Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2201899083
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2201899083.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XXX/XX, E., 2/ F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., proti žalovaným: 1/ G. H., nar. X.X.XXXX,
bytom I. XXX/XX, E., 2/ J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, E., o zaplatenie 77.593,36 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ a žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 27.6.2024 č. k. 4C/102/2001-1084 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14.10.2024
č. k. 4C/102/2001-1136, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ proti výrokom II., III., V., VI., VIII. odmieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. p o t v r d z u j e .

III. Vo výroku IV. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanej 1/ priznáva proti žalobcom
1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,22 %.

IV. Vo výrokoch VII. a VIII. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že štátu priznáva nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 85,61 % proti žalobcom 1/ a 2/ a v rozsahu 14,39 % proti žalovanej 1/.

V. Žalovanému 2/ a žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej 1/ povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ istinu 11.169,33 eura titulom bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.828,66 eura od 1.3.2011 do 13.12.2013 a 5 % ročne zo
sumy 8.828,66 eura od 25.11.2018 až do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 2.340,93
eura od 1.12.2006 do 13.12.2013 a úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.340,93 eura od 24.11.2018

až do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu voči žalovanej 1/
vo zvyšku zamietol; výrokom III. žalobu voči žalovanému 2/ zamietol v celom rozsahu; výrokom IV.
žalobcom náhradu trov konania nepriznal; výrokom V. priznal žalovanému 2/ náhradu trov konania 100
%; výrokom VI. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku v
samostatnom uznesení; výrokom VII. uložil žalovanej povinnosť doplatiť pomernú časť trov konania
titulom trov znaleckého dokazovania vo výške 237,80 eura na účet Okresného súdu Dunajská Streda,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom VIII. uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť doplatiť

pomernú časť trov konania titulom trov znaleckého dokazovania vo výške 276 eur na účet Okresného
súdu Dunajská Streda, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením následne opravil
poučenie o opravnom prostriedku v tomto rozsudku.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobcovia sa žalobou podanou dňa 16.8.2001 domáhali zaplatenia nedoplatku
na nájomnom vo výške 90.000,- Sk za obdobie od 1.8.1998 do 31.7.2001, za užívanie nehnuteľnosti
titulom nájmu, nachádzajúcej sa v kat. území E., vedené na LV č. XXXX, Okresného úradu odbor
katastrálny Dunajská Streda, parc. č. 25, dom s. č. XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 641
m2, parc. č. 26 záhrada o výmere 246 m2, na D. K. XX, E., keď ako spoluvlastníci preložili žalovaným,

pôvodne 1/ a 2/ ako pôvodným nájomcom nájomnú zmluvu prepracovanú s účinnosťou od 1.4.1995, s
nájmom 2.500,- Sk mesačne, ktorú odmietli žalovaní podpísať, pričom nehnuteľnosť naďalej užívali. S
uplatnenou istinou žiadali priznať úrok z omeškania 0,05% denne za každý deň omeškania. Podaním
dňa 28.9.2009 žalobcovia žiadali pripustenie zmeny žaloby na zaplatenie už bezdôvodného obohatenia
za užívanie predmetnej nehnuteľnosti za rok 1998 od 1.8. 8500,-Sk (282,15 eura mesačne, za rok
1999 381,73 eura mesačne, s tým, že za mesiac január 1999 si uplatnili 356,83 eura, mesiac február

331,94 eura a marec 1.999 307,04 eura, za rok 2000 12.360 eur a za rok 2001 do 1.7. 464,71 eura
mesačne), odvolávajúc sa na potvrdenia realitnej kancelárie o výške nájomného v prípade rodinných
domov. Uznesením dňa 24.11.2009 bolo rozhodnuté o zmene petitu žaloby. Podaním dňa 13.5.2010
opäť žalobcovia požiadali o zmenu petitu žaloby, keď nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
rozšírili na obdobie od 1.8.2001 do 30.11.2003, o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením dňa 15.6.2010.

Podaním dňa 29.4.2010 žalobcovia navrhli spojenie vecí vedených voči žalovaným pod sp. zn. 5C
171/1996, v ktorom konaní boli pribratí ďalší účastníci, dcéra a zať žalovaných 1/ a 2/, keď podaním
dňa 29.4.2010 rovnako navrhli pribratie ďalších účastníkov na strane žalovaných, ich dcéru G. H., L. M.
a zaťa J. H., o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením dňa 1.3.2011. Podaním dňa 13.5.2010 navrhli
žalobcovia rozšírenie petitu žaloby 1.12.2003 do 31.3.2010 s výnimkou obdobia uplatneného v inom

konaní od 1.3.2003 do 31.12.2004 (9C/227/2006 a 4C/72/2005), len voči žalovaným 3/ a 4/. O návrhu
súd rozhodol uznesením dňa 15.6.2010 voči žalovaným 1/ a 2/. Podaním dňa 3.9.2020 žalobcovia
opäť navrhli zmenu petitu žaloby a pribratie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných N.
D., nar. XX.X.XXXX, M. O., nar. XX.X.XXXX, dcéru žalovaného 1/, a E. M. ml. nar. XX.XX.XXXX,
syna žalovaných 1/ a 2/, požadujúc zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.8.2018 do

1.1.2019, mesačne po 859 eur, ktoré odôvodnili vyživovacou povinnosťou medzi predkami a potomkami
s odkazom na ust. § 66 až 67 Zákona o rodine, o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením dňa 17.9.2020.
Dňom 18.6.2019 žalobcovia vzali späť žalobu voči pôvodným žalovaným 1/ a 2/, M., s ktorým späťvzatím
žaloby žalovaní súhlasili. Súd uznesením dňa 29.9.2019 konanie voči žalovaným E. M. B. a P. M.
zastavil. Uznesením v konaní vedenom pod spisovou zn. 4C/72/2005 súd rozhodol o spojení veci sp.

zn. 4C/102/2001 z iniciatívy žalobcov na pojednávaní dňa 4.10.2011, v ktorom konaní viedli spor proti
žalovaným, manželom H., o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2005 do 31.3.2010
v sume 41.385,48 eura s príslušenstvom. Uznesením v konaní sp. zn. 9C/227/2006 súd rozhodol o
návrhu žalobcov o spojení veci uznesením dňa 22.2.2011, kde rovnako žalovali manželov H. o vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.12.2003 do 31.12.2004 v sume 7.302,66 eura. Pôvodní

žalovaní 1/ a 2/ žiadali žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania časti nároku a z dôvodu nepreukázania
vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanými 2/ až 5/, ktorí na nehnuteľnosti nikdy nebývali. Žalovaná
1/ mala bývať na nehnuteľnosti od narodenia, ktorú opustila v júli 2005 spolu s maloletými deťmi.

4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.), podanie žalobcov 1/, 2/ zo

dňa 3.9.2020 na zmenu žaloby o zaplatenie ušlého zisku, bezdôvodného obohatenia za obdobie od júla
2018 do decembra 2018 vylúčil na samostatné konanie (výrok II.), žalovaným 1/ až 5/ priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III.), žalobcom 1/, 2/ určil povinnosť zaplatiť spoločne a
nerozdielne trovy konania titulom odmeny znalca 398,40 eura na účet Okresného súdu Dunajská Streda
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení.

5. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 11.10.2022 potvrdil rozsudok vo výroku I. v časti zamietnutia žaloby
voči žalovaným 3/, 4/ a 5/, ako aj v závislom výroku III. v časti nároku na náhradu trov konania medzi
žalobcami 1/, 2/ a žalovanými 3/, 4/ a 5/ a v ostatnej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (správne zrušil v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/, 2/, v závislom výroku III. v časti
nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými 1/, 2/ a v závislom výroku IV. a vec
mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie – pozn. odvolacieho súdu).6. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporov, ktorými žalobcovia žalovali, pôvodne bývalých
nájomcov, E. M. a P. M., neskôr žalobu rozšírili na ich dcéru G. H. a manžela J. H., bolo užívanie
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, keď bývalí nájomcovia odmietli s nimi uzavrieť nájomnú zmluvu.

