Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/105/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121460413
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121460413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a
členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v spore žalobcu: Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti
žalovanému: X.. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. D. kríži XXXX/XX, D., štátny občan SR, zastúpený:
KUBINEC&PARTNERS advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 36 851 574, so sídlom Skuteckého 6,

Banská Bystrica, o zaplatenie 1.335,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-44C/72/2021-104 zo dňa 27. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k.
B3-44C/72/2021-104 zo dňa 27. septembra 2023 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 418,80 eur, p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti, v ktorej
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 418,80
eur od 25.08.2021 do zaplatenia a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v

rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. B3-44C/72/2021-104 zo dňa 27. septembra 2023, uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 418,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 418,80 eur od 25.08.2021 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
I.) a vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 38 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou na upomínací súd dňa
24.08.2021 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 1.335,50 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania
z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po podaní žalobného návrhu na súd až do zaplatenia, titulom
bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za užívanie pozemku pod garážou bez právneho
dôvodu. Žalobca uviedol, že je vlastníkom pozemku v D. na ulici N. D. kríži, k. ú. R. K., parc. č.
XXXXX/XX, vo výmere XX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, ktorý je zapísaný na LV

č. 1. Na uvedenom pozemku je umiestnená stavba garáže so súpisným číslom XXX, vo vlastníctve
žalovaného, ktorá je zapísaná na LV XXXX. Listom č. K. V. XXXXX/XXXX-XXXXXX zo dňa 03.04.2013
bolo žalovanému oznámené užívanie pozemku bez zmluvného vzťahu v k. ú. R. K., parc. č. XXXXX/
XX, vo výmere XX m2, pod stavbou garáže, súp. č. XXX. Žalovaný bol zároveň vyzvaný k úhrade
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 30.10.2012 do 31.03.2013 vo výške 90,54 eur v lehote do
30 dní od doručenia listu a ďalej vo výške 12 eur/m2/rok, čo pri výmere XX m2 predstavuje sumu

216 eur ročne a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 18 eur a to najneskôr vždy k 15.
dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca na účet hlavného mesta. Podaním č. K. I. XXXXX/XXXX
zo dňa 19.02.2020 bola žalovanému zaslaná výzva na zaplatenie za užívanie pozemku. Pohľadávkav stanovenej lehote nebola zaplatená. Pohľadávka za obdobie od 30.12.2012 do 31.12.2016 bola
žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 10C/75/2014 zo dňa 30.05.2017, v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 7Co/30/2018 zo dňa 23.05.2018, právoplatným dňa

06.03.2019, vykonateľným dňa 12.03.2019. Žalobca - vlastník pozemku je oprávnený požadovať od
žalovaného - vlastníka stavby garáže, úhradu za užívanie pozemku. V opačnom prípade dochádza z
jeho strany k bezdôvodnému obohateniu. Výška úhrady bola stanovená na základe Rozhodnutia č.
28/2011 primátora hlavného mesta SR Bratislavy a Rozhodnutia č. 33/2015 primátora hlavného mesta
SR Bratislavy, ktorými sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno vo

výške 12 eur/m2/rok, t.j. 228 eur ročne, teda vo výške obvyklého nájomného. Žalobca si
uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 1.335,50 eur z titulu úhrady za užívanie
pozemku za obdobie: od 01.07.2014 do 31.07.2014 18,00 eur, od 01.08.2014 do 31.08.2014 18,00 eur,
od 01.09.2014 do 30.09.2014 18,00 eur, od 01.10.2014 do 31.10.2014 18,00 eur, od 01.11.2014 do
30.11.2014 18,00 eur, od 01.12.2014 do 31.12.2014 18,00 eur, od 01.01.2015 do 31.01.2015 18,00
eur, od 01.12.2015 do 31.12.2015 3,50 eur, od 01.01.2016 do 31.01.2016 18,00 eur, od 01.02.2016

do 29.02.2016 18,00 eur, od 01.03.2016 do 31.03.2016 18,00 eur, od 01.04.2016 do 30.04.2016 18,00
eur, od 01.05.2016 do 31.05.2016 18,00 eur, od 01.06.2016 do 30.06.2016 18,00 eur, od 01.07.2016
do 31.07.2016 18,00 eur, od 01.08.2016 do 31.08.2016 18,00 eur, od 01.09.2016 do 30.09.2016 18,00
eur, od 01.10.2016 do 31.10.2016 18,00 eur, od 01.11.2016 do 30.11.2016 18,00 eur, od 01.12.2016
do 31.12.2016 18,00 eur, od 01.01.2017 do 31.01.2017 18,00 eur, od 01.02.2017 do 28.02.2017 18,00

eur, od 01.03.2017 do 31.03.2017 18,00 eur, od 01.04.2017 do 30.04.2017 18,00 eur, od 01.05.2017
do 31.05.2017 18,00 eur, od 01.06.2017 do 30.06.2017 18,00 eur, od 01.07.2017 do 31.07.2017 18,00
eur, od 01.08.2017do 31.08.2017 18,00 eur, od 01.09.2017 do 30.09.2017 18,00 eur, od 01.10.2017
do 31.10.2017 18,00 eur, od 01.11.2017 do 30.11.2017 18,00 eur, od 01.12.2017 do 31.12.2017 18,00
eur, od 01.01.2018 do 31.01.2018 18,00 eur, od 01.02.2018 do 28.02.2018 18,00 eur, od 01.03.2018

od 31.03.2018 18,00 eur, od 01.04.2018 do 30.04.2018 18,00 eur, od 01.05.2018 do 31.05.2018 18,00
eur, od 01.06.2018 do 30.06.2018 18,00 eur, od 01.07.2018 do 31.07.2018 18,00 eur, od 01.08.2018
do 31.08.2018 18,00 eur, od 01.09.2018 do 30.09.2018 18,00 eur, od 01.10.2018 do 31.10.2018 18,00
eur, od 01.11.2018 do 30.11.2018 18,00 eur, od 01.12.2018 do 31.12.2018 18,00 eur, od 01.01.2019
do 31.01.2019 18,00 eur, od 01.02.2019 do 28.02.2019 18,00 eur, od 01.03.2019 do 31.03.2019 18,00

eur, od 01.04.2019 do 30.04.2019 18,00 eur, od 01.05.2019 do 31.05.2019 18,00 eur, od 01.06.2019
do 30.06.2019 18,00 eur, od 01.07.2019 do 31.07.2019 18,00 eur, od 01.08.2019 do 31.08.2019 18,00
eur, od 01.09.2019 do 30.09.2019 18,00 eur, od 01.10.2019 do 31.10.2019 18,00 eur, od 01.11.2019
do 30.11.2019 18,00 eur, od 01.12.2019 do 31.12.2019 18,00 eur, od 01.01.2020 do 31.01.2020 18,00
eur, od 01.02.2020 do 29.02.2020 18,00 eur, od 01.03.2020 do 31.03.2020 18,00 eur, od 01.04.2020

do 30.04.2020 18,00 eur, od 01.05.2020 do 31.05.2020 18,00 eur, od 01.06.2020 do 30.06.2020 18,00
eurod 01.07.2020 do 31.07.2020 18,00 eur, od 01.08.2020 do 31.08.2020 18,00 eur, od 01.09.2020
do 30.09.2020 18,00 eur, od 01.10.2020 do 31.10.2020 18,00 eur, od 01.11.2020 do 30.11.2020 18,00
eur, od 01.12.2020 do 31.12.2020 18,00 eur, od 01.01.2021 do 31.01.2021 18,00 eur, od 01.02.2021
do 29.02.2021 18,00 eur, od 01.03.2021 do 31.03.2021 18,00 eur, od 01.04.2020 do 30.04.2021 18,00

eur, od 01.05.2021 do 31.05.2021 18,00 eur, od 01.06.2021 do 30.06.2021 18,00 eur, od 01.07.2021 do
31.07.2021 18,00 eur, dlžná suma spolu 1.335,50 eur. Zároveň si uplatňuje úrok z omeškania podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z..

