Rozsudok – Konkurz ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42CoKR/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121207875
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Gindlová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3121207875.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey

Gindlovej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Ľubice Mojžišovej, v právnej veci
žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692,
právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o. so sídlom kancelárie
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom XXX XX C., v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu voči rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 38Odi/9/2021-132 zo dňa 30. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín č.k. 38Odi/9/2021-132 zo dňa 30. novembra 2022 p o t v r

d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd rozhodnutím napadnutým odvolaním vo výroku I. rozhodol tak, že žalobu žalobcu o
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného zamietol. Vo výroku II. priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že sa žalobca žalobou domáhal zrušenia oddlženia

žalovanej pre nepoctivý zámer z dôvodov podľa § 166g ods. 2 písm. e), f), h) ZKR, že žalovaná sa
úmyselne priviedla do platobnej neschopnosti, nebola platobne neschopná, a mala snahu poškodiť
svojho veriteľa a podľa § 166g ods. 1 ZKR, že zo správania žalovanej po podaní návrhu nemožno
usudzovať, že vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností. Žalobca
tvrdil, že žalovaná nebola platobne neschopná, keďže v čase pred vyhlásením konkurzu splácala
pohľadávky žalobcu pravidelnými mesačnými splátkami v celkovej výške v priemere 59,- Eur, ktoré
úhrady boli vykonávané prostredníctvom zrážok zo mzdy, a teda je zrejmé, že žalovaná je zamestnanou

osobou v produktívnom veku. Žalovaná disponovala a disponuje finančnými prostriedkami, z ktorých
mohla, hoci len sčasti, uhrádzať pohľadávku žalobcu ako aj ďalších veriteľov, avšak sa nesnažila
uhrádzať svoje záväzky, čím je preukázaný nepoctivý zámer žalovanej. V danom smere žalobca
poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/1/2019, rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava sp. zn. 8Odi/1/2018 zo dňa 18.10.2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k.
3CoKR/23/2020 zo dňa 04.12.2020. Dôvodil, že pokiaľ žalovaná disponuje dostatočným príjmom na to,
aby mohla, hoci len sčasti, plniť svoje záväzky, nemala by využiť inštitút oddlženia ale formu splátkového

kalendára a týmto preukázať poctivý zámer.

3. V ďalšom žalobca poukázal na § 566 Občianskeho zákonníka, ktorého gramatickým výkladom vo
vzťahu k § 3 ods. 2 tretia veta ZKR dospel k záveru, že platobne neschopnou je len fyzická osoba,ktorá nie je schopná ani čiastočne plniť 180 dní po splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Žalovaná
nespĺňala podmienku platobnej neschopnosti predpokladanú v paragrafe 3 ods. 2 tretia veta ZKR, resp.
§ 166 ods. 2 písm. f) ZKR. Žalobca pritom poukázal na to, že žalovaná bola žalobcom a jeho právnym

predchodcom niekoľkokrát kontaktovaná písomne alebo telefonicky, bola jej ponúknutá možnosť uhradiť
svoj záväzok formou bezúročného splátkového kalendára. Napriek tomu, že žalovaná je zárobkovo
činnou osobou, riešila svoju situáciu formou oddlženia konkurzom, čo spochybňuje jej poctivý zámer.
Žalobca poukázal na to, že pokiaľ by žalovaná mala skutočne poctivý zámer a úprimnú snahu riešiť
svoje dlhy, naďalej by riadne splácala svoje záväzky veriteľom, prípadne by využila inštitút splátkového

kalendára, pri ktorom dochádza aspoň k čiastočnému uspokojeniu veriteľov, pričom žalovaná má a mala
pravidelný príjem, ktorý je základnou podmienkou na povolenie splátkového kalendára.

4. V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaná po vyhlásení konkurzu nevykonala v prospech žalobcu
žiadne úhrady napriek tomu, že sa u nej nijako nezmenili pomery. Žalovaná by pokračovaním v plnení
svojich záväzkov dokázala splatiť svoje záväzky voči všetkým veriteľom a využitím inštitútu oddlženia

poškodila všetkých svojich veriteľov.

5. Žalobca tvrdil, že je veriteľom žalovaného na základe zmluvy o úvere č. 8834694308, z ktorej
vyplývajúca pohľadávka bola právnym predchodcom žalobcu D. E., A. postúpená zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 15.02.2020 na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED. Následne bola táto

zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.02.2011 postúpená na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o. a
dňa 15.12.2014 zmluvou o postúpení bola postúpená na spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.
a nakoniec zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2014 bola táto postúpená na žalobcu.

6. Žalovaná sa ku skutkovým tvrdeniam žalobcu nevyjadrila a na podanú žalobu nereagovala.

7. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že primárne skúmal aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu na podanie návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer a
dodržanie lehoty na domáhanie sa zrušenia oddlženia žalovaného. Okresný súd uviedol, že lehota
na podanie návrhu na zrušenie oddlženia bola zachovaná, keďže konkurz na majetok žalovanej

bol vyhlásený v roku 2018, pričom návrh na zrušenie oddlženia žalobca podal v roku 2021, teda
pred uplynutím lehoty 6 rokov od vyhlásenia konkurzu. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu okresný
súd konštatoval, že nemal dostatočne preukázané, že by žalobca ako veriteľ žalovanej bol dotknutý
oddlžením, keďže jeho pohľadávka sa javí ako premlčaná vzhľadom na zosplatnenie postúpenej
pohľadávky voči žalovanej ešte v roku 2009. Žalobca by sa tak nemohol úspešne domôcť jej vymoženia,

keďže premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať podľa § 54a Občianskeho
zákonníka, uvedená pohľadávka má postavenie len ako naturálna obligácia. Okresný súd však záverom
k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v rámci predbežného právneho
posúdenia uvedené posúdenie neoznámil žalobcovi, z tohto dôvodu predmetnú žalobu nezamietol a v
ďalšom sa zameral na posúdenie skutkových tvrdení žalobcu ohľadne nepoctivosti zámeru žalovanej,

pričom dospel k záveru, že žaloba nie je z tohto pohľadu dôvodná.

8. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami neboli sporné žiadne skutkové tvrdenia žalobcu, teda
že žalovaná je zamestnanou osobou v produktívnom veku, v čase pred vyhlásením konkurzu splácala
pohľadávku žalobcu pravidelnými mesačnými splátkami v priemere 59,- Eur prostredníctvom zrážok

zo mzdy (mimo exekúcie), disponovala finančnými prostriedkami, z ktorých mohla čiastočne uhrádzať
pohľadávku žalobcu i ostatných veriteľov, neposkytla žiadne finančné prostriedky na úhradu svojich
záväzkov po vyhlásení konkurzu, hoci jej životné náklady sa nezmenili.

9. Okresný súd poukázal na to, že žalobca na preukázanie výšky príjmu žalovanej navrhol vykonať

dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu, z ktorej oznámenia vyplynulo, že výška základu žalovanej
sa pohybovala v rozmedzí 750,- Eur až 995,- Eur v období od 2/2018 do 8/2018, z ktorých súm boli
vykonávané predpisy na úhradu jednotlivých odvodov. Okresný súd však konštatoval, že uvedeným
dôkazom nebola preukázaná výška čistého príjmu žalovanej, ktorá jej po úhrade všetkých odvodov
bola mesačne vyplácaná a ktorou mesačne žalovaná disponovala. Zo životopisu žalovanej mal pritom

súd preukázané, že žalovaná spolu s manželom mala mať príjem 1.200,- Eur, pričom aj jej manžel má
exekúcie a po odpočítaní nákladov im na živobytie zostávalo 200,- – 300,- Eur pre celú rodinu (4 deti).
Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal konkrétnu výšku čistého príjmu žalovanej, pričom sa len
domnieval, že výška príjmu žalovanej, vzhľadom na oznámený základ Sociálnou poisťovňou, muselabyť dostatočne vysoká na postupnú úhradu svojich záväzkov. Zo zoznamu majetku žalovanej mal súd
pritom preukázané, že žalovaná nedisponovala žiadnym majetkom. Žalobca v konaní taktiež netvrdil a
ani nepreukázal výšku záväzkov žalovanej, splnením ktorých bola táto 180 dní po lehote splatnosti, aby

bolo možné ustáliť jej platobnú ne/schopnosť. Zo zoznamu veriteľov žalovanej a z indikatívnej informácie
z centrálneho registra exekúcií (ktoré dôkazy boli vykonané na návrh žalobcu), mal súd za preukázané,
že žalovaná mala dvoch veriteľov (výška záväzkov nebola preukázaná, keďže zo zoznamu veriteľov
nevyplývala) a voči žalovanej sa viedlo jedno exekučné konanie od roku 2011 na vymoženie istiny
1.142,70 Eur s príslušenstvom.

10. Okresný súd tak poukázal na to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná bola
zamestnaná, jej jediným majetkom bol pravidelný príjem zo zamestnania, z ktorého okrem povinných
odvodov zo mzdy žalobca vykonával zrážky zo mzdy vo výške 59,- Eur mesačne, avšak nebola
preukázaná konkrétna výška čistého príjmu žalovanej. Okresný súd na základe uvedeného konštatoval,
že žalobca nepreukázal, že žalovaná disponovala takým finančným majetkom, z ktorého bola schopná

uhrádzať všetky svoje záväzky po lehote splatnosti 180 dní, teda disponovala takým finančným
majetkom, ktorý by pokrýval jej splatné záväzky 180 dní po splatnosti, preto nie je možné dospieť
k právnemu záveru o platobnej schopnosti žalovanej len na základe tých okolností, že disponovala
pravidelným mesačným príjmom zo zamestnania, z ktorého bola schopná aspoň čiastočne uhradiť svoje
záväzky. Okresný súd konštatoval, že záver žalobcu o platobnej schopnosti žalovanej je založený len

na ničím nepodložených domnienkach o dostatočnej výške príjmu žalovanej na úhradu jej záväzkov.

11. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ by chcel žalobca preukázať, že žalovaná nebola platobne
neschopná, musel byť tvrdiť a preukázať dostatok peňažných prostriedkov na úhradu všetkých jej
záväzkov. Všeobecné konštatovanie, že príjem žalovanej bol v dostatočnej výške na postupnú čiastočnú

úhradu záväzkov na vyvodenie záveru o platobnej schopnosti žalovanej nestačí. Výška príjmu žalovanej
je v tomto smere irelevantná, podstatné je, či bola žalovaná schopná zo svojho príjmu a finančného
majetku v čase splatnosti uhrádzať svoje splatné záväzky voči všetkým svojim veriteľom. Žalobca však
nepreukázal svoje tvrdenie, že bola platobne schopná, keď netvrdil a ani nepreukázal výšku všetkých
záväzkov, ktoré žalovaná mala. V rámci dokazovania bolo preukázané (zoznamom veriteľov žalovanej),

že žalovaná mala viaceré záväzky voči viacerým veriteľom, pričom nebolo preukázané, že bola schopná
plniť všetky záväzky voči všetkým veriteľom zo svojho príjmu, ktorého výška ani nebola preukázaná.
Súd má za to, že sa musí jednať o úhradu všetkých dlhov riadne a včas.

