Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/92/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123200807
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123200807.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. E. XX, A. C., Talianska republika, právne zastúpený: Mgr. Miroslav Golian, advokát,
so sídlom Budatínska 16, 851 05 Bratislava-Petržalka, IČO: 30 853 168, proti žalovanej: F. G., nar.
XX.XX.XXXX, H. I. C. XXX, XXX XX A., právne zastúpená: JUDr. Natália Kanderková, advokát, s
miestom podnikania A. Kmeťa č. 12, 010 01 Žilina, IČO: 37 800 671, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/7/2023-142 zo dňa
20. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á p r á v o voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, žalovanej priznal od žalobcu
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods.
1, § 628 ods. 1 až 3 a § 630 Občianskeho zákonníka. Napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobu
posúdil v zmysle § 137 písm. c) CSP, ide o žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je. Konštatoval, že
žalobca v žalobe neodôvodnil naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, tento však vyplýva

z obsahu žaloby a vedeného konania. Sporné nehnuteľnosti sú v čase podania žaloby, ako aj v čase
rozhodnutia súdu zapísané na príslušnom LV v prospech žalovanej, keď však žalobca v konaní tvrdí,
že došlo k zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Občianskeho zákonníka na základe jednostranného
právneho úkonu darcu voči obdarovanej, čiže výzvy na vrátenie daru, táto skutočnosť však nemá vplyv
na zápis vlastníckeho práva k daru v katastri nehnuteľností. Z tohto dôvodu pretrváva u žalobcu právna
neistota ohľadom jeho vlastníckeho práva k darovanej nehnuteľnosti. Určovací výrok rozsudku spravidla
nahrádza listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností.

1.2
Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva v prospech
žalobcu k nehnuteľnostiam, a to pokiaľ sa týka rodinného domu, súpisné číslo XXX, postaveného na
par. č. 574/1 o výmere 224 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie vrátane pozemkov parcely
registra „C“ evidované na katastrálnej mape par. č. 574/1 o výmere 224 m2, druh pozemku zastavaná
plocha a nádvorie a par. č. 574/2 o výmere 107 m2, druh pozemku záhrada, zapísané na LV č. XXX pre

katastrálne územie H. I. C., obec A., okres A., ktorého určenia sa žalobca domáha titulom vrátenia daru
od žalovanej z dôvodu porušenia § 630 Občianskeho zákonníka.

1.3Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaná je vlastníkom
nehnuteľností, a to rodinného domu, súpisné číslo XXX, postaveného na par. č. 574/1 o výmere 224
m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie vrátane pozemkov parcely registra „C“ evidované na

katastrálnej mape par. č. 574/1 o výmere 224 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a par.
č. 574/2 o výmere 107 m2, druh pozemku záhrada, zapísané na LV č. XXX pre katastrálne územie H.
I. C., obec A., okres A., v podiele 1/1.
Mal za nesporné, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo darovaním od žalobcu a to na základe
darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 17.02.2016 (č.l. 84 spisu). Vklad

vlastníckeho práva bol povolený pod č. V-166/2016 dňa 17.03.2016 (č.l. 87 spisu). Žalovaná v konaní
neučinila sporným ani doručenie výzvy na vrátenie daru zo dňa 17.01.2023 (č. l. 11 rub spisu). Sporným
bol v konaní samotný nárok na vrátenie daru, ktorý žalovaná poprela a splnenie podmienok pre vrátenie
daru v súlade s § 630 občianskeho zákonníka. V danom posudzovanom prípade si žalobca uplatnil nárok
na vrátenie daru výzvou zo dňa 17.01.2023, ktorá výzva bola žalovanej nesporne doručená v januári
2023, ako to potvrdila samotná žalovaná (č. l. 43 rub spisu). Z obsahu podanej výzvy je zrejmé splnenie

vyššie kvalifikovaných náležitosti, tzn. súd prvej inštancie konštatoval, že výzva je určitým právnym
úkonom v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tzn. právne účinky úkonu na vrátenie daru mali
nastať v predmetnom prípade doručením výzvy obdarovanému a teda v januári 2023.

1.4

Žalovanávkonanínenamietala,žebynebolovýzvanavráteniedaruuskutočnenávzákonnejpremlčacej
lehote s ohľadom na začiatok správania sa žalovanej voči žalobcovi, preto sa s tým súd nezaoberal
a v ďalšom vychádzal v konaní z vykonaného dokazovania a zaoberal sa tou skutočnosťou, či boli
splnené podmienky pre vrátenie daru zo strany obdarovanej (žalovanej) darcovi (žalobcovi). V zmysle §
630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu

alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V tomto ustanovení je upravený
osobitnýspôsobzánikudarovaciehovzťahu,kuktorémudochádzanazákladejednostrannéhoprávneho
úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo
členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti
a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v

rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R
88/1998). Podľa súdu prvej inštancie ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka teda umožňuje vyvodiť
zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných
a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno
považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto

morálne pravidlá. Predpokladom uplatnenia § 630 občianskeho zákonníka je teda správanie, ktorým
obdarovaný voči darcovi (či členom jeho rodiny) hrubo porušuje dobré mravy. Právo darcu na vrátenie
daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri
prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov
obdarovaným (R 31/1999). V súdnej praxi sú dobré mravy všeobecne posudzované ako obvyklé,

poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym
zásadám (obdobne R 48/2005, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/59/2009 zo
dňa 30.01.2010). Dobré mravy predstavujú súhrn spoločenských, kultúrnych a základných mravných
noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú
podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti (obdobne rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/98/2004 zo dňa 01.03.2008). Tzn. dobré mravy je možné označiť
ako súbor pravidiel správania sa, ktoré sú v spoločnosti všeobecne uznávané aj keď sami o sebe nie
sú právne záväzné. Kvalifikované, tzv. hrubé porušenie dobrých mravov potom nie je každé správanie,
ktoré je neetické, resp. ktoré nezodpovedá spoločensky uznávaným pravidlám slušného správania.
Predpokladom vrátenia daru je teda len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom

na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých
mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim
sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu
byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade
s § 630 Občianskeho zákonníka potom možno za právne relevantné považovať len také správanie

sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok
darcu. Podľa súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej
intenzity alebo ich sústavné porušovanie“ (R 88/1998), takže je možné konštatovať, že kvantita aj kvalitanevhodného správania, sú rovnocennými ukazovateľmi. Totiž platí, že správanie, ktoré jednorazovo
nemusí byť právne významné, sa pri určitej periodicite stáva relevantným.

