Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823217944
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823217944.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu: A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, E., právne zastúpeného: Advokátska kancelária
OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO
00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza č. k. 9C/2/2024-216 zo dňa 8. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., vo výroku II. čo do sumy

1.200 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 7,5 % ročne zo sumy 2.000 eur od 10.2.2023 do
zaplatenia a v súvisiacom výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 800
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu zamietol /výrok II./ a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 7.409,99 eur s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že dlhodobo bol
nútený pracovať ako hasič-vedúci záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v
dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy od Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil
ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom
zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil žalobca ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej
hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho
nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Pokiaľ si uplatnil žalobca nárok podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné prerokovanie
nároku príslušným orgánom a zároveň neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa
žalovanej smernica 2003/88/EHS /ďalej aj ako Smernica/ nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu

na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovanej sa smernica nevzťahuje
na príslušníkov hasičského zboru. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval
pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného ažiadať, aby mu táto nebola určovaná. Takisto namietala premlčanie predmetného nároku. Minimálne
požiadavky bezpečnosti
a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne

transponované do zákona č. 315/2001 Z. z.. Výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je podľa
žalovanej mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Žalovaná namietala, že v
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie žalovanej je možné
až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie.

3. Súd prvej inštancie v spore vykonal dokazovanie, pričom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
bral pri posudzovaní nároku do úvahy obdobie od 8.6.2020 nakoľko žaloba bola v tejto veci podaná
8.6.2023, teda bral do úvahy nepremlčané obdobie od 8.6.2020 do konca žalovaného obdobia - februára
2023. Žalobca pracuje ako hasič vo funkcii
hasič - záchranár. V nepremlčanom období od 8.6.2020 do februára 2023 odpracoval (podľa prehľadu
odpracovaných hodín na výplatných páskach s prirátaním v každom mesiaci odpracovanej pohotovosti

na pracovisku podľa týchto listín predložených žalobcom) Takto odpracoval žalobca za mesiac 6/2020
223 hodín, 7/2020 173,5 hodín, za 8/2020 144,49 hodín, za 9/2020 185 hodín, za 10/2020 240 hodín,
za 11/2020 216 hodín, za 12/2020 202,5 hodín, za 1/2021 134 hodín, za 2/2021 120 hodín, za 3/2021
216 hodín za 4/2021 96 hodín, za 5/2021 199 hodín, za 6/2021 121,5 hodín za 7/2021 120 hodín, za
8/2021 192 hodín, za 8/2021

192 hodín, za 9/2021 192 hodín, za 10/2021 207,5 hodín, za 11/2021 240 hodín, za 12/2021 185 hodín,
za 1/2022 207,63 hodín, za 2/2022 196 hodín, za 3/2022 213,3 hodín, za 4/2022
240 hodín za 5/2022 174,5 hodín, za 6/2022 168 hodín, za 7/2022 124,75 hodín, za 8/2022
96 hodín, za 9/2022 219,52 hodín, za 10/2022 241,01 hodín, za 11/2022 150,67 hodín, za 12/2022
168 hodín za 1/2023 240 hodín a za 2/2023 219 hodín. Jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo

16 hodinového výkonu služby, po ktorom nasleduje 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku
(predtým to bol 17 hodinový výkon služby + 7 hodinová pracovná pohotovosť na pracovisku). Služobná
pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Ak je počas pohotovosti vyslaný na zásah, mení sa
služobná pohotovosť na prácu nadčas. Jedna zmena teda trvá 24 hodín. Potom nasleduje 48 hodín
odpočinku. Počas 48 hodinovej doby odpočinku (s výnimkou 8 hodín bezprostredne nasledujúcich po

služobnej zmene) musí byť k dispozícii na telefóne pre prípad, že bude potrebné dostaviť sa do služby.
Na hasičskej stanici sa striedajú
3 zmeny, pričom každá odslúži 10 zmien mesačne, každý tretí mesiac až 11 zmien. Mesačne je to teda
minimálne 240 odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti), pričom evidovaný je pracovný
čas v rozsahu 160 hodín, keďže služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava do pracovného času.

Žalobcovi sa preto stáva, že na konci referenčného obdobia musí ešte nejaké hodiny odpracovať, aj keď
v skutočnosti strávil výkonom služby oveľa viac času.

4. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/,

čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, podľa § 85 ods. 1 a 2,
§ 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore,

§ 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Čo sa týka namietaného nedostatku právomoci SR konať v danej veci, súd mal preukázané, že žalobca
uplatňoval v konaní nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na porušenie
práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES /nesplnenie povinnosti štátu
zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre

každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov/. Podľa súdu spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom
právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ
jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že

predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci
kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutieo práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Čo sa týka namietanej
pasívnej vecnej legitimácie, mal súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským
štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom v prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k
nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ

je teda smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaná sama žalovaná, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný
orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č.
575/2001 Z.z.), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Súd v danom smere poukázal aj
narozsudokvoveciC-429/09.Čosatýkanámietkyžalovanej,žesmernica2003/88ESsanevzťahujena

žalobcu, súd v danom smere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry
vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len "určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená
výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej

bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentoval
obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez

ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a
to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo

zdravie. Súd mal za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje
výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria
do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Podľa rozsudku vo veci
C-518/15 Súdny dvor dospel
k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok

v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní
žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu,
vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam
abolobyjumožnépovažovaťzaosobitnevážnusituáciualebosituáciuosobitnéhorozsahu(dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Čo

sa týka otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca
aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd uviedol, že
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek

podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr.
C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času

a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný

čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd mal za to, že celý čas služobnej
pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada. Cieľ
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času

pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť
príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť
maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti
zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak,

z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon
rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a
výkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem
na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103
ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú

pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza
na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na
pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a
na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená
náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu

službu nadčas). Na základe uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej
služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom
považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný
čas. Súd mal za to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo

služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je
pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.

