Rozsudok · Sloboda a ľudská dôstojnosť · Rozhodnutie

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 13T/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820010379
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Monoková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2024:8820010379.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou Mgr. Annou Monokovou v trestnej veci proti

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, stíhanému pre zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods.
2, ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 24. septembra 2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., štátna príslušnosť
C., trvale bytom B., D.. E. F. XXX, C., toho času bytom G. F. H., C. XX pre skutok právne posudzovaný
ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. j) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

zneužíval maloleté osoby na otrockú prácu takým spôsobom, že po tom, čo ich prevzal, po odovzdaní
ich rodičmi v Rumunsku, nútil ich za použitia fyzického a psychického násilia pracovať pri vykladaní a
skladaní a strážení tovaru, pri celodennom predaji, kde okrem nevyhnutnej stravy im neposkytoval nič
iné a to:

od začiatku mesiaca marec 2016 do 15.03.2016 pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou

Medzianky, časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval na prácu spojenú
s predajom rôznych úžitkových vecí, maloleté dieťa I. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorého so súhlasom jeho
rodičov za účelom poskytnutia mu lepšieho života a možnosti si privyrobiť, odviezol dňa 02.02.2016
z Rumunska do Maďarska a následne začiatkom mesiaca marec na Slovensko, kde maloletý I. J.
musel pracovať pri vykladaní a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom
ubytovaní, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky
trestal, pričom maloletému I. J. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť,

od začiatku mesiaca marec 2016 do 15.03.2016 pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou
Medzianky, časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval na prácu spojenú
s predajom rôznych úžitkových vecí, maloleté dieťa K. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorého so súhlasom jeho
rodičov za účelom poskytnutia mu lepšieho života a možnosti si privyrobiť, odviezol v jeseni v roku 2015
z Rumunska do Maďarska a následne na Slovensko, kde maloletý K. L. musel pracovať pri vykladaní
a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní – v prívesnom
vozíku, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal,

pričom maloletému K. L. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť,

v období od 15.03.2016 do 16.03.2016, pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou Medzianky, časť
Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval na prácu spojenú s predajom rôznych úžitkových vecí,
maloleté dieťa B. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorého odviezol dňa 02.02.2016 z Rumunska do Maďarska
a následne na Slovensko, kde maloletý B. J. musel pracovať pri vykladaní a skladaní tovaru, iba za
nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý

odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal, pričom maloletému B. J. sa v nočných
hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsťspod obžaloby o s l o b o d z u j e, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný
stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku poškodených I. J., nar. XX.X.XXXX, K. L., nar. XX.XX.XXXX a
B. J., nar. XX.X.XXXX s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorkou Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou bola na obžalovaného podaná obžaloba pre
zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na §

138písm.j)Trestnéhozákonanatomskutkovomzáklade,žezneužíval maloletéosobynaotrockúprácu
takým spôsobom, že po tom, čo ich prevzal, po odovzdaní ich rodičmi v Rumunsku, nútil ich za použitia
fyzického a psychického násilia pracovať pri vykladaní a skladaní a strážení tovaru, pri celodennom
predaji, kde okrem nevyhnutnej stravy im neposkytoval nič iné a to:

- od začiatku mesiaca marec 2016 do 15.03.2016 pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou
Medzianky, časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval prácu, spojenú s predajom rôznych
úžitkových vecí, maloleté dieťa I. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorého so súhlasom jeho rodičov za účelom
poskytnutia mu lepšieho života a možnosti si privyrobiť, odviezol dňa 02.02.2016 z Rumunska do
Maďarska a následne začiatkom mesiaca marec na Slovensko, kde maloletý I. M. musel pracovať pri

vykladaní a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní, kde
mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal, pričom
maloletému I. M. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť,

- od začiatku mesiaca marec 2016 do 15.03.2016 pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou

Medzianky, časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval prácu, spojenú s predajom rôznych
úžitkových vecí, maloleté dieťa K. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorého so súhlasom jeho rodičov za účelom
poskytnutia mu lepšieho života a možnosti si privyrobiť, odviezol v jeseni v roku 2015 z Rumunska
do Maďarska a následne na Slovensko, kde maloletý K. L. musel pracovať pri vykladaní a skladaní
tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní – prívesnom vozíku, kde

mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal, pričom
maloletému K. L. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť,

- v období od 15.03.2016 do 16.03.2016, pri reštaurácii Lietadlo, 100 metrov pred obcou Medzianky,
časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval prácu, spojenú s predajom rôznych úžitkových vecí,

maloleté dieťa B. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorého odviezol dňa 02.02.2016 z Rumunska do Maďarska
a následne na Slovensko, kde maloletý B. M. musel pracovať pri vykladaní a skladaní tovaru, iba za
nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý
odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal, pričom maloletému B. M. sa v nočných
hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť.

Obžalovaný vyhlásil, že je nevinný.

Vo veci súd prvotne rozhodol rozsudkom zo dňa 20.10.2022, ktorým uznal obžalovaného vinným zo
zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

zneužíval maloleté osoby na nútenú prácu takým spôsobom, že po tom, čo ich prevzal, po odovzdaní
ich rodičmi v Rumunsku, nútil ich za použitia fyzického a psychického násilia pracovať pri vykladaní a
skladaní a strážení tovaru, pri celodennom predaji, kde okrem nevyhnutnej stravy im neposkytoval nič
iné a to:

musel pracovať pri vykladaní a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnomubytovaní, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky
trestal, pričom maloletému I. J. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť,

a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní – v prívesnom
vozíku, kde mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal,
pričom maloletému K. L. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku obžalovaného pre konanie, ktorého sa mal dopustiť vo
vzťahu k poškodenému maloletému B. J. tak, že v období od 15.03.2016 do 16.03.2016, pri reštaurácii

Lietadlo, 100 metrov pred obcou Medzianky, časť Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, využíval na prácu
spojenú s predajom rôznych úžitkových vecí, maloleté dieťa B. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorého odviezol
dňa 02.02.2016 z Rumunska do Maďarska a následne na Slovensko, kde maloletý B. J. musel pracovať
pri vykladaní a skladaní tovaru, iba za nevyhnutné množstvo potravy, pri nedostatočnom ubytovaní, kde
mu vulgárne nadával, ak maloletý odmietol pracovať, vyhrážal sa mu a tiež ho fyzicky trestal, pričom

maloletému B. J. sa v nočných hodinách dňa 14.03.2016 podarilo ujsť, spod obžaloby oslobodil.

Poškodených súd postupom podľa § 288 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku odkázal na civilný proces.

Proti rozsudku podali odvolanie obžalovaný ako aj prokurátor.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2To/11/2023 zo dňa 18.12.2023 rozsudok v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znova v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že okresný súd oprel záver o vine

obžalovaného okrem iného, no najmä o výpovede v tom čase ( marec 2016 ) maloletých svedkov –
poškodených I. J., K. L. a B. J.. Poukázal na to, že produkované dokazovanie nateraz nedalo bez
rozumných pochybností jednoznačnú odpoveď na záver, na podklade akej skutočnosti orgány činné
v trestnom konaní v posudzovanom prípade zistili, že bude najvhodnejšie s poškodenými komunikovať
v maďarskom jazyku, keďže slovenskému jazyku vôbec nerozumeli, pričom orgánu činné v trestnom

konaní mali vedomosť, že maloletí pochádzajú z Rumunska, že mali v Rumunsku navštevovať základnú
školskú dochádzku. V ďalšom krajský súd uviedol, že uvedená pochybnosť platí aj napriek tomu, že sa
všetci maloletí mali pred realizáciou vyšetrovacích úkonov vyjadriť, že je možné s nimi komunikovať po
maďarsky a že nemožno bez ďalších pochybností ustáliť, že v tom čase maloletí poškodení rozumeli
správne a riadne po maďarsky, resp. vhodnejšie by bolo im tlmočiť do jazyka rumunského, no najmä či

tlmočníčka pribratá „ad hoc“ G. N. ich vyjadreniam v maďarskom jazyku správne porozumela a následne
pretlmočila do slovenského jazyka a rovnako tak, či maloletí správne porozumeli jej tlmočeniu z jazyka
slovenského do jazyka maďarského. Túto pochybnosť krajský súd oprel najmä o zistenia vyplývajúce
z vykonaného dokazovania v prítomnosti obhajcu ( podľa jeho vyjadrenia ovládajúceho maďarský
jazyk ), ale najmä tlmočníčky G. D. G. z jazyka maďarského do jazyka slovenského a naopak, riadne

zapísanej do zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov MS SR, ktorí predniesli množstvo zásadných
námietok k spôsobu a obsahu vykonaného tlmočníckeho úkonu tlmočníčky pribratej „ad hoc“ G. N.,
ktorých opodstatnenú existenciu v odôvodnení rozsudku osvedčil v nie nezanedbateľnom rozsahu aj
okresný súd. Tlmočníčka nevedela pretlmočiť hneď v úvode výsluchu poučenie svedka v tom čase
maloletých poškodených a k výsluchu nebol pribratý v zmysle procesného predpisu ( § 135 ods.

2 Trestného poriadku ) psychológ, s ktorým ba sa mohol vyšetrovateľ vopred za účasti tlmočníčky
poradiť, ako najvhodnejšie výsluch viesť. Existuje teda rozumná pochybnosť, či pri úvodnom poučení,
v ktorom im mala byť objasnená podstata skutku, ku ktorému budú vypočutí, o význame svedeckej
výpovede, o následkoch ich vyjadrení ( že môže byť postihnutá osoba, ktorú poznajú a aj ich rodičia ),
o tom, že musia vypovedať pravdu a nesmú uvádzať skutočnosti, ktoré by pravdivé neboli. Už len táto

skutočnosť zásadným spôsobom hneď v úvode spochybňuje procesnú spôsobilosť takto vykonaného
vyšetrovacieho úkonu. V ďalšom súd poukázal na platnú právnu úpravu s poukazom na ust. § 2 ods.
20 Trestného poriadku, na ustanovenia zákona NR SR č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch, ale aj na podmienky pre pribratie tlmočníka „ad hoc“ a to v kontexte potrebypred takýmto ustanovením, resp. pribratím skúmať okolnosti preukazujúce odbornosť takejto osoby
a v rozhodnutí o ustanovení, resp. pribratí tieto skutočnosti uviesť, čo v danom prípade absentovalo
a uvedené malo platiť aj pre pribratie tlmočníčky „ad hoc“ znalkyne O. I. P..

Krajský súd tiež uviedol, že pokiaľ výpoveď v tom čase maloletých osôb má predstavovať „rozhodujúci
dôkaz o vine obžalovaného“, platí, že by mal takýto dôkaz byť vykonaný procesne nespochybniteľným
spôsobom. Z pohľadu zistených nedostatkov o úrovni znalosti „ad hoc“ pribratej osoby ako tlmočníčky G.
N. ale aj G. L. B., ktoré nie sú, ani v čase vykonania výsluchov maloletých, neboli zapísané v zozname

tlmočníkov a prekladateľov MS SR, javí sa dôkazná hodnota takto vykonaných výsluchov v tom čase
maloletých svedkov za zásadne spochybnenú. Napokon krajský súd poukázal aj na to, že nešlo o tak
neodkladný úkon, aby nemohol byť s odstupom pár hodín vykonaný za účasti riadneho tlmočníka a to
za situácie, keď sa úkon javil od začiatku ( do budúcna ) ako úkon neopakovateľný vzhľadom na zákaz
druhotnej viktimizácie maloletých svedkov, čo platí aj pre pribratie ako tlmočníčky „ad hoc“ znalkyne O. I.
P., ktorá úkon – znalecké dokazovanie, vykonával s odstupom jeden a pol až dva mesiace. Podľa názoru

krajského súdu z hľadiska dôkaznej hodnoty výpovedí maloletých svedkov bolo zásadným pochybením
orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ pre takýto dôležitý procesný úkon ako dôkaz rozhodujúci
( či dokonca jediný ) pre ustálenie skutkového stavu a jeho právneho posúdenia pribral do konania
tlmočníka „ad hoc“ G. N., ktorá nebola zapísaná v zozname MS SR, u ktorej nemali bez rozumných
pochybností ustálené, že je vôbec odborne spôsobilá na takýto závažný, na odbornej úrovni procesným

predpisom vyžadovaný, vyšetrovací úkon. V ďalšom krajský súd konštatuje, že rovnako je potrebné
zvýrazniť, že dôkaznú hodnotu výpovedí maloletých taktiež spochybňuje aj skutočnosť, že z obsahu
obrazovo-zvukového záznamu sa javí, v snahe zrýchliť priebeh vyšetrovacieho úkonu vykonávaného
s maloletými osobami, že sa vyšetrovateľ počas protokolácie pokúšal domýšľať si obsah ich odpovedí
na položené otázky vo všeobecnosti, podľa ich predchádzajúcich vyjadrení a potom ich výpoveď po

obsahovej stránke takto v rámci protokolácie dopĺňať.

V tomto kontexte potom pokiaľ okresný súd sám v odôvodnení uzatvára, že samotné pochybenie orgánu
činného v trestnom konaní nespôsobilo „zneplatnenie“ celého úkonu v tom rozsahu, žeby boli výpovede
maloletých v celom rozsahu pre toto konanie a rozhodnutie súdu nepoužiteľné, tak krajskému súdu nie je

potom zrejmé, že ktoré konkrétne časti výpovede maloletých potom by mal súd považovať za vykonané
zákonne, no najmä na podklade akých kritérií tak okresný súd ustálil, resp. ktoré otázky vyšetrovateľa
a odpovede svedkov na ne spĺňali zase kritéria kapcióznych a sugestívnych otázok, na ktoré by nemalo
byť prihliadané a ktoré častí výpovedí menovaných boli pretlmočené správne a je možné na ne prihliadať
a ktoré tlmočené správne neboli a sú pre dokazovanie nepoužiteľné.

Krajský súd poukázal tiež na to, že prehrané boli obrazovo-zvukové záznamy z výpovedí svedkov v
čase, kedy už bolo plnoletými osobami a ich výpovede bolo možné prečítať len za predpokladu, ako bol
výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, inak sa mali na ich
výsluch na hlavnom pojednávaní použiť všeobecné ustanovenia o výsluchu svedka.