1.5
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že narušenie vzťahov medzi žalobcom a žalovanou trvalo cca
v období rokov 2021 a 2022, v ktorom období sa žalovaná so žalobcom rozišla. Z chronológie vzťahu
tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania je možné ustáliť, že žalovaná sa v období rokov 2020
- 2021 chcela so žalobcom rozísť, následkom čoho sa k žalobcovi mala začať správať neprimeraným

spôsobomvlete2021(uviedolžalobcavkonaní),kedysachcelasožalobcomrozísťatrvalototoobdobie
až do cca začiatku-polovice roku 2022, kedy na žalobcu podala trestné oznámenie, po ktorom, ako
žalobca uviedol „sa stiahol“ (č.l. 104 spisu). V prejednávanom prípade žalovaná vo svojom výsluchu
uviedla, že je pravdou, že sa stalo, že použila voči žalobcovi vulgárne výrazy. Bolo tomu tak preto, že
žalobca ju predtým opakovane a dlhodobo atakoval a vyhrážal sa jej a jej potom už „praskli nervy“.
Uvedeným učinila nesporným skutočnosť, že voči žalobcovi použila tvrdené hanlivé talianske výrazy

tak, ako ich uviedol v konaní žalobca, ktoré skutkové tvrdenia potvrdil aj žalobcom navrhovaný svedok
J. K.. Žalovaná však v konaní zdôraznila, že predmetné výrazy použila v posledných dňoch po tom, čo
žalobca nechcel akceptovať rozchod, prenasledoval ju, vypisoval jej sms z rôznych čísel, preto to už
nezvládla. Z výsluchu svedka žalobcu, J. K. vyplynulo, že takáto situácia mala nastať asi 5 - 7-krát v
priebehu uvedeného obdobia (keď bol osobne prítomný výmeny názorov medzi žalobcom a žalovanou,

osobne či telefonicky). Z výsluchu svedka žalobcu, J. K. však zároveň vyplynulo, že žalobca sa chcel
vždy so žalovanou rozprávať a ona na to reagovala „choď do piči“, nechcela s ním komunikovať, žalobca
sa chcel so žalovanou rozprávať, tak jej volal (č.l. 116 spisu).

1.6

Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná viackrát použila hanlivé výrazy
na žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že nie každé nepriaznivé správanie predstavuje správanie hrubo
porušujúce dobré mravy. Pre naplnenie premisy hrubo porušujúcich dobrých mravov musí byť v konaní
preukázané správanie sa značnej intenzity, či dlhodobé nepriaznivé správanie sa. V predmetnom
prípade mal súd prvej inštancie za to, že správanie žalovanej nenapĺňalo ani jednu z uvedených

skutkových podstát podmienok pre ustálenie, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov zo strany
žalovanej. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nepriaznivý vzťah medzi stranami trval maximálne
rok (po predchádzajúcom cca 18 - 19 ročnom vzťahu), kedy už žalobca so žalovanou prakticky nebývali,
iba spolu telefonicky komunikovali, maximálne prišiel žalobca za žalovanou osobne. Keďže spolu nežili,
nie je ani možné konštatovať, že by sa žalovaná voči žalobcovi vulgárnym spôsobom prejavovala

sústavne, tzn. „nonstop“. Žalobca mal snahu o obnovenie vzťahu so žalovanou, ktoré ona odmietla
akceptovať a vrátiť sa k nemu, z uvedeného dôvodu reagovala spôsobom, ktorým reagovala, to však
len vtedy a potom, čo ju za týmto účelom opakovane kontaktoval. V konaní nebolo ani len tvrdené,
že by žalovaná v tomto porozchodovom období sama žalobcu kontaktovala a vulgárne mu nadávala.
Žalobca uviedol, že žalovaná sa voči nemu vulgárne správala veľakrát, pričom jeho svedok potvrdil,

že bol účastný viacerých hádok medzi žalobcom a žalovanou po tom, čo žalobca žalovanú kontaktoval
a ona ho odháňala. Potom aj svedok žalobcu potvrdil, že žalovaná vulgárne na žalobcu reagovala
iba vtedy, keď ju on sám oslovoval s pokusom o nejaké urovnanie vzťahu, o ktoré urovnanie vzťahu
žalovaná už po dlhodobom trápení sa záujem nemala. Skutočnosť, že žalobca obdaroval žalovanú nie
je dôvodom, aby s ním naveky zostala.

1.7
Podľa súdu prvej inštancie okrem nepreukázaného hrubého porušenia dobrých mravov zo strany
žalovanej, je nutné v predmetnom prípade vo vzťahu k správaniu sa žalovanej v poslednom štádiu
partnerského vzťahu, či už dokonca po jeho ukončení, vziať do úvahy princíp vzájomnosti, kedy

pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie samotného
darcu. Tzn. posúdenie okolností konkrétneho prípadu sa nemôže viazať len na hodnotenie správania
obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné správanie darcu. Uplatnenie tzv. princípu
vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky
hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či

on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho
správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny.
Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu
sasamotnéhodarcu(porovnajrozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.2Cdo108/2007).1.8
Žalovaná v konaní podrobne popísala nemravné správanie sa žalobcu počas ich partnerského vzťahu,

ktorý vygradoval najskôr v roku 2016 a neskôr v roku 2020 - 2021. Výsledkom nemravného a
nemorálneho správania sa žalobcu v roku 2016 bolo práve obdarovanie žalovanej zo strany žalobcu po
tom, čo sa žalovaná chcela so žalobcom rozísť keď zistila, že si vypisuje s inými ženami nemravným
spôsobom. Žalobca v konaní sám potvrdil tvrdenie žalovanej o tom, že týmto darom chcel žalovanej
vysvetliť, ako ju miluje (č.l. 106 spisu). Vo vzťahu k rozchodu v rokoch 2020 - 2021 žalovaná uviedla,

