Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214345
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1316214345.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: A. B., D.. XX.XX.XXXX,
N. G. XXX, N. D. Y., zast.: JUDr. M. N., V. proti žalovanému: BILLA s.r.o., so sídlom Bajkalská 19/A,
Bratislava, IČO: 31347037, zast.: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava,
IČO: 36862711, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 12Cpr/8/2016-615 zo dňa 30.03.2022, teraz
vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3- 12Cpr/8/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 12Cpr/8/2016-615 zo dňa

30.03.2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3- 12Cpr/8/2016, p o t v
r d z u j e.

II.Žalovanémupriznávanároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotižalobcovi vrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 12Cpr/8/2016-615 zo dňa 30.03.2022 , teraz vec vedená na
Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3- 12Cpr/8/2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 27.06.2016 je

neplatné, náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku od podania žaloby ako i náhrady trov
konania. Žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že medzi stranami sporu bola uzatvorená pracovná zmluva dňa
10.01.2000,nazákladektorejžalobcavykonávalprácuodbornéhokoordinátoraservisu.Dňa07.07.2016
mu bol doručený dokument, v ktorom mu žalovaný oznámil, že s ním končí pracovným pomer z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to že dňa 15.06.2016 dal bez oprávnenia pokyn k presunu

hmotného majetku vo vlastníctve žalovaného - 2 ks nerezových regálov o veľkosti 1000 x 500
x 1800 mm v cene 257,21 eur bez DPH, z priestorov filiálky Č.. XXX nachádzajúcej sa na ulici A. XXXX/
XX/A v A., údajne na filiálku č. XXX, nachádzajúcu sa na adrese ulica Ž. F. XX v U., hoci bol opakovane
upozorňovaný, že k presunu môže dôjsť len po prechádzajúcom schválení vedúcim predaja alebo na
pokyn regionálneho manažéra. Pokyn na presun dal údajne neznámej osobe, pričom k presunu majetku
došlo na neznáme miesto. Zároveň v liste bolo uvedené, že dňa 27.06.2016 v čase okolo 15.00 hod. bol
oboznámený so skončením pracovného pomeru a jeho dôvodmi, ktoré boli s ním prerokované,

pričom oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru odmietol prevziať a nevyužil ani možnosť
sa písomne vyjadriť k dôvodom skončenia pracovného pomeru. Žalobca poprel okolnosti a dôvody,
za ktorých došlo k presunu majetku žalovaného, uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru,
označil ich za vykonštruované. Zdôraznil, že u žalovaného pracoval 16 rokov zodpovedne, pričompredmetné regály bolo potrebné presunúť na filiálku v U., kde bolo nutné prerobiť dennú miestnosť
na sklad obalov. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nepovažoval za závažný, nakoľko
z jeho strany nešlo o úmyselné porušenie interných predpisov, konal obvyklým spôsobom, s dobrým

úmyslom vybaviť čo najrýchlejšie potrebné záležitosti. Tvrdenie žalovaného o tom, že mu spôsobil škodu
odcudzením hmotného majetku vyhodnotil za nepravdivé a zavádzajúce, keďže regály boli na filiálku v
U. podľa dodacieho listu dovezené dňa 28.06.2016. K prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného
pomeru dňa 27.06.2016 v čase okolo 15.00 hod. uviedol, že dňa 27.06.2016 sa nachádzal na filiálke
Č.. XXX, na A. X.. S. A., z nej odišiel na základe telefonátu p. O.. B. motorovým vozidlom približne o

15.20 hod. Dňa 27.06.2016 mu nebol predložený žiadny dokument okamžitého skončenia pracovného
pomeru na podpis, ten mu bol doručený domov až dňa 07.07.2016. Podanou žalobou sa po upresnení
domáhal, aby súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným
žalobcovi zo dňa 27.06.2016 je neplatné, náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku od
podania návrhu, ako i náhrady trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť a priznať
mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že v lete 2016 sa rozhodol otvoriť na adrese A. XX/A S.
A. novú filiálku, súčasťou ktorej boli aj 2 ks nerezových regálov v hodnote 514,42 eur bez DPH. Postup
zamestnancovžalovanéhopripresunehmotnéhomajetkuvovlastníctvežalovanéhosastriktnespravuje
nariadenímč.5, vktoromješpecifikovanéobjednávanie,premiestňovanieaopravatechnických

zariadení vo vlastníctve/v užívaní žalovaného ako zamestnávateľa, v zmysle tohto nariadenia môže
k presunu hmotného majetku dôjsť len po predchádzajúcom schválení vedúceho predaja, pričom udeliť
pokyn k presunu majetku vo vlastníctve žalovaného z filiálky je oprávnený len regionálny manažér (t.j.
nie odborný koordinátor servisu). S uvedeným postupom bol žalobca opakovane oboznámený, a to
prostredníctvom elektronickej komunikácie zaslanej dňa 25.06. 2014, dňa 30.05.2014, dňa 08.02.2016

a dňa 31.03.2016, a to povereným zamestnancom žalovaného - L.. O. Z., vedúcou predaja. Prílohou
týchto emailových správ bolo aj nariadenie č. 5 platné odo dňa 30.05.2014. Žalovaný zistil, že žalobca
zabezpečoval „presun“ regálov vo vlastnej réžii, požiadal o pomoc pri zabezpečení „presunu“ regálov
svojho známeho - pána A. Z., pričom tvrdil, že ak by jeho skutočným zámerom bolo naozaj prepraviť
regály z A. do U., využil by zmluvného partnera žalovaného, ktorý za odplatu zabezpečuje pre neho

prepravu. S požiadavkou dodania regálov na filiálku v U. sa obrátil na p. Z., ktorý pracuje v spoločnosti
B. spol. s r.o., ktorá za vykonávanie prepravy majetku vo vlastníctve žalovaného nikdy nevystavila
žalovanému žiadnu faktúru. K okolnostiam presunu poukázal na to, že dňa 15.06.2016 sa uskutočnila
porada všetkých pracovníkov oddelenia predaja, pričom žalobca mal vedomosť, že v daný deň nebude
s výnimkou zamestnanca SBS, p. Š. A. na filiálke žiadny zamestnanec žalovaného. Napriek tomu, že

ani žalobca v zmysle jeho pracovného rozvrhu nemal byť prítomný na filiálke v A., naplánoval na tento
deň vyzdvihnutie regálov na tomto mieste. Počas svojej prítomnosti na filiálke preskúmal situáciu, p.
A. presvedčil o tom, že regály je potrebné presunúť na filiálku do U. a telefonicky kontaktoval p. Z. zo
spoločnosti B., ktorý mu prisľúbil „pomoc“ pri odvezení regálov. Nakoľko bol však p. Z. pracovne mimo
A., do daného presunu regálov zapojil p. R., ktorý bol použitý ako tzv. „živý nástroj“ pri naložení regálov

na filiálke v A. a pri ich presune na pobočku spoločnosti B. v A.. Žalobca následne okolo 11.00 hod., t.j.
ešte pred príchodom pána R. na filiálku v A., filiálku opustil a s p. A. sa dohodol, že regály vyzdvihne
na filiálke osoba zo spoločnosti B.. Pán R., ktorý (pravdepodobne) konal v dobrej viere, že regály budú
naozaj presunuté na filiálku v U., regály na filiálke naložil do motorového vozidla zn. T. W. O. a podľa
pokynu p. Z. ich odviezol na ul. Pri H. X, A. (t.j. na pobočku spoločnosti B. v A.), kde ich nechal naložené v

služobnom motorovom vozidle. Regály boli následne vyložené z tohto motorového vozidla akoby neboli
majetkomžalovaného,alemajetkomspoločnosti B.auskladnenénapobočkespoločnostiB. v
A. po dobu cca 2 týždňov. Žalovaný do dnešného dňa nevie, čo sa počas tohto obdobia s regálmi dialo.
Isté je len to, že regály sa „zázračne“ našli až po tom, čo podal trestné oznámenie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu krádeže 2 nerezových regálov z filiálky v A.. Žalovaný, ktorý zistil, že regály

boli na pokyn žalobcu premiestnené na neznáme miesto, dňa 27.06.2016 na osobnom stretnutí so
žalobcom na predajni A. - Č. konfrontoval žalobcu s otázkou, kde sa regály v súčasnosti nachádzajú, na
čo mu odmietol odpovedať, rovnako nezodpovedal otázku, kto realizoval presun týchto regálov. Žalobca
nielenže udelil pokyn na presun hmotného majetku žalovaného bez akéhokoľvek oprávnenia, zároveň
poveril splnením tohto pokynu neznámu osobu, ktorá nemala so žalovaným žiadny právny vzťah a

nemala s ním uzatvorenú žiadnu písomnú zmluvu alebo objednávku. V ten istý deň, t.j. dňa 27.06.2016,
žalovaný ako poškodený podal na polícii trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného
činu krádeže a žalobcovi osobne na pracovisku (na predajni A. - Č.) doručil písomné vyhotovenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru. K tvrdeniu žalobcu, že mu dňa 27.06.2016 neodovzdalpísomné vyhotovenie okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru uviedol, že to je nepravdivé.
Žalobca síce tvrdil, že v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý bol uvedený
v sprievodnom liste zo dňa 29.06.2016 k doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa

27.06.2016, nasledovne: „že dňa 27.06.2016 v čase okolo 15.00 hod. odovzdal žalobcovi v trezorovej
miestnostinapredajnič.XXXvA.okamžitéskončeniejehopracovnéhopomeru“,eštenapredajnifyzicky
prítomný nebol, avšak žalovaný v predmetnom sprievodnom liste uviedol len približný (orientačný)
čas, kedy k doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru malo dôjsť, čo žalovaný vyjadril aj
slovami „okolo 15.00 hod.“ Táto skutočnosť žiadnym spôsobom nevylučuje, že by žalovaný v tento deň

(objektívne) nemohol doručiť žalobcovi písomné vyhotovenie okamžitého skončenia jeho pracovného
pomeru. Ako vyplýva aj z knihy jázd motorového vozidla zn. S. M., I.: N.-XXXLY (t.j. motorového vozidla,
ktoré užíval výlučne žalobca), žalobca sa dňa 27.06.2016 na tejto predajni reálne v čase okolo 15.00
hod. zdržiaval, a to konkrétne v čase od 15.29 hod. do 16.53 hod. (v knihe jázd je táto predajňa označená
ako I. XXXXX, A.). Uviedol, že dané vie preukázať svedectvom osôb, ktoré boli prítomné pri doručovaní
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, a to svedectvom N.. U. T., svedectvom pána O. B.

a svedectvom pani O. B.. Aj napriek tomu, že žalobca dňa 27.06.2016 odmietol na pracovisku prevziať
písomné vyhotovenie okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru, nastali v zmysle ust. §
38 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej ako ZP alebo Zákonník práce ) dňa 27.06.2016 účinky
jeho doručenia, čím pracovný pomer žalobcu zanikol už dňa 27.06.2016, a nie až dňa 04.07.2016,
kedy žalovaný opätovne doručil žalobcovi písomné vyhotovenie okamžitého skončenie jeho pracovného

pomeru aj prostredníctvom poštového podniku. Z tohto dôvodu je právne irelevantné, kedy žalovaný
zaslal žalobcovi sprievodný list k doručeniu okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru, t.j. či deň
bezprostredne nasledujúci po zániku jeho pracovného pomeru alebo až o niekoľko dní neskôr. Žalovaný
teda postupoval právne správne, keď bezodkladne po rozviazaní pracovného pomeru so žalobcom (t.j.
po 27.06.2016) zaslal žalobcovi dokumenty súvisiace so skončením jeho pracovného pomeru (mzdový

list). Dňa 28.06.2016, t.j. v deň, kedy žalobca už mal vedomosť nielen o okamžitom skončení jeho
pracovného pomeru zo strany žalovaného, ale aj o podanom trestnom oznámení, A.. Z. regály vrátil na
filiálku v U.. Dodanie regálov na filiálku v U. žalobca preukazoval (sfalšovaným) dodacím listom, ktorého
vyhotovenie nezodpovedalo štandardu, aký žalovaný v obchodnom alebo internom styku používa.
Sfalšovanie dodacieho listu potvrdil v trestnom konaní vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného

zboru v Prešove pod ČVS: ORP- 874/SE-PO-2016 aj sám žalobca, ktorý sa dňa 19.08.2016 vyjadril do
zápisnice nasledovným spôsobom: „dodací list nebol to originál, ale ako som uviedol vyššie, nefungovali
ešte počítače (pozn.: v novootváranej predajni v A.), tak som to nemal ako vytlačiť“. Žalobca opakovane
v trestnom konaní priznal, že svojím konaním porušil interné predpisy žalovaného, čo vyplýva aj zo
zápisnice o výsluchu svedka - žalobcu, zo dňa 06.07.2016 a zo dňa 19.08.2016, v ktorých explicitne

uviedol, že „ja som maximálne porušil interné predpisy, resp. smernicu o prevoze majetku z jednej filiálky
na druhú“. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy za mesiace august 2016 až august 2017 uviedol,
že žalobca bol počas tohto obdobia dočasne práceneschopný.

