Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123374840
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123374840.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcov v 1. rade: A. B., nar.
X.X.XXXX, bytom C., A. X, v 2. rade: D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C., F. X, v 3. rade: D. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom C., H. X a v 4. rade: I. J., nar. XX.X.XXXX, bytom C., K. XX, všetci zast.: JUDr. JCLic.
Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., IČO: 52 858 774, so sídlom Košice, Južná trieda 28, proti žalovanému:
Mesto Košice, IČO: 00 691 135, Košice, Trieda SNP 48A, o zaplatenie 6.343,02 Eur s príslušenstvom,
oodvolanížalobcovprotirozsudkuMestskéhosúduKošicezodňa13.marca2024č.k.67C/15/2023-215

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému peňažného plnenia na tom
skutkovom základe, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C. L.

K. vo vzťahu k parcelám špecifikovaným v bode II. napadnutého rozsudku, keď žalovaný ako vlastník
stavieb Športové ihrisko s tribúnou C. L. K. predmetné pozemky žalobcov užíva tým, že má na nich
postavené futbalové ihrisko a tiež kolkáreň, na základe čoho žalobcovia od žalovaného požadujú odplatu
za obdobie od 31.8.2021 do 30.6.2023.

3. Vec právne posúdil podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, § 123, § 124, § 128 ods. 1 a 2, § 151n ods. 1, § 151o ods.
1, § 151p ods. 1 OZ, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 1, 3, 4, § 4 ods. 1 a 2, čl. V zákona č. 66/2009

Z.z., § 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, keď skutkovo zhodnotil, že v danom prípade
nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
na vyššie uvedených listoch vlastníctva a žalovaný je vlastníkom stavieb „Športové ihrisko s tribúnou C.
L. K.“ postavených na parcele registra "C" parcelné číslo 1117/1, ktorá nie je zapísaná na LV a „Kolkáreň
- M. ulica C. L. K.“ súp. číslo XXXX, postavenej na parcele registra "C", parcelné číslo 1118/2, stavba je
zapísaná na LV č. XXXX. Žalovaný užíva parcely žalobcov tým, že na nich bez súhlasu žalobcov ako
podielových spoluvlastníkov a bez právneho dôvodu postavil stavbu - futbalové ihrisko a kolkáreň.

4. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v prípade sporných pozemkov ide o nehnuteľnosti,
na ktorých sa nachádza futbalové ihrisko s tribúnou a kolkáreň, preto je potrebné na právne vzťahy z
tohovyplývajúceaplikovaťustanoveniazákonač.66/2009Z.z.,keďževtakomtoprípadebynepochybneplatilo, že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vzniklo zo zákona č. 66/2009
Z.z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich užívaniu. Predmetom
konania teda bolo, či žalobcom patrí náhrada za žalovaným užívané nehnuteľnosti, a ak áno, aká je

výška tejto náhrady a či táto náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná.

5. Zákonom č. 66/2009 Z.z. došlo k zákonnému zriadeniu vecného bremena, ktorý ale otázku náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, v ust. § 4
však odkazuje na úpravu v ust. § 151n až § 151p OZ, z ktorých je potrebné pri riešení otázky náhrady

za obmedzenie vlastníckych práv vychádzať. Odkazujúc na aktuálnu rozhodovaciu prax NS SR (sp.
zn. 2Cdo/194/2018, sp. zn. 8Cdo/17/2019, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020)
učinil záver, že aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 tohto osobitného zákona patrí k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva
ajehoverejnoprávnycharakterajehopovahanasvedčujútomu,žesavýznamnepribližujekobmedzeniu
vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z., a teda priznávanie primeranej náhrady za

zriadenievecnéhobremenapodľa§23ods.5zák.č.182/1993jepoužiteľnéajnapriznávanieprimeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z.,
ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný
súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z.
neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby

vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou
obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr
uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne
uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva
vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia

vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné
súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi
obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo 2/2014).

6. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť

tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za

obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
K tomu súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktorého závery o tom,
že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, považoval za ústavne
udržateľný aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani nález ústavného súdu PL. ÚS
42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Názor o možnosti priznávania náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zák. č. 66/2009 Z.z. vyvracia uznesenie NS SR sp. zn.
8Cdo/17/2019. V tejto súvislosti súd poukázal aj na najnovšie rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/99/2019,
ktoré si uvedenú argumentáciu osvojilo a z nej aj vychádzalo.