ktoré tvrdenia vyplynuli aj z výsluchu svedkyne D. L., že k rozchodu žalovaná pristúpila po tom, čo mala
pochybnosti o vzťahu so žalobcom, keď s ním trávila málo času v čase začatia ochorenia Covid-19, s čím
boli spojené obmedzenia pri prechode cez hranice (keď žalobca sa zdržiaval v Taliansku), keď sa pritom
dozvedela o tom, že je ženatý a zároveň sa od svojej nevesty dozvedela, že ju žalobca v minulosti fyzicky
obťažoval. Bola to zmes viacerých dôvodov, ktoré ju primäli uskutočniť rozhodnutie o ukončení vzťahu.

1.9
Z výsluchu svedkyne D. L. vyplynulo, že žalobca mal v minulosti obťažovať aj jej sesternicu a susedy. Vo
všetkých prípadoch (vo vzťahu k sesternici, aj susedám) žalobca uviedol, že oni ho kontaktovali sami od
seba a jeho obťažovali. Na pojednávaní pri výsluchu svedkyne s ohľadom na ňou tvrdené skutočnosti,
že žalobca ju obťažoval, položil žalobca svedkyni otázku o tom, kto dal komu prvý pusu v čase, keď

svedkyňa tvrdila, že ju obťažoval, na čo svedkyňa uviedla, že žalobca. Súd z toho usúdil, s ohľadom
na priebeh a stav konania, že žalobca mienil poukázať na fakt, že svedkyňa ako prvá sa pokúsila o
fyzický nemorálny kontakt so žalobcom, ktorý argument použil aj vo vzťahu k ostatným ženám, ktoré
mal oslovovať za účelom nemravných stretnutí. Z výsluchu svedkyne ďalej vyplynulo, že žalobca jej po
tomto obťažovaní ponúkol 50 eur, neskôr jej kúpil parfum. Rovnako sesternici svedkyne odkazoval, že

čo jej má kúpiť.

1.10
Súd prvej inštancie v konaní ustálil, že pokiaľ sa žalovaná voči žalobcovi správala neprimeraným
spôsobom, keď mu vulgárne nadávala, nenapĺňa takéto správanie znaky hrubého porušenia dobrých

mravov, keď zároveň bolo reakciou na predchádzajúce správanie sa žalobcu. Žalovaná podrobne v
konaní opísala dôvody pre rozchod so žalobcom, ktorý rozchod nastal z dôvodov na strane žalobcu,
keď žalobca opakovane a dlhodobo sexuálne aj slovne obťažoval, či oslovoval osoby ženských pohlaví
nachádzajúcich sa v jej blízkosti (tzn. častokrát nie osoby neznáme). Napriek týmto dôvodom žalobca
v konaní netvrdil, že by sa žalovaná v priebehu ich dlhého vzťahu správala voči nemu vulgárnym

spôsobom. Malo k tomu dôjsť až v čase ich rozchodu, keď sa jednalo o rozchodové správanie sa
žalovanej. Žalovaná v konaní uviedla, že žalobca nechcel akceptovať rozchod, stále ju vyhľadával,
osobne aj telefonicky, kontaktoval, aj keď si to nepriala. Žalobca v konaní potvrdil skutočnosť, že sa
s rozchodom nevedel a nechcel zmieriť, pričom aj dnes stále konštatuje, že hovorí o svojej bývalej
priateľke, ktorý pojem „bývalá“, hovorí s ľútosťou (č.l. 104 spisu). Reakciou na neakceptovanie rozchodu

bolo správanie sa žalovanej, ktorá už žalobcu vulgárne oslovovala. Vzhľadom na neúnosné správanie
žalobcu, podala dokonca trestné oznámenie, keď až po tomto trestnom oznámení a výsluchu žalobcu,
sa žalobca, ako sám uviedol, stiahol. To znamená cca rok trvali ataky žalobcu na žalovanú, ktorý nechcel
akceptovať rozchod. Súd potom považuje reakcie žalovanej za prirodzené vo vzťahu k vzniknutému
stavu, ktorý vznikol konaním na strane žalobcu.

Súd prvej inštancie uviedol, že až následne, po tom, čo žalobca zistil, že medzi žalobcom a žalovanou už
naozaj nie je partnerský vzťah a on si ho nemôže vynucovať, mal za to, že existujú dôvody pre vrátenie
daru. K takémuto záveru súd dospel na základe výpovede žalobcu, ktorý pri svojom výsluchu uviedol,
že dom od nej nikdy nechcel, čo platilo ešte v čase výsluchu vykonaného v roku 2022 rakúskou políciou.
Žalobca potvrdil, že výsledkom výsluchu bola apelácia zo strany rakúskej polície na žalobcu, aby si

vysporiadali ich vzťah. Súd prvej inštancie v súvislosti s vyššie uvedeným uviedol, že dospel k vytvoreniu
dojmu, že žalobca bol zvyknutý docieliť svoje prostredníctvom darov, keď následne žalovaná neurobila
čo chcel a nezostala s ním vo vzťahu, žalobca žiadal vrátenie daru.

