Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725010124
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6725010124.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, v trestnej veci obžalovanej
A.B.,prezločinneoprávnenejvýrobyaobchodovaniasomamnoulátkouapsychotropnoulátkoupodľa§
173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom
dňa 22. júla 2025 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.

zn. 5T/35/2025 zo dňa 30. mája 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovanej A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/35/2025 zo dňa 30. 05 2025 bola obžalovaná A.
B. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou
a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona, na tom

skutkovom základe, že
od presne nezistenej doby najneskôr do dňa 05. 04. 2024 si na doposiaľ presne nezistených miestach od
doposiaľ nestotožnených osôb neoprávnene a bez potrebných povolení zadovažovala rôzne množstvá
kryštalickej látky s obsahom metamfetamínu (pervitínu) vo väčšom množstve s rôznym obsahom
metamfetamínu, ktorá látka je uvedená v II. skupine psychotropných látok v zozname omamných
a psychotropných látok uvedených v zákone č. 139/1998 Z. z. v platnom znení, ktorý následne

neoprávneneprechovávalazaúčelomjehoďalšejdistribúcienajmenejdvomkoncovýmužívateľom,ato:
- C. D., nar. XX. XX. XXXX, ktorému v období od začiatku roka 2024 do 05. 04. 2024 v obci E., okres
Zvolen, resp. na inom mieste najmenej štyrikrát predala presne nezistené množstvo pervitínu za sumu
20,- Eur,
- F. E., nar. XX. XX. XXXX, ktorej v období od začiatku roka 2024 do 05. 04. 2024 v obci E., okres Zvolen,
resp. na inom mieste prostredníctvom ďalších doposiaľ nestotožnených osôb najmenej dvakrát predala

presne nezistené množstvo pervitínu za sumu 50,- Eur až 70,- Eur,
pričom naposledy takto A. B. dňa 05. 04. 2024 v dopoludňajších hodinách na presnejšie nezistenej
adrese v obci E., okres Zvolen predala osobe C. D., nar. XX. XX. XXXX za sumu 100,- Eur 1,444 g
tejto látky, určenej pre osobu F. E. ako koncového užívateľa s priemernou koncentráciou metamfetamínu
73,6% hmotnostných, čo predstavuje 1,063 mg absolútneho metamfetamínu vyjadreného vo forme
voľnej bázy,

pričom uvedeného konania sa dopustila napriek tomu, že bola rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.
zn. 2T/109/2022 zo dňa 16. 12. 2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2022 uznaná vinnou
zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Trestného zákona,
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v znení účinnom do 30. 04. 2022, za
čo jej bol uložený trest odňatia slobody podmienečne na 2 roky so skúšobnou dobou v trvaní 3 roky do

16. 12. 2025 s probačným dohľadom.Za to bola obžalovaná odsúdená podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona
na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bola na výkon
trestu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podala priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaná, ktoré
neskôr písomne odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že okresný súd založil
rozsudok o vine na nezákonnom dôkaze – rekognícii obžalovanej zo strany svedkyne F. E. zo dňa
23. 10. 2024, ktorá bola vykonaná nezákonným spôsobom, pričom išlo v zmysle rozsudku o jeden z

kľúčových dôkazov. Rozsudok je založený na nesprávnych skutkových zisteniach, keď ona sa dňa 05.
04. 2024 v čase medzi 11:00 h až 11:30 h, kedy malo dôjsť k údajnému predaju pervitínu svedkovi
C. D. nachádzala v Hontianskych Moravciach, kam musela v zmysle vykonaného dokazovania vyraziť
dňa 05. 04. 2024 už v čase okolo 10:00 h a preto nemohla predať dňa 05. 04. 2024 svedkovi C. D.
pervitín,takakojeuvedenévskutkovejveterozsudku.Pretojumalokresnýsúdspodobžalobyoslobodiť
podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. Jediným usvedčujúcim dôkazom v konaní je výpoveď svedka

