Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4620202425
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4620202425.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., E. F. XXX/XX, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. TAKÁČOVÁ,
s.r.o., so sídlom Nitra, Mariánska 1359/4, IČO: 55 783 554, proti žalovanému: Gestamp Nitra, s.r.o., so
sídlom Lužianky, Cez panské 1332/11, IČO: 47 255 374, právne zastúpený: IK Advisory s.r.o., so sídlom
Bratislava – mestská časť Nové Mesto, Kalinčiakova 33A, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-6Cpr/21/2020-967 zo dňa
28. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie jej pracovného
pomeru výpoveďou žalovaného doručenou jej dňa 28.05.2020 je neplatné ako aj toho, že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. O nároku žalobkyne už bolo rozhodované
rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Cpr/21/2020-414 zo dňa 15. júla 2022 (rozsudok prvý

v poradí), ktorým súd výrokom I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou
žalovaného doručenej žalobkyni dňa 28.05.2020 je neplatné. K uvedenému záveru súd prvej inštancie
dospel (tak ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia najmä z bodu – 40., 40.1 a 40.2) na základe
toho, že mal za to, že žalovaný žalobkyni neponúkol inú vhodnú prácu, a to napriek tomu, že tak urobiť
mohol, preto nebola splnená podmienka podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a teda výpoveď daná
žalobkyni je neplatná. Následne výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti, o určenie, že pracovný pomer
žalobkyne a žalovaného trvá zamietol, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tak

urobil z dôvodu, že zo strany žalobkyne nebol preukázaný naliehavý právny záujem na tomto určení
v zmysle § 137 písm. c) CSP. Výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu a výrokom IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný
žalobný návrh v sume 99,50 eura, na účet Okresného súdu Topoľčany do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V dôsledku odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením
sp. zn. 8CoPr/4/2022 zo dňa 16. marca 2023 zrušil vyššie označený rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti výrokov I., III. a IV. a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne vo veci rozhodol odvolaním napadnutým
rozsudkom (rozsudok druhý v poradí - bližšie špecifikovaný v záhlaví tohto rozhodnutia), ktorým vo
výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného doručenej žalobkyni
dňa 28.05.2020 je neplatné, vo výroku II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trovprvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu a výrokom III. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podaný žalobný návrh v sume 140 eur, na účet Okresného súdu Nitra do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Po zrušení veci odvolacím súdom bolo úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či žalovaného
v danom prípade zaťažovalo bremeno povinnosti ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu a za tým
účelom posúdenia toho, či žalovaný v rozhodnom období (obdobie od prijatia organizačnej zmeny –
od 11.05.2020 do času, kým bola žalobkyni doručená výpoveď – dňa 28.05.2020) disponoval voľným

pracovným miestom (pozíciou), ktorú by žalobkyni mohol ponúknuť ako inú vhodnú prácu. V konaní
bolo nesporné, že žalovaný v rozhodnom období disponoval voľnou pracovnou pozíciou s názvom
„Senior koordinátor pre optimalizáciu procesov“. Vo vzťahu k tejto pracovnej pozícií súd prvej inštancie
vyhodnotil, že s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa pre výkon tejto práce nespĺňa kvalifikačné
predpoklady (žalobkyňa neovláda ruský jazyk na úrovni C1/C2, pričom vedomosť daného jazyka na
takej úrovni, by žalobkyňa nemohla získať bez náročnej dlhoročnej a nákladnej prípravy a zároveň

v prípade žalobkyne nebola naplnená ani podmienka praxe na danej pozícií minimálne 6 rokov) žalovaný
nebol povinný túto pracovnú pozíciu žalobkyni ponúknuť, resp. neponúknutím danej pracovnej pozície
žalovaným žalobkyni v rozhodnom období žalovaný neporušil hmotnoprávny predpoklad výpovede,
čo nemalo teda vplyv na jej platnosť. Žalobkyňa označila i ďalšie pracovné pozície, ktoré podľa jej
názoru boli voľnými pracovnými pozíciami a ktoré jej mal podľa jej názoru žalovaný v rozhodnom

období ponúknuť ako inú vhodnú prácu. Žalobkyňa označila pracovnú pozíciu purchasing špecialista,
vykonávanú G. H. od mája 2018 do mája 2020, a od júna 2020 vykonávanú I. I.. Žalobkyňa tiež
upozornila na pozíciu J. K., ktorý prešiel z pozície production inžinier na pozíciu inžinier kvality a
operačných systémov a tiež na pracovnú pozíciu purchasing špecialista L. M., ktorá skončila v septembri
2020 a následne bola prijatá H. D. v septembri 2020. Vo vzťahu k vyššie uvedeným pracovným