5. V danom spore si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému za obdobie od
marca 2020 do februára 2023, pričom súdom bolo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania (bod

42 odôvodnenia) zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby, teda od 8.6.2020 do
podania žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý
pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej
zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j.
na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na

aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť
služobnej pohotovosti. V posudzovanom období súd zobral v nepremlčanom období do úvahy údaje o
odpracovaných hodinách
a hodinách pracovnej pohotovosti na pracovisku ktoré mal k dispozícii, teda údaje o mesačných
odpracovaných hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti na pracovisku, uvedené

v predložených výplatných páskach, pričom postupoval podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, na
účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie
je pracovným časom. Takýto postup podľa názoru súdu zodpovedá potrebe posúdenia súladu

uplatňovania Smernice pri rozvrhu pracovného času žalobcu. V tomto smere sa súd stotožnil s
námietkou žalovanej že fond pracovného času uvedený vo výplatných listinách sa nestotožňuje s
pracovnýmčasomvzmyslečl.2Smernice,akototvrdilžalobca.Pridodržaníobmedzeniavyplývajúceho
z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na
uvedenérozhodnémesiace pripadámaximálnypracovnýčasvmesiaciktorýmá31dní:31:7je4,43krát

48, teda 212,64 hodín (152 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom
období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v
rozsahu
v jednotlivých mesiacoch, pričom v mesiacoch jún 2020, kedy odpracoval pracovný čas celkom 223
hodín, v októbri 2020, kedy odpracoval 240 hodín, v novembri 2021 kedy odpracoval

240 hodín, v marci 2022, kedy odpracoval 213,3 hodiny, v septembri 2022 kedy odpracoval 219,52
hodín, v októbri 2022, kedy odpracoval 241,01 hodiny, v januári 2023, kedy odpracoval 240 hodín.
V týchto mesiacoch došlo nepochybne k prekročeniu maximálneho týždenného počtu hodín naviac
oproti maximálnemu prípustnému času za každých nasledujúcich 7 dní vyplývajúcemu zo smernice.Súdsanezaoberaluvádzanýmireferenčnýmiobdobiamipreposudzovaniepriemernéhoodpracovaného
času, pretože bez ohľadu na referenčné obdobie, dĺžka maximálneho pracovného času nemôže byť
prekročená, ako to vyplýva z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ak nie je dodržiavaná, takýmto

porušovaním práva EÚ dochádza
k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do

právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V konaní bolo listinnými
dokladmi a výpoveďou žalobcu preukázané, že za obdobie troch rokov spätne od podania žaloby na
súd dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.
Nebolo sporným, že služobná pohotovosť sa žalobcovi do pracovného času nezapočítavala. Členské

štátynemôžujednostranneurčiťrozsahpôsobnostičlánku6písm.b)smernicetak,ženárokpracovníkov
na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na
nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Aj pokiaľ by sa vychádzalo z

referenčných období tak ako ich vo svojom vyjadrení k žalobe uvádzala žalovaná, tak aj v tomto prípade
najmenej v referenčnom období marec - jún 2020, ktorý čiastočne spadá do rozhodného obdobia,
bol maximálny pracovný čas žalobcu viac ako 48 hodín. K námietke žalovanej, že stanovený limit
týždenného pracovného času mal byť počítaný aj pre jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých
7 dní, súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva,

že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet
priemerného pracovného času, ak táto úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že
priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia
6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd mal

za to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by
zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu
48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto bol názoru,
že pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať
z referenčných období v trvaní 6 mesiacov ako to požadovala žalovaná a je možné vychádzať len z čl.

6 písm. b) smernice 2003/88/ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90, C-46/93 a C-48/93),
čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok, a to a)

cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné,
c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť (rozsudok C-118/08). V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca
aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6

písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem
iného judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku
počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, preto sa musí považovať
za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Súd
v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho

poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám
v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a
pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi
v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný

život a jeho okolnosti, nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v
zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za
ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečeniepožiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Súd mal preukázané i splnenie podmienky
priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V
príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej
ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/

ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj k záveru o zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v
práciaprichádzaločas,ktorýbymoholvenovaťrodine,deťom,priateľom,záľubám,resp.inýmaktivitám,

ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok času,
ktorý by mohol venovať rodine. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že
v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine,
záľubám a pod. Žalobca vo výpovedi uviedol, že v HZZ robí od roku 1998, 10 rokov robil v F., zvyšné

roky robí v G.. Robí každý mesiac 10-11 smien po 24 hodín. Manželka robí tiež na smeny 12 hodinové,
teda voľný čas, ktorý môže mať na rodinu sa scvrkáva na jeden, dva až tri dni za týždeň. Takto sa
stáva vzhľadom na nepravidelnú pracovnú dobu manželky a charakter jeho smien, že sa nevidia. Deti
nemali s kým bývať po večeroch, tak zostali bývať u jeho rodičov, pretože museli riešiť opateru detí,
keď boli menšie. Teraz sú už dcéry dospelé, jedna má 24 rokov, druhá 19 rokov. Mladšia začala mať

psychické problémy, môže že to mať súvislosť s tým, že musela bývať doma sama, momentálne chodí
na vyšetrenia, je stále sledovaná u doktora. Má obmedzené množstvo voľného času, ktorý sa snažia
využiť. Je komplikované si nájsť tri dni voľna, musia to riešiť zámenami smien, čo je niekedy problém,
nie vždy sa to dá. Keď bolo kovidové obdobie, jeho otec mal ťažký priebeh, keď mal nočnú pohotovosť
na pracovisku, nemohol byť pri ňom. Nakoniec ho hospitalizovali, cez Vianoce 2021 bol v nemocnici