C. D., ktorého svedecká výpoveď je nedôveryhodná, keďže sa v podstatných bodoch líši od výpovedí
svedkov G. H. a svedkyne F. E. (v mieste, kde malo k predaju dôjsť, čase kedy malo k predaju dôjsť
a trasa cesty svedkov spolu). Okresný súd rovnako z hľadiska hodnotenia dôveryhodnosti výpovede
svedka C. D. nezobral do úvahy skutočnosť, že je rovnako trestne stíhaný v inom trestnom konaní.
Okresný súd z hľadiska právneho posúdenia nesprávne skutok posúdil ako jeden trestný čin a nie

pokračovacítrestnýčin,pričomjednotlivéčiastkovéútoky(okremčiastkovéhoútokuzodňa05.04.2024)
neboli nijakým spôsobom nezameniteľne identifikované. Preto okresný súd postupoval v rozpore s
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR číslo R 51/2016 publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2016, kedy mal obžalobu prokurátora odmietnuť. Keďže
však takto vadnú obžalobu prijal, nebolo možné, aby ju na jej základe odsúdil (keďže skutok nie je

nezameniteľne identifikovaný) a nemohol túto procesnú chybu prokurátora ani sám doplniť. Preto ju
mal okresný súd spod obžaloby oslobodiť podľa § 285 psím. a) Trestného poriadku. Okresný súd
napokon nesprávne skutok právne kvalifikoval podľa § 173 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, keď
ona sa v minulosti dopustila trestného činu prechovávania omamnej a psychotropnej látky (rozsudok
Okresného súdu Zvolen zo dňa 16. 12. 2022 sp. zn. 2T/109/2022) a nie obchodovania s ňou. Preto je

právna kvalifikácia skutku nesprávna. V ďalšej časti odvolania rozšírila svoju argumentáciu v tom smere,
že rekognícia zo strany svedkyne F. E. zo dňa 23. 10. 2024 bola vykonaná nezákonným spôsobom
v rozpore s § 126 ods. 1 Trestného poriadku, pretože svedkyňa nebola najskôr vyzvaná (v súlade s § 126
ods. 1 Trestného poriadku), aby opísala osobu, ktorú mala opoznať, ale rovno v rozpore s požiadavkou
podľa § 126 ods. 1 Trestného poriadku boli svedkyni predložené fotografie vrátane fotografie jej ako

obžalovanej. Rekognícia je neopakovateľným úkonom (tento záver potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 22. 01. 2014 sp. zn. 3Tdo/72/2013) a preto je tento dôkaz, na ktorom okresný súd založil
odcudzujúci rozsudok nezákonným dôkazom, na ktorý súd pri svojom rozhodovaní nemal prihliadať,
v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nesprávny. Ku skutkovým zisteniam okresného súdu ďalej
poukázala na výpoveď svedkyne F. E., ktorá uviedla, že ju pozná iba z počutia a videla ju možno

dvakrát v aute, že nevidela, od akej osoby dňa 05. 04. 2024 svedok C. D. kupoval pervitín, a o tom,
že pervitín mal byť od nej, vedela len od tohto svedka. Vzhľadom na uvedené ju výpoveď svedkyne
F. E. neusvedčuje zo žiadnej trestnej činnosti. Ani svedok G. H. nevidel, že by C. D. kupoval pervitín
od nej. Taktiež poukázala na výpovede uvedených svedkov ohľadne časových údajov (o koľkej mali
vyraziť spolu na E., koľko im mala cesta trvať a kde sa mali predtým zastaviť), pričom je zrejmé, že

svedkovia nemohli byť na E. v čase medzi 10:00 h až 11:00 h, ale najskôr po 11:00 h, čo potvrdzuje aj
skutočnosť, že svedkovia boli v ten deň zastavení políciou pred 12:00 h na Kriváni. V uvedenom čase
sa však ona nachádzala v Hontianskych Moravciach u svojho starého otca a krstnej mamy, keď svedok
I. J. vypovedal, že bola uňho dňa 05. 04. 2024 na návšteve spolu s jej synom pred obedom, t.j. pred
12:00 h a svedkyňa K. L. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že mal k nim v ten deň prísť okolo 11:00