1.11

Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepriaznivé správanie žalovanej neustále
vyvolával a tým jej dával dôvody na takéto správanie. Tzn. príčinou nevhodného správania sa žalovanej
bolo samotné správanie sa žalobcu. Žalovaná opakovane žiadala od žalobcu, aby ju už nekontaktoval
a nechal ju tak, keď už dokonca začala pociťovať strach z jeho vyhrážania sa. Skutočnosť, že žalobcažalovanú opakovane kontaktoval vyplynulo z celého vykonaného dokazovania, tvrdila to žalovaná,
potvrdila to jej svedkyňa, ako aj svedok žalobcu, či dokonca samotný žalobca, ktorý ako uviedol, sa
s rozchodom nevedel zmieriť. Vo vzťahu k rozchodu žalovanej so žalobcom a dôvodmi pre vrátenie

daru súd prvej inštancie uviedol, že samotný rozchod by nemohol byť dôvodom pre vrátenie daru a
skutočnosť, že ho žalobca neakceptoval, vyústilo do vulgárneho správania sa žalovanej voči žalobcovi,
ktoré pramenilo z dlhodobého neakceptovania rozchodu, intenzívneho atakovania a napokon aj zo
strachu z uskutočnenia vyhrážok, ktoré žalovaná spočiatku nevnímala ako dôvodné, ale postupom času
sanaozajzačalabáť.Vsúvislostisuvedenýmvyvstaladopoprediaajotázkaprávnehozástupcužalobcu

na žalovanú, či žalobcu má ešte rada, ktorá navodzuje dojem, že žalobca stále chce, aby sa žalovaná
k nemu vrátila (súd uvedené hodnotí v spojení s vyjadrením žalobcu, že s ľútosťou hovorí o tom, že
žalovaná je už bývalá) a navodzuje to dojem, že žalobca používa majetok na uskutočnenie svojho
zámeru.Vkonečnomdôsledkuužrazprostredníctvommajetkudocielil,žežalovanásožalobcomzostala
(pri obdarovaní v roku 2016). Pokiaľ teda žalovaná občas na žalobcu tiež vulgárne reagovala, možno
podľa názoru súdu prvej inštancie takúto reakciu vnímať s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci

ako ľudskú, ktorá však nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov, a to ako z pohľadu značnej
intenzity, tak ani z pohľadu sústavného porušovania.

1.12
V prejednávanom prípade súd prvej inštancie považoval za nepreukázané, že žalovaná voči žalobcovi

sa správala tak, že by tým hrubo porušovala dobré mravy, pri naplnení princípu, že občasné vulgárne
vyjadrovanie sa žalovanej na žalobcu bolo reakciou na správanie sa žalobcu, a preto ustálil, že v
konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
K uvedenému záveru dospel s ohľadom na v konaní všetky preukázané skutočnosti a okolnosti
prejednávaného prípadu, keď ustálil, že zistené správanie sa žalovanej nie je možné posúdiť ako

správanie sa značnej intenzity, či správanie, ktoré by sa prejavovalo dlhodobo, sústavne, pretrvávajúce
niekoľko rokov (keď žalobca so žalovanou boli v partnerskom vzťahu cca 19 rokov - 2007 - 2021), tzn. s
ohľadom na kvantitu, ako aj kvalitu správania sa žalovanej s poukazom na kvantitu a kvalitu správania
sa žalobcu. Uvedený záver súd uskutočnil predovšetkým s poukazom na výsluchy ako žalobcu, tak
aj žalovanej, tak aj svedkov, uskutočnené v konaní. Súd prvej inštancie mal a za to, že preukázané

správanie žalovanej v rozchodovom a porozchodovom období rokov 2021 - 2022 nie je možné vymedziť
ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy. S poukazom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) tak, že žalovanej ako úspešnej strane
priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2.
Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (ďalej aj len „odvolateľ“)
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zmeniť tak, že
žalobe vyhovie, alebo napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal za

to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil.

2.1
Odvolateľ mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní vyšli najavo, pričom vychádzal

z jednostranného tvrdenia žalovanej ako mu ona vulgárne nadávala len v posledných dňoch, aj keď toto
jej tvrdenie bolo výpoveďou svedka J. K. vyvrátené a aj žalobca to namietal minimálne v záverečnej
reči. V súvislosti s uvedeným je potrebné uviesť aj to, že žalovaná v konaní nenamietala hodnovernosť
svedkových tvrdení ale najmä aj samotný súd sa vo svojom rozhodnutí o jeho výpoveď opiera, avšak
v kontexte vykonaných dôkazov súd jeho výpoveď nesprávne vyhodnocuje. Žalobca namietal záver

súdu, že žalovaná sa správala v rozpore s dobrými mravmi len niekoľko dní. Poukázal na to, že trestné
stíhanie sa voči jeho osobe nekonalo, pričom svedok žalobcu potvrdil nevhodné správanie minimálne
v siedmich prípadoch. Žalobca uviedol, že žalovaná sa voči nemu správala vulgárne viac ako jeden rok.
Namietal, že žalovanej nič nebránilo, aby po tom, ako sa rozhodla so žalobcom rozísť, vôbec sa s ním
nestretávala/nestretla, alebo s ním nekomunikovala, či už osobne alebo po telefóne. To, že žalobca mal

snahu o obnovenie vzťahu so žalovanou, čo ona odmietla akceptovať a vrátiť sa k nemu, tiež žalovanú
neospravedlňuje z vulgárneho osočovania a nadávania žalobcovi. Nemožno sa čo čudovať, že žalobca,
hoci ženatý, sa so žalovanou nechcel rozísť, ak spolu žili cca 18 či až 19 rokov, ako to ustálil súd, hoci
to nie je presné číslo. Preto ak súd svoje rozhodnutie odôvodňuje tým, že vulgárna reakcia žalovanejna snahu žalobcu udržať ich cca 19 ročný vzťah, čo bol dôvod prečo ju opakovane kontaktoval, je
ospravedlňujúce, nemožno prijať ak ho žalovaná pri ich osobných stretnutiach či telefonátoch častovala
vulgárnymi nadávkami. Keďže sa so žalobcom ešte cca dva roky stretávala po tom, ako sa rozhodla

rozísť sa s ním, a z toho cca rok sa k nemu správala vulgárne, nadávala mu a ponižovala ho, nemožno
sa stotožniť s názorom súdu, že jej správanie, ktoré síce aj podľa súdu vykazovala porušenie dobrých
mravov, nemohlo byť kvalifikovaným porušením dobrých mravov predpokladaným zákonom, ktoré by
mohlo byť dôvodom vrátenia daru. Žalobca tvrdil, že žalovaná ho opakovane kontaktovala. Žalobca
poukázal na to, že on vo vzájomnej komunikácii hanlivé výrazy nepoužíval. Žalobca nesúhlasil s tým,

