Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624203650
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624203650.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: A. B. C.,
nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, D., právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária
Slamka & Partners s. r. o., so sídlom Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, proti žalovanému: D. C., nar.
XX.X.XXXX,trvalebytomD.XXXX/XX,D.,právnezastúpenýspoločnosťouAdvokátskakanceláriaJUDr.

Ladislav Janči, s. r. o., so sídlom Dončova 1451/21, Ružomberok, o vylúčenie z užívania veci, na základe
odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 12C/81/2024-149 zo dňa
19. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie ostáva nedotknutý vo výroku I. o zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku II. o trovách konania tak, že žalovaný má voči žalobkyni

n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala vylúčiť žalovaného z dôvodu tvrdeného násilného správania z užívania

špecifikovanej nehnuteľnosti.

2. S poukazom na aplikáciu § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ustanovenie citované v napadnutom
rozsudku) východiskovo vymedzil, že neznesiteľnosti spolužitia musí vykazovať značnú intenzitu a musí
byť spôsobilá natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej domácnosti, že toto spolužitie bude možné
objektívne považovať za neznesiteľné, t. j. pomery v dome, v byte druhému manželovi a jeho deťom či

iným blízkym osobám bývajúcim v byte nedovoľujú byt pokojne užívať bez strachu o svoju osobu alebo
o život a zdravie ostatných členov domácnosti. Iba dočasné odsťahovanie sa jedného z manželov, hoci
spojené s odsťahovaním osobných vecí, nie je samo o sebe dôkazom osvedčujúcim, že manžel byt
opustil a nemá záujem pokračovať v jeho užívaní. Platí to vo zvýšenej miere v prípade, keď dôvodom na
takéto dočasné odsťahovanie je predchádzajúce opakované násilnícke správanie druhého z manželov.
Násilné správanie manžela nemusí vykazovať znaky trestného činu, spravidla však musí ísť o konanie

sústavné, dlhodobé, závažnej intenzity odôvodňujúce zásah do vlastníckeho práva druhého manžela.

3. Nadväzne, v okolnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa
neuniesla bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazné. Napriek tomu, že žalobkyňa sa zo spoločného bytu
odsťahovala, v spore deklarovala, že má záujem pokračovať v jeho ďalšom užívaní vzhľadom na svoje
pomery a pomery detí, o ktoré sa stará. Aktuálnu neexistenciu spolužitia strán sporu preto súd nevidel

akoprekážkudôvodnostiňouuplatnenéhonárokuvtomtospore.Maltiežzato,žerelevantnýjeskutkový
stav do momentu existencie spolužitia žalobkyne a žalovaného v ich spoločnom byte.4. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe však nepostačujú k tomu, aby súd ustálil záver o dôvodnosti
žaloby, a to osobitne v otázke násilného správanie žalovaného voči nej a k pociťovaniu neznesiteľnosti
spolužitia. Boli totiž formulované všeobecne. K žalobe boli priložené listinné dôkazy, v žalobe samotnej

však nebol na tieto listiny žiaden odkaz, neboli v texte žaloby označené ani popísané. Nie je pritom
povinnosťou súdu nahrádzať chýbajúce skutkové tvrdenia v žalobe svojimi zisteniami z dôkazov.
5. Napriek tomu okresný súd vyhodnotil listinné dôkazy predložené žalobkyňou
v prílohe žaloby. Dospel pritom k názoru, že dôkazmi predloženými žalobkyňou nebolo potvrdené
dlhodobé psychické a fyzické násilie žalovaného voči žalobkyni. Primárne voči žalovanému nie je

