Rozsudok – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/133/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221202366
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2221202366.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, zast.:
JUDr. Ildikó Uleklová, advokátka, Hlavná 21, Dunajská Streda 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XXX,
F. G., 3. H. B., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XXX, F. G., žalovaní 2 a 3 zast.: JUDr. Tünde Keszegh, PhD.,
advokátka, Alžbetínske nám. 1203, Dunajská Streda, proti žalovaným: 1. I. J., nar. XX.XX.XXXX, K. L.
XXXX/X, M. N., 2. O. J., nar. XX.XX.XXXX, F. B. XX, obaja zast.: JUDr. Eva Skačániová, advokátka,
Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, o vydanie hnuteľných vecí, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 13.06.2024 č. k. 8C/12/2021-639 v znení opravného

uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda z 12.07.2024 č. k. 8C/12/2021-688, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa v znení opravného uznesenia vo výrokoch I, II, III a V potvrdzuje.

II. Žalobcom sa priznáva voči žalovaným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1 a 2 vydať žalobcovi 1 osobné
motorové vozidlo značky OPEL VECTRA 1.6 16v, evidenčné číslo vozidla: M., výrobné číslo vozidla:
W0L000036T1186900, rok výroby: 1996, cca 2500 kusov kníh, 7-dielnu čiernu knižnicu, čierny písací
stôl; 6 kusov obrazov, ktorých autorom je O. N., teodolit, diapozitívy, osobnú korešpondenciu neb.

P. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX vrátane rodinných dokumentov, zarámované fotografie
neb. P. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, 1 obraz, autorom ktorého je Q. R., 3 ks pohárov
a džbán zo Sedmohradska, Hi-Fi vežu, zarámované astronomické obrazy – Mesiac, Obloha, drevený
historický pomník -kopjafa, originálne ručne vyšívané obrusy, autorom ktorých je J. S., rodinné fotografie,
obraz maľovaný uhlíkom, autorom ktorého je J. N., fotografia „Hosszú volt az út” („Dlhá bola cesta”),
1 ks maľby, autorom ktorej je H. D., CD nosiče, magnetofónové kazety, videonahrávky, videokazety,
2 kusy astronomickej kroniky, cca 1000 kusov kníh, 5-dielna dubová knižnica spolu s jej obsahom,

nová jednolôžková posteľ s úložným priestorom, 1 pár mužských jazdeckých čižiem po prastarom
otcovi žalobcu 1 (výrok I), žalobcovi 2 1000 kusov kníh, zoznam ktorých je neoddeliteľnou súčasťou
rozsudku, 5-dielnu dubovú knižnicu, čierne letecké kreslo, dubový písací stôl s nadstavbou, viacfarebnú
jednolôžkovú posteľ (váľandu) s úložným priestorom, 5 ks zarámovaného preparovaného hmyzu, obraz,
na ktorom je vyobrazená vahadlová studňa na Hortobágyi a autorom ktorého je O. N., unikátný bič
„karikásostor“, ktorého zhotoviteľom je A. T., preparovanú býčiu hlavu, srnčiu trofej, roh v tvare trúbky,
fotku žalobcu 2) v rozmere vhodnom na preukazy, biely keramický hrnček na čaj s kvetmi, fotoalbum,

ktorého rám je z vyšívanej látky červenej, čiernej a špinavo bielej farby, CD s názvom „Ghýmes:
Bennünk van a kutyavér“, CD s názvom „CSÍK ZENEKAR: Szívestörömest“, hnedú pánsku tašku do
ruky, zarámovanú čiernobielu fotku o žalobcovi 2) a bratovi v rannom školskom veku, hnedý kožený obal
na okuliare (výrok II), žalobcovi 3 hnedú skriňu v hornej časti s presklenými dverami a v dolnej častis plnými dverami a 100 kusov kníh, ktoré sa nachádzajú v tejto skrini, jednolôžkovú béžovú posteľ s
úložným priestorom, hnedý písací stôl so zásuvkami, zarámovanú fotku o mesiaci v rozmere 1m × 1m
(výrok III), konanie o žalobe žalobcu 2 o vydanie štvorramenného lustra zastavil (výrok IV) a vyslovil, že o

nároku strán konania na náhradu trov konania bude rozhodnuté po právoplatnom skončení odvolacieho
konania proti uzneseniu súdu prvej inštancie sp. zn. 8C/12/2021 – 508 zo dňa 27.02.2024 (výrok V).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Dňa XX.XX.XXXX zomrel otec žalobcov, ktorý bol súčasne manželom sestry žalovaných (pôvodná
žalovaná). Dedičské konanie po ňom prejednal Okresný súd Dunajská Streda pod sp. zn. 13D/432/2010
osvedčením o dedičstve sp. zn. 13D/432/2010 Dnot 137/2010 zo 04.09.2019 (ďalej len „osvedčenie“).
Osvedčenie nadobudlo právoplatnosť v deň vydania. Setra žalovaných po poručiteľovi prevzala polovicu
bytu č. X na 4. nadzemnom podlaží obytného domu s. č. XX, vo vchode č. 35, v k. ú. M. N. (ďalej len „byt
č. X“) z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) a druhú polovicu

