Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/138/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323202269
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323202269.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C.
XXXX/X, D., proti žalovaným: 1. E. F., nar. XX.X.XXXX, adresa G. XX/XX, D., 2. H. F., nar. XX.X.XXXX,
adresa tamtiež, za účasti intervenienta na strane žalovaných: A. F., nar. X.X.XXXX, adresa XX I. A. F.,
XXXXX J., USA, zastúpeného splnomocneným zástupcom žalovaným 1, o vysporiadanie neoprávnenej
stavby, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35C/59/2023-502 zo dňa
4.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vo výroku I. p o t v r d z u j e

a vo výroku II. o náhrade trov konania z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd nevyhovel žalobe, keď vo výroku rozhodol nasledovne:
I. Súd žalobu zamieta.
II.Žalovaní1/a2/aintervenientnastranežalovanýchmajúvočižalobkyninároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100%.

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu ako ho zistil z nasledovných

dôkazov:

3. Z LV č. XXX pre kat.úz. B. K., vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom vyplýva,
že C KN parc.č. 471/62 ostatné plochy o výmere 18 m2 je v podielom spoluvlastníctve žalobkyne a
intervenienta, každého v podiele 1-ica k celku. Z uvedeného LV vyplýva, že predmetnú nehnuteľnosť
nadobudli na základe osvedčenia o dedičstva 17D 110/2010 zo dňa 11.4.2011.

4. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn. 17D 110/2010 zo dňa 11.4.2011 vydaného JUDr. Oľgou Melišíkovou,
súdnou komisárkou v dedičskej veci po neb L. F., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.4.2011 vyplýva,
že L. F. zomrel dňa X.X.XXXX a že dedičmi po neb. L. F. boli jeho deti, ktorými sú žalobkyňa a
intervenient, každý v 1/2-ici. Z predmetného osvedčenia vyplýva, že žalobkyňa a intervenient ako dedičia
nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti špecifikovanej v predchádzajúcom bode, a to každý v podiele
1/2-ica k celku.

5. Z oznámenia Mesta D. zo dňa 29.3.2011 vyplýva, že Mesto D. ako stavebný úrad uskutoční štátny
stavebný dohľad na stavbe garáž v radovej zástavbe na M. N. na pozemku parc.č. 471/62, 471/63,
kat.úz. B. K..6. Z oznámenia Mesta D. o začatí konania o dodatočnom povolení stavby zo dňa 27.4.2011 vyplýva,
že stavebný úrad zistil, že stavebníci, ktorými boli žalovaní uskutočnili stavbu garáž v radovej zástavbe
na M. ulici na pozemku parc.č. 471/62, 471/63, 471/1, kat.úz. B. K. v rozpore s vydaným stavebným

povolením. Stavebné povolenie bolo vydané Mestským národným výborom - odborom výstavby v D.
pod č. 2453/výst. 502/1988 zo dňa 21.9.1988 na pozemku parc.č. 471/64 kat.úz. B. K.. Predmetným
oznámením Mesto D. začalo z vlastného podnetu konanie o dodatočnom povolení stavby a vyzvalo
stavebníkov na predloženie dokladov.

7. Z rozhodnutia Mesta D. zo dňa 10.8.2011 vyplýva, že na základe výsledku vykonaného štátneho
stavebného dohľadu stavebný úrad zistil, že stavebníci (žalovaní) uskutočnili stavbu garáž v radovej
zástavbe na M. ulici na pozemku parc.č. 471/62, 471/63, 471/1, kat.úz. B. K. rozmerov 6,24 x 5,34 m
(33,32 m2) v rozpore so stavebným povolením, ktoré vydal Mestský národný výbor, odbor výstavby v D.
pod č. 2453/výst. 502/1988 dňa 21.9.1988 na stavbu garáže o výmere 18 m2 na pozemku parc.č. 471/64
kat.úz. B. K.. Mesto D. v rozhodnutí uviedlo, že parc.č. 471/64 je vo vlastníctve žalovaných, parc.č.

471/63 je vo vlastníctve H. F. a manželky H., parc.č. 471/62 je vo vlastníctve žalobkyne a intervenienta
a parc.č. 471/1 je vo vlastníctve Mesta D.. Predmetným rozhodnutím Mesto D. odkázalo stavebníkov
(žalovaných) a účastníkov konania (žalobkyňu a intervenienta) na súd vo veci rozhodnutia postavenia
stavby garáže na cudzom pozemku.

8. Z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 4.1.2012 medzi H. a H. F. ako predávajúcimi a žalovanými ako
kupujúcimi vyplýva, že žalovaní nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov C KN parc.č.
471/63 ostatné plochy o výmere 18 m2, nachádzajúcu sa v kat.úz. B. K., zapísanú na LV č. XXX,
vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, a to v celosti.

9. Z LV č. XXX pre kat.úz. B. K., vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom vyplýva,
že C KN parc.č. 471/63 ostatné plochy o výmere 18 m2 je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných
1/ a 2/ v celosti. Z uvedeného LV vyplýva, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli na základe kúpnej
zmluvy, ktorej vklad bolo povolený pod V 25/2012 dňa 15.12.2012.

10. Z LV č. XXX pre kat.úz. B. K., vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom vyplýva,
že C KN parc.č. 471/64 ostatné plochy o výmere 18 m2 je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných
1/ a 2/ v celosti.

11.ZožiadostiMestskéhoúraduvD.zodňa12.4.1994adresovanejL.F.vyplýva,žemuboldňa6.6.1988

odovzdaný pozemok par.č. 471/62 určený na radovú zástavbu garáží a že mu bolo na základe žiadosti
vydané stavebné povolenie, do dnešného dňa však k výstavbe garáže nedošlo. Mesto požiadalo L. F. o
stanovisko a zdôvodnenia príčiny, prečo nedošlo k výstavbe garáže a či má záujem odpredať pozemok
inému záujemcovi.

12.ZvyjadreniaMestaD.zodňa4.4.2016vyplýva,žegarážžalovanýchjepostavenánatrochparcelách,
a to C KN parc.č. 471/62 (LV č.XXX), C KN parc.č. 471/63 (LV č.XXX) a časť je postavená na E KN
parc.č. 155/2 ostatné plochy vo vlastníctve Mesta D. (LV č. XXX).

13. Z LV č. XXX pre kat.úz. B. K., vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom vyplýva,

že C KN parc.č. 155/2 ostatné plochy o výmere 2662 m2 je vo výlučnom vlastníctve Mesta D..

14. Z výpovede svedkyne A. O. L., poslankyne Mestského zastupiteľstva D. súd zistil, že občania majú
poposúvané garáže na iných pozemkoch, ako im vlastnícky patria. To sa týka 141 garáží. Bolo zistené,
že na parc. č. 471/62 čiastočne postavil garáž P. D. a Q. A.. Z výpovede svedka Q. L. L., bývalého

primátora mesta, súd zistil, že nikdy neriešil jednotlivé garáže, snažil sa vec riešiť komplexne. Pamätá si,
že garáže sa stavali väčšie, zamieňali si medzi sebou pozemky, začali odkupovať pozemky a takto došlo
k posúvaniu garáží stavaných čiastočne na cudzích pozemkoch. Svedkyňa A. H. R. uviedla, že stavba
je postavená v rozpore so stavebným povolením na základe čoho žalovaných vyzvali na preukázanie
vydaného dodatočného povolenia, ktoré zaslané nebolo a pozemok zostal nevysporiadaný, pretože

predmetná stavba je postavená na troch pozemkoch. Je pravdou, že v tejto lokalite sú všetky garáže
postavené týmto spôsobom a ich výstavba bola poposúvaná nad rámec stavebného povolenia. Svedok
A. E. O. uviedol, že v rokoch 1986 až 1990 pracoval ako vedúci stavebného odboru na Mestskom
národnom výbore v D.. Za účelom výstavby garáží bol vyhotovený geometrický plán, bolo vydané ajstavebné povolenie pre žalovaných na výstavbu garáže o rozlohe 18 alebo 19 m2 v roku 1988 alebo
1989.Podľanehosachybastalaprivypracovanígeometrickéhoplánu.Niejepravda,žebynadrozmerná
garáž bola postavená s jeho súhlasom.

15. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 135c ods. 1, 2, 3 Občianskeho
zákonníka.

16. Súd prvej inštancie o žalobe prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017

nasledovne:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd protinávrh žalovaných o zriadenie vecného bremena zamieta.
III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

17. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie v zamietajúcej časti vo veci samej. O odvolaní

rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 10Co/352/2017-300 zo dňa 31.10.2018 tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Prvoinštančný súd uznesením č.k. 10C/101/2011-331 zo dňa 30.1.2019 rozhodol o náhrade trov

konania tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté
samostatným uznesením. Proti uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením
č.k. 21Co/35/2023-461 zo dňa 31.10.2023 predmetné uznesenie zrušil.

19. Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podala žalobkyňa dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp.zn. 1Cdo/121/2021 zo dňa 25.4.2023 rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
10Co/352/2017-300 zo dňa 31.10.2018 v potvrdzujúcej časti ako aj rozsudok Okresného súdu Galanta
č.k. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017 zrušil a vec v tejto časti vrátil Okresnému súdu Galanta na
ďalšie konanie (s názorom, že nie je daný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v spore).

