Rozhodnutie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 65C/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123216688
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Koščová
ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123216688.5

Rozhodnutie

MestskýsúdvKošiciachsudkyňouMgr.JanouKoščovouvsporežalobcu:práp.A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
C. XX, D. E., 094 14, právne zast. Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., Ku
Potoku 4, Košice, IČO: 547 25 542, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy

r o z h o d o l :

I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi2.500 eurdo3dníodprávoplatnostiodprávoplatnostirozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou podanou súdu 28.9.2023 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

5.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako aj k náhrade trov v rozsahu 100 %.
Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
obdobie od 17.2022 do 26.9.2023 v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Žalobca
je príslušníkom Hasičského záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere
v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského zboru
sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j.

24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času
pravidelne prekračuje 48 hodín.
Žalobca predložil súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času v súlade s článkom 6 pís. b)
a 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Služobný čas príslušníka HaZZ bol počas rokov 2019 až 2021 rozvrhnutý nerovnomerne, jednalo
sa o 17 hodinové pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne nasledovala 7 hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku. Počas roka 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny po ktorých
bezprostredne nasledovala 8 hodinová služobná pohotovosť. Celkovo strávil žalobca na pracovisku
sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni.
Mesačne odslúži každý hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac 11, čo je
v priemere 10,4 zmeny mesačne a na každom zmenou bezprostredne nasleduje určená služobná
pohotovosť, teda žalobca strávi na pracovisku priebežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do toho

nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.
Čas pracovnej pohotovosti sa mu nezapočítava do fondu pracovného času.
Žalobca poukázal na okolnosť, že zákon o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
Úniového práva (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2002), zároveň zákon
o hasičskom a záchrannom zbore neprebral zo Smernice 2003/88/ES ustanovenie článku 6 písm. b)

stanovujúcedĺžkutýždennéhopracovnéhočasuna48hodínnapriektomu,žepodrobnedefinujetermíny
služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Služobnú pohotovosťhasičov zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
Úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Žalobca poukázal
v žalobe na okolnosť, že svoj nárok opiera o judikatúru ESD predovšetkým o judikát vo veci G.

Fus (C-429/09) v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov
Hasičského zboru za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred
cudzími orgánmi členských štátov EU.
V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) v dôsledku dostatočného

nezabezpečenia potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom, alebo iným osobám,
alebo si nepoškodil zdravie a súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu súkromia rodinného
života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle
Smernice 2003/88/ES na úkor svojich blízkych musel viacej času tráviť v práci, prichádzal o čas, ktorý
by mohol venovať svojim najbližším, rodine, záľubám a aktivitám mimo práce,

2. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej únie neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, pričom miestna príslušnosť súdu je
daná v zmysle ust. § 19 písm. b) CSP teda súdu v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá
právo na náhradu škody – miesto výkonu štátnej služby žalobcu v okrese Košice IV.

Skutočnosť, že pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentoval listinami o týždennej
dochádzke.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.2.2024 uviedol:
Žalobca sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia

práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v
podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia

pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Podľa článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.“
Z vyššie uvedeného článku vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2
definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti,
t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v
článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES.

Podľačlánku1ods.3Smernice2003/88/ES,cit.:„Tátosmernicasavzťahujenavšetkyodvetviačinností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17,
18 a 19 tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/
ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“
Podľa článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú

na záležitosti uvedené v odseku 2, bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia
tejto smernice.“
Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4
Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej

len ako „Smernica 89/391/EHS“).
Podľačlánku2ods.1Smernice89/391/EHS,cit.:„Tátosmernicasavzťahujenavšetkyodvetviačinnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru,voľnýčasatď.).“Podľačlánku2ods.2Smernice89/391/EHS,cit.:„Tátosmernicasaneuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných

služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica

2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom
rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca.
Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcichzásahovúčinnosť,(ktoráješpecifickánerovnomernýmrozvrhnutímslužobnéhočasu,na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne

vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti
štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr.
v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.).
Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej

úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa jeho názoru sa
Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice
stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné

a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18
a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica
89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie

taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má
za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda,nakoľkoustanoveniaSmernicesananehonevzťahujú,atedaniejesplnenýzákladnýpredpoklad

zodpovednosti za škodu.