vyporiadaním dedičstva. Žalobca 1 prevzal osobný automobil značky OPEL VECTRA a hnuteľné veci:
1. cca 2500 kníh, 2. 7-dielna čierna knižnica, 3. čierny písací stôl, 4. 6 kusov obrazov, autor maľby
O. N., 5. teodolit, 6. diapozitívy, 7. osobnú korešpondenciu poručiteľa vrátane rodinných dokumentov,
8. zarámované poručiteľove fotografie, 9. jeden obraz autor R. Q., 10. 3 ks pohára a džbán ho
Sedmohradska, 11. HI-FI veža, 12. zarámované astronomické obrazy – Mesiac, obloha, 13. drevený

historický pomník – kopjafa, 14. originálne ručne vyšívané obrusy, autor S. J., 15. rodinné fotografie,
16. obraz maľovaný uhlíkom, autor N. J., 17. fotografia „Hosszú volt az út“ (Dlhá bola cesta), 18. 1
ks maľba, autor D. H., 19. CD nosiče, magnetofónové kazety, videonahrávky, videokazety, 20. 2 ks
astronomická kronika. Žalobcovia mali vyplatiť sestru žalovaných sumou 24 049,75 € tak, že žalobca
1 jej vyplatí 6 663,80 €, žalobca 2 jej vyplatí 8 873,25 € a žalobca 3 jej vyplatí 8 512,70 €. Žalobcovia

túto pohľadávku neuhradili v dohodnutej lehote. Pohľadávka sestry žalovaných sa stala predmetom
exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Albínom Božekom pod sp. zn. 11Ex/345/2020. Predmetom
prejednania dedičstva po neb. otcovi žalobcov neboli hnuteľné veci, ktorých vydania sa domáhajú
žalobcovia, okrem vecí, ktoré po neb. otcovi zdedil žalobca 2 (automobil a hnuteľné veci pod por. č.
1 až 19 vyššie). Listom zo 04.11.2019 žalobcovia žiadali sestru žalovaných, aby „…zabezpečila vstup

do jej bytu s tým, aby sme si mohli prevziať svoje vlastné osobné predmety a hnuteľnosti zdedené po
našom otcovi…“. Listom z 25.11.2019 sa žalobcovia domáhali vydania osobných vecí, ako aj vecí z
dedičstva s tým, aby sestra žalovaných zabezpečila vstup do jej bytu, „…aby sme si mohli prevziať
svoje vlastné osobné predmety a hnuteľnosti zdedené po našom otcovi…“. Nemožno sa stotožniť
s argumentáciou žalovaných, že týmito výzvami sa žiadali iba veci, ktoré nadobudol dedením žalobca

1, žiadalo sa o sprístupnenie bytu a predmetom výzvy neboli ostatné hnuteľné veci, vydania ktorých
sa domáhal žalobca 1, a ani veci, ktorých vydanie žiadali žalobcovia 2 a 3. Z obsahu týchto dvoch
výziev vyplýva, že žalobcovia sa domáhali sprístupnenia bytu č. X a vydania nielen vecí žalobcu 1, ktoré
zdedil, ale žalobcovia žiadali o vydanie aj svojich osobných vecí, ako to vyplýva z textu týchto výziev.
Žalobcovia preukázali, že pred podaním žaloby, a to prvýkrát výzvou z 04.11.2019 a neskôr výzvou

zo dňa 25.11.2019, po právoplatnom skončení dedičského konania po svojom otcovi, manželovi sestry
žalovaných, vyzvali sestru žalovaných na vydanie vecí. Dňa XX.XX.XXXX sestra žalovaných zomrela.
Dedičstvo po nej bolo prejednané v dedičskom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
20D/22/2022, Dnot 58/2022, ktoré sa skončilo 30.06.2022 vydaním uznesenia sp. zn. 20D/22/2022-190,
Dnot 58/2022. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.06.2022. Dedičstvo pozostávalo o. i. z bytu

č. X, ktorý žalovaní prevzali na základe dohody do podielového spoluvlastníctva v rovnakom pomere.
Žalovaní prevzali vyššie označenú pohľadávku svojej sestry voči žalobcom takisto v rovnakom podiele.
Predmetom dedičstva neboli hnuteľné veci, ktorých vydania sa domáhajú žalobcovia. Žalobcovia
pohľadávku do vydania napadnutého rozsudku nesplatili ani sčasti. Podaním z 10.11.2022 žalovaní o.
i. uplatnili zádržné právo na hnuteľné veci uvedené v žalobe na zabezpečenie svojej pohľadávky voči

žalobcom. Veci, ktorých vydanie žiada žalobca 1, vrátane vecí nadobudnutých dedením po neb. otcovi a
veci, ktorých vydania sa domáhajú žalobcovia 2 a 3, sa nachádzajú v byte č. X. Veci sa v byte nachádzali
aj v čase smrti sestry žalovaných a nachádzajú sa tam doposiaľ. Žalobcovia mali v minulosti v byte
svoje izby, v ktorých sa veci, ktoré sú predmetom tohto konania (okrem motorového vozidla a okrem
štvorramenného lustra) nachádzali a nachádzajú sa tam doposiaľ. Žalobcovia nemajú hnuteľné veci,

vydania ktorých sa domáhajú žalobou, vo svojej dispozícii (držbe). Nachádzajú v dispozícii žalovaných,
v ich byte, do ktorého žalobcovia nemajú prístup, pretože im k tomu nesvedčí žiadne právo. Žalovaní nie
sú ochotní veci dobrovoľne vydať a vydanie vecí podmieňujú úhradou pohľadávky. Výsluch žalobcov 1
a 3 nebol vykonaný, pretože žalobcovia na tomto návrhu na dokazovanie netrvali.4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 123, § 126 ods. 1 a § 151s ods. 1
a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) takto:

5. Pokiaľ ide o vydanie štvorramenného lustra, konanie bolo v tejto časti zastavené podľa § 145 ods. 2
CSP pre späťvzatie žaloby. Čo sa týka zvyšnej časti žaloby v znení jej zmeny pripustenej uznesením
z 21.03.2024, v konaní o ochranu vlastníckeho práva vydaním hnuteľných vecí musí osoba, ktorá sa
domáha vydania hnuteľných vecí 1. tvrdiť, že je vlastníkom veci, ochrany ktorej sa domáha, 2. musí

tvrdiť, že žalovaná strana je tá, ktorá má jeho vec v držbe a nechce mu ju vydať, 3. musí tvrdiť,
že držba veci žalovanou stranou nie je oprávnená (bremeno tvrdenia). Táto osoba zároveň musí na
všetky takého tvrdenia predložiť alebo označiť dôkazy. Úspešná môže byť len v prípade, že unesie
bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu v rámci konania o ochranu vlastníctva. Vlastníctvo žalobcu 1 bolo
medzi stranami nesporné k hnuteľným veciam, ktoré nadobudol do vlastníctva na základe osvedčenia
o dedičstve po neb. otcovi, pretože v tomto smere boli vyjadrenia strán zhodné. Vlastníctvo žalobcov

k ostatným hnuteľným veciam bolo sporné, pretože ho žalovaní popierali. Súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobcovia preukázali vlastníctvo ku každej veci, vydania ktorej sa domáhajú. Okrem vecí, ktoré
zdedil žalobca 1 po neb. otcovi, ostatné veci neboli predmetom vyporiadania dedičstva po sestre
žalovanej a neboli ani predmetom vyporiadania BSM ich otca a sestry žalovaných v rámci povinného
vyporiadania BSM v dedičskom konaní po neb. otcovi žalobcov. Podporným dôkazom o vlastníctve

žalobcov (okrem vecí žalobcu 1 z dedičského konania po neb. otcovi) je samotné vyjadrenie žalovaných,
ktoríopakovanepredniesli,žeakimžalobcoviazaplatiapohľadávku,ktorúzdediliposvojesestre,vydajú
im všetky veci. V kontexte ostatného to potvrdzuje tiež tvrdenie žalovaných o zádržnom práve, ktoré
si uplatňujú na veciach z titulu ich pohľadávky, ktorú zdedili po setre, voči žalobcom, keď tvrdia, že
veci patriace žalobcom zadržali na účely zabezpečenia svojej pohľadávky. Súčasne žalovaní netvrdili,

komu inému by tieto veci mali patriť, ak sa nachádzajú v ich byte, ktorý po sestre zdedili, boli tam za
života ich sestry, pričom neboli predmetom prejednania dedičstva po nej. V súhrne všetkých týchto
skutočností preto dospel súd k záveru, že jednotliví žalobcovia uniesli bremeno tvrdenia o tom, že
veci, vydania ktorých sa domáhajú, tvoria ich výlučné vlastníctvo, pričom žalovaní neuniesli svoje
bremeno tvrdenia, že veci netvoria vlastníctvo žalobcov, keď netvrdili a nepreukázali, komu inému by

mali vlastnícky patriť. Žalobcovia nemôžu realizovať výkon vlastníckeho práva k jednotlivým veciam,
ktoré žiadajú vydať, pretože tieto sa nachádzajú v dispozícii žalovaných, ktorí ich nevydali. Od výziev
na vydanie veci z novembra 2019 nemožno držbu hnuteľných vecí sestrou žalovaných považovať
za oprávnenú. Žalovaní si prvýkrát uplatnili zádržné právo až po doručení žaloby. Držba ich sestry
však po roku 2019 nebola oprávnená, ale bola podľa § 151s ods. 1 OZ svojvoľná, pretože v tom

čase už vedela, že žalobcovia žiadajú veci vydať, veci im nevydala, a preto nemôže ísť o oprávnenú
držbu ani u žalovaných. Okrem toho sestra žalovaných za svojho života neupovedomila žalobcov bez
zbytočného odkladu o tom, že si na ich veci, ktoré sa v jej byte nachádzajú, uplatňuje zádržné právo a
z akých dôvodov. Žaloba žalobcov je dôvodná, pretože žalobcovia sú vlastníkmi vecí, ktorých vydania
sa jednotlivo domáhajú. Jednotlivé veci nemajú vo svojej držbe, nemôžu s nimi nakladať a realizovať

