Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122337061
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122337061.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu OVB Allfinanz Slovensko a. s., so sídlom Kukuričná 8, 832 48 Bratislava 3, IČO: 31
361 358, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., právne zastúpenému
JUDr. Andrejom Bryjom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 49, 029 01 Námestovo, o zaplatenie
5.605,05 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
14Csp/8/2022-130 zo dňa 18. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 14Csp/8/2022-130 zo dňa 18. januára 2023 v napadnutej

časti prvej, tretej a štvrtej výrokovej vp o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancierozsudkomč.k.14Csp/8/2022-130zodňa18.januára2023prvouvýrokovouvetou
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.605,05 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy
2.525,49 Eur od 21.02.2022 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.079,56 Eur
od 18.06.2022 do zaplatenia. Druhou výrokovou vetou vo zvyšku žalobu zamietol. Treťou výrokovou
vetou žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom paušálnej náhrady nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky 40,-- Eur a štvrtou výrokovou vetou žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Svojerozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodniltým,žežalobcasažaloboudomáhalprotižalovanému
zaplatenia istiny 5.605,05 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.525,49 Eur od 21.02.2022
do zaplatenia, úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.079,56 Eur od 30.05.2022 do zaplatenia
a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- Eur titulom Zmluvy

ospolupráciuzavretejmedzižalobcomažalovanýmdňa13.12.2013vznenídodatkuzodňa19.10.2010.

3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že základom, resp. východiskom pre
rozhodnutie veci bolo stanovenie, resp. posúdenie spôsobu zániku spolupráce medzi žalobcom a
žalovaným založenej zmluvou o spolupráci zo dňa 13.12.2013 v znení dodatkov, teda či k nemu došlo
zrušením registrácie žalovaného v registri podriadených finančných agentov v NBS (tvrdenie žalobcu)
alebo výpoveďou žalovaného, resp. dohodou (tvrdenie žalovaného). Dôvod zániku spolupráce súd prvej

inštancie považoval za relevantný z hľadiska vzniku nároku na kladné provízie - len pri zániku dohodou
alebo výpoveďou (zmluva o spolupráci, čl. 24, bod 7, 7.7, 7.8).4. Súd prvej inštancie sa v prípade spôsobu zániku spolupráce medzi žalobcom a žalovaným priklonil
k tvrdeniu žalovaného. Uviedol, že žalobca fakticky akceptoval „žiadosť o okamžitú výpoveď zmluvy o
spolupráci“ žalovaného, resp. došlo k faktickej dohode so skončením spolupráce. Žalobca tiež oznámil

nariadenému orgánu žalovaného, že žalovaný požiadal o ukončenie spolupráce dohodou. Žalobca ani
neuplatnil výpovednú lehotu proti žalovanému (bod 7.5 zmluvy o spolupráci), čo však podľa názoru
súdu prvej inštancie nevylučuje, že žalobca akceptoval výpoveď žalovaného, prípadne, že došlo k
neformálnej dohode strán o ukončení spolupráce. Zároveň, ako argumentoval žalovaný, obdobné
podania iných podriadených agentov boli akceptované žalobcom ako výpovede, resp. návrhy dohôd o

ukončení spolupráce; uvedené žalobca ani nespochybňoval, nerozporoval tieto tvrdenia žalovaného. V
neposlednom rade súd prvej inštancie poukázal na to, že, v podaní „Oznámenie o zrušení registrácie
v NBS“ žalobca oznámil žalovanému, že „v súvislosti s ukončením zmluvného vzťahu medzi Vami a
spoločnosťou OVB Allfinanz Slovensko, a. s., Vám oznamujeme, že Váš zápis v zozname podriadených
finančných agentov v registri vedenom NBS... bol zrušený dňa 22.01.2021“. Z uvedeného mal súd prvej
inštancie za zrejmé, že k výmazu žalovaného z registra NBS došlo v súvislosti s ukončením zmluvného

vzťahu, t.j. ukončenie zmluvného vzťahu výmazu z registra NBS predchádzalo, nie naopak. Výmaz z
registra NBS bol len dôsledkom žiadosti žalovaného, keď na jeho podnet - žiadosť konal žalobca tak, že
žalovaného navrhol vymazať z registrov NBS. Nebol však primárnym dôvodom ukončenia spolupráce
medzi zmluvnými stranami. Bolo zrejmé, že k výmazu žalovaného z registrov NBS došlo na základe
návrhu žalobcu, ktorý vyhovel (reagoval) na žiadosť žalovaného o výmaz, ktorá však bola súčasťou

výpovede zmluvného vzťahu zo strany žalovaného, prípadne návrhu žalovaného na dohodu o skončení
zmluvného vzťahu adresovaným žalobcovi, ktorý mu fakticky vyhovel.

5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dôvod zániku spolupráce je relevantný z hľadiska vzniku nároku
na kladné provízie len u zániku dohodou alebo výpoveďou (bod 7, 7.7, 7.8 zmluvy). Len okrajom súd

prvej inštancie poznamenal, že obmedzenie na uvedené dva dôvody zrejme súvisí s tým, že pri iných
dôvodoch zániku zmluvného vzťahu (napr. odstúpenie) existuje nejaké (vážnejšie) porušenie povinností
poriadeného agenta; tiež pri strate oprávnenia - ak však strata oprávnenia je primárnym dôvodom
ukončenia vzťahu, nie iba ďalším následkom nastupujúcim po inej právnej skutočnosti, resp. právnom
úkone majúcom za následok zánik zmluvného vzťahu (napr. výpoveď alebo dohoda).

