Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/42/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112216860
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8112216860.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobkyne: A. B. C. – Vzdelávanie a poradenstvo,
miesto podnikania Engelsova 4640/14, 080 01 Prešov, IČO: 37 681 478, zastúpená Mgr. Peter Troščák,
advokát so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50 003 500, proti žalovanému: Compact Solutions,
s.r.o.,sosídlomPodKamennoubaňou78,08001Prešov,IČO:44267754,zastúpenýMgr.KarolŠevec,
advokátsosídlomHlavná29,08001Prešov,IČO:37941721,ozaplatenie1.800,-eurspríslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/245/2012-423 zo 7. júla 2022
v spojení s opravným uznesením č. k. 21Cb/245/2012-469 z 19. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/245/2012-423 zo 7. júla 2022 v spojení
s opravným uznesením č. k. 21Cb/245/2012-469 z 19. februára 2025.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni sumu 1.800,- eur
a 9,25 % ročný úrok z omeškania, a to zo sumy 900,- eur od 02.05.2011 do zaplatenia a zo sumy
900,- eur od 16.05.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I)
a výrokom II tohto rozsudku priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%,pričomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťichnáhradužalobkynistým,žeovýšketejtonáhrady
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenie
istiny 1.800,- eur s príslušenstvom titulom neuhradenia odmeny za poskytnuté služby. Žalobkyňa
svoju žalobu odôvodnila tým, že na základe objednávky vykonávala pre žalovaného školenia v oblasti

„Orientácia na trhu práce“. Zmluvné strany si dohodli odmenu za vykonané školenia vo výške 11,25
eur za jednu hodinu vzdelávania. Žalovaný žalobkyňou vyhotovené faktúry vždy prevzal a následne ich
žalobkyni preplatil. Za riadne a včas poskytnuté služby vyhotovila žalobkyňa dňa 05.04.2011 faktúru
č. 20110401 na sumu 900,- eur, ktorá sa stala splatnou dňa 19.04.2011 a dňa 26.04.2011 faktúru č.
20110402 na sumu 900,- eur so splatnosťou dňa 10.05.2011. Tieto faktúry žalovaný riadne prevzal, proti
nim nenamietal a ani ich žiadnym spôsobom nespochybnil. Žalobkyni však uvedené faktúry aj napriek
viacerým výzvam neuhradil.

3. Súd prvej inštancie vydal vo veci dňa 28.08.2012 platobný rozkaz č. k. 19Rob/230/2012-40, proti
ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor. V tomto namietal, že služby uvedené vo vystavenýchfaktúrach si u žalobkyne nikdy neobjednal, samotné faktúry mu nikdy doručené neboli, nevedie ich
v účtovníctve a nárok považuje za nedôvodný.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odporu označila tvrdenia žalovaného za nepravdivé. Uviedla,
že všetky školenia, ktoré žalobkyňa vykonávala na základe objednávky žalovaného, boli uskutočnené
na základe grantov poskytnutých Fondom sociálneho rozvoja. Prijímateľom tohto grantu bola nezisková
organizácia Kveta, n.o., Obrancov mieru 6, Prešov, IČO: 37 887 840 (ďalej len „Kveta, n.o.“), v
ktorej pôsobil ako projektový manažér Ing. Stanislav Šproch. Tento oslovil žalobkyňu na spoluprácu s

organizovaním a realizáciou školení v oblasti „Orientácia na trhu práce“ vo funkcii „Asistent projektového
manažéra“, v dôsledku čoho žalobkyňa a Kveta, n.o. uzavreli mandátnu zmluvu. Žalobkyňa spolu s
D. E. F. riešili organizačné zabezpečenie vzdelávania pre nezamestnaných, vrátane komunikácie s
úradmi práce, výberu vhodných uchádzačov o zamestnanie, ktorým malo byť poskytnuté školenie,
komunikáciu s obecnými úradmi, prenájom priestorov na školenie a podobne. Žalobkyňa na základe
vopred schváleného harmonogramu školenia a podľa pokynov projektového manažéra dohadovala s

príslušnými inštitúciami všetky potrebné záležitosti týkajúce sa organizácie týchto školení. Žalobkyňa
ďalej uviedla, že samotné školenia, ktoré vykonávala ako lektorka, realizovala Kveta, n.o. dodávateľsky
prostredníctvom žalovaného, ktorého konateľom bol rovnako D. E. F.. Všetky školenia boli vykonávané
na základe ústnej objednávky žalovaného. Po každom ukončení školenia odovzdala žalobkyňa
žalovanému kompletnú písomnú dokumentáciu, t. j. prezenčné listiny účastníkov školenia a podobne

spolu s faktúrou, ktorú žalovaný vždy prevzal a nič proti nej nenamietal a doposiaľ vždy uhradil (spolu 7
faktúr). Organizáciu školení, t. j. miesto realizácie školenia, výber vhodných nezamestnaných, kontakty
s obecnými úradmi a úradmi práce, ako aj ďalšími inštitúciami mala na starosti Kveta n.o., pričom
samotné školenie vykonávala ako lektorka žalobkyňa na základe objednávky od žalovaného. Rovnako
to prebiehalo aj na školeniach v Sabinove, ktoré nie sú doposiaľ zaplatené. Žalobkyňa najskôr s

ÚradomprácevSabinovevybralavhodnýchkandidátovzradovnezamestnaných,následnezabezpečila
prenájom priestorov v mestskom kultúrnom stredisku, ktoré úkony vopred schválil projektový manažér
a potom na základe objednávky žalovaného vykonávala samotné školenie.

5. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.11.2019, č. k. 21Cb/245/2012-171 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 1.800,- eur s príslušenstvom. Na odvolanie žalovaného Krajský súd
v Prešove uznesením zo dňa 22.12.2020, sp. zn. 2Cob/21/2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol,
že sa javí byť dôvodnou odvolacia námietka založená na tvrdení o nesprávne zistenom skutkovom
stave. Obsah jednotlivých dôkazov a nielen ich samotných, ale v ich vzájomnej súvislosti s obsahom

ostatných dôkazov nedáva zatiaľ spoľahlivú odpoveď na to, že by žalobkyňa splnila do dôsledkov
dôkazné bremeno na preukázanie obsahu uzavretých dohôd pre rok 2011, že takéto dohody, o ktorých
ona tvrdí, boli uzavreté so žalovanou spoločnosťou, ani o cene plnenia, aké malo byť takouto dohodou
dohodnuté, ale ani o rozsahu plnenia samotnou žalobkyňou. Pritom zdôraznil, že pre predmetnú vec sú
relevantné aj tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z praxe strán v konaní. Odvolací súd uviedol, že úlohou súdu

prvej inštancie bude, aby opätovne vec prejednal, dal stranám na vedomie, ktoré ich tvrdenia považuje
za nesporné, ktoré za sporné, ktoré si vyžadujú dokazovanie a po poskytnutí priestoru pre realizáciu
týchto prostriedkov procesnej obrany a útoku opätovne vyhodnotil všetky nimi produkované dôkazy pri
pravidlách formálnej logiky z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie a o veci opätovne
meritórne rozhodol.

6. V ďalšom konaní žalobkyňa vo svojich písomných vyjadreniach a prednesoch na pojednávaní
uviedla, že odvolacím súdom uložená povinnosť preukázať uzatvorenie ústnej zmluvy so žalovaným
je vzhľadom na absenciu písomného prejavu vôle pre ňu objektívne nesplniteľná, čo vo svojich
dôsledkoch predstavuje porušenie zásady rovnosti zbraní. Uzatvorenie zmluvy so žalovaným žalobkyňa

preukazovala predovšetkým s odkazom na prax, ktorá bola medzi stranami sporu založená (§ 266
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník – ďalej len „Obchodný zákonník“) a skôr vystavenými
faktúrami a ich úhradami realizovanými žalovaným, ale aj potvrdením Mestského kultúrneho strediska
v Sabinove zo dňa 19.10.2012, odpoveďou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa
05.11.2012, výpovediami svedkýň A. A. G. a A. H. B., či vyjadrením Implementačnej agentúry

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015 a emailmi z roku
2011. Zdôraznila, že D. E. F., štatutárny zástupca žalovaného podľa výpovedí svedkýň o kurzoch
uskutočnených v roku 2011 vedel a aj sa ich osobne zúčastnil a rovnako zaslal Európskemu sociálnemu
fondu harmonogram činností, ktoré mali byť realizované v roku 2011, čo vyplýva z potvrdenia tohtoorgánu zo dňa 01.04.2015. Žalobkyňa poukázala na to, že z dôvodu nedostatočného predloženia
podkladov bol projekt vo vzťahu ku Kveta, n. o. pozastavený a posledná platba bola tejto organizácii
poskytnutá koncom roka 2010, čo bol podľa žalobkyne skutočný dôvod, prečo žalovaný nepristúpil

k uhradeniu vystavených faktúr.

7. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala tak uzavretie
zmluvy, jej obsah, rozsah a cenu plnenia, ako ani realizovanie kurzov v roku 2011.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a ustálil skutkový stav veci tak, že na základe ústnej
objednávky žalovaného z roku 2010 vykonávala žalobkyňa pre žalovaného školenia v oblasti „Orientácia
na trhu práce“, a to na základe grantov poskytnutých Fondom sociálneho rozvoja. Prijímateľom tohto
grantu bola nezisková organizácia Kveta, n.o., v ktorej pôsobil ako projektový manažér D. E. F. (ktorý
bol zároveň štatutárnym orgánom žalovaného) a žalobkyňa vo funkcii asistent projektového manažéra.
Žalobkyňa spolu s D. E. F. riešili celé organizačné zabezpečenie vzdelávania pre nezamestnaných,

vrátane komunikácie s úradmi práce, výberu vhodných uchádzačov o zamestnanie, ktorým má byť
školenie poskytnuté, komunikáciu s obecnými úradmi, prenájom priestorov na školenie a podobne.
Žalobkyňa na základe vopred schváleného harmonogramu školení a podľa pokynov projektového
manažéra dohadovala s príslušnými inštitúciami všetky potrebné záležitosti týkajúce sa organizácie
týchto školení, na ktorých následne vystupovala ako lektorka, pričom samotné školenia Kveta,

n.o. vykonávala dodávateľsky prostredníctvom žalovaného. Všetky školenia (lektorská činnosť) boli
vykonávané žalobkyňou na základe ústnej objednávky od žalovaného. Po každom ukončení školenia
odovzdala žalobkyňa žalovanému kompletnú písomnú dokumentáciu zo školenia spolu s faktúrou,
ktorú žalovaný vždy prevzal, nič proti nej nenamietal a aj uhradil päť zo siedmich takto vystavených
faktúr. Zmluvné strany si dohodli odmenu za vykonané školenia vo výške 11,25 eur za jednu hodinu

vzdelávania. Žalovaný žalobkyňou vyhotovené faktúry vždy prevzal a tieto aj uhradil, okrem školení
realizovaných v Sabinove v roku 2011, faktúry za ktoré žalovaný nezaplatil. Aj v tomto prípade
žalobkyňa najskôr s Úradom práce v Sabinove vybrala vhodných kandidátov z radov nezamestnaných,
následne zabezpečila prenájom priestorov v Mestskom kultúrnom stredisku, ktoré úkony vopred schválil
projektový manažér a potom na základe objednávky žalovaného vykonávala samotné školenie. V tejto

súvislosti za riadne a včas poskytnuté služby žalobkyňa vystavila dňa 05.04.2011 faktúru č. 20110401 na
sumu 900,- eur, ktorá sa stala splatnou dňa 19.04.2011 a dňa 26.04.2011 faktúru č. 20110402 na sumu
900,- eur so splatnosťou dňa 10.05.2011. Žalovaný označené faktúry prevzal, nič proti nim nenamietal,
ani ich žiadnym spôsobom nespochybnil, avšak žalobkyni ich neuhradil.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 264 Obchodného zákonníka upravujúceho obchodné
zvyklosti v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka obsahujúceho
pravidlá výkladu vôle v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
zakotvujúceho možnosť uzavretia nepomenovanej zmluvy v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa §
365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 517 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej len