4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil § 38 ods. 1, 4, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2,

§ 70, § 74 a § 77, § 81 písm. a), e), § 237 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalobe nie je
možné vyhovieť, preto ju v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100% podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uplatnil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru žalobou v zákonnej lehote dvoch mesiacov v súlade s ust. § 77 Zákonníka práce, keďže
dvojmesačná výpovedná doba začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
doručení výpovede, t.j. od 1. júla 2016 a skončila uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca dňa 31. augusta 2016, pričom žaloba bola doručená súdu dňa 24.08.2016. Uviedol, že v
danom prípade bolo preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.06.2016 bolo

vyhotovené v písomnej forme, podľa obsahu bolo určité, zrozumiteľné, s uvedením dôvodu v zmysle
ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zároveň skutok bol dostatočne a presne vymedzený. Žalobca
sa ho dopustil v presne uvedenom čase, a to dňa 15.06.2016. Spôsob porušenia pracovnej
disciplínyboldefinovanýtým,žežalobcadalbezoprávneniazamestnávateľapokynkpresunuhmotného
majetku vo vlastníctve žalovaného - a to 2 ks nerezových regálov - v celkovej hodnote 514,42

eur bez DPH, čím žalovanému spôsobil škodu vo výške 514,42 eur bez DPH. Žalobca túto skutočnosť
nepopieral, naopak pred súdom prvej inštancie, ako aj v trestnom konaní, ju potvrdil.6. Pri posúdení dodržania prekluzívnych lehôt v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce, vychádzal z
toho, že žalovaný sa dozvedel o predmetnom skutku žalobcu z interného vyšetrenia dňa 16.06.2016,
pričom žalobca dal neoprávnene pokyn k presunu majetku žalovaného dňa 15.06.206, čo je aj uvedené

v okamžitom skončení pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota na podanie okamžitého skončenia
pracovaného pomeru teda nepochybne bola naplnená, keďže okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo vypracované a doručené žalobcovi dňa 27.06.2016.

7. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že u žalovaného je interný

predpis - Pracovný poriadok, z ktorého z časti 5.2 platného od 01.01.2016 o.i. vyplýva, že zamestnanec
je povinný dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, je
povinný plniť pokyny nadriadených, chrániť majetok zamestnávateľa pred stratou, zneužitím. Dokonca
podľa čl. III, ods. 14 Dodatku Pracovnej zmluvy bol žalobca upozornený na to, že „porušenie niektorej
z povinností zamestnanca uvedených v tomto článku Pracovnej zmluvy bude považované za závažné
porušenie pracovnej disciplíny“. V tomto prípade bolo naviac preukázané úmyselné zavinenie žalobcu,

ktorý pred súdom potvrdil svoju vedomosť o porušení nariadenia č. 5, tým, že bez súhlasu nadriadeného
a regionálneho manažéra nariadil dňa 15.06.2016 presun hmotného majetku patriaceho žalovanému,
2 ks nerezových regálov, pričom bolo irelevantné, či sporné regály sa žalovanému neskôr, po podaní
trestnéhooznámenia,dňa28.06.2016vrátili,alebo,žetrestnékonanievovecipodozreniazkrádežebolo
zastavené. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcu skonštatoval, že podozrenie

z trestného činu krádeže dosahovalo značný stupeň intenzity, pričom žalobca u žalovaného vykonával
funkciu koordinátora servisu, bol vedúcim zamestnancom, s ohľadom na jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných povinností, kedy sám pred súdom prvej inštancie potvrdil, že pokyn na presun majetku bez
súhlasu nadriadených vydal už aj predtým, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že došlo k
značnej intenzite porušenia jeho pracovných povinností, a jeho konaním hrozila v čase doručovania

okamžitého skončenia pracovného pomeru škoda žalovanému vo výške 514,42 eur bez DPH. Všetci
svedkovia prítomní na pohovore so žalobcom dňa 27.06.2016 napr. O. B., N.. T.G. a iní potvrdili,
že žalovaný zaujal k veci laxný postoj, kde sa regály nachádzajú, odmietol uviesť. Svojím konaním
zapríčinil, že žalovanému neostávalo nič iné, ako s ním okamžite ukončiť pracovný pomer, a nie
skončiť pracovný pomer výpoveďou, s dopadom ponechať ho na pracovisku niekoľko mesiacov počas

plynutia výpovednej doby, a tým vystaviť sa riziku napr. marenia vyšetrovania zo strany žalobcu,
ovplyvňovania svedkov a pod., čo sa dňa 27.06.2016 nedalo predpokladať. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že žalobca sa nepochybne dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, o.i.
porušením aj základných povinnosti zamestnanca uvedených v § 81 písm. a/, e/ Zákonníka práce
- povinnosť pracovať zodpovedne a riadne, povinnosť hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu

zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou zneužitím a nekonať v rozpore
s oprávnenými záujmami zamestnávateľa.

8. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že žalobca
závažne porušil pracovnú disciplínu dňa 15.06.2016, čo bol dôvod na okamžité skončenie pracovného

pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, taktiež bolo v konaní preukázané doručenie
listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 27.06.2016, žalobcovi na pracovisku dňa
27.06.2016, a to po vykonaní pohovoru s ním ohľadom okolností straty 2 ks nerezových regálov. Účinky
doručenia listiny nastali odmietnutím prijatia písomnosti zo strany žalobcu podľa § 38 ods. 4 Zákonníka
práce, ako to na listine o okamžitom skončení pracovného pomeru potvrdili svojimi podpismi traja

svedkovia odmietnutia prevzatia listiny a to : O. B., L.. L. R. a O. B.. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal
aj poštou dňa 07.07.2016, preto námietku žalobcu o nedoručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru vyhodnotil ako nedôvodnú a žalovaným listinnými
dôkazmiúspešnevyvrátenú.Súdprvejinštanciesazaoberaliskúmanímsplneniapovinnostižalovaného

ako zamestnávateľa, u ktorého pôsobia zástupcovia zamestnancov, prerokovať s nimi každé okamžité
skončenie pracovného pomeru dané z jeho strany, k čomu skonštatoval, že z hľadiska skúmania
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobcovi dňa 27.06.2016 bolo podstatné,
že žalovaný ešte pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru požiadal podaním zo dňa
24.06.2016 Odborovú základnú organizáciu pri BILLA s.r.o. (ďalej ako OZO) o prerokovanie okamžitého

skončenia pracovného pomeru so žalobcom, čím si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 74
ZP. Okamžité skončenie pracovného pomeru je OZO povinný prerokovať do 2 pracovných dní, t.j. do
26.06.2016.Žalovanýlistinnýmidôkazmipreukázal,žeOZOprerokovalokamžitéskončeniepracovného
pomeru so žalobcom podľa písomného záznamu, Zápisnice OZO včas, a to dňa 24.06.2016, pričoms okamžitým skončením pracovného pomeru danému žalobcovi súhlasil. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že ust. § 74 Zákonníka práce veta posledná zároveň uvádza, že ak by
aj v uvedenej lehote nedošlo k prerokovaniu odborovou organizáciou platí, že k

prerokovaniu došlo. Teda akým spôsobom postupuje OZO a či dodržuje lehoty, za to zamestnávateľ
nezodpovedá. On je zodpovedný len za to, aby o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcu odborovú organizáciu požiadal, uviedol v ňom dôvod, ktorým bol v danom prípade
porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. To, že prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom nemalo len formálny charakter, je zjavné z

toho, že zástupkyňa OZO, O. C. chcela byť informovaná o stanovisku žalobcu k veci na stretnutí,
ktoré sa konalo dňa 27.06.2016. Žalovaný ju počas stretnutia dňa 27.06.2016 telefonicky informoval o
postoji žalobcu k veci, na základe čoho predsedníčka OZO, O. C., zotrvala na súhlasnom stanovisku s
okamžitým skončením pracovného pomeru a nasledujúci deň o tom vypracovala aj písomne doplňujúci
záznam zo dňa 28.06.2016. Priebeh stretnutia zo dňa 27.06.2016 vyhodnotil súd prvej inštancie za
preukázaný písomnými svedeckými výpoveďami tam prítomných svedkov. Súd prvej inštancie zdôraznil,

že ochrana zamestnanca v podobne preskúmania platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
sa obmedzuje na vyhodnotenie podmienok vymedzených v zákone a nemôže znamenať prílišný
formalizmus pri posudzovaní úkonov tak zamestnávateľa, ako aj zamestnanca. Keďže v ust. §
74 ani v ust. § 237 ZP neupravuje formu samotného prerokovania, možno sa domnievať, že je prípustné
využiť akúkoľvek formu prerokovania, tak písomnú, ako aj osobnú. Skutočnosť, že okamžité skončenie

pracovného pomeru so žalobcom bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov, vyplynula
nielen z listinných dôkazov (žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
24.06.2016, zápisnica o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.06.2016 a
zápisnica o doplňujúcom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 28.06.2016),
ale i zo svedeckých výpovedí p. O. B., p. N.. T., p. C., ktoré súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí odcitoval. Dospel tak k záveru, že žalovaný si splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust.
§ 74 Zákonníka práce, pričom prerokovanie nebolo len formálne, predsedníčka OZO mala konkrétnu
vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru so žalobcom a o (skutkových) okolnostiach,
ktoré mali príčinnú súvislosť so vznikom dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže
medzi žalovaným a OZO nebola výslovne dohodnutá forma prerokovania, súd prvej inštancie dospel

k záveru, že bolo možné využiť akúkoľvek formu prerokovania - osobnú, písomnú, či prerokovanie
prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (dištančnou formou). OZO nemalo k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru žalobcu žiadne pripomienky a s týmto spôsobom rozviazania jeho
pracovného pomeru výslovne súhlasilo, čo aj sama jeho predsedníčka vo svojej písomnej svedeckej
výpovedi potvrdila. Hoci žalobca prerokovanie spochybňoval, súdu prvej inštancie neoznačil žiadne

dôkazy, ktoré by jeho argumentáciu potvrdzovali. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia zahrnul i
odpoveď žalobcu na otázku súdu prvej inštancie: „Či s ohľadom na to, že právny zástupca žalobcu
napadol po doručení svedeckých výpovedí p. C., N.. T., A.. B. a p. B. tieto z dôvodu,
že svedkovia v nich zavádzajú, resp. nehovoria pravdu, podal voči niektorému z nich
trestné oznámenie za podanie krivej svedeckej výpovede ?“, ktorou bola odpoveď - nepodal. Návrh na

výsluch svedkov pred súdom: T.G., B., C., B., M. B., R. B., A. Š., A. Z., O. G., z dôvodu nadbytočnosti
a nehospodárnosti, zamietol, keďže mal za postačujúce dôkazy v spise založené.

9. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keď vyhodnotil, že žalovaný splnil všetky
zákonné podmienky pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom, považoval okamžité skončenie

pracovného pomeru zo dňa 27.06.2016 v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za platné a po
vyhodnotení dôkazov ustálil, že žalobe nie je možné vyhovieť, o náhrade trov konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100%.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď
namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, neboli súdom prvej inštancie vykonané žalobcom navrhované dôkazy a rozsudok je zmätočný,

nespravodlivý, nepresvedčivý, arbitrárny, nedostatočne, nesprávne právne odôvodnený a tiež v rozpore
s právnymi normami CSP.11. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%; alebo
aby rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 12Cpr/8/2016-615 zo dňa 30.03.2022 zmenil tak, že

okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.06.2016 dané žalovaným žalobcovi je neplatné
a vec v zostávajúcej časti o zaplatenie náhrady mzdy vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100% prípadne, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k.
12Cpr/8/2016-615 zo dňa 30.03.2022 zrušil ako vecne a právne nesprávny a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

12. Odvolanie bolo zdôvodnené tým, že napadnuté rozhodnutie trpí zásadnými vadami vo vzťahu k
viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Uviedol,
že súd prvej inštancie absolútne nepochopiteľne a miestami svojvoľne bez opory vo vykonanom

dokazovaní, resp. aj v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore so súvisiacim právnym stavom
a existujúcou ustálenou súdnou judikatúrou v rozsudku uzavrel, že v konaní boli údajne splnené
hmotnoprávne podmienky dania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, čo žalobca
zásadne odmieta. Argumentoval tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané,
že neboli splnené hneď dve hmotnoprávne podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru daného žalobcovi žalovaným, a to existencia intenzity závažného porušenia pracovnej
disciplíny žalobcom a prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami
zamestnancov. Uviedol, že vzhľadom ku všetkým skutočnostiam prípadu sa nedopustil žiadneho takého
konania, ktoré by malo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a žiadne také konanie v takej
intenzite ani žalovaný v konaní nepreukázal, čím nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to jeho údajné závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Tvrdil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vôbec neprihliadal na to, že na okamžité skončenie
pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o konanie zo strany zamestnanca, ktoré musí dosahovať
intenzitu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom, pričom táto intenzita porušenia pracovnej
disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny.

Pri posudzovaní stupňa intenzity nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom
poriadku hodnotí určité konanie svojho zamestnanca k čomu odkázal na uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/17/2011 zo dňa 14.06.2011, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/71/2003, rozsudok NS SR sp. zn.
3Cdo/173/2006. Na základe uvedeného dospel k záveru, že napríklad aj v bode 40. napadnutého
rozhodnutia je právne irelevantný záver súdu prvej inštancie, že „Dokonca podľa čl. III, ods. 14 Dodatku

Pracovnej zmluvy bol žalobca upozornený na to, že „porušenie niektorej z
povinností zamestnanca uvedených v tomto článku Pracovnej zmluvy bude považované za závažné
porušenie pracovnej disciplíny“. Ďalej zdôraznil, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru by si
mal každý zamestnávateľ podrobne zvážiť takýto spôsob skončenia pracovného pomeru a mal by vždy
zohľadniť osobu zamestnanca, jeho postavenie, prínos, prípadne spôsobenú škodu. Vyhodnotil závery

v bode 41. napadnutého rozhodnutia ako vyznievajú totálne absurdne, keď súd prvej inštancie celkom
zjavne povytrhával veci z kontextu, absolútne sa nezaoberal osobou žalobcu
ako dlhoročného vzorného zamestnanca, jeho prínosom pre žalovaného, 16,5 roka vzorným správaním
a vôbec konkrétnymi okolnosťami prípadu od 15.06.2016 do 27.06.2016. Dospel k záveru, že súdu
prvej inštancie „stačilo“, že sa odvolal na všeobecné práva a povinnosti zamestnanca podľa Zákonníka

práce a na zistené porušenie internej smernice žalovaného o nakladaní hmotným majetkom žalovaného,
čo však rozhodne podľa žalobcu nestačí. Aj keď uvedené signalizuje porušenie pracovnej disciplíny
žalobcom, v žiadnom prípade vzhľadom ku všetkým okolnostiam prípadu, nie je možné uzavrieť, že išlo
o stupeň intenzity závažného porušenia, a ani podané trestné oznámenie na tom absolútne nič nemení.
Rovnako neobstojí argument, že od žalovaného by nebolo spravodlivé vyžadovať, aby zamestnanca po

uplatnení výpovede ešte zamestnával počas výpovednej doby. Poukázal opätovne na to, že bol cca 16,5
roka zamestnaný u žalovaného, nikdy nebol písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny,
bol nepochybne vzorným zamestnancom, ďalej bol účastný na min. 3 projektoch, ktoré žalovanému
prinášali zisk, teda bol aj významným prínosom pre žalovaného nad rámec plnenia svojich povinností.
Vyjadril presvedčenie, že takýto zamestnanec (žalobca) určite mal stáť žalovanému za to, aby ho od

16.06.2016, kedy žalovaný zistil, že regály boli prevezené na príkaz žalobcu z pobočky v
A. do U., akýmkoľvek spôsobom kontaktoval a dopytoval sa ho na regály (napr. kde sú regály, že nech
ich doručí alebo vráti do A. s tým, že keď tak neurobí v krátkej dobe, že bude s tým problém), čo však
žalovaný neurobil. Žiadnym spôsobom ho neoslovil (ani osobne, ani telefonicky, ani SMS...), napriektomu „rozhodol“ o okamžitom skončení pracovného pomeru, keďže žalovaný tvrdí, že už 24.06.2016
požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru bez
vyjadrenia žalobcu, bez skúmania čo je s regálmi, kde sú a podobne. Dal do pozornosti, že absurdne a

účelovo vyznievajú tvrdenia žalovaného, že až dňa 27.06.2016 na stretnutí žalobcu so žalovaným dal
žalobcovi možnosť sa vyjadriť, kto odviezol regály, kde sú a podobne, teda dokonca po 10 dňoch odkedy
sa dozvedel, že regály boli odvezené na príkaz žalobcu z pobočky v A. a do pobočky v U.
nedorazili, hoci sám žalovaný tvrdí, že už mal na stretnutie 27.06.2016 pripravené okamžité skončenie
pracovného pomeru, údajne už dňa 24.06.2016 prerokované so zástupcami odborov. K danému uviedol,

že toto nesporne nesvedčí o dobromyseľnosti žalovaného, čo vykazuje známky účelového postupu
žalovaného s cieľom „zbaviť“ sa žalobcu. Dodal, že regály boli dňa 28.06.2016 prevzaté na pobočke v U..
V závislosti od konkrétnych okolností prípadu žalobcu, jeho doterajšiemu postoja k plneniu pracovných
povinností, spôsobu a intenzite údajného porušenia pracovných povinností, absenciu negatívnych
dôsledkov porušenia pre zamestnávateľa, nespôsobenie žiadnej škody žalobcom žalovanému, konanie
žalobcu ako ho uvádza žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru v žiadnom prípade

nedosahovalo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, teda súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Ďalej namietal, že v rozpore s dokazovaním bolo v rozsudku konštatované, že k

prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov došlo.
Súd prvej inštancie si podľa žalobcu účelovo vybral „nejakú argumentáciu“ žalovaného, ktorú si „osvojil“
a túto nepochopiteľne premietol do rozsudku a na druhej strane sa absolútne nezaoberal argumentami
žalobcu, ktoré v odôvodnení rozsudku opomína a účelovo aj „prekrúca“. Poukázal na skutočnosti, ktoré
podľa neho svedčia proti tomu, že by došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru

žalobcu medzi žalovaným a zástupcami zamestnancov. Žalovaný nikde vo svojom prvom rozsiahlom
a precíznom vyjadrení k žalobe ani duplike neuviedol tak závažnú skutočnosť, akou je prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov, pričom v daných
podaniach uvádzal veľmi podrobné skutočnosti. Z uvedeného vyvodil, že tak žalovaný neučinil z
dôvodu, lebo žiadne prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami

zamestnancov sa nikdy neudialo. Ďalej poukázal na to, že žalovaný na prvom pojednávaní vo veci
cca po 3 rokoch od podania žaloby, mal zostať úplne zaskočený, keď sa mal vyjadriť k prerokovaniu
okamžitého skončenia pracovného pomeru a predložiť o tom dôkaz, hoci mal žalovaný
zo sebou na pojednávaní spis, žiadne prerokovanie nedohľadal a uviedol, že ho doručí dodatočne.
Následne doložil súdu žiadosť o prerokovanie z 24.06.2016, zápisnicu z 24.06.2016 a

28.06.2016 o údajnom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami
zamestnancov, avšak podľa názoru žalobcu vzhľadom ku všetkým skutočnostiam tieto dokumenty boli
dodatočne „dorobené“ a antedatované po prvom pojednávaní na súde v roku 2019 a
naviac boli aj nesprávne dorobené v neprospech žalovaného. Predmetná dodatočne doložená žiadosť
o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov zo

dňa 24.06.2016 nespĺňa náležitosti Zákonníka práce, je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov,
keďže obsahovala iba uvedenie dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda len z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, čím nebola naplnená hmotnoprávna podmienka
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa §74 Zákonníka práce. Svoju argumentáciu podporil
odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R 47/2007, sp. zn. 1Mcdo/2/2008, 5Cdo/255/2008,

1Cdo/72/2006), z ktorých vyplýva najmä s ohľadom na ochranu zamestnanca ako slabšej strany,
že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď, resp. okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov nastanú len vtedy, ak
žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede
alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom

zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pri
okamžitom skončení pracovného pomeru náležitosti v zmysle ustanovenia § 70 Zákonníka práce, čo
znamená, že dôvod výpovede, ako aj dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí byť
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne
meniť. Ďalej uviedol, že nejaké konkrétne dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru sú

uvedené až v zápisnici o doplňujúcom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
28.06.2016, čo za predpokladu, že zamestnávateľ chcel skončiť so zamestnancom pracovný pomer
ku dňu 27.06.2016, nemožno považovať za prerokované so zástupcami zamestnancov vopred. Taktiež
spochybnil doručenie predmetnej žiadosti p. C. ako zástupcovi odborovej organizácie, ktorá jej mala byťdoručená osobne, keď poukázal na nutnosť vycestovať z N. do bydliska p. C. dňa 24.06.2016 a zároveň
sa mu javilo ako absurdné, že v rovnaký deň malo dôjsť k prvej fáze prerokovania okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov. Zdôraznil, že v danom prípade išlo o

chýbanie regálov v hodnote 500 eur, preto sa mu javí taký „zhon“ ako nereálny. Naviac k prerokovávaniu
malo dôjsť bez stanoviska žalobcu dňa 24.06.2016, avšak k odvezeniu predmetných regálov došlo
už dňa 16.06.2016. Z popísaného časového sledu udalostí dospel k záveru, že medzi žiadosťou o
prerokovanie a prerokovaním okamžitého skončenia pracovného pomeru neprebehla v tomto prípade
primeraná doba, v zásade žiadna, čo je v rozpore s názorom NS SR vyjadrenom v rozsudku sp. zn.

