Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120391650
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120391650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: G. Ď., L.. XX.X.XXXX, Š. XXXX/XX, J., o
zaplatenie 74.216,73 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III
č. k. 24Csp/101/2020-302, zo dňa 24.1.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 74.216,73
eura, úrok 1,80 % ročne zo sumy 45.158,36 eura od 30.10.2018 do zaplatenia, najviac však 20.804,46
eura,úrok1,5%ročnezosumy28.487,96euraod30.10.2018dozaplatenia,najviacvšak7.971,88eura,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 45.158,36 eura od 30.10.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania 5
% ročne zo sumy 28.487,96 eura od 30.10.2018 do zaplatenia a žalobcovi priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, doručeným
súdu dňa 2.10.2020, sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 45.158,36 eura, zmluvného úroku do
zosplatnenia úveru 363,64 eura, zmluvného úroku 1,8 % ročne zo sumy 45.158,36 eura od 30.10.2018
do zaplatenia, pričom tento zmluvný úrok do konečnej splatnosti úveru predstavuje sumu 20.804 eur,
úroku z omeškania do zosplatnenia úveru 8,71 eura, nezaplatenej istiny 28.487,96 eura, zmluvného
úroku do zosplatnenia úveru 191,20 eura, zmluvného úroku 1,5 % ročne zo sumy 28.487,96 eura od
30.10.2018 do zaplatenia, pričom tento zmluvný úrok do konečnej splatnosti úveru predstavuje sumu

7.971,88 eura, úroku z omeškania do zosplatnenia úveru 6,86 eura, úroku z omeškania 5 % ročne zo
sumy 45.158,36 eura od 30.10.2018 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 28.487,96
eura od 30.10.2018 do zaplatenia.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 21.1.2014 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. 98369
- Hypotéka, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 50.000 eur za
podmienok dohodnutých v zmluve a v Obchodných podmienkach pre hypotekárne a iné úvery

zabezpečené nehnuteľnosťou. Účelom úveru bolo splatenie skôr poskytnutého úveru. S odbornou
starostlivosťou preveril žalovaného ako žiadateľa o úver pred jeho poskytnutím, pričom pri posudzovaní
bonity žalovaného bral do úvahy najmä údaje zo Spoločného registra bankových informácií a
Nebankového registra informácií (preverením záväzkov žiadateľa a ich splácania), report Sociálnejpoisťovne, preverenie príjmov žiadateľa a údaje poskytnuté samotným žalovaným v žiadosti o
poskytnutie úveru (údaje o príjmoch, výdavkoch a záväzkoch žiadateľa). Žalovaný sa zaviazal úver
splácať anuitnými splátkami splatnými v platobný deň a vo výške, ako boli spolu s ostatnými

podmienkami uvedené v článku 1 uvedenej zmluvy. Keďže po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný
porušil svoje zmluvné povinnosti a prestal uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas, na základe výzvy
na predčasné splatenie úveru zo dňa 29.10.2018 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, a to po zaslaní
upozornenia na omeškanie a na možnosť predčasného zosplatnenia opakovaným upozornením zo dňa
24.9.2018. Dodal, že výzva na predčasné splatenie úveru a opakované upozornenie boli žalovanému

doručené, resp. sa dostali do sféry jeho dispozície, pohľadávku však žalovaný neuhradil napriek tomu,
že bol výzvou zo dňa 14.7.2020 vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Dlžná istina ku dňu zosplatnenia
predstavovala 45.158,36 eura, nakoľko z poskytnutého úveru 50.000 eur žalovaný do dňa vyhlásenia
predčasnej splatnosti uhradil na istinu sumu 4.841,64 eura a po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
do dňa podania žaloby neuskutočnil žiadnu ďalšiu úhradu. Zmluvný úrok v zmysle zmluvy, ktorý bol
žalovanýpovinnýsplatiťvrámcianuitnýchsplátok,predstavovalkudňuzosplatneniaúverusumu363,64

eura a úrok z omeškania 5% ročne z každej omeškanej dlžnej splátky odo dňa nasledujúceho po jej
splatnosti predstavoval ku dňu zosplatnenia úveru sumu 8,71 eura.

4. Ďalej uviedol, že dňa 16.3.2017 uzavrel so žalovaným ďalšiu zmluvu, a to Zmluvu o úvere na
bývanie - Hypotéka č. 386389, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške

30.000 eur za podmienok dohodnutých v zmluve, v Obchodných podmienkach pre úvery občanom a
vo Všeobecných obchodných podmienkach. Účelom úveru bolo splatenie skôr poskytnutého úveru.
Opätovne s odbornou starostlivosťou a z rovnakých zdrojov preveril žalovaného ako žiadateľa o úver
pred jeho poskytnutím, pričom žalovaný sa zaviazal úver splácať anuitnými splátkami splatnými v
platobný deň a vo výške, ako boli spolu s ostatnými podmienkami uvedené v článku 1 zmluvy. Po

vyčerpaní poskytnutého úveru však žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a prestal uhrádzať
jednotlivé splátky riadne a včas, preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru zo
dňa 29.10.2018 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, a to po zaslaní upozornenia na omeškanie
a možnosť predčasného zosplatnenia opakovaným upozornením zo dňa 24.9.2018. Dodal, že výzva
na predčasné splatenie úveru a opakované upozornenie boli žalovanému doručené, resp. sa dostali

do sféry jeho dispozície, žalovaný však pohľadávku neuhradil, a to napriek tomu, že výzvou zo dňa
14.7.2020 bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Dlžná istina ku dňu zosplatnenia predstavovala 28.487,96
eura,nakoľkozposkytnutéhoúveru30.000euržalovanýdodňavyhláseniapredčasnejsplatnostiuhradil
na istinu sumu 1.512,04 eura, pričom po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do dňa podania žaloby
neuskutočnil žiadnu ďalšiu úhradu. Zmluvný úrok v zmysle zmluvy, ktorý bol žalovaný povinný splatiť v

rámci anuitných splátok, predstavoval ku dňu zosplatnenia úveru sumu 191,20 eura. Úrok z omeškania
5 % ročne z každej omeškanej dlžnej splátky od nasledujúceho dňa po jej splatnosti predstavoval ku
dňu zosplatnenia úveru sumu 6,86 eura.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,

ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovým zisteniam uviedol, že z listinných
dôkazov, ktoré predložil žalobca, mal za preukázaný skutkový stav tvrdený žalobcom v podanej žalobe.
Z listinných dôkazov ďalej zistil, že dňa 9.1.2014 žalovaný na tlačive žalobcu požiadal o hypotekárny
úver50.000eurnadobu30rokov,zaúčelomsplateniaskôrposkytnutýchúverov,atospotrebnéhoúveru
č. 048432 v Prima banke, tiež spotrebného úveru s odhadovaným zostatkom 25.000 eur v Slovenskej

sporiteľni a spotrebného úveru s odhadovaným zostatkom 3.600 eur v Home Credit s tým, že úver
bude čerpaný jednorazovo na list vlastníctva s plombou. V žiadosti žalovaný uviedol svoj čistý príjem
zo zamestnania v spoločnosti Petit Press a.s. vo výške 758 eur a nulové výdavky na splátky úverov,
kreditných kariet alebo ručiteľských záväzkov.