„Občiansky zákonník“) upravujúcich úrok z omeškania a poplatok z omeškania a podľa § 768k ods. 2
a 3 Obchodného zákonníka obsahujúceho prechodné ustanovenia k úpravám tohto zákona účinným od
1. februára 2013.

10. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania zistil, že na základe ústnej objednávky žalovaného

z roku 2010 vykonávala žalobkyňa pre žalovaného školenia v oblasti „Orientácia na trhu práce“,
čím bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané uzavretie ústnej dohody medzi stranami sporu, na
základe ktorej žalobkyňa vykonávala pre žalovanú spoločnosť lektorskú činnosť za dohodnutú odmenu.
Trvanie tejto zmluvy nebolo viazané na kalendárny rok 2010 ale bolo spojené s projektovou dotačnou
schémou, teda mala trvať počas celého programu - grantu. Preto ako nedôvodnú posúdil obranu

žalovaného, že žalobkyňa s ním nemala uzatvorenú žiadnu zmluvu na rok 2011. To, že medzi sporovými
stranami bola ústne uzatvorená zmluva o lektorskej činnosti potvrdzujú podľa súdu prvej inštancie aj
žalobkyňou vystavené a žalovanou spoločnosťou uhradené faktúry v roku 2010. Obchodno-právny
vzťah, ktorý presahoval obdobie kalendárneho roku 2010, sa od počiatku realizoval neformálne, napr. aj
prostredníctvom e-mailu, odovzdávaním príslušnej dokumentácie zo školení bez písomných potvrdení,

vystavovaním a uhrádzaním relevantných faktúr. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaná spoločnosť
nepreukázala, že došlo k zmene obchodnoprávneho vzťahu sporových strán v roku 2011. Štatutárny
zástupca žalovaného tvrdil, že vzťah so žalobkyňou ukončil koncom roku 2010 ale neposkytol o tom
žiadne dôkazy. Vzájomný vzťah sporových strán teda nepochybne pokračoval aj v roku 2011, a to zarovnakých podmienok a rovnakým spôsobom. Tak tomu bolo bez ohľadu na to, že príslušný orgán už
neziskovej organizácii Kveta n.o. neposkytol žiadnu platbu a ani táto organizácia neposkytla platbu
žalovanej spoločnosti. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa vykonala lektorskú

činnosť v roku 2011 a patrí jej za to odmena, bez ohľadu na to, že príslušný orgán prestal poskytovať
platby.

11. To, že žalobkyňa pre žalovaného realizovala lektorskú činnosť, potvrdzujú nielen vystavené faktúry,
ale aj výpisy z účtu žalobkyne o zrealizovaných úhradách faktúr vystavených v roku 2010 a vyjadrenie

Fondu sociálneho rozvoja zo dňa 19.11.2012, v ktorom sa konštatuje, že prijímateľom finančných
prostriedkov k projektu „Podpora vzdelávania a aktivizácie znevýhodnených skupín na trhu práce“
bola Kveta, n.o., pričom vzdelávacie služby poskytoval žalovaný. Uskutočnenie služieb účtovaných
vo faktúrach č. 20110401 a 20110402 preukazuje aj potvrdenie Mestského kultúrneho strediska v
Sabinove zo dňa 19.10.2012 a odpoveď Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov na žiadosť zo
dňa 05.11.2012. Z týchto listín súd prvej inštancie zistil, že v období od 21.03.2011 do 01.04.2011 a od

04.04.2011 do 15.04.2011 bola žalobkyňa v Mestskom kultúrnom stredisku v Sabinove lektorkou kurzu
pre Kveta, n.o. Účasť žalovaného na školeniach v Sabinove potvrdila svedkyňa A. A. G..

12. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie teda preukázané, že žalobkyňa vykonávala
pre žalovaného lektorskú činnosť aj v roku 2011, a to na školeniach v Sabinove, preto jej vznikol voči

žalovanému nárok na zaplatenie odplaty v celej v žalobe uplatnenej výške 1.800,- eur. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni
1.800,- eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 900,- eur od 02.05.2011 do zaplatenia a zo
sumy 900,- eur od 16.05.2011 do zaplatenia podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Podľa § 255 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 369 ods. 1 a 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“) priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v plnom
rozsahu.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Tvrdil, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy v prospech
žalobkyne pod tlakom sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorú podala na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

