Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121204186
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2121204186.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobkyne: A. A., narodená XX.X.XXXX, bytom
B. C. XXX/X, D., zastúpená: Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 53, Bratislava,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o
obnovukonania,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.38Csp/52/2021-200
zo dňa 16. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej mení tak, že žalobu

na obnovu konania zamieta.

II. Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 38Csp/52/2021-87 zo dňa 22. novembra 2022 súd prvej inštancie výrokom I. žalobu
o obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 22Csp/105/2017 zamietol, výrokom
II. rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26CoCsp/21/2023-138 zo dňa 8. decembra

2023 v dôsledku podania odvolania žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 38Csp/52/2021-87 zo
dňa 22. novembra 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol
súduprvejinštancienepreskúmateľnosťuvedenéhorozsudkuanenaplneniepožiadavkyzrozumiteľnosti
a presvedčivosti. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 38Csp/52/2021-87 zo dňa 22.
novembra 2022 zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu
prvej inštancie bolo opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť naplnenie, resp. nenaplnenie

podmienok pre obnovu konania s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov a potom vo
veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 38Csp/52/2021-200 zo dňa 16. decembra 2024 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. obnovu konania

vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 22Csp/105/2017 povolil.

4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 397, § 399, § 414,
§ 403 ods. 1, 2, § 415 ods. 1, § 416, § 417 ods. 1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporovéhoporiadku (ďalej aj „Civilný sporový poriadok), § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“).

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že v konaní vedenom pred Okresným súdom
Trnava pod sp. zn.: 22Csp/105/2017 konajúci súd rozhodol o zaplatení sumy 3.449,37 EUR titulom
nároku žalobkyne voči žalovanému z bezdôvodného obohatenia sa. Okresný súd Trnava vydal v tomto
konaní rozsudok sp. zn.: 22Csp/105/2014-113 zo dňa 2. marca 2018, na základe ktorého vo výroku
č. II tohto rozsudku zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu. Voči uvedenému rozsudku žalobkyňa

podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote. O odvolaní rozhodoval Krajský súd v Trnave. Krajský
súd v Trnave vydal rozsudok sp. zn.: 11Co/274/2018-167 zo dňa 17. decembra 2019, ktorým rozsudok
OkresnéhosúduTrnavavovýrokuč.IIpotvrdilavovýrokuč.IIIzmeniltak,žežiadnazostránnemánárok
na náhradu trov prvoinštančného konania. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.2020.

6. Vecne súd prvej inštancie argumentoval, že predmetný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

vo veci C-485/19 (CELEX 62019CA0485) bol v Úradnom vestníku Európskej únie C č.: 228/2021
uverejnený s účinnosťou od 14.6.2021. Žalobkyňa sa teda najskôr o dôvode na obnovu konania mohla
dozvedieť dňa 14.6.2021, kedy bol rozsudok uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie C č.:
228/2021. Subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 403
ods. 1 Civilného sporového poriadku začala plynúť od 14.6.2021 do 14.9.2021. Žaloba žalobkyne

na obnovu konania bola na Okresnom súde Trnava podaná dňa 19.7.2021. Súčasne pri objektívnej
lehote na podanie žaloby na obnovu konania platí, že rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.:
22Csp/105/2014-113 zo dňa 2. marca 2018 nadobudol vo výroku č. I a II. tohto rozsudku právoplatnosť
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 11Co/274/2018-167 zo dňa 17. decembra
2019 právoplatnosť dňa 30.1.2020. Objektívna trojročná lehota na podanie žaloby na obnovu konania

uplynula v zmysle ustanovenia § 403 ods. 2 Civilného sporového poriadku dňom 30.1.2023. Súd
prvej inštancie tak konštatoval, že žaloba žalobkyne na obnovu konania bola podaná riadne a včas v
zákonom stanovenej subjektívnej ako aj objektívnej lehote pre podanie žaloby tohto typu plne v súlade
s ustanovením § 403 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku. Rozsudok Okresného súdu Trnava,
sp. zn.: 22Csp/105/2017-113 zo dňa 2. marca 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.2020,

je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22. apríla 2021 medzi LH
proti Profi Credit Slovakia, s.r.o., pričom aplikácia záverov z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
mala podstatný vplyv na rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn.: 22Csp/105/2017-113 zo dňa 2.
marca 2018, pričom táto skutočnosť by mohla pre žalobkyňu znamenať úspešnejšie rozhodnutie súdu
vo veci samej v rámci konania vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn.: 22Csp/105/2017.

Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky v zmysle
ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I.
napadnutého rozsudku.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia §

365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že v konaní nebolo
preukázané splnenie podmienok podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd
prvej inštancie vyložil a aplikoval dotknuté zákonné ustanovenie nesprávne, v rozpore s ustálenou
súdnou praxou, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 485/19 sa netýkalo strán tohto sporu, ani neriešilo
uplynutie premlčacej doby podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu

bola v pôvodnom konaní žaloba tiež zamietnutá. Spomínaná premlčacia lehota v rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ sa nevzťahovala k celkovému výkladu ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka. Súd prvej
inštancie v typovo rovnakých kauzách prejednávaných aj pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
13Csp/52/2021, sp. zn. 37Csp/52/2021, sp. zn. 17Csp/52/2021 a pred Krajským súdom v Trnave sp.
zn. 24CoCsp/39/202, sp. zn. 32CoCsp/3/2023) vydaním napadnutého uznesenia sa dopustil excesu.

Minimálne v uvedených konaniach (ktorých sporovou stranou bol žalovaný) súdy na základe rovnakých
okolností, kedy označený dôvod obnovy konania mal spočívať vo vydaní rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
vo veci C 485/19, opakovane dospeli k záveru, že dané rozhodnutie nepredstavuje splnenie podmienok
pre povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písmeno e) Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vyložil ustanovenie § 397 písmeno e) Civilného sporového poriadku v rozpore

s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a dospel k nesprávnym záverom. Narušenie
princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím),
je vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti – to platí o všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch.Možnoniminapadnúťlenprávoplatnérozhodnutiesúduztaxatívnestanovenýchdôvodova v presne určenej lehote, ktorej zmeškanie má za následok procesnú preklúziu práva podať žalobu
na obnovu konania. Návrhom na povolenie obnovy konania sa nedá uplatňovať skutočnosť, ktorá je
spôsobilá a uplatniteľná v rámci iného opravného prostriedku – napríklad odvolanie, dovolanie a pod..

Ustanovenie § 397 písmeno e) Civilného sporového poriadku formuluje dve podmienky, po splnení
ktorých je daný dôvod obnovy konania. Obe podmienky musia byť tiež splnené kumulatívne, pričom
sú nimi: a) existencia rozporu medzi právoplatným rozhodnutím súdu a rozhodnutím Súdneho dvora
Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, b) rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie,
Rady Európskej únie alebo Komisie, musí byť pre strany sporu záväzné. Ani jedna z nich nebola v

konaní splnená a preukázaná. Úniové právo vyžaduje od slovenského práva, aby umožnilo obnovu
konania len v jednom jedinom prípade – ak vnútroštátny súd oberie o kompetenciu orgán Európskej
únie. Nevyžaduje, aby bola nariadená obnova konania pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek
rozhodnutím Súdneho dvora. V konaní nebolo preukázané splnenie ani druhej zákonnej podmienky,
a to je záväznosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C 485/19 pre sporové strany pôvodného
konania sp. zn. 22Csp/105/2017. Rozhodnutie C 485/19 nemá právnu záväznosť ani pre žalobkyňu, ani

