Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123399084
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6123399084.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu

JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Bc. Fedir Zagurský, so sídlom,
Humpolecká 1886/26, 140 00 Praha 4 - Krč, IČO: 87846403, zastúpený: JUDr. Pavel Novák, usadený
euroadvokát so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: VN Group s.r.o., so sídlom
Lipová 475, 941 02 Lipová, IČO: 50 952 242, zastúpený: JUDr. Kristína Panasiuková, advokátka so
sídlom Damborského 3, 949 01 Nitra, v konaní o zaplatenie 2.090,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024

p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024 rozhodol vo výroku I. tak,
že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.090,- Eur, úrok z omeškania 9,00% ročne zo
sumy 2.090,- Eur od 15.01.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou
podanou Okresnému súdu Banská Bystrica proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.090,- Eur s
príslušenstvom, ktorú zdôvodnil tým, že dňa 13.12.2021 uzatvoril žalobca a žalovaný obchodnú zmluvu,
predmetom ktorej bolo vykonanie elektromontážnych prác od 14.12.2021 na území Nemeckej spolkovej
republiky. V zmysle zmluvy bola dohodnutá hodinová sadzba 20,- Eur/h a dohodnutá fakturácia 14-
dňova na základe podpísaného hodinového výkazu do 15 dní od fakturácie. Na základe zmluvy žalobca

vykonal dohodnuté elektromontážne práce na území Nemecka v rozsahu 104,5 hodín, následne za ktoré
žalobcovi vystavil a predložil faktúru č. 7.2021 v zmysle dohodnutej odmeny spolu vo výške 2.090,- Eur
s dátumom splatnosti 14.1.2022, spolu s podpísaným hodinovým výkazom z miesta výkonu práce. V
zmysle predložených a podpísaných výkazov žalobca vykonal na dohodnutom mieste: od 13.12.2021
do 17.12.2021 práce v rozsahu 40 hodín, od 20.20.2021 do 22.12.2021 práce v rozsahu 25,5 hodín, od
27.12.2021 do 30.12.2021 práce v rozsahu 39 hodín. Spolu vo výške 104,5 hodín a následne na základe
ktorých v zmysle dohodnutej hodinovej sadzby 20,- Eur/h vystavil faktúru vo výške 2.090,- Eur. Nakoľko

žalovaný nereagoval na výzvy žalobcu, žalobca aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne
zaslal podpísané výkazy a faktúru žalovanému, avšak k mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo ani
po predžalobnej výzve, ktorú si žalovaný dňa 15.6.2023 prevzal. Žalobca si zároveň uplatňuje úrok z
omeškania v zmysle § 369 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v spojenís Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v
zmysle § 369c ObZ. Okresný súd Banská Bystrica vo veci v upomínacom konaní vydal dňa 23.10.2023
platobný rozkaz sp. zn. 30Up/1495/2023, ktorým žalobe vyhovel.

3. Žalovaný proti uvedenému platobnému rozkazu podal odpor a namietal, že predmetný nárok žalobcu
na zaplatenie odmeny za vykonané elektromontážne práce považuje žalovaný za nedôvodný. Žalovaný
poukazuje predovšetkým na fakt, že v čase, kedy žalobca vykonával práce na území Nemecka (od
14.12.2021 do 30.12.2021), nebola medzi stranami uzavretá písomná zmluva. Pravdou je, že v dobe

začatia vykonávania prác zo strany žalobcu existoval návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná
zmluva“, ktorý bol podpísaný žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu.
Žalobcom podpísaná obchodná zmluva bola žalovanému predložená (zaslaná) až niekoľko týždňov
po návrate žalobcu z územia Nemecka, a to konkrétne dňa 19.1.2022, kedy mu túto doručil žalobcov
spolupracovník. Akceptovaný návrh obchodnej zmluvy obsahujúci žalobcov podpis mal tak žalovaný
reálnekdispozíciiažvmomente,keďmupodpísanúzmluvuzaslalvprílohee-mailuspomenutýžalobcov

spolupracovník. Skutočnosť, že žalovaný počas pôsobenia žalobcu na území Nemecka nedisponoval
riadne uzavretou (t. j. žalobcom podpísanou) písomnou zmluvou, potvrdzuje aj e-mail žalovaného zo
dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný reagoval na výzvu žalobcovho právneho zástupcu na zaplatenie
žalobcovej pohľadávky. Dôvody, na základe ktorých žalovaný považoval a aj považuje za opodstatnený
postup podľa § 326 odsek 1 ObZ, vyplývali zo správania žalobcu, ktorým tento po uzavretí zmluvy

