Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. október 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118011769
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Antala
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3118011769.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Antalu
a sudcov JUDr. Juraja Valáška a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XX, F. C., t. č. na slobode, pre trestný čin zločinu znásilnenia podľa
§ 199 odsek 1, odsek 2 písm. b) Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 s poukazom na §§ 139 odsek
1 písm. a), písm. c), 127 odsek 4, odsek 5 Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 a iné, prejednal na

verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 07. októbra 2025 odvolania obžalovaného a prokurátorky
Okresnej prokuratúry Trenčín v neprospech obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 22. augusta 2024 pod sp. zn. 3T/106/2018 a jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolania obžalovaného A. B. a prokurátorky z a m i e t a j ú, pretože
nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. augusta 2024 pod sp. zn. 3T/106/2018 bol obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „obžalovaný“), na podklade podanej obžaloby prokurátorky Okresnej
prokuratúry Trenčín zo dňa 13. decembra 2018 pod č. k.
2Pv 136/18/3309-37, doručenej okresnému súdu dňa 14. decembra 2019, uznaný za vinného zo
spáchania trestného činu zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 odsek 1, odsek 2 písm. a), písm. b) Tr.
zákona (účinného od 15. marca 2024) s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. a), písm. c), 127 odsek 4,

odsek 5 Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024) na tom skutkovom základe, že

„1. ako brat otca maloletej G. v období od 27.08.2014 do 30.06.2015 na lúke pri F. H. v obci I., na lúke
v obci I. za kostolom, pod mostom v obci B. 2 až 3-krát do týždňa násilím nútil poškodenú mal. G. B.,
nar. XX.XX.XXXX, k jeho masturbácii a k orálnemu styku, pričom ak poškodená mu nechcela vyhovieť,
tak jej strelil facku, ťahal ju za vlasy, priťahoval si jej hlavu k jeho pohlavnému údu, zvýšil na ňu hlas,

prípadne sa jej vyhrážal, že bude mať z toho zle, následkom čoho sa poškodená obžalovanému vždy
podvolila a sexuálne ho potom uspokojila rukami ako aj orálne,“

a súčasne aj zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 odsek 1, odsek 2 písm. a), písm. b) Tr.
zákona (účinného od 15. marca 2024) s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. a), písm. c), 127 odsek 4,

odsek 5 Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024) na tom skutkovom základe, že

„2. ako brat otca maloletej G. v presne nezistený deň v decembri v roku 2014 na lúke pri F. H. v obci I.
v presne nezistenom motorom vozidle poškodenú mal.
G. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá sedela na zadnom sedadle, vyzliekol donaha a položil ju na seba tak,
aby jej jazykom mohol lízať prirodzenie a poškodená ho mohla uspokojovať ústami, následne ju položil

na chrbát a aj napriek tomu, že mu poškodená povedala, aby jej nič nerobil, že ju to bolí a že je panna,začal z časti do poškodenej svojím pohlavným údom vnikať, tak aby neporušil panenskú blanu až do
jeho vyvrcholenia, pričom poškodená sa
v dôsledku strachu z násilia obžalovaného mu podvolila.“

Za tieto trestné činy bol obžalovaný odsúdený takto :

Podľa § 199 odsek 2 Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024) za použitia § 38
odsek 2 Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024), § 36 písm. p) Tr. zákona (účinného od

15. marca 2024), § 41 odsek 2 Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024) na ú h r n n ý trest odňatia
slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Tr. zákona (účinného od 15. marca 2024) súd obžalovaného na výkon
trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom.

Citovaný rozsudok prvostupňového okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej
pätnásťdňovej lehote od jeho vyhlásenia na hlavnom pojednávaní, na ktorom bola osobne prítomný
obžalovaný, jeho obhajca aj prokurátor, napadol odvolaním obžalovaný voči všetkým jeho výrokom a
prokurátorka v neprospech obžalovaného až následne písomne do výrokov o uloženom treste.

Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu doslovne takto:

„V predmetnej trestnej veci sa jedná už o druhý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prvý odsudzujúci
rozsudok zo dňa 20.07.2021 bol v celom rozsahu zrušený uznesením odvolacieho súdu Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 2To/98/2021-263 zo dňa 13.10.2022, ktorý odvolací súd svoje rozhodnutie uzavrel s tým,

že: „Napadnutý rozsudok okresného súdu je nejasný nielen z hľadiska skutkových zistení a právnych
záverov, ale vzhľadom na vyššie konštatované pochybenia je aj predčasným a potom aj v rozpore s
Trestným zákonom,
s potrebou opakovať vykonanie dôkazu (znalecký posudok J. K. L. K.) za splnenia procesných
podmienok§268ods.2Tr.por.avprípadeichnesplnenia,zvážiťpotrebupribratiainéhoznalcaajedaná

tiež nevyhnutná potreba sa kvalifikovane vysporiadať s návrhmi na doplnenie dokazovania obžalovaným
a až potom bude možné, aby okresný súd vo veci rozhodol v súlade so stavom veci a so zákonom.“

Na základe takéhoto právne záväzného názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa, keďže neboli
splnené procesné podmienky na opakovanie vykonania dôkazu - pôvodný znalecký posudok J. K. L.

K., súd prvého stupňa do konania pribral iného znalca I. J. A. M. N. K., ktorá vypracovala Znalecký
posudok č. 10/2023, a ďalej vykonal dôkazy výsluchmi svedkov, ktoré navrhla obhajoba (J. B., O. E.).
Tu poukazujeme na to, že všetko toto doplnenie dokazovania a z tohto dokazovania získaná dôkazy,
vrátane Znaleckého posudku
č. 10/2023 vyzneli jednoznačne v prospech obžalovaného A. . B. a tieto získané dôkazy nielen že

nepreukazujú jeho vinu ale priamo preukazujú jeho nevinu.

O to viac bol prekvapujúci rovnaký opakovaný odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa v neprospech
obžalovaného ako tomu bolo aj v prvom prípade, a to za skutkového stavu, že doplnenie dokazovania
po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu vyznelo jednoznačne v prospech obžalovaného, takže je

tu namieste otázka ako mohol súd za
takto zisteného skutkového stavu dospieť k rovnakému odsudzujúcemu rozsudku, keďže
v predchádzajúcom odsudzujúcom rozsudku bol tento skutkový stav z pohľadu odvolacieho súdu
nejasný nielen čo sa týka skutkových zistení ale aj právnych záverov, pričom doplnené dokazovanie
vyznelo jednoznačne v celom rozsahu v prospech obžalovaného.

Keďže nový Znalecký posudok č. 10/20213 I. J. A. M. N. K. spolu s výsluchom znalkyne na hlavnom
pojednávaní vyznieva jednoznačne
v prospech obžalovaného, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 7 posledný
odsek uvádza, že obžalovaného usvedčujú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní najmä výpoveď

svedkyne poškodenej G. B., G. N., I. P., A. H., ktoré svedecké výpovede si vzájomne korešpondujú,
dopĺňajú sa navzájom a súd nemal pochybnosti o ich pravdivosti pochybovať, pričom tieto vyvracajú
tvrdeniaobžalovanéhovjehovýpovedi.Tedaodsúdeniejeužzaloženévtomtodruhomprípadeužlenna
výpovediach svedkov bez podpory znaleckého posudku, ktorý na rozdiel od prvého rozsudku vyznieva vsúčasnosti jednoznačne v prospech obžalovaného. Teda dôkazná situácia v neprospech obžalovaného
sa vôbec neposilnila doplneným dokazovaním ale práve naopak podstatným spôsobom sa oslabila
a dôkaz navrhovaný obžalobou, ktorý mal byť podstatným dôkazom preukazujúcim pravdivosť a

vierohodnosť tvrdení svedkyne poškodenej v súčasnosti vyznieva presne opačne a to v prospech
obžalovaného.

Pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia str. 7 posledný odsek uvádza, že dospel k záveru v
súlade s právnym názorom krajského súdu, že žalované skutky sa stali tak ako sú uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku a tieto spáchal obžalovaný, tak je zrejmé, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení č. k. 2To/98/2021-263 zo dňa 13.10.2022 žiadny takýto právny názor nevyslovil. Odvolací súd
sa vyjadroval k formálnej stránke skutkov ako dvoch samostatných skutkov podľa podanej obžaloby,
pričom súd prvého stupňa do obžaloby zasiahol tým, že z týchto dvoch skutkov „urobil“ len jeden skutok,
čo po formálnej stránke podľa odvolacieho súdu nebolo možné.

Naopak odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal okrem iného aj na to, že (str. 11
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu):

Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok
ktorý je predmetom trestného stíhania. Platí to tým skôr, keď je vierohodnosť jediného priameho svedka

spochybnená.

Náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby každá okolnosť
dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla
vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutkového stavu veci preto nemožno považovať len

zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť
záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru.

Ak súd stojí pred úlohou zhodnotiť vierohodnosť dvoch v podstatných bodoch diametrálne odlišných
dôkazov, nemožno nevierohodnosť jedného z týchto dôkazov odôvodniť len okolnosťami, ktoré svedčia

o vierohodnosti druhého dôkazu. Skutočnosti, o ktoré súd opiera svoj rozsudok alebo jeho jednotlivé
výroky, musia byť založené na dôkazoch, ktoré sám vykonal a musia z nich logicky a jednoznačne
vyplývať (§ 2 ods. 12 Tr. por.). „Vnútorné presvedčenie“ sudcu sa viaže na zhodnotenie dôkazov a z
nich vyplývajúcich skutočností („okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne“) a teda neznamená ľubovôľu
(arbitrárnosť) najmä ním nemožno nahradiť medzeru vo vykonaných dôkazoch.

Z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia je zrejmé, že súd sa týmito
zásadami absolútne neriadil a jeho vnútorné presvedčenie je založené na subjektívnom pocite a
arbitrárnosti v rozpore s vykonanými dôkazmi a zisteným skutkovým stavom.

Obhajoba má za to, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa a po jeho doplnení na
základe zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, obžalovanému nebola preukázaná vina, že by sa
mal dopustiť skutkov kladených mu za vinu bez akýchkoľvek pochybností.

Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania jediným priamym dôkazom, ktorý má preukazovať vinu

obžalovaného je výpoveď samotnej poškodenej G. B., ktorá však v konaní nebola podporená žiadnym
nestranným objektívnym dôkazom tak, že by mohla byť táto výpoveď poškodenej vyhodnotená ako
vierohodná a teda, že by z takejto výpovede ako jediného priameho dôkazu bola preukázaná vina
obžalovaného, a to ani
v súhrne tejto výpovede poškodenej s ostatnými nepriamymi dôkazmi.

Zásadným a podstatným dôkazom k výpovedi poškodenej bol v konaní vypracovaný Znalecky posudok
č. 10/2023 znalkyne I. J. A. M. N. K., v ktorom bola znalkyni uložená úloha, predmetom ktorej bolo
skúmať osobnosť a charakteristické rysy svedkyne - poškodenej, jej dynamika osobnosti
a sociodynamika k obžalovanému, intelekt a črty kognície majúce vplyv na jej všeobecnú

a špecifickú vierohodnosť.

Vo svojom znaleckom posudku č. 23/2010 znalkyňa dospela k záverom, že:Svedkyňa vykazuje intenzívnejšie afektemočné výkyvy, ktorých reguláciu má oslabenú, rovnako aj
vôľovú vytrvalosť a na cieľ zamerané správanie. Príčinnosť nemožno pripisovať výlučne skutku. Tento
pravdepodobne spomalil jej sociomálne dozrievanie. S odstupom času verbalizuje spomienky afektívne

intenzívnejšie, čo odkazuje na prítomnosť obrán. Ak sa bráni, má iný motív. Zároveň intenzívne obranno-
regresné nastavenie počas výsluchu na HP odkazuje na možnosť, že by sa skutok odohral v inom
časovom rámci, prípadne
s iným páchateľom / páchateľmi. Stále intenzívny afektívny sprievod svedkyne odkazuje na jej strach
o seba. Dôvodnosť jej obáv, ktoré sa s odstupom času zintenzívnili, môže odkazovať na iné pozadie,

ktorým by mohla byť aj tendencia vyhnúť sa konfrontácii
s nežiadúcou realitou. Celkovo je ľahšie ovplyvniteľná, sugestibilnejšia. Aktuálne pripúšťa aj vlastné
zlyhania. V protiprenose pri vyjadreniach svedkyne - poškodenej počas vyšetrenia znalkyňa vnímala
jej nevierohodné správanie pri podstatných otázkach a jej výrazný strach, že by mohla nevierohodne
pôsobiť.

Znalkyňa bola vypočutá k podanému znaleckému posudku na pojednávaní
súdu dňa 25.04.2024 (navrhujeme, aby si odvolací súd vypočul nahrávku z tohto pojednávania a
výsluchu znalkyne, keďže podrobná zápisnica z hlavného pojednávania vyhotovená nebola), kedy vo
svojej výpovedi zotrvala na všetkých záveroch uvedených
v znaleckom posudku, pričom zároveň zdôraznila a vysvetlila pred súdom, že svedkyňa

- poškodená vo svojej výpovedi zamieňala iného páchateľa a situáciu ako malo ku skutkom dôjsť a
strach z pravdy sa prejavil tým, že sa pred znalkyňou snažila infantilne dokazovať svoju vierohodnosť,
čoho výsledkom je práve naopak jej nevieryhodnosť. Svojim pocitom sa vyhýbala. S odstupom času
verbalizuje spomienky afektívne intenzívnejšie, čo preukazuje prítomnosti obrán, z čoho vyplýva iný
motív. Pri vyšetrení bránila samu seba, bola nekonzistentná, pričom znalkyňa poukázala na podstatné

a zásadné rozpory v jej tvrdeniach, ktoré sú aj podrobne popísané v závere znaleckého posudku (str.
21, 22). Poukázala tiež na to, že svedkyňa - poškodená bola počas vykonávania HP pred súdom
užívateľkou iných návykových látok a pred pojednávaním súdu dňa 21.07.2020 bola hospitalizovaná na
Psychiatrickom oddelení FN Trnava pre poruchy správania s intoxikáciou etylom, THC, pervitínom, čo
bol aj dôvod jej neúčasti na HP dňa 21.07.2020.

Ak súd prvého stupňa poukazoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na to, že znalecký posudok
bolvypracovanýsodstupomčasu,právektejtookolnostisaznalkyňavyjadrilatým,žepreobetetakýchto
trestných činov je oslobodzujúce keď sa niečo s odstupom času odkryje tzv. „hyperventilácia“ k čomu
však u poškodenej nedošlo a pri vyšetrení znalkyňou zistené nebolo.