12. Na podporu uvedeného okresný súd poukázal na § 1 Vyhl. č. 643/2005 Z.z. účinnej v čase

podania návrhu na konkurz, kde za účelom definovania platobnej neschopnosti bol určený druh a
výška finančného majetku, ktorého existencia vyvracia závery o platobnej neschopnosti, pričom sa
má jednať o finančný majetok v hodnote takej, aby bol spôsobilý na krytie záväzkov dlžníka voči
veriteľom. Okresný súd konštatoval, že mu je zrejmé, že citovaná vyhláška nereflektovala na zmenu
definície platobnej neschopnosti fyzickej osoby v ZKR, účinnej od 01.03.2017, avšak poukázal na to,

že jej podstata spočívajúca v nekrytí splatných záväzkov finančným majetkom dlžníka, platí. Podstatou
definície platobnej neschopnosti nie je to, či je dlžník schopný záväzok uhradiť v splátkach, ale či
disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť v celosti. V danom smere
okresný súd konštatoval, že existenciu žiadneho finančného majetku a ani finančných prostriedkov v
hodnote spôsobilej na krytie záväzkov, žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil. Jeho závery o tom,

že žalovaná je zamestnaná a poberá mzdu, nevyvracajú záver o platobnej neschopnosti žalovanej.
Samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovanej ešte neznamená, že táto spĺňa aj
podmienku platobnej schopnosti. Okresný súd na základe uvedeného ustálil, že žalovaná bola v čase
podania návrhu na konkurz platobne neschopná, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že v čase
podania návrhu disponovala takým finančným majetkom, ktorý by kryl všetky jej splatné peňažné

záväzky, teda nebola preukázaná jej platobná schopnosť.

13. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaná sa úmyselne priviedla do platobnej neschopnosti, okresný
súd uviedol, že žalobca netvrdil žiadne skutočnosti (ani nepreukázal), z akého konkrétneho konania,
správania a skutkov žalovanej je možno usudzovať, že žalovaná sa úmyselne priviedla do platobnej

neschopnosti za účelom podania návrhu na konkurz. Žalobca neuviedol, v akom konaní, správaní
žalovanej vidí úmysel priviesť sa do platobnej neschopnosti.14. K tvrdeniu žalobcu o nepoctivom zámere žalovanej neplnením jej záväzkov voči veriteľom po
vyhlásení konkurzu na jej majetok okresný súd poukázal na § 166c ZKR, ktorý taxatívne vymedzuje
okruh pohľadávok, na ktoré sa oddlženie nevzťahuje. Sú to záväzky dlžníka, ktoré sú špecifické svojim

subjektom na strane veriteľa (fyzické osoby bez upovedomenia správcu o vyhlásení konkurzu na
dlžníka, Centrum právnej pomoci) a záväzky špecifické svojím obsahom (výživné, zodpovednosť za
škoduspôsobenúnazdraví,pracovnoprávnenároky,peňažnýtrestpodľaTrestnéhozákona,nepeňažná
pohľadávkaazabezpečenápohľadávka).Okresnýsúduviedol,žepohľadávka,ktoroudisponuježalobca
voči žalovanej nie je nedotknutou pohľadávkou, preto nie je daný dôvod na to, aby sa od žalovanej

spravodlivo požadovalo, aby po procese oddlženia naďalej uspokojovala žalobcu alebo ďalších veriteľov
nemajúcich oddlžením nedotknuté pohľadávky. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že ak dlžník
po oddlžení konkurzom dobrovoľne neuhrádza aspoň čiastočne svoje záväzky, treba jeho konanie
posudzovať ako jeho nepoctivý zámer pri oddlžení. Uvedená požiadavka by bola, podľa názoru súdu,
v rozpore so zámerom zákonodarcu a účelom inštitútu oddlženia, ktorým je zbavenie dlžníka všetkých
dlhov a umožnenie mu začať odznova.

15. Záverom okresný súd preto konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, jeho skutkové
tvrdenia uvedené v žalobe boli všeobecného charakteru a žalobca ich nepodložil relevantnými dôkazmi.
Okresný súd konštatoval, že nie je namieste vyvodiť existenciu nepoctivého zámeru dlžníka ani z
okolnosti, že žalovaný na riešenie svojich dlhov zvolil konkurz a nie splátkový kalendár, nakoľko voľba

medzi týmito spôsobmi riešenia platobnej neschopnosti dlžníka prináleží výlučne dlžníkovi, pričom
splátkový kalendár je určený najmä pre dlžníkov, ktorí majú dostatok majetku a určité príjmy. Žalobca
pritom nepreukázal a ani netvrdil, že majetkové pomery žalovanej umožňovali úspešné zostavenie
splátkového kalendára v zmysle ZKR, teda že by v nasledujúcich 5 rokoch disponovala takým príjmom,
ktorý by jej umožňoval uhradiť pohľadávky nezabezpečených veriteľov. Žalobca netvrdil a neoznačil

dôkazy na preukázanie výšky príjmu žalovanej, jej výdavkov, všetkých jej nezabezpečených pohľadávok
dotknutým oddlžením, preto nie je možné ustáliť, že žalovaná tým, že podala návrh na oddlženie
konkurzom a nie splátkovým kalendárom, mala snahu poškodiť veriteľa, a teda že mala nepoctivý zámer.

16. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd, vzhľadom na nezistenie existencie nepoctivého zámeru

žalovanej pri oddlžení žalobcu, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. O trovách konania rozhodol okresný súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

18. Voči predmetnému rozhodnutiu podal včas odvolanie v celom rozsahu žalobca z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

19. V odvolaní žalobca poukázal na to, že nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie
prezentovaným v bode 36 napadnutého rozhodnutia, keď nezistil existenciu nepoctivého zámeru

žalovanej pri oddlžení. Poukázal pritom na to, že žalovaná bola v čase pred podaním a v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok riadne zamestnaná, vykonávala živnostenskú/
podnikateľskú činnosť, z ktorej mala nadštandardný príjem. Uvedené skutočnosti jednoznačne vyplynuli
z listinného dôkazu - potvrdenia zo Sociálnej poisťovne, nakoľko z daného dôkazu vyplýva, že žalovaná
pred podaním návrhu a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok odvádzala poistné

vo výške 735,- Eur až 995,- Eur, z ktorej skutočnosti vyplýva, že príjem žalovanej musel byť ešte vyšší
ako uvedené odvody, preto žalovanej musela ostať po vykonaní odvodov suma na základné výdavky
spojené s chodom domácnosti a na základné ľudské potreby. Žalovaná napriek tomu, že disponovala
takýmto príjmom, neuskutočňovala pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu žalobcovi žiadnu
platbu, keďže posledná platba uskutočnená v prospech žalobcu bola dňa 9/2017 a návrh bol podaný

8/2018.

20. Nepoctivý zámer žalovanej bol podľa názoru odvolateľa preukázaný aj tým, že žalovaná nemusela
odvádzať tak vysoké odvody, mohla odvádzať základné odvody a mohlo jej zostať viac finančných
prostriedkov na uspokojenie svojich záväzkov. Odvádzaním vyšších odvodov si zrejme žalovaná chcela

zabezpečiť vyššiu materskú dávku alebo nemocenskú dávku, a teda konala nepoctivo a účelovo. V
danom smere odvolateľ poukázal na závery Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022 zo dňa
23.11.2022.21. V ďalšom odvolateľ namietal závery súdu prvej inštancie, ktoré dovodil z potvrdenia Sociálnej
poisťovne, teda, že nebola preukázaná platobná schopnosť žalovanej. Pripustil, že predmetné
potvrdenie neuvádza čistý príjem žalovanej v čase pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie

konkurzu na jej majetok, avšak je z neho možné vyvodiť príjem žalovanej, ktorý bol nemalý, či dokonca
nadštandardný. V danom smere žalobca poukázal na to, že v podanej žalobe navrhol vykonať dopyt
na Sociálnu poisťovňu za účelom poskytnutia informácie o príjme žalovanej za obdobie pol roka pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok a pol roka po oddlžení, nakoľko nebolo v
objektívnych možnostiach žalobcu zistiť príjem žalovanej za uvedené obdobie. Pokiaľ súd vykonal

nesprávny dopyt, mal vykonať ďalší, a nie vyhodnotiť získaný dôkaz na ťarchu žalobcu, ktorý jasne
definoval svoj návrh na doplnenie dokazovania. Odvolateľ tak poukázal na to, že súd svojim nesprávnym
procesným postupom nesprávne vykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, preto dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ktoré ovplyvnili jeho rozhodnutie vo veci samej.

22. V ďalšom žalobca namietol nesprávne posúdenie listinných dôkazov v bode 28 napadnutého

rozhodnutia, kde konštatoval, že žalovaná v životopise uviedla, že majú spolu s manželom príjem
1200,- Eur a 300,- Eur dávajú na ubytovanie rodičom a 200,- až 300,- Eur na živobytie. Predmetná
skutočnosť nemôže byť pravdivá, nakoľko je v rozpore s platenými odvodmi zo strany žalovanej. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná mala len dvoch veriteľov a jedno exekučné konanie,
kde sa vymáhala pohľadávka vo výške 1.142,70 Eur. Uvedená suma záväzkov nepredstavovala žiadnu

neúmerne vysokú čiastku, ktorú by nemohla žalovaná čiastočne uhrádzať a tým preukázať svoj poctivý
zámer. Tá skutočnosť, že dlžník má viacero veriteľov, aj bez znalosti výšky ich pohľadávok, nie je sama
o osebe relevantnou na vyslovenie záveru o platobnej neschopnosti dlžníka. Podľa názoru odvolateľa,
ak dlžník má aj 10 veriteľov, bez ohľadu na to, aké výšky majú pohľadávky, ak žalovaný disponuje
príjmompostačujúcimnačiastočnúúhradusvojichzáväzkov,nemožnohovoriťoplatobnejneschopnosti.

Práve týmto by dlžník prejavil svoj poctivý zámer, že sa nechce svojich dlhov zbaviť, ale chce ich
riešiť. Žalovaná disponovala príjmom postačujúcim na čiastočnú úhradu svojich záväzkov, napriek tomu
zneužila inštitút oddlženia. V prospech žalobcu neuskutočnila žiadnu platbu, a to takmer rok pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, čím bol preukázaný nepoctivý zámer žalovanej, ktorá chcela
týmto svojím nepoctivým konaním vyvolať stav omeškania záväzku vyžadovaný zákonom.