pre žalovaného. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú záväzné pre účastníkov konania pred uvedeným
súdom. V prípade prejudiciálnych otázok táto záväznosť chýba, dokonca nejde o záväzné rozhodnutie
ani pre súd podávajúci predbežnú otázku, pretože v konaní prejudiciálnej otázke je rozhodnutie len
návodom. Výklad každej z podmienok prípustnosti obnovy konania musí byť podľa Ústavného súdu SR
reštriktívny (II. ÚS 161/2012). Súd prvej inštancie nezdôvodnil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, postupoval a rozhodol v rozpore s ustanovením Čl.
2 ods. 1 Civilného sporového poriadku a porušil právo žalovaného na súdnu ochranu podľa ustanovenia
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ustanovenia
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný navrhol, aby odvolací
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že odvolaním napadnutý
rozsudok považuje za riadne odôvodnený, logický a vecne správny. S obsahom odvolania a s tam
uvedenými odvolacími dôvodmi v celom rozsahu žalobkyňa nesúhlasila a odvolanie považovala za
nedôvodné. Žalovaný v rámci odvolania nepoukázal na jediný nesprávny procesný postup súdu

prvej inštancie, ktorý by mal žalovanému znemožniť vykonávanie jeho procesných práv a obdobne
tak nešpecifikoval, k akému nesprávnemu skutkovému zisteniu mal súd prvej inštancie dospieť na
základe vykonaných dôkazov, resp. z odôvodnenia odvolania vyplýva, že žalovaný nenamietal ani
len okrajovo nesprávny procesný postup a nesprávne zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie
bol viazaný výlučne len právnym názorom odvolacieho súdu prezentovaného v rozsudku sp. zn.:

26CoCsp/21/2023-138 zo dňa 8.12.2023 v zmysle ustanovenia § 392 ods. 2 Civilného sporového
poriadku pri vydaní napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie nie je povinný pri svojom rozhodovaní
bezvýhradne rešpektovať právne názory obsiahnuté v rozhodnutiach všeobecných súdov rovnakej
alebo vyššej inštančnej úrovne (odvolacieho súdu), pokiaľ tieto názory nie sú výsledkom ustálenej a
konsenzuálne prijímanej judikatúry Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR, Európskeho súdu

pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Podľa ustanovenia Čl. 2 ods. 2 Civilného
sporového poriadku je právna istota výlučne viazaná na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít (nie všeobecných súdov) a ak takejto praxe niet, tak na princíp spravodlivosti, čo súd prvej
inštancie s ohľadom na princíp ochrany spotrebiteľa a faktické obohatenie na strane žalovaného na
úkor spotrebiteľa, v napadnutom rozsudku náležite zohľadnil. Zo žiadneho právneho predpisu, vrátane

ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, súdu prvej inštancie nevyplýva povinnosť
byť právne viazaný svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami, a to ani v prípadoch, ak ide o
skutkovo a právne obdobné veci, z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
neporušil právnu istotu deklarovanú v ustanovení Čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku a ani
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Je zrejmé, že žalovaný prílišne formalisticky a

separátne vykladá ustanovenie § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku. Rozsudok Súdneho dvora
EÚ nemožno paušalizovať výlučne len na konkrétne strany sporu pred týmto Súdnym dvorom EÚ, čo
by značne odporovalo princípu spravodlivosti a ochrane spotrebiteľa. Žalovaný sa de facto obohatil o
žalovanú sumu v tomto konaní na úkor spotrebiteľa, pričom túto skutočnosť ani len nenamieta a teda je
na mieste vziať do úvahy princíp spravodlivosti a nevykladať ustanovenia zákona prílišne formalisticky.

Súdprvejinštanciepostupovalsprávne,keďvsúladesustálenourozhodovacoupraxouÚstavnéhosúdu
SR prílišne formalisticky nevykladal literu ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku, ale
riadne eurokonformným výkladom posudzoval spojitosť tunajšej veci s rozsudkom Súdneho dvora EÚ.
Súd prvej inštancie správne a spravodlivo identifikoval, že ide o takmer obdobnú vec, pričom rozsudokSúdneho dvora EÚ sa svojou povahou netýka výlučne inter partes, ale vykladá aplikáciu sekundárneho
práva EÚ. Ak by súd prvej inštancie zobral do úvahy argumentáciu žalovaného, došlo by k porušeniu
zásady prednosti, efektivity a účinnosti práva EÚ na úkor spotrebiteľa. Je zjavné, že žalovaný sa obohatil

o finančné prostriedky žalobkyne z daného úverového vzťahu a teda súd prvej inštancie konal právom
aprobovaným spôsobom a v súlade s princípom spravodlivosti. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

9. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že súd

prvej inštancie vyložil ustanovenie § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku v rozpore s konštantnou
judikatúrou najvyšších súdnych autorít a dospel nesprávnym záverom. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení
k odvolaniu neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by po vecnej alebo právnej stránke negovali odvolacie
argumenty žalovaného. Rozhodnutie C-485/19 nemá právnu záväznosť ani pre žalobkyňu, ani pre
žalovaného. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú záväzné pre účastníkov konania pred uvedeným
súdom. Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiam
súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštanciev medziach daných rozsahom
(§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.

2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku
súdu prvej inštancie (§ 388 Civilného sporového poriadku).

11. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala povolenia obnovy konania vedeného na Okresnom súde
Trnava pod spisovou značkou 22Csp/105/2017 z dôvodu existencie záväzného rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-485/2019, ktorý je spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre žalobkyňu. Súd
prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel, podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného
sporového poriadku povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou
22Csp/105/2017 dôvodiac, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 22Csp/105/2017-113 z 2. marca
2018 je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 z 22. apríla 2021, pričom táto

skutočnosť by mohla pre žalobkyňu znamenať úspešnejšie rozhodnutie súdu vo veci samej, právne
závery v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 z 22. apríla 2021 sú pre vnútroštátne súdy
členských štátov EÚ právne záväzné, aplikovateľnosť týchto záverov je splnená charakterom sporu
a právneho problému. Žalovaný nesúhlasil s vyhovujúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní
namietal, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 z 22. apríla 2021 nie je pre strany záväzný,

a preto nebol naplnený zákonný dôvod pre povolenie obnovy v zmysle ustanovenia § 397 písm. e)
Civilného sporového poriadku.

12. Spornou a odvolaním žalovaného nastolenou otázkou bolo, či sú v pejednávanej veci dané
dôvody prípustnosti obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku,

resp. či právoplatný rozsudok v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou
22Csp/105/2017 je v rozopre s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19, ktorý je pre strany
záväzný.

13. „Posúdenie, či v návrhu na obnovu konania uvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z

dôvodov obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, je v konaní o obnove
právnym posúdením veci (R 54/2012).“14. Podľa § 388 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak
nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

15. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vychádzal
zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie, pričom nepovažoval
za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať. Odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním žalovaného a konštatuje, že súd prvej inštancie zistil
dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na to, že odvolací

súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či
doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie je len rozdielne právne
posúdenie otázky naplnenia dôvodov prípustnosti obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e)
Civilnéhosporovéhoporiadku,odvolacísúdnepovažovalzapotrebnéaúčelnénaprejednanieodvolania
nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

16. Dôvodom pre obnovu konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku je
existencia právoplatného rozsudku, ktorý je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ,
alebo Komisie, ktoré je pre strany sporu zároveň záväzné. V preskúmavanom prípade sa odvolací súd
sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 je

takýmto rozhodnutím, nakoľko nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo pre žalobkyňu a žalovaného ako strany
sporu záväzné.

17. V prejednávanom prípade nebola splnená podmienka prípustnosti obnovy konania, ktorá spočíva
v tom, že môže ísť len o také rozhodnutie, ktoré sa týka strán sporu a predmetu pôvodného konania.

Uvedená požiadavka podčiarkuje celkovú koncepciu účinkov rozhodnutí podľa Civilného sporového
poriadku inter partes. Jedným z druhov klasifikácie rozsudkov podľa účinkov je to, či pôsobia „len“ inter
partes alebo erga omnes. Absolútnym a takmer neprekročiteľným pravidlom je to, že podľa Civilného
sporového poriadku majú rozsudky účinky len na sporové strany v konkrétnom konaní. Výnimočne
však môže zákon stanoviť, že rozsudok má účinky širšie, napríklad v konaní o abstraktnej kontrole.

