Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. november 2023

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 10C/63/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7919205423
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Pavková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2023:7919205423.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Editou Pavkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytomC.D.XXX,zast.:JUDr.LadislavCsákó,advokát,sosídlomvRožňave,Hviezdoslavova4,IČO:35
544 163, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom
v Bratislave, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, v konaní o zaplatenie 10.000 Eur s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- Eur, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy
7.000,- Eur od 04.11.2019 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žaloba sa z a m i e t a.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov dňa 02.12.2019 sa domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,- Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,00% od
04.11.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci došlo k výraznému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Poukázal na to, že
uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
vyšetrovateľa SKIS MV SR pod totožným číslom dňa 15.10.2008 podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tr. por., bolo

začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a,
ods. 2 písm. a Tr. zákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. b
Tr. zákona za skutky uvedené v uznesení. Uznesením vyšetrovateľa SKIS MV SR zo dňa 2. 12. 2008,
bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. por., vznesené obvinenie E. F., B. A. C., C. C., E. B., G. H., F. F., I. C., J. D. a
voči osobe žalobcu za skutky v ňom uvedenom. Vyšetrovateľ uznesením zo dňa 4.2.2009 trestnú vec,
v ktorej boli obvinení, vylúčil zo spoločného konania pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 na samostatné
konanie vedené pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009. Proti uvedeným uzneseniam si žalobca uplatnil všetky

zákonom poskytnuté možnosti a právne prostriedky ochrany, avšak bezúspešne.

2. Po vykonaní vyšetrovacích úkonov v prípravnom konaní, zdokumentovaní a objasnení skutkového
stavu a po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove
dospel k záveru, že je potrebné, aby o vine vyššie uvedených obvinených vrátane žalobcu rozhodol súd.

3. Na základe uvedených skutočností prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove podal dňa 14.5.2012

obžalobu na obvinenú E. F. a spol., pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a iné, ktorých sa mali dopustiť konaním, ktoré prokurátor popísal v
bodoch 1 až 4 obžaloby. Prokurátor v obžalobe tvrdil, že vina obvinených je preukázaná predovšetkým
z dôkazov nazhromaždených v trestnom spise v prípravnom konaní, výpoveďami jednotlivých svedkov,ako aj zo záznamu o použití technických prostriedkov. Prokurátor ďalej tvrdil, že všetci obžalovaní,
konaním popísaným v jednotlivých bodoch obžaloby, porušili ustanovenie zákona č. 200/1998 Z. z., o
štátnej službe colníkov v znení a doplnení niektorých ďalších zákonov, pretože podľa jeho názoru porušili

služobnú disciplínu, ktorá spočíva v dôslednom plnení služobných povinností, ktoré sú ustanovené
Ústavou, ústavnými zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj služobnou
prísahou, rozkazmi, nariadeniami a príkazmi a pokynmi nadriadených. Predmetná trestná vec obv. E. F.
a spol., bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn.: 1T/28/2012.

4. Okresný súd v Trebišove, na základe dokazovania v predmetnej trestnej veci, ale aj s prihliadnutím
na predchádzajúce rozhodnutia v obdobných prípadoch, dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci
nebola na obžalovaných podaná obžaloba dôvodne. Podľa názoru súdu nebolo žiadnym spôsobom
preukázané, že by došlo k spáchaniu skutkov, ktoré boli uvedené v obžalobe a obžalovaní nespáchali
svojím konaním trestné činy (ani len priestupky), pričom použite infomačno - technických prostriedkov,
čo je už samo o sebe rovnako veľmi závažným zásahom do občianskych práv a slobôd každého jedinca,

bolo nezákonné a tieto dôkazy svedčiace o nevine, nebolo možné vykonať. Súd ustálil, že nebol dôvod,
aby sa stotožnil s názorom orgánov prokuratúry a aby uznal obžalovaných za vinných zo spáchania
žalovaných trestných činov. Súd taktiež vykonal všetky potrebné úkony, ktoré mu odvolací súd nariadil v
rámci došetrenia. Došetrením nebolo preukázané, že by obžalovaní spáchali skutky, ktoré boli uvedené
v obžalobe prokurátora.

5. Okresný súd v Trebišove rozsudkom sp. zn. 1T/28/2012-1345 zo dňa 11.05.2017, žalobcu spod
obžaloby oslobodil s poukazom na ust. § 285 písm. a/ Tr. poriadku, ktorý spôsob oslobodenia pre
páchateľa je najpriaznivejší. Žalobca zdôraznil, že nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by
sa skutok stal, nie ešte to, že by tento skutok mal byť trestným činom a už vôbec nie, že by sa ho žalobca

bol dopustil. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27. 5. 2017.

6. Žalobca tvrdil, že je zrejmé, že sa voči jeho osobe bezdôvodne vykonalo trestné stíhanie, pričom
bol obvinený od 2. 12. 2008 až do 27. 5. 2017, zo spáchania takého skutku, ktorého existencia nebola
preukázaná.

7. K samotnému zadržaniu žalobca uviedol, že ešte aj v súčasnosti, po toľkých rokoch, vyvoláva v ňom
silné citové rozrušenie a do slova a do písmena aj slzy v očiach, hoci bol (v tom čase) príslušníkom
vojensky organizovaného zboru (finančnej správy). V jeho malej rodnej obci, kde každý každého pozná a
v ktorej za normálnych okolností vládne pokoj a poriadok, pri jeho zadržaní príslušníci policajného zboru

uzavreli celú ulicu, pri zásahu ho traja „kukláči“ agresívne napadli a zvalili ho na zem, do blata. Stalo
sa tak priamo pred očami jeho rodičov, ktorí vždy boli na neho hrdí a pred ďalšími prítomnými osobami
z dediny, v počte minimálne 50 ľudí. Žalobca netušil, prečo takto konajú. Takéto konanie považuje
žalobca za neadekvátne a jasnú, avšak bezdôvodnú demonštráciu sily zo strany PZ. O tejto, pre žalobcu
veľmi nepríjemnej „akcii“ sa dlho rozprávalo nie len v ich dedine, ale aj v širšom okolí. Jeho prípad

bol aj medializovaný. Do dnešného dňa, po 11 rokoch je možné nájsť články o zadržaní žalobcu na
internetových stránkach.

8. Žalobca má za to, že uvedeným postupom orgánov činných v trestnom konaní, na základe
nezákonných rozhodnutí, utrpel žalobca závažnú nemajetkovú ujmu, pretože celková doba trestného

stíhania predstavovala takmer 10 rokov. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, samotné konštatovanie
porušenia jeho práv a právom chránených záujmov, nie je dostatočným zadosťučinením. Do života
žalobcu došlo k závažnému zásahu s výraznými negatívnymi následkami na jeho súkromný, rodinný,
osobný, spoločenský i pracovný život. Dlhotrvajúce trestné konanie taktiež zasiahlo do jeho občianskej
bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, sa taktiež

závažne zasiahlo do jeho osobnej slobody. Uvedenými rozhodnutiami príslušných orgánov, v značnom
rozsahu bola znížená jeho česť, dôstojnosť a postavenie v spoločnosti.