že by v čase pandémie COVID nemal o žalovanú záujem. Súčasne namietal, že práve v uvedenom
čase sa žalovaná dozvedela o jeho manželstve v Taliansku. Žalobca tvrdil, že žalovaná úmyselne konala
tak, aby sa nemohol domáhať navrátenia daru, a že vedela o jeho rodinných pomeroch po celú dobu.
Žalobcatvrdil,žedôvodynemravnéhosprávanianastalipreddarovanímdomu,resp.vroku2017,apreto
dôvodom rozchodu nemohlo byť jeho nemorálne správanie. Postoj žalovanej k žalobcovi sa zmenil
v roku 2021, pričom dôvody na správanie žalovanej jej nedal žalobca, a to ani pokusmi o záchranu

vzájomného vzťahu.
2.2
Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu, že žalobca až následne požadoval vrátenie daru, keď zistil
podanie trestného oznámenia na neho, a že mu bolo odporúčané aby si so žalovanou usporiadal všetky
ich dovtedy existujúce vzťahy. Nie je to pravda, pretože žalobca od samého začiatku opakovane tvrdí a

uvádza, že dôvodom vrátenia daru nie je to, že sa so žalovanou rozišli, ale to, že mu dlhší čas vulgárne
nadávala. Nestotožnil sa s názorom súdu uvedeným v 40. bode rozhodnutia, že ak aj žalovaná na
žalobcu občas reagovala vulgárne, možno takú jej reakciu vnímať s ohľadom na okolnosti prejednávanej
veci ako ľudskú, nenapĺňajúcu znaky hrubého porušenia dobrých mravov a to ako z pohľadu značnej
intenzity, tak ani z pohľadu sústavného porušovania, pretože vulgárne nadávky, ktorými častovala

žalobcu, neboli len občasné, ale trvali minimálne jeden rok v období od roku 2021 do cca polovice roku
2022, permanentne, stále. Ustálená súdna prax síce také správanie nevníma ako porušenie dobrých
mravov značnej intenzity, ale vzhľadom k sústavnosti a dlhodobo pretrvávajúcemu stavu, konštantná
judikatúra aj také správanie pokladá za hrubé porušenie dobrých mravov, čo je dôvod na vrátenie daru.
Namietal, že ak súd porovnával kvantitu a kvalitu správania sa žalovanej s poukazom na kvantitu a

kvalitu správania sa žalobcu, potom mal za to, že vulgárne nadávky žalovanej adresované žalobcovi v
porovnaní so snahou žalobcu zachrániť ich vzťah správaním sa žalobcu prostého akýchkoľvek nadávok
adresovaných žalovanej, musíme dospieť k záveru, že tieto hodnoty sú značne odlišné, neporovnateľné
neospravedlňujúce správanie sa žalovanej. Žalobca namietal dôveryhodnosť svedkyne D. L., ako aj
obsah jej výpovede (kto koho prvý pobozkal).

3.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Žalovaná poukázala na to, že správanie účastníkov konania bolo od roku 2007
založené na vzájomnej láske, porozumení a vzájomnom rešpektovaní vrátane dôvery, nemožno si
teda tento vzťah zamieňať so vzťahom súvisiacim s poskytovaním nevyvážených materiálnych výhod

žalovanej zo strany žalobcu. Žalobca zakúpil v roku 2007 nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania
do svojho výlučného vlastníctva, a to bez akýchkoľvek námietok alebo nárokov žalovanej na podielové
spoluvlastníctvo v tejto nehnuteľnosti. Toto jeho konanie považovala žalovaná za potvrdenie vážnosti
ich vzťahu blízkemu manželskému zväzku, pričom očakávala, na základe jeho správania a prísľubov, že
v budúcnosti sa tento vzťah zmení na riadny a spoločnosťou rešpektovaný zväzok manželský. K tomuto

kroku však nedošlo a ani nemohlo dôjsť z dôvodu jeho manželského zväzku s inou ženou v zahraničí, s
ktorou, ako neskôr zistila, vychovával žalobca štyri deti. Za nehorázne zo strany žalobcu označila, ak aj
v samotnom odvolaní uvádza, že mal so žalovanou vážne úmysly sa oženiť, keď pri osobnom výsluchu
na súde uviedol nemožnosť oženiť sa so žalovanou, pretože týmto krokom, rozvodom so súčasnou
manželkou by stratil nárok na víza a získanie občianstva. Žalobca síce poskytoval finančné prostriedky

žalovanej, tieto však mali plniť konkrétne účely, t.j. slúžili na udržiavanie spoločnej domácnosti, na
spoločnú rekonštrukciu domu, opravy a údržby, na ktorú prispievala aj samotná žalovaná, starostlivosť o
osobné veci žalobcu, zabezpečenie stravy a podobne. Žalobca tým, že poukazoval na údajné neustále
poskytovanie finančných prostriedkov žalovanej chce vyvolať u súdu dojem, že výlučne on financoval
všetky náklady, čo sa nezakladá na pravde. Spolu s ním sa na všetkých nákladoch podieľala aj