23. Žalobca poukázal na to, že na platobnú neschopnosť dlžníka nemožno nazerať čisto z formálneho
hľadiska, nakoľko splnenie týchto zákonných znakov môže sám dlžník svojim možným podvodným
konaním jednoduchým spôsobom navodiť. Žalovaná vyvolala stav omeškania, a teda navodila stav, že
neuhradila žiadnu sumu, čím konala nepoctivo a súčasne odvádzala neúmerne vysoké odvody, pričom

bolo na jej dobrovoľnej báze zvoliť si nižšie odvody a platiť svoje záväzky. Z vykonaného dokazovania tak
jednoznačnevyplývanepoctivýzámeržalovanejajejplatobnáschopnosť.Súdprvejinštancienesprávne
vyhodnotil a nesprávne posúdil nepoctivý zámer žalovanej. Žalobca sa nestotožňuje s posúdením súdu
prvej inštancie, že platobne schopný je len ten, ktorý dokáže pokryť svoje záväzky svojím majetkom.
Poukázal pritom na to, že pokiaľ by bol pripustený uvedený výklad, žiaden dlžník by nebol platobne

schopný, keďže žiaden dlžník nepokryje svoje záväzky svojím majetkom.

24. Záverom odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď sa žalobcovi
neumožnil vyjadriť k otázke jeho aktívnej vecnej legitimácie. V danom smere žalobca poukázal na to, že
disponujeprávoplatnýmrozhodcovskýmrozsudkom,nazákladečohojehopohľadávkaniejepremlčaná.

Uvedeným nesprávnym procesným postupom tak súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi využiť jemu
prislúchajúce práva.

25. Odvolateľ tak záverom navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo alternatívne podľa § 388 CSP, aby napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

26. Žalovanej bolo odvolanie žalobcu zaslané na vyjadrenie, v stanovenej lehote sa však k nemu
nevyjadrila.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v senáte bez nariadenia pojednávania
podľa § 379 CSP (viazaný rozsahom odvolania), § 380 ods. 1 CSP (viazaný odvolacími dôvodmi) a § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Nakoľko nebolo potrebné zopakovaťalebo doplniť dokazovanie, ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, odvolací súd pojednávanie vo
veci nenariadil a rozhodnutie vyhlásil verejne dňa 27.05.2025, keď dátum a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj na webovej stránke

súdu.

28. Odvolací súd bol v súlade s § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie:

29. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi D. E., A. a ako postupcom a BOSSNUT
INVESTMENTS LIMITED ako postupníkom zo dňa 15.12.2010, Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok
uzavretej medzi BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom a PRO CIVITAS ako postupníkom
zo dňa 24.2.2011, zo Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi PRO CIVITAS s.r.o. ako
postupcom a BENCONT INVESTMENTS s.r.o. ako postupníkom zo dňa 15.12.2014 a zo Zmluvy o
postúpení pohľadávok uzavretej medzi BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. ako postupcom a BENCONT

COLLECTION, a.s. ako postupníkom zo dňa 15.12.2014 má súd preukázané, že na žalobcu bola
postúpená pohľadávka pôvodného veriteľa D. E., A. voči žalovanej. Uvedené nebolo medzi stranami
sporné.

30. Z výzvy na splatenie úveru s príslušenstvom D. E., A. adresovanej žalovanej zo dňa 28.10.2009

spolu s doručenkou má súd preukázané, že úver žalovanej sa stal predčasne splatným k 28.10.2009 v
celom rozsahu a zároveň bola vyzvaná na úhradu celého záväzku do 10 kal. dní od doručenia výzvy,
ktorá výzva jej bola riadne doručená. Uvedené nebolo medzi stranami sporné.

31. Z prehľadu o úhradách žalovanej pred vyhlásením konkurzu (na čl. 8) vyplýva, že žalovaná pred

vyhlásením konkurzu a oddlžením nepravidelne splácala svoj záväzok v rôznych sumách.

32. Z výpisu z individuálneho účtu poistenca Sociálnej poisťovne za obdobie 2/2018-8/2018 vyplýva
výška základu (v rozmedzí 730,- Eur až 995,- Eur), z ktorého Sociálna poisťovňa robila predpisy
žalovanej na úhradu invalidného poistenia, nemocenského poistenia, poistenia v nezamestnanosti ,

ktoré sumy boli uhrádzané v lehotách splatnosti.

33. Žalobca ku skutočnostiam vyplývajúcim z výpisu Sociálnej poisťovne z individuálneho účtu poistenca
vo svojom vyjadrení doručenom dňa 5.8.2022 (čl. 104) tvrdil, že z uvedeného vyplýva, že žalovaná
musela mať v čase pred podaním návrhu na konkurz dosť vysoký príjem, keďže bola schopná uhrádzať

tak vysoké odvody vo výške 750,- Eur až 995,- Eur a napriek tomu si zvolila celkové oddlženie a
nepokúsila sa žiadnym spôsobom splniť svoje záväzky. Žalovaná si mala zvoliť splátkový kalendár nie
oddlženie konkurzom, keď žalovaná dosahovala príjem postačujúci na čiastočnú úhradu záväzkov.

34. Z návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovanej vyplýva, že tento bol podaný 20.7.2018.

35. Z rozhodnutia Centra právnej pomoci zo dňa 12.3.2018 vyplýva, že žalovanej bol priznaný nárok
na poskytovanie právnej pomoci, pričom žiadosť žalovanej o poskytnutie právnej pomoci v konaní o
oddlžení konkurzom bola CPP doručená 15.2.2018.

36. Z indikatívnej informácie z centrálneho registra exekúcií vyplýva, že voči žalovanej sa viedlo jedno
exekučné konanie od roku 2011 na vymoženie istiny 1142,70 Eur s príslušenstvom.