7. Súd po odcitovaní § 100 ods. 1, ods. 2 a tiež § 101 OZ v súvislosti so žalovaným vznesenou
námietkoupremlčania,tútoposúdilakodôvodnú,keďžemalzato,žefinančnánáhradazavznikvecného
bremena je jednorazová, nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore
so zákonom. Vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno,
avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do 3 rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona

č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009, kedy nadobudli účinnosť články I. až III. zák. č. 66/2009 Z.z. Žaloba
však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je
povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie, t.j. od 31.8.2021 do 30.6.2023. Na základe
vyššie uvedeného je teda námietka premlčania žalovaného dôvodná, keďže nárok žalobcu na takútojednorazovú náhradu sa premlčal v zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa
1.7.2012. Súd teda vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nemohol právo žalobcom priznať a
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď priznal žalovanému náhradu trov konania
v plnej výške. Pre prípadnú aplikáciu § 257 CSP nevzhliadol dôvody hodné osobitého zreteľa a ani
výnimočnosť sporu.

9. Proti rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z odvolacích dôvodov
podľa§365ods.1písm.b),f)ah)CSPkonštatujúc,žepredmetnoužalobousadomáhalivydaniaodplaty
za ďalšie žalované obdobie, nakoľko v súdnom konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 13C/89/2019, žiadali vydať odplatu za užívanie ich nehnuteľnosti za obdobie od 28.7.2017
do 28.8.2019, následne žiadali vydať odplatu za užívanie ich nehnuteľnosti na Okresnom súde Banská
Bystrica sp. zn. 41Up/156/2020 za obdobie od 29.8.2019 do 29.8.2020, a teda predmetnou žalobou

žiadajú vydať odplatu za ďalšie obdobie, na ktoré majú zákonný nárok. Uviedli, že poukazovali a aj
stále poukazujú na to, že je nevyhnutné aplikovať § 194, § 228 a § 230, nakoľko zásada právnej istoty
je integrálnou súčasťou CSP, je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces a s požiadavkou,
aby obdobné situácie boli právne posudzované rovnakým spôsobom, aby na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach sa dala rovnakú odpoveď, pričom právoplatné súdne

rozhodnutie zakladá stav právnej istoty a jedným z dôsledkov právoplatnosti súdneho rozhodnutia je,
že pre strany rozhodnutie sa stáva zásadne nezmeniteľným a záväzným. Pokiaľ v civilnom sporovom
konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu strán, súd v inom konaní,
v ktorom tú istú otázku má posúdiť ako prejudiciálnu, je viazaný jej skorším posúdením bez ohľadu na to,
či súd v právoplatne skončenom konaní vec (ne)správne právne posúdil so zreteľom na právoplatnosť

a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia (uznesenie NS SR vo veci
1Cdo/44/2010). Otázka bezdôvodného obohacovania sa žalovaného, ktorý pozemky v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom tohto konania pred súdom, na úkor žalobcu bezodplatne
užívať, medzi stranami bola riešená a v prospech žalobcu právoplatne vyriešená v konaní na bývalom
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12C/50/2020, ktorá je právoplatná. Takéto závery konštatoval

aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku v obdobnej veci pod sp. zn. 9Co/48/2022, na ktoré
odkázali. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie nevysporiadal a rozhodnutie súdu preto
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem toho poukázal tiež na uznesenia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/1/2023, 6C/44/2023 a 6Co/8/2023, z ktorých záverov vyplýva, že pokiaľ
došlo k právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa nový

nárok odvodzuje, je súd v tomto novom občiansko-súdnom konaní viazaný posúdením predbežnej
otázky v skoršom súdnom konaní a hovoríme o tzv. prejudicialite. Aj v danom prípade žalobcovia
požadujú vydanie odplaty za vecné bremeno za ďalšie žalované obdobie, a teda majú za to, že citované
rozhodnutia sú plne aplikovateľné aj na daný prípad, avšak súd takýmto spôsobom nepostupoval a tým
porušil princíp právnej istoty. Nemožno preto prehliadať aplikáciu § 194 ods. 1 a 2, § 288 ods. 1

a § 230 CSP na daný prípad v súvislosti s prejudiciálnym účinkom týchto právoplatných rozsudkov
súdov vydaných v týchto iných konaniach medzi tými istými sporovými stranami týkajúcich sa sporných
pozemkov a súd bol preto povinný rozhodnúť takisto aj v tomto prejednávanom spore, hoci za ďalšie
žalované obdobie ako o nároku zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. So zreteľom na uvedené
niet dôvodu a v zmysle citovanej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dokonca

ani nemožno nanovo posudzovať, či k sporným pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov
účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z., prípadne (ne)vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
a či žalobcom za toto prípadne patrí opakovaná alebo jednorazová peňažná náhrada. Zo všetkých
uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