h. Preto je nesprávne tvrdenie v rozsudku, že k predaju pervitínu malo dôjsť ešte pred jej odchodom do
Hontianskych Moraviec. Túto skutočnosť zároveň potvrdzuje aj výpoveď svedka I. M., ktorý potvrdil, že
mali za jej starým otcom vyraziť už ráno. Keďže objektívne nemohla byť na E. v čase medzi 11:00 h až
11:30 h, nemohla sa dňa 05. 04. 2024 dopustiť skutku tak, ako sa uvádza v skutkovej vete obžaloby
a preto mala byť oslobodená spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. V ďalšej časti

odvolania obžalovaná vo vzťahu k svedkovi C. D. uviedla, že jeho výpoveď je nedôveryhodná, pričom
okresný súd sa v rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s podstatnými rozpormi vo výpovedi C. D.
a svedkov F. E. a G. H., pričom tento svedok je trestne stíhaný v inom trestnom konaní a najskôr odmietol
vôbec uviesť osoby, od ktorých mal kupovať pervitín, toto zmenil až dodatočne a označil ako predajcu jejosobu. Z tohto dôvodu je jeho svedecká výpoveď nevierohodná, pričom ide o jediný usvedčujúci dôkaz
a preto okresný súd nemohol podľa jej názoru založiť jej odsúdenie len na výpovedi svedka C. D.. Vo
vzťahu k posúdeniu skutku ako pokračovacieho trestného činu obžalovaná ďalej argumentovala tým, že

definícia pokračovacieho trestného činu je uvedená v § 122 ods. 10 Trestného zákona, pričom skutková
veta rozsudku obsahuje informáciu, že k údajnému predaju pervitínu malo dôjsť niekoľkokrát u svedkov
C. D. (skutková veta rozsudku uvádza informáciu u svedkyne F. E.). V takomto prípade však každý jeden
predaj predstavoval čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ktorý spájala objektívna súvislosť
(čas, spôsob ich spáchania – údajný predaj pervitínu, ako aj predmet útoku) ako aj subjektívna súvislosť.

Preto v tomto prípade okresný súd skutok nesprávne právne kvalifikoval rovnako ako prokurátor v
obžalobe ako jeden trestný čin napriek tomu, že išlo o pokračovací trestný čin. Opätovne poukázala na
rozhodnutie R 51/2016, ktoré ustanovuje požiadavku, že každý čiastkový útok pokračovacieho trestného
činu musí byť už v skutkovej vete obžaloby popísaný a identifikovaný, nepostačuje len odkázanie v
presne nezistenom čase a presne nezistenom mieste, keďže sa vzhľadom na takýto popis nemôže
relevantne v trestnom konaní brániť, keďže nevie identifikovať jednotlivé čiastkové útoky. Vzhľadom na

uvedené bolo nevyhnutné, aby okresný súd obžalobu prokurátora odmietol, nakoľko jednotlivé čiastkové
útoky neboli okrem čiastkového útoku zo dňa 05. 04. 2024 nezameniteľne identifikované. Keďže však
obžalobu prokurátora prijal, nemôže skutkovú vetu napraviť, keďže by išlo o nezákonné doplnenie
obžaloby zo strany konajúceho súdu a porušenie rovnosti zbraní. Z tohto dôvodu ju preto okresný súd
mal spod obžaloby oslobodiť podľa § 285 psím. a) Trestného poriadku. Záverom k nesprávnej právnej

kvalifikácii skutku obžalovaná dodala, že v minulosti nebola odsúdená za obchodovanie s omamnou
látku, ale len za prechovávanie omamnej látky. V čase, kedy bola odsúdená rozsudkom Okresného
súdu Zvolen zo dňa 16. 12. 2022 sp. zn. 2T/109/2022 Trestný zákon ešte nerozlišoval trestný čin
neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky (v súčasnom znení upravený v § 171
ods. 2 Trestného zákona) a neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou a psychotropnou látku (v

súčasnosti upravená v § 173 Trestného zákona, ale tieto skutky boli spojené do jedného ustanovenia).
Vzhľadom na novelu Trestného zákona vykonanú zákonom č. 40/2024 Z. z. má za to, že je potrebné
prihliadať na skutkovú vetu vyššie uvedeného rozsudku, z ktorej vyplýva, že sa v minulosti dopustila
prechovávania omamnej a psychotropnej látky, nie obchodovania s ňou a preto skutok, ktorý sa jej
kladie za vinu v tomto konaní nemôže byť kvalifikovaný ako kvalifikovaná skutková podstata podľa