20. Prvoinštančný súd v odôvodnení pokračoval, že predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby
súd rozhodol o odstránení neoprávnenej stavby - garáže postavenej na parcele, ktorej je žalobkyňa
podielovou spoluvlastníčkou. Žalobkyňa argumentovala tým, že v prípade garáže, ktorej vlastníkmi
sú žalovaní 1/ a 2/ ide o neoprávnenú stavbu postavenú na cudzom pozemku, z ktorého dôvodu sa

domáhala odstránenia tejto stavby podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka.

21. V konaní nebolo sporné, že vlastníkmi stavby - garáže, ktorú žiadala žalobkyňa odstrániť, sú žalovaní
1/ a 2/. Takisto nebolo sporné, že časť garáže vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/ sa nachádza na cudzom
pozemku - parc. č. 471/62. Sporné nebolo ani to, že predmetná parcela je v podielovom spoluvlastníctve

žalobkyne a intervenienta, každého v podiele 1-ica k celku. Medzi stranami sporu bolo sporné to, či v
prípade garáže ide o neoprávnenú stavbu.

22. V danom prípade bolo pre posúdenie sporu podstatné, či v prípade garáže ide o neoprávnenú
stavbu. Z vyššie citovaného ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka vyplýva, že vlastník pozemku

môže žiadať odstránenie stavby iba v tom prípade, ak stavebník nemal právny titul k výstavbe stavby
nachádzajúcej sa na cudzom pozemku. To znamená, že za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1
Občianskeho zákonníka sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho,
aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; pre posúdenie, či ide
o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a ani vedomie (súhlas)

orgánu obce o stavbe (rozhodnutie NS SR sp.zn. 6MCdo 44/2012).

23. Prvoinštančný súd mal osvedčením o dedičstve v konaní preukázané, že žalobkyňa nadobudla
parc.č.471/62 v dedičskom konaní po svojom otcovi p. L. F., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. Zároveň v
konaní nebolo sporné, že p. L. F. bol bratom žalovaného 1/. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaní postavili

stavbu bez písomného súhlasu vlastníka pozemku a nepreukázali, že by medzi nimi a jej otcom došlo
k dohode, neexistuje žiaden závet ani listina, ktorá by žalovaných oprávňovala stavať na cudzom
pozemku. Žalovaní nepreukázali, že by rokovali s jej otcom, že by mu predložili projektovú dokumentáciu
k odsúhlaseniu. Ďalej žalobkyňa argumentovala tým, že žalovaní neboli zapísaní ako iné oprávnenéosoby na liste vlastníctva. V súvislosti s uvedenými tvrdeniami žalobkyne prvoinštančný súd poukázal
na to, že zákon neuvádza, že vlastníci stavby musia byť zapísaní na liste vlastníctva ako oprávnené
osoby z práva k dotknutej parcele alebo že by musela byť vlastníkovi pozemku poskytnutá projektová

dokumentácia. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nevyplýva, že k tomu, aby sa stavba
považovala za oprávnenú nestačí, ak vlastník pozemku udelí stavebníkovi súhlas, aby si postavil
nehnuteľnosť-stavbu na jeho pozemku, a to bez ohľadu na formu tohto súhlasu. V súvislosti s uvedeným
súdpoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.6MCdo44/2012,zktoréhovyplývazáver,žeprávnymtitulom
umožňujúcim stavebníkovi zriadiť stavbu na cudzom pozemku môže byť aj súhlas vlastníka pozemku. V

danom prípade súd neposudzoval, či sú splnené podmienky na vydanie stavebného povolenia tak ako
ich vyžaduje stavebný zákon, prípadne vyhláška vykonávajúca ustanovenia stavebného zákona a teda
či stavbu možno považovať za povolenú v zmysle ustanovení stavebného zákona, ale posudzoval, či
stavba je oprávnená.

24. Súd prvej inštancie mal preukázané, že p. L. F. bol vlastníkom parc.č. 471/62 minimálne od roku

1988, kedy mu bol odovzdaný pozemok a získal stavebné povolenie na výstavbu garáže, ako to
vyplýva zo žiadosti Mesta D. a bol vlastníkom tejto parcely až do jeho smrti v roku 2009. Vykonaným
dokazovaním a to vyjadrením žalovaných a intervenienta ako aj postojom L. F. ako vlastníka pozemku,
ktorý pozemok vlastnil v čase výstavby garáže, mal súd preukázané, že p. L. F. súhlasil s tým, aby
si žalovaní 1/ a 2/ postavili garáž na jeho pozemku parc.č. 471/62. Tvrdenie žalovaných 1/ a 2/, že

právny predchodca žalobkyne, p. L. F. im udelil súhlas, aby stavbu postavili na jeho pozemku, mal súd
preukázané vyjadrením intervenienta, ktorý je podielovým spoluvlastníkom parc.č. 471/62 v podiele 1-
ica k celku, ktorý uviedol, že jeho otec p. L. F. výslovne súhlasil s tým, aby bola garáž postavená na jeho
pozemku s tým, že garáž bola od nepamäti užívaná žalovanými. Takisto uviedol, že otec mal v úmysle
žalovaným garáž darovať, avšak v dôsledku jeho náhlej smrti to nestihol. Tvrdeniu žalovaných o tom,

že p. L. F. im udelil súhlas na postavenie garáže na jeho pozemku, svedčí aj správanie p. L. F., keďže v
konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by p. L. F. počas svojho života až do roku 2009 akýmkoľvek
spôsobom namietal postavenie garáže na časti jeho pozemku. Uvedené mal súd preukázané aj tým, že
napriek tomu, že p. F. mal stavebné povolenie na výstavbu garáže od roku 1988, toto svoje právo až do
svojej smrti v roku 2009 nerealizoval a neinicioval ani žiadne konanie proti žalovaným.

25. Žalobkyňa spochybňovala dôveryhodnosť tvrdenia intervenienta, avšak nepreukázala, že by
intervenient klamal. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že vzhľadom k tomu, že intervenient je
podielovým spoluvlastníkom parc.č. 471/62, je v jeho záujme, aby sa na jeho pozemku nenachádzala
cudzia stavba, ku ktorej nemá žiadne oprávnenie, a ktorá ho obmedzuje v realizácii jeho vlastníckeho

práva k pozemku a teda aj s poukazom na túto skutočnosť, súd nemal dôvod vyhodnotiť tvrdenia
intervenienta ako nedôveryhodné.

26. Vzhľadom k tomu, že v konaní bolo preukázané, že garáž bola postavená so súhlasom vlastníka
pozemku (p. L. F.), mal súd preukázané, že nejde o neoprávnenú stavbu a preto nebolo možné

postupovať podľa § 135c Občianskeho zákonníka a nariadiť odstránenie stavby, prípadne inak
usporiadať vzťahy medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a žalovanými 1/ a 2/ ako vlastníkmi
stavby-garáže. Zároveň, keďže žalovaní 1/ a 2/ zriadili ako stavebníci na pozemku garáž so súhlasom
vlastníka pozemku (právneho predchodcu žalobkyne) bez časového obmedzenia, nie je možné sa
domáhať odstránenia stavby podľa § 126 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22Cdo

746/2007).

27. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd žalobu žalobkyne zamietol.

28. Pre úplnosť prvoinštančný súd uviedol, že v danom prípade s poukazom na rozhodnutie sp.

zn. 6MCdo 44/2012 nebolo pre posúdenie veci relevantné, či žalovaní ako stavebníci mali stavebné
povolenie a či bola stavba povolená. Čo sa týka výpovedí svedkov, ich výpovede sa netýkali toho, či
stavba bola neoprávnená.

29. Keďže § 135c Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa žalobkyňa domáhala odstránenia stavby je

ustanovením,zktoréhovyplývaurčitýspôsobvysporiadaniavzťahumedzistranamisporu,atedasúdnie
je viazaný návrhom strany sporu ak dospeje k záveru, že žalobcom navrhnutý spôsob vysporiadania nie
je prijateľný, súd vyjadrenie žalovaných, ktorým žalovaní žiadali, aby súd prípadne rozhodol o zriadení
vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nepovažoval za vzájomnú žalobu, apretootejtoaninerozhodoval.Vsúvislostisuvedenýmsúdpoukázalnato,žerozsudokOkresnéhosúdu
Galanta č.k. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/121/2021 zo dňa 25.4.2023.

30. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 255 ods. 1 CSP v spoj. s § 262 ods. 1 CSP, t. j. podľa úspešnosti v spore. Žalovaným 1/ a 2/
ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 100%. Intervenientovi, ktorý vystupoval na strane žalovaných, ktorý bol v konaní úspešný,

prvoinštančný súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%. O výške
trov prvoinštančného, odvolacieho ako aj dovolacieho konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Proti tomuto rozsudku, výslovne proti všetkým jeho výrokom, pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP podala odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala, aby

odvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobevyhovie,žalovaným1a2uložíodstrániťdotknutú
časť stavby a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1 a 2 vo výške 100%;
alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

32. V úvodnej časti I. odvolania odvolateľka uviedla, že od roku 2011 sa žalobou na súde domáha
odstránenia nadrozmernej presahujúcej časti z čiernej neoprávnenej stavby garáže postavenej
žalovanými 1 a 2 svojvoľne bez právneho titulu na cudzom pozemku a bez stavebného povolenia,
na pozemku v jej podielovom spoluvlastníctve s intervenientom v polovici. Návrh podala na základe
rozhodnutia vydaného Mestom D. dňa 10.8.2011 na základe výsledku Štátneho stavebného dohľadu

zo dňa 5.4.2011, ktorým bolo zistené, že žalovaní 1 a 2 postavili nadrozmernú čiernu neoprávnenú
stavbu v rozlohe 33,32 m2 bez stavebného povolenia presahujúc sčasti aj na dotknutý pozemok.
Okresný súd Galanta v poradí prvým rozsudkom žalobu výrokom I. zamietol, výrokom II. protinávrh
žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania na základe nedostatku vecnej aktívnej legitimácie s tým, že na strane

žalobcov musia vystupovať všetci vlastníci, resp. spoluvlastníci pozemku, na ktorom neoprávnená
stavba stojí. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie a Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Následne podala dovolanie v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba o odstránenie
stavby zamietnutá. Najvyšší súd dovolaniu vyhovel, rozsudok Krajského súdu v Trnave aj Okresného
súdu Galanta zrušil a vec v tejto časti vrátil Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

33. Dňa 4.4.2024 sa konalo vo veci pojednávanie a to ako súd viedol konanie ju prinútilo podať
na pojednávajúcu sudkyňu sťažnosť dňa 22.4.2024, v ktorej namietala nepripravenosť súdu, právne
posúdenie v rozpore s obsahom spisu, judikatúrou a zákonom, rozhodovanie znova o veci právoplatne
rozhodnutej, navrhovanie dôkazov, znaleckého dokazovania súdom z vlastnej iniciatívy. Súd sa dopustil

vážneho pochybenia, keď sudkyňa rozhodovala o veci už právoplatne rozhodnutej. Dňa 12.7.2017
nadobudol rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017 vo výroku
II., ktorým Okresný súd Galanta protinávrh žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietol,
právoplatnosť (žalovaní nepodali odvolanie). Súd prvej inštancie v odôvodnení prvého rozhodnutia
uviedol, že predmetom konania je žaloba o odstránenie stavby a protinávrh žalovaných o zriadenie

vecného bremena. Preto argumentácia súdu prvej inštancie v ods. 38 napadnutého rozsudku je právne
nesprávna. Prvoinštančný súd na pojednávaní 4.4.2024 znovu prejednával a rozhodoval o zriadení
vecného bremena, hoci základným princípom procesného práva je právny princíp ne bis in idem, čo
zakladá procesnú prekážku rei iudicatae - § 230 CSP. Odvolateľka tiež poukázala na čl. 46 Ústavy SR,
podľa ktorého každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Ak súd rozhodoval o veci už právoplatne
rozhodnutej, porušil tým právo na súdnu ochranu podľa Listiny základných práv a slobôd. Právoplatné
rozhodnutie súdu musí byť rešpektované za každých okolností. Sudca je viazaný predchádzajúcim
rozsudkom bez ohľadu na to, či je rozhodnutie pravdivé alebo nie. Rozsudok netvorí práva, ale ukončuje
definitívnesporyonich.Odvolateľkatiežodkázalanapožiadavkuvýkonuprávapovinnostívyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, z čoho
vyplýva zásada, že z nepráva, resp. protiprávneho konania nemôže vzniknúť právo. Preto aj pri voľbe
spôsobu usporiadania treba vychádzať z princípov, na ktorých je založené občianske právo, ktoré
poskytuje ochranu tomu, do koho práv bolo bez právneho dôvodu zasiahnuté, proti tomu kto taktodo práva zasiahol. Bolo by v rozpore s požiadavkou dobrých mravov, aby súd upravil pomery medzi
stranami spôsobom, že by priznal právo zodpovedajúce vecnému bremenu, tzn. obmedzil evidovaných
vlastníkov dotknutých pozemkov v prospech žalovaných 1 a 2. Zriadenie vecného bremena by

neprispelo ku komplexne spravodlivému vyriešeniu vlastníckych vzťahov medzi stranami, ale paradoxne
by zvýhodnilo žalovaných preukázateľne, kompletne a súvisle porušujúcich právne predpisy Slovenskej
republiky. Súd by v danom prípade zaťažil pozemok v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne vecným
bremenom k čiernej stavbe, čím by v podstate čiernu stavbu legalizoval. Takéto právne úvahy súdu
je potrebné odmietnuť, ak sa má prostredníctvom neho uprednostniť slabšie právo proti silnejšiemu

právu, napríklad právo nezákonnej detencie proti vlastníckym právam (rozsudok NS SR z 20.11.1997
sp. zn. 1Cdo/48/1997). Odvolateľka poukázala tiež na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn.
5Co/558/2015, podľa ktorého pri posudzovaní prípadov tzv. neoprávnených stavieb, ktoré boli zriadené
úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, musí byť ochrana vlastníckych práv majiteľa pozemku
prioritná.

34. Napriek dôraznému upozorneniu navrhovateľky, že vo veci zriadenia vecného bremena už bolo
právoplatne rozhodnuté, súd pokračoval v porušovaní právnych noriem a v nadväznosti na tento
nesprávny procesný postup z vlastnej iniciatívy ustanovil na pojednávaní dňa 4.4.2024 znalca na
zameranie rozsahu vecného bremena a následne znalca za účelom určenia náhrady, pričom znalecké
dokazovanie nenavrhovala žiadna zo strán. Sudkyňa tak konala ako by bola právny zástupca

žalovaných. Paragraf 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny
procesný postup, že sudkyňa pojednávala nepripravená a následne pojednávala a rozhodovala o veci
už právoplatne rozhodnutej a vykonávala dôkazy, ktoré jej nenavrhli strany sporu, dopustila sa popretia
práva na spravodlivý proces, ale nad rámec toho ide o postup natoľko svojvoľný a rozporný s právom,

že v ňom možno badať prvky zneužitia moci. Z dôvodu absolútnej straty dôvery v spravodlivé konanie
pod vedením sudkyne Mgr. Jany Mičekovej žalobkyňa žiadala v danej veci aj o zmenu sudcu. Predseda
Okresného súdu Galanta vo svojej odpovedi na sťažnosť žalobkyne uviedol, že všetky dôvody, ktoré
v sťažnosti uvádza, sú dôvodmi, ktoré môže prípadne namietať po rozhodnutí súdu v rámci odvolacieho
konania, čo aj stalo.

35. Po 5-mesačnej nečinnosti prvoinštančný súd nariadil hlavné pojednávanie na 5.9.2024, na ktorom
zaujal prekvapivý právny názor a procesný postup s tým, že súd nebude ustanovovať znalca za
účelom určenia náhrady za vecné bremeno a určenia rozsahu vecného bremena, pretože má za to,
že v danom prípade nie je možné použiť § 135c OZ, pretože nie sú splnené podmienky, keďže nejde

o neoprávnenú stavbu. Na naliehanie žalobkyne súd odmietol dať vysvetlenie, ukončil dokazovanie
a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Vytýkaný zmätočný a nesprávny procesný
postup prvoinštančného súdu bol zavŕšený až vydaním napadnutého rozhodnutia (zamietnutím žaloby),
čo považuje za postup svojvoľný a arbitrárny, odôvodnenie rozsudku nemá podklad v zistení skutkového
stavu, je v rozpore so zákonom, bez právnej vety, nemá podklad v ustálenej judikatúre. Rozhodnutie nie

je podľa odvolateľky dostatočne, presvedčivo a logicky odôvodnené. S poukazom na ust. § 220 CSP
odvolateľka má za to, že žiadne súdne rozhodnutie nemôže byť v rozpore s dôkazmi o opaku, ak sa
takéto nachádzajú v súdom spise a už vôbec nespočívať na právnom posúdení veci. Ak sa súd odkloní
od ustálenej právnej praxe, je povinný tento odklon relevantne právne odôvodniť. Akékoľvek samotné
konštatovanie súdu bez relevantného zdôvodnenia je neprípustné a svojvoľné konanie súdu. Argumenty

žalobcu nielenže súd nevyhodnotil v zmysle CSP, ale ich ani vôbec nespomenul. Aj podľa judikatúry
Ústavného súdu SR za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je právo účastníkov, aby súd vyrovnal s ich argumentami a návrhmi
(I.ÚS 117/07).

36. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na konštatovaní, že v konaní bolo
preukázané, že garáž bola postavená so súhlasom vlastníka pozemku, nejde o neoprávnenú stavbu
a preto nebolo možné postupovať podľa § 135c Občianskeho zákonníka a nariadiť odstránenie stavby,
prípadne inak usporiadať vzťahy medzi dotknutými stranami. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie

podľa odvolateľky nemožno prijať a po právnej stránke neobstojí.