14. Žalovaný v podanom odvolaní spochybnil verejné vyhlásenie napadnutého rozsudku dňa
07.07.2022. Uviedol, že pojednávanie konané dňa 17.05.2022 súd prvej inštancie odročil na deň
14.06.2022 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Aj v tento deň však pojednávanie odročil. Podľa
úradného záznamu zo dňa 21.06.2022 bolo následne na úradnej tabuli súdu zverejnené Upovedomenie

o verejnom vyhlásení rozhodnutia, a to v dňoch od 21.06.2022 do 07.07.2022, pričom neobsahuje údaj
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia. Následne mal byť napadnutý rozsudok vyhlásený
dňa07.07.2022,avšakvelektronickomsúdnomspisesazápisnicaotomtoúkonenenachádza.Samotný
rovnopis rozsudku bol žalovanému doručený až dňa 21.04.2023. Z uvedeného mal žalovaný za to, že
napadnutý rozsudok nebol v konaní riadne verejne vyhlásený. Tiež namietal, že v rozpore s právne

záväzným názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie po vrátení veci nepostupoval v súlade s ust.
§ 181 ods. 2 CSP, t. j. neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za
nesporné, ktoré dôkazy vykoná, resp. nevykoná a aké je jeho predbežné právne posúdenie veci, čím
podľa žalovaného došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

15. Žalovaný trval na tom, že žalobkyňa v konaní nepreukázala obsah zmluvy uzavretej so žalovaným,
rozsah a cenu plnenia, ani skutočnosť, že táto zmluva mala trvať aj v roku 2011. Za nepreskúmateľné
preto považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa realizovala školenia na základe
ústnej objednávky žalovaného, ktorú súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie
nešpecifikoval. Poukázal na výpoveď svedkyne A. A. G., ktorá uviedla, že po akcii v Sabinove žalobkyňa

doniesla faktúru pre Kveta n.o., ktorú svedkyňa založila do účtovníctva. Tým svedkyňa potvrdila,
že žalobkyňa svoju lektorskú činnosť fakturovala organizácii Kveta, n.o. a žalovaný sporné školenie
neorganizoval. Rovnako svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že pri zabezpečovaní školenia v Sabinove
poskytovala súčinnosť žalobkyni, čím podľa žalovaného tiež potvrdila, že žalovaný školenie v Sabinoveneorganizoval. Žalovaný spochybnil aj výpoveď svedkyne A. H. B., u ktorej nebolo preukázané, že
sa zúčastnila školení, za ktoré si žalobkyňa uplatňuje odmenu. Nedôveryhodne vyznieva jej tvrdenie,
že po skončení školenia v Sabinove dňa 15.04.2011 odniesla spolu so žalobkyňou všetky dokumenty

s faktúrami do Prešova D. E. F., keď faktúra č. 20110402 bola vystavená až dňa 26.04.2011. Žalovaný
trval na tom, že sporné faktúry mu zo strany žalobkyne neboli nikdy doručené, preto je sporná aj súdom
prvej inštancie uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania od 02.05.2011 a 16.05.2011.
Navyše zdôraznil, že žalobkyňa spôsobila v konaní prieťahy, ak trvala na výsluchu svedkyne B., od
výpovede ktorej následne upustila, preto jej súd prvej inštancie nemal priznať úrok z omeškania od

01.04.2015. V podanom odvolaní napadol lehotu splatnosti jednotlivých faktúr, ktoré mu nikdy neboli
doručené a priznaný úrok z omeškania.

16. Žalovaný zdôraznil, že zo všetkých faktúr založených v súdnom spise – okrem faktúr č.
20110401 a 20110402 – je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala činnosť pre žalovaného len v roku 2010.
Harmonogram činností pre nasledujúce monitorovacie obdobie od januára 2011 do júna 2011 Fondu

sociálneho rozvoja bol podľa žalovaného len orientačný a je nepochybné, že žalobkyňa pre žalovaného
v roku 2011 žiadnu činnosť nevykonávala. Z potvrdenia Mestského kultúrneho strediska v Sabinove zo
dňa 19.10.2012 a z odpovede zo dňa 05.11.2012 vyplýva, že žalobkyňa bola lektorkou kurzu pre Kveta,
n.o., s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal.

17. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa 06.06.2023 a napadnutý rozsudok
ako vecne správny žiadala potvrdiť.

18. Žalobkyňa sa v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom a jeho odôvodnením, ktorým sa
súd prvej inštancie podrobne vyporiadal s námietkami žalovaného a jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

tieto považuje za nedôvodné. Trvala na tom, že napadnutý rozsudok plne zodpovedá požiadavkám na
kvalitu a rozsah súdneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP a ako taký je presvedčivý. Vo vzťahu
k namietanému verejnému vyhláseniu rozsudku uviedla, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so
znením § 219 ods. 3 CSP a preto sú námietky žalovaného neopodstatnené.

19. V ďalšom poukázala na závery uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.12.2020, sp. zn.
2Cob/21/2020, ktorý jej uložil preukázať uzatvorenie zmluvy so žalovaným pre rok 2011, jej obsah, ako
aj cenu a rozsah plnenia, čím na ňu preniesol dôkazné bremeno, ktoré sa vzhľadom na jej pomery
a neformálny (ústny) styk medzi stranami sporu uniesť ani nedá. Poukázala na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky, v zmysle záverov ktorej stranu sporu nemožno zaťažiť takým dôkazným

bremenom, ktoré sa uniesť nedá (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/2018 ). Namietala, že
odvolací súd ju nemohol zaťažiť takým dôkazným bremenom, ktoré je nesplniteľné. Zdôraznila, že pri
ustálení skutkového stavu veci je potrebné prihliadať na prax, ktorá bola medzi žalobkyňou a žalovaným
zavedená. Žalobkyňa poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, faktúry ňou vystavené
v roku 2010 a 2011, ako aj emailovú komunikáciu so žalovaným, ktoré podľa nej preukazujú existenciu

praxe, ktorú si strany sporu medzi sebou zaviedli a ktorá potvrdzuje trvanie ich zmluvného vzťahu aj
v roku 2011. Túto prax možno vyvodiť aj z iných dôkazov, a to z odpovede Fondu sociálneho rozvoja zo
dňa 25.10.2011, podľa ktorej mala byť podpora projektu pozastavená od 16.05.2011 a prijímateľ dostal
poslednú zálohovú platbu dňa 13.12.2020, z odpovede Implementačnej agentúry zo dňa 01.04.2015,
v zmysle ktorej harmonogram činností za rok 2011 zasielal D. E. F. a vzdelávacie služby počas trvania

projektu mal zabezpečovať žalovaný a z výpovedí svedkýň A. A. G. a A. H. B., ktoré potvrdili prítomnosť
D. E. F. na kurzoch realizovaných v roku 2011.