na kyslíku, lebo ho musel nechávať doma samého práve z dôvodu jeho pracovného času - smien. Bol
za nadriadeným, že pracuje aj 200 hodín mesačne, nadriadený mu povedal, že nemôže ovplyvniť to,
ako je to riešené z vyšších postov. Keby mala klesnúť odpracovanosť hodín za mesiac, museli by prijať
ďalších hasičov. Stalo sa, že po referenčnom období 6 mesiacov musel ešte nadpracovať hodiny, aby
mali dostatok odpracovaných hodín,

to bolo obdobie kedy slúžil spôsobom: 17 hodín služba /7 hodín pohotovosť na
pracovisku - reálne to bolo 24 hodín služba, čo zamestnávateľ tak neevidoval. Stávalo sa aj počas
48 hodinového odpočinku že bol zavolaný na pracovisko. Táto situácia (existujúci spôsob rozvrhu
pracovného času) spôsobil, že má slabý spánok, v noci sa budí, hoci kedy môže byť vyhlásený poplach
a keď slúži na vyhlasovni požiarov, kde sa striedajú, tam si neoddýchne vôbec, je tam počuť vysielačky,

nemôžu ich vypnúť. Tiež sa mu na tvári začal robiť ekzém. Pri nástupe do HZZ bol oboznámený so
všetkými skutočnosťami - ako je práca, rozvrh služieb, nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času,
plat a celkové podmienky k príslušnosti k úradu. V čase služobnej pohotovosti na pracovisku má síce
podmienky, že by mohli oddychovať, ale keď nevie, kedy sa stane poplach, alebo keď ste na ohlasovni
požiarov, tak tam sa o oddychu nedá hovoriť, tie vysielačky tam hučia stále. Na poslednej lekárskej

prehliadkeuposudkovéholekárabolhodnotenýakopísmenoA,čoznamená,ženemážiadnezdravotné
problémy. Žalovaný namietol tvrdené následky pokiaľ sa jedná o dcéru, pretože chýba príčinná súvislosť
medzi dodržiavaním pracovného času a takýmito následkami Žalovaný k činnosti počas služobnej
pohotovosti uvádzal, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený

resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde hasiči musia byť fyzicky prítomní a bez ohľadu na to, že
nemusiabyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvaniaslužobnejpohotovosti,ažemajúvytvorenépodmienkyna
oddych, resp. spánok, musia byť plne k dispozícii a pripravení okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca
tedanetrávičaspohotovosti(mimovýjazdu)lenoddychom.Počasneaktívnejčastislužobnejpohotovosti
je rušený vysielačkami, ktoré sú zapnuté, musí byť ihneď pripravený na výjazd. Počas pohotovosti sa

nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať
sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Zvýšené nároky sú na neho kladené
ajpočasdobyodpočinku,keďmusíbyťdostupnýnatelefónepreprípadnevyhnutnejpotrebyjehovýkonuslužby, čo obmedzuje slobodu jeho pohybu a organizovania si vlastného programu. Súd sa nestotožnil
s námietkami žalovanej, že žalobcovi vykonávaním pohotovosti ujma nevzniká, pretože pokiaľ nie je
nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti a že pri nariadenej

služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalovaná poukazovala aj na to, že
žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, pričom takáto požiadavka je v
priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho dvora

C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala právo
pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby
o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne
v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom priamo
uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od

žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči
zamestnávateľovi. Nárok žalobcu (ako poškodeného) na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý
má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči EÚ a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Preto nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že žalobca mal
povinnosť vyzvať na prerokovanie svojho nároku príslušný orgán štátu a mal preukázať predchádzajúce

konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice. Zákon
č. 514/2003 Z. z. možno v danom prípade použiť iba analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny
predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku
a konania o ňom), pričom jeho použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení
založených úniovým právom.

6. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatoval, že porušením práva EÚ zo strany
žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej

dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo vo vyššie uvedených mesiacoch, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd mal za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (8.6.2023) je

premlčanýnárokžalobcunanáhradunemajetkovejujmyvdôsledkuzásahovdojehoosobnostnýchpráv,
ku ktorým došlo pred 8.6.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného
nároku v rozhodnom období, po 8.6.2020.

7. Účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok

neoprávnenéhozásahu.Peňažnásatisfakciazaneoprávnenýzásahdoosobnostisaurčujeodhadom,je
závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za

závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu
značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd sa nestotožnil so spôsobom
vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy uvedeným v žalobe. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy

zohľadnil, že žalobca je dlhoročným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i
psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom
období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/
ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času,
a to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovanej riadne transponovať smernicu do relevantnej

vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ nebol na strane žalobcu vytváraný
dostatočný priestor na odpočinok, záľuby, sebarealizáciu, dochádzalo k zásahu do jeho práva na
súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené vyššie, mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať
priateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojimzáľubámvzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia.K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a opakovane. Aj v čase odpočinku bol nútený
prispôsobovať svoj program tomu, že v prípade potreby sa na vyzvanie musí dostaviť do služby. Z
výpovede žalobcu vyplynulo, že sa túto situáciu snažil riešiť aj

u kompetentných osôb, avšak k zmene nedošlo a žalovaná doposiaľ nepristúpila k zmene, ktorá aby
viedla k ukončeniu zásahov do osobnostných práv hasičov. Na základe uvedeného súd dospel k záveru,
že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 800 eur vzhľadom
na povahu, intenzitu, trvanie a následky vyššie uvedených konkrétnych zásahov do osobnostnej sféry
žalobcu, ako to súd vyššie opísal. Z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych

zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských
vzťahov, rodinného života, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom
rozsahu. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil zvýšenú mieru fyzického
a psychického vypätia, ktorá je s týmto druhom služobnej činnosti nepochybne spojená a ovplyvňuje
zdravotný stav (vrátane psychiky) v prípadoch preukázaného mesačného prekročenia maximálneho
týždenného pracovného času. Keďže žalobca žiadal priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, súd

žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanej nepriznal s
odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy
vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný sa
môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Súd mal za to, že
rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu

v peniazoch má konštitutívne účinky, preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym
rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z
omeškania nepriznal a žalobu v danej časti zamietol.

8. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262

ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku. Pri uplatnenom nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy závisela výška plnenia od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná iba časť uplatneného nároku, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu. Pri rozhodovaní o
konkrétnej výške náhrady trov konania (po právoplatnosti tohto rozsudku) bude súd pri určení základnej

sadzby tarifnej odmeny advokáta vychádzať z výšky súdom priznaného plnenia.

9. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaná.

10. Žalobca podal odvolanie v časti týkajúcej sa výšky nemajetkovej ujmy

a príslušenstva. S rozhodnutím vo veci je spokojný, považuje ho za zákonné a myslí si, že súd správne
vec právne posúdil. V napadnutom rozsudku sa konštatuje, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita,
resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu,
v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp.
zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu.

Preto súd považuje 800 eur za satisfakčnú sumu nemajetkovej ujmy. Tento skutkový záver súdu
nepovažuje za správny. Táto skutočnosť osobitne zasahuje do jeho voľna, aj keď 48 hodinový
nepretržitý odpočinok po skončení 24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je zarátavaná do pracovného
času 8 hodinová prítomnosť na pracovisku, nie je možné nazvať voľnom. V tomto čase je navyše
ešte povinný dostaviť sa na pracovisko v určenom čase zamestnávateľom. Táto situácia trvá dlhé

roky a niekoľkonásobne prevyšuje rozhodné obdobie 3 rokov, v ktorom namietal porušenie a vznik
nemajetkovej ujmy. Súdu opísal, že nemá dostatok času, aby sa mohol venovať rodine. Má deti a tie
potrebujú fyzickú prítomnosť oboch rodičov, aby jednak duševne nestrádali, ale aby im bol prítomný
pozitívny vzor nielen matky, ale aj otca. Čo sa už odzrkadlilo aj na dcérinom zdraví, ktorá má psychické
problémy, lebo museli deti zostávať samé doma, kvôli tomu, že robia s manželkou na smeny. Zároveň

sa musí postarať aj o starších rodičov, ktorý potrebujú pomoc a v tejto úlohe nie je zastupiteľný nikým
iným. Vôbec mu neostáva voľný čas pre seba a odreagovanie sa od náročnej práce. Nechce to nijak
znevažovať, ale finančná kompenzácia, ktorá mu bola priznaná, v súčasnosti nestačí ani na jednu
rodinnú dovolenku pre nich štyroch. Čas, ktorý stratil a čas, ktorý stratili jeho deti
a manželka tým, že boli spolu menej ako mohli byť, sa mu javí neprimerané kompenzovať len čiastkou

800 eur. Cíti, že v prípade, že by mu bola priznaná aspoň štvrtinová kompenzácia
z toho, čo požadoval, naplánoval by si aspoň jeden týždenný rodinný pobyt s deťmi a povedal by si, že to
bude aspoň čiastočná satisfakcia za ujmu za všetky tie roky, ktoré obetoval bezpečnosti a zachraňovaniu
ľudských životov. Súd odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy komparovaním v skutkovo a právne zhodnýchprípadoch. Tento názor súdu nie je úplne správny, a to preto, že väčšina rozhodnutí, na ktoré poukazuje
aj prvostupňový súd, už
z jednoduchého nahliadnutia preukazuje, že ide o staršie prípady (predtým ako covid a zlá hospodárska

situácia v celej Európe privodila vysokú infláciu a tým aj znehodnotenie eura). Inak povedané 800 eur
v roku 2019 alebo aj v roku 2022 malo vyššiu hodnotu ako 800 eur v roku 2024. Poukazuje tu aj na
judikatúru odvolacích súdov, napr. sp. zn. 13Co/7/2022.
V tomto prípade bola priznaná v skutkovo a právne zhodných prípadoch kompenzácia nemajetkovej
ujmy vo výške 6.506,40 eur Priznaná nemajetková ujma ani nekoreluje s jeho zodpovednosťou voči

iným radovým kolegom hasičom bez toho, že by chcel akokoľvek zľahčovať ich zodpovednosť. Jeho
zodpovednosť je vyššia, okrem zodpovednosti radového hasiča má funkciu záchranár špecialista
a zastupuje aj veliteľov v ich neprítomnosti. Táto skutočnosť sa nijako neodráža v poskytnutej
nemajetkovej ujme. Súd mal aspoň čiastočne diferencovať nemajetkovú ujmy s ohľadom na vyššie
uvedené skutočnosti. Chce podotknúť, že ostatným kolegom bola priznaná nemajetková ujma vo výške
2.000 eur a jemu iba 800 eur, aj napriek tomu, že už 27 rokov vykonáva toto náročné povolanie. Tieto

skutočnosti tak tvoria také skutkové okolnosti, že súd po vykonaní týchto dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, neposkytol mu primeranú finančnú kompenzáciu za nemajetkovú ujmu, čo je
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Osobitne nesúhlasí s právnym posúdením súdu
prvej inštancie týkajúcej sa nepriznania úroku z omeškania. Súd tu uvádza ako zásadný argument
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejneným pod

sp. zn. 6Cdo/185/2011. V zmysle tohto rozhodnutia sa žalovaný dostáva do omeškania až momentom
priznania výšky nemajetkovej ujmy, a preto nemôže byť v omeškaní
skompenzáciouvinomčase.Okremtoho,žetuexistujúajinérozhodnutia(napr.NSSR3Cdo/278/2012,
6Co/3/2022 - v oboch prípadoch bol priznaný úrok z omeškania), rozhodnutie 6Cdo/185/2011 nie je
možné aplikovať na jeho prípad. V jeho prípade ide o úplne iné skutkové a právne okolnosti. V prvom