37. Otázku posúdenia režimu neoprávnenej stavby riešil NS SR vo svojom rozhodnutí 6MCdo 44/2012,
v ktorom podľa odvolateľky konštatoval, že za neoprávnenú stavbu sa považuje taká stavba, ktorústavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť
stavbu na cudzom pozemku, pričom postačuje, ak stavba stojí na cudzom pozemku len sčasti, rozsah
presahu pritom nie je významný. V takomto prípade môže súd rozhodnúť o odstránení časti stavby, ak

je to technicky možné alebo zriadiť vecné bremeno v prospech stavebníka. Pre posúdenie stavby ako
neoprávnenej nie je významné, či stavebník mal stavebné povolenie a nie je ani rozhodujúce samotné
vedomie vlastníka pozemku, prípadne orgánu obce o stavbe.

38. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 151/2020 odvolateľka zdôraznila, že neoprávnenou je taká

stavba, ktorá bola postavená na cudzom pozemku bez toho, aby vlastník stavby mal k jej postaveniu
občianskoprávne oprávnenie. Pod takýmto oprávnením treba rozumieť najmä vlastnícke právo, vecné
bremeno, obsahom ktorého je právo zriadiť stavbu a obligačné právne vzťahy, v rámci ktorých dáva
vlastník súhlas na zriadenie stavby na jeho pozemku (napríklad nájomná zmluva). Od neoprávnenej
stavby treba odlišovať nepovolenú stavbu, hoci obe bývajú laicky nazývané „čiernymi stavbami“. Medzi
neoprávnenou a nepovolenou stavbou je vzájomná previazanosť. V stavebnom konaní musí totiž

stavebník preukázať, že je vlastníkom pozemku, alebo že má k pozemku iné právo, ktoré ho oprávňuje
zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Nepreukázanie práva stavebníka stavať na pozemku je dôvodom
na nevydanie stavebného povolenia. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na rozhodnutie Mesta
D. zo dňa 10.8.2011 č. 2842/UPaSP 296/2011, z ktorého jasne vyplýva, že žalovaní postavili čiernu
neoprávnenú a nadrozmernú stavbu zasahujúc sčasti aj na dotknutý pre nich cudzí pozemok, o čom

nepredložili súhlas vlastníka pozemku na stavbu. Podľa zákona (§ 139 ods. 1 Stavebného zákona) sa
vyžaduje súhlas vlastníka pozemku na stavbu, ak stavebník má iné, než vlastnícke právo k pozemku
určenému na výstavbu (súhlas vlastníka predložiť s overeným podpisom vlastníka), alebo predložiť
nájomnú zmluvu, zmluvu o budúcej zmluve, zriadenie vecného bremena - § 139 ods. 1 Stavebného
zákona. Žalovaní však žiadne doklady nepredložili, nakoľko žiadnymi potrebnými listinami nedisponujú.

Nakoľko žalovaní nepreukázali právo k dotknutému pozemku, teda ani súhlas vlastníka pozemku na
stavbu, Mesto D. účastníkov odkázalo na podanie predmetnej žaloby.

39. V konaní prvotne žalovaní tvrdili, že stavbu postavili niekedy v rokoch 1987 – 1989, údajne so
súhlasom a na výslovný príkaz vtedajšieho odboru výstavby nebohého A. E. O. a bývalého primátora Q.

D. Q. L. L., avšak presný termín nevedeli uviesť. Svedok nebohý A. E. O. súdu uviedol, že žalovaným
žiadny súhlas nedal a na svojej pozícii pracoval do júna 1990. Bývalý primátor Mesta D. pán L. uviedol,
že žalovaným nedal súhlas na stavbu spornej garáže a žalovaní si ani žiadnu žiadosť na stavebný
úrad nepodali. Ani výhovorky žalovaných, že garáže sú posunuté neobstáli, keďže bývalá poslankyňa
Mesta D. pani O. L. dňa 1.6.2015 na tvare miestnej ohliadke ozrejmila súdu situáciu, že každý vlastník

pozemku má svoje metre štvorcové v zmysle LV, len sa poposúvali a je k tomu vyhotovený geometrický
plán zobrazujúci starý a nový stav, ktorým sa jednotlivé rady vysporiadavajú aj v katastri a taktiež
oznámila, že táto skutočnosť s prejednávanou vecou nesúvisí. Pritom žalovaní vyrukovali s teóriou, že
stavali so súhlasom vlastníka pozemku L. F.. Jej nebohý otec žil v tých rokoch v USA, takže sa možno
domnievať, že ani nemusel vedieť o konaní žalovaných, čím by nemal reálnu možnosť prehodnotiť si

situáciu v teréne. Žalovaní zneužili fakt, že nebohý otec emigroval a zasiahli svojou časťou svojej čiernej
neoprávnenej stavby aj na cudzí pozemok. Žalovaní nijakým spôsobom nepreukázali, že by niekedy
medzi nimi a nebohým L. F. v minulosti došlo k dohode, neexistuje žiadny závet, ani žiadna listina, ktorá
by žalovaných oprávňovala stavať na cudzom pozemku. Taktiež nebohý otec žalobkyni túto vec ani len
nespomenul. Neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz, že by žalovaní dokázali akékoľvek rokovanie v tejto

veci s nebohým L. F.. Nepreukázali, že by od neho dostali akúkoľvek písomnosť v zmysle ktorej by otec
s nimi uzavrel zmluvu, resp. že by súhlasil a bol si vedomý, že sa na jeho pozemku bude stavať. Nakoľko
by ani nebolo možné identifikovať podrobné obsahové náležitosti ústnej dohody, ktorá najskôr ani nikdy
nebola, nemôže súd takýmto tvrdeniam uveriť. Vyjadrenie žalovaných je založené len na ich tvrdení,
ktoré nepovažujú za potrebné dokazovať. Napokon zákon predpisuje súhlas vlastníka v písomnej forme

a s úradne overeným podpisom. Ak by mal nebohý otec žalobkyne vôľu žalovaným dotknutý pozemok
darovať, urobil by to za svojho života.

40. Keď žalovaným neprešla ani táto verzia, začali sa odvolávať na súhlas spoluvlastníka žalobkyne
dotknutého pozemku, otcov syn z prvého manželstva v konaní intervenient, ktorý podporuje protiprávne

užívanie žalovaných napriek nesúhlasu žalobkyne. Na pojednávaní 4.4.2024 žalovaní uviedli súdu, že
nevedia presne kedy začali stavať. Po trinástich rokoch vyrukovali s novou verziou a to, že stavbu
postavili v roku 1989 a údajne im pritom mal pomáhať aj nebohý otec žalobkyne. Toto tvrdenie si ale
sami vyvrátili, keď žalovaná jasne uviedla, že v čase, keď bola garáž stavaná, žalovaný bol v Amerike.Nebohýotecžalobkynenadopytstavebnéhoúradu,kedyplánujestavať,resp.čichcedotknutýpozemok
odpredať sa ani slovom nezmienil, že by predmetný pozemok chcel prenechať žalovaným, resp. že
by žalovaným udelil súhlas na výstavbu, resp. že by na danej parcele žalovaní započali stavať spornú

stavbu, ale jasne tam stojí, že v roku 1994 bola dotknutá parcela nezastavaná a otec v odpovedi
jasne uviedol, že na dotknutom pozemku nezačal a ani neuskutočnil stavbu. Intervenient odmietol
vlastnému nebohému otcovi vybaviť úmrtný list v USA a vec musela riešiť žalobkyňa cez generálny
konzulát v New Yorku, pričom intervenient si nechal od nej preplatiť kvety na pohreb a pritom zhrabol
všetok hnuteľný majetok a finančnú hotovosť po nebohom otcovi, hoci bol povinný sa so žalobkyňou

rozdeliť. Intervenient jednoducho bude vždy proti žalobkyni, lebo žiarli, že otec si po rozvode s jeho
matkou založil novú rodinu a narodila sa žalobkyňa, jeho vytúžená dcéra. Napokon intervenient bol
účastníkom dedičského konania po nebohom L. F. a pred notárkou sa ani slovkom nezmienil o údajnej
poslednej vôli otca prenechať dotknutý pozemok žalovaným, ale naopak dedičstvo prijal, neodmietol ho.
Uviedol to až v roku 2014 vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.3.2014. S týmto tvrdením nevyrukoval ani
v kúpnej zmluve zo dňa 4.1.2012, ktorej predmetom bol prevod jeho spoluvlastníckeho podielu 1 k celku

na dotknutom pozemku žalovaných, ktorou došlo k porušeniu jej zákonného predkupného práva, čo
potvrdil súd. Logicky ak by žalovaní mali nejaký súhlas vlastníka pozemku, tak by takúto kúpnu zmluvu
ani neuzatvárali, takže jednoznačne v konaní ide len o intervenientovo spolu žalovanými dohodnuté
účelové klamstvo. Taktiež žalovaní vyrukovali s tvrdením o údajnom ústnom súhlase vlastníka pozemku
až v roku 2015 a to v ich vyjadrení k návrhu na uzavretie kúpnej zmluvy s navrhovateľkou zo dňa