10. Žalovaný k odvolaniu uviedol, že so závermi napadnutého rozsudku súhlasí, považuje ich v celom
rozsahu za správne, súladné s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, teda
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, na ktorú súd tiež poukazoval a na ktorú napokon
poukazoval aj žalovaný. Súd sa dostatočne vysporiadal s otázkou, prečo nemá byť žalobcom s ohľadom

na aktuálnu rozhodovaciu prax priznaná opakovaná náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno a
žalobcovia opakovane uvádzajú v odvolaní tie isté námietky, s ktorými sa súd už dostatočne vysporiadal
v odôvodnení rozsudku. Okrem iného vysvetlil potrebu aplikácie princípu právnej istoty tak, ako je
zakotvený v článku 2 ods. 2 CSP, na ktorý sa odvolával aj žalovaný. K tvrdenému porušeniu právažalobcov na spravodlivý proces, k princípu právnej istoty a rozhodovaniu v súlade s rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu SR dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 621/2023,
v rámci ktorého ústavný súd uviedol: Vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty je

nutné uviesť, že vzhľadom na niektoré rozhodnutia nižších súdov, ktoré priznávali opakované plnenie
z vecného bremena, k čomu sa pôvodne prikláňal aj krajský súd, aj vo veci sťažovateľov existovala
možnosť, že im bude priznaná táto forma náhrady. Krajský súd však práve v súlade s princípom právnej
istoty nasledoval judikatúru najvyššieho súdu o jej jednorazovej povahe, keďže je to práve najvyšší súd,
ktorýmáúlohuzjednocovaťrozdielnujudikatúrunižšíchsúdov.Zuvedenýchdôvodovnavrholnapadnutý

rozsudok potvrdiť.

11. Žalobcovia v odvolacej replike nesúhlasili s vyjadrením žalovaného k odvolaniu, a to z toho
dôvodu, že otázka bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcov bola už vyriešená
na bývalom Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/89/2019 a tiež za ďalšie obdobie v konaní
vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 41Up/156/2020. Zotrvali preto na svojej odvolacej

námietke, že uvedená vec je už právoplatná a medzi stranami záväzná, a teda došlo k vyriešeniu
prejudiciálneho vzťahu, a to tak, že bezodplatným užívaním pozemku žalobcov žalovaným dochádza
kjehobezdôvodnémuobohateniusanaúkoržalobcov.VsúvislostispoukazomnauznesenieÚstavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 621/2023 uviedli, že predmetné uznesenie nie je aplikovateľné na danú situáciu,
pretože predmetným uznesením sa neriešila otázka prejudiciality.

12. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
vyhovieť.

14. Odvolatelia uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP (súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tieto je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou
Európskeho súde pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných
práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá

aúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Právnaistotajestav,vktoromkaždýmôželegitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.18. Odvolateľmi uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam žalobcov dopĺňa nasledovné.

20.Predmetomkonaniajezaplateniepeňažnejpohľadávky,ktorúsižalobcoviauplatnilivočižalovanému

na základe toho, že žalovaný v rozhodnom období užíval bezdôvodne pozemky v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov, na ktorých sa nachádza Športové ihrisko s tribúnou C. L. K., ktorého
vlastníkom je žalovaný.

21. Súd rozhodol o predmetnom nároku zamietavým spôsobom, vychádzajúc pritom zo záveru o tom,
že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z.z.

vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k užívaniu a v tej súvislosti tiež
záver o tom, že žalobcom patrí jednorazová náhrada. S prihliadnutím na žalovaným vznesenú námietku
premlčania súd právo žalobcom na jednorazovú náhradu zo zákona zriadeného vecného bremena
priznaťnemohol,pretoževprejednávanejveciideouplatnenýnároknaopakujúcesaplneniezaobdobie
od 31.8.2021 do 30.6.2023, t.j. nárok premlčaný v zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá

uplynula dňa 1.7.2012 (keďže začala plynúť od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od
1.7.2009).

22. Ako vyplýva z podaného odvolania voči tomuto rozsudku, žalobcovia podstatu odvolania založili na
argumentáciizaloženejnatom,žepredmetnoužaloboužiadajúvydaťodplatuzaďalšieobdobie,naktorú

majú zákonný nárok, a preto pokiaľ v označených súdnych konaniach žiadali vydať odplatu za užívanie
predmetných nehnuteľností za predchádzajúce obdobia, ktoré sú právoplatné, ide o prejudiciálne
vyriešený vzťah, z ktorého bol povinný súd vychádzať, čo ale súd prvej inštancie neučinil.