Súdprvéhostupňasastýmitoskutočnosťamizistenýmizoznaleckéhoposudkualebovýsluchuznalkyne
na hlavnom pojednávaní absolútne žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal, hoci
tieto svedčia jednoznačne v prospech obžalovaného a súd je povinný vysporiadať sa aj s obranou
obžalovaného a dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech,

k čomu opakovane zo strany súdu prvého stupňa nedošlo a hoci to odvolací súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí súdu prvého stupňa vytkol (str. 12 Ad a) zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu:
Akceptovateľnými sú ale ďalšie odvolacie námietky obžalovaného v tom, že okresný súd tak, ako
to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa v podstate vôbec nevysporiadal s obhajobou
obžalovaného.), súd prvého stupňa túto povinnosť podľa § 168 ods. 1 Tr. por. znova odignoroval, čím

závažným spôsobom porušil právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivý proces.

Pokiaľ má byť podkladom pre uznanie viny a odsúdenie obžalovaného jediný priamy dôkaz, a to
výsluch poškodenej, tento jediný priamy dôkaz musí byť podporený ostatnými dôkazmi tak, že v súhrne
tieto dôkazy vylučujú možnosť akéhokoľvek opaku a preukazujú vinu obžalovaného bez akýchkoľvek

pochybností (tak ako to aj uviedol odvolací súd
v zrušujúcom rozhodnutí).
Máme za to, že v danom prípade táto požiadavka nie je vôbec splnená a podľa vykonaného dokazovania
nie je možné vylúčiť opak resp. to, že ku skutkom vôbec nedošlo tak ako tieto popisuje poškodená resp.,
žeakknejakémukonaniuvočipoškodenejskutočnedošlotohtosadopustilinýpáchateľresp.páchatelia

tak, ako to vyplýva zo zistení a záverov znalkyne I. N. v znaleckom posudku č. 10/2023 (nie je teda
zrejmé na akom základe súd dospel k záveru, že výpoveď svedkyne a poškodenej G. B. považoval za
jednoznačne vierohodnú, pravdivú a presvedčivú /str. 8 dole napadnutého rozhodnutia/a prečo potom nevysvetlil rozpor s hodnotením výpovede poškodenej znalkyňou). Takouto
nevieryhodnou a pochybnou výpoveďou zo strany poškodenej sú spochybnené aj ostatné výpovede
svedkov, ktorí potvrdzujú tvrdenia svedkyne poškodenej, a to A. H. (matky poškodenej), sesternice G. N.

a tety poškodenej I. P. (matky G. N.), pretože všetky tieto osoby a svedkovia mali informácie od samotnej
svedkyne - poškodenej a teda len nepriamo intepretovali jej tvrdenia, ktoré im mala samotná svedkyňa
- poškodená uviesť. Tento dôvodný záver vyplýva z povahy a okolností celého tohto prípadu.

Obhajoba poukazuje na to, že ku skutkom malo dôjsť údajne v roku 2014/2015, pričom k podaniu

trestného oznámenia zo strany poškodenej došlo až v roku 2018, pričom „motiváciou“ poškodenej k
podaniu trestného oznámenia malo byť zistenie, že jej matka A. H. udržiavala vzťah a intímny pomer
s obžalovaným, na čo prišla samotná poškodená, keď oboch spolu pristihla na chate (rovnako str. 4
odôvodnenia napadnutého rozsudku úplne dole).

Uvedenú skutočnosť o „motivácii“ a spúšťači trestného oznámenia zo strany poškodenej proti

obžalovanému potvrdila aj svedkyňa G. N.. Poškodená prvýkrát vypovedala ešte pri podaní trestného
oznámenia, potom po vznesení obvinenia obžalovanému odmietla v prípravnom konaní vypovedať a
následne vypovedala až na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom, čo bola jej prvá procesné
použiteľná výpoveď
k usvedčeniu obžalovaného. Tu treba však poukázať na to, že ešte pred touto výpoveďou poškodenej

na hlavnom pojednávaní bola poškodená nazrieť do súdneho spisu, kde sa oboznámila so všetkými
skutočnosťami a najmä výpoveďami obžalovaného a svedkov, ktoré boli dovtedy či už v prípravnom
konaní alebo v konaní pred súdom vykonané. Na otázku obhajoby za akým účelom bola nazerať a
nahliadať do spisu pred jej výpoveďou poškodená uviedla, že si chcela overiť postoj jednotlivých ľudí v
tejto veci, kedy ju sklamal najmä svedok H.. Takémuto postoju poškodenej, že ju niekto sklamal svojou

výpoveďou sa ani nemožno čudovať pretože práve svedok H. usvedčil poškodenú z toho, že poškodená
klame. Poškodená totiž uvádzala, že to bol práve svedok H., ktorému sa mala ako prvému so všetkým
týmto zdôveriť a on jej mal dokonca radiť, čo má robiť a ako má postupovať (nahrať si obžalovaného na
telefón) čo však svedok H. vo svojej výpovedi poprel.
Aj týmto sa potvrdzujú zistenia a závery znalkyne I. N. v znaleckom posudku

č. 10/2023 v tom, že svedkyňa poškodená je nedôveryhodná a jednoducho v tomto trestnom konaní
vo vzťahu k obžalovanému nevypovedá pravdivo. Takže poškodená procesné použiteľným spôsobom
pre uznanie viny obžalovaného vypovedala na hlavnom pojednávaní až po preštudovaní celého spisu
a oboznámení sa s výpoveďami obžalovaného ako aj svedkov. Ak by mali výpoveď poškodenej
potvrdzovať aj výpovede blízkych osôb poškodenej tak tu okrem toho, že tieto výpovede vyplývajú

a nepriamo interpretujú tvrdenia samotnej poškodenej, keďže tieto osoby všetky skutočnosti vedia z
rozprávania samotnej poškodenej, je potrebné poukázať na viaceré podstatné rozpory medzi týmito
výpoveďami, či už čo sa týka samotných skutkov a objektívnej stránky k čomu malo vlastne dochádzať
(svedkyňa P. vôbec neuvádza pohlavný styk, svedkyňa N. dokonca uvádza análny styk a to že
k pohlavnému styku malo dôjsť viackrát) a ani času kedy malo dochádzať ku skutkom (svedkyňa P.

udáva úplne iné obdobie kedy malo ku skutkom dôjsť), pričom na tieto podstatné rozpory v časových
súvislostiach uvádzaných samotnou poškodenou ako aj ostatnými svedkami, kedy vlastne malo dôjsť
k spáchaniu skutkov podrobne chronologicky uvádza aj znalkyňa I. N. v závere znaleckého posudku č.
10/2023 (str. 21, 22).

Okrem svedka K. H., nevinu obžalovaného preukazujú aj výpovede svedkov:
G. B. - manželka obžalovaného, ktorá si nič nevšimla, mali s obžalovaným stále rovnaký vzťah a pokiaľ
bykniečomutakémudochádzaloatodokonca2-3krátdotýždňaurčitebysitonajmäpointímnejstránke
na obžalovanom ako svojom mužovi všimla, rovnako správanie poškodenej G. bolo stále rovnaké bez
zmeny,