6. Vzhľadom na záver o dôvode ukončenia zmluvného vzťahu medzi stranami súd prvej inštancie vyjadril
názor, že žalovaný mal nárok na kladné provízie za 6 mesiacov po ukončení spolupráce podľa čl.
7.12. zmluvy. Súd prvej inštancie sa aj ohľadom tohto čiastkového záveru stotožnil s argumentáciou
žalovaného. Preto mal za to, že žalobca mal v zásade vyúčtovať tieto kladné provízie žalovanému,

resp. ich zohľadniť pri konečnom vyúčtovaní (storno provízie mínus kladné provízie). Neurobil tak,
argumentujúc, že žalovaný nemá nárok na tieto kladné provízie.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vo vzťahu ku kladným províziám síce uvádzal tvrdenia
(napr. že namietal ich nezohľadnenie vo vyúčtovaniach provízií, reklamoval to) v rámci komunikácie so

žalobcom, tiež vo svojich podaniach v rámci aktuálneho súdneho konania argumentoval nesprávnosťou
vyúčtovaní storien provízií z dôvodu nezohľadnenia kladných provízií, v aktuálnom súdnom konaní
však nepredložil, neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia či už o výške týchto provízií, dôvodoch
(resp. jednotlivých prípadoch) atď. Zároveň ani (pokiaľ aj tieto poznatky - o kladných províziách -
nemal, čo nie je úplne zrejmé, keďže musel mať vedomosť minimálne o jednotlivých zmluvných

vzťahoch, resp. obchodoch, ktoré v minulosti sám sprostredkoval), nenavrhol žiadne dokazovanie
v tomto smere (napríklad, aby žalovaný vyúčtoval tieto kladné provízie, resp. aby žalovanému súd
uložil predložiť vyúčtovanie provízií, ktoré by obsahovalo aj tieto kladné provízie atď.). V tomto
smere žalovaný neuniesol bremeno tvrdení (konkrétnych skutkových tvrdení) a predovšetkým bremeno
dôkazné (minimálne v tom smere, že nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania ohľadom kladných

provízií).

8. Súd prvej inštancie poznamenal, že obrana žalovaného musí byť vystavaná na náležitej
argumentačnej konštrukcii už v rámci procesu podľa § 167 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“); čo v okolnostiach prejednávanej veci znamená, že pokiaľ žalovaný tvrdil,

že k zániku spolupráce so žalobcom došlo výpoveďou, prípadne dohodou, z čoho by vyplýval záver,
že žalovaný by mal nárok na kladné provízie, bolo nevyhnutné, aby uvedený záver nezostal len v
rovine konštatovania žalovaným, ale žalovaný mal prispôsobiť tomuto záveru (hypotéze) svoju súvisiacu
argumentáciu, a teda navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktoré by preukazovali existenciu kladnýchprovízií (keďže v okolnostiach súdeného prípadu žalobca vychádzal z názoru, že žalovaný nemal z
dôvodu ukončenia spolupráce výmazom z registrácie v NBS právo na kladné provízie, ktoré z tohto
dôvodu vo vyúčtovaniach provízií pred začatím súdneho konania neboli uvedené, resp. žalobca ich

nezohľadňoval). Považoval za neprípustné (z hľadiska aplikácie ust. § 153 CSP), aby napríklad strany
bezdôvodne vyčkávali na vývoj veci, prípadne na predbežné právne posúdenie veci súdom, pokiaľ mohli
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany predložiť už skôr. Žalovanému nič nebránilo, aby
v zmysle § 153 CSP navrhol vykonanie príslušného dokazovania, keď mu zároveň už pred začatím
sporu na súde bol zrejmý názor žalovaného na kladné provízie a ich vyúčtovanie, resp. skutočnosť,

že žalobca kladné provízie nevyúčtoval. Súd prvej inštancie len pre úplnosť poznamenal, že ani na
pojednávaní žalovaný ďalšie dokazovanie vo vyššie uvedenom smere nenavrhol; odhliadnuc od toho, že
súdkonštatoval,ženepripustíďalšietvrdeniaalebodôkazy,prektorébybolonutnéodročiťpojednávanie
dňa 18.01.2023.

9. Nakoľko obrana žalovaného v tomto spore po skutkovej stránke spočívala výlučne v tvrdeniach, že

žalobca nezohľadnil pri vyúčtovaní provízií kladné provízie, na ktoré (by) mal žalovaný právo, avšak
tieto, resp. ich výška, neboli v konaní preukázané, súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo potrebné
žalobe vyhovieť.

10. Pokiaľ aj žalovaný v duplike uvádzal, že žalobca nekonal po ukončení spolupráce so žalovaným

s odbornou starostlivosťou a nezamedzil zániku zmlúv (v dôsledku ktorých boli žalobcom uplatnené
storná provízií), súd prvej inštancie uviedol, že tvrdenia žalovaného boli relatívne všeobecné, nemierili
na jednotlivé prípady ukončení zmlúv, neboli špecifikované vo vzťahu k jednotlivým ukončeniam zmlúv,
tiež žalovaný nenavrhol žiadne dokazovanie v súvislosti s týmito svojimi tvrdeniami. Súd prvej inštancie
poznamenal, že žalobca poskytol žalovanému zoznam a podklady k vyúčtovaným stornoprovíziám, čo

ani nebolo medzi stranami sporné. Táto argumentácia žalovaného teda nebola spôsobilá ovplyvniť v
prospech žalovaného rozhodnutie súdu.

