Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218744
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218744.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho

a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Beáty Čupkovej v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, A., zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLŠOVSKÝ,
spol. s r.o., so sídlom v Prievidzi, G. Švéniho 6,
IČO: 50 595 652, proti žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866,
o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 5. decembra 2024, č. k. 19C/17/2024-195, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
2.000 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a
výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na vec
aplikoval ust. čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 CSP, čl. 1 ods. 1 až 3, čl.
2 ods. 1, 2, čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, §
92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5,
§ 122 ods. 1, 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (HaZZ), § 11, § 13 ods. 1
až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku uviedol, že
žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.684,52 eur
spolu s príslušenstvom. Žalobca bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič - technik špecialista nad rámec
týždennéhopracovnéhočasu48hodínv dôsledku porušenia práva Európskej únie,smernice2003/88/

ES. Nemajetkovú ujmu určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 zák. o HaZZ a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac daného roka (6.466,80 eur). Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja
určil ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 30 % náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku (217,71 eur). Žalovaná namietala
dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Poukázala na
rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi priznané sumy nemajetkových újm od 1.000 eur do 2.500

eur. Smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho
činností, nakoľko podľa názoru žalovanej sa smernica nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru.
Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit,
mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná.Vzniesla námietku premlčania predmetného nároku a námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Prievidza. Výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky. V časti
uplatnených úrokov z omeškania poukázala na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 6Cdo/185/2011, v zmysle ktorého ustáliť omeškanie žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu
a po uplynutí paričnej lehoty na plnenie. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca
pracoval ako hasič vo funkcii technik špecialista, veliteľ družstva.
V žalovanom období od marca 2020 do februára 2023 odpracoval podľa prehľadu odpracovaných hodín
7.876,04 hodín. Súd prvej inštancie skúmal právomoc vo veci konať

a rozhodnúť. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ
v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom
poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne
vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci
C-429/09rozhodol,žepredmetnásmernicamápriamyúčinok,keďžepriznávajednotlivcom práva, ktoré

môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán
disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve
žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Daná smernica sa vzťahuje na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Námietka miestnej nepríslušnosti Okresného

súdu Prievidza bola vyriešená uznesením Krajského súdu Bratislava č.k. 2NcC/4/2024 - 173 zo dňa
07.02.2024,ktorýurčil,žemiestnepríslušnýmsúdomnaprejednaniearozhodnutiesporujeOkresnýsúd
Prievidza. K námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie súd uviedol, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES

táto smernica je adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/
ES je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu
aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia do právneho poriadku. Ak je smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorý zodpovedá

za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku, je
pasívne vecne legitimovaná žalovaná. V danom smere poukázal na ustálenú prax, a to na bod 45 a 46
rozsudku C-429/09 Fuß. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd
uplatnil výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor. Z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice

89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len "určité osobitné
činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna
situácia alebo situácia osobitného rozsahu. Touto situáciou môže by napr. katastrofa, kedy

v tomto prípade nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (viď.
rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentoval podobne ako vo
veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na
činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily
v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie

pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí
ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Na činnosti zásahových síl
verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku

smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok. K rovnakému názoru dospel aj Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15.
Naviac v konaní nebolo stranami sporu tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon
práce žalobcu (vrátane služobnej pohotovosti) zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala
obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu

osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas
pre zásahové a záchranné tímy. K otázke, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona o HaZZ a na
ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES konštatoval, že uvedený článok predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnuhranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako napr.
C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času
a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva. V prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je
súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (viď. C-429/09,
C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi

na pracovisku, mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona
o HaZZ umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi hasičského a záchranného zboru nerovnomerný pracovný
čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle

čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby. Z ust.
§ 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste
vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu

služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej
strane,ktoréhozložky súuvedenév§103ods.1,vrátanenapr.platuzaštátnuslužbunadčasanadruhej
strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený
v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane
určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi

náhrada za služobnú pohotovosť a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania
pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne
jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje na
jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na
druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť,

napr. v prípade výjazdu, sa považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a
zarátava sa ako služobný čas. Súd prvej inštancie mal za to, že Slovenská republika neprijala opatrenie
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času určená v čl. 6 písm. b) smernice. V danom spore si žalobca uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej za obdobie od 01.03.2020 do 28.02.2023, v tomto období

mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16
hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, teda žalobca na pracovisku strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti
bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorilo 973 dní (139 týždňov). Pri dodržaní

obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného
pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 6.672 hodín
(139 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom
období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v
rozsahu cca 6.947,45 hodín, t.j. 275,45 hodín naviac oproti maximálnemu prípustnému času za dané

obdobievyplývajúcemuzosmernice,čozodpovedávpriemeretakmer2hodinámtýždennenaviacoproti
stanovenému maximu (275,45 hodín : 139 týždňov). Jedná sa o maximálny prípustný čas stanovený
právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca realizoval
výkon práce nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne, vyplývajúceho
zo smernice. Uviedol, že v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými

referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže posudzované
obdobie viac ako 2 rokov, z ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov,
je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca
z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádzalo kzásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením
práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky

C-6/90 a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame),
čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok. Ad a) cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, Ad b) existencia škody a Ad c) medzi týmto porušením
aškodouspôsobenoupoškodenýmjednotlivcomexistujepriamapríčinnásúvislosť(rozsudokC-118/08).

Súd prvej inštancie mal za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone o HaZZ a na ňu nadväzujúca aplikačná
prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm.
b) uvedenej smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného
judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas
dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za

dostatočne závažné porušenie práva Únie. Súd
v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných
práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka. Pri určení výšky náhrady prihliadal na
kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu

osobnostného práva posúdil, že došlo k porušeniu práva žalobcu ako práva na ochranu zdravia,
práva na odpočinok a práva na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade
podmieňovať možnosťou uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo
zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo bol dôvodný záver,

že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie
je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia. Súd prvej inštancie mal preukázané aj splnenie podmienky priamej príčinnej
súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi.
V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej

ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, nakoľko účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Taktiež konštatoval, že došlo k zásahom do práva žalobcu na

súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel reálne odpracovať viac ako bol povinný
v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas,
ktorý mohol venovať rodine, deťom, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho
pracovným zaradením. V dôsledku pracovného zaťaženia mu neostával dostatok času, ktorý by mohol
venovať rodine. Žalobca je otcom štyroch detí, dvoch synov má z prvého manželstva, musí ich rozviesť

do školy, na krúžky, E. (13 rokov) robí kanoistiku, postúpil do reprezentácie SR, A. (10 rokov) navštevuje
malý B., robí horolezectvo. F. (nevlastná dcéra, 12 rokov) robí gymnastiku, B. má 2 roky. Z výsluchu
žalobcu vyplynulo, že starší syn mal problémy so skoliózou, vybavovali lekárov v Bratislave, doposiaľ
tam chodí k fyzioterapeutovi. Mladší syn sa predčasne narodil, mal problémy s pľúcami, imunitou, chodili
k lekárovi do Martina, doposiaľ navštevuje imunológa. Aj žalobca má zdravotné problémy, navštevuje

lekára v Martine. Pokiaľ by bol v minulosti trávil viac času s rodinou a deťmi, zrejme by sa v roku 2017
neboli s manželkou rozviedli. Od detstva športoval, robil gymnastiku, bol zápasníkom, neskôr si spravil
trénerský a rozhodcovský kurz, ale nemohol sa tomu venovať, keďže chodil unavený z práce. Nastúpili
ďalšiezdravotnéproblémy(alopécia)ajepresvedčený,žejehozdravotnéproblémymajúsúvissprácou.
Pokiaľ žalovaná polemizovala ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že v prípadoch,

kedy nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, súd mal
preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez
ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti,
a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený

okamžite plniť svoje povinnosti. K námietke žalovanej, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv súd uzavrel , že takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s
rozsudkom Súdneho dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá by podriaďovala právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm.b) smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto
ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou
efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami

práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany
vpracovnoprávnychvzťahochvyžadovalonajprvuplatniťsvojeprávavočizamestnávateľovi.Knámietke
premlčania uplatneného nároku súd uviedol, že porušením práva EÚ zo strany žalovanej vznikla
žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom.