9. Žalobca uviedol, že prostredníctvom právneho zástupcu, žiadosťou zo dňa 15.03.2019, požiadal
žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-

Eur, spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodov v nej uvedených.10. Žalovaná ako príslušný orgán konajúci v mene štátu, preskúmala žiadosť žalobcu, a podľa § 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z., listom zo dňa 4.11.2019 pod č. VI/4 Gc 111/19/1000-5 oznámila, že nárok
žalobcu na náhradu škody neuznáva a preto ani čiastočne ho neuspokojí. Podľa žalovanej v danom

prípadenebolizistenézákonnépodmienkypreuspokojenienárokunanáhraduškodyvzmyslezákonač.
514/2003 Z. z., z dôvodov, ktoré uviedol vo svojej písomnej odpovedi. Žalovaná tvrdila, že na vznesenie
obvinenia boli splnené všetky zákonné podmienky, rovnako tak na podanie obžaloby prokurátorom,
pričom výrazná zmena dôkaznej situácie, ktorá viedla napokon k vyneseniu oslobodzujúceho rozsudku,
nastala až vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, teda po podaní obžaloby. Žalovaná

taktiež poukázala na to, že k oslobodeniu všetkých obžalovaných došlo v dôsledku toho, že súd za
nezákonné dôkazy označil tie, ktoré boli získané na základe príkazu iného súdu. Na záver žalovaná
namietala premlčanie nárokov žalobcu. Podľa žalovanej už uplynula objektívna premlčacia lehota desať
rokov od oznámenia (doručenia) uznesenia o vznesení obvinenia.

11. Žalobca s jednotlivými tvrdeniami žalovanej nesúhlasil. Podľa jeho názoru, príslušný súd v

trestnom konaní vykonal všetky potrebné úkony, ktoré boli potrebné za účelom náležitého zistenia
skutkového stavu veci, vykonal všetky dostupné a zákonom prípustné dôkazy a po vykonaní
rozsiahleho dokazovania rozhodol správne, objektívne a hlavne zákonne, pričom svoje rozhodnutie
veľmi presvedčivo aj odôvodnil. Žalovaná vo svojej odpovedi zvýraznila a narážala na „výraznú zmenu
dôkaznej situácie“, avšak neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, alebo argumenty, ktoré by odôvodnili

jej tvrdenia o akejsi zmene v trestnom konaní.

12. K námietke premlčania, ktorá bola vznesená žalovanou, žalobca citoval ust. § 19 ods. 1 zákona
č. 514 /2003 Z. z., v zmysle ktorého „právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.“ Okresný súd žalobcu spod
obžaloby oslobodil rozsudkom zo dňa 11.05.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 27.05.2017. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa
22.06.2017. Z uvedeného je zrejmé, že až od momentu doručenia právoplatného a vykonateľného

oslobodzujúceho rozsudku, žalobca sa mohol reálne dozvedieť o tom, že mu bola spôsobená škoda, že
jeho nárok na náhradu škody nie je premlčaný.

13. K označeniu žalovanej v predmetnom konaní žalobca uviedol, že v žalobe ako žalovanú označil
Slovenskú republiku, zastúpenú Generálnou prokuratúrou SR, pretože podľa jej názoru je nesporné, že

pasívna vecná legitimácia svedčí Slovenskej republike, v mene ktorej koná GP SR v zmysle § 4 ods.
1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.

14. Žalobca zároveň poukázal na ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého, pri náhrade
spôsobenej škody sa uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk a v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch,
ak nie je možné uspokojiť inak. Zároveň žiadal priznať aj úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2/
Občianskeho zákonníka.

15. Žalobca uviedol, že nárok na náhradu škody si uplatnil u žalovanej riadne a včas, v zmysle ust.
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ale zo strany žalovanej nebola škoda uhradená. Žalovaná túto
skutočnosť oznámila žalobcovi listom zo dňa 04.11.2019 a žalobca má za to, že práve týmto dňom sa
dostala žalovaná do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku.

16. Žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009 zo dňa 18. 8. 2010, na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 07.07.2016, v ktorom ÚS konštatoval, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo

obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca.17. Žalovaná sa k predmetnej žalobe vyjadrila podaním zo dňa 04.03.2020 (č.l. 45-49), v ktorom poprela
nárok žalobcu.

18. Žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že celý postup príslušných orgánov činných v trestnom konaní
bol v súlade s platnou právnou úpravou upravujúcou procesný postup v trestnom konaní t. j., zákonom č.
301/2005 Z. z., Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Poukázala na to, že o nesprávny úradný
postup nemôže ísť v konaní, ktoré je zavŕšené vydaním rozhodnutia vo veci samej. V tomto prípade
prichádza do úvahy len náhrada škody titulom nezákonného rozhodnutia, ktoré by pre nezákonnosť bolo

príslušným orgánom zrušené. Z obsahu žaloby je možné vyvodiť, že žalobca považuje v predmetnom
konaní za nezákonné uznesenie vyšetrovateľa SKIS MV SR z 02.12.2008, ktorým bolo jemu a spol.
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, vznesené obvinenie za zločin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a iné. Žalovaná poukázala na
skutočnosť, že žalobca v žalobe nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého
by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázala na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 163/2013-50, uznesenie o vznesení obvinenia nemožno
automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť
o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná zároveň poukázala aj
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike zo dňa
20.06.2013, sťažnosť č. 57404/08, v ktorom sa uvádza, že: "skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený

spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku
inak vadné. Dôkazné prostriedky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne
označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť) sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné
splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako dôvodné
podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného

podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť."
Žalovaná tvrdila, že konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení
obvinenia s poukazom na to, že stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod
obžaloby oslobodený a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia
nezákonným rozhodnutím, nie je možné akceptovať a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto

konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Absencia právnej úpravy tejto
konštrukcie tzv. nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia v normatívnom texte nemá
za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu
takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Prípadné rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo takúto konštrukciu
nezákonného rozhodnutia by bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva účinného na území

Slovenskej republiky.