J. B. - sesternica poškodenej G. ktorá ak by sa niečo také dialo by si to určíte všimla medzi sebou mali
normálny otvorený vzťah a G. sa správala stále normálne nič na nej nebolo vidno, a už vôbec že by sa
obžalovanému vyhýbala alebo stránila, J. B. - stará mama poškodenej s ktorou sa G. pravidelne v tom
čase stretávala a rovnako si na nej nič zvláštne nevšimla,
Q. E. - spolupracovník obžalovaného, ktorý v rozhodnom čase pracoval

s obžalovaným pri ťažbe dreva, ktorý potvrdil a svojou výpoveďiou vylúčil, že by mohol obžalovaný z
dôvodu plnenia pracovných povinností vozievať takto poškodenú G.
2-3krátdotýždňazoškolydomov,súčasnepotvrdilžesamotnáG.prosilaobžalovanéhoabyjuodviezol
domov čo nie je možné ak by k niečomu takému ako sa kladie obžalovanému za vinu dochádzalo.Rovnako nevinu obžalovaného preukazuje aj Znalecký posudok č. 182/2018 vypracovaný znaleckou
organizáciou Centrum duševného zdravia s.r.o., s úlohou skúmania duševného stavu psychiatrickým

vyšetrením obžalovaného, ku ktorému bol na pojednávaní súdu vypočutý znalec J. R. I., ktorý zotrval na
záverochznaleckéhoposudkuapopísalobžalovanéhoakoúplnenormálnehomužabeznejakejdeviácie
či sexuálnej úchylky alebo agresivity, v závere znaleckého posudku dospeli znalci
k záveru, že obžalovaný netrpí a ani netrpel žiadnou duševnou poruchou, netrpí závislosťou na žiadnych
návykových látkach a pri nadväzovaní sexuálnych kontaktov sa neodchyľuje podstatnejším spôsobom

od správania sa v takýchto situáciách v populácii štandardného.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 10 ods. 2) súd prvého stupňa skonštatoval, že
trestné konanie v tomto prípade je vedené neprimerane dlho a túto skutočnosť nemožno spravodlivo
pričítať obžalovanému a ani jeho obhajcovi, čo súd vyhodnotil len ako poľahčujúcu okolnosť, pričom
je zrejmé, že od údajných skutkov uplynulo už 10 rokov a táto trestná vec vôbec nie náročná na

dokazovanie trvá už viac ako 6 rokov a dodnes nie je právoplatne skončená.

Pri prejednaní tejto trestnej veci došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní
a neprerokovaniu tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov, čím bola vo vzťahu
k obžalovanému porušená Ústava SR, a to čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a taktiež čl. 13 tohto Dohovoru.

V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie NS SR zverejneného v zbierke rozhodnutí a stanovísk
NS SR pod R 46/2017 zo dňa 13.09.2016 pod sp. zn. 2Tdo/76/2015, kedy NS SR dospel k záveru,
že z hľadiska vnútroštátneho práva prichádza do úvahy zníženie v osobitnej časti trestného zákona

ustanoveného minima trestnej sadzby podľa ust. § 39
a § 118 Tr. zák. Medzi okolnosti prípadu podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia ust.
§ 39 ods. 1 Tr. zák. však patrí aj neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy
zavinené obvineným, v čom je styčný bod tejto zákonnej úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a zároveň premietnutie čl. 13 Dohovoru do právneho poriadku SR vo vzťahu k dotknutému

porušeniu práv obvineného.

Rovnako poukazujeme na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5To/14/2009, kde NS SR použil rovnaké princípy,
rovnaké právne závery pri takýchto prieťahoch v trestnom konaní pričom vyslovil právny názor, že: Dĺžka
konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania
v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie
mimoriadnehozmierňovaciehoustanoveniapodľa§40ods.1Tr.zák.účinnéhodo1.januára2006(teraz
§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale
tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú
záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom
za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu
záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Každý, koho práva a slobody
priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.Neprimeranosť dĺžky trestného konania je zásahom do základných práv obžalovaného garantovaných
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súdy disponujú celým radom prostriedkov, ktoré im ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy ako je
aj mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo samotného ústavného poriadku, a nie
z podústavných trestnoprávnych noriem, a pod. na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe).

Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) takú formu kompenzácie
považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením
toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci v
primeranejdobe,apokiaľideozmiernenietrestu,uvedie,vakejmiereboltrestztohtodôvoduzmiernený
(rozh. Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). Za týchto podmienok je ESĽP toho názoru, že zmluvný štát poskytol

dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z dohovoru s tým dôsledkom, že sťažovateľ stráca postavenie
poškodeného podľa čl. 34 dohovoru, a tým aj legitimáciu na podanie sťažnosti.

V rozsudku z 26. júna 2001 vo veci Beck v. Nórsko formuloval ESĽP vzťah medzi porušením práva na
vybavenie veci v primeranej dobe a jeho kompenzáciu v podobe stanovenia výšky trestu ešte presnejšie,

keď uviedol, že zmiernenie trestu nezbavuje jednotlivca postavenia poškodeného podľa čl. 34 dohovoru,
avšak z tohto všeobecného pravidla existuje výnimka v prípade, pokiaľ národné orgány dostatočne
priehľadným spôsobom konštatovali porušenie pravidla primeranej dĺžky konania a toto pochybenie
už kompenzovali zmiernením trestu, a to výslovným a merateľným spôsobom. Ak je taká podmienka
splnená, dospieva ESĽP k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nebol porušený.

Z uvedeného vyplýva, že ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú
vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom. Takto naznačený
postup trestných sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením

zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení ako je to aj v tomto
prípade.

Na základe všetkých uvedených skutočností a po preskúmaní celej veci odvolacím súdom navrhujeme,
aby odvolací súd zrušil a zmenil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/106/2018 zo

dňa 22.08.2024 a oslobodil obžalovaného v celom rozsahu spod obžaloby s použitím zásady „in dubio
pro reo“ podľa § 285 písm. a)
Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, alebo prípadne
podľa § 285 písm. c) Tr. por., pretože nebolo dokázané, že skutky spáchal obžalovaný.

Ak by odvolací súd dospel k záveru o vine obžalovaného, aby tohto uznal
vinným zo žalovaných skutkov a z dôvodu neodôvodnených prieťahov v konaní
a neprerokovaniu tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov, čím bola vo vzťahu
k obžalovanému porušená Ústava SR, a to čl. 48 ods. 2. ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému podmienečný

trest odňatia slobody.“

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín podané odvolanie odôvodnila doslovne takto :

„Súd prvého stupňa rozhodol na hlavnom pojednávaní o vine obžalovaného v súlade

s výsledkami vykonaného dokazovania. Vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj
v ich súhrne, pričom rozsudok riadne zdôvodnil a sú z neho zrejmé úvahy, ktorými sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona
v otázke viny obžalovaného. Súd správne postupoval, keď obžalovaného uznal vinným zo spáchania
zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s

poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, § 139 odsek 1
písmeno a), písmeno c) Trestného zákona a § 127 odsek 4, odsek 5 Trestného zákona
a zločinu znásilnenia podľa § 199 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139
odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného zákona a § 127 odsek 4, odsek 5 Trestného zákona.Pri výmere trestu súd prihliadol na závažnosť trestného činu, mieru zavinenia, pohnútku, osobu
obžalovaného, na okolnosti za akých došlo k spáchaniu trestnej činnosti, na účel trestu ako i na

možnosti nápravy obžalovaného. Súd nezistil u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť, zistil jednu
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno p) Trestného zákona, a teda, že spáchal trestné činy, pre
ktoré je trestné stíhanie vedené neprimerane dlho
atútoskutočnosťnemožnospravodlivopričítaťobžalovanémuaniobhajcovi.Obžalovanýsaktrestnému
činu nepriznal, trestnú činnosť neoľutoval, hľadí sa na neho ako na netrestaného, vykazuje priestupky

na úseku cestnej premávky.

