Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718205528
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8718205528.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Jozef Tarabčák, advokát, Hlavná 13,
080 01 Prešov, IČO: 35 514 477, 2/ A. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX E.,
3/ A. I. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX E., žalobcovia 2/, 3/ právne zastúpení:
JUDr. Vladimír Poch, advokát, so sídlom Hviezdoslavova 3, 085 01 Bardejov, IČO: 37 936 417, proti
žalovanému: J. K. L. B., M. N. J. O. N., P. F. X, E., so sídlom P. F. X, XXX XX E., I.: XX XXX XXX,
právne zastúpený: JUDr. Matúš Hrib, advokát, so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov, IČO: 42 246 237,

o neplatnosť výpovedí z pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 16Cpr/14/2023 - 494 z 05.12.2024, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Prešov
č. k. 16Cpr/14/2023-560 z 02.05.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcom 1/ až 3/ voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešovvzáhlavíoznačenýmrozsudkom(ďalejlen„napadnutýrozsudok“)rozhodoltakto,
cit:

„I. Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 11.09.2018 daná K. N. J. J. D. X, E., ktorú
obdŕžala žalobkyňa v 1. rade dňa 10.09.2018 j e n e p l a t n á a pracovný pomer naďalej t r v á.

II. Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 07.09.2018 daná K. N. J. J. D. X, E., ktorú

obdŕžala žalobkyňa v 2. rade dňa 07.09.2018 j e n e p l a t n á a pracovný pomer naďalej t r v á.

III. Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04.09.2018 daná K. N. J. J. D. X, E., ktorú
obdŕžal žalobca v 3. rade dňa 06.09.2018 j e n e p l a t n á a pracovný pomer naďalej t r v á.

IV. Žalobkyňa v 1.rade m á voči žalovanému n á r o k na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalobkyňa v 2.rade m á voči žalovanému n á r o k na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.VI. Žalobca v 3.rade m á voči žalovanému n á r o k na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Prípad právne posúdil podľa § 27, § 29 ods. 1 a 3, § 29a, § 63 ods. 1, § 64 ods. 1 písm. a) zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), § 3 ods. 1 a § 39 zákona
č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), ako aj § 3 ods. 10,
§ 3a ods. 1 písm. e), § 23 ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 596/2003 Z. z.“).

3. Z vykonaných dôkazov mal preukázané, že žalobcovia 1/ až 3/ boli na základe pracovných zmlúv
zamestnancami K. N. J. J. D. X, E. (ďalej aj len „obchodná akadémia“), zriadenej rozhodnutím P. J. D. Q.
K./X-XX R. X.X.XXXX, S. T. XX.X.XXXX E. P. P. J. D. F. U. Q. XX/XXXX R. X. zasadnutia R. P. J. D. R.
XX.X.XXXX, a to k návrhu na zmeny v Sieti škôl a školských zariadení, stredísk praktického vyučovania
a pracovísk praktického vyučovania SR, ktorým bolo schválené vyradenie obchodnej akadémie zo siete

škôl a školských zariadení, stredísk praktického vyučovania a pracovísk praktického vyučovania SR a
zaradenie študijných odborov XXXX A. K. N., XXXX A. B. C., XXXX A. L. P., XXXX V. T. J. do zoznamu
odborov M. N. O. N., P. F. X, E. K. X.X.XXXX, a že Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskejrepubliky,rozhodujúcnazákladežiadostiP.J.D.R.XX.X.XXXX,pozabezpečenísistanovísk
od relevantných orgánov vydalo pod č. XXXX/XXXX:X-XXXX T. XX.X.XXXX rozhodnutie (ďalej aj len

„rozhodnutieministerstva“),ktorýmvyradiloK.N.,D.X,E.k31.8.2018zosieteškôlaškolskýchzariadení
s tým, že výchovu a vzdelávanie žiakov vyradenej obchodnej akadémie bude zabezpečovať M. N. O. N.,
P. F. X, E.. Súčasne vychádzal zo zistenia, že P. J. D. F. T. XX.X.XXXX Všeobecne záväzné nariadenie
č. XX/XXXX, ktorým zrušil K. N., D. X, E. D. XX.X.XXXX a že v zmysle čl. II. uvedeného VZN bola
za nástupnícku organizáciu zrušenej K. N. určená M. N. O. N., P. F. X, E., a že práva a povinnosti z

pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov vykonávajúcich činnosť v rušenej strednej škole prechádzajú
od 1.10.2018 na žalovaného. Z dôvodu, že označené VZN nebolo v zastupiteľstve prijaté trojpätinovou
väčšinou, bolo toto na základe protestu prokurátora zrušené. Nadväzne skutkovo ustálil, že obchodná
akadémia, ako zamestnávateľ, s ktorým mali žalobcovia 1/ až 3/ uzatvorené pracovné zmluvy, im dal
výpovede s poukazom na § 63 ods. 1 písm. b) ZP, že výpoveď daná žalobkyni 1/ bola datovaná dňom

11.9.2018 a prevzala ju 10.9.2018, že výpoveď daná žalobkyni 2/ bola datovaná dňom 7.9.2018 a
prevzala ju 7.9.2018 a že výpoveď žalobcovi 3/ bola datovaná dňom 4.9.2018 a prevzal si ju 6.9.2018,
ako aj že v záhlaví výpovedí je uvedená K. N., za ktorú je podpísaná I. W. F., poverená vedením školy.
Na základe toho súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyni 1/ skončila výpovedná doba dňom 31.12.2018,
žalobkyni 2/ dňom 30.11.2018 a žalobcovi 3/ taktiež dňom 30.11.2018. Ďalej vychádzal z Rozhodnutia

zamestnávateľa (K. N., D. X, E.) o organizačných zmenách a zmene organizačnej štruktúry č. X/XXXX/
XXXdatovaného30.8.2018(ďalejajlen„rozhodnutieoorganizačnýchzmenách“),odvolávajúcehosana
rozhodnutie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR č. XXXX/XXXX:X-XXXX R. XX.X.XXXX
podpísaného I. W. F. za riaditeľku školy I. I. M. a usmernenie P. J. D., odboru školstva, mládeže, telesnej
výchovy a športu Q. XXXXX/XXXX/XXXXXX-X R. XX.X.XXXX, v zmysle ktorého sa „vedenie školy musí

vysporiadať s pracovnoprávnymi vzťahmi zamestnancov školy a rozviazať so všetkými zamestnancami
školy pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP k 31.8.2018 z dôvodu nadbytočnosti,
pretože zamestnávateľ už ďalej nebude potrebovať ich práce vykonávané v rozsahu dohodnutom
pracovnou zmluvou“ so zistením, že na toto rozhodnutie sa následne odvolávajú výpovede, ktoré boli
zamestnávateľom žalovaných 1/ až 3/ dané v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) ZP, uvádza sa

v nich nadbytočnosť žalobcov, keďže zamestnávateľ už naďalej nepotrebuje práce nimi vykonávané v
rozsahu dohodnutom pracovnými zmluvami, ako aj skutočnosť, že zamestnávateľ nemá možnosť ďalej
žalovaných1/až3/zamestnávať,atoaninakratšípracovnýčas,nemámožnosťimponúknuťinúvhodnú
prácu a nemá ani žiadne iné voľné pracovné miesto v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce.