S poukazom na dátum podania žaloby (20.07.2023) súd uviedol, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy je v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 20.07.2020,
premlčaný. Vzhľadom k tejto skutočnosti súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v
rozhodnom období, ktoré bolo po 20.07.2020. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nemajetkovej ujmy
a jej výšky poukázal na účel náhrady nemajetkovej ujmy

vpeniazoch,ktorýmjezmiernenienepriaznivéhonásledkuneoprávnenéhozásahu. Peňažnásatisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju
vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu (osobnosti
jednotlivca). Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými kritériami, a to závažnosťou
vzniku nemajetkovej ujmy i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu

treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Rozhodujúce sú objektívne kritériá, a nie subjektívne pocity a vnímanie fyzickej osoby. Súd prvej
inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zobral do úvahy postavenie žalobcu ako príslušníka
Hasičského

a záchranného zboru, ktorý vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do
osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín
týždenne, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane
žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k zásahu do

jeho práva na súkromie a rodinný život, keď mal žalobca obmedzenú možnosť udržiavať a rozvíjať
priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života a
zdravia. K takýmto zásahom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplynulo, že aj
naďalej dochádza. Po posúdení týchto skutočností súd dospel k záveru, že suma 2.000 eur sa javí ako
primeraná a spravodlivá náhrada za ujmu spôsobenú žalobcovi. Poukázal na výšku priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných (právoplatných) prípadoch a vyplývajúcich zo súdnej praxe
iných súdov. Z vykonaného dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov
do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov,
rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy vo vyššom rozsahu. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v tejto časti čo do sumy 2.000 eur

vyhovel a vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie požadované úroky z omeškania
nepriznal s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade
nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného
súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti.
Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky,

a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do
omeškania. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 CSP na základe zásady úspechu. Posúdenie výšky plnenia, ktoré bolo žalobcovi priznané,
záviselo výlučne od úvahy súdu. Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku
a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v

celej uplatnenej výške, nemožno žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
konania založeného na úvahe súdu. Preto súd považoval žalobcu za plne úspešného a priznal mu
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ale iba z prisúdenej sumy. Pri rozhodovaní o konkrétnej výškenáhrady trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny
advokáta z výšky súdom priznaného plnenia.

2. Proti tomuto rozsudku, voči výroku I. a III. podala žalovaná v zákonnom stanovenej lehote odvolanie.
Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podľa nej bolo zasiahnuté do
jej práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorý vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Ona od počiatku konania vyvracala jednotlivé tvrdenia žalobcu a svoj právny názor podporila vlastnými
dôkazmi, ktorých existenciu, ako ani obsah žalobca nijakým spôsobom nespochybnil. Žalobca v rámci
konania neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného
nároku vo vzťahu k ňou vzneseným námietkam, vzhľadom na čo ona opakovane dôvodne namietala
neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Tvrdila, že žalobcovi sa v
rámci konania nepodarilo preukázať existenciu porušenia práva Európskej únie. Ani samotné

nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a
prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez
ďalšiehoautomatickynezakladánárokžalobcunanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Od počiatku
konania poukazovala na zmätočnosť žaloby a na povahu uplatneného nároku. Žalobca v žalobe k
právomoci súdu v tejto veci uviedol, že táto je daná podľa § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s § 3 CSP. Z toho ona vyvodila,
že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil ňou špecifikované zákonné kritériá, ktorých splnenie
sa vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody alebo nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy subsumovať pod literu predmetného zákona. Splnenie týchto podmienok nie je na úvahe strán

konaniaanikonajúcehosúdu,alevyplývajúexlege.Vznieslanámietkunesplneniapodmienkypreriadne
uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobca neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby
v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii
Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. V tomto prípade prvý

predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol naplnený. Nesporné bolo, že žalobcovi bola
vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Žalobcovi
teda nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde a nebol teda
naplnený druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Nebol naplnený ani tretí predpoklad
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý

mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice
a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.
Uviedla, že Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje
od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času
započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Smernica 2003/88/ES považuje za

potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinok a zároveň stanovuje hranicu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času. Vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
nemožno z fondu pracovného času. Smernica v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť
pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad
ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje,