5Cdo/14/2010. Spochybnil i formu prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá mala
byť zrealizovaná cez aplikáciu WhatsApp alebo Viber alebo videohovor, k čomu dodal, že uvedenú
formu prerokovania si žalovaný následne vymyslel, aby nebolo možné skúmať, či k hovoru medzi
zástupcami žalovaného došlo, čo mala byť podľa žalobcu reakcia na jeho žiadosť o vyžiadanie si od
telekomunikačných operátorov informácie o volaniach z a na telefónne čísla zástupcov zamestnancov.
Naviac žalobca dôvodil, že údajné prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu

so zástupcami zamestnancov nesmerovalo dovnútra odborovej organizácie a predmetné prerokovanie
s p. C. nespĺňa podmienky riadneho prerokovania. Tvrdil, že nie je relevantné ani potvrdenie
Odborového zväzu pracovníkov obchodu a cestovného ruchu zo dňa 10.01.2022, ktoré žalovaný
predložil ako prílohu svojho podania z 27.01.2022, nakoľko z tohto potvrdenia nevyplýva, že by
bola p. C. oprávnená prerokovať prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu

so zástupcami odborového orgánu a žiaden iný podklad k tomu zo strany žalovaného predložený
nebol. Inštitút prerokovania však je potrebné vnímať aj s ohľadom na vnútornú štruktúru jednotlivých
foriem zastúpenia zamestnancov na pracovisku. Stretnutie zástupcov zamestnávateľa, napr. predsedu
výboru odborovej organizácie, na ktorom sa bude diskutovať zamýšľané skončenie pracovného pomeru
konkrétneho zamestnanca, nepredstavuje podľa odvolateľa realizáciu inštitútu prerokovania, keďže

zamestnávateľ na platné prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce
musí disponovať prerokovaním smerom dovnútra odborovej organizácie, na to oprávneným orgánom.
K danému uviedol ako príklad uznesenie výboru vo forme samostatného uznesenia alebo výňatku
z klasického uznesenia, z ktorého obsahu má vyplývať, že výbor na svojom zasadnutí prerokoval
skončenie pracovného pomeru toho - ktorého zamestnanca, pričom priamo súčasťou uznesenia alebo

jeho prílohou má byť prezenčná listina zo zasadnutia výboru odborovej organizácie preukazujúca
platnosť (uznášaniaschopnosť) výboru odborovej organizácie. Odlišný postup nemožno hodnotiť ako
platné prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce.

14. Žalobca ďalej namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli vykonané ním navrhované

dôkazy, ani následne mu nebolo umožnené ďalšie dôkazy navrhnúť. K čomu poukázal na obsah
viacerých svojich písomných podaní i prednes svojho právneho zástupcu, v ktorých vyjadril nesúhlas s
výsluchom navrhovaných svedkov prostredníctvom inštitútu písomných odpovedí svedkov na písomne
položené otázky podľa § 196 odsek 3 CSP, ako i nesúhlas s výsluchom navrhovaných svedkov
dožiadaným súdom podľa § 104 CSP. Zároveň v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie

navrhoval osobný výsluch svedkov A.. T., A.. B., A.. C. V. A.. B., a to
na jednom pojednávaní, z taktických dôvodov na strane žalobcu, z dôvodu existencie vážnych
pochybností o splnení hmotnoprávnych podmienok dania okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobcovi, ako i s ohľadom na vážne podozrenie z možnosti koordinovania výpovedí týchto svedkov
v prospech žalovaného. Zároveň žalobca i v odvolaní spochybnil vierohodnosť svedkov, k čomu

odcitoval zo zápisnice z pojednávania zo dňa 10.11.2024, strana 4, druhý odstavec nasledovné: „...v
prípade všetkých svedkov t.j. B., B., C., T. sú dlhodobo zamestnancami u žalovaného, niektorí 20 rokov,
16 rokov, a z tohto dôvodu nepochybujeme, že sú lojálnymi zamestnancami žalovaného a že skôr
budú vypovedať v prospech žalovaného, keďže si vážia svoju robotu, a keďže sú na dokumentoch,
ktoré predložil žalovaný, vrátane okamžitého skončenia pracovného pomeru, podpísaní. V tomto smere

aj vierohodnosť ich výpovedí spochybňujeme.“ Argumentoval i tým, že až nepochopiteľne nielen v
celom konaní, ale i v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie nepristupoval k žalobcovi ako „k
slabšej strane“, ale opačne celkom zjavne ako počas konania, tak aj v odôvodnení rozsudku chránil
žalovaného ako zamestnávateľa pred žalobcom ako zamestnancom. Žalobca dokonca ako „slabšia
strana“ ostal veľmi prekvapený až „nedôstojným“ a pre žalobcu až „urážlivým“ tvrdením súdu v bode

49. rozsudku, podľa ktorého „Súd nemal osobu žalobcu za osobu dôveryhodnú, najmä s ohľadom na
jeho laxný postoj k porušovaniu pracovnej disciplíny a to závažným spôsobom. Jeho námietky, ako aj
jeho právneho zástupcu mal súd za zavádzajúce a ničím nepodložené.“ Práve opačne, podľa žalobcu,sa súd prvej inštancie javil v konaní, akoby bol proti žalobcovi od počiatku, čo avizoval žalobca aj vo
svojich písomných podaniach v konaní na prvom stupni.

15. V závere odvolania skonštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne a právne nesprávne vyhodnotil
konanie žalobcu zo dňa 15.06.2016 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, naviac nedostatočne a
právne nesprávne uzavrel, že žalovaný si splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 74 Zákonníka
práce vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru žalobcu s odborovým orgánom u žalovaného.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dostatočným spôsobom preukázal
splneniehmotnoprávnychpodmienokplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerusožalobcom.
Tvrdenie žalobcu, že ho žalovaný pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru
neupozornil na chýbajúce regály a nevyzval ho na ich vrátenie, vyhodnotil ako tendenčné a účelové,
keďže žalovaný na osobnom stretnutí dňa 27.06.2016, ešte predtým ako žalobcovi doručil okamžité
skončenie pracovného pomeru, opakovane žiadal žalobcu, aby mu ozrejmil, kde sa regály nachádzajú,

ktoichzfiliálkyvA.odviezolazaakýmúčelom.Žalobcavšaknatietootázkyodpovedaťodmietol.Poprel,
že by pri rozväzovaní pracovného pomeru konal nedobromyseľne, keďže žalobca mal na osobnom
stretnutí dňa 27.06.2016 možnosť svoje správanie racionálne, spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti
o jeho úmysloch, vysvetliť, a to ešte predtým, ako s ním žalovaný skončil pracovný pomer, čo však
žalobca nevyužil, žalovanému tak nezostávalo nič iné, než okamžité skončenie pracovného pomeru

so žalobcom. Zamestnávateľ má ako vlastník legitímne právo vedieť, kde sa jeho majetok nachádza a
ako sa s ním nakladá a v prípade zásahu do jeho vlastníckeho práva je oprávnený uskutočniť potrebné
právne kroky na jeho ochranu. Skutočnosť, že žalobca vedome neoprávnene nakladal s majetkom
žalovaného a úmyselne mu zamlčiaval informácie o tom, kde sa jeho majetok nachádza, je dostatočným
dôvodom pre stratu dôvery zamestnávateľa v osobu zamestnanca. Žalobca nechránil

majetok zamestnávateľa pred stratou, krádežou, poškodením a zničením a vedome konal v rozpore s
jeho oprávnenými záujmami. Pre posúdenie, či sa zamestnanec správal v súlade s ust. §
81písm.e)Zákonníkaprácejetotiž(okreminého)podstatné,čikonalvrozporesoprávnenýmizáujmami
zamestnávateľa alebo nie. Zdôraznil, že významným determinantom hodnotenia závažnosti porušenia
pracovnej disciplíny je v tomto prípade i to, že žalobca zastával funkciu vedúceho zamestnanca, a

teda plnil celý komplex úloh zamestnávateľa (napr. udeľoval podriadeným zamestnancom pokyny).
Jeho konanie bolo spôsobilé narušiť pracovnú morálku ostatných zamestnancov a mohlo byť tiež
zdrojomkonfliktovmedzizamestnávateľomajehoinýmizamestnancami.Žalobcanielenženeoprávnene
zasiahol do vlastníckych práv žalovaného, ale porušil aj etické a morálne pravidlá žalovaného ako
zamestnávateľa. Vyhodnotil, že konanie zamestnanca, ktorý vedome neoprávnene nakladá s majetkom

svojho zamestnávateľa je vždy závažným porušením pracovnej disciplíny bez ohľadu na to, či takýmto
konaním bola zamestnávateľovi v konečnom dôsledku škoda spôsobená alebo nie. Zároveň poukázal
i na to, že žalobca regály doručil na filiálku v A. až po tom, čo žalovaný okamžite
skončil jeho pracovný pomer a podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu
krádeže. Záver súdu prvej inštancie o závažnom porušení pracovnej

disciplíny spočívajúcom v neoprávnenom nakladaní s majetkom žalovaného
vyhodnotil za právne správny a vychádzajúci z vykonaného dokazovania. V konaní bolo preukázané,
že od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobcu, keďže sa
žalovaný nemohol spoľahnúť na jeho lojálne správanie a dôvera v žalobcu ako zamestnanca bola zo
strany žalovaného po predmetnom incidente výrazne oslabená. K danému doplnil, že hoci bol žalobca

zamestnancom žalovaného dňa 27.06.2016 osobne vyzvaný, aby s ohľadom na okamžité skončenie
jeho pracovného pomeru bezodkladne odovzdal služobné motorové vozidlo a predmety zverené mu
zamestnávateľom, žalobca zo stretnutia odišiel a zamestnávateľovi jeho majetok nevrátil, jemu zverené
predmety a služobné motorové vozidlo vrátil až s odstupom času niekoľkých týždňov.

17. Žalovaný zhodnotil, že skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel
k záveru, že žalobca porušil základné povinnosti zamestnanca uvedené v ust. § 81 Zákonníka
práce nemožno hodnotiť ako nesprávne skutkové zistenie, resp. na ňom zakladať nepreskúmateľnosť
rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania a náležitých skutkových zistení súd prvej inštancie
pristúpil k právnemu posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, pričom sa

musel vysporiadať nielen s tým, že žalobca pre žalovaného pracoval 16 a pol roka bez toho, aby bol
upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, resp., že sa podieľal v rámci výkonu svojej práce na
rôznychprojektoch,aleajsovšetkýmiokolnosťamispojenýmisporušenímpracovnejdisciplínyzostrany
žalobcu. Ak súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že konanie žalobcuje závažným porušením pracovnej disciplíny, nemožno hodnotiť toto právne posúdenie zo strany súdu
prvej inštancie ako nesprávne. V prípade ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. právnej normy s
neurčitou (abstraktnou) hypotézou je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného

porušenia pracovnej disciplíny a ak áno, aby určil, aký je stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
K tvrdeniu žalobcu, že sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho argumentáciou
a že ju v rozsudku opomína a prekrúca, čím došlo k porušeniu žalobcovho základného práva na
súdnu ochranu a k porušeniu princípu právnej istoty a spravodlivosti uviedol, že odôvodnenie rozsudku
dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú (konanie žalobcu, ktorým porušil pracovnú disciplínu) a

právnu podstatu sporu (zhodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom a posúdenie
hmotnoprávnych podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru), a preto jeho obsah
nemá žiaden tvrdený súvis s porušením práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok bol vydaný v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, je riadne odôvodnený, preskúmateľný, nie je arbitrárny, závery v
ňom uvedené sú jasné, logické, navzájom si neodporujú a sú presvedčivé, naviac napadnutý rozsudok
nie je možné považovať za svojvoľný, ani za zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, pretože

súd prvej inštancie sa pri zisťovaní skutkového stavu, výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a ani nepoprel ich účel a význam.