žalovanému otvorene deklaroval nesplnenie svojho (ďalšieho) záväzku voči žalovanému. Už v rámci
rokovaníouzavretíobchodnejzmluvybolototižzostranyžalovanéhožalobcovivysloveneoznámené,že
obchodná zmluva bude uzavretá na obdobie jedného kalendárneho roka od 14.12.2021 do 20.12.2022.
Táto skutočnosť vyplýva v konečnom dôsledku aj z obsahu samotnej zmluvy, ktorú žalobca pripojil
ako dôkaz k svojmu návrhu. Počas celej tejto doby mal žalobca pre žalovaného vykonávať na území

Nemecka elektromontážne práce. Práce sa na území Nemecka mali počas dohodnutej doby jedného
kalendárneho roka vykonávať každý kalendárny týždeň, a to štandardne počas piatich pracovných
dní. Z povahy zmluvy bolo teda zrejmé, že záväzok žalobcu mal mať charakter opakovanej činnosti.
Tvrdenia samotného žalobcu, ako aj ním pripojené listinné dôkazy však jednoznačne preukazujú, že
elektromontážneprácevykonávalžalobcaibazlomoktejtodoby,atokonkrétneiba11dní(od14.12.2021

do 17.12.2021, následne od 20.12.2021 do 22.12.2021 a nakoniec od 27.12.201 do 30.12.2021).
Žalobca následne do práce už nenastúpil, pričom žalovaný poprel, že by toto žalobca žalovanému
oznámil. Telefonát uskutočnený žalobcovým spolupracovníkom, pánom C., v rámci ktorého pán C. v
priebehu vianočných sviatkov žalovaného ústne „informoval“, že od nového roka 2022 sa ani on a ani
žalobca k pracovnej činnosti v Nemecku nevrátia, mal podľa presvedčenia žalovaného charakter úkonu

bez akejkoľvek relevancie a účinnosti. V prípade postupu pri prejavení záujmu o čerpanie voľna (resp.
o ukončenie zmluvy) a ich podmienky, žalovaný uviedol, že tieto boli upravené priamo v obchodnej
zmluve. V jej ustanoveniach bolo uvedené, že ukončenie vzájomnej spolupráce, ako aj čerpanie
voľna sú podmienené súhlasom žalovaného ako druhej zmluvnej strany. O nedostavení sa žalobcu na
pracovisko dňa 03.01.2023 sa žalovaný následne dozvedel od nemeckého zákazníka. Ani zostávajúcu

časť doby (prakticky celý kalendárny rok 2022), počas ktorej mali byť v zmysle dohody zo strany žalobcu
priebežne vykonávané elektromontážne práce v Nemecku, žalobca následne neodpracoval. Možno
preto skonštatovať, že až do skončenia trvania zmluvy žalobca neposkytol žalovanému sľúbené plnenie.
Aj s poukazom na obsah dôkazov predložených súdu samotným žalobcom je tak žalovaný presvedčený,
že zo strany žalobcu nedošlo k splneniu zmluvnej povinnosti vykonávať na území Nemecka počas

dohodnutej doby opakovanú pracovnú činnosť, pričom nesplnenie záväzku zo strany žalobcu sa stalo
evidentným krátko po uzavretí zmluvy. S poukazom na nesplnenie svojej povinnosti tak žalobca nebol a
nie je oprávnený domáhať sa plnenia povinností zo strany žalovaného ale, naopak, v zmysle citovanej
zákonnej úpravy žalovaný bol a je oprávnený odoprieť plnenie povinnosti žalobcovi.

