia, ale aj z rámca
vadného plnenia jeho pracovnoprávnych úloh, teda že jeho konanie s plnením pracovných úloh nemalo
žiadnu priamu súvislosť. K okolnostiam súdenej veci poznamenal, že počas trvania svojho pracovného

pomeru u dlžníka nebolo od konateľky dlžníka realizované žiadne upozornenie o chýbajúcich účtovných
dokladoch a že konateľka dlžníka v roku 2018 riadne spracovala účtovníctvo, za rok tento rok riadne
podala daňové priznanie a vyčíslila daň na zaplatenie. Vzhľadom na neúplnosť účtovnej dokumentácie
tak žalobca podľa žalovaného doposiaľ nepreukázal vznik reálnej škody/schodku dlžníka za žalované
obdobie, keď doposiaľ nebolo preukázané, či nejde len o tzv. účtovný schodok, a to ani na základe

elektronickej pokladničnej knihy dlžníka predloženej v konaní (podľa žalobcu pozmenenej), z ktorej
nevyplýva, že by žalovaný vložil, či iným spôsobom v prospech dlžníka zúčtoval sumu svojich
oprávnených výdavkov v mene dlžníka, celkovo zodpovedajúcu žalovanej sume. V tomto smere
argumentoval, že konateľka dlžníka zámerne dlhodobo nevkladala do Zbierky listín OR ČR povinné
finančné výkazy - účtovné závierky, čím významne oslabila pozíciu žalovaného ako zamestnanca,
ktorý nemôže argumentovať odkazom na verejný register, že o veci bolo účtované. Podľa žalovaného

žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné ohľadne skutočností (predpokladov)
zakladajúcich ako občianskoprávnu zodpovednosť, tak aj pracovnoprávnu zodpovednosť žalovaného
za tvrdenú škodu, pričom opomína, že relevantnosť českého práva pre posudzovaný prípad sa týka
len hmotnoprávnej úpravy žalobného nároku, nie však úpravy procesnoprávnej, ktorá bola súdom prvej
inštancie podľa žalobcu vecne správne aplikovaná.

8. Iné prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany v odvolacom konaní neboli sporovými
stranami uplatnené.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že

odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385
CSP (a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu je opodstatnené.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to všetko s prihliadnutím na to,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej
inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,
že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania
je úlohou súdu. Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má

preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie
žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať
jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces, a
znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z

21. novembra 2019, zdroj: ustavnysud.sk; uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 29/2019). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť
len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo
vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,
podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje

vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité
tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez
dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v
rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právona spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen
nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej

vety: najprávo.sk).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza,
že dokazovanie je procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov

súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov
na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a
na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného

bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok
NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd tiež uvádza, že vykonané dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné
hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel

formálnej logiky.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo

neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

15. Z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento v podstatnom vychádza
zo záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno tvrdení, na ktorých spočívala jeho obrana, a síce
že finančné prostriedky dlžníka (insolvenčným správcom ktorého je žalobca), ktoré žalovaný vybral

z jeho bankového účtu, žalovaný použil na úhradu záloh, výplat a iných plnení dlžníka týkajúcich
sa personalistiky, a že žalobca v spore nepreukázal podmienky vzniku zodpovednostného právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, t. j. preukázanie porušenia záväzkovej alebo zákonnej povinnosti
žalovaného, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody (kauzálny
nexus). Opísané nosné závery súdu prvej inštancie, ktoré na základe vykonaného dokazovania vyvodil

ohľadne žalobou uplatneného nároku však odvolací súd vo svetle v konaní pred súdom prvej inštancie
uplatnených prostriedkov procesného útoku žalobcu, tak ako tieto boli prezentované v jeho písomných
ako aj ústnych vyjadreniach k veci v priebehu konania a podporené pripojenými písomnými dôkazmipovažuje za právne neudržateľné a logicky rozporné, z dôvodu ktorého ich odvolací súd nateraz nemôže
v rámci odvolacieho konania ako vecne správne potvrdiť.