že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z
určitých ustanovení. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Je preto
nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne
zabezpečenie chodu hasičských staníc. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona o HaZZ nerovnomerne
rozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborujerozvrhnutýnaobdobiešiestich

mesiacovanatotoreferenčnéobdobiejenutnéprihliadať.Tovyplývaajzlogikytvorbyfondupracovného
času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice nemožno do
pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je
preto irelevantné, že žalobca poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných
páskach výšku mzdy a nie pracovný čas

v zmysle Smernice 2003/88/ES. V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku Slovenskej republiky, sú
referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté do 6-mesačných období.
Žalobca nešpecifikoval, presne v akých obdobiach dochádzalok presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný čas. Uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu,
že v ním predloženej tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach nie je započítaný údaj o pohotovosti žalobcu ako príslušníka HaZZ. Ďalej

namietala, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil, napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu
v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa
§ 13 ods. 2 OZ priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná

v zmysle § 13 ods. 1 OZ, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy,
ak bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu
nebolo preukázané. V konaní o nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaná
spôsobila žalobcovi škodu, resp. zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že
by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
sa žalobca žalobou nedomáha, aby sa "upustilo od neoprávneného zásahu" do jeho práva na
ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba nerieši (údajný

protiprávny) stav do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Skutočnosť,
že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom alebo voľnočasovým
aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice;
medziuvedenýmneexistujepriamaabezprostrednápríčinnásúvislosť.Jeúplnebežné,žedospelíľudia,
majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času na

priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali v mladosti. Uvedené ale nepredstavuje argument
spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
K otázke preukazovania existencie nemajetkovej ujmy odkázala na rozsudok Okresného súdu Trnava
sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2022 a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/14/2013 zo
dňa 23.11.2014. Nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadne trov konania. Navrhla, aby

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanej prizná
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie aj
žalobca, a to voči výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365

písm.f)ah)CSP.Namietal,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita,
resp. trvanie negatívnych zásahov do jeho osobnostných práv, v dôsledku ktorých by došlo k narušeniu
medziľudskýchvzťahov,rodinnéhoživota,resp.jehozdravotnéhostavu,ktorébyodôvodňovalipriznanie
náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Táto skutočnosť osobitne zasahuje do jeho voľna, aj

keď 48 hodinový nepretržitý odpočinok po skončení 24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je započítaná
do pracovného času 8 hodinová prítomnosť na pracovisku, nie je možné nazvať voľnom. V tomto čase
je navyše ešte povinný dostaviť sa na pracovisko v určenom čase zamestnávateľom. Táto situácia
trvá dlhé roky a niekoľkonásobne prevyšuje rozhodné obdobie 3 rokov, v ktorom namietal porušenie
a vznik nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že pred súdom uviedol, že nemá dostatok času venovať sa

rodine. Má deti v teenagerskom veku, kedy sú osobitne zraniteľné a potrebujú k svoje správnej výchove
prítomnosť oboch rodičov. Deti musia kvôli zdravotným problémom častejšie navštevovať lekárov. On
pritom vôbec nemá čas na svoje koníčky. Namietal, že finančná kompenzácia, ktorá mu bola priznaná,
nie je zodpovedajúcou kompenzáciou za stratu času, ktorý stratil on a jeho rodina tým, že bol v práci. V
prípade, ak by mu bola priznaná požadovaná kompenzácia, naplánoval by si aspoň dvojtýždenný pobyt