vedené trestné konanie (hoci to nie je podmienkou) - k vzneseniu obvinenia nedošlo, hoci v zmysle
tvrdenia žalobkyne trestné oznámenie podala ešte v čase odsťahovania sa zo spoločnej domácnosti, t. j.
vmesiaciapríl2024aniejevočinemuvedenéanipriestupkovékonanie.Žalobkyňapretovčasepodania
žaloby (dňa 19.9.2024) musela mať vedomosť, že polícia sa predmetnou vecou zaoberá. Žalobkyňa
v žalobe v tejto súvislosti neuviedla stav trestného konania, resp. nenavrhla súdu, aby súd stav trestného
konania zisťoval. Žalobkyňa ani v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré si prevzala

dňa 22.10.2024 cestou svojho právneho zástupcu, v ktorom vyjadrení poprel žalovaný násilné konanie
voči žalobkyni, v tomto smere nijako nereagovala. Dokonca ani len nepodala v súdom stanovenej
lehote repliku, preto súd vytýčil termín pojednávania na deň 19.12.2024, t. j. cca o dva mesiace neskôr.
Počas tejto doby mala žalobkyňa vytvorený dostatočný časový priestor na uvádzanie skutkových tvrdení
a predkladanie dôkazných návrhov. Ani do termínu pojednávania však nenavrhla súdu vykonať žiaden

dôkaz v súvislosti s trestným konaním, urobila tak oneskorene až na pojednávaní.
6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňa nenavrhla vykonanie ťažiskových dôkazov pre tento
typ sporu – výsluch strán sporu, na základe ktorých by skutkový stav bolo možné zistiť komplexne.
Bez jej návrhu súd tieto dôkazy vykonať nemohol s poukazom na ustanovenie § 185 CSP. Rovnako
to platí aj v prípade manželov E. a F. G., ako aj dcér strán sporu H. a C.. Žalobkyňa nenavrhla

ich vypočutie v tomto spore a bez jej návrhu súd tieto dôkazy vykonať nemohol. Jednoznačne však
z písomných dôkazov vyplynulo, že tieto osoby neboli svedkami násilia žalovaného voči žalobkyni.
Pokiaľ boli uvádzané v čestných prehláseniach skutočnosti o fyzickom útoku, o modrinách, žalobkyňa
nepredložila súdu k tomu žiadne lekárske potvrdenie, keď neurčité fotografie priložené k žalobe, nie sú
dostatočným podkladom k záveru o fyzickom násilí žalovaného voči nej. Písomné čestné prehlásenia

týchto osôb priložené k žalobe k splneniu hmotnoprávnych podmienok dotknutého nároku podľa názoru
súduvsituácii,keďžalovanýichsplnenievsporenamietalanajmäpoprel,žebydochádzaloknásilnému
správaniu z jeho strany voči žalobkyni, nepostačujú. Naviac gro ich obsahu sa týka stavu po odsťahovaní
sa žalobkyne s deťmi zo spoločného bytu, a nie stavu predtým, ktorý je relevantný pre posúdenie
dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne.

7. Okresný súd zhrnul, že na základe vykonaného dokazovania nemohol ustáliť záver, že príčinou
odsťahovania žalobkyne s deťmi zo spoločného bytu bolo násilné správanie žalovaného voči nej, t. j.,
že následkom násilného správania zo strany žalovaného nemohla už ďalšie spolužitie so žalovaným
v spoločnom byte znášať. Ani skutočnosť, že žalobkyňa po nariadení neodkladného opatrenia o uložení
zákazu priblíženia žalovaného k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 m, prišla z vlastnej vôle do

bytu, ktorý užíva výlučne žalovaný pre svoje bytové potreby a v tomto byte sa určitý čas zdržiavala za
prítomnosti žalovaného a komunikovala so žalovaným (bez ohľadu na skutočnosť, že ho na to vopred
upozornila) nenasvedčuje v prospech tvrdenia žalobkyne ohľadom jej obáv o bezpečnosť.
8. Dodal, že pri rozhodovaní tohto sporu nezohľadnil argumenty strán týkajúce sa ich finančnej situácie,
resp. zdravotného stavu, nakoľko ani dikcia aplikovaného zákonného ustanovenia na tieto skutočnosti