K zákonnosti a správnosti záverov znaleckého posudku z odboru psychológia znalkyne O. I. P. krajský
súd uviedol, že sa nemohol v celosti stotožniť s argumentáciou okresného súdu v jeho skorších
rozhodnutiach, aj v rámci rozhodnutí o odmietnutí obžaloby, a teda osvedčiť jeho zákonnosť a správnosť.
Mimo iného uviedol, že nepochybne existovala potreba tlmočiť obsah výpovedí svedkov poškodených,

no z k takémuto odbornému úkonu, podľa názoru krajského súdu, ktorým je znalecké vyšetrenie, mal
byť pribratý tlmočník. Znalkyňa podľa názoru krajského súdu by totižto nemal byť oprávnená suplovať
činnosť tlmočníka a tobôž už nie v prípade, pokiaľ na to neexistuje žiadny zákonný dôvod. Voľný
preklad výpovede v tom čase maloletých poškodených pri ich znaleckom vyšetrení nebol objektívnym
spôsobom osvedčený tak, aby nevznikli pochybnosti o správnosti tlmočenia. Jednou zo skutočností,

ktorá zjavne mohla ovplyvniť odborné závery znalkyne, je skutočnosť, že znalecké dokazovanie nebolo
vykonané za účasti tlmočníka zapísaného v zozname tlmočníkov MS SR. Na teraz teda neexistuje
procesne overiteľná garancia, že obsah vyjadrení detí pri znaleckom vyšetrení bol znalkyňou správne
pretlmočený. Podľa názoru krajského súdu naviac platí, že za danej situácie je tu pochybnosť, či závery
znaleckého dokazovania sú objektívne overiteľné z hľadiska metodologických znaleckých postupov

( metód ), v rámci ktorých sa používa celý rad testov, tzv. „testová batéria“ a teda niekoľko rôznych druhov
odbornýchznaleckých(testov)metódsrôznymzameranímnakonečnýcieľznaleckéhoskúmania,ktoré
mala znalkyňa pri znaleckom skúmaní použiť zjavne v slovenskom jazyku, či pri tomto odbornom vedení
znaleckého skúmania znalosť maďarského jazyka maloletými, ktorí sú občanmi Rumunskej republiky,postačovala pri znaleckom metodologickom postupe znalkyne a to aj s poukazom na dotazníkové testy,
keď zostáva nezodpovedanou otázka, v akom jazyku maloletí tieto dotazníky vypĺňali a akým spôsobom
im obsah týchto testových dotazníkov bol preložený.

Vďalšomkrajskýsúdkzáveromznaleckéhoposudkupoukázalnato,žemaloletímalivypovedaťocelom
období strávenom s obžalovaným, teda od času, kedy opustili sami dobrovoľne a so súhlasom rodičov
domov v Rumunskej republike, kde dominuje v ich výpovediach aj obdobie strávené s obžalovaným,
resp. jeho najbližšími v spoločnej domácnosti na území Maďarska, ktoré taktiež nehodnotili pozitívne,

no toto obdobie nie je súčasťou skutkového stavu a z hľadiska zistených negatívnych symptómov v ich
psychickom prežívaní nie je zrejmé, aký malo mať toto obdobie na týchto zisteniach podiel, resp. či je
možné ho oddeliť od obdobia, ktoré maloletí strávili na území Slovenska s obžalovaným.

Uvedenú pochybnosť umocňujú aj závery znaleckého posudku, kde znalkyňa u všetkých troch
poškodených diagnostikovala úplne zhodné neurotické zmeny osobnosti, ktoré mali byť dôsledkom

prežitých traumatických zážitkov a teda aj u maloletého B. J., ktorý strávil s obžalovaným na Slovensku
len jeden deň.

Napokon k výpovedi sociálnej pracovníčky G. D. H. súd uviedol obdobnú argumentáciu s tým, že táto
pracovníčka maďarský jazyk neovláda a u jej kolegyne G. C., ktorá mala pri pohovoroch s maloletými

tlmočiť, nebola overená znalostná úroveň maďarského jazyka.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd tiež uviedol, že výrok o oslobodení obžalovaného spod
obžaloby považuje za vecne správny, krajský súd však musel výrok rozsudku ako celok zrušiť, keďže aj
u maloletého B. J. rovnako existovali pochybnosti o korektnom pretlmočení jeho výpovede po obsahovej

stránke.

Vo veci bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov K. D. E., D. I., A. H., N. Q.,
G. N. G., G. D. H., G. C., prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov O. M., K. B., D. I., R. L., S. T., A.
B. ale aj nebohého K. O. Q., prehratím obrazovo - zvukových záznamov z výsluchov maloletých I. J.,

K. L. a B. J., znaleckým posudkom z odboru psychológia a výsluchom znalkyne O. I. P., zápisnicou
o ohliadke miesta činu a fotodokumentáciou, uzneseniami a zápisnicami o vrátení vecí, rodnými listami,
prehláseniami zákonných zástupcov maloletých detí, dokladmi totožnosti, výpisom z obchodného
registra, odpismi z registra trestov, správou mesta G. F. H. a Ústavu na výkon väzby Košice, záznamami
o lekárskych prehliadkach detí, vyjadrením splnomocnenca poškodených k uplatnenému nároku na

náhradu škody, záznamami o odovzdaní maloletých v Rumunsku, rozhodnutiami tunajšieho súdu
o umiestnení maloletých do zariadenia a bol zistený tento skutkový stav.

Obžalovaný vypovedal, že má tri deti a manželku, no už 5 rokov nie sú spolu, keďže manželka s deťmi
žijú v G.. Nie veľmi ich vída, veľmi ťažko a zle žije. Nemá príjem, nezarába, pomáhajú mu príbuzní. Býva

na adrese v G. F. H.. V ďalšom uviedol, že L. K. z C. prišiel spolu so svojim nevlastným otcom a s ním
do G. a zostali v G.. Každý deň dostali stravu, jedli to, čo aj on. Neboli chudobní, nie je chudobný človek,
mal na Slovensku firmu, dobre si žili. Keby K. L. nedal jesť a zle by s ním zaobchádzal, jeho nevlastný
otec by ho vtedy zobral späť. Prečo vtedy neušiel? Nevedel povedať, kedy K. L. prišiel, bolo to dávno,
ale viac ako 5 rokov. Z C. odchádzali na základe notárskej zápisnice, kde rodičia prehlásili, že môžu ísť

z C. preč, úradne K. L. priviezli na Slovensko. Matka K. L. a jeho nevlastný otec pred notárom prehlásili,
že môže chlapec s nimi odísť, dali povolenie, teda s ním a s jeho nevlastným otcom. On a manželka
boli spolu doma v C. v meste B.. Prítomná bola aj jeho svokra T. S.. Boli tam spolu, prišla k ním jeho
prvá sesternica – K., nepamätám si na jej priezvisko, ona je matka B. a I. a spýtala sa, či nezoberú deti,
nie na prácu, ale aby videli niečo. Aj on mal dvoch synov, aby boli spolu s chlapcami. Priniesli B. a I. M.

do G. do obce H., teda v tejto obci spolu bývali, mali dva byty s kúpeľňou a všetkým ostatným a mali
aj zvieratá. Nevie koľko boli v tej obci H., približne jeden mesiac tam bývali. Skoršie, dávnejšie, keď tí
chlapci ešte neboli v G., on už predával pri spomínanej reštaurácii na Slovensku. Deti boli v obci v G.. K.
L. a I. priviezol na Slovensko k tej reštaurácií naraz. Tu na Slovensku boli maximálne jeden až dva dni
a v tej reštaurácii sa stravovali. Ženy, ktoré v tejto reštaurácii pracovali, všetky ich poznali, veľmi dobre

vychádzal s vedúcim reštaurácie. Prišli k tej reštaurácií na dodávkovom vozidle a auto malo aj príves.
V čase, keď ste predávali pri reštaurácii, spali v aute. On robil, nie veľa, vyložil tovar ako na trhovisku. Na
otázku, čo v tom čase robili tie deti uviedol, že B. M. tam nebol. Mali tam urobenú posteľ, aj vykurovanie
bolo. On zrejme zaspal a oni odišli niekde vedľa a zľakli sa policajtov. Nevedel, kde odišli, až neskôr sadozvedel, že sú na polícii. Všade ich hľadal, no nenašiel ich. Myslel si, že odišli domov, volal manželke
do G. obce H.. Vrátil sa bez chlapcov do G. obce, kde sme bývali, tam bol brat I. M. – B., tohto zobral
a vrátili sa na Slovensko hľadať tých dvoch chlapcov. Mohlo to byť v marci okolo 14, kedy som odišiel zo

SlovenskadoG.azG.priviezolnaSlovenskoB.M.zatýmúčelom,abynašliahľadalitýchdvoch.Dátum
si pamätá preto, lebo 15. marca je v G. štátny sviatok, výročie revolúcie. I. M. a K. L., keď boli s ním na
Slovensku, sa hrali na telefóne. Bol s nimi prítomný aj jeho starší syn B. A.. Celý deň sa hrali, počúvali
hudbu v aute. Nie je pravda, že pracovali, nepracovali, nebolo čo pracovať. Nemali čo pracovať, nebola
to murárska práca, to málo tovaru vyložili za polhodinu, sám to vykladal. Spali a jedli všetci spolu aj s jeho

synom. Dňa 15. alebo 16. marca, jeho, B. M. a syna A. zobrali na políciu na Slovensku. Keď ich mal biť
a ubližovať im, prečo neušli z G. obce? Čo sa týka hygieny chlapcov, sadli do auta a išli sme domov, to je
do maďarskej obce okolo 70 km alebo až 100 km, tam sa všetci osprchovali. Takže B. M. neušiel. Jeho
polícia zobrala. Toľko vie, že keby urobil chybu, tak potom na druhý deň popoludní by tam nezostal, bol
by vtedy ušiel. Keby som bol vinný, tak na telefón by prišli jeho súrodenci, ktorí by priviezli rodičov tých
detí, ktorí by ich hľadali. Keby som bol vinný, keby urobil chybu, tak toľko mohol urobiť. Nezostal by na

Slovensku a odišiel by som do G.. No on sa vrátil s B. M., aby hľadali tých dvoch chlapcov. Deti prevzali,
lebo ich rodičia povedali, aby ich zobrali, aby videli svet, je to rodina, aby im pomohli a nevlastný otec
tu bol tiež. Dosť dlho tu bol aj ten nevlastný otec, boli spolu v G. na Slovensku. Deti stále telefonovali
s rodičmi do C.. Pokiaľ sa týka financovania starostlivosti o tých chlapcov, nikto im nič neplatil, o chlapcov
sa starali, on, manželka a svokra, boli spolu, manželka zobrala šaty od deti a im ich vyprala. Rodičia tých

detí nič neplatili. Podľa neho sa I. M. a K. L. u neho dobre cítili. On im neubližoval, ako by som aj mohol,
veď sú jeho bratranci. Nie je typ človeka, ktorý sa bije, v živote sa nebil, sú 12 súrodenci, ani jeden z nich
nebol v base, ani na súde. Keď on bol v base, jeho mama zomrela zo smútku, že on je v base. Celá
rodina sa zničila, sú roztrúsení. Má malé dievčatko, narodilo sa s podváhou, často s ňou musel chodiť
do nemocnice v Miškolci. Starosta, polícia aj obyvatelia v maďarskej obci H. by mohli dosvedčiť aký je

on človek. Mali ho tam radi, takisto aj v G. F. H.. Môže to dosvedčiť polícia v G. alebo aj úrad primátora
ako sa správa. Už žije na Slovensku viac ako 10 rokov, pochodil celé Slovensko, nikdy nemal žiaden
problém ani s políciou, ani s nikým iným. Keď zobrali maloleté deti ich rodičom z C. neplatil in žiadne
peniaze, dôvodom, prečo ich zobral bolo, aby jeden až dva mesiace boli s ním, K. L. tak si ho obľúbil, že
povedal, že nikdy by od neho neodišiel. Veľmi dobre vychádzali s jeho deťmi aj s dcérkou. K pomerom

rodičov tých troch detí uviedol, že len toľko o nich vedel, že ich otcovia pracujú, on ich nevidel celý rok,
lebo sa zdržiaval na Slovensku alebo v G., stretávali sme sa iba v zime na Vianoce. Určite dobre žili,
nekradli, toľko o nich vedel. To, či mali dosť peňazí, to nevie.

Maloletý I. M., K. L. a B. M. boli vypočutí postupom podľa

§ 135 ods. 3 Trestného poriadku, výsluch bol vykonaný s využitím technického zariadenia určeného na
záznam zvuku a obrazu a na hlavnom pojednávaní súd podľa § 135 ods. 4 Trestného poriadku vykonal
dôkaz postupom podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku.

Maloletý I. M. vypovedal, že obžalovaný sa v Rumunsku pýtal jeho rodičov či ho pustia do Maďarska,

s čím rodičia súhlasili a s obžalovaným odišiel 2.2.2016 najprv do Maďarska a potom na Slovensko. Do
Maďarska prišli na aute značky Mercedes furgon. S obžalovaným chcel ísť lebo mu hovoril, že mu bude
dobre, že bude mať lepší život ako doma. V Maďarsku býval v dedine H. U. v dome. A. ho v Maďarsku
fackal. Niekedy mal čo jesť, no niekedy nie. V Maďarsku občas predávali vojenské oblečenie a náradie
a na Slovensko prišli začiatkom marca 2016, vybalili sa pri veľkom lietadle a predávali tam tovar. A. ho

stále bil, aj druhého chlapca a to s palicou po chrbte. Vážnejšie zranenia však nemal, pri lekárovi nebol.
A. ho prezýval, nadával mu a bil. Zle mu robil len A., o pomoc nikoho nepožiadal a ani obžalovanému
nepovedal, že chce ísť domov. V noci strážil tovar a cez deň dve hodiny spal v prívese na podlahe, ráno
vyložili tovar a potom robili so štrkom, vysypávali diery na parkovisku. Predával tovar a v noci ho skladali
naspäť. Jednalo sa o vojenské oblečenie, náradie, kľúče a piecky. Tovar dávali na okraj parkoviska a na

noc ho zakrývali. S obžalovaným bol jeho syn asi vo veku XX rokov. Syn obžalovaného býval v hoteli
a obžalovaný spal v aute. Obchod išiel dobre, mali veľa zákazníkov. Od obžalovaného odišiel lebo ho bil,
odišiel spolu s kamarátom, utiekli okolo polnoci, keď obžalovaný spal v aute a oni bežali popri železnici.
Chceli ísť k rodičom do Rumunska. Kamarát, s ktorým utiekol, bol K. a bol u obžalovaného skôr ako
on. Uviedol tiež, že má cestovný pas, ktorý má obžalovaný a cestovný pas mu dali jeho rodičia. Čo

sa týka tovaru, tento vykladali od 7. hod ráno do 12. a skladali od 18.hod do 21. hod. Keď bol tovar
vyložený, zasypávali diery so štrkom. Takto pracovali od 01.03. odkedy boli tu, každý deň. Prácu mu
prideľoval obžalovaný. Povedal mu, že musí robiť, lebo ho zabije. Práca pre neho bola náročná, bolo to
únavné, lebo musel robiť celý deň. Za prácu od obžalovaného nedostával žiadne peniaze, obžalovanýmu zabezpečoval iba jedlo. Keď odchádzal s obžalovaným z Rumunska, bolo mu povedané, že idú
do Maďarska, no nevedel čo bude robiť, no v ďalšom uviedol, že vedel, že bude vykladať tovar. Po
príchode na Slovensku sa mu obžalovaný vyhrážal, že keď nespraví prácu, tak ho zabije, škaredo mu

nadával, preklínal ho aby zomrel, aby ho prešlo auto. Bál sa obžalovaného a z domu s ním odišiel preto
lebo obžalovaný mu povedal, že v Maďarsku je pekne, že sa bude mať dobre, no nikto mu nepovedal
že pôjde na Slovensko. K svojmu životu v Rumunsku uviedol, že spolu s rodičmi spal v jednej izbe,
pričom má ešte 5 súrodencov, majú drevený dom, ktorý má iba jednu izbu a v dome nemajú vodu. Na
Slovensku nepožiadal o pomoc, lebo nevie po slovensky. Mal aj mobilný telefón ale tento mu zobral

syn obžalovaného ešte v Maďarsku, pričom mu nepovedal prečo ho berie. Keď ho žiadal vrátiť, bolo
mu povedané, že ho nepotrebuje, lebo ho aj tak nepoužíva. Na otázku či obžalovaný niekomu okrem
neho ublížil povedal, že pred nimi bol u obžalovaného ešte jeden muž a obžalovaný mu tiež ubližoval,
sám im to povedal. Jemu aj K. obžalovaný povedal, že nemajú nikomu hovoriť čo s nimi robil lebo ich
zabije a teda, že ich bil.