4. Právne uzavrel, že v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene mali byť so všetkými zamestnancami
obchodnej akadémie rozviazané pracovné pomery výpoveďami, že rozhodnutie o organizačnej zmene
z 30.8.2018, ani rozhodnutie ministerstva z 18.7.2018 nehovoria nič o tom, že by nástupníckou
organizáciou zrušenej obchodnej akadémie mal byť žalovaný, a že iba z rozhodnutia ministerstva
vyplýva, že výchovu a vzdelávanie žiakov vyradenej obchodnej akadémie bude zabezpečovať žalovaný.

Uzavrel, že výpoveď mohla byť žalobcom 1/ až 3/ daná len v zmysle § 63 ods.1 písm. a) ZP, a
nie podľa písm. b) tohto ustanovenia, podľa ktorého bola táto výpoveď daná, záver ktorý je súladný
aj s obsahom predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa ktorého je výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce daný v prípade zrušenia zamestnávateľa vtedy, ak sazamestnávateľ ruší bez právneho nástupcu, čo bolo v súdenom prípade splnené, pretože v čase dávania
výpovedí sa obchodná akadémia rušila bez právneho nástupcu. Keďže v danom čase zamestnávateľ
nezanikal s právnym nástupcom, jeho zrušenie znamenalo aj zánik pracovnoprávnych vzťahov a bolo

potrebné ukončiť pracovné pomery najneskôr ku dňu zániku zamestnávateľa. Aj v zmysle uznesenia
P. Q. XX/XXXX, aj v zmysle rozhodnutia ministerstva Q. XXXX/XXXX:X-XXXX R. XX.X.XXXX bola
obchodná akadémia vyradená zo siete škôl a školských zariadení k 31.08.2018. Keďže ku dňu vyradenia
zamestnávateľa zo siete škôl neboli ukončené pracovné pomery, malo sa postupovať podľa § 31 ods.
5 ZP, čiže ak sa zrušuje zamestnávateľ, určí orgán, ktorý zamestnávateľa zrušuje, ktorý zamestnávateľ

je povinný uspokojiť nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa alebo uplatňovať jeho nároky.
K tomu dodal, že síce až Všeobecne záväzným nariadením P. J. D. Q. XX/XXXX R. XX.XX.XXXX ku dňu
30.09.2018 sa (spätne!) zrušila K. N. (predtým neplatne F. Q. XX/XXXX R. XX.XX.XXXX), ale to, že sa
k 31.08.2018 vyraďuje zo siete škôl bolo známe už oveľa skôr, teda bolo známe aj to, že od 01.09.2018
dôjde k zániku výkonu funkcie riaditeľa školy, škola nemala právo vykonávať výchovu a vzdelávanie
a nemala právo na financovanie zo štátneho rozpočtu. Ako z rozhodnutia zamestnávateľa vyplýva,

tento musel pracovné pomery zamestnancov ukončiť na základe pokynu zriaďovateľa, teda toho, kto
školu vyradenú zo siete zrušoval. Usmernenie zriaďovateľa, aby obchodná akadémia v súvislosti s
jej vyradením zo siete rozviazala pracovné pomery zamestnancov (z rozhodnutia vyplýva, že išlo pre
zamestnávateľa o záväzný pokyn) mohlo byť dôvodné len v prípade, ak sa škola po jej vyradení zo
siete rušila bez právneho nástupcu. Výpovede boli žalobcom dané po vyradení obchodnej akadémie zo

siete, kedy bolo zrejmé, že škola sa bude rušiť. Nakoľko z rozhodnutia zamestnávateľa nevyplýva iná
organizačná zmena a iný dôvod, mohli tieto skutočnosti existujúce v okamihu dania výpovedí zakladať
len výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP. Vzhľadom na uvedené zastal súd prvej inštancie
názor, že konanie zriaďovateľa sa priečilo dobrým mravom, že výpovede dané žalobcom im boli dané
nedôvodne a v rozpore s dobrými mravmi, ako aj že dôvod výpovede nebol uvedený pravdivo a boli

porušené ustanovenia ZP. Nadväzne konštatoval, že vyradením obchodnej akadémie zo siete škôl
došlo k zániku výkonu funkcie riaditeľa školy, škola nemala právo vykonávať výchovu a vzdelávanie
a nemala právo na financovanie zo štátneho rozpočtu, bola bez právnej subjektivity, nebola spôsobilá
byť účastníkom pracovnoprávnych vzťahov, nakoľko nebola spôsobilá si plniť základné povinnosti, ktoré
zamestnávateľovi ukladá § 47 ods. 1 písm. a) ZP, t.j. prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej

zmluvy, keď na vykonávanie dohodnutého druhu práce od 01.09.2018 nemala oprávnenie a túto prestala
vykonávať, pričom od 01.09.2018 nemala právo na finančné zabezpečenie zo štátneho rozpočtu a
prestala byť rozpočtovou organizáciou. Od 01.09.2018 tak u nej nemohla nastať ani organizačná zmena,
ktorú predpokladá ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b), z dôvodu ktorého boli žalobcom 1/ až 3/ dané
výpovede. Súčasne konštatoval, že v súdenom prípade nemohla nastať fikcia skončenia pracovného

pomeru dohodou v zmysle § 29a ZP, k čomu poukázal na porušenie § 29 ZP, t.j. povinnosti informovať
o dátume prechodu, dôvodoch prechodu, pracovnoprávnych, ekonomických a sociálnych dôsledkoch
prechodu na zamestnancov, plánovaných opatreniach prechodu vzťahujúcich sa na zamestnancov,
čo považoval za predpoklad platného rozhodnutia o organizačnej zmene a následnej výpovede pred
tým, ako malo dôjsť k prechodu práv a povinnosti podľa F. XX/XXXX R. XX.XX.XXXX, a to spätne

k 01.10.2018. Podľa záveru súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že ani zo strany K., N.
M. N. neboli ku dňu prechodu, ani v deň prechodu so žalobcami vedené žiadne rokovania o zmene
ich pracovných zmlúv, v súvislosti s prechodom práv a povinností - ku dňu prechodu neexistovali tie
skutočnosti, ktoré by zakladali skončenie pracovných pomerov podľa § 29a ZP. Rokovanie o zmene
pracovnej zmluvy sa teda konalo až po prechode práv a povinnosti, kedy už nie je možné na takéto

konanie uplatňovať ustanovenie § 29a ZP. Súčasne uzavrel, že k fikcii skončenia pracovného pomeru
podľa § 29a ZP nemohlo dôjsť, že žalobcom 1/ až 3/ už bola daná výpoveď, plynula im výpovedná lehota,
výpovede neboli odvolané, na ich odvolanie nebol žalobcami 1/ až 3/ daný súhlas, a že k skončeniu
pracovného pomeru počas výpovednej doby môže dôjsť, ak sú splnené podmienky pre jeho skončenie
z iného existujúceho dôvodu, fikcia podľa §29a ZP však nie je iným dôvodom pre skončenie pracovného

