Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/109/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113205282
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q.. K. F.K., narodenej XX. V. XXXX, K., W.
XXX/XX, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 1523/71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/49/2013, o dovolaniach oboch strán sporu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a .

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 v zmeňujúcej časti vo veci
samej a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí tretím
rozsudkom zo 16. apríla 2018 č. k. 9C/49/2013-284 uložil žalovanej (označenej inak spôsobom „SR
- Ministerstvo spravodlivosti, ...“) povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 190 800 € (v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku); v prevyšujúcej časti žalobu (požadujúcu náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 1 000 000 €) zamietol a žalovanej uložil tiež povinnosť žalobkyni „nahradiť“ (správne „zaplatiť“
- pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

„trovy“ (správne „náhradu trov“ - opäť pozn. najvyššieho súdu) konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) rozsudkom zo 14. mája 2019 sp. zn. 4Co/115/2018 takýto rozsudok súdu prvej inštancie vo
vyhovujúcom výroku zmenil uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni 81 400 € titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a zamietnutím žaloby v prevyšujúcej vyhovujúcej časti. V zamietajúcej časti rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania. Najvyšší súd ostatný raz v tejto veci
rozhodol uznesením z 27. októbra 2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019 o dovolaniach oboch strán sporu proti
takémuto rozsudku tak, že dovolanie žalobkyne odmietol a rozsudok odvolacieho súdu vo vyhovujúcej
časti vo veci samej a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nato
odvolací súd rozsudkom z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. o
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 20 800 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 387 ods.

1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej tiež len „CSP“) potvrdil a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil výrok I. tak, že
žalobu nad práve uvedenú sumu zamietol. Priznal žalobkyni z titulu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nárok na náhradu trov konania a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania z titulu nároku
na náhradu škody (trovy obhajoby). Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznal.

3. Už tu sa javí vhodné pripomenúť, že žalobkyňa sa od žalovanej (označenej v žalobe spôsobom
„Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti ...“) pôvodne domáhala zaplatenia 15 380 420niekdajších Sk (510 536,41 €) s 9 %-ným úrokom z omeškania od 26. januára 2007 do zaplatenia a
súd prvej inštancie (do 30. júna 2016 vrátane „stupňa“) v poradí prvým rozsudkom (z 9. marca 2009
č. k. 9C/92/07-223) uložil žalovanej (pokiaľ šlo o vec samu) povinnosť zaplatiť žalobkyni 165 969,60

€ s 9 %-ným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. Takýto jeho rozsudok odvolací súd
rozsudkom z 13. novembra 2009 sp. zn. 4Co/76/2009 potvrdil čo do zamietnutia žaloby o 12 627,63
€ a vo zvyšku ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne po odmietnutí
dovolania žalobkyne, smerujúceho proti výrokom rozsudkov oboch nižších súdov o zamietnutí žaloby
v časti o zaplatenie 12 139 € v poradí druhým rozsudkom súdu prvého stupňa zo 4. mája 2011 č.

k. 9C/92/2007-377 (po pripustení 14. marca 2011 zmeny žaloby, spočívajúcej v rozšírení pôvodnej
požiadavky na sumu 1 000 000 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 27. júla 2006 do zaplatenia)
došlokuloženiužalovanejpovinnostizaplatiťžalobkyni230000€s9%-nýmúrokomzomeškaniaod26.
januára 2007 do zaplatenia (do 3 dní od právoplatnosti rozsudku), k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej
časti a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania osobitnému rozhodnutiu. Tento rozsudok odvolací
súd na odvolania oboch strán sporu rozsudkom z 2. decembra 2011 sp. zn. 4Co/74/2011 potvrdil vo

vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny aj v zamietajúcej časti vo veci samej a zmenil ho vo
výroku o priznaní úrokov z omeškania zamietnutím žaloby aj v tejto časti. Najvyšší súd nato uznesením
z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 na dovolanie žalovanej (podľa záhlavia tohto uznesenia nesprávne
„žalobkyne“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 2. decembra 2011 vo výroku potvrdzujúcom žalobe
vyhovujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa (o povinnosti na zaplatenie 230 000 €) a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie; na čo odvolací súd nadviazal uznesením z 25. januára 2013 sp. zn.
4Co/95/2012, ktorým (rozhodujúc takto už len o odvolaní žalovanej) zrušil v poradí druhý rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 € a v rozsahu zrušenia vrátil
vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

4. Odvolací súd svoj ostatný rozsudok z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 odôvodnil právne
ustanoveniami § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon č. 514/2003 Z. z.“); §
5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež len „zákon č. 58/1969 Zb.“);

čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len
„Dohovor“); čl. 2 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a § 101 Občianskeho
zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“) i s

poukazmi na celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 4MCdo/15/2009, 1Cdo/53/93, R 35/1991,
3Cdo/194/2010, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018, 6Cdo/44/2017,
3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017 a 6Cdo/37/2012, posledného vydaného priamo v prejednávanej veci);
Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“ 1Cz 6/90 - publikovaný ako R 35/1991 a
30Cdo 2357/2010); Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 428/05, IV. ÚS 642/05 a II. ÚS 590/08);

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS SR“ II. ÚS 78/05, II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,
IV. ÚS 92/09, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010,
m.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS. 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06 a III. ÚS 147/06); ako aj viacerých súdov
prvej inštancie a odvolacích súdov (Okresného súdu - ďalej len „OS“ Lučenec sp. zn. 5C/161/2013 a
6C/131/2014, Krajského súdu - ďalej len „KS“ v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2014, 16Co/63/2016

a 16Co/104/2016, OS Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009 a 8C/227/2015, OS Košice II sp. zn.
11C/229/2010 a 37C/31/2014, KS v Košiciach sp. zn. 3Co/175/2016 a 6Co/322/2016, OS Prešov sp.
zn. 20C/43/2018 a 14C/45/2020 a svoje rozhodnutia - rozumej rozhodnutia KS v Prešove sp. zn.
14Co/1/2021 a 3Co/50/2022).

5. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že predmetom konania (a teda aj odvolacieho
prieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne (uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/224/2019)
ostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 81 400 €, ktorý žalobkyňa
odôvodňovala tým, že bolo voči nej začaté trestné stíhanie, bola vzatá do väzby, čím došlo k obmedzeniu
jej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil sa jej výkon advokácie, znížil sa príjem, bol vážne

narušený jej rodinný, osobný a pracovný život a napokon bola spod obžaloby oslobodená. Odvolací
súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie tvrdenú nezákonnosť správne posudzoval podľa zákona
č. 58/1969 Zb. K žalovanou vznesenej námietke premlčania dovolací súd konštatoval správnosť jej
vyhodnoteniasúdomprvejinštancieakonedôvodnej,keďžeprevčasnosťnárokužalobkynepostačovalavšeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
prvýkrát, t. j. odo dňa vzniku práva. Rozsudok OS Žilina zo 14. októbra 2004 č. k. 3T/394/2000-1562 v
spojení s uznesením KS v Žiline z 26. júla 2005 č. k. 1To/38/2005-1608, ktorými bola žalobkyňa spod

obžaloby oslobodená, nadobudol právoplatnosť 26. júla 2005 a žaloba bola na súde podaná 24. októbra
2007, teda ešte v rámci trojročnej všeobecnej doby.

6. Odvolací súd ďalej konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za
škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim

rozhodnutím trestného súdu. Ako ďalej uviedol, táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších
rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobnej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969
Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to
nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb.
zásadné právo na náhradu škody spôsobnej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok najvyššieho
súdu z 30. marca 2011 sp. zn. 3Cdo/194/2010).

7. Odvolací súd považoval za nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah

štátu, ktorý musí byť odčinený, keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát.
Žalobkyňa v tomto konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za jej trestné stíhanie trvajúce
10 rokov a skončené jej oslobodením spod obžaloby, vrátane väzby vykonanej v priebehu trestného
konania od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 (väzba vykonaná od 25. augusta 1995), pričom
uplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmyzčasovéhohľadiskaspadaldoobdobiaúčinnostizákona

č. 58/1969 Zb. (t. j. pred nadobudnutím účinnosti neskoršieho zákona č. 514/2003 Z. z.). Tento síce
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie (ako samostatný ním poznaný nárok
na náhradu) neupravoval, a preto popri úprave v Dohovore (predstavujúcej základ nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za väzbu) ústavnoprávne základy nároku na náhradu za trestné stíhanie (skončené
oslobodením spod obžaloby) bolo treba hľadať v Ústave. Odvolací súd konštatoval, že vo veci sa v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a súd prvej inštancie aj správne aplikoval právne predpisy
vzťahujúce sa na prejednávanú vec, nesprávne však rozhodol o priznanej výške náhrady nemajetkovej
ujmy.

8. Pokiaľ šlo o namietanú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd sa stotožnil s

postupom súdu prvej inštancie o priznaní nároku na odškodnenie za čas trvania väzby odkazujúc na
rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 na hornej hranici sumou 60 €/deň (1 500 CZK = 60 €) s
poukazom na okolnosti daného prípadu (dopad väzby na osobný a profesijný život, česť, dobrú povesť
a poškodenie zdravia) a potvrdil správnosť postupu súdu prvej inštancie, keď vychádzal z dĺžky mesiaca
30 dní, doby trvania väzby 6 mesiacov a nimi podmieneného odškodnenia za väzbu vo výške 10 800 €.

Odvolací súd v uvedenej súvislosti doplnil, že priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie zapadá
do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie, nakoľko ide o výnimočné okolnosti konkrétnej právnej veci,
kde sa pripúšťa vyššia relutárna satisfakcia.

9. Výšku nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie určil odvolací súd na sumu 10 000 € s poukazom

na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach, judikatúru ÚS SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej tiež len „ESĽP“) a dĺžku trvania trestného stíhania po dobu takmer desiatich
rokov. Konštatoval, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje
priemernú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a v konaní bolo preukázané, že tieto
okolnosti mali vplyv na zmenu správania žalobkyne a jej bežného života; ako aj to, že niet najmenších

pochybností o záveroch trestného konania vedúceho k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby (bod 50.
rozsudku odvolacieho súdu).

10. Vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie uviedol, že aj keď
podľa ustanovenia § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 1. januárom 2009 spravuje predpismi účinnými do 31. decembra
2008 a ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2008 vrátane
neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol priznať (za
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci), možno ustanovenie § 17 ods. 4zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení považovať za akési vodítko pri priznávaní samotnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia obete násilného trestného

činu. Poukázal pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP (Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko) a najvyššieho
súdu (sp. zn. 4Cdo/171/2005) a konštatoval, že súd prvej inštancie sa pri riešení predmetnej otázky
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy neriadil vyššie uvedenou už ustálenou rozhodovacou
praxou vyjadrenou v označených rozhodnutiach. Ak výsledkom toho bolo, že pri úvahách o určení
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe

určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a zároveň uplatnený
nárok neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ÚS SR a ESĽP, odklonil sa od ustálenej praxe najvyššieho
súdu a rozhodol preto aj vecne nesprávne (bod 62. rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd
považoval za potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej spoločenskom,
osobnom, profesijnom, rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia,

sexuálneho násilia či sexuálneho zneužívania, sa javí nemajetková ujma vo výške 20 800 € ako
dostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynula potreba, aby ujma, ktorú utrpela
žalobkyňa, prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam (50-násobok minimálnej mzdy), ktorým
bolo zasiahnuté do ich práva na život (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
trestným činom). S ohľadom na uvedené preto odvolací súd konštatoval, že žalobkyňou požadovaná

náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu je neprimeraná.