Maloletý K. L. vypovedal, že obžalovaný mu povedal, aby išiel s ním, že sa bude mať lepšie ako doma,
že nebude treba pracovať. Obžalovaný bol u nich doma v Rumunsku asi pred siedmimi mesiacmi, kedy
mu jeho matka povedala, že mu verí a pustila ho s obžalovaným. S týmto išiel do Maďarska na aute
značky Mercedes, bola to dodávka. Obžalovaný ho potom z ničoho nič bil, hlavne keď niečo zlé spravil,
napr. keď zle poukladal tovar. Asi po šiestich mesiacoch sa stretol s I., ktorého priviezol obžalovaný. Syn

obžalovaného mu nadával ale bil ho iba obžalovaný. Obžalovanému nepovedal, že chce ísť domov. Celý
deň nakladali tovar a obžalovaný mal ešte dcéru, na ktorú trebalo dávať pozor. Dcéra zostala so svojou
mamou, manželkou obžalovaného v Maďarsku. S obžalovaným bol iba jeho syn, ktorý býval v hoteli
a obžalovaný spal v aute a oni jedli v reštaurácií. Čo sa týka jeho stravy, mali slaninu, chlieb a škvarky,
niekedy salámu, varené jedlo nemal. Od obžalovaného odišiel lebo ho bil, počkali s I. kým zaspí a ušli.

Obžalovaný im povedal, že keď niekomu povedia, že ich bil a nadával im, tak ublíži jeho mame. Uviedol
tiež, že mal cestovný pas, ktorý mu zobral obžalovaný a keď ho žiadal naspäť, obžalovaný mu povedal,
že mu ho nedá, lebo ho stratí. Pre obžalovaného predával tovar, vykladal tovar a bola tam kopa štrku,
ktorý museli poroznášať do dier. Tovar vykladali od rána do dvanástej a niekedy aj dlhšie a odkladali
ho, keď sa začalo stmievať. Keď bol tovar vyložený, rozsypávali štrk do dier. Toto robili každý deň,

prácu im prideľoval obžalovaný, pričom povedal, že keď to nespraví, tak ho dobije. Stále im pokyny
dával iba obžalovaný a niekedy aj jeho syn, ale vyhrážal sa im iba obžalovaný. Bola to pre neho ťažká
práca, bolo to veľa práce. Keď odoprel prácu vykonať, nosiť kamene a štrk, obžalovaný ho zbil. Za
prácu nič nedostával ale mal sľúbené, že na Vianoce dostane peniaze. Keď odchádzal s obžalovaným
z Rumunska, bolo mu povedané, že ide na lepšie miesto, že idú do Maďarska. Na otázku či sa mu

obžalovaný vyhrážal, odpovedal, že obžalovaný povedal, že dopadnú tak ako tí čo boli pred nimi, že
nejakého dobil, ale nezomrel. Vyhrážal sa mu v Maďarsku aj na Slovensku. Mal z obžalovaného trošku
strach, vyhrážal sa, že má kamarátov mafiánov a že ublížia mame, bolo to vtedy, keď už nechcel
pracovať. Doma býval v tehlovom dome, bývali siedmi, na dvore mali studňu a dom mal dve izby. Na
Slovensku nepožiadal o pomoc, lebo nevie po Slovensky a obžalovanému raz povedal, že chce ísť

domov ale ten mu povedal, aby nikam nešiel, že tu mu bude dobre. Obžalovaný povedal, že ich zbije,
keď niekomu prezradia, čo robia. Bál sa, že niekomu povedia, že sa im vyhrážal a bil ich. S rodičmi sa
nekontaktoval, oni telefonovali obžalovanému ale ten telefón nedvíhal, povedal mu to obžalovaný. Keď
im chcel zavolať, tak obžalovaný mu to nedovolil a obžalovaný ho nechcel ani pustiť domov.

Maloletý B. M. vypovedal, že najprv ho doviezli začiatkom januára do Maďarska a to obžalovaný na
aute. Rodičia o tom vedeli a súhlasili s tým. V Maďarsku bývali v nejakej dedine, tam upratoval na dvore
a dnu býval, kde varili a bývali. Jeho brat tam nebol, bol tam s ním K. L.. Bola tam jedna pani, ktorá
tam varila, nemohol nikam chodiť a musel sa zdržiavať na tom mieste. Z Maďarska na Slovensko ho
zobral predvčerom obžalovaný a keď tu prišiel, tak obžalovanému pomáhal rozkladať tovar. Oni tam

varili a dali mu jesť. Spal v aute. Inú robotu tu nerobil. Na Slovensku mu nikto neublížil, bol tu krátko.
Obžalovaný mu neublížil, on iba škaredo rozprával, aj mu nadával. V duchu si myslel, že by odišiel od
obžalovaného ale potom si povedal, že ešte zostane aby zarobil peniaze. Na Slovensku boli obaja A.
a on. G. A. spal v hoteli a starý – obžalovaný spal v aute. Obžalovaný mu neplatil žiadne peniaze, iba
zaplatil zálohu, keď išiel on od rodičov, ktorým mal nechať jeho dvojmesačnú mzdu. Obžalovaný mu

nadával, keď niečo neurobil dobre, napr. keď zle rozložil tovar. Uviedol, že má cestovný doklad, ktorý
je pravdepodobne u obžalovaného, ktorý je aj príbuzný jeho matky. I. M. je jeho mladší brat. Na otázku
čo robil v čase, keď bol tovar vyložený uviedol, že si sadol a pozeral. Keď prišla polícia spočiatku sa
zľakol ale potom si pomyslel, že to možno bude dobre, že sa nakoniec predsa len dostane domov. Nebolsvedkom toho, aby obžalovaný niekomu ubližoval alebo niekoho bil. Keď mu však obžalovaný nadával,
cítil sa ponížený a urazený. Obžalovaný používal vulgárne výrazy. Uviedol tiež, že keď predvčerom spal
v aute, bola mu zima a že niekedy počas svojho putovania bol aj hladný. Keď bol v Maďarsku, mohol

sa kontaktovať s rodičmi, ale na Slovensku už nie, lebo sa bál obžalovaného. Keď bol v Maďarsku, spal
v dome, v izbe, na obyčajnej posteli.

Svedok K. D. E. vypovedal, že je zaradený ako policajt na Obvodnom oddelení PZ vo Vranove nad
Topľou ako starší referent pre riadenie policajnej stanice. Presný dátum si nepamätal, ale bolo to v roku

2016, v jarných mesiacoch, vykonávali službu spoločne s kolegom F. I., bolo to poobede po 12 hodine,
kde pri rieke Topľa, neďaleko firmy Lykotex, v obci Hlinné, zbadali dvoch chlapcov, ktorí mali oblečené
maskáčové oblečenie. Potom tí chlapci, keď zbadali policajné auto, začali utekať smerom k rieke
Topľa, bolo im to čudné, chceli zistiť, prečo utekajú, tak sa vybrali za nimi k rieke Topľa. Tam ich
stratili z dohľadu, ale potom jedného zbadal v kroví, tak ich vyzvali, aby ich nasledovali a prišli k autu.
Porozumel, že chlapci hovorili po maďarsky a pochopil, že pochádzajú pravdepodobne z Rumunska,

lebo uvádzali slovo Romania. Následne napísali na papier svoje mená, ale presné mená si nepamätá,
jeden vedel aj dátum narodenia a druhý nevedel. Následne ich predviedli na OO PZ do Vranova nad
Topľou, privolali tlmočníčku z jazyka maďarského a takisto pracovníčku z úradu práce a spísali s nimi
záznam o predvedení. Chlapci boli vystrašení a boli špinaví, oblečenie mali špinavé, ale aj oni boli
zanedbaní, ruky mali špinavé. Bola vtedy jar, nepršalo a okolo tej rieky bolo sucho. Následne na OO PZ,

keď tlmočníčka prekladala, tak uvádzali, že prišli na Slovensku, že ich priviezol nejaký A., no a že pre
neho predávali nejaké veci, nevedeli konkrétne uviesť, že kadiaľ chodili po akých miestach. Následne
si ich prevzala pracovníčka úradu práce, umiestňovala ich kuratela, lebo to boli maloleté osoby. Keď ich
našli, tak na ich otázky po maďarsky uviedli, že nerozumejú. A potom pri tlmočníčke povedali, že oni
chceli ísť domov do Rumunska.

Svedok D. I. uviedol, že si to presne nepamätá, no bol o tom spísaný záznam. Pracoval vtedy na polícii,
bolo to asi päť rokov dozadu, službu mal s kolegom D. E.. Vie, že pri rieke Topľa zbadali nejakých
chlapcov, bolo to asi v obci Hlinné. Oni tam utekali, chytili ich, boli to dvaja chlapci, nevedeli po slovensky,
predviedli ich na obvodné oddelenie. Tam sa zavolal tlmočník a tomuto oni povedali, že mali predávať

pre nejakého pána pri lietadle v Podlipníkoch. Potom sa zrejme zavolala cudzinecká polícia a asi bola
vyrozumená aj sociálka. Chlapci boli vystrašení, neviem už, koľko mali vtedy rokov. S kolegom sa
nevedeli s nimi dohovoriť, až potom, keď prišiel tlmočník. Nepamätal si okolnosti ohľadom ich vzhľadu,
keďže v službe bol takmer každý deň, chodievalo sa na rôzne zákroky. Keď ich tie deti zbadali, utekali
a skrývali sa pred nimi pri rieke. Myslí si, že oni asi niekam chceli ísť, oni prechádzali okolo a ich zbadali.

Najprv si mysleli, že sú to možno Rómovia a to, že pred nimi utekali, s kolegom boli oblečení ako policajti
a mali aj služobné vozidlo, tak toto bolo podnetom na to, že chceli vedieť, prečo tie deti utekajú. Kričali na
nich stoj, oni sa tam skrývali. A vtedy keď zostali stáť, tak s nimi začali komunikovať. Oni im nerozumeli,
tak sa po vysielačke operačnému dôstojníkovi oznámilo, že tieto osoby budú predvedené za účelom
zistenia totožnosti na obvodné oddelenie, nakoľko nemali pri sebe doklady a nedalo sa s nimi dohovoriť

po slovensky. Chlapci boli vyplašení, nevedeli čo sa deje.

Svedkyňa N. Q. vypovedala, že bola som zamestnaná v reštaurácii Lietadlo, reštaurácia sa nachádza v
dedine Podlipníky. Je to dosť dávno, ale toho pána – obžalovaného, si pamätá. Viem, že pri reštaurácií
predával rôzne veci, ale nevie konkrétne čo. Viem, že boli pri ňom aj nejaké deti, ale nepamätá si koľko

ich tam bolo. Vie, že tam boli chlapci dvaja alebo traja, ale naozaj nie je si istá. Tie deti vyzerali možno tak
na 10 rokov. Tí chlapci nechodili k ním dnu, občas prišli a keď prišli, tak nevedeli jazyk, tak len ukázali, čo
by chceli. Buď im dali čaj alebo kofolu. Ako zamestnankyne si nosili chrumky alebo iné takéto veci, tak im
občas niečo dali. Obžalovaný chodieval do reštaurácie a čo si pamätá, tak stále prišiel sám. Nespomína
si, aby prišiel niekedy aj s tými deťmi. Obžalovaný sa občas bol najesť, bol sa občerstviť, bolo aj tak, že

si zobral jedlo so sebou, no zdá sa jej, že to bola len jedna porcia, čo si bral so sebou. To parkovisko,
kde predávali, je dosť ďaleko od reštaurácie, je to aj pod kopcom, čiže z reštaurácie nevideli priamo na
to parkovisko. Iba keď prichádzala na 11.00 hod. do práce, tak videla, že tam tí chlapci sú, buď rozkladali
nejaké veci. Väčšinou keď videla, aj keď tam mali zákazníkov, tak asi aj predávali tovar. Keď tí chlapci
chodili do reštaurácie mali väčšinou medené mince, nikdy nemali dostatok peňazí, aby si mohli niečo

kúpiť. Keď vysypali tie mince na pult, videli sme, že tam nie je dostatok, aby si mohli niečo kúpiť, ale aj
tak im niečo dali. Ona nebola dole pri obžalovanom nakupovať. Nepracovala v reštaurácii každý deň,
mali podelené zmeny, nebola tam dennodenne.Svedkyňa A. H. vypovedala, že v jarných mesiacoch roku 2016 pracovala v reštaurácii Lietadlo
v Podlipníkoch ako čašníčka. Ohľadom maloletých chlapcov, ktorí sa tam mali zdržiavať uviedla, že sem
tam večer si prišli niečo kúpiť za drobné centy. Kolegyne hovorili, že ich videli chodiť okolo odpadkových

košov, ktoré tam boli. Ona videla len raz jedného chlapca, ktorý mohol mať 10-9 rokov, videla ako prišiel
do reštaurácie, mal centy, chcel si kúpiť nejakú sladkosť a keďže nemal dosť peňazí, tak sme mu dali
nejaké svoje jedlo, buď sladkosť alebo jablko. Lebo mu ich bolo ľúto. Chlapec na ňu pôsobil zanedbano,
utiahnutno, slovensky rozprávať nevedel. Stretla sa iba raz a iba s jedným chlapcom. Mal na sebe
vetrovku väčšiu, bol utiahnutý, nevedel rozprávať, len ukazoval na dlani, že má nejaké peniaze. Asi

patril k skupine predajcov, lebo videla ako chodil okolo tých smetných košov, bolo to smetné nádoby na
odpad z reštaurácie a potom išiel dole na parkovisko. Bolo jej divné, že večer o 23.00 alebo 23.30 hod.
bolo také dieťa vonku. Pri reštaurácií bol nejaký stánok, predávali tam nejaké veci, ale bližšie sa vyjadriť
nevie, lebo ona tam nikdy nebola. S obžalovaným sa stretla, lebo on k ním chodieval jesť na obed, čo
si pamätá, tak sám, stravoval sa sám.

Svedkyňa G. O. N. G. uviedla, že v marci 2016 bola zamestnaná vo firme Tajana, s.r.o., Giraltovce, ktorá
prevádzkuje reštauráciu lietadlo v obci Medzianky, časť Podlipníky. Pôsobila v reštaurácií, ale kanceláriu
má hore na poschodí budovy. V priestore pri lietadle alebo pri reštaurácií stále niekto niečo predáva,
či tam bol niekto aj v tom období, k tomu sa nevie vyjadriť. Ten priestor, to je parkovisko, tam hocikto
môže pristaviť a predávať či kvety alebo jahody. Obžalovaného nepozná, nevie či tam boli aj nejaké

maloleté deti. Nespomína si na nejaké skutočnosti ohľadom nejakých maloletých chlapcov, nikto jej nič
také nehovoril.

