Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718206088
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8718206088.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov

senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci navrhovateľky: L.. T. C., D.. Š., M..
X.X.XXXX, A. Q. XX. J. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpenej: JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o.,
so sídlom AK Poprad, Karpatská 11, IČO: 47 251 506, proti povinnému z platenia výživného: I.. P. C.,
M.. XX.X.XXXX, A. Q. T. B. XXXX/X, XXX XX L., právne zastúpenému: JUDr. Mgr. Martina Tomasová,
advokátka so sídlom AK Poprad, ul. 1. mája 7, IČO: 36 158 992, o určenie manželského výživného, o
odvolanínavrhovateľkyprotirozsudkuOkresnéhosúduPopradč.k.15Pc/90/2018-316zodňa17.6.2024
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je určenie manželského výživného.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) pôvodne rozsudkom č.k.
15Pc/90/2018-254 zo dňa 28.9.2022 rozhodol tak, že cit.:

„I. Odporca je povinný p l a t i ť navrhovateľke manželské výživné v období od 10.12.2018 do 29.10.2020
vo výške 1.000,- eur mesačne.
II. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

III. Dlžné výživné za obdobie od 10.12.2018 do 29.10.2020 vo výške 22.645,20 eur je odporca povinný
zaplatiť k rukám navrhovateľky v dvoch splátkach po 11.322,60 eur tak, že prvá splátka dlžného
výživného bude uhradená do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku a druhá splátka do šiestich
mesiacov od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 4CoP/7/2023-286 zo dňa 10.8.2023 zrušil rozhodnutie a

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne
napadnutým rozsudkom, ktorý je predmetom prieskumu odvolacieho súdu rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd návrh z a m i e t a.II. Odporca m á voči navrhovateľke n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

4. Vychádzal zo zisteného skutočného stavu, podľa ktorého po zrušení a vrátení rozhodnutia odvolacím
súdompredmetomkonaniaostalaotázkaurčenia,čibolisplnenépredpokladynapriznaniemanželského
výživného. Súd prijal záver, že rozhodným obdobím je obdobie od 10.12.2018 (podanie návrhu na súd)
do 29.10.2020 (rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť). V konaní nebolo sporné, že
dňa30.3.2018účastnícikonaniaajsmaloletýmidcéramicestovalinajarnéprázdninyzoŠ.naSlovensko

s tým, že v týždni po 16.4.2018 sa mali spoločne vrátiť do Š.. Dňa 20.4.2018 si navrhovateľka zakúpila
letenku do Š. a odišla do Š. v čase, keď bol manžel navrhovateľky na území Slovenskej republiky,
zobrala si všetky dôležité cenné veci, peniaze, osobné veci manžela, kľúče a príslušné doklady od
spoločného auta L. X a bytu v D.. Ani v konaní o rozvod manželstva účastníkov súd nezistil príčiny, pre
ktoré sa navrhovateľka rozhodla konať spôsobom, ktorý viedol k trvalému rozvratu rodiny, manželstva
a nakoniec k jeho rozvodu. Žiadne z tvrdení, ktoré uvádzala navrhovateľka, sa nepreukázalo (tvrdenie,

že jej a deťom manžel navrhovateľky zrušil pobyt vo Š., a že sa nemali kam vrátiť, keď z potvrdenia
Š. úradu (č.l. 213 spisu) zo dňa 19.1.2021 vyplýva, že podala žiadosť o zrušenie povolenia pobytu
pre seba a svoje deti, keďže už žili na Slovensku). Navrhovateľka svojvoľne odhlásila maloleté deti
zo školy a predškolského zariadenia vo Š., a opätovne svojvoľne a bez súhlasu otca maloleté deti
nahlásila do základnej školy a predškolského zariadenia v U.. Z emailov zo dňa 1.11.2018 a zo dňa

20.7.2018 je zrejmé, že manžel navrhovateľky mal záujem na tom, aby rodina ostala spolu, aby sa
navrhovateľka vrátila späť na územie Š., zároveň je z neho zrejmé, že navrhovateľka svoje osobné
veci ponechala viac-menej nedotknuté, avšak zaujímala sa len o cennosti a spoločný majetok manželov
(navrhovateľka tieto skutočnosti v konaní nepoprela, ani sa k nim žiadnym spôsobom nevyjadrila).
Nepravdivými sa ukázali tvrdenia navrhovateľky o daňových podvodoch jej manžela, nakoľko z výsledku

daňovej kontroly je zrejmé, že manžel navrhovateľky sa nedopustil žiadneho daňového podvodu,
nepreukázala sa skutočnosť, že manžel navrhovateľky má dlhy a dlhové straty a nemá záznam v
registri trestov. Všetky tieto účelové tvrdenia navrhovateľky viedli k zhoršeniu vzťahu nielen v rámci
rodinných zväzkov a vzťahov, ale spôsobili vážne problémy manžela navrhovateľky aj v pracovnej sfére
na území Š., keďže zo strany príslušných daňových úradov došlo k prešetreniu podnetu navrhovateľky

u manželovho zamestnávateľa. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľky, že manžel
navrhovateľky na území SR zabezpečil jej výpoveď z pracovného pomeru, keď z predložených listín je
zrejmé, že pracovný pomer bol ukončený dohodou medzi zamestnávateľom a navrhovateľkou. Pokiaľ
sa navrhovateľka odvolávala na možnosť predĺženej rodičovskej dovolenky, treba uviesť, že nespĺňala
zákonné podmienky pre priznanie takéhoto nároku. Išlo o svojvoľné rozhodnutie navrhovateľky ostať