11. Odvolací súd ďalej tiež uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporným, že uznesením
vyšetrovateľa z 10. augusta 1995 bola žalobkyňa obvinená z trestného činu vydierania formou
spolupáchateľstva (obvinenie bolo voči žalobkyni vznesené aj uznesením z 21. apríla 1995) a už vyššie

označeným rozsudkom OS Žilina v spojení s taktiež už vyššie označeným uznesením KS v Žiline
došlo k jej oslobodeniu spod obžaloby, keď z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom
pojednávaní nebolo preukázané, že by sa skutok stal tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Mal teda za
preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, keďže
obvinenie vznesené žalobkyni nebolo v trestnom konaní preukázané.

12. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali opäť dovolania obe strany sporu.

13. Žalovaná napadla rozsudok v časti I. výroku ukladajúcej jej povinnosť zaplatiť žalobkyni 20 800
€ titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vo výroku II., ktorým odvolací súd priznal žalobkyni voči

žalovanej z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
výroku III., ktorým odvolací súd priznal žalovanej voči žalobkyni z titulu nároku na náhradu škody (za
trovy obhajoby) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a vo výroku IV., ktorým náhradu trov
dovolacieho konania stranám sporu nepriznal. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 432 CSP.

14. Vytýkanú tzv. zmätočnostnú vadu (nesprávny procesný postup súdu s následkom v podobe
porušenia práva strany sporu na spravodlivý proces) podľa žalovanej odvolací súd založil tým,
že nevysvetlil dôvody podstatné pre svoje rozhodnutie, čím pri aplikácii druhej vety stanoviska

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (R 2/2016) v spojení s už ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu je naplnený tento dovolací dôvod. Konkrétne žalovaná uviedla
nevysvetlenie dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k zmene rozsudku súdu prvej inštancie (k vyhodnoteniu
dôvodnosti odvolacích dôvodov žalovanej), nevysvetlenie dôvodov odvolacieho súdu pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za trestné stíhanie a nevysvetlenie dôvodov, ktoré

viedli odvolací súd k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Poukázala na zmätočnosť
záverov odvolacieho súdu, namietajúc, že ak tento dospel k záveru, že nemala byť priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 190 000 €, ale len 20 800 €, musel súd prvej inštancie buď nesprávne
právne vec posúdiť, alebo dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Pre túto rozpornosť neposkytol odvolací súd žiadne vysvetlenie. K naplneniu dovolacieho dôvodu, o

ktorom je reč, vo vzťahu k odôvodneniu priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za
trestné stíhanie žalovaná uviedla, že práve týmto postupom (priznaním osobitne nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie bez akéhokoľvek odôvodnenia) oba nižšie súdy rozhodujúcim
spôsobom zaťažili svoje rozsudky vadami zakladajúcimi prípustnosť i dôvodnosť podania opravnýchprostriedkov a rozhodli navyše tiež v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho
uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 (ktorý bol pre ne záväzným). Podľa názoru žalovanej práve priznaním
náhrady nemajetkovej ujmy osobitne za trestné stíhanie došlo ku stavu, kedy bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy v sume, ktorá prekračuje odškodnenie poskytované pre obete násilných trestných
činov (inými hmotnoprávnymi predpismi); pričom žalobkyňa v priebehu konania sa opakovane vyjadrila,
že za samotné trestné stíhanie si osobitne žiaden nárok neuplatňuje. Považuje preto za nezrozumiteľné,
ako mohol odvolací súd priznať osobitne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá je
súčasťou trestného konania, a to v sume 10 800 € (čím je v plnej miere pokrytý celý predmet konania v

zmysle žaloby) a následne priznať i osobitne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za samotné trestné
stíhanie v sume ďalších 10 000 €, ktorý si ale žalobkyňa osobitne nikdy neuplatnila (ba dokonca výslovne
opakovane uviedla, že osobitne za trestné stíhanie si nárok neuplatňuje, že si uplatňuje len nárok na
väzbu, ktorá je integrálnou súčasťou trestného konania). Ďalšia skutočnosť, pre ktorú je daný predmetný
dovolací dôvod podľa žalovanej spočíva v tom, že takto postupoval i súd prvej inštancie, ona k takémuto
postupu predniesla odvolacie námietky v bode II. odvolania, tými sa ale odvolací súd nezaoberal. K

naplneniu dovolacieho dôvodu vo vzťahu k námietke odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu
trov konania žalovaná uviedla, že výroky II., III., a IV. rozsudku odvolacieho súdu napáda v prvom
rade ako výroky závislé na výroku I., zároveň však identifikovala hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré je
ňou napádaný rozsudok aj v týchto výrokoch nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a napokon
arbitrárny a prekvapivý.

15. Dôvodom pre prípustnosť dovolania z pohľadu § 421 CSP je podľa žalovanej skutočnosť, že
rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou sa odvolací
súd vo svojom rozhodnutí síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaná má za to, že odvolací súd nesprávne právne vec

posúdil pri posúdení otázky primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné trestné
stíhanie podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne predpisy upravujúce
aj iné finančné kompenzácie (zákona č. 215/2006 Z. z., resp. zákona č. 274/2017 Z. z.), súdnu
prax, relevantné rozhodnutia ESĽP a zásadu spravodlivého zadosťučinenia, nakoľko sám dovolací súd
v zrušujúcom rozhodnutí vydanom v tomto konaní (sp. zn. 6Cdo/37/2012) judikoval, že všeobecné

súdy rozhodujúce o priznaní a určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú povinné vychádzať
z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z
relevantných rozhodnutí ESĽP. Nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu a následný odklon od
záverov prijatých ustálenou judikatúrou ohľadne priznávania náhrady nemajetkovej ujmy spočíva podľa
žalovanej aj v tom, že odvolací súd napriek tomu, že deklaroval, že priznal náhradu nemajetkovej