18. Námietku žalobcu týkajúcu sa údajného nevykonania ním navrhnutého dokazovania za nedôvodnú,
pretože dôkazy vykonané boli, avšak súd prvej inštancie rozhodol o ich vykonaní iným spôsobom ako

žalobcom navrhovaným (namiesto výsluchu svedkov na pojednávaní sa vykonal ich písomný výsluch).
Zdôraznil, že vykonanie dokazovania písomným výsluchom svedkov bolo zapríčinené v danom čase
aktuálnou pandemickou situáciou na území Slovenskej republiky, ktorá sa ani po niekoľkých mesiacoch
od začiatku šírenia ochorenia COVID-19 nezlepšovala a existovalo relevantné riziko, že sa až do
zaočkovania alebo premorenia väčšiny populácie ani podstatne nezlepší. Šírenie tohto ochorenia malo

pritom priamy vplyv aj na chod a činnosť konajúceho súdu, ktorý bol z dôvodu epidemickej situácie
nútený opakovane odročiť nariadené pojednávania, pričom v danom čase bolo možné predpokladať, že
sa konania budú predlžovať. Ak súd s ohľadom na uvedené ako aj s ohľadom na zásadu hospodárnosti
konania vyjadrenú v čl. 17 Základných princípov CSP dospel k záveru, že s ohľadom na vtedy aktuálnu
situáciu spojenú so šírením ochorenia COVID - 19 je najvhodnejším spôsobom výsluchu svedkov

v tomto konaní písomná výpoveď podľa ust. § 196 ods. 3 CSP, bol takýto postup plne legitímny a
súladný s CSP, keďže súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a akým spôsobom.
Žalovaný zdôraznil, že svedkovia sú pri písomnej výpovedi rovnako ako pri výsluchu na súde
povinní vypovedať pravdu a nič nezamlčovať pod hrozbou trestnoprávnych následkov krivej výpovede
(zaručenie rovnakej kvality svedeckej výpovede ako pri osobnom výsluchu na súde). Argumentáciu

žalobcu o nevykonaní výsluchu svedkov spôsobom navrhovaným žalobcom (priamo na pojednávaní)
z dôvodu údajnej klamlivej výpovede svedkov a ich koordinácii vyhodnotil za účelovú, keďže žalobca
nepodal trestné oznámenie, na ktorého základe by mohlo dôjsť k prešetreniu jeho tvrdení o krivej
výpovedi. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že výpovede jednotlivých
svedkov sú koherentné, vzájomne si neodporujú a pravdivosť ich výpovedí preukazujú aj iné dôkazy.

19. K tvrdeniu žalobcu o nenaplnení podmienky prerokovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov, čoho dôkazom má byť okrem iného aj to, že žalovaný
neuvádzal skutkové okolnosti týkajúce sa prerokovania vo svojich prvotných procesných podaniach
(vo vyjadrení k žalobe a v duplike k žalobe) uviedol, že ak si jedna zo sporových strán nesplní svoju

základnú procesnú povinnosť, a to povinnosť tvrdenia, nevznikne druhej strane sporu povinnosť poprieť
skutkové tvrdenia protistrany, keďže (logicky) druhá strana nemá čo spochybňovať. Zdôraznil procesnú
pasivitu žalobcu, ktorý niekoľko rokov strávil len špecifikáciou žalobného petitu, pričom žalovaný nebol
povinný substancovať predmet sporu, prípadne substancovane popierať skutočnosti, ktoré žalobca
nenamietal a ani netvrdil. Z tohto dôvodu je prirodzené, že žalovaný nebol v tejto súvislosti agilný a že

reagoval až na uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 16.10.2019, ktorým ho vyzval na doplnenie a
predloženie ďalších dôkazov. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že právny zástupca bol na prvom
pojednávaní zaskočený, keď sa mal vyjadriť k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru
a predložiť o tom dôkaz. Na otázku súdu prvej inštancie „či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru
prerokované s príslušným odborovým orgánom“ právny zástupca uviedol, že „k prerokovaniu došlo

ešte pred jeho doručením žalobcovi a dôvod, pre ktorý to doposiaľ do spisu žalovaný nezaložil, bol
ten, že túto skutočnosť protistrana nerozporovala“ (k danému poukázal na stranu č. 2 a č. 3 zápisnice
o pojednávaní zo dňa 16.10.2019). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný je vo svojich vyjadreniach
konzistentný a nemení ich podľa vývoja dokazovania v konaní. Dôvod, pre ktorý listiny na pojednávanínepredložil, bol ten, že sa mu ich v rozsiahlej spisovej dokumentácii súvisiacej so sporom v časovom
zhone na pojednávaní dohľadať nepodarilo, keďže dokumentáciu o prerokovaní okamžitého skončenia
pracovného pomeru nemal osobitne vyselektovanú, pričom spisová dokumentácia spojená so sporom

predstavovala dva veľké zakladače.

20. K námietke týkajúcej sa nesplnenia formálnej náležitosti žiadosti o prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce poukázal na to, že žiadosť o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom vyhotovila N.. T.

dňa 24.06.2016 po príchode do práce, pričom v nej uviedla, že žalovaný žiada ZOZ o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a zavolala predsedníčke odborovej organizácie,
pani O. C., či sa môžu ešte v ten istý deň stretnúť a zamýšľané okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobcom prerokovať. Pani C. mala v daný deň voľno, a tak so stretnutím súhlasila, s ohľadom na
to, že sa malo prerokovanie uskutočniť takmer okamžite, N.. T. žiadosť o ďalšie skutočnosti nedopĺňala,

vytlačila ju a išla za pani C. do Č., pričom po príchode k pani C. jej N.. T. objasnila celú situáciu, popísala
čo sa stalo a čo žalovaný preverovaním zistil. N.. T. informovala pani C. okrem iného o tom, že sa
žalovaný plánuje so žalobcom stretnúť, aby položil žalobcovi otázky smerujúce k zisteniu, kde sa regály
nachádzajú, kto ich odviezol a aby objasnil dôvody svojho konania. Informovala ju o podozrení, že
regály boli odcudzené, pretože odo dňa prevozu uplynulo už deväť dní, pričom ak by sa podozrenie

potvrdilo, alebo ak by žalobca svoje konanie dôveryhodne neobjasnil, má žalovaný v úmysle skončiť s
ním pracovný pomer okamžite. Uvedené potvrdila aj pani C. vo svojej písomnej svedeckej výpovedi
doručenej súdu dňa 10.06.2021, kde okrem iného na otázku, či „mala k zamýšľanému okamžitému
skončeniu pracovného pomeru so žalobcom nejaké otázky alebo výhrady? Ak áno, tak aké a ako na ne
žalovaný počas prerokovania reagoval?“ odpovedala: „Otázky som nemala, pretože pani T. mi okolnosti

toho prípadu pomerne podrobne objasnila. Na konci stretnutia sme sa ešte dohodli, že mi v pondelok
zavolá a povie mi, ako prebieha stretnutie a tiež mi povie, ako sa bude ďalej postupovať.“ Na základe
uvedeného žalovaný uzavrel, že v žiadosti dostatočne vymedzil dôvod skončenia pracovného pomeru
a následne v ten istý deň informoval zástupcov zamestnancov o všetkých okolnostiach spojených
s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom, informovanie zo strany žalovaného bolo

natoľko podrobné, že predsedníčka odborovej organizácie nemala k veci žiadne ďalšie otázky. Žalovaný
že výkonom svojho subjektívneho práva splnil cieľ sledovaný právnou normou (ochrana zamestnanca
pri skončení pracovného pomeru prostredníctvom ingerencie zástupcov zamestnancov) a žiadnym
spôsobom ním nepoškodil práva žalobcu.

21. K namietanej forme a spôsobu prerokovania, žalovaný dôvodil tým, že okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo riadne prerokované postupom a spôsobom upraveným v ust.
§ 74 Zákonníka práce, ktorý upravuje z pohľadu formálnych náležitostí len žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie, pričom vyžaduje jej písomnú formu - jej nedodržanie však nesankcionuje. Pre
splneniepovinnostivopredprerokovaťsozástupcamizamestnancovvýpoveďalebookamžitéskončenie

pracovného pomeru Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a ani neodkazuje na ust. § 237
Zákonníka práce v tom zmysle, že ak sa prerokovanie neuskutočnilo spôsobom v tomto ustanovení
uvedeným, tak je neplatné. Konkrétna forma prerokovania závisí podľa čl. 1 a čl. 5 smernice 2002/14/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 11.03.2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie
a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve, výlučne od dohody medzi zamestnávateľom a

zástupcami zamestnancov. Objasnil, že zamestnávateľ a zástupcovia zamestnancov sa môžu dohodnúť
na akejkoľvek forme prerokovania, pričom tak môžu urobiť výslovne (napr. v kolektívnej zmluve), ale i
mlčky (konkludentne). Žalovaný dal do pozornosti, že OZO mala počas prerokovania dňa 24.06.2016
a dňa 27.06.2016 k dispozícii dostatočné informácie, keď mala konkrétnu vedomosť o dôvodoch
skončenia pracovného pomeru žalobcu a mala aj možnosť sa kvalifikovane vyjadriť k jeho skončeniu,

čo predsedníčka tejto organizácie - pani O. C., potvrdila. Okamžité skončenie jeho pracovného
pomeru sa prerokovávalo u pani C. doma, resp. jeho druhá časť sa uskutočnila prostredníctvom
videohovoru, takýto postup nie je u žalovaného výnimočný, hoci je bežnou praxou, že k prerokovaniu
v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch dochádza najčastejšie na filiálke žalovaného v U., kde
pani C. pracuje, v urgentných prípadoch N.. T. (aj v súvislosti s riešením iných ako individuálnych

pracovnoprávnych otázok) koná a komunikuje s pani C. aj priamo u nej doma, resp. kdekoľvek ju
zastihne, resp. s ňou komunikuje prostredníctvom dostupných komunikačných prostriedkov. Žalovaný
teda prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru adresované žalobcovi s OZO, ktorá je
organizačnou jednotkou Odborového zväzu pracovníkov obchodu a cestovného ruchu, pričom je v tomtoodborovom zväze registrovaná pod reg. č. 68-0025-5211. OZO je rozhodujúcim a základným článkom
štruktúry odborového zväzu so samostatnou právnou subjektivitou, ktorá vyplýva z členstva v odborom
zväze, pričom každá základná odborová organizácia má svoje vlastné registračné číslo a štatutárne

orgány. Pani C. je ako predsedníčka Odborovej základnej organizácie pri BILLA s.r.o. oprávnená konať
vo všetkých veciach týkajúcich sa tejto odborovej organizácie samostatne. Predmetné prerokovanie so
zástupcami zamestnancov, vyplynulo nielen z listinných dôkazov (žiadosť o prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.06.2016, zápisnica o prerokovaní okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 24.06.2016 a zápisnica o doplňujúcom prerokovaní okamžitého skončenia

pracovného pomeru zo dňa 28.06.2016), ale i zo svedeckých výpovedí, teda z vykonaného dokazovanie
je zrejmé, že žalovaný si splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 74 Zákonníka práce. Naviac
prerokovanie nebolo len formálne, predsedníčka Odborovej základnej organizácie pri BILLA s.r.o.
mala konkrétnu vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru so žalobcom a o (skutkových)
okolnostiach, ktoré mali príčinnú súvislosť so vznikom dôvodu okamžitého skončenia jeho pracovného
pomeru. Keďže medzi žalovaným a Odborovou základnou organizáciou pri BILLA s.r.o. nie je výslovne

dohodnutá forma prerokovania, možno využiť akúkoľvek formu prerokovania - osobnú, písomnú
formu prerokovania i prerokovanie prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (dištančnou
formou). Pani C. nemala k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu žiadne pripomienky
a s týmto spôsobom rozviazania jeho pracovného pomeru vyslovene súhlasila, čo aj sama počas jej
svedeckej výpovede potvrdila. Zdôraznil, že hoci žalobca prerokovanie spochybňuje, nepredložil a ani

neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by túto jeho argumentáciu potvrdzovali. Práve naopak, žalovaný počas
dokazovania vyvrátil všetky tvrdenia žalobcu o údajnom nesplnení tejto hmotnoprávnej podmienky
platnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru. Žalovaný dospel k záveru, že nedošlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP ani k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie je nedôvodné, preto navrhol, aby odvolací súd

napadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdilažalovanémupriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania.