Súd preto dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona bude
v danom prípade naplnený uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorá je podľa § 199 odsek 2 Trestného zákona
7 až 15 rokov, a to vo výmere 7 rokov. Súd nezistil také okolnosti prípadu alebo pomery obžalovaného,

ktoré by odôvodňovali použitie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. Nakoľko
obžalovaný nebol doteraz vo výkone trestu odňatia slobody, súd ho zaradil
v zmysle § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o úvahy súdu o výmere trestu uloženého obžalovanému, s týmito sa nestotožňujem.
Trest uložený obžalovanému považujem za mierny, neodzrkadľujúci závažnosť konania obžalovaného
a nezohľadňujúci jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti. Obžalovaný sa konania zakladajúceho
trestnoprávnu zodpovednosť dopustil voči maloletej poškodenej, ktorá je zároveň jeho príbuzná.
Maloletá bola k sexuálnym praktikám, ktoré sú podrobne vymenované v opise skutku, donútená násilím,

resp. hrozbou bezprostredného násilia obžalovaným. Obžalovaný A. B. vedel, že sa ho maloletá bojí,
že mu nedokáže efektívne odporovať. Obžalovaný pri vyžadovaný sexuálnych praktík a súlože zneužil
nielen fyzickú nevyspelosť vtom čase maloletej 14-ročnej G., ale zneužil aj jej mentálnu - duševnú
nevyspelosť, čo aktívne robil tak, že maloletú utvrdzoval v tom, že ak to niekomu povie, bude mať z
toho iba ona zle a jemu sa nič nestane, zneužíval dysfunkciu jej najbližšej rodiny tak, že jej opakovane

hovoril, aká je jej matka zlá, ako pije alkohol a nestará sa o nich, čím
v maloletej nielen podkopával autoritu jej rodiny, ale podporoval v nej pocit, že ak by to komukoľvek
povedala, taj jej nikto neuverí. Obžalovaný týmto spôsobom postupne vyvolal
u maloletej taký psychický stav, v ktorom vzhľadom na uvedené okolnosti činu, nebola schopná
dostatočne prejaviť svoju vôľu a klásť aktívny odpor.

Obžalovaný ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní prezentoval nekritický postoj k
spáchanej trestnej činnosti, pričom sa vyjadril, že s maloletou nič nemal.

S rozhodnutím súdu o uložení úhrnného nepodmienečného trestu v trvaní 7 rokov sa nemožno stotožniť.

Uvedený trest nezohľadňuje predovšetkým charakter spáchanej trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný
A.B.dopustil.Obžalovanýsadopustiltrestnéhočinu,ktorýjeprávnekvalifikovanýakozločinsexuálneho
násilia podľa § 200 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na §
138 písmeno b) Trestného zákona, § 139 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného zákona a § 127
odsek 4, odsek 5 Trestného zákona a jedná sa teda o závažný trestný čin. Je potrebné uviesť, že

ustanovenie § 200 Trestného zákona chráni právo človeka slobodne rozhodovať o svojom sexuálnom
živote. Obžalovaný sa zároveň dopustil zločinu znásilnenia podľa § 199 odsek 1, odsek 2 písmeno b)
Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného zákona
a § 127 odsek 4, odsek 5 Trestného zákona, kde objektom daného trestného činu je právo ženy slobodne
rozhodovať o svojom pohlavnom živote. Obidva zločiny obžalovaný spáchal na chránenej osobe -dieťati

a blízkej osobe. Obžalovaný svojím konaním intenzívne zasiahol pohlavnú, morálnu a hodnotovú sféru
poškodenej, pričom táto dôsledky z prežitých udalostí znáša doteraz.

V danom konkrétnom prípade mal súd prihliadnuť aj na priťažujúcu okolnosť podľa
§ 37 písmeno h) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný spáchal viac trestných činov a súd ukladal

úhrnný trest. Súd pri ukladaní trestu prihliadol u obžalovaného len na poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písmeno p) Trestného zákona, a teda, že spáchal trestné činy pre ktoré je trestné stíhanie vedené
neprimerane dlho a túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať obžalovanému a jeho obhajcovi.Účelom trestu v zmysle § 34 odsek 1 Trestného zákona je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľomtým,žesamuzabránivpáchaníďalšejtrestnejčinnostiavytvorípodmienkynajehovýchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň

vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Na uvedenú všeobecnú formuláciu upravujúcu postup súdu pri ukladaní trestu nadväzuje ustanovenie §
34 odsek 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie
o náhradu škody alebo odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa
o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.

Citovanými ustanoveniami Trestného zákona sa súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. B. dôsledne

neriadil.

Vzhľadom na vyššie uvedené, predovšetkým s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu zohľadňujúce
závažný charakter trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil,
a ktorá z pohľadu druhu trestného činu má povahu zločinu, je zrejmé, že úhrnný nepodmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 7 rokov nezodpovedá princípu individuálnej
a generálnej prevencie trestu a teda takýto druh trestu nesplní svoj účel v zmysle § 34 Trestného zákona.
Zároveň uvedený trest neodráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaného. Funkciu a účel trestu
by mohol splniť len prísnejší úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej
sadzby so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Jedine trest v takejto forme a výmere

zohľadňuje všetky skutočnosti
a kritériá rozhodné pre určenie druhu a výmery trestu podľa § 34 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona.

Obžalovaný sa dopustil konania, ktoré je neprípustné voči maloletej osobe a v danom prípade voči
blízkej osobe.

Doposiaľ bol obžalovaný 6-krát súdne trestaný v časovom období od roku 1981-1986, priestupkovo bol
postihnutý doposiaľ 6-krát, a to pre priestupky na úseku cestnej premávky.

S poukazom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu, s prihliadnutím na povahu a charakter
konania obžalovaného, možno konštatovať, že uložený trest nezodpovedá zákonným požiadavkám
proporcionality trestu - jeho primeranosti a spravodlivosti, ani neodradzuje ostatných potenciálnych
páchateľov od páchania trestných činov a u ostatných členov spoločnosti neposilňuje pocit právnej istoty
a spravodlivosti, preto nemôže plniť funkcie generálnej a individuálnej prevencie trestu.

Navrhujem preto, aby podľa § 321 odsek 1 písmeno e) Trestného poriadku Krajský súd zrušil predmetný
rozsudok Okresného súdu Trenčín spisová značka 3T/106/2018 vyhlásený dňa 22.08.2024 v časti
výroku o treste voči obžalovanému A. B. a následne za použitia ustanovenia § 322 odsek 3 Trestného
poriadku vo veci rozhodol a vymeral obžalovanému A. B. zákonný, primeraný a spravodlivý trest odňatia

slobody
v dolnej polovici trestnej sadzby uvedenej v § 199 odsek 2 Trestného zákona, a to
s prihliadnutím na charakter a závažnosť spáchanej trestnej činnosti, so zaradením do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.“

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín sa k písomnému odôvodneniu odvolania obžalovaného
vyjadrila doslovne takto :

„Vo vzťahu k odvolaniu obhajoby uvádzam nasledovné. V súhrne obhajoba uvádza, že sa napriek
vykonanému dokazovaniu po jeho doplnení na hlavnom pojednávaní po vydaní uznesenia Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/98/2021 zo dňa 13.10.2022, nestotožňuje
s odcudzujúcim rozsudkom vo vzťahu k obžalovanému A. B.. Doplnené dokazovanie znaleckým
posudkom I. J. A. M. K., výsluchom svedkov J. B. a O. E. podľa obhajoby preukazuje nevinu
obžalovaného. Dôkazná situácia v neprospech obžalovaného sa vôbec neposilnila, ale podstatnýmspôsobom sa oslabila. V značnej časti odvolania obžalovaného je poukazované na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/98/2021 zo dňa 13.10.2022. Podľa obhajoby je aj naďalej jediným priamym
dôkazom, ktorý má preukazovať vinu obžalovaného, výpoveď samotnej poškodenej G. B., ktorá však

nebola podporená žiadnym ďalším dôkazom. Obhajoba považuje za zásadný znalecký posudok I. J.
A. M. K..