ujmy za trestné stíhanie a väzbu s prihliadnutím na odškodnenie, ktoré vnútroštátna právna úprava
priznáva obetiam násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. (predtým zákona č.
215/2006 Z. z.) v skutočnosti žiadne porovnanie neuskutočnil. Poukázala na rozhodovanie ESĽP, podľa
ktorého by finančná náhrada nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, napr. výške
náhrady na utrpenie a bolesť (už spomínané rozhodnutie proti Fínsku), ako aj najvyššieho súdu, ktorý

konštatoval možnosť bezdôvodného obohacovania sa a dokonca i bagatelizovania niektorých ujem
na iných základných právach pri priznávaní premrštených súm (4Cdo/171/2005). Pri poukazoch na
časť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, reprezentovanej (okrem ostatného spomenutého rozsudku)
rozhodnutiami sp. zn. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/128/2021, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017 a
3Cdo/19/2018 namietala, že v zmysle uplatniteľných záverov najvyššieho súdu, teda nielen v prípade

nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (pred alebo po jeho novelizácii zákonom
č. 412/2012 Z. z.) ale aj vtedy, ak sa uplatnený nárok posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb.
(ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval), je nevyhnutné pri priznávaní náhrady
nemajetkovejujmyzohľadniťďalšieprávnepredpisyupravujúceobdobnúproblematikuaporovnaťnárok
žalobkyne s týmito ďalšími predpismi. Následná zákonná úprava limitov výšky náhrady nemajetkovej

ujmy uskutočnená v zákone č. 514/2003 Z. z. a priamo poukazujúca na osobitný právny predpis
upravujúci odškodnenie, bola len potvrdením záverov, ku ktorým dospela dlhodobá a ustálená súdna
prax. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20 800 € sa podľa názoru žalovanej jednoznačne
vymyká právnym záverom zhrnutým vyššie. Napádaný rozsudok na žiadnom mieste neobsahuje
vyčíslenie odškodnenia, ktoré patrí obetiam násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z.

(resp. podľa zákona č. 215/2006 Z. z.). Podľa platných a účinných ustanovení zákona č. 274/2017
Z. z. (ktorým bol zrušený a nahradený zákon č. 215/2006 Z. z.), za najzávažnejší dôsledok (smrť)
zákon umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy, čo v roku 2005, kedy bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, predstavovalo 11 450 €. Aj zrozhodovacej praxe ESĽP vo vzťahu k Slovenskej republike, týkajúcej sa porušenia čl. 5 Dohovoru za
posledných päť rokov, vyplýva, že sumy na úrovni 20 800 € sa tam prakticky nevyskytujú [rok 2022
vo veci Salmanov, sťažnosť č. 40132/16 - priznaná náhrada 8 000 €, rok 2021 Šerif Serifi, sťažnosť č.

50377/17 - 1 600 €, Karol Bešina, sťažnosť č. 63770/17 - 1 600 €, Ladislav Kuc, sťažnosť č. 171101/19
- 2 000 €, rok 2000 M. S., sťažnosť č. 17189/11 - 2 300 €, Hamzat Shiksaitov, sťažnosť č. 56751/16,
33762/17 - 8 500 €, rok 2019 Marek Móry, Matúš Benc (sťažnosť č. 3912/15, 7675/15 - 2 x 4 000 €,
rok 2018 Dávid Schram, sťažnosť č. 8555/17 - 2 000 €, rok 2017 Ladislav Kuc, sťažnosť č. 37498/14
- 6 500 €]. S poukazom na uvedené, ak by aj súdy dospeli v tomto prípade k záveru, že bol naplnený

predpoklad, že žalobkyni má byť priznaná najvyššia možná suma náhrady nemajetkovej ujmy, ide pre
tento prípad o sumu na úrovni 11 450 €.

16. Žalobkyňa napadla rozsudok v časti I. výroku, teda tam, kde odvolací súd žalobu o zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20 800 € zamietol. Prípustnosť dovolania odvodzovala od § 421
písm. a) a b) a § 420 písm. f) CSP. Nesúhlasila s úvahami, ktorými sa pri určení výšky nemajetkovej

ujmy riadil odvolací súd. Podľa nej nie je správny a ústavne konformný jeho postup predstavovaný
riadením sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy obmedzeniami obsiahnutými v inej zákonnej úprave
(poukazujúc pritom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015 a rozsudok KS v Košiciach
sp. zn. 9Co/506/2015 - kde súdmi bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100
000 € a tiež nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý uvádza v tam posudzovanej veci konkrétne

sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu a za samotné trestné stíhanie - za trestné stíhanie
v trvaní 55 mesiacov a väzbu takmer 3 mesiace celkovú náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35
000 €). I s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike, ktoré nepovažujú
za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, nemožno podľa ÚS SR
považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac

trvania trestného stíhania za neadekvátne.

17. Žalobkyňa tiež namietala, že odvolací súd nebral dostatočne do úvahy aj ďalšie dôležité skutočnosti
- že bola stíhaná ako žena s osobitosťami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania a ako advokátka,
diskreditovaná v očiach justičných partnerov, s ktorými pri výkone svojho povolania prichádzala a

prichádzadennodennedostyku(sudcovia,prokurátori,vyšetrovatelia,členoviaZVJS,znalciatď.).Podľa
žalobkyne nebola zohľadnená ani samotná dĺžka odškodniteľnej väzby a odškodniteľného trestného
stíhania, ktoré odôvodňujú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v tom zmysle, že čím je/sú ich trvanie
dlhšie, tým by mala byť aj denná (mesačná) suma odškodnenia vyššia. Dovolaciemu súdu preto navrhla,
aby riešil právnu otázku, či samotná dĺžka trvania väzby a trvania trestného stíhania majú mať na