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 sa síce týkal žalovaného, ale nie žalobkyne, nešlo
o konanie, ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania súdom prejednávajúcim
vec týkajúcu sa žalobkyne Zároveň prejudiciálna otázka (v tomto prípade otázky plynutia premlčacej
lehoty, ktorej nového posúdenia sa žalobkyňa dovoláva) nepatrí do právomoci iného orgánu ako súdu,
čo je podmienkou pripustenia tohto dôvodu obnovy konania. Ide aj o názor uvedený v publikácií:

Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok,
Veľké Komentáre, C.H. Beck 2016, str. 1327. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
predchádzajúcom právnom predpise upravujúcom občianske súdne konanie, t. j. v zákone č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „Občiansky súdny poriadok“) účinnom a platnom do 30.6.2016
bol v ustanovení § 228 písm. e) upravený dôvod prípustnosti obnovy konania tak, že právoplatný

rozsudok môže účastník napadnúť, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Do ustanovenia § 397 písm. e) Civilného
sporového poriadku bolo prevzaté vyššie uvedené znenie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
pričom však zákonodarca explicitne doplnil, že z uvedeného dôvodu je možná obnova konania len, ak
je takéto rozhodnutie pre strany sporu záväzné. Týmto zákonodarca upresnil, že dôvod obnovy konania

sa nemôže týkať takého rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré pre strany priamo záväzné nebolo, a
to i napriek tomu, že sa týka otázky výkladu únijného práva. V danej veci žalobkyňa žiadala povolenie
obnovy konania proti právoplatnému rozsudku z dôvodu, že súd neposudzoval daný prípad v zmysle
neskoršieho rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19, ktorého predmetom bol návrh na začatie
prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 12.

júna2019adoručenýSúdnemudvoru25.júna2019,ktorýsúvisískonanímLHprotiProfiCreditSlovakia
s. r. o. Odvolací súd na rozdiel súdu prvej inštancie má za to, že ustanovenie § 397 písm. e) Civilného
sporovéhoporiadkubysamalovykladaťreštriktívne,použitietohtoustanoveniajemožnélenpriveciach,
ktoré s ním vecne i personálne súvisia. Zo systematických súvislostí celého ustanovenia § 397 Civilného
sporového poriadku jednoznačne vyplýva, že dôvodom na obnovu konania sú len také skutočnosti, ktoré

majú priamy, vecný i personálny súvis s napadnutým rozhodnutím. Niet preto rozumného argumentu,
prečo by sa práve písm. e) tohto zákonného ustanovenia malo od tohto systému odkláňať a umožňovať
obnovu konania aj z dôvodov, ktoré nemajú so stranami sporu a ani s predmetom sporu priamo nič
spoločné.18. Odvolací súd ešte dopĺňa, že dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného
sporového poriadku bol do právneho poriadku Slovenskej republiky (už do Občianskeho súdneho

poriadku) doplnený na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-119/05. V osobitnej časti
dôvodovej správy (k novele Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sa uvádza, že: „Predkladateľ pri navrhovanej úprave zobral
do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev z 18. júla 2007 (Štátna pomoc - ESUO

- Hutnícky priemysel) vo veci C-119/05 (Ministero dell'Industria, del Commercio e dell'Artigianato v.
Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,). V uvedenom rozsudku Súdny dvor argumentoval
tým, že súdy mali povinnosť prihliadať na komunitárne právo ex offo. Tým, že vnútroštátne súdy
nepriznali právne účinky norme komunitárneho práva, bez príslušnej právomoci rozhodli o neplatnosti
tejto normy. Táto právomoc právom prináleží iba Súdnemu dvoru.“ Vo veci C-119/05 išlo o prípad, kedy
taliansky súd rozhodol o veci, ktorá spadala výlučne do právomoci Komisie. Pokiaľ by vnútroštátny