pomeru, pričom výpovede platne odvolané neboli. Okrem toho dospel k záveru, že I. F. nebola od
01.09.2018 zamestnancom K. N., ale zamestnancom M. N. O. N., P. F. X, E., že z dokazovania nie je
zrejmé, kto poveril vedením školy I. F., a preto nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré bola I. F. oprávnená
dať výpovede, keď od XX.XX.XXXX bola poverená vedením školy počas neprítomnosti riaditeľky školy
žalobkyňa 1/ a opak relevantným spôsobom preukázaný nebol. Poverenie, ktoré vydal predseda PSK

bolovydanévčase,keďfunkciariaditeľkyexistovalaabolaobsadená,apretonemoholpoveriťinúosobu
konaním za K. N.. V prípade zrušenia školy alebo školského zariadenia školský zákon neumožňuje
poveriť vedením iného pedagogického pracovníka, pričom ak je škola vyradená zo siete k 31.08., už v
tom čase do 31.08. malo byť rozhodnuté o tom, že sa škola zrušuje a či sa zrušuje s právnym alebo bezprávneho nástupcu. Podľa súdu prvej inštancie preto I. F. nemohla dať platne výpovede z pracovného
pomeru v K. N.. Naviac žalobkyňa 1/ bola od 31.08. práceneschopná, preto išlo o výpoveď v ochrannej
dobe, ktorá je aj z dôvodu podľa § 64 ods. 1 písm. a) ZP neplatná. K možnému hodnoteniu správania

žalobcov 1/ až 3/ pri ukončení ich pracovného pomeru ako tendenčného poukázal na to, že ide o spor
s tzv. slabšou procesnou stranou, a že na ťarchu žalobcov 1/ až 3/ nemožno pričítať žiadne pochybenia
ich zamestnávateľa, resp. zriaďovateľa ako orgánu samosprávy. Na žalobcov by tak bolo prenášané
dôkazné bremeno, ktoré pri skončení pracovnoprávneho pomeru zamestnanci nie sú povinní znášať.

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vychádzajúc zo záveru o
plnom úspechu žalobcov 1/ až 3/ v konaní.

6. Voči napadnutému rozsudku podal z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 písm. b), e), f) a h)
CSP v celom rozsahu podaním z 18.12.2024 odvolanie žalovaný, žiadajúc rozhodnutie súdu prvej

inštancie zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania
v rozsahu 100%. V podstatnom namietal, že žalobcovia 1/ až 3/ voči podaným výpovediam namietali
len zámenu dôvodov v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. a) a b) ZP a ich rozpor s dobrými mravmi
bez akejkoľvek konkretizácie, a že k rozšíreniu dôvodov neplatnosti došlo až po zmene právnych
zástupcov žalobcov, na čo by súd nemal prihliadať, čo už bolo namietané v priebehu konania pred

súdmi, keďže podanie žaloby neznamená pretrhnutie lehoty či otvorenie možnosti rozširovania dôvodov
neplatnosti výpovede, a to ani z dôvodu úpravy o slabšej sporovej strane, ktoré nedávajú súdu právo
vykladať ho len v prospech zamestnancov, pretože ide o procesnú a nie hmotnoprávnu ochranu. V
ďalšom namietal aj nesprávnu aplikáciu § 29a ZP, súčasne majúc za to, že skôr ako sa pracovný
pomer skončil výpoveďou, skončil fikciou v zmysle § 29a ZP, podľa ktorého je právom zamestnanca

neakceptovať nové podmienky, čo žalobcovia urobili a žalovaný im to umožnil tým, že akceptoval ich
právo neprestúpiť na nové pracovisko, čím sa podľa žalovaného uplatnila fikcia § 29a ZP a žalovaný
žalobcom vyplatil odstupné. Uvedené súd prvej inštancie nesprávne posúdil s odvolávkou na § 29 ZP
a konštatovaním, že judikatúra, na ktorú žalovaný poukázal, nie je na daný prípad aplikovateľná, čo
bližšie nezdôvodnil, preto je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti zmätočné. Z hľadiska

časovej osi a možnej zameniteľnosti dôvodov výpovede je potrebné uviesť, že výpovede o neplatnosť
boli dané pre nadbytočnosť na základe rozhodnutia právneho predchodcu o organizačnej zmene,
kedy ešte zamestnávateľ ako subjekt nebol ani zrušený ani premiestnený, z dôvodu ktorého nebolo
možné dať žalobcom 1/ až 3/ výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP, lebo by bola neplatná. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie vo veci dospel tiež k nesprávnym zisteniam i nesprávnemu právnemu

posúdeniu. Je nepochybné, že výpovede boli realizované na základe konkrétnych súdom popísaných
rozhodnutí, plnili sa pokyny zriaďovateľa, kde s ohľadom na to sa nemohlo jednať o žiadny motív,
ktorý by bol v rozpore s právnym poriadkom. Keďže následne bolo rozhodnuté o právnom nástupcovi
školy, motívom zriaďovateľa bolo zachovať pracovné miesta, resp. učiteľom umožniť prejsť pod nový
subjekt, t.j. žalovaného. Žalobcovia rozpor s dobrými mravmi spájali len so zámenou výpovedných

dôvodov, preto pokiaľ súd prvej inštancie hľadal dôvody rozporu s dobrými mravmi nad rámec podanej
žaloby a po uplynutí lehoty, zaťažil tak svoje konanie vadou zmätočnosti a neoprávnene zvýhodnil
jednu z procesných strán. Ak súd z vykonaných dôkazov takýto rozpor zistil, podľa žalovaného tiež
dospel k nesprávnym právnym záverom, a to v zásade preto, že neprípustne skúmal rozšírené dôvody
žaloby súvisiace so závermi zrušujúceho uznesenia. Poukazoval na protirečivosť právnych i skutkových

záverov napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie stotožnil rozhodnutie o vyradení zo siete škôl
so zrušením subjektu ako takého, ako aj nesprávne právne posúdenie danej situácie, nakoľko vyradenie
školy zo siete nemožno stotožňovať s jej zrušením; ministerstvo vyradí školu, čím príde o peniaze
a následne zriaďovateľ musí konať a rozhodnúť čo s ňou ďalej, či sa nájde spôsob záchrany, či sa
transformuje, zlúči alebo zruší s právnym nástupcom alebo bez neho. Preto to, čo sa stalo v júli nebolo

zrušenie zamestnávateľa, ale boli organizačné zmeny jeho vyradenia a odpojenia na finančný tok, čo
malo priamy vplyv na možnosť žalobcov ďalej ich zamestnávať. Podľa žalovaného tak nebolo možné
použiť § 31 ods. 5 ZP. Následne namietal prevzatie argumentácie žalobcov súdom v otázke poverenia
I. F. konať za K. N., teda že nebola oprávnená konať, pretože riaditeľ ešte nebol odvolaný a tiež preto,
že mala byť už zamestnankyňou M. N.. Súd prvej inštancie tak v konaní neprihliadol ani na poverenie