6. V úverovej zmluve č. 98369, uzavretej dňa 21.1.2014, si strany okrem iných náležitostí dohodli výšku
úveru 50.000 eur, úrokovú sadzbu 3,4 % p. a. na dobu troch rokov, splatnosť úveru 30 rokov, výšku
anuitnejsplátky223,18euraatermínjejsplatnostivždyk20.dňukalendárnehomesiaca.Zposkytnutého
úveru dňa 24.1.2014 bola suma 24.550,45 eura použitá na splatenie úveru žalovaného v Slovenskej
sporiteľni (č. účtu XXXXXXXXXX/ XXXX), suma 3.456,89 eura na splatenie úveru v Home Credit (č.

účtu XXXXXXXXXX/XXXX), suma 8.297,61 eura na splatenie úveru v Prima banke a suma 13.695,05
eura bola prevedená na osobný účet žalovaného číslo XXXXXXXXXX/XXXX. Žalovaný riadne platil
dohodnuté splátky vo výške 223,18 eura len v období od 20.2.2014 do 20.1.2017, odo dňa 20.2.2017do 12.6.2018 platil splátky v nižšej sume. Celkovo uhradil žalobcovi sumu 10.974,48 eura, z ktorej bolo
6.132,84 eura započítaných na úrok a 4.841,64 eura bolo započítaných na istinu úveru.

7. Dňa 14.3.2017 žalovaný na tlačive žalobcu požiadal žalobcu o druhý úver, o úver na bývanie vo
výške 30.000 eur, na dobu 20 rokov, za účelom splatenia skôr poskytnutých úverov, a to spotrebného
úveru od Consumer Finance Holding s odhadovaným zostatkom 2.815 eur a 2.400 eur, spotrebného
úveru od Cetelem s odhadovaným zostatkom 17.488 eur a splatenia kreditnej karty Home Credit s
odhadovaným zostatkom 0 eur s tým, že úver bude čerpaný jednorazovo na list vlastníctva s plombou

a bude zabezpečený nehnuteľnosťou, konkrétne skolaudovaným bytom v Bratislave - Nové Mesto v
hodnote 108.725,10 eura. V žiadosti žalovaný uviedol svoj čistý príjem zo zamestnania v spoločnosti
Petit Press a.s. vo výške 900 eur, výdavky na splátky úverov 650 eur a celkové výdavky domácnosti
170 eur.

8. V zmluve o úvere na bývanie - Hypotéka č. 386389, zo dňa 16.3.2017, si strany okrem iného dohodli

výšku úveru 30.000 eur, úrokovú sadzbu 1,5 % ročne, termín konečnej splatnosti dňa 20.3.2037, výšku
anuitnej splátky 144,93 eura, počet splátok 240 a celkovú čiastku 34.783,20 eura, ktorú žalovaný musí
zaplatiť. Dňa 21.3.2017 žalovaný požiadal o poskytnutie úveru a dňa 22.3.2017 došlo k čerpaniu úveru
30.000 eur tak, že sumy 980,97 eura, 24.198,05 eura a 4.820,98 eura boli použité na splatenie úverov
žalovaného od vyššie uvedených spoločností.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal žalovaným navrhované výsluchy svedkov, ktoré vyhodnotil
ako účelové, nakoľko dôležité okolnosti uzavretia úverových zmlúv vyplynuli zo žiadostí o úver a zo
samotnýchzmlúvoúvereavzhľadomnačasovýodstuppovažovalzavylúčené,abyzamestnanecbanky
po toľkých rokoch vedel uviesť konkrétne okolnosti uzatvárania zmlúv.

10. Pokiaľ ide o dokazovanie fotokópiami listinných dôkazov a nie originálmi, dal do pozornosti, že
žalobca správne poukazoval na to, že § 187 C. s. p. obsahuje výpočet najčastejšie používaných
dôkazných prostriedkov, medzi ktoré okrem iných patrí aj dôkaz listinou, ktorý je konkrétne upravený v
§ 189 C. s. p.. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 3Obo/61/2009,

ktorý k danej otázke konštatoval, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je
rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky
zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná
ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom ustanovení
neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným

prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a
pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v
rámci činnosti, pri ktorej hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad

uvedených v § 132 O. s. p..

11. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že pri vykonávaní a hodnotení dôkazov postupoval v zmysle
§ 187, § 189 ods. 1, § 191 C. s. p. a uvedeného judikátu. Fotokópie listín považoval za dostatočný
dôkaz o skutočnostiach z nich vyplývajúcich, preto ani nevyzýval žalobcu na predloženie originálov. Pri

tomto závere bral do úvahy, že žalovaný výslovne nespochybnil pravosť niektorej listiny a iba paušálne
popieral všetky tvrdenia žalobcu a namietal všetky fotokópie, ale neuvádzal žiadne vlastné skutkové
tvrdenia ani žiadne dôkazy svedčiace o opaku. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie za spoľahlivo
preukázaný vyššie uvedený skutkový stav.

12. Obe úverové zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľské, v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, pričom
však poskytnutý úver nebol úverom spotrebiteľským, čo vyplynulo zo znenia zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, keďže podľa § 1 ods. 3
písm. a) až písm. c) tohto zákona spotrebiteľským úverom nie sú: a) hypotekárny úver podľa osobitného
predpisu, b) úver na bývanie podľa všeobecného predpisu o úveroch na bývanie, c) úver zabezpečený

záložným právom k nehnuteľnosti. Zmluvu o úvere zo dňa 21.1.2014 preto považoval za zmluvu o úvere
podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom na zmluvu o úvere zo dňa 16.3.2017 bolo potrebné
aplikovať aj ustanovenia zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Poukázal aj na § 53 ods. 7 aods. 10 Občianskeho zákonníka a § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré
určujú, aké zabezpečenie záväzku spotrebiteľa je neprípustné, pričom zabezpečenie záložným právom
sa pripúšťa.

13. Súd prvej inštancie sa stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou žalobcu a uviedol, že
žalobca predložil dôkazy k overeniu schopnosti žalovaného splácať úver, pričom ku každej úverovej
zmluve si samostatne zisťoval potrebné údaje na zistenie schopnosti splácať úver. Žalobca vychádzal
z údajov zo Spoločného registra bankových informácií a Nebankového registra klientskych informácií,

kde si preveroval záväzky žalovaného a ich splácanie, preveroval si príjmy z údajov Sociálnej poisťovne
a informácie získal aj od samotného žalovaného, ktoré uviedol v žiadostiach o poskytnutie úveru.
Na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca postupoval pri uzatváraní zmlúv so žalovaným s
odbornou starostlivosťou a dodal, že žalovaný neuviedol, v čom konkrétne mal žalobca pochybiť, ako
údaje zle vyhodnotil alebo nebral do úvahy pri posudzovaní jeho bonity.

14. Rovnako súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaný bližšie nekonkretizoval, aké
zmluvné podmienky dohodnuté v úverových zmluvách by mali byť neprijateľné a v čom spočíva ich
neprijateľnosť. Navyše mal za správny argument žalobcu, že zákon č. 129/2010 Z. z. sa na úverový
vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevzťahuje, keďže v § 1 ods. 3 jednoznačne vymedzuje, čo nie je
spotrebiteľským úverom a v danom prípade dospel s poukazom na § 3 k záveru, že úvery, ktoré boli

predmetom konania v prejednávanej veci, nie sú spotrebiteľskými úvermi v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. a preto nie je možné na predmetné vzťahy uvedený zákon aplikovať, pričom vyhodnotil, že žalobca
zosplatnil oba úvery v súlade so zmluvou a zákonom.