neprihliada. Aplikácia kategórie dobrých mravov s cieľom ochrany osoby, ktorá sa mala dopustiť
domáceho násilia, by podľa názoru súdu negovala zmysel tejto právnej úpravy, a to je ochrana obetí
domáceho násilia. Tieto skutočnosti podľa názoru súdu môžu nájsť svoje uplatnenie v rámci konania
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
9. Napokon, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu – oboznámenie so

znaleckým posudkom, ktorý sa vyhotovuje v trestnom konaní k otázke jej psychického stavu, t. j.
či je prítomný u nej syndróm týranej ženy. Žalobkyňa jednak súdu žiadnym spôsobom neosvedčila
stav trestného konania, t. j., že bol ustanovený znalec na účely vyhotovenia znaleckého posudku
k psychickému stavu žalobkyne a jednak tento návrh na vykonanie dôkazu je v rozpore s princípom
sudcovskej koncentrácie v zmysle § 153 ods. 1 CSP - ide o prostriedok procesného útoku, ktorý nie je

žalobkyňou uplatnený včas.

10. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalobkyni ani žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal.11. Žalovaný bol v spore úspešný v celom rozsahu, keďže súd žalobu zamietol v celom rozsahu a patrilo
by mu právo na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, na rozdiel o žalobkyne,
ktorá úspešná nebola. Súd však dospel k záveru, že ide o výnimočný prípad, keďže bola zistená

existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, a to
ťaživá situácia u žalobkyne v priebehu rozvodového konania z pohľadu potreby zabezpečenia nového
bývania pre seba a deti po odchode zo spoločnej domácnosti so žalovaným v prenajatom byte v I. J., ako
aj zabezpečenia vecí súvisiacich so starostlivosťou o mal. deti strán sporu. Na druhej strane spoločný
byt strán sporu v minulosti slúžiaci pre potreby všetkých členov rodiny užíva toho času výlučne žalovaný,

čo sa súdu javí ako nespravodlivé a neprimerané riešenie v neprospech žalobkyne a detí, a to nielen
z pohľadu finančného, ale aj z pohľadu organizačného zabezpečenia – úhrada platieb nájomného a za
služby spojené s nájmom, dochádzka do zamestnania, do školy, zabezpečenie celkovej starostlivosti
o deti v tejto situácii. Zároveň súd poukázal aj na charakter tohto sporu – obmedzenie užívacieho práva
v prípadoch domáceho násilia a dôvody nevyhovenia žalobe – neunesenie dôkazného bremena.

12. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
priznania nároku na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
13. Namietal, že z rozhodnutia nie je možné zistiť, prečo nebol nárok na náhradu trov konania priznaný
žalovanému. Pre priznanie nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobkyni boli pritom
naplnené všetky zákonom predpísané podmienky. Súd poprel základný princíp rozhodovania o náhrade

trov konania a tým je princíp úspešnosti v konaní, ktorý sa odvíja od výsledku súdneho konania, a teda
od stavu, ktorý je daný vydaným meritórnym rozhodnutím vo veci samej.
14. Podľa odvolateľa súd hodnotil otázku údajných dôvodov na nepriznanie náhrady trov účelovo,
nelogicky a v rozpore s obsahom rozhodnutia vo veci samej, zjavne nekriticky a mimo ústavného rámca
pre hodnotenie tejto právnej otázky. Predovšetkým považoval za nutné poukázať na to, že v danej veci

