Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1420204555
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1420204555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
S. I. XX, D., zastúpenej: Lanikova Group, s. r. o., so sídlom Grösslingova 8, Bratislava, IČO: 36 858
439, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, so sídlom Polianky 9, Bratislava, IČO:
00 169 731, zastúpeného: Mgr. Matej Vida, advokát so sídlom Papraďová 3, Bratislava, IČO: 40 959
571, o uloženie povinnosti previesť byt do vlastníctva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 13. februára 2025, č.k. 22C/69/2020-369, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po
právnej stránke posúdil podľa § 28, § 29 ods. 2, § 29b ods. 2, § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a podľa § 24 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových
vzťahoch a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd uložil

žalovanému povinnosť previesť do vlastníctva žalobkyne družstevný trojizbový byt č. XX nachádzajúci
sa na X. poschodí v bytovom dome súp. č. XXXX vo vchode S. I. Č. XX C. D., s prislúchajúcim podielom
na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a na pozemku pod bytovým domom o veľkosti
XXXX/XXXXXX. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa nepožiadala o prevod vlastníctva predmetného
družstevného bytu podľa § 24 zákona č. 42/1992 Zb., t. j. do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti
tohto zákona. Žalobkyňa (spolu so svojím manželom) požiadala o prevod vlastníctva tohto bytu až
žiadosťou zo dňa 23.03.2011, túto jej žiadosť bolo preto potrebné posudzovať podľa § 28 v spojení s §

29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. konštatoval, že bez ohľadu na to, či sa žiadosť o prevod vlastníctva
družstevnéhobytuspravujepodľaust.§22anasl.zákonač.42/1992Zb.alebopodľa§28anasl.zákona
č. 182/1993 Z. z., žalobkyňa v čase podania žiadosti zo dňa 23.03.2011 nespĺňala základnú zákonnú
podmienku uvedenú v oboch týchto zákonoch, a síce v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva
bytu už nebola nájomníčkou predmetného družstevného bytu. Dospel k záveru, že žalobkyňa preto
nemohla mať nárok na prevod vlastníctva tohto bytu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v čase podania
žiadosti o prevod vlastníctva bytu bola (a doposiaľ je) členkou žalovaného ako bytového družstva.

Členstvo v bytovom družstve je totiž len jednou z viacerých zákonných podmienok na vznik nároku na
prevod vlastníctva bytu. Uviedol, že oprávnenou osobou, ktorej v zmysle § 28 zákona č. 182/1993 Z. z.
svedčí nárok na prevod bytu, je jeho nájomca, ktorý je členom družstva. Základnými hmotnoprávnymi
podmienkami vzniku nároku na prevod vlastníctva družstevného bytu je teda existencia nájomnéhovzťahu medzi členom družstva ako nájomcom a družstvom ako prenajímateľom družstevného bytu
a existencia členstva nájomcu v bytovom družstve. Pokiaľ nie je splnená niektorá z týchto dvoch
podmienok, t. j. ak nájomca družstevného bytu nie je členom bytového družstva alebo ak člen bytového

družstva nie je nájomcom družstevného bytu, potom nemôže vzniknúť nárok na prevod vlastníctva
družstevného bytu (v zmysle § 714 Občianskeho zákonníka zánikom členstva v bytovom družstve
zaniká aj nájom bytu). V prejednávanom prípade bolo medzi stranami nesporné, že nájomný vzťah
medzi žalobkyňou a jej manželom ako nájomcami a žalovaným ako prenajímateľom predmetného
družstevného bytu zanikol uplynutím výpovednej lehoty na základe výpovede z nájmu bytu doručenej

nájomcom dňa 28.01.2010. Výpovedná lehota bola v zmysle § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka
trojmesačná a začala plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcom
doručená výpoveď. Nájom predmetného družstevného bytu preto zanikol dňa 30.04.2010. Táto otázka
bola medzi stranami sporu právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV
pod sp. zn. 8C/142/2010, pričom konajúci súd je právoplatným rozsudkom v tejto veci viazaný. Pokiaľ
žalobkyňa a jej manžel požiadali o prevod vlastníctva bytu až listom zo dňa 23.03.2011, urobili tak v čase,

keď už neboli nájomcami predmetného družstevného bytu, a preto im už nárok na prevod vlastníctva
bytu v zmysle § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. nesvedčal. Konštatoval, že zánikom nájomného vzťahu
nedošlo k automatickému zániku členstva žalobkyne v žalovanom stavebnom bytovom družstve, keďže
táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na zánik členstva v zmysle stanov žalovaného. Žalobkyňa
mohla z družstva vystúpiť v zmysle čl. 22 stanov, resp. predstavenstvo družstva mohlo rozhodnúť o

vylúčení žalobkyne ako členky družstva v zmysle čl. 24 stanov. V oboch prípadoch by mala žalobkyňa
nárok na majetkové vyporiadanie v zmysle čl. 27 stanov. Vyvodil, že skutočnosť, že členstvo žalobkyne
v družstve doposiaľ nezaniklo, však nemohlo nič zmeniť na závere súdu, že žalobkyňa nemá nárok
na prevod vlastníctva družstevného bytu z dôvodu, že nie je nájomníčkou tohto bytu. Pokiaľ žalobkyňa
poukazovala na ust. § 714 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že zánikom členstva osoby

v bytovom družstve zanikne jej nájom bytu s tým, že nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z
bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, uviedol, že toto ustanovenie
upravuje len jeden z viacerých dôvodov zániku nájmu družstevného bytu. Toto ustanovenie teda v
žiadnom prípade nezakladá všeobecný nárok člena bytového družstva ako nájomcu družstevného bytu
na primeraný náhradný byt v prípade zániku nájmu družstevného bytu z akéhokoľvek dôvodu. Inak