predseduPSK,aninavýpoveďI.F.,činačestnéprehláseniezaslanésúdupodanímz20.11.2019.Pokiaľ
žalovaný predložil poverenie predsedu PSK pre I. F. ako reakciu na rozšírenie dôvodov žaloby, mal sa
uvedeným riadne zaoberať a nie ho s poukazom na moment predloženia odmietnuť. Mal tiež za to, že
ust. § 3 ods. 10 zákona č. 596/2003 Z.z. nevylučuje iné poverenie pre danú situáciu, ako to sformulovalprvostupňový súd a že potvrdenie o zániku pracovného pomeru žalovaný vydal cestou svojho zástupcu
listami z 24.10.2024 adresovanými každému zo žalobcov osobitne, v ktorých posledný odsek na prvej
strane znie: „Rovnako bol môj klient ochotný riešiť právny stav zrušenia svojho predchodcu a prevzatia

kompetenciíajsohľadomnaust.§29aZákonníkapráce,pričomzákonnýmdôsledkomVášhonesúhlasu
je zánik pracovného pomeru ku dňu 1.10.2018.“ Súd v ďalšom uvádza, že nebola dodržaná lehota
podľa § 29 ZP, čo je podľa súdu predpokladom platného skončenia pracovného pomeru podľa § 29a
ZP.“ V tomto smere poukázal aj na konštrukciu neplatnosti právnych úkonov v zmysle ZP, podľa ktorej
je právny úkon neplatný, len ak by porušenie § 29 ZP bolo priamo v konkrétnom ustanovení zákona

výslovne sankcionované neplatnosťou; keďže tomu tak nie je, ide o nesprávny právny záver. Podľa
žalovaného sa tiež nemožno stotožniť ani so závermi odôvodnenia v bode 55., v ktorom súd prvej
inštancie „procesné“ správanie žalobcov pri skončení pracovných pomerov, ktoré by sa mohlo javiť ako
tendenčné ospravedlňuje tým, že sa jedná o spor so slabšou stranou.

7. K odvolaniu žalovaného sa podaním doručeným 22.01.2025 vyjadrili žalobcovia 2/ a 3/. V podstatnom

zastali názor, že úlohou prvostupňového súdu bolo podľa uznesenia 9CoPr/l/2020 (viď body 14. a
18.) v jeho ďalšom konaní okrem iného, aj vyhodnotenie tých dôkazov, na ktoré súd nekoncentroval
svoju pozornosť a ktoré opomenul vyhodnotiť, k čomu odvolací súd priamo poukázal na rozhodnutie
o organizačnej zmene (č.l.104 spisu). V otázke rozšírenia dôvodov neplatnosti výpovede prezentovali
názor, že v čase podania žaloby o neplatnosť výpovede uviedli len tie dôvody, ktoré im v tom čase ako

zamestnancom mohli byť známe. V priebehu celého konania žalovaný ako aj svedkovia žalovaného, v
ich výpovediach, čestných prehláseniach, či už O. Q., I. G., P. E. sa zmieňujú len o XX zamestnancoch
pôvodnej K. N., konkrétne 8-ich zamestnancov, ktorí mali záujem prísť pracovať na M. N. O. N., P. F.
X, E. a ktorých prijali, a o 3-och žalobcov, ktorí záujem nemali, pričom to, že do zamestnania nebolo
prijatých ďalších 5 zamestnancov, potreboval pred súdom utajiť. Jedným zo zamestnancov, ktorý nebol

prijatý do zamestnania na M. N. bola A. J., ktorej potom čo jej 28.08.2018 žalovaný v zborovni ukázal
miesto kde bude sedieť, táto dňa 31.08.2018 (piatok) u predchádzajúceho zamestnávateľa rozviazala
pracovný pomer dohodou, následne sa dňa 03.09.2018 dostavila na otvorenie školského roka na M. N.,
kde jej však žalovaný oznámil, že pre ňu nemá pracovné miesto. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby
odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil a žalobcom priznal náhradu trov

konania vo výške 100%.

8. K odvolaniu žalovaného sa podaním doručeným 24.01.2025 vyjadrila aj žalobkyňa 1/. V podstatnom
vyjadrila nesúhlas s námietkami žalovaného, že po zrušujúcom uznesení sa konalo v prevažnej miere
o nových dôvodoch. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/81/2022 z 26.4.2023 mala za to,

že po zrušení rozsudku možno v následnom konaní uplatniť aj tie skutkové a právne argumenty, ktoré
dovtedy uplatnené neboli. Rovnako ako počas konania pred súdom prvej inštancie argumentovala, že
žalobkyni 1/ bola daná výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1, písm. b) ZP - z dôvodu organizačnej
zmeny, no v čase podania výpovede nebolo rozhodnuté o právnom nástupcovi, a v takom prípade
prichádzala do úvahy iba výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1, písm. a) t.j. že sa zamestnávateľ zrušuje.

Predpokladom výpovede podľa ods. 1 písm. b) ZP je rozhodnutie o organizačnej zmene, s ktorým
musí byť pracovník v čase podania výpovede oboznámený, avšak žalobkyňa 1/ s týmto rozhodnutím
oboznámená nebola, pretože výpoveď jej bola doručená 10.09.2018. Pri rozhodnutí o organizačnej
zmene musí ísť o rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré v mene zamestnávateľa, ktorým je právnická
osoba, môže prijať len osoba oprávnená konať v jeho mene, čo prvostupňový súd aj preskúmal, keď

ako svedka vypočul I. I. M., ktorá bola v čase prijatia rozhodnutia riaditeľkou školy, no rozhodnutie
bolo miesto nej podpísané inou osobou - I. F., s čím sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 45.
rozsudku. Predseda PSK nemohol 30.08.2018 poveriť I. F., pretože 30.08.2018 mala škola riadne
ustanovenú riaditeľku a školský zákon neumožňuje poveriť iného pedagogického pracovníka, nie to ešte
pracovníka iného subjektu, nakoľko I. F. od 01.09.2018 už nebola pracovníčkou školy, k čomu poukázal

na skutočnosť, že I. F. bola podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne z 12.4.2023 registrovaným poistencom
od 01.01.1993 do 31.08.2018, čo znamená, že jej pracovný pomer v K. N. zanikol 31.08.2018. Súhlasila
so záverom súdu prvej inštancie, ktorý bol v súlade s názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení, že v čase výpovede nebolo rozhodnuté o právnom nástupcovi, a preto mala byť
daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP. K motívom konania predchodkyne žalovanej uviedla,

že zriaďovateľ nezabezpečil zákonný postup podľa školského zákona, keď nerozhodol po vyradení zo
siete škôl k 31.8.2018 o jej zrušení a nerozhodol o právnom nástupcovi - ak by totiž rozhodol o právnom
nástupcovi, výpovede by neboli potrebné, ale všetci pedagogickí pracovníci by prešli k právnemu
nástupcovi, ktorý by prevzal všetky pracovnoprávne vzťahy. Zriaďovateľ však dal pokyn na výpovedea o právnom nástupcovi bolo rozhodnuté až dodatočne so spätnou platnosťou. Právny nástupca podľa
VZN zo 04.02.2019 prevzal všetky práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov v zmysle § 27 ZP,
čo však už nebolo reálne možné, pretože niektorí zamestnanci predchodcu skončili pracovné pomery

a uzatvorili u nástupcu nové pracovné pomery a zase niektorým ani nebolo umožnené nový pracovný
pomer uzatvoriť, hoci to mali pri ukončení pracovných pomerov prisľúbené. Rozhodnutie o vyradení zo
siete školy nie je organizačnou zmenou, pretože o organizačnej zmene rozhoduje zamestnávateľ, ktorý
tak neurobil, pretože tzv. rozhodnutie z 30.8.2018 nie je rozhodnutím o organizačnej zmene t.j. o zmene
úloh, technického vybavenia alebo zníženia stavu zamestnancov v zmysle § 63 ods. 1, písm. b) ZP.