29.10.2015. Odvolateľka zdôraznila, že akékoľvek nepodložené tvrdenie o údajnej ústnej zmluve, resp.
ústnom súhlase vo vzťahu k nehnuteľnosti sú neplatné a nedostačujúce. Žalovaní nielenže nemajú
naplnenú podmienku dobromyseľnosti vzhľadom na to, že nemali jediný legálny dôvod domnievať
sa, že sú vlastníkmi dohodnutej parcely, vedeli, že stavajú na cudzom pozemku bez relevantného
právneho titulu a bez stavebného povolenia, takže ich konanie malo od počiatku znak protiprávnosti,

ale ešte k tomu pred súdom vedome a účelovo klamali a súd prvej inštancie bol k tomu ľahostajný.
V tejto súvislosti poukázala na povinnosť sporovej strany vymedzenej v § 150 CSP s tým, že CSP je
postavený na princípe, v zmysle ktorého ten kto v súdnom konaní klame, bez ďalšieho v spore prehrá.
Nesprávny procesný postup podľa odvolateľky dokumentuje to, že súd nekriticky prevzal do rozhodnutia
obsah vyjadrení žalovaných a intervenienta bez toho, aby tieto vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom

posúdil. Naopak, sudkyňa sa absolútne odmietla zaoberať argumentáciou žalobkyne. Podľa odvolateľky
neobstojí tvrdenie súdu, že o tom, že vlastník pozemku udelil súhlas žalovaným na postavenie garáže na
jeho pozemku svedčí aj jeho správanie a zároveň nemá zákonný podklad. To, že nebohý otec žalobkyne
si za života na dotknutom pozemku v jeho vlastníctve nepostavil garáž, automaticky neznamenalo
udelenie súhlasu inej osobe k postaveniu stavby sčasti aj na jeho pozemku a už vonkoncom nemôže

založiť oprávnenosť stavby na cudzom pozemku ako to mylne podsúva súd prvej inštancie. Zmätočnosť
súdu prvej inštancie spočíva v tom, že si sám protirečí, keď na jednej strane uviedol právny názor
(zvukový záznam z pojednávania 4.4.2024), že súd nemá sporné, že vlastne táto stavba je čierna, že
je nepovolená aj neoprávnená. Ide o žalobu podľa § 135c OZ, keď súd nemôže žalobu zamietnuť, ale
musí o nej rozhodnúť. No v odôvodnení rozhodnutia bez zmeny skutkového stavu už uviedol právny

názor, že v danom prípade nejde o neoprávnenú stavbu a preto nebolo možné podstupovať podľa § 135c
OZ. V predmetnom konaní pritom dodatočne nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu, resp. prekvalifikovanie spornej stavby z čiernej a neoprávnenej na oprávnenú a aj preto je
rozhodnutie súdu skutkovo a právne nesprávne a šokujúce.

41. Odvolateľka tiež poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1627/1999 uverejnené pod č.
40/2001 v Zbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, podľa ktorého o neoprávnenú stavbu ide v prípade,
že niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku napriek tomu, že nemá na to právo. Pokiaľ však vlastník
pozemku a stavebník uzavrú po zriadení neoprávnenej stavby zmluvu, na základe ktorej vznikne
stavebníkovi vecné alebo obligatórne právo mať naďalej na cudzom pozemku stavbu, nemožno sa

domáhať usporiadania vzťahov k neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ. Púhe vyjadrenie súhlasu
s ďalšou existenciou stavby však nie je právnou skutočnosťou, ktorá by také právo zakladala; to že
vlastník pozemku sa nedomáha odstránenia neoprávnenej stavby, prípadne jej prikázania do svojho
vlastníctva, ho sama osebe nezbavuje práva domáhať sa vyporiadania podľa § 135c OZ. Pokiaľ teda
odvolací súd konštatoval, že sa nejedná o stavbu neoprávnenú ak bol daný súhlas s jej stavbou

i vlastníkom pozemku bez toho, aby uviedol aké právo a na základe akej právnej skutočnosti žalovanej
vzniklo, ide v tejto časti o rozhodnutie, ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení.42. Následne odvolateľka zdôraznila, že v konaní nie je pochybnosť o tom, že žalovaným ani v čase
zriadenia stavby, ani dodatočne nesvedčil žiaden právny titul k postaveniu spornej stavby (časti) na
dotknutom pozemku. Prvoinštančný súd ani neuvádza žiadne konkrétne dôkazy, na základe ktorých

by bolo možné mať za preukázané, že žalovaní disponujú údajným súhlasom vlastníka pozemku.
Odvolateľka sa pýta, kedy ten údajný súhlas mal byť žalovaným vlastne udelený a stavba postavená,
keďže súd prvej inštancie presné dátumy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neustálil. Bolo pritom
povinnosťou súdu označiť konkrétny občianskoprávny titul – písomný súhlas vlastníka pozemku – jasný,
konkrétny, datovaný, podpísaný, z ktorého by bolo zrejmé, že vlastník pozemku udelil súhlas žalovaným

k postaveniu stavby sčasti na jeho pozemku. Takýto dôkaz – písomný súhlas sa v súdnom spise
nenachádza, nakoľko ani neexistuje. Z obsahu spisu jasne vyplýva, že sporná stavba bola postavená
svojvoľne žalovanými bez právneho titulu k jej postaveniu na cudzom pozemku, naviac je aj nepovolená.
Žalovaní v konaní nepreukázali občianskoprávny titul umožňujúci im zriadiť stavbu na cudzom pozemku.
Takéto právo od počiatku nemali a doposiaľ nemajú a z tohto hľadiska je nepochybné, že ich stavba
bola a je neoprávnená v zmysle § 135c OZ. Podľa judikatúry žalobu na odstránenie stavby podľa § 135c

OZ možno podať bez časového obmedzenia, keďže právo na vyporiadanie neoprávnenej stavby sa
nepremlčiava. Ako žalobkyňa sa domáha odstránenie neoprávneného stavu postupom vymedzeným v §
135c ods. 1 a § 126 Občianskeho zákonníka. V tejto spojitosti poukazuje na právny názor vyslovený NS
SR v uznesení sp. zn. 1Cdo 121/2021 zo dňa 25.4.2023, podľa ktorého ust. § 135c OZ upravuje osobitný
typ vlastníckych žalôb, ktoré sú špeciálne k všeobecným vlastníckym žalobám upraveným v § 126 OZ.

Kumulácia týchto žalôb však nie je vylúčená a vlastník pozemku má možnosť sa súčasne domáhať jeho
vypratania i odstránenia neoprávnenej stavby na ňom a preto v prípade neaplikácie § 135c ods. 1 OZ
súd prvej inštancie mal v zmysle § 126 ods. 1 OZ rozhodnúť o ochrane žalobkyne proti tomu, kto do
jej vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Súd prvej inštancie však zamietnutím žaloby svojvoľne
odoprel žalobkyni základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru, ktoré sú premietnuté v normách

slovenského právneho poriadku. Súd ani nevysvetlil prečo považuje odstránenie presahujúcej časti
čiernej neoprávnenej stavby za neúčelné a nespravodlivé, hoci navrhované riešenie by bolo účelné.
Žalovaným by zostala normovaná garáž 18m2 už v poradí druhá v tejto lokalite a mohli by následne
túto stavbu zlegalizovať.

43. Z ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd odvolateľka vyvodila, že je logickým očakávaním
kohokoľvek, že demokratický a právny štát prostredníctvom svojich orgánov im zabezpečí pokojné
užívanievlastníckehoprávavcelomjehorozsahuaprípadnézásahydotohtopokojnéhostavučomožno

najrýchlejšie odstráni v zmysle demokratickou spoločnosťou uznávaného pravidla, ktoré najlepšie
zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov v naznačenom prípade bez pocitu nespravodlivosti
a krivdy. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalobkyni bola jednoznačne spôsobená krivda na jej
právach, čo má za následok, že vyriešenie neoprávneného užívania pozemku odsunul na dobu neurčitú,
po ktorú bude tretí subjekt profitovať na úkor žalobkyne. V závere tejto časti odvolania žalobkyňa

zdôraznila, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vedome klame buď z dôvodu, že bola
konajúca sudkyňa uplatená alebo predmet konania bol nad jej vedomosti. Je totiž absurdné, že takéto
rozhodnutie môže súd vydať a pýta sa kto za to ponesie zodpovednosť.