doma, nevyhľadávať žiadne zamestnanie, nepodala ani žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o
zamestnanie /čo potvrdila v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 6.12.2019/, dokonca si nepodala
ani žiadosť o poberanie rodinných prídavkov. Maloletá M. sa riadne zúčastňovala vyučovacieho procesu,
navštevovala školský klub, maloletá C. navštevovala predškolské zariadenie, celodennú starostlivosť
deťom zabezpečovať nebolo potrebné. Navrhovateľka je vysokoškolsky vzdelaná osoba so znalosťou

cudzích jazykov. Na území Š. pracovala i počas trvania manželstva, i počas údajnej predĺženej materskej
dovolenky. Navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou, resp. podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v
k.ú. P. W.Š. a k. ú. U., z prenájmu pozemkov má príjem, tieto skutočnosti nikdy nepoprela. V súvislosti
s vlastníctvom bytu na území D. všetky výdavky, poplatky za správu bytového domu, elektrinu, plyn,
povinné revízie, internet, podávanie daňového priznania a úhrady dane za byt zabezpečoval výlučne

manžel navrhovateľky, tieto skutočnosti navrhovateľka žiadnym spôsobom nepoprela.

5. Na zistený skutočný stav prijal právny názor, že navrhovateľke nemožno priznať manželské výživné
pre rozpor s dobrými mravmi. Od 30.4.2018 navrhovateľka síce nepoberala rodičovský príspevok,
nemala ani žiaden príjem, okrem polovice z príjmu z titulu nájmu bytu v D. a sumy, ktorú si previedla na

svoj účet, avšak možnosti zabezpečiť si príjem a poberať zákonné dávky sa sama vzdala. Zo správy U.
P. P., J..P.. súd zistil, že navrhovateľka mala uzavreté stavebné sporenie na svoje meno č. XXXXXXX
XXX od 27.12.2004 do 6.10.2020. Dňa 30.9.2020 navrhovateľka podala Žiadosť o výpoveď a na jej
účet bola vyplatená suma vo výške 27.105,49 eur, pričom vklady na sporenie boli realizované výlučne
jej manželom. Pod menom V. Š. (matka navrhovateľky, s ktorou navrhovateľka a deti po návrate zo Š.

žijú v spoločnej domácnosti) bola založená zmluva pod č. XXXXXXX XXX od 12.5.2006 do 15.6.2018
a sporenie bolo vyplatené na účet pod menom V. Š. v zmysle žiadosti zo dňa 11.6.2018 v sume
9.308,49 eur. Aj na toto sporenie boli vklady realizované manželom navrhovateľky s výnimkou jednej
platby. Výplata sporenia z oboch zmlúv bola realizovaná v čase trvania manželstva účastníkov konania.Stavebné sporenie znejúce na meno V. Š. bolo zrušené necelé dva mesiace po tom, čo navrhovateľka
odišla spoločne s dvoma maloletými deťmi od manžela a tieto finančné prostriedky boli vyplatené jej
matke, avšak i v kontexte toho, že navrhovateľka doposiaľ býva v spoločnej domácnosti s pani V.

Š. je zrejmé, že tieto finančné prostriedky v sume 9.308,49 eur užívala aj navrhovateľka, teda na
čas po odchode od svojho manžela mala dostatok finančných prostriedkov pre účely svojich potrieb,
potrieb maloletých detí. Aj vykonaním tohto dôkazu je preukázané, že celkové majetkové pomery i
finančná situácia na strane navrhovateľky je diametrálne odlišná od tej, na ktorú ona sama poukazovala.
Navrhovateľka vedome bránila manželovi kontakt s maloletými dcérami, čo vyústilo do podania návrhu

na výkon rozhodnutia manželom navrhovateľky (konanie sp. zn. 14Em/2/2019).

6. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ust. § 18, § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1 zákona č.
36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).

7. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 55 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového

poriadku (ďalej len „CMP“). Vzhľadom na vykonané dokazovanie, v kontexte s konaním navrhovateľky v
rozpore s dobrými mravmi súd má za to, že je spravodlivé, aby odporcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov konania, ktoré musel vynaložiť pre úspešné bránenie svojho práva.

III. Obsah odvolania navrhovateľky a vyjadrení k odvolaniu

8. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla zmeniť napadnutý
rozsudok a určiť vyživovaciu povinnosť v sume 1.000 eur mesačne. Zároveň si uplatnila nárok
na náhradu trov konania. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Odvolanie podala v zmysle § 355 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) v spojení s § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) a § 62 ods. 1 CMP. Namietala, že
súdom bolo nariadené pojednávanie na deň 17.6.2024, pričom predvolanie na uvedené pojednávanie
bolo doručené len jej právnemu zástupcovi 14.6.2024 a nebola dodržaná minimálna 5-dňová lehota
na prípravu pojednávania. Namietala nesprávne poučenie o náležitostiach odvolania, vo vzťahu k