22. Žalobca v odvolacej replike zotrval na odvolacích námietkach uvedených v odvolaní i na svojej
argumentácii, ktorú zopakoval. Rozsudok súdu prvej inštancie vyhodnotil ako zmätočný, nespravodlivý,

nepresvedčivý, arbitrárny, nedostatočne a nesprávne právne odôvodnený a tiež v rozpore s právnymi
normami CSP. Poukázal na obsah odvolania, zároveň uviedol, že aj po vyjadrení žalovaného k odvolaniu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie nedostatočne a právne nesprávne vyhodnotil konanie žalobcu zo
dňa 15.06.2016 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, nedostatočne a právne nesprávne uzavrel,
že žalovaný si splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 74 Zákonníka práce vopred prerokovať

skončenie pracovného pomeru žalobcu s odborovým orgánom u žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný
neuniesol pred súdom prvej inštancie dôkazné bremeno splnenia zákonných povinností zamestnávateľa
pri okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu ako zamestnanca a naviac nepreukázal splnenie
hmotnoprávnych podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Žalobca
žiadal, aby súd neprihliadal k novotám žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení, nakoľko nejde o prípady

v zmysle § 374 CSP v spojení s 366 CSP, pričom v čom konkrétne novoty vo vyjadrení žalovaného
vzhliadol bližšie nekonkretizoval.

23. V odvolacej duplike žalovaný k žiadosti žalobcu, aby súd neprihliadal na novoty uvedené vo vyjadrení
žalovaného uviedol, že nie je zrejmé, ktoré z jeho tvrdení uvedených vo vyjadrení žalobca charakterizuje

ako „novoty“, t.j. „nové tvrdenia, ktoré neprezentoval pred súdom prvej inštancie“, keďže tieto žalobca v
replike žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Žalovaný zdôraznil, že vo vyjadrení výlučne uviedol tvrdenia
už obsiahnuté v jeho predošlých podaniach doručených súdu prvej inštancie a právnu argumentáciu
odôvodňujúcu nesprávnosť právneho posúdenia veci žalobcom v odvolaní, preto tvrdenie žalobcu o
„novotách“ uvedených vo vyjadrení neobstojí, a niet zákonného dôvodu na to, aby odvolací súd

neprihliadal na všetky tvrdenia ako aj na právnu argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení. Zákaz
novôt v odvolacom konaní sa týka iba skutkových tvrdení, nie právnej argumentácie, ktorú má žalovaný
právo rozvíjať aj v odvolacom konaní, keďže právne posúdenie je v zmysle zásady iura novit curia
aj tak vecou súdu a súd je povinný aplikovať platné právo na zistený skutkový stav bez ohľadu na
to, či na právnu kvalifikáciu strana sporu poukázala alebo nie. Poukázal na to, že žalobca na právnu

argumentáciu žalovaného žiadnym relevantným spôsobom nereagoval, je možné preto dôvodiť, že
právna argumentácia žalobcu uvedená v odvolaní je nepresvedčivá a neobstojí. Ďalej uviedol, že k
jednotlivým žalobcom opakovaným argumentom sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril vo vyjadrení
a týchto sa v celom rozsahu pridržiava. Počas konania dostatočným spôsobom preukázal splnenievšetkých hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede danej žalobcovi. Žalovaný zopakoval, že
nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (nesprávne skutkové
zistenia) a ani k naplneniu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nesprávne právne posúdenie

veci), odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
ako aj skutočnosti uvedené vo vyjadrení a prezentované žalovaným počas konania pred súdom prvej
inštancie navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a
žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a
§ 378 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadovalanidôležitýverejnýzáujemadospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejepodané dôvodne.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.07.2025 podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods.
3 CSP, pričom o termíne vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

25. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného
nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 CSP) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a

dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 CSP).

26. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( §
380 ods. 2 CSP).

27. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd udáva nasledovné.

28. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.06.2016, náhrady mzdy v
sume priemerného mesačného zárobku od podania žaloby ako i náhrady trov konania. Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z
dôvoduporušeniaust.§47ods.1písm.b)Zákonníkpráce,ust.§81písm.a)ae)Zákonníkapráceačasti
pracovného poriadku, skutkovo bolo vymedzené tak (čl. 22-23 v spise), že dňa 15.06.2016 dal žalobca

bezoprávneniapokynkpresunuhmotnéhomajetkužalovaného, ato2kszváranýchnerezovýchregálov
v cene 257,21 eur bez DPH, v celkovej hodnote 514,42 eur z priestorov filiálky č. XXX nachádzajúcej
sa na adrese A. A., na filiálku č. XXX nachádzajúcu sa na adrese R. riadok XX U., hoci bol opakovane
upozorňovaný na to, že k presunu majetku môže dôjsť len po predchádzajúcom schválení vedúcim
predaja alebo regionálnym manažérom. Pokyn na presun dal neznámej osobe, pričom k presunu došlo

na miesto, ktoré nie je žalovanému známe. Navyše odmietol osoby identifikovať, či na ne poskytnúť
telefonický kontakt. V okamžitom skončení pracovného pomeru bolo uvedené i nasledovné: „Dôvod,
ktorým ste odôvodnili presun majetku bez oprávnenia sa ukázal ako nepravdivý, nakoľko na filiálke v U.
neboli regále potrebné. Vzhľadom na okolnosti konania má žalovaný vážne podozrenie, že jeho majetok
bol Vaším spoluzavinením odcudzený, čím žalovanému k dnešnému dňu vznikla škoda vo výške 514,42

eur“.

29. Podľa § 38 ods. 1, 4 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach

týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

30. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce, povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť
písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju
poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručeniepísomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky
doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

31. Podľa § 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.

32. Podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

33. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

34. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj

zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

35. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.

36. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

37. Podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa
osobitného predpisu.

38. Podľa § 81 písm. e) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä hospodáriť riadne s
prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením
a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa.

39. Podľa § 237 ods. l Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami

zamestnancov a zamestnávateľom.

40. Odvolací súd v prejednávanej veci vyhodnotil postup súdu prvej inštancie ako správny, keď na
základe vykonaného dokazovania vyvodil, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so

žalobcom boli v listine doručenej žalobcovi na pracovisku dňa 27.06.2016 určitým a zrejmým spôsobom
konkretizované tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorých dôvodov sa pracovný pomer okamžite
končí a aby ich nebolo možné dodatočne meniť. Zároveň správne konštatoval riadne doručenie
písomnosti - okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 27.06.2016, keďže účinky
doručenia nastali odmietnutím prijatia predmetnej zásielky žalobcom, čo vyplývalo z listinného dôkazu

na čl. 23, ktorý obsahoval podpisy troch svedkov odmietnutia prijatia predmetnej písomnosti.

41. Odvolateľ namietal naplnenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúceho
v existencie intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď tvrdil, že sa nedopustil takého
konania, ktoré by malo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a žiadne také konanie

žalovaný nepreukázal. Naviac zdôraznil potrebu zváženia si tohto spôsobu skončenia pracovného
pomeru každým zamestnávateľom, ktorý by mal prihliadať na osobu zamestnanca, jeho prínos,
postavenie, prípadne spôsobenú škodu. V danom prípade bolo preto nevyhnutné zohľadniť to, že
žalobca bol zamestnaný 16 a pol roka u žalovaného, nikdy nebol písomne upozornený na porušeniepracovnej disciplíny, teda bol vzorným zamestnancom, ktorý sa naviac zúčastnil minimálne 3 projektov,
ktoré žalovanému zabezpečili zisk.

42. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že konanie žalobcu, ktoré bolo dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, je konaním porušujúcim pracovnú disciplínu, a to závažným spôsobom.
Dôvodne z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že napriek internému predpisu u
žalovaného, a to pracovného poriadku platného od 01.01.2016, z ktorého vyplýva, že zamestnanec
a) je povinný dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú,

b) je povinný plniť pokyny nadriadených, chrániť majetok zamestnávateľa pred stratou, zneužitím ; s
ktorým bol žalobca oboznámený, úmyselne vedomý si i porušenia nariadenia č. 5 zamestnávateľa,
upravujúceho práve spôsob a kompetencie pri nakladaní s majetkom žalovaného, bez súhlasu
nadriadeného a regionálneho manažéra, nariadil dňa 15.06.2016 presun hmotného majetku patriaceho
žalovanému, a to 2 ks nerezových regálov. Je možné sa stotožniť s tým, že bolo irelevantné, či sa sporné
regály žalovanému neskôr ( po podaní trestného oznámenia) dňa 28.06.2016 vrátili a trestné konanie vo

vecipodozreniazkrádežebolozastavené.Prihodnoteníintenzityporušeniapracovnejdisciplínyžalobcu
súd prvej inštancie skonštatoval, že podozrenie z trestného činu krádeže dosahovalo značný stupeň
intenzity. Žalobca u žalovaného vykonával funkciu koordinátora servisu - bol vedúcim zamestnancom, s
ohľadom na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, kedy sám pred súdom prvej inštancie
potvrdil, že pokyn na presun majetku bez súhlasu nadriadených vydal už aj predtým, vyhodnotil tak,

že došlo k značnej intenzite porušenia jeho pracovných povinností, naviac jeho konaním hrozila v čase
doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru škoda žalovanému vo výške 514,42 eur bez
DPH. K danému doplnil i to, že všetci svedkovia prítomní na pohovore so žalobcom dňa 27.06.2016
napr.O.B.,N..T.ainípotvrdili,žežalovanýzaujalkvecilaxnýpostoj,kdesaregálynachádzajú,odmietol
uviesť.

43.Napodporusprávnostidanéhovyhodnoteniaodvolacísúdupriamujepozornosťnapotrebunahliadať
na konanie žalobcu ako na také, ktoré má znaky útoku na majetok zamestnávateľa, teda v rozpore
s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Rovnako je potrebné jeho skutok spájať so stratou dôvery
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi a jeho poctivosti. Uvedené konanie je podľa názoru

odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to bez ohľadu na
výšku možnej škody, pričom nie je možné prihliadať na tvrdenie žalobcu, že malo ísť o prvé porušenie
pracovnej disciplíny, keď konanie žalobcu vzhľadom na jeho charakter samostatne dosahuje intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Naviac, výška škody nemusí vždy predstavovať zásadné
kritérium pre vyhodnotenie miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Nemožno opomenúť

fakt, že v danom prípade ide o vedomé (úmyselné) konanie, teda nie konanie z nedbanlivosti, pri
ktorom by bolo možné vziať do úvahy aj iné kritériá a hľadiská pri posudzovaní závažnosti porušenia
pracovnej disciplíny. Za týchto okolností potom nemožno od zamestnávateľa požadovať ponechanie si
zamestnancaporušujúcehopracovnúdisciplínuuvedenýmzávadovýmkonaním(vpodobemateriálneho
deliktu) do uplynutia výpovednej doby, a to aj z dôvodu udržania pracovnej disciplíny u zamestnávateľa.