radeSlovenskárepublikaakožalovanýještátnysuverén,disponujevšetkýmimateriálnymi,mocenskými
atribútmi, ktoré tvoria štát. Nejde o nejakú súkromno-právnu korporáciu, ktorá sa môže mýliť alebo
tvrdohlavo trvať na svojich skutkových a právnych postojoch. Štát viazaný medzinárodnými záväzkami,
celým súborom právnej legislatívy Európskej únie, akým je primárne právo - acquis communautaire
a ostatnými právnymi aktmi EÚ dávajú štátu, teda žalovanému, vodítko a indície ako postupovať

voči svojim občanom, zamestnancom. Neobstojí tvrdenie, že žalovaná o nemajetkovej ujme nevedela,
nemohla predpokladať, že mu vznikla, nevedela odhadnúť jej výšku, potrebovala počkať ako rozhodne
súd, myslela si, že mu nepatrí kompenzácia a iné. V danom prípade aj
z objektívneho ale aj subjektívneho hľadiska žalovaná mala všetky relevantné informácie
a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jej záväzku predišla. Z objektívneho hľadiska

dôvody, pre ktoré žalovaná mohla vedieť o vzniku nemajetkovej ujmy uviedol vyššie. Zo subjektívneho
hľadiska zástupcovia štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a právne
zhodných prípadov. Ďalej vedeli o jednoznačnom rozhodovaní súdu v týchto sporoch a neúspechu
žalovanej v týchto sporoch. Žalovanej zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu, kde uviedol
rozhodnutia v skutkovo a právne zhodných veciach, kde navrhol mimosúdne riešenie. Žalovaná nielenže

výzvu ignorovala, naopak priamo mu explicitne uviedla napriek všetkému uvedenému vyššie, aby ju
žaloval a domáhal sa svojho nároku cestou súdu. Za týchto skutkových okolností mu nepriznať úrok z
omeškania považuje za nezákonné. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok prvej inštancie, a to tak, že mu prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške
2.000 eur spolu s úrokom z omeškania od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej v predžalobnej

výzve, ktorú zaslal žalovanej, t.j. od 10.02.2023 do zaplatenia a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 100 %.

11. Žalovaná podala odvolanie do výrokov I. a III.. Podľa žalovanej došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Absencia jasného a
zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti
a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalovaná od počiatku konania rozsiahlo argumentačne vyvracala jednotlivé tvrdenia žalobcu
a svoj právny názor podporila vlastnými dôkazmi, ktorých existenciu, ako ani obsah žalobca nijakým
spôsobom nespochybnil. Žalovaná uvádzala minimálne 4 dôvody, pre ktoré je potrebné aplikovať 6mesačné referenčné obdobia, ktoré napokon odzneli aj na pojednávania dňa 19.03.2025. Z povahy veci
vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas.
Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené

z latinského slova „referere“, teda podať správu (obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent
a pod.). Je preto logické, že podať správu – t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné
za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. K smernici 2003/88/
ES Európska komisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01 a následne

2023/C 109/01 (ďalej ako „Výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice
v zmysle judikatúry SD EÚ. Žalobca v rámci konania neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý
preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo vzťahu k vzneseným námietkam žalovanou, vzhľadom
na čo žalovaná opakovane dôvodne namietala neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu
zo strany žalobcu. Žalobca svoje tvrdenia opieral prevažne o jedno rozhodnutie (mestský hasič,
ktorý pracoval pre mesto Halle). Nie je možné, aby sa rozhodnutie ESD v jednej konkrétnej veci,

týkajúcej sa hasiča, pracujúceho pre mesto Halle, paušalizovalo do takej miery, že v podstate zamedzí
vnútroštátnemu súdu výklad čl. 2 ods. 2 Smernice Rady 89/391/EHS. Judikatúra ESD je len jedným z
prameňovprávaanemožnojuabsolutizovaťdotakejmiery,abysúdnemalpriestornavlastnéposúdenie
konkrétnej veci, o ktorej rozhoduje. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku smernice
skúmal, v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, či sa jedná o klasický

pracovnoprávny vzťah v zmysle zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), alebo sa jedná o služobný
pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona č. 315/2003 Z.z., resp. § 2 zákona č. 73/1998
Z.z.. Žalovaná na podporu svojho názoru predložila vlastnú, podrobnú tabuľku prepočtov priemerného
týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach, z ktorej vyplývajú jednotlivé údaje tak, aby bolo možné

jednoznačne uviesť, koľko žalobca v rámci toho-ktorého obdobia odpracoval, t. j. skutočný odpracovaný
čas, ktorý je v predmetnom konaní kľúčový. A to z dôvodu, že ujma žalobcovi mohla vzniknúť
výlučne v priamej súvislosti s nesprávnym alebo nedostatočným prebratím Smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky, pričom preukázanie uvedeného zaťažuje výhradne žalobcu a len v
prípade presahov nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas. Ani samotné nesprávne alebo

nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo
presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho, automaticky
nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére
jedinca je vždy nevyhnutné preukázať, a to hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná
s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti. Uvedené zaťažuje žalobcu. Ak aj súd dospel k

záveru, že ide o nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, tak táto skutočnosť nezakladá žiaden
nárok. Súd týmto výrokom iba skonštatoval porušenie povinnosti členského štátu voči Európskej únií,
ktorej splnenia povinnosti sa môže domáhať iba Európska komisia v zmysle čl. 258 ZFEU.
Zuvedenéhomožnoskúmaťibakonkrétnydopadnažalobcu,t.j.čivzhľadomnanesprávnutranspozíciu
smernice dochádzalo k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice alebo nie. V tejto súvislosti