4. K odporu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že popiera skutkové tvrdenia žalovaného v celom
rozsahu. Žalobca uvádza, že vyjadrenie žalovaného berie na vedomie, avšak popiera skutkové tvrdenia
žalovaného v odpore a odpor žalovaného považuje za vecne neodôvodnený. Žalovaný v odpore
uvádza, že v čase, keď žalobca vykonával práce na území Nemecka (od 14.12.2021 do 30.12.2021),
nebola medzi stranami uzavretá písomná zmluva, ako aj to, že v dobe začatia vykonávania prác

zo strany žalobcu existoval len návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná zmluva“, ktorý
bol podpísaný žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu. V danom
prípade sa nejedná o zmluvný typ, ktorého písomná forma by bola obligatórnou náležitosťou, a teda
postačuje ak bola zmluva medzi zmluvnými stranami uzatvorená ústnou formou. V tomto prípadebola vôľa uzatvoriť zmluvu zo strany žalobcu jednoznačne preukázaná samotným výkonom práce.
Žalovaný prejavil svoju vôľu uzatvoriť predmetnú obchodnú zmluvu so žalobcom svojim podpisom a
žalobca prejavil vôľu uzatvoriť obchodnú zmluvu vykonaním elektromontážnych prác, ktorých výkon

je predmetom zmluvy. V zmluve absentuje presné vymedzenie obdobia, dní, hodín, kedy mal žalobca
vykonávať elektromontážne práce, resp. z obchodnej zmluvy nevyplýva záväzok vykonávať ich v
priebehu určitého obdobia. V zmluve sa uvádza termín „predpokladaný koniec", ktorý je nejednoznačný
a nevyplýva z neho, či sa jedná o predpokladaný koniec obchodnej zmluvy alebo predpokladaný koniec
elektromontážnych prác. Obchodná zmluva uzatvorená medzi zmluvnými stranami zároveň obsahuje

ustanovenie, týkajúce sa fakturácie za vykonanú prácu, a to „14-dňová s podpísaným hodinovým
výkazom a odovzdaným protokolom". Vykonanie prác v období, za ktoré bola v zmluve určená fakturácia
žalovaný neodporuje, tieto boli riadne vykonané, a teda žalobcovi patrí odmena za ich výkon v zmysle
zmluvy a nemôže dôjsť k odopretiu plnenia v zmysle § 326 ObZ.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že je aj naďalej presvedčený o

opodstatnenosti svojej argumentácie uvedenej v odpore, ktorou žalovaný poukázal na neexistenciu
písomnej dohody medzi ním a žalobcom počas obdobia vykonávania prác v Nemecku. Pokiaľ žalobca v
písomnom vyjadrení k odporu namieta, že pre platnosť daného typu zmlúv zákon nevyžaduje písomnú
formu, žalovaný uvádza, že vyjadrenou námietkou žalobca de facto potvrdil žalovaného tvrdenie, že
písomná zmluva ako taká medzi stranami nebola v rozhodnom období uzavretá. Pokiaľ by žalovaný aj

pripustil,žepredanýzmluvnýtypzákonnevyžadujepísomnúformu,faktomje,žeexistenciajejlistinného
návrhu, ktorý žalovaný predložil žalobcovi na podpis, je dôkazom toho, že žalovaný ako zmluvná strana
predmetnej dohody prejavil pri rokovaniach o uzavretí zmluvy vôľu, aby sa kontrakt uzavrel v písomnej
podobe. Podľa ustanovenia § 272 odsek 1 ObZ bolo v takom prípade povinnosťou žalobcu to, aby
tento ako druhá zmluvná strana požiadavku žalovaného akceptoval, a aby aj on zmluvu podpísal v

písomnej podobe. Keďže napriek jednoznačnej vôli žalovaného prejavenej z jeho strany pri rokovaniach
o uzavretí zmluvy podpísať so žalobcom písomnú dohodu sa žalobca v rozpore s takto deklarovaným
úmyslomžalovanéhorozhodolpristúpiťkrealizáciizáväzkubezuzavretej(podpísanej)písomnejzmluvy,
má žalovaný za to, že žalobca nielenže nepostupoval s náležitou starostlivosťou, ale konal vyslovene v
rozpore s povinnosťou, ktorú mu ako zmluvnej strane záväzku ukladá ustanovenie § 272 odsek 2 ObZ.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 40 ods. 1, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 457, § 458
ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 272 ods. 1, § 326
ods. 1, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c ods. 1 ObZ v spojení § 1 ods. 2 a § 2 Nariadenia vlády SR č.
21/2013 Z. z. a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania, zisteného skutkového stavu ako i jeho

právnej kvalifikácie dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na
ustanovenie § 272 ods. 1 ObZ, podľa ktorého písomná forma zmluvy je podmienkou platnosti zmluvy aj
vtedy, ak aspoň jeden z účastníkov bude chcieť zmluvu uzavrieť písomne. V danom prípade žalovaný
vzniesol požiadavku, aby bola zmluva uzavretá písomne, a keď strany neuzatvorili zmluvu písomne,
následkom nedodržania písomnej formy v zmysle § 40 OZ, je absolútna neplatnosť zmluvy. Vykonanie