Rovnako nie je udržateľná požiadavka, aby zamestnávateľ v takomto prípade, pri strate dôvery v
zamestnanca a v jeho poctivosť, vynakladal počas výpovednej doby zvýšené úsilie vo vzťahu ku kontrole
zamestnanca, ktorý svojim konaním spôsobil túto stratu dôvery (napr. prijatím špeciálnych opatrení).
Pracovnú disciplínu je možné definovať ako súhrn povinností zamestnanca, ktoré mu vyplývajú jednak
z právnych predpisov, pracovnej zmluvy, eventuálne z kolektívnej zmluvy alebo interných predpisov

zamestnávateľa za podmienky, že bol s nimi oboznámený. Jednou z povinností zamestnanca je riadne
hospodáriť s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, chrániť jeho majetok a tiež nekonať v rozpore
s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Útok na majetok zamestnávateľa, a to či už priamy (napr.
krádežou, poškodzovaním, zneužitím a pod.) alebo nepriamy (napr. pokusom odčerpať časť majetku
zamestnávateľa bez zodpovedajúceho protiplnenia), je potrebné považovať za tak závažné konanie,

ktoré takmer automaticky dosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Zároveň je
potrebné takýto útok spájať so stratou dôvery v zamestnanca a jeho poctivosť, čo automaticky
narušuje vôľu pokračovať v pracovnom pomere. V súvislosti s krádežou/spreneverou zamestnancom
a výškou škody odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 17CoPr/3/2013, v ktorom krajský súd uviedol: „V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním

preukázané, že navrhovateľka konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru porušila
pracovnú disciplínu tým, že dňa 25.11.2011 sa dopustila majetkového deliktu na pracovisku. Na
tomto nemení nič ani skutočnosť, že odcudzené veci pri kontrole vrátila zamestnávateľovi. Takýmto
konaním porušila základné povinnosti zamestnanca a odporca takéto konanie správne kvalifikovalako závažné porušenie pracovnej disciplíny. V rovnakom čase odporca okamžite skončil z rovnakých
dôvodov pracovný pomer aj s ďalšími dvomi zamestnankyňami. Ako uviedol okresný sud, takýto postup
mal nesporne aj preventívny charakter, a to zamedziť, aby do budúcna zo strany zamestnancov

odporcu nedochádzalo k porušovaniu ich základných povinností. So zreteľom na uvedené, s názorom
okresného súdu o tom, že takéto konanie navrhovateľky napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej
disciplíny, možno súhlasiť. (...) Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania, ktorými navrhovateľka
bagatelizovala výšku škody s poukazom na ustanovenia trestného zákona. Výška škody môže, ale
nemusí predstavovať merítko závažnosti porušenia pracovnej disciplíny zamestnanca. Zavinenie,

ktoré v danom prípade bolo jednoznačne úmyselné (pričom stačí nedbanlivostné zavinenie), je
dostatočným vodítkom pre posúdenie nezákonného konania navrhovateľky. Aj strata dôvery odporcu
ako zamestnávateľa v osobu navrhovateľky je významným dôvodom pri hodnotení závažnosti porušenia
pracovnej disciplíny v danom prípade.“ Z daného rozhodnutia vyplýva, že okamžité skončenie
pracovného pomeru má napĺňať aj výchovný charakter vo vzťahu k iným zamestnancom, aby sa
títo nedopúšťali obdobných konaní a taktiež pre závažnosť porušenia pracovnej disciplíny nebolo

rozhodujúce to, o akú výšku škody išlo, resp. či odcudzené veci boli/neboli vrátené, keďže bolo
podstatné, že zamestnávateľ stratil voči zamestnancovi v dôsledku tohto konania dôveru ako aj to, že
zamestnankyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že sa dopustila majetkového deliktu ako takého.

44. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax súdov ČR, odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 21.01.2014, sp. zn. 21Cdo/1496/2013, v ktorom súd uviedol, že dôvod k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru zamestnanca vzhliadol aj v situáciách, keď spôsobená škoda na majetku
zamestnávateľa nebola nijako vysoká. Tak tomu bolo aj v prípade pomocnej kuchárky, ktorá sa pokúsila
z pracoviska odniesť potraviny (knedličky, omáčka, kapusta, sušienky, v množstve pre 8-10 stravníkov),
ktoré zostali po vydaní obedov a boli z väčšej časti určené na likvidáciu. Obdobne súd rozhodol

aj v prípade zamestnanca, ktorý sa snažil cez vrátnicu bez priepustky preniesť pohár s obsahom
zmätkov. Aj keď zamestnávateľ za určitých podmienok (ktoré zamestnanec mohol splniť ale nesplnil)
dovoľoval zamestnancom odnášať si zmätky, žalobca sa svojím konaním dopustil priameho útoku na
majetok zamestnávateľa, a teda dôvod k okamžitému ukončeniu pracovného pomeru zamestnávateľom
bol daný aj tu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.07.2016, sp. zn. 21Cdo/2590/2015). Z

hľadiska vymedzenia relatívne neurčitej hypotézy normy upravujúcej okamžité skončenie pracovného
pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) je krádež/sprenevera majetku (ako forma útoku na
majetok zamestnávateľa) tak významnou okolnosťou, že spravidla už sama osebe musí postačovať pre
záver o porušení pracovnej disciplíny závažným spôsobom (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
21Cdo/2596/2011 zo dňa 17.10.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/1777/2021, zo

dňa 25.11.2021). Z ustálenej súdnej praxe je možné teda vyvodiť, že súdy považujú útok na majetok
zamestnávateľa a to či už priamy alebo nepriamy, za tak závažné konanie, ktoré takmer automaticky
dosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a to bez toho, aby bolo potrebné prihliadať
k ďalším okolnostiam prípadu, ako najmä k osobe zamestnanca, jeho doterajšiemu plneniu pracovných
úloh, ako aj k výške spôsobenej škody. Zároveň takéto správanie súdy spájajú so stratou dôvery v

zamestnanca a jeho poctivosť, čo automaticky narušuje vôľu pokračovať v pracovnom pomere.

45. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného zastáva názor, že aj v prejednávanej veci je
potrebné, aby bola typová nebezpečnosť takéhoto konania žalobcu, ktoré je priamym útokom na
majetok zamestnávateľa (spôsobujúca stratu dôvery zamestnávateľa k zamestnancovi, ktoré správanie

je zároveň porušením princípu lojality zamestnanca a rizikom pre udržanie pracovnej disciplíny
na pracovisku) vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pri posúdení závažnosti
porušenia pracovnej disciplíny nemožno opomenúť, že v danom prípade išlo o vedomé (úmyselné)
konanie žalobcu, t.j. nie konanie z nedbanlivosti. Uvedené konanie (samostatne) je podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to bez ohľadu na to,

či v súvislosti s ním došlo k skutočnej škode tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Nie je
tak potrebné to, aby k útoku na majetok zamestnávateľa došlo opakovane, judikatúra nevymedzuje ani
konkrétnu škodu, ktorú je nevyhnutné zamestnávateľovi spôsobiť, aby mohlo ísť o intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Za týchto okolností ide o taký zásah do dôvery zamestnávateľa voči
zamestnancovi, ktorý bude iba ťažko napraviteľný a po ktorom nebude možné po zamestnávateľovi

spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Rovnako tak nie je možné po ňom požadovať
ani to, aby namiesto okamžitého skončenia pracovného pomeru pristúpil k výpovedi s výpovednou
dobou, ktorá je pre zamestnanca prívetivejšia, pokiaľ by to znamenalo, že musí prijať akékoľvek
opatrenia, ktoré by mali po dobu výpovednej doby ochrániť majetok zamestnávateľa.46. Nedôvodná bola i námietka žalobcu týkajúca sa jeho tvrdenia o absencií prerokovania okamžitého
skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Napriek tomu, že uvádzal dôvody svojho

prijatého záveru, žiadnymi dôkazmi ich pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepodporil
(napr. v súlade s ust. § 366 CSP). Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia je možné konštatovať, že
súd prvej inštancie dostatočne jasne a správne zdôvodnil svoj záver o naplnení danej hmotnoprávnej
podmienky platnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru, keď po zistení, že u žalovaného
pôsobia zástupcovia zamestnancov vyhodnocoval splnenie povinnosti žalovaného v zmysle ust. § 74

Zákonníka práce a konštatoval, že ešte pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaný písomnou žiadosťou zo dňa 24.06.2016 požiadal OZO o prerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobcom, ktorú v rovnaký deň doplnil i ústnym podaním prostredníctvom N..
T., čím si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 74 ZP, čo bolo v konaní preukázané listinnými
dôkazmi (žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.06.2016,
zápisnica o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.06.2016 a zápisnica

o doplňujúcom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 28.06.2016), ale i zo
svedeckých výpovedí p. O. B., p. N.. T., A.. C.. Naviac poukázal na poslednú vetu ust. § 74 Zákonníka
práce, v zmysle ktorej, aj keby v uvedenej lehote nedošlo k prerokovaniu odborovou organizáciou
platí, že k prerokovaniu došlo, z čoho vyplýva, že zamestnávateľ nezodpovedá za dodržanie stanovenej
2 dňovej lehoty na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Správne ustálil, že

zamestnávateľ je zodpovedný len za to, aby o prerokovanie odborovú organizáciu požiadal v písomnej
podobe, pričom jej písomnú formu Zákonník práce nesankcionuje. V predmetnej písomnej žiadosti bol
uvedený dôvod porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a následne
boli ústne doplnené informácie potrebné podrobné informácie prostredníctvom N.. T.. K danému dôvodil,
žeprerokovanieokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerusožalobcomnemalolenformálnycharakter,

čo vyplýva z toho, že zástupkyňa OZO, O. C. chcela byť informovaná o stanovisku žalobcu k veci
na stretnutí, ktoré sa konalo dňa 27.06.2016, pričom žalovaný ju počas stretnutia dňa 27.06.2016
telefonicky informoval o postoji žalobcu k veci, na základe čoho predsedníčka OZO, O. C., zotrvala
na súhlasnom stanovisku s okamžitým skončením pracovného pomeru, k čomu nasledujúci deň
vypracovala aj písomne doplňujúci záznam zo dňa 28.06.2016. Priebeh stretnutia zo dňa 27.06.2016

vyhodnotil súd prvej inštancie za preukázaný písomnými svedeckými výpoveďami, tam prítomných
svedkov. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ochrana zamestnanca v podobne preskúmania platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru sa obmedzuje na vyhodnotenie podmienok vymedzených v
zákone a nemôže znamenať prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov tak zamestnávateľa, ako aj
zamestnanca. Nakoľko ust. § 74 ZP ani ust. § 237 ZP neupravuje formu samotného prerokovania,

možno sa domnievať, že je prípustné využiť akúkoľvek formu prerokovania, tak písomnú, ako aj osobnú.
Keďže medzi žalovaným a OZO nebola výslovne dohodnutá forma prerokovania, súd prvej inštancie
dospelkzáveru,žebolomožnévyužiťakúkoľvekformuprerokovania-osobnú,písomnú,čiprerokovanie
prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (dištančnou formou). OZO nemalo k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru žalobcu žiadne pripomienky a s týmto spôsobom rozviazania jeho

pracovného pomeru výslovne súhlasilo, čo aj sama predsedníčka OZO vo svojej písomnej svedeckej
výpovedi potvrdila.

47. „Splnenie povinnosti zo strany zamestnávateľa podľa § 74 Zákonníka práce musí byť
charakterizovaný najmenej dvomi skutočnosťami - k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov

musí dôjsť vopred a súčasne obsah zamestnávateľom žiadaného prerokovania s odkazom na
§ 237 Zákonníka práce musí byť dostatočne určitý. Dostatočná určitosť žiadosti o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru sa prejavuje predovšetkým v určitosti obsahu právneho úkonu
(identifikácia strán, doba jeho realizácie a prípadné podmienky uskutočnenia). Prerokovaním
sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom,

ktorá spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok
príslušnému odborovému orgánu na prerokovanie, či prekonzultovanie, a to predtým, než vo
veci rozhodne; forma prerokovania nie je zákonom určená, preto sa môže uskutočniť ústne,
ale aj písomne. Je vecou príslušných zástupcov zamestnancov, či vôbec, kedy a akou formou
žiadosť zamestnávateľa prerokujú, a teda ako sa zhostia svojej úlohy chrániť práva zamestnancov.