Tým, že žalobcovia vzali žalobu proti žalovaným manželom M. späť, súd skúmal pasívnu legitimáciu
žalovaných 1/ a 2/ aj v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v pôvodnom konaní sp. zn.
4C/72/2005.

7. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že bolo nesporne preukázané, že

G. H. bývala v predmetnej nehnuteľnosti od začiatku trvania nájomného vzťahu E. M. v roku 1983, ako
dcéranájomcudojúna2005,ktorúskutočnosťpotvrdilsvedkoviaA.H.,A.H.avyplynulotoajzevidencie
obyvateľov Mestského úradu v E.. Nájomný vzťah manželov M. skončil so spoločnosťou Žrebčinec
Šamorín a.s. ku dňu 21.12.1993, doklad o doručení oznámenia predložený nebol. Žalovaný 1/ pôvodne
E. M. st. tvrdil, že až do apríla 1995 mu strhávali nájomné z platu. Nová nájomná zmluva písomne
medzi žalobcami a nimi uzavretá nebola, keď ponuky zo strany žalobcov v roku 1995 nepodpísali. V

nehnuteľnosti naďalej ostali bývať, pričom P. M. trvale opustila nehnuteľnosť k 1.1.1998, keď sa prihlásila
na pobyt v obci M. O. G., túto skutočnosť potvrdil svedok Q. a aj správa z Obecného úradu vo M. O.
G.. Sami žalobcovia vzali žalobu späť voči žalovanej, keď v nehnuteľnosti už od roku 1998 nebývala a
nárok sa týkal aj uvedeného obdobia. V nehnuteľnosti ostali bývať E. M. st. a dcéra G. H. s dvomi deťmi.
Žalobcovia ponúkli uzavretie nájomnej zmluvy len pôvodnému nájomcovi E. M. a jeho manželke. Nikdy

takáto ponuka nebola adresovaná ich dcére G. H..

8. Pokiaľ dôjde k zmene v osobe prenajímateľa, takáto zmena nemá vplyv na obsah nájomného
vzťahu k bytu a nie je ani dôvodom na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Zmena vlastníka spôsobuje
automaticky vstup nového vlastníka do právneho postavenia prenajímateľa, so zachovaním všetkých

práv a povinností, ktoré si nájomca dohodol s pôvodným prenajímateľom. Hneď ako sa nájomca dozvie
o zmene vlastníka prenajatej veci, je oprávnený sa zbaviť zo svojich povinností voči predchádzajúcemu
prenajímateľovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. Ak dôjde ku
zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a
to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom

období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže
zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ (§ 680 ods. 2 a 3 OZ). Žalobcovia opakovane tak na pojednávaniach,
ako aj v písomných vyjadreniach v konaní ešte aj dňa 1.6.2010 potvrdili, že pôvodní žalovaní 1/ a 2/
platili za užívanie nehnuteľnosti, a to až do roku 2007, ktoré platby riadne prijali od nich a uhrádzali
aj služby spojené s užívaním nehnuteľnosti. Až vo svojich vyjadreniach v roku 2019 tieto tvrdenia

popreli, bez ďalšieho dôvodu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.4.2019, sp. zn. 8Cdo 32/2019, vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda 5C/171/1996 o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu Trnava z 22.11.2017 sp. zn.
10Co/221/2017, kde sa obdobne riešila otázka zaplatenia bezdôvodného obohatenia, proti žalovanej
P. M., ktorá žaloba bola zamietnutá a rozsudok potvrdený odvolacím súdom, keď súd prihliadol na

námietku premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia, ktoré posúdenie nároku považoval vzhľadom
na dovtedy vykonané dokazovanie za predčasné posúdenie nároku. Podania žalobcov považoval za
nejasné, ktoré nejasnosti neboli v priebehu konania odstránené, ani súdom druhej inštancie.

9. Keďže nájomný vzťah (týkajúci sa nájmu bytu – pozn. odvolacieho súdu) žalobcov so žalovanými

pôvodne E. M. a bývalou manželkou naďalej trval, tento nájom mohli vypovedať len nájomcovia v
prípade nehnuteľnosti, ktorí tak neurobili, nájomné platili žalobcom vo výške, ktorou ju poskytovali
predchádzajúcemu prenajímateľovi. Riadne platili náklady spojené s užívaním bytu. Nárok uplatnený
žalobcami, súd prvej inštancie posúdil ako nárok na zaplatenie rozdielu na nájomnom, vzhľadom
na zmenu výšky nájomného na trhu s nehnuteľnosťami, ktoré si žalobcovia žalobou požadovali

priznať. Zákon pre uzavretie zmluvy o nájme bytu nepredpisuje žiadnu formu, je možné ju uzavrieť aj
konkludentne. Je potom nepodstatné, či návrh zmluvy zo strany žalobcov manželia M. podpísali. Ich
právny vzťah odmietnutím nájomnú zmluvu podpísať nezanikol. Súd mal za to, že dcéra pôvodných
nájomcov sa považuje za ostatné osoby, ktoré žili spolu s osobou, ktorému svedčalo právo nájmu,
ktorá byt trvale obývala, avšak iba na základe existencie odvodeného práva bývania vyplývajúceho z

rodinnoprávneho vzťahu k nájomcovi. Takéto osoby zásadne nikdy nie sú potom ani v právnom vzťahu
k prenajímateľovi. Súd žalobu voči žalovanej 1/ zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie v tomto
konaní, keď žalovaná bývala do roku 2005 na základe odvodeného práva bývania E. M., svojho otca,v dôsledku čoho nemohlo dôjsť z jej strany k získaniu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcov,
užívaním bytu bez právneho dôvodu.

10. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom
rozhodnutí v časti nároku voči žalovaným 1/ a 2/, čo sa týkalo nájmu nehnuteľností zapísaných ako
zastavaná plocha a nádvorie, a dvor, ktorý označujú ako záhradu, na ktorý nie je možné aplikovať
ustanovenia o nájme bytu, preto záver o nedostatku pasívnej legitimácie pri užívaní týchto nehnuteľností
žalovanými 1/, 2/ je predčasný a žiadnym spôsobom nie je odôvodnený. Žalobcovia doložili zmluvu o

nájme zo dňa 21. apríla 1995, v ktorej ako predmet nájmu bola uvedená pivnica 28,77 m2, povalové
priestory 47,45 m2 nachádzajúce sa v domovej nehnuteľnosti v E. O. D. K. R. XX, postavenej na parcele
č. 25, č. súpisné XXX, pozemok, na ktorom je postavený dom, dvor pozostávajúci z parcely č. 25 o
výmere 461 m2 a pozemok, ktorý patrí k domu, čiže záhrada pozostávajúca z parcely č. 26 o výmere
246 m2. Uvedenú zmluvu však nájomcovia E. a P. M. nepodpísali. K tejto nájomnej zmluve žalobcovia
vyhotovilivýpočtovýlist,zktoréhovyplývalo,ženájomnézarodinnýdomazáhradupožadovalivcelkovej

sume 2.604,- Kčs, z toho nájom za byt 382,- Kčs, nájom za pivnicu, povalu a pozemky 2.118,- Kčs,
záloha za vodné, stočné 104,- Kčs. Takže je nepochybné, že žalobcovia sa domáhali žalobou určenia
vydania bezdôvodného obohatenia aj za užívanie týchto nehnuteľností. V tejto časti uplatneného nároku
bolo namieste priznať nárok žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia, keďže zo žiadneho právneho
vzťahu nevyplynulo, že by boli predmetom pôvodnej nájomnej zmluvy. Uvedenú nehnuteľnosť užívali,

terazžalovaná1/,apôvodnýžalovaný1/,jejotec,vrozhodnomčase,súdpretozaviazalžalovanú1/,voči
ktorej ponechali žalobu, zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia 1/3 (správne 1/2 - pozn. odvolacieho
súdu)uplatnenéhonárokuzarozhodnéobdobie(t.j.od1.8.2001do31.12.2006).Žalobcaminikdynebola
oslovená na uzavretie nájomnej zmluvy na celú nehnuteľnosť.