prác žalobcom žalovaný nerozporoval, tieto práce žalobca vykonal, žalovaný nerozporoval ani výšku
uplatnenej odmeny, neuvádzal, že odmena žalobcu mala byť v inej výške, ako si ju uplatnil žalobca,
preto žalobcovi patrí odmena za výkon prác pre žalovaného v rozsahu 104,5 hodín od 14.12.2021 do
30.12.2021, ktoré si žalobca vyúčtoval faktúrou č. 7.2021, splatnou 14.1.2022 v sume 2.090,- Eur, ku
ktorej doložil žalobca podpísané hodinové výkazy z miesta výkonu práce v Nemecku.

7. Preto v zmysle § 451 ods. 1 a ods. 2 a § 458 OZ súd prvej inštancie uviedol, že výšku bezdôvodného
obohatenia medzi stranami zmluvy o dielo je v prípade neplatnej zmluvy o dielo potrebné vykladať tak,
že rozsah obohatenia na strane objednávateľa spočíva vo výkonoch vykonaných dodávateľom, za ktoré
mu je povinný objednávateľ poskytnúť peňažnú náhradu, pričom pri určení výšky náhrady je potrebné

zohľadniť náklady, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na získanie rovnakého plnenia v danom mieste a
čase, prihliadnuť na eventuálne nedostatky plnenia a pod., zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
2.090,- Eur, ktorá výška získaného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného zodpovedá sume
predpokladanej neplatnou zmluvou a tiež v zmysle § 369 ods. 1 ods. 2 ObZ zaviazal žalovaného, ktorý
sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania 9,00 %

ročne zo sumy 2.090,- Eur od 15.1.2022 do zaplatenia (t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry
č. 7.2021) a na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur v zmysle § 369c ods.
1 ObZ.8. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že žalovaný v konaní
namietal, že pokiaľ by napriek uvedenej okolnosti, ktorou je nedostatok akceptácie písomného návrhu
na uzavretie zmluvy zo strany žalobcu dospel súd po vykonanom dokazovaní k záveru, že záväzkový

vzťahmedzistranamisporunapriektomuvznikol,potomžalovanýnamieta,žeknezaplateniužalobcovej
odmeny ho oprávňovalo ustanovenie § 326 ods. 1 ObZ s tým, že toto ustanovenie umožňuje zmluvnej
strane ohrozenej nesplnením záväzku zo strany jej zmluvného partnera odoprieť tomuto zmluvnému
partnerovi plnenie do doby, keď sa mu poskytne alebo dostatočne zabezpečí plnenie druhej strany.
Dôvody, na základe ktorých žalovaný považoval a aj považuje za opodstatnený postup podľa § 326 ods.

1 ObZ vyplývali zo správania žalobcu, ktorým tento po uzavretí zmluvy žalovanému otvorene deklaroval
nesplnenie svojho (ďalšieho) záväzku voči žalovanému. V zmysle § 326 ods. 1 ObZ, nedostatok
spôsobilosti môže tkvieť v odbornej schopnosti splniť záväzok alebo vo finančnej situácií dlžníka,
pričom nespôsobilosť sa musí stať podľa odseku 1 pre druhú stranu zrejmou až po uzavretí zmluvy. V
danom prípade sa nejedná o nedostatok spôsobilosti žalobcu, ktorý by spočíval v odbornej schopnosti
splniť záväzok alebo vo finančnej situácií dlžníka, preto toto ustanovenie zákona pre odopretie plnenia

žalobcovi žalovaný nemôže použiť a nemôže na základe neho svoje plnenie žalobcovi odoprieť.

9. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 18.3.2024 prostredníctvom právneho zástupcu žiadal
započítať voči uplatnenému nároku žalobcu nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 600,- Eur, ktorý
žalovanému vznikol počas pracovného týždňa, kedy sa žalobca nedostavil na miesto vykonania zákazky

v Nemecku a zároveň v tomto týždni prácu nevykonávali ani náhradní pracovníci, ktorí sa dostavili až
od 10.1.2022. Počas tohto týždňa bolo potrebné vykonať práce v rozsahu 50 hodín, pričom žalovanému
malo byť za vykonávanie týchto prác zo strany nemeckého partnera zaplatených 12,- Eur na hodinu.
Celkovásuma,ktorúmoholžalovanýzískaťodnemeckéhopartnerazapredpokladu,žebyžalobcasvoju
prácu vykonával v dohodnutej dobe, by predstavovala 50 x 12,- Eur = 600,- Eur. Dôkaz, preukazujúci

uplatnené započítanie žalovaný mal k dispozícii v elektronickej podobe, a to faktúru, ktorou si fakturoval
voči nemeckému partnerovi hodinovú odmenu vo výške 32,- Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaný, ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, si nesplnil povinnosť uloženú ustanovením
§ 153 ods. 1 CSP, teda neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, preto na jeho procesný úkon
- hmotnoprávnu námietku započítania sumy 600,- Eur, vznesenú až na pojednávaní konanom dňa

18.3.2024 neprihliadol, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších
úkonov súdu.

10. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu, podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodňuje podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ďalej podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP aj tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhuje,
aby odvolací súd podľa ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a zároveň

aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v rozsahu
100%. Žalovaný vo svojom odvolaní dôvodil tým, že napadnutému rozsudku vytýka jeho svojvoľnosť
resp. rozpornosť s vykonaným dokazovaním a nesprávne právne posúdenie veci. Podstata právnej
argumentácie súdu prvej inštancie predostretá v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva
v konštatovaní, že na strane žalovaného došlo následkom plnenia z absolútne neplatnej zmluvy o

dielo k vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom výška získaného bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného zodpovedá sume predpokladanej neplatnou zmluvou. Žalovaný zastáva názor, že uvedené
uvažovanie je výsledkom postupu, keď na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pričom záver súdu prvej inštancie vychádza podľa mienky žalovaného zároveň aj
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti upriamuje žalovaný pozornosť nadriadeného

súdu predovšetkým na skutočnosť, že medzi ním a žalobcom nebola uzavretá (štandardná) zmluva o
dielo, ako v odôvodnení napadnutého rozsudku prezentoval opakovane súd prvej inštancie (bod 23.
rozsudku), ale bola medzi nimi uzavretá nepomenovaná zmluva podľa ustanovenia § 51 OZ, ktorá bola
navyše uzavretá ako zmluva v prospech tretieho podľa ustanovenia § 50 OZ. Z povahy tejto zmluvynevyplývala žalobcovi povinnosť vykonať elektromontážne práce pre žalovaného, ako to v bode 20.
napadnutého rozsudku uviedol súd prvej inštancie, ale vyplýva mu povinnosť vykonať ich pre subjekt
označený v Obchodnej zmluve ako „Zákazník“ so sídlom prevádzky Industriestrasse 1,

922 69 Fensterbach, Nemecko. Faktom je, že žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil a ani
nebolo preukázané, že by žalobca práce vykonával pre žalovaného. Takéto konštatovanie je zároveň
aj v priamom rozpore s na vec sa vzťahujúcimi listinnými dôkazmi. Žalovaný je presvedčený, že závery
súdu prvého stupňa o tom, že žalobca vykonával práce pre žalovaného nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a súdu prvého stupňa preto žalovaný vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel

súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej namieta, že v konaní pred súdom prvej
inštancie nebol predložený a ani pred súdom vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by súd prvej inštancie
mohol oprávňovať k vyvodeniu záveru o tom, že žalovaný prijal akékoľvek plnenie z titulu uzavretej
(neplatnej)Obchodnejzmluvy.Stanoviskootom,ženastranežalovanéhodošlovsúvislostisvykonaním
elektromontážnych prác k vzniku bezdôvodného obohatenia, vníma žalovaný v kontexte predložených
hodinových výkazov deklarujúcich, kto bol skutočným príjemcom poskytnutých výkonov, ako nenáležité

a svojvoľné. Žalobca v tomto smere jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil resp.
nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorý by úvahu o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného
potvrdil. Napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie preto žalovaný vytýka absenciu náležitého
odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k tvrdeniu o vzniku bezdôvodného obohatenia. Požiadavka na vydanie
bezdôvodného obohatenia mala byť preto podľa presvedčenia žalovaného uplatnená proti nemeckej

