Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. august 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/167/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121557826
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému R.. J. Q.N., narodenému XX. N. XXXX, P., o zaplatenie
10.313,21 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
4Csp/27/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp.

zn. 11CoCsp/6/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") podľa § 387 ods. 1, 2 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") potvrdil rozsudok Okresného súdu
Vranov nad Topľou (ďalej aj „súdu prvej inštancie" resp. prvoinštančný súd) zo 14. marca 2023 č.k.
4Csp/27/2022-143, ktorým „zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 2 900 eur a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol, žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal", a to s výnimkou
výroku, ktorým konanie v časti o zaplatenie 2 900 eur zastavil (výrok I.); stranám sporu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II.).

1.1. Rozhodnutie po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 497 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 144, 145 ods. 1, §
565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 1 ods. 2, § 9 ods.
1, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 16, ods. 17, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z."), § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách účinného v čase
postúpenia pohľadávky (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z." alebo „zákon o bankách"), čl. 2 ods. 2, čl. 8, čl.
17, § 153 ods. 1 a. 2 Základných princípov CSP. Po skutkovej stránke mal vykonaným dokazovaním za
preukázané, že pôvodný veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 10. mája 2018 Zmluvu o splátkovom
úvere (spotrebiteľský úver). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 12 000 eur. Žalovaný sa
zaviazal splatiť úver vo výške 12 000 eur v 96-tich mesačných splátkach vo výške 204,78 eura mesačne.

Medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý úrok vo výške 13,20 %. RPMN bola 14,26 %, priemerná
RPMN 8,58 %. Splátky boli splatné k 15. dňu v mesiaci. Výzvou z 30. januára 2021 právny predchodca
žalobkyne oznámil žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 2 108,59 eura a
ak do 15 dní od doručenia výzvy nedôjde k úhrade dlžnej sumy vo výške 2 108,59 eura, bude oprávnený
úver zosplatniť. Výzva bola žalovanému doručená dňa 04. februára 2021. V oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo 04. marca 2021 právny predchodca žalobkyne uviedol, že dlh žalovaného

sa stal splatným v celom rozsahu naraz. Zároveň ho vyzval na úhradu dlhu vo výške 11 785,71 eura.
Toto oznámenie žalovaný v odbernej lehote neprevzal. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa29. júna 2021 oznámil právny predchodca žalobkyne, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
uzatvorenej dňa 22. júna 2021 postúpila banka pohľadávku žalobkyni. Podaním z 02. marca 2023 vzala
žalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie 2 900 eur späť, nakoľko po podaní žaloby bola na uplatnenú

pohľadávku poukázaná suma v celkovej výške 2 900 eur. Keďže k čiastočnému späťvzatiu došlo pred
začatím konania, ako aj pred predbežným prejednaním sporu a pojednávaním, súd prvej inštancie
konanie v časti o zaplatenie 2 900 eur zastavil. Následne sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou
žalobkyne. Konštatoval, že pre platné postúpenie musia byť splnené nasledujúce podmienky. Musí ísť
o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala

splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a klient musí byť nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke.
Postupca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhlásil ku dňu 11. augusta 2020 mimoriadnu
splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru je, že dodávateľ môže
žiadaťozaplateniecelejpohľadávkynajskôrpouplynutí3mesiacovodomeškaniasozaplatenímsplátky
keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

1.2. V danom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa nepreukázala, že postupca
v lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanému upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti, ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo
výzve absentoval údaj o konkrétnej splátke, kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Pokiaľ

nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol
splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený
postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré
sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu

postúpenia pohľadávky podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca
žalobkyne postupoval, bol v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje
zákonu, preto je neplatný. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
1.3. Za ďalšie v danej veci, napriek výzve súdu žalobkyňa nepreukázala, že jej právny predchodca

postupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanému pri zisťovaní jeho
bonity. Zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda
žalovaného, čo znamená povinnosť zistiť jeho príjem aj pravidelné výdavky. Žalobkyňa súdu na výzvu
predložila interný dokument - Výpočet primárnej návratnosti, z ktorého je zrejmé, že počet členov v
žalovaného domácnosti bolo 2, výška príjmu žalovaného je 740 eur a tiež doklad o vykonaní dopytu