SvedkyňaG.D.H.vypovedala,žepracujenaÚradepráce,sociálnychvecíarodinyStropkov,pracovisko
Medzilaborce a pripadá jej agenda maloletých bez sprievodu. S týmito tromi maloletými chlapcami sa

prvýkrát stretla 16.3.2016 v zariadení Detský domov Medzilaborce. Potom ako tam boli umiestnení na
základe predbežného opatrenia Okresného súdu Vranov and Topľou bol urobený s nimi krátky rozhovor
za prítomnosti psychológa a sociálneho pracovníka zariadenia a tiež bola prítomná jej kolegyňa, ktorá
pracovala na oddelení a vie po maďarsky. To bol prvý kontakt so všetkými troma chlapcami. Vysvetlili
chlapcom, prečo sú v tomto zariadení, v akom zariadení sa nachádzajú a aká starostlivosť im bude

poskytovaná. Vtedy aj fyzicky videli v akom stave sú chlapci. Dali im nové oblečenie a boli už prítomní
aj pracovníci z polície. Ona ich v noci nevidela, pretože prišli večer, videla ich až ráno alebo poobede,
teda nebola priamo pri tom, keď prišli do zariadenia a neviem sa vyjadriť, či boli špinaví, unavení.
Chlapci počas toho ako sa s nimi stretávala boli spokojnejší, lebo vedeli, že majú pocit istoty a bezpečia.
Boli medzi vrstovníkmi, postupne sa integrovali do skupiny detí. Tým, že nevedeli po slovensky a boli

školopovinní, tak sa individuálne vyučovali slovenský jazyk. Potom od septembra 2016 nastúpili riadne
do školy a pokračovali v školskej dochádzke, teda v novom školskom roku. Chlapci povedali, koľko
majú súrodencov, že žili s rodičmi a časom pochopili, vzhľadom na úroveň v domove, že predtým žili
v skromnejších pomeroch. Rodičia ich navštívili v zariadení a to jedenkrát, boli to matky. Dokonca keď
vedeli, že prídu, tak tí chlapci zozbierali darčeky pre svojich súrodencov a poslali to s matkami týmto

súrodencom. K tomu, akým spôsobom sa dostali na územie Slovenska vraveli, že mali ísť na návštevu
a potom pracovali. K tomu pánovi uviedli, že nejako dlho ho osobne nepoznali, ale mali ísť s ním do
Maďarska. Dňa 18.3. sa viacej rozprávali s chlapcami o tom, že prečo sú na Slovensku, o čom boli
spísané záznamy, ktoré sú súčasťou spisu a ktoré podpísali všetci prítomní: I. M. uviedol, že jeho rodičia
poznajú A., je to príbuzný jeho mamy, sľúbil im, že ak on a jeho bratia pôjdu s ním do Maďarska, budú

u neho pracovať, budú sa mať dobre, že budú vykladať a nakladať tovar a rodičom dá peniaze. Rodičia
povedali, že môžu ísť s A. a mali dostať zálohu. U A. mal byť až do Vianoc. Uviedol, že aj doma pomáhal
rodičom, posledné 4 mesiace nechodil do školy, pásol kravy. Cieľová krajina bolo Maďarsko, ale prišiel
s A. na Slovensku. Tu sa nevedel dohovoriť, lebo nevie po slovensky. Z domu odišiel 2.2.2016. Jeho
bratia B. a ešte išiel aj O., išli z domu skôr už v januári. Z domu išiel 2.2. autom s A., jeho ženou a tromi

deťmi. Keď prišli do Maďarska, býval v rodinnom dome v pivnici. V tom dome sa stretol s chlapcom,
ktorý je tu teraz tiež, to bol K. L.. Predtým sa nepoznali. Hoci nebývajú ďaleko od seba s K.. Nemohli si
založiť oheň v tom dome, elektriku tam nemali, bola im zima. V pivnici spali na dvoch malých posteliach.
Pri zisťovaní či boli hladní, povedali, že áno, často. Keď si pýtali jesť, tak ich bili. Bil ich A., udieral ich
palicou, železnou tyčou. On sa staral v Maďarsku o 5 prasiat. Kŕmil ich a čistil chliev. Potom prišiel s A.

na Slovensko, tu predávali pri Lietadle tovar. Tovar aj vykladali a nakladali. Niekedy predávali po dedine.
Bolo to náradie a vojenské oblečenie. Cez deň tiež štrkom vypĺňali diery na parkovisku. Robil, lebo vedel,
že musí robiť. Na Slovensku spal v karavane na zemi alebo na krabiciach. Mal fotoaparát, tam mal
nafotené fotky, zobrala mu ho polícia, keď ich našli. O tom, že ujde od A. sa rozhodol spolu s K.. Keď saich pýtali, či vravel A., že chce ísť domov, povedal, že áno a A. na neho kričal. Uviedol, že v Maďarsku
sú aj iné cudzie deti a že je tam aj jeho brat, bývajú asi 2-3 v jednej rodine, je tam viac takých rodín.
V januári odišiel s A. aj jeho brat B.. Potom uviedol, že rodičia volali A., ale A. nedvíhal telefón a ani jeho

nedal k telefónu. Iba povedal, že volali rodičia, ale že či volali naozaj, nevedel povedať. Nechce už zažiť
to, čo zažil po odchode z domu. Chceli sa z Maďarska vrátiť domov, ale A. ich zobral na Slovensku.
Cítili sa u neho zle. Bil ich, nedával im jesť a nútil ich rozhadzovať štrk. Potom, keď sme sa ho pýtali
na požiadavky, povedal, že je spokojný, ale že chce ísť domov a už z Maďarska sa chcel vrátiť. Nič mu
tu nechýbalo v zariadení, bolo mu dobre, akurát sa chcel ostrihať. Tento chlapec I. bol z tých chlapcov

najkomunikatívnejší, tým, že bol najmladší. Starší už ako keby buď sa hanbili hovoriť alebo zvažovali,
aby neublížili svojim rozprávaním. I. hovoril spontánne, nepovedala by, že tí dvaja boli zdržanlivejší, ale
tí dvaja starší chlapci, tam bol vekový rozdiel 3 roky, už boli takí vážnejší pri svojich vyjadreniach. Oni
fakticky aj dospievali v tom zariadení, keďže boli tam skoro tri roky. Obsah ich výpovedí bol kompatibilný,
nie od slova do slova, ale čo sa týka obsahu a podstaty veci. Povedala by, že tí starší sa skôr hanbili za to,
čosastaloatenmladšíboleštedieťa,taksitomožnotakešteneuvedomoval.Chlapciopustilizariadenie

dňa 02.11.2018, ona osobne ich odovzdala v Rumunsku, všetkých troch. Bolo to zariadenie v meste
U.. Je to zariadenie pre deti, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť. Z tohto zariadenia bol urobený
rozhovor, že nemôžu ísť domov a preto boli umiestnení do detského domova v Rumunsku, priamo
v tom meste. Repatriáciu vykonávali v súčinnosti s Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí
v Bratislave. Posledný úkon, ktorý ako úrad robili bolo, že bola zrušená nariadená ústavná starostlivosť.

V ďalšom uviedla, že záznam, z ktorého čerpala, spísala ona za prítomnosti kolegyne, ktorá tlmočila do
maďarského jazyka, lebo tí chlapci po rumunsky nevedeli a ani nemali takého tlmočníka. Bol prítomný
riaditeľ detského domova, sociálny pracovník, psychológ, zdravotný pracovník a špeciálny pedagóg. Pri
prijatí dieťaťa im vyplýva povinnosť urobiť s ním prípadovú konferenciu alebo tzv. prípadovú konferenciu,

kde majú zistiť čo najviac informácií ohľadom životného príbehu dieťaťa, aby vedeli identifikovať, nielen
u týchto detí, či neboli obeťami násilia, neboli nejakou inou formou zneužívané, či neboli obeťami
obchodovania, je to štandardný postup u všetkých detí, na základe ktorého sa potom robí plán práce
s dieťaťom na základe jeho potrieb. Niektoré deti potrebujú viac zdravotné ošetrenie, niektoré viac
psychologickej pomoci. v niektorých prípadoch je potrebné podať aj podnet ak to zistia, že došlo

k porušovaniu práv dieťaťa. Z pohovoru nerobia obrazové ani zvukové záznamy. Pohovor s dieťaťom
v centre je vykonávaný v prostredí, kde sa dieťa cíti bezpečne. Každé dieťa, ktoré príde poučia, že je to
pre účely tých, čo s nimi pracujú, aby vedeli akú pomoc mu potrebujú dať a konkrétne tam je vysvetlený
dôvod prečo tu je, prečo sa s ním pracuje. Je to ich interný dokument, od ktorého sa vyvíja ich ďalšia
práca. I. M. im uviedol, že išiel s A. do Maďarska. Oni už mali zápisnicu, ktorú s ním robila kolegyňa

z Vranova, keď boli chlapci zadržaní a potom ešte s ním robila rozhovor kolegyňa z Humenného,
kde boli s nimi robené procesné úkony. Jedna zápisnica je z dňa 15.3.2016 z OO PZ Vranov nad
Topľou a druhá zo dňa 16.3.2016, to už bolo v Humennom. Pred rozhovorom sa s týmito zápisnicami
oboznamovali. Na otázku, či preverovali nejakým spôsobom okolnosti, ktoré boli uvedené počas ich
pobytu, uviedla, že oni osobne nemôžu to ísť preveriť, ale keď spísali tento záznam a keď si pozreli

zápisnicu z polície, aby si overili, či sa tie veci zhodujú, tak mali za to, že tie veci sa v podstate zhodujú.
Tiežnechcelidetivystavovaťnejakémuopätovnémupsychickémukonfrontovaniustým,čobolonapr.na
polícii a hlavne, keď nakoniec usúdili, že ten chlapec zrejme neklamal. V čase spisovania tohto záznamu
už bola oboznámená s výpoveďou z polície u I. M., mala v tom čase už zápisnice z polície k dispozícií,
ale nevie uviesť ako detailne sa s ňou prípadne oboznámila. Rozhovor sa robil určite v pracovnej dobe

arobilisatrinarazsovšetkýmideťmi,pričomjedentakýtopohovortrvácca2hodiny.Naotázku,čiorgány
v Rumunsku skúmali, za akých podmienok žili deti predtým než odišli s obžalovaným, uviedla, že v spise
sa nachádza nejaká krátka správa, ktorú rumunské inštitúcie posielali ústrediu. Je to správa generálneho
riaditeľstva podpory a ochrany dieťaťa, kedy v procese repatriácie na základe tohto zisťovania rumunské
inštitúcie rozhodli, že deti nepôjdu do rodiny ale do zariadenia. Toto už súviselo s návratom detí do

Rumunska a oni boli viazaní stanoviskom rumunských orgánov. Na základe tohto mohli podať aj návrh
na neodkladné opatrenie ohľadom odovzdania detí týmto inštitúciám. Oni ako úrad nemôžu rozhodovať
za deti z iných štátov k otázke ich rodinného prostredia, patrilo to vyhodnotiť rumunským orgánom.

V ďalšej výpovedi ohľadom maloletých K. L. a B. M. opäť uviedla, že sú to údaje zo spisov ich

úradu. Všetky záznamy teda aj ten, z ktorého čerpala ohľadom mal. I. M. boli vyhotovované rovnakým
spôsobom za prítomnosti tých istých osôb a tlmočila pri vyhotovovaní týchto záznamov bývala
pracovníčka úradu práce G. C..K osobe B. M. uviedla, že prišiel neskôr o jeden deň. Chlapec im pri postupe, ktorý už popísala,
povedal dátum narodenia, mená rodičov, bydlisko, súrodencov, že ukončil X tried základnej školy, že je
náboženského vierovyznania, že ovláda jazyk rumunský a maďarský, ale prevažne maďarský a že vo

voľnom čase hrá futbal. Potom zisťovali dôvody, prečo odišiel z domu. Vtedy uviedol, že jeho rodičia
poznajú A., je to príbuzný jeho mamy. A. mu sľúbil, že ak on aj jeho bratia pôjdu s ním do Maďarska,
budú u neho pracovať, budú sa mať dobre, povedal im, že budú vykladať a nakladať tovar a rodičom
dá peniaze. Rodičia povedali, že môže ísť s A. a ako zálohu mali dostať 10 miliónov asi ich rumunských
lei. U A., tak volal toho muža, mal byť až do Vianoc. Uviedol, že aj doma pomáhali rodičom, posledné

4 mesiace nechodil do školy, pásol kravy. Z domu odišiel 4.1.2016 autom s A. a jeho ženou. Mal ísť do
Maďarska a prišli s A. na Slovensko. Tu sa nevedel dohovoriť, lebo nevie po slovensky. O týždeň za ním
išiel brat O. a až potom mal odísť brat I.. Keď prišiel do Maďarska, býval v tom istom dome, kde potom
býval jeho brat I., býval tam s K., ktorý bol tiež v tom čase, teda v tom zariadení. Pred príchodom I. ho A.
dal ku svojim svokrovcov, býval potom v inom meste sám v jednej izbe. Povedal, že dostával jedlo, ale
to mu nestačilo. Keď bol u A. svokrovcov, nechali mu krajec chleba so slaninou, nemal si od koho pýtať

jesť. V Maďarsku bol s K., keď tam bol, tak pracoval okolo domu a u A. svokrovcov rúbal a skladal drevo.
Potom prišiel s A. na Slovensko, tu predávali pri lietadle tovar. Tovar aj vykladali a nakladali. S A. tu
nebol dlho. Na Slovensku spal v karavane. Chcel ujsť od A. a bol rád, že ho našla polícia. Ďalej uviedol,
že v Maďarsku sú aj iné cudzie deti, je tam aj jeho brat O., bývajú 2 alebo 3 deti v jednej rodine, je
tam viac takých domov a rodín. Uviedol, že nechce zažiť už to, čo zažil po odchode z domu. Chcel ísť

domov už z Maďarska, necítil sa dobre u A.. Na Slovensku sa nevedel dohovoriť, pokúsil sa o útek, ale
o aký, to neuviedol. Na otázku či sa kontaktoval s rodinou uviedol, že 2 až 3 krát volali rodičia A., keď
bol ešte s ním a neprišiel do Maďarska I. ani O.. Vtedy sa nemal ešte až tak zle, tak rodičom povedal,
že sa má dobre. Potom sa s rodičmi už nekontaktoval. Mal mobilný telefón, ale uviedol, že ten je u A.
syna. Potom tam už bolo len vyjadrenie k zariadeniu, s tým že uviedol, že je tam spokojný, ale chce

ísť domov. Z Maďarska chcel ísť domov, ale nevedel ako a potom ho A. zobral na Slovensko. Uviedol,
že má všetko čo potrebuje, chcel sa akurát ostrihať. Počas pobytu v zariadení navštevoval základnú
školu, adaptoval sa rýchlo, mal kamarátov, vôbec s ním nebol problém v zariadení, všetko rešpektoval.
Stretávala sa s ním pri administratívnych veciach a pri kontaktoch s inštitúciami, priamu činnosť s nimi
robili zamestnanci zariadenia. Tiež ešte uviedla, že maloletého nevidela bezprostredne, keď prišiel do

zariadenia, vtedy s ním pracovali vychovávatelia, no podľa nej bol v pohode, ak by tomu tak nebolo,
rozhovor by ani nerobili.