žalovaná poukázala na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/97. Súd prvej inštancie sa žalovanou dôvodne
vznesenými námietkami nezaoberal, nijakým spôsobom ich nevyhodnotil a vo svojom rozhodnutí ich
nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanej resp. stranám konania neposkytol
náležité zdôvodnenie, z akého dôvodu námietky žalovanej nepovažuje za dôvodné, resp. relevantné.
Z povahy veci vyplýva, že "referenčné obdobie" je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný

pracovný čas. Je preto logické, že vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také
obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. V tomto smere žalovaná
poukázala na § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.. Žalovaná preto rozvrhuje služobný čas žalobcu na šesť mesiacov.
Opierajúc sa o § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z., takýto postup znamená to, že každému

príslušníkovi je pracovný čas upravovaný takým spôsobom, aby nedošlo k presahom. Žalovaná od
počiatkukonaniapoukazovalanacelkovúzmätočnosťžalobyapovahuuplatnenéhonároku,pričom,ako
to vyplýva z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú námietku žalovaného nijakým spôsobom nevyvrátil
a opakovane namietanú zmätočnosť
anejasnosťobsahupodaníneodstránil.Súdsavznesenounámietkouvtejtosúvislostinezaoberal.Aksa

žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom
úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, bolo potrebné
zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom
konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadochžalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok
na uplatnenie náhrady škody na súde, z ktorých následne tento súd konajúci o náhrade škody vychádza.
V danej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup

v súvislosti s transpozíciou Smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Žalobca doposiaľ jasne
a nezrozumiteľne neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký
mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice, kedy a kým bol tento nesprávny úradný
postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol
naplnený. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré

v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla
vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu
štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Nebol naplnený
ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi neexistujúcim nesprávnym
úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice

a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná
súvislosť. Žalobcom stanovené, resp. ohraničené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku,
nekorešponduje s referenčným obdobím podľa smernice, jedná sa o dve samostatné obdobia, ktoré
nepredstavujújedencelok,pričomtietonieježiaducesivzájomnezamieňať.Zapredpokladupripustenia
stotožnenia referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám,

kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím
by sa dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva
zo smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore. Nezohľadnenie šesťmesačného referenčného
obdobia pre zistenie reálne odslúžených hodín žalobcu zo strany súdu žalovaná nepovažuje za správne.
Podstatou nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (podľa zákona) a pracovného času (podľa

smernice 2003/88/ES), zmyslom zavedenia referenčných období a ich právneho zakotvenia v smernici,
je práve zabezpečenie potrebnej flexibility pre výkon rôznorodých povolaní. Vo vzťahu k žalobcom
predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje svoj nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku,
ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas, neobstojí a tento nepostačuje.
Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe akých

skutočností, ktoré faktory bral do úvahy. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné
obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t.j. 12 mesiacov, na čo v zmysle
smernice nie sú splnené podmienky. Tieto námietky žalovaná uplatnila už v konaní pred súdom prvej
inštancie, ale súd sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalobca nepreukázal, kedy
a v akom rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo

Smernice a taktiež nepreukázal, aká ujma mu v dôsledku toho mala vzniknúť. Žalobca nepredložil dôkaz
o tom, že by vôbec bola porušená Smernica 2003/88/ES, resp. že by údajný zásah do jeho súkromnej
sféry mal akýkoľvek negatívny dopad v jeho rodinných vzťahoch, na jeho zdravotný, psychický stav
a služobný výkon, ako aj na rodinné väzby. Žalovaná v konaní predložila dôkaz, a to prehľad plánu
žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s

príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu
plánu však neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale
sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky
za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze
uvedené duplicitne, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených

hodín žalobcu. Žalovaná do svojich tabuliek zahrnula aj nočné pohotovosti, nakoľko žalobcovi za
účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátaval celé 24hodinové zmeny, ako to vyplýva
z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným uvádzané hodnoty
priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte o pohotovosti, teda
celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší. Žalovaná sa nestotožňuje ani

s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie,
zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca
nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje "aktívna činnosť" a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale ajza takúto neaktívnu časť práce. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod
ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priznanú súdom za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je

priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa
názoru žalovanej podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca nepreukázal zásah do
súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch či

nepriaznivosť zdravotného stavu
v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej
sumy súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola
možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané,
že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti.

Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa "upustilo
od neoprávneného zásahu" do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky
takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak
vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje
do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej

žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení
počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od
Slovenskej republiky. Žalovaná dôvodne opakovane namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom
prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento
"údajnýneoprávnený"zásahspočíval.Tabuľkupriloženúžalobcomvjehožalobenemožnopovažovaťza

dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca ani do tohto momentu konania
nepreukázalaaniriadneneodôvodnilvýškuujmy,ktorámumalabyťspôsobená.Skutočnosť,žežalobca
nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom, voľnočasovým aktivitám
a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi
uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Uvedené nepredstavuje argument

spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym,
priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej. Poukázala na rozhodnutia iných okresných
a odvolacích súdov. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava
svojho odvolania vrátane časti ohľadom trov konania a naďalej zotrváva na svojej právnej argumentácii
a svojom právnom názore tak, ako boli súdu prezentované v odvolaní zo dňa 22.04.2025. V stručnosti
k odvolaniu žalobcu uvádza, že tvrdenia o tom, že nariaďovaním pracovného času bolo zasiahnuté do

práv žalobcu nemôžu obstáť, nakoľko je potrebné objektívne aj takýto zásah preukázať, čo sa žalobcovi
v priebehu celého konania nepodarilo. Žalobca uvádza, že už len samotným plánovaním dochádza k
porušeniu smernice, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko jedna vec je plánovanie, druhá
je skutočný výkon pracovných činnosti, z takto uvedeného nemôžu tvrdenia žalobcu obstáť ako právne
relevantné. Čo sa týka tvrdenia o zlom psychickom zdraví žalobcovej dcéry, tak takáto skutočnosť ostala