v Sociálnej poisťovni. Čo sa týka skúmania výdavkov, tieto nijak neskúmala, dokonca sama uviedla,
že v danom prípade uplatnila metódu „single applicant approach", čo znamená, že na žalovaného
hľadela ako na jednotlivca, napriek tomu, že žil v spoločnej domácnosti s ďalšou osobou. Podľa názoru
súdu prvej inštancie sa jednalo o čisto formálne zisťovanie bonity klienta. Skúmanie výdavkov len
nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nebolo dostatočné, pretože záväzky klienta

nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať
úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace
s domácnosťou. V danom prípade žalobkyňa neskúmala výdavky ani formálne. Pokiaľ veriteľ nepozná
celkový objem výdavkov klienta, nemôže si urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať
požadovaný úver. Právny predchodca žalobkyne sa tieto výdavky nijak nepokúsil zistiť. Pri overovaní

bonity žalovaného nemal k dispozícii údaje o jeho výdavkoch, nemal teda k dispozícii všetky relevantné
údaje. Za tohto stavu bolo nutné konštatovať, že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie si povinnosti
uloženej jej ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti
dodávateľom v citovanom ustanovení nebolo smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna
situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobkyňa) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu

bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý
s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.
Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie v súlade s požiadavkou
odbornej starostlivosti veriteľa vyložil tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho
príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto

postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti a ako vyplýva z okolností prejednávanej veci,
overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup právneho predchodcu žalobkyne bol iba formálny
a nezodpovedal odbornej starostlivosti, keďže vôbec nezisťoval výdavky žalovaného, a aj napriek tomumu poskytol žiadaný úver. Nezaujímal sa, aké má žalovaný výdavky na živobytie, a či teda mu zostáva
dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru.

1.4. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam podľa súdu prvej inštancie nastala zákonná fikcia o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č. 129/2010 Z. z..
Uzavrel preto, že právny predchodca žalobkyne v konaní nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej
mu v spomínanom § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň ale prvoinštančný súd vychádzal zo záveru o

nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú zákona č.
129/2010 Z. z. po zohľadnení zásady „a minori ad maius" vzhľadom na to, že dospel k záveru o hrubom
porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať
úver. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného ustanovenia.

1.5. V kontexte s vyššie uvedenými právnymi závermi súd prvej inštancie posudzoval aj platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 22. júna 2021 v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom v čase uzavretia spomínanej zmluvy. Konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až
15. júna 2026, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. júna 2021
ešte nenastala a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný „živý úver", teda úver, ktorý
nebol splatný a preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s uvedeným zákonným

ustanovením, a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zákonným dôsledkom
predmetnej skutočnosti bol nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v danom spore. Nakoľko
žalobkyňa nepreukázala, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého
vyvodzovala žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázala platné postúpenie predmetnej pohľadávky,
teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.6. K tvrdeniu žalobkyne, že v prípade zamietnutia žaloby sa bude jednať o prekvapivé rozhodnutie
porušujúce právo na spravodlivý proces, súd prvej inštancie s poukazom na čl. 2 ods. 2, Čl. 8 a Čl.
17 Základných princípov CSP a § 153 CSP uviedol, že vyzval žalobkyňu, aby preukázala splnenie
podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka,

taktiež aby preukázala ako jej právny predchodca zisťoval bonitu žalovaného a ako ju vyhodnotil,
na čo žalobkyňa reagovala vyjadreniami z 19. novembra 2022 a 09. januára 2023. Svoju neúčasť
na pojednávaní ospravedlnila podaním z 08. marca 2023, pričom súhlasila s prejednaním veci v jej
neprítomnosti, k čomu aj došlo a následne k vyhláseniu rozsudku na základe dovtedy predložených
dôkazov.