súd rozhodol vo veci nespadajúcej do jeho právomoci a následne by aplikoval zásadu res iudicata (t.
j. prekážka právoplatne rozhodnutej veci), došlo by k úplnému zmareniu právomoci patriacej výlučne
Komisii, a preto únijné právo v takýchto prípadoch obnovu konania požaduje. Ustanovenie § 397
písm. e) Civilného sporového poriadku sa vzťahuje na prípady analogické s vecou C-119/05, kedy zo
strany vnútroštátneho súdu dôjde k prisvojeniu právomoci, ktorá prislúcha iným orgánom európskeho

spoločenstva a nie na prípady prejudiciálnych konaní. Odvolací súd zastáva názor, že únijné právo
vyžaduje, aby bola umožnená obnova konania v prípade, ak vnútroštátny súd oberie o kompetenciu
orgán EÚ a práve nevyžaduje, aby bola nariadená obnova konania pre rozpor pôvodného rozhodnutia
s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ vyžaduje prelomiť zásadu res iudicata
len v prípade, ak vnútroštátny súd zasiahol do kompetencie orgánu EÚ. Rozsudok Súdneho dvora EÚ

vo veci C-119/05 treba vykladať tak, že v žiadnom prípade nesmeruje k oslabeniu zásady res iudicata.
Obnoviť konanie pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora EÚ by
bolo celkom zjavne v rozpore s princípom právnej istoty. Medzi pôvodným konaním a rozhodnutím, ktoré
je dôvodom na obnovu konania, musí existovať určitý vecný a personálny súvis a skutočnosť, že sa
objaví iné rozhodnutie, kde iný súd obdobnú vec posúdi inak, na obnovu konania nepostačuje. Dôvod

obnovy konania obsiahnutý v ustanovení § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku preto s odkazom
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 neprichádza do úvahy, keďže vnútroštátny súd
nerozhodoval o veci patriacej výlučne do právomoci Komisie. V súvislosti s vyššie uvedeným záverom
odvolací súd poznamenáva, že je nevyhnutné rešpektovať zásadu zachovania právnej istoty a pripustiť
výnimku zo zásady nezmeniteľnosti už raz právoplatne rozhodnutej veci len výnimočne, za predpokladu

naplnenia konkretizovaných špecifických podmienok, ktoré však v danej veci naplnené nie sú.

19. Pre uplatnenie dôvodu povolenia obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného
sporového poriadku iné právne posúdenie rezultujúce z iného rozhodnutia nemôže slúžiť ako zákonný
dôvodobnovykonania.UvedenévyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS161/2012z31.

mája2012,vktoromjeuvedené:„Obnovakonaniapretoneprichádzadoúvahyvprípadochnesprávneho
právneho posúdenia veci.“ Medzi pôvodným konaním a rozhodnutím, ktoré je považované za dôvod
pre navrhovanú obnovu konania, musí existovať určitý, vecný a personálny súvis. Povolenie obnovy
konania podľa názoru odvolacieho súdu pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím
Súdneho dvora EÚ, by bolo celkom určite v rozpore s princípom právnej istoty. Z dikcie ustanovenia §

379 písm. e) Civilného sporového poriadku možno vnímať favorizovanie aktov EÚ pred vnútroštátnymi
aktami, avšak podľa názoru odvolacieho súdu v súvislosti so zabezpečením právnej istoty sa vyžaduje
totožnosť strán sporu pri vzájomnom porovnaní týchto rozhodnutí, čo v danom prípade splnené nebolo.

20. Len pre úplnosť odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

III. ÚS 345/2017 z 16. mája 2017 (ktorý však posudzoval vec ešte podľa pôvodnej právnej úpravy
Občianskeho súdneho poriadku), v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „zásadný vplyv na posudzovanie
návrhu na obnovu konania uplatneného podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) má aj rozsudok Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie
Capférer proti Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol, že úniové právo neprikazuje

vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj
ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva, Súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby
sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby
sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvorzdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť
túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale
do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného

rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod
prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie
alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom
konaní dosah. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadnej nesprávnosti
procesnej povahy. Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej

podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť
o rozpor s európskou judikatúrou. Takýto nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy
konania, pretože návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri
právnom posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Toto rozhodnutie vydal Súdny dvor dávno
potom, čo 5. apríla 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.“