pozíciám súd prvej inštancie konštatoval, že sa nejednalo o voľné pracovné pozície v rozhodnom období
(pozri bod 62. až 64. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa však ďalej označila i ďalšie
pracovné pozície, ktoré jej v rozhodnom období mohli byť ponúknuté, a to pracovné miesta týkajúce sa
zamestnancov J. J., N. D., G. J., G. L., B. D., K. O., P. N., A. Q., N. C., D. R., J. S., P. T. a G. K., ktorých
pracovné pomery mali končiť v rozhodnom období (pozri bod 65. až 65.9 odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia). Súd prvej inštancie vo vzťahu k týmto pracovným pozíciám uviedol, že tieto bolo možné
hodnotiť ako voľné pracovné pozície, pretože zastal názor, že žalovaný v tomto rozsahu nepreukázal,
že by dané pracovné pozície zamestnancov neboli pre neho potrebné (pozri bod 67.3 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia).

3. Žalovaný v podanom odvolaní poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h)
namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Žalovaný konkrétne v podanom odvolaní namietal najmä, že závery súdu prvej inštancie o tom, že

v rozhodnom období mal voľné pracovné miesta, ktoré žalobkyni neponúkol, neboli preukázané. Zastal
názor, že žalobkyňa len označila pracovné miesta, avšak nepreukázala, že by tieto v rozhodnom období
existovali v organizačnej štruktúre žalovaného.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti podľa §

363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP), rovnako
tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za
potrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovalsitodôležitýverejnýzáujem,snásledným
verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného,

nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne
správny.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnenírozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne (a svoje),
a preto ich nebude duplicitne opakovať (napadnuté rozhodnutie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu

jeden celok). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne skutkovo a právne zdôvodnené
s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu
žalovaného.

9. K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v

súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

10. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou odvolacou argumentáciou žalovaného uvádza, že sa

stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade zo strany žalovaného
nedošlo k preukázaniu toho, že by pracovné pozície označené žalobkyňou ako voľné pracovné pozície
v rozhodnom období (pracovné miesta týkajúce sa zamestnancov J. J., N. D., G. J., G. L., B.
D., K. O., P. N., A. Q., N. C., D. R., J. S., P. T. a G. K., ktorých pracovné pomery mali končiť
v rozhodnom období) neboli pre žalovaného potrebné. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný

v priebehu konania namietal, že predmetné pracovné pozície v rozhodnom období neobsadzoval
z dôvodu organizačných zmien. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa rozhodol v rozhodnom období
neobsadiť predmetné pracovné miesta ešte neznamená preukázanie toho, že by žalovaný tieto miesta
v rozhodnom období nepotreboval, resp. že by tieto úplne zanikli. Tu je možné poukázať na to, že kým
v prípade pracovnej pozície žalobkyne bolo v konaní predložené konkrétne rozhodnutie žalovaného

o jej zrušení (rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov zo dňa 11.05.2020 – č. l. 27), tak v prípade
ostatných žalobkyňou označených pracovných pozícií rozhodnutie o ich zrušení v konaní preukázané
nebolo, a to napriek tomu, že žalovaný i vo vzťahu k týmto tvrdil existenciu nutnosti organizačných zmien
v podobe konsolidácie zamestnancov. Napriek tomu v konaní len tvrdil, že tieto miesta sa rozhodol ďalej
neobsadiť, a to bez konkrétneho rozhodnutia. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na relevantný

právny názor súdu prvej inštancie (bod 67. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že v prípade ak
na strane zamestnávateľa dôjde k vôli/nutnosti regulácie počtu zamestnancov (zákonom predvídaná
možnosť)aichkvalifikačnémuzloženiu,jenevyhnutné,abykuvedenémudošlonapodkladerozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene o nadbytočnosti zamestnanca (zamestnancov).