4.Podľa§12zákonač.42/1994Z.z.ocivilnejochraneobyvateľstva,cit.:„MinisterstvovnútraSlovenskej
republiky sa podieľa na:
a) riadení a vykonávaní záchranných prác,

b) evakuácii,
c) radiačnom a chemickom monitorovaní,
d) poskytovaní a prijímaní humanitárnej pomoci.“
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Zbor
c) plní úlohy pri zdolávaní požiarov, pri poskytovaní pomoci a vykonávaní záchranných prác pri

haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a pri ochrane životného prostredia,
d) poskytuje pomoc pri ohrození života a zdravia fyzických osôb, majetku právnických osôb a fyzických
osôb,
i) plní ďalšie úlohy podľa osobitných predpisov.“

5. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Zbor sa podieľa
a) na plnení úloh pri odsune ranených a chorých najmä pri požiaroch, haváriách, živelných pohromách a
iných mimoriadnych udalostiach a na poskytovaní zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených
v osobitných predpisoch,
d) v rozsahu vymedzenom osobitnými predpismi sa podieľa aj na plnení úloh integrovaného

záchranného systému, civilnej ochrany, pri príprave na obranu štátu a úloh súvisiacich s mobilizačnými
prípravami.“

6. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, cit.: „Základné
záchranné zložky sú Hasičský a záchranný zbor.“

7. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, cit.: „Na mieste
zásahu riadi a koordinuje činnosť záchranných zložiek integrovaného záchranného systému veliteľ
zásahu z Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „veliteľ zásahu“).“8. Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku

civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.

9. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým

by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú.
Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na
prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
III. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného

Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), Fyzická / právnická osoba,
ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd
členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre

Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii.
Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69
ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.

Žalovaný v tomto prípade podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane
tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.
Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok
svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.

Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné
dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok
výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že
aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky.
S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch
samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
IV. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia

pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6.

Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov.
Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Z hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky

je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na
rozdielodprávosobnostných)podlieharežimupremlčaniavtrojročnejpremlčacejlehotevyplývajúcejz§
101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky
zákonník“), a žalobca ho aj takto uplatňuje).Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s
článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“.
Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu

ochrany verejného zdravia a pod.,)
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie

o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby.
Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného
počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES
transponovaná správne.
Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES

10. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície:
„pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť

alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú

pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.
11. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.
z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu
nadčas a dovolenku.
1 Anglická a francúzska verzia Smernice používa miesto spojenia Rozsudok vo veci C-303/98 Simap,

b. 50. Dostupný na internetovej adrese:
http://curia.europa.eu/juris/showPdf.jsf?
text=&docid=45703&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=652832

12. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

13. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“

14. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“

Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v
ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“

15. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

16. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričomumožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.
17. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že

služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas

tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času.
18. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj
priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného

3 „ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času“.
4 Článok 15 Smernice 2003/88/ES, nazvaný Priaznivejšie ustanovenia, cit.: „táto smernica nemá
vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne
opatrenia, ktoré sú o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“),
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva

2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022 a
Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia
zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.
Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky
výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky

výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov
vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas
rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“

ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ a v
čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.

Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č.
315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl.
3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES.
1. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES

19. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“20. Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo

kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

21. Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“

22. Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka
priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú
uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú
priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“ a jeho bydlisko sú od seba vzdialené,

vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od seba vzdialené; b)
v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany
majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“
Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:

. písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín5,
. zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,

. zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
. žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

23. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely

uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných

prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

24. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom
čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91

ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.

25. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022 či Kolektívnej zmluvy 2023
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej

služby v rámci 12 hodinového
5 Vo veci C-397/01 Pfeiffer (b. 80-85) však Súdny dvor rozhodol, že len odkaz na kolektívnu zmluvu,
ktorá upravuje dlhší týždenný pracovný čas v pracovnej zmluve, ktorú zamestnanec podpísal nestačí.
Dostupný na internetovej adrese:http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?
text=&docid=49550&pageIndex=0&doclang=sk&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=656271
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej

služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods.
3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.
Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie

6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v
súlade s rozvrhnutými službami.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín

služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok.
Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/
ES správne.
Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek,

resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho
právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice
transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu.
Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do
zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v

priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

V. K nároku na náhradu škody
Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice,
ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že

dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na
neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany.
Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná,
tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia

byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva
Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník

povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára

podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.

Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na

náhradu škody.
Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol,
cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade

so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod
84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal
teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný
by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta

vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje za
resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas
zamedzil prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.
Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod

hrozboutoho,žesamabudemusieťznášaťškodu,vyvinúťprimeranéúsilie,abyobmedzilarozsahškody
(rozsudkyF.ai/Radaakomisia,C-104/89aC-37/90).Žalobcavšakžiadnymspôsobomneprejavilsvoju
nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť.
Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou
Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti,

čím a aká škoda mu bola spôsobená. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá
v ustanoveniach § 85 – 94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. tak,
aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku
služobného času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby

a na ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby
bola najviac 24 hodín v služobnom dni.
Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal

rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím
služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa
plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s
rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na

funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.
V súlade s Pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii
Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku v znení neskorších predpisov
žalobca vykonáva štátnu službu na pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v rozsahu 17/16 hodín
výkon štátnej služby a 7/8 hodín pohotovosť na pracovisku. Počas pohotovosti na pracovisku je žalobca

fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok.
Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti, ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené
žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne
platený výkon služby nadčas.
Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by žalobca pred podaním žaloby vyvinul snahu upozorniť

zamestnávateľa na údajné porušovanie Smernice. Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil
odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez
výhrad plán výkonu služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania.
V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica
porušená, a preto nie je žiaden dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie

práva Európskej únie.
Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na
svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej službyv rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom
ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom

období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

26. Žalovaný uviedol, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Žalovaný podotýka, že samotný žalobca v žalobe netvrdí, ani
bližšie nepopisuje, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by
mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav.
Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný

opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.
nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného

dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z

Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré výhody, medzi
ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov. Vymenované boli len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré zákon
a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú
dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.

Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom tvrdí,
že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením však
nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho

zabezpečenia.
Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuß
uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na
vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity

jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia
právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“
Žalovaný si v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho

súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020.
Žalovanýmázato,žečosatýkaposúdenia,čivprípadežalobcudošlokporušeniuprávanadmaximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž
hodinaminadmaximálnylimitpracovnéhočasu.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutie

služobného času u hasičov v referenčnom období.
V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy
oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako

bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami, a to aj
s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.27. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a
nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným
spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú

jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona
č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti

takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

VI. Náhrada nemajetkovej ujmy
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeranáutrpenejujmenapovesti(napr.TolstoyMiloslavskyv.Spojenékráľovstvo),pričompriurčovaní
výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko,

Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).
Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

28. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol
v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa

na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

29. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca,

ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

30.Náhradunemajetkovejujmyvpeniazochmôžesúdpodľa§13ods.2Občianskehozákonníkapriznať

len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy,
ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne

preukázať.

31.Žalovanýmázato,žetabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazoval
výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho

zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcaanidotohtomomentu
konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.32. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný
by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu.

33. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal

následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí
(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

34. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.
Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019

zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy6 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na
ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia
vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych
následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné

bremeno zaťažuje poškodeného.“
Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310
zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za
následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k

zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto
zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý
mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať,
že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy
a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity

6 uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 232/2010 zo dňa 29.06.2011 zásahu je za určujúce hľadisko potrebné
považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže
byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným,
trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho
významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva,

s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho
prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen
tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“

VII. Námietka miestnej nepríslušnosti

Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcanamietanesprávnutranspozíciuaaplikáciusmernice,žalovanýmá
za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené
právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán
štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.

Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo
v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV.
Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) postúpená na Mestský súd Bratislava IV.

VIII. Záver
Vzhľadom na (i) námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, (ii) námietku nedostatku splnenia
procesných podmienok konania a (iii) námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou
hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd prvej inštancie pred ďalším
postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.

V prípade, že sa súd prvej inštancie stotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby
Mestský súd Košice v tejto právnej veci konanie zastavil.
V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, si žalovaný dovoľuje
navrhnúť súdu prvej inštancie, aby vydal nasledovný rozsudok:Mestský súd Košice žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.
Vprípadeúspechuvkonanísižalovanýuplatňujenáhradutrovkonania,ktorébudúdodatočnevyčíslené.

36. Zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 1.10.2024 spochybnil správnosť výpočtu priemerného
týždenného pracovného času žalobcu v rámci referenčného obdobia. Poukázal na okolnosť, že nebola
započítaná dodatková dovolenka za dané referenčné obdobia a boli odpočítané iné dni, ktoré sa taktiež
v zmluve nezapočítali do referenčného obdobia, ktoré podľa názoru žalovaného v referenčnom období
mali byť zohľadnené. Takýto postup by znamenal, že čím viac voľna by žalobca mal napríklad vo forme

dodatkovej dovolenky, voľna za sviatok, tým horšie by boli priemerné pracovné časy a preto daný spôsob
výpočtu nie je správny.

37. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že nutnosť vykonávať práce nadčas zasahuje do jeho osobného
života tým, že nemôže tráviť čas s maloletými deťmi, chodiť napríklad na ich vystúpenie v rámci
školy, škôlky. Musia upravovať a prispôsobovať rodinné oslavy, prípadne riešiť aj sviatky s možnou

starostlivosťou zo strany starých rodičov, pričom voľný víkend žalobcovi vychádza jedenkrát do mesiaca
pokiaľ si nevyberie dovolenku. Žalobca sa nemôže venovať v rámci voľna koníčkom, pričom poukázal
aj na okolnosť, že plánované školenia sú naplánované na deň jeho pracovného voľna pred nástupom
do služby. V čase keď má služobnú pohotovosť aj v prípade že nie je výjazd musia byť pracovníci
v pohotovosti.

38. Súd zistený skutkový stav posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:
Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods.5.
Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom.
Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.
V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej
dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, služobný
čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.
Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 cit. zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľaustanovenia§86ods.1cit.zákonaslužobnýčaspríslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
Podľa ust. § 86 ods. 2 cit. zákona, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času
v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na
ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24

hodín v služobnom dni.
Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 cit. zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 cit. zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 cit. zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) cit. zákona, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.
Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 cit. zákona, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto

zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
Podľa ustanovenia § 122 ods. l cit. zákona, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Podľa ust. § 122 ods. 2 cit. zákona, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 cit. zákona, nariadená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej
služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom
mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov
spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

39. Súd oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu zistil, že žalobca v konaní predložil
doklady Krajského riaditeľstva Hasičského záchranného zboru v Košiciach preukazujúce dochádzku

žalobcu v období od februára 2022 do septembra 2023.

40. Z hľadiska spornej právomoci strán sporu súd uvádza, že právomoc súdu je daná na prerokovanie
vecivsúladesust.§3C.s.p.vychádzajúczoskutočnosti,žežalobcanárokuplatnilakonároknanáhradu
škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením unijného práva prípadne z analogickej aplikácie uplatnenia

náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. §13 Občianskeho zákonníka. Takýto nárok je všeobecný súd
v zmysle ust. § 3 C.s.p. oprávnený prejednávať a rozhodnúť.

41. Súd konštatuje, že medzi stranami sporu bolo sporné, či u žalobcu došlo k porušeniu práva
Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do

slovenského právneho poriadku konkrétne či do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES v čl. 6 písm. b/ o 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

42. Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore (podľa ktorého

služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto
zákona (podľa ktorého Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
miestnevykonávaniaštátnejslužby,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnejslužbypodľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“.
Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom

štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby
v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak
počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej
službyještátnouslužbounadčas“(ods.2)a§91ods.lzákonatiežuvádza,že„štátnouslužbounadčasje
aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca

právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý
nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že
zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platua jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.
5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

43. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikymásmernicougarantovanéprávona48hodinovýpracovnýčas.
V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne
odpracoval v rokoch 2017 až 2020 (t.j. od 11/2017 do 10/2020 vrátane) priemerný týždenný pracovný

čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na
základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia proti Slovenskej republiky.

44. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a jeho dodržiavanie
MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah
priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej
nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné

žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu
transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného
času v služobnom pomere žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd má za to, že je daná pasívna legitimácia
žalovanej v konaní.

45. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené sú dané v zmysle
stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos
y Servicious Generales) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2.
porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

46. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,
pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje priamy účinok
čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo

veci samej je splnená.

47. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na

pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný
čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca
v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie

nároku na náhradu škody.