V ďalšom obhajoba poukazuje na tú skutočnosť, že ku skutkom malo dôjsť v roku 2014/2015, pričom
poškodená podala trestné oznámenie až v roku 2018, kde motiváciou malo byť zistenie poškodenej,

že jej matka udržiavala intímny pomer s obžalovaným. Nevinu obžalovanému preukazujú výpovede
svedkov G. B., J. B., J. B., Q. E. a tiež znalecký posudok J. R. I.. Záverom obhajoba žiada obžalovaného
oslobodiť spod obžaloby v celom rozsahu, prípadne, ak by odvolací súd dospel k záveru o vine
obžalovaného, z dôvodu neodôvodnených prieťahov, žiada uložiť podmienečný trest odňatia slobody.

Mám za to, že vina obžalovaného je jednoznačne preukázaná výpoveďou poškodenej G. B., ktorá ku

skutkom a praktikám obžalovaného podrobne vypovedala
v priebehu hlavného pojednávania. Vierohodnosť výpovede poškodenej nebola žiadnym zásadným
spôsobom spochybnená.
Zároveň je možné sa stotožniť dôvodením súdu, že výpoveď poškodenej bola podporená a je v súlade
s výpoveďami matky A. H., sesternice G. N. a tety poškodenej I. P. (matky G. N.). Poškodená sa krátko

pred svojimi pätnástymi narodeninami zdôverila svojej sesternici G. N.
o tom, že ju obžalovaný sexuálne zneužíva s tým, aby to nikomu nepovedala, neskôr jej poslala SMS
správu, s ktorej vyplývalo, že si chce siahnuť na život. Následne to sesternica povedala svojej matke
I. P. a aj matke poškodenej A. H.. Tieto svedkyne vypovedali aj o zlom psychickom stave, v ktorom sa
poškodená nachádzala, a ktorá v tom čase na obžalovaného trestné oznámenie podať nechcela.

Nestotožňujem sa s obhajobnou argumentáciou týkajúcou sa vypracovaného znaleckého
psychologického posudku J. A. M. N., K..
V posudku znalkyňa jednoznačne uviedla, že výpovede poškodenej sú viac menej stabilné
v obsahoch týkajúcich sa samotného skutku a v štruktúre výpovede. Možno uvažovať, že svedkyňa

opisované skutočnosti vysoko pravdepodobne prežila, ale z dôvodu existenčného strachu mohla
zameniť osoby a kontext, alebo prekrývať iný (svoj) čin. Zároveň je potrebné poukázať, že znalkyne
vypracovala svoj posudok so značným časovým odstupom od spáchania skutku.

Obhajobou namietaný okamih, kedy poškodená podala trestné oznámenie, mal svoje logické

vysvetlenie, ktoré bolo podrobne na hlavnom pojednávaní výsluchmi svedkov
a poškodenej objasnené, a rozhodne nesvedčí o účelovosti podaného trestného oznámenia,
a už vôbec o klamstve v tvrdení poškodenej. Časový moment podania trestného oznámenia len
potvrdzuje dôkazmi preukázaný záver o dysfunkcii najbližšej rodiny maloletej a jej strachu „udať ho skôr“
nakoľko ju neustále utvrdzoval v tom, aby nikomu nič nepovedala,

a v prípade, ak povie, nikto jej neuverí a bude mať z toho iba ona zle.

Ak obhajoba poukazuje na psychiatrický znalecký posudok J. R. I., tak tento možno vyhodnotiť ako
dôkaz, ktorý podporuje vierohodnosť výpovede poškodenej, ktorá uvádzala, že obžalovaný z hľadiska
sexuálneho správania sa, v začiatkoch nevynechával hladkanie po nohách a prsiach, ako aj bozkávanie,

teda prekoitálne praktiky, o ktorých sa zmieňuje, a ktoré nachádza znalec v klinickej symptomatológii
obžalovaného.

Nakoľko prokuratúra podala odvolanie v neprospech obžalovaného čo do výroku
o treste, opätovne poukazujem na tú skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa konania zakladajúceho

trestnoprávnu zodpovednosť dopustil voči maloletej poškodenej, ktorá je zároveň jeho príbuzná.
Maloletá bola k sexuálnym praktikám, ktoré sú podrobne vymenované v opise skutku, donútená násilím,
resp. hrozbou bezprostredného násilia obžalovaným. Obžalovaný A. B. vedel, že sa ho maloletá bojí,
že mu nedokáže efektívne odporovať. Obžalovaný pri vyžadovaní sexuálnych praktík a súlože zneužil
nielen fyzickú nevyspelosť

v tom čase maloletej 14-ročnej G., ale zneužil aj jej mentálnu - duševnú nevyspelosť, čo aktívne robil
tak, že maloletú utvrdzoval v tom, že ak to niekomu povie, bude mať z toho iba ona zle a jemu sa nič
nestane, zneužíval dysfunkciu jej najbližšej rodiny tak, že jej opakovane hovoril, aká je jej matka zlá, ako
pije alkohol a nestará sa o nich, čím v maloletej nielen podkopával autoritu jej rodiny, ale podporoval vnej pocit, že ak by to komukoľvek povedala, taj jej nikto neuverí. Obžalovaný týmto spôsobom postupne
vyvolal u maloletej taký psychický stav, v ktorom vzhľadom na uvedené okolnosti činu, nebola schopná
dostatočne prejaviť svoju vôľu a klásť aktívny odpor.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd Trenčín podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie obžalovaného A. B. podané prostredníctvom obhajcu A. S. J. P. zamietol, pretože nie je
dôvodné.“

Verejné zasadnutie krajského súdu sa vykonalo za splnenia všetkých procesných podmienok
v neprítomnosti obžalovaného a poškodenej podľa § 293 odsek 5, odsek 7
Tr. poriadku, keďže obžalovaný výslovne požiadal o vykonanie nariadeného verejného zasadnutia vo
svojej neprítomnosti, pričom bol na tento nariadený procesný úkon odvolacieho súdu riadne a včas
predvolaný a poškodená o ňom riadne a včas upovedomená, so zachovaním zákonných lehôt na
prípravu a poškodená pritom nepožiadala z dôležitého a relevantného dôvodu o odročenie verejného

zasadnutia odvolacieho súdu.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu v rámci konečného návrhu
uviedla, že sa aj naďalej stotožňuje s podaným odvolaním podriadenej prokurátorky a všetkými dôvodmi
tohto odvolania a navrhla rozhodnúť spôsobom tam uvedeným a odvolanie obžalovaného navrhla ako

nedôvodné, podľa § 319 Tr. poriadku, zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí krajského súdu právom konečného návrhu poukázal
na ich písomné odôvodnenie odvolania s tým, že zdôraznil dva momenty. Ako prvý, že jediným
usvedčujúcim dôkazom je iba svedecká výpoveď poškodenej bez podpory iných dôkazov a druhým

momentom je tá skutočnosť, že v konaní vznikli neodôvodnené prieťahy, ktoré majú viesť v prípade
uznania viny k aplikácii mimoriadneho zníženia trestu. Odvolanie prokurátorky navrhol ako nedôvodné
zamietnuť.