Pokiaľ sa týka mal. K. L., k nemu svedkyňa uviedla, že záznam je tiež z 18.3.2016, taktiež tlmočila
pani G. C.. Maloletý pri pohovore uviedol jeho osobné údaje, uviedol, že jeho otec s ním nežije od jeho

8 mesiacov. Žije s nevlastným otcom, ktorého považuje za svojho otca. Má mladšie sestry, ktoré žijú
s rodičmi v Rumunsku. Ukončil X triedy Základnej školy. Je katolíckeho vyznania. Ovláda maďarský
jazyk, rumunsky rozumie málo. Mal identifikačný doklad, ktorý bol v tom čase na polícii. Uviedol, že s A.
sa nepoznali, nie je ich príbuzný. Videl ho v Rumunsku v meste. Iba si ho tak všimol. Povedal mu, že
môže s ním ísť do Maďarska, že mu tam bude lepšie. Mama mu uverila a pustila ho s ním. Nehovoril, čo

u neho bude robiť. Mal si zarobiť nejaké peniaze a byť u neho do Vianoc. Uviedol, že aj doma pomáhal
rodičom. Do školy chodil málo. Posledné 2 mesiace nechodil do školy. Uviedol, že jeho cieľovou krajinou
v tom čase bolo Maďarsko, ale s A. prišli na Slovensko, nevedel sa tu dohovoriť. Z domu už išiel v jeseni
autom s A., teda s obžalovaným. Išli do Maďarska, potom ho A. priviezol na Slovensko. Keď prišli do
Maďarska, býval v rodinnom dome v pivnici. V tom dome sa stretol s chlapcami, ktorí sú tu tiež, najprv

to bol B. a potom I.. Predtým sa nepoznali. Uviedol, že hoci v Rumunsku nebývajú ďaleko od seba,
iba niekoľko kilometrov. V Maďarsku bývali v tom dome v pivnici, nemohli si založiť oheň, elektriku tam
nemali. Bola im zima. V pivnici spali na dvoch malých posteliach. Uviedol, že často boli hladní. Keď si
pýtali jesť, tak ich bili, že si pýtajú jesť. Bil ich A.. Udieral ich palicou, železnou tyčou. Pri zisťovaní či
hovoril niekedy A., že chce ísť domov, povedal, že áno a A. vtedy na neho kričal. Tiež sa im vyhrážal,

že ublíži im aj ich rodičom, keď na neho niekomu niečo povedia. Bál sa ho, chcel utiecť. V Maďarsku sa
staral o 5 prasiat, kŕmil ich, čistil chliev. Potom išiel s A. na Slovensko, predávali pri lietadle tovar, tovar
aj vykladali a nakladali. Niekedy predávali po dedine, bolo to náradie, vojenské oblečenie. Cez deň tiež
štrkom vyplňoval jamy na parkovisku. Robil, lebo vedel, že musí robiť. Na Slovensku spal v karavane
na zemi alebo na krabiciach. Mal tablet, kde mal fotky. Ale teraz ich nevie nájsť. O tom, že ujde od A.

sa rozhodol spolu s I.. Uviedol, že už to nechce zažiť čo zažil. Chceli sa z Maďarska vrátiť domov, ale
A. ich zobral na Slovensko, cítili sa u neho zle, bil ich, nedával im jesť, nútil ich rozhadzovať štrk. Na
otázku či sa kontaktoval s rodinou uviedol, že rodičia volali A., ale A. nedvíhal telefón. Chcel volať, ale A.
mu nedovolil. Potom sa mu vysmieval, že jeho rodičia pýtali viac peňazí. Taktiež uviedol, že v zariadeníje spokojný, ale chce ísť domov, chcel ísť už keď bol v Maďarsku. Taktiež sa chcel ostrihať. Na otázku,
pri umiestnení boli podrobení chlapci kontrole či mali nejaké známky prípadne po nejakom fyzickom
násilí, uviedla, že ku každému dieťaťu, ktoré príde do zariadenia je privolaný lekár a zdravotná sestra

zariadenia, ktorá s ním robí úkony. K tomuto sa preto nevie ona vyjadriť, ale myslí si, že zariadenie by
to mohlo mať, teda nejaký záznam, no súčasťou spisu úradu práce takýto záznam nie je. Na ďalšiu
otázku či súčasťou rozhovoru boli aj prípadne nejaké otázky ohľadne pravdivosti jednotlivých tvrdení,
uviedla, že nepamätám si, či som sa to pýtala napr. ohľadom toho, že obžalovaný nedvíhal telefón,
keď volali rodičia, ale myslí si, že to už by mohlo byť potom otázkou pre znalca. Pri prvotných úkonoch

nejako neverifikujú, čo dieťa uvádza, tam zisťujú jeho aktuálnu situáciu. V tomto prípade zvlášť, keď tam
pracovali orgány činné v trestnom konaní a nevie, či by bolo vhodné, ak by sa viac dieťaťa dotazovali,
či by to potom nebolo ovplyvňovanie dieťaťa z ich strany. Potom už ďalej s nimi pracujú vychovávatelia,
ktorí do hĺbky zisťujú, čo dieťa potrebuje, napr. psychologickú pomoc.

Svedkyňa poukázala aj na to, že tie rozhovory boli robené s každým chlapcom osobitne, tí chlapci sa

navzájom nepočuli. Nevedeli čo konkrétne povedali im, ale nevie zasa, o čom sa rozprávali medzi sebou.

Svedkyňa G. C. vypovedala, že maďarčina je jej materinským jazykom, doma stále rozpráva maďarsky,
len navštevovala slovenskú školu. Keď ju požiadali, či príde tlmočiť, tak prišla k maloletým a pri prvej
otázke jej chlapci rozumeli a jej odpovedali na otázky, na základe toho čo tie osoby, čo tam boli, chceli

vedieť. Na priebeh výsluchu si ž nespomína, robí sociálnu pracovníčku, nedá sa, aby si pamätala z takej
doby veci presne. správanie maloletých bolo kľudné, skromné, skôr boli vystrašení. Ako počuli, že vie
sa s nimi dohovoriť, tak sa ukľudnili a odpovedali na tie otázky, na ktoré sa ich pýtali. Keď tam prišla, tak
im vysvetlila kto je, s kým tam je, že sa ich budú pýtať na skutočnosti, prečo sa tam dostali.

Súd postupom podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal zápisnice o výsluchu svedkov, ktoré
výsluchy boli vykonané v zahraničí.

Svedok M. O. vypovedal, že obžalovaného pozná, no príbuzným obžalovaného je iba jeho družka,
ktorá je sesternicou obžalovaného. On je otcom I. M. a B. M., pričom deň konania výsluchu 14.12.2018

uviedol, že naposledy deti videl pred tromi rokmi, pred zimnými prázdninami. K odchodu detí uviedol,
že sa stretli s obžalovaným v obci B., kde bol spolu s manželkou a I. M.. Obžalovaný videl dieťa, no
rozprával len s jeho manželkou, preto nevie presne uviesť o čom rozprávali ale na druhý deň ráno k ním
prišlo vozidlo, z ktorého vystúpil jeden starší človek, otec alebo svokor obžalovaného, volal sa asi S.,
ktorý prišil k ním do domu, rozprával sa s jeho manželkou o spôsobe ako sa deti môžu ísť pozrieť do

Maďarska s prísľubom, že ich dovezie naspäť, keď začne v Rumunsku škola. Nakoľko deti chceli ísť,
tak on aj manželka, ich nechali odísť. Obžalovaný dal I. M. sumu 1000 leí, aby mu vybavili cestovný pas,
ktoré peniaze dieťa zobralo a spolu s ním išli vybaviť cestovný pas. Pokiaľ sa týka syna B. M., ten išiel
priamo s obžalovaným vo vozidle, nakoľko mal všetky doklady. Spolu s obžalovaným išli na úrad, kde
vyhotovili doklad, v ktorom bolo uvedené akým spôsobom a za akých okolností dali súhlas n a cestu

dieťaťa a skutočnosť, že obžalovaný sa o deti postará a vráti ich, keď začne škola. Za syna B. M. od
obžalovaného žiadne peniaze nedostal. K dôvodu prečo súhlasili aby obaja synovia išli s obžalovaným
uviedol, že s odcestovaním detí súhlasili, nakoľko nemohli byť proti tomu, lebo deti chceli a naliehali, že
chcú ísť. Obžalovaný im povedal, že deti budú bývať u neho a že tam budú mať potrebné podmienky
a povedal jemu aj deťom, že budú obžalovanému pomáhať pri nakládke a vykládke odevov v modrej

dodávke, ktorú obžalovaný vlastnil. Pokiaľ sa týka spojenia s deťmi, za čas kedy boli odcestované
uviedol,ževtomobdobísarozprávalsosynomB.M.,ktorýmupovedal,žesakúpeažeľutuje,nopotom
sa hovor nevie z akých dôvodov prerušil. Potom zavolal ešte I. M., no na to mu v telefóne odpovedal
S., s tým že deti pohľadá a zložil mu telefón. K tomu kde boli jeho deti v roku 2016 uviedol, že nevedel
kde boli, nevedel čím presne sa zaoberali, vedel len, že nakladali a vykladali odevy. Pretože sa s deťmi

nerozprával, nič o nich nevedel. Za dobu, kedy sa deti nachádzali v Maďarsku, nedostával od nikoho
žiadnu peňažnú sumu. U notára vyhotovili prehlásenie, ktoré mu bolo pri výsluchu predložené. Chcel,
aby sa deti vrátili domov, pričom v čase výsluchu sa už nachádzali v Rumunsku, v Centre na ochranu
maloletých. Taktiež uviedol, že obe maloleté deti B. aj I. pri odchode mali mobilné telefóny a aj on mal
telefón. Na otázku kedy sa deti mali vrátiť do Rumunska, aby začali chodiť do školy, nevedel odpovedať.

S deťmi nemal problémy, oni sami naliehali aby odišli a povedali mu, že odídu aj bez jeho súhlasu, aj
napriek tomu, že by ich zbil. Myslí si, že deťom sa vodilo zle.Svedkyňa K. B. vypovedala, že je matkou I. M. a B. M., pričom obžalovaný je jej bratranec. Nevedela
uviesť dátum, kedy videla deti naposledy, no potom bola za nimi na návšteve na Slovensku a rozprávala
s nimi cez Facebook, keď boli umiestnení v Centre ochrany. K odchodu detí uviedla, že nevie uviesť

presný dátum, ale bolo to asi po Vianociach 2014, kedy nie obžalovaný, ale jeho svokor prišiel k ním
domov a požiadal ju, aby nechala I. aby s ním išiel a potom tým istým spôsobom zobral aj B.. Súhlasila,
aby deti išli na niekoľko týždňov, aby videli svet. Pamätala si, že vyhotovili nejaký doklad na úrade. Deti
ale aj ich otec súhlasili s odchodom a obžalovaný vzal I. a odišiel s ním do Maďarska. Od obžalovaného
nedostali žiadne peniaze, len 1000 lei na vyhotovenie cestovného pasu dieťaťa. Pokiaľ sa týka jej syna

B., pre tohto prišiel svokor obžalovaného, asi po dvoch týždňoch po odchode I.. Od nikoho ani za
B. nedostala žiadne peniaze. Súhlas aby deti odišli do Maďarska dala, lebo nikdy nikam necestovali
a chcela aby videli Maďarsko. Obžalovaný jej povedal, že maloletí budú bývať u neho spolu s jeho deťmi
ale nepovedal jej nič ohľadom toho čo budú robiť. Počas doby čo deti boli preč za nimi osobne nebola,
telefonicky sa rozprávala s B. len raz a raz aj s manželkou obžalovaného. B. jej vtedy povedal, že je
mu dobre, že sa mu tam páči. K tomu kde boli deti v roku 2016 uviedla, že nevedela v skutočnosti kde

sú a čím sa zaoberajú, no obžalovaného poznala z detstva ako seriózneho človeka a mala voči nemu
dôveru. Za obdobie kým deti boli u obžalovaného, ani od neho, ani od iných osôb, nedostávala žiadne
peniaze. K prehláseniam, ktorými zverila deti obžalovanému uviedla, že boli ohľadom tejto záležitosti
u notára a týmito dokladmi súhlasila aby deti odišli s obžalovaným a mali sa vrátiť späť v poriadku. Na
záver uviedla, že deti sa v decembri 2018 vrátili do Rumunska a chcela aby sa vrátili k ním domov.

Svedok D. I. vypovedal, že obžalovaný je jeho bratranec a pokiaľ sa týka K. L., je jeho nevlastným
otcom. K odchodu K. L. k obžalovanému uviedol, že musel s tým súhlasiť, aby tam K. išiel, nakoľko mu
tento povedal, že v každom prípade s obžalovaným pôjde, aj keď on s tým súhlasiť nebude. Osobne
sa rozprával s obžalovaným, pričom dieťa išlo k obžalovanému na odporúčanie P. R., ktorý povedal,

že obžalovaného sú dobré pod mienky. Asi v auguste 2015 spolu s K. a s obžalovaným išli do domu
obžalovaného, kde býval približne tri týždne, kde aj pracoval a spolu sním tam bol aj K.. Po troch
týždňoch sa vrátil domov z dôvodu zdravotných problémov. Za K. L. resp. za to, že s obžalovaným
odišiel, nedostali žiadne peniaze od nikoho. Súhlas aby jeho nevlastný syn išiel s obžalovaným dal,
nakoľko dieťa povedalo, že v každom prípade odíde, nezávisle či s tým on súhlasiť bude alebo nie.

Obžalovaný mu povedal, kde budú bývať a čím sa budú zaoberať, teda že budú bývať u neho v dome
a budú nakladať a vykladať šatstvo a úžitkové predmety. Môže povedať, že u obžalovaného mal veľmi
dobré podmienky, ešte lepšie ako doma. Prvé tri týždne bývali a pracovali spolu so synom, no potom sa
on vrátil a keď so synom rozprával telefonicky, ten mu povedal, že sa má dobre a že chce ešte zostať.
Keď odišiel z Maďarska, bol ešte v spojení so synom, no po nejakom čase sa s ním už skontaktovať

nevedel a nemohol. Od žiadnej osoby nedostal za K. žiadne peniaze. Tiež uviedol, že potom ako sa K.
vrátil do Rumunska, rozprával sa s ním a chlapec mu povedal, že po jeho odchode, bol ešte asi dva
mesiace u obžalovaného a bol tam spokojný, pretože obžalovaného ľúbil ako svojich rodičov. O iných
deťoch,ktorébyboliuobžalovanéhonevedel.Uviedolajadresu,kdevMaďarskuuobžalovanéhobývali,
kde aj nakladali a vykladali tovar. Do Maďarska ich autom odviezol obžalovaný a ohľadom podmienok,

ktoré im ponúkol, nemal žiadne pripomienky, neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by sa mu nepáčili, mal
tam dobré podmienky, resp. všetko potrebné.

Svedkyňa R. L. vypovedala, že obžalovaného pozná a jej druh je jeho bratrancom. Ona je matkou K. L..
V priebehu mesiaca december, no rok uviesť nevedela, obžalovaný bol v Rumunsku, kde sa rozprával

s jej synom K., ktorý mal vtedy XX rokov a navrhol mu, že ho vezme do Maďarska na výlet, aby mu
pomáhal pri nákladke a vykládke tovarov a aby sa o neho staral. K. vycestoval do Maďarska spolu
sobžalovanýmajehodruhomI.D..Odobžalovaného,aniodinejosoby,nedostalažiadnupeňažnúsumu
zato,žesynanechalaodísťdoMaďarska.Obžalovanýjejpovedal,žekeďsavráti,dájejnejaképeniaze,
presnúsumuneuviedol,notietopeniazemaladostaťzaodvedenúprácuprinakládkeavykládketovarov.