21. Vo vzťahu k dôvodu obnovy konania podľa ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že predmetný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 z 22.apríla 2021
nepredstavuje záväzné rozhodnutie pre strany sporu, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací
súd v tomto smere uvádza, že súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie o záväznosti rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ods. 37., 38., 39. rozsudku súdu prvej inštancie) vo vzťahu k vnútroštátnym súdom
ťažiskovo opomína, že v posudzovanom prípade ide o situáciu po právoplatnom skončení konania
a skúmanie podmienok na povolenie obnovy konania. Uvedená argumentácia by mala význam v
prípade právoplatne neskončeného konania, kedy súd musí pri rozhodovaní vziať do úvahy aj príslušnú
judikatúru Súdneho dvora EÚ dopadajúcu na spor. Je potrebné mať na vedomí, že po právoplatnom

skončení konania však únijné právo v zásade nevyžaduje prelomenie zásady právoplatne rozhodnutej
veci v prípade dodatočného zistenia rozporu s právom únie. Tento záver potvrdzuje aj súdna prax (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/148/2017 z 28. februára 2018).

22. Prijatím záverov súdu prvej inštancie pre povolenie obnovy konania v preskúmavanom prípade

by sa zásadným spôsobom narušila právna istota, pretože by právoplatnosť vnútroštátnych súdnych
rozhodnutí závisela na budúcom možnom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ o výklade práva EÚ, na
základe ktorého by sa pripustila obnova konania. Takto by právoplatnosť rozhodnutia bola tri roky od
právoplatnosti rozhodnutia len podmienečná (podľa § 403 ods. 2 Civilného sporového poriadku žaloba
na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote tri rokov od právoplatnosti rozhodnutia), čo by narúšalo

princíp právnej istoty, dôveru ľudí v právo a v nastolenie právnej istoty súdnym rozhodnutím.

23. Navyše i doktrinálne závery nepripúšťajú obnovu konania na podklade rozhodnutia o predbežnej
otázke v inej právnej veci. Zdôrazňujú, že „rozhodnutie vydané v konaní o predbežnej otázke je záväzné,
a to najskôr pre súd, ktorý položil predbežnú otázku. Vzhľadom ku svojej precedenčnej povahe je

potom takéto rozhodnutie záväzné i pre všetky ostatné vnútroštátne súdy, a tie majú preto povinnosť ho
rešpektovať a aplikovať vo všetkých konaniach, ktoré prejednávajú“ (Tomášek, M., Týč, V., Petrlík, D. a
kol., Právo Evropské unie. 3. aktualizované vydání, Praha: Leges, 2021, s. 415). V prejednávanej veci
však už súd právoplatne rozhodol, preto sa nejedná o konanie, v ktorom by bol povinný súd aplikovať
záver rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, teda spätne.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd na rozdiel so súdu prvej inštancie dospel k záveru,
že dôvod na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku nie je
daný. Vedený opísanými úvahami mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
nerozhodol správne, ak žalobe žalobkyne na obnovu konania vyhovel v celom rozsahu. Súd prvej

inštancie vec nesprávne právne posúdil.

25. Odvolací súd, keďže podmienky pre povolenie obnovy konania tak, ako žiadala žalobkyňa splnené
neboli, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku
vovecisamejzmenilspôsobomuvedenýmvovýrokuI.tohtorozsudku(zamietnutímnávrhunapovolenie

obnovy konania).26.Podľa§396Civilnéhosporovéhoporiadkuustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancie
sa použijú aj na odvolacie konanie (ods. 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (ods. 2).

27. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

28. Vzhľadom na to, že odvolací súd zmenil rozsudok súd prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej,

je povinný rozhodnúť nielen o náhrade trov odvolacieho konania ale aj o náhrade trov konania na súde
prvej inštancie.

29. V dôsledku zvrátenia výsledku konania na súde prvej inštancie sa plne úspešnou stranou s nárokom
na náhradu trov konania stal práve žalovaný. Preto o náhrade trov konania na súde prvej inštancie
a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 Civilného sporového

poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
na súde prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).