19. Žalovaná poukázala aj na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla
2008 sp. zn. Cdo 201/2007, v ktorom sa konštatuje, že: "...nejde o neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vtedy, ak je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného

činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú
vykonávané v medziach zákona, na tom nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo
k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k
oslobodeniu spod obžaloby". Žalovaná zastáva názor, že výrazná zmena dôkaznej situácie, ktorá viedla
k vyneseniu oslobodzujúceho rozsudku, nastala až vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní,

t. j. po podaní obžaloby. K oslobodeniu spod obžaloby došlo v dôsledku toho, že súd za nezákonné
dôkazyoznačiltie,ktorébolizískanénazákladepríkazuinéhosúdu.Vdanejveciniejesplnenázákladná
podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom
k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

20. K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 10 000.- Eur, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím.
Žalovaná spochybnila dôvodnosť žalovanej nemajetkovej ujmy a jej výšku. Škoda, ktorá vznikla
medializáciou prípadu, nie je spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca v
tomto prípade, podľa žalovanej, nepreukázal vznik škody titulom nemajetkovej ujmy v požadovanej

výške. Žalobca v žalobe poukázal iba vo všeobecnosti na to, že trestné stíhanie nepriaznivo zasiahlo
do jeho dôstojnosti, cti, dobrej povesti, súkromia, do osobného, rodinného a profesijného života.
Argumentácia, že trestné stíhanie trvalo cca 10 rokov od údajného spáchania skutku, je irelevantná,
pretože časový aspekt začatia trestného stíhania nemôže mať vplyv na výšku náhrady škody. Výškupožadovanej nemajetkovej ujmy žalobca odôvodňoval pocitmi beznádeje, zhoršenými vzťahmi žalobcu
s jeho známymi. Žalovaná uviedla, že náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku vedenia
trestného konania je možná iba výnimočne, tak ako to má na mysli § 17 ods. 1, 2 zákona č.

514/2003 Z. z. Výška nemajetkovej ujmy navyše musí byť primeraná, čo má zodpovedať výške
podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v spojení s § 5 až 7 zákona č. 215/2006 Z. z., o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý ustanovuje za smrť odškodnenie vo
výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy a za znásilnenie napríklad vo výške desaťnásobku minimálnej
mzdy. Suma uplatňovaná žalobcom predstavuje cca tridsaťsedemnásobok minimálnej mzdy platnej v

roku 2008, keď bolo vznesené obvinenie a približne dvadsaťtrinásobok minimálnej mzdy platnej v roku
2017, keď bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Uvedené skutočnosti by podľa názoru žalovanej mohli
mať pochybnosti odôvodňovať nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. minimálne
podstatné zníženie výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Žalovaná v danej veci zároveň zdôraznila,
že možnosť peňažnej kompenzácie vzniknutej nemajetkovej ujmy je podmienená existenciou takého
zásahu s takými dôsledkami, pri ktorých nepostačuje iná forma satisfakcie. Náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch teda nastupuje až v prípade, kedy nepostačuje iná (nepeňažná) forma náhrady, pričom
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu.

21. K úrokom z omeškania žalovaná uviedla, že žalobca si okrem iného uplatnil aj právo na úroky z
omeškania vo výške 5% ročne od 04.11.2019 do zaplatenia. V konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému bude priznaná náhrada v peniazoch a v akej
výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak v tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než
samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie tak vzniká
až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej. V tejto súvislosti žalovaná

poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2013, v ktorom
súd uviedol, že: "Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24.06.1998 sp. zn. 1Co/15/97, ktorý
bol uverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, zošit 3, por. č. 45/2000, už
judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká na základe rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do

omeškania."

22. Žalovaná vzniesla námietku premlčania. Má za to, že v danom prípade uplynula objektívna
premlčacia lehota desať rokov od oznámenia (doručenia) uznesenia o vznesení obvinenia, ktorého
nezákonnosťžalobcatvrdí.Mázato,ženárokbolpremlčanýužvčasepredpodanímžiadostiGenerálnej

prokuratúre Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

23. Žalobca podaním zo dňa 27.03.2020 (č.l. 56-58) sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej, v ktorom uviedol,
že na žalobe a na tvrdeniach uvádzaných v žalobe trvá v celom rozsahu. S námietkami a tvrdeniami
žalovanej nesúhlasil.

24. Žalobca uviedol, že žalovaná v úvode svojho vyjadrenia poukázala na všeobecné zákonné
podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánom štátu. Podľa názoru žalovanej v danom prípade všetky podmienky pre úspešné uplatnenie
nároku nie sú splnené a namieta najmä tú skutočnosť, že v podanej žalobe žalobca nepreukázal

existenciu nezákonného rozhodnutia a preto neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa
vyššie označeného zákona. Svoj názor opiera okrem iného o prechádzajúce súdne rozhodnutia, ktoré
podľa názoru žalobcu, v danom prípade nemajú podstatnú právnu relevanciu, vzhľadom aj na tú
skutočnosť, že u nás platí kontinentálny a nie anglosaský typ práva, teda prechádzajúce rozhodnutia
súdov v iných veciach nie sú pre konajúci súd záväzné, aj keby boli vydané hoci aj v identickej veci.

Aj keby boli zohľadnené žalovanou označené judikáty, z ich obsahu je možné dospieť k záveru, že
tieto rozhodnutia nevylučujú uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie. Citované
rozhodnutia v podstate iba konštatujú, že nie každé uznesenie o vznesení obvinenia je možné
automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Podľa názoru

žalovanej, konštrukcia uznesenia o vznesení obvinenia, ako nezákonného rozhodnutia, nie je možné
akceptovať najmä z toho dôvodu, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z.. S týmto názorom žalobca zásadne nesúhlasil, považoval argumentáciu žalovanej za
účelovú s cieľom zbaviť sa svojej zodpovednosti za to, že spolu s ďalšími obžalovanými bol žalobcabezdôvodne a nezákonne obžalovaný za skutok, ktorý nikdy nespáchal, o čom svedčí aj oslobodzujúci
rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 11.05.2017. To, že uznesenie o vznesení obvinenia nie
je výslovne uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z., ako nezákonné rozhodnutie, ešte samo o sebe

neznamená, že po splnení podmienok stanovených v citovanej právne norme nemôže predstavovať
právnytitulprepriznanienáhradyškodypodľazákonač.514/2003Z.z..Pojemnezákonnostirozhodnutia
v citovanom zákone nie je explicitne definovaný okrem iného aj preto, lebo nezákonnosť rozhodnutia
môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícií, ako aj zovšeobecňujúci popis
naráža na neprekonateľné prekážky. Napriek absencie jeho zákonnej definície, nezákonné rozhodnutie

je možné vo všeobecnosti charakterizovať ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná ( viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR z
20.03.2012 sp. zn. 7 Cdo 27/2011).