37. Zo životopisu žalovanej vyplýva, že táto je od roku 2015 zamestnaná ako montážny pracovník, má
stredoškolské vzdelanie bez maturity, pričom do zložitej životnej situácie sa dostala v dôsledku toho,

že postupne sa jej narodili 4 deti, bola dlhodobo nezamestnaná a zlú finančnú situáciu sa snažila riešiť
pôžičkami. Spolu s mužom majú mesačný príjem 1200,- Eur, pričom manžel má takisto exekúcie a po
odpočítaní nákladov im na živobytie zostáva 200,- až 300,- Eur pre celú rodinu. Bývajú u svokrovcov,
prispievajú do domácnosti 300,- Eur mesačne.

38. Zo zoznamu veriteľov vyplývajú dvaja veritelia žalovanej - Orange Slovensko, a.s. a PRO CIVITAS
s.r.o.39. Podľa § 166g ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení rozhodnom pre
posúdenie veci ( ďalej len „ZKR“), dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu
možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,

najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

40. Podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR, zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať,
že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh.

41. Podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR, v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď
o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť.

42. Podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať,
že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

43. Podľa § 3 ods. 2, tretia a štvrtá veta ZKR, fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná

plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči
dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1
písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

44. Podľa čl. 8 základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité

pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

45. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

46. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

47. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených
žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom odvolací súd nezistil
také vady procesných podmienok, ani nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v takej miere,
že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,

keď žalobu žalobcu zamietol.

48. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutiasúduprvejinštancie,apretolennazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiadopĺňa
ďalšie dôvody.

49. Odvolateľ predovšetkým vyčítal súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru v bode 36 svojho
rozhodnutia, že nezistil existenciu nepoctivého zámeru žalovanej pri oddlžení, z ktorého dôvodu žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca uvedený záver súdu prvej inštancie rozporoval, pričom
poukazoval na to, že žalovaná bola v čase pred podaním návrhu, ako aj v čase podania návrhu

na vyhlásenie konkurzu na jej majetok, riadne zamestnaná, z ktorej činnosti mala nadštandardný
príjem. Predmetné skutočnosti mali, podľa názoru žalobcu, vyplývať z listinného dôkazu - potvrdenia
zo Sociálnej poisťovne ohľadne individuálneho účtu žalovanej, z ktorého malo vyplývať, že žalovaná
odvádzala poistné vo výške od 735,- Eur - 995,- Eur, a teda žalobca dovodil záver, že jej príjem musel
byť vyšší ako uvedené odvody, a to niekoľkokrát. Napriek uvedenej skutočnosti však žalovaná, pred

podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, nepoukazovala žalobcovi žiadnu platbu, keď posledná platba
bola uskutočnená dňa 09/2017, pričom návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v 08/2018. Nepoctivý
zámer žalovanej žalobca videl v tom, že nemala odvádzať tak vysoké odvody, mohla odvádzať len
základné odvody a mohlo jej tak zostať viac finančných prostriedkov na uspokojovanie svojich záväzkov,čím by preukázala svoj poctivý zámer. Žalobca vyslovil predpoklad, že odvádzaním vyšších odvodov
si zrejme žalovaná chcela zabezpečiť vyššiu materskú dávku alebo nemocenskú dávku, a teda konala
nepoctivo a účelovo. Účelovo si tak žalovaná chránila svoje peniaze, ako aj svoj majetok, a to na úkor

veriteľov.

50. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že civilné sporové konanie je ovládané princípom
formálnej pravdy, teda súd pri svojom rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli
strany sporu. Súd tak pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré sú strany schopné v

konaní relevantne preukázať, nie je tak povinný zisťovať tzv. skutočnú (materiálnu) pravdu. Súd tak
nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, avšak skutkový stav dovodzuje len z predkladaných
dôkazných prostriedkov, ktoré mu predkladajú strany sporu. Strany sporu majú povinnosť v súlade s ust.
§ 150 a čl. 8 Civilného sporového poriadku označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci,
ktoré musia podoprieť dôkazmi. V konaní o zrušenie oddlženia je na dotknutom veriteľovi, aby tvrdil a
preukázal dôvod, pre ktorý dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Pri vyhlásení konkurzu na majetok

žalovanej vychádza okresný súd len z vyhlásenia dlžníka o jeho platobnej neschopnosti, preto práve
právna úprava oddlženia dotknutému veriteľovi umožňuje, aby v návrhu na zrušenie oddlženia z dôvodu
nepoctivého zámeru dlžníka namietal tie skutočnosti, že dlžník v čase podania návrhu nebol platobne
neschopný, ktoré skutkové tvrdenia musí zároveň podoprieť relevantnými dôkaznými prostriedkami. Je
preto na žalobcovi, aby sa v danom konaní zaktivoval a relevantným spôsobom tvrdil a preukázal, že

žalovaný nespĺňal podmienky na vyhlásenie konkurzu, resp. mal nepoctivý zámer pri podaní návrhu.

51. V súdenej veci síce žalobca namietal nepoctivý zámer žalovanej, avšak odvolací súd zhodne s
názorom súdu prvej inštancie poukazuje na to, že tak skutkové tvrdenia žalobcu, ako aj dôkazné
prostriedky, ktoré predkladal na podporu svojich tvrdení, nepreukázali, že žalovaná nemala poctivý

zámer pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a nespĺňala podmienky platobnej neschopnosti.