11. Pokiaľ bola zo strany žalovaného spochybňovaná relevantnosť údajov z provízneho konta (až
na pojednávaní dňa 18.1.2023), súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neozrejmil, z akého

iného podkladu by mali strany a súd vychádzať, keď zároveň on samotný okrem iného namietaním
nezohľadnenia kladných provízií žalobcom (na províznom konte) implicitne uznal relevantnosť
provízneho konta. Súd prvej inštancie mal za to, že nezodpovedá skutočnosti ani tvrdenie žalovaného
na pojednávaní, že už v duplike namietal, že mu žalobca nikdy, ani v tomto konaní, nepreukázal,
ktoré zmluvy boli stornované a akými partnermi. Jednak taká argumentácia nie je obsahom dupliky

žalovaného, ale bola žalovaným prezentovaná až na pojednávaní, jednak žalovanému boli doručené,
resp. mal k dispozícii príslušné provízne výpisy, na čo poukázal na pojednávaní aj žalobca, z ktorých
províznych výpisov vyplývajú stornované obchody (aj keď obsahujú len storno provízie, t.j. bez kladných
provízií). Aj tu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný opäť ohľadom predmetnej argumentácie
nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. Súd prvej inštancie tu tiež považoval za dôležité opäť zdôrazniť,

že včas (§ 153 CSP) prezentovaná obrana žalovaného spočívala v podstate len v jeho argumentácii
o nevyúčtovaní resp. nezohľadnení kladných provízií. V nadväznosti na toto konštatovanie súd prvej
inštancie uviedol, že prekvapujúco vyznela záverečná argumentácia žalovaného na pojednávaní, že
podstatou tohto konania je zaplatenie tzv. storno provízií, čiže nárok žalobcu proti žalovanému, nie však
nárokžalovanéhoprotižalobcoviovyplateniekladnýchprovízií,pretožalovanýnepovažovalzapotrebné

a ani sa nedal v tomto konaní uplatniť nárok na zaplatenie kladných provízií. Súd prvej inštancie vyslovil
názor, že je plne v dispozícii žalovaného, aký postup pri uplatňovaní, resp. bránení svojich práv zvolí.

12. K argumentácii žalovaného, že nárok žalobcu predstavuje bezdôvodné obohatenie a žalobca
nepreukázal plnenie voči svojim partnerom na to, aby sa mohol domáhať (následného) plnenia voči

žalovanému, súd prvej inštancie konštatoval, že nárok uplatňovaný žalobcom je nárokom zmluvným,
vyplývajúcim z čl. 7, bod. 7.10 zmluvy o spolupráci v spojení s čl. III., bod 5 smernice, na ktoré v žalobe
poukazoval aj samotný žalobca. Žalovaný nespochybňoval, nenamietal tvrdenia žalobcu, že došlo k
ukončeniu príslušných zmlúv (za rozhodné obdobie ku dňu skončenia spolupráce v januári 2021 do
04/2022 v zmysle výpisov z provízneho konta), v súvislosti s čím žalobca svoj nárok uplatňoval. Žalovaný

argumentoval „len“ tým, že neboli zohľadnené kladné provízie, s ktorou argumentáciou sa súd prvej
inštancie už vysporiadal v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia svojho rozhodnutia.13. Súd prvej inštancie pre úplnosť vo vzťahu k námietke žalovaného v duplike, že k žalobe nebola
pripojená smernica a žiadal o jej predloženie súdu, poukázal na to, že smernica bola súdu doručená
spolu s replikou žalobcu (a bola doručená, resp. mal ju k dispozícii aj žalovaný, čo na pojednávaní

potvrdil aj jeho právny zástupca).

14. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami nebolo sporné, že priznaný nárok predstavuje istinu
2.525,49 Eur + 3.079,56 Eur, spolu 5.605,05 Eur.

15. Pokiaľ šlo o úrok z omeškania vo vzťahu k čiastke (dlhu) 2.525,49 Eur súd prvej inštancie uviedol,
že žalovaný bol mailom (č.l. 11) vyzvaný zaplatiť uvedenú sumu do 20.02.2022; dňom nasledujúcim,
t.j. 21.2.2022 sa dostal do omeškania; vo vzťahu k zvyšku vo výške 3.079,56 Eur žalobca si uplatnil
nárok na úrok z omeškania od 30.05.2022, avšak nie je zrejmé, prečo od tohto dátumu žalobca
ohľadom tohto dátumu (začiatku omeškania) neposkytol žiadne tvrdenia a ani to ničím nepreukazoval.
Nadväzne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný sa so zvyškom svojho peňažného záväzku

dostal do omeškania až v súvislosti s doručením platobného rozkazu so žalobou (17.06.2022). Dňom
nasledujúcim, t.j. 18.06.2022 sa žalovaný dostal do omeškania so sumou 3.079,56 Eur, pričom úroková
sadzba je vo výške 9 % podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Súd prvej inštancie zamietol
žalobu v časti úroku z omeškania zo sumy 3.079,56 Eur od 30.05.2022 do 17.06.2022.

16. V súlade s § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
21/2013 súd prvej inštancie priznal žalobcovi paušálnu náhradu vo výške 40,-- Eur.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore
úspešný v celom rozsahu istiny (a takmer v celom rozsahu uplatneného príslušenstva; jeho neúspech

predstavoval len nárok na úrok z omeškania z časti dlžnej istiny 3.079,56 Eur od 30.05.2022 do
17.06.2022), preto mu súd prvej inštancie proti žalovanému ako neúspešnej sporovej strane priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

18. Proti prvej, tretej a štvrtej výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej

lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Poukázal na odseky 13. a 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku a na odseky 18. až 23. odôvodnenia,
v ktorých sa súd prvej inštancie venoval tomu, čo žalovaný netvrdil, nepreukázal, nedokazoval, či
nenavrhoval, pričom zo žaloby bolo zrejmé, že predmetom konania je nejaký nárok žalobcu, ktorý
údajne preukazuje jediným dôkazom, a to nejakými tabuľkami nazvanými Výpis z provízneho konta.