25. Žalobca uviedol, že otázka nezákonnosti rozhodnutia sa posudzuje vždy so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu. Podľa jeho presvedčenia v predmetnom spore je evidentné, že uznesenie
vyšetrovateľa SKIS MV SR z 2.12.2008 o vznesení obvinenia spĺňa všetky zákonom stanovené
podmienky nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28.06.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.10.2010 sp. zn.

4 MCdo 15/2009, publikovaný pod č. 37 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ročník 2/2014.
Opätovne poukázal na rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 11.05.2017 sp. zn. 1T/28/2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2017, ktorým ho spod obžaloby oslobodil.

26. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ žalovaná spochybňuje dôvodnosť nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, s jeho názorom a tvrdeniami nesúhlasí. Má za to, že vznik škody titulom
nemajetkovej ujmy preukázal. Žalobca tvrdil, že je nepochybné, že každé trestné stíhanie negatívne
ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život obžalovaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda
aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže,
že bolo od začiatku nezákonné. Napriek tomu, že na každého obvineného (obžalovaného) do okamihu

právoplatnosti rozhodnutia sa prihliada ako na nevinného, už samotný fakt trestného stíhania a všetky s
nimi súvisiace okolnosti sú záťažou pre každého jednotlivca, nie to ešte v tak dlhej dobe, ako v danom
prípade. Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu, resp. žalovanej za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia.

27. Skutočnosť, že dlhotrvajúce trestné konanie negatívne zasahuje do osobnej sféry každého
jednotlivca, žalobca poukázal na Uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo/3007/2010 z 31.08.2011, v ktorom
najvyšší súd dospel okrem iného k záveru, že: „náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu
stavu neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý a v

ktorej bol udržiavaný. Ide teda o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti
náročne preukázateľné, aj preto by bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka
(R 58/2011) alebo psychologickými, alebo psychiatrickými posudkami.“

28. K žiadanej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že na jednej strane je pravda, že v zmysle ust. § 17

ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
ktorým je zákon č. 215/2006 Z.z., o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Na
druhej strane dodal, že ním uplatnená výška nepresahuje zákonom stanovený limit, ktorý upravuje § 6
zákona č. 215/2006 Z.z.. V zmysle tohto ustanovenia „celková suma odškodnenia poskytovaná podľa

tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy“. Uplatňovaná suma predstavuje
približne sedemnásťnásobok minimálnej mzdy platnej v roku 2020 a približne dvadsaťtrinásobok
minimálnej mzdy platnej v roku 2017, kedy bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Z
uvedených skutočností vyplýva, že žalobcom uplatňovaná suma nepresahuje zákonom stanovenú
maximálnu výšku. Uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná a opodstatnená.

29. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovanej ohľadom úrokov z omeškania, resp. momentom vzniku
omeškania s peňažným plnením zo strany žalovanej. Zaplatenia úrokov z omeškania sa môže domáhať
odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej, pričomžalobca v tejto žiadosti zaplatenie úrokov z omeškania nežiadal. Očakával kladné vybavenie žiadosti zo
strany žalovanej. Odmietnutie žiadosti, žalovaná oznámila listom zo dňa 04.11.2019, preto žalobca má
za to, že omeškanie s plnením peňažného záväzku vzniklo práve týmto dňom, kedy sa reálne dozvedel

o tom, že žalovaná nie je ochotná uhradiť žalobcovi uplatnený peňažný nárok, ani len sčasti.

30. K námietke premlčania, ktorá bola vznesená žalovanou, žalobca poukázal na ust. § 19
ods. 1 zákona č. 514 /2003 Z. z., v zmysle ktorého „právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.“ Žalobca tvrdí,
že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že Okresný súd Trebišov ho spod obžaloby oslobodil
rozsudkom zo dňa 11.05.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2017. Z uvedeného je zrejmé,
že od momentu doručenia právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, sa mohol reálne dozvedieť o tom,
že mu bola spôsobená škoda, že kto za túto škodu zodpovedá. Žalobca tvrdí, že nárok na náhradu

škody nie je premlčaný a preto námietku žalovanej považuje za nedôvodnú a irelevantnú.

31. Žalovaná k replike žalobcu sa vyjadrila písomne podaním zo dňa 23.04.2020 (č.l. 61), z ktorého
vyplýva, že žalobca neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by žalovanú viedli k zmene argumentov
obsiahnutých vo vyjadrení sp. zn. 2 Pc/5/20/8811-3 zo dňa 04.03.2020, preto trvá na uvedených

skutočnostiach a prednesenej argumentácii. K námietke premlčania opätovne poukázala na to, že v
danom prípade uplynula objektívna 10 ročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť odo dňa oznámenia /
doručenia/ nezákonného rozhodnutia, t. j. uznesenia vyšetrovateľa SKIS MV SR z 02.12.2008 o
vznesení obvinenia spolu s rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu Pezinok, ktorým bol žalobca
tým istým dňom s ďalšími obvinenými vzatý do väzby. Žalovaná naďalej považovala žalobu za

nedôvodnú.

32. Okresný súd Trebišov rozsudkom sp. zn. 10C/63/2019-86 zo dňa 10.09.2021 rozhodol v tomto znení:
„I. Žaloba sa z a m i e t a. II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu 100%“.

33. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Predovšetkým namietal, že rozhodnutie nebolo náležite
odôvodnené, súd nezohľadnil všetky okolnosti daného prípadu a najmä nespornú okolnosť, že skoro
10 rokov bol nezákonne obvinený za skutok, ktorý nikdy nespáchal a navyše vykonaným dokazovaním

v trestnom konaní nebolo preukázané ani len to, že by sa bol stal skutok, ktorý mu bol kladený za
vinu a nie to, že by tento skutok mal byť trestným činom. O týchto skutočnostiach sa súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nezmieňuje. Zdôraznil, že už samotný fakt trestného stíhania a s ním súvisiace
okolnosti sú záťažou pre každého jednotlivca, nie to ešte v tak dlhej dobe ako v jeho prípade v súvislosti
s dlho trvajúcim trestným konaním a jeho negatívnymi následkami v osobnej sfére každého jednotlivca.