16. V kontexte so žalobcom uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f)
CSP, v obidvoch prípadoch súvisiacimi so zisťovaním skutkového stavu veci, odvolací súd v spojitosti
s výhradou žalobcu prezentovanou v jeho odvolaní z 24.07.2024 o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku, resp. nedostatočnosti jeho odôvodnenia konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie v bodoch 6. až 8. ako aj 18. až 22. obsahuje opis len niektorých, súdom prvej

inštancie oboznámených, listinných dôkazov, resp. týmto súdom realizovaných svedeckých výpovedí,
no bez toho, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahovalo v zmysle § 220 ods. 2 CSP vyhodnotenie
skutkového stavu, t. j. aby z neho bolo zrejmé, nielen ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za
preukázané a ktoré nie, ale hlavne z ktorých dôkazov pri tom vychádzal a ako tieto dôkazy vyhodnotil.
Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie možno tiež vytknúť, že z neho nemožno
zistiť aké relevantné skutočnosti zistil z ďalších rozsiahlych písomných dôkazov predložených v priebehu

konania do spisu, a už vôbec, ako tieto skutkové zistenia vyhodnotil. Inými slovami povedané, z obsahu
napadnutého rozsudku nie je zistiteľné, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení všetkých
dôkazov predložených stranami do konania riadil (zápisnica z pojednávania zo 04.06.2024 uvádza
vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom celého spisu – poznámka odvolacieho
súdu), a či toto ich vyhodnotenie (pokiaľ aj bolo z jeho strany vykonané), zodpovedá parametrom

vyplývajúcim z § 191 ods. 1 CSP. V zmysle neho súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu
pri takomto hodnotení, keď súd musí vždy zhodnotiť jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti,
zákonnosti a pravdivosti a po individuálnej selekcii vykonaných dôkazov následne všetky dôkazy

vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel
formálnej logiky.

17. V záujme prehľadnosti a preskúmateľnosti napadnutého rozsudku je okrem toho nutné poukázať

na to, že časť týkajúca sa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu obsahuje rozsiahly
opis vyjadrení sporových strán produkovaných v konaní, ktorých stručné zhrnutie síce súd prvej
inštancie môže vo svojom rozhodnutí uviesť (predovšetkým v úvodných statiach o žalobcom tvrdených
skutočnostiach vzťahujúcich sa k jeho žalobnému nároku, resp. pri žalovanom vzťahujúcich sa k jeho
procesnejobraneaoprostriedkochprocesnéhoútoku,ktorévkonanížalobcapoužil,resp.prižalovanom

oprostriedkochprocesnejobrany,ktorévkonanípoužil),nievšakvčasti,ktorásamátýkaťnímzisteného
skutkového stavu. Vyjadrenia sporových strán k veci totiž nemožno stotožňovať so skutkovým stavom
zisteným (ustáleným) v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. V nadväznosti na uvedené, vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o unesení dôkazného bremena

žalovaného ohľadne jeho tvrdení o použití finančných prostriedkov dlžníka (insolvenčným správcom
ktorého je žalobca), ktoré žalovaný vybral z jeho bankového účtu na úhradu záloh, výplat a iných plnení
dlžníka, odvolací súd konštatuje, že tento skutkový záver súd prvej inštancie obhájiteľne neodôvodnil,
predovšetkým s poukazom na obsah konkrétnych (jednotlivých) dôkazov a pri zhodnotení ich vzájomnej
súvislosti, pričom takýto záver ani nezodpovedá pravidlám formálnej logiky, ktoré sú pri zisťovaní

skutkového stavu ako podkladu pre vydanie zákonného rozhodnutia podstatné. Za stavu, že medzi
stranami nebolo relevantne popreté skutkové tvrdenie o výberoch žalovaného z bankového účtu
dlžníka v úhrnnej sume 14 775 000,- Kč, totiž nemožno len na základe nekonkrétnych svedeckých
výpovedí niektorých bývalých zamestnancov dlžníka, resp. čiastkových (neúplných) dôkazov o použití
hotovostných finančných prostriedkov žalovaným na úhradu záväzkov dlžníka, ktorých dostatočné

vyhodnotenie v napadnutom rozsudku absentuje (pravdivosť a úplnosť ktorých bola navyše žalobcom
spochybnená), prijatie skutkového záveru o použití celej žalovanej sumy v prospech dlžníka akceptovať.
Žalovaný je v rámci svojej obrany povinný tvrdiť, aké konkrétne sumy, kedy, komu a na aký účel odovzdal
a na podporu svojich tvrdení súdu ponúknuť aj primerané dôkazy. Podľa odvolacieho súdu je pre vecne
správne posúdenie dôvodnosti nároku, prípadne jeho čiastočnej dôvodnosti, podstatným preukázanie