Krajský súd, ako odvolací súd, na podklade podaných oboch odvolaní, ktoré mu spolu so spisom boli

predložené dňa 16. októbra 2025, nezistiac dôvody pre ich zamietnutie podľa
§ 316 odseku 1 Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odseku 3
Tr. poriadku, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. októbra 2025, za splnenia všetkých zákonných
procesných podmienok pre jeho vykonanie, preskúmal postupom podľa
§ 317 odseku 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých všetkých výrokov oboma

odvolateľmi, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil,
že odvolanie obžalovaného voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku okresného súdu ako i
prokurátorky v neprospech obžalovaného voči výrokom o uloženom treste obžalovanému, hoci sú
prípustné, podané oprávnenými osobami, včas i na správnom mieste, však pritom ani jedno z týchto
dvoch odvolaní dôvodné nie je.

Súčasne nezistil pritom chyby, ktoré neboli oboma odvolaniami vytýkané, a ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odseku 1 Tr. poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací krajský súd zistil, že prvostupňový okresný súd vykonal na

hlavnompojednávanísprávnymazákonnýmspôsobomvšetkypotrebnédôkazyvrozsahunevyhnutnom
na objasnenie skutkového stavu veci, a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak,
ako mu ukladajú ustanovenia § 2
odseku 10 a 12 Tr. poriadku a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, a to aj so
zreteľom na vyslovený právny názor odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

13. októbra 2022 pod sp. zn. 2To/98/2021. Prvostupňový okresný súd svoje skutkové zistenia vo vzťahu
k obom žalovaným skutkom pod bodmi 1 a 2 správne oprel nielen o svedeckú výpoveď samotnej
poškodenej, ktorá v podrobnostiach popísala skutkové okolnosti v oboch prípadoch, pričom jej svedecká
výpoveď z prípravného konania a na hlavnom pojednávaní aj podľa názoru krajského súdu nevykazuje
relevantné rozpory, ktoré by tak v podstatnej časti znižovali jej vierohodnosť. Aj napriek rozsiahlejším

odvolacímnámietkamobžalovaného,nielenvočitomutodôkazu,aleajďalšímvykonanýmusvedčujúcim
dôkazom, ktorým obžalovaný sa snažil spochybniť ich vierohodnosť, aj krajský súd dospel k záveru,
že okresný súd správne aj zákonne vyhodnotil ako celkom vierohodnú svedeckú výpoveď poškodenej
a ďalšie svedecké výpovede (predovšetkým I. P., A. H. a G. N.). Za významný dôkaz, ktorý relevantnepodporuje vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej aj krajský súd, tak ako na to správne poukázal
aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje obsah podaného znaleckého posudku J.
A. M. N., K.. Obžalovaný, aj keď v rámci odvolacích námietok hodnotí tento dôkaz diametrálne odlišne

a vo svoj prospech, čo je iste jeho procesným právom v rámci uplatňovania svojej obhajoby, však
celkomjasnedávaodpoveďnato,žesvedeckévýpovedepoškodenejsúviac-menejstabilnévobsahoch
týkajúcich sa samotných skutkov a v štruktúre výpovede tejto svedkyne a možno ňou opisované
skutočnosti vysoko pravdepodobne považovať za skutočne prežité. Iba z dôvodu existenčného strachu
mohla zameniť osoby a kontext alebo prekrývať iný (svoj) čin, čo ani krajský súd nepovažoval za takú

skutočnosť, ktorá by relevantne spochybňovala presvedčivosť svedeckej výpovede poškodenej, ktorá
nepochybne usvedčovala obžalovaného zo spáchania oboch žalovaných skutkov, a to aj s prihliadnutím
na to, že k znaleckému skúmaniu a dokazovaniu došlo až so značným časovým odstupom. Napokon
u poškodenej v súvislosti s prežitými skutkovými, hlboko traumatizujúcimi okolnosťami zanechali u nej
na jej psychike negatívne stopy do budúcnosti, čo sa potvrdilo aj počas konania na hlavnom pojednávaní
pred okresným súdom. Za irelevantné považoval krajský súd aj odvolacie námietky obžalovaného

voči svedeckým výpovediam, ktoré podporujú vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej. Krajský
súd sa stotožnil so všetkými úvahami okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, obzvlášť
pokiaľ ide o časové súvislosti medzi spáchaním oboch žalovaných skutkov obžalovaným a podaním
trestného oznámenia poškodenou. Aj krajský súd považuje za celkom logické vysvetlenie, ktoré
vzišlo počas dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, keď tento časový moment

skutočne preukazuje záver o nefunkčnosti najbližšej rodiny poškodenej v inkriminovanej dobe, v čase
keď bola maloletou a bola v strachu oznámiť obžalovaného, ktorý ju neustále utvrdzoval v tom, že
v prípade, že niekomu niečo o tom, čo sa stalo povie, nikto jej veriť nebude a bude mať z toho
iba ona zle (ide o známy naratív páchateľov takýchto a obdobných skutkov, kde obeťou je maloletá
osoba). Podľa názoru krajského súdu na podklade vykonaného dokazovania pred okresným súdom

možno urobiť záver o tom, že vzhľadom na nefungujúci vzťah rodičov k poškodenej ako maloletej
ich dcére, túto vzhľadom na záujem obžalovaného a jeho prejavenú starostlivosť o ňu, logicky viedlo
k citovému putu medzi ňou a obžalovaným, ktoré po udalosti, kedy poškodená zistila, že obžalovaný
má pomer s jej matkou, ju celkom logicky napokon viedlo k výraznému odporu voči obžalovanému.
V súvislosti s preukázanou nepochybnou vinou obžalovaného zo spáchania oboch žalovaných skutkov

obžalovaného usvedčuje sčasti aj jeho samotná výpoveď ako aj svedecká výpoveď O. E., ktorým bolo
potvrdené, že obžalovaný zvykol poškodenú v inkriminovanej dobe vozievať vo svojom motorovom
vozidle. Okresný súd správne aj zákonne vyhodnotil tiež všetky relevantné a usvedčujúce listinné
dôkazy (najmä tiež obsah psychologickej správy J. J. N.). Pokiaľ obžalovaný v rámci svojich odvolacích
námietok poukazoval na ďalšie svedecké výpovede z hlavného pojednávania (G. B., K. H. a O. E.),

tieto neboli spôsobilé aj podľa krajského súdu spochybniť jeho vinu ani s prihliadnutím na procesne
uplatňovaný zákonný princíp „in dubio pro reo, t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného či
obžalovaného“. Napokon aj obsah znaleckého psychiatrického posudku znalca J. R. I. znaleckej
organizácie Centrum duševného zdravia, s. r. o., Bánovce nad Bebravou, aj keď nepotvrdil zistenia,
ktoré by mohli súvisieť s istými patologickými sexuálnymi problémami u obžalovaného, jeho duševný

stav na druhej strane v inkriminovanej dobe bez preukázania nepríčetnosti, či jej zníženia, a to aj
pokiaľ ide o vymiznutie či zníženie jeho rozpoznávacích a ovládacích schopností v podstate pôsobí
podporne ako nepriamy dôkaz viny obžalovaného. Okresný súd svoje skutkové zistenia vecne správne
a presvedčivo odôvodnil v súlade s § 168 odsek 1 Tr. poriadku v napadnutom rozsudku a na ich
podklade správne zistil, že obžalovaný oba žalované skutky spáchal spôsobom uvedeným vo výrokovej

časti napadnutého rozsudku. Krajský súd po preskúmaní veci, vzhľadom na uvedené dôvody, dospel
k zhodným skutkovým zisteniam ako prvostupňový okresný súd, pretože dôkazy, ktoré vykonal okresný
súd a na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz vzájomne
sa podporujúcich dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú obžalovaného zo spáchania
oboch žalovaných skutkov. Krajský súd sa vzhľadom na uvedené dôvody tak nestotožnil s obhajobou

obžalovaného a jeho odvolacími námietkami, že v prejednávanom a posudzovanom prípade ide iba
o jediný usvedčujúci dôkaz. Hoci jediným priamym dôkazom je svedecká výpoveď poškodenej, táto je
podporovaná viacerými zabezpečenými a vykonanými nepriamymi dôkazmi na hlavnom pojednávaní,
tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku a dôvodov, ktoré rozviedol krajský súd, pokiaľ
ide o preskúmavanú výrokovú časť napadnutého rozsudku – výrok o vine obžalovaného.