23. V prípade, že v súdnom konaní je splnená podmienka totožnosti sporových strán a totožnosti

skutkových okolností a právnej kvalifikácie uplatneného nároku, potom ohľadne iného nároku zásadne
platí, že ak v skončenom konaní strán sporu došlo právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento nový nárok (odlišný napríklad rozhodným obdobím)
odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní daným vyriešením v skoršom
súdnom konaní viazaný posúdením predbežnej otázky.

24. Hovoríme o tzv. prejudicialite, ktorou sa Najvyšší súd SR už zaoberal a ku ktorej zaujal nasledovné
stanovisko.

25. Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný
jej skorším posúdením (uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2010, R 40/2013).

26. Prejudiciálna otázka je taká, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešenie je závislé
rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa

poskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má
pre terajšie konanie určujúci význam. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej
otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia
u tých istých účastníkov (sp. zn. 1Cdo/133/2009).

27. Súd má povinnosť pri svojom rozhodovaní o veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým
sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec samá príslušná predbežná otázka. Uvedený
prejudiciálnyúčinokprávoplatnostiskoršiehorozsudkuvnovom(ďalšom)občianskomsúdnomkonaní(s
neidentickýmpredmetomkonania,t.j.bezexistencieprekážkyreiiudicatae)môžepretoviesťkvýsledku,
že žalobca bude neúspešný (sp. zn. 2Cdo/13/2021).

28. Vo veci sp. zn. 5Cdo/13/2020 bola predmetom konania žaloba o určenie vlastníctva k
nehnuteľnostiamnatomskutkovomzáklade,žekúpnazmluva,ktorounehnuteľnostinadobudolžalovaný
a ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený, je neplatná. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu,že vlastnícke právo žalobcu už bolo ako prejudiciálna otázka riešená v konaniach o plnenie z titulu
bezdôvodného obohatenia užívania dotknutej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu vedených
na okresnom súde pod sp.zn. 4C/220/2007 a 5C/270/2007. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy v

základnom konaní postupovali správne, keď v dôsledku prejudiciálneho vyriešenia otázky vlastníctva
nehnuteľností v dvoch predošlých právoplatne skončených konaniach o plnenie, žalobu o určenie
vlastníckeho práva zamietli. Rozhodujúce je, že hmotnoprávna otázka vlastníctva nehnuteľností,
esenciálna pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na finančné plnenie, bola v predošlých
konaniach, hoci len ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená a nie je podstatné, či bola zodpovedaná

správne alebo nie. Žalobcovi (ktorý v dovolaní pripúšťa istý druh svojej minulej pasivity) v týchto
konaniach v pozícii žalovaného nič nebránilo uplatniť a preukázať tvrdené vlastnícke právo. V súčasnosti
sa preto medzi tými istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie,
resp. neexistencie vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté. Iný záver by podľa dovolacieho súdu napriek tomu, že vlastníctvo nehnuteľností bolo
vyriešené len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty, pretože

by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability právneho vzťahu a Ústavou
SR chráneného vlastníckeho práva.

29. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 349/09 rozhodol o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zdôrazniac, že vzhľadom na
zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu
právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p., všeobecný súd nemá

možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré
rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďže súd nemôže ako
predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov,
niejerozhodujúce,čisúdvprávoplatneskončenomkonanívecsprávnealebonesprávneprávneposúdil.
So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia

nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní
tých istých účastníkov je neprípustné. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za
základpresvojerozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovaným
hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou.
Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej

záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov,
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.

30. K uvedenej problematike sa Ústavný súd SR vyjadril aj v náleze sp.zn. I. ÚS 171/2021, kde
poukázal na to, že „so subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho

účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom
konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť
účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby
než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov
sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví zákon (napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 133/2019). Prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že
súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo
nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej„nové“právneposudzovanie

v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže
porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 228 CSP, pozn.). Pokiaľ
súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje
záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010).“31. Na to, aby sa súd vôbec zaoberal otázkou prejudiciality, musí byť naplnený jej základný predpoklad,
ktorým je existencia právoplatného rozhodnutia (v konkrétnom súdnom konaní), ktoré predstavuje