44. V ďalšej časti odvolania II. sa žalobkyňa venovala výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

Poukázala pritom na rozsudok NS SR zo dňa 23.3.2017 sp. zn. 6Cdo 222/2016, v ktorom sa súd
zaoberal otázkou ako má po obsahovej a formálnej stránke znieť správny výrok o priznaní nároku na
náhradu trov konania podľa § 261 ods. 1 CSP, ktorý musí byť vykonateľný, pričom poukázaný výrok je
nevykonateľný a nezákonný. Rozhodnutím v časti o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného
práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

V posudzovanej veci je podľa nej významné, že bola uznesením súdu oslobodená od platenia súdnych
poplatkov. V odôvodnení rozhodnutia o náhrade trov konania chýba však úvaha a záver súdu prvej
inštancie o tom, či a prípadne aký má na rozhodnutie v tejto veci vplyv predchádzajúce rozhodnutie
o oslobodení od platenia súdnych poplatkov. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie II.ÚS 563/2011,
podľaktoréhovprípaderozhodovaniaonáhradetrovkonaniajetrebaprihliadaťkuvšetkýmokolnostiam,

ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Rozhodovaním o nároku na
náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256
CSP), ale aj úvaha o možnej úprave rozsahu nároku na náhradu trov konania na základe dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), avšak súd prvej inštancie sa aplikáciou tohto ustanoveniavôbec nezaoberal. Odvolateľka je pritom jednoznačne presvedčená o tom, že je namieste postup podľa
§ 257 CSP, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov
konania žalovaným a intervenientovi a to tak dôvody týkajúce sa samotného uplatnenia nároku na

súde, ako aj sociálna situácia, osobné, majetkové a zárobkové pomery. Súd prvej inštancie dôvody
a dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise a preukazujúce opodstatnenosť postupu podľa § 257 CSP
pri rozhodovaní o náhrade trov konania odignoroval. Už v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
žalobkyňa uviedla, že je evidovaná na ÚPSVaR, poberá dávku v hmotnej núdzi, od toho času nedošlo
k zmenám je pomerov, dávka v hmotnej núdzi predstavuje 180,- eur mesačne. Predmetnou negatórnou

žalobou v zmysle § 135c ods. 1 a § 126 Občianskeho zákonníka žiadala súdnu ochranu proti zásahu
žalovaných, ktorí neoprávnene bezprostredne narúšajú vlastnícke právo a odvrátenie protiprávnych
zásahov z ich strany do jej vlastníctva, pričom žalovaní jej pokusy o zmier odmietali okrem iného aj
so zreteľom na postoj, správanie a úmyselné protiprávne konanie žalovaných. Ako najspravodlivejšie
rozhodnutieotrováchjerozhodnutie,ktorýmsúdnepriznážalovanýmaintervenientovinároknanáhradu
trov konania (žalobkyňa má pritom za to, že im ani žiadne trovy nevznikli). Bolo by nespravodlivé

neprimerané, tvrdé a v konečnom dôsledku trestajúce účastníka konania, ktorý sa len súdnou cestou
domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred úmyselným protiprávnym zásahom do vlastníckeho
práva zo strany žalovaných, priznať náhradu trov protistrane. Je neprípustné, aby ju žalovaní vedome
poškodzovali a ona im má za to ešte platiť. Priznanie náhrady trov konania žalovaným so zreteľom
na všetky okolnosti a podstatu sporu má nielen negatívne dopady na žalobkyňu, ale aj na celú

spoločnosť, v ktorej sa vytvára povedomie o výhodnosti nedodržiavania práv ostatných so všetkými
nežiadúcimi dôsledkami. Nadväzne žalobkyňa poukázala na uznesenie NS SR zo dňa 28.1.2010 sp. zn.
2MCdo 17/2009, podľa ktorého jedným z rozhodujúcich kritérií pre nepriznanie trov konania úspešnému
účastníkovi konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo
ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom.

45. Žalovaní 1 a 2 ani intervenient odvolanie proti predmetnému rozsudku nepodali a k doručenému
odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrili.

46. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli

a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne
vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok vo výroku I. je vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP), avšak vo výroku II. o náhrade
trov konania je odvolanie dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok v tejto časti zrušiť a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení
s § 391 ods. 1 CSP).

47. Predmetom konania vymedzeným žalobou žalobkyne je usporiadanie pomerov medzi žalobkyňou
ako podielovou spoluvlastníčkou v polovici pozemku parc. č. 471/62 o výmere 18m2 evidovaného

na LV č. XXX v k.ú. B. K. a žalovanými ako vlastníkmi stavby – garáže postavenej sčasti na
tomto pozemku, pričom žalobkyňa navrhuje vysporiadanie spôsobom podľa § 135c ods. 1 zák.
č. 40/1964 Z.z. - Občianskeho zákonníka (v texte aj len OZ) a to odstránením dotknutej časti
stavby na náklady žalovaných. Žalovaní sa v priebehu konania bránili v podstate tým, že stavbu na
dotknutom pozemku postavili so súhlasom vtedy vlastníka dotknutého pozemku nebohého L. F. –

otca žalobkyne a intervenienta, pričom zároveň navrhli, aby súd usporiadal pomery medzi vlastníkmi
pozemku a vlastníkom stavby zriadením za náhradu vecného bremena, teda postupom v zmysle § 135c
ods. 3 OZ.48. Predmetom odvolacieho konania, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný uplatnenými odvolacími
dôvodmi, bolo posúdiť, či došlo k naplneniu niektorého z odvolateľkou uplatnených odvolacích dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP v intenciách podaného odvolania popísaného

vyššie, so zameraním na zodpovedanie kľúčovej otázky, či boli splnené zákonné podmienky pre postup
podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

49. Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Galanta
dňa 18.5.2017 č.k. 10C/101/2011-257 tak, že výrokom I. súd žalobu zamietol, výrokom II. súd protinávrh

žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa
31.10.2018 sp. zn. 10Co/352/2017-300 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd sa pritom stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý založil svoje
zamietavé rozhodnutie na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie v konaní o odstránenie neoprávnenej

stavby, v ktorom na strane žalobcov musia vystupovať vlastníci alebo spoluvlastníci pozemku, na
ktorom neoprávnená stavba stojí. Preto samotná skutočnosť, že na strane žalobcov nevystupovali všetci
spoluvlastníci zastavanej nehnuteľnosti, vylučovala vyporiadanie neoprávnenej stavby podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, čo stačilo na zamietnutie žaloby.

50. Proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, na základe ktorého
NS SR v uznesení sp. zn. 1Cdo 121/2021 zo dňa 25.4.2023 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu
v Trnave č.k. 10Co/352/2017-300 zo dňa 31.10.2018 v potvrdzujúcej časti, ako aj rozsudok Okresného
súdu Galanta č.k. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017 zrušil a vec v tejto časti vrátil Okresnému súdu
Galanta na ďalšie konanie. Dovolací súd sa nezhodol s názormi súdov nižších inštancií, keď vyslovil

názor, že pre podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti, ktorý vystupuje na strane žalovaných ako
intervenient, je podľa § 84 CSP rozsudok záväzný, ak z osobitného predpisu vyplýva, že intervenient
spolu so stranou sporu, na ktorej vystupuje, tvoria nerozlučné spoločenstvo, podľa § 77 CSP, čo
prichádza do úvahy v prejednávanej veci, nakoľko intervenient vystupuje na strane žalovaných. Druhý
spoluvlastník pozemku síce nebol stranou v spore, ale bol intervenientom na strane žalovaných, pričom

rozsudok môže byť záväzný aj pre intervenienta a to v zmysle § 84 CSP s poukazom na § 135c ods.
3 OZ. Najvyšší súd preto rozsudok odvolacieho súdu a rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

51. Nadväzne Okresný súd Galanta rozhodol vo veci preskúmavaným v poradí druhým rozsudkom.

52. Pretože vo vzťahu k meritu veci odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
pokiaľ ide o relevantné skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho

dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, nezistil naplnenie ani ďalších odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, preto nemôže dať
za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z uplatnenej
odvolacej argumentácie, dopĺňa nasledovné:

53. V úvodnej časti odvolania žalobkyňa namietala, že súd rozhodol vo veci už právoplatne rozhodnutej,
keďže dňa 12.7.2017 nadobudol rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/101/2011-257 zo dňa
18.5.2017 vo výroku II., ktorým súd protinávrh žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietol,
právoplatnosť.

54. Žalobkyňa sa domáhala odstránenia predmetnej stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka
v nasledovnom znení:

55. Podľa § 135c Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá

právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto
stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“) (ods. 1). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže
ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí (ods. 2).Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť
za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (ods. 3).

56. Podľa § 147 ods. 1 CSP žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe.

57. Z citovaného ustanovenia § 135c OZ vyplýva, že konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby je
konaním, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami a kde

teda súd nie je viazaný návrhom strán (§ 216 ods. 2 CSP). Pri voľbe spôsobu vyporiadania neoprávnenej
stavby je pritom treba vychádzať z poradia, v akom zákon vypočítava jednotlivé spôsoby vyporiadania
neoprávnenej stavby a z princípov, na ktorých je založené občianske právo. V konaniach, kde určitý
spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, ako je tomu i v prípade
konania podľa § 135c OZ, nemožno za vzájomnú žalobu považovať prejav vôle žalovaného, ktorým
sa domáha iného spôsobu usporiadania ako žalobca. V danom prípade teda nemožno za vzájomnú

žalobu považovať, ak žalovaní navrhli vyporiadanie neoprávnenej stavby zriadením vecného bremena
v zmysle § 135c ods. 3 OZ, keď žalobkyňa navrhovala vyporiadanie v zmysle § 135c ods. 1 OZ
odstránením stavby. Na základe uvedeného nebolo potom dôvodným, aby Okresný súd Galanta v prvej
fáze prvoinštančného konania považoval návrh žalovaných na vyporiadanie vzťahov zriadením vecného
bremena v zmysle § 135c ods. 3 OZ za protinávrh, resp. vzájomnú žalobu žalovaných a rozhodoval

o ňom osobitne samostatným výrokom.