12. Podľa ustálenej judikatúry (pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 261/2007)
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca
žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Splnenie ponukovej
povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. Práve zamestnávateľ jepovinný preukázať, že pred výpoveďou danou zamestnancovi nedisponoval žiadnym voľným pracovným
miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by
mohol zamestnancovi ponúknuť. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd v zhode so súdom prvej

inštancie zastáva názor, že ak v danom prípade pracovné pozície, ktoré žalobkyňa označila boli voľné
v rozhodnom období, pričom sa tieto žalovaný rozhodol neobsadiť bez toho, že by preukázal, že tieto
pracovné pozície zanikli na základe jeho rozhodnutia o organizačných zmenách (ako i pracovná pozícia
žalobkyne), nemožno konštatovať, že by bolo preukázané, že by tieto pracovné pozície neboli voľné
a že na strane žalovaného bola daná absolútna nemožnosť ponúknuť žalobkyni iné voľné pracovné

miesto, resp. inú vhodnú prácu. Totižto absolútnu nemožnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi
inú vhodnú prácu nemožno založiť svojvoľným rozhodnutím zamestnávateľa o neobsadení konkrétneho
pracovného miesta bez rozhodnutia o organizačnej zmene, pretože v opačnom prípade, by takýmto
konaním zo strany zamestnávateľa mohlo dôjsť k obchádzaniu zákona, a tým k (absolútnemu
a v závislosti výlučne od vôle zamestnávateľa) vylúčeniu možnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú
prácu v rozhodnom období.

13. Z vyššie uvedených dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožnil s námietkou žalovaného, že
v konaní nebola preukázaná existencia žalobkyňou označených voľných pracovných pozícií. Samotná
skutočnosť, že žalobkyňa označila voľné pracovné miesta v rozhodnom období predstavuje naplnenie
jej bremena tvrdenia s tým, že bolo následne na žalovanom vyvrátiť tieto tvrdenia (v rámci procesnej

obrany uviesť kvalifikované tvrdenia). Ako už bolo vyššie uvedené, keďže žalovaný argumentoval tým,
že žalobkyňou označené miesta z dôvodu konsolidácie len neobsadil, pričom nepreukázal, že by tieto
zanikli, tak na jeho strane nedošlo ku kvalifikovanému vyvráteniu tvrdení žalobkyne. Z uvedeného
dôvodu nemožno prisvedčiť ani argumentu žalovaného, že tvrdenie žalobkyne o voľných pracovných
miestach, by zakladalo výlučne predpokladanú vedomosť o existencií voľných pracovných miest

v rozhodnom odborní.

14.Odvolacísúdpoukazujeinaargumentžalovaného,ževprípadežalobkyňouoznačenýchpracovných
pozícií došlo k skončeniu pracovnoprávnych vzťahom tam pracujúcich zamestnancov dohodou t. j. nie
ako v prípade žalobkyne výpoveďou pre nadbytočnosť, a preto nebolo jeho povinnosťou v dohode

ako v dvojstrannom právnom úkone uvádzať dôvody skončenia pracovného pomeru, a teda nemusí
preukazovať ich nadbytočnosť rozhodnutím o organizačnej zmene. Odvolací súd sa nemohol stotožniť
s týmto právnym názorom žalovaného, keď samotný Zákonník práce (aj v znení účinnom v rozhodnom
období) zakotvuje povinnosť uviesť v dohode o skončení pracovného pomeru dôvod skončenia
pracovného pomeru v prípade ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných

zmien. Ak teda žalovaný tvrdil, že i pracovné pomery ostatných zamestnancov (ktorých uvoľnené
pracovné pozície žalobkyňa označila za voľné pracovné miesta v rozhodnom období) skončili z dôvodu
organizačných zmien a konsolidácie počtu zamestnancov, bol povinný skončenie pracovného pomeru
z dôvodu organizačných zmien s týmito zamestnancami vymedziť i v dohodách o skončení pracovného
pomeru (nebolo preukázané, že by uvedené z ich obsahov plynulo). Nesplnenie uvedeného v danom

prípade svedčí tomu, že v prípade týchto pracovných pozícií nedošlo k ich konsolidácií, a teda
k potvrdeniu záveru, že žalovaný nepreukázal, že by tieto pracovné miesta v rozhodnom období boli
zrušené.

15. Odvolací súd opakuje, že samotná skutočnosť, že sa žalovaný tieto pracovné pozície rozhodol

neobsadiť (bez preukázania rozhodnutia o zmene v organizačnej štruktúre a bez vymedzenia
dôvodu skončenia pracovného pomeru v samotných dohodách z dôvodu jeho organizačných zmien)
nepreukazuje, že by tieto pracovné miesta boli v rozhodnom období obsadené, alebo, že by zanikli,
a teda, že by na strane žalovaného vznikla absolútna nemožnosť ponúknutia žalobkyni inej vhodnej
práce. Napokon, odvolací súd súhlasí, že vo všeobecnosti je voľnou úvahou zamestnávateľa, či