Súd prvej inštancie však žiadnym jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom neuviedol, ako
sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Jedinú argumentáciu súdu prvej inštancie týkajúcu sa nároku žalobca
videl až v odseku 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s tým, že súd prvej inštancie vyvrátil
jeho tvrdenie. Vyslovil názor, že z tvrdení súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí týkajúcich

sa zániku zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že výpis z provízneho konta, ktorý má byť podľa súdu
prvej inštancie jediným dokladom preukazujúcim nárok žalobcu je ničotný, pretože je neúplný. V tejto
súvislosti poukázal na to, že už v žalobe uviedol, že v rámci vyplácania provízií platí, že časť nároku
žalovaného navýplatuprovíziížalobca môžezadržiavaťnatzv.stornorezervnomkonte.Stornorezervné
konto slúži na krytie došlých storien za sprostredkované zmluvy. V prípade, ak po uplynutí doby ručenia

za sprostredkované zmluvy je zostatok na tomto konte kladný, žalobca zostatok vyplatí žalovanému.
Zdôraznil, že v prípade žalovaného výška dlhu prevyšovala zostatok stornorezervného konta, pretože
zámerne na konte neevidoval kladné provízie. Mal za zrejmé, že výpis z provízneho konta predložený
žalobcom je nevieryhodným dokladom, keďže ho vytvoril len žalobca a mal za preukázané, že bez
kladných provízií patriacich žalovanému za 6 mesiacov po ukončení zmluvy o spolupráci. Poukázal

na to, že nejde o žiaden daňový doklad, ktorý by preukazoval, čo žalobca mal údajne za neho vrátiť
partnerom, ktorí stornovali zmluvy. Ďalej poukázal na ustanovenia článku 4. ods. 4.1, ods. 4.3, článku
7., ods. 7.10 zmluvy o spolupráci, na čl. III. ods. 5 smernice o províziách. Uviedol, že z charakteru
vyplácania provízií a vzniku storna provízie platí, že storno provízie si partner žalobcu uplatní priamo
u žalobcu, ktorý je povinný províziu svojmu partnerovi vrátiť a že žalobca až následne požaduje od

žalovanéhovrátenieprovízie,atozdôvodu,žežalobcazažalovanéhovrátilsvojmupartnerovivyplatenú
províziu. Preto vyslovil názor, že podstatou predmetnej žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia,
keďže zmluva zanikla a žalobca tvrdil, že si od neho pýta len to, čo on sám partnerom za neho vyplatil.
Avšak zo žaloby, ani zo žiadnej z príloh nevyplýva, že by žalobca niečo za neho zaplatil partnerom, pretožaloba je nedôvodná. Napadnuté rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné aj v časti určenia začiatku
jeho omeškania uvedeného v ods. 27. odôvodnenia. Mal za to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by mu
bola doručená výzva zo strany žalobcu v zmysle ust. Čl. 4 ods. 4.5 zmluvy o spolupráci a že žalobca

žiaden taký dôkaz a ani len tvrdenie v konaní nepredložil. Nakoľko odvolaním napadnutý prvý výrok
rozsudku súdu prvej inštancie súvisí aj s tretím a štvrtým výrokom týkajúcimi sa výpočtom náhrady
trov konania, žalovaný napadol aj tieto výroky. Na záver uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo
zjavné, že zmluvný vzťah sporových strán skončil dohodou, žalobca mal uviesť a započítať do konta
kladné provízie za 6 nasledujúcich mesiacov, kde v momente stretnutia sa vzájomných pohľadávok

strán by došlo k zmluvne dojednanému jednostrannému započítaniu. Z toho vyplýva, že nárok žalobcu
neexistoval a žaloba bola podaná predčasne a neodôvodnene. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení dal do pozornosti, že v zmysle čl.

III. ods. 10 smernice o províziách bol povinný preskúmavať každé zúčtovanie provízií z hľadiska
správnosti a úplnosti, a to najneskôr do 9 mesiacov odo dňa doručenia výpisu z provízneho konta,
pričom žalovaný za celý čas spolupráce s ním nikdy spôsob vyplácania provízií vrátane uplatnenia
storno provízií nenamietal. Dal do pozornosti, že v žiadnom prípade si nemôže dovoliť svojvoľne
zapisovať (prispôsobovať) údaje vo výpise z provízneho konta z dôvodu, že výšku vyplácaných provízií

a uplatňované storná stanovuje obchodný partner a pravidlá pre výpočet a výplatu provízií sú presne
stanovené v prílohách zmluvy o spolupráci a sú nepretržite prístupné jeho spolupracovníkom na jeho
webovej aplikácii extranetu. Trval na tom, že k ukončeniu spolupráce so žalovaným došlo v dôsledku
jeho žiadosti o okamžité zrušenie zápisu v registri NBS, ktorej bol povinný vyhovieť. Následne na
základezrušeniazápisuvregistriNBSžalovanýstratiloprávnenienavykonávaniečinnostipodriadeného