11. V prípade žalovaného 2/ J. H., manžela žalovanej 1/, tvrdenia žalobcov o trvalom bývaní v
nehnuteľnosti s manželkou popreli žalovaní 1/ a 2/, túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia A. H. a A. H.,
keď uviedli, že ich syn až do doby presťahovania sa do novostavby rodinného domu, býval s nimi. So
svojou rodinou na adrese D. XX sa zdržiaval len sporadicky. Všetky svoje veci mal uložené u nich. Na
D. mal len psa, keďže oni bývali v bytovke a čln. Potvrdenia Mesta E. o uhrádzaní odpadu za jednotlivé

osoby na D. ulici, potvrdili len to, že E. M. platil za odvoz smetí od roku 2003 za dve osoby, hoci už od
roku 1998 na uvedenej nehnuteľnosti P. M. nebývala, a to až do roku 2006. Žalovaná 1/ platila za štyri
osoby aj keď bývala na adrese D. XX, aj M. a aj I. H.. Na M. ulici manželia A. a A. H. platili odvoz smetí za
dve osoby v rozhodnom čase. Skutočnosť, že bol žalovaný prihlásený k trvalému pobytu na M. ulici až do
roku 2007, potvrdila aj správa z Mestského úradu v E.. V priebehu konania sa nepodarilo jednoznačne

bez pochybností preukázať, či manžel G. H. sa zdržiaval v nehnuteľnosti na D. K. R. XX s úmyslom tam
trvale sa zdržiavať a žiť v spoločnej domácnosti s rodinou. Pobudol tam, staral sa o rodinu, mal tam
uložené určité veci, ale rozsah jeho užívania nikdy nebolo možné bližšie špecifikovať. Nevyplynulo, či
užíval aj rodinný dom trvale a v akom rozsahu. Ak užíval priľahlý pozemok, vyšlo najavo, že užíval garáž.
Žalovaný poprel tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ a rovnako tak žalovaná 1/, pričom svedkovia A. H. a svedok

G. sa k týmto skutočnostiam nevedeli vyjadriť. Súd vypočul v tomto smere svedka C. G., tiež obyvateľa
z jedného z dvojdomov na ul. D. M. E., ktorý nevedel potvrdiť osoby bývajúce v rozhodnom čase na
predmetnej nehnuteľnosti, okrem E. M. a jeho rodiny vo všeobecnosti. Samotný predpoklad, že manželia
po uzavretí manželstva by mali bývať trvale spolu, nepostačuje na preukázanie skutočnosti, že tak bolo
aj v prípade žalovaných 1/ a 2/, keď toto tvrdenie žalobcov bolo spochybnené žalovanými a popreli to

aj svedkovia a pôvodní žalovaní, keď zhodne tvrdili, že žalovaní 2/ sa zvykol zdržiavať u manželky a
aj prespať, ale vždy ostal prihlásený a veci mal na adrese M., E.. Žalobcovia na dôkaz svojich tvrdení
predložili zápisnicu o výpovedi G. H. v inom konaní. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani po
doplnení dokazovania sa nepreukázalo bez pochybností tvrdenie žalobcov o pravidelnom a dlhodobom
užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovaným 2/, a rozsah tohto užívania, v dôsledku čoho súd žalobu

voči nemu rovnako zamietol.

12. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom z
odboru ekonómie a manažmentu, odvetvie kotroling znalcom Doc. Dr. Ing. Milanom Majerníkom, ktorý v
znaleckom posudku č. 02/2010 vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie celej nehnuteľnosti,

zarátajúc pozemky, a to v období od 1.8.2001 do 30.11.2003 v celkovej výške 13.248 eur. Znalec Ing.
András Lelkes PhD vo svojom posudku č. 02/2024 zo dňa 31.1.2024 za obdobie od 1.12.2003 do
31.12.2004vyčíslilvýškunájmustavbyzarozhodnéobdobievsume2.727,53euraapozemkov2.316,02
eura. Všeobecná hodnota nájmu stavby od 1.1.2006 do 31.12.2006 v sume 3.770,12 eura a pozemkov1.454,40 eura. V znaleckom posudku Ing Izabely Tokovicsovej č. 22/2021 bolo vyčíslené rozhodné
obdobie od 1.1.2005 do 31.12.2005 sumou 1.638,14 eura. Celkom výška všeobecnej hodnota nájmu za
predmetnú nehnuteľnosť za zhodné obdobie predstavuje sumu 25.154,21 eura. Žalobcovia nepopreli

čiastočné plnenie nájmu zo strany otca žalovanej 1/, keď na pojednávaní dňa preložili súpis úhrad
za obdobie od 1.4.1994 do 1.10.2007, úhrady v sume 136.379,- Sk (4.526 eur). Malo ísť o zaplatenie
nájomného za 203 mesiacov, čo predstavuje na jeden mesiac plnenie 22,30 eura. Za uplatnené obdobie
od 1.8.2001 do 31.12.2006 je 65 mesiacov, celkom pripadajúca suma 65 x 22,30 eura činí 1.449,50
eura, v ktorej sume súd ponížil pohľadávku, čo predstavuje dlh podľa vyčíslení v znaleckých posudkoch

23.705,21 eura. Polovica sumy činí 11.169,33 eura. Keďže v nehnuteľnosti preukázateľne nebývala
žalovaná 1/ sama, ale aj jej otec, E. M. st., opodstatnený ostal nárok žalobcov voči týmto dvom osobám
za rozhodné obdobie. Pôvodný žalovaný 1/ zaplatil titulom nájmu za byt v dome za uvedené obdobie
vyššie uvedenú sumu, keď vo výpočtovom liste boli uvedené náklady na byt, ktorú čiastku súd odpočítal
od výšky znalcami stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu za rozhodné obdobie a len polovicu takto
nezaplatenej všeobecnej hodnoty nájmu, ktorú získala žalovaná 1/ bez právneho dôvodu, súd jej uložiť

zaplatiť žalobcom. Čo do zvyšku súd žalobu zamietol ako neodôvodnenú voči žalovanej 1/.

13. Súd prvej inštancie v závislosti od uplatneného nároku za jednotlivé obdobia zaviazal žalovanú, ktorá
sa dostala do omeškania so zaplatením pohľadávky, aj úrok z omeškania za jednotlivé obdobia počítané
od splatnosti uvedenej sumy, za to ktoré obdobie.

14. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1
a 2, § 470 ods. 1, 2, § 474 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), § 140 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), vecne tým, že žalobcom 1/ a 2/ a žalovanej
1/ bola uložená povinnosť doplatiť trovy znaleckého dokazovania za nariadené znalecké dokazovanie

z odboru ekonomiky a manažment, poverený znalec Dr. Ing. Milan Majerník, ktorému súd vyúčtoval
odmenu uznesením dňa 6.11.2014 v celkovej výške 398,40 eura a Ing. Lelkesa v sume 315 eur, kde bol
zložený preddavok 200 eur, rozdiel súd uložil zaplatiť na účet súdu žalobcom v sume 276 eur a žalovanej
1/ v sume 237,80 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 2/ priznal z dôvodu plného
procesného úspechu náhradu trov konania v plnej výške voči žalobcom 1/ a 2/. Žalobcom voči žalovanej

1/ náhradu trov konania nepriznal, keďže ich pomer úspechu a neúspech bol rovnaký.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom rozsahu odvolaním žalovaná 1/ s návrhom na jeho
zmenu tak, aby odvolací súd žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP. Uviedla, že bývala v dome u svojich rodičov do roku 2005, nebola tam ako nájomník a podľa jej

vedomostí jej otec v predmetnom období platil žalobcom nájomné, a to ešte vyššie ako bolo stanovené
štátnym podnikom. Štátnym podnikom bol porušený zákon v tom zmysle, že jej rodičia ako nájomcovia
štátneho bytu mali predkupné právo na tento dom, toto si aj uplatnili, ale keď prišlo k realizácii, dom už
bol bankou predaný a rodičia platili nájomné až do roku 1995 štátnemu podniku, ktorý im ani neoznámil
nové skutočnosti. Potom nasledovali dlhé roky sporov, ktoré jej rodičia nespôsobili a celá rodina trpela

a trpí týmito spormi až do dnes. Žalobcovia neustále hľadajú tých, ktorí sú solventní a budú im môcť
niečo zaplatiť. Ona ale nie je ten dobrý typ, pretože je rozvedená a jej mzda je na minime. Ako vie
už z predchádzajúcich iných sporov, ktoré vedú žalobcovia proti nim, títo jej rodičom mali predpisovať
nájomné ako štátny podnik, lebo to konštatoval aj Krajský súd v Trnave v uznesení č.k. 10Co/272/2016
zo dňa 24.8.2016 – rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda bol 5C/171/1996 zo dňa 16.2.2016, že

žalobcovia kúpou štátnych bytov vstúpili do práv a povinností štátneho podniku a tak nájomné malo byť
vo výške akú by stanovoval štát. Jej rodičia poctivo platili nájomné až do roku 2007, keď žalobcovia
prestali toto nájomné prijímať, pravdepodobne preto, lebo ich niekto poučil, že keď príjmu nájomné je
to ako zmluva o nájme uzavretá ústne. Čo sa týka bezdôvodného obohatenia je to z jej pohľadu až
smiešne a príliš neľudské žiadať akúkoľvek sumu. Stačilo sa pozrieť na predmetný dom a podmienky

v akých žili. Žalobcovia do toho domu za celý čas vlastnenia neinvestovali ani korunu. Steny domu boli
plesnivé. Gamatky museli vymeniť, okná netesnili a v zime riadne mrzli. Neskôr boli v dome aj hlodavce,
ktoré museli stále likvidovať, čo boli tiež nemalé náklady. Komín bol v dezolátnom stave a vie, že otec,
ktorý tam zostal po rozvode bývať sa jej neustále sťažoval na zlé bývanie a že musel investovať do
domu, aby tam mohol bývať. Žalobcovia miesto toho, aby niečo opravili a slušne sa dohodli s nájomcami

podávali stále viac a viac žalôb, ktorým možno ani oni sami nerozumeli, stále menili svojich právnych
zástupcov, možno z dôvodu, že títo im vysvetľovali veci, ktoré oni nechceli počuť a tak sa všetci strácali
v tom množstve podaní a neustálych zmien petitov žalôb. Žalobcovia si nikdy nesadli k rokovaciemu
stolu s nájomcami a nemali snahu veci slušne riešiť. Robili len samé prieky, odpájali plyn a elektriku,lebo asi si boli dobre vedomí, že náhradný byt rodičom nevedia dať a tak sa ich snažili psychicky týrať,
čo sa im sčasti aj podarilo. Jej otec je v súčasnosti už v starobinci, kde bol doslova vyštvaný a matka
neustále trpí psychickými problémami. Žalovaná 1/ sa necíti byť povinná niečo žalobcom zaplatiť, lebo

dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise sú v jej prospech, súd ich objektívne nevyhodnotil a vôbec
nebral do úvahy skutočnosť, že ona nebola nájomníčkou predmetného bytu a počas jej pobytu otec
riadne platil nájomné a sám investoval do domu, aby sa tam vôbec dalo ľudsky bývať. Ďalej si myslí, že
všetky nároky žalobcov sú premlčané, a tak vznáša aj námietku premlčania, lebo také množstvo zmien,
ktoré podávali žalobcovia ani nie je možné pochopiť a priznať. Žalobcovia najprv zdravotne zničili jej

rodičov, ktorí poctivo a veľmi dlho pracovali pre štátny podnik a teraz sa im darí psychicky ničiť aj ju,
ktorá v predmetnom dome žila ešte ako dieťa a nič nemala s nájmom, ktorý oni požadovali od jej rodičov,
ktorých príjem nebol ani vo výške požadovaného nájmu. Je to veľká krivda, ktorá sa im stala a objektívny
súd by mal vyhodnotiť aj tieto skutočnosti. Miesto toho súd dal vypracovať zbytočné znalecké posudky
a nezisťoval štátom regulované nájomné, ktoré nielen podľa jej názoru mali rodičia platiť.

16. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov III., IV., V. a VIII. podala odvolanie žalobkyňa 2/ s návrhom
jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody označila
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Rozhodnutie považovala za nesprávne, vykonštruované v
prospech žalovaných a jeho odôvodnenie rozporné so skutočným skutkovým stavom. V súdnom spise,
resp. spisoch pripojených ku konaniu sa nachádzajú dôkazy, ktoré spochybňujú a vyvracajú súdom

prispôsobený skutkový stav a právny názor súdu. Uviedla, že v bodoch 50. až 55. sa súd odkláňa
od skutočnosti, prezentuje svoje nesprávne právne názory a vytvára svoj vlastný príbeh, aby nemusel
žalobe v zmysle zákonných ustanovení v celom rozsahu vyhovieť. Súd vychádzal primárne z výpovedí
J. H. a jeho manželky G. H. podchytené v zápisnici z 15.5.2012 (čl. 297-8), v ktorom J. H.. vypovedal,
že na uvedenej nehnuteľnosti nikdy nebýval a G. H.. vypovedala, že ju nikdy osobne navrhovatelia

nevyzvali, aby platila nájomné za predmetné nehnuteľnosti, ani ju nevyzvali, aby vypratala nehnuteľnosť.
Tieto výpovede žalovaných sú ale nepravdivé, čo dokazuje ich korešpondencia vo veci - „Pokus o
mimosúdnu pokonávku v právnych veciach 5C/171/96, 4C/102/01 a 10C/118/02, vedených na OS v DS“,
zo dňa 20.12.2003, list zaslaný E. M. dňa 22.12.2003 doporučene, list zaslaný P. M. dňa 22.12.2003
doporučene, list zaslaný G. H. a J. H. doporučene, s tým, že fotokópie tejto korešpondencie by sa

mali nachádzať v spise 4C/102/2001 k podaniu z 28.9.2009, zo dňa 25.9.2009 - Doplnenie k otázkam
kladenýchnanavrhovateľa1/napojednávanídňa11.9.2009avyjadreniekprednesomžalovaného2/(čl.
114 -139). Uvádzanie ďalších príkladov a dôkazov nedôslednosti zistenia skutkového stavu súdom prvej
inštancie nepovažovala už za potrebné. Následne nasleduje poučenie, ktoré pozostáva opakovaním sa
bodov od č. 1 na strane 15, až po bod č. 63 na strane 28. S takýmto rozsudkom sa žalobkyňa 2/ nestretla

a nevie sa vyjadriť, či je zákonný alebo ničotný.