20. Žalovaný v replike svojho odvolania zo dňa 03.07.2023 zotrval na svojom odvolaní a zopakoval
tvrdenia v ňom uvedené. Žalobkyňa dupliku svojho vyjadrenia v odvolacom konaní nepodala.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

22. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.23. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje,

považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom
žalovaného uviesť nasledovné:

24. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania zistil, že v danom prípade tieto odvolacie dôvody nie

sú naplnené.

25. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, teda či
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na
zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že
v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že označené odvolacie dôvody neboli naplnené.

28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s prihliadnutím na odvolanie žalovaného, odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj skutočnosti osvedčené obsahom spisu bolo
posúdiť, či v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie žaloby, t.j. uloženia povinnosti

žalovanémuzaplatiťžalobkyniistinu1.800,-eurspríslušenstvomzačinnostivykonanénazákladeústnej
zmluvy uzatvorenej ako nepomenovanej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalovaný v podanom
odvolaní namietal, že uzatvorenie ústnej zmluvy na činnosti realizované v roku 2011 žalobkyňa
nepreukázala, žalovaný v roku 2011 žiadnu lektorskú činnosť nerealizoval a preto žalobkyni nepatrí
odmena za činnosti vykonávané v roku 2011. Zároveň mal pochybnosti o riadnom verejnom vyhlásení

rozsudku súdom prvej inštancie a namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné.

29.Odvolacísúdsavrámcisvojejprieskumnejprávomocivprvomradezaoberalnámietkoužalovaného,
že rozsudok súdu prvej inštancie nebol riadne verejne vyhlásený tak ako to požaduje čl. 142 ods. 4
Ústavy SR v spojení s § 219 ods. 1 CSP.

30. Podľa obsahu spisu sa dňa 17.05.2022 konalo vo veci pojednávanie, v závere ktorého súd prvej
inštancie uznesením odročil toto pojednávanie na deň 14.06.2022 o 15:30 hod. za účelom verejného
vyhlásenia rozhodnutia (č. l. 416). Podľa úradného záznamu zo dňa 15.06.2022 (č. l. 418) sa verejné
vyhlásenie rozhodnutia neuskutočnilo z rodinných dôvodov na strane zákonného sudcu a termín

pojednávania bol zrušený. V rovnaký deň zákonný sudca vydal pokyn na zverejnenie oznámenia
o verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 07.07.2022 o 15:30 hod. (č. l. 419). Originál tohto oznámenia
sa nachádza v súdnom spise na č. l. 420 a je v ňom jasne uvedené, že vo veci žalobkyne A. B.
C. – Vzdelávanie a poradenstvo, proti žalovanému Compact Solutions, s.r.o., o zaplatenie 1.800,-
eur s príslušenstvom bude rozsudok „verejne vyhlásený dňa 07.07.2022 o 15:30 hod, na č. dv. XX,

prízemie“, pričom oznámenie je datované dňa 21.06.2022. Podľa úradného záznamu na č. l. 421 bolo
upovedomenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené na úradnej tabuli súdu od 21.06.2022 do
07.07.2022. Následne sa v súdnom spise nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa 07.07.2022 (č. l.
422), podľa obsahu ktorej v tento deň súd prvej inštancie verejne vyhlásil rozsudok v znení totožnoms písomným vyhotovením rozsudku. S rovnakým znením sa v internom registri súdu nachádza zvuková
nahrávka o verejnom vyhlásení rozsudku dňa 07.07.2022.

31. Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom
uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

32. Podľa čl. 142 ods. 4 Ústavy SR, rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

33. Z čl. 142 ods. 4 ústavy vychádzajú dve samostatné individuálne verejné práva strán sporu, a to
právo účastníka konania na ochranu pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a právo
každého nositeľa základných práv a slobôd, že rozsudok v súdnom konaní bude vyhlásený verejne a
bude sa tak môcť verejne oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. marca 2003). Individuálnemu verejnému právu účastníka konania
zodpovedápovinnosťvšeobecnýchsúdov,abyrealizovaliústavnýpríkazverejnéhovyhláseniarozsudku

a zabezpečili efektívny prístup účastníka k vyhláseniu rozsudku. Ústavný súd považuje toto právo na
zabezpečenie prístupu k vyhláseniu rozsudku za naplnené, ak sa realizovalo v zhode s príslušným
procesným predpisom.

34. Z vyššie opísaného priebehu konania odvolací súd nezistil porušenie ústavných a zákonných

pravidiel pri verejnom vyhlasovaní rozsudku súdom prvej inštancie, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie
tohto rozhodnutia. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie pojednávanie konané
dňa 17.05.2022 podľa § 219 ods. 2 veta druhá CSP odročil na deň 14.06.2022 za účelom verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Z osobných dôvodov na strane zákonného sudcu bol tento termín zrušený
a nový termín bol určený na deň 07.07.2022, čo bolo riadne oznámené na úradnej tabuli súdu. Dňa

07.07.2022 sudca súdu prvej inštancie verejne vyhlásil rozsudok v predmetnej veci, čo je zaznamenané
jednak na zvukovej nahrávke (§ 98 CSP), ako aj v zápisnici z verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 99
CSP) založenej v súdnom spise. Uvedený postup korešponduje s procesnými pravidlami upravujúcimi
verejné vyhlásenie rozhodnutia súdom.