58. V zmysle § 379 písm. c) CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak určitý
spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu vyplýva z osobitného predpisu.

59. Obdobne v zmysle § 439 písm. c) CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov,
ak určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

60. Z citovaných ustanovení zakovujúcich výnimky z viazanosti rozsahom odvolania, resp. dovolania
vyplýva, že v danom prípade kedy určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva

z osobitného predpisu (§ 135c Občianskeho zákonníka), odvolací resp. dovolací súd nie je viazaný
rozsahom odvolania, resp. dovolania a preskúmava celý napadnutý rozsudok.

61. Vychádzajúc z uvedeného, i pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že v poradí prvým odvolaním napadla iba
výrok I. v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a neodvolala

sa aj voči výroku II., ktorým bol protinávrh žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietnutý
(čo ani z predmetného odvolania žalobkyne jednoznačne nevyplýva - č.l. 261 a nasl. spisu),
predmetom odvolacieho prieskumu musel byť celý rozsudok. Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.
10Co/352/2017-300 zo dňa 31.10.2018 ani nevyplýva, že by mal odvolací súd za to, že odvolaciemu
prieskumu podliehal iba výrok I., toto odvolací súd v odôvodnení predmetného rozsudku nekonštatuje,

naopak v odôvodnení uvádza, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej ako vecne správne potvrdzuje,
resp. vo výroku, že v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej rozsudok potvrdzuje. Zamietajúce
sú pritom oba výroky I. aj II a vecou samou by muselo byť nielen konanie o žalobe ale i o vzájomnej
žalobe. Obdobne potom aj Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení rozsudok Krajského súdu v Trnave
v potvrdzujúcej časti, ako aj rozsudok Okresného súdu Galanta (bez obmedzenia) zrušil a vec v tejto

časti vrátil Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

62.Spoukazomnavyššieuvedené,odvolacísúdjetohonázoru,žezáverysúduprvejinštancievods.38
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, podľa ktorých súd vyjadrenie žalovaných, ktorými žiadali, aby
súd prípadne rozhodol o zriadení vecného bremena podľa § 135c ods. 3 OZ, nepovažoval za vzájomnú

žalobu, ani o nej osobitne nerozhodoval, pričom poukázal na to, že rozsudok Okresného súdu Galanta
bol dovolacím súdom zrušený (v celom rozsahu), boli správne.

63. Rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 10C/101/2011-257 zo dňa 18.5.2017 vo výroku II.,
ktorým súd protinávrh žalovaných o zriadenie vecného bremena zamietol, teda osobitne nenadobudol

právoplatnosť, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu zásady ne bis in idem, ani nebola daná prekážke
rei iudicatae (§ 230 CSP). Súd bol v konaní viazaný spôsobom vyporiadania vzťahu ako je zakotvený
v cit. ust. § 135c Občianskeho zákonníka, teda aj danou preferenčnou postupnosťou, pričom súd nebol
viazaný návrhmi strán.64. Odvolateľka tiež namietala podľa nej nesprávny procesný postup prvoinštannčného súdu, keď vo
veci bez návrhu strán nariadil znalecké dokazovanie.

65. Z ust. § 207 ods. 1 CSP vyplýva, že ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba
vedecké poznatky a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206 (odborné
vyjadrenie), súd (výlučne) na návrh strany nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Preto ak súd
prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.4.2024 pojednávanie odročil na neurčito s tým, že ustanoví znalca

na zameranie rozsahu vecného bremena a následne za účelom určenia náhrady, bez toho, aby niektorá
zo strán podala takýto návrh, nepostupoval správne. Súd ale napokon v konaní neustanovil znalca, resp.
znalcov a na následnom pojednávaní dňa 5.9.2024 od tohto svojho zámeru ustúpil. Nesprávny procesný
postup súdu môže byť v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolacím dôvodom iba vtedy, ak znemožnil
strane, v danom prípade žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, k čomu v danom prípade nedošlo a preto tento odvolací

dôvod neobstojí. Obdobne za nesprávny procesný postup nie je možné považovať tvrdenie žalobkyne,
že sudkyňa bola na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa 4.4.2024 nepripravená.

66. Z ust. § 181 ods. 2 CSP nemožno vyvodiť, že by súd bol svojim predbežným právnym posúdením
veci vysloveným na pojednávaní bol striktne viazaný. Ak sa však chce od neho zásadným spôsobom

odkloniť, je potom nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal.
Predbežné právne posúdenie veci nemusí sudca, ani osobitne odôvodňovať, čím by predstihol
náležitosti verejného vyhlásenia rozsudku a predovšetkým jeho písomného vyhotovenia. Strany nie
sú oprávnené reagovať na prezentované právne posúdenie veci inak, ako štandardnými vyjadreniami
k predmetu konania. Nie je účelné, aby súd viedol so stranami na základe vlastného predbežného

právneho posúdenia konfrontačnú polemiku vecnej správnosti prezentovaných záverov. S poukazom
na uvedené nebolo procesným pochybením súdu prvej inštancie, ak v priebehu konania zmenil svoje
právne posúdenie veci a ani keď na predmetnom pojednávaní odmietol žalobkyni podať k nemu
vysvetlenie, ako to tvrdí v podanom odvolaní. Dôležité je, aby sa s predmetným právnym posúdením
veci náležite vysporiadal v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd s poukazom

na uvedené uzatvára, že ani v tomto smere sa súd prvej inštancie nedopustil nesprávneho procesného
postupu, ako mu to vytýka odvolateľka.

67. Z cit. ust. § 135c Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou pre postup podľa tohto
ustanovenia, resp. na jeho aplikáciu je, aby išlo o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, ktorú zriadil

niekto, kto na to nemal právo. Neoprávnenou stavbou je taká, ktorá bola na cudzom pozemku postavená
bez toho, aby vlastník mal k nej občianskoprávne oprávnenie, teda ak chýbal súhlas vlastníka pozemku
na zriadenie stavby na jeho pozemku. Pre posúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné,
či stavebník mal stavebné povolenie a ani súhlas orgánu obce so stavbou (rozhodnutie NS SR sp.
zn.: 6MCdo/44/2012), kedy by sa jednalo o stavbu nepovolenú, zrealizovanú v rozpore so stavebno-

právnymi predpismi.

68. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania v sporovom

konaní je ustanovenie § 132 ods. 1 CSP v spojení s § 185 a nasl. CSP. Uvedené ustanovenia stanovujú
dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe

dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

69. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenieskutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú

podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu
väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné
skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného

bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

70. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.

j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter (negatívna skutočnosť – niečo čo sa
nestalo, čo neexistuje) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné
neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností ktoré
by viedli k záveru, že určitá negatívne skutočnosť je daná. Keď preukázanie skutočnosti svedčiacej

žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ju tvrdil a preukazoval.

71. Vychádzajúc z uvedených teoretických východísk, dôkazné bremeno preukázať, že ide o stavbu
neoprávnenú, zásadne leží na žalobcovi, ktorý z tohto tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé právne
následky. Keďže žalobkyňa tvrdí, že žalovaní nedisponovali súhlasom vtedajšieho vlastníka pozemku

so stavbou žalovaných, pričom reálnu neexistenciu súhlasu (niečoho čo neexistuje) nemôže preukázať,
uplatní sa negatívna dôkazná teória, v dôsledku ktorej došlo k presunu dôkazného bremena na
žalovaných preukázať, že nebohý L. F. dal žalovaným súhlas k danej stavbe na jeho pozemku.

72. Žalobkyňa, ktorá sa stala spoluvlastníčkou predmetnej parcely č. 471/62 vo výmere 18 m2 v 1

z titulu dedenia po nebohom otcovi L. F., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX tvrdila, že nebohý otec na výstavbu
garáže postavenej za jeho života žalovanými sčasti na jeho pozemku, nedal súhlas. Žalovaní toto
tvrdenie popierali, keď tvrdili, že stavba nevznikla bez súhlasu vlastníka pozemku, v opačnom prípade
by sa tento domáhal svojej ochrany, pričom mali právo stavať na cudzom pozemku, čo im vyplynulo
zo súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku L. F.. Obdobne intervenient k veci uviedol, že garáž bola

postavená na pozemku nebohého otca L. F. s jeho výslovným súhlasom a od nepamäti užívaná strýkom
a tetou (žalovanými), pričom jeho otec mal v úmysle predmetný pozemok darovať svojmu bratovi a jeho
manželke (žalovaným), avšak v dôsledku náhlej smrti pozemok darovať nestihol, tak ho zdedil spolu
s nevlastnou sestrou – žalobkyňou. V konaní nebolo ničím preukázané, že tieto tvrdenia žalovaných
aintervenientasúklamstvo.Pretoanineprichádzadoúvahyprehrasporužalovanýmiakotospoukazom

na § 150 CSP žiada odvolateľka.

73. Proti predmetnému tvrdeniu žalovanej tak stoja opačné zhodné tvrdenia oboch žalovaných aj
intervenienta. Keďže súhlas nebol udelený písomne, listinný dôkaz neexistuje. Zo žiadneho dotknutého
ustanovenia Občianskeho zákonníka nemožno pritom vyvodiť, že by platnosť súhlasu vlastníka

pozemku so stavbou na ňom tretími osobami bola nevyhnutná písomná forma tohto súhlasu. Pokiaľ
žalobkyňa poukazuje na ust. § 139 ods. 1 Stavebného zákona, písomný súhlas vlastníka s overeným
podpisom sa vyžaduje výlučne pre účely stavebného konania resp. ako podklad k stavebnému
konaniu. Nie je preto nevyhnutné, aby bol predmetný súhlas vlastníka pozemku preukázaný výslovne
písomným dokumentom, písomnou dohodou, závetom, listinou, či preukázaním rokovania ako sa to tvrdí

odvolateľka. Tvrdeniam žalovanej strany nasvedčuje i správanie L. F. v období od výstavby garáže do
jeho smrti, keď nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že by za dané obdobie cca 20 rokov (1988/89 –
2009)niekedyprotistavbenamietal,príp.saprávnebránil.SúhlasuL.F.nepriamonasvedčujeinásledné
správanie jeho dediča - intervenienta, ktorý dňa 4.1.2012 so žalovanými uzavrel (neskôr súdom určenú
za neplatnú) zmluvu o predaji svojho podielu na danom pozemku (za symbolickú kúpnu cenu 1,- euro).

Podľa názoru odvolacieho súdu je irelevantné, že intervenient sa v dedičskom konaní nezmienil o vôli
otca prenechať pozemok žalovaným, keďže by to bolo bez významu pre dané dedičské konanie. To, že
žalovaní mali ústny súhlas vlastníka pozemku na stavbu garáže, pritom nevylučuje, pokus o uzavretiedanej kúpnej zmluvy, keďže dané vzťahy sú právne nevysporiadané. Takýto postup žalovanej strany
teda nepreukazuje ich klamstvo, ako to tvrdí odvolateľka.

74. Pre účely daného konania, s poukazom na zásadu hospodárnosti (čl. 17 CSP) nie je nevyhnutné
identifikovať presný dátum udelenia daného súhlasu, ako to žiada odvolateľka. Ako prvoinštančný súd,
zohľadniac aj poukázanú judikatúru, správne uviedol, predmetom posudzovania v spore nebolo, či
stavba garáže je ne/povolená (tzv. čierna stavba) v zmysle stavebných predpisov, ale či ide o stavbu ne/
oprávnenú v zmysle § 135c OZ, preto poukazovanie odvolateľky na to, že stavba garáže je nepovolená,

čierna, či nadrozmerná, je pre danú vec irelevantné. Pokiaľ odvolateľka poukazuje na rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 22Cdo 1627/1999, v tom prípade súd riešil odlišnú situáciu, kedy stavba bola zriadená bez
súhlasu vlastníka pozemku – ako neoprávnená a až dodatočne po jej zriadení bol daný súhlas vlastníka
pozemku s ďalšou existenciou stavby, čo ho nezbavilo práva domáhať sa vysporiadania podľa § 135c
OZ. Označené rozhodnutie je preto na daný prípad neaplikovateľné.

75. Odvolateľka v podanom odvolaní tiež poukazuje na odpoveď zo strany nebohého L. F. na list
z Mestského úradu v D. zo dňa 12.4.1994, v ktorom malo byť uvedené, že otec žalobkyne na dotknutom
pozemku parc. č. 471/62 nezačal, ani neuskutočnil stavbu. Takýto listinný dôkaz prvoinštančný súd
v odôvodnení preskúmavaného rozsudku neuvádza a ani ho odvolací súd v spise nenašiel.

76.Zodôvodneniapreskúmavanéhorozsudkujezrejmé,žesúdvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia
vyčerpávajúco rozpísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery
i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok
spĺňaparametrezákonnéhoodôvodneniavzmysle§220CSP.Zatohtostavunemožnozaopodstatnenú
považovať námietku odvolateľky, že neodôvodnením rozhodnutia v súlade s § 220 CSP došlo k odňatiu
účastníkom možnosti konať pred súdom.

77. K argumentácii žalobkyne v podanom odvolaní sa žiada uviesť, že už ústavný súd (napríklad vo
veci IV.ÚS 252/04) pripomenul, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu
nevyhovie,akjetakétorozhodnutiesúduvsúladesobjektívnymprávom.Doprávanaspravodlivýproces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov.

78. Ďalšie odvolacie argumenty týkajúce sa veci samej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo
veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej

judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a

relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu

odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už
irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17
OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

79. Vychádzajúc z uvedeného, opierajúc sa o dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, odvolací

súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvoinštančný, že po vyhodnotení vykonaných dôkazov
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, po prihliadnutí na všetko čo vyšlo v konaní najavo, v konaní
bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalovaní 1 a 2 predmetnú stavbu – garáž postavili so
súhlasom vtedajšieho vlastníka pozemku parc. č. 471/62, v dôsledku čoho žalobcovia mali právo nazriadenie stavby garáže na predmetnom pozemku, nejde teda o stavbu neoprávnenú a aplikácia § 135c
OZ o vyporiadaní neoprávnenej stavby preto v danom prípade neprichádza do úvahy. V prípade, ak
zriadil stavbu na cudzom pozemku stavebník, ktorý mal časovo neobmedzené právo mať na pozemku

stavbu, ako je tomu v danom prípade, nemožno sa (zásadne) domáhať vypratania tejto nehnuteľnosti
ani podľa § 126 ods. 1 OZ (podporne uznesenie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 746/2007). Vzhľadom na to
bolo dôvodné žalobu zamietnuť. S poukazom na všetko vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení
s odôvodnením preskúmavaného rozsudku v merite súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantnej
odvolacej argumentácie žalobkyne, odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo

veci samej – vo výroku I. ako vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP, potvrdil.

80. V druhej časti odvolania žalobkyňa namietala, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa súd
prvej inštancie vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 CSP, hoci podmienky na jeho aplikáciu
boli podľa nej splnené. Podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku (ods. 41) súd prihliadol výlučne
na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a rozhodol podľa úspechu v spore, podmienky aplikácie § 257

nevyhodnotil.

81. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

82. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu
je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,
že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať
právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej
strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči

neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý
sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,
ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy.
Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá
strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného

útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by
jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry
strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej

ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

83. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP, ku ktorému môže súd pristúpiť ex offo aj bez návrhu strany,
keď pred tým umožní stranám, by sa k aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili, je odôvodnené tým, že prísna
aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim

tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257
CSP teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti
za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania
úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak

povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany
viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä
koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej

strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu
a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
vočistrane,aabyneodporovalodobrýmmravom.Ibasamotnáskutočnosť,žežalobcaboloslobodenýod
plateniasúdnehopoplatkualenezakladádôvodprepoužitie§257CSP(NSSRsp.zn.1MCdo17/2008).

Ust. § 257 CSP ale neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami. V tomto
ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecnépodmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom

vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie
o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

84. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie v danom prípade vysporiadať sa aj prípadnou aplikáciou cit. § 257 CSP na rozhodnutie

o náhrade trov konania a to o to skôr, že žalobkyňa v priebehu konania opakovane žiadala o oslobodenie
od súdnych poplatkov k čomu prikladala listinné dôkazy o svojich pomeroch, a nepoužitie § 257 CSP
na rozhodnutie o náhrade trov konania namietala aj vo svojom odvolaní (č.l. 335) proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta č.k. 10C/101/2011-331 zo dňa 30.1.2019 o priznaní náhrady trov konania
žalovaným 1 a 2. Vzhľadom na to bolo povinnosťou súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov
konania skúmať aj prípadné splnenie zákonných podmienok pre aplikáciu § 257 CSP. Prvoinštančný

súd ale takto nepostupoval, čím vec nesprávne právne posúdil a zároveň nevykonal navrhované
dôkazy na posúdenie podmienok pre aplikáciu citovaného ustanovenia, pričom rozhodnutie v tejto časti
ohľadom ne/aplikácie § 257 CSP ani nijako neodôvodnil, v dôsledku čoho je v tomto rozsahu odvolacím
súdom nepreskúmateľné. Keďže prvoinštančný súd sa otázkou prípadného použitia ust. § 257 CSP na
rozhodnutie o náhrade trov konania vôbec nezaoberal, hoci z obsahu spisu takáto potreba vyplynula,

tento nedostatok nie je dobre možné napraviť až v konaní pred druhoinštančným odvolacím súdom.

85. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
II., ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho)
s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a d) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

86. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť všetky zákonné
predpoklady pre rozhodnutie o náhrade trov konania včítane posúdenia podmienok pre aplikáciu §
257 CSP, za tým účelom zohľadniť všetky súvisiace dôkazy obsiahnuté v spise, v prípade potreby

dokazovanie i doplniť a následne o náhrade trov konania, a to tak prvoinštančých, odvolacích
i dovolacieho opätovne rozhodnúť, pričom toto rozhodnutie bude potrebné náležite v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

87. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).