výkon svojho vlastníckeho práva, lebo tieto sa nachádzajú v neoprávnenej držbe žalovaných, ktorí
im veci zatiaľ dobrovoľne nevydali, pričom zádržné právo si žalovaní uplatnili v rozpore so zákonom,
keď nepreukázali, že boli naplnené všetky zákonom určené podmienky. Vlastnícke právo žalobcov k
hnuteľným veciam si preto vyžaduje ochranu ich vydaním v súlade s § 126 OZ, a preto súd žalobe
v zostávajúcej časti vyhovel. O trovách konania nebolo možné rozhodnúť spolu s týmto rozhodnutím,

pretože nebolo právoplatne ukončené konanie o druhom návrhu žalobcov na nariadenie neodkladného
opatrenia. Preto súd prvej inštancie s použitím zásady čl. 4 ods. 2 CSP rozhodol, že o trovách konania sa
rozhodne až po právoplatnom skončení konania o druhom neodkladnom opatrení v jednom rozhodnutí,
čo bude predstavovať rozumné a spravodlivé usporiadanie pre obidve strany.

6. Uznesením z 12.07.2024 č. k. 8C/12/2021-688 súd prvej inštancie opravil nesprávne číslo listu v čísle
konania na prvej strane písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku.

7. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalovaní domáhali jeho zmeny tak, že sa žaloba
zamietne, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Súdu prvej inštancie vytkli, že žalobcovia nepreukázali titul nadobudnutia vlastníctva k sporným veciam,
ktoré ani nedokázali presne identifikovať. Žalobcom sa nesprávne umožnilo neodkladným opatrením
tieto identifikovať ohliadkou bytu. Jedine žalobca 1 preukázal vlastníctvo k hnuteľným veciam, ktoré boli
uvedené v osvedčení. Žalovaní predpokladali, že keď sú veci v byte, ktorý zdedili po svojej sestre, patriaich sestre, ktorá celý byt zariaďovala z vlastných financií aj pre žalobcov, vyrovnala dlhy otca žalobcov,
financovala takmer všetky potreby v spoločnej domácnosti a štúdium žalobcov, ktorí nemali vlastný
príjem. Žalovaní do predmetu dedičstva po svojej sestre tieto veci nepoňali, pretože to nepovažovali

za potrebné. Žalovaní zdedili byt č. X spolu so zariadením, so všetkými hnuteľnými vecami tak, ako
tam boli ku dňu jej smrti, okrem tých, ktoré boli uvedené v osvedčení. Nesprávny je záver, že držba
sestry žalovaných po roku 2019 nebola oprávnená. Žalobcovia nepreukázali, že výzvy z novembra
2019 boli ich sestre doručené. Vo výzvach neidentifikovali presne, ktoré veci žiadajú vydať. Vo výzve
z 26.01.2021 chýba polovica hnuteľných vecí, ktoré sú uvedené vo výrokoch I až III napadnutého

rozsudku a nevyplýva z nej, že žalobcovia žiadajú nejaké ďalšie knihy, okrem tých, ktoré sú uvedené v
osvedčení. Žalobcovia nikdy osobne neprišli a nedomáhali sa vydania hnuteľných vecí a o požiadavke
žalobcov sa žalovaní dozvedeli len zo žaloby, ktorá im bola doručená 24.10.2022. Výroky I a III sú
nevykonateľné pre neurčitosť. Názor súdu, že žalobcovia nadobudli vlastníctvo k sporným veciam
len preto, že neboli pojaté do dedičských konaní, je prekvapivý. Súd si mal sám zadovážiť dôkazy
zdedičskýchspisov.Žalovanípredkladajúdôkazzospisusúduprvejinštancievedenéhovkonanísp.zn.

8C/369/2012 až v odvolaní preto, lebo ho nepovažovali za potrebný, pretože žalobcovia svoje vlastnícke
právo k veciam nepreukázali. Dokazovanie súd prvej inštancie nahradil len neopodstatneným záverom,
že ak veci nepatria žalovaným, musia patriť žalobcom. Žalovaní majú ako veritelia žalobcami žiadané
hnuteľné veci v oprávnenej držbe a dôvodne sa domnievajú, že sú v ich podielovom spoluvlastníctve po
svojej sestre. Podmienky uplatnenia zádržného práva boli splnené.

8. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca 1 navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Izby, kde
sa sporné veci nachádzajú, prezentovala aj sestra žalovaných ako vlastné izby žalobcov. Išlo o izby
dospievajúcich mladých ľudí, ktorí tam mohli maž a aj mali veci vlastnej potreby. Žalovaní doposiaľ
netvrdili, že by mali sporné veci vo svojom vlastníctve, ba dokonca takticky uplatnili zádržné právo, čím

vyvrátili prinajmenšom to, že by tieto veci patrili im. Žalobca 1 ďalej poprel skutkové tvrdenia žalovaných
v odvolaní. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil aj zádržné právo.

9. Aj žalobcovia 2 a 3 vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil. Argumentovali v podstate rovnako, ako žalobca 1, ale upozornili, že doručenie výziev sestre

žalovaných spochybnili žalovaní až v odvolaní. Pre úplnosť však doložili podacie lístky. Popreli tiež, žeby
sa žalovaní o požiadavke žalobcov dozvedeli až zo žaloby, pretože tieto im boli oznámené už 18.05.2022
a žalovaní sa následne dostavili aj na mimosúdne rokovanie strán.

