Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/51/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125010310
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4125010310.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Ingrid Kišacovej, PhD. a JUDr. Ľubici Libantovej, v trestnej veci obžalovaného A. B. B., pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného A. B. B.
(ďalej len obžalovaný) proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 03.06.2025, sp. zn. 38T/26/2025 na
verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 28.10.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. B., nar. XX.XX.XXXX,
z a m i e t a pretože zistil, že nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Horeuvedeným rozsudkom súdu I. stupňa bol obžalovaný A. B. B. ( ďalej len obžalovaný ) uznaný
vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona na
tom skutkovom základe, že:

hoci mu z ustanovení Zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoje dieťa a maloletú dcéru N.M.
pričom rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č.k. 9P/87/2015 zo dňa 07.09.2015, právoplatného dňa
11.09.2015 bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 400, -Eur mesačne k rukám matky B. B. B.,
vyživovaciu povinnosť si v mieste bydliska ako aj na iných miestach riadne neplnil, plneniu sa úmyselne
vyhýbal tým, že ako súkromný podnikateľ nevykazoval dostatočné zisky, napriek tomu si iné vhodné
zamestnanie nehľadal a nevyužil všetky možnosti na získanie prostriedkov na úhradu výživného, čím mu

za obdobie od 14.07.2023 doposiaľ vznikol dlh na výživnom matke B. B. B. vo výške 8 800,- Eur,

Za to mu súd I. stupňa uložil:

- podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona, za nezistenej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného
zákona, nezistenej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, postupom podľa § 38 odsek 2

Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok,
- podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil,
- podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.

Uvedený rozsudok, v zákonnej lehote, odvolaním proti výroku o vine a treste a konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo, napadol obžalovaný. V jeho písomnom zdôvodnení prostredníctvom obhajcu namietal,

že v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku neboli dostatočne preukázané skutočnosti o tom,
že sa skutku dopustil – nebolo preukázané, že si nehľadal vhodné zamestnanie, resp. mal by dosahovať
dostatočný príjem. Jeho spoločnosti sú bez činnosti a nemajú zisk. Nemôže sa inak zamestnať,
o zrušenie spoločností sa bezvýsledne pokúsil, bráni mu v tom nedostatok finančných prostriedkov. Je
v zlej finančnej situácií. Domáhal sa zmeny napadnutého rozsudku a oslobodenia spod obžaloby.

K odvolaniu obžalovaného sa prokurátor písomne nevyjadril.Na verejnom zasadnutí :
- obžalovaný požiadal o jeho vykonanie v jeho neprítomnosti, prostredníctvom obhajcu zotrval na
písomných dôvodoch odvolania, starostlivosť o seba a deti rieši rôznymi pôžičkami, dlžné výživné

neuhradil, navrhol zrušiť napadnutý rozsudok o vec vrátiť súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie,
- prokurátorka krajskej prokuratúry považovala odvolanie za nedôvodné a napadnutý rozsudok za
zákonný, poukázala na právne úvahy v napadnutom rozsudku, odvolanie navrhla ako nedôvodné
zamietnuť.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou
obžalovaným – nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 odsek 1, 3 Trestného poriadku, preskúmal
podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,
pričom neopomenul skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku, a za rešpektovania zásady „reformatio in

peius“, zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolacísúdvrámciuvedenejprieskumnejpovinnosti vzmyslecitovanýchustanovenízistil,ževkonaní
predchádzajúcom napadnutému rozsudku súd I. stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom a možnom
rozsahu a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, a to všetko za dodržania určitých

zásad tzv. kontradiktórneho procesu zakomponovaných do Trestného poriadku. Pri tomto postupe sa
nedopustil takých chýb, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321
ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal na obsahy vo veci vykonaných

dôkazov vo vzťahu k výroku o treste (strany 4-6), ako aj príslušné zákonné ustanovenia, ktoré následne
aj vyhodnotil a to v zmysle právnych úvah uvedených na stranách ( 7– 12 ) odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Odvolací súd zistil, že pri tomto súdu I. stupňa postupoval v súlade s kritériami ustanovenia §
2 odsek 12 Tr. por. a tieto jeho úplné, výstižné a logické právne závery považuje odvolací súd za správne
a preto v podrobnostiach na ne len odkazuje. Súd I. stupňa na základe riadne zisteného skutkového

stavu v súlade s § 2 odsek 10 Tr. por. a správnom vyhodnotení dôkazov správne zistil, že obžalovaný
svojim konaním naplnil všetky formálne znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2
Tr. zák. tým, že napriek zákonnej povinnosti vyživovať svoje maloleté dieťa sa tejto úmyselne vyhýbal,
čím mu vznikol dlh na výživnom v sume 8800 eur za dobu od 14.07.2023 do 03.06.2025.