odvolacím dôvodom a prostriedkom procesnej obrany a procesného útoku, ďalej že rozsudok nie je
možné identifikovať, podľa akých procesných predpisov prvostupňový súd vôbec rozhodol. Namietala
záver súdu prvej inštancie, že pre rozpor s dobrými mravmi výživné navrhovateľke priznať nemožno.
Namieta, že mala vopred naplánované, že opustí spoločnú domácnosť a vráti sa s deťmi natrvalo na
Slovensko. Vo vzťahu k vzdelaniu, snažila sa viac rokov o uznanie dosiahnutého vzdelania na účely

jeho využitia vo Š., aby po ukončení rodičovskej dovolenky mohla vyučovať, preto podala žiadosť o
uznanie svojho diplomu v roku 2006 a ako poslednú podmienku pre uznanie absolvovala v januári 2018
jazykovú školu v M.. Nezhody nastali už pred odchodom navrhovateľky a jej manžela na Slovensko. V
januári 2018 ju navštívila matka vo Š. za účelom starostlivosti o maloleté deti, keďže sa navrhovateľka
pripravovala na absolvovanie skúšky a počas tohto pobytu ju jej manžel vyhnal z bytu. Z tohto dôvodu

v marci 2018 zostal manžel navrhovateľky v L. u svojich rodičov. Navrhovateľka následne informovala
manžela pred dohodnutým termínom odchodu do Š. 16.4.2018, že tento termín nemôže splniť, lebo deti
ochoreli. Ďalej namietala, že v konaní nebolo preukázané, že jej manžel by mal záujem na tom, aby
sa deti vrátili do Š. a mohli pokračovať vo vzdelaní a pobyte vo Š.. Z toho dôvodu sa navrhovateľka
rozhodla zotrvať na Slovensku do uplynutia 30 dní, keďže vo Š. nemôže rodič ospravedlniť neúčasť

detí v škole na viac ako týždeň, o čom telefonicky informovala miestny úrad v I., zároveň poprela, že
na miestnom úrade podpísala tlačivo so žiadosťou o odhlásenie trvalého pobytu a tvrdí, že k zániku
jej trvalého pobytu a detí vo Š. došlo na základe úkonu jej manžela na základe formuláru o odlúčení
pre potreby daňovej správy zo dňa 8.5.2018. Navrhovateľka v danom čase nebola rozhodnutá, že s
deťmi ostane natrvalo na Slovensku. Manželovi bolo zrejmé už 24.4.2018, že je potrebné odhlásiť deti

z trvalého pobytu vo Š., pričom v máji 2018 sám uviedol na miestnom úrade v I., že deti sa sťahujú na
Slovensko, a teda sám prehlásil zánik spoločnej domácnosti 8.5.2018. Uvedené skutočnosti predstavujú
jeho súhlas s absolvovaním školskej dochádzky detí na Slovensku. Manžel navrhovateľky v daňových
priznaniach neuviedol, že navrhovateľka poberá materský a rodičovský príspevok, čo je v podmienkach
Š. považované za príjem. Pokiaľ by musel manžel zaplatiť daňovému úradu vyrubenú čiastku, tak

to nebolo z dôvodu zrušenia spoločnej domácnosti, ale z dôvodu nepravdivých daňových priznaní.
Pokiaľ ide o stavebné sporenie, platby na účely stavebného sporenia boli poskytované z prostriedkov
patriacich do BSM, súd nezohľadnil, že sa jednalo o prostriedky, ktoré mali slúžiť na obstaranie, resp.
rekonštrukciu nehnuteľnosti, nie na zabezpečenie bežných potrieb navrhovateľky, a tiež to, že uvedenéprostriedky spadali pod režim BSM. Navrhovateľka popiera, že jej matka poskytla prostriedky vyplatené
zo stavebného sporenia, že bránila styku otca s deťmi, že 20.4.2018 zobrala z bytu aj doklady k vozidlu
L. X. Namietala tiež, že súd nezisťoval hodnotu nehnuteľností v k.ú. P. W. a U., ani žiadnu výšku príjmu

z týchto nehnuteľností, ani či sú skutočne v prenájme tretej osobe a v akom rozsahu.

9. Manžel navrhovateľky vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že považuje rozsudok súdu
prvej inštancie za správny. Navrhovateľka bola v konaní zastúpená právnym zástupcom, ktorému boli
doručované písomnosti, ktoré preberal, ako to vyplýva aj z elektronického súdneho spisu, resp. aj

z oboznamovania tohto stavu súdom na začiatku pojednávaní. Právnemu zástupcovi boli vždy viac-
menej doručované zásielky súdom hybridne, teda po uplynutí úložnej lehoty pri doručovaní rozhodnutí
do vlastných rúk. Právny zástupca opakovane nereagoval na výzvy a urgencie súdu prvej inštancie k
navrhovaným dôkazom na doplnenie dokazovania po tom, keď na základe zrušujúceho uznesenia sa
vec vrátila späť na nové konanie a nové rozhodnutie. Nepreberanie zásielok nemôže byť preto na jeho
úkor a tiež nezakladá predpoklad toho, aby sa konanie neúmerne predĺžilo, resp. prípadné zanedbanie