Na podporu svojich tvrdení poukázal aj na uznesenie NS ČR sp. zn. 30Cdo/3007/2010, v ktorom
súd dospel k záveru, že „náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do
ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného trestného konania uvrhnutý a v ktorej
bol udržiavaný. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne
preukázateľné, aj preto by bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka (R 58/2011)

alebo psychologickými alebo psychiatrickými posudkami“. Podobne Ústavný súd SR v náleze sp.zn.
I.ÚS 320/2016 konštatoval, že pokiaľ trestné stíhanie osoby bolo zastavené z dôvodu, že skutok sa
nestal alebo nie je trestným činom a pod., ide vždy o nezákonné rozhodnutie zasahujúce do základných
práv jednotlivca a štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov, ktorými bolo zasiahnuté
do základných práv občana. Preto vyjadril názor, že odôvodnenie rozsudku nie je možné považovať

za riadne odôvodnené, najmä s poukazom na § 220 ods. 2 CSP, pričom súd musí dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, avšak v danom prípade tak tomu nebolo. Považoval preto
napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP mal za to, že súd vykonané dôkazy
nevyhodnotil správne a z týchto nevyvodil správne skutkové (ani právne) závery. Jeho trestné stíhanie

trvalo necelých 10 rokov, počas ktorých bol vystavený každodennému stresu a ťažkostiam a najmä
však značnej neistote z dôvodu hrozby nepodmienečného odsúdenia na trest odňatia slobody s hornou
hranicou trestnej sadzby až 10 rokov. Predmetný zásah mal negatívne následky na jeho rodinný život,
k čomu sa vyjadril nielen písomne, ale aj na pojednávaní. Súd nesprávne vyhodnotil jeho svedeckúvýpoveď,pretožeibaokolnosť,žedetizostalisnímporozvodemanželstvaešteneznamená,ženevznikli
negatívne následky v ich rodinných vzťahoch. Taktiež je pravda, že z dôvodu začatia trestného stíhania
vznikli aj finančné problémy, pretože s celou rodinou sa dostali do ťažkej sociálnej situácie, čo bolo

vyvolané aj tým, že bývali v malej obci, kde každý každého pozná a preto otázka trestného stíhania jeho
osoby neostala pred nikým utajená. Aj v dôsledku toho sa vzťahy s jeho bývalou manželkou čím viac
ďalej narušili, dochádzalo k hádkam a v dôsledku toho sa jeden druhému úplne aj odcudzili. Namietal,
že súd náležite nezohľadnil ani príčinnú súvislosť medzi uvedenými negatívnymi následkami v jeho
rodinnom živote, ktoré prichádzali práve po začatí trestného stíhania. Vyslovil presvedčenie o tom,

že nebyť vymyslenej kauzy o spáchaní trestného činu, ktoré v konečnom dôsledku bolo nezákonné,
tak by ani nevznikli finančné problémy v rodine, vzťah s manželkou by sa nenarušil do takej miery,
že by to mohlo mať za následok rozvod manželstva. Preto bolo aj logické, že po rozvode vyhľadával
aj odbornú pomoc, obrátil sa na známych aspoň tých, ktorí s ním neprestali komunikovať, najmä na
jeho mamu, aby sa nedostal do úplnej depresie. Z bodu 62. odôvodnenia rozsudku vyplýva akási
výčitka vo vzťahu k jeho svedeckej výpovedi, ktorá podľa názoru súdu bola veľmi všeobecná, neurčitá

a preto podľa súdu takéto vyjadrenie nemožno hodnotiť ako dôkaz o vzniku nemajetkovej ujmy. Okrem
toho pozornosti súdu ušlo to, že kauza bola medializovaná, o čom predložil aj konkrétny dôkaz -
článok na internetovej stránke, ktorý je do dnešného dňa verejne dostupný. Tiež išlo o trestné stíhanie
spojenéajspoužitíminformačno-technickýchprostriedkov,akoajoperatívno-pátracejčinnosti,čotakisto
bolo potrebné hodnotiť ako veľmi významný zásah do jeho osobnostných práv. Mal za to, že súd

nesprávne vyhodnotil jeho politickú aktivitu v komunálnych voľbách, v ktorých síce bol zvolený do
funkcie poslanca obecného zastupiteľstva, avšak táto skutočnosť sama o sebe neznamená, že by mu
nevznikla nemajetková ujma v iných oblastiach jeho života. Rozhodne nesúhlasil s názorom súdu, že
trestné stíhanie nemalo žiaden negatívny vzťah na jeho život a v tomto smere považoval rozhodnutie za
arbitrárne. Bol toho názoru, že súd bez bližšieho odôvodnenia svojvoľne odmietol výsluch navrhovaných

svedkov - jeho detí, ktorých navrhol vypočuť najmä za účelom objasnenia rodinného prostredia, v akom
sa rodina v rozhodnom období nachádzala a k jeho psychickému stavu. Išlo pritom o dôkazy, ktoré mali
byť vykonané za účelom objektívneho ustálenia skutkového stavu veci. Súd mal v prvom rade označené
dôkazy vykonať a umožniť výsluch navrhovaných svedkov a až po ich výsluchu mohol vyhodnotiť, či
týmto dôkazom pripisuje nejakú dôkaznú silu alebo nie. Nešlo súčasne ani o dôkazy, ktorých vykonanie

by bolo nehospodárne a mal teda za to, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré však boli potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, čím bol tiež daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
Pokiaľ súčasne napriek uvedeným odvolacím argumentom, ako aj skutočnostiam, ktoré boli uvedené v
priebehu konania dospel k nedôvodnosti jeho žaloby, vec nesprávne právne posúdil a bol tak naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Okrem toho mal za to, že súd nerozhodol správne

ani o trovách konania, pokiaľ mal aj súd za to, že žaloba nebola dôvodná, pretože v takom prípade pri
trovách konania sa mal riadiť a uplatniť § 257 CSP. Navrhol preto odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok
tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie.

34. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

35. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Co/49/2022 zo dňa 02.02.2023 zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 37. uznesenia uviedol, že po
vrátení veci bude úlohou súdu opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, za ktorým účelom vo veci

nariadi pojednávanie. Súd sa zameria na posúdenie opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku z
hľadiska požadovanej výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V bode 41. zdôraznil,
že v neposlednom rade súd pri určení výšky uplatneného nároku má prihliadať tiež na vy´sˇku na
´hrady prizna´vanu´ vnu´trosˇta´tnymi su´dmi v porovnateľných prípadoch (porovnaj napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2012).

36. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

37. Súd opätovne vec prejednal zohľadňujúc závery rozhodnutia a právny názor odvolacieho súdu a vo
veci opätovne rozhodol.

38. V prvom rade sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania.39. Podľa § 19 ods. 1 ZoZzŠ, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia,
ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

40. Podľa § 19 ods. 2 ZoZzŠ, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak

ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

41. Podľa § 19 ods. 3 ZoZzŠ, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

42.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

43. Objektívna premlčacia doba, podľa úvahy žalovanej, začala plynúť od oznámenia uznesenia o
vznesení obvinenia, t.j. od 02.12.2008. Objektívna 10 ročná premlčacia doba uplynula dňa 02.12.2018.

Trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom sp. zn. 1T/28/2012-1345 zo dňa 11.05.2017,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.05.2017. Od právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku začala žalobcovi plynúť 3 ročná subjektívna premlčacia doba. Nakoľko subjektívna premlčacia
doba plynie počas objektívnej a uplynutím objektívnej uplynie aj subjektívna, premlčacia doba uplynula
dňom uplynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. 02.12.2018. V súvislosti s povinnosťou žalobcu uplatniť

si svoj nárok najprv u žalovanej podľa § 19 ods. 3 ZoZzŠ, časový úsek od podania žiadosti až po
rozhodnutie o žiadosti, premlčacia doba neplynie, resp. neplynie po dobu najviac 6 mesiacov. Žalobca
podal žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku u žalovanej dňa 15.8.2019 (t.j. viac než 2 roky
po uplynutí premlčacej doby). Žalovaná napokon nevyhovela nároku žalobcu o čom ho upovedomila
listom zo dňa 14.10.2019, pričom jedným z dôvodov bolo premlčanie nároku. Žaloba v danej veci bola

tunajšiemu súdu doručená až dňa 20.11.2019.

44. Ak by sa súd stotožnil s myšlienkovým konštruktom žalovanej, potom by bol nárok žalobcu o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobený začatím a vedením trestného stíhania premlčaný.

45. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania voči jeho osobe v celkovej výške 10.000,- Eur, súd má za to, že vo vzťahu k právu
na odškodnenie nemajetkovej ujmy plynie všeobecná 3 ročná premlčacia doba podľa Občianskeho
zákonníka a nie osobitná doba podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa vzťahuje len na škodu majetkového
charakteru. Zákon č. 514/2003 Z.z., je totiž vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom osobitným,

preto pokiaľ neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (25 cit.
zákona). Keďže tento zákon neupravuje otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (v
ust. § 19 cit. zákona zákon upravuje premlčanie práva na náhradu škody), bolo potrebné námietku
premlčania posúdiť podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, a to čo do dĺžky premlčacej doby i čo do
podmienok začatia jej plynutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1291/2017 z

30.10.2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 191/2017 z 21.6.2018 ).

46. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z.z.) právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§
101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súd dospel
k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej

dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu; rozsudkom Okresného súdu
Trebišov zo dňa 11.05.2017, sp. zn.: 1T/28/2012 (právoplatným 27.05.2017), ktorým bol žalobca spod
obžaloby oslobodený; nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, t.j. 28.05.2017
začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá by uplynula najneskôr 28.05.2020. Žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 15.03.2019 bola žalovanej doručená pred uplynutím
premlčacej doby, ktorá listom zo dňa 04.11.2019 doručeným pr. zást. žalobcu dňa 08.11.2019, nároky
žalobcu neuznala. V časovom období počas predbežného prerokovania nároku (od 15.03.2019 do
08.11.2019) lehota neplynula, čo malo za následok jej predĺženie. Žaloba bola súdu doručená dňa02.12.2019, teda pred uplynutím premlčacej doby, preto žalovanou vznesenú námietku premlčania, súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

47. Po zrušení rozsudku právny zástupca žalobcu žiadal vykonať dôkaz výsluchom svedkov.

48. Nárok žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený v súlade s ustanovením zákona č.
514/2003 Z. z., účinného v čase vznesenia obvinenia. Žalovaná má pasívnu legitimáciu v tomto konaní.

49. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného v čase vznesenia obvinenia, na účely
tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej
moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej
samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. Podľa
ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

50. Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 citovaného zákona vo veci náhrady škody,

ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci1, 3.
škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu2, b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil

vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru, alebo poverený príslušník Policajného zboru3 f)
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu
v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Podľa ust. § 4 ods. 3 vyššie
cit. zákona, ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať
podľa odsekov 1 a 2 je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu

a upovedomiť o tom žiadateľa.

51. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v
tomto konaní. Podľa ustanovenia § 6 odsek 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje

inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ustanovenia § 6 odsek 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

52. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované.

53. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

54.Podľaustanovenia§17ods.1citovanéhozákonauhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitný
predpis neustanovuje inak.55. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody

alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

56. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovanej súd poukazuje na judikovaný názor Najvyššieho súdu
SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.09.2019 konštatuje, že za Slovenskú

republiku, titulom zodpovednosti štátu môže v tomto spore konať len jeden štátny orgán. V prípade,
ak išlo o trestné stíhanie na podklade obžaloby podanej prokurátorom, ktoré sa skončilo oslobodením
žalobcu spod obžaloby, prichádzali by do úvahy dva orgány verejnej moci, ktoré by mohli v tomto prípade
niesť zodpovednosť za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Tým prvým je ministerstvo vnútra a tým druhým
je generálna prokuratúra. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom
konajúcimvmeneštátu,jerozhodujúce,naktoromznichbolapodanážiadosťopredbežnéprerokovanie

nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z
nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Žalovaná Generálna prokuratúra SR je v predmetnom konaní
pasívne legitimovaná v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z..

57.Žalobcasapodanoužaloboudomáhalnároku,atopriznanianáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch

vo výške 10.000,- Eur.

58. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

59. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

60. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

61. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

62. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

63. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

64. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

65. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (209/1992 Zb.), každý
má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

66. Na preukázanie nemajetkovej ujmy žiadal žalobca vykonať dôkaz výsluchom žalobcu a navrhnutých

svedkov. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že žalobca považuje toto trestné konanie, ktoré skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom za taký zásah do osobnostných práv, že mu nepostačuje len oslobodzujúci
rozsudok a žiadal teda aj priznanie nemajetkovej ujmy. Viedlo sa voči nemu trestné stíhanie, bol vzatý
do väzby, prípad bol medializovaný a následne bol spod obžaloby oslobodený. Táto okolnosť spôsobilav jeho rodine veľké problémy, pretože ak dovtedy žil v usporiadanom manželstve, následne došlo
k rozvodu manželstva. Ľudia sa od neho dištancovali a nechceli s ním mať nič spoločné.

67. Z výpovede svedkyne K. L. B. (dcéra žalobcu) vyplynulo, že s otcom (žalobcom) má dobrý, úprimný
vzťah. V súčasnosti už bývajú ďalej od seba, ale týždenne spolu rozprávajú. Potvrdila, že celá záležitosť
– trestné stíhanie jej otca ju veľmi poznačila. Zmenila sa atmosféra doma. Toto obdobie bolo pre nich
veľmi ťažké, pretože v tom období bola poslucháčkou druhého ročníka na univerzite v Budapešti.
Nevedeli, aký následok bude mať trestné stíhanie otca na rodinu, či bude môcť svedkyňa pokračovať

v štúdiu. Celý december 2008, keď sa vrátila z Budapešti domov na Vianoce, bol v nepriaznivom duchu.
Nálada v rodine bola veľmi negatívna. Zdôraznila, že jej otec bol stále veľmi smutný a stále rozprával iba
o svojom trestnom stíhaní. Táto udalosť zanechala stopy na rodine. Nevedeli na koho sa majú obrátiť,
pretože aj niektorí rodinní príslušníci ich opustili. Stále sa ich, ako deti, vypytovali, čo sa stalo, čo bolo
pre ňu a jej brata veľmi nepríjemné. Trestné stíhanie ich otca negatívne ovplyvnilo rodinu, pretože ich
rodina sa rozpadla. V tomto kritickom období svedkyňa sa snažila raz mesačne dochádzať domov do

rodnej obce. Hlavne v tom období, keď ich matka opustila. Svedkyňa nevedela uviesť presný dôvod
odchodu matky od otca. Uviedla, že aj táto skutočnosť /trestné stíhanie/ podmienila jej odchod.