52. Tak je tomu aj v prípade predloženého potvrdenia zo Sociálnej poisťovne, ktoré si vyžiadal súd prvej
inštancie na základe návrhu žalobcu, z ktorého súd prvej inštancie správne dovodil skutkové zistenie,
že z neho vyplynula výška základu v rozmedzí 730,- Eur až 995,- Eur, z ktorého Sociálna poisťovňa

robila predpisy žalovanej na úhradu jednak invalidného poistenia, nemocenského poistenia, poistenia v
nezamestnanosti, garančného poistenia atď., ktoré sumy boli uhrádzané v lehotách splatnosti. Tvrdenia
žalobcu o tom, že z tohto listinného dôkazu malo vyplývať, že v čase pred podaním návrhu, ako aj
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovanej odvádzala žalovaná poistné vo
výške od 735,- Eur – 995,- Eur, a teda jej príjem musel byť ešte vyšší, z tohto dôkazu nevyplývajú. Z

predmetného dokladu je zrejmý len základ, z ktorého boli realizované zákonné odvody voči verejným
inštitúciám. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná mala dosahovať vysoký či nadštandardný príjem, tak zostali
len v rovine jeho domnienok, bez súčasného preukázania skutočnej výšky príjmu žalovanej. Uvedené
potvrdenie Sociálnej poisťovne nesvedčí o žalobcom prezentovaných skutkových záveroch.

53. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom, a to nesprávnym
vykonaním dôkazu navrhnutým žalobcom dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré ovplyvnili
jeho rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd uvádza, že ani uvedená námietka odvolateľa nie je
dôvodná. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca síce produkoval v súdnom konaní
dôkaz - dopyt na Sociálnu poisťovňu, a.s. realizovaný súdom na zistenie výšky čistého mesačného

príjmu žalovanej v období pol roka pred vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej, ktorý dopyt
okresný súd vykonal a jeho výsledkom bolo predloženie výpisu z individuálneho účtu poistenca
(žalovanej) za požadované obdobie, ktoré je založené na čl. 95 súdneho spisu. Okresný súd uvedenú
listinu zaslal na vedomie žalobcovi, ktorý sa oboznámil s jej obsahom a právny zástupca žalobcu
sa k predmetnej listine vyjadril aj na pojednávaní, ktoré nasledovalo dňa 31.10.2022. Žalobca v

danom smere žiadnym spôsobom nerozporoval vykonanie daného dôkazu, nežiadal o doplnenie
informácií zo strany Sociálnej poisťovne, resp. iného subjektu za účelom preukázania výšky príjmu
žalovanej v rozhodnom období. Odvolací súd opakovane prízvukuje, že dôkazné bremeno tvrdenia,
ako aj preukazovania tvrdených skutočností, leží na žalobcovi. Preto pokiaľ mal žalobca za to, že
z predloženého listinného dôkazu zo strany Sociálnej poisťovne nevyplývajú potrebné informácie,

mal požadovať doplnenie uvedených informácií (resp. opakovanie dopytu), či zisťovanie uvedených
informáciícestouzamestnávateľažalovanej,avšakžalobcasauspokojilsuvedenýmlistinnýmdôkazom.
Správne potom uzavrel okresný súd, že v súdnom konaní nemal za preukázaný skutočný príjem
žalovanej,apretovychádzalzozískanýchinformácií,ktoréžalovanáuviedlavživotopise,ktorýpriložilaknávrhu na vyhlásenie konkurzu. Pokiaľ žalobca rozporuje uvedené závery, svoje tvrdenia, či domnienky,
relevantným spôsobom nepreukazuje.

54. Ku skutkovým tvrdeniam žalobcu, že žalovaná mala odvádzať odvody vo vysokých výškach, pričom
mohla odvádzať základné odvody a mohlo jej zostať viac finančných prostriedkov na uspokojovanie
svojich záväzkov, odvolací súd uvádza, že opakovane ide zo strany žalobcu len o vyslovené domnienky,
keďže z listinného dôkazu predloženého Sociálnou poisťovňou uvedené skutkové tvrdenia žalobcu
nevyplývajú. Navyše, zo žiadneho z predložených dôkazov nevyplýva ani tá skutočnosť, že žalovaná

vykonávala živnostenskú/podnikateľskú činnosť a sama vykonávala odvody do povinných fondov,
ktorých výšku by mohla ovplyvniť. Naopak, z predloženého životopisu žalovanej vyplýva, že táto po
materskej dovolenke (1998 – 2003) pracovala v spoločnosti HELLA (2015 – 2017) a neskôr v spoločnosti
Gábor s.r.o. (2017 – naďalej), ktoré spoločnosti označila za svojho zamestnávateľa, ktorý odvádzal
v rozhodnom období povinné odvody za žalovanú. Akékoľvek domnienky žalobcu v tom smere, že
žalovaná realizovala zbytočne vysoké odvody, z ktorých mohla splácať svoje záväzky, sú tak ničím

nepodložené a nemajú žiadnu preukaznú hodnotu.