Z výpovedí I. F. z 15.02.2023, ako aj I. M. 19.12.2022 vyplýva odobratie poverenia I. F. dňa 30.08.2018
na zastupovanie riaditeľky školy a udelenie poverenia žalobkyni 1/. Za takéhoto stavu nemohla I. F.
podať výpoveď z 11.9.2018 a tiež nemohla byť predsedom PSK poverená riadením školy, nakoľko takúto
možnosť školský zákon nepripúšťa. Za správnu označila aj aplikáciu §29a ZP, čo súd prvej inštancie
dostatočne zdôvodnil v bode 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa vyjadril aj k tvrdeniu
žalovanej, že v rámci plynutia výpovednej doby môže nastať iný dôvod skončenia pracovného pomeru,

a to nasledovne: „Ku skončeniu pracovného pomeru počas výpovednej doby môže dôjsť, ak sú splnené
podmienky pre jeho skončenie z iného existujúceho dôvodu. Fikcia podľa §29a ZP však nie je iným
dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Výpovede platne odvolané neboli.“ Preto podľa žalobkyne
1/ nie sú námietky žalovaného voči napadnutému rozhodnutiu dôvodné.

9. K vyjadreniu žalobcov 2/ a 3/ k odvolaniu žalovaného podal žalovaný repliku z 13.2.2025, v ktorej
v podstatnom poukázal na § 140 ods. 2 CSP, ako aj na skutočnosť, že žalobcovia menili svoj postoj
k skončeniu pracovného pomeru, namietali raz neplatnú výpoveď, potom menili argumenty dôvodov
neplatnosti výpovede spôsobom, ktorý je neprípustný, pričom pracovný pomer ani výpoveďou neskončil,
ale skončil fikciou a následne začali namietať v konaní aj skončenie pracovných pomerov fikciou,

ktoré pôvodne nežalovali. Takýto zmätok je podľa žalovaného zrejmou neprípustnou dispozíciou so
žalobou, ktorá v konečnom vyhodnotení súdu prvého stupňa spôsobila priznanie prekludovaného
nároku. Žalobcovia 1/ až 3/ sa podľa žalovaného v celom konaní, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu
pokúšajú len odpútať pozornosť od podstatných právnych argumentov a útočiť na žalovaného a jeho
zamestnancov, ktorí sa snažili konať ako sa v danej situácii najlepšie v súlade s právnymi predpismi dalo.

10. K vyjadreniu žalobkyne 1/ k odvolaniu žalovaného podal žalovaný repliku z 18.02.2025, v ktorej
v podstatnom argumentoval, že v konaní dochádzalo k významným zmenám skutočností oproti
tvrdeniam v žalobe a že po druhom zrušovacom rozsudku sa oproti pôvodnej argumentácii konalo
už úplne o niečom inom. Namietané dôvody neplatnosti boli tak odlišné, že ak sa súd nimi chcel

zaoberať, musel by procesne rozhodnúť o zmene žaloby a okamžite ju aj pre preklúziu zamietnuť,
keďže dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je lehotou
prekluzívnou. Žalobkyňa 1/ menila svoj postoj k skončeniu pracovného pomeru, namietala raz neplatnú
výpoveď, potom menila argumenty dôvodov neplatnosti výpovede spôsobom, ktorý je neprípustný,
pričom pracovný pomer ani výpoveďou neskončil, ale skončil fikciou a následne začala v konaní

namietať aj skončenie fikciou, ktoré pôvodne ani nežalovala. Tento „zmätok“ označil za neprípustnú
dispozíciu so žalobou, ktorá v konečnom vyhodnotení súdu prvého stupňa spôsobila priznanie
prekludovaného nároku. Za neprípustné označila, že žalovaný sa po niekoľkoročnej kvalifikovanej
procesnej obrane dozvedel, že dôvod neplatnosti je podľa žalobkyne niekde úplne inde ako tvrdila
v žalobe. Spochybňovanie pracovnoprávnych úkonov a poverení vymysleným výkladom zákona je

len snahou odpútať pozornosť od zásadnej veci, ktorá sa v tomto konaní riešila, a to, že žalobcovia
žalovali skončenie pracovného pomeru výpoveďou, hoci pracovnoprávny pomer skončil iným spôsobom
(fikciou), a tým si svoj nárok prekludovali. Prízvukoval, že výpovede nemusia byť platne odvolané na
to, aby mohla byť uplatnená fikcia, ktorá vychádza z práva zamestnanca neprijať zmenu pracovných
podmienok. Žalobcovia 1/ až 3/ ustanovenie § 29a ZP vykladajú ako niečo v neprospech zamestnanca,

čo je presne naopak, pretože toto ust. § 29a ZP je ustanovenie, ktoré chráni zamestnanca - ak nesúhlasí
s novými pracovnými podmienkami u nového zamestnávateľa. Žalovaný uplatnil fikciu, vyplatil odstupné
a žalobcom nevzal právo sa rozhodnúť. Naviac, ako bolo v konaní preukázané, žalobcovia odmietli
udeliť súhlas s odvolaním výpovede (uviedli vyslovene, že nesúhlasia), preto je absurdne nelogické, aby
následne tvrdili, že trvajú na zamestnávaní. Vzhľadom na to označil konanie žalobcov len za zneužívanie

ich postavenia, aby dostali právneho nástupu zamestnávateľa do patovej situácie a mohli ho žalovať.

11. K odvolacím replikám žalovanej podala žalobkyňa 1/ v podaniach z 19.2.2025 a 10.3.2025 odvolacie
dupliky. V nich v podstatnom uviedla, že individuálne pracovnoprávne spory sú v CSP osobitneupravené v §§ 316 - 323 CSP, ktoré zamestnancom, ako tzv. slabšej strane sporu poskytujú oproti
všeobecnej zásade rovnakého postavenia podľa čl. 6 CSP osobitnú ochranu. Osobitne poukázala na
§ 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť alebo oznámiť všetky skutočnosti a dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci, s tým, že ustanovenia
o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania uvedené v §153 - 154 CSP sa
nepoužijú. V ostatnom zotrvala na svojich skorších stanoviskách k veci.

12. Iné prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany v odvolacom konaní sporovými stranami

neboli uplatnené.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli v podaných

odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej
inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,
že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania jeúlohou súdu. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti

tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.

opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp.
zn. 5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk).

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že

dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,

pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia súdom. Súd

hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedlisporovéstrany.Súdprihodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska

pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

20. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelomzákladného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej

inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

22.Súdprvejinštancievdanejvecizistilskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť,
že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z
rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.