68. Zo svedeckej výpovede M. B. (syn žalobcu) vyplynulo, že spočiatku nerozumel a nechápal tomu, čo
sa okolo neho deje. Až neskôr si uvedomil a pochopil celú situáciu. Táto skutočnosť veľmi zle vplývala

na jeho psychiku a prejavilo sa to aj na prospechu v škole. Navštevoval aj psychológa. Potvrdil, že
neskôr ich aj mama opustila. Odišla zo dňa na deň bez toho, aby uviedla nejaký dôvod. Táto situácia
veľmi nepriaznivo vplývala na rodinu, pretože otec nepracoval, nemal príjem. Svedok sa vrátil z internátu
domov k otcovi preto, aby nebol sám. Vrátil sa k nemu domov, aby mal nejakú oporu, aby sa mal
ku komu ozvať. Celú situáciu svedok vnímal tak, že jeho otec videl tieto okolnosti, ktoré sa okolo

neho diali, ako bezvýchodiskovú situáciu. Toto obdobie bolo pre nich veľmi ťažké, pretože otec musel
zabezpečiť podmienky, aby oni/ deti mohli ukončiť štúdium. Svedok, keď ukončil školu, rozhodol sa
odísť do zahraničia, aby zarobil peniaze. Tri roky pracoval v zahraničí a potom sa vrátil k otcovi domov.
Uviedol, že jeho otec bol zničený, mal obavy, že bude odsúdený a pôjde do výkonu trestu. Mal veľké
obavy o existenciu svojich detí, pretože už v tom čase ich aj mama opustila.

69. Z obsahu spisu Okresného súdu Trebišov sp. zn. 8P/185/2012 súd konštatuje, že návrh na rozvod
manželstva podal žalobca. Na pojednávaní dňa 01.03.2013 žalobca trval na podanom návrhu a žiadal
manželstvo rozviesť z dôvodu, že nežijú v spoločnej domácnosti od februára 2011. Odporkyňa súhlasila
s návrhom na rozvod manželstva. Uviedla, že vystúpila z manželstva, z toho kolobehu. S deťmi nie je

v kontakte.

70. Z výpovede svedkov mal súd za preukázané, že trestné stíhanie žalobcu bolo v mieste bydliska
všeobecne známe, že táto okolnosť zasiahla do osobnostných práv žalobcu. Súd mal za preukázané,
že žalobca aj s celou svojou rodinou túto situáciu musel prežívať stresujúco. V prejednávanom prípade

došlokporušeniuprávažalobcutým,ževdôsledkunezákonnéhorozhodnutiabolažalobcovispôsobená
nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na
hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo vzťahu
k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného trestného stíhania žalobcu je nepochybné,

že nezákonné rozhodnutie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj
ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do súkromného života, do jeho cti, do dobrej
povesti a nezákonné rozhodnutie spôsobilo porušenie práva garantované Ústavou SR, ako je právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti tak, ako
to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zisteného skutkového stavu

mal súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad nezákonného rozhodnutia vznesenia
obvinenia voči jeho osobe v rodinnom, i súkromnom živote.

71. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného
života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna

ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry,
v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k
súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho
ochranu sú súčasťou súkromia. Súčasťou súkromného života je bezpochyby rodinný život, zahŕňajúcinielen sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými, bez ohľadu na to, či trvale žijú
alebo nie, ako aj vzťahy medzi prarodičmi a vnukmi alebo medzi dospelými deťmi, žijúcimi vo vlastných
rodináchaichrodičmi.Ústavachrániajsúkromiefyzickejosobyvrodinnýchvzťahochvočiinýmfyzickým

osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto
vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného
súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu

osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

72. Občiansky zákonník neupravuje maximálnu ani minimálnu výšku poskytovaného zadosťučinenia. V

zmysle § 13 ods. 1 OZ sa vyžaduje iba primeranosť tohto zadosťučinenia s prihliadnutím na závažnosť
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Zmyslom zadosťučinenia nemá byť
zábezpeka, zdroj obživy ani náhrada príjmu a nemôže viesť k neprimeranému obohateniu. Výška
priznaného zadosťučinenia musí zohľadňovať závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobcu, teda trvalú
citovú traumu.

73. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc zo zisteného
skutkového stavu, je možné pri hodnotení nemajetkovej ujmy vychádzať zo všeobecne známych a
akceptovaných skutočností, že trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah do života jednotlivca,
vystavuje ho stresu, emocionálnej, finančnej a časovej záťaži, ktorá sa dĺžkou stíhania umocňuje.

74. Podľa článku II. ods. 1, 2, 3 CSP ochrana ohrozených, alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

75. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v

súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

76. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

77. Z uvedeného vyplýva, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, resp. o obdobných
veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty je vyjadrená v článku 2 CSP
chráni hodnotu predvídateľnosti práva, resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných
hodnôt materiálneho právneho štátu. Inými slovami princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia

znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a
právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho
dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na
význam a úlohu práva. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že trestné stíhanie žalobcu
bolo v mieste bydliska všeobecne známe. Ide o malú dedinu. Bol stíhaný pre skutok, ktorý sa nestal a bol

oslobodený spod obžaloby. Žalobca to ťažko znášal a premietlo sa to aj do manželského vzťahu, došlo
k rozvodu manželstva, čo potvrdili svedkovia, dcéra a syn žalobcu. Na základe uvedeného, s poukazom
aj na citovaný princíp právnej istoty, mal súd za to, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy.