finančného agenta v jeho mene, čo malo za následok, že zmluva o spolupráci zanikla podľa čl. 7 ods. 7.3
zmluvy o spolupráci. S poukazom na tento článok, v zmysle ktorého došlo k zániku zmluvy o spolupráci
žalobca mal za to, že žalovaný nemá nárok na výplatu kladných provízií, ktorých výšku nepreukázal
a ani nenavrhol žiadne dôkazy na ich preukázanie. Žalovaný zároveň žiadnym relevantným spôsobom
nerozporoval ani výšku storien vyčíslených z jeho strany, ktoré boli podrobne rozpísané v províznych

výpisoch doručených žalovanému aj súdu. Uviedol, že pri konečnom vyúčtovaní nezohľadnil kladné
provízie žalovanému nakoľko od počiatku sporu argumentoval, že žalovaný nemal, resp. nemá nárok
na tieto kladné provízie. Žalobca sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v ods.17.
a 18. jeho odôvodnenia. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného, že jeho nárok predstavuje bezdôvodné
obohatenie uviedol, že trvá na tom, že si v tomto spore uplatnil zmluvný nárok vyplývajúci z čl. 7.,

bod 10 zmluvy o spolupráci v spojení s čl. III. bod 5 smernice o províziách. V tejto súvislosti dal do
pozornosti,žežalovanýpočasceléhosporužiadnymrelevantnýmspôsobomnerozporovaljehotvrdenia,
že došlo k stornu príslušných zmlúv, na základe čoho mu vznikol nárok, ktorý si riadne uplatnil v tomto
spore. Zároveň uviedol, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne hodnoverné a nové skutočnosti, ktoré
by spochybňovali rozhodnutie súdu prvej inštancie. Nakoniec vyslovil názor, že žalovaný v konaní

pred súdom prvej inštancie, resp. v rámci podaného odvolania žiadnym hodnoverným spôsobom
nerozporoval ním predložené dôkazy, žalovaný doteraz nenavrhoval vykonať také dokazovanie, ktorým
by preukázal ním prezentované argumenty, ktoré by preukazovali neopodstatnenosť jeho nároku. Mal za
to, že argumentácia žalovaného sa zakladá výlučne na domnienkach a teóriách. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu,
že nikdy nenamietal spôsob vyplácania provízií vrátane uplatnenia storno provízií, nakoľko v spise
je preukázané, že reklamoval a namietal správnosť sporných výpisov, na základe ktorých si žalobca
uplatnil svoj nárok. Tiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že obsah dokumentov a celej spolupráce mal

k dispozícii na extranete žalobcu, pretože k extranetu mal prístup len do dňa ukončenia spolupráce,
t.j. do 22.01.2021. Mal za to, že z výpisov z provízneho konta predložených žalobcom je evidentné,
že tieto obsahujú na základe priamych zásahov žalobcu údaje o údajných stornách svojich partnerov,
avšak žalobca v konaní nikdy nepreukázal, že nejaké storná partnermi uplatnené boli a v akej konkrétnej
výške. Toto považoval za jednoznačný dôkaz toho, že žalobca si kedykoľvek môže dovoliť svojvoľne

zapisovať a prispôsobovať údaje vo výpise z provízneho konta z dôvodu, že partner údajne podá storno
a žiadosť o vrátenie provízie, no spolupracovník (žalovaný) sa to už nemá ako dozvedieť, keďže prístup
do systému má zamietnutý. K tvrdeniu žalobcu, že si v žiadnom prípade nemôže dovoliť svojvoľne
zapisovať a prispôsobovať údaje vo výpise z provízneho konta žalovaný uviedol, že s týmto tvrdenímžalobcu nemôže súhlasiť, pretože mal prístup k extranetu, a teda aj k podrobnostiam ohľadom provízií
len do dňa ukončenia spolupráce, t.j. ku dňu 22.01.2021. Z výpisov provízneho konta predloženého
žalobcom je evidentné, že tieto obsahujú na základe priamych zásahov žalobcu len záporné provízie,

kladné nie. Toto považoval za jednoznačný dôkaz toho, že žalobca si kedykoľvek môže dovoliť svojvoľne
zapisovať a prispôsobovať údaje vo výpise z provízneho konta z dôvodu, že si myslí, že spolupracovník
tak, ako je tomu v tomto prípade, údajne nemá nárok na kladné provízie. Žalovaný vo vyjadrení
predložil odvolaciemu súdu zoznam zmlúv, ktoré uzatvoril pre žalobcu. Pri prvej nevyplatenej provízii
ide o uzavreté zmluvy, za ktoré podľa žalobca zinkasoval podľa jednotiek v sume 6.086,54 Eur províziu

vo výške 30.432,70 Eur; pri všetkých chybových hláškach bez provízie ide o uzavreté zmluvy, ktorým
žalobca pridal prívlastok chybové a doteraz z nich nevyplatil provízie a ani neuviedol k nim, či boli
stornované. K vyplatenej prvej provízii a následne nevyplateným províziám uviedol, že ide o uzavreté
zmluvy, za ktoré mu žalobca vyplatil prvú províziu, no následne provízie už nevyplatil a už ani nemôže
zistiť, v akom stave tieto zmluvy sú. Tvrdenia žalobcu, ktorými rozporoval rozhodnutie súdu prvej
inštancie o predbežnej otázke považoval za nezrozumiteľné, pričom sa stotožnil s odôvodnením súdu

prvej inštancie uvedeným v ods. 13. a 14. odôvodnenia. Napokon dal do pozornosti, že žalobca
nepodal odvolanie proti rozsudku, ktorý v rámci predbežnej otázky rozhodol o dôvode ukončenia
zmluvy o spolupráci medzi sporovými stranami, teda súhlasil so závermi súdu, čo zakladá určite nové
nároky ďalších (bývalých) spolupracovníkov žalobcu, ktorí majú obdobné odôvodnené nároky proti
nemu. Vyslovil názor, že podstatou žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže zmluva zanikla,