23. Zo súdom prvej inštancie oboznámených dôkazov je zrejmé, že (i) pôvodný zamestnávateľ žalobcov
1/ až 3/, t.j. K. N., D. X, E. bol na základe žiadosti P. J. D. z 22.06.2018 rozhodnutím ministerstva
vyradený zo siete škôl a školských zariadení, že (ii) všeobecne záväzným nariadením P. J. D. Q.
XX/XXXX R. XX.XX.XXXX, a po jeho zrušení podaním protestu prokurátora všeobecne záväzným
nariadením P. J. D. č. XX/XXXX R. XX.XX.XXXX bol pôvodný zamestnávateľ žalobcov 1/ až 3/ ku dňu

30.09.2008 zrušený s právnym nástupcom, ktorým sa stala M. N. O. N., P. F. X, E., že (iii) výpoveď
z pracovného pomeru odkazujúca na § 63 ods. 1 písm. b) ZP daná žalobkyni 1/ (datovaná dňom
11.9.2018, prevzatá ňou dňa 10.9.2018) poukazovala na rozhodnutie ministerstva, a výpovede dané
žalobkyni 2/ dňa (datovaná dňom 6.9.2018 a prevzatá ňou dňa 6.9.2018) a žalobcovi 3/ (datovaná
dňom 4.9.2018 a prevzatá ním dňa 6.9.2018) poukazovali na rozhodnutie o organizačných zmenách

bez ďalšieho objasnenia ich obsahu, že (iv) u všetkých zo žalobcov boli tieto výpovede odôvodnené
nadbytočnosťou, pretože pôvodný zamestnávateľ už ďalej nepotrebuje práce v rozsahu dohodnutom
pracovnouzmluvouažalobcov1/až3/nemámožnosťďalejzamestnávať,atoaninakratšípracovnýčas
a ani nemá možnosť ponúknuť im inú vhodnú prácu, keďže nemá žiadne voľné pracovné miesto v mieste
výkonu práce, ako aj že (v) pred daním týchto výpovedí bolo dňa 30.08.2018 vydané (a za riaditeľku

pôvodného zamestnávateľa I. I. M. podpísané I. W. F.) rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných
zmenách a zmene organizačnej štruktúry č. X/XXXX/XXX odkazujúce na rozhodnutie ministerstva
o vyradení pôvodného zamestnávateľa žalobcov 1/ až 3/ zo siete škôl a školských zariadení k 31.8.2018.

24. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v súdenom prípade mohli

byť výpovede žalobcov 1/ až 3/ po vyradení ich pôvodného zamestnávateľa zo siete škôl a školských
zariadení dané len podľa výpovedného dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) ZP, to znamená len
z dôvodu zrušenia zamestnávateľa ako celku a nie pre organizačné zmeny v organizačnej štruktúre
zodpovedajúce výpovednému dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Za zrušenie zamestnávateľa je
totiž potrebné považovať prípad, keď subjekt, ktorý je zamestnávateľom, prijme rozhodnutie, že týmto

zamestnávateľom nebude (zo subjektívnych dôvodov) alebo z rôznych iných objektívnych dôvodov byť
zamestnávateľom ďalej nemôže a v dôsledku toho rozhodne o prepustení všetkých zamestnancov,
čím fakticky v zmysle § 7 ods. 1 ZP stratí status zamestnávateľa, a to aj v prípade, že by naďalej, už
bez zamestnancov, pokračoval vo svojej činnosti, resp. by formálne ako subjekt nezanikol. Zrušenie
zamestnávateľatotižnemožnostotožňovaťsozánikomsubjektu(právnickejosobyalebofyzickejosoby),

ktorá bola zamestnávateľom, nakoľko zrušenie zamestnávateľa znamená len ukončenie činnosti,
pre ktorú doteraz subjekt zamestnával zamestnancov. To znamená, že zrušenie zamestnávateľa nemusí
byť spojené so zánikom právnickej osoby, či stratou podnikateľského oprávnenia alebo smrti fyzickej
osoby, ktorá bola zamestnávateľom (v tomto čiastkovom aspekte sa súd prvej inštancie dopustil
nesprávneho právneho posúdenia, avšak bez dopadu na správnosť meritórneho rozhodnutia – por. bod

47. odôvodnenia rozsudku).

25. V súdenom prípade bol pôvodný zamestnávateľ žalobcov 1/ až 3/ ešte pred vystavením a doručením
napadnutých výpovedí z pracovného pomeru rozhodnutím ministerstva z 18.07.2018 ku dňu 31.08.2018
vyradený zo siete škôl a školských zariadení, stredísk praktického vyučovania a pracovísk praktického

vyučovania SR, v dôsledku čoho od 01.09.2018 nemohol vykonávať činnosť, pre ktorú bol zriadený,
t. j. pripravovať žiakov na výkon odborných činností a na štúdium na vysokých školách, nakoľko
stratil oprávnenie uskutočňovať výchovu a vzdelávanie (por. § 15 a nasl. zákona č. 596/2003 Z. z.).
Následkom toho u neho zanikol akýkoľvek dôvod zamestnávať pedagogických a nepedagogickýchpracovníkov na účely vykonávania uvedenej činnosti a v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z. z.
malo nasledovať jeho zrušenie zriaďovateľom. Aj zo súdom prvej inštancie oboznámeného rozhodnutia
o organizačných zmenách jednoznačne vyplýva, že na základe usmernenia P. J. D., odboru školstva,

mládeže, telesnej výchovy a športu č. XXXXX/XXXX/XXXXXX-X R. XX.X.XXXX malo byť z dôvodu
vyradenia školy zo siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky povinnosťou vedenia školy
rozviazať so všetkými zamestnancami školy pracovný pomer, čo nepochybne svedčí o zrušení statusu
zamestnávateľa ako subjektu zamestnávajúceho iné fyzické osoby v pracovnom pomere, a teda o
vzniku výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. a) ZP. Pôvodný zamestnávateľ žalobcov

1/ až 3/, ktorého právnym nástupcom sa následne stal žalovaný však v napadnutých výpovediach
z pracovného pomeru nesprávne označil za výpovedný dôvod § 63 ods. 1 písm. b) ZP, teda že
žalobcovia 1/ až 3/ sa stali nadbytočnými v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa a nie
z dôvodu jeho zrušenia. Dôvod „zrušenie zamestnávateľa“ ako výpovedný dôvod nie je ani v jednej zo
žalobou napadnutých výpovedí jednoznačne formulovaný a bez spojitosti s obsahom iných dokumentov,
resp. znalosti ich obsahu (napr. rozhodnutia ministerstva, resp. rozhodnutí zriaďovateľa) nie je tento

výpovedný dôvod z napadnutých výpovedí jednoznačne vyvoditeľný. Podľa odvolacieho súdu je tak
opodstatnený záver, že výpovedný dôvod uvedený v napadnutých výpovediach z pracovného pomeru
nebol skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom tak, aby ho vo svojom súhrne nebolo možné
zameniť s iným výpovedným dôvodom, v dôsledku čoho je správny právny záver súdu prvej inštancie, že
žalobcami 1/ až 3/ napadnuté výpovede z ich pracovného pomeru, dané im ešte právnym predchodcom

žalovaného, je nutné vyhodnotiť za neplatné.