Obžalovaný sa konania pred súdom I. stupňa dobrovoľne nezúčastnil, pričom v prípravnom konaní sa
k veci nevyjadril. Svoju obhajobu uplatnil len v rámci odvolacích námietok, ktoré však nie je možné
považovať za dôvodné. Obžalovaný v nich neuviedol žiaden konkrétny (objektívny) dôvod, ktorý by mu
bránil v plnení zákonnej vyživovacej povinnosti k vlastnému dieťaťu, ktorá mu vyplýva z § 62 a nasl.
Zákona o rodine.

Obžalovaný sa bránil tým, že ako podnikateľ nedosahuje zisky a nemôže sa zamestnať, aby tak získal
finančné prostriedky na platenie výživného. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 2
č. 455/1991 Zb., podľa ktorého živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom
mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku alebo za účelom dosiahnutia merateľného

pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa
osobitného predpisu, a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Ďalej na ustanovenie § 62 odsek
3 Zákona o rodine, podľa ktorého každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové
pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy
životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného

zákona.

Čo sa týka odvolacích námietok, že mu nebolo preukázané spáchanie žalovaného skutku, tak je
potrebné uviesť, že ani v tomto smere nebolo možné tieto vyhodnotiť ako dôvodné, pretože vykonané
dôkazy (výpoveď svedkyne B. B. a celý súhrn listinných dôkazov) spoľahlivo preukazujú, že obžalovaný

konal tak, ako to vyplýva z popisu skutku v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku. Súd I. stupňa
dospel k správnemu záveru, že obžalovaný konal v priamom úmysle a správne v rámci vlastnej
argumentácie poukázal aj na relevantnú judikatúru. Jeho spôsobilosť platiť pravidelne v mesačných
intervaloch súdom určené výživné je možné odvodiť aj z toho, že z výpovede matky vyplýva, žeobžalovaný jej uvádzal ako dôvod neplatenia výživného to, že „s priateľkou stavajú dom...“, platí
jej telefón, s dcérou chodil každé leto na dovolenku do C. na jachtu, pričom aj pri výpovedi ako
podozrivý (05.08.2024) uviedol po poučení o účinnej ľútosti (o ktorej ho poučoval aj odvolací súd,

avšak k zaplateniu dlžného výživného nedošlo), že výživné doplatí. Z týchto faktov nemožno vyvodiť
záver o tom, že by obžalovaný bol vo finančnej tiesni z objektívnych dôvodov, ktoré by mu bránili platiť
výživné. Preto jeho obhajobu, ktorú podľa jej obsahu je možné považovať zjednodušene povedané len
za „výhovorky“, ktoré sú absolútne právne irelevantné.

Preskúmaním výroku o treste odvolací súd – za aplikácie zásady „reformatio in peius“ zistil, že súd
I. stupňa konštatoval u obžalovaného nezistenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Na základe
faktov zistených ohľadne jeho osoby mu uložil výchovný trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby a na základe zistenia splnenia zákonných podmienok uvedených v § 49
odsek 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 1 roka správne podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov, ktorú je možné považovať za primeranú. V tomto smere odvolací súd

len zistil, že súd I. stupňa sa nezaoberal skúmaním podmienok na uloženie povinnosti obžalovanému
v skúšobnej dobe v zmysle § 51 odsek 4 písmeno e/ Tr. zák., a to zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané
výživné. Pretože však nebolo podané prokurátorom odvolanie v neprospech obžalovaného, odvolací
súd tento nedostatok napraviť nemohol.

Pretože odvolací súd nezistil žiadne dôvody na zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku,
ktoré by boli v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Výrok tohto uznesenia bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
(§ 185 ods. 2 Tr. por.)