15. Dodal, že právo predčasne zosplatniť úver zo strany žalobcu bolo upravené v bode 2.8 písm. a)

a bode 2.9.1 Obchodných podmienok, podľa ktorých každá z nasledovných právnych skutočností sa
bude považovať za zmenu okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere na strane klienta.
Skutočnosti, ktoré zakladajú zmenu okolností sú: (nezaplatenie) klient nezaplatí ktorúkoľvek čiastku
dlžnú podľa zmluvy o úvere ani do 3 mesiacov po lehote jej splatnosti; ak nastane akákoľvek zmena
okolností, môže banka vyzvať klienta na predčasné splatenie úveru. Doručením výzvy na predčasné

splatenie úveru sa všetky čiastky, ktoré sú dlžné podľa zmluvy o úvere (istina aj príslušenstvo) stanú
splatné okamžite alebo v deň určený bankou vo výzve adresovanej klientovi. Žalobca si splnil svoju
povinnosťposkytnúťúveražalovanýporušilsvojezmluvnépovinnostitým,žeprestaluhrádzaťjednotlivé
splátky úverov riadne a včas. Žalobca preto na základe výziev na predčasné splatenie úveru zo dňa
29.10.2018 rozhodol o predčasnej splatnosti úverov v súlade s § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, ako aj v súlade so zmluvou a obchodnými podmienkami, a to po zaslaní predchádzajúcich
upozornení na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia dňa 24.9.2018.

16. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný mal poskytnuté úvery splácať vždy k 20. dňu v
mesiaci, ako to vyplýva z bodu 1.2. zmluvy č. 386389 a zmluvy č. 98369. Z predloženého prehľadu stavu

omeškaných splátok úveru mal za zrejmé, s ktorými splátkami bol žalovaný v omeškaní ku dňu zaslania
výziev na predčasné splatenie úverov a ich splatnosť, pričom pred zosplatnením úveru bol v omeškaní
s úhradou splátok splatných k 20.6.2018 a nasledovnými. Doplnil, že obe výzvy na predčasné splatenie
úverov zo dňa 29.10.2018 si žalovaný prevzal dňa 23.11.2018, pričom na pošte boli uložené už dňa
5.11.2018. Opakované upozornenia zo dňa 24.9.2018 boli na pošte uložené dňa 28.9.2018.

17. V danej súvislosti ozrejmil, že pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a
prevzatie písomnosti. Doručovanie hmotnoprávnych úkonov upravuje
§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe
od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri

hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej
právny úkon, ako správne uvádzal žalobca. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych
úkonov predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry
jeho dispozície, a už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Týmto
je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym

úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného
hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho
prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením
oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonuobjektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát
skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať
jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.1.2011,

sp. zn. 5Cdo/129/2010). Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že došlo k platnému
vyhláseniu predčasnej splatnosti úverov.

18. Konštatoval tiež, že nárok uplatnený žalobcom rešpektoval aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 16.6.2020, sp. zn. 5Cdo 42/2020, v ktorom dovolací súd reagoval na rozdielnu rozhodovaciu

prax odvolacích krajských súdov a dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu
peňazí, teda do termínu konečnej splatnosti úveru. Z toho dôvodu bola v rozsudku uvedená maximálna
suma zmluvného úroku, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť. V súvislosti s námietkou žalovaného o
premlčaní práva žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy dospel k záveru, že uplatnené nároky neboli
premlčané, keďže bolo nesporné, že žalovaný posledné splátky úverov vykonal v júni 2018 a žalobca

celý zostatok úveru predčasne zosplatnil dňa 29.10.2018, pričom žaloba bola podaná na súd dňa
2.10.2020, teda nepochybne v trojročnej premlčacej dobe.

19.Dodal,žedôkazypredloženéžalovaným(článokarozhodnutieNBS)satýkalizmluvnýchpodmienok,
ktoré v minulosti používala spoločnosť Sberbank Slovensko. Konania žalobcu sa preto mohli tieto

dôkazy týkať len ako právneho nástupcu danej spoločnosti, žalovaný však neuzatváral zmluvy o úvere
so spoločnosťou Sberbank Slovensko. Vo vzťahu k predmetnému sporu vyhodnotil preto uvedené
dôkazy ako irelevantné, bez skutkového súvisu s prejednávanou vecou a poznamenal, že rozhodnutie
KrajskéhosúduvŽiline,naktorépoukazovalžalovaný,taktiežvychádzalozinéhoskutkovéhostavu.Ako
nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovaného, že bol odňatý zákonnému sudcovi, keďže po postúpení

žaloby v zmysle § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní na prejednanie Okresnému
súdu Bratislava III, bola vec náhodným výberom a v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi, ktorý
vec aj prejednal a rozhodol.

20. S ohľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh je dôvodný.

Žalovaný riadne neplatil dohodnuté splátky úverov, žalobca v súlade so zmluvou a zákonom úvery
zosplatnil a žiadal predčasné splatenie zostatkov úveru a jeho príslušenstva. Žalovaný je tak povinný
vrátiť žalobcovi istinu poskytnutého úveru a zaplatiť dohodnutý úrok z úveru. So splnením povinnosti
zaplatiť istinu úveru je žalovaný od 30.10.2018 v omeškaní, preto je povinný až do zaplatenia platiť
žalobcovi aj úrok z omeškania, pričom výška úrokov z omeškania podľa nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z. je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
(ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a základná úroková sadzba ECB k
rozhodnému dňu bola 0,00 %. Doplnil, že súdnu kontrolu uplatneného nároku vykonal jednak Okresný
súd Banská Bystrica ešte pred vydaním platobného rozkazu a tiež bola vykonaná v prejednávanej
veci súdom prvej inštancie. Zmluva o úvere zo dňa 16.3.2017 bola uzavretá písomne, obsahuje

všetky náležitosti uvedené v § 13 ods. 4 písm. a) až písm. j) a písm. s) zákona č. 90/2016 Z. z. a
ročná percentuálna miera nákladov nie je nesprávna v neprospech spotrebiteľa, preto zhrnul, že úver
poskytnutý žalobcom nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

21. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 45 ods. 1, § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods.

1 až ods. 3, ods. 7, ods. 9 a ods. 10, § 100, § 101, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. a) až
písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, § 13 ods. 4 písm. a) až písm.
j) a písm. s) zákona č. 90/2016 Z. z. a § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. žalobe v celom rozsahu
vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. a nakoľko mal
žalobca vo veci celkový úspech, priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

22. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej

inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Namietal, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, nepresvedčivý a nepreskúmateľný.
Primárne uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval jeho poukaz na to, že žalobca nepreukázal, že mu
tvrdené peniaze 50.000 eur a 30.000 eur poskytol, keďže odmietol poskytnúť výpisy z príslušných
úverových účtov a jediné skutočné peniaze, ktoré mu poskytol osvedčil čiastočným výpisom z osobného

účtu, na ktorý pripísal sumu 13.695,05 eura dňa 24.1.2014. Mal za to, že súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie výlučne na tvrdeniach a argumentácii žalobcu, ignorujúc práva, námietky a návrhy
na dokazovanie žalovaného spotrebiteľa. Dodal, že mal preskúmať všetky zmluvné podmienky, nielen
cenu zmluvy, keď v prípade prvej úverovej zmluvy ešte neuplynula splatnosť úveru. Súdu prvej inštancie
vytkol nesprávne právne posúdenie, že úvery boli zosplatnené súladne so zmluvou a zákonom, pretože
podľa zmluvy na zosplatnenie boli dohodnuté iné podmienky a pre zosplatnenie podľa zákona neexistuje

ustanovenie zákona o zosplatnení úveru. Argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval §
53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, pretože sa vzťahujú na pohľadávku a nie na úver, pričom
pohľadávkou mala byť suma nezaplatených splátok a to sumy 199,49 eura a sumy 173,66 eura, keď z
upozornenia na omeškanie splátok v prípade zmluvy č. 98369 vyplynulo, že sa mal omeškať s časťou
jedinej splátky (výška splátky 223,18 eura) a v prípade zmluvy č. 386389 (výška splátky 144,39 eura)

sa mal omeškať s jednou splátkou a čiastočne s druhou splátkou. Priznaním uplatneného nároku teda
súd prvej inštancie priznal úžeru, čo považoval za ústavne neakceptovateľné.