spoločnosti, v prospech ktorej žalobca preukázateľne vykonal elektromontážne práce. V prípade nároku
navydanieplneniazbezdôvodnéhoobohateniažalovaný,podľajehopresvedčenia,niejepasívnevecne
legitimovaným subjektom, a preto žaloba mala byť zo strany súdu prvého stupňa zamietnutá. Napokon,
žalovaný poukázal na záver súdu prvej inštancie o tom, že neprihliadal na hmotnoprávnu námietku
započítania, vznesenú žalovaným na nariadenom pojednávaní dňa 18.3.2024, keď považuje žalovaný

za potrebné pre úplnosť poukázať na neodôvodnenosť takéhoto postupu zo strany prvostupňového
súdu, keď pojednávanie konané dňa 18.3.2024 súd prvej inštancie v konečnom dôsledku aj tak
odročil, hoci na takýto postup nemal z pohľadu žalovaného dôvod. V kontexte skutočností, že na
pojednávaní dňa 18.03.2024 prvostupňový súd vyhlásil dokazovanie za skončené a následne stranám
udelil právo na prednes záverečných návrhov, zastáva žalovaný názor, že prvostupňovému súdu

nebránilo nič vo vyhlásení rozhodnutia priamo na pojednávaní dňa 18.3.2024. Napriek tomu, že súd
prvej inštancie mal na pojednávaní dňa 18.3.2024 vytvorené všetky podmienky k tomu, aby meritórne
rozhodol, pojednávanie nelogicky odročil, hoci predtým stranám oznámil, že na námietku započítania
vznesenú žalovaným nie je možné prihliadnuť z dôvodu, že takýto postup je porušením ustanovení
CSP o koncentrácii konania a zohľadnenie vznesenej námietky by vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania.

12. Na odvolanie žalovaného reagoval žalobca, ktorý svojim podaním zo dňa 4.6.2024 reagoval a
uviedol, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní nesúhlasí a stotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie
vo veci posúdenia zmluvy, ako aj nároku z nej vyplývajúceho, že právna zástupkyňa opakovane mení

argumentáciu, uvádza nové skutočnosti, a to aj napriek tomu, že je žalovaný aktívny od začatia konania
a mal dosť času uplatniť svoje procesné práva. Žalobca uviedol, že v odvolaní žalovaný uvádza, že
medzi ním a žalobcom nebola uzavretá (štandardná) zmluva o dielo, ale bola medzi nimi uzavretá
nepomenovaná zmluva podľa ustanovenia § 51 OZ označená ako „Obchodná zmluva“, ktorá bola
navyše uzavretá ako zmluva v prospech tretieho podľa ustanovenia § 50 OZ. Žalovaný uvádza, že z

povahy tejto zmluvy nevyplývala žalobcovi povinnosť vykonať elektromontážne práce pre žalovaného,
ale vyplýva mu povinnosť vykonať ich pre subjekt označený v Obchodnej zmluve ako „Zákazník“.
Žalobca poukázal na § 50 ods. 3 OZ a dodal, že na základe tohto uvedeného ani s takýmto argumentom
žalovaného nesúhlasí, nakoľko absentuje súhlas tretieho (medzi žalobcom a treťou stranou, v tomto
prípade spoločnosťou FRAMOTEC, so sídlom Industriestrasse 1, 922 69 Fensterbach, Nemecko,

neexistujezmluvnýalebožiadeninýobdobnývzťah).Nazákladeuvedenéhopretožalobcanavrhuje,aby
odvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdilaabyžalobcovipriznalnároknanáhradutrovprvostupňového,
ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

13. Žalovaný doručil súdu odvolaciu dupliku zo dňa 2.7.2024, v ktorej uviedol, že žalobca žalovanému

vytýka, že tento „opakovane mení argumentáciu a uvádza nové skutočnosti“. Poukazuje na ustanovenie
§ 50 odsek 3 OZ a vychádzajúc z jeho obsahu tvrdí, že medzi ním a nemeckou spoločnosťou
FRAMOTEC neexistuje zmluvný ani iný vzťah. Tvrdenia, ktorými žalovaný zdôvodnil podané odvolanie,
nemajú povahu „nových“ skutočností, ako to prezentuje žalobca, ale jedná sa o reakciu na záveryprvostupňového súdu uvedené vo vynesenom rozsudku vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky
povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Za predpokladu, že práce, ktoré mali
byť vykonané, mal žalobca uskutočniť v prospech tretej osoby (nemeckej spoločnosti FRAMOTEC),