1.7. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 256 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP a čl. 17 CSP konštatujúc, že v konaní bol úspešnejší žalovaný. Nakoľko
mu ale žiadne trovy konania nevznikli rozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva, a to s
poukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz25.januára2017sp.zn.6Cdo/5/2017.

2. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením. Po oboznámení sa so spisovým
materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v prvoinštančnom konaní nebol zistený

žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolací súd
si tiež osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom
rozsahu odkázal.

2.1. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v danom prípade

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 22. júna 2021 právny predchodca žalobkyne Slovenská sporiteľňa,
a.s., postúpila na žalobkyňu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo
všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. V prejednávanej veci bola
postupcom banka, preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť špeciálna úprava postúpenia pohľadávky
obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru je právne

upravená v § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v
splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka teda umožňuje veriteľoviuplatňovať si voči dlžníkovi celú pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal dohodu
o včasnom plnení dohodnutých splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie do
zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje právo

môže využiť po opätovnom porušení povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva priamo
zo zákona. V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka využije,
vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov. Právny predchodca žalobkyne oprávnenie vyplývajúce mu z § 565 Občianskeho zákonníka

využil, čím spôsobil zánik povinnosti žalovaného splácať poskytnutý úver v dohodnutých splátkach.
Keďžemedziprávnympredchodcomžalobkyneažalovanýmbolauzatvorenázmluvaspotrebiteľská,pre
posúdenie jednorazového predčasného zosplatnenia celého dlhu bolo potrebné zohľadniť i špeciálne
ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je ustanovenie § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa zosplatniť celý dlh. V
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má

vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti
uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku,

nakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota
troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou je
spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na plynutie premlčacej doby. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka, ako aj § 53 ods. 9 tohto právneho predpisu, upravujú len zákonné podmienky zosplatnenia
celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splatnej splátky. Sami o sebe nemajú vplyv na začiatok plynutia

premlčacej doby. Podľa ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu aplikácia osobitného ustanovenia § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej
vety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§
565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením

§ 101 Občianskeho zákonníka (viď uznesenia Najvyššieho súdu Sloveneskej republiky z 15. decembra
2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021, z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020 a z 30. novembra 2022
sp. zn. 5Cdo/224/2021). Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného právny úkon akým je zosplatnenie celého
peňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky,
prektorúsaveriteľrozhodolvyužiťsvojeprávonazosplatnenieceléhodlhu.Akprávnyúkonzosplatnenia

neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a
teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej
minimálnejlehotytrochmesiacovpreuplatnenietakéhotoprávaveriteľa,akoajotom,kedyzačalaplynúť
trojročná premlčacia doba upravená v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého
právny úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal

preto v danom prípade oporu vo vykonanom dokazovaní.

2.2. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie správne vykonal dôkazy za účelom zistenia,
či právny predchodca žalobkyne ako veriteľ pred uzavretím zmluvy posudzoval schopnosť žalovaného
ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Možnosť takéhoto postupu pri dokazovaní priamo vyplýva

z § 295 CSP upravujúceho osobitné ustanovenia o dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Rozborom ustanovení § 7 ods. 1, ods. 17 písm.
a) a písm. b), ods. 18 písm. a), písm. b), ods. 21, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a tiež bodu 26.
preambuly citovanej smernice ako aj s poukazom na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora
z 05. marca 2020 vo veci C-679/18 OPR-Finance, s.r.o. proti GK), rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
zn. C - 449/13, nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 1. novembra 2016, č. k. I. ÚS 913/16 a
vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

dospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného
ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení s § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských
úveroch. V konkrétnostiach poukázal na to, že na výzvu súdu prvej inštancie na preukázanie splnenia
povinností veriteľa v súvislosti so zisťovaním bonity žalovaného reagovala žalobkyňa tvrdeniami v rámciktorých uviedla, že veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy
dobu, na ktorú sa úver poskytuje, príjem spotrebiteľa a údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného
alebo viacerých registrov. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil dopytom do úverového registra,

z ktorého bolo zistené, že spotrebiteľ mal v čase poskytnutia úveru existujúce záväzky s mesačným
úverovým zaťažením vo výške 368,86 eura (č.l. 113 spisu). Počet členov domácnosti bol 2. Príjem
spotrebiteľa bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne z 10. mája 2018, čistý príjem spotrebiteľa
tvoril 740 eur. V rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa
o úver bola braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou

čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má
spotrebiteľvyživovaciupovinnosť.Ajpodľaodvolaciehosúdužalobkyňaneuniesladôkaznébremeno,že
jej právny predchodca zisťoval a vyhodnotil dostatočným spôsobom príjem žalovaného pred uzavretím
zmluvy o úvere. Žalobkyňa podobne neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov
žalovanéhopreduzavretímtejtozmluvy.Žalobkyňoupredloženýdopytdoúverovéhoregistrasatýkallen
úverovej zaťaženosti žalovaného vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobkyne Slovenská sporiteľňa,

a.s.. Navyše skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je
ani dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj
o pôžičky súkromné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie
možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou, či počtom vyživovacích povinností
dlžníka. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient

je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Odvolací súd preto zhodne so záverom súdu
prvej inštancie konštatoval, že právny predchodca žalobkyne nezisťoval skutočné mesačné výdavky
žalovaného, neskúmal, či druhý člen domácnosti (manželka) má príjem a v akej výške, či nie je tiež
úverovo zaťažený, a aká je výška ich bežných mesačných výdavkov, ale len formálne paušalizoval
mesačné výdavky. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobkyne k dispozícii

údaje o výdavkoch žalovaného a jeho člena domácnosti, čo viedlo k záveru, že pri posudzovaní jeho
žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu bolo nutné konštatovať, že
v spore žalobkyňa nepreukázala splnenie si povinnosti uloženej ustanovením § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v citovanom ustanovení
pritom nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým

spôsobom dodávateľ (právny predchodca žalobkyne) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou
nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Odborná
starostlivosť je vyššia forma starostlivosti ukladaná osobám s určitými profesionálnymi schopnosťami
za účelom dosiahnutia dôležitých cieľov. Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom urobiť chtiac

- nechtiac audit domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov a
výdavkov zo strany klienta a nepravdivá informácia o jeho už existujúcom úverom zaťažení. Súd prvej
inštancie správnym spôsobom zdôraznil, že pokiaľ veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti skúmať s
odbornou starostlivosťou bonitu dlžníka, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň
správne vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11

ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda
predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon veriteľa s poukazom na
§ 39 Občianskeho zákonníka.

2.3. Za ďalšie, pokiaľ nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver
o tom, že úver bol splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný
veriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany
banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka

neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. môže byť banková pohľadávka alebo jej časť postúpená, ak je
splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené omeškanie dlžníka
so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Splnenie osobitných
zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení

pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako
centrálnej banky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 alebo podľa
špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so
zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákonzakazuje alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené
neboli, ide o cesiu neplatnú od počiatku - ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného
dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii a postupca zostáva veriteľom svojej

pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy. Nakoľko žalobkyňa v spore
nepreukázala, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázala platné postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy
z banky na nebankovú spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súd prvej inštancie
správne žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

2.4. K ďalším odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uviedol, že súd je vždy povinný ex offo
poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich
práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
C-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať

ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23.

2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa vzhľadom na neúspech v odvolacom konaní nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému vzhľadom na jeho pasivitu v odvolacom konaní žiadne
trovy preukázateľne nevznikli a z obsahu spisu nevyplynuli.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka"),
ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)
CSP. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP videla v tom, že odvolací súd odôvodnil
svoj potvrdzujúci rozsudok arbitrárne, pričom vniesol do problematiky vyhlásenia splatnosti v sporoch
s prvkom spotrebiteľa a do problematiky skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

pred jeho poskytnutím (skúmania bonity) v sporoch s ochranou spotrebiteľa značnú nepredvídateľnosť
a porušenie princípu rovnosti strán konania.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP žalobkyňa namietala, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená, a to výkladu ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v otázke „či je veriteľ
povinný za dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565
Občianskeho zákonníka súčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu
splátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie
splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení

s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka náležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej
prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu" a na to nadväzujúca otázka,
pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - a to
právnej otázky „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak
je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka". Žalobkyňa v rámci ňou prezentovaného výkladu
uviedla, že dovolací súd pristupuje k výkladu § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka odlišne od
právneho posúdenia odvolacieho súdu, pretože v dovolateľkou citovaných uzneseniach uzavrel, že v
spotrebiteľských sporoch veriteľ môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky,
ktorá mimoriadnemu zosplatneniu predchádza po dobu troch (3) mesiacov, avšak na účely premlčania

podľa § 103 Občianskeho zákonníka začne plynúť premlčacia doba až po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Hoci Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach neodpovedal priamo na otázku („či je veriteľ v podaní,
ktorým sa právo na mimoriadne zosplatnenie uplatňuje povinný uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku
pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky?"), zastal podľa názoru žalobkyne názor, že

skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej dochádza k uplatneniu uvedeného práva veriteľom
nie je náležitosťou takéhoto právneho úkonu, pretože určenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k
uplatneniu tohto práva je otázkou právnou (vyplývajúcou z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 565 Občianskeho zákonníka) a nie otázkou skutkovou a ani prípadné skutkové vymedzenieveriteľom, že toto právo je uplatnené pre nesplnenie inej splátky v ničom neovplyvňuje právny stav veci,
t. j. že k uplatneniu toho práva mohlo dôjsť len vo vzťahu k jedinej splátke - a síce tej, s ktorou je
dlžník v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v omeškaní po dobu dlhšiu ako 3

kalendárne mesiace. Obdobne vo veciach v ktorých sa riešilo, že pre ktorú splátku bol veriteľ oprávnený
zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v spotrebiteľských veciach bolo
rozhodnuté aj v uzneseniach sp. zn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021 a
ďalších, ktoré podľa názoru žalobkyne predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa
vovecikonajúcesúdyodklonilinapriektomu,ževčasevydanianapadnutéhorozhodnutiaimboliznáme.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že postupca využil právo
podľa § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s právnou úpravou vyzval žalovaného na úhradu dlžnej
sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 565
Občianskeho zákonníka a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku
čoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, nedošlo k porušeniu § 525 Občianskeho zákonníka, k postúpeniu došlo po tom čo sa stal

predčasne splatným a teda nedošlo ani k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto je žalobkyňa
v konaní aktívne vecne legitimovanou stranou.

3.2. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a to otázka výkladu ustanovenia § 7 ods. 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v otázke
rozsahu povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona, a to „či veriteľ postupoval s
odbornou starostlivosťou, ak na splnenie povinností v zmysle uvedeného ustanovenia veriteľ vykonal
dopyt do úverového registra a do Sociálnej poisťovne, a na základe týchto dopytov posúdil schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver?" Súdy nižších inštancií v danom prípade, kedy pôvodný veriteľ

splnil požiadavky zákonodarcu (pričom nesplnenie týchto požiadaviek nenamietala ani jedna zo strán
sporu) tieto požiadavky aktívne zmenili a prispôsobili zákonné ustanovenia (to všetko pri nespornosti
otázky skúmania bonity s odbornou starostlivosťou) zrejme s cieľom ochrany spotrebiteľa, ktorú však
konajúce súdy zjavne nepoňali ako ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými
obchodnými praktikami a závadnými výrobkami (ktorá ochrana je zmyslom ochrany spotrebiteľa), ale

ako požiadavku na zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutia žaloby - a to aj
za cenu výkladu zákona, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, než jeho výkladom contra legem.
Dovolateľka namietala, že súdy nižších inštancií nesprávne vyhodnotili prejednávanú vec v súvislosti so
skúmaním bonity žalovaného/ spotrebiteľa, a to spôsobom vybočujúcim, resp. výrazne prekračujúcim
rámec zákona. Pokiaľ súd arbitrárne a jednostranne dopĺňa podmienky o také, ktoré zákon neuvádza,

takýto postup nemá oporu v zákone, ani v základných princípoch spravodlivého procesu a dochádza
tak zo strany súdu jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu, ale aj k neprimerane extenzívnemu
výkladu zákona, ktorým sa v konečnom dôsledku znemožňuje žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobkyne
je neprípustné a rozporné s požiadavkou právneho štátu, ak vyššie súdne autority rozhodujú spôsobom