Súhlasila aby jej syn s obžalovaným odišiel, pretože obžalovaného poznala, je to človek ako sa patrí, boli
susedia, vychádzali dobre ako susedia, aj ako rodiny. Obžalovaný jej povedal, že syn bude bývať spolu
sjejdruhomvjehodome.Vdobe,kedybolsynuobžalovanéhosasosynomrozprávalatelefonicky,tento
jej povedal, že sa cíti dobre, syn mal telefón pri odchode z domu. Vedela teda, že syn je u obžalovaného,
vedela čo robí a z telefonických rozhovorov so synom pochopila, že je sním dobre zaobchádzané. Potom

sa v priebehu mesiaca apríl dozvedela, že syn od obžalovaného ušiel, no nevie prečo. Potom keď sa
syn vrátil do Rumunska, nepovedal jej prečo ušiel. Od obžalovaného ani od jeho bratov za prácu syna
v Maďarsku nedostala žiadnu peňažnú sumu. Syn sa jej nikdy počas obdobia, keď bol u obžalovaného,
nesťažoval, ona môže povedať, že sa synovi tam páčilo.Svedkyňa S. T. uviedla, že obžalovaný je jej zať, teda je manželom jej dcéry A. B., preto využila svoje
právo a odoprela vo veci vypovedať.

Svedkyňa A. B. vypovedala, že obžalovaný je jej manžel 23 rokov. Spolu s manželom obchodujú
s odevmi a darčekovými predmetmi cca 15 rokov, pričom ona predáva v Maďarsku a obžalovaný na
Slovensku na trhoch. K. B. je sesternicou jej manžela a jej manžel O. M. jej oficiálne zveril dieťa, B. M.,
na obdobie jedného roka za tým účelom, aby ho zobrala aj na územie Maďarska. Bola o tom spísaná aj

notárska zápisnica. Následne so svojím synom maloletým A. B. a maloletým B. M. prišla do Maďarska,
kde bývali až do marca 2016. Odtiaľ na základe ústneho povolenia K. B. cez telefón s dvoma deťmi odišli
na pár hodín na Slovensko navštíviť manžela, kde vtedy ju a jej manžela počas prehliadky legitimovali
policajti a dve deti predviedli na policajné riaditeľstvo. Následne sa zahájilo trestné konanie a už vtedy
chcela preukázať, že maloletý B. M. je u nej zákonne a že doklady jej syna sú tiež v poriadku. B. M.
prevzala od jeho rodičov spôsobom a za podmienok ako uviedla a neskôr nad ním vykonávala dozor,

dieťa nikomu neodovzdala až do policajného opatrenia na Slovensku. Následne informovala rodičov,
ktorí jej povedali, že uskutočnia opatrenia, no potom už o dieťati B. M. nedostala iné informácie. Jej syna
jej slovenská polícia odovzdala na ďalší deň ale jej manžela – obžalovaného nepustili a nevydali jej ani
maloletého B. M.. Maloletý B. M. mal počas doby kým nad ním vykonávala dozor takú istú starostlivosť,
ako poskytovala svojmu synovi, z ich strany to bola láskavosť pre príbuzného, ani nežiadali žiadny

príspevok na starostlivosť o dieťa.

Súd postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku prečítal zápisnicu o výsluchu svedka
K. O. Q., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, ako to vyplýva z oznámenia o úmrtí v konaní sp. zn.
8D/308/2021. Svedok vypovedal, že bol od 2.1.2015 starostom obce Medzianky a teda aj v čase

výsluchu dňa 28.10.2016 s tým, že pod obec patria aj pozemky, na ktorých je reštaurácia Lietadlo.
Pozemky okolo patria k reštaurácii Lietadlo. Obžalovaný bol asi dva alebo trikrát na obecnom úrade
a žiadal, aby v obecnom rozhlase vyhlásili, čo predáva, čo aj urobili. Nakoľko obžalovaný nebol na
obecných pozemkoch, tak nemal voči obci ohlasovaciu povinnosť. Obžalovaný mu povedal, že sa
dohodol s majiteľom reštaurácie p. I. a preto ho to viac nezaujímalo. Býval oproti lietadlu a videl, že tam

ľudia zastavovali, sám tam bol pri stánkoch len raz, videl tam nejakú ženu a chlapca kolo 20 rokov, deti
tam žiadne nevidel. Obžalovaný sa mu javil ako normálny človek.

Do konania bola pribratá znalkyňa O. I. P., ktorá podala znalecký posudok z odboru psychológia č.
4/2016.

Z obsahu vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že O. P. bola pribratá opatrením zo dňa 6.5.2016 aj ako
tlmočník a takto pribratá znalkyňa ako tlmočníčka zložila aj sľub tlmočníka, pričom aj v uznesení, ktorým
bola znalkyňa pribratá do konania, vyšetrovateľ konštatoval v odôvodnení, že pribral znalca, ktorý ovláda
maďarský jazyk, ktorým komunikujú aj maloletí.

KosobemaloletéhoI.M.uviedla,žeintelektovéarozumovéschopnostisúunehovpásmepodpriemeru,
ale nie v pásme defektu, pamäťové schopností sú v pásme priemeru. U maloletého ide o osobnosť
navonok obrátenú, komunikatívnu, interpersonálne orientovanú. Zvýšené predispozície k agresívnym
prejavom správania v osobnosti nie sú prítomné. Vyššie city, schopnosť spolunažívania s inými,

je dostatočne rozvinutá a zrelosť osobnosti – emotívna a sociálna je veku primeraná. Sklony ku
konfabulácii počas vyšetrenia sa neobjavovali, maloletý nemal tendencie dávať sociálne žiadúce
odpovede a zvýšená sugestibilita u maloletého nie je prítomná. Uviedla tiež, že maloletý je schopný
správne vnímať prežité udalosti, zapamätať si ich a v neskoršom období vo svojich podstatných črtách
správne zreprodukovať. Po prežitej udalosti došlo k negatívnym traumatickým zážitkom v osobnosti

maloletého. Obžalovaný svojim správaním ( osočovaním, podceňovaním, nadávkami atď. ) vyvolával
pocit menejcennosti u maloletého. Fyzicky ho napádal a to bez toho, aby maloletý bol si vedomý
svojej viny. Držal ho v strachu o zdravie a o zdravie a život jeho rodiny. V dôsledku toho sa objavili
u maloletého neurotické zmeny s úzkosťou, s depresívnymi zmenami v prežívaní a nočnými desmi vo
formezlýchsnov.Napokonuviedla,žeumenovanéhoniejevhodnévykonaťopätovnevýsluchu,nakoľko

by musel opakovane spomínať na prežité traumatické udalosti. Aj pri výpovedi pred vyšetrovateľom, aj
počas psychologického vyšetrenia popísal vo svojej podstate udalosti rovnako. Nie je vhodná ani jeho
konfrontácia s obžalovaným.K osobe B. M. znalkyňa uviedla, že intelektové a rozumové schopnosti sú u neho v pásme podpriemeru,
ale nie v pásme defektu, pamäťové schopností sú v pásme priemeru. Ide o osobnosť viac uzatvorenú
( ako brat ), menej komunikatívnu, ale viac citlivú, senzitívnu. Zvýšená predispozícia k agresívnym

prejavom správania sa nemanifesovala. Je viac submisívny ako autoritatívny, vyššie emócie sú
dostatočne rozvinuté a zrelosť osobnosti po emotívnej aj sociálnej stránke je veku primeraná. Sklony
ku konfabulácii sa neobjavili – neboli prítomné v testových metódach a neobjavili sa ani pri rozhovore.
Nemal tendencie dávať sociálne žiadúce odpovede. Sugestibilita nie je zvýšená, počas vyšetrenia
a neobjavili známky, že by maloletý bol pod vplyvom inej osoby. Uviedla tiež, že maloletý je schopný

správne vnímať prežité udalosti, zapamätať si ich a v neskoršom období vo svojich podstatných črtách
správne zreprodukovať. V osobnosti maloletého po prežitých udalosti došlo k negatívnym traumatickým
zážitkom. Obžalovaný svojim správaním držal maloletého v strachu o svoje zdravie a o zdravie a život
jeho rodiny. V dôsledku toho sa objavili u maloletého neurotické zmeny s úzkosťou s depresívnymi
zmenami v prežívaní a nočnými desmi vo forme zlých snov. Menovaný žil v strachu a v dôsledku tohto
strachu a skúsenosti pociťuje aj intenzívny strach o svojho súrodenca, ktorý nevie kde sa nachádza.

K osobe maloletého K. L. znalkyňa taktiež konštatovala, že intelektové a rozumové schopnosti sú
u neho v pásme podpriemeru, ale nie v pásme defektu, pamäťové schopností sú v pásme priemeru.
Ide o osobnosť dostatočne komunikatívnu, interpersonálne orientovanú. Zvýšené predispozície
k agresívnym prejavom správania jeho osobnosti nie sú prítomné. Vyššie city, schopnosť spolunažívania

s inými je dostatočne rozvinutá a zrelosť osobnosti – emotívna a sociálna je veku primeraná. Sklony
ku zvýšenej konfabulačnej tvorbe počas vyšetrenia sa neobjavili. Nejde o osobnosť so zvýšenou
sugestibilitou než je predpoklad u tejto vekovej kategórie. Maloletý je schopný správne vnímať prežité
udalosti, zapamätať si ich a v neskoršom období vo svojich podstatných črtách správne zreprodukovať.
U menovaného v dôsledku prežitých udalostí došlo k negatívnym traumatickým zážitkom. Prítomné sú

neurotické zmeny osobnosti s prejavmi úzkostlivosti a neurotických strachov. Objavili sa depresívne
zmeny v prežívaní. Bol vystavený zo strany obžalovaného osočovaniu, fyzickým trestom a vyvolával
u neho strach o svoje zdravie a o život svojej rodiny.

Rovnako a z rovnakých dôvodov ako u I. M. ani u B. M. a K. L. znalkyňa neodporúčala vykonávať

opätovné výsluchy a konfrontácie s obžalovaným.

Pri svojom výsluchu znalkyňa uviedla, že vyšetrenie detí bolo vykonané v priestoroch psychologickej
ambulancie NsP v meste Trebišov. Nevedela kedy to presne bolo, no bolo to medzi 27.4.2016
a 18.5.2016, keďže zvyčajne keď píšu uznesenie, tak za dva-tri dni jej ho doručia ale aj osoby na

vyšetrenie a dňa 18.5.2016 bol vypracovaný znalecký posudok. Deti boli v tom období v detskom
domove, tak jej tie deti zabezpečili. Potom už pri samotnom vyšetrení, aj rozhovore, bola s nimi len ona
sama, a s každým dieťaťom zvlášť. Ostatné dve čakali vonku s nejakou pracovníčkou. S maloletými
osobami komunikovala po maďarsky. Na otázku o jej úrovni ovládania maďarského jazyka uviedla, že
má dobrú úroveň maďarčiny, má dobrú výslovnosť, rozpráva maďarsky aj v domácom prostredí ale aj

vrámcivýkonusvojejčinnosti,keďženiektoríklienti,čoknejchodia,rozprávajúmaďarsky,niektoríajkeď
ovládajú slovenčinu, radšej navštevujú aj maďarsky rozprávajúceho psychológa, lebo sa im v maďarčine
lepšie vyjadrujú ich city, lepšie sa im v tomto jazyku vyjadruje. Bolo pre ňu bolo veľké prekvapenie, že
tie deti nepoužili ani jedno rumunské slovo, oni používali čisto maďarčinu, bez veľkého akože nárečia,
trošičku tam bolo nárečie, ale veľmi málo. Bola to viac menej čistá maďarčina. Tiež bola prekvapená

ohľadom správania, tieto deti veľmi pekne rozprávali, žiadne vulgarizmy nepoužívali ani nemali žiadne
prejavy porúch správania. Prekvapilo ju, že napriek tomu, že je to nízka sociálnokultúrna úroveň rodiny,
predsa ich správanie bolo veľmi primerané, veľká výchova tam musela byť, či odpozeraná alebo priamo
výchovou boli takto deti vedené. Neboli tam žiadne vulgarizmy. To boli deti v puberte, neboli tam žiadne
prejavy nejakej pubertálnych zmien, teda poruchy správania pri puberte neboli prítomné. To bola jej

skúsenosť. Aj pracovníčka, ktorá deti doprevádzala, jej ešte pred samotným vyšetrením prezentovala,
že sú to veľmi slušné deti, že nie sú s nimi v detskom domove žiadne problémy a že najmladší sa už učí
slovenčinu,bolsnaživý.Tedaadjustovalsanadetskýkolektívdobre.Znalkyňasatiežvyjadrila vzhľadom
na plynutie času od skutku k otázke, či toto nemôže mať vplyv na jej záver, že nedoporučovala opätovný
výsluch maloletých osôb a ani konfrontáciu s obžalovaným, k čomu uviedla, že znalecký posudok bol

písaný k dátumu, kedy bol podaný. Odvtedy prešlo viac ako 5 rokov, život tých detí sa nejako vyvíjal,
plynul. Už oni môžu mať celkom iný náhľad na to celé, aj tam mohlo byť v ich živote množstvo vecí, ktoré
by terajšiu ich výpoveď ovplyvnilo. Nemuselo by to byť vonkajšie ovplyvňovanie, ale čo sa stáva, keď je
tenprocesdlhší,jednoduchooniužmajúsvojživotanechcúsaktomuvracať.Kebyboliterazpredvolaní,keď majú 20-21, tak nevylučuje, dokonca dáva tomu 50%, že by oni povedali, že oni s tým už nechcú
mať nič spoločné. Oni by možno žiadali, aby súd nepokračoval ďalej. Toto hovorí z praxe. Na otázku, či
by opätovné predvolanie týchto osôb na súd ich traumatizovalo, uviedla, že treba to rozlišovať. Jednalo

sa tu o akútnu traumu, ktorá trvala možno nejaké 3-4 mesiace, možno aj viacej, ale či sa to dá hodnotiť
ako posttraumatický psychosyndróm je to málo pravdepodobné, na to by bolo potrebné ďalšie vyšetrenie
ohľadom terajšieho vzťahu. Akútna trauma, keď pretrváva napr. tých 6 mesiacov, potom akútna trauma
odoznie, keď už nie sú prítomné traumatické situácie. Teda odozneli tie situácie ako bývanie v tmavej
pivnicivzimealeboosočovanie,ajrodinnýchpríslušníkov,držaniedetívstrese,ženiečourobíichrodine,

odopretie stravy, to je tiež fyziologická potreba. V tom zariadení, keď už boli deti, tak sa jednalo u nich
o normálnejšie prostredie ako mali u toho pána. Fyziologické potreby boli splnené, určite nadviazali aj
nejaké kamarátske vzťahy, čiže tam bola čiastočná emočná väzba, aj na opatrovateľky.