obsadí konkrétne pracovné miesto - pozíciu zamestnancom, avšak inak je potrebné na voľné pracovné
miesto nazerať z hľadiska jeho existencie v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre
nadbytočnosť zamestnanca, kde Zákonník práce osobitne zakotvuje (absolútnu) ponukovú povinnosť
zamestnávateľa, t. j. ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, a to z jeho voľných pracovných pozícií
(bez ohľadu na skutočnosť, že tieto voľné pracovné pozície nemá v úmysle dlhodobo obsadiť, tieto

pracovné miesta predstavujú voľné pracovné miesta). Navyše možno dodať, že ak zamestnávateľ má
vytvorené pracovné miesta, ktoré nemá v úmysle dlhodobo, alebo vôbec obsadiť, nič mu nebráni v tom,
aby tieto na základe rozhodnutia o organizačných zmenách zrušil.16. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní argumentoval tiež tým, že ak by aj dané pracovné pozície boli
v rozhodnom období voľné, s čím sa nestotožnil, súd prvej inštancie nevyhodnotil to, či tieto boli pre
žalobkyňu vhodné, resp. či pre ich výkon spĺňala kvalifikačné predpoklady.

17. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou odvolacou námietkou žalovaného primárne považuje za
potrebné uviesť, že ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce vníma súdna prax
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 306/2008) ako povinnosť zamestnávateľa urobiť
zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou

sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, aj kvalifikácii
zamestnanca. Možno teda súhlasiť so žalovaným, že ide o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom
na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Napriek tomu však odvolací súd
považuje za potrebné uviesť (ako už vyššie zdôraznil), že v prípade skončenia pracovného pomeru
zamestnanca výpoveďou pre jeho nadbytočnosť, žalujúceho zamestnanca zaťažuje bremeno tvrdenia
v podobe označenia pracovných pozícií, ktoré mal zamestnávateľ v rozhodnom období voľné s tým, že

následne zamestnávateľa zaťažuje bremeno preukázania toho, že tieto pracovné pozície boli obsadené
zrušené, prípadne, že pre zamestnanca s ohľadom na jeho možnosti, schopnosti a kvalifikáciu vhodné
neboli. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný aj v prípade pracovnej pozície s názvom
„Senior koordinátor pre optimalizáciu procesov“, ktorú pracovnú pozíciu žalobkyňa tiež označila za voľnú
vrozhodnomobdobí,argumentovaltým,žežalobkyňanespĺňakonkrétnekvalifikačnépredpoklady,resp.

kvalifikovane uvádzal konkrétne námietky ohľadom nedostatku kvalifikácie žalobkyne na danú pozíciu
(napr., že žalobkyňa neovláda ruský jazyk na požadovanej úrovni, že nespĺňa predpoklad ohľadom
dĺžky praxe pre danú pracovnú pozíciu). Napriek tomu v prípade ostatných žalobkyňou označených
pracovnýchpozíciísažalovanýobmedzillennavšeobecnékonštatovanietoho,žetietopracovnépozície
nie sú pre žalovanú vhodné t. j. neuvádzal kvalifikované a konkrétne tvrdenia o nedostatku jej kvalifikácie

prípadne jej iných predpokladov pre výkon danej pracovnej pozície, resp. neuviedol na podklade akých
konkrétnych okolnosti dospel k nedostatku kvalifikácie žalobkyne na dané pozície.

18. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Účastník, ktorý nesplní

svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže
splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla
je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou

žalovaného.

19. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že žalovaný v konaní neuniesol bremeno
(kvalifikovaného) tvrdenia (v rámci procesnej obrany) tým, že neuviedol konkrétne námietky, pre ktoré
zastáva názor, že žalobkyňa nenapĺňa kvalifikačné a iné predpoklady na dané pracovné pozície (ako

tak učinil v prípade žalobkyňou tiež označenej pracovnej pozície „Senior koordinátor pre optimalizáciu
procesov“). Ak teda žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo vzťahu k ostatným
pracovným pozíciám označeným žalobkyňou nezohľadnil aj predpoklad vhodnosti žalobkyne pre ich
výkon, nemožno jeho námietku vyhodnotiť za spôsobilú privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

20. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu
žalovaného ako nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, a z tohto dôvodu vyhodnotil napadnutý rozsudok za vecne správny. Zároveň odvolací súd k
odvolacím námietkam žalobcu zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

21. V tejto súvislosti však ešte odvolací súd považuje za potrebné odvolateľovi dať do pozornosti, že
rozhodnutiesúduakoorgánuverejnejmocinemusíbyťtotožnésočakávaniamiapredstavamistrany,ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie
sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie(porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-VIII).

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav
a vec i správne právne posúdil v súlade s aktuálne platnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR,
keď zároveň odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné.

23.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysle §396ods.1CSP
a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).