rozsahu, spôsobu, ako aj dôvodu, v akom mal žalovaný s čiastkami vybranými z bankových účtov
dlžníka naložiť. V tomto smere možno považovať za dôvodnú tiež odvolaciu argumentáciu žalobcu, že s
dokladmi preukazujúcimi nakladanie žalovaného v záujme (v prospech) dlžníka iba s časťou žalovanej
sumy sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.19. V tomto kontexte odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného o nesplnení podmienok
prenosu dôkazného bremena (bremena tvrdenia) na neho pokiaľ ide o okolnosti, na čo konkrétne

žalovaný použil v prospech dlžníka finančné prostriedky vybraté z jeho bankového účtu v kritickom
období (01.01.2018-20.03.2020). V rámci tzv. negatívnej dôkaznej teórie platí plavidlo, že od žiadnej
sporovej strany nemožno preukázanie neexistujúcej právnej skutočnosti spravodlivo žiadať. Pokiaľ
žalobca od počiatku tvrdil, že žalovaný mu nevyúčtoval použitie vybratých finančných prostriedkov
v prospech dlžníka, čo znamená tvrdenie neexistujúcej právnej skutočnosti (teda nepodanie

vyúčtovania), potom na žalovaného prešlo dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že vyúčtovanie
týchto finančných prostriedkov voči dlžníkovi vykonal. V tomto smere však obrana žalovaného
spočívala len na ničím nedoloženom tvrdení o odovzdaní všetkých účtovných dokladov k týmto
výberom konateľke dlžníka, resp. ňou povereným osobám, bez toho aby žalovaný konkrétne tvrdil
kedy, aké konkrétne doklady a v rozsahu akej hodnoty boli dlžníkovi účinne odovzdané, resp.
predložil akýkoľvek konkrétny dôkaz preukazujúci toto tvrdenie (s výnimkou súdom prvej inštancie

nezrealizovaného výsluchu konateľky dlžníka). Pri hodnotení tejto povinnosti žalovaného sa javí ako
potrebné vziať zreteľ aj na to, v akej funkcii (postavení) bol žalovaný u dlžníka, v koho priamej riadiacej
pôsobnosti pôsobil a z toho uhla hodnotiť jeho zodpovednosť za chod ako aj riadne plnenie zákonných
povinností jeho zamestnávateľa, resp. jeho príspevok k ich plneniu, ako aj podiel zodpovednosti
žalovaného za rozhodnutie o hotovostnom spôsobe hradenia niektorých nákladov dlžníka a posúdiť

prípadný súlad tohto rozhodnutia s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu
zodpovednosť obchodnej spoločnosti, resp. jej konateľa za riadne vedenie účtovníctva nemožno
zamieňať s povinnosťou zamestnanca vyúčtovať spoločnosti jemu zverené majetkové hodnoty, a to bez
ohľadu na to, či s konkrétnym zamestnancom bola alebo nebola uzavretá osobitná dohoda o hmotnej
zodpovednosti. Ani fakt schválenia riadnej účtovnej závierky za rok 2018 konateľkou dlžníka nie je

bez ďalšieho dostatočným dôkazom o vyúčtovaní použitia finančných prostriedkov z účtov spoločnosti
v prospech spoločnosti žalovaným. V tomto ohľadne je nutné ako právne irelevantné odmietnuť aj
argumenty o dôvodoch založenia dlžníka ako náhradnej obchodnej spoločnosti žalovaného a jeho
brata pre prípad straty potrebných povolení na činnosť sprostredkovania zamestnania (resp. agentúry
dočasného zamestnávania, keďže obchodná spoločnosť je samostatnou právnickou osobou, voči ktorej

mal žalovaný rovnaké povinnosti, ako všetci ostatní jej zamestnanci, t.j. aj riadne vyúčtovať majetkové
hodnoty zverené mu dlžníkom.