bolo podľa názoru žalovaného povinnosťou súdu prvej inštancie Obchodnú zmluvu posúdiť aj podľa
ustanovenia § 50 OZ. Skutočnosť, že v Obchodnej zmluve, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok,
sa tento žalovanému zaviazal, že bude plniť tretej osobe, je pritom zrejmá z jej obsahu, ktorej
vyhotovenie súdu predložil samotný žalobca spolu so žalobou. Za nedôvodnú hodnotí žalovaný ďalej aj
námietku žalobcu o absencii súhlasu tretej osoby (t. j. nemeckej spoločnosti FRAMOTEC) s uzavretím

zmluvy v jej prospech. Spoločnosť FRAMOTEC ako tretia osoba sa subjektom Obchodnej zmluvy
stala konkludentne, a to prijatím v nej dohodnutého plnenia. Bez ohľadu na uvedené však žalovaný
zdôrazňuje,žeakbytretiaosobaajnedalasúhlassuzavretímObchodnejzmluvy,vkontexteskutočnosti,
že táto bola súdom vyhodnotená ako absolútne neplatná, je takáto námietka žalobcu bezpredmetná. V
konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že tento plnil v prospech tretej osoby.
Naopak, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal (a ani netvrdil), že plnenie od neho prijal

žalovaný.

14. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1

CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na
webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením
dňa10.9.2025.Pooboznámenísasobsahomspisusúduprvejinštancieaodvolanímžalovanéhodospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil
skutkový stav, vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za
preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie
sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú

procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. Preskúmaním súdneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou

proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.090,- Eur s príslušenstvom na tom základe, že dňa
13.12.2021 žalobca a žalovaný spísali návrh obchodnej zmluvy, predmetom ktorej bolo vykonanie
elektromontážnych prác od 14.12.2021 na území Nemeckej spolkovej republiky. V zmysle zmluvy bola
dohodnutá hodinová sadzba 20,- Eur/h a dohodnutá fakturácia 14-dňová na základe podpísaného
hodinového výkazu do 15 dní od fakturácie. Na základe zmluvy žalobca vykonal dohodnuté

elektromontážne práce v rozsahu 104,5 hodín, následne za ktoré žalobcovi vystavil a predložil faktúru
č. 7.2021 v zmysle dohodnutej odmeny spolu vo výške 2.090,- Eur s dátumom splatnosti 14.01.2022,
spolu s podpísaným hodinovým výkazom z miesta výkonu práce. Žalovaný v konaní namietal, že nebola
medzi stranami uzavretá písomná zmluva s tým, že je pravdou, že v dobe začatia vykonávania prác zo
strany žalobcu existoval návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná zmluva“, ktorý bol podpísaný

žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu. Žalobcom podpísaná
obchodná zmluva bola žalovanému predložená (zaslaná) až niekoľko týždňov po návrate žalobcu z
územia Nemecka. Súd prvej inštancie však považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, že
vykonanie prác žalobcom žalovaný nerozporoval, vykonanie prác v žalovanom období potvrdil žalovanýv podanom odpore, tieto práce žalobca vykonal, žalovaný nerozporoval ani výšku uplatnenej odmeny,
neuvádzal, že odmena žalobcu mala byť v inej výške, ako si ju uplatnil žalobca a preto súd uzavrel,
že žalobcovi patrí odmena za výkon prác pre žalovaného v rozsahu 104,5 hodín od 14.12.2021 do

30.12.2021. Súd prvej inštancie dodal, že v danom prípade žalovaný nepredložil prostriedky procesnej
obrany včas.

20. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odvolania sa v prvom rade zaoberal odvolacou
námietkou žalovaného, že na jeho strane ako objednávateľa nedošlo v dôsledku poskytnutia plnenia

zo strany žalobcu k bezdôvodnému obohateniu v súvislosti s vykonaním elektromontážnych prác,
spochybnil svoju pasívnu legitimáciu v spore (obohatiť sa mala firma v Nemecku), pričom takúto obranu
žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec neuvádzal. Žalovaný potom odôvodnenie súdu
v kontexte predložených dôkazov považuje za nenáležité a svojvoľné. K uvedenej námietke odvolací
súd poukazuje na to, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného
apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany, § 373 ods.