žalobkyňa podala zjavne nenáležitú žalobu a od začiatku vzhľadom k jej procesným vadám odsúdenú
na neúspech. Žaloba bola zamietnutá
v celom rozsahu, a teda žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 100 %. Žalobkyňa bola na vady žaloby
a aj na to, že jej žalobná požiadavka nemôže viesť k akceptácii súdom upozornená už vo vyjadrení
k žalobe. Navyše pokiaľ ide o hrozbu náhrady trov konania, žalobkyňa bola výslovne pred otvorením

pojednávania vyzvaná k tomu, aby zobrala žalobu späť s tým, že sa ušetria trovy daného pojednávania
s upozornením, že jej žaloba nemôže byť úspešná. O potencionálnom neúspechu v konaní žalobkyne
vedelaužodmomentuzamietnutiajejopäťnepodloženého návrhu navydanieneodkladnéhoopatrenia.
15. V danom prípade podľa žalovaného nejde o žiadny výnimočný prípad na strane žalobkyne, ale
o prípad tvrdohlavého „nadužívania“ práva zo strany žalobkyne, ktorá napriek upozorneniu trvala na

podanej žalobe a spôsobila vznik nie malých trov konania na strane žalovaného. Situácia žalobkyne
nie je ťaživá, nakoľko účastníkom rozvodového konania boli tak žalobkyňa, ako aj žalobca, pričom
manželstvo účastníkov tohto konania bolo rozvedené rozsudkom z 21.11.2024. V tomto kontexte bolo
aj žalovaným prezentované, že žalobkyňa nemusela odísť zo spoločného bytu a že sa môže doň
kedykoľvek vrátiť, žalovaný jej v tom nikdy nebránil a nevytváral prekážky, aby sa tak mohlo stať.

16. Je síce pravda, že byt po odchode užíva odvolateľ, ten ale aj uhrádza z invalidného dôchodku všetky
platby spojené s týmto bytom, čo zodpovedá sume 230,- EUR mesačne, pričom jeho jediný príjem z
invalidného dôchodku dosahuje 697,- EUR. Okrem toho mu bolo súdom nariadené platiť na spoločné
deti H. a H. sumu 350,- EUR mesačne pričom najstaršia dcéra C. sa voči nemu domáha výživného vo
výške 200,- EUR. Matka má pritom príjem 1.661,51 EUR mesačne a má aj finančné úspory vo výške

cca 7.000,- EUR, čo vyplýva z pripojeného rozvodového spisu.
17. Za daného stavu nie je zrejmé, o akej ťaživej situácii súd hovorí, evidentne ju nepozná a len
všeobecne a neadresne prijal záver, ktorý ani nijako neodôvodnil, nakoľko keby to chcel učiniť, zistil by,
že v ťaživej životnej situácii sa nachádza práve žalovaný. Tiež je potrebné poukázať na okolnosť, že
danýbytbolzakúpenýprevažnezprostriedkovpatriacichniedomasyBSM,aledovýlučnéhovlastníctva

otca, ktorý prostriedky z predaja vlastného bytu počas trvania manželstva v objeme 43.152,- EUR použil
na kúpu spoločného bytu.
18. Pokiaľ súd ako dôvod nepriznania náhrady trov konania udáva charakter tohto sporu, daný druh
sporu nie je sporom kde ex lege ako napr. pri rozvode, platí premisa nepriznávania náhrady trov konania.
V danom prípade ide o klasické sporové konanie, kde náhrada trov konania je odvislá jedine od výsledku

konania.
19. Navyše, ak by súd hodnotil otázku výnimočnosti prípadu, potom bolo jeho povinnosťou vysporiadať
sa s tým, že žalovaný je invalidným dôchodcom a trpí celým radom zdravotných komplikácií, pričom má
problémy s poruchou rovnováhy, trpí trasom končatín, artrózou, únavovým a depresívnym syndrómom.20. Odvolateľ uzavrel, že v danej veci neboli dané dôvody na vyhovenie žalobe, nakoľko matka
nepredložila žiadny dôkaz o domácom násilí, a táto okolnosť mala determinovať aj náhradu trov. Okrem
toho súd aj pri hodnotení danej otázky akoby zabudol prihliadnuť na to, že žalobkyňa sa snažila

žalovaného vyprovokovať aj keď neúspešne, pretože ho prišla natáčať do bytu v čase, keď tento mal
uložený zákaz priblíženia sa k nej, a následne šla podať na otca účelové oznámenie že sa k nej priblížil.
Tento moment v správaní sa matky svedčí o účelovosti v jej správania, a to aj pokiaľ ide o žalobu podanú
v danej veci.

21. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

22. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ostal nenapadnutý a samostatný výrok
o zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Obsahu odôvodnenia napadnutého výroku nezodpovedá námietka o absencii dôvodov nepriznania
náhrady trov žalovanému a (tým zároveň) o popretí základného princípu rozhodovania o náhrade trov

konania, ktorým je princíp úspešnosti. Je na tomto mieste vhodné pripomenúť, že súčasťou základného
práva na spravodlivé súdne konanie nie je rozhodovanie v zmysle subjektívnej predstavy/požiadavky tej-
ktorej strany sporu, pričom odvolateľ zamieňa svoj subjektívny nesúhlas (so závermi súdu) s kategóriou
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
24. Súd prvej inštancie totiž svoje dôvody ozrejmil a vysvetlil (pozri body 11. a 12. tohto odôvodnenia)

konštrukciu (v zásade náležitú), na základe ktorej určujúci princíp úspešnosti (tu žalovaného) doplnil/
korigoval aplikáciou § 257 CSP o výnimočných dôvodoch hodných osobitného zreteľa a žalovanému
náhradu trov v konečnom dôsledku nepriznal.

25. Pokiaľ však už/následne ide o vecnú správnosť dôvodov pomenovaných súdom prvej inštancie, je

odvolanie opodstatnené.
26. Primárne predmetný charakter/druh sporu - o vylúčení z užívania veci - automaticky nevedie (ako
mylne naznačuje okresný súd) k nemožnosti priznať nárok tej sporovej strane, voči ktorej takýto nárok
smeruje. Takýto záver nevyplýva z procesnej úpravy, ani z aplikačnej praxe súdov.
27. V rámci hodnotenia širších okolností prípadu/veci pochopiteľne (vo všeobecnosti) prichádza záver o

výnimočnom nepriznaní trov v zmysle § 257 CSP do úvahy, o to viac, že predmetom takéhoto konania sú
spravidla (citlivé) otázky domáceho násilia. V individuálnostiach súdenej veci však samotným okresným
súdom predostreté komplexné vyvrátenie dôvodnosti uplatneného nároku znamená, že nie je daný
základ pre takýto (mimoriadny) postup. Inak povedané, to isté nepreukázané (protiprávne) konanie
žalovaného nie je následné (pre účely trov) možné (bez ďalšieho) hodnotiť inak, t. j. v neprospech

žalovaného.
28. Nemôže preto obstáť úvaha súdu prvej inštancie, ktorý dôvod nepriznania nároku na trovy
prvoinštančného konania vzhliadol v „ťaživej situácii žalobkyne v priebehu rozvodového konania
z pohľadu zabezpečenia potreby nového bývania po odchode zo spoločnej domácnosti“. Bez čo i len
minimálneho zľahčovania situácie žalobkyne totiž z určujúceho hľadiska platí, že ak v konaní nie je

preukázané, že odchod žalobkyne zo spoločnej domácnosti bol vyvolaný/spôsobený žalovaným, nie je
možné na „jeho ťarchu“ pričítať s tým spojené trovy.

29. Nadväzne je pri úprave náhrady trov prvoinštančného konania namieste vychádzať (ako sa toho
domáha odvolateľ) zo základnej zásady v podobe zohľadnenia v konaní dosiahnutého procesného

úspechu. Z tohto dôvodu pristúpil krajský súd k zmene napadnutého uznesenia a v plnom rozsahu
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného konania.

30. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v štádiu odvolacieho konania v plnom rozsahu úspešný, vznikol mu

preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni.
31. O konečnej/konkrétnej výške trov prvoinštančného (bod 28. tohto odôvodnenia), ako i (tohto)
odvolacieho konania (bod 29. tohto odôvodnenia) rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.