s rodinou. Za nesprávny považuje názor súdu, ktorý odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy komparovaním
v skutkovo a právne zhodných prípadoch, keďže väčšina rozhodnutí, na ktoré poukázal, sa týka starších
prípadov. Náhrada vo výške 2.000 eur v roku 2019 alebo aj v roku 2022 mala vyššiu hodnotu ako 2.000
eur v roku 2024. Poukázal na judikatúru odvolacích súdov, napr. sp. zn. 13Co/7/2022, v ktorom prípade
bola priznaná v skutkovo a právne zhodných prípadoch kompenzácia nemajetkovej

ujmy vo výške
6.506,40 eur. Jeho zodpovednosť je vyššia ako bežných hasičov a dlhé roky má pozitívne služobné
hodnotenia. Napriek tomu sa tieto skutočnosti žiadnym spôsobom neodraziliv posudzovaní nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s právnym posúdením súdu ohľadne nepriznania úroku
z omeškania. Súd v tejto otázke vychádzal zo záverov uvedených v rozhodnutí NS SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, v zmysle ktorého sa žalovaná dostáva do omeškania až momentom priznania výšky

nemajetkovej ujmy, a preto nemôže byť v omeškaní s kompenzáciou v inom čase. Existujú aj iné
rozhodnutia, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/278/2012, 6Cdo/3/2022, pričom v oboch
prípadoch bol priznaný úrok z omeškania. Neobstojí tvrdenie, že žalovaná o nemajetkovej ujme
nevedela, nemohla predpokladať, že mu vznikla, nevedela odhadnúť jej výšku, potrebovala počkať
na rozhodnutie súdu. V danom prípade z objektívneho, ako aj zo subjektívneho hľadiska žalovaná

mala všetky relevantné informácie a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jej záväzku
predišla. Zástupcovia štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov, týkajúcich sa skutkovo a
právne zhodných prípadov. Mali vedomosť o jednoznačnom rozhodovaní súdu v týchto sporoch a
neúspechu žalovanej v nich. Uviedol, že žalovanej zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu
spolu s návrhom na mimosúdne vyriešenie sporu, kde uviedol aj rozhodnutia v skutkovo a právne
zhodných veciach, pričom žalovaná túto výzvu nielenže ignorovala, ale mu explicitne uviedla, aby ju

žaloval a domáhal sa svojho nároku súdnou cestou. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že mu prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej
ujmy vo výške 6.684,52 eur spolu s úrokom z omeškania od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty
uvedenej v predžalobnej výzve, ktorú zaslal žalovanej, t.j. od 10.2.2023 do zaplatenia a taktiež mu prizná
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa pridržiava svojich písomných
vyjadrení, vrátane podaného odvolania. Odvolanie žalobcu považuje za zmätočné, nelogické a vnútorne
nekonzistentné. Žalobcom podané odvolanie podľa jeho názoru nemá náležitosti odvolania, a preto
by ho mal súd podľa § 386 ods. 1 písm. d) CSP odmietnuť. Ona v odvolaní podrobne uviedla svoj

právny názor, ktorého sa pridržiava, rovnako sa pridržiava aj všetkých svojich vyjadrení. Nesúhlasila
s argumentáciou žalobcu, ktorú uviedol vo svojom odvolaní ohľadne preukázania nemajetkovej ujmy
a jej výšky, a to z dôvodov, ktoré ona uviedla v odvolaní. Zdôraznila, že žalobca v konaní nepreukázal
dôvodnosť ním uplatneného nároku na náhradu škody a neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k
nemajetkovej ujme. V otázke preukazovania nemajetkovej ujmy opakovane poukázala na rozsudok

Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej
inštancie v časti úrokov z omeškania, poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto
časti, s ktorým sa stotožňuje. Navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol alebo rozsudok
súdu vo výroku II. ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

7. Žalobca a žalovaná namietali vecnú nesprávnosť rozhodnutia, uplatňujúc výslovne dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové
a právne závery), žalovaná ďalej aj ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho

rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti
strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

9. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, tento odvolací dôvod dopadá na
všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody,
avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutievo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia
vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez
jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne/ alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s

existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

10. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podstata tohto odvolacieho
dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,

alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané,
alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných
poznatkov.

11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli
v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému

ustanoveniu.

12. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré

neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení
dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

14. Odvolacie námietky odvolateľov vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom
skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu
spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc

z precízne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Zároveň sa
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v

podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a dodáva
nasledovné:15. V odvolaní žalobca namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá je podľa jeho názoru nízka,
taktiež namietal rozhodnutie súdu v zamietajúcej časti ohľadne úrokov z omeškania. Žalovaná namietala
nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, neunesenie bremena tvrdenia a bremena

dôkazu žalobcom, že nedošlo k porušeniu práva EÚ, keď na daný spor je potrebné aplikovať zákon
č. 514/2003 Z.z. ako nárok na náhradu škody tak, ako to v podanej žalobe žalobca žiadal. Súčasne
žalovaná nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie pri posúdení referenčného obdobia, s priznaním
nemajetkovej ujmy a namietala, že nedošlo k zásahu do práv žalobcu.

16. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy posúdil v zmysle § 11 v spojení s ust. § 13 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalobcovi za
porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky, konkrétne zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom

a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.

17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

18. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

19. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho

prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel
posudzovať zodpovednosť žalovanej za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva
únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je "dostatočne závažné porušenie právnej normy
únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom". Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci

v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z.

20. Tak ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora

C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 v súvislosti
s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa
týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové

zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

21. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach

konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice
2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia.22. S poukazom na uvedené je potrebné prijať záver, že vnútroštátna právna úprava
v zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi

zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. smernice.
Povinnosťou členských štátov, vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov. Zákon o hasičskom a
záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na

pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 tohto zákona
bola do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava
je v súlade s právom Únie, z uvedeného ustanovenia zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času,

v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas"
uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa
objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje "pracovný čas"
ako "akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju

činnosť alebo povinnosti…" a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom".
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
"pracovný čas", ako je definícia uvedená v tejto smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je
neprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm.
b) cit. Smernice.

23. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.12020 (MG a Dublin City Council (mestská
rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: "článok 2 bod 1 Smernice
2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti
zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho
zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na

hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje "pracovný čas"
v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä
z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie
je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že
obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi

významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje."

24. Vo vzťahu k pôsobnosti citovanej smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora

v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer, ako aj v uznesení Súdneho dvora
vo veci C-52/04 zo dňa 14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Pritom zo záverov uznesenia
Súdneho dvora vo veci C-52/04 vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3
Smernice Rady 2003/88/ ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v

tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná
služba,oktorúidevkonanívovecisamej,obvyklepatriadopôsobnostiuvedenýchsmerníc,takžečlánok
6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako
maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné
v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových
a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu
zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti

na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice
89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje "na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva zods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany.

25. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať
a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a

správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo
Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré
bybolovrozporesprávomÚnie.JepotrebnévziaťnazreteľajustálenújudikatúruSúdnehodvora,podľa
ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva,
že táto povinnosť platí

v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa
tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského
štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať
zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia
vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. V súlade

s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

26. Je potrebné zdôrazniť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis,
ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátuakonaniupredchádzajúcekonštatovanienesprávnehoúradnéhopostupupritranspozíciipríslušnej
smernice zo strany žalovanej.

27.Pokiaľideosamotnépodmienkyvznikunárokužalobcunanáhraduškodyzanesprávnutranspozíciu
Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení rozsudku aj súd prvej
inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu za splnenia troch podmienok: a) cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a

c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.

28. V prípade prvej podmienky súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v danom
prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva

Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa
v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade

odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj vo veci samej, hoci by k tomu
došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V prejednávanom spore nebolo
sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v

služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti
sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach
a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia na
pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Celkovo žalobca za žalobou vymedzené obdobieod 01.03.2020 do 28.02.2023 po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti
realizoval výkon práce v rozsahu cca 6.947,45 hodín, t. j. 275,45 hodín navyše oproti maximálnemu
prípustnému času za dané obdobie, vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48

hodín x 139 týždňov = 6.672 hodín), čo zodpovedá v priemere takmer 2 hodinám týždenne naviac oproti
stanovenému maximu (275,45 hodín : 139 týždňov). Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až
C-403/01 vo veci Pfeiffer potvrdil uvedenú judikatúru, týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré
odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor,
že táto otázka, súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor

na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie
Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami
verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti
smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej
hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

29. V prípade ďalšej podmienky, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s

judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Odvolací súd v tomto plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie, uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

30. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, je potrebné uviesť, že je namieste sa stotožniť so
záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je
možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na
právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany podľa ust.