povinnosti právnym zástupcom spočívajúce v preberaní zásielok a následným oboznamovaním týchto
zásielok jeho klientky malo byť sanované ním uvádzaným odvolacím dôvodom. Poukazuje na charakter
tzv. inštruktívnej podpornej odporúčanej lehoty 5 dní na prípravu pojednávania v zmysle ust. § 33 ods.
2 CMP, § 179 ods. 1 CSP. Manžel navrhovateľky v tejto súvislosti uvádza, že tak ako je zrejmé aj z
odvolania a tiež zo zápisnice o pojednávaní, na pojednávaní boli predložené iba listy vlastníctva, ktoré

preukazujú výlučné vlastníctvo alebo podielové spoluvlastníctvo navrhovateľky, teda ide o listiny verejne
dostupné, o ktorých nemôže mať nikto iný ako navrhovateľka väčšiu vedomosť.
Manželnavrhovateľkyuvádza,žejeúčelovéaobštrukčnézostranynavrhovateľky,žetátoažkodvolaniu
predložila dôkazy, pričom nejde o nové dôkazy, ktoré by vyšli najavo po tom, ako bolo dokazovanie
vyhlásené za skončené, týmito navrhovateľka disponovala od samotného začiatku konania. V priebehu

konania bola absolútne pasívna, hoci nič jej nebránilo k tomu, aby tieto predkladala na preukázanie a
podporu svojich tvrdení. Dokonca tieto nepredložila ani potom, čo splnomocnila právneho zástupcu pre
celé konanie.
Manžel navrhovateľky uvádza, že zo strany navrhovateľky došlo k porušeniu dobrých mravov
spočívajúcich v narušení rodinných vzťahov, odopierania rovnocenného styku otca s maloletými

deťmi apod. Zo spisového materiálu pod sp. zn. 14Em/2/2019 vyplýva písomný pokyn matky zo
dňa 11.10.2019 pre L. U. v U., na základe ktorého matka inštruovala školu, aby otcovi odmietli
odovzdať dieťa. Zamestnanec - riaditeľka L. U. otcovi maloletej C. uviedla, že L. U. disponuje údajným
súdnym zákazom na stretávanie sa otca s maloletými deťmi. Aj z ďalších doložených sms komunikácií
navrhovateľkou jednoznačne vyplýva nevraživé správanie navrhovateľky, ktorá odmietavo reaguje na

akúkoľvek normálnu komunikáciu a riešenie situácie v rodine. Z celého priebehu súdneho konania
pod sp. zn. 15P/142/2019, sp. zn. 14Em/2/2019 a sp. zn. 14P/144/2018 je zrejmé, že matka bola
vopred nastavená na to, že do Š. sa už s maloletými deťmi nevráti a svojimi postupnými krokmi
to aj preukazovala. Návrh na rozvod manželstva podal po tom, čo zo strany navrhovateľky bola
jednoznačne popieraná akákoľvek možnosť o obnovu manželského súžitia, dlhodobo nespolupracovala

ani s príslušným ÚPSVaR v U., nemala záujem zúčastniť sa prípadovej konferencie s cieľom obnovenia
vzťahov v rodine, bránila kontaktu otca s deťmi.
PrídavkynadetisivybavovalavoŠ.výlučnenavrhovateľkasama,ojejodchodezospoločnejdomácnosti
informovala navrhovateľka priamo Š. úrady. Ako dôsledok, musel vtedy všetky prídavky, ako aj daňové
zvýhodnenia so spätnou splatnosťou vrátiť, a to takým spôsobom, že mu boli tieto prostriedky stiahnuté

priamo zo mzdy a to po dobu niekoľkých mesiacov.
Manžel navrhovateľky uvádza, že navrhovateľka mala možnosť sa k vykonanému dôkazu /ktorý navrhol/
ohľadom platieb na účtoch stavebného sporenia bývalých manželov vyjadriť, avšak vzhľadom na
neprebranie zásielok protistranou, sa k uvedenému nevyjadrila, resp. až teraz v písomnom odvolaní.
Z vykonaného dôkazu je zrejmý spôsob a systém platieb, je zrejmé, za akých okolností a kedy boli

založené tieto sporenia, na aké mená sú založené a predovšetkým aj to, kto plnil resp. poukazoval platby
a v akom období. Manžel navrhovateľky tvrdí, že životná úroveň navrhovateľky bola na rovnakej istej
životnej úrovni, ak nie lepšia, navrhovateľka mala dostatok finančných prostriedkov, preto si nehľadala
zamestnanie a po túto dobu nebola zamestnaná. Z listov vlastníctva navrhovateľky vyplýva, že je nielen
vlastníčkou výlučnou, ale aj podielovou spoluvlastníčkou viacerých nehnuteľností v k.ú. U. a P. W.. Tiež

v priebehu konania navrhovateľka neuviedla, že má uzatvorenú nájomnú zmluvu.
Manžel navrhovateľky v kontexte všetkého vyššie uvedeného navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť
rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznať voči navrhovateľke nárok na náhradu trov prvostupňového
aj odvolacieho konania.IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d), g) CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi
odvolania(§66CMP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§329ods.1CSP),keďdeňvyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na
webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľky voči výroku I. nie je dôvodné. Svoje rozhodnutie odôvodňuje odvolací súd nasledovne:

11. Predmetom prieskumu odvolacieho konania vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľky
vyjadrujúce nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o určení
výživného sa stala rozhodnou otázka určenia, či boli splnené predpoklady na priznanie manželského
výživného, teda preskúmanie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol jej
návrh na priznanie manželského výživného (výrok I.) a priznal manželovi navrhovateľky trovy konania

v rozsahu 100 % (výrok II.).

12. Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľky odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto

odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu
ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997,
II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp.
nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať
len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k

hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným, ani nezákonným. Napokon je potrebné
dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387
ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancie,zčohovyplýva,žezákonodarcačiastočnúneodôvodnenosť

rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať
na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého
odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých
možno začať konanie aj bez návrhu.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie jekonzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení §

220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť
a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak
zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom
odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty navrhovateľky v
odvolaní.

14. K odvolateľkou namietanému odvolaciemu dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti(§191CSP)avyhodnotenie

uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý
dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti
z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja.
Následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd k nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov môže v zásade dôjsť len nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti

dôkazov, prípadne porušením pravidiel formálnej logiky. Posúdenie zákonných kritérií, či boli splnené
predpoklady na priznanie manželského výživného a hodnotiace úvahy súdu na základe správne a
zákonne vykonaných dôkazov bez mylnej interpretácie z nich vyvodených skutočností však nie je možné
považovať za nesprávne skutkové zistenie.

15. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že vzhľadom na dĺžku konania a doposiaľ vykonané
dokazovanie, s poukazom aj na hospodárnosť konania, by doplňovanie dokazovania podľa názoru
odvolacieho súdu neprinieslo žiadne nové výsledky vzhľadom na už ustálený skutočný stav veci zistený
ďalšími dôkazmi realizovanými na súde prvej inštancie, a ktorý vyplynul i z celkového správania sa a
konania účastníkov v priebehu súdneho konania, ktoré začalo už v roku 2018.

16. Primárne navrhovateľka vo svojom odvolaní namieta, že nesprávnym postupom súdu došlo k
porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým, že súdom bolo nariadené pojednávanie na deň
17.6.2024, predvolanie na uvedené pojednávanie bolo doručené len jej právnemu zástupcovi 14.6.2024
a nebola dodržaná minimálna 5-dňová lehota na prípravu pojednávania, namieta nesprávne poučenie

o náležitostiach odvolania, ďalej že rozsudok nie je možné identifikovať, podľa akých procesných
predpisov prvostupňový súd vôbec rozhodol.

17. K uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd konštatuje, že po zrušení rozsudku súdu prvej
inštancie a vrátení veci odvolacím súdom, súd vyzval právnych zástupcov, aby vo veci predložili

dôkazy, resp. navrhli ich vykonanie v intenciách rozhodnutia krajského súdu, potrebných pre riadne
zistenieskutočnéhostavu.Zobsahuspisuvyplýva,žeriadnepredvolanýprávnyzástupcanavrhovateľky
sa na súdne pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a po zrušení rozsudku súdu
prvej inštancie bol v konaní úplne nečinný, nereagoval na výzvy a urgencie súdu, čo je z obsahu
spisového materiálu nesporné. Súd v konaní poskytol navrhovateľke dostatočný priestor pre vyjadrenie

sa, na predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich jej tvrdenia. Odvolací súd súhlasí s argumentáciu
manžela navrhovateľky, že nepreberanie zásielok právnym zástupcom navrhovateľky nemôže byť
pričítaný na ťarchu manžela a tiež zdôrazňuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Poukazuje na
charakter tzv. inštruktívnej podpornej odporúčanej lehoty 5 dní na prípravu pojednávania v zmysle ust. §
33 ods. 2 CMP, § 179 ods. 1 CSP, ktoré ukladá súdu predvolať subjekty, ktorých prítomnosť je potrebná,

avšak ide o inštruktívnu lehotu, ktorej nedodržanie nemožno samo o sebe považovať za vadu konania
(Veľké komentáre, Civilný mimosporový poriadok, Nakladateľstvo C.H.Beck, r. 2017, s. 151). Navyše na
predmetnom pojednávaní boli predložené listy vlastníctva, ktoré preukazujú výlučné vlastníctvo alebo
podielové spoluvlastníctvo navrhovateľky, ide o listiny verejne dostupné, o ktorých navrhovateľka má
vedomosť. Navrhovateľka až k odvolaniu predložila dôkazy, avšak nejde o nové dôkazy, ktoré by vyšli

najavo po tom, ako bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, týmito navrhovateľka disponovala od
samotného začiatku konania. V priebehu konania bola navrhovateľka pasívna, nič jej nebránilo k tomu,
aby dôkazy predkladala na preukázanie a podporu svojich tvrdení. Odvolací súd konštatuje vo vzťahu
k odvolacej námietke o nesprávnom poučení o náležitostiach odvolania a že rozsudok nie je možnéidentifikovať, podľa akých procesných predpisov prvostupňový súd vôbec rozhodol, že táto nezrovnalosť
nemá žiaden vplyv na správnosť právnych záverov súdu. Za takýchto okolností a poukazom na
argumentáciu odvolacieho súdu v bodoch 12.-14. odôvodnenia tohto rozsudku nie je možné v postupe

súdu vzhliadnuť porušenie procesných práv navrhovateľky, resp. jej práva na spravodlivý proces.

18. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal,
a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne
uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd

prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v
sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS
SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci,
vyvodil z neho tomu prislúchajúce skutkové závery a vec správne právne posúdil. Uplatnené odvolacie

dôvody nenašli v rozhodnutí odvolacieho súdu svoje opodstatnenie. Napadnutý rozsudok považuje
odvolací súd za vecne správny, jeho správnosť argumentuje nasledovne.