žalovaná minimálne rovnakou mierou, pretože žalovaná bola po celý čas ich partnerstva zamestnaná
a poberala mzdu, ktorá jej bola vyplácaná väčšinou v zahraničí, najmä v Rakúsku. K prvému veľmi
vážnemu a evidentnému morálnemu partnerskému zlyhaniu žalobcu došlo v čase (v roku 2015), keď
obaja pracovali v Rakúsku, kedy žalobkyňa vážne ochorela a musela sa podrobiť v tejto súvislostikolonoskopii. Náhodným zazvonením ohlasujúcim príchod správy zistila-objavila žalovaná v telefóne
žalobcu pornografické správy týkajúce sa jeho kontaktov so ženami, v ktorých im predstavoval svoj
pohlavný úd a bolo zrejmé, že je s nimi v kontakte. Po tomto incidente, ktorý sa jej veľmi ako citovo

blízkej osoby - partnerky žalobcu dotkol, došlo prvýkrát k vážnemu rozhodnutiu žalovanej ukončiť tento
partnerský vzťah a žalobca sa musel zo spoločne prenajatého bytu v Rakúsku vysťahovať. Po uplynutí
krátkeho času, po oslabení tejto silnej emócie na strane žalovanej, sa žalobca do spoločnej domácnosti
snažil vrátiť, prehováral ju, aby ho prijala späť a rozhodol sa dokázať lásku k žalovanej tým, že na ňu
prevedie dom, ktorého bol on sám výlučným vlastníkom, t.j. dom, ktorý je predmetom sporu. Bolo to však

výlučne rozhodnutie žalobcu, nie návrh alebo podnet (podmienka) žalovanej pre jeho návrat. Spolužitie -
partnerskývzťahžalobcuažalovanejnazákladeuvedenýchskutočnostíniejemožnéhodnotiťzpohľadu
materiálneho prospechu žalovanej, pretože viac ako päť rokov po tomto úkone darovania domu (v roku
2016) aj napriek ďalším prehreškom žalobcu žalovaná zotrvala v tomto neformálnom zväzku a ich vzťah
možno hodnotiť kladne, čo potvrdil sám žalobca, a to až do kritického roku 2021. Žalovaná po celú dobu
trvania ich partnerského vzťahu bola žalobcovi verná, v tejto súvislosti nebol zaznamenaný čo i len malý

incident nevery z jej strany a poskytovala svojmu partnerovi vždy istotu a dôveru.

3.1
Žalovaná uviedla, že v roku 2021 veľmi ťažko ochorela na covid a keďže v Rakúsku, v spoločnom byte
bola sama, bola v tejto situácii odkázaná len na seba, čo znášala veľmi zle. Žalobca sa tri mesiace

vôbec nesnažil kontaktovať žalovanú, vyhováral sa na zatvorené hranice, hoci to nebola pravda, pretože
ako podnikateľ a nájomca bytu v Rakúsku mohol kedykoľvek za žalovanou prísť, bol považovaný za
„pendlera", t.j. za osobu, ktorá v jednom štáte býva a v druhom štáte pracuje. On však odišiel do
Talianska, zrejme k manželke a deťom, aj keď to nie je možné preukázať a predstieral pred žalovanou,
že sa nemôže k nej dostať, problémy žalovanej ho však evidentne nezaujímali, inak by bol určite našiel

spôsob, ako jej v tejto pre ňu ťažkej situácii pomôcť. Je len samozrejmé, že týmto konaním veľmi zranil
city žalovanej, ktorá sa po tomto jeho správaní rozhodla ukončiť ich vzťah, čo nie je možné považovať za
niečo nezvyčajné alebo ojedinelé v manželstve ani v partnerskom zväzku. Týmto konaním žalobcu city
žalovanej úplne ochladli. V čase rozhodovania sa o ukončení ich partnerského vzťahu žalovaná zverila
so svojimi starosťami svojej neveste, pričom sa dozvedela o starších morálnych priestupkoch žalobcu

týkajúcich sa vzťahov k iným ženám, k jej neveste, čo ju definitívne presvedčilo k rozhodnutiu o tom, že
žalobca nie je partner, na ktorého sa môže spoľahnúť, ktorému môže dôverovať a s ktorým chce prežiť
zvyšoksvojhoživota.Keďvyhodnotilavšetkyokolnostisvojhopartnerskéhovzťahu,rozhodlasaoznámiť
túto skutočnosť žalobcovi, ktorého reakcie boli negatívne s následkami jej rozhodnutia sa nedokázal
vysporiadať. Nie je pravdou, že žalovaná neuviedla žalobcovi dôvody jej odchodu zo vzťahu, žalobca

však ako vždy v týchto situáciách všetko popieral a necítil sa byť zodpovedným za takýto následok
jeho konania. Túto situáciu žalobca hodnotil podľa svojich predstáv a zásad, v ktorých nepovažoval za
mysliteľné, že sa žalovaná k takému kroku skutočne rozhodne.

3.2

V uvedenej súvislosti sa žalobca rozhodol prinútiť žalovanú zmeniť svoje rozhodnutie tak, aby sa k
nemu vrátila. Aj napriek tomu, že mu niekoľkokrát veľmi slušným spôsobom oznámila, že jej rozhodnutie
je definitívne, neprijal toto jej rozhodnutie a neustále jej tvrdil, že on ju miluje, z čoho usudzoval, že
ona je povinná svoj názor na ich rozchod zmeniť a vrátiť sa k nemu. Takýmto spôsobom ju neustále
prenasledoval, telefonoval, posielal jej správy a to aj napriek jej vyhrážke, že podá podnet na jeho trestné

stíhanie na Polícii v Rakúsku, čo aj uskutočnila. Hoci žalobca v odvolaní spochybnil tento jej krok, v
žalobnom návrhu aj vyjadrení sa priznal, že bol predvolaný na polícii a vypovedal k podaniu žalovanej. V
odvolaní žalobca niekoľkokrát spochybnil, dokonca vylúčil skutočnosť, že dôvodom reakcií žalovanej na
neustáletelefonátypoužitímniekoľkýchvulgárnychslovbolavyslovenáaevidentnáprovokáciazostrany
žalobcu aj napriek prosbám žalovanej, aby ju neobťažoval, neustále neatakoval a nesledoval. Sám

žalobcapredsúdompriznal,žežalovanápredtýmtoincidentomnepoužívalavulgárneanihanlivévýrazy.
Je potrebné zároveň uviesť, že aj napriek tomu, že žalobca vedel (musel vedieť) o reakcii žalovanej na
jeho telefonické obťažovanie už po prvom takomto telefonáte, vždy znovu a znovu jej telefonoval, ako
žalovaná tvrdí aj stokrát denne, čo on ani nepoprel, až kým telefón nezodvihla, a to aj z iných telefónnych
čísiel. V niektorých prípadoch telefonoval plánovane žalovanej za prítomnosti svedka - jeho priateľa tak,

akoby sa pripravoval na situáciu, v ktorej bude môcť toto jeho svedectvo využiť, akou je práve konanie
o tejto žalobe na súde. A túto skutočnosť preukázanej a nespochybnenej provokácie zo strany žalobcu,
žalobca v odvolaní spochybňuje, resp. úplne vylučuje a zároveň vo svojich predstavách povyšuje svoj
jednostranný záujem o zachovanie ich partnerského vzťahu, ktorý bol z hľadiska zákona len neformálny,a z ktorého nepochádzali žiadne spoločné deti, pre ktorých záujmy by mali partneri zvažovať odchod
zo vzťahu a zotrvať v ňom.