3. Žalovaný v celom rozsahu poprel a neuznal nárok žalobcu, jeho tvrdenia považuje v celom rozsahu

za nepravdivé a zmätočné s jednoznačným cieľom neoprávnene vylákať od neho peňažné plnenie.
Žalovaný je výlučným vlastníkom stavby so súpisným číslom XXX evidovanej ako garáž v prísl.
KN na LV č. XXXX, k. ú.: R. K., obec: D., postavenej na pozemku žalobcu. Garáž nadobudol do
svojho výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovaným ako kupujúcim a
predávajúcim: p. X.. S. O.. Žalobca v návrhu vyčíslil jeho údajné bezdôvodné obohatenie za obdobia:

01.07.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.01.2015, od 01.12.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016
do 31.07.2021 spolu 1.335,50 eur, pričom súčasne uviedol, že „pohľadávka za obdobie od 30.12.2012
do 31.12.2016 mu bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 10C/75/2014 zo dňa
30.05.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 7Co/30/2018 zo dňa 23.05.2018,
právoplatným dňa 06.03.2019, vykonateľným dňa 12.03.2019". Žalovaný preto tvrdenia žalobcu o

existencii nároku na peňažné plnenie za obdobia od 01.07.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do
31.01.2015, od 01.12.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016 do 31.12.2016 za domáhanie sa peňažného
nároku duplicitne, a to v časti pokiaľ ide o obdobia od 01.07.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do
31.01.2015, od 01.12.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016 do 31.12.2016, pretože o nároku za uvedenéobdobia mal rozhodnúť Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 10C/75/2014.
Pozemok pod svojou garážou neužíva bez právneho dôvodu, resp. právneho titulu, keď žalovaný
rovnako ako jeho právni predchodcovia, je oprávnený bezodplatne užívať tento pozemok, pretože garáž

postavenú na pozemku bola vybudovaná ešte na začiatku 70-tych rokoch minulého storočia (t.j. v
čase existencie Československej socialistickej republiky), a to so súhlasom predchádzajúceho vlastníka
pozemku (pozn. ktorým bola v dobe výstavby garáží, podľa informácii od žalovaného, ONV Bratislava III
resp. prísl. MNV), ktorý za zastavanie a užívanie pozemku nikdy nevyžadoval od originárnych vlastníkov
garáže žiadnu náhradu a žiadnu náhradu nepožadoval ani od ich právnych nástupcov po viac ako

niekoľko desaťročí. Právni predchodcovia žalovaného tak nadobudli vydržaním právo bezodplatného
užívania zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku vo vlastníctve žalobcu a žalovanému oprávnenie
z vecného bremena k pozemku taktiež svedčí, preto nie je možné, aby sa žalobca domáhal finančnej
náhrady za užívanie pozemku, ku ktorému vzniklo vecné bremeno a právo zodpovedajúce vecnému
bremenu vydržaním. Za stavu súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku so zriadením stavby -
garáženapozemkuajehonáslednéhobezodplatnéhoužívaniapredstavujeuplatnenienárokužalobcom

v tomto konaní zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, pričom uvedený
právny záver podporuje aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Bolo výlučne rozhodnutím
pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na prípadnú finančnú náhradu za zastavanie pozemku
garážami a jeho následné užívanie uplatní alebo, či sa ho vzdá. Ak si ho neuplatňoval aj niekoľko

desiatok rokov po zriadení garáže, tento nárok neprešiel na žalobcu ako nového vlastníka pozemku pod
garážou. Navyše, ani sám žalobca po nadobudnutí pozemku do svojho vlastnícka po období rozsiahlych
spoločenských, politických a hospodárskych zmien po roku 1989 nežiadal žiadne finančné, či iné plnenie
za užívanie pozemku od predchádzajúcich vlastníkov garáže. K vzniku nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku nedošlo, pretože právnym dôvodom bezodplatného

užívania pozemku bol súhlas právneho predchodcu žalobcu v podobe dlhodobého faktického správania
sa právneho predchodcu žalobcu ako aj samotného žalobcu po roku 1989, resp. 1993 a tento súhlas
bol bez časového obmedzenia, resp. tento súhlas nebol počas doby relevantnej pre vydržanie práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu právnym predchodcom žalobcu, resp. samotným žalobcom
výslovne odvolaný a z tohto dôvodu už právny predchodca žalovaného vydržal k pozemku žalobcu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré následne prešlo na žalovaného. Pozemok je teda zaťažený
vydržanýmvecnýmbremenomexlege,ktoréspočívavoprávneníkaždéhovlastníkagarážebezodplatne
užívať pozemok, a ktorému korešponduje povinnosť každého vlastníka pozemku strpieť bezodplatné
užívanie pozemku každého vlastníka stavby (garáže), postavenej na tomto pozemku.
Výšku údajného bezdôvodného obohatenia určil žalobca bez ďalšieho len na základe jeho rozhodnutí,

konkrétne rozhodnutia primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. 28/2011 a
rozhodnutia primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. 33/2015. Takto stanovenú
výšku údajného bezdôvodného obohatenia považuje žalovaný, najmä nie však výlučne, za neprimerane
vysokú, vzhľadom na lokalitu, účel a možnosti využitia daného pozemku. Pri stanovení výšky
bezdôvodného obohatenia sa musí vychádzať z porovnateľných údajov, t.j. v akom rozsahu a

hodnotovom vyjadrení sa vo všeobecnosti pohybuje výška náhrady v obdobných prípadoch a zohľadniť
aj ďalšie faktory a skutkové zistenia, ktoré môžu mať na stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia
vplyv. Na takéto stanovenie a určenie výšky bezdôvodného obohatenia sa vyžadujú odborné znalosti,
ktorými žalobca nemôže disponovať a rovnako tak nepochybne takouto odborne spôsobilou osobou
nebol a nie je ani primátor Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava, ktorý autoritatívne vydal

rozhodnutie, podľa ktorého žalobca určil výšku bezdôvodného obohatenia. Žalobca v návrhu uvádza
(zjavne nesprávny) výpočet úhrady za užívanie pozemku - „ročnej výšky obvyklého nájomného" 12 eur/
m2/ročne t.j. 228 eur, z čoho potom vyplýva, že plocha pozemku XX. m2, pričom plocha pozemku je
podľa prísl. LV XX m2. Žalovaný navrhol, aby súd uložil žalobcovi povinnosť predložiť znalecký posudok,
resp. znalecké posudky, ktoré tvorili podklad k prijatiu rozhodnutí primátora Hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislava č. 28/2011 a č. 33/2015, pretože z predmetných rozhodnutí primátora Hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislava nevyplýva, konkrétne ktoré znalecké posudky boli odborným
podkladom pre prijatie uvedených rozhodnutí naviac za stavu, že od prijatia týchto rozhodnutí uplynulo
10, resp. 6 rokov. Predloženie týchto znaleckých posudkov, prípadne vypracovanie nového a/alebo
kontrolného znaleckého posudku, či odborného vyjadrenia by muselo zohľadniť aj presnú lokalizáciu

pozemku, na ktorom sa garáž nachádza a aká je jeho eventuálna (súčasná ako aj budúca) využiteľnosť.
Je nesporné, že predmetný pozemok je v tesnej blízkosti železničnej trate (žel. vlečky) a je tak v
ochrannompásmeželezníc,pričompodgarážoujeumiestnenýajvodovod,atedaideoochrannépásmo
vody, čo má jednoznačný vplyv na výšku nájomného, príp. ceny pozemku ako takej. Znalecký posudokby sa týmito faktormi nepochybne zaoberal, avšak rozhodnutia primátora Hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislava č. 28/2011 a č. 33/2015 vychádzajú zjavne len z generálneho a plošného určenia
cien nájmu pre katastrálne územia na území mesta Bratislava, bez zohľadnenia špecifických podmienok

toho-ktorého pozemku, či dokonca konkrétneho katastrálneho územia. Podľa čl. 2 bod 2 Rozhodnutia
primátora hlavného mesta SR Bratislava č. 28/2011 ako aj čl. 2 bod 2 Rozhodnutia primátora hlavného
mesta SR Bratislava č. 33/2015 v prípade určenia reálnej a objektívnej hodnoty nájmu konkrétnej
nehnuteľnosti, je potrebné vypracovanie znaleckého posudku. Aj uvedené svedčí o tom, že predmetné
rozhodnutia (najmä v časti Príloh č. 1 k predmetným rozhodnutiam) neboli vypracované odborne

spôsobilou osobou a nemôže ani požívať status akéhokoľvek odborného vyjadrenia, či posúdenia podľa
§206CSP,atedavovzťahukurčeniuvýškybezdôvodnéhoobohatenianemôžubyťpresúdsmerodajné.
Inak povedané, samotné rozhodnutie primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (č.
28/2011 a č. 33/2015) potvrdzuje, že pre daný prípad je potrebné vypracovanie znaleckého posudku.
Uvedenézároveňmôževzbudzovaťdojem,žerozhodnutievôbecneboloprijaténapodkladeznaleckého
posudku.