20. Odvolací súd sa tiež nestotožňuje ani s námietkou žalovaného o nesplnení predpokladov prenosu
dôkaznéhobremenananehozdôvodunepreukázaniakomplementárnejskutočnosti,logickyvylučujúcej

použitie žalovanej sumy v prospech dlžníka žalobcom. Totiž ani preukázanie skutočnosti, že mzdové
náklady voči jeho (bývalým) zamestnancom neboli uhradené iným spôsobom ako z hotovostných
prostriedkovpochádzajúcichoddlžníkaneznamenádôkaz,žetietoboli(vcelosti)uhradenézfinančných
prostriedkov vybratých žalovaným z účtu jeho zamestnávateľa, a to aj s ohľadom na ostatné skutočnosti,
ktoré v konaní vyšli najavo, predovšetkým že žalovaný nebol jediný, kto disponoval hotovostnými

prostriedkami dlžníka, a ktorý tvrdil, že z nich uhrádzal rovnaký druh záväzkov dlžníka. Odvolací
súd v tomto kontexte pripomína, že žalobca v konaní produkoval tvrdenia a dôkazy, že hotovostnými
prostriedkami dlžníka, ktoré mali byť použité na úhradu takýchto mzdových (personálnych) záväzkov
dlžníkadisponovalajbratžalovaného,ktorýbolprokuristomdlžníka.Inakvovšeobecnostisprávnynázor
žalovaného, že pracovnoprávny charakter sporu má žalovanému zaručiť zisťovanie skutkového stavu

aj nad rámec tvrdení sporových strán, a ako slabšej strany sporu mu poskytnúť kompenzáciu v podobe
posilnenia vyhľadávacej zásady a zvýšenej aktivity súdu na zisťovaní skutkového stavu neznamená
existenciu iných, ako v civilnom konaní všeobecne ustálených, podmienok prechodu dôkazného
bremena ohľadne neexistujúcej skutočnosti relevantnej pre rozhodnutie vo veci, ale iba povinnosť
súdu vykonať aj taký dôkaz, ktorý nebol v konaní navrhnutý slabšou sporovou stranou, avšak ktorý je

pre spravodlivé rozhodnutie vo veci nevyhnutný.

21. Nadväzne na to odvolací súd v zhode s ustálenou súdnou praxou podotýka, že medzi chybami
skutkových zistení a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným (z dôkazov vyplývajúcim) skutočnostiam
nevenoval pozornosť. Vzhľadom na vyššie vytknuté závažné nedostatky v zisťovaní skutkového
stavu a jeho vyhodnotení je nutné aj právny záver súdu prvej inštancie o nenaplnení zákonných
podmienok zodpovednosti za škodu považovať minimálne za predčasný. Súdu prvej inštancie jev tomto smere nutné vytknúť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nerozviedol dôvody,
pre ktoré dospel k záveru, o nenaplnení podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu v tvrdených
okolnostiach prípadu, ani ktorých podmienok konkrétne sa ich nepreukázanie týka. Na margo posúdenia

žalobcom uplatňovaného nároku odvolací súd dodáva, že porušenie povinností zamestnanca pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže spočívať v porušení ustanovení
zákonníka práce (resp. zákona č. 262/2006 Zb.), ustanovení kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku,
určených pracovných postupov, ale aj ustanovení pracovnej zmluvy alebo iných právnych predpisov,
ktoré majú pracovnoprávny charakter. Zamestnávateľa pritom zaťažuje dôkazné bremeno preukázania

všetkých predpokladov vzniku nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne,
a to: a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca. Pre
posúdenie otázky, či zamestnanec konal protiprávne mimo plnenia pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s plnením pracovných úloh, je rozhodujúce posúdenie činnosti zamestnanca z rôznych

hľadísk, a to vecného, časového alebo miestneho hľadiska, za účelom zistenia, či ide o činnosť
vykonávanú pre zamestnávateľa, k tomu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 21 Cdo 2612/2010, podľa ktorého cit.: „Pro závěr, zda odpovědnost za škodu má
povahu pracovněprávního nároku ve smyslu ustanovení § 172 zák. práce (teraz § 179 ZP) nebo
občanskoprávního nároku ve smyslu ustanovení § 420 odst. 1 OZ., není samo o sobě významné, zda

zaměstnanecporušilpovinnostiuloženémuzákoníkemprácenebojinýmiprávnímipředpisy;rozhodující
je to, zda činnost, kterou byla zaměstnancem způsobena škoda jeho zaměstnavateli, postrádá či
nepostrádá místní, časový a zejména věcný (vnitřní účelový) vztah k plnění pracovních úkolů škůdce.“