35. Ak žalovaný v podanom odvolaní v súvislosti s verejným vyhlásením rozhodnutia namietal, že
v elektronickom súdnom spise sa nenachádza zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku a že tento im
nebol doručený v lehote podľa § 219 ods. 2 CSP, odvolací súd uvádza, že síce ide o pochybenia zo
strany súdu prvej inštancie, ktoré však nie sú takého charakteru a intenzity, aby v zmysle zákonných
ustanovení zakladali dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd posúdil

odvolaciu námietku žalovaného o riadnom nevyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie ako nedôvodnú.

36. V označenom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 1.800,-
eur s príslušenstvom za lektorskú činnosť vykonanú žalobkyňou pre žalovaného v roku 2011
v Sabinove, keďže z vykonaného dokazovania mal za preukázané uzatvorenie nepomenovanej zmluvy

o poskytovaní služieb medzi žalobkyňou a žalovaným a riadne vykonanie označenej lektorskej činnosti
v Sabinove v roku 2011.

37. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu tak ako ho zistil súd prvej inštancie konštatuje,
že v predmetnej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli ústne v bližšie

nešpecifikovanom čase v roku 2010 nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 veta prvá Obchodného
zákonníka, predmetom ktorej bolo vykonávanie lektorskej činnosti v oblasti „Orientácia na trhu práce“
žalobkyňou pre žalovaného. Vykonávanie činností žalobkyňou a žalovaným sa odvíjalo od ich právneho
vzťahusneziskovouorganizáciouKveta,n.o.NazákladeZmluvyoposkytnutínenávratnéhofinančného
prostriedkuuzavretejdňa23.02.2010,č.028/2010-IZ-4.0/Vtátoneziskováorganizáciabolaprijímateľom

grantov poskytovaných Fondom sociálneho rozvoja, a to pre projekt „Podpora vzdelávania a aktivizácia
znevýhodnených skupín na trhu práce“ – Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia, v rámci
ktoréhomalaneziskováorganizáciao.i.zabezpečovaťškoleniazaúčelomnaplneniacieľovoznačeného
projektu.VneziskovejorganizáciipôsobilvofunkciiprojektovéhomanažéraD.E.F.aakojehoasistentka
žalobkyňa (na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 01.04.2010 – č. l. 212). Nezisková organizácia

zabezpečovala školenia v rámci zazmluvneného projektu subdodávateľsky, a to prostredníctvom
spoločnosti žalovaného Compact Solutions, s.r.o. na základe Zmluvy o poskytnutí vzdelávacích služieb
zo dňa 25.05.2010. Konateľom žalovaného bol opätovne D. E. F.. Na poskytovaní vzdelávacíchslužieb sa ako lektorka mala podieľať žalobkyňa na základe vyššie označenej nepomenovanej zmluvy
uzatvorenej ústne.

38. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami neboli vyššie uvedené skutočnosti sporné. Rovnako
nebolo medzi nimi sporné, že v roku 2010 žalovaný a žalobkyňa uzavreli nepomenovanú zmluvu na
vykonávanie lektorskej činnosti žalobkyňou. Predmet, obsah, rozsah a cena zmluvného vzťahu bola
medzistranamizrejmáastranyzmluvyvykonávalisvojeprávaapovinnostívzmysleuzavretejzmluvy,čo
potvrdzujújednakžalobkyňouvyhotovenéažalovanýmuhradenéfaktúryzroku2010,celkovésprávanie

sa strán v roku 2010 vyplývajúce z ich písomných podaní a výpovedí na pojednávaní, ako aj ich zhodné
vyjadrenia.

39. V konaní tiež bolo preukázané, že žalobkyňa vykonala v roku 2011 lektorskú činnosť na kurzoch
v Sabinove pre znevýhodnených uchádzačov o prácu, čo preukazujú výpovede svedkýň A. A.
G., zamestnankyne Kveta, n. o. a A. H. B., ktorá vykonávala činnosť pre žalovaného na základe

príkaznej zmluvy. Rovnako uskutočnenie kurzov žalobkyňou v Sabinove v roku 2011 potvrdzuje podanie
Mestského kultúrneho strediska v Sabinove zo dňa 19.10.2012 a odpoveď Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Prešov zo dňa 05.11.2012.

40. Spornou medzi stranami ostala skutočnosť, či žalobkyňa označenú lektorskú činnosť z roku 2011

vykonávala na základe objednávky žalovaného, teda či nepomenovaná zmluva uzavretá medzi stranami
sporu v roku 2010 trvala aj v roku 2011 alebo jej platnosť a účinnosť skončila koncom roka 2010.

41. Podľa § 269 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu,
ktorá nie je upravená ako zmluvný typ. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov,

zmluva nie je uzavretá.

42. Podľa § 491 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, na záväzky vznikajúce zo zmlúv
v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ
samotná zmluva neurčuje inak.

43. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

44. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej

strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 9. júna 2020). Dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Najvyšší

súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 v tejto súvislosti uviedol, že „v konaní
o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremena tvrdenia v tom, že so
žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že
žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti“, teda dôkazné bremeno.

45. Vychádzajúc z citovaného judikátu odvolací súd konštatuje, že pre úspech v konaní o zaplatenie
peňažného nároku bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že so žalovaným uzavrela nepomenovanú
zmluvu, že ňou označené služby žalovanému riadne dodala a žalovaný za tieto služby nezaplatil
riadne a včas. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní nebolo sporné vykonanie služieb spočívajúcich

v poskytnutí lektorskej činnosti v Sabinove v roku 2011, ako aj skutočnosť, že žalovaný za túto činnosť
žalobkyni nezaplatil. Spornou medzi stranami ostala skutočnosť, či žalobkyňa svoju činnosť vykonávala
na základe riadne uzavretej zmluvy so žalovaným a pre žalovaného.