len v rovine tvrdení bez preukázateľného dôkazu. Ak by aj takáto skutočnosť v konaní bola objektívne
preukázateľná je potrebné aby táto bola v príčinnej súvislosti s prácou žalobcu (hasiča), inak nemôže
takýto dôkaz preukazovať ujmu, o ktorú ide v uvedenom konaní. Ďalej žalobca uvádza, že čiastka,
ktorá mu bola v tomto konaní priznaná nepostačuje na zaplatenie dovolenky. V prvom rade uvádza, že
náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ale slúži na odstránenie negatívnych

následkov, ktoré vznikli. V druhom rade nemožno ani akceptovať tvrdenia žalobcu o nejakej údajnej
inflácií a podobne, keďže konanie tak ako inicioval žalobca je konanie o určenie nemajetkovej ujmy, nie o
určenie majetkovej umy ani konanie o doplatenie ušlej mzdy ani nič podobné. Žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu zlieva niekoľko inštitútov do jedného, ktoré zastiera za údajnú nemajetkovúujmu. K poukazu žalobcu na rozhodnutie sp. zn. 13Co/7/2022 žalovaný uvádza, že rozhodnutie, na ktoré
poukazuje žalobca je viac ako tri roky staré. Vývoj súdnej praxe v obdobných sporoch sa značne líši od
tvrdení žalobcu. K tvrdeniam o tom, že žalobcovi má byť priznaná suma

2.000 eur, ako jeho kolegom uvádza, že takéto tvrdenia sú zmätočné a chaotické, nakoľko vyčíslenie
údajnej nemajetkovej ujmy bolo v žalobe v sume 7.409,99 eur. Teraz podľa názoru žalobcu je dostatočná
suma 2.000 eur, čo je o takmer tri štvrtiny menej než žaloval. Z takto prezentovaného názoru má
za to, že žalobca ani nevie presne identifikovať svoju ujmu a chce sa len obohatiť na úkor iných
príslušníkov HaZZ. K tvrdeniam o úroku z omeškania pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy sa nevyjadruje, nakoľko tieto boli súdnou praxou, aj najvyššej právnej sily, už vyriešené v iných
obdobných konaniach. Na záver, už len k tvrdeniu, že má byť žalobcovi priznaná suma ako kolegom
uvádza, že nemajetková ujma je inštitút prísne individuálny a špecificky a v každom prípade má byť
táto ujma zisťovaná individuálne. Nemôžu tieto tvrdenia obstáť ako právne relevantné. Najnovšia súdna
prax v obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom než to prezentuje žalobca a to vzhľadom na
zmenu právnej argumentáciu žalovanej v obdobných veciach. Súdna prax v obdobných veciach sa

s ohľadom na argumentáciu žalovanej v najnovších konaniach posúva. Súdy po celom Slovensku
prestali obdobné spory o nemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Má preto za to, že žalobca sa snaží
obohatiť na úkor iných príslušníkov HaZZ, pretože prezentuje názor, že ak bola inému príslušníkovi
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, tak tento nárok (ujma) je aj u neho. Vzhľadom na už uvedené a s
odkazom na odvolanie proti I. a III. výroku rozsudku okresného súdu, má za to, že predložil odvolaciemu

súdu odôvodnené odvolanie, ktoré odôvodňuje žalovanou navrhovaný postup odvolacieho súdu a teda
skutočnosť, aby napadnutý rozsudok odvolací súd zrušil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380

ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti vo výroku I., vo výroku II. čo do sumy 1.200 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 7,5 %
ročne zo sumy 2.000 eur od 10.2.2023 do zaplatenia a v súvisiacom výroku III. potvrdiť podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. čo do sumy 5.409,99 s príslušenstvom, napadnutý
odvolanímnebol,apretozostalorozhodnutiesúduprvejinštancievtejtočastiprávoplatnéarozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknuté.

15. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaniami dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej

inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

16. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
v zmysle ust. § 11 v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho
práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na
čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003

oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasu,ktorýneboldostatočneprebratýdovnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne zákona č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.

17. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho

prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel
posudzovať zodpovednosť žalovanej za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva
únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je "dostatočne závažné porušenie právnej normyúnie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom". Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci
v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a

to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený
a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

18. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením
čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo
pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal
24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na

pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou
činnosťou.

19. Slovenská právna úprava - zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon") v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so

zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v
štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni,
dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod
6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení zákona

ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť
ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom
Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas" uvedený
v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných

podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje "pracovný čas" ako
"akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti…" a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom". Ako
Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom,
alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie,

pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15
Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov "pracovný čas" a "čas odpočinku". Smernica neumožňuje ani
to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu "pracovný čas", ako je

definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo
prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto
možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu "pracovný čas". Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto
smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti
od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva

Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len

prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

20. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako
členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)

cit. Smernice.

21. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005
Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky

odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS.
Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje na "na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného
patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva

z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti
služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky
z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco.

Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,
základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského

a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj
čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú
vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako

je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc,
takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín
určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie
je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia
cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných

záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení
bezpečnosti
a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej
situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v
tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom

pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu
pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a
ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových

a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval
všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti
pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia

a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných
zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej
smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom
na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silácha záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na
činnostihasičskejazáchrannejslužby,ajkeďtietočinnostizásahovésilyvterénevykonávajúbezohľadu

na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES.

22. V súvislosti s meritom veci je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak
by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva

Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená.
Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené

jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení
Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže
náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát
a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor

rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,
2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou
poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na
náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ

v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a v tomto zmysle nemožno
akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú
výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu
predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície príslušnej smernice zo

strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade použiť len analogicky /
keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku
takéhoto nároku a konania o ňom/, pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych
oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú
byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho

práva /zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti/ a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo
nadmerne sťažili získanie náhrady škody /zásada efektivity/. V tomto zmysle možno založiť právomoc
všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku /analogicky ako je to pri nárokoch na
náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne

podľa zákona č. 514/2003 Z. z./. Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval
predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri
nárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomnemusípoškodenípreuplatnenie
svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu
úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide o

predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia
nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo zákona
č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity,
keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičskéhoa záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v
desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému
nároku dobrovoľne nevyhovela.

23. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je

priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

24. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého

pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymi súdmi.

25. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,

odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala vnútroštátneho

poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci
referenčného obdobia
4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská
republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o

stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §
86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na

uvedené, námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola
nedôvodná, nakoľko ustanovenie
o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo
do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie. A
naviac, referenčné obdobie šiestich mesiacov nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie uviedol, že

aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný
čas podľa čl. 6, písm. b/ Smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému
obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty
možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6, písm. b/ Smernice. V prejednávanom spore nebolo
sporné, že žalobca

v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval
výkon práce v rozsahu v jednotlivých mesiacoch, pričom v mesiacoch jún 2020, kedy odpracoval
pracovný čas celkom 223 hodín, v októbri 2020, kedy odpracoval 240 hodín,
v novembri 2021 kedy odpracoval 240 hodín, v marci 2022, kedy odpracoval 213,3 hodiny,
v septembri 2022 kedy odpracoval 219,52 hodín, v októbri 2022, kedy odpracoval

241,01 hodiny, v januári 2023, kedy odpracoval 240 hodín. V týchto mesiacoch došlo nepochybne k
prekročeniu maximálneho týždenného počtu hodín naviac oproti maximálnemu prípustnému času za
každých nasledujúcich 7 dní vyplývajúcemu zo smernice.26. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap
(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9.
septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný

čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas"
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej

smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú
judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti
civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom "pracovný
čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal
s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v
ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej

služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže
článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre
maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

27. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie

práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej

inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

28. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a

škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je
možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11
Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli

podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.

29. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity
s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať

inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzenýpriestornaodpočinok(spánok)zamestnancaateda,saodnehonevyžadujeaktívnačinnosť,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné
odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa
objektívnych vlastností s odkazom na systém

a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si
splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi
k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom
pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom
zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality

času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať
vlastným záujmom a rodine.
Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávenýv domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,
a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z

uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ
tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),
musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho

vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj
odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo

súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a
nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

30. Odvolacia námietka žalovanej, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel,

pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, je opätovne potrebné
poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá
a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú
právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť
znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a

C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že
nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ

vo veci
C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva
s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu
k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho

v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od
takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával
žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až
87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie.

Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o "dodržiavanie noriem komunitárneho práva", by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83

C-429/09 Fuß).

31. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že

náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo
a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoréz týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude
ovplyvnenápovahouaintenzitouneoprávnenéhozásahu.Z§13ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,
že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli

odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto
zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde
by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždennéhopracovnéhočasu,resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezákonač.315/2001Z.z.
o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú
v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore
potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah

(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

32.Knámietkežalovanejotom,ževýškanemajetkovejujmy bynemalabyťvyššiaakonáhradypriznané
obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky

náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovanej
nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 273/2021).

33. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,

aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková,
nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času
na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú

súdom prvej inštancie považuje za primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas,
ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít,
ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej
inštancie za nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom,
že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy

Európskej únie utrpel. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho
súdu neprimeraná. Súd prvej inštancie teda dospel správne
k záveru, že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej ujmy za zohľadňované obdobie troch
rokov spätne od podania žaloby, teda od 8.6.2020 do podania žaloby, je možné považovať sumu 800
eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky vyššie uvedených zásahov do osobnostnej sféry

žalobcu, pričom z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie ani podľa odvolacieho súdu
nevyplynula taká intenzita,resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku
ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, že by to odôvodňovalo
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Čo sa týka tvrdenia žalobcu tak pred súdom
prvej inštancie ako i v podanom odvolaní o zlom psychickom zdraví jeho dcéry, odvolací súd toto tvrdenie

nepovažoval za opodstatnené, nakoľko táto skutočnosť ostala len v rovine tvrdení bez preukázateľného
dôkazu, pričom ak by aj táto skutočnosť bola objektívne preukázateľná, bolo potrebné aby táto bola
v príčinnej súvislosti s prácou žalobcu (hasiča), čo rovnako nebolo preukázané, preto takýto dôkaz
nemôže preukazovať ujmu, o ktorú ide v prejednávanej veci. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej
v odvolaní, že žalobcovi má byť priznaná suma 2.000 eur, ako jeho kolegom odvolací súd rovnako túto

nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko nemajetková ujma je inštitút prísne individuálny a špecifický a v
každom prípade má byť táto ujma zisťovaná individuálne a nie paušálne.

34. Rovnako súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobcovi nepriznal úrokyz omeškania s prihliadnutím na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého
v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia
príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej

povinnosti. Žalovaná by sa teda dostala do omeškania až momentom, keby by súdom priznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatila žalobcovi riadne a včas. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť
nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty
určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania. Čo sa týka rozhodnutia NS SR
sp.zn. 3Cdo/278/2012, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca v odvolaní, tak toto rozhodnutie

sa nárokom na úroky z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy nezaoberal, nakoľko dovolací súd vo
vyššie uvedenej veci rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z dôvodu nesprávneho procesného postupu
odvolacieho súdu a záverom sa len vyjadril k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale k úrokom
z omeškania sa nevyjadril.

35. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní nemala úspech žiadna
zo strán sporu, nakoľko ani odvolaniu žalobcu a ani odvolaniu žalovanej nebolo vyhovené, preto bolo

rozhodnuté tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).