24. Napadnuté rozhodnutie považoval z dôvodu, že súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mal úver
zosplatniť súčasne aj podľa zákona (§ 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka), aj podľa obchodných

podmienok, za sporné, nepresvedčivé a zmätočné, pretože nie je určité ani zrozumiteľné podľa čoho
žalobca úver zosplatnil a tiež podľa čoho súd prvej inštancie rozhodol (podľa zákona alebo podľa
obchodných podmienok). Poukázal tiež na to, že v obchodných podmienkach je uvedené, že každá
z nasledovných právnych skutočností sa bude považovať za zmenu okolností, za ktorých došlo k
uzatvoreniu zmluvy o úvere na strane klienta; potom ak dodávateľ mal za to, že došlo k zmene okolností,

bol povinný postupovať v zmysle podmienky formulovanej v úverových zmluvách, a to, že úverovú
zmluvu je možné meniť a dopĺňať len písomnými dodatkami, ak v nej nie je stanovené inak, avšak
žalobca takto nepostupoval. Poukázal na obchodné podmienky [bod 2.8 písm. a) a bod 2.9.1.], v zmysle
znenia ktorých nemohol dodávateľ vyhlásiť úver za predčasne splatný, ale len vyzvať na predčasné
splatenie úveru a nevyplynula z nich povinnosť klienta zaplatiť celý poskytnutý úver, teda aj splátky

splatné v budúcnosti. Doručením výzvy na predčasné splatenie úveru má klient povinnosť zaplatiť
všetky čiastky, ktoré sú dlžné podľa zmluvy o úvere, pričom podľa zmluvy o úvere každá splátka mala
samostatnú splatnosť a dlžné splátky podľa zmluvy boli len nezaplatené splatné splátky ku dňu výzvy a
to okamžite alebo deň určený bankou vo výzve adresovanej klientovi. Tiež ak žalobca tvrdil, že upozornil
na nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.6.2018 a zosplatnil úvery dňa 29.10.2018, tak podľa

§ 565 Občianskeho zákonníka toto právo mohol použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky čo sa nestalo a preto považoval žalobu za nedôvodnú. Do pozornosti dal zároveň skutočnosť, že
z daných obchodných podmienok vyplynulo, že musí nastať doručenie výzvy na predčasné splatenie, k
čomu ale nedošlo, pretože výzva zo dňa 24.9.2018 nebola doručená.

25. Uvedenú podmienku týkajúcu sa predčasného splatenia úveru označil za neurčitú a nezrozumiteľnú
a dôvodil, že s poukazom na § 37 a § 37 Občianskeho zákonníka ide o absolútne neplatné právne úkony
a to dojednanie takejto podmienky a jej následné uplatnenie voči klientom. Poukázal na povinnosť súdu
ex offo skúmať, či právny úkon nie je absolútne neplatný. S ohľadom na uvedené sa preto nestotožnil
so záverom súdu prvej inštancie v odseku 30 napadnutého rozhodnutia, ktorý uviedol napriek tomu,

že nemal dôkaz o splnení si povinnosti žalobcom voči spotrebiteľovi a tiež o porušení zmluvných
povinností spotrebiteľom. Naviac súdu prvej inštancie vytkol, že nemal osvedčené doručenie výziev zo
dňa 24.9.2018 ani zo dňa 29.10.2018, pričom konštatoval, že malo ísť o fikciu doručenia, čo rozhodne
nemožno považovať v spotrebiteľskom spore za správny názor a záver, už aj s poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax. Dal do pozornosti, že upozornenia zo dňa 20.7.2018 (v zmysle ktorých mal zaplatiť

uvádzanú sumu do 25.7.2018), mal prevziať dňa 11.8.2018, pričom z ním nezavinených príčin nemohol
splniť uloženú povinnosť do 25.7.2018, keďže v tento deň mal dodávateľ len dané zásielky odoslať.
Poznamenal tiež, že súd prvej inštancie opomenul preskúmať skutočne zaplatené peňažné prostriedky
v prospech uvedených úverov, pričom si žalobca inkasoval zmluvné pokuty vo výške 15 eur mesačne,ktoré nemožno považovať za zákonné, preto je potrebné všetky tieto pokuty započítať na úhradu
úverov, nemohol byť teda s omeškaním so splátkou k 20.6.2018. Z uvedeného mal za nesporné, že
súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zmluvou i zákonom, nesprávne právne posúdil vec a dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný.

26. Oponoval zisteniu súdu prvej inštancie, že poslednú splátku uskutočnil dňa 12.6.2018 a od tej
doby nevykonal žiadnu úhradu, keď uviedol, že odo dňa 12.6.2018 mu bolo zabránené vykonávať

splátky úveru, keďže žalobca mu uviedol, že ruší účty a musí len vydražiť byt. Namietal nevykonanie
navrhnutých výsluchov zamestnancov žalobcu, čím súd prvej inštancie zmaril náležité a presvedčivé
zistenie skutkového stavu a preto nemohol rozhodnúť v súlade so zákonom a uprel mu právo na
spravodlivýproces,pričomvzhľadomnato,žekontrolunadúčtovanímpoložieknavýpisochmalžalobca,
súd prvej inštancie ani nemal osvedčené kedy mala byť posledná splátka a koľko zaplatil, len sa stotožnil
s tvrdením žalobcu, čo svedčí o porušení zásady kontradiktórnosti konania a o porušení práva na prístup

k súdu. Dôvodil, že žalobca inkasoval peniaze z jeho osobného účtu a priraďoval si splátky ako uznal za
vhodné, inkasoval viac peňazí ako mal, pretože si inkasoval aj zmluvné pokuty a 5 % úrok z omeškania
si inkasoval k duplicitnému uplatňovaniu sankcií a to i za zmluvné pokuty zároveň, čo je v rozpore so
zákonomačosúdprvejinštancieignoroval.Dodal,žežalobcasasnažílenozmocneniesajehomajetku,
čo už skúsil návrhom na vykonanie dražby dňa 20.12.2022, proti čomu však podal námietky.