10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

11. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním

stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie v rozsahu, v akom
sú relevantné pre rozhodnutie. Odvolací súd pre poriadok len doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnostinapadnutéhorozhodnutiaavysporiadasaajspodstatnýmitvrdeniamižalovanýchuvedenými
v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

12. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaní vyčítajú súdu prvej inštancie právny záver o vlastníctve
žalobcov k sporným hnuteľným veciam bez preukázania titulu nadobudnutia vlastníctva podľa § 132
ods. 1 a § 133 ods. 1 OZ na tom základe, že ho súd prvej inštancie vyvodil len z tvrdení žalobcov.
Tak to však nebolo. Z bodov 46 a 47 napadnutého rozsudku plynie, že súd prvej inštancie svoje úvahy

oprel nielen o tvrdenia žalobcov, ale aj o tvrdenia žalovaných, ktorí existenciu sporných hnuteľných
vecí potvrdili a tiež sa vyjadrili, že tieto veci žalobcom patria, že im ich vydajú, ak zaplatia žalovaným
pohľadávku zdedenú po ich sestre. Závery súdu prvej inštancie vychádzajú aj z nesporných skutočností
a vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalovaní si voči žalobcom uplatnili zádržné právo na
všetky veci, ktorých vydania sa domáhali. Keďže žalovaní fakticky v konaní uznali, že sporné veci patrili

žalobcom, nebolo potrebné venovať sa otázke, na základe akého konkrétneho titulu k nim nadobudli
vlastnícke právo.13. V spore o vydanie veci musí síce žalobca tvrdiť skutočnosti, ktoré umožnia učiniť záver o tom,
že mu patrí právo mať vec u seba (typicky vlastnícke právo), avšak na záver, že bremeno tvrdenia
neuniesol, nestačí len, ak žalovaný reaguje výzvou, že nech žalobca existenciu svojho práva preukáže.

O tom, či je určitá skutočnosť v súdnom konaní preukázaná, rozhoduje súd po vyhodnotení výsledkov
dokazovania. Hodnotenie dôkazov teda nie je úlohou strany; úlohou strany je uvádzať skutkové tvrdenia
a výslovne popierať tvrdenia protistrany (§ 150 ods. 1 CSP). Preto názor strany na to, čo protistrana
preukázalaačonie,niejeuplatnenieprostriedkuprocesnejobranyaleboútoku(porov.§149CSP)ajeho
vyslovenie v konaní nespôsobuje neunesenie dôkazného bremena či bremena tvrdenia protistranou.

Inými slovami, ak mieni strana dosiahnuť taký výsledok dokazovania, ktorý vyústi v záver súdu
o nepreukázaní práva protistrany, musí na skutkové tvrdenia protistrany reagovať výslovným popretím
týchto skutkových tvrdení (§ 151 ods. 1 CSP). Dokonca musí uviesť vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, ak sa týkajú jej konania alebo vnímania, inak je popretie neúčinné (§ 151
ods. 2 CSP). Súčasná koncepcia sporového procesu oproti predchádzajúcej úprave zvýšila procesnú
zodpovednosť sporovej strany za nedostatok jej aktivity (respektíve jej pasivitu) a zdôraznila procesnú

diligenciu sporových strán (porov. R 61/2023).

14. Ak sa žalobca v spore o vydanie hnuteľných vecí opiera o svoje vlastnícke právo, jeho tvrdenie, že
mu veci patria, lebo ich nadobudol kúpou či darovaním, možno pri absencii listinných dôkazov o titule
ich nadobudnutia (písomné zmluvy, dodacie listy, bločky) preto považovať za preukázané nepochybne

aj vtedy, ak žalovaný odmieta hnuteľné veci vydať nie s odôvodnením, že žalobca nie je ich vlastníkom,
ale s tým, že si k nim uplatňuje zádržné právo z dôvodu uspokojenia pohľadávky, ktorú má práve voči
žalobcovi. Uplatnenie zádržného práva týmto spôsobom v sebe zahŕňa uznanie práva dlžníka mať vec
u seba.

15. Odvolací súd preto dodáva, že ak mienili žalovaní účinne poprieť tvrdenia žalobcov týkajúce sa
hnuteľných vecí, ktoré majú žalobcovia vo svojej faktickej moci, mali doplniť vlastné skutkové tvrdenia,
ktoré by vylučovali vlastnícke právo žalobcov. Z výpovedí žalovaných je zrejmé, že si boli vedomí
okolností, ktoré súviseli so životom rodiny žalobcov, ktorá zahŕňala otca žalobcov a sestru žalovaných,
vrátane okolností, ktoré súviseli so sťahovaním žalobcov do bytu č. X, ich štúdiom ako aj dedičským

konaním po otcovi žalobcov a, samozrejme, aj po sestre žalovaných. Spor o vydanie hnuteľných vecí
teda zjavne úzko súvisí s okolnosťami týkajúcimi sa aj konania alebo vnímania žalovaných (§ 151 ods.
2 CSP). Napriek tomu však žalovaní v prvoinštančnom konaní netvrdili nič, čo by vylučovalo vlastnícke
právo žalobcov. Netvrdili napríklad, že by hnuteľné veci tvorili vlastníctvo ich nebohej sestry alebo
hocikoho iného, hoci na to mali príležitosť aj priamo pri svojom výsluchu ako strán konania. Žalovaný 2