78.Nároknanáhraduškody,ktorýbolspôsobenýzačatímavedenímtrestnéhostíhania,ktoréneskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
pri ktorom je treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, pričom
skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie je bez významu. Súd

má teda za to, že ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, tak ako tomu bolo v predmetnej veci,
má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia po splnení ďalších podmienok
vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z., i napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia
nedošlo.79. Súd dodáva, že na vznik zodpovednosti titulom nemajetkovej ujmy stačí už ohrozenie príslušných,
chránených práv a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch sa chápe ako nástroj na odstránenie

spôsobenej ujmy, ktoré ani zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nebude môcť odčiniť alebo zvrátiť.
Dôkazné bremeno v tomto prípade nesie žalobca, ktorý tvrdí, že bola spôsobená nemateriálna ujma
neoprávneným zásahom a žalobca musí dokázať existenciu zásahu, ako aj súvislosť medzi zásahom a
vzniknutou ujmou. Z učinených svedeckých výpovedí vyplynulo, že trestné stíhanie malo vplyv na trvalé
priateľské, ako aj súkromné vzťahy. Žalobca v tomto smere uniesol dôkazné bremeno. Jednoznačne

bolo preukázané, že došlo k zásahu do súkromnej sféry žalobcu, keďže manželia toho času sú
rozvedení.

80. Súd má za to, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného,
avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie

výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako
ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného
a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny,
a to tým viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie nepravdivé. Samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať

dokoncavzniknemateriálnejujmy.Týmviacještátpovinnýreparovaťmateriálnuškodu,ktorávsúvislosti
s trestným stíhaním jednotlivca vznikla.

81. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou

ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

82. Trestné stíhanie žalobcu trvalo niekoľko rokov. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať
situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer 8 rokov a 5 mesiacov trestné stíhanie, kedy je takáto
osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ako
osoba podozrivá a obvinená), toto sa skončí zastavením trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa

nestal, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe,
napriek tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané
odškodnenie nemajetkovej ujmy.

83. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,

s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

84. Súd opakuje a dopĺňa, že pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri
rozhodovaníovýškerelutárnejnáhradyneposkytujesúdompresnévodítkaprejejvyčíslenie,jepotrebné
prihliadať k judikatúrou ustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať ako
na strane poškodeného, tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).

85. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú napr. jeho postoj (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie a i.). Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom
ovplyvniť vnímanie ujmy poškodeným; ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu,
môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia ju môže ešte prehĺbiť.
Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia

priznaných nárokov [k zoznamu kritérií a ďalším okolnostiam vo vzťahu k tomuto druhu odškodneniu
podrobnejšie najmä Švestka, J., Dvořák, J., Fiala, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. Zväzok
VI.Praha: Wolters Kluwer, 2014, s. 1117-1120 (komentár k § 2959 P. Vojtek) a k doktríne odškodnenie
duševných útrap bližšie Hulmák, M. a kol. Občiansky zákonník VI. Záväzkové právo. Osobitná časť(k§ 2055-3014). Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 1717-1723 (komentár k § 2959 P.
Bezouška)].

86. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška
odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Ústavný súd Českej republiky konštatuje, že
pri určení výšky sumy relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že
všeobecnésúdyporovnajúsumytejtonáhradyprisúdenejvinýchprípadoch,atonielenvobdobných,ale
ajvďalších,vktorýchišloozásahdoinýchosobnostnýchpráv,atonajmädoprávanaľudskúdôstojnosť.

Inými slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenia výšky relutárnej
náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach (pozri nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015).

87. Žalovaná ani len netvrdila, že sa pôvodca zásahu do osobnostných práv žalobcu žalobcovi
ospravedlnil, nahradil mu škodu, resp. prejavil nejakým spôsobom ľútosť.

88. Súd má teda za to, že vzhľadom na pretrvávajúce negatívne dôsledky nezákonného rozhodnutia
o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Výška nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. Súd dospel k názoru
o potrebe odškodniť žalobcu za morálne poškodenie jeho osoby v dôsledku trestného stíhania. So

zreteľom na vek poškodeného, jeho osobu, doterajší život (bezúhonnosť) a prostredie, v ktorom žije,
závažnosťvzniknutejujmy,závažnosťnásledkov,ktorémuvzniklivsúkromnomživoteavspoločenskom
uplatnení, ktoré sa nepochybne zhoršilo, súd považuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,-
Eur za primerané finančné zadosťučinenie.

89. Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinnou (nezákonným rozhodnutím) a
následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

90. Z tohto dôvodu vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

7.000,- Eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

91. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd preto žalobe v
časti vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutímorgánuverejnejmocisumuvovýške7.000,-Eur.Vprevyšujúcejčastiohľadnepožadovanej

nemajetkovej ujmy nad sumu 7.000,- Eur, súd žalobu zamietol. V tejto súvislosti súd dodáva, že
spoločenská aktivita žalobcu je a v posledných komunálnych voľbách bol žalobca aj úspešný, keďže
bol zvolený do funkcie poslanca obecného zastupiteľstva. Z uvedeného možno konštatovať, že trestné
stíhanie nemalo až tak výrazný negatívny vplyv na spoločenský život žalobcu, keďže zvolenie do
akejkoľvekvolebnejfunkciepredpokladá,žekandidátpociťujedôveruverejnostiamámedziľuďmidobrú

povesť.

92. Na doplnenie súd konštatuje, že výšku relutárnej náhrady v tejto veci posudzoval aj v nadväznosti
na iný porovnateľný prípad, kedy Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom sp. zn. 3 Co 493/2014 zo
dňa 22.3.2017 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, ktorým bola žalobcovi (sudcovi), ktorý bol

trestne stíhaný 6 rokov, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- Eur.

94. Podľa ust. § 517 ods. 1/ Obč. zák., dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania.

95. Podľa ust. § 517 ods. 2/ Obč. zák., ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

96. Listom zo dňa 15.03.2019 žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Odmietnutie žiadosti žalovaná oznámila
žalobcovi listom zo dňa 04.11.2019. Súd má za to, že omeškanie s plnením peňažného záväzku vzniklopráve týmto dňom, kedy sa reálne žalobca dozvedel o tom, že žalovaná nie je ochotná uhradiť žalobcovi
uplatnený peňažný nárok, ani len sčasti. Vzhľadom na uvedené, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 5,00% z priznanej sumy 7.000,- Eur od 04.11.2019.

97. Podľa ust. § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Zb., účinného od 1. 2. 2013 je výška úrokov z omeškania o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

98. Výška úroku je v súlade s ust. § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Z. z. účinného od 1. 1. 2009.

99. Riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, na základe zisteného skutkového stavu
veci, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

100. Podľa ust. § 255 ods. 1/ Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci.

101. Podľa ust. § 255 ods. 2/ Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

102. Podľa článku 4/ Civilného sporového poriadku ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na
základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by

bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

103. Podľa ust. § 262 ods. 1/ Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

104. Podľa ust. § 262 ods. 2/ Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

105. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1/ Civilného
sporového poriadku tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z dôvodu,
že rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Trebišov v 3 exemplároch /§362 ods. 1 CSP/.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh ) v zmysle ust. § 363CSP.

Odvolanie možno odôvodniť, podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania /365 ods. 3 CSP/.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania /364 CSP/.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.