27. Odmietol tvrdenie súdu prvej inštancie, že neprijateľné podmienky nemajú žiadny význam, keď
neprijateľnosť podmienok spočíva v spôsobovaní nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, pretože spotrebiteľ je oproti dodávateľovi v podriadenom stave, čo sa
vylučuje pri zmluvách, pretože zmluvné strany majú mať rovnocenné postavenie a súd je povinný tieto

skúmať z úradnej povinnosti. Dodal, že z rozhodnutí o zmluvách žalobcu vyplynulo, že všetci poškodení
klienti môžu žiadať nielen vrátenie splátok, ktoré im jednostranne navýšil, ale aj odškodnenie rádovo
v tisíckach eur. Dal do pozornosti, že o nezákonnom postupe žalobcu už rozhodla aj Národná banka
Slovenska, aj Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorá vyhodnotila viac
ako20zmluvnýchustanoveníakoneprijateľné.Dopozornostivovzťahukžalobcovidaltúskutočnosť,že

Krajský súd v Žiline zakázal žalobcovi uplatňovať 23 ustanovení zmluvy o hypotekárnom úvere, pričom
rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Dôrazne namietal záver súdu prvej inštancie, že úverové
zmluvy už preskúmal Okresný súd Banská Bystrica, keď tieto mal podrobiť súdnej kontrole v zmysle §
53 Občianskeho zákonníka, keďže ide o spotrebiteľský spor. Uviedol, že mal aj snahu sa so žalobcom
dohodnúť, ale bez odozvy, k čomu poukázal na reakciu žalobcu zo dňa 7.6.2018. Bol názoru, že žalobca

použil neprimeraný postup v rozpore s dobrými mravmi, keď rozpor videl v tom, že žalobca poskytol úver
len preto, aby pre nezaplatené splátky v hodnote stoviek eur mohol vydražiť majetok, ktorého hodnota
je približne 200.000 eur. Za absurdné pritom označil tvrdenie žalobcu, že mu zákon neustanovuje
povinnosť predkladať klientovi dokument, ktorý má charakter výpisu z úverového účtu.

28. Zdôraznil, že žalobca neosvedčil existenciu pohľadávky 45.492,95 eura, keď nebol ochotný predložiť
ani bankové výpisy, ani amortizačnú tabuľku, z ktorých by sa mohli osvedčiť relevantné skutočnosti.
Poukázal aj na § 13 a § 15 zákona č. 90/2016 Z. z. s tým, že ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť
spotrebiteľskú zmluvu, ktorú vyhotovil a predformuloval žalobca s podmienkami, ktoré spôsobujú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Opätovne uviedol,

že okrem splátok inkasoval žalobca aj poplatky za upomienky a za zmluvné pokuty, ktoré však bez
výpisov z úverového účtu a z výpisov z bežného účtu nemožno presne vyčísliť ani zistiť ako priraďoval
peniaze v prospech úverov. Bol názoru, že žalobcovi nedlžil a nemal preto právo žiadať od neho
zaplatenie zostatkov úverov a pri posudzovaní veci sa malo prihliadať aj na Čl. 38 Charty základných
práv Európskej únie, Čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Čl. 4 ods. 1 a Čl. 6 ods. 1

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 53 ods. 1, ods. 5
a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 a § 8 ods. 1,
ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. a zotrval na tom, že nemôže byť platná taká spotrebiteľská zmluva, ktorej
obsah a podmienky spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.

29. Rozporoval aj záver súdu prvej inštancie o kontrole zmlúv Okresným súdom Banská Bystrica, keďže
v upomínacom konaní sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu a to vyšším súdnym úradníkom, ktorý
nemá právomoci sudcu a vykonáva výlučne formálne úkony, pričom platobný rozkaz neobsahuje anivýrok, ani odôvodnenie, v ktorom by sa mohol dozvedieť, že súd v upomínacom konaní vykonal súdnu
kontrolu zmluvy o úvere zo dňa 16.3.2017. Dôvodil, že súd prvej inštancie síce spomenul zákon č.
90/2016 Z. z., avšak neuviedol potrebnú aplikáciu jeho ustanovení, aj preto bol názoru, že napadnutý

rozsudok je nepresvedčivý a nepreskúmateľný, keď s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, Ústavu SR, Čl. 19 ods. 1 Zmluvy
o Európskej únii, Čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a Čl. 3 ods. 1 Základných princípov
C. s. p., ako aj § 220 C. s. p. argumentoval právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a
podmienkami, ktoré má spĺňať. Záverom uviedol, že neprestal uhrádzať jednotlivé splátky, pretože ich

ani neuhrádzal, keďže mu na osobný účet bola zasielaná mzda a splácanie zabezpečoval žalobca
inkasovaním z osobného účtu, pričom mu odmietol poskytnúť výpisy z úverových účtov, aby si mohol
skontrolovať úhrady. Spoliehal sa na žalobcu v dobrej viere, ale ten zneužil jeho dôvodu a použil proti
nemu nekalé praktiky.

30. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za správny a stotožnil sa s jeho

výrokom aj s odôvodnením. Tvrdenia žalovaného v odvolaní vyhodnotil ako nesprávne a nepreukázané.
V spojení so sumarizáciou skutkového stavu uviedol, že k uzatvoreniu zmluvného vzťahu so žalovaným
došlo na základe žiadosti žalovaného o úver zo dňa 9.1.2014 (úverová zmluva č. 98369 uzatvorená
dňa 21.1.2014) a zo dňa 3.3.2017 (zmluva o úvere na bývanie č. 386389, zo dňa 16.3.2017), keď v
žiadostiach o úver a následne v žiadostiach o čerpanie sám žalovaný špecifikoval, na splatenie ktorých

konkrétnych úverov s uvedením platobných údajov, majú byť použité poskytnuté finančné prostriedky,
pričom žalobca argumentoval, že splatenie úverov v zmysle týchto žiadosti preukázal. Dal do pozornosti,
že účelom úverov bolo splatenie skôr poskytnutých úverov a žalovaný mal dostatok času od podania
žiadostí až po uzatvorenie samotných zmlúv zvážiť, či hodlá uzatvoriť zmluvný vzťah. Pri uzatváraní
zmlúv bol aktívny, predložil požadované doklady, čerpal úver, a preto by v žiadnom prípade nemohlo

dôjsť k uzatvoreniu zmlúv v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, keď zároveň preštudovanie
zmluvnej dokumentácie a súhlas s ňou žalobca slobodne potvrdil svojím podpisom na zmluve. Záväzok
zo zmluvy prevzal ako dospelá osoba plne spôsobilá na právne úkony, preto bol názoru, že nie je dôvod
spochybňovať, že k dohode pristúpil so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou.

31. Uviedol tiež, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti oboch úverov došlo z dôvodu neuhradenia
omeškanej splátky splatnej dňa 20.6.2018 a nasl., keď pred vyhlásením predčasnej splatnosti
žalovaného upozornil na omeškanie a na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti opakovanými
upozorneniami zo dňa 20.7.2018 a zo dňa 24.9.2018. Dodal, že pre výzvu v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, teda výzvu pred zamýšľaným zosplatnením úveru, zákon nestanovuje okrem

upozornenia na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru najmenej 15 dní vopred iné náležitosti
a žiadne ustanovenie neupravuje povinnosť veriteľa uvádzať označenie splátky, pre omeškanie ktorej
došlo k zosplatneniu úveru. Rovnako to platí aj pre výzvu na predčasné splatenie úveru, kde zákon
určuje len to, že obsahom musí byť žiadosť veriteľa o splatenie zostatku úveru v určitej výške a v
určitej lehote a musí byť adresovaný dlžníkovi. Upozornenia ako aj výzvy boli žalovanému doručované,

čo preukázal doručenkami, keď opakované upozornenia zo dňa 20.7.2018 si žalovaný prevzal dňa
11.8.2018; opakované upozornenia zo dňa 24.9.2018 neboli žalovaným prevzaté v odbernej lehote, čo
je však irelevantné, lebo mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielok a tieto sa dostali
do sféry dispozície žalovaného. Bol preto názoru, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo v
zmysle dohodnutých zmluvných podmienok a v súlade so zákonom. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného,

že zásielky zo dňa 20.7.2018 odoslal až dňa 25.7.2018, keďže dňa 25.7.2018 už boli zásielky uložené
na pošte, čo vyplynulo priamo z predložených doručeniek.