pričom aj žalobca tvrdil, že pýta od neho len to, čo on sám partnerom za neho zaplatil, pričom zo
žaloby, ani zo žiadnej z príloh nevyplýva, že by žalobca niečo za neho zaplatil. Preto považoval žalobu
za nedôvodnú. Mal za zrejmé, že výpis z provízneho konta predložený žalobcom je nevierohodným
dokladom, keďže si ho vytvoril len žalobca a mal za preukázané, že je bez kladných provízií patriacich
jemu za 6 mesiacov po ukončení zmluvy o spolupráci. Zároveň nejde o žiaden daňový doklad. Nakoniec

uviedol, že z vykonaného dokazovania je zjavné, že zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným skončil
dohodou a že žalobca mal uviesť a započítať kladné provízie a stornorezervné konto za 6 nasledujúcich
mesiacov, kde v momente stretnutia sa vzájomných pohľadávok strán by došlo k zmluvne dojednanému
jednostrannému započítaniu, z čoho vyplýva, že nárok žalobcu neexistoval a žaloba bola podaná
predčasne a neoprávnene. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako žiadal v podanom odvolaní.

21. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný vo svojom stanovisku
nepredniesol žiadne nové skutkové tvrdenia, ktoré by už neboli z jeho strany prednesené, či už v rámci
prvoinštančného konania, alebo v rámci podaného odvolania. K predloženým tvrdeniam žalovaného sa
už opakovane vyjadroval a zároveň sa s nimi vysporiadaval aj súd prvej inštancie počas prejednávania

tejto veci, ako aj v rámci písomného vyhotovenia rozsudku. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalovaného
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380

CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutej časti prvej, tretej a štvrtej výrokovej vety nie je dôvodné, a preto podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v predmetnej veci proti žalovanému domáhal
zaplatenia istiny vo výške 5.605,05 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
2.525,49Eurod21.02.2022dozaplateniaasúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy3.079,56
Eur od 30.05.2022 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojenej s uplatnením pohľadávky vo
výške40,--EurnazákladeZmluvyospoluprácizodňa13.12.2013vzneníjejdodatkuzodňa19.10.2010

uzavretej medzi žalobcom a žalovaným.

24. Zo zmluvy o spolupráci uzavretej medzi žalobcom a žalovaným odvolací súd zistil, že v čl. 7., bod
7.2 si zmluvné strany dohodli, že skončiť platnosť tejto zmluvy je možné formou dohody zmluvných strán
alebo jednostranne výpoveďou, alebo odstúpením od zmluvy podľa ustanovení tejto zmluvy.

25. Podľa čl. 7., bod 7.7 zmluvy o spolupráci žalobca je oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy formou
písomného a spolupracovníkovi doručeného oznámenia ku dňu uvedenému v oznámení, inak ku dňu
jeho doručenia v prípade, ak spolupracovník poruší povinnosti podľa článku 4., bod 4.5, článku 6.,body 6.4, 6.13 a 6.22 tejto zmluvy a (alebo) ak spolupracovník hrubo poruší ustanovenia tejto zmluvy,
príp. smerníc vydaných na základe tejto zmluvy alebo záväzné predpisy týkajúce sa finančného trhu
a (alebo) ak spolupracovník vykonáva alebo sa pokúša o nábor spolupracovníkov pre inú právnickú

alebo fyzickú osobu. Žalobca môže tiež odstúpiť od tejto zmluvy v prípade dôvodného podozrenia zo
spáchania trestného činu spolupracovníkom. Dôvodom na odstúpenie od tejto zmluvy je tiež písomná
správa nadriadených z obchodnej štruktúry o nadviazaní komunikácie s iným finančným agentom alebo
poradcom pôsobiacim mimo žalobcu. Odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo žalobcu na náhradu
škody.

26. Podľa čl. 7., bod 7.8 zmluvy o spolupráci žalobca je oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy pri porušení
povinností spolupracovníka podľa článku 6., bod 6.18 tejto zmluvy po márnom uplynutí dodatočnej
lehoty 14 dní, ktorú žalobca spolupracovníkovi poskytne za účelom nápravy porušenia týchto povinností.
Odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo žalobcu na náhradu škody.

27. Podľa čl. 7. bod 7.9 zmluvy o sprostredkovaní na základe dohody zmluvných strán odstúpením
od zmluvy táto zmluva zaniká okamihom odstúpenia, pričom strany sú povinné sa vzájomne vyrovnať
podľa stavu k tomuto dňu. V platnosti však ostávajú tie ustanovenia zmluvy, ktoré upravujú nároky strán
v prípade porušenia zmluvných záväzkov ustanovenia o náhrade škody a ďalšie ustanovenia, u ktorých
je zrejmé, že majú platiť i po skončení platnosti zmluvy. Provízie, na ktoré spolupracovníkovi nevznikol

nárok do dňa odstúpenia, spolupracovníkovi nepatria.

28. Podľa čl. 7., bod 7.10 zmluvy o sprostredkovaní v deň skončenia tejto zmluvy je spolupracovník
povinný vrátiť žalobcovi províziu, na ktorej vrátenie mu vznikla povinnosť v dôsledku storna uplatneného
partnerom. Ak povinnosť spolupracovníka vrátiť žalobcovi províziu podľa predchádzajúcej vety vznikne

po skončení tejto zmluvy, je spolupracovník povinný vrátiť žalobcovi províziu bezodkladne po vzniku
tejto povinnosti.