„iný kraj, iný mrav" (v predmetnom prípade dokonca aj rovnaký krajský súd). Dovolateľka vyslovila
presvedčenie, že popretím obsahu ňou predložených listinných dôkazov jej konajúce súdy nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na podporu ňou uvedenej interpretácie poukázala na odlišné
stanovisko sudcu R. Ľ. k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 547/2012, v ktorom

uviedol, „že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že
títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu,
dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale
„peniaze mohol zobrať"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku
čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti" a rovnako tak i na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021 v zmysle ktorého
„pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je totiž nutné dbať na vyváženosť
právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj
keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie
spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako

akékoľvek iné právne inštitúty. V danom prípade sa to prejavuje potrebou zabrániť, aby sa slabšia strana
- spotrebitelia dostali do horšieho postavenia ako veritelia."

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba
odmietnuť.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. Skôr než sa najvyšší súd zaoberal žalobkyňou nastolenou otázkou/otázkami relevantnou pre
správne právne posúdenie danej veci skúmal, či v zmysle jej dovolacích námietok nie je napadnuté
rozhodnutie postihnuté niektorou z vytýkaných vád zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP). Za takúto
dovolateľka označila to, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím rozhodol arbitrárne, nepresvedčivo
a porušil princíp rovnosti strán.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom
sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných
princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. So zreteľom na uvedené dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý

proces. Zistil pritom, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP.

15. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené

resp. arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické
a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, na základe čoho
odvolací súd dospel k záveru, že o absencií vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobkyne, resp. že nie
je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzovala žalobou uplatnený

nárok, a síce preto lebo nepreukázala platné postúpenie pohľadávky, ktorú si v spore uplatňovala.
V uvedenom smere odvolací súd bližšie uviedol, že ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný
celý úver, pôvodný veriteľ teda nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému
subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia môžu byť
len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V danom prípade išlo o postúpenie

takzvaného „živého úveru". Odvolací súd taktiež celkom jednoznačne a presvedčivo formuloval dôvody,
pre ktoré dospel k zhodnému záveru ako prvoinštančný súd, a síce, že právny predchodca žalobkyne
pri poskytovaní úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou ohľadom skúmania bonity spotrebiteľa/
dlžníka a preto treba poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

16. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Za vadu zmätočnosti dovolateľka označila aj to, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím porušil
princíp rovnosti strán sporu. Tento princíp predstavuje v procesnoprávnej rovine základný postulát,
podľa ktorého žiadna zo sporových strán (bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu)

nemá vo vzťahu k protistrane iné než rovnocenné postavenie. Znamená to, že žiadna sporová strana
nie je akýmkoľvek spôsobom nadradená druhej sporovej strane. Citovaný článok pokrýva tú časť
procesnoprávnych vzťahov, ktorá vzniká medzi dvoma sporovými stranami kontradiktórneho konania.
Obsahom každého právneho vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré vznikajú pri realizácii oprávneníjednotlivých subjektov tohto právneho vzťahu. Z tohto aspektu sa prejavuje princíp rovnosti sporových
strán ako tzv. rovnosť zbraní judikovaná Európskym súdom pre ľudské práva. Rovnosť zbraní sa
prejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania prostriedkov procesného útoku, ale aj procesnej

obrany v medziach stanovených Civilným sporovým poriadkom (Števček, M., Ficová, S.,Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2016, 44-45 s.).

18. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred

zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch
procesnýchstránpriaplikáciihmotnýchiprocesnýchpredpisovktorýmkoľveksúdomvočiktorémukoľvek
účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach
ktorých rozhoduje civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O tom, ako v tom-ktorom prípade prebiehalo civilné
sporové konanie, posudzuje dovolací súd na podklade spisu (sp. zn. 3 Cdo 289/2014, sp. zn. 3 Cdo

321/2015, sp. zn. 3 Cdo 888/2015, sp. zn. 3 Cdo 156/2016).

19. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni, ktorá sa v spore domáhala zaplatenia
sumy 10.313,21 eura s príslušenstvom titulom poskytnutého spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie
vytvoril dostatočný priestor pre predkladanie dôkazov na preukázanie ňou tvrdených skutkových

okolností, týmito sa riadne zaoberal a aj ich vyhodnotil, zároveň jej umožnil na pojednávaní rovnako
ako žalovanému vyjadriť sa a predniesť tvrdenia resp. reagovať na obranu žalovaného. Dovolací súd
preto konštatuje, že dovolateľka neopodstatnene namietala porušenie zásady rovného postavenia strán
v spore. K jej porušeniu nedošlo ani tým, že sa súdy nižších inštancií ex offo zaoberali jednak otázkou
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a tiež otázkou bonity žalovaného. Práve naopak, predmetným

postupom vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu dôsledne konali v súlade s ustanovením § 295
CSP, v zmysle ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a tiež aj Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP v posudzovanom prípade nezistil, a preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP

21. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon"
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda
o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu". Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony

rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému
rozhodovaniu.
22. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

23. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm.
b) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumuz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť
(najskôr)splnenépredpokladyprípustnostidovolania,medziktoréokreminéhopatríriadneodôvodnenie
dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §

435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a
8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o
prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako
predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

25. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) alebo „vyriešenia
právnej otázky" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových
otázoknemôžebyťvdovolacomkonanípodrobenámeritórnemuprieskumu,lebodovolacísúdjeviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka,
resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

26. Dovolateľka v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a
b) CSP namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom spore záviselo od vyriešenia právnej
otázky „či došlo k porušeniu ustanovenia § 37 ods. 1 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak vo
výzve - upozornení ako právnom úkone, absentuje uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť

k zosplatneniu úveru, čo zároveň malo mať za následok určenie takého úkonu za neplatný, a teda
rovnako neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne
vyhlásenie splatnosti úveru", ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená resp. pri
ktorej riešení sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu - a to právnej otázky „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka". V uvedenom
smere poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn.
5Cdo/224/2021 a z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021. Zároveň v súvislosti s ďalším dôvodom
pre ktorý súdy nižších inštancií žalobe nevyhoveli (porušenie povinností vo vzťahu k skúmaniu bonity

spotrebiteľa) dovolateľka formulovala v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP ďalšiu v rozhodovacej praxi najvyššieho súd doposiaľ neriešenú otázku, a síce „či veriteľ
postupoval s odbornou starostlivosťou, ak na splnenie povinností v zmysle uvedeného ustanovenia
veriteľvykonaldopytdoúverovéhoregistraadoSociálnejpoisťovne,anazákladetýchtodopytovposúdil
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver?" (bližšie viď bod 3. tohto uznesenia).

27. Z doposiaľ uvedeného najvyšší súd konštatuje, že v prejednávanom prípade bola rozhodujúcou
otázka posúdenia (ne)platnosti právneho úkonu zosplatnenia úveru („pre nekonkretizáciu splátky, pre
ktorú prichádza k zosplatneniu") a v nadväznosti na to otázka platnosti postúpenia pohľadávky, od ktorej
žalobkyňa odvíjala svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Vychádzajúc z dovolateľkou formulovanej právnej

otázky (a poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť) dospel dovolací súd k záveru, že ide o právnu otázku,
ktorá bola nielen rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá zároveň v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku (25. októbra 2023) a podania dovolania nebola dovolacím súdom
riešená.

28. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra 2021 sp. zn. 5Cdo/224/2021, na ktoré vo
svojej dovolacej argumentácií poukazovala žalobkyňa a od ktorého sa odvolací súd prijatými závermi
mal odkloniť sa zaoberalo tým, že účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho
zákonníka závisí od toho, či veriteľ včas upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhovčasného upozornenia je uplatnenie tohto práva neúčinné. Podľa záverov uznesenia najvyššieho
súdu z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021 „aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety

§ 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§
565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením
§ 101 Občianskeho zákonníka".

29. Na základe uvedeného pod bodom 28. najvyšší súd konštatuje, že ani jedno zo žalobkyňou
uvádzaných rozhodnutí meritórne ňou nastolenú otázku „či došlo k porušeniu ustanovenia § 37
ods. 1 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak vo výzve - upozornení ako právnom úkone,
absentuje uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru, čo zároveň malo
mať za následok určenie takého úkonu za neplatný, a teda rovnako neboli splnené podmienky v
zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru"

nerieši. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť dovolací súd ale zistil, že senát najvyššieho súdu
6C po rozbore relevantných právnych ustanovení, a to § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 565
vety prvej Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní rovnako
formulovanej otázky ako v preskúmavanej veci v rozhodnutí z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022
dospel k záveru, že „ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej

splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou
frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej Občianskeho zákonníka o možnosti
použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu

má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15
dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k
uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone
ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku, je dôvod nazerať ako na úkon zákon
obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej

absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek
slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný
neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)". Z uvedených dôvodov senát
najvyššieho súdu 6C argumenty dovolateľky na podporu jej tvrdenia o neexistencii žiadneho právneho
podkladu pre vyžadovanie uvedenia tiež konkretizácie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu (v

žiadosti o jednorazové splatenie, resp. v upozornení na hodlané využitie práva tejto predchádzajúcom)
nepovažoval v spomínanom rozhodnutí za udržateľné.

30. Posudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania dovolací súd konštatuje, že
medzičasom občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu na svojom zasadnutí konanom dňa 04. júna

2025 prijalo judikát ako R 34/2025 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, právna veta ktorého znie „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza
zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom
určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný

neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)".

31. So zreteľom na uvedené (pod bodmi 26. až 30. tohto rozhodnutia) dovolací súd konštatuje,
že pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o ďalší uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, v súvislosti s ktorým dovolateľka formulovala ďalšiu v rozhodovacej praxi najvyššieho súd doposiaľ
neriešenú otázku týkajúcu sa posudzovania bonity spotrebiteľa dovolací súd uvádza, že táto otázka pre
meritórne posúdenie veci nebola rozhodujúca a preto nie je relevantnou (viď bod 24. tohto rozhodnutia)
z hľadiska už citovaného dovolacieho dôvodu. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie primárne založil

na nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, k čomu ho viedlo zistenie o neplatnosti
právneho úkonu/úkonov zosplatnenia pohľadávky a jej následného postúpenia. Záver o tom, že veriteľ
pri poskytovaní úveru nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou má za následok, že na
poskytnutý úver sa hľadí ako na bezúročný a bez poplatkov; táto skutočnosť má teda vplyv na výškuuplatňovaného plnenia nie na to, či žalobkyňa je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom
vzťahu, z ktorého vyvodzovala žalobou uplatnený nárok.

32. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobkyne, ktorým namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

33. Pre úplnosť najvyšší súd poznamenáva, že nemal dôvod preskúmavanú vec predložiť na
rozhodnutie veľkému senátu, pretože pre neprípustnosť dovolacích otázok v rozhodnutiach (sp. zn.
1Cdo/123/2022 a sp. zn. 5Cdo 188/2023) meritórne nastolenú otázku („konkretizácie splátky, pre ktorú
prichádza zosplatnenie") najvyšší súd neriešil. Len na okraj a doplnkovo vyjadrené právne názory
senátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho súdu, nemožno
považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých by dané veci

nebolo možné rozhodnúť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. marca 2025
sp. zn. III. ÚS 157/2025-22).

34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 druhá veta CSP).

35 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.