na otázku, koho vlastníctvom sú veci, neodpovedal, že jej sestry, ale len všeobecne spochybňoval ich
nadobudnutie žalobcami. Žalobca 2 pritom jasne vypovedal, že „vo vlastných izbách sme [so žalobcom 1
– pozn. odvolacieho súdu] mali svoje vlastné veci. Neboli tam veci nášho otca ani G. [sestry žalovaných
– pozn. odvolacieho súdu]“ (č. l. 620). Vzhľadom na túto procesnú obranu žalovaných nemožno mať
rozumné pochybnosti o vlastníckom práve žalobcov k sporným hnuteľným veciam.

16. Právny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia preukázali vlastnícke právo k sporným veciam,
potvrdzuje aj výpoveď žalovaného 1, ktorý na pojednávaní dokonca výslovne predniesol, že veci sú
žalobcov a že žalovaní veci žalobcov nechcú (č. l. 621).

17. Nespôsobilá spochybniť ho je aj argumentácia žalovaných, že žalobcovia žiadali ich sestru o vydanie
hnuteľných vecí uvedených v osvedčení prvýkrát listom z 02.11.2019 a potom listom z 25.11.2019 (č. l.
321) a že doposiaľ nežiadali o vydanie hnuteľných vecí, ktoré nie sú uvedené v osvedčení. Odhliadnuc
od toho, že obsah listu hovorí o opaku, žalovaní svoju argumentáciu vyvrátili vo svojom vlastnom
odvolaní z 11.12.2023 proti neodkladnému opatreniu z 23.11.2023, kde tvrdili, že žalobca 1 sa listami

z novembra 2019 domáhal aj za žalobcov 2 a 3 vstupu do bytu „s cieľom prevzatia vecí, ale nie
vydania hnuteľných vecí určených v dedičskom konaní“ (č. l. 432). Ani žalobcovia však neboli v konaní
pasívni a v tejto súvislosti tvrdili, že od smrti otca v roku 2010 viackrát sestru žalovaných žiadali, aby
vydala ich osobné veci (č. l. 620) a že si veci pýtali už počas dedičského konania po otcovi telefonicky,
ale aj písomne právnej zástupkyni žalovaných JUDr. Skačániovej (č. l. 620 rub). Na toto tvrdenie ale

substitučný zástupca JUDr. Skačániovej nereagoval popretím, ale len otázkou, či o tom vedia predložiť
„doklady“, hoci obsah telefonátu možno takto len ťažko preukázať. Mimochodom to, že žalobcovia sa
o vydanie vecí usilovali pred smrťou sestry žalovaných, svedčí aj samotný výsluch žalovaného 2, ktorý
svoj prednes, že nie je pravda, že ich sestra veci žalobcom nevydala, doplnil tým, že bol pritom, keďžalobca 1 volal, že nemôžu po veci prísť, lebo sa im pokazil kamión (č. l. 621 rub; toto tvrdenie zopakovali
aj na str. 7 odvolania). Je len málo pravdepodobné, že by sa telefonát s takýmto obsahom uskutočnil,
keby žalobcovia pred ním neprejavili záujem prevziať si sporné hnuteľné veci od sestry žalovaných.

18. Na dôvažok sa žiada pripomenúť, že žalovaní prejavili v prvoinštančnom konaní vôľu vydať všetky
veci tak, ako si ich určí žalobca 1 sám pri vydávaní (č. l. 431 rub). Niektoré veci boli ochotní vydať aj
bez identifikácie (č. l. 432 rub).

19. Všetky tieto úvahy potvrdzujú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že jednotliví žalobcovia uniesli
bremeno tvrdenia o tom, že veci, vydania ktorých sa domáhajú, tvoria ich výlučné vlastníctvo.

20. Vyššie uvedený záver nemôže zvrátiť ani aktivita žalovaných vyvinutá až v rámci odvolacieho
konania.Novéskutkovétvrdeniaovýlučnomvlastníctvesestryžalovanýchkspornýmhnuteľnýmveciam
[najmä o tom, že žalovaní predpokladali, že keď sú veci v byte, ktorý zdedili po svojej sestre, patria ich

nebohej sestre, ktorá byt zariaďovala a ktorá financovala takmer všetky potreby v spoločnej domácnosti
vrátane štúdia všetkých troch žalobcov, ktorí nemali vlastný príjem, čo vylučuje, aby sa akýmkoľvek
spôsobompodieľalinazariaďovaníbytuatď.–poslednýodseknastr.5odvolania]anovélistinnédôkazy,
ktoré k odvolaniu v tejto súvislosti priložili, predstavujú prostriedky procesného útoku (§ 149 CSP), ktoré
žalovaní neuplatnili v konaní pred súdom prvej inštancie. Ide o tzv. novoty, ktoré možno v odvolacom

konaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie (§ 366 CSP). Tieto podmienky ale splnené neboli. Predovšetkým súd nie je v civilnom
sporovom konaní povinný ex offo „sám zadovážiť dôkazy napríklad pripojením dedičského spisu alebo