29. Podľa čl. 7., bod 7.12 zmluvy o sprostredkovaní spolupracovník má pri skončení tejto zmluvy formou
dohody alebo výpovede nárok na províziu za zmluvy sprostredkované pred skončením tejto zmluvy

v rozsahu, v ktorom nárok spolupracovníka na vyplatenie provízie vznikne do 6 mesiacov od skončenia
tejto zmluvy. Tento nárok spolupracovníkovi nevznikne, ak poruší ustanovenie čl. 6. bodu 6.5 tejto
zmluvy. V prípade, že spolupracovníkovi bola medzičasom vyplatená provízia, je povinný túto províziu
okamžite vrátiť.

30.VzmyslečlánkuIII.,bod5Smerniceč.4/2020oprovíziáchspolupracovníkjepovinnývrátiťžalobcovi
pomernú časť vyplatenej provízie v prípade, ak v lehote 24 mesiacov alebo v lehote 36 mesiacov
(konkrétna lehota je upravená v províznych listoch) od vyplatenia provízie nebudú klientom nepretržite
plnené záväzky zo sprostredkovanej zmluvy alebo dôjde k zániku – stornu sprostredkovanej zmluvy
z akéhokoľvek dôvodu; a to vo výške zodpovedajúcej pomeru medzi dobou riadneho plnenia lehotných

platieb klientom zo sprostredkovanej zmluvy a lehotou stanovenou v províznych listoch. V niektorých
prípadoch môžu byť podmienky pre vrátenie provízie upravené v províznych listoch odlišne. V prípade
rozporu medzi touto smernicou a províznym listom platia pre vrátenie provízie pravidla podľa provízneho
listu. Nepretržitosť plnenia je porušená, ak klient neuhradí ktorúkoľvek splátku alebo iný finančný
záväzok. Spolupracovník je povinný vrátiť žalobcovi vyplatenú províziu do 20-teho dňa nasledujúceho

kalendárneho mesiaca. Táto povinnosť ostáva zachovaná aj v prípade ukončenia spolupráce. Ak
v dôsledku uplatnenia práva na vrátenie provízie partnerom vznikne žalobcovi povinnosť vrátiť províziu
po uplynutí doby, počas ktorej má spolupracovník nárok na úhradu provízie a na jeho konte vednom
žalobcom nie je dostatok prostriedkov na jej vrátenie, spolupracovník je povinný vrátiť províziu na výzvu
žalobcu na účet označený vo výzve na úhradu, a to do 15 dní odo dňa doručenia výzvy.

31. Podaním zo dňa 07.01.2021, označeným ako „Žiadosť o okamžitú výpoveď zmluvy o spolupráci“
adresovanej žalobcovi žalovaný žiadal o okamžitú výpoveď zmluvy o spolupráci a o okamžité zrušenie
zápisu v NBS.

32. Podaním zo dňa 01.02.2021, označeným ako „Ukončenie zmluvy o spolupráci zrušením registrácie
v NBS“ žalobca žalovanému oznámil, že zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným sa skončil dňom
zrušenia jeho zápisu v registri NBS, t.j. dňom 22.01.2021.33. Predmetom odvolacieho konania je odvolanie žalovaného proti rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 5.605,05 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy
2.525,49 Eur od 21.02.2022 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.079,56 Eur

od 18.06.2022 do zaplatenia vyhovel, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,-- Eur a žalobcovi priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

34. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o finančnom sprostredkovaní“), finančné
sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním.

35. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

36. Podľa § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

37. V preskúmavanej veci odvolací súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k
zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
pretovychádzalzoskutkovéhozisteniasúdomprvejinštancie.Popreskúmanívecinazákladepodaného
odvolania žalovaným odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu

skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a
svojerozhodnutienáležitýmspôsobomodôvodnilpodľa§220ods.2CSP,pričomsdôvodmirozhodnutia
súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

38. Žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočným spôsobom odôvodnené,

nakoľko súd prvej inštancie svoje právne závery a svoje rozhodnutie vo veci samej nedostatočným
spôsobom odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené
patrí medzi základné atribúty spravodlivého procesu. Jej účelom je medzi iným zabezpečiť
transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť súdneho rozhodnutia. Nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne

a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (E. XX/XX, E. XXX/XX).

39. Už z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
aprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Tu odvolací súd odkazuje

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. F. XX/XX zo dňa 16.03.2005, podľa
ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

40. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny záver
o tom, že žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie ním uplatnenej pohľadávky žiadnym relevantným

spôsobom nespochybnil.

41. Odvolací súd po preskúmaní veci sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že základom pre
rozhodnutie v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky zániku spolupráce medzi žalobcom a žalovaným,a teda či došlo k zrušeniu zániku spolupráce medzi stranami sporu zrušením registrácie žalovaného
v registri podriadených finančných agentov v D. G. H. alebo výpoveďou žalovaného, t.j. dohodou,
nakoľko uvedené bolo potrebné za účelom zistenia, či žalovanému vznikol nárok na kladné provízie.

Odvolací súd zo žiadosti o okamžitú výpoveď zmluvy o spolupráci žalovaného zistil, že touto žiadosťou
žalovaný mal v úmysle ukončiť zmluvný vzťah vzniknutý medzi ním a žalobcom na základe zmluvy
o spolupráci výpoveďou, pričom súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca túto žiadosť
žalovaného akceptoval. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že k zániku zmluvného vzťahu medzi stranami došlo v dôsledku výpovede, a preto žalovanému vznikol

aj nárok na kladné provízie za 6 mesiacov po ukončení spolupráce podľa čl. 7., bod 7.12zmluvy
o spolupráci. Preto odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca
mal žalovanému tieto kladné provízie vyúčtovať, resp. ich zohľadniť pri konečnom vyúčtovaní.