Zo zápisnice o ohliadke miesta činu súd zistil, že táto bola vykonaná dňa 16.3.2016 pred obcou
Podlipníky na parkovisku pri Reštaurácii Lietadlo. Podľa obsahu zápisnice pri parkovisku sa nachádzali

šiatre s rôznym úžitkovým tovarom, ktorý tovar bol rozložený na stoloch a na zemi a za šiatrami sa
nachádzal prívesný vozík – plechový sivej farby. Vo vnútri sa nachádzali rozhádzané prázdne papierové
krabice, na strane vozíka sa nachádzali drevené metly a v zadnej časti vozíka aj deka a paplón. Tiež
sa tam nachádzal platový kufor, v ktorom boli nohavice – rifle ale aj plátenné, košeľa, tričko a dva
pulóvre. Vedľa šiatrov sa nachádzalo motorové vozidlo značky Mercedes Sprinter, striebornej farby,

ktorého zadnej časti sa nachádzali dva kusy lavíc, dve stoličky a stôl, všetko drevené, ale aj platová
taška so šatstvom a skladacia stolička. V kabíne vozidla v odkladacej skrinke na strane spolujazdca sa
nachádzala autonabíjačka ako aj cestovný pas na meno I. M.. V cestovnom pase sa nachádza ID karta
Rumunska na meno K. L.. Taktiež tam bolo odstavené motorové vozidlo značky Iveco Daily, modrej
farby. Vo vnútri na ložnej ploche boli potraviny, prepravka, plynová bomba, ruksaky so šatami, a za

tým kartónové papiere. V kabíne sa nachádzal výpis z Obchodného registra ako aj iné rôzne papiere
a fotografie, ale aj mobilný telefón čiernej farby, nezisteného VIN, ani značky.

V rámci vykonanej obhliadky bola vyhotovená fotodokumentácia a to v celkovom počte 44 záberov,
ktoré zábery zachytávajú skutočnosti uvedené v zápisnici ohľadom dvoch dodávkových vozidiel,

osadených šiatrov, počtu kusov oblečenia, ale aj vecí nachádzajúcich sa vo vozidlách ( drevené
lavice, stôl a stoličky ), skutočnosti ohľadom zaistenia cestovných dokladov, mobilných telefónov, výpisu
z obchodného registra ale aj také skutočnosti, že v modrom dodávkovom vozidle sa nachádzal plynový
sporák, panvica s jedlom, riady, obaly od nápojov ale aj deky a paplón vo vozíku.

Podľa záznamu spísaného vyšetrovateľom dňa 13.4.2016 maloletý I. M. uviedol, že mobilný telefón
čiernej farby, ktorý bol nájdený v motorovom vozidle zn. Iveco Daily patrí jemu. Túto skutočnosť mimo
zápisnicu potvrdil pri svojom výsluchu aj obžalovaný za prítomnosti obhajcu D. O..

Cestovné doklady ale aj mobilný telefón boli vrátené maloletým osobám a to uznesením zo dňa

22.3.2016 bol I. M. vrátený cestovný pas č. XXXXXXXXX, čo bolo potvrdené aj do zápisnice o vrátení
veci. Maloletému K. L. bola uznesením z toho istého dňa vrátená ID karta – Rumunska, séria E. F.
XXXXXX, ktorá skutočnosť taktiež bola potom potvrdená do zápisnice o vrátení veci. I. M. bol vrátený
aj mobilný telefón nezistenej značky a nezisteného VIN, čiernej farby, čo bolo potvrdené následne aj
v zápisnici o vrátení veci, pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa jednalo o veci, ktoré boli zaistené

pri obhliadke miesta činu.

Obžalovanému z takto zaistených vecí boli uznesením zo dňa 14.4.2016 vrátené zaistené nohavice,
tričko, pulóvre a plastový kufor, ktoré následne prevzal podľa zápisnice o vrátení veci jeho obhajca.

Z rodných listov maloletých detí súd zistil, že B. M. sa narodil XX.XX.XXXX, pričom jeho otcom je O. M.
a matkou K. B.. Maloletý K. L. sa narodil XX.XX.XXXX a ohľadom rodičov má zapísanú matku R. L..

Podľa výpisu z registra trestov S. T., nar. XX.X.XXXX, nemá záznam v registri trestov.

Podľa prehlásenia vyhotoveného na notárskom úrade H. U., dňa 23.9.2015, podpísaný O. M. a K. B. ako
rodičia maloletého B. M. súhlasili, aby tento vykonal cestu do Maďarska s A. B. v období od 04.01.2016
do 04.01.2017 za účelom uskutočnenia výletov. Počas pobytu v zahraničí maloletý bol zverenej tej istej
sprevádzajúcej, s ktorou sa má vrátiť do krajiny. Podpísaní prehlásili, že vzali na vedomie skutočnosť,že v zmysle zákona, osoba, ktorá sprevádza maloletého má povinnosť predložiť pri výstupe z krajiny
cudzineckej polícii svoj platný výpis z registra trestov. Toto prehlásenie bolo dané pre potreby maloletého
za vyššie uvedeným účelom. Keďže M. O. prehlásil po tom čo mu doklad preložili do maďarského jazyka,

že obsahu porozumel a ho podpísal a K. B. prehlásila, že nevie čítať a písať, notárka jej doklad prečítala
a táto ho podpísala na znak súhlasu, osvedčenie pravosti podpisov sa uskutočnilo za prítomnosti dvoch
v osvedčení uvedených svedkov.

Rovnaké prehlásenie O. M. a K. B. učinili dňa 05.01.2016 a to vo vzťahu k maloletému I. M., pričom

súhlasili, aby tento vykonal cestu s S. T. v období od 05.01.2016 do 05.01.2017. Aj súčasťou tohto
prehlásenia bolo v dôsledku už uvedených skutočností osvedčenie o pravosti podpisu O. M. a K. B. za
prítomnosti v osvedčení uvedených svedkov.

Okresný súd Vranov nad Topľou uzneseniami sp. zn. 13PPOm/1/2016 zo dňa 15.03.2016 nariadil
predbežné opatrenie vo vzťahu k maloletým osobám K. L. a I. M., na základe ktorých tieto maloleté deti

boli dočasne umiestnené do starostlivosti Detského domova Dlaň v Medzilaborciach a za opatrovníka
na zastupovanie maloletých bol ustanovený Úrad práce, sociálnych veci a rodiny Stropkov. Vo vzťahu
k maloletému B. M. súd rozhodol predbežným opatrením a to uznesením sp. zn. 8PPOm/1/2016 zo dňa
17.03.2016 a to rovnako o dočasnom umiestnení ako aj o ustanovení opatrovníka. Podľa poverenia Úrad
práce, sociálnych veci a rodiny Stropkov oprávnenou zastupovať úrad bola G. D. H., zamestnankyňa

úradu.

Do konania boli zabezpečené aj kópie cestovných dokladov maloletých ako aj obžalovaného a jeho syna
A. B. mladšieho.

Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava spoločnosť C., I., T. L. N. XX.XX.XXXX,
V. D. O. K.: XX XXX XXX, pričom štatutárnym orgánom spoločnosti bol komplementár – obžalovaný
a spoločníkmi obžalovaný a komanditisti S. T., A. B. a A. B.. Predmetom podnikania spoločnosti bola
kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi alebo iným prevádzkovateľom živnosti, ako
aj sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu, služieb a výroby.

Súdu boli predložené aj záznamy o vstupných vyšetreniach maloletých vyhotovené G. K. T., infektológ,
Infekčná ambulancia Medzilaborce, a to u I. M. a K. L. zo dňa 17.3.2016 a u B. M. zo dňa 18.3.2016,
kde lekárka u každého z nich konštatovala, že sa jedná o zdravého jedinca, len u K. L. diagnostikovala
leukopéniu.

Podľa záznamov o odovzdaní maloletých vyhotovených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Stropkov, pracovisko Medzilaborce, maloletí boli odovzdané rumunským orgánom dňa 2.11.2018.

Podľa správy mesta G. F. H. obžalovaný sa zdržiava na adrese na ulici C. ako predajca stánku pri ceste.

Slovenská katolícka charita ako zástupca maloletých poškodených prostredníctvom splnomocnenca
Škubla & Partneri s.r.o., advokátska kancelária vo svojom vyjadrení uviedla, že uplatňuje nárok na
náhradu škody a to za poškodeného K. L. v sume 20.747,50 eur, za poškodeného B. M. a I. M. v sume
po 18.607,50 eur. Vo vyjadrení poukázali na to, že maloletí utrpeli značnú fyzickú a psychickú ujmu, na

základe čoho im vznikla morálna škoda, ktorú navrhli priznať každému z maloletých v sume po 18.000
eur a zároveň z dôvodu vykonávania náročných fyzických prác u obvineného bez nároku na akúkoľvek
odmenuimvzniklaajmajetkováškodapredstavujúcasumunevyplatenejodmenyzaprácu,ktorúvyčíslili
ako násobok obdobia vykonávaných prác sadbou minimálneho mzdového nároku a teda u B. M. a I. M.
cca 1,5 mesiaca a cca 7 mesiacov u K. L., na ktorom uplatnení nároku zotrvali aj vo svojom vyjadrení

v konaní pred súdom.

Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný.

Ústav na výkon väzby vo svojej správe uviedol, že obvinený sa počas výkonu väzby správal slušne

a disciplinovane, úlohy a nariadenia vyplývajúce z ústavného poriadku plnil, režim dňa dodržiaval.
Formácia klienta v podmienkach štandardného režimu väzby prebiehala v žiadúcom sociálnom smere,
medzi ním a obvinenými umiestnenými spolu na cele sa nevyskytli nezhody a disciplinárny trest mu
nebol uložený, ani nebol disciplinárne odmenený.Z výpisu z databázy súdov vyplýva, že proti obžalovanému boli, resp. sú vedené konania len v súvislosti
s konaním, ktoré je predmetom tohto konania. Podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni obžalovaný

v poisťovni nie je vedený.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že rozsah dokazovania vykonaného v tejto veci sa po prvotnom
rozhodnutí súdu nezmenil a teda, že neboli vykonané žiadne ďalšie dôkazy.
Je nepochybné, že výsluchy I. M., K. L. a B. M. boli vykonané postupom podľa§ 135 ods. 3 Trestného

poriadku s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a obrazu, ktoré sú súčasťou
zápisnice o výsluchu toho ktorého svedka vo vyšetrovacom spise, pričom súčasne súd poukazuje
na ustanovenie § 135 ods. 4 Trestného poriadku, ktoré upravuje následne vykonanie tohto dôkazu
v konaní pred súdom. Vykonanie týchto procesných úkonov – výsluchov tak zodpovedalo uvedenému
ustanoveniu Trestného poriadku.

Práve vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z výsluchu svedka postupom podľa § 135 ods.
3 Trestného poriadku slúži pre potreby ďalšieho konania na ochranu práv obžalovaného, keďže
nemožnosťou vypočuť maloletého pred súdom je prelomená zásada ústnosti, ktorá je jednou zo záruk
spravodlivého procesu. Pri vykonaní obrazovo-zvukového záznamu na technickom zariadení postupom
podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku má potom nielen súd, ale aj strany konania možnosť posúdiť

nielen obsah výpovede, ale aj to, či nebolo maloletému napovedané, ako reagoval na položené otázky
a v neposlednom rade bude reprodukovať aj neverbálnu zložku prejavu maloletého počas výsluchu.

A práve takýmto spôsobom boli dôkazy vykonané – obrazovo – zvukovými záznamami prehratými na
hlavnom pojednávaní, kedy mal súd aj obhajoba možnosť posúdiť spôsob vykonania týchto úkonov

s maloletými, tak ako sa tým, bude súd zaoberať v ďalšom.

Podľa § 179 ods. 2 Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto zláka, prechováva,
odovzdá alebo prevezme dieťa, hoci aj s jeho súhlasom, na účel detskej prostitúcie alebo inej
formy sexuálneho vykorisťovania vrátane detskej pornografie, nútenej práce či nútenej služby vrátane

žobrania, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného sobáša, zneužívania na
páchanie trestnej činnosti, nezákonnej adopcie, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem
vykorisťovania.

Odňatím slobody na sedem až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

alebo 2 závažnejším spôsobom konania ( § 179 ods. 3 písm. f ) Trestného zákona ).

Podľa § 138 písm. j) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného
činu na viacerých osobách.

Obchodovanie s ľuďmi predstavuje porušovanie ľudských práv a zásah do dôstojnosti a integrity osoby
(Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi zo 16.5.2005).
Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5.4.2011 o prevencii obchodovania
s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie
Rady 2002/629/SVV ( ďalej len „Smernica“ ) obchodovanie s ľuďmi predstavuje závažný trestný čin

páchaný často v rámci organizovaného zločinu ako aj závažné porušenie ľudských práv, pričom Charta
základných práv Európskej únie ho výslovne zakazuje.

Deti sú zraniteľnejšie ako dospelí, a preto sú vystavené väčšiemu riziku, že sa stanú obeťami
obchodovania s ľuďmi. Táto smernica sa musí uplatňovať s osobitným zreteľom na najlepší záujem

dieťaťa v súlade s Chartou základných práv EÚ a Dohovorom OSN o právach dieťaťa ( bod 8 preambuly
Smernice ).

Predmet úpravy obsahuje článok 1 Smernice, v zmysle ktorého smernica stanovuje minimálne pravidlá
týkajúce sa vymedzenia trestných činov a trestov v oblasti obchodovania s ľuďmi. Zavádza takisto

spoločné ustanovenia na posilnenie prevencie tejto trestnej činnosti a ochrany jej obetí, pričom
zohľadňuje rodové hľadisko.

Článok 2 Smernice – Trestné činy súvisiace s obchodovaním s ľuďmi.V zmysle bod 1. členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa za trestné činy
považovali tieto úmyselné skutky: zlákanie, preprava, presun, ukrývanie alebo prevzatie osôb vrátane

výmeny alebo odovzdania kontroly nad týmito osobami na účely vykorisťovania, a to prostredníctvom
hrozby alebo použitia násilia alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci
alebo zraniteľného postavenia, alebo odovzdávania či prijímania platieb alebo výhod na dosiahnutie
súhlasu osoby majúcej kontrolu na inou osobou.

Vykorisťovanie zahŕňa prinajmenšom zneužívanie iných osôb na prostitúciu alebo iné formy sexuálneho
vykorisťovania, nútenú prácu alebo služby vrátane žobrania, otroctvo, praktiky podobné otroctvu,
nevoľníctvo alebo zneužívanie na trestnú činnosť, alebo odoberanie orgánov ( bod 3 čl. 2 Smernice ).

Podľa bodu 4. článku 2 súhlas obete obchodovania s ľuďmi s vykorisťovaním, či už zamýšľaný alebo
skutočný, je nepodstatný, ak bol použitý ktorýkoľvek zo spôsobov uvedených v odseku 1.

Ak sa konanie uvedené v odseku 1 týka dieťaťa, považuje sa za trestný čin obchodovania s ľuďmi aj
vtedy, ak nebol použitý žiadny zo spôsobov uvedených v odseku 1. Na účely tejto smernice znamená
„dieťa“ osobu mladšiu ako 18 rokov ( bod 5. 6. článku 2 Smernice ).

Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného, obžaloba obžalovanému kládla za vinu predmetného zločinu,
ktorého sa mal dopustiť vo vzťahu k trom v obžalobe, resp. aj vo výroku rozsudku uvedeným osobám.