spisu 8C/369/2012“. Nepresvedčivá je ďalej argumentácia žalovaných, že názor súdu, že žalobcovia sú
vlastníkmi sporných vecí „len preto, že neboli pojaté do dedičských konaní“, bol pre nich prekvapivý.
Z napadnutého rozsudku je v prvom rade zrejmé, že nešlo o jediný argument, ktorým súd prvej inštancie
svoje závery odôvodnil. Zároveň to, čo bolo zahrnuté do dedičských konaní, bolo jasné nielen z tvrdení
žalobcov, ale aj z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Otázka oboch dedičských

konaní rezonovala v prvoinštančnom konaní dostatočne na to, aby mohli žalovaní akékoľvek tvrdenia
alebo súvisiace dôkazy označiť alebo predložiť skôr. Žalovaní však z vlastného zavinenia tak neurobili,
čo znamená, že nebolo možné postupovať podľa § 366 CSP a odvolací súd preto nemohol na tieto
prostriedky procesného útoku v odvolacom konaní prihliadať. Správne preto už aj súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaní neuniesli svoje bremeno tvrdenia, že veci netvoria vlastníctvo žalobcov, keďže

netvrdili a nepreukázali, komu inému by mali vlastnícky patriť.

21. Pre poriadok odvolací súd dopĺňa, že neprípustnú novotu tvorí aj vyjadrenie právnej zástupkyne
žalovaných v konaní 8C/369/2012, ktoré mali žalovaní zjavne k dispozícii už skôr, takže ho mohli
predložiť súdu prvej inštancie. Okrem toho však z odvolania vyplýva, že týmto dôkazom mienili

preukazovať len svoje tvrdenia o tom, že žalobcovia nemohli z vlastných zdrojov zadovážiť sporné
hnuteľné veci. Takúto obranu mohli nepochybne uplatniť aj pred súdom prvej inštancie, pretože nemali
dôvod nahrádzať hodnotenie dôkazov vlastnými názormi, predbiehať právne závery súdu a ešte pred
rozhodnutím súdu sa domnievať, že žalobcovia svoje vlastnícke právo k veciam nepreukázali. To je
zároveň dôvod, pre ktorý ani argument súdu prvej inštancie týkajúci sa dedičských konaní nemôže byť

pre žalovaných prekvapivý.

22. Čo sa týka ďalších skutkových zistení v napadnutom rozsudku, súd prvej inštancie uzavrel, že
hnuteľné veci sa nachádzajú v dispozícii žalovaných v byte, do ktorého žalobcovia nemajú prístup a že
žalovaní podmieňujú vydanie vecí úhradou pohľadávky, ktorú zdedili po svojej sestre. Týmito zisteniami

je odvolací súd viazaný, pretože ich žalovaní odvolaním nespochybnili (§ 380 v spojení s § 383 CSP)
a nejde o otázky súvisiace s procesnými podmienkami (§ 384 ods. 4 CSP).

23. Žalovaní však svojím odvolaním napadli aj (právny) záver súdu prvej inštancie, že držba vecí sestrou
žalovaných nebola po roku 2019 oprávnená. Žalovaní v odvolaní najprv spochybnili doručenie listov

z novembra 2019 svojej sestre a jednak súdu prvej inštancie vytkli, že nevzal do úvahy ani ich námietku,
že listy sú z obsahového hľadiska nedostatočné.24. Pokiaľ ide o námietku nedoručenia listov z novembra 2019, platí primerane to, čo odvolací súd
uviedol v súvislosti s novými skutkovými tvrdeniami žalovaných o výlučnom vlastníctve sestry k sporným
veciam. Žalovaní sa k týmto listom vyjadrovali už v prvoinštančnom konaní, ale nikdy nenamietli, že

by neboli ich sestre doručené. Napríklad v už spomenutom odvolaní proti neodkladnému opatreniu
z 23.11.2023 žalovaní komentovali obsah týchto listov, ale nespochybňovali ich doručenie. Žalovaní tak
nepochybnemalimožnosťpoprieťdoručenietýchtolistovužvprvoinštančnomkonaní,avšakzvlastného
zavinenia tak neurobili, v dôsledku čoho na tento prostriedok procesnej obrany nemožno v odvolacom
konaní prihliadať (§ 366 CSP). Treba preto vychádzať z toho, že listy z novembra 2019 boli sestre

žalovaných doručené. To, mimochodom, preukazujú aj podacie hárky, ktoré k vyjadreniu k odvolaniu
priložili žalobcovia 2 a 3 a ktoré neboli predložené v prvoinštančnom konaní zjavne preto, lebo žalovaní
doručenie listov z novembra 2019 nepopierali.