§ 11 OZ sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s
ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj
psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo
na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa záverov
súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne

vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s
poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,
resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna
činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je

potrebnéodkázaťnaopakovanékonštatovanieSúdnehodvora,žepojem"pracovnýčas"trebadefinovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok - pracovník musí byť "v
práci", musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.
Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje

pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená.

31. Z týchto dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné
zdôrazniť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam

byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite poskytnúť svoje služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať sisvoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená,
ale priam vylúčená.

32. Rovnako je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne
niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú
aj nasadenie vlastného života a je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať
sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. O to

väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,
rodinný život.

33. Ďalej je potrebné uviesť, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve
na náhradu škody v prípade jej porušenia. Zo smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ
uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa

náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada
škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri
dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia
dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa
§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva
jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie

k zásahu do jeho osobnosti.

34. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, ktorý sa domáhal, aby mu bola priznaná nemajetková ujma
v celom uplatnenom rozsahu (6.684, 52 eur s prísl.), je potrebné uviesť, že otázka, aká má byť výška
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych skutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
sokolnosťamirelevantnýmivinýchveciach.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovenýchvýchodísk
postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade
anezotrvávajúnaurčitýchstriktnýchhraniciach.Záverysúdovpriposudzovanítejtootázkysúvýsledkom
procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli

najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu daného rozhodnutia.

35. K výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie túto
odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré boli hasičom

ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej inštancie o
primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000 eur sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a
priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa
podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy za primeranú k závažnosti
nezákonného zásahu, spočívajúcej v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a

organizovať rodinný a sociálny život a rovnako aj k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch
z posledného obdobia (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024 zo dňa
06.11.2024, sp. zn. 11Co/3/2025 zo dňa 26.03.2025, č.k. 16Co/34/2024 zo dňa 25.02.2025, rozsudok
KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.20Co/33/2024zodňa24.10.2024).Naopak,kritériuprimeranostipodľa

záverov odvolacieho súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú žalobca v
spore uplatnil.

36. Na druhej strane je taktiež nedôvodná námietka žalovanej o nesplnení podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, založená

na tom, že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie
je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň, ak neoprávneným
zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.37. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo
danéprimeranézadosťučinenie,pričomtýmtozadosťučinenímsarozumiemorálnasatisfakcia.Peňažná

satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva
v konkrétnostiach tejto veci a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že žalovaná ako členský štát
Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle

zákona o HaZZ, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi
zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/
uvádzanej smernice, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod., keďže takéto prostriedky nápravy
podľa § 13 ods. 1 OZ za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť a tiež priznať finančné zadosťučinenie, ako to

správne aj v tomto prípade posúdil súd prvej inštancie.

38. K argumentácii žalovanej, že priznaním takéhoto nároku za stavu, že žaloba nebola formulovaná,
a teda ani vôbec podľa jej názoru nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, súd vytvoril priestor
pre opätovné čiastkové žaloby (rozmnožovanie sporov), odvolací súd uvádza, že to nie je súd, ani

žalobca, ale žalovaná, ktorá vznik tohto a ďalších skutkovo a právne obdobných sporov zapríčinila,
keďže ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu
právnu úpravu v zmysle zákona o HaZZ, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v

článku 6 písm. b/ uvádzanej smernice a na jej ťarchu ide aj vznik obdobných sporov do budúcnosti,
pokiaľ nezosúladí vnútroštátnu úpravu v tomto smere so smernicou. Nie je možné tiež ponechať bez
povšimnutia, že žalovanou v tomto prípade je štát zastúpený ministerstvom vnútra, na ktorý ako subjekt
verejného záujmu, sú kladené vyššie nároky a preto ako subjekt sui generis, pri rešpekte
k hodnotám, na ktorých je založený, musí vystupovať tiež ako "vzor" pre svojich občanov, o to viac pre

tých, ktorí v jeho záchranných zložkách na prospech všetkých občanov (teda aj štátu) pôsobia. Tak je
tomu aj v prípade žalobcu, keď žalobcom uplatňovaný nárok má pôvod a súvisí priamo s výkonom jeho
činnosti ako príslušníka záchranných zložiek.