17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov III., IV., V. a VIII. podal odvolanie aj žalobca 1/ v časti
v totožnom znení ako žalobkyňa 2/ s návrhom jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Ako odvolacie dôvody označil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Rozhodnutie považoval

za nesprávne, vykonštruované v prospech žalovaných a jeho odôvodnenie rozporné so skutočným
skutkovým stavom a v súdnom spise sa nachádzajúcimi dôkazmi. Uviedol, že odôvodnenie rozsudku
v bodoch 1. až 49., je vlastne dokumentáciou celého konania z pohľadu súdu. V bodoch 50. až 55. sa
súd odkláňa od skutočnosti, prezentuje svoje nesprávne právne názory a vytvára svoj vlastný príbeh,
aby nemusel žalobe v zmysle zákonných ustanovení v celom rozsahu vyhovieť. V bodoch 56. až 62.

cituje ustanovenia CSP a v bode 63. na str. 15 prisudzuje žalovanému 2/ náhradu trov konania 100%.
Následne nasleduje poučenie, ktoré pozostáva opakovaním sa bodov od č. 1 na strane 15, až po bod
č. 63 na strane 28. S takýmto rozsudkom sa žalobca 1/ nestretol a nevie sa vyjadriť, či je zákonný
alebo ničotný.

18. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniam žalobcov 1/ a 2/ uviedla, že im nerozumie. Zopakovala, že
v predmetnej nehnuteľnosti bývala do roku 2005 ako príslušníčka rodiny M., ich dcéra. Jej otec platil
pravidelne nájomné až do roku 2007, keď žalobcovia odmietli platby prijímať. So žalobcami nemala
uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu, jej otec, ktorý v nehnuteľnosti býval, pokračoval v nájme štátneho
podniku a platil dokonca vyššie nájomné ako mu bolo určené štátnym podnikom. Žalobcovia vstúpili do

práv a povinností štátneho podniku, od ktorého odkúpili nehnuteľnosť a žalovaná 1/ ako dcéra nájomcov
tam ostala bývať s právami, ktoré jej prináležali ako dcére nájomcov. Odvolania žalobcov sú podľa
žalovanej 1/ založené na mylných domnienkach.19. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalovanej 1/ nevyjadrili.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362

ods. 1, 3 CSP), oprávnenými subjektmi – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP) – žalovaná 1/ len v rozsahu výrokov I. a VII., proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo

výrokoch I., III., V. vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v týchto
častiach v zmysle § 387 ods. 1 CSP a vo výrokoch IV., VII., VIII. je potrebné napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť.

21. Keďže žalovaná 1/ napadla rozsudok súdu prvej výslovne v celom rozsahu, odvolací sa musel

zaoberať aj jej subjektívnou procesnou legitimáciou na podanie odvolania. Osobou oprávnenou podať
odvolanie(t.j.osobou,majúcousubjektívnuprocesnúlegitimáciu)jetástranasporu,vktorejneprospech
bolorozhodnutievydané.Akodvolaniepodalasporovástrana,jepovinnosťouodvolaciehosúduskúmať,
či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti
odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto je potrebné posudzovať

výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého
odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napadnutého
výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech. Formálna
ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo žalobe alebo návrhu vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil
žalobný návrh alebo prisúdil niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu

materiálu, a to vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhorší jeho právne postavenie.
Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne.

22. Odvolanie žalovanej 1/ proti výrokom II., III., V. a VIII. bolo potrebné odmietnuť ako podané
neoprávnenou osobou. Výrokom II. napadnutého rozsudku bola žaloba voči žalovanej 1/ vo zvyšku

zamietnutá (t.j. výrok II. je v jej prospech), výrokom III. bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu voči
žalovanému 2/, výrokom V. bola žalovanému 2/ priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %,
a výrokom VIII. boli žalobcovia 1/ a 2/ zaviazaní na doplatenie pomernej časti trov konania titulom
znaleckého dokazovania, ktorými výrokmi teda nebola a ani nemohla byť žalovanej 1/ spôsobená žiadna
materiálna ani formálna ujma. Odvolací súd preto odvolanie žalovanej proti výrokom II., III., V. a VIII.

odmietol, ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku jej subjektívneho oprávnenia podať
odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré nebolo v jej neprospech (§ 359, § 386 písm. b/ CSP).

23. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej 1/ proti výroku VI., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku v samostatnom uznesení (o čom súd ani

nemal rozhodovať vo výroku rozsudku, keďže je to povinnosť súdu vyplývajúca z ust. § 262 ods. 2 CSP),
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné v
zmysle ust. § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP. Odvolací súd preto odvolanie žalovanej 1/ proti
výroku VI. v súlade s ust. § 386 písm. c/ CSP odmietol.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcov
domáhajúcich sa zaplatenia sumy celkovo 77.593,36 eura s príslušenstvom (v zmysle zmien žaloby
v konaní sp. zn. 4C/102/2001 – 28.905,22 eura s prísl. za obdobie od 1.8.1998 do 1.11.2003 a

v spojenom konaní sp. zn. 4C/72/2005 – 41.385,48 eura s prísl. za obdobie od 1.1.2005 do 31.3.2010
a 7.302,66 eura za obdobie od 1.12.2003 do 31.12.2004 /v konaní sp. zn. 9C/227/2006, ktoré bolo
spojené s konaním sp. zn. 4C/72/2005/) titulom vydania bezdôvodného obohatenia čiastočne vyhovel
vo vzťahu k žalovanej 1/ a žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, keď dospel k záveru, žalovaná 1/ spoluso svojím otcom (pôvodným žalovaným 1/, voči ktorému bola žaloba vzatá späť) užívali v rozhodnom
období, ktoré súd ustálil od 1.8.2001 do 31.12.2006, okrem bytu tiež povalu, pivnicu rodinného domu,
záhradu a pozemky, pričom zo žiadneho právneho vzťahu nevyplynulo, že by boli predmetom pôvodnej

nájomnej zmluvy na byt, pričom rozsah bezdôvodného obohatenia určil podľa znalcami stanovenej
všeobecnej hodnoty nájmu za rozhodné obdobie (1.8.2001 až 31.12.2006), od ktorej odpočítal nájom za
byt a len polovicu takto nezaplatenej všeobecnej hodnoty nájmu uložiť žalovanej 1/ zaplatiť žalobcom;
žalobu voči žalovanému 2/ zamietol z dôvodu, že ani po doplnení dokazovania sa nepreukázalo
bez pochybností tvrdenie žalobcov o pravidelnom a dlhodobom užívaní predmetných nehnuteľností

žalovaným 2/ a ani rozsah tohto užívania.

25. Žalobcovia 1/ a 2/ odvolaním nenapadli výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba
voči žalovanej 1/ vo zvyšku zamietnutá, preto tento výrok nemohol byť ani predmetom odvolacieho
prieskumu. V odvolaní žalobcovia 1/ a 2/ síce označili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/ a h/ CSP, avšak žalobca 1/ neuviedol k vymenovaným odvolacím dôvodom žiadnu odvolaciu

argumentáciu (keďže všeobecné konštatovanie, že súd nezohľadnil listiny založené v spise nemôže
ako dôvod odvolania obstáť), s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď
uviedol rozsudok je zmätočný a chýba v ňom poučenie o opravnom prostriedku. Žalobkyňa 2/ nad rozsah
odvolania žalobcu uviedla len odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f/ CSP.

26. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej 1/ proti výroku I., ktorým bola zaviazaná na zaplatenie sumy
11.169,33euraspríslušenstvom,vodvolacomkonanínemohlodôjsťkzmenetohtovýrokuvneprospech
žalovanej 1/ (čl. 16 ods. 3 CSP). V podanom odvolaní žalovaná 1/ namietala nesprávne zistenie
skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, k tomu avšak žiadnu

relevantnú odvolaciu argumentáciu, ktorú by odvolací súd mohol preskúmať, neuviedla. Z odvolania
žalovanej vyplýva, že vyjadruje nespokojnosť s napadnutým rozsudkom a necíti sa byť povinná nič
platiť, pretože súd nebral do úvahy skutočnosť, že ona nebola nájomníčkou predmetného bytu a počas
jej pobytu otec riadne platil nájomné a sám investoval do domu, aby sa tam vôbec dalo ľudsky bývať.
Ďalej si myslí, že všetky nároky žalobcov sú premlčané a tak vznáša aj námietku premlčania, lebo také

množstvo zmien, ktoré podávali žalobcovia ani nie je možné pochopiť a priznať.

27. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne

pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

28. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

29. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

30. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, z obsahu spisu

vyplýva, že pôvodne žalovaný E. M. bol zamestnancom Žrebčínca, š.p., Šamorín a bol mu pridelený
služobný byt č. XX O. D. K. R. XX M. E., ktorý užíval spolu so svojou manželkou P. M. a dvoma deťmi.
Žrebčínec, š.p., Šamorín oznámil, že pri kontrole bytovej agendy zistil, že nemá k dispozícii nájomné
zmluvy, nezistili ani za akých podmienok boli byty pridelené. Listom zo dňa 21.1.1994 oznámil Žrebčínec,
š.p. E. M., že byt, ktorý má v užívaní bol predaný, a preto k 31.12.1993 rušia nájomnú zmluvu s tým, že

novúnájomnúzmluvusnímuzatvorívlastníkbytuA.C..Pokiaľideocharakternehnuteľností,zaužívanie
ktorých požadujú žalobcovia odplatu, odvolací súd mal za to, že sa jedná o rodinný dom č. súpisné XXX
s dvomi bytovými jednotkami, keď časť rodinného domu, v ktorej sa nachádzala jedna bytová jednotka,
je postavený na parcele č. 23 a druhá časť rodinného domu, v ktorej sa nachádza druhá bytová jednotka,je postavený na parcele č. 25, pričom byt č. XX, ktorý užívali manželia E. a P. M. je v časti rodinného
domu postavenom na parcele č. 25. Žalobcovia, keď sa stali vlastníkmi predmetného rodinného domu,
túto nehnuteľnosť poistili, pričom vo formulári pre poisťovňu uviedli, že sa jedná o dvojbytovku. Bytom

v zmysle zákona o stavebnom poriadku a územnom plánoví je obytná miestnosť, alebo súbor obytných
miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé
bývanie. Vec, ktorá nie je bytom, nemôže byť preto predmetom zmluvy o nájme bytu. Odvolací súd tak
ustálil, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu, je rodinný dom, teda je to nehnuteľnosť slúžiaca k
trvalému bývaniu, preto by mala byť nájmu poskytnutá ochrana ako nájmu bytu, navyše aj Žrebčínec,

š.p., aj žalobcovia prenajímali časť rodinného domu určenú na bývanie ako byt, preto by mal tento
nájom požívať rovnakú ochranu ako nájom bytu, teda analogicky je možné použiť ustanovenia o nájme
bytu. Žalobcovia po tom, ako sa stali vlastníkmi rodinného domu a priľahlého pozemku, uzatvorili so
E. M. predbežnú nájomnú zmluvu, ktorú však odvolací súd považoval za neplatnú, pretože neobsahuje
náležitosti zmluvy, nie je z nej zrejmý predmet nájmu, ktorý v zmluve absentuje, je v nej uvedené, že
sa uzatvára za tých istých podmienok ako so Žrebčíncom, š.p., avšak táto zmluva neexistuje. Nájom

k bytu č. XX v rodinnom dome č. súpisné XXX zmenou vlastníka nehnuteľnosti nezanikol. Zanikol až
uzavretím novej nájomnej zmluvy zo dňa 8.4.1995, ktorej predmetom bol nájom bytu druhej kategórie
nachádzajúci sa v domovej nehnuteľnosti v E. O. K. D. XX, postavenej na parcele č. 25 o výmere 461 m2,
č. súpisné XXX, č. bytu XX na prízemí, pozostávajúci z troch izieb, kuchyne, základného príslušenstva a
vedľajších miestností, pričom opis bytu a príslušenstva stavu bytu je uvedený v prílohe č. 1 v zápisnici o

prevzatí bytu a v prílohe č. 2 vo výpočtovom liste, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Táto zmluva
bola uzavretá na dobu od 1. apríla 1994 na neurčito, a bolo dojednané nájomné, ktoré je uvedené vo
výpočtovom liste pre výpočet nájomného a služieb, a to v celkovej mesačnej sume 486,- Kčs z toho
104,- Kčs záloha za vodné a stočné. Táto zmluva obsahuje podstatné náležitosti, je z nej zrejmý predmet
nájmu, teda trojizbový byt, výška nájomného, doba trvania. Zmluvu podpísala P. M., ktorá bola v čase

podpisu nájomnej zmluvy manželkou E. M., preto zo zákona vznikol spoločný nájom bytu manželov.
Podpísanie nájomnej zmluvy iba jedným z manželov nespôsobuje jej neplatnosť. Z uvedeného vyplýva,
že spoločný nájom bytu manželov E. a P. M. nepretržite trval, a to až do zániku manželstva a následne
sa stal jediným nájomcom bytu E. M.. G. H., ako dcéra manželov M., mala, ako skonštatoval správne
súd prvej inštancie, odvodené právo bývania od svojich rodičov, teda v predmetnom byte nebývala bez

právneho dôvodu. Takže nie je pasívne legitimovaná na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani na
zaplatenie nájomného za užívanie predmetného bytu, pretože nájomné môže prenajímateľ (vlastník
nehnuteľnosti) požadovať od nájomcu, s ktorým má uzavretú nájomnú zmluvu a keďže počas celej
spornej doby bol E. M. nájomcom a navyše v byte aj býval (opak nebol preukázaný), bol on pasívne
legitimovaný na zaplatenie nájomného. Žalobcovia však voči nemu zobrali žalobu späť.

31. Predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcov 1/ a 2/ na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu žalovaným 2/ a vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovaných 1/ a 2/ za užívanie ostatných častí rodinného domu (povala, pivnica, ktoré pri nájme
bytu neboli zahrnuté), pozemok pod domom parcela č. 25 a dvor parcela č. 26. Za užívanie týchto

nehnuteľností Žrebčíncu, š.p., manželia M. neplatili, ako sa vyjadril Žrebčínec, š.p., Šamorín, nájomnú
zmluvu na tieto nehnuteľnosti uzavretú s ním nemali. Tento nárok je oddeliteľný od nájmu za byt.
Na nájom nehnuteľností zapísaných ako zastavaná plocha a nádvorie, a dvor, ktorý označujú ako
záhradu, nie je možné aplikovať ustanovenia o nájme bytu, preto bol záver súdu prvej inštancie v poradí
prvom rozsudku o nedostatku pasívnej legitimácie pri užívaní týchto nehnuteľností žalovanými 1/, 2/

predčasný. Žalobcovia doložili zmluvu o nájme zo dňa 21. apríla 1995, v ktorej ako predmet nájmu bola
uvedená pivnica 28,77 m2, povalové priestory 47,45 m2 nachádzajúce sa v domovej nehnuteľnosti v
E. O. D. K. R. XX, postavenej na parcele č. 25, č. súpisné XXX, pozemok, na ktorom je postavený
dom, dvor pozostávajúci z parcely č. 25 o výmere 461 m2 a pozemok, ktorý patrí k domu, čiže
záhrada pozostávajúca z parcely č. 26 o výmere 246 m2. Uvedenú zmluvu však nájomcovia E. a P.

M. nepodpísali. K tejto nájomnej zmluve žalobcovia vyhotovili výpočtový list, z ktorého vyplýva, že
nájomné za rodinný dom a záhradu požadovali v celkovej sume 2.604,- Kčs, z toho nájom za byt
382,- Kčs, nájom za pivnicu, povalu a pozemky 2.118,- Kčs, záloha za vodné, stočné 104,- Kčs. Takže
je nepochybné, že žalobcovia sa domáhali žalobou určenia vydania bezdôvodného obohatenia aj za
užívanie týchto nehnuteľností, a práve o tomto nároku voči žalovanej 1/ súd prvej inštancie rozhodoval

vnapadnutomrozhodnutívovýrokochI.aII.Akorozhodnéobdobieužívaniapredmetnýchnehnuteľností
súd prvej inštancie ustálil obdobie od 1.8.2001 do 31.12.2006, keďže v konaní bolo preukázané, že
žalovaná 1/ sa podľa svojich vlastných vyjadrení z nehnuteľností odsťahovala až na konci roka 2006,
o čom svedčí aj list právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/ (č.l. 876) z 19.1.2007, ktorého prílohouboli aj kľúče od nehnuteľnosti (v spojenom konaní sp. zn. 9C/226/2007). Len pre úplnosť je potrebné
dodať (ako už odvolací súd uviedol vyššie), že vyvodenie prípadného väčšieho časového rozsahu
užívania predmetných nehnuteľností žalovanou 1/ (t.j. od 1.8.1998 do 31.7.2001) neprichádzalo zo

strany odvolacieho súdu v prejednávanej veci do úvahy, pretože žalobcovia 1/ a 2/ zvyškovo zamietajúci
výrok II. napadnutého rozsudku nenapadli. Odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP)
a keďže tento výrok napadnutý zo strany žalobcov nebol (a odvolanie žalovanej 1/ v tejto časti muselo
byť pre nedostatok jej subjektívneho oprávnenia odmietnuté), nemohol byť ani predmetom prieskumu
odvolacím súdom.

32. Námietka žalovanej 1/ o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tej časti nároku, ktorý ostal
predmetom konania proti nej /t.j. nájomné za užívanie ostatných častí rodinného domu (povala,
pivnica), ktoré pri nájme bytu neboli zahrnuté), pozemok pod domom parcela č. 25 a dvor parcela č.
26/, nebola dôvodná, keďže v konaní bolo preukázané, že tieto nehnuteľnosti v rozhodnom období
užívala. Samotný spôsob výpočtu sumy nájomného žalovaná 1/ nenamietala ani v konaní pred súdom

prvej inštancie, keď závery znaleckých posudkov, ktorými bola určená hodnota nájmu, relevantným
spôsobom nespochybnila, a rovnako tak samotný výpočet výšky bezdôvodného obohatenia (uvedený
v napadnutom rozsudku) nespochybnila ani v odvolaní. Len všeobecné poukazy na zlý stav predmetu
nájmu nie sú spôsobilé spochybniť odborné závery znaleckých posudkov (ktoré pritom zohľadňovali aj
vek, životnosť, opotrebenie a technický stav nehnuteľností), pričom takéto námietky proti znaleckým

posudkom mohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a žiadať o ich doplnenie, resp. navrhnúť
výsluch znalca. Navyše je potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaná 1/ poukazovala na nespôsobilý stav
predmetu nájmu, v dôsledku ktorého bolo možné užívať predmet nájmu len obmedzene (§ 674 OZ),
mala právo na odpustenie alebo poskytnutie zľavy z nájomného, pričom na uplatnenie oboch práv je
zákonom ustanovená šesťmesačná prekluzívna lehota (plynúca odo dňa, keď došlo k skutočnostiam,

ktoré toto právo zakladajú), v ktorej ak sa právo neuplatní, zanikne (§ 675 OZ). Žalovaná 1/ však v konaní
ani netvrdila, že by si takéto práva uplatnila. Vyššie uvedené prostriedky procesnej obrany žalovaná
1/ v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila. Odvolaciu argumentáciu žalovanej 1/ z uvedených
dôvodov nemožno považovať za opodstatnenú.

33. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 1/ v odvolaní, že si myslí, že všetky nároky žalobcov sú premlčané,
a tak vznáša aj námietku premlčania, je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým
je ovládané odvolacie konanie. Žalovaná 1/ v priebehu konania na súde prvej inštancie námietku
premlčania nevzniesla. Hmotnoprávnu námietku premlčania v konaní na súde prvej inštancie uplatnil
len pôvodný žalovaný 1/ - otec žalovanej 1/ E. M. (voči ktorému bolo konanie právoplatne zastavené),

a to podaním zo 6.11.2009 (č.l. 230), ako aj na pojednávaní dňa 1.3.2011, t.j. ešte predtým, ako bola
žalovaná 1/ pribratá do konania. V prípade žalovaných ako užívateľov nehnuteľností bez nájomnej
zmluvy sa síce jedná o solidárny záväzok vydať bezdôvodné obohatenie podľa hmotného práva (§ 511
ods. 1 OZ), avšak z procesného hľadiska ide o samostatné procesné spoločenstvo týchto subjektov
(§ 76 CSP). Samostatnými spoločníkmi sú i solidárne zaviazaní dlžníci (por. rozhodnutie NS ČR sp.

zn. 33Odo 1708/2006), a preto i v danom prípade koná každý len za seba a z úkonov jedného zo
spoločníkov nemôžu mať prospech ostatní. Každý solidárny dlžník stojí v samostatnom záväzkovom
vzťahu k veriteľovi, a preto sa aj premlčanie voči každému solidárnemu dlžníkovi posudzuje samostatne.
Námietka premlčania vznesená len niektorým zo spoludlžníkov proti žalobe veriteľa má účinky iba vo
vzťahu k tomuto spoludlžníkovi, a preto ak žalovaná 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie námietku

premlčania nevzniesla, nemôže mať z nej prospech (por. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 4262/2008).
Z týchto dôvodov sa preto nepochybne v prípade námietky premlčania vznesenej žalovanou 1/ až
v odvolaní, jedná o novotu v odvolacom konaní.

34. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť

v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred
súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka
z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia
v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných

podmienok uvedených v § 366 CSP.

35. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesnýchpodmienok,b/satýkajúvylúčeniasudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,c/mábyťnimipreukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

36. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo
strany žalovanej 1/ v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto novoty by boli spôsobilé privodiť žalovanej
1/ priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nový prostriedok procesnej obrany (námietku
premlčania) uplatnený až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaná 1/ nepreukázala žiadnu z

taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaná 1/ v odvolaní netvrdila
aaninepreukázala,ženeporušilaprocesnúdiligenciu,t.j.nepreukázala,žeprostriedkyprocesnejobrany
(námietka premlčania) uplatnené až v odvolaní nemohla bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej
inštancie (§ 366 písm. d/), pričom novoty uvedené žalovanou 1/ pod iný účel ich použitia (§ 366 písm.
a/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/) podradiť nemožno.