20. Odvolací súd vychádzajúc zo zistení súdu prvej inštancie vo veci prijíma totožný záver ako súd prvej
inštancie. Vec právne posúdil ako nárok manželky voči manželovi na výživné podľa § 71 ods. 1, 75 ods.

1 a § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon
o rodine“) a dospel k záveru, že navrhovateľke nemožno výživné priznať, nakoľko by to bolo v rozpore
s dobrými mravmi.

21. Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní

žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

22. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň

oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

23. Podľa § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

24. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká
uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov. Zásadne trvá počas celého
trvania manželstva, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie. Právna úprava vyživovacej
povinnosti medzi manželmi vychádza z tradičnej filozofie vzťahov medzi manželmi, ktorá je založená na
tom, že muž a žena majú rovnaké práva a povinnosti, tzn., že manžel a manželka sú si rovní v právach

a povinnostiach. Z uvedeného potom vyplýva, že i životná úroveň manželov má byť v zásade rovnaká.
Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov však znamená, že nejde o mechanickú
rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti
vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov.

25. Aj pre priznanie výživného od manžela však platí, že výživné nemožno priznať, ak bolo v rozpore s
dobrými mravmi. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery,
z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne
akceptovaných mravných princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje v každomindividuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Zásada
dobrýchmravovjekorektívom,ktorýmôžespôsobiť,ženapriekvšeobecnejpožiadavkerovnakejživotnej
úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené

tým, že inštitút manželstva, okrem svojej právnej stránky, je založený na určitých morálnych a etických
pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom.
Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej
povinnosti. Pomôckou môže byť morálne vymedzenie obsahu manželstva v § 18 Zákona o rodine, podľa
ktorého manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať

si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Automaticky však neplatí záver o
tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Podľa konkrétnych
okolností prichádzajú do úvahy prípady fyzického, psychického násilia, nevery a opustenia manžela.
Treba posúdiť, ako si manžel, ktorý požaduje výživné, resp. od ktorého sa výživné požaduje, plní svoje
povinnosti, resp., prečo ich neplní. Môže ísť o prípad, keď sa manželka prestane starať o domácnosť
a žiada od manžela výživné, pričom príčinou jej konania je alkoholizmus alebo fyzické násilie zo strany

manžela; vtedy jej nárok treba považovať za oprávnený. Platí, že manželia sú povinní si navzájom
pomáhať, starať sa spoločne o deti, starať sa podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov, aj o uspokojení potrieb rodiny založenej manželstvom. To, ako si konkrétni manželia upravia
spôsob a rozsah prispievania každého z nich na uspokojovanie potrieb rodiny, je v praxi predovšetkým
vecou ich dohody. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti manžela je súd povinný zisťovať, či a

z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a
majetkové pomery manželov a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a
majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný zaoberať sa starostlivosťou o deti a o domácnosť.

26. Ťažiskovou argumentáciou navrhovateľky v odvolaní je záver súdu prvej inštancie, že pre rozpor s

dobrými mravmi výživné navrhovateľke priznať nemožno.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku v bodoch 9., 10., 11., 12., 18., 19., 20., 21., 22.,
23., 24. napadnutého rozsudku a v plnom rozsahu na neho poukazuje. Súd z vykonaného dokazovania
vyvodilsprávnyprávnyzáver,ženávrhnavrhovateľkybolpodanývrozporesdobrýmimravmi,apretonie

je dôvodný. Súd pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky na výživné od manžela za trvania manželstva
vzal do úvahy dĺžku manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, vzájomné plnenie
ich manželských povinností, starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu ich maloletých dcér. V
konaní nebolo preukázané, že by manžel navrhovateľku akýmkoľvek spôsobom k odchodu nútil alebo
jej bránil vrátiť sa, naopak z emailov zo dňa 1.11.2018 a zo dňa 20.7.2018 je zrejmé, že manžel

navrhovateľky mal eminentný záujem na tom, aby rodina ostala spolu a aby sa navrhovateľka vrátila
späť na územie Š.. V súvislosti s vlastníctvom bytu v zahraničí všetky úhrady spojené s užívaním bytu
zabezpečoval výlučne manžel navrhovateľky. Vo vzťahu k všetkým tvrdeniam navrhovateľky, najmä
ohľadom jej odchodu zo Š.Č., tvrdeniu, že jej a deťom manžel navrhovateľky zrušil pobyt vo Š., a že
sa nemali kam vrátiť, k žiadosti o zrušenie povolenia pobytu vo Š.F., k odhláseniu maloletých zo školy

a predškolského zariadenia a ich nahláseniu bez súhlasu otca maloletých detí do základnej školy a
predškolského zariadenia v U., o daňových podvodoch jej manžela, možnosti predĺženej rodičovskej
dovolenky, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (body 18., 19., 20., 21.,
22., 23.), z ktorých vyplýva, že uvedené tvrdenia navrhovateľka v konaní nepreukázala.