povedané, v prípade výpovede danej žalobkyni z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho
zákonníka žalobkyni nevznikol nárok na poskytnutie primeraného náhradného bytu v zmysle § 714
Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 714 Občianskeho zákonníka sa na prejednávanú vec vôbec
nevzťahuje. Žalobkyni by mohol vzniknúť nanajvýš nárok na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie
v zmysle § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa však existenciu skutočností zakladajúcich

nároknabytovúnáhradu(t.j.hmotnúnúdzuzobjektívnychdôvodovčidôvodyhodnéosobitnéhozreteľa)
v konaní netvrdila a ani nepreukázala. Nárok na poskytnutie bytovej náhrady žalobkyni nevyplýval ani
z predložených stanov žalovaného. Konajúci súd preto vychádzal z toho, že žalobkyni nevznikol nárok
na poskytnutie bytovej náhrady. Dôvodil, že ani v prípade, ak by žalobkyňa mala nárok na poskytnutie
bytovej náhrady, táto skutočnosť by nemohla nič zmeniť na závere, že žalobkyňa nemá nárok na prevod

vlastníctva družstevného bytu v zmysle § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. Nie je totiž pravdivé tvrdenie
žalobkyne, že až do poskytnutia bytovej náhrady trvá nájomný vzťah. Takýto záver nevyplýva ani z
rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.02.2015 sp. zn. 10Co/14/2014, na ktorý poukazovala
žalobkyňa. Nájomný vzťah v prípade platnej výpovede z nájmu bytu zanikne uplynutím výpovednej
lehoty. Zánikom nájomného vzťahu môže bývalému nájomcovi za splnenia zákonných podmienok

vzniknúť osobitný nárok na poskytnutie bytovej náhrady, pričom do poskytnutia bytovej náhrady bývalý
nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu (§ 712c Občianskeho zákonníka). Tento osobitný právny
vzťah však v žiadnom prípade nemá povahu nájomného vzťahu. Dospel k záveru, že žalobkyňa
užíva predmetný byt bez právneho dôvodu. Na tom nemohla nič zmeniť ani tá skutočnosť, že žaloba
žalovaného o vypratanie bytu bola právoplatne zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

zo dňa 03.06.2021 č. k. 40C/26/2020-139. Tento rozsudok pre zmeškanie žalobcu síce predstavuje
prekážku veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 230 Civilného sporového poriadku, keďže však
žalobkyňa aj naďalej ruší vlastnícke právo žalovaného, žalovanému nič nebráni v tom podať novú žalobu
o vypratanie predmetného bytu. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, aby bolo jej žalobe vyhovené, z dôvodov, že rozhodnutie súdu 1. stupňa je vecnenesprávne. Namietala, že postupom súdu pri vydaní rozsudku došlo k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces, a to porušením zákazu ľubovôle, práva na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie

vydal rozsudok v rozpore s platnou judikatúrou, čo je prejavom jeho neobjektívneho rozhodovania.
Súd nezohľadnil rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.2.2015, sp. zn. 10Co/14/2014, ktoré je
potrebné na zistený skutkový stav aplikovať analogicky. Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva,
že o oprávnený nájom (spočívajúci v práve bývania) družstevného bytu ide dokonca aj v prípade,
ak členovi družstva skončilo nielen právo nájmu bytu, ale aj členstvo v bytovom družstve, pričom

právo bývania je dané až do pridelenia bytovej náhrady. Súd prvej inštancie sa obsahom uvedeného
rozhodnutia dôsledne nezaoberal a v rozhodnutí nezdôvodnil, prečo ho analogicky neaplikoval. V
rozsudku absentuje riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Súd sa relevantným spôsobom nevyporiadal
s tvrdením, že napriek právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava 4 v konaní vedenom pod
č.k.8C/142/2010,ktorýmbolzamietnutýnávrhnaurčenieneplatnostivýpovedeznájmu,žalobcajestále
oprávneným nájomcom sporného bytu a nie je možné konštatovať, že žalobca užíva byt bez právneho

dôvodu. Vzhľadom k tomu, že je dosiaľ členom družstva a oprávneným nájomcom sporného bytu, a
to až do poskytnutia bytovej náhrady, prislúcha mu právo požadovať od žalovaného právo previesť
byt do svojho vlastníctva v zmysle podanej žaloby. Prejavom zaujatosti súdu je tiež konštatovanie,
že "žalobkyni nevznikol nárok na poskytnutie primeraného náhradného bytu v zmysle § 714 Obč.
zák.". Určenie nároku žalobcu na bytovú náhradu nebolo predmetom tohto konania, k otázke bytovej

náhrady sa nevyjadrovala ani jedna zo strán sporu, nevykonávalo sa žiadne dokazovanie v tomto
smere, pričom súd sa vyjadril nad rámec predmetu konania, čo mu vôbec neprislúcha. Navyše, ide o
nesprávny právny názor. Za nesprávny právny názor súdu považovala určenie, že žalobca nemá právo
naprevodvlastníctvakspornémubytuzdôvodu,ževčasepodaniažiadostioprevodnebolužnájomcom
bytu a tento dosiaľ užíva bez právneho dôvodu. Súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 714 Obč.

zák. Nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený
primeraný náhradný byt. Vrátenia členského podielu sa môže člen domáhať až po vysťahovaní z bytu, a
to v lehote danej stanovami družstva. