Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324203058
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324203058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO 043 552
11, so sídlom námestie T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína
Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanej: A. B., narodená
X.X.XXXX, bytom C. XX/XX, D., o zaplatenie 375,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 22Csp/136/2024-83 zo dňa 27. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalovaná má
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 39, § 52 ods. 1,
ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 457 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2 veta prvá, ods. 3 písm. l), § 2 písm. c), § 11 ods. 3, § 24 ods. 1, ods. 3 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluvu o úvere mal uzavrieť žalobca ako
veriteľ a žalovaná ako dlžník, pričom mala byť oboma účastníkmi zmluvy podpísaná dňa 6.8.2021 o
11:29 elektronicky. Zmluva o úvere mala byť uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník
a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Istina úveru predstavovala sumu vo výške 450 eur,
úroková sadzba 0 %, poplatok za poskytnutie úveru (odmena) bol 128 eur. Deň splatnosti úveru bol

určený na deň 3.9.2021, pričom doba trvania spotrebiteľského úveru predstavovala 28 dní. Celková
čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, dosahovala sumu vo výške 578 eur, ročná percentuálna miera
nákladovbolavovýške2513,26%.PodľačlánkuII.ods.2vetatretiazmluvyoúvereokamihom,vktorom
veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky
podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Žalobca následne upomienkou
zo dňa 3.6.2024 vyzval žalovanú na úhradu sumy vo výške 917,56 eur vrátane trov do 17.6.2024.
Z oznámenia Národnej banky Slovenska zo dňa 9.8.2018 vyplynulo, že Národná banka Slovenska

upozornila na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE v tom zmysle, že žalobcovi neudelila žiadne
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov ani pôžičiek pre spotrebiteľov na
území Slovenskej republiky. V danom upozornení uviedla okrem stránky E. aj iné internetovéstránky a domény, ktorých je žalobca prevádzkovateľom v SR a ktorých prostredníctvom v rozpore so
zákonom a spotrebiteľských úveroch poskytuje spotrebiteľské úvery.

4.Vecnesúdprvejinštancieargumentovaltým,žezmluvuoúverejepotrebnéposúdiťakospotrebiteľskú
zmluvu, keďže na jednej strane vystupuje žalobca ako dodávateľ a na strane druhej žalovaná ako
spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Svoju právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť súd prvej
inštancie odvodil z článku 17 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodnýchveciach.Žalobcanapriektomu,žemásídlovČeskejrepublike,smerujesvojupodnikateľskú
činnosť do Slovenskej republiky, v ktorej má žalovaná ako spotrebiteľ svoje bydlisko, ktorá skutočnosť
bola preukázaná aj tým, že žalobca ponúka možnosť spotrebiteľom uzavrieť s ním zmluvu o úvere
prostredníctvom slovenskej webovej stránky E. . Dotknuté internetové stránky sú vedené v
slovenskom jazyku a pôžičky sa poskytujú v mene eur, čím je nepochybne dané, že žalobca sa orientuje

na slovenský trh a cieľom žalobcu je poskytovať pôžičky spotrebiteľom, ktorí majú obvyklý pobyt na
území Slovenskej republiky, teda vyvíja svoju činnosť smerom k Slovenskej republike. Za rozhodné
právo považoval súd prvej inštancie právny poriadok Slovenskej republiky z rovnakého dôvodu, z
ktorého odvodil svoju právomoc, t. j. z dôvodu, že žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na
územie Slovenskej republiky ako krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, ktorú okolnosť možno vyvodiť

z článku 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Právny poriadok Slovenskej republiky je potrebné
považovať za rozhodné právo v danej konkrétnej veci aj napriek tomu, že v zmluve o úvere je v čl.
II. ods. 2 uvedené, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona
č. 145/2010Sb. o spotřebitelském úvěru v znení neskorších predpisov a že v čl. 04 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ
sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a
zákona č.634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele. Uvedená voľba práva nezodpovedá voľbe práva podľa
čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami
zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Článok II. ods.

2 zmluvy o úvere ani čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nie je možné považovať za
výslovnú voľbu právneho poriadku Českej republiky, nakoľko priemerný spotrebiteľ nemôže tomuto
zmluvnému ustanoveniu rozumieť tak, že sa zmluva ako celok a všetky práva a povinnosti jej účastníkov
spravujú právnym poriadkom Českej republiky a nemôže ani rozumieť následkom, ktoré sú s tým
spojené. Okrem toho nemal ani spotrebiteľ možnosť ovplyvniť znenie uvedených ustanovení zmluvy

o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keďže tieto neboli individuálne dojednané. Na
základe uvedeného je potrebné dotknuté ustanovenia považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
na základe čoho je potrebné ich vyhodnotiť ako neplatné. Slovenský právny poriadok je nutné použiť aj
v súlade s článkom 10 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom
práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), podľa ktorého rozhodným právom je právny poriadok krajiny,

na území ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, nejde však o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže v danom
prípade sa jednalo o úver, ktorý sa mal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, vzhľadom k tomu,
že úver bol splatný v lehote 28 dní. Pretože v zmluve o úvere neboli dojednané úroky za poskytnutie
úveru, nejedná sa ani o zmluvu o úvere, ale o inú pôžičku, ktorá však musí byť v súlade s niektorými

zákonom určenými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nedisponuje povolením
podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch udeleným Národnou bankou Slovenska, ktoré
by ho oprávňovalo poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú
poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ohľadom ktorej okolnosti dokonca Národná banka Slovenska
vydala dňa 9.8.2018 upozornenie. Ustanovenie § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch pritom

obsahuje výslovný zákaz poskytovania takýchto úverov bez príslušného povolenia. Predloženú zmluvu
o úvere považoval súd prvej inštancie za neplatný právny úkon pre jej rozpor so zákonom, čo má za
následok jej absolútnu neplatnosť. V danom prípade nemohlo ísť o obmedzovanie poskytovania služieb
v rámci voľného pohybu služieb, ani žiadnu diskrimináciu tak, ako to uvádza žalobca, ktorý je oprávnený
v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky, avšak za predpokladu udeleného platného

povolenia NBS presne tak, ako aj ostatné právnické osoby, ktoré spĺňajú podmienky upravené v § 2
písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu platne
nevznikol zmluvný vzťah, mohol by mať žalobca voči žalovanej iba nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, t. j. na vrátenie toho, čo žalovaná podľa zmluvy dostala. Žalobca však v konaní nepreukázal,že by finančné prostriedky vo výške 450 eur žalovanej aj v skutočnosti poskytol, resp. že by žalovanej
niečo plnil, t. j. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej.
Z uvedených dôvodov žalobcovi nárok na zaplatenie žalovanej istiny od žalovanej nevznikol, a preto

súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. Súd prvej inštancie žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu konania
voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým
a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva
o úvere je neplatná, nakoľko žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v
Slovenskej republike, je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Článok56ZFEÚsamávykladaťvtomzmysle,žebránitakejprávnejúpravečlenskéhoštátu,oakúidevo

veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých
zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v
inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského
štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,
a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy (C-630/17

Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019). Je
nepochybné, že v tejto veci Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva
stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom
nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho
základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Žalobca ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ

vo veci C-630/2017 z 14. februára 2019. Zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné
porušenie práva EÚ. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere
ignorujúc žalobcom uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo na spravodlivý
proces a konal by arbitrárne. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

462/2022, III. ÚS 651/2016, III. ÚS 309/2020. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý
a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené
aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo
základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Sloboda poskytovania služieb zaručuje,

že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie
pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené
štátom na založenie živnosti, či podniku. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto
vyžaduje,abyhostiteľskákrajinanediskriminovalaspoločnostipreichpôvodprivykonávanícezhraničnej
činnosti. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území

z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú
podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky)
na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Žalobca ďalej
citoval z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90, C-120/78, C-384/93. Zo skutočností týkajúcich

sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,
že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a
na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné
„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je
v Európskej únii plne harmonizované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.

apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a preto platí
rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí
oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na
území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani
organizačnú zložku. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho

poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj
dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho
poriadku.Aplikáciačeskéhoprávnehoporiadkuvdanomprípadeniejeaaninemôžebyťprespotrebiteľa
menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovaniaspotrebiteľskýchúverovjevEÚplneharmonizovanávpodobeSmerniceEurópskehoparlamentuaRady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ

rovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo, ktoré
pre spotrebiteľa nie je menej výhodné, v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho
posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije
právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ
vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť

v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v svojej krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie Slovenskej
republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín vrátane
krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou, pričom samotná webová
stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa

(je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami
sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie
smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Právna ochrana v prípade
zmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, teda z tohto pohľadu
nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere

pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného
právneho poriadku pre spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu
z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného,

ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Nesprávnym je aj
právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal
začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, nakoľko konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v
zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v

čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky
Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí, že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že odvolanie žalobcu je zmätočné,
súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočné,
racionálne a presvedčivo odôvodnené. Právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce
harmonizované, čo ale neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné, nakoľko členská krajina

si môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže
rozšíriť ochranu spotrebiteľa. Žalovaná ďalej citovala vo vyjadrení z rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Cocsp/2/2025 z 26. februára 2025. Objektívna premlčacia doba plynula žalobcovi odo
dňa poskytnutia peňažných prostriedkov, t. j. dňa 6.8.2021, do dňa 6.8.2024. Subjektívna premlčacia
doba uplynula žalobcovi dňom 3.9.2023, preto bola žaloba doručená súdu prvej inštancie dňa 14.8.2024

podaná po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Žalobca nepreukázal, že finančné
prostriedky v sume 450 eur žalovanej aj v skutočnosti poskytol. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b),d),e),f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky

pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,

kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku

predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu
375,80 eur s príslušenstvom titulom Zmluvy o úvere č. 613535 uzavretej dňa 6.8.2021 (ďalej aj „zmluva

o úvere“). Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy
o úvere, o nepreukázaní poskytnutia peňažných prostriedkov v sume 450 eur žalovanej a o premlčaní
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu
prvej inštancie dôvodiac, že absencia oprávnenia žalobcu na poskytovanie spotrebiteľských úverov
v Slovenskej republike nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere, aplikácia českého právneho poriadku

nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná a súd prvej inštancie počítal začiatok plynutia premlčacej
doby nesprávne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je úlohou odvolacieho súdu posúdiť,
či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne
právne posúdil.

11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené (až na jednu výnimku
nemajúcu vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) a zodpovedá všetkým požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

12. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného

sporového poriadku.

13. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej inštancie
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov, v dôsledku vád

v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeným Krajským súdom
v Brne v Českej republike, so sídlom v Českej republike, s právnou formou európska spoločnosť
(skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania

v rámci celého priestoru Európskej únie. Žalovaná je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej
republiky, spotrebiteľka, ktorá požiadala žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o úvere č. 613535 zo
dňa 6.8.2021 bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom webovej stránky. V predmete podnikania
zapísanom v obchodnom registri má žalobca (mimo iného) uvedenú aj činnosť poskytovanie alebo
sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

(tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 613535 podľa čl. II.), je v Preambule uvedené,
že žalobca je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania mimo iného
poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 257/2016 Sb.
o spotřebitelském úvěru. V zmysle Zmluvy o úvere č. 613535 zo dňa 6.8.2021 sa žalobca ako veriteľ
zaviazal poskytnúť žalovanej ako spotrebiteľovi jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 450

eur, bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, bezúročne, s poplatkom za poskytnutie úveru
v sume 128 eur, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní, s dňom splatnosti 3.9.2021. Listom
zo dňa 3.6.2024 žalobca vyzval žalovanú na okamžité uhradenie dlžoby zo Zmluvy o úvere č. 613535
uzatvorenej dňa 6.8.2021v sume 917,56 eur s termínom úhrady 17.6.2024 do 16.00 hod.

18. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle Čl. 17 ods. 1 písm.
c)vspojenísČl.18ods.2NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(EÚ)č.1215/2012z12.decembra
2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle
ktorých bolo možné žalovanú ako spotrebiteľku žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má
bydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť

a jedná sa nepochybne o konanie s cudzím prvkom, bolo ďalej potrebné zvoliť rozhodné právo, ktoré
sa bude vzťahovať na zmluvu o úvere.

19. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, keďže voľbu práva
v zmluve o úvere, v ktorej je v záhlaví uvedené, že bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb.

Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, kde v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ
sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, nepovažoval za voľbu práva podľa Čl. 3
ods. 1 Nariadenia Rím I. V nadväznosti na to súd prvej inštancie v súlade Čl. 6 ods. 1. písm. a), b)
Nariadenia Rím I určil za rozhodné právo právny poriadok Slovenskej republiky. Žalobca svoju odvolaciu

argumentáciu vo vzťahu k voľbe rozhodného práva založil na tom, že pre dohodu o voľbe právneho
poriadku Českej republiky je postačujúce uviesť ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho
poriadkuvzáhlavízmluvyavovzťahukurčeniuzarozhodnéprávoprávnyporiadokSlovenskejrepubliky
na tom, že skutkové zistenia neumožňujú prijať záver o tom, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľky.

20. Podľa Čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebookolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

21. Podľa Čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva
uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu
činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho
predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom

krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

22. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodným právom, ktorým

sa bude spravovať zmluva o úvere v prejednávanom prípade, je právo Slovenskej republiky. Voľba
práva podľa zmluvy o úvere nenapĺňa znaky voľby práva v zmysle Čl. 3 ods. 1 Nariadenie Rím I,
pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu
nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Ak má byť tak zásadná okolnosť, akou je
voľba práva, rešpektovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch

zmluvných strán. Slobodná vôľa však vyžaduje náležité informácie o možnosti voľby medzi viacerými
riešeniami a predovšetkým informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená.
Za výslovnú dohodu (súhlasný prejav vôle oboch strán) určite nemožno považovať odkaz v úvode
zmluvy o úvere, že predmetná úverová zmluva je uzatvorená podľa „Občanského zákonníku a zákona
č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru“, keďže len tento odkaz sám osebe žalovanej ako spotrebiteľke

zjavne nepredznamenáva, že by malo ísť o dohodu voľby českého práva na daný právny vzťah. Jedná
sa totiž iba o konštatovanie v úvode zmluvy o úvere a nie ustanovenie zmluvy o úvere, z ktorého by bolo
zrejmé zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy o úvere o rozhodnom práve. Dohoda o voľbe práva bola
obsiahnutá aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy
o úvere, pričom k takejto forme voľby práva sa vo svojom rozhodnutí už vyjadril aj Súdny dvor Európskej

únie v rozsudku vo veci C-191/15 z 28. júla 2016: „Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa,
ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa zákon členského štátu, v ktorom má sídlo tento
podnikateľ, vzťahuje na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom,

je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba
právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že má takisto k dispozícii na základe článku 6
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I) právo domáhať sa ochrany, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia
práva, ktoré by sa uplatnilo, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu

vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.“ Nadväzne v podstate až nad rámec odvolacích námietok
je vo vzťahu k bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok nutné zdôrazniť, že ide o dokument v
plnej miere pripravený vopred dodávateľom bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa dosiahnuť zmenu jeho
znenia. Ako bolo uvedené vyššie podľa rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie je takéto dojednanie
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalovaná nebola poučená o tom, že jej ochranu poskytne právny

poriadok obvyklého pobytu. Voľba práva vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru zbavuje
žalovanú ako spotrebiteľku ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V konkrétnostiach
preskúmavanej veci je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že k platnej dohode o voľbe práva
medzi stranami nedošlo. Z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k platnej voľbe (českého)
práva, bolo/je nadbytočným zaoberať sa odvolacou námietkou žalobcu, či voľba právneho poriadku

Českej republiky zbavovala spotrebiteľa zvýšenej, resp. výhodnejšej ochrany.

23. Vzhľadom na to, že voľba práva v preskúmavanom prípade bola neplatná, bolo potrebné určiť
rozhodné právo v súlade s Nariadením Rím I. Vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani
sporné. Súd prvej inštancie v súlade s Čl. 6 ods. 1. písm. b) Nariadenia Rím I uzavrel, že zmluva

oúveresaspravujeprávnymporiadkomkrajinyobvykléhopobytuspotrebiteľa,tedavprejednávanejveci
právnym poriadkom Slovenskej republiky. Je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovanej ako spotrebiteľky
je na území Slovenskej republiky, ide o občianku Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svojupodnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov do Slovenskej republiky. Odvolací
súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu, že on ako veriteľ vykonáva činnosť
len v Českej republike a samotná webová stránka ešte neumožňuje prijať záver o smerovaní jeho

činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade je zjavné, že žalobca smeruje svoju
činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z množstva súdnych
sporov (iniciovaných žalobcom) týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so
spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu
z jeho činnosti (§ 186 Civilného sporového poriadku), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti

obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a s., IČO 35 852 453, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, ďalej z toho, že žalobca ponúka a
poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i
zo samotnej webovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Zo
zmluvy o úvere tiež vyplýva, že žalobca má založené aj účty v slovenských bankách pre bezhotovostné
splácanie úverov. V súhrne vyššie uvedených skutočností potom odvolací konštatuje, že súd prvej

inštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere sa v prejednávanom prípade spravuje právnym poriadkom
Slovenskej republiky.

24. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva
o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o úvere č. 613535 bola uzatvorená dňa

6.8.2021, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 3.9.2021, z čoho potom vyplýva, že jeho
splatnosť nepresahuje tri mesiace, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ustanovenia § 1
ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Aj napriek tomu, že sa nejedná spotrebiteľský úver,

vzťahujú sa v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah
založený predmetnou zmluvou o úvere ustanovenia § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3 uvedeného zákona, ktoré
v preskúmavanom prípade aplikoval súd prvej inštancie. Nebolo sporné, že žalobca poskytuje úvery na
území Slovenskej republiky bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a preto odvolací súd
konštatuje, že správne súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú pre konanie

žalobcu v rozpore so zákonom.

25. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska na poskytovanie
spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky argumentoval porušením práva na spravodlivý
súdny proces, keďže súd prvej inštancie ignoroval rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci

C-630/17 z 14. februára 2019, z ktorého citoval v odvolaní v časti týkajúcej sa prvej prejudiciálnej otázky
(body 50 - 70). Podľa žalobcu uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie má podporovať jeho
názor, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať
spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené
v Čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že

prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o
úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017 a tento v ustanovení § 10
upravil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné
odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v 7 tohto zákona. Zmluva, ktorá bola predmetom

konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5. januára 2007 a bola na základe
ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou
otázkou vnútroštátny (chorvátsky) súd požiadal o odpoveď, či sa Články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať
v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem
iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na

území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú
držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti
na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené
pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor Európskej únie v bode 73 odôvodnenia
rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne

nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom
retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere
s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli
úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal v bode 75odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej
úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o
úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského

štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia
vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území,
sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím
účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy pôsobil retroaktívne,
nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie
povolenia bolo súčasťou (účinné) v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere
žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu
k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa pri argumentácii odvolával na
bod 75 z rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia

odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie a v prejednávanom
prípade. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie nie je opodstatnená.

26. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal,

nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné
prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku vo veci C-120/78 (Cassis de Dijon) sa riešila iná otázka,
a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah
alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred
požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že neexistuje

žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na
trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne
mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako
je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,
že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora

Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď
ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická
aneprimeranápotrebámpríjemcov.Pokiaľidežalobcomcitovanúpasážzodôvodneniarozsudkuvoveci
C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný

členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z
ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby
prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je
schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými

úradmi tohto štátu.

27. Tiež argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na
poskytovanie úverov, ktorú považuje za rozpornú s primárnym právom Európskej únie (konkrétne
s Článkom 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, keďže podľa

žalobcu k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej
republike postačuje, že má povolenie na poskytovanie úverov Českou národnou bankou, odvolací súd
nepovažoval za opodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že
právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v
českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 je upravené, že nebankový
poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský
úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej
udelila Česká národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad

dodržiavaním povinností poskytovateľa poľa tohto zákona stanovených týmto zákonom a nariadením
Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016
Sb. o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka
udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľovlen na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu
ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v
prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském

úvěru. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom
však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko
simôžuzvoliťspôsobaprostriedkydosiahnutiavýsledkusmernicevrámcivlastnéhoprávnehoporiadku.
Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti Čl. 20 veta prvá Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému
subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území
SlovenskejrepublikyjetakýmtoorgánomdohľaduNárodnábankaSlovenska,ktoráudeľujepovoleniana
poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych

ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili
ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady

87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie Čl. 20 uvedenej smernice sa
do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov premietlo v
ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery
len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným

veriteľom(inýveriteľjeoprávnenýponúkaťaposkytovaťúveralebopôžičku,ktoréniesúspotrebiteľským
úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného
veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods.
3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ktorom je transponovaný Čl. 23 Smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že
na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý
k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území
členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na

poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu,
ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto
povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho
podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu
harmonizovanou smernicou. V nadväznosti na uvedené nepovažuje odvolací súd námietku žalobcu

o obmedzovaní slobodného poskytovania služieb nepovažuje za opodstatnenú.

28. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,
ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že

povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným
ustanovením§11ods.3zákonaospotrebiteľskýchúverochnaplatnosťzmluvyoúvere,totoustanovenie
má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal.

29.Napokonžalobcanamietalzáversúduprvejinštancieozačiatkuplynutiapremlčacejdobynavydanie

bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch,
avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie pri určení začiatku
plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie stanovil začiatok plynutia
subjektívnej i objektívnej premlčacej doby odo dňa vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej, t. j. od
6.8.2021. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 veta druhá pred bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských

úveroch, ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej
vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach
a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie,
ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd na rozdiel od súduprvej inštancie má za to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa
ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohla začať plynúť žalobcovi dňom poskytnutia
peňažných prostriedkov, keďže splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá na deň 3.9.2021.

Žalobca mal bez pochybností už v deň uzavretia zmluvy o úvere 6.8.2021 vedomosť, že nemá od
Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné úvery na území Slovenskej
republiky, dôsledkom čoho je podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch
neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a
o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 3.9.2021 musel čakať, či žalovaná dobrovoľne vráti

poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere. Až keď žalovaná nevrátila
žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere, mohol sa žalobca
dňom3.9.2021dozvedieťotom,žesažalovanánajehoúkorbezdôvodneobohatila,ktorýmdňomzačala
plynúť subjektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 3.9.2023. Objektívna
premlčacia doba začala plynúť tak, ako uviedol súd prvej inštancie, dňom poskytnutia peňažných
prostriedkov 6.8.2021. Objektívna premlčacia doba uplynula dňa 6.8.2024. Žaloba žalobcu bola súdu

prvej inštancie doručená dňa 14.8.2024, teda zjavne po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej
doby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci vo vzťahu k začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby potom nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci
samej. Správne súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania práva zamietol.

30. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces, vád v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o začiatku subjektívnej
premlčacej doby) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

31.Žalobcapodalodvolanieizdôvodovpodľaustanovenia§365ods.1písm.d),e)Civilnéhosporového

poriadku. Z obsahu odvolania žalobcu však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len
odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku, vo
vzťahu k ostatným použitým odvolacím dôvodom žalobca neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu
prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de
facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.

32. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97,

II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup
súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05,
I. ÚS 140/2017).

33. Ďalšie odvolacie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09
a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných

detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

34. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie
dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci

samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v
prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie
dôvodné.35. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie
žalobu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu vo výroku I. nie je prípustné odvolanie (§ 357 a contrario CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).