posúdenie výšky nemajetkovej ujmy taký vplyv, že denná (mesačná) suma nemajetkovej ujmy, sa má v
porovnateľných prípadoch zvyšovať úmerne k dĺžke trvania väzby alebo trestného stíhania. Žalobkyňa
ďalej namietala, že aj keď trestné stíhanie bolo ukončené jedným oslobodzujúcim rozsudkom, vznesené
boli voči nej až dve obvinenia, z ktorých každé predstavuje nezákonné rozhodnutie. Z rozsudku
odvolacieho súdu sa pritom nedá zistiť, ako (a či vôbec) sa právne s touto skutočnosťou odvolací súd

vysporiadal, keď pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy túto v porovnaní s rozhodnutím súdu prvej
inštancie podstatným spôsobom znížil. Ona pritom mohla podať aj dve osobitné žaloby, kde v každej
by bolo základom jedno z nezákonných rozhodnutí. S poukazom na to navrhla dovolaciemu súdu aby
sa zaoberal ďalšími právnymi otázkami: I. či u obvineného, stíhaného súbežne na základe viacerých
nezákonných rozhodnutí o vznesení obvinenia, trestné stíhania ktoré skončili jeho oslobodením už v

spoločnom konaní, má mať počet takých trestných stíhaní vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy a
to taký, že výška nemajetkovej ujmy má byť priamo úmerná počtu trestných stíhaní; II. či by pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy nemala byť zohľadnená inflácia a nárast spotrebiteľských cien (od podania
žaloby v roku 2007 do rozhodnutia vo veci v roku 2019) a III. či nemalo byť zohľadnené trvanie a
narastanie nemajetkovej ujmy až do vyhlásenia konečného rozhodnutia v roku 2023.

18. S ohľadom na uvedené dovolacie dôvody sa žalobkyňa domnieva, že jej postupom odvolacieho súdu
bolo súčasne odňaté aj právo na spravodlivý proces - pre absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku,
jehonepredvídateľnosťasvojvoľnosťvrozporesčl.36ods.1Listinyzákladnýchprávaslobôd(uvedenej
ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej tiež len „Listina“), s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, s čl. 46 ods. 1 Ústavy

a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď z pôvodne súdom prvej inštancie priznanej sumy
230 000 €, potvrdenej tiež odvolacím súdom, jej odvolací súd tentoraz napádaným rozhodnutím priznal
len sumu 20 800 €, riadiac sa pritom obmedzeniami obsiahnutými v inej právnej úprave. Tým je daná aj
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017 a 8Cdo/73/2017 a tiež
ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Aj po rokoch je
opakovane hrubo napádaná jej povesť, bezúhonnosť a ľudská dôstojnosť, naďalej sa vo svojom okolí

stretáva s útokmi na svoju občiansku a profesionálnu česť, s osočovaním, ohováraním a pohŕdaním a
i preto je (žalobkyňa) názoru, že rozsudok odvolacieho súdu predstavuje nezákonné rozhodnutie, ktoré
vychádza z mylného riešenia nastolených otázok a je aj zmätočným pre jeho nespravodlivosť. I ona
(navrhla), aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v ňou napádanej časti podľa § 449 ods. 1 CSP
zrušil a podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali včas (§ 427 ods. 1 CSP)
obe strany, z ktorých u každej v ňou napádanej časti šlo usúdiť na jej procesný neúspech v konaní
pred odvolacím súdom (§ 424 CSP) a to za splnenia podmienky zákonom vyžadovaného právnického
vzdelania u žalobkyne aj povereného zamestnanca žalovanej [§ 429 ods. 2 písm. a) a b) CSP], z ktorých
navyše žalobkyňa bola ešte i zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal predovšetkým bez

nariadeniapojednávania(§443,časťvetypredbodkočiarkouCSP)prípustnosťdovolania.Dospelpritom
k záveru, že kým dovolanie žalovanej tentoraz za prípustné považovať nemožno, u dovolania žalobkyne,
i keď len v časti opierajúcej sa o úpravu z § 420 písm. f) CSP, je to presne naopak.

20. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v

systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novejprávnejúpravynieje„ďalšímodvolaním“adovolacísúdnesmiebyťvnímaný(procesnýmistranami
ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie odvolacieho súdu (tu porovnaj napríklad 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013,
4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo 92/2012).

21. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

22. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

23. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu [písmeno a)] alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená
[písmeno b)].

24. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací

dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 CSP potom
dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

25.Hlavnýmiznakmi,ktorécharakterizujúprocesnúvadutzv.zmätočnostinamietanúdovolaniamioboch
dovolateliek, sú a/ nesprávny procesný postup súdu, b/ následok postupu pod a/ v podobe znemožnenia
strane sporu realizácie jej patriaceho procesného práva alebo aj viacerých takýchto práv a c/ miera
(intenzita) zásahu, pri ktorej už je namieste konštatovanie porušenia práva strany sporu na spravodlivý

proces.

26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a zárukyposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05).

27. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa
ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedolkonaniealebospor)znemožňujúcaúčastníkovi

(strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.

28. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia
nesprávnymprocesnýmpostupomsúduprávastranysporunaspravodlivýproces,musíbyťdanájednak
príčinná súvislosť medzi nesprávnym procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z

jej prináležiacich procesných práv, okrem toho tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzita
zásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti
uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej
inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.

29. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený ustanovením čl. 46. ods.
1 Ústavy a ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde (prístup súdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníkakonania,avšakzodôvodneniarozhodnutiamusiabyťzrejmévšetkyprerozhodnutiepodstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

30. Vo vzťahu k oboma stranami tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
(jehonepreskúmateľnosti)ježiadúcezopakovať,žeskúmanienáležitostíodôvodneniarozhodnutiasúdu

prvej inštancie prichádza do úvahy až po prekonaní obraznej vstupnej brány, predstavovanej úspešným
spochybnením (či už z tohto alebo iného zákonom predpokladaného dôvodu) rozhodnutia odvolacieho
súdu (ako primárneho a často jediného predmetu prieskumu v dovolacom konaní), okrem toho však tiež
uviesť, že pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu
dospela - hoc aj ešte v režime OSP (t. j. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení

neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna 2016) - k záveru, že diskutovaný pojem
„procesný postup“ (priblížený už pod bodom 27. zhora) principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho
vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu [v tejto súvislosti porovnaj aj dovolaním
žalovanej spomínané stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015
R 2/2016, podľa ktorého právnej vety „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP“]. Hoci otázka použiteľnosti tohto stanoviska
aj v režime novej procesnej úpravy je prakticky od nadobudnutia jej účinnosti predmetom diskusií,
jedným zo záverov rozhodovacej praxe najvyššieho súdu už v režime CSP je ten, že prijatím novej

úpravy sa podmienky, za ktorých možno usudzovať na porušenie práva na spravodlivý proces, rozhodne
neliberalizovali (ale naopak sprísnili) a z toho plynie tiež možnosť ďalšieho záveru, podľa ktorého zmeny
v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty
a zmyslu stanoviska, pokiaľ ide o jeho druhú vetu (na rozdiel od tej prvej pre „opustenie“ novou úpravou
dovolania a dovolacieho konania pojmu „iná vada“) nedotkli a preto ho treba (len a v práve uvedenom

rozsahu) považovať i naďalej za aktuálne.

31. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú v praxi najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov spravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04). Nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej

relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v ustanovení čl.
127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 336/2019). Súdne rozhodnutie je arbitrárne aj vtedy, ak dôvody, na ktorých
je založené absentujú, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03 a I. ÚS 301/06).

32. Špecificky k dovolacím námietkam žalovanej, týkajúcim sa nepreskúmateľnosti rozsudku
odvolacieho súdu v ňou napádanej časti, sa žiada uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že v konaní
bol vyčerpávajúcim spôsobom zistený a ustálený právny základ uplatneného nároku žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy, keďže je nepochybné a ustálené, že voči žalobkyni bol vykonaný nesprávny
zásah štátu vo forme trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby a to vrátane väzby,
ktorá bola vykonaná v priebehu trestného konania. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z

časového hľadiska spadal do obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Ako uviedol ÚS SR v náleze
z 24. januára 2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42, ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením
trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo
všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny

štát, musí riešiť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných
práv jednotlivca. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutia Ústavného
súdu Českej republiky zo 17. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 590/08 a z 28. augusta 2017 sp. zn. IV. ÚS 642/05).
Ústavný súd v označenom náleze konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak, než odsúdením (a to aj v prípade,
ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a Ústavou predpokladaným spôsobom
poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004). S ohľadom na práve uvedené preto nie je
možné uznať prípustnosť a súčasne ani dôvodnosť dovolacieho dôvodu žalovanej, ktorým namietala

nesprávny procesný postup odvolacieho súdu pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
osobitnezatrestnéstíhanie.Dovolacísúdnadrámecuvedenéhopritompovažujezapotrebnédoplniť,že
z obsahu podaní žalobkyne z prejednávanej veci je nepochybné, že táto si uplatňovala nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu aj za nezákonné trestné stíhanie. Uvedené bolo potvrdené
a ustálené aj v odvolacom konaní výsluchom samotnej žalobkyne. Vo vzťahu k namietanej výške

náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné doplniť, že odvolací súd napádaným rozsudkom s poukazom
na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 považoval za primerané žalobkyňu v rámci relutárnej
satisfakcie za väzbu „odškodniť“ v rámci rozpätia 20 - 60 € za deň väzby so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu (zohľadňujúc negatívny dopad väzby na osobný a profesijný život žalobkyne, na život
prežitý počas trvania väzby, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie

zdravia) na vrchnej hranici odškodnenia sumou 60 € za deň, pričom vychádzal z dĺžky mesiaca 30
dní a doby trvania väzby 6 mesiacov, teda priznal odškodnenie za väzbu vo výške 10 800 € (bod
48. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za vedené
trestné stíhanie s prihliadnutím na zhodnotenie mnohých okolností v osobnostnej sfére žalobkyne, na
skutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje primeranú

dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a tiež na rozhodovaciu činnosť iných súdov
v obdobných veciach, nepovažoval sumu 10 000 €, ktorú žalobkyni priznal, za neudržateľne vysokú
ani za neprimeranú (body 51. a 52. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje
rozhodnutie zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, keď ním priznanú náhradu nemajetkovej ujmy
potvrdil iba do sumy 20 800 € a vo zvyšku ho zmenil tak, že žalobu zamietol, odôvodnil v bode 62.

rozsudku, kde uviedol, že v posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie pri riešení výšky primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou v ním označených
rozhodnutiach. Nebolo tak možné usúdiť na dôvodnosť dovolacej námietky žalovanej tzv. zmätočnosťou
ani vo vzťahu k procesnému postupu odvolacieho súdu spočívajúcemu v zmene rozsudku súdu prvej
inštancie (odhliadajúc na tomto mieste od toho, že táto v rozhodujúcej časti vyznela v prospech tejto

dovolateľky).

33. Druhým žalovanou uplatneným dovolacím dôvodom bolo namietané nesprávne právne posúdenie
veci pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pripriznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné trestné stíhanie. Najvyšší súd sa problematikou
určovania primeranej výšky nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach (naposledy komplexnejšie

v uznesení sp. zn. 6Cdo/142/2023, v ktorom podrobne uviedol výklad aj k tým rozhodnutiam, na
ktoré žalovaná poukazovala svojim dovolaním v prejednávanej veci). Žiadúce je v tejto súvislosti
uviesť, že rozsudok sp. zn. 4Cdo/171/2005 bol vydaný v konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby
proti vydavateľovi tlače podľa § 11 a nasl. OZ, teda bol založený na celkom iných skutkových a
právnych východiskách ako tentoraz prejednávaný spor. V uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 ako v

jednom zo skorších rozhodnutí dovolacieho súdu v tentoraz prejednávanej veci nebol vyslovený
záväzný právny názor pre nižšie súdy, pretože ním došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu
pre jeho nepreskúmateľnosť a najvyšší súd v ňom otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
neriešil. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 (o náhrade škody podľa zákona č.
58/1969 Zb.) najvyšší súd poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobnýchprípadochmusíbyťrozumneprimeranáutrpenejujmenapovesti(napr.TolstoyMiloslavskyv.

Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo); výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacáo Social, S. A. v.
Portugalsko). ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť

zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy (napr. už spomínané rozhodnutie vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Analýza záverov odvolacieho súdu v časti napádanej dovolaním žalovanej z pohľadu ich súladnosti

s vyššie uvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu či judikatúrou ESĽP však tvrdenie o odklone
nepodporuje, keď naopak na jednej strane buď ide o skutkovo a právne odlišné prípady alebo o prípady
vylučujúce takú mieru zovšeobecnenia, pri ktorej by šlo konštatovať primeranosť či neprimeranosť
priznanej náhrady a na strane druhej o nezohľadnenie žalovanou tých špecifík nezákonného trestného
stíhania a rovnako nezákonnej väzby žalobkyne (čo inak z dôvodov priblížených neskôr platilo - i keď nie

pre dôvodnosť námietok žalovanej - tiež pre odvolací súd), pre ktoré sumu priznanú žalobe vyhovujúcim
výrokom nateraz ostatného rozsudku odvolacieho súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozsudkom
súdu prvej inštancie nešlo považovať za neprimeranú.

34. Ak žalovaná v tomto konaní opätovne nastolila problematiku odklonu odvolacieho súdu v

prejednávanom spore od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v riešení otázky primeranosti
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie na základe nezákonného
rozhodnutia z hľadiska jej súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné
kompenzácie (zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, resp. úprava jemu predchádzajúca), so súdnou praxou, rozhodnutiami ESĽP a zásadou

spravodlivého zadosťučinenia, t. j. či sú všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku
náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ÚS SR či ESĽP; ani tu dovolací súd
preskúmaním napádaného rozsudku nedospel k záveru, že odvolací súd sa právnymi závermi, na
ktorých založil rozhodnutie napádané dovolaním žalovanej, v nastolenej otázke (otázka primeranosti

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Žiadne z vyššie (aj žalovanou) uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ani žiadne jeho iné
rozhodnutie totiž nejde interpretovať ako kategorický zákaz prekročenia obmedzení daných predpismi
o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, resp. inými predpismi aj v prípadoch náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia či postupy orgánov štátu, za ktoré zodpovedá štát, zvlášť

ak nárok má pôvod ešte v právnej úprave spred nadobudnutia účinnosti predpisov ustanovujúcich
takéto obmedzenia a ich uplatnenie by bolo aj v rozpore s principiálnym zákazom retroaktivity
(spätnej účinnosti) právnych predpisov. Rovnako na vybočenie z medzí judikatúry nešlo podľa názoru
dovolacieho súdu usudzovať ani so zreteľom k existencii rozhodnutí ESĽP uvádzaných žalovanou,
keď tu priznávanie v konaniach o porušení Dohovoru sťažovateľom zo Slovenska nižších súm než

tej prisúdenej odvolacím súdom v prejednávanej veci nie je samo osebe svedectvom neprimeranosti
náhrady prisúdenej žalobkyni, ale skôr prirodzeného rozdielu v nahliadaní na problém primeranosti
na vnútroštátnej úrovni jednotlivých členských štátov Rady Európy na jednej strane a na úrovni
nadnárodného orgánu zriadeného (o. i.) za účelom „dozerania“ na dodržiavanie Dohovoru na stranedruhej a z ničoho v dovolacej argumentácii žalovanej nevyplývalo, žeby prinajmenšom v niektorom z ňou
uvádzaných prípadov sťažností zo Slovenska posudzovaných ESĽP šlo o prípad vykazujúci také prvky
zhody (totožnosti) s tým žalobkyniným, aby to odôvodňovalo otázky o odchylnom prístupe v jednom z

prípadov (pri jeho porovnaní s tým druhým). Ani na záver o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP preto v tomto prípade podľa dovolacieho súdu neboli podklady.

35. Najvyšší súd po preskúmaní veci preto dovolanie žalovanej ako celok [ako v časti namietajúcej
existenciu procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, tak aj v časti namietajúcej

nesprávne právne posúdenie veci za cenu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) rovnakého zákona] odmietol podľa § 447
písm. c) CSP.

36. Nesporným paradoxom rozhodovania o dovolaniach v prejednávanej veci tentoraz i vzhľadom k
„posunu“ v rozhodovaní na odvolacom súde bolo to, že na rozdiel od skončenia tretieho dovolacieho

konania v tejto veci (vedeného pod sp. zn. 6Cdo/224/2019) neúspechom dovolania žalobkyne a naopak
úspechom dovolania jej procesnej súperky musel byť výsledok v poradí štvrtého dovolacieho konania
presne opačný.

37. Pokiaľ totiž i žalobkyňa v dovolacom konaní namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu

s následkom v podobe porušenia jej práva na spravodlivý proces, ktorý mal spočívať v absencii riadneho
odôvodneniarozsudku,vjehonepredvídateľnostiasvojvoľnostivovzťahukvýške(ne)priznanejnáhrady
nemajetkovej ujmy; v tejto časti najvyššiemu súdu po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu neostalo
iné, než konštatovať, že odvolací súd pri určení výšky náhrady spôsobnej nezákonným rozhodnutím
štátu za súčasného náležitého zohľadnenia iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku

upravujúcich odškodnenie a posúdenia nároku aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP, nezohľadnil dôležité
skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané.

38. Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobkyni bolo Obvodným úradom
vyšetrovania PZ Košice II (pod ČVS: VP334/10-95) vznesené obvinenie 21. apríla 1995 pre trestný čin

vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona
a rovnakým úradom vyšetrovania (pod ČVS: VP 796/10-95) ďalšie obvinenie 10. augusta 1995 pre
trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného
zákona na dvoch odlišných skutkových základoch. Následne 27. júna 1995 podal obvodný prokurátor
Košice II obžalobu na Obvodný súd Košice II, 8. februára 1999 podala Krajská prokuratúra v Košiciach

obžalobu na Krajský súd v Košiciach a 10. februára 1999 podala Krajská prokuratúra v Bratislave
obžalobu na Krajský súd v Bratislave. Žalobkyňa bola 25. augusta 1995 vzatá do väzby uznesením
sudcu Okresného súdu Prešov Ntv 78/95, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou
prokuratúrou v Košiciach pod č. 2Kv 74/95 11. augusta 1995 a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu
Košice I. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996. Rozsudkom OS

Žilina č. k. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm. a) Tr. Por. spod obžaloby oslobodená
vo vzťahu k skutku, ktorý sa jej kládol za vinu ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm.
c) Tr. zák. účinného pred novelou č. 248/94 Z. z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr.
zák. a bola tiež oslobodená spod obžaloby za trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin vydierania
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. Súd v konaní

uviedol, že zo spisového materiálu boli zistené okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý
proces od samého počiatku obžalovanej, pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob
vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania
zrušenia termínu hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý
proces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného konania.

39. Napriek uvedenému odvolací súd vo svojom rozsudku opakovane uvádza, že trestné stíhanie
žalobkyne trvalo 113 mesiacov a 15 dní (od 10. augusta 1995 do 27. júla 2005 - bod 27. rozsudku) a
väzba bola vykonaná od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 (body 44. a 65. rozsudku). Odvolací súd
konštatuje vo vzťahu k žalobkyni oslobodenie iba spod jednej obžaloby (body 44., 50. a 65. rozsudku).

Právne posúdenie nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie tak nie je
v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Od takto nepresne konštatovaného
skutkového stavu potom odvolací súd odvodil výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie žalobkyne, neberúc takto do úvahy ako pluralitu trestných konaní voči nej vedených, tak anicelkom neodškriepiteľné zvýšenie závažnosti nezákonného zásahu do jej práv, majúce pôvod v jej
oslobodení spod oboch obžalôb (pominúc na tomto mieste nevyjasnenie, čo sa stalo s tou treťou - teda s
akým výsledkom skončilo konanie v tomto prípade). Takéto nepresné a príliš zjednodušujúce posúdenie

nesprávneho zásahu štátu, nemohlo byť vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne spravodlivé.
Odvolací súd vo svojom rozsudku neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k posúdeniu nároku žalobkyne iba
vo vzťahu k tomu obvineniu, ktoré bolo vznesené ako druhé v poradí 10. augusta 1995.

40. Vo vzťahu k žalobkyňou vznesenej námietke zásahu do jej práva na riadne odôvodnené súdne

rozhodnutie a tým aj práva na spravodlivý proces tak už uvedené muselo viesť k záveru o prípustnosti
(a aj dôvodnosti) dovolania žalovanej [v častiach opieraných o § 420 písm. f) CSP].

41. Vzhľadom na konštatovanie existencie prvého dovolacieho dôvodu (podľa § 420 CSP) aj dôvodu
prípustnosti dovolania [podľa písmena f) rovnakého ustanovenia] dovolací súd už nepristupoval k
posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalobkyne, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia

veci odvolacím súdom [podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP]. Postupoval pritom v súlade so svojou
rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti
(pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia a k vráteniu
veci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie
otázok súvisiacich so správnosťou právneho posúdenia predčasné (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,

3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). Naozaj len pre úplnosť a vo forme
poznámky na okraj sa pritom v tomto konkrétnom prípade žiada uviesť, že právne otázky formulované v
závere bodu 17. tohto uznesenia a podľa žalobkyne riešené odvolacím súdom nesprávne boli otázkami,
ktoré odvolací súd pre evidentné prehliadnutie faktoru plurality trestných stíhaní žalobkyne ani neriešil a
pretonaakomkoľvekichmožnomriešeníaninemoholzaložiťsvojerozhodnutie,pričomakýkoľvekpokus

dovolaciehosúduoichzodpovedaniebymuselnaraziťnabariéruvpodobemožnej(očakávateľnej)takej
zmeny skutkových zistení ešte pred časom opätovného pristúpenia odvolacieho súdu k rozhodovaniu
vo veci, pri ktorej by sa takto len predbežné a hypotetické úvahy mohli stať akademickými, ak nie celkom
nepoužiteľnými.

42. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil iba rozsudok odvolacieho súdu (majúc
za to, že náprava zrušením len jeho je v tomto prípade aj v záujme obnovenia stavu rešpektovania

procesných práv strán sporu postačujúca a s prihliadnutím k okolnostiam prípadu v prejednávanej veci
najviac aj v súlade so zásadami urobenými súčasťou čl. 17 Základných princípov CSP) a to len v tej
časti veci samej, v ktorej mu to umožnilo prípustné aj dôvodné dovolanie žalobkyne a tiež v časti trov
konania [vo všetkých výrokoch majúcich povahu závislých na čo i len čiastočne úspešne napadnutom
rozhodnutí vo veci samej podľa § 439 písm. a) CSP], reparujúc tak i nesprávnosť rozdelenia rozhodnutia

o trovách konania podľa jeho výsledku vo vzťahu k obom čiastkovým nárokom uplatneným žalobou a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

43. O trovách dovolacieho konania nerozhodoval, pretože o nich so zreteľom k čo i len čiastočnému
zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu patrí rozhodnúť v novom rozhodnutí odvolaciemu súdu (§ 453 ods.

3 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.