Žalobca si návrhom uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde dňa 24.08.2021,
pričom sa v návrhu domáha zaplatenia istiny vo výške spolu 1.335 eur spolu s príslušenstvom titulom
bezdôvodného obohatenia za obdobie 01.07.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.01.2015, od
01.12.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016 do 31.07.2021. S poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1,
§ 101 až § 110 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov žalovaný v

zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 152 Civilného sporového poriadku a § 15 ods.
1 zákona o upomínacom konaní týmto vzniesol námietku premlčania k nároku žalobcu uplatnenému nad
rozsah t.j. za obdobia od 01.07.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.01.2015, od 01.12.2015 do
31.12.2015, od 01.01.2016 do 23.08.2019 (vrátane).
Pokiaľ ide úroky z omeškania, tak vo všeobecnosti platí, že prvý deň, kedy sa dlžník dostáva do

omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia je deň nasledujúci po dni doručenia výzvy na jeho
vydanie, resp. doručenie žaloby žalovanému. Žalovaný v celom rozsahu popiera údajný začiatok
omeškania žalovaného tak, ako tento vymedzil žalobca v petite návrhu, keď časom splnenia záväzku
vydať bezdôvodné obohatenie je prvý deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bol získaný (veriteľ) požiada
toho, kto bezdôvodné obohatenie je povinný vydať (dlžník) o splnenie. Platí, že splatnosť dlhu nadväzuje

na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá,
stanovená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vzhľadom k tomu, že pri nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je v občianskom zákonníku určená doba splnenia, je treba vychádzať z
toho,žeten,ktojepovinnýbezdôvodnéobohatenievydať(dlžník)jepovinnýplniťprvýdeňpotom,čobol
veriteľom o splnenie požiadaný. V predmetnej veci je možné za takúto „kvalifikovanú výzvu" považovať

len žalobu, ktorá bola preukázateľne doručená žalovanému dňa 07.09.2021.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomne podaním zo dňa 28.09.2021. K
tvrdeniu, že mu bol nárok za obdobie od 01.07.2014 do 31.12.2016 priznaný rozsudkom Okresného
súdu Námestovo, sp. zn. 10C/75/2014, zo dňa 30.05.2017, a teda je uplatnený duplicitne, uviedol,

že rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 10C/75/2014, zo dňa 30.05.2017 mu bolo
priznané bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku za obdobie od 31.10.2012 do 31.06.2014. Táto
skutočnosť je zrejmá aj z predloženého listinného dôkazu - rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.
zn. 10C/75/2014, zo dňa 30.05.2017, a preto žaloba za obdobie od 01.07.2014 do 31.12.2016 nie je
podaná duplicitne.

Podľa žalovaného predmetná stavba garáže súp. č. 780 bola postavená na základe právoplatných
rozhodnutí príslušných štátnych orgánov v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a právni
predchodcovia žalovaného nadobudli vydržaním právo bezodplatného užívania zodpovedajúce
vecnému bremenu k pozemku vo vlastníctve žalobcu. Za stavu súhlasu predchádzajúceho vlastníka
pozemku žalovaný považuje žalobcom uplatnený nárok za zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s

dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka žalobcom. Žalobca
má vedomosť o súhlase originárneho vlastníka pozemku s umiestnením stavby, čo nemožno považovať
za súhlas s bezodplatným užívaním pozemku. Takýto súhlas nebol nikdy udelený. Žalovaný uviedol, že
právni predchodcovia žalovaného nadobudli vydržaním právo bezodplatného užívania zodpovedajúce
vecnému bremenu k pozemku vo vlastníctve žalobcu. Svoje tvrdenie nepreukázal žiadnymi dôkazmi.

Súhlas s postavením garáže nezakladá vznik práva vecného bremena užívania a strpenia užívania
nehnuteľnosti, na platnosť a účinnosť je potrebný zápis do katastra nehnuteľností, čo v tomto prípade
žalovaný nepreukázal.Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca vypočítal na základe Rozhodnutia č. 28/2011
primátorahlavnéhomestaSRBratislavyaRozhodnutiač.33/2015primátorahlavnéhomestaSlovenskej
republikyBratislavy,ktorýmisaustanovujúcenyprenájmovacenypredbežnejodplatyzavecnébremeno

vovýške12eur/m2/rok,t.j.vsume216eurročne,tedavovýškeobvykléhonájomného.Žalobcajeobcou
a pri určovaní výšky odplaty má povinnosť postupovať v súlade so zákonom č. 138/1991 Z.z. o majetku
obcí v znení neskorších predpisov ako i zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý v § 4 ods.3
písm. a/ ustanovuje, že obec pri výkone samosprávy vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením
s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do

užívania. Preto pri určovaní výšky odplaty bezdôvodného obohatenia bol povinný úhradu stanoviť na
základe Rozhodnutia č. 28/2011 primátora hlavného mesta SR Bratislavy a Rozhodnutia č. 33/2015
primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorými sa ustanovujú ceny prenájmov a
ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno vo výške 12 eur/m2/rok, t.j. v sume 216 eur ročne, teda vo
výške obvyklého nájomného. Žalobca si uplatnil len sumu, ktorú by žalovaný zaplatil v prípade existencie
nájomného vzťahu v uvedenom období. Žalobca z týchto dôvodov nemohol žalovanému stanoviť inú

(nižšiu) výšku odplaty za bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že takýmto postupom by došlo z jeho
strany k porušeniu zákonných predpisov ako i k diskriminovaniu, znevýhodneniu a poškodeniu ostatných
subjektov, ktoré si riadne plnia svoju povinnosť - uhrádzajú platby za užívanie pozemkov vo vlastníctve
hlavného mesta.
So stanovením výšky odplaty určenej, či už na základe Dodatku č. 14 k Pravidlám pri realizácii a

sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy, Rozhodnutia
primátora hlavného mesta SR č. 27/2011, Rozhodnutia primátora hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy č. 28/2011, či Rozhodnutia č. 33/2015 primátora hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy, ktorými sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno sa
plne stotožnili súdy v obdobných konaniach a takýto postup považovali za správny a zákonný (napr.

na Okresnom súde Bratislava V, sp. zn. 40C/136/2015, na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn.
25C/86/2014, na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 10C/15/2014, na Okresnom súde Bratislava II,
sp. zn. 7C/122/2016, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/308/2017 zo dňa 14.02.2018,
rozsudok Okresného súde Bratislava III, sp. zn. 21C/32/17 zo dňa 15.05.2018).
Podanú námietku premlčania vznesenú žalovaným žalobca berie na vedomie, pričom rozhodnutie

ponecháva na úvahu súdu.
Zároveň poukázal na skutočnosť, že v súlade s čl. 20 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej
republiky má každý právo vlastniť majetok. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník") nesmie výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má
každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vlastník je v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa v plnom rozsahu trvá na podanej žalobe.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril písomne, podaním zo dňa 04.02.2022, v ktorom uviedol,

že sa v celom rozsahu pridržiava svojich vyjadrení prezentovaných v odpore, trvá na nich a neuznáva
tak v celom rozsahu nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní. Žalovaný zopakoval svoju právnu
argumentáciu vo vzťahu k vzniku práva vecného bremena bezodplatne užívať pozemok žalobcu pod
garážou, s tým že jeho existenciu by mal posúdiť konajúci súd ako otázku prejudiciálnu a poukázal na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014.

6. Prejednávanú vec súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 101 a § 107, § 151n ods. 1 a 2, §
151o ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1,§ 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 458 § 488, § 489 Občiansky zákonník

7. Súd prvej inštancie uviedol, že z pripojeného spisu z konania vedeného pred Okresným súdom

Námestovo pod sp. zn. 10C/75/2014 zistil, že strany sporu sú totožné ako v tomto konaní, predmetom
konania je zaplatenie 360 eur s príslušenstvom. Z opisu skutkových okolností žaloby zo dňa 18.06.2014
(doručenej na súd 07.07.2014) zistil, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu parc. č. XXXXX/XX o výmere XX m2, druh pozemku zastavanéplochy a nádvoria, evidovaný na liste vlastníctva č. X k. ú. R. K. pod stavbou so súpisným číslom XXX
evidovanej ako garáž na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie R. K. na parc. č. XXXXX/XX, ktorej
výlučným vlastníkom je žalovaný na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.10.2012 pod číslom vkladového

konania V - XXXXX/XX, a to za obdobie od 31.10.2012 do 30.06.2014. Konanie bolo právoplatne
skončené rozsudkom sp. zn. 10C/75/2014 zo dňa 30.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 7Co/30/2018-142 zo dňa 23.05.2018, právoplatný dňa 14.06.2018, ktorý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil, a ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie žalovanej pohľadávky aj s
príslušenstvom a náhrady trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom tohto konania je

vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2014 do 31.07.2021, mal súd prvej inštancie
za to, že zo strany žalobcu nejde o duplicitne uplatnený nárok.
8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie ÚS SR, na ktoré poukazuje žalovaný, nemožno
aplikovať na tento prípad, nakoľko skutkové okolnosti posudzovaného prípadu sú diametrálne odlišné v
tom smere, že v konaní II. ÚS 120/2014 išlo o stavbu cestnej komunikácie vo verejnom záujme s tým,
že pozemok pod touto komunikáciou kupoval žalobca výlučne z dôvodov, aby mohol vymáhať náhradu

za jeho užívanie, čo ústavný súd vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

9. Medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti o tom, že žalobca je vlastníkom pozemku pod stavbou
garáže žalovaného, ktorá je stavbou oprávnenou, t.j. postavená so súhlasom vtedajšieho vlastníka
pozemku. Sporným bolo tvrdenie žalovaného o tom, že nadobudol právo spočívajúce vo výkone práva

vecného bremena bezplatného užívania pozemku žalobcu pod stavbou garáže na základe vydržania
jeho právnymi predchodcami.

10. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade stavby garáže žalovaného nejde o stavbu
neoprávnenú, nakoľko medzi stranami sporu nebolo sporné, že na predmetnú garáž bolo riadne vydané

stavebné povolenie, ako aj kolaudačné rozhodnutie, teda išlo o legálnu stavbu. Pokiaľ sa žalovaný
domnieva, že nadobudol vecné bremeno v podobe práva užívať pozemok vo vlastníctve žalobcu pod
garážou na základe vydržania jeho právnymi predchodcami treba konštatovať, že pri tomto spôsobe
vzniku vecného bremena je podmienkou oprávnená držba trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu
dobu. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí so zreteľom

na všetky okolnosti. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú vlastní alebo
subjektom práva, ktoré vykonáva.
V tomto smere súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o
dobromyseľnosti vo vzťahu k vedomosti, že jemu, resp. jeho právnym predchodcom svedčilo právo
bezodplatného užívania pozemku pod garážou. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu úhradu za

užívanie pozemku nevymáhal, nemožno považovať za súhlas, resp. dohodu o bezodplatnom užívaní
pozemku a nejde o skutočnosť, ktorá by zakladala dobromyseľnosť presvedčenia vlastníkov garáží o
tom, že im vzniklo právo vecného bremena v podobe užívania pozemku vo vlastníctve žalobcu pod
garážou bezodplatne na dobu neurčitú. Vzhľadom na uvedené, keď žalovaný dôkazne nepreukázal
dobromyseľnosť ako jeden zo základných predpokladov vydržania vecného práva k nehnuteľnosti, súd

prvej inštancie dospel k záveru, že právo vecného bremena bezodplatného užívania pozemku pod
garážou vydržaním nevzniklo.
Bezdôvodné obohatenie sa môže premietnuť vo veciach, vo výkonoch, ale aj v tom, že majetok
zodpovednostného subjektu sa nezmenšil, hoci k takému zmenšeniu by došlo, ak by plnil svoju
povinnosť. O plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide aj v

prípade užívania pozemkov bez nájomnej, či inej zmluvy alebo iného titulu, oprávňujúceho tieto pozemky
užívať. V prípade takého plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho
dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho
majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať
pozemok (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2005).

11. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu, ktorú vzniesol
žalovanýaktorúžalobcavkonanínepoprel.Žalobcasivkonaníuplatnilnároknavydaniebezdôvodného
obohatenia od žalovaného a to za obdobie od 01.07.2014 do 31.07.2021. Počiatok plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovený

na okamih získania subjektívnej vedomosti oprávneného o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo
a kto sa na jeho úkor obohatil. Oba predpoklady musia byť splnené súčasne a až v tomto okamihu
dochádza k vzniku žalobného práva oprávneného. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo, teda vznik zodpovednostného vzťahu zbezdôvodného obohatenia, a to bez zreteľa na to, či oprávnený subjekt o svojom práve na vydanie
bezdôvodného obohatenia vedel alebo nie. K naplneniu predpokladov pre začiatok plynutia premlčacej
doby, a to objektívnej alebo subjektívnej, nemôže dôjsť skôr ako bezdôvodné obohatenie vôbec vznikne.

Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca o tom, že sa
žalovaný bezdôvodne obohacuje užívaním pozemku žalobcu pod svojou garážou vedel už v období
predchádzajúcom obdobiu, za ktoré si uplatňuje žalobca nárok v tomto konaní, teda pred 01.07.2014,
nakoľko tieto údaje vyplývajú z verejne dostupného registra - katastra nehnuteľností. Žalovaný bol
evidovaný ako vlastník predmetnej garáže od roku 2012 s tým, že žalobca voči žalovanému viedol aj

konanie na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10C/75/2014. Súd prvej inštancie
preto považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným voči časti nároku uplatneného žalobcom za
dôvodnú s tým, že považoval za premlčaný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za
obdobie od 01.07.2014 do 23.08.2019 vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd dňa 24.08.2021.

12. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bola aj výška bezdôvodného obohatenia. Žalobca

výšku bezdôvodného obohatenia v konaní preukazoval rozhodnutiami Hlavného mesta SR Bratislava č.
28/2011 a 33/2015, podľa ktorých nájomné za pozemok, na ktorom sú zriadené radové a samostatne
stojace garáže pre lokalitu R. K., je stanovené na 12 eur za 1 m2 za rok, čo činí 216 eur ročne za XX
m2. Žalobca uviedol, že uvedené rozhodnutia, ktorými sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej
odplaty za vecné bremeno, ktoré slúžili ako podklad pre výpočet bezdôvodného obohatenia, boli

vypracované na základe cenovej mapy, ktorá odzrkadľuje reálne ceny bežných nájmov v konkrétnych
lokalitách v relevantnom časovom období.
Z ustanovenia § 167 ods. 2 CSP vyplýva, že strany sporu majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j.
povinnosť uviesť a predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený
s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Nemožno uložiť

dôkazné bremeno za tvrdenia, ktoré urobila druhá strana. Žalobca svoje tvrdenie o výške bezdôvodného
obohatenia preukázal predložením listinných dôkazov - rozhodnutí primátora Hlavného mesta SR
Bratislava č. 28/2011 a 33/2015. V rámci dokazovania žiadal žalovaný, aby súd prvej inštancie uložil
žalobcovi povinnosť predložiť znalecké posudky, ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie primátora o
obvyklej cene nájmu pozemkov. K navrhnutému dokazovaniu žalobca uviedol, že podkladom pre

rozhodnutia primátora boli cenové mapy, a teda nemá k dispozícii žalovaným navrhnuté dôkazy.

13. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie dokazovania predložením znaleckých posudkov zamietol s
tým, že jednak žalobca takýmto dôkazom nedisponuje, ako aj s poukazom na skutočnosť, že procesná
zodpovednosť strany sporu za preukázanie svojich tvrdení nezaťažuje v konaní len žalobcu, ale aj

žalovaného. Dôkazné bremeno v konaní pred súdom má totiž každá strana, ktorá z existencie tvrdených
skutočností odvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak teda žalovaný tvrdí, že rozhodnutia
primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. 28/2011 a č. 33/2015 vychádzajú len z
generálneho a plošného určenia cien nájmu pre katastrálne územia na území mesta Bratislava, bez
zohľadnenia špecifických podmienok toho-ktorého pozemku, či dokonca konkrétneho katastrálneho

územia, mal sám žalovaný uviesť, aká je obvyklá cena a k tomu predložiť relevantný dôkaz na
preukázanie svojho tvrdenia.
Žalovaný nepredložil o svojich tvrdeniach žiadne dôkazy a domáhal sa, aby žalobca produkoval ďalšie
dôkazy v podobe znaleckých posudkov, na základe ktorých boli vydané uvedené rozhodnutia primátora.
V danom prípade dospel súd prvej inštancie preto k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

ohľadne tvrdenia, že výška žalobcom stanoveného obvyklého nájomného za pozemok pod garážou je
neprimeraná, vzhľadom na lokalitu, účel a možnosti využitia daného pozemku.
Výšku bezdôvodného obohatenia mal súd prvej inštancie za preukázanú rozhodnutiami Hlavného mesta
SR Bratislava č. 28/2011 a 33/2015, podľa ktorých nájomné za pozemok, na ktorom sú zriadené radové
a samostatne stojace garáže pre lokalitu R. je stanovené na 12 eur za 1 m2 za rok. Bezdôvodné

obohateniežalovanéhosapotomrovnávýškeobvykléhonájomnéhozapozemok,naktoromsúzriadené
radové a samostatne stojace garáže pre danú lokalitu v danom čase. Vychádzal pritom z dôkazov
predložených žalobcom o výške nájomného a služieb, tak ako ich vyčíslil a preukázal žalobca za
obdobie od 24.08.2019 do 31.07.2021. Výška bezdôvodného obohatenia žalovaného potom činí podľa
vyčíslenia žalobcu za obdobie od 24.08.2019 do 31.07.2021 sumu ako súčet bezdôvodného obohatenia

za užívanie pozemku pod garážou (vo výške 12 eur za 1 m2 za rok, XX m2) za 23 mesiacov a 8 dní (rok
2019 - 4 mesiace a 8 dní, rok 2020 - 12 mesiacov, rok 2021 - 7 mesiacov), t.j. spolu 418,80 eur (za 8 dní
v mesiaci 8/2019 = 18m:30dní x 8 = 4,80 eur, 23 mesiacov x 18 = 414, spolu 4,80 + 414 = 418,80 eur ).14. Žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy za bezdôvodné obohatenie spočívajúce v
užívaní pozemkov žalobcu pod stavbou garáže výzvami zo dňa 03.04.2013 (doručená žalovanému dňa
14.04.2013), zo dňa 19.02.2020 (doručenej žalovanému dňa 26.02.2020), žalovaný peňažnú náhradu

nezaplatil. Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného popri istine na zaplatenie úroku z omeškania
odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby t.j. od 25.08.2021. Ku dňu omeškania žalovaného, t.j. ku
dňu 25.08.2021 bola základná úroková sadzba ECB (p. a.) vo výške 0,00 %. Nakoľko bol žalovaný v
omeškaní so zaplatením peňažnej náhrady, od 25.08.2021 (po podaní žaloby na súd ), vznikol žalobcovi
nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle citovaného nariadenia a to vo výške 5 % ročne z

dlžnej sumy odo dňa 25.08.2021 do zaplatenia, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na
zaplatenie príslušného úroku z omeškania.

15. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa
ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Pomer úspechu strán sporu

súd určil porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo veci rozhodol. V tomto konaní sa
žalobca domáhal zaplatenia 1.335,50 eur (100 %), žalobca bol úspešný v rozsahu 418,80 eur, t.j. 31
%, žalovaný bol úspešný v rozsahu 916,70 eur, t.j. 69 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu
žalovaného (69 - 31 = 38 %), celkový úspech žalovaného predstavuje 38 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 418,80
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 418,80 eur od 25.08.2021 do zaplatenia
(výrok I.) a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej

lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Po sumarizácii
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, zopakoval, že v priebehu celého konania namietal
nielen vznik a existenciu žalobou uplatneného nároku, ale aj jeho výšku, ktorú žalobca neurčil na
základe znaleckého posudku, ale bola určená ako ekvivalent obvyklého nájomného, a to len na základe
rozhodnutia č. 28/2015 a č. 33/2015; takto stanovenú výšku obvyklého nájomného žalovaný považoval

za neprimerane vysokú s ohľadom na lokalitu, účel a možnosti využitia pozemku. Namietal, že pozemok
pod garážou neužíva bez právneho dôvodu, keď mu, rovnako ako aj jeho právnym predchodcom,
prislúcha oprávnenie tento bezodplatne užívať, pretože garáž bola na ňom vybudovaná v období
socializmu, za súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku, ktorý za jeho zastavanie a užívanie
nikdy priamo alebo sprostredkovane nevyžadoval od vlastníkov garáží žiadnu náhradu. Žalobca potom

nemôže s úspechom žiadať o vydanie plnenia, ktorého sa dobrovoľne vzdal jeho právny predchodca
v čase zriadenia stavby a neskôr i v období jej užívania. Ak by na jeho strane aj prípadne vzniklo
bezdôvodné obohatenie, bol žalovaný toho názoru, že za stavu konkludentného a dlhodobého súhlasu
predchádzajúceho vlastníka pozemku so zriadením stavby garáže na jeho pozemku a jeho následného
bezodplatného užívania bez akýchkoľvek výhrad, a to i zo strany súčasného žalobcu, predstavuje

uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zneužitie výkonu práva žalobcu a je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe mal za to, že
žalobcanepreukázalvzniknárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniazaužívaniepozemku;právnym
dôvodom užívania jeho pozemku bez peňažného protiplnenia bol súhlas jeho právneho predchodcu v
podobe jeho dlhodobého faktického správania sa k vlastníkom stavby po roku 1989, naviac daný bez

časového obmedzenia; jeho právny predchodca tak vydržal k pozemku žalobcu právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré následne na neho prešlo.
Ďalej namietal, že pokiaľ išlo o obdobie, od ktorého žalobca požadoval priznať úrok z omeškania,
tak v celom rozsahu namieta dátum uvedený v žalobe ako dátum začiatku omeškania. Žalobca v
žalobe a ani súd prvej inštancie v rozsudku žiadnym presvedčivým spôsobom dostatočne určito

neodôvodnili, prečo je žalobcom uvádzaný dátum práve dátumom omeškania s úhradou domnelého
bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s určením momentu priznania úrokov z omeškania sa súd
prvej inštancie obmedzil len na odkaz na Výzvy žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z
03.04.2013 a z 19.02.2020. Súd prvej inštancie na uvedené podstatné námietky žalovaného v rozsudku
vôbec nereflektoval a v odôvodnení rozsudku úplne absentujú akékoľvek myšlienkové úvahy súdu prvej

inštancie o prípadnej nedôvodnosti tejto procesnej obrany žalovaného.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie v konaní dostatočne neskúmal, či je daný hmotnoprávny základ
pre uplatnený procesný nárok žalobcom, či vôbec mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného a ak áno, či vzhľadom na individuálne okolností tohto prípadu je alebo nie je výkon právažalobcu v podobe uplatňovaného nároku žalobou v rozpore s dobrými mravmi. Tieto úvahy súdu prvej
inštancie v rozsudku úplne absentujú.
Medzi stranami bolo v konaní predsa nesporné, že garáž je v ochrannom pásme železníc a vodovodu,

čo je (aj vo všeobecnosti) významným faktorom ovplyvňujúcu výšku odplaty za užívanie akejkoľvek
nehnuteľnosti, ktoré sa nachádza na alebo v tesnej blízkosti takýchto pásiem. Na uvedené námietky súd
prvej inštancie v rozsudku vôbec nereflektoval a ani po stotožnení sa s aplikovateľnosťou rozhodnutia
primátora, čo do určenia výšky bezdôvodného obohatenia na uvedené významné faktory neprihliadol.
Žalovanému teda nie zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie stotožnil len s výškou nájomného

podľa rozhodnutia primátora. V odôvodnení rozsudku sa s námietkami žalovaného nevysporiadal a len
konštatoval, že „Výšku bezdôvodného obohatenia mal súd preukázanú rozhodnutiami Hlavného mesta
SR Bratislava č. 28/2011 a 33/2015". Takéto odôvodnenie nie je dostatočné a presvedčivé aj vzhľadom
na vykonané dokazovanie a nepopreté (teda nesporné) skutkové tvrdenia žalobcu v konaní.
Žalovaný svoju pochybnosť ohľadne výšky procesného nároku uplatneného žalobcom oprel aj o to, že
v zmysle čl. 2 bod 2 rozhodnutia majú v ňom uvedené ceny/sumy/hodnoty vychádzať zo znaleckého

posudku/znaleckých posudkov, ktorý/é si mal dať žalobca vypracovať, avšak tieto v konaní nikdy
nekonkretizoval, nešpecifikoval ani neuviedol, v ktorom roku mali byť vypracované. Z tohto dôvodu
žalovaný zároveň ako ďalší dôkaz navrhol, aby súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť predložiť
tieto znalecké posudky. V konaní však bolo preukázané, že žiadny znalecký posudok/znalecké posudky,
ktorých vypracovanie explicitne predpokladá rozhodnutie, nikdy vypracované ani neboli. Žalovaný

počas celého konania pred súdom prvej inštancie, či už v písomných podaniach alebo v prednese
na nariadenom pojednávaní, poukazoval na to, že žalobca nepreukázal naplnenie hmotnoprávnych
predpokladov v súvislosti so vznikom bezdôvodného obohatenia a už vôbec hodnoverne nepreukázal
výšku bezdôvodného obohatenia. Žalobca svoje tvrdenia totiž obmedzil len ako odkaz na rozhodnutie
primátora, čo však nemôže mať žiadny relevantný právny základ, keďže ide len o autoritatívne

rozhodnutie samotného orgánu žalobcu, ktorý nemá odborné znalosti ani spôsobilosť na stanovenie
všeobecnej resp. trhovej hodnoty „nájmu" ako odplaty za užívanie pozemku.
Napadnutý rozsudok je založený na ľubovôli, keď súd prvej inštancie vykonal len dôkazy navrhnuté
a predložené žalobcom, čím porušil zásadu rovnosti zbraní, a tým i princíp kontradiktórnosti konania.
Nezohľadnil, že jeho právny vzťah k pozemku pod garážou bol od počiatku založený ako bezodplatný

a nepodmienečný, keď právny predchodca žalobcu umožnil stavebníkovi vybudovať na jeho pozemku
garáž a túto bezodplatne užívať, čím stavebníkovi fakticky umožnil vykonávať právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, tým, že strpel stavbu na jeho pozemku bez poskytnutia finančného protiplnenia.
Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie priznané príslušenstvo, žalovaný mal za to, že v
dôsledku popretia základu bezdôvodného obohatenia, žalobcovi nemohlo vzniknúť ani právo žiadať