22. Vo svetle vyššie opísaného, preto odvolateľ vo veci oprávnene namieta naplnenie odvolacích

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) aj h) CSP. S prihliadnutím na viazanosť odvolacieho súdu
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie bez jeho doplnenia alebo zopakovania v odvolacom
konaní tak odvolaciemu súdu neostávalo iné, iba napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím
ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu v zmysle § 391 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

23. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude na podklade vykonaného dokazovania,
v medziach pred súdom prednesených skutkových tvrdení sporových strán a v intenciách rozvedených
v bodoch 16. až 21. odôvodnenia tohto uznesenia riadne zistiť a vyhodnotiť skutkový stav potrebný
pre rozhodnutie vo veci. Ak sa to súdu prvej inštancie bude pre rozhodnutie vo veci javiť potrebné,

úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť skutkový stav za podmienok definovaných § 319 CSP, podľa
ktorého možno vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to pre rozhodnutie vo veci
nevyhnutné. S prihliadnutím na všeobecne akceptované závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 228/2013 podľa ktorého cit.: „Osoba vykonávající funkci statutárního orgánu
obchodní společnosti o okolnostech týkajících této právnické osoby, které nastaly v době, kdy tato funkci

statutárního orgánu vykonávala, pak může být soudem vyslechnuta jen jako účastník řízení a nikoli jako
svědek.“ v prípade nedostavenia sa konateľky dlžníka na pojednávanie za účelom jej výsluchu zváži
účelnosť prípadného postupu v zmysle § 195 ods. 3 CSP.

24. Posúdiac všetky vo veci zabezpečené dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, súd prvej

inštancie zistí, v akom rozsahu konkrétne vykonané dôkazy preukazujú použitie finančných prostriedkov
vybraných žalovaným z bankového účtu dlžníka v kritickom období na úhradu konkrétnych výdavkov
dlžníka, medzi ktoré možno zaradiť aj mzdové (personálne) náklady, samozrejme za predpokladu,
že v konaní nevyjde najavo, že tieto boli uhradené iným spôsobom, resp. z iných zdrojov. Skutkový
stav zistený vo veci a jeho vyhodnotenie je potrebné v novom rozhodnutí o merite veci primerane

opísať, tak aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preskúmateľné a jeho odôvodnenie zodpovedalo
požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. Pritom je potrebné prihliadnuť na to, že procesné
povinnosti a procesná zodpovednosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a navrhovať dôkazy je doplnená
oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenie (§ 150 ods. 2 CSP), čo súdu umožňuje s využitím
postupu podľa § 181 ods. 4 CSP viesť konanie materiálne.

25. Na riadne zistený a vyhodnotený skutkový stav je následne potrebné aplikovať správne
hmotnoprávne normy; k tejto otázke odvolací súd poznamenáva, že nateraz sa javí použitie noriem
českého právneho poriadku na okolnosti prípadu, tak ako to vyplýva z bodov 29. až 32. odôvodnenianapadnutého rozsudku i dôvodov prezentovaných žalujúcou stranou, ako opodstatnené. V prípade,
že ustálené skutkové zistenia, vyplývajúce z vykonaného dokazovania (po jeho riadnom vyhodnotení)
budú viesť, čo aj len čiastočne, k záveru o vzniku ujmy na majetku dlžníka, súd prvej inštancie na

podklade vykonaného dokazovania posúdi tiež naplnenie ostatných predpokladov vyvodenia právnej
zodpovednosti voči žalovanému (či už z právneho dôvodu zodpovednosti za škodu, bezdôvodného
obohatenia alebo iného právneho dôvodu). Podstatné je právne posúdiť, či došlo k naplneniu všetkých
podmienok vzniku prípadného zodpovednostného vzťahu žalovaného k jeho zamestnávateľovi. V tomto
smere sa pre správne právne posúdenie prípadu ako potrebné tiež javí posúdiť, či výbery peňažných

prostriedkov z bankového účtu dlžníka mali vzťah k plneniu pracovných povinností žalovaného, alebo
či boli použité výhradne pre vlastnú potrebu žalovaného.

26. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je potrebné dbať na naplnenie princípov právnej istoty, t. j. aby bol spor
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. K relevantnej právnej
argumentácii žalobcu aj žalovaného je zároveň potrebné poskytnúť dostatočnú a logicky nerozpornú

právnu odpoveď. Až potom, ako bude konanie v naznačenom smere doplnené, môže súd prvej inštancie
vo veci opätovne rozhodnúť.

27. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách doterajšieho konania, vrátane
trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).