42. Odvolací súd sa stotožnil tiež s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní len namietal,
že žalobca nezohľadnil vo vyúčtovaniach kladné provízie, z ktorého dôvodu považoval žalobcom

predložené provízne listy za neúplné a neplatné. Z obsahu spisu mal aj odvolací súd za preukázané,
že žalovaný tieto svoje tvrdenia žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal a neuviedol žiadne
relevantné skutkové tvrdenia o výške kladných provízií, ani žiaden opodstatnený dôvod, pre ktorý mal
súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietnuť, pričom súdu nepredložil ani žiaden dôkaz a ani nenavrhol
vykonanie dokazovania súdom na preukázanie jeho tvrdení ako ,napr. vyžiadaním si províznych listov

od žalobcu s uvedením aj kladných provízií, špecifikácie jednotlivých zmlúv uzavretých žalovaným
v prospech žalobcu, na základe ktorých došlo k stornám provízií a pod.. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu len všeobecné tvrdenia, že provízne listy sú neúplné, a preto neplatné bez uvedenia relevantného
dôvodu, resp. spochybnenia ich výšky a existencie sú nedostatočné, pričom bolo aj na žalovanom,
aby v konaní uniesol bremeno svojho tvrdenia. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v sporovom

konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, lebo sporové konanie sa riadi zásadou
formálnej logiky. Jednou zo základných procesných povinností strán je povinnosť tvrdiť (§ 150 CSP).
Stranu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi) a schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu
s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti
tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a

rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávny dôsledok, ktorý sa prejaví v meritórnom rozhodnutí
vo veci samej. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa
21.04.2021)

43. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s
jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (E. XXX/
XX, E. XX/XX, E. XX/XX, E. X/XX I. E. XXX/XX).

44. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobcom uplatnený nárok predstavuje bezdôvodné obohatenie,
odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo žaloby, ako aj z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalobca si uplatnil v tomto konaní nárok vyplývajúci zo zmluvy
o sprostredkovaní uzavretej medzi ním a žalovaným, konkrétne v zmysle čl. 7., bod 7.10 tejto

zmluvy v spojení s čl. III., bod 5 smernice o províziách, z ktorej vyplýva, že žalobca má nárok na
vrátenie vyplatenej provízie v dôsledku storna sprostredkovanej zmluvy. Žalovaný zároveň v konaní
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal akým spôsobom by mohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia na jeho strane, t.j. že došlo k ukončeniu príslušných zmlúv uzavretých žalovaným ku dňu
skončenia jeho spolupráce so žalobcom, z ktorého dôvodu žalobca vrátil vyplatené provízie svojim

partnerom. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval aj túto námietku žalovaného za nedôvodnú.

45. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani s posúdením určenia začiatku jeho omeškania s plnením, pričom
poukazoval na to, že súd prvej inštancie vychádzal v tomto prípade z e-mailovej komunikácie, ktorou
ho žalobca vyzval na zaplatenie dlžnej sumy do 20.02.2022. Zároveň namietal, že mu nebola v súlade

s čl. 4., bod 4.5 zmluvy o sprostredkovaní doručená výzva na vyrovnanie dlhu. Odvolací súd z obsahu
spisu mal preukázané, že žalobca e-mailovou poštou dňa 27.01.2022 žalovanému zaslal výzvu na
zaplatenie jeho dlhu vo výške 2.525,49 Eur do 20.02.2022, pričom podľa článku 10., bod 10.6, písm.
b) zmluvy o sprostredkovaní pri odosielaní elektronickej pošty spolupracovníkovi podľa bodu 3.4 tejtozmluvy platí, že pošta sa považuje za doručenú dňom jej odoslania bez ohľadu na to, kedy k jej doručeniu
skutočne došlo. Z uvedeného dôvodu odvolací súd mal preukázané, že žalovanému bola zo strany
žalobcu v súlade s týmto článkom doručená výzva na zaplatenie jeho dlhu, a preto mal za to, že súd prvej

inštancie správne posúdil začiatok omeškania žalovaného so zaplatením sumy 2.525,49 Eur odo dňa
21.02.2022. Pokiaľ šlo o omeškanie so zaplatením sumy 3.079,56 Eur súd prvej inštancie v súvislosti s
určením začiatku omeškania s platením tohto peňažného záväzku vychádzal z toho, že s platením tohto
záväzku sa žalovaný dostal do omeškania až nasledujúcim dňom po doručení platobného rozkazu, t.j.
dňom 18.06.2022, pričom žalovaný túto skutočnosť v odvolaní ani žiadnym spôsobom nespochybnil.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil určenie začiatku jeho omeškania s plnením za nedôvodnú.

46. V súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním žalovaného žalobcovi vznikol
aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez
potreby osobitného upozornenia, pričom podľa § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013

Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je vo výške 40,-- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v súlade s týmito
ustanoveniami žalobcovi priznal aj ním uplatnenú paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,-- Eur.

47. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalovaný zároveň
v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania.

48. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe správne
zisteného skutkového stavu veci predmetnú vec správne právne posúdil, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti prvej, tretej a štvrtej výrokovej vety podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

49. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 251 CSP súd prvej inštancie.

50. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).