Ustanovenie Trestného zákona v skutkovej podstate, pre ktorú bola obžaloba podaná pojednáva
o jednotlivých formách konania, ktorými je možné ju naplniť tak ako to súd citoval vyššie s tým, že mimo

iných pojednáva aj o nútenej práci a otroctve alebo praktikách podobných otroctvu. Konania sa podľa
obžaloby mal obžalovaný dopustiť závažnejším spôsobom konania a to na viacerých osobách – na troch
maloletých osobách, deťoch.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd poukazuje na už uvedené a to na Dohovor Rady Európy o boji

proti obchodovaniu s ľuďmi ale aj na Smernicu a najmä na ich citované ustanovenia o tom, čo je to
obchodovanie s ľuďmi, teda aké skutky možno pod takéto konanie subsumovať, ale aj na ust. článku
2 bod 6., ktorý jednoznačne stanovuje, kto, aká osoba je na účely smernice dieťaťom a teda osoba
mladšia ako 18 rokov.

Tak Smernica ale aj Trestný zákon pojednávajú o zneužívaní takýchto osôb, detí na nútenú prácu, ktoré
deti sú zranitelnejšie ako dospelí, preto sa Smernica musí uplatňovať v súlade s najlepším záujmom detí.

Dohovor, Smernica ale aj Trestný zákon hovoria o nútenej práci ale aj o otrockej práci.

Podľa čl. 2 bod 1 Dohovoru č. 29 o nútenej alebo povinnej práci nútená práca je každá práca alebo
služba, ktorá sa vymáha od osoby pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa neponúkla dobrovoľne.

Otroctvo je stav alebo okolnosti človeka, nad ktorým si niekto prisvojuje nejaké či všetky právomoci
patriace k vlastníckym právam ( Dohovor o otroctve ).

Je nepochybné, že nútené práce a otroctvo sú dva rozdielne pojmy.

Detská práca spôsobuje ujmu a ohrozenie dieťaťa a je v rozpore s medzinárodným právom a štátnou
legislatívou. Zbavuje tak deti možnosti vzdelania alebo im sťažuje školskú dochádzku prácou. Ide teda

o činnosti, ktoré robia deti mladšie ako je zákonom stanovený vek na vykonávanie práce.

Súd na uvedené o nútenej a otrockej práci poukazuje v tom kontexte, že v obžalobe je uvedené, že
obžalovaný mal zneužívať maloletých na otrockú prácu ( no v právnej vete o nútenej práci ).

Objektívna stránka trestného činu je obligatórnym znakom každej skutkovej podstaty trestného činu,
pričom pozostáva z konania ( protiprávneho konania páchateľa ), následku a príčinného vzťahu medzi
konaním a následkom. Je v podstate definíciou toho – ktorého trestného činu, popisuje trestný čin
a tým ho zároveň aj odlišuje od ostatných trestných činov. Od subjektívnej stránky sa odlišuje tým,že popisuje znaky, ktoré existujú v objektívnej realite, ktoré sú postrehnuteľné aj iným osobám ako
páchateľovi a ktoré menia určité vzťahy vo vonkajšom svete; naproti tomu subjektívna stránka popisuje
okolnosti, ktoré sú „vo vnútri“ páchateľa a nie sú postrehnuteľné inými osobami, avšak ktoré je možné

zistiť práve zo spôsobu spáchania trestného činu, t.j. najmä z konania páchateľa vo vonkajšom svete
a ním spôsobeného následku.

Z vykonaného dokazovanie podľa súdu nebolo sporné, že všetky tri maloleté deti odišli od svojich
rodín so súhlasom rodičov, čomu nasvedčujú aj listiny zabezpečené v konaní, a je tiež nepochybné,

že obžalovaný by bez týchto dokladov, ktoré navyše ak by nespĺňali právnymi predpismi vyžadované
náležitosti, nemohol s maloletými osobami či už opustiť Rumunsko ako ich domovskú krajinu, ale
následne sa aj pohybovať v rámci priestoru štátov Európskej únie, teda z Rumunska do Maďarska,
následnenaSlovensku,prípadneajdoinýchkrajín.Súčasnenajmäzvýpovedirodičovpoškodených,ale
aj obžalovaného a jeho manželky a svokry vyplýva, že maloletí mali záujem a teda chceli s obžalovaným
odísť.

Pokiaľ sa týka výpovedi ďalších svedkov, ktorých výsluchy boli na hlavnom pojednávaní vykonané
ale aj tých, z ktorých boli prečítané zápisnice o ich výsluchoch z prípravného konania, tie viac menej
potvrdili, že maloleté osoby sa s obžalovaným na predmetnom mieste v obci Medzianky, časť Podlipníky
zdržiavali, že tam vykonávali určité práce pre obžalovaného, ktorý tam predával tovar.

No súd musí konštatovať, že práve výpovede v tom čase maloletých poškodených mali predstavovať
„rozhodujúci dôkaz o vine o obžalovaného“.

Obhajoba namietala použiteľnosť obrazovo-zvukových záznamov z výsluchov maloletých ako dôkazov

v tomto konaní a vo vzťahu k týmto dôkazov sa vyjadril vo svojom rozhodnutí aj krajský súd.

Dokazovanie týmito obrazovo-zvukovými záznamami bolo vykonané postupom podľa § 270 ods. 2
Trestného poriadku, kedy bola prítomná aj tlmočníčka z maďarského jazyka, ktorá sa rovnako ako aj
obhajca ( ovláda maďarský jazyk ) vyjadrovali k obsahu toho ktorého úkonu, ale aj ku kvalite tlmočenia

pri výsluchoch prítomnými ad hoc tlmočníkmi, k samotnému obsahu tlmočenia a obhajca samozrejme
aj k spôsobu vykonania týchto úkonov z pohľadu požiadaviek na vykonanie úkonu v zmysle Trestného
poriadku.

Samotné námietky možno zhrnúť do niekoľkých skupín a pri väčšine z nich neostávalo súdu iné ako

sa s nimi stotožniť.

V prvom rade obhajoba namietala znalosť, resp. úroveň znalosti osôb, ktoré pri výsluchy tlmočili, kedy
namietali, že tlmočníčka nedostatočne a nesprávne tlmočila poučenia maloletých osôb ako svedkov, že
nevedela niektoré výrazy a formuly z poučenia pretlmočiť na požadovanej úrovni, že niektoré skutočnosti

uvádzané vyšetrovateľom vysvetlila, resp. ozrejmila maloletým osobám len posunkami, resp. inými
než verbálnymi výrazmi. Je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že nielen súd ale aj vyšetrovateľ
pri neznalosti, v tomto prípade maďarského jazyka, sa v otázke tlmočenia musia istým spôsobom
„spoľahnúť“ na tlmočníka pribratého do konania.

A práve v tomto kontexte je potrebné poukázať na vyššie uvedené z rozhodnutia krajského súdu, ktorý
sa podrobne zaoberal spôsobom vykonania týchto vyšetrovacích úkonov a aj zásadnými pochybeniami
orgánov činných v trestnom konaní pri ich vykonávaní a to v postupe od ustálenia tej skutočnosti, že
s maloletými bolo komunikované v maďarskom jazyku, no nie je zrejmé, na základe akých skutočností,
cez dobu vykonania výsluchov poškodených vo večerných hodinách, ale najmä ustanovenia alebo

pribratia tlmočníčok ad hoc bez zrejmého dôvodu na takýto postup, vrátane overenia, resp. neoverenia
ich znalosti maďarského jazyka, teda prečo nevykonával tlmočenie, aj keď by do maďarského jazyka,
v zozname tlmočníkov zapísaný tlmočník, až po „kvalitu tlmočenia“ a napokon aj s tým súvisiaci spôsob
vedenia výsluchu vyšetrovateľom. A to všetko so záverom o zásadnom pochybení orgánov činných
v trestnom konaní pri tak dôležitom procesnom úkone a teda aj o nespôsobilosti použitia tohto dôkazu

ako rozhodujúceho.

Už uvedené platí aj vo vzťahu k záverom znaleckých posudkov, ktorými mali byť preukázané skutočnosti
ohľadom v tom čase maloletých poškodených a výpovede svedkyne G. D. H., keď podkladom pre ňouuvádzané skutočnosti boli záznamy spísané z pohovorov s poškodenými, pri ktorých tlmočila osoba
nezapísaná do zoznamu tlmočníkov.

K ďalšej námietke obhajoby ohľadom súhlasu, resp. nesúhlasu maloletých s nahratím výsluchu, kde
títo neboli ohľadne tejto skutočnosti riadne poučení súd uvádza, že toto poučenie, resp. vyžadovanie
takého súhlasu zo strany vyšetrovateľa bolo úplne bezpredmetné. Súd už vyššie uviedol, akým
postupom sa výsluchy takýchto osôb vykonávajú ( § 135 Trestného poriadku ), ktorý takýto postupom
predpokladá obligatórne zaznamenávanie na obrazovo – zvukový záznam a nepodmieňuje ho žiadnym

súhlasom, preto mala byť táto skutočnosť maloletým a osobám zúčastneným na výsluchu len oznámená
a vyšetrovateľ mal postupovať ako mu ukladal Trestný poriadok, teda záznamy nie mohli, ale museli byť
vyhotovené a tak sa aj stalo.
Obhajoba tiež namietala spôsob vedenia výsluchu maloletých, že výpoveď neobsahovala tzv. spontánnu
časť, že v zápisnici nie sú zaznamenané všetky maloletým kladené otázky.

Podľa § 58 Trestného poriadku o každom úkone trestného konania sa spíše, a to spravidla pri úkone
alebo bezprostredne po ňom, zápisnica. Podľa ods. 1 písm. d) zápisnica musí obsahovať stručné
ale výstižné opísanie priebehu úkonu, z ktorých je zrejmé i zachovávanie zákonných ustanovení
upravujúcich vykonávanie úkonu.

Ustanovenie § 132 Trestného poriadku pojednáva o kladení otázok svedkovi na doplnenie výpovede
alebo na objasnenie neúplnosti, nejasností alebo rozporov. Taktiež pojednáva o tom, aké otázky sa
svedkovi klásť nesmú.

Súd by nevzhliadol zásadný problém v tom, že maloletým boli kladené otázky, že výpoveď neobsahovala

spontánnu časť, keďže je potrebné brať do úvahy, že sa jednalo o v tom čase maloleté osoby, ktoré sa
ocitli na im neznámom mieste, neovládali jazyk, ktorý používali úradné osoby, no problém, ktorý súd
vzhliadol je nepochybný najmä zo samotných obrazovo-zvukových záznamov a to, že niektoré z otázok
boli kapciózne a sugestívne, teda také, ktoré sa klásť svedkom nesmú, bez ohľadu na vek svedka, resp.
či ide o svedka maloletého.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ak vzhľadom na ním uvedené vznikne potreba niektoré
dôkazy opakovať, či vykonať nové dôkazy, konajúci súd je povinný tak postupovať, aby v predmetnej
veci bol skutkový stav zistený náležite, aby jeho páchateľ bol podľa zákona spravodlivo potrestaný, alebo
naopak, ak na to budú splnené podmienky, bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.

Už súd vyššie uviedol, že krajský súd rozhodol uznesením zo dňa 18.12.2023, pričom spis bol vrátený
okresnému súdu dňa 18.4.2024. Uznesenie krajského súdu bolo okresnej prokuratúre vo Vranove nad
Topľou doručené dňa 24.4.2024. Následne v dôsledku žiadosti obžalovaného o zrušenie obmedzení
súvisiacich s nahradením väzby súd dňa 3.5.2024 vykonal výsluch obžalovaného a v tento deň určil

termín hlavného pojednávania na deň 26.6.2024, ktoré pojednávanie bolo na základe žiadosti obhajoby
odročené na deň 24.9.2024.

Jednou zo zásad Trestného poriadku je dôsledné uplatňovanie zásady zodpovednosti prokurátora za
dokázanie viny obžalovaného, teda zásady „dôkazného bremena“. Vykonávanie dôkazov v súdnom

konaní, ktoré strany nenavrhli alebo nezabezpečili, je možnosťou, nie však povinnosťou súdu.

Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane
potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v súdnom konaní pred
súdom. V tomto konaní rozhoduje súd ako nestranný orgán a zodpovednosť za dokázanie skutku, ktorý

sa obžalovanému kladie za vinu, nesie prokurátor.

Porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a na to nadväzujúcich povinností
orgánov činných v trestnom konaní ustanovených v § 2 ods. 10 Trestného poriadku nie je procesnou
chybou a nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi. Sankciu

v tomto prípade predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní a to vo
vzťahu ku všetkým skutkovým zisteniam relevantným ako kvalifikačný moment. Z hľadiska podstaty
uznania viny je takou sankciou oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) alebo
písm. c) Trestného poriadku.Krajský súd vo svojom rozhodnutí vo vzťahu ku skutočnostiam súvisiacim s výsluchmi maloletých za
prítomnosti, resp. prostredníctvom tlmočníčky pribratej „ad hoc“ , ale najmä pokiaľ sa týka znaleckého

dokazovania znalkyňou O. I. P. a jej tlmočením pri vykonávaní znaleckého dokazovania, ale aj pokiaľ
sa týka výpovede sociálnej pracovníčky G. D. H., ktorá vychádzala z podkladov zabezpečených v rámci
činnosti či už úradu alebo centra, kde boli deti umiestnené, ale ktoré boli získané najmä z pohovoru
s maloletými, pri ktorých tlmočila G. C., uviedol, že by bolo na mieste zisťovať znalostnú úroveň
maďarského jazyka týchto osôb, napr. preukázaním prípadného dosiahnutého stupňa vzdelania alebo

vzdelávania v maďarskom jazyku, no zo strany prokuratúry takýto návrh súdu nebol daný. Rovnako ani
žiadny iný návrh, ktorým by bolo možné preukázať skutočnosti namietané nielen obhajobou, ale aj na
ktoré poukazoval vo svojom rozhodnutí krajský súd a teda ohľadom času, spôsobu vykonania výsluchov
maloletých poškodených a ohľadom ustanovenia tlmočníčok „ad hoc“.

Prokuratúra napriek doručeniu uznesenia krajského súdu dňa 24.4.2024 do dátumu vykonania hlavného

pojednávaniadňa24.9.2024,tedazapäťmesiacovnenavrhlasúdužiadendôkazvintenciáchuznesenia
a teda ani návrh na výsluch poškodených, toho času už dospelých osôb.

Napokon pokiaľ sa týka „ad hoc“ tlmočníčok G. N. a G. L. B., ak by aj súdu boli predložené
prípadne dôkazy preukazujúce ich vedomostnú úroveň maďarského jazyka, táto sama skutočnosť by nič

nezmenila na samotnom úkone ich tlmočenia, ktorý je zachytený na obrazovo-zvukových záznamoch
a na výhradách, tak ako ne poukazovala obhajoba, ktoré musel súd konštatovať vo svojom prvotnom
rozhodnutí a na ktoré napokon poukázal aj krajský súd, ktorý súčasne konštatoval, že dôkazná hodnota
takto vykonaných dôkazov, ktoré majú predstavovať rozhodujúci dôkaz o vine obžalovaného, sa javí byť
zásadne spochybnená.

Preto súd zohľadniac vyššie uvedené ohľadom jednotlivých dôkazov, najmä tzv. rozhodujúcich dôkazov,
aj berúc do úvahy závery konštatované krajským súdom pri súčasnej nečinnosti prokuratúry, mal potom
za to, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno, preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil, keďže
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Keďže súd obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil, preto postupom podľa § 288 ods.
3 Trestného poriadku obligatórne odkázal poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde
Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok
doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný

pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal
jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku
o zhabaní veci. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť
aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo

rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. Po vyhlásení
rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 12. 2025. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť , Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2024

Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2024