46. Vo vzťahu k preukázaniu dôkazného bremena žalobkyňou odvolací súd, na rozdiel od záverov

Krajského súdu v Prešove uvedených v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 2Cob/21/2020
konštatuje, že medzi stranami sporu nemalo dôjsť k uzavretiu zmluvy zvlášť na rok 2010 a zvlášť pre
rok 2011 ale k uzavretiu len jednej zmluvy v roku 2010, ktorej predmet, obsah, rozsah a cena plnenia,
ako už bolo uvedené vyššie, medzi stranami neboli sporné. Spornou ostala len doba, na ktorú zmluvnéstrany túto zmluvu uzatvorili a preto žalobkyňu v predmetnom konaní ťažilo dôkazné bremeno len vo
vzťahu k preukázaniu trvania uzatvorenej zmluvy aj v roku 2011.

47. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaním uvedeným v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení, že pre predmetnú vec a unesenie dôkazného bremena žalobkyňou sú relevantné
aj tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z praxe strán preukazujúcej ich skutočnú vôľu, čo je žiaduce vzhľadom
na ústnu formu uzatvorenej zmluvy a protichodné tvrdenia strán o dĺžke jej trvania.

48. Pravidlá výkladu prejavu vôle upravuje ust. § 35 Občianskeho zákonníka a § 266 Obchodného
zákonníka, keďže vôľu zmluvných strán je možno posudzovať nielen podľa jej jazykového vyjadrenia,
úmyslu konajúcej osoby a významu prejavu vôle, ktoré by mu prikladala osoba v postavení osoby, ktorej
bol prejav vôle určený, ale aj podľa predošlej praxe zmluvných strán, ich vzájomného styku a následného
správania, ak to pripúšťa povaha veci (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka). Citované ustanovenie
upravuje spôsob, akým sa majú v prípade posúdenia prejavu vôle hodnotiť všetky okolnosti vykonania

právneho úkonu. V zmysle tohto výkladového pravidla je potrebné ex lege prihliadať nielen na navonok
prejavenú vôľu ale na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle.

49. Vychádzajúc z praxe zmluvných strán, ich vzájomného styku a následného správania odvolací
súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že nepomenovaná zmluva uzavretá medzi

žalobkyňou a žalovaným v roku 2010 trvala aj v roku 2011 a žalobkyňa vykonávala lektorskú činnosť, za
ktorú jej žalovaný neposkytol peňažné plnenie, na základe riadne uzatvoreného zmluvného vzťahu so
žalovaným a pre žalovaného. Z vykonaných dôkazov je nepochybné, že žalobkyňa vždy pristupovala
k zabezpečeniu školiacich kurzov (v pozícii asistentky projektového manažéra Kveta, n. o.) a následnej
lektorskej činnosti (pre žalovaného) na základe odsúhlasenia zo strany konateľa žalovaného a zo

žiadnych dôkazov nevyplýva, že by v roku 2011 došlo k zmene tejto praxe medzi stranami sporu, teda
že by vykonala lektorskú činnosť svojvoľne. Je tomu zvlášť v situácii, kedy je z predložených dôkazov
zrejmé, že školiace kurzy v Sabinove sa uskutočnili za obdobných podmienok, resp. v rámci obdobných
postupov zúčastnených osôb ako tomu bolo v roku 2010. Zároveň svedkyne A. A. G. a A. H. B. vo
svojich výpovediach potvrdili, že konateľ žalovaného mal vedomosť o kurzoch v Sabinove, resp. bol

na nich minimálne jeden deň aj osobne prítomný. Ak žalovaný vo svojich výpovediach naznačoval,
že kurzy v Sabinove sa konali výlučne v pôsobnosti Kveta, n. o., vzhľadom na personálne prepojenie
tejto neziskovej organizácie so spoločnosťou žalovaného a prelínanie, resp. zamieňanie si jednotlivých
funkcií zúčastnených osôb, ktoré sám žalovaný potvrdil vo svojej výpovedi, sa javí toto vyjadrenie vo
vzťahu k predmetu sporu ako nanajvýš účelové.

50. Je preto nepochybné, že žalobkyňa vykonala v roku 2011 lektorskú činnosť pre žalovaného a za túto
jej patrí odmena vo fakturovanej výške.

51. Táto výška, spolu s ostatnými platobnými podmienkami, bola rovnako ako ostatné zmluvné

podmienky dohodnutá medzi stranami sporu ústne, preto opätovne pri zisťovaní jej obsahu je potrebné
vychádzať nielen z vykonaných dôkazov, ale aj z praxe, ktorú si medzi sebou strany zaviedli. Z faktúr
vystavených žalobkyňou v roku 2010 a uhradených žalovaným vyplýva jednotková cena za poskytnuté
služby v sume 11,25 eur za hodinu lektorskej činnosti. Rozsah poskytnutej lektorskej činnosti závisel od
podmienok toho ktorého školenia a vykonanie lektorskej činnosti v objeme 80 hodín za jedno školenie,

ako tomu bolo na jednotlivých školeniach v Sabinove, sa nevymyká priemeru rozsahu iných školení
vykonávaných žalobkyňou.