32. Zároveň mal za to, že § 53 ods. 9 je lex specialis k § 565 Občianskeho zákonníka a veriteľ by logicky
nemoholvykonaťzosplatneniedosplatnostinajbližšejsplátkyazároveňdodržaťpožiadavkuvyplývajúcu

z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto argumentoval, že posledná veta v § 565 Občianskeho
zákonníka sa na prípady, na ktoré dopadá § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevzťahuje; poslednú
vetu § 565 Občianskeho zákonníka pri spotrebiteľských zmluvách použiť nemožno a teda mohol žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky kedykoľvek, za splnenia podmienok
uvedenýchv§53ods.9Občianskehozákonníka.Zdôraznil,žeprávozosplatniťúvervykonalpotom,ako

uplynula zákonná lehota (tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky), na takýto postup žalovaného
upozornil a zároveň omeškanie so zaplatením splátky ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti trvalo. K
argumentácii o predčasnej splatnosti úveru dal do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11CoCsp/2/2020, zo dňa 23.1.2020, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCsp/54/2021, zodňa 24.8.2022 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/21/2022, zo dňa 10.5.2022. Dodal, že v
priebehu konania predložil Prehľady splácania úverov a Stav omeškaných splátok na úveroch, z ktorých
bolo zrejmé aké úhrady žalovaný realizoval, ich započítanie a tiež omeškanie žalovaného s úhradou

splátok, pričom žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal opak. Za neakceptovateľné
považoval tvrdenie žalovaného, že si plnil všetky povinnosti, keď v zmysle bodu 3.8 Všeobecných
obchodných podmienok bol povinný zabezpečiť na bežnom účte (ktorý bol inkasným účtom k úverom)
dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, čo ale porušil,
pričom mu boli zasielané pravidelné mesačné výpisy z jeho osobného účtu.

33. Dôvodil, že aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úverov mohol žalovaný realizovať aspoň čiastočné
úhrady, ktorými by znížil svoj dlh, avšak takto nekonal, preto odmietol, že by žalovanému bolo zabránené
realizovať úhrady. Vo vzťahu k realizácii záložného práva poukázal na jeho účel, ako aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/113/2017 a s ohľadom na uvedené argumentoval, že výkon
záložného práva speňažením zálohu na dobrovoľnej dražbe v súlade so zákonom č. 527/2002 Z. z.

sám o sebe nepredstavuje ľubovôľu záložného veriteľa, iba dlžníkom vynútený krok veriteľa, smerujúci
v skutočnosti iba k náprave stavu, ktorý je dôsledkom neplnenia si povinností dlžníkom. Vo vzťahu k
poukazu žalovaného na rozhodnutia NBS a Krajského súdu v Žiline zotrval na tom, že dané rozhodnutia
sa nevzťahujú na úverové zmluvy, na základe ktorých si uplatnil nárok v prejednávanej veci. Žalovaným
uvedené rozhodnutie NBS1-000-023-793 sa týkalo spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s. a rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline sa týkalo spoločnosti Dexia banka Slovensko, a.s., resp. zmlúv uzatvorených
s právnymi predchodcami žalobcu, keď žalovaný uzatvoril zmluvy už so spoločnosťou Prima banka
Slovensko, a.s., pričom tieto neboli uzatvorené ani v rámci bývalej Dexia banky a ani v rámci bývalej
Sberbank Slovensko, a.s. V závere zdôraznil, že zmluvy uzatvorené so žalovaným neobsahujú žiadne
neprijateľné zmluvné podmienky. K vyjadreniu k odvolaniu pripojil vyjadrenie žalobcu zo dňa 3.1.2019

spolu s doručenkou.

34. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch a námietkach podaných v odvolaní a s poukazom
na § 151 C. s. p. tvrdenia žalobcu výslovne poprel. Ozrejmil, že to sám žalobca mu ponúkol celkovo päť
úverov, on mal len prísť do banky a podpísať už vyplnené formuláre a to bol aj dôvod, pre ktorý navrhol

výsluch pracovníkov žalobcu, aby osvedčili skutočnosti o uzavieraní zmlúv. Žiadosť, na ktorú poukazoval
žalobca je formulár, ktorý má žalobca pripravený pre spotrebiteľov, ktorí ho majú podpísať po tom,
čo žalobca formulár vyplní, pričom obsah žiadosti nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvniť. Za nepravdivé
označil tvrdenie žalobcu, že v žiadostiach o čerpanie úveru sám špecifikoval, na splatenie ktorých
konkrétnych úverov s uvedením platobných údajov majú byť použité poskytnuté finančné prostriedky.

Uviedol,želenprišieldobankyzaplatiťúhraduapracovníčkabankymuuviedla,žemáprenehovýhodnú
ponuku, pretože bol dobrý klient a že bude menej platiť a navyše bude môcť čerpať ďalšie finančné
prostriedky. Dala mu podpísať rôzne formuláre, z ktorých Žiadosť o poskytnutie hypotekárneho úveru
nikdy nedostal a oboznámil sa s ním až v tomto konaní, pričom dané tlačivo bolo vyplnené žalobcom.
Naviac poukázal na to, že v žiadosti bolo uvedené, že má príjem 758 eur a výdavky 0 eur, čo je v rozpore

s realitou.

35. Za nesporné mal, že za takéhoto stavu žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, keď mu ponúkol
zmluvy, pričom jeho možnosti platiť boli obmedzené a zmluva, z ktorej žiada žalobca uplatňovaný nárok
je absolútne neplatná s poukazom na § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, pričom súd na absolútnu

neplatnosť prihliada ex offo. Dodal, že o úhradách žalobcu z úveru dňa 24.1.2014 a 22.3.2017 sa
dozvedel až zo súdneho spisu. Namietal, že všetky zmluvy so žalobcom boli podpísané v tiesni a za
nápadne nevýhodných podmienok ako dokazujú dôkazy v súdnom spise. Zotrval na tom, že nebol
urobený platný právny úkon podľa § 53 ani § 565 Občianskeho zákonníka a preto je žaloba nedôvodná.
Súd prvej inštancie tak nesprávne právne posúdil vec a dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom rozsudok je nepreskúmateľný. Poukázal tiež na reakciu
žalobcu zo dňa 7.6.2018, ktorou mal za osvedčené, že žalobca nemal záujem na žiadnej dohode, ktorá
by smerovala k splateniu úverov. Žalobca uviedol, že nie je povinný s klientmi, ktorí porušili zmluvne
dohodnuté podmienky, uzatvárať dohody o splatení dlhu a tak sa ocitol v stave právnej neistoty. Vyjadril
presvedčenie, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi, keď mu poskytol úver len preto, aby pre

nezaplatené splátky v hodnote stoviek eur mohol vydražiť jeho majetok, ktorý odhadol na približne
200.000 eur.
36. Vo vzťahu k zosplatneniu úveru zotrval na tom, že veriteľ je povinný uplatniť svoje právo na
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle obmedzení § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka,t. j. najneskôr do splatnosti najbližšej splátky úveru. Ak toto právo nevyužije, jeho právo na predčasné
zosplatnenie zaniká a dlžník je povinný uhrádzať individuálne splátky úveru, pričom k zosplatneniu
úveru účinným spôsobom nedôjde. V danej súvislosti poukázal na závery občiansko-právneho kolégia

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.3.2019, na ktorom došlo k zjednoteniu pri výklade použitia
práva veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti tak, že toto jeho právo je časovo obmedzené do
splatnosti najbližšej budúcej splátky. Vo zvyšku vyjadrenia žalovaný replikoval argumentáciu uvedenú
v odvolaní.

37. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že nesprávne tvrdenia žalovaného vyvrátil predloženými
dôkazmi na rozdiel od žalovaného, ktorý v konaní neprodukoval žiadny dôkaz na podporu svojich
tvrdení. Úvery žalovanému poskytol v súlade s predmetom svojej činnosti, ktorá podlieha dohľadu NBS a
dôrazne sa ohradil proti tvrdeniu, že by sa chcel zmocniť majetku žalovaného, a že mu za týmto účelom
poskytol úvery, keď účelom úverov bolo v zmysle úverových zmlúv splatenie skôr poskytnutých úverov.
Zotrval na tom, že výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby je predpokladaný zákonom a

vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení upravujúcich výkon záložného práva. Ďalej poukázal
na to, že ak aj z hľadiska formy je právny úkon uzavretý prostredníctvom formulárovej predtlače, takýto
spôsob uzatvárania zmluvy nie je právom zakázaný a samotné použitie formulára nemôže automaticky
znamenať, že spotrebiteľ sa s jeho obsahom neoboznámil alebo s jeho obsahom nesúhlasil, keď súhlas
s údajmi a dohodami uvedenými v predtlači osobne potvrdil svojim podpisom, k čomu dal do pozornosti

právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/37/2018-185, zo
dňa 20.12.2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8CoCsp/36/2020, zo dňa 10.12.2020, ako aj Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/84/2021, zo dňa 20.9.2022.

38. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že nedostal od žalobcu Žiadosť o poskytnutie úveru

zo dňa 9.1.2014 a že sa so žiadosťou oboznámil až v tomto konaní, keď mal za zrejmé, že uvedená
žiadosť bola podpísaná žalovaným. Okrem toho zdôraznil, že samotný žalovaný požiadal o poskytnutie
úveru s tým, že ako účel úveru si zvolil splatenie skôr poskytnutých úverov a dokonca predložil Súhlas
spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. a Home Credit Slovakia, a.s. s predčasným splatením úverov.
Bol názoru, že predmetné dôkazy vyvracajú tvrdenia žalovaného, že žalobcovi neposkytol informácie o

stavoch jeho úverov. Za nesprávne označil aj tvrdenie, že nekonal s odbornou starostlivosťou a že by to
zakladalo absolútnu neplatnosť zmluvy. Zdôraznil, že riadne vykonal dopyt do úverového registra (čím
preveril záväzky žalovaného), do Sociálnej poisťovne (čím preveril príjem a zamestnanosť žalovaného)
a vychádzal tiež zo žiadosti o poskytnutie úverov (čím preveril základné údaje o žalovanom, o rodinnom
stave a príjme). Hoci žalovaný v žiadosti o úver uviedol, že jeho výdavky sú nula eur, zohľadňoval

informácie o výdavkoch z údajov z úverového registra, kde boli uvedené záväzky žalovaného, teda
splátky úverov a pod..

39. Poznamenal tiež, že bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať úver, pričom tým nebolo dotknuté

právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených
osobitným zákonom. Hoci žalovaný v žiadosti o úver neuviedol žiadne výdavky, k posúdeniu bonity
pristupoval zodpovedne a svoju povinnosť si splnil. Na určenie dostatočnej sumy na bežné životné
náklady slúži hodnota životného minima, a to v závislosti od počtu členov domácnosti a vyživovaných
osôb, práve preto tieto údaje už pred uzavretím zmluvy zisťoval, k čomu dal do pozornosti aj rozhodnutia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/74/2021, zo dňa 31.5.2022 a sp. zn. 2CoCsp/21/2022, zo
dňa 10.5.2022. Zároveň poukázal na to, že vyjadrenia žalovaného týkajúce sa najmä čerpania úverov,
súm uvedených v žiadostiach o čerpanie a toho, že sa nedá zistiť komu mal zaslať finančné prostriedky,
sú novoty žalovaného v odvolacom konaní, ktoré sú neprípustné. Bol názoru, že ide o nové skutkové
tvrdenia, žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzané, a teda o neprípustnú novotu v

odvolacom konaní, na ktorú by odvolací súd nemal prihliadať, pričom na podporu tejto argumentácie
poukázal na obdobné závery obsiahnuté v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13CoCsp/19/2021, zo dňa 27.4.2022 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/91/2022, zo dňa 2.8.2023.
V súvislosti s vyhlásením predčasnej splatnosti úverov a k tvrdeniu žalovaného, že si vykladá zákon tak,
ako mu vyhovuje uviedol, že vychádzal zo súdnej praxe. K odvolacej duplike pripojil súhlas Slovenskej

sporiteľne, a.s. s predčasným splatením úveru zo dňa 22.1.2014, ako aj súhlas Home Credit Slovakia,
a.s. s predčasným splatením úveru zo dňa 20.1.2014.40. Žalovaný v reakcii na odvolaciu dupliku žalobcu bez výzvy súdu na vyjadrenie sa uviedol, že žalobca
výslovne nepoprel jeho tvrdenia, preto sa považujú za nesporné. Dodal, že tvrdenie žalobcu o tom, že je
úverovou inštitúciou podliehajúcou dohľadu NBS je vo veci irelevantné, pričom tvrdenie, že by sa chcel

žalobca zmocniť majetku žalovaného a za tým účelom mu poskytol úvery, žalobca výslovne nepoprel
a neprodukoval k svojmu tvrdeniu žiadne dôkazy. Zároveň poznamenal, že skutočnosť, že sa veriteľ
môže domáhať uspokojenia z predmetu záložného práva iba v prípade, ak pohľadávka nie je riadne a
včas splnená, neznamená, že má právo konať neprimerane, nehľadiac na práva spotrebiteľa a môže
obchádzať všetky ostatné zákony a porušiť ústavne garantované práva spotrebiteľa. Dôvodil, že tvrdenie

žalobcu, že potvrdil svojim podpisom súhlas v predtlači osvedčuje, že podmienky v zmluvách neboli
individuálne dojednané, pričom poukázal na § 53 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odmietol
tiež relevanciu rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8CoCsp/36/2020 a Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/84/2021 a poznamenal, že žiadny súd nie je viazaný odôvodnením iného súdu.