3.2
Podľa žalovanej, je možné predpokladať, že v prípade oficiálneho podania podnetu žalovanej na trestné
stíhanie žalobcu by toto jeho konanie bolo kvalifikované ako trestné konanie napĺňajúce skutkové znaky
trestného činu nebezpečného prenasledovania, nebezpečného vyhrážania sa a iných skutkov, žalovaná
však podnetom na políciu v Rakúsku sledovala len jediný záujem, aby jej prestal žalobca telefonovať a

prenasledovať ju, pretože toto jeho konanie jej privodzovalo značné stresy a strach. Správanie žalobcu
v tomto období možno považovať za nevysvetliteľné až zvrátené, pretože to, čo neustále požadoval od
žalovanej, bolo podľa jej názoru a predstáv o ďalšom svojom živote nesplniteľné a nemožné. Žalovaná
žalobcovi oznámila, že s ním už nemôže tvoriť pár, pretože jej láska sa stala minulosťou, jej citové väzby
na žalobcu už nie sú žiadne, a to následkom správania sa žalobcu, čo on odopieral zobrať na vedomie
a akceptovať. Ako sankciu „za jej neposlušnosť” sa rozhodol získať naspäť dom, ktorý jej daroval pred

piatimi rokmi z dôvodu možnej záchrany ich partnerského vzťahu. V odvolaní žalobca spochybňoval
pravdivosť tvrdení svedkyne-nevesty žalovanej, ktorá mala byť sama svedkom nevery žalobcu tvrdí,
že svedkyňa klame a je preto potrebné ju vylúčiť pre jej zaujatosť a nedôveryhodnosť, keďže klame.
Poukázal na tvrdenia žalobcu, ktorý pri výsluchu svedkyne tvrdil, že to nebol on, kto sa snažil o telesné
zblíženie s nevestou žalovanej, ale údajne „to bola ona, ktorá ho provokovala, a prvá mu dala pusu".

Zrejme žalobca nepochopil, že aj keby skutočná pravda, čo spochybňuje, bola taká, že práve on sa
situácii v motorovom vozidle podvolil a dovolil, aby ho svedkyňa, nevesta jeho partnerky bozkávala, by
svedčila v jeho neprospech, pretože aj v tomto prípade by sa jednalo o jeho neveru s tým, že on sa
nebránil a bol svojej partnerke-žalovanej, neverný práve s jej nevestou, ktorú sa naviac snažil podplatiť
neskôr darčekom, aby o veci pomlčala. Na základe uvedených skutočností žiadala žalovaná nevziať do

úvahy dôvody, ktoré uvádza v odvolaní žalobca, a ktoré by mali spochybňovať spravodlivé rozhodnutie
prvostupňového súdu. Nie je možné hovoriť o tom, že žalovaná sa správala k žalobcovi nevhodne,
neprimerane alebo spôsobom porušujúcim dobré mravy, ak to bol práve žalobca, ktorý ju evidentne a
preukázateľne dlhodobo provokoval k správaniu, ktoré by inak, za iných okolností mohlo byť považované
za správanie sa proti dobrým mravom. Prvostupňový súd teda správne konštatoval skutočnosť, ku ktorej

sa žalovaná sama priznala, že v telefonickom kontakte strán použila vulgarizmy, ak by však bol žalobca
uposlúchol jej prosby o zastavenie telefonátov, vyhrážania sa a osobného sledovania, nebolo by došlo
k vyprovokovaniu žalovanej a k použitiu urážlivých výrazov
4.
Žalobca sa písomne k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.

5.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobu zamietol,
včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355

ods.1CSP),preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcomzustanovenia§379CSP,
viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.
7.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľky – žalobkyne, konštatuje,
že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktorév takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudkuvyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejedneja
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať

za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú
právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o povinnom

zmluvnom poistení, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi,
ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutéhorozhodnutia.Odvolacísúdpritomkonštatuje,žeibasamotnánespokojnosťsporovejstrany
(v tomto prípade žalobcu) s právnym názorom vysloveným súdom nezakladá odvolací dôvod podľa §

365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.

ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd
dospel k záveru, že žalobkyňami uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je daný.
8.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd

vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení
dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event.
vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim

z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383
CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220
ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti

tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne
k odvolacím námietkam žalobcu a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej

inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
9.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd konštatuje, že tieto nie sú dôvodné. Súd prvej
inštancie správne uzavrel, že žalovaná sa síce voči žalobcovi správala vulgárne, avšak toto bolo
v dôsledku vzájomného rozchodu, ktorý žalobca odmietol akceptovať, pričom žalovanú neprimeraným

spôsobom opakovane kontaktoval a vyvolával stresové situácie, ktoré viedli k neprimeraným reakciám
zo strany žalovanej voči žalobcovi. Správe potom súd prvej inštancie uzavrel, že správanie žalovanej
nenapĺňalo ani jednu zo skutkových podstát podmienok, pre ustálenie, že došlo k hrubému porušeniu
dobých mravov. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal snahu o obnovenie vzťahu sožalovanou,ktoréonaodmietlaakceptovaťavrátiťsaknemu,zuvedenéhodôvodureagovalaspôsobom,
ktorým reagovala, to však len vtedy a potom, čo ju za týmto účelom opakovane kontaktoval. Správne
konštatoval, že v konaní nebolo ani len tvrdené, že by žalovaná v tomto porozchodovom období