Vychádzajúc zo správne zisteného a prvostupňovým okresným súdom správne ustáleného skutkového
stavu (bez relevantného narušenia oboch žalovaných skutkov) prvostupňový okresný súd nepochybilani pri právnom posúdení konania obžalovaného ako spáchanie trestného činu zločinu sexuálneho
zneužívania podľa § 200 odsek 1, odsek 2
písm. a), písm. b) Tr. zákona (v účinnosti od 15. marca 2024) s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm.

a), písm. c), 127 odsek 4, odsek 5 Tr. zákona v už uvedenej jeho účinnosti (skutok pod bodom 1),
a tiež aj ako spáchanie trestného činu zločinu znásilnenia podľa § 199 odsek 1, odsek 2 písm. b)
už citovaného Tr. zákona s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. a), písm. c), 127 odsek 4, odsek 5
tohto Tr. zákona, pričom svoje právne závery aj v tomto smere v napadnutom rozsudku nie dostatočne
zreteľneodôvodnil.Obžalovanýsvojimprotiprávnymkonanímvobochprípadochnaplnilvšetkypotrebné

štyri formálne znaky oboch žalovaných skutkových podstát trestných činov zločinov, keďže konal
nepochybne úmyselne ako dospelý páchateľ, bez zistenia nepríčetnosti či jej zníženia a oba žalované
skutky zodpovedajú objektívnej stránke oboch zločinov ako aj naplnenie oboch objektov ochrany
Trestným zákonom, t. j. záujem spoločnosti na ochrane nedotknuteľnosti intímnej sféry jednotlivca
(jeho rozhodovania samotného v nej) ako aj záujem na správnom duševnom vývoji v sexuálnej oblasti
u maloletých osôb.

Nič to ale nemení na fakte, že krajský súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k
rovnakým právnym záverom ako okresný súd, keď aj podľa názoru krajského súdu okresný súd správne
aplikoval priaznivejší Tr. zákon s účinnosťou od
15. marca 2024, kedy obžalovanému bolo potrebné priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.

p) tohto Tr. zákona (aj súčasne platného a účinného), ktorým je zohľadnená skutočne neprimeraná
dĺžka konania pred súdom, na čom obžalovaný skutočne nenesie vinu, a ktorá bola zapríčinená
konaním prvostupňového okresného súdu, najmä pokiaľ ide o jeho postup po zrušení skoršieho
meritórneho rozhodnutia, čo však okresný súd ale správne v prospech obžalovaného zohľadnil už
priznaním uvedenej poľahčujúcej okolnosti a napokon aj pri ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody

obžalovanému.
Ostatnou prieskumnou povinnosťou krajského súdu tvorili výroky o uloženom treste odňatia slobody
obžalovanému, kde krajský súd svojim záverom dospel k tomu, že ani tu prvostupňový okresný súd
relevantne nepochybil. Správne obžalovanému priznal jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. p)
Tr. zákona, tak ako to už rozviedol krajský súd vyššie a správne aplikoval aj ustanovenie § 38 odsek

2 Tr. zákona v aktuálnom znení. Taktiež správne dospel k záveru, že u obžalovaného prichádza do
úvahy uloženie úhrnného trestu spôsobom uvedeným v § 41 odsek 2 Tr. zákona, t. j. s uplatnením tzv.
asperačnej, resp. zostrujúcej zásady (spáchanie dvoch zločinov dvomi skutkami), kedy sa horná hranica
najprísnejšej skutkovej podstaty zvyšuje o 1/3, t. j. v danom prípade o 5 rokov, čím u obžalovaného
mal byť ukladaný trest odňatia slobody v takejto zákonnej sadzbe od 7 rokov do 20 rokov (okresný súd

opomenul uviesť túto zvýšenú hornú hranicu v odôvodnení napadnutého rozsudku). Hoci sa obžalovaný
domáhal v rámci odvolacích námietok uloženia podmienečného trestu, mimoriadnym znížením pod
dolnú hranicu 7 rokov, ani krajský súd, tak ako na to správne poukázal okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nemal na to žiaden relevantný dôvod. Obžalovaný mimochodom spáchanie
žalovanej trestnej činnosti nepriznal, teda neprejavil pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov svoju vinu,

naopak, uplatnením svojho ústavného a zákonného práva opakovane vyslovil nevinu, pričom závažnosť
protiprávneho konania obžalovaného vykazuje mimoriadnu nebezpečnosť, s prejavom istých následkov
na psychike poškodenej a morálne opovrhnutie jeho konania, keď zneužil aj mimochodom citové
naviazaniepoškodenejnajehoosobou,jejdôverumaloletéhodieťaťavdospelúosobuvinkriminovanom
čase, ktoré skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu vylučujú mimoriadne zníženie trestu postupom

podľa § 39 Tr. zákona pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby podľa ustanovenia § 199 odsek 2 Tr.
zákona v aktuálnom znení. Na tomto nič nemení ani fakt, na ktorý ale obžalovaný nedôvodne poukazoval
tak v rámci odvolacích námietok ako aj v rámci uplatneného práva konečného návrhu prostredníctvom
svojho obhajcu na verejnom zasadnutí krajského súdu. Okresný súd dostatočne zohľadnil všetky
zákonné kritéria, najmä okolnosti prípadu, osobu obžalovaného, atď. a obžalovanému uložil primeraný

úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, ktorý aj podľa názoru krajského
súdu naplní očakávaný účel trestu v zmysle § 34 Tr. zákona a vyjadruje súčasne aj v dostatočnej
miere morálne odsúdenie protiprávneho konania obžalovaným spoločnosťou. Správne aj zákonné bolo
rovnakozaradenieobžalovanéhonavýkonuloženéhoúhrnnéhotrestuodňatiaslobodypodľa§48odsek
2 písm. a) Tr. zákona. Prísnejšie zaradenie ani krajský súd nepovažoval za relevantné.

S prejednávaným a posudzovaným prípadom adhézne konanie, t. j. konanie o náhrade škody síce
spojené bolo, avšak poškodená si nárok na náhradu škody neuplatnila, a preto okresný súd správne
výrokom o náhrade škody nerozhodoval.Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku ani vo vzťahu k
výrokom o treste odňatia slobody, a preto v tomto smere odvolacie námietky ani jedného z odvolateľov

neakceptoval. Okresný súd napadnuté výroky oboma odvolateľmi presvedčivo a akceptovateľne, bez
arbitrárnosti odôvodnil, a preto krajský súd odkazuje v podrobnostiach na odôvodnenie okresného súdu
v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na základe

náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolania obžalovaného
a prokurátorky v jeho neprospech ako nedôvodné, podľa § 319
Tr. poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e sťažnosť prípustná.