41. Za nedôvodné a irelevantné označil aj ostatné tvrdenia žalobcu v odvolacej duplike, pričom dodal,

že neobstoja ani tvrdenia o novotách v odvolacom konaní, nakoľko ešte počas konania pred súdom
prvej inštancie žiadal vykonať dôkazy o poskytnutí úverov, teda nemôže ísť o novotu. Zároveň dal do
pozornosti, že koncentrácia konania sa v spotrebiteľskom spore neuplatňuje. Vo vzťahu k rozhodnutiam
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/19/2021 a Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11Co/91/2022 mal za to, že tieto nemožno aplikovať, pretože v konaní je prejednávaná rozdielna

otázka. Za neprijateľnú podmienku označil tú, v zmysle ktorej pre nezaplatenie jedinej splátky môže byť
vydraženájehonehnuteľnosť,keďzmluvabolaformulárováanemalmožnosťovplyvniťjejobsah.Taktiež
mal za to, že je nutné preskúmať vieryhodnosť oznámenia žalobcu, že nemá povinnosť predkladať výpis
z úverového účtu. Vo zvyšku vyjadrenia opätovne zopakoval v plnom rozsahu argumentáciu uvedenú
v odvolaní.

42. Žalobca vo vyjadrení k reakcii žalovaného na argumentáciu žalobcu v odvolacej duplike výslovne
poprel tvrdenia žalovaného a zotrval na doterajších vyjadreniach pričom dodal, že žalovaný v konaní
produkované tvrdenia nepreukázal na rozdiel od žalobcu, ktorý dôkazné bremeno uniesol.

43. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko

nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 29.7.2025
(§ 219 ods. 3 C. s. p.).

44. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

45. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024, ak ide o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil

spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

46. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

47. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo
sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 21.1.2014 úverovú zmluvu
č. 98369 a dňa 16.3.2017 úverovú zmluvu č. 386389, pričom žalovaný (okrem iného) namietal záver
súdu prvej inštancie, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úverov z oboch uvedených zmlúv bolo v súlade

s obchodnými podmienkami aj s podmienkami uvedenými v § 53 ods. 9 v spojitosti s § 565 Občianskeho
zákonníka.48. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

49. Na ozrejmenie právneho stavu odvolací súd vo vzťahu k podmienke platnosti úkonu mimoriadneho
zosplatnenia uvádza, že podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo spotrebiteľskej
zmluvy (keďže v prípade úveru ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach) sú upravené v § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a tieto musia byť
splnené kumulatívne. Ustanovenie § 53 ods. 9 predmetného zákona pred zosplatnením úveru vyžaduje
výzvu veriteľa adresovanú a preukázateľne doručovanú dlžníkovi s upozornením na omeškanie s

platbou, s výslovným upozornením na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu
(istiny aj príslušenstva) naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníka, pričom právo na jednorazové
splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky spotrebiteľa. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej
vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil

spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka určuje, že ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené a toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.

50. Zo spisového materiálu vyplynulo, že žalovaný mal v zmysle úverových zmlúv
č. 98369 a č. 386389 splácať poskytnuté úvery vždy k 20. dňu v mesiaci (č. l. 9 a 58 spisu), pričom
podľa predloženého prehľadu stavu omeškaných splátok na úvere (č. l. 47 a 117 spisu), ako aj podľa
vyjadrenia žalobcu neuhradil žalovaný pri oboch úveroch splátku splatnú k 20.6.2018 a nasledovné.
Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy opakovanou výzvou zo dňa 24.9.2018, v ktorej

žalovaného zároveň upozornil na možnosť predčasného zosplatnenia v prípade neuhradenia dlžnej
sumy(č.l.50a113spisu),ktorábolauloženánapoštedňa28.9.2018azdôvoduneprevzatiažalovaným
bola vrátená žalobcovi (č. l. 51 a 121 spisu). Následnou výzvou zo dňa 29.10.2018 (č. l. 53 a 114 spisu)
žalobcažalovanémuoznámil,žezdôvoduneplneniapodmienokúverovejzmluvyrozhodolo predčasnej
splatnosti celého úveru ku dňu 29.10.2018 a vyzval ho na úhradu celého vyčísleného dlhu. Uvedenú

výzvu žalovaný prevzal dňa 5.11.2018 (č. l. 52 a 120 spisu).

51. Hoci neobstojí argumentácia žalovaného, že v zmluvách boli na predčasné zosplatnenie dohodnuté
iné podmienky ako podľa zákona, keďže podmienky uvedené v bode 2.8 písm. a) a 2.9.1 Obchodných
podmienok pre úvery občanom (tak ako ich uviedol aj súd prvej inštancie v odseku 27 napadnutého

rozhodnutia) korešpondovali s podmienkami uvedenými v § 53 ods. 9 v spojitosti s § 565 Občianskeho
zákonníka, ktoré ich precizovali, s ohľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne východiská,
pokiaľ súd prvej inštancie založil posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na závere, že
žalobca zosplatnil oba predmetné úvery v súlade s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka,
ako aj v súlade so zmluvou a obchodnými podmienkami, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného, že žalobca nedodržal zákonnú
podmienku v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a nezosplatnil úvery včas.

52. Je potrebné uviesť, že právo predčasne zosplatniť úver vyplývajúce z § 53 ods. 9 v spojení s §
565 Občianskeho zákonníka nie je možné v zmysle predmetných ustanovení uplatniť veriteľom voči

dlžníkovi neobmedzene. Platí, že zosplatniť úver môže veriteľ najskôr vtedy, ak uplynú tri mesiace od
omeškania so zaplatením splátky za podmienky, že súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, avšak toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky, t. j. splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na omeškanú splátku, od
splatnosti ktorej uplynuli tri mesiace, inak jeho právo zaniká (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo/36/2020).

53. Nakoľko v prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá mu vznikla
v dôsledku predčasného zosplatnenia predmetných, žalovanému poskytnutých úverov, a to z dôvoduomeškania sa so splátkou splatnou k 20.6.2018 (pri oboch úveroch), tri mesiace od splatnosti tejto
splátky uplynuli k 20.9.2018 a splatnosť nasledujúcej ďalšej splátky (nasledujúcej po uplynutí troch
mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal splatný celý dlh) bola k 20.10.2018,

do ktorej musel veriteľ v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka naplniť vyššie uvedené podmienky
zosplatnenia úveru. Z dôvodu, že žalobca úver predčasne zosplatnil až po uplynutí tejto lehoty, a to dňa
29.10.2018, odvolací súd konštatuje, že nedošlo k platnému zosplatneniu daných úverov, čo rezultuje do
záveru o absolútnej neplatnosti daného právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ktorú
je súd povinný skúmať ex offo.

54. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, nárok uplatnený žalobcom posúdil odvolací súd
ako nedôvodný v celom rozsahu, preto sa nezaoberal ďalšou odvolacou argumentáciou žalovaného a
podľa § 388 C. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietol; vychádzajúc pritom zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný
(§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať

dokazovanie.

55. Odvolací súd dodáva, že hoci žalovaný žiadal o doručenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu poštou na určenú adresu, takéto oznámenie je nad rámec informačnej povinnosti súdu
v zmysle § 219 ods. 3 C. s. p., v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a
na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením; ak o to strana konania požiada,
oznámi jej miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Ani skutočnosť, že
sa jedná o spor s ochranou slabšej strany nezakladá podľa odvolacieho súdu dôvod prekročenia danej
zákonom stanovenej povinnosti a vyhovenia takejto žiadosti strany konania.

56. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému
priznal plný nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde, nakoľko mal
vo veci plný úspech.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).