Zamestnávateľ, ktorý splnil svoju zákonnú povinnosť predložiť žiadosť o prerokovanie výpovede
(okamžitého skončenia pracovného pomeru), nemá možnosť ovplyvniť proces a výsledok prerokovania
jeho žiadosti.“ (Uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/92/2018 zo dňa 19.06.2019).48. V zmysle rozsudku Vrchného súdu v Prahe sp. zn. Cdo/69/1994 zo dňa 28.06.1995 to, akým
spôsobom príslušný odborový orgán vec prerokoval, je jeho vnútorná záležitosť, ktorú súd nie je

oprávnený preskúmavať.

49. Žiadosť žalovaného ako zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
so žalobcom zo dňa 24.06.2016 vyhodnotil odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za konkrétnu,
keď naviac dospel k záveru, že predmetnú žiadosť je potrebné posudzovať ako jeden celok,

pozostávajúci z písomnej žiadosti zo dňa 24.06.2016 a jej doplnenia ústnou formou prostredníctvom
N.. T. v rovnaký deň, čím bola naplnená nielen písomná forma žiadosti upravená ust. § 74
Zákonníka práce, ale i povinnosť v zmysle ustálenej judikatúry spočívajúca v dostatočnom vymedzení
konkrétnych dôvodov skončenia pracovného pomeru, tak aby sa zástupcovia zamestnancov mali
možnosť kvalifikovane vyjadriť k predmetnému skončeniu pracovného pomeru. V prejednávanej veci
bola nesporne v zhodný deň s písomnou žiadosťou o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so

zástupcami zamestnancov, táto žiadosť doplnená ústnou formou, ktorá obsahovala podrobne skutkovo
dostatočne vymedzený nielen dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom, ale i následný
plánovaný postup žalovaného so žalobcom. Vychádzajúc z neustanovenia doložky neplatnosti v prípade
nesplnenia písomnej formy žiadosti Zákonníkom práce, je možné tak dospieť k záveru o prípustnosti
kumulácie písomnej podoby žiadosti s inou formou, ktorá predmetnú žiadosť dopĺňa, tak ako tomu

bolo v prejednávanom spore. Rozhodnou skutočnosťou bolo, že zástupcovia zamestnancov mali pred
prerokovaním nielen všeobecnú informáciu o zamýšľanom okamžitom skončení pracovného pomeru
so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny (v zmysle písomnej časti žiadosti), ale
disponovali dostatočnými a konkrétnymi informáciami ( z ústnej časti žiadosti), na základe ktorých mali
možnosť kvalifikovane sa vyjadriť ku skončeniu pracovného pomeru, čím bol účel ust. § 74 Zákonníka

práce naplnený. Nakoľko formu prerokovania predmetné ustanovenie neupravuje a zároveň medzi
žalovaným a OZO nebola upravená (napr. v kolektívnej zmluve) bolo prípustné využiť písomnú, osobnú
formu prerokovania ako i spôsob využívajúci prostriedky diaľkovej komunikácie, pričom daná forma je
vnútornou záležitosťou danej odborovej organizácie. Súd prvej inštancie taktiež správne konštatoval s
poukazom na poslednú vetu ust. § 74 Zákonníka práce, že i v prípade neprerokovania danej žiadosti

platí, že k prerokovaniu došlo.

50. Nebolo možné súhlasiť s námietkou žalobcu týkajúcou sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov
súdom prvej inštancie, keď z konania pred súdom prvej inštancie i z obsahu samotného odvolania
vyplýva, že odvolateľ namieta spôsob vykonania výsluchov svedkov a nie absenciu vykonania

predmetných dôkazov. Žalobca navrhoval vykonania výsluchu svedkov na jednom pojednávaní, pričom
opakovane vyjadroval svoj nesúhlas s výsluchom navrhovaných svedkov prostredníctvom inštitútu
písomných odpovedí svedkov na písomne položené otázky podľa § 196 odsek 3 CSP a s výsluchom
prostredníctvom dožiadaného súdu v zmysle ust. § 104 CSP. Dôvodil možnou koordináciou spoločného
postupu svedkov ako zamestnancov žalovaného pri odpovediach v prospech žalovaného ako i tým,

že výsluch písomnou výpoveďou svedkov je možné použiť celkom výnimočne a nemal by byť v
žiadnom prípade na úkor zásad ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania. Zároveň žalobca i v
odvolaní spochybnil vierohodnosť svedkov, keď vychádzal z ich lojálnosti voči žalovanému ako svojmu
zamestnávateľovi a ich dlhoročnému pracovnému vzťahu so žalovaným.

51. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

52. V zmysle ust. 196 ods. 3 CSP, súd môže výnimočne z dôvodov hospodárnosti svedkovi uložiť, aby
na otázky odpovedal písomne; tým nie je dotknutá povinnosť podľa odseku 2. Zároveň svedka poučí o
jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a
o jeho práve odoprieť výpoveď. Trovy spojené s písomnou výpoveďou svedka znáša strana, ktorá jeho
výsluch navrhla.

53. Skutočnosť, že svedok je zamestnancom účastníka konania, sama o sebe nevedie k záveru, že jeho
výpoveď nie je pravdivá (vierohodná). (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 1751/1997 zo dňa 09.12.1998).54. Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z
ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR), táto zásada znamená, že záver, ktorý si
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti je vecou jeho vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci/strany. Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a

s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp. zn.
3Cdo/204/2009).

55. Z vyššie uvedeného vyplýva, že jednoznačne bolo na úvahe súdu prvej inštancie, vzhľadom na
všetky okolnosti ( napr. hospodárnosť konania, pandemickú situáciu v priebehu sporu a jej vplyv na

odročovanie nariadených pojednávaní pred súdom prvej inštancie), ktorý z navrhovaných dôkazov a
akým spôsobom navrhované dôkazy vykoná, pričom nie je viazaný navrhovaným spôsobom vykonania
dôkazov stranami sporu. Súd prvej inštancie vykonal výsluch navrhovaných svedkov p. T., p. B., p. C. a
p. B. v súlade s ust. § 196 ods. 3 CSP v spojení s ust. čl. 17 CSP, zvolil teda prípustnú formu výsluchu
svedkov, pričom nie je bez významu, že i pri písomnej výpovedi svedka platia ustanovenia o poučovacej

povinnosti, vrátane poučenia o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede. Nebol povinný vyhovieť
žiadosti žalobcu o vykonanie dôkazu iba jedným spôsobom ako tomu bolo v danom prípade, keď
nielenže žalobca nesúhlasil s vykonaním výsluchu svedkov podľa § 196 ods. 3 CSP, ale vyjadril nesúhlas
i s vykonaním výsluchov svedkov dožiadaným súdom. Dôvodil taktikou žalobcu i možnou koordináciou
svedkovpriichvýsluchuvprospechžalovaného,zuvedenéhopotomnemožnovyvodiťdôvodnesúhlasu

s výsluchom ani pred dožiadaným súdom. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal námietkami
žalobcurovnakotakistým,prečozamietolnávrh/ynadoplneniedokazovania(bod49.,50.napadnutého
rozsudku).

56. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobcu týkajúcou sa priebehu konania, počas ktorého

nemalo byť prihliadané na skutočnosť, že žalobca je slabšou stranou sporu, čo sa malo pretaviť i do
pre žalobcu nedôstojného až urážlivého tvrdenia v bode 49. rozsudku, ako i do nepristupovania k
žalobcovi ako k slabšej strane sporu v celom konaní. K danému je potrebné upriamiť pozornosť na
to, že z právnej úpravy obsiahnutej v čl. 6 CSP v spojení s ust. § 316 až 323 CSP vyplýva princíp
ochrany tzv. slabšej strany, ktorý spočíva vo vyvažovaní prirodzene nerovnovážneho postavenia určitej

kategórie subjektov v právnych vzťahoch ako súkromnoprávnej, tak procesnoprávnej povahy. Tieto
kategórie subjektov disponujú v procese komparatívnou nevýhodou, ktorú je súd povinný vyvážiť, avšak
vo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy princíp
ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej
sporovej strany“. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch je akési

„dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená spomínaná funkčná
procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe sporové strany, čo však neznamená,
žeslabšísubjektsamáchrániťdotakejmiery,kýmsanedosiahnefunkčnáprocesnárovnosť.Výsledkom
toho je normatívne zakotvenie procesných odlišností sporov s ochranou slabšej strany, medzi ktoré sa
zaraďujú i individuálne pracovné spory. Osobitná procesná ochrana v individuálnych pracovnoprávnych

sporoch sa prejavuje v osobitnej miestnej príslušnosti, rozšírenej možnosti zastúpenia zamestnanca,
v rozšírenej mandukačnej povinnosti (poučovacia povinnosť podľa § 318 CSP) a v neuplatňovaní
koncentrácie konania. Žalobca v odvolaní nenamietal postup súdu v rozpore s ustanoveniam týkajúcimi
sa osobitnej ochrany žalobcu ako slabšej strany sporu pozostávajúcej napr. v nesplnení si mandukačnej
povinnosti súdom prvej inštancie, v nesprávnom uplatnení koncentrácie, ale v jeho vnímaní celého

priebehu konania pred súdom prvej inštancie a časti odôvodnenia v bode 49. napadnutého rozsudku,
z ktorého vyvodil, že súd prvej inštancie „ chránil žalovaného ako zamestnávateľa pred žalobcom ako
zamestnancom“. K danému tvrdeniu odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že nie je bez významu, že
žalobca je od podania žaloby zastúpený advokátom, teda osobou práva znalou, čím sa jeho postavenie
v pozícií zamestnanca v spojení s osobitnou procesnou ochranou vyvážilo s postavením žalovaného

ako zamestnávateľa. Odvolací súd nezistil pochybenia súdu prvej inštancie pri aplikácií ustanovení čl.
6 CSP v spojení s ust. § 316 až § 323 CSP.57. Žiada sa pre úplnosť k vyššie uvedeným odvolacím námietkam dodať, že do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

58. Vo vzťahu k návrhu žalobcu obsiahnutom v odvolacej replike týkajúcom sa nezohľadnenia novôt
(konkrétneneuvedených),ktorémalibyťsúčasťouvyjadreniežalovanéhokodvolaniujepotrebnéuviesť,
že v predmetnom vyjadrení novoty v zmysle ust. § 366 CSP v podobe návrhu na vykonanie dôkazov

ani nových skutkových tvrdení nevzhliadol.

59. Odvolací súd poznamenáva, že nesúhlasí ani s námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, napadnuté rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé
a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako orgánu verejnej
moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale

z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu
bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia sp. zn. IV.
ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

60. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými

zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo
veci podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalobcu, ktoré v konaní prezentoval,
keď z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonom vyžadované

náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé čoho sa žalobca žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo
veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a

ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v
napadnutom rozsudku. Z uvedených dôvodov tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil napadnuté rozhodnutie, považuje odvolací súd za nedôvodné.

61. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací

súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 CSP. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany.

Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len
vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad §
192, § 193, § 205 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení §

220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový

nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jehoprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ňou navrhnutého spôsobu vykonania/ hodnotenia dôkazov.

62. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom
prvej inštancie za správne.

63. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto
na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

64. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
Žalobca v odvolaní neprodukoval žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd

prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia
náležite vysporiadal.

65. So zreteľom na uvedené je potrebné konštatovať, že odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé na

dosiahnutie zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie a argumentácii žalobcu tak nebolo možné priznať
úspech.

66. Rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním žalobcu je vecne a právne správny, je
výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil vrátane závislého výroku o

trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolateľ v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce,
konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto
mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací
súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

67. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto, preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

68. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, keďže odvolací súd vyhodnotil podané odvolania žalobcu ako nedôvodné,
žalovaný mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konaniaproti žalobcovi v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

69. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 :
0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).