37. Pokiaľ ide o námietku žalobcov o nesprávne zistenom skutkovom stave v časti, v ktorej súd prvej
inštancie súd žalobu v celom rozsahu proti žalovanému 2/ zamietol, túto odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodnú. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalobca 1/ k tomuto odvolaciemu dôvodu neuviedol
žiadnu relevantnú argumentáciu, keď len všeobecne poukázal na dôkazy nachádzajúce sa v spise.
Žalobkyňa 2/ k tomuto odvolaciemu dôvodu uviedla, že tvrdenia žalovaných o neužívaní nehnuteľnosti

sú nepravdivé, k čomu poukázala na korešpondenciu z roku 2003 a odkázala aj na podanie z 28.9.2009
(kde žalovaná 1/ na pojednávaní dňa 6.7.2009 uviedla, že sa aj rodinou (i manželom) odsťahovali
z nehnuteľnosti na Vianoce v roku 2006). Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalobcovia 1/
a 2/ nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, či
žalovaný 2/ užíval sporný byt, ako aj ostatné časti rodinného domu (povala, pivnica, ktoré pri nájme

bytu neboli zahrnuté), pozemok pod domom parcela č. 25 a dvor parcela č. 26 (uvedeným v ods. 54
napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že ani po doplnení
dokazovania sa nepreukázalo bez pochybností tvrdenie žalobcov o pravidelnom a dlhodobom užívaní
predmetnej nehnuteľnosti žalovaným 2/, ako ani rozsah tohto užívania. Vo vzťahu k tejto odvolacej
námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver,

ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu
jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti

s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov
súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel
formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou

súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať
zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia
dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere
súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a
výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje
zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.

38. Vykonaným dokazovaním sa ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia
žalobcov 1/ a 2/ o pravidelnom a stálom užívaní sporných nehnuteľností žalovaným 2/. Aj keď sa

žalovaná1/saakostranasporuvinomkonaní(sp.zn.10C/118/2002)vyjadrilatak,ževroku2006odišiel
z nehnuteľnosti aj žalovaný 2/, v iných podaniach v tomto konaní (ako aj v spojených konaniach) poprela
užívanie sporných nehnuteľností žalovaným 2/. Vyjadrenie žalovanej 1/, ktoré následne i poprela,
a rovnako tak korešpondenciu z roku 2003, preto nemožno považovať za dôkazy preukazujúce užívanie
nehnuteľností žalovaným 2/, keď táto skutočnosť nevyplynula z ostatných dôkazov (výsluchov svedkov).

Bolo povinnosťou žalobcov svoje o tvrdenia užívaní nehnuteľností žalovaným 2/ a rozsahu tohto
užívania v konaní preukázať, k čomu však nedošlo. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou
povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z
navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremenaúčastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj
zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného

práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne
určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto
je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať. V súdenej veci dôkazné bremeno, že žalovaný 2/ užíval sporné nehnuteľnosti a rozsah

tohto užívania, zaťažovalo žalobcov. Toto dôkazné bremeno však žalobcovia v konaní neuniesli, keď
nimi navrhnuté a súdom vykonané dôkazy užívanie nehnuteľností žalovaným 2/ a najmä rozsah tohto
užívania nepreukázali a iné dôkazy spôsobilé tieto skutočnosti preukázať, nenavrhli. Súd prvej inštancie
preto správne žalobu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol.
39. Vo vzťahu k obom stranám namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že ani jedna zo strán neuviedla v tomto smere žiadnu odvolaciu

argumentáciu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

40. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

41. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že žalovaná 1/ užívala v rozhodnom
období ostatné časti rodinného domu (povala, pivnica, ktoré pri nájme bytu neboli zahrnuté), pozemok
pod domom parcela č. 25 a dvor parcela č. 26, bez právneho dôvodu. Na úkor žalobcov sa
teda obohacovala, čoho následkom bol vznik práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia

(majetkového prospechu) od žalovanej 1/. Takýto záver je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou. O
plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nehnuteľnosti bez nájomnej či inej zmluvy alebo
iného titulu oprávňujúceho túto nehnuteľnosť užívať. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú
hodnotu (a teda je povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie) ten, kto uvedené plnenie prijíma (kto
realizujeužívateľskéoprávnenia)bezprávnehodôvodu,bezposkytovanianáhradyzavykonávaniejemu

nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti
s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nehnuteľnosť. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je -
vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo
forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná
suma, ktorá zodpovedá nájomnému realizovanému zvyčajne v danom mieste a čase za porovnateľné

nehnuteľnosti.

42. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu žalobcov, že napadnutý rozsudok
je zmätočný a chýba v ňom poučenie o opravnom prostriedku. Preskúmaním veci odvolací súd
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcami v odvolaní namietaných

skutočností je postačujúco skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva svojvoľnosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa strany sporu s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňujú, ešte neznamená jeho nepreskúmateľnosť. Do práva na spravodlivý súdny
proces totiž nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Pokiaľ ide o námietku chýbajúceho poučenia o opravnom prostriedku
v napadnutom rozsudku, túto zrejmú nesprávnosť súd prvej inštancie opravil vydaním opravného
uznesenia, pričom zrejmá nesprávnosť ani nemôže zakladať odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP, ktorý aj v zmysle vyššie uvedeného v súdenej veci nebol naplnený.43. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
strán sporu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výrokoch I.,

III., vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania medzi žalovaným 2/
a žalobcami 1/ a 2/ (výrok V.), odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutými, s použitím
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

44. Pokiaľ však ide o napadnuté závislé výroky o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi

žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 1/ (výrok IV.) a o nároku štátu na náhradu trov konania (výroky VII. a VIII.),
odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú vecne správne.

45. Súd prvej inštancie vo výroku IV. napadnutého rozsudku žalobcom náhradu trov konania nepriznal,
čo odôvodnil tým, že pomer úspechu a neúspechu žalobcov a žalovanej 1/ bol rovnaký. Toto
konštatovanie je však vecne nesprávne, pretože žalobcovia sa v konaní domáhali celkovo zaplatenia

sumy77.593,36euraspríslušenstvom(vzmyslezmienžalobyvkonanísp.zn.4C/102/2001–28.905,22
eura s prísl. za obdobie od 1.8.1998 do 1.11.2003, v spojenom konaní sp. zn. 4C/72/2005 – 41.385,48
eura s prísl. za obdobie od 1.1.2005 do 31.3.2010 a 7.302,66 eura za obdobie od 1.12.2003 do
31.12.2004 /v konaní sp. zn. 9C/227/2006, ktoré bolo spojené s konaním sp. zn. 4C/72/2005/), pričom
úspech mali len v časti o zaplatenie sumy 11.169,33 eura, čo predstavuje úspech žalobcov 14,39 % a vo

zvyšku je úspešná žalovaná 1/ (85,61 %). Čistý úspech žalovanej 1/ tak predstavuje 71,22 % a v takomto
rozsahu jej mal byť aj priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/.

46. Pokiaľ ide o nárok štátu na náhradu trov konania (výroky VII. a VIII.), tu súd prvej inštancie taktiež
nesprávne postupoval, pretože tu priamo rozhodol o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP),

pričom v rozhodnutí vo veci samej mal rozhodnúť len o nároku štátu na náhradu týchto trov (§ 262 ods.
1 CSP), ktorý samozrejme zohľadňuje pomer úspechu strán vo veci.

47. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výrokoch IV., VII. a VIII. zmenil podľa § 388
CSP tak, že žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 71,22

% a štátu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,61 % proti žalobcom 1/ a 2/ a v rozsahu
14,39 % proti žalovanej 1/ zohľadňujúc pritom pomer úspechu strán v konaní. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP. Vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 2/
rozhodolonárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniatak,ževcelomrozsahuúspešnémužalovanému
2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní zostal pasívny,
k odvolaniam sa nevyjadril a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli

(R 72/2018). Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalovanou 1/ a žalobcami
1/ a 2/, v odvolacom konaní bola žalovaná 1/ neúspešná, avšak žalobcovia 1/ a 2/ sa k jej odvolaniu
nevyjadrili a v súvislosti s odvolaním žalovanej 1/ im ani žiadne trovy z obsahu spisu nevyplývajú, preto
im odvolací súd napriek procesnému úspechu v odvolacom konaní proti žalovanej 1/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).