§ 173 ods. 3 písm. c) Trestného zákona (keďže sa v minulosti nedopustila obchodovania s omamnou a
psychotropnou látkou) a preto je právne posúdenie skutku okresným súdom nesprávne. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že napadnutý rozsudok považuje vo
všetkých jeho výrokoch za zákonný, dôvodný a správny, preto navrhol odvolanie obžalovanej ako
nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že podľa jeho názoru je podané odvolanie

v plnom rozsahu dôvodné a preto požiadal, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaná na verejnom zasadnutí uviedla, že je naozaj nevinná, tento skutok nespáchala, preto
požiadala, aby bola vec vrátená okresnému súdu tak, ako to uviedol jej obhajca.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovanej bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo

k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovanej
nie je dôvodné.Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku

v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je

teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd podrobne vysporiadal so
všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu.
V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 9 – 13), s ktorým sa v plnej
miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovanej

krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovanej zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby
a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods.
3 písm. c) Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania
vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaná si spôsobom popísaným
v skutkovej vete napadnutého rozsudku neoprávnene zadovažovala rôzne množstvá metamfetamínu,

a následne tento ďalej distribuovala najmenej dvom osobám, napriek tomu, že bola v minulosti odsúdená
za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Trestného zákona. Žiadny
z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako bol
ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovanej bola bez

akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

Aj krajský súd musí konštatovať, že všetky vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní preukázali, že
obžalovaná spáchala žalovaný skutok tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Vo vzťahu k námietke obžalovanej, že rekognícia zo dňa 23. 10. 2024 bola vykonané nezákonným

spôsobom krajský súd uvádza, že z obsahu spisu je zistiteľné, že svedkyňa G. E. bola dňa 23. 10.
2024 vypočutá v procesnom postavení svedka, keď v zápisnici o svojom výsluchu sa vyjadrovala aj
k osobe obžalovanej. Následne v rovnaký deň s ňou bola vykonaná rekognícia v zmysle § 126 ods. 2
Trestného poriadku (podľa fotografií), o čom bola spísaná samostatná zápisnica, v rámci ktorej svedkyňa
jednoznačne opoznala obžalovanú. Uvedený procesný postup je preto plne v súlade so zákonom

(rekognícia preto nemôže byť označená za nezákonnú), čo vyplýva aj z dikcie § 126 ods. 1 Trestného
poriadku (ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby). V rámci výsluchu teda svedkyňa opísala
osobu obžalovanej a až následne po predložení fotografií ju opoznala. Preto námietky k nezákonnosti
rekognície aj krajský súd vyhodnotil ako irelevantné.

Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam namietaným obžalovanou v podanom odvolaní krajský
súd v prvom rade konštatuje, že na všetky obhajobné argumenty reagoval už vyčerpávajúcim spôsobom
samotný okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorým sa krajský súd v plnej miere
stotožnil. Ostáva preto len zhrnúť, že svedkovia E., D. a H. sa z pohľadu časových udalostí mohli reálne
dostať do E. ku obžalovanej za účelom kúpy pervitínu v dopoludňajších hodinách, teda v čase do 11:00

h, a obžalovaná až následne podnikla cestu za svojim starým otcom do Hontianskych Moraviec, ktorá
cesta trvá do jednej hodiny. Potom aj výpoveď svedka I. J. je pravdivá v tom smere, že obžalovaná ho
bola dňa 05. 04. 2024 navštíviť v čase okolo 11:30 h až 12:00 h. Na tomto závere nič nemení ani výpoveď
svedka I. M., ktorý sa snažil uvádzať časové udalosti tak, aby vniesli pochybnosť o možnom časovom
sledeskutkovéhodeja,avšakjehovýpoveďobsahovalarozporyjednakvmieste,kammalsobžalovanou

pre peniaze chodiť (či do Hontianskych Nemiec alebo Hontianskych Moraviec), ani nevedel uviesť meno
krstnej matky obžalovanej, za ktorou mali do Hontianskych Moraviec pre peniaze ísť. Priebeh skutku
a zistený skutkový stav bol preto podľa názoru krajského súdu zistený správne a zodpovedá obsahu
vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní.
Čo sa týka osoby svedka C. D., ani krajský súd nezistil žiadny dôvod, prečo by mal jeho výpovede