52. Čo sa týka podmienok vystavovania faktúr za vykonanú lektorskú činnosť a určovania lehoty
ich splatnosti, medzi stranami nebola preukázaná existencia osobitnej dohody ohľadom platobných

podmienok, preto žalobkyňa podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka ako veriteľka bola oprávnená
požadovať splnenie záväzku okamžite po vykonaní lektorskej činnosti a žalovaný bol povinný splniť
záväzok bez zbytočného odkladu po tom, čo ho žalobkyňa o plnenie požiadala. Teda lehota splatnosti
závisela od vôle žalobkyne ako veriteľky. Pri každej z faktúr vystavených v roku 2010 žalobkyňa určila
lehotu splatnosti 14 dní od jej vystavenia a tak tomu bolo aj pri faktúrach v roku 2011. Aj keď žalovaný vo

svojich výpovediach pred súdom prvej inštancie tvrdil, že sporné faktúry za lektorskú činnosť z roku 2011
munikdydoručenéneboli,žalobkyňapredloženýmiemailamipreukázala,žemuvzhľadomnazabehnutú
prax tieto zaslala prostredníctvom elektronickej pošty na adresu, ktorú žalovaný používal (keď minimálneraz z tejto adresy žalobkyni aj odpovedal) a doručenie faktúr spolu s ostatnými podkladmi žalovanému
žalobkyňou potvrdila aj svedkyňa A. H. B..

53. Preto pri určovaní úrokov z omeškania správne súd prvej inštancie uviedol, že tieto je potrebné
počítaťododňanasledujúcehoposplatnostipohľadávky,ktorávprípadefaktúryč.20110401nastaladňa
19.04.2011 a v prípade faktúry č. 20110402 dňa 10.05.2011. Keďže však žalobkyňa v podanej žalobe
žiadala o zaplatenie dlžných súm od 02.05.2011 a od 16.05.2011 súd prvej inštancie jej nemohol priznať
viac, ako požadovala žalobným petitom, preto jej správne priznal úrok z omeškania v zákonnej výške

odo dňa ňou požadovaným.

54. Záverom odvolací súd uvádza, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom
prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení
súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej

inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov
zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „ ... dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri

ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade

spožiadavkamiaprávnyminázormistránsporu(I.ÚS50/04).Doobsahutohtozákladnéhoprávanepatrí
aniprávoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdomalebo
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

55. Zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie

jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o
vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré
skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom
hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia,

ktorá tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému
prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

56. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie

uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o nesporné tvrdenia a
relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.

57. Rovnako je nedôvodná námietka žalovaného týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku. Odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, čoho

a z akých dôvodov sa žalobkyňa domáhala, čo navrhovala a ako sa žalovaný bránil, z ktorých
osvedčených skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec
právne posúdil.

58. Žalovaný v podanom odvolaní tiež namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo

k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces z dôvodu, že v rozpore s právne záväzným
názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, t. j. na pojednávaní
neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré nevykoná a aké je jeho predbežné právne posúdenie veci. Odvolací súd k tomu uvádza, že po
zrušení prvotného rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom sa konalo vo veci dňa 16.12.2021

pojednávanie, zápisnica z ktorého sa nachádza v súdnom spise na č. l. 253 a nasl. Z tejto nevyplýva,
že by súd prvej inštancie postupoval podľa pokynov odvolacieho súdu a § 181 ods. 2 CSP. Preto
odvolací súd pristúpil k vypočutiu zvukovej nahrávky z tohto pojednávania a zistil, že zákonný sudca
vo veci po otvorení pojednávania oboznámil strany sporu so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu,vo vzťahu ku zisteným a (ne)preukázaným skutkovým okolnostiam prípadu poukázal na toto zrušujúce
uznesenie, uviedol, že vzhľadom na absenciu nových návrhov na vykonanie dokazovania ďalšie dôkazy
vykonávať nebude a vyslovil aj svoj predbežný právny názor. Aj keď tento postup súdu prvej inštancie

nie je zachytený v zápisnici z pojednávania, zo zvukovej nahrávky je zrejmé, že súd prvej inštancie
postupoval podľa pokynov odvolacieho súdu a jasne zdôraznil, že očakáva procesnú aktivitu na strane
žalobkyne, ktorá mala predložiť dôkazy na preukázanie žalovaného nároku. Tohto pojednávania sa
zúčastnil aj právny zástupca žalovaného, ktorý až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie tento
postup nenamietal a urobil tak až v podanom odvolaní.

59. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie po vrátení veci
odvolacím súdom postupoval v zmysle jeho usmernenia a § 181 ods. 2 CSP. Zároveň odvolací súd
všeobecne k porušeniu práva na spravodlivý proces uvádza, že „porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
nejavíakospravodlivé.Ústavnoprávnadoktrínapovažujeprávonaspravodlivýproceszatzv.výsledkové
právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na
prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu
konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako celku atď.“ - Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2022, komentár k § 365 CSP). Vychádzajúc z uvedených záverov odvolací súd konštatuje,
že žalovaným namietané vady konania vzhľadom na celkový priebeh konania, skutočnosť, že zákonný
sudca vo veci po jej vrátení odvolacím súdom sa vyjadril k skutkovým okolnostiam prípadu a uviedol aj
svoje predbežné právne posúdenie na pojednávaní, pričom tohto pojednávania sa zúčastnil aj právny

zástupca žalovaného, ktorý v jeho priebehu alebo po jeho skončení mal možnosť namietať procesný
postup súdu, ak s ním nesúhlasil, nedosiahli takú intenzitu, aby porušili jeho právo na spravodlivý proces
a viedli k nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v merite veci, a teda by zakladali dôvod na
zrušenie tohto rozhodnutia.

60. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil
skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď žalobe žalobkyne v plnom
rozsahuvyhovelzdôvodu,žejejvznikolnároknadohodnutúodmenuvzmysleústneuzatvorenejzmluvy
o poskytnutí služby, keďže žalobkyňa preukázala, že vykonala činnosti dohodnuté v predmetnej zmluve
a žalovaný jej odmenu za ich vykonanie neposkytol. Preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Taktiež potvrdil závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania ako vecne správny.

61. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná,

priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

62. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).