4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v
doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov
dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili, § 181 ods. 4 CSP) a
boli súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových

skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom
stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie
účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú
- § 366 písm. a) až c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom
prvej inštancie (Civilný sporový poriadok, komentár, 2. vydanie, 2022, ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ,

MESIARKINOVÁ, BAJANKOVÁ, TOMAŠOVIČ A KOL., s. 1398 - 1400). V súvislosti s argumentáciou
odvolateľa nad rámec procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje
na znenie § 366 CSP, ktoré upravuje konkrétne prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, ani jedna z podmienok pre uplatnenie

novôt v konaní v zmysle § 366 CSP nebola naplnená, odvolací súd preto na dodatočné prostriedky
procesného útoku a dôkazy predložené až v odvolacom konaní pri rozhodovaní o podanom odvolaní
nemohol prihliadať.

21. Odvolací súd k odvolateľovej námietke nenáležitosti a svojvoľnosti rozhodnutia má za to, že súd

prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov
vychádzal a závery riadne odôvodnil. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o
nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým
by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu,
kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý

proces. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, k takej vade procesného postupu súdu prvej
inštancie, nedošlo. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri
napr. III. ÚS 209/04). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil, súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých
vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie, týkajúce sa právneho posúdenia
veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. To, že sa odvolateľ nestotožnil so

samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného
postupu súdu a v danom prípade ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne
rozhodnutie vo veci.

22. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, o neodôvodnenom postupe súdu prvej inštancie, keď

neprihliadol na námietku započítania vznesenú na nariadenom pojednávaní považuje odvolací súd
za potrebné zdôrazniť, že počas konania pred súdom prvej inštancie žalovaný nespochybňoval
vykonanie prác žalobcom a voči tomuto žalovanému nároku započítal svoju predpokladanú pohľadávku.
Uvedenýmzapočítanímsvojejpohľadávkyžalovanýtedavlastneuznaldôvodnosťasprávnosťžalovanejpohľadávky žalobcu, a to nielen do samotného základu, ale aj výšky. Kompenzačnú námietku však
žalovaný vzniesol oneskorene, až na pojednávaní, na ktorom bolo ukončené dokazovanie. Z obsahu
spisu je zrejmé, že žalovanému bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné

skutkové a právne tvrdenia protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalovaný
toto svoje procesné oprávnenie nevyužil respektíve následne využil, avšak oneskorene je vecou jeho
rozhodnutia a procesnej taktiky, ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať využil neskoro je
potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli, že to môže mať pre žalovaného procesne fatálne následky.

23. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok
procesného útoku či obrany, strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa
26.02.2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2018, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom
sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť
tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich

nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v
skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v
konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa čl. 8 Základných
princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade
so zákonom a podľa pokynov súdu. S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).

24. Pokiaľ ide o dôkazy navrhnuté žalovaným na pojednávaní, súd ich nevykonal s poukazom na
ustanovenie § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalovaného uplatnené oneskorene a
preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný bol v
konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc

(vrátane riadneho a včasného uplatnenia dôkazných návrhov), hoci je zjavné, že takto nepostupoval.
Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť uplatnené už v rámci v písomnej časti
konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej koncentrácii konania a o následkoch s ňou
spojenými bol žalovaný poučený a napriek tomuto poučeniu bol ako strana sporu nečinný a dôkazné

návrhy vzniesol oneskorene až na pojednávaní. Prvoinštančný súd si teda voči žalovanému poučovaciu
povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol oprávnený v rámci svojho rozhodovania
sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať. Zákonodarca v ustanovení § 153 ods. 2 CSP
limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom „najmä“, a teda výkladom a
contrario je potrebné mať za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie je na mieste nielen vtedy, ak by

uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany vyžadovalo odročenie
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste vždy vtedy, ak v konkrétnych
okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP preto vo všeobecnosti nie je možné vykladať tak, že ak ide o
dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním alebo oznámením jeho obsahu

na pojednávaní (§ 204 CSP), postačí ak ho strana označí alebo predloží na pojednávaní, resp. pred
pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie (§ 178 ods. 2 CSP). Takýmto výkladom by totiž
bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v prípade prostriedkov procesného
útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a

prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po nariadení pojednávania alebo krátko
pred uskutočnením pojednávania.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil
ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu
odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania

podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).