48. Predpokladom pre zodpovednosť za škodu v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Z.z. sú porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu pre vznik
škody ako nemajetkovej ujmy, existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a

vzniknutou škodou), b/ zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobí.

49.Predpokladomprepriznanienemajetkovejujmyvzmysleust.§13ods.2Občianskehozákonníka,na
ktorú analogickú aplikáciu sa žalobca pri uplatnení svojho nároku odvolával, je existencia zásahu, ktorý
je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení či ohrození osobnosti

fyzickej osoby, jej fyzickej a morálnej integrite, b/neoprávnenosť tohto zásahu, c/ existencia príčinnej
súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou.50. Občiansky zákonník nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie
toho kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Zodpovednosť za zásah
do ochrany osobnosti sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom ospravedlniteľného omylu, predpokladom

zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu, stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením.

51. Súd dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka u žalobcu boli dané za vyššie uvedené obdobie, nakoľko súd ako neoprávnený

zásah do osobnostnej sféry žalobcu zo strany žalovaného posúdil nesprávne prebratie Smernice do
zákona č. 315/2001 Z.z., ktorá skutočnosť bola spôsobilá privodiť následky neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti, a to v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by žalobca mal nárok, ak
by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keďže žalobca musel
pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času.

52. Súd pri stanovení výšky náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu, a to práva na
odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom vznikla
a následky takýmto zásahom vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať, na
okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrady nemajetkovej ujmy súdov
aplikujúc ust. § 13 Občianskeho zákonníka.

53. Súd uzavrel, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď tento
čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený smernicou.
Je zrejmé z listinných dôkazov predložených žalobcom, že tento stav trval dlhodobo a zároveň súd v

konaní zohľadnil, že žalobca nepreukázal a v tomto smere ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré
by preukázalo reálny dopad tohto zásahu na jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na
zhoršený zdravotný stav.

54. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukázal, že by sa zásah negatívne odrazil v jeho medziľudských

prípadnepracovnýchvzťahoch,súdprihliadallennaspôsobilosťzásahunarušiťjehozákonomchránené
práva (možnosť dopadu na rodinné a medziľudské vzťahy, prípadne možnosť napr. pracovného úrazu
v dôsledku nedostatku odpočinku).

55. Vzhľadom na vyššie uvedené a nepreukázanie reálnych následkov zásahu súd považoval za

primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie vo výške 2.500 eur berúc do úvahy súdmi
priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti
spočívajúcich v porušení práva na súkromie a rodinný život (v prípade ublíženia na zdraví, úmrtia
rodinného príslušníka prípadne zverejňovanie nepravdivých skutočností).

56. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

57. Súd v súlade s ust. § 153 ods. 2, 3 CSP, neprihliadol na žalovaným uvádzanú skutočnosť
o nesprávnom spôsobe výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v rámci
referenčného obdobia a nevykonal ani ním navrhovaný dôkaz o správnom výpočte pracovného času

žalovaným vzhľadom na okolnosť, že žalovaný uvedenú skutočnosť a navrhovaný dôkaz neuplatnil
včas, teda minimálne v takej lehote pred pojednávaním nariadeným na deň 1.10.2024, aby sa žalobca
k uvedenej skutočnosti a navrhovanému dôkazu mohol do dňa nariadeného pojednávania relevantne
vyjadriť, pričom z uvedeného dôvodu by súd musel nariadené pojednávanie odročovať aj vzhľadom na
samotné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, ktorý v prípade nutnosti vyjadrenia sa k uvedenému

dôkazu žiadal o odročenie nariadeného pojednávania.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd považoval výpočet priemerného týždenného pracovného času zo
strany žalobcu naďalej za nesporný.

58. Podľa ust. § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.59. O nárok na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal právo
náhradu žalobcovi v rozsahu 100 % pretože, výška priznania nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy
súdu a žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy

súdu (nález Ústavného súdu ČR III ÚS 170/99). Dalej doln bod 26 rozsudku ako aj bod 27.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice II v lehote l5 dní odo dňa jeho
doručenia v zmysle ust.§ 362 ods. 1 C.s.p. v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p. - ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.)
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, žalobca má právo podať návrh
na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku (§ 219 ods. 1 C.s.p.).