28. Odvolací súd s odôvodnením súdu prvej inštancie súhlasí a dodáva, že práve správanie sa
navrhovateľky počas trvania manželstva je potrebné vnímať v širších, avšak podstatných súvislostiach
vo vzťahu k dobrým mravom. Z obsahu spisu, vyjadrení oboch účastníkov konania a vykonaných
dôkazov,vyplývajúnespornéskutočnostivovzťahukvzájomnémusprávaniusamanželovavzájomného
plnenia ich manželských povinností (t.j. žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť,

pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie). Nepochybne bolo
preukázané, že v rozhodnom období manželka z dôvodu celodennej starostlivosti o ich spoločné dieťa
už nebola objektívne vylúčená z pracovnej činnosti, pracoval iba manžel, na úhradách za bývanie
sa podieľal iba manžel, ktorý hradil všetky potreby rodiny počas celého obdobia, keď manželia tvorili
spoločnú domácnosť. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu Zákona o rodine, vytvára

priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu
a povolaniu. Zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny
ekvivalent peňažného plnenia. V súhrne možno konštatovať, že práve manželka neprejavila po svojom
odchode od manžela žiadnu iniciatívu alebo snahu o plnenie povinností si pomáhať, starať sa podľasvojich schopností, možností a majetkových pomerov, aj o uspokojovanie potrieb rodiny založenej
manželstvom bez toho, aby na to mala objektívny dôvod. S ohľadom na vykonané dokazovanie a
nepreukázané tvrdenia navrhovateľky má odvolací súd vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení matky,

vo vzťahu k vzájomnému správaniu sa manželov, vzájomnému plneniu ich manželských povinností (t.j.
žiťspolu,vzájomnerešpektovaťsvojudôstojnosť,pomáhaťsi,staraťsaspoločneodetiavytváraťzdravé
rodinné prostredie). Jej správanie nasvedčuje tomu, že práve manželka sa dopustila rozporu s dobrými
mravmi. Z uvedených dôvodov aj odvolací súd konanie navrhovateľky vyhodnotil ako konanie v rozpore
s dobrými mravmi, ktoré vylučuje jej právo na priznanie výživného od manžela.

29. Vo vzťahu k vzájomnému správaniu sa manželov odvolací súd upriamuje pozornosť na účelové
tvrdenia navrhovateľky, ktoré viedli k zhoršeniu rodinných vzťahov, spôsobili problémy manžela
navrhovateľky aj v pracovnej sfére na území Š., keďže zo strany príslušných daňových úradov došlo
k prešetreniu podnetu navrhovateľky u manželovho zamestnávateľa. Nemožno ignorovať vo vzťahu k
navrhovateľkou odvolávaniu sa na možnosť predĺženej rodičovskej dovolenky, že nespĺňala zákonné

podmienky pre priznanie takéhoto nároku (maloletá M. sa riadne zúčastňovala vyučovacieho procesu,
navštevovala školský klub, maloletá C.F. navštevovala predškolské zariadenie, celodennú starostlivosť
deťom zabezpečovať nebolo potrebné), vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka
sa sama rozhodla byť nezamestnanou, nepodala žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o
zamestnanie, ani žiadosť o poberanie rodinných prídavkov. Navyše navrhovateľka mala uzavreté

stavebné sporenie na svoje meno č. XXXXXXX XXX od 27.12.2004 do 6.10.2020, z ktorého na jej účet
bola vyplatená suma vo výške 27.105,49 eur, pričom vklady na sporenie boli realizované výlučne jej
manželom. Pod menom V. Š. - matka navrhovateľky, s ktorou navrhovateľka a deti po návrate zo Š. žijú
v spoločnej domácnosti, bola založená zmluva č. XXXXXXX XXX od 12.5.2006 do 15.6.2018 a sporenie
bolo vyplatené na účet pod menom V. Š. v zmysle žiadosti zo dňa 11.6.2018 v sume 9.308,49 eur. Aj

na toto sporenie boli vklady realizované manželom navrhovateľky. Výplata sporenia z oboch zmlúv bola
realizovaná v čase trvania manželstva účastníkov konania. Správny je záver súdu, že v kontexte toho,
že navrhovateľka doposiaľ býva v spoločnej domácnosti so svojou matkou, je zrejmé, že tieto finančné
prostriedky v sume 9.308,49 eur užívala aj navrhovateľka, teda na čas po odchode od svojho manžela
mala dostatok finančných prostriedkov pre účely svojich potrieb, potrieb maloletých detí. Vykonaním

dokazovania je preukázané, že celkové majetkové pomery i finančná situácia na strane navrhovateľky
je diametrálne odlišná od tej, na ktorú ona sama poukazovala. Navrhovateľka odopierala rovnocenný
styk otca s maloletými deťmi, súd tieto skutočnosti zistil aj z priloženého spisového materiálu súdu prvej
inštancie sp. zn. 15P/142/2019, sp. zn. 14Em/2/2019 a sp. zn. 14P/144/2018. Odvolací súd konštatuje,
že ani neveru, alkoholizmus alebo fyzické násilie zo strany manžela navrhovateľka v konaní neuvádzala

a žiadne nevhodné správanie zo strany manžela voči navrhovateľke v konaní preukázané ani nebolo.