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

32. Pokiaľ išlo o podané odvolanie, odvolatelia uviedli, že sa predmetnou žalobou domáhali vydania
odplaty za ďalšie žalované obdobie, nakoľko v súdnom konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom súde
Košice II pod sp.zn. 13C/89/2019 (resp. na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 4Up/1111/2019),

žalobcovia žiadali vydať odplatu za užívanie ich nehnuteľnosti za obdobie od 28.7.2017 do 28.8.2019,
následne žiadali vydať odplatu za užívanie ich nehnuteľnosti na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn.
41Up/156/2020 za obdobie od 29.8.2019 do 29.8.2020 a okrem toho uviedli tiež, že v prospech žalobcu
bola právoplatne vyriešená otázka bezdôvodného obohacovania sa žalovaného v konaní vedenom na
bývalom Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 12C/50/2020, ktorá je právoplatná a medzi stranami
záväzná, čím bol takto prejudiciálne vyriešený vzťah, že bezodplatným užívaním pozemku žalobcov

žalovaným dochádza k jeho bezdôvodnému obohacovaniu sa na úkor žalobcu, ktorá nemôže byť
medzi identickými stranami vyriešená inak a z existencie ktorých vyplýva otázka podstatná pre správne
rozhodnutie súdu v predmetnej veci, z ktorej súd mal aj vychádzať.

33. Ako súčasne vyplýva z podaného odvolania, odvolatelia súčasťou podaného odvolania ani neskôr

v priebehu odvolacieho konania meritórne rozhodnutia z označených súdnych konaní nepredložili.

34. Pokiaľ ide o samotné konanie vedené na súde prvej inštancie, žalobcovia v žalobe v súvislosti
s uplatneným nárokom za predchádzajúce obdobie označili konanie vedené na Okresnom súde Košice
II pod sp.zn. 13C/89/2019 (resp. na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 4Up/1111/2019) a na

Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 41Up/156/2020, súčasne bez toho, aby v priebehu konania
meritórne rozhodnutia z označených súdnych konaní učinili súčasťou súdneho spisu.

35. K týmto označeným konaniam odvolací súd uvádza, že odvolaciemu súdu sa nepodarilo dohľadať
súdne konanie bývalého Okresného súdu Košice II sp.zn. 13C/89/2019, ktoré podľa odvolateľov sa malo

týkať identických strán sporu; medzi identickými stranami na bývalom Okresnom súde Košice II bolo
vedené súdne konanie pod sp.zn. 13C/80/2019, ktoré v dôsledku podaného späťvzatia bolo právoplatne
zastavené (súdne konanie sa týkalo konania pôvodne vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici
pod sp.zn. 4Up/1111/2019). Povaha rozhodnutia v tomto prípade vylučuje, aby išlo o prípad prejudiciality.
Pokiaľ išlo o odvolateľmi označené súdne konanie vedené na bývalom Okresnom súde Košice II pod

sp.zn. 12C/50/2020, odvolací súd lustráciou zistil, že v predmetnom konaní vystupoval žalobca odlišný
od žalobcov a aj ohľadne tohto súdneho konania vec skončila zastavením konania. Súdne konanie
vedené na Okresnom súde v Banskej Bystrici sp.zn. 41Up/156/2020 sa odvolaciemu súdu dohľadať
nepodarilo, teda nie je zrejmé, medzi akými stranami sporu bolo vedené a ohľadne akého predmetu
konania a s akým výsledkom (ani v prípade vydania platobného rozkazu by podľa odvolacieho súdu

nešlo o prípad prejudiciality).

36. Neexistencia právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré podľa odvolateľov predstavuje tzv.
prejudicialitu k predmetnému konaniu, potom vedie odvolací súd k záveru o tom, že odvolatelia
nedôvodne namietali, že súd porušil princíp právnej istoty a že rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedené obdobne platí vo vzťahu k namietanému porušeniu
práva na spravodlivý proces, ktorý odvolatelia spojili s pochybením súdu v tom, že sa nevysporiadal s ich
argumentáciou o tom, že nároky žalobcov na odplatu za užívanie ich nehnuteľností, ktoré si uplatňujú
za ďalšie obdobie, už boli prejudiciálne v prospech žalobcov vyriešené.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vrátane jeho výroku o trovách konania
ako závislého výroku vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. Žalobcovia boli v odvolacom konaní neúspešní a úspešnému žalovanému žiadne preukázateľné
trovyodvolaciehokonanianevznikli,pretoodvolacísúdstranámsporunáhradutrovodvolaciehokonania

nepriznal (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).