39. Taktiež je nedôvodná argumentácia žalovanej, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže

žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste
vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa
od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a pod.. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na opakované konštatovanie
Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na

systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje
si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi
k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť, alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom
pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom
zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality

času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať
vlastným záujmom a rodine.

40. Predmetom odvolacieho prieskumu v zmysle odvolania žalobcu bol aj nárok na úroky z
omeškania zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

41. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11
Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva, a iba ak samotné konštatovanie

porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma
v peniazoch. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
konštitutívneho súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto
určenej lehoty na plnenie sa dlžník môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškaniapri samotnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento
druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu.
Najvyšší súd SR rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod poradovým číslom R 45/2000 judikoval, že
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia NS SR pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo
dňa 14.03.2012,

sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

42. Zhodne so súdom prvej inštancie ani odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, odôvodňujúce odchýliť
sa od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority (čl. 2 ods. 2 CSP). Z tohto konštatuje,
že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca

v odvolaní poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa
v predmetnom rozhodnutí, týkajúcom sa sporu z porušenia autorského práva, otázkou (ne)priznania
úrokov z omeškania zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.

43. Odvolací súd rovnako nepovažuje za dôvodnú námietku žalovanej ohľadne nedostatočného

odôvodnenia rozsudku. Za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať
to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie
NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(IV.ÚS 150/03, I. ÚS 301/06/).

44. V danej veci súd prvej inštancie v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho
sa žalobca domáhal, aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z tvrdení strán sporu a ich
argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z
vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil. Napadnuté rozhodnutie nie je arbitrárne, je dostatočne odôvodnené, preto odvolaciu

námietkužalovanejprotiodôvodneniunapadnutéhorozsudkuodvolacísúdposúdillenakonespokojnosť
odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení rozhodnutia, ktorá nezakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

45. S poukazom na uvedené skutočnosti nemal odvolací súd pochybnosti o správnosti záverov, na
ktorých je založené rozhodnutie súdu prvej inštancie, z ktorých dôvodov neboli opodstatnené odvolacie
námietky oboch odvolateľov, tak žalobcu, ako aj žalovanej.

46. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej vo vzťahu k

rozhodnutiu v časti o trovách konania, keď nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie napriek tomu, že
nepriznal žalobcovi v plnej výške uplatňovaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, vyhodnotil ho ako
plne úspešnú stranu v spore.

47. Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 24.5.2022, č.k. II.ÚS/233/2022-18 sa plne stotožnil s

názorom, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v
spore a patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu, a to bez
ohľadu na to, či a prípadne v akej výške mu bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. V danej veci
predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, teda bez akýchkoľvek pochybností
jej výška závisela od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok už síce nemá ustanovenie obdobné úprave

obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., čo však neznamená nemožnosť osobitného režimu posudzovania
úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisí od úvahy súdu,
kedy je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť požadovanú výšku tejto ujmy, presnéstanovenie výšky plnenia je však závislé od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného
úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie
ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj

vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške
(v prípadoch, keď výška nároku závisí od úvahy súdu), ktorým spôsobom správne postupoval tiež v tejto
otázke aj súd prvej inštancie. Správnosť vyššie uvedeného názoru vyplýva aj
z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, v ktorom súd konštatoval:

"V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie "presného" výsledku konania. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca."

48. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a
právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto
vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

49. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP tak, že
žiadnazostránnemáprávonanáhradutrovodvolaciehokonania,keďžalobcaanižalovanávodvolacom
konaní neboli úspešní.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).