30. Odvolací súd sa odvolacou argumentáciou zaoberal, samozrejme v kontexte uvádzanom vyššie,
pričom uzatvára, že v danom prípade súd skúmal a podrobne sa zaoberal otázkou starostlivosti o
domácnosť, vyhodnotil ako každý z manželov prispieva k uspokojovaniu potrieb rodiny, pretože každý

manžel, ktorý obstaráva uspokojovanie potrieb rodiny, má byť zásadne chránený tak, aby sa nedostal
do nevýhodnejšieho postavenia. Zároveň súd prvej inštancie skúmal, či priznanie výživného je v súlade
s dobrými mravmi (dĺžka manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť
o spoločnú domácnosť, príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne,
postoj každého z manželov k manželstvu a jeho účasť na zabezpečovaní potrieb spoločnej rodiny

i domácnosti), a teda prvoinštančný súd sa náležite riadil uvádzanými kritériami pri rozhodovaní o
manželskom výživnom v zmysle ust. § 71 Zákona o rodine, náležite posúdil rozhodné okolnosti daného
prípadu a ich tvrdenia verifikoval.

31. Odvolací súd dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných

dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané,
že návrh navrhovateľky je v celom rozsahu nedôvodný. Na takomto závere nemohli nič zmeniť
ani námietky navrhovateľky o nerovnakej životnej úrovni manželov v období od podania jej návrhu
do zániku manželstva rozvodom, nakoľko návrh navrhovateľky na manželské výživné nebol súdom
zamietnutý z dôvodu zistenia rovnakej životnej úrovne manželov. Odvolací súd o potrebe považovať

nárok navrhovateľky uplatnený v tomto konaní voči manželovi (teraz už bývalému manželovi) na
manželské výživné za rozporný s dobrými mravmi, z dôvodu, že navrhovateľka si bez skutočne
závažnýchdôvodov,čiužzosvojejstranyalebozostranymanžela,vrozhodnomobdobíúplneodmietala
plniť svoje manželské povinnosti v zmysle Zákona o rodine (žiť spolu, vzájomne rešpektovať svojudôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie). Opustila
spoločnú domácnosť, pričom vzala i dcéry účastníkov, čím znemožnila manželovi zabezpečovať osobnú
starostlivosť o dcéry, starostlivosť o domácnosť, ako i platby spojené s bývaním a udržiavaním

domácnosti nechala v celom rozsahu na manželovi, nejavila ani žiadny záujem na riešení finančných
záležitostí manželov. Je zarážajúce, že zo stavebných sporení, na ktoré realizoval platby výlučne jej
manžel, požiadala navrhovateľka o výplatu sporenia bez vedomia manžela, avšak nie je zrejmé, na
čo tieto finančné prostriedky použila. Správny je záver súdu, že v kontexte uvedených skutočností je
zrejmé, že na čas po odchode od svojho manžela mala manželka dostatok finančných prostriedkov pre

účely svojich potrieb, potrieb maloletých detí. Navyše navrhovateľka v rozhodnom období už nebola
na rodičovskej dovolenke a nezabezpečovala nepretržitú starostlivosť o maloleté dcéry účastníkov. V
posudzovanej veci nie je podstatná výška príjmov a výdavkov manželov, ale konkrétne ich vzájomné
správanie sa ako manželov a vzájomné plnenie ich manželských povinností, nakoľko v zmysle § 18
Zákona o rodine majú manželia vzájomne nielen práva, ale aj povinnosti. S poukazom na všetky
hore uvedené skutočnosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi manželovi, ktorý si preukázateľne

svoje povinnosti plnil, uložiť ešte aj povinnosť platiť výživné navrhovateľke, ktorá svojim ľahkovážnym
postojom k manželstvu ako takému sama seba vystavila neprimeranému finančnému riziku a úplne
si prestala plniť svoje manželské povinnosti, bez vedomia manžela získala finančné prostriedky zo
sporenia, ktoré však nepoužila v záujme budovania alebo zachovania spoločného majetku.

32. Za daného stavu odvolací súd nevzhliadol opodstatnenosť podaných odvolacích dôvodov týkajúcich
sa napadnutého výroku I. rozsudku. Súd prvej inštancie dospel pri rozhodovaní k správnym skutkovým
zisteniam,vecsprávneprávneposúdil,pretoodvolacísúdpotvrdilnapadnutýrozsudokvtýchtovýrokoch
ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP.

33. Vo vzťahu k výroku II. o náhrade trov konania preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k
záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie
rodičovstva alebo konanie vo veciach notárskych úschov), ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou,
či by mohol v danej veci prichádzať do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadom
na okolnosti prípadu spravodlivé. V predmetnom konaní (kde majú účastníci konania rovnaký pomer

účastníctva na veci a konaní) bezprostredne relevantným nie je totiž to, ktorý účastník konanie inicioval,
prípadne ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu. Rovnako nemožno považovať návrh
navrhovateľky za bezdôvodný, pretože o tom, či je uplatnený nárok na súdnu ochranu dôvodný alebo
nie, posudzuje a rozhodne výlučne súd v civilnom konaní na základe vykonaného dokazovania a nie
účastník konania alebo jeho právny zástupca. Odvolací súd je toho presvedčenia, že nie je spravodlivé

požadovať náhradu trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v súvislosti s prebiehajúcim konaním.
Teda tak ako obidvaja účastníci zodpovedajú za kvalitu svojich vzťahov, tak sú povinní aj znášať svoje
vlastné trovy konania. Z tohto dôvodu odvolací súd učinil iný záver vo vzťahu k trovám konania ako
vecne správny a rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu

rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).