sama žalobcu kontaktovala a vulgárne mu nadávala. Ak žalobca tvrdí v odvolaní niečo iné, tak takúto
skutočnosť v konaní nepreukázal a vzhľadom na chýbajúce skutkové tvrdenia ide o neprípustnú novotu
v odvolacom konaní. Sám svedok žalobcu uviedol, že po kontaktovaní žalovanej žalobcom došlo
k vulgarizmom, ak sa žalobca pokúšal o obnovenie vzťahu. Odvolací súd konštatuje, že neprimerané
snahy o obnovenie vzťahu (tak ako to bolo zistené v tomto konaní) sú dôvodom, pre ktorý aj opakované

vulgárne výrazy zo strany žalovanej, tieto nemožno hodnotiť ako konanie rozporné s dobrými mravmi.
Správne súd prvej inštancie konštatoval, že pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do
úvahy a hodnotiť i správanie samotného darcu. Tzn. posúdenie okolností konkrétneho prípadu sa
nemôže viazať len na hodnotenie správania obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné
správanie darcu. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že správanie žalobcu
voči žalovanej pred rozchodom, po rozchode, bolo správaním, ktoré vyvolalo vulgarizmy žalovanej,

ktoré však nemôžu byť vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Správne súd prvej
inštancie vychádzal z podrobných tvrdení žalovanej, v ktorých opísala dôvody pre rozchod so žalobcom,
keď rozchod nastal z dôvodov na strane žalobcu, keď žalobca opakovane a dlhodobo sexuálne aj
slovne obťažoval, či oslovoval osoby ženských pohlaví nachádzajúcich sa v jej blízkosti. Odvolací súd
konštatuje, že žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu správne uviedla, že je jedno, kto dal komu prvú pusu

(svedkyni-neveste žalovanej), nakoľko žalobca ako partner žalovanej mal takémuto konaniu zabrániť.
Z otázky žalobcu je zrejmé, že svedkyňa uviedla pravdu ohľadne neprimeraného vzájomného intímneho
kontaktu, pričom otázka jeho iniciácie je pre posúdenie nepodstatná, ak sa na kontakte dobrovoľne
podieľal aj žalobca. Nedôvodná je aj námietka žalobcu ohľadne nesprávneho vyhodnotenia svedeckej
výpovede jeho svedka (J. K.). Z povahy tohto dôkazu je zrejmé, že žalobca sa pripravoval na telefonát

so žalovanou, na čo si zabezpečil aj svedka, pričom pri priebehu rozhovorov došlo k vulgarizmom
od žalovanej. Odvolací súd konštatuje, že je značne neštandardné realizovať telefonáty s osobou,
ktorú človek považuje za blízku osobu (resp. chce s ňou obnoviť vzťah) za prítomnosti tretích osôb,
nakoľko ide o veľmi súkromný akt intímneho charakteru. Rovnako tak vykonávať hlasitý hovor (cez
reproduktor, alebo tak aby to počuli tretie osoby) o osobných citových otázkach, je krajne neštandardné

azpohľaduodvolaciehosúduúčelové.Žalobcavkonaní(vprvostupňovomaniodvolacom)nepreukázal,
že by žalovaná mu vulgárne nadávala viac ako 7 krát, pričom jeho odvolacia námietka je len holé
tvrdenie. Skutočnosť, či to bolo počas jedného týždňa alebo jedného roka je pre posúdenie veci
nepodstatné, s ohľadom na skutočnosť, že vulgarizmy žalovanej vyvolal žalobca. S ohľadom na
preukázané (nesporné) opakované neprimerané kontaktovanie žalovanej žalobcom, trestné oznámenie

(preukázané tvrdeniami žalobcu), bolo správny záver súdu prvej inštancie, že reakcie žalovanej boli
prirodzené vo vzťahu k vzniknutému stavu, ktorý vznikol konaním na strane žalobcu. Nedôvodná je
potom námietka žalobcu, že chcel obnoviť svoj vzťah so žalovanou, a preto to bolo v poriadku, že ju
opakovane kontaktoval telefonicky. Pokusy o obnovenie vzťahu sú možné, avšak keď napriek nesúhlasu
druhej strany pokračujú v neprimeranej miere a dobe, je možné ich posudzovať ako prenasledovanie

a obťažovanie, a to bez ohľadu na to, ako si boli osoby pred tým blízke. Ďalej odvolací súd uvádza, že
súd prvej inštancie správne uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nepriaznivé
správanie žalobkyne neustále vyvolával a tým jej dával dôvody na takéto správanie. Tzn. príčinou
nevhodného správania sa žalovanej bolo samotné správanie sa žalobcu. Žalovaná opakovane žiadala
od žalobcu, aby ju už nekontaktoval a nechal ju tak, keď už dokonca začala pociťovať strach z jeho

vyhrážania sa. Skutočnosť, že žalobca žalovanú opakovane kontaktoval vyplynulo z celého vykonaného
dokazovania, tvrdila to žalobkyňa, potvrdila to jej svedkyňa, ako aj svedok žalobcu, či dokonca samotný
žalobca, ktorý ako uviedol, sa s rozchodom nevedel zmieriť. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že
v konaní nebolo preukázané, že žalovaná sa voči žalobcovi správala tak, že by tým hrubo porušovala
dobré mravy, pri naplnení princípu, že občasné vulgárne vyjadrovanie sa žalovanej na žalobcu bolo

reakciou na správanie sa žalobcu, a preto ustálil, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre
vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Námietku žalobcu, že žalovaná účelovo postupovala
tak, aby sa nemohol domôcť vrátenia daru, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné
konštatovať, že v konaní pred súdom prvej inštancie takéto skutočnosti preukázané neboli, pričom
uvedené sa zakladá len na tvrdeniach žalobcu, ktoré nemajú oporu v obsahu spisového materiálu,

pričom predstavujú neprípustnú novotu v odvolacom konaní.
10.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací
súd ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislývýrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán konania
a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným a ktorý ani nebol spochybnený žiadnymi odvolacími
námietkami.

11.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v celom rozsahu proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.

12.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).