26. Na zvýraznenie správnosti tohto právneho záveru odvolací súd dopĺňa, že výpovedný dôvod
použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým vymedzením, ktorý
napĺňa identifikačný účel, brániaci dodatočnej zmene výpovedného dôvodu, pričom svoj význam

má aj pri posúdení otázky, či daná výpoveď bola určitá, nakoľko nedostatok určitosti výpovede
ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať neplatnosť tohto právneho úkonu,
v dôsledku čoho nenastanú zamýšľané právne účinky (por. § 1 ods. 4 ZP, § 37 ods. 1 OZ). Treba mať totiž
pritom na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda zisteniu toho, čo
bolo prejavené, avšak pomocou výkladu prejavu vôle nemožno nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú

zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale v podanej výpovedi neprejavil. Pri
výklade prejavu vôle nie je významným (podstatným) to, či je alebo nie je daná existencia skutočností,
ktoré by inak prípadne mohli zakladať dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru, ale samotný obsah
prejavenej vôle žalovaného (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/17/2018 a sp.
zn. 1Cdo/124/2010, ako aj rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/207/2019, ktoré na tieto rozhodnutia odkazuje).

Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo
výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok
nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené
okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 63
ods. 1 Zákonníka práce (Zákonník práce, 3. vydanie, 2022, s. 690 - 701: M. E., N. K.).

27. Odvolací súd nemá výhrady ani k inak správnemu záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti
výpovede danej žalobkyni 1/ z dôvodu, že táto jej bola daná v ochrannej dobe, vzhľadom na
jej uznanie za práceneschopnú pre chorobu alebo úraz, pri ktorej nebolo preukázané, že by si
ju žalobkyňa 1/ úmyselne vyvolala alebo spôsobila pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo

psychotropných látok, kedy platí v zmysle § 64 ods. 1 písm. a/ ZP tzv. zákaz výpovede a ani k záveru
o kolízii postupu právneho predchodcu žalovaného v procese rozväzovania pracovných pomerov
so svojimi zamestnancami, vrátane žalobcov 1/ až 3/, s dobrými mravmi, najmä pokiaľ týmto bolo
s prísľubom vzniku nového pracovného pomeru u žalovaného odporúčané ich ukončenie s pôvodným
zamestnávateľom dohodou, pričom však nový pracovný pomer mal vzniknúť za iných pracovných

podmienok, v početných prípadoch s kráteným pracovným úväzkom, a s dôsledkom straty možnosti
vyplatenia pracovnoprávnych nárokov, ktoré by im v prípade výpovedí z výpovedného dôvodu podľa
§ 63 ods. 1 písm. a) ZP patrili (napr. odstupného). V tomto kontexte je potrebné poukázať na v priebehu
niekoľkých nasledujúcich dní po daní výpovedí prijaté všeobecne záväzné nariadenie zriaďovateľa
obchodnej akadémie o zrušení právneho predchodcu žalovaného s právnym nástupcom, ktorým sa

stal žalovaný, z dôvodu ktorého došlo k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov
na právneho nástupcu žalovaného, bez straty zo zákona vyplývajúcich z pracovnoprávnych nárokov.
Aj keď je pravda, že k zrušeniu právneho predchodcu žalovaného došlo až v čase po opísanom postupe
právneho predchodcu žalovaného, evidentne usmerňovaného zriaďovateľom, žiada sa poukázať naskutočnosť, že z uznesenia zastupiteľstva P. J. D. Q. XX/XXXX R. XX.X.XXXX, ktorým bolo schválené
vyradenie obchodnej akadémie zo siete škôl a na základe ktorého bola ministerstvu podaná príslušná
žiadosť zároveň vyplýva jeho rozhodnutie zaradiť do zoznamu odborov žalovaného aj študijné odbory

zrušovanej Obchodnej akadémie vedené pod č. XXXX A. K. N., Q. XXXX A. B. C., Q. XXXX A. L. P.
N. Q. XXXX V. daňové služby, čo nasvedčuje zámeru zriaďovateľa po vyradení školy zo siete škôl
a školských zariadení túto v budúcnosti zrušiť s už vytipovaným právnym nástupcom.

28. Vzhľadom na vyššie opísaný hlavný dôvod neplatnosti napadnutých výpovedí z pracovného pomeru

daných žalobcom 1/ až 3/, t.j. nesprávne vymedzenie výpovedného dôvodu s odkazom na § 63 ods. 1
písm. b) ZP a nadväzujúce nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, tak nemožno
považovať za právne podstatnú otázku, či napadnuté výpovede mohli byť za právneho predchodcu
žalovaného dané osobou poverenou zriaďovateľom po zániku funkcie riaditeľa zrušovanej školy v
zmysle § 3a zákona č. 596/2003 Z.z., t.j. I. W. F.. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažuje za naplnené
odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, založené na námietke, že súd prvej inštancie

neprihliadal na žalovaným v priebehu konania predložené poverenie I. W. F. v zmysle § 16 ods. 3
zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov na vedenie rozpočtovej organizácie
v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávneho kraja (K. N., D. X, XXX XX E.) vydané predsedom P. J.
D. T. XX.X.XXXX, nakoľko vzhľadom na dôvody opísané v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ako aj napadnutého rozsudku, táto okolnosť nebola pre právne posúdenie veci súdom prvej

inštancie rozhodujúca.

29. Za dôvodnú nemožno považovať ani odvolaciu námietku žalovaného o neprípustnosti rozširovania
dôvodov neplatnosti napadnutých pracovnoprávnych úkonov nad rámec podanej žaloby. Je
nepochybné, že v zmysle § 320 CSP môže zamestnanec, v danom prípade žalobcovia 1/ až 3/,

predložiť a oznámiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, teda aj všetky
tvrdenia o neplatnosti napadnutých výpovedí najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
ako aj že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania uvedené
v §§ 153 a 154 CSP toto zákonné ustanovenie nepripúšťa. Doplňovanie skutočností ako aj dôkazov
osvedčujúcich oprávnenosť žalobou uplatneného nároku na vyslovenie neplatnosti napadnutých

pracovnoprávnych úkonov, ako aj právnej argumentácie svedčiacej o dôvodnosti uplatneného nároku
nemožno aj vzhľadom na dopadajúcu procesnoprávnu úpravu obsiahnutú v § 320 CSP, predstavujúcu
v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov lex specialis vo vzťahu ku § 140 CSP považovať
za zmenu žaloby, vyžadujúcu procesné rozhodnutie o zmene žaloby postupom podľa § 142 CSP.
V danom prípade nešlo o takú podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených

v žalobe, ktorými by došlo k uplatneniu iného práva než, ktoré bolo žalobou uplatnené, t.j. domáhať sa
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru postupom podľa § 77 ZP. Súdna prax sa v zásade ustálila
na názore, že pre splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru v prekluzívnej lehote postačuje jej uplatnenie na súde, a to aj vtedy ak neboli všetky dôvody
pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru obsiahnuté v podanej žalobe zamestnanca. Vychádzajúc

z dikcie ustanovenia § 77 ZP možno ustáliť, že do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomerskončiť,samôžezamestnávateľ,aleajzamestnanecdomáhaťneplatnostiskončeniapracovného
pomeru výpoveďou, no ani s použitím výkladových pravidiel nemožno dospieť k názoru, že v tejto
dvojmesačnej lehote musia byť uvedené všetky dôvody, o ktoré opiera strana sporu svoju žalobu. Podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno ustanovenie § 77 Zákonníka práce vykladať takýmto reštriktívnym

spôsobom (por. napr. rozhodnutie tohto odvolacieho súdu sp. zn. 21CoPr/7/2018). Podobný právny
argument vyplýva aj z historického judikátu R 90/1970: "Z hľadiska včasnosti uplatnenia nároku podľa
§ 64 ZP (teraz § 77 ZP) nie je rozhodujúce, že neskôr v priebehu konania vymedzil pracovník rozsah
svojho nároku tak, že namiesto pôvodne požadovanej náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (teraz § 79
ods. 1 ZP) požadoval náhradu mzdy len podľa § 61 ods. 3 ZP (teraz § 79 ods. 4 ZP)."

30. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym záverom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok fikcie
skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle § 29a ZP v spojení s § 63 ods. 1 písm. b) ZP.
Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistenia, že v rámci prebiehajúceho konania neboli ku dňu
prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na žalovaného vedené žiadne rokovania

o zmene pracovných zmlúv žalobcov 1/ až 3/ v súvislosti s prechodom ich práv a povinností ako
zamestnancov, v dôsledku čoho ku dňu ich prechodu neexistovali skutočnosti zakladajúce skončenie
pracovného pomeru nevyvrátiteľnou zákonnou domnienkou založenou § 29a ZP. Správne tiež súd prvej
inštancie v bode 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že žalobcom 1/až 3/ boli návrhy na zmenu ich pracovných zmlúv spolu so žiadosťou o súhlas s odvolaním výpovedí
z pracovného pomeru predložené až 15.10.2018, t. j. po dni, ku ktorému došlo k prechodu práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov (1.10.2018), a že rokovania o zmene pracovnej zmluvy

sa konali až po prechode práv a povinností, z dôvodu ktorého už toto konanie nie je možné
posudzovať podľa § 29a ZP. Aj podľa odvolacieho súdu nemožno nesúhlas so zmenou pracovných
podmienok v zmysle označeného ustanovenia stotožňovať s nesúhlasom žalobcov 1/ až 3/ s odvolaním
ich výpovedí, a to vzhľadom na rozdielnosť obsahu týchto právnych úkonov, a ani s neudelením
súhlasu s návrhom na zmenu pracovnej zmluvy predloženým novým zamestnávateľom po prechode

práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, kedy už nie je možné na takéto konanie § 29a ZP
uplatňovať.

31. Podmienkou použitia § 29a ZP je preukázanie takých špecifických okolností prípadu, ktoré by
svedčili o zásadnej zmene pracovných podmienok zamestnanca, ako aj skutočností svedčiacich o tom,
že táto zmena je dôsledkom prevodu zamestnávateľa alebo jeho časti na nového zamestnávateľa,

a súčasne prejavenie nesúhlasu zamestnanca s prevodom alebo prechodom práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov na nového zamestnávateľa z dôvodu takejto zásadnej zmeny pracovných
podmienok. Pojem „prevod“ zamestnávateľa je potrebné vykladať v kontexte § 28 ZP, podľa ktorého
pri prevode hospodárskej jednotky, ktorou je na účely ZP zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa
alebo pri prevode úlohy alebo činnosti zamestnávateľa alebo jeho časti k inému zamestnávateľovi

dochádza ku prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom
na preberajúceho zamestnávateľa. Zmena miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve
predstavuje zmenu pracovných podmienok, no pre aplikovateľnosť vyššie označeného ustanovenia
je však podstatné, aby táto zmena mala dostatočnú intenzitu na to, aby ju bolo možné považovať
za zásadnú. V súdenom prípade nemôže byť podmienka zásadnosti zmeny pracovných podmienok

splnená, nakoľko pôvodný zamestnávateľ a preberajúci zamestnávateľ sídlili v rovnakom meste vo
vzdialenosti menej než 2 km. V tejto súvislosti je potrebné si tiež uvedomiť, že právna úprava §
29a ZP slúži prednostne na ochranu zamestnanca pred nepriaznivými dôsledkami zásadnej zmeny
pracovných podmienok vyplývajúcej zo sukcesie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov
nanovéhozamestnávateľaajevýsledkomtransponovaniasmerniceRady2001/23/ESz12.marca2001

o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch
podnikov, závodov alebo častí podnikov do právneho poriadku SR.

32. Bez relevantného dopadu na správnosť napadnutého rozsudku hodnotí odvolací súd aj námietku
žalovaného o „tendenčnosti“ správania sa žalobcov 2/ až 3/ v súvislosti s ich postupom po podaní

výpovedí,vrámciktoréhokodvolaniuimdanýchvýpovedínevyjadrilisvojsúhlas.Právone-/udeliťsúhlas
s odvolaním výpovede účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu vyplýva z hmotného práva (§ 61 ods. 4
ZP), a jeho ne-/využitie v sebe bez ďalšieho neimplikuje, že pôjde o zjavné zneužitia práva. Súčasne
možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcom 1/ až 3/ nemožno v tomto smere pričítať
žiadne pochybenia ich zamestnávateľa, ani zriaďovateľa ako orgánu samosprávy.

33. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd v súdenej veci nezistil naplnenie odvolacích
dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, t.j. v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP
v takej miere, aby konečné závery súdu prvej inštancie vyslovené vo veci a jeho meritórne rozhodnutie
nebolomožnépovažovaťzavecneaprávnesprávne.Napadnutérozhodnutiebolosúdomprvejinštancie

dostatočne odôvodnené a nezakladá ani vadu zmätočnosti tvrdenú v podanom odvolaní žalovaným,
čo mohlo byť právne významné vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), t.j.
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo veci bol v postačujúcom
rozsahu zistený skutkový stav majúci podklad v správne vyhodnotených dôkazoch a zistené skutočnosti

boli aj správne právne posúdené, predovšetkým podľa v napadnutom rozhodnutí citovaných zákonných
ustanovení. Odvolací súd tak v okolnostiach prípadu nevzhliadol dôvody pre odvolateľom navrhovaný
postup podľa ust. § 388, resp. ust. § 389 ods. 1 CSP.

34. Správnemu výroku I. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok II. o nároku na náhradu trov konania.

Žalobcovia boli pri uplatnení nárokov, o ktorých rozhodoval súd prvej inštancie úspešní, preto im voči
žalovanému patrí náhrada trov konania v rozsahu vyjadrenom vo výrokoch IV. až VI. napadnutého
rozsudku.35. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného, zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval

za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1, v spojení

s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Na základe týchto ustanovení odvolací súd priznal žalobcom
1/ až 3/ voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
keďže v odvolacom konaní boli žalobcovia napokon v celom rozsahu úspešní. Žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by v zmysle ust. § 257 CSP nebolo dôvodné žalobcom 1/ až 3/ priznať
náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

38. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

39. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).