55. K námietkam žalobcu v tom smere, že tá skutočnosť, že dlžník mal viacero veriteľov nie je
sama osebe relevantnou na vyslovenie záveru o platobnej neschopnosti dlžníka, nakoľko žalovaná
disponovala príjmom postačujúcim na čiastočnú úhradu svojich záväzkov, napriek tomu tak neučinila

a zneužila inštitút oddlženia, odvolací súd uvádza, že ani táto nie je dôvodná. Je síce pravdou, že
každý jednotlivý prípad zrušenia oddlženia je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na všetky skutkové
okolnosti prípadu ako aj vykonané dokazovanie a na platobnú neschopnosť dlžníka nemožno nazerať
čisto z formálneho hľadiska, keďže dlžník si môže svojím konaním navodiť stav platobnej neschopnosti,
avšak to súčasne neznamená, že len uvedené domnienky stačia na vyslovenie záveru v jednotlivom

prípade o tom, že dlžník nebol v čase pred vyhlásením konkurzu a počas konkurzu platobne neschopný.
Správne sú závery súdu prvej inštancie, ktorý poukazoval na to, že informácie ohľadne finančného
majetku žalovanej vyplývali zo životopisu žalovanej, z ktorých vyplynulo, že žalovaná mala v čase pred
podanímnávrhunavyhláseniekonkurzudvochveriteľovabolovočinejvedenéjednoexekučnékonanie,
pričom jej príjem spolu s manželom a štyrmi vyživovanými deťmi predstavoval cca 1.200,- Eur, z ktorej

sumy rodine zostávala disponibilná finančná čiastka 200-300,- Eur mesačne na živobytie. Žalobca v
konaní síce tvrdil, že žalobkyňa mohla mať vyšší príjem a jej záväzky mohli byť v takej výške, že ich
mohla postupnými čiastočnými úhradami splatiť, avšak na podporu týchto skutkových tvrdení v konaní
nepredložil žiadny dôkaz. Z dôkazu, ktorý žiadal v konaní vykonať predložením potvrdenia Sociálnej
poisťovne ohľadne čistého príjmu žalobkyne tieto skutočnosti neplynú.

56. Odvolací súd opakovane poukazuje na to, že v konaní o zrušenie oddlženia je na dotknutom
veriteľovi, aby tvrdil a preukázal dôvod, pre ktorý dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Takýto
dôvod žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal. Správne sú preto právne závery
súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich

tvrdení a nepreukázal existenciu nepoctivého zámeru žalovanej pri oddlžení. V danom smere odvolací
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2023 sp. zn.
5Obdo/18/2022, kde Najvyšší súd konštatoval, že: „Samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a
príjmu žalovaného ešte neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku
pohľadávky žalobcu, iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné

posúdenie konkrétnej životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj
dlhodobo) uhrádzať, použitím len matematického výpočtu, bez zohľadnenia ostatných sociálnych a
ekonomických súvislostí tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva.“ Odvolací súd dodáva, že z
vykonaného dokazovania súčasne vyplynulo, že žalobkyňa má od roku 2011 vedenú exekúciu na
exekútorskom úrade JUDr. Soni Majkútovej vedenú pod sp. zn. EX 364/2011 na vymoženie istiny

vo výške 1.142,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej čiastky až do
zaplatenia, ktorá suma doposiaľ nebola vymožená. Už uvedená skutočnosť sama osebe indikuje, že
žalovaná nemala pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu dostatok finančných prostriedkov na
úhradu splatného záväzku, a to dokonca záväzku vymáhaného exekučnou cestou.

57. Platobnú schopnosť dlžníka tak nie je možné posudzovať oddelene, len s poukazom na peňažnú
pohľadávku žalobcu, ale aj v súvislosti s jeho schopnosťou plniť ostatné peňažné záväzky. Pluralita
veriteľov žalovanej a exekúcia vedená na jej majetok svedčia v neprospech platobnej schopnosti
žalovanej. Pokiaľ žalobca tvrdil, že uvedené skutočnosti neovplyvňovali negatívne platobnú schopnosťžalovanej, bolo na ňom, aby tieto skutočnosti v konaní preukázal. Skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že
žalobkyňa si navodila údajný stav platobnej neschopnosti, nakoľko prestala splácať jeho pohľadávku
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a súčasne mala odvádzať neúmerne vysoké odvody na

jej dobrovoľnej báze sú tak len domnienky žalobcu bez relevantného preukázania v súdnom konaní, na
ktoré správne súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť.

58. Pokiaľ žalobca záverom poukazoval na nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý neumožnil
žalobcovi vyjadriť sa k otázke jeho aktívnej vecnej legitimácie, a tak nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, ako strane sporu, využiť jemu prislúchajúce práva, odvolací súd v danej odvolacej
námietke uvádza, že hoci súd prvej inštancie konštatoval vo svojom rozhodnutí predpoklad, že
pohľadávka žalobcu sa javí ako premlčaná, a preto nemal dostatočne preukázané, že by žalobca bol
vôbec dotknutý oddlžením, na druhej strane uviedol, že z daného dôvodu predmetnú žalobu nezamietol
a pristúpil k posúdeniu skutkových tvrdení žalobcu ohľadne nepoctivosti zámeru žalovanej. Daným
postupom súdu prvej inštancie preto neboli dotknuté práva žalobcu na spravodlivý súdny proces,

keďže súd prvej inštancie na uvedenom dôvode svoje rozhodnutie nezaložil. Uvedený dôvod preto
nepredstavuje tak vážny zásah do práv žalobcu, pre ktorý by bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušiť.

59. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd prieskumom súdneho rozhodnutia v rozsahu odvolacích

dôvodov uvedených žalobcom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne,
keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam, na
ktoré aplikoval správnu právnu normu a rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vychádza zo správneho
posúdenia veci. Odvolací súd nezistil v postupe súdu žiadny nesprávny procesný postup a ani inú vadu,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd

postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

60. Aj keď odvolateľ podal odvolanie v celom rozsahu, teda jeho odvolanie smerovalo aj voči výroku o
trovách konania, k danému výroku neuviedol žiadne odvolacie námietky, a preto neumožnil odvolaciemu
súdu osobitný prieskum výroku o trovách konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie aj v tomto výroku ako vecne správne potvrdil.

61. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %. O vyčíslení trov konania rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

62. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).