považovať za nedôveryhodné. Svedok zhodne vypovedal v prípravnom konaní aj na hlavnom
pojednávaní, jeho výpoveď bola potvrdená ďalšími vykonanými dôkazmi, preto len skutočnosť, že aj on
je v inom trestnom konaní stíhaný v procesnom postavení obvineného z drogovej trestnej činnosti bezďalšieho neznamená, že skutočnosti, o ktorých vypovedal si vymyslel, resp. že vo svojich výpovediach
klamal.

Vo vzťahu k námietke obžalovanej, že okresný súd mal skutok právne kvalifikovať nie ako jeden trestný
čin, ale ako pokračovací trestný čin, krajský súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Tdo/54/2016 zo dňa 08. 11. 2017, ktoré sa venovalo práve uvedenej problematike, a teda možno
konštatovať, že v prípade drogových trestných činov má prechovávanie drogy vždy charakter trváceho
trestného činu (vyvolanie protiprávneho stavu a jeho udržiavanie – pretrvávanie po určitú dobu), ktorý

trvá od okamihu získania drogy až do jej distribúcie dílerovi (distribútor), až do jej predaja resp. darovania
konzumentovi (díler), až do jej užitia (konzument). Ak distribútor dlhodobo prechováva u seba drogy,
udržiava protiprávny stav po celú dobu dispozície s týmto materiálom, nemožno preto tvrdiť, že ak predá
časť vyrobenej (zadováženej) drogy a ďalšiu má v dispozícii, že v okamihu predaja drogy už pácha iný
drogový trestný čin. Správne je preto právne posúdenie skutku okresným súdom ako jedného trestného
činu.

A napokon, s namietanou právnou kvalifikáciou skutku aj podľa § 173 ods. 3 písm. c) Trestného
zákona (už bola za taký čin právoplatne odsúdená) sa konformne vysporiadal už okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obžalovaná bola v minulosti právoplatne odsúdená za spáchanie
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Trestného zákona, keď zo
skutkovej vety uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že obžalovaná neoprávnene previezla, zadovážila
a prechovávala po akúkoľvek dobu psychotropnú látku, čo v zmysle dikcie § 135b ods. 2 Trestného
zákona zodpovedá legálnej definícii obchodovania s psychotropnou látkou. Právna kvalifikácia
prejednávaného skutku preto zodpovedá zistenému stavu veci a zákonu.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu, že
v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaná žalovaný skutok

spáchala tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovanej by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou,
ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal
o vine obžalovanej žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať

skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i

v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo
strán. Námietky obžalovanej k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovanej,
svojim obsahom potom nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky
vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, po

vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovanej bola
preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý rozsudok
a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V tejto súvislosti krajský súd ešte poznamenáva, že obžalovaná namieta hodnotenie dôkazov súdom

prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,
ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Tu krajský súd konštatuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnyminázormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovanej zo spáchania žalovaných trestných
činov. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovanú spod
obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnila všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej

podstaty žalovaného trestného činu.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je
povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu

a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, prečo obžalovanej ukladal trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd na tomto mieste opätovne uvádza, že
v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu.
Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali

všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri
ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či
možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť
okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. Ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho

aplikovateľnosť v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu,
ani jeho postoj k prejednávanej veci. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba
páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený
trest odňatia slobody vo vyššie uvedenej výmere aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný,
a skôr mierny trest, keďže je uložený na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Ani krajský súd nezistil žiadne okolnosti prípadu, ani nevzhliadol v osobe obžalovanej skutočnosti, ktoré
by mohli odôvodňovať mimoriadne zníženie trestu v intenciách § 39 Trestného zákona. Obžalovaná
sa opakovane dopustila drogovej trestnej činnosti, v jej prípade ide o špeciálnu recidívu, naviac
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Preto podľa názoru krajského súdu takto
uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej

a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovanú a zabráni jej v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a dostatočne zabezpečí jej prevýchovu.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovanej A. B. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.