úroky z omeškania. Vo všeobecnosti pritom platí, že prvý deň, kedy sa dlžník dostáva do omeškania
s vydaním bezdôvodného obohatenia, je deň nasledujúci po dni doručenia výzvy na jeho vydanie,
resp. doručenie žaloby žalovanému. Pri záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je pritom časom
plnenia prvý deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bol získaný (veriteľ) požiada toho, kto je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať (dlžník) o splnenie. Splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie,

aby dlžník plnil, pritom iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, stanovená právnym
predpisom alebo súdnym rozhodnutím. V danej veci nemohol žalobca považovať za rozhodujúcu výzvu
zo dňa 03.02.2015, pokiaľ relevantné obdobie bezdôvodného obohatenia vymedzil od 01.01.2017 do
31.01.2020; v čase doručenia uvedenej výzvy potom nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.
Účinky výzvy veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vzťahujú na už získané bezdôvodné

obohatenie, pôsobia spätne, a teda nie do budúcnosti, na potenciálne možné ďalšie obohatenie. Súd
prvej inštancie nesprávne určil začiatok omeškania vo väzbe na dni splatnosti jednotlivých mesačných
úhrad, čo je typické pre práve vzťahy založené nájomnými zmluvami; uložil mu tak povinnosť v rozpore
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

17. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie na nariadenom (poslednom) pojednávaní dňa
27.09.2023 oznámil, že žalobca do konania predložil súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 11.09.2023,
o ktorom však žalovaný ani jeho právny zástupca nemali akúkoľvek vedomosť. Súd prvej inštancie
predmetné vyjadrenie žalobcu zo dňa 11.09.2023 vôbec osobitne nedoručoval žalovanému (ani
len na vedomie) a na nariadenom pojednávaní sa v zásade obmedzil len na konštatovanie, že

predmetné vyjadrenie bolo súdu prvej inštancie doručené a žalovaný mal možnosť sa s obsahom
predmetného vyjadrenia oboznámiť prostredníctvom nahliadnutia do elektronického súdneho spisu.
Žalovanýbezprostrednenanariadenompojednávanínamietalnedoručenievyjadrenia,pričomzdôraznil,
že dostupnosť tohto vyjadrenia v elektronickom súdnom spise nemôže nahrádzať postup súdu prvejinštancie podľa § 105 a nasl. s poukazom na § 167 CSP a jeho povinnosť doručovať podania strán v
záujme rešpektovania princípu rovnosti strán a kontradiktórnosti konania v zmysle čl. 6 ods. 2 a čl. 9
CSP. Súd prvej inštancie sa však s uvedenou podstatnou námietkou žalovaného ani na nariadenom

pojednávaní, ani v rozsudku, žiadnym spôsobom vôbec nevysporiadal. Nedoručením vyjadrenia mu tak
bola odňatá možnosť riadne uplatňovať svoje procesné práva v konaní, najmä možnosť posúdiť, či a do
akej miery je predmetné vyjadrenie žalovaného právne významné, či obsahuje také skutkové a právne
dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť.

18. Napokon žalovaný namietal aj správnosť výroku III. o náhrade trov konania, ktorý považoval za
nevykonateľný.

19. Záverom, vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku I. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

20. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v plnej miere pridržiava svojich
písomných vyjadrení, ako ak ústnych prednesov, ktoré boli v rámci konania prezentované. Rozsudok
súdu prvej inštancie pokladá za vecne ako aj právne správny, reflektujúci všetky okolnosti veci. Poukázal
na tom že žalovaný si zjavne zamieňa pojmy, keď pokladá súhlas s vybudovaním stavby za súhlas s
jeho bezodplatným užívaním. Súhlas žalobcu/právneho predchodcu s bezodplatným užívaním pozemku

pod stavbou nikdy nebol v konaní preukázaný. Čo sa týka skutočnosti, že právny predchodca žalobcu
nepožadoval od vlastníkov stavieb vybudovaných na jeho pozemkoch odplatu, táto skutočnosť sama
o sebe nenahrádza vyslovený súhlas s bezodplatným užívaním pozemkov (por. rozhodnutie Krajského
súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012).
Žalovaný nepreukázal tvrdenie o tom, že sa mal žalobca/jeho právny predchodca vzdať takéhoto

plnenia.Jecelkomvdispozíciívlastníkapozemku,čiodplatužiadaalebonežiada.Žalovanýnepreukázal
existenciu konkludentnej dohody o bezodplatnom užívaní predmetného pozemku a takúto dohodu
nemožno vydedukovať ani z tvrdenia, že sa náhrada nežiadala a že neboli vznesené protesty proti
stavbe. Tak teória práva ako aj aplikačná prax nezaznamenali existenciu vôle dôležitej pre vznik
právneho úkonu na základe nekonania. Aj konkludentný prejav je prejavom na základe súhlasu (por.

rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012).
Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že určenie výšky odplaty za užívanie pozemku v
zmysle rozhodnutia primátora nezohľadňuje špecifiká konkrétnej lokality. Rozhodnutie primátora bolo
vypracované ma základe cenovej mapy a bolo vypracované pre rôzne lokality a pre nehnuteľnosti
s rôznym druhom využitia. Súčasne nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že tento v konaní procesne

relevantným a účinným spôsobom spochybnil výšku uplatňovaného bezdôvodného obohatenia. Nie je
zrejmé, čím mal žalovaný spochybniť túto výšku, nakoľko v tomto smere v súdnom konaní vedenom na
súde prvého stupňa nepredložil žiaden (relevantný) dôkaz (por. rozsudok KS BA sp. zn 15Co/82/2022
zo dňa 22.02.2023).
Žalobca doplnil, že nie je súkromným subjektom, ale je obcou a v zmysle § 13 ods. 4 písm. d) zákona

č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení starosta rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú
zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu a v zmysle § 16 ods. 2 písm. d)
obecný úrad najmä vykonáva nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia starostu.
Z toho vyplýva, že primátor ako štatutárny orgán obce je oprávnený vydávať rozhodnutia, ktorými
sa napríklad ustanovia ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremená. Určenie ceny

odplaty za užívanie predmetného pozemku na základe rozhodnutia primátora nemôže byť chápané ako
jednostranne určená.
Žalovaný sa vo svojom odvolaní opätovne odvoláva na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014, ktoré tvrdenie je ale zjavne vytrhnuté z kontextu, vzhľadom
na to, že sa jedná o pozemok pod stavbou cestnej komunikácie, a teda do úvahy sa musí brať aj

verejný záujem. Naopak stavba žalovaného je čisto súkromnou stavbou, ktorá je využívaná výhradne
na súkromné účely žalovaného, a teda v žiadnom prípade nemôže byť označená za stavbu vo verejnom
záujme. V uvedenom judikáte je tiež dôležitým okamihom, že medzi sporovými stranami existovala
písomná dohoda, čo v predmetnej veci nebolo preukázané.
V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie a odvolanie žalovaného odmietol ako nedôvodné.21. V ďalšom písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania ako aj svojich
doterajších vyjadrení prezentovaných pred súdom prvej inštancie. Tvrdenia žalobcu prezentované vo
vyjadrení považuje za nesprávne a len účelové.

22. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch (výroky
I. a III.), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 06.05.2025

(§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).

23. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca,
ako vlastník pozemku v D. na ulici N. D. kríži, k. ú. R. K., parc. č. XXXXX/XX, vo výmere XX m2, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie, ktorý je zapísaný na LV č. X., domáhal zaplatenia sumy 1.335,50

eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po podaní žalobného
návrhu na súd až do zaplatenia, titulom bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za užívanie
pozemku pod garážou bez právneho dôvodu. Na uvedenom pozemku je umiestnená stavba garáže
so súpisným číslom XXX, vo vlastníctve žalovaného, ktorá je zapísaná na LV XXXX. Zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým záverom, a na

ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, po zohľadnení námietky premlčania, že na starne
žalovaného došlo užívaním pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, k bezdôvodnému
obohateniu a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 418,80 eur. Súd prvej inštancie pritom
svojezisteniaazávery,prektoréžalobenevyhovelajdostatočneodôvodnil,keďsadôslednevysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, a preto sa odvolací

súd v plnej miere stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tieto si
osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

24. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a tým porušil i

zásadu rovnosti strán, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil v
dostatočnom rozsahu dôvody, pre ktoré zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania.
Odvolací súd dopĺňa, že žalovaný už pri formulovaní skutkového tvrdenia označujúceho žalobcom
požadovanú sumu 216 eur/rok ako nezodpovedajúcu trhovým cenám nájomného, musel vychádzať z
určitých a konkrétnych informácií a údajov, po vyhodnotení ktorých vyvodil svoj úsudok; v opačnom

prípade by bez akýchkoľvek relevantných podkladov predniesol len svoju ničím neoverenú domnienku
o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný, na ktorého sa v dôsledku
ním použitej procesnej obrany presunulo dôkazné bremeno, bol na podporu svojich tvrdení povinný
predložiť, resp. minimálne označiť konkrétny dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, že žalobcom požadované
bezdôvodné obohatenie (ako obvyklé nájomné za obdobné pozemky) je neprimerane vysoké. Žalovaný

však nepredložil žiaden dôkaz podporujúci jeho tvrdenie, pričom uplatnením návrhu na doplnenie
dokazovania sa snažil preniesť svoju dôkaznú povinnosť smerom k prvoinštančnému súdu, ktorý však
v civilnom sporovom konaní nie je povinný (a ani nemôže) nahrádzať úkony sporových strán, ktoré
primárne zaťažuje nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkazná povinnosť a z toho prameniace zvýšenie
požiadaviek na ich procesnú aktivitu. Žalovaný sa zároveň mylne domnieval, že jediným procesným

nástrojompreukazujúcimnímtvrdenúneoprávnenosťaneprimeranosťvýškybezdôvodnéhoobohatenia
je znalecký posudok; s jeho názorom sa však nemožno stotožniť. Podľa ustálenej judikatúry zodpovedá
výška bezdôvodného obohatenia založeného na užívaní pozemku bez právneho dôvodu peňažnej
čiastke obvykle vynakladanej za porovnateľné užívanie veci v danom mieste a čase, prihliadajúc
na účel a spôsob užívania, ako aj právny dôvod (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/252/2007, sp. zn. 3Cdo/298/2006). Keďže ide o majetkové vyjadrenie zodpovedajúce čiastkam
obvykle vynakladaným v danom mieste a čase na užívanie obdobného predmetu nájmu, ktoré by za
obvyklých okolností bol povinný platiť nájomca podľa nájomnej zmluvy, na účely jej preukázania môže
slúžiť akýkoľvek dôkaz preukazujúci túto hodnotu, a teda nielen znalecký posudok (ako sa nesprávne
domnieva žalovaný). Žalovaný pritom v priebehu konania na súde prvej inštancie, a napokon ani v

odvolaní, netvrdil nemožnosť zabezpečiť taký dôkaz, resp. v prípade prijatia jeho tvrdení o potrebe
znaleckého dokazovania, netvrdil, že by nebolo v jeho možnostiach predložiť znalecký posudok v zmysle
§ 209 CSP, príp. odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP.25. S poukazom na vyššie uvedené možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ,
nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie.

26. Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že aj z obsahu podaní oboch strán sporu je zrejmé,
že nejde o prvý súdny spor, v ktorom sa žalobca proti žalovanému domáha vydania bezdôvodného
obohatenia za neoprávnené užívanie jeho pozemku pod garážou žalovaného a ktorého výšku žalovaný
rozporoval; žalovaný (navyše zastúpený advokátom) bol nepochybne preto súdmi oboznámený o
potrebe preukázania svojich tvrdení o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia

pomocou podporného dôkazu, a teda si musel byť aj vedomý svojich procesných povinností, vrátene
dôkaznej povinnosti a aj následkov spojených s ich nesplnením.

27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacími námietkami a argumentáciou žalovaného, že mu k
pozemku žalobcu prislúcha právo vecného bremeno spočívajúce v práve jeho bezodplatného užívania,
ktoré vydržal. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciu žalovaného dôsledne zaoberal a vyhodnotil

ju v celom rozsahu ako nedôvodnú, keďže žalovaný nepreukázal vydržanie práva vecného bremena.
Odvolací súd považuje tieto závery súdu prvej inštancie za správne a v plnom rozsahu sa s nimi
stotožňuje.

28. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu v minulosti udelil súhlas pôvodným

vlastníkom garáže k jej umiestneniu na jeho pozemok. Danosť tohto súhlasu s bezodplatným užívaním
pozemku a následné vydržanie takého práva však nemožno vyvodzovať výlučne z udelenia súhlasu
vlastníka pozemku s vybudovaním garáže na ňom, príp. z dodržania iných postupov v rámci predpisov
verejného práva. Žalobca existenciu akéhokoľvek súhlasu jeho právneho predchodcu s bezodplatným
užívaním pozemku v jeho vlastníctve výslovne poprel, uvádzajúc, že takýto súhlas nebol nikdy udelený.

Žalovaný, pokiaľ chcel byť v konaní úspešný, bol povinný nielen uviesť kedy, za akých okolností a akým
spôsobomboltakýsúhlasvyjadrenýanáslednepreukázaťajjehoexistenciu.Zoskutočnosti,žepôvodný
vlastník pozemku sa nedomáhal ochrany svojho vlastníctva z dôvodu obmedzenia jeho užívacieho
práva, vyabstrahoval žalovaný existenciu konkludentnej a neformálnej dohody o bezodplatnom užívaní
nehnuteľnostižalobcu.Zadanéhostavujepretosprávnyzáversúduprvejinštancie(sktorýmsaodvolací

súd stotožňuje), že žalovaný nielen nepreukázal, ale ani riadne nešpecifikoval, ním predostreté neurčité
tvrdenie o nadobudnutí práva bezodplatne užívať pozemok vo vlastníctve žalobcu.

29. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného o výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi, je potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca až s určitým časovým odstupom od nadobudnutia

vlastníckeho práva vyzval žalovaného (za účelom usporiadania právnych vzťahov) na poskytnutie
peňažného plnenia za užívanie jeho pozemku, nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v
rozporesdobrýmimravmi.Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázaťnato,žežalovanývčasenadobudnutia
vlastníckeho práva k stavbe garáže mal jednoznačne vedomosť o tom, že predmetom prevodu nie
je aj pozemok pod touto garážou, čo nepochybne vyplýva tak z kúpnej zmluvy, ako aj z výpisu z

listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie R. K.; aj napriek tomu predmetnú garáž nadobudol do
svojho vlastníctva a tento stav neriešil. To, že si žalobca uplatnil voči nemu, ako osobe neoprávnene
zasahujúcej do jeho vlastníckych práv, zodpovednostné nároky nemožno automaticky považovať za
konanie nepožívajúce ochranu v zmysle § 3 ods. X V. zákonníka.

XX. Odvolací súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú opakovanú argumentáciu žalovaného vo vzťahu k
uzneseniu M. súdu SR, sp. zn. II. ÚS XXX/XXXX. Z odôvodnenia označeného uznesenia je zrejmé, že
všeobecné súdy v danej veci mali totiž jednoznačne vykonaným dokazovaním za preukázané uzavretie
dohody o bezplatnom prevode správy pozemku, ku ktorej došlo síce neformálne, avšak v konkrétnom
čase, a od tejto následne odvodzovali i počiatok plynutia premlčacej doby v súvislosti s vydržaním práva

vecného bremena.
Žalovaný však v prejedávanej veci netvrdil a nepreukázal okolnosti, za ktorých malo dôjsť k privoleniu
pôvodného vlastníka pozemku s jeho bezplatným užívaním; neoznačil tak konkrétnu právnu skutočnosť,
existenciu konkrétneho právneho titulu, na základe ktorého by mu malo svedčať právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, pričom v konaní netvrdil a nepreukázal ani existenciu konkrétneho skutkového alebo

právneho omylu o tom, že je oprávneným držiteľom takého práva. Pri absencii oprávnenia žalovaného
bezodplatne užívať pozemok žalobcu potom nemôže požiadavka žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia predstavovať konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi.31. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že žalovaný skutočne nepreukázal existenciu právneho
titulu (či už vecného alebo záväzkového charakteru), ktorý by ho oprávňoval na bezplatné užívanie
pozemku žalobcu. Žalobca ako vlastník pozemku bol pritom oprávnený predmet svojho vlastníctva

držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom Občiansky zákonník mu priznáva
právo na ochranu proti neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, a to i súdnou cestou, čo
nepochybne zahŕňa i požiadavku (žalobu) na vydanie odplaty za užívanie jeho majetku bez právneho
dôvodu; žalobcovi preto vznikol voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako to ustálil aj súd prvej inštancie.

32. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného
majetkového prospechu u obohateného, ku ktorému došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi.
Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten,
kto sa domáha jeho vydania, t.j. žalobca. Ten musí uniesť dôkazné bremeno v tom, že medzi ním a
žalovanýmvznikolprávnyvzťahzbezdôvodnéhoobohatenia,čozahŕňapreukázanie,žežalovanýzískal

bezdôvodné obohatenie v konkrétnej výške; žalobcovi vznikla majetková ujma v konkrétnej sume a
existuje príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy (por.
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/92/2010 a sp. zn. 7Cdo/117/2011).

33. Právna úprava Občianskeho zákonníka zaraďuje medzi skutkové podstaty bezdôvodného

obohatenia aj plnenie bez právneho dôvodu, vrátane prípadov, keď právny dôvod plnenia od začiatku
neexistoval. Obohatenie potom spočíva v tom, že sa plnením dostane majetkovej hodnoty tomu, komu
bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu jeho aktív alebo naopak k zníženiu jeho
pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by k tomu inak došlo, keby si plnil svoje
povinnosti. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho pozemku bez nájomnej zmluvy, či

inéhotituluoprávňujúcehoužívaťcudziuvec;prospechvznikátomu,ktorealizujeužívateľskéoprávnenie
bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky
vynaložené inak v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Takýto užívateľ nie je
schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a preto je povinný
nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, ktorá musí zodpovedať finančnému oceneniu

prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná
čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci, s
prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci realizuje; najčastejšie
ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol
obohacujúci sa ako nájomca za bežných okolností povinný platiť, ak by vec užíval na základe platnej

nájomnej zmluvy.

34. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že v tejto časti nejde o prekvapivé rozhodnutie, pod ktorým sa
v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od
súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp.

ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho
súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov
konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových" dôvodoch,
než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej

situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom
konaní (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/46/2011). Napokon, žalovaný ani
bližšie neozrejmil v čom vzhliadol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé, založené
na skutočnostiach, ktoré v priebehu prvoinštančného konania nik netvrdil.

35. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu bezdôvodne nedoručil
podanie žalovaného zo dňa 27.09.2023 a že súd prvej inštancie len na nariadenom (poslednom)
pojednávaní dňa 27.09.2023 oznámil, že žalobca do konania predložil vyjadrenie zo dňa 11.09.2023, o
ktorom však žalovaný ani jeho právny zástupca nemali akúkoľvek vedomosť.
Aj túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú. Predmetné podanie sa týkalo

vyjadrenia žalobcu k tvrdeniu žalovaného o duplicitne uplatnenom nároku v konaní pred Okresným
súdom Námestovo (otázku listispendencie časti uplatneného nároku si súd prvej inštancie vyriešil v
priebehu konania pripojením spisu Okresného súdu Námestovo dňa 05.05.2023, pričom o svojom
procesnom postupe spočívajúcom v pripojení predmetného spisu informoval obe strany sporu napojednávaní konanom dňa 26.04.2023) a toto podanie vo vzťahu k veci samej neobsahovalo žiadne
nové skutkové ani právne tvrdenia. Teda išlo o „bezvýznamné" podanie, čo do vplyvu pre konečné
rozhodnutie, z dôvodu, že nesúviselo s meritom veci, resp. nemalo priamy vplyv na rozhodnutie o

podstate veci, preto jeho nedoručením nemohlo dôjsť k takému žalovaným tvrdenému zásahu do jeho
procesných práv, ktorý by mohol mať za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces
a nedošlo týmto postupom súdu prvej inštancie k porušeniu zásady kontradiktórnosti podľa maximy
audiatur et altera pars, ktorá je jednou zo zložiek spravodlivého procesu.
Je nesporné, že v čl. 9 CSP je zakotvený princíp kontradiktórnosti , ktorý ustanovuje, cit.: „Strany sporu

majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje
stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon". Tento princíp kontradiktórnosti je však limitovaný dodatkom „v
rozsahu, ktorý určí zákon". Z takto koncipovanej kontradiktórnosti vyplýva, že súd je povinný doručovať
procesné úkony stranám len v prípadoch výslovne stanovených zákonom (§ 167 ods. 1, 2, 3 a 4, § 266
a § 267, § 373 ods. 3, § 374 ods. 1, 2 a 3, § 436 ods. 3 a 4 CSP).
Na druhej strane je pravda, že v súlade judikatúrou ESĽP k článku 6 Dohovoru a na ňu nadväzujúcou a

odkazujúcou judikatúrou ÚS SR a NS SR je súd povinný doručovať všetky procesné podania bez ohľadu
na ich obsah a relevantnosť (formálne poňatie kontradiktórnosti) - v judikatúre sa však vyskytli aj prípady,
v ktorých bolo konštatované, že súd je povinný doručovať len podstatné procesné podania, ktorých
nedoručenie by mohlo spôsobiť druhej strane ujmu, t.j. ktorá majú zásadný vplyv na výsledok sporu
(materiálne poňatie kontradiktórnosti - napr. Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 03.07.2009,

§ 26, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovensku, rozhodnutie z 04.10.2011, č. 35090/07, §
89 - § 91; Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28.06.2016, § 60 - § 65). Tento prístup teda
pripustil,žezásadakontradiktórnostinemáabsolútnycharakteranejdeoporušenieprávanaspravodlivý
proces, ak by vyjadrenie nemalo vplyv na výsledok konania.
ÚstavnýsúdSRsasprihliadnutímnauvedenýstavrozhodovacejčinnostiESĽPprikláňakmateriálnemu

výkladu zásady kontradiktórnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSR,I.ÚS155/2020,vktoromústavnýsúddospelkzáveru,že,cit.:„Ochranazákladných
ľudských práv a slobôd by však mala byť praktická, účinná a funkčná. Aj z tohto dôvodu ústavný súd nie
je bezvýhradným zástancom formalistického prístupu pri posudzovaní kontradiktórnosti konania. Preto
je potrebné určiť kritériá, kedy nie je potrebné, aby súd strane doručil podanie protistrany na prípadné

vyjadrenie. Tieto kritériá sa môžu vyvíjať a formovať aj v závislosti od typu konania. Nepochybne však
medzi ne patrí situácia, ak je vyjadrenie bezobsažné, ak sa v ňom len opakujú už uvedené argumenty
alebo ak v danej veci do úvahy prichádza len určité súdom zvolené riešenie, na ktoré vyjadrenie strany
nemôže mať žiadny vplyv" (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 155/2020 zo 16. decembra
2020).

36. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho
odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť
právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, keď ani rozhodnutia

všeobecných súdov, na ktoré poukazoval, nemajú sú z hľadiska preskúmavanej veci žiadnu relevanciu.

37. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia (po akceptovaní námietky premlčania), napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 418,80 eur, ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

38. Žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne

neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie
jeho rozhodnutia možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti zaplatenie istiny 418,80 eur, dôvody vedúce k tomuto
rozhodnutiusiosvojujevcelomrozsahuavpodrobnostiachodkazujenadôvodyobsiahnutévpísomnom

vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
v časti o zaplatenie istiny 418,80 eur, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 418,80 eur ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.39. Za opodstatnenú odvolací súd však odvolaciu námietku žalovaného, ktorá sa týkala zvyšnej časti
napadnutého zaväzujúceho výroku, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania. Súd prvej inštancie nevysvetlil dôvody a neozrejmil úvahu, nadväzujúcu
na zistenie skutkového stavu, vedúce k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou celej
priznanej sumy bezdôvodného obohatenia počnúc dňom 25.08.2021, keď z predloženej výzvy zo dňa
19.02.2020 je zrejmé, že žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy za obdobie od 1.
novembra 2013 do 31.01.2020, avšak v konaní si žalobca uplatnil nárok až do 31.07.2021. V tejto

časti potom trpí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vadou nepreskúmateľnosti
a nezrozumiteľnosti, čoho dôsledkom je i nemožnosť odvolacieho prieskumu správnosti jeho záverov,
vyjadrených vo výroku I. vo vzťahu k priznanému príslušenstvu. Vzhľadom na uvedené neostalo
odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti zaväzujúceho výroku I.,
ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania a v súvisiacom výroku III. o náhrade
trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude opakovane skutkovo a právne
posúdiť zostávajúci predmet konania, t.j. žalobu v časti úroku z omeškania za obdobie, na ktoré sa
predmetná výzva nevzťahovala. Na tento účel bude potrebné, aby súd prvej inštancie riadne ustálil
moment vzniku bezdôvodného obohatenia, od ktorého sa žalovaný v časti uplatneného nároku dostal
s plnením bezdôvodného obohatenia do omeškania.

40. Odvolací súd dáva do pozornosti, že časom splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je prvý
deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bol získaný (veriteľ) požiada toho, kto bezdôvodné obohatenie je
povinný vydať (dlžník) o splnenie. Vo všeobecnosti tak platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo
požiadanie, aby dlžník plnil; iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, stanovená

právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ukladá
dlžníkovi povinnosť plniť deň nasledujúci po tom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve
určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto doby. Za výzvu sa považuje aj návrh na
začatie súdneho konania (žaloba) podaný veriteľom. V takomto prípade sa dlh stane splatným deň po
doručení návrhu (žaloby) dlžníkovi. K omeškaniu dochádza uplynutím lehoty splatnosti, ktorá sa riadi

hmotný právom. Vo vzťahu k hlavnému záväzku je úrokový záväzok vedľajší, akcesorický. Povinnosť
dlžníka platiť úroky z omeškania začína prvého dňa omeškania a nemôže trvať dlhšie, než trvá záväzok
hlavný, ktorého predmetom je pohľadávka veriteľa a jej zodpovedajúci dlh dlžníka.

41. Preto, keď procesný postup súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o uloženie povinnosti zaplatiť úrok

z omeškania je zaťažený vadami majúcimi za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý
proces, odvolaciemu súdu nezostalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť
(§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom spor v
tejto časti opätovne prejedná a rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní.

42. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396
ods. 3 CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).