25. Čo sa týka výhrady, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy námietky žalovaných voči obsahovej
stránke listov z novembra 2019, táto nezodpovedá obsahu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie

sa vyslovene zaoberal argumentom žalovaných, že týmito listami sa žiadali iba veci, ktoré nadobudol
dedením žalobca 1 a že predmetom výzvy neboli ostatné hnuteľné veci, ktorých vydanie žalobcovia
žiadajú. Prvoinštančný súd analyzoval obsah listov z novembra 2019 v bode 52 napadnutého rozsudku
a námietky žalovaných neuznal. Žalovaní v odvolaní len zopakovali svoju obranu voči týmto listinným
dôkazom z prvoinštančného konania, ktorou sa už ale vysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd

považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočné a nemá k nemu čo dodať. Opäť len
pripomenie,ževodvolaníprotineodkladnémuopatreniuz23.11.2023žalovanínaopaktvrdili,žežalobca
1 sa listami z novembra 2019 domáhal aj za žalobcov 2 a 3 vstupu do bytu „s cieľom prevzatia vecí, ale
nie vydania hnuteľných vecí určených v dedičskom konaní“.

26. Žalovanými vznesené odvolacie námietky preto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť právneho
záveru súdu prvej inštancie, že držba sestry žalovaných po roku 2019 nebola oprávnená, ale bola podľa
§ 151s ods. 1 (druhej vety) OZ svojvoľná. Za správny preto treba považovať aj nadväzujúci záver súdu
prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali, že boli splnené podmienky na uplatnenie zádržného práva.
Z druhej vety § 151s ods. 1 OZ je totiž jasné, že za týchto skutkových okolností vec zadržiavať nemožno.

27. Neobstoja ani výhrady žalovaných, ktoré smerovali proti zneniu výrokov I až III napadnutého
rozsudku.

28. Výroky I a III nie sú nevykonateľné pre neurčitosť. Je síce pravda, že problematikou individualizácie

veci vo vlastníckej žalobe sa platné právo výslovne nezaoberá, ale z dobovej judikatúry vyplýva, že
požiadavka určitosti výroku bola zachovaná, ak sa v žalobe o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej
veci vec označila aspoň tak, aby bola odlíšená od ostatných vecí v držbe (detencii) žalovaného [pozri.
rozsudok Najvyššieho súdu v Brne zo 14.09.1944, sp. zn. RV I 1110/43 (Vážny 18813)]. Uvedený
záver platí aj naďalej. V mnohých prípadoch nebude možné hromadne vyrábanú a predávanú vec

identifikovaťtakýmspôsobom,abysaodlíšilaodvšetkýchostatnýchvýrobkovrovnakéhodruhu.Vtakom
prípade by bola požiadavka, aby žalobca vec opísal spôsobom, ktorý by takú vec odlíšil od všetkých
existujúcich výrobkov rovnakého druhu, nesplniteľná. Na účely súdneho konania preto postačí, ak ju
opíše všeobecnejšie. To platí najmä vtedy, ak si je protistrana dobre vedomá toho, o aké hnuteľné
veci sa súdny spor vedie, teda čo je predmetom žiadosti o vydanie veci, a netvrdí, že má v držbe

viac takýchto vecí, pri ktorých hrozí zameniteľnosť, ani že tieto veci nemá v držbe, prejaví vôľu vydať
všetky veci tak, ako si ich určí vlastník sám pri vydávaní, ba dokonca je ochotná veci vydať aj bez
identifikácie. Platí to o to viac, ak protistrana prednáša v tejto súvislosti rozporuplné skutkové tvrdenia
(raz tvrdí, že vydania veci sa vlastník dožadoval, no vzápätí tvrdí, že jeho žiadosť je nedostatočne určitá)
a zároveň uplatňuje v konaní o takejto reivindikačnej žalobe zádržné právo na veci, o ktoré v spore ide

a ktoré sa nachádzajú v uzavretom a neužívanom byte v jej vlastníctve. Trvať na podrobnejšom opise
hnuteľných vecí by za týchto okolností znamenalo prílišný formalizmus, ktorý by viedol k odňatiu súdnej
ochrany vlastníckeho práva žalobcov. Preto neobstojí ani námietka žalovaných, že nebolo správne, že
sa žalobcom umožnila identifikácia sporných hnuteľných vecí neodkladným opatrením. Odvolací súd
tu tiež odkazuje svoje uznesenie z 26.11.2024 č. k. 28Co/132/2024-754, ktorým rozhodol o odvolaní

žalovaných proti neodkladnému opatreniu z 27.02.2024.

29. Čo sa týka výroku II, žalovaní v odvolaní len skonštatovali, že majú žalobcovi 2 predložiť veci
identifikované len na základe zoznamu, ktorý žalobca 2 predložil po obhliadke bytu a ktoré si určilľubovoľným výberom. Odvolaciemu súdu však nie je zrejmé, čo je podstatou takto formulovanej
odvolacej námietky, teda aký konkrétny nedostatok napadnutého rozsudku sa ním vytýka, a preto ju
považuje za nedostatočnú. Ak bolo jej cieľom spochybniť určitosť aj tohto výroku, odvolací súd odkazuje

na to, čo uviedol v predchádzajúcom bode.

30. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Keďže
sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výrokoch I, II, III a súvisiacom výroku

V o trovách konania, voči ktorému žalovaní žiadne relevantné výhrady nevzniesli, potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny (výrok I).

31.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí, má podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná strana sporu, ktorou boli žalobcovia. Odvolací súd im

preto voči žalovaným priznal nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II). O nároku
na náhradu trov konania prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie tak, ako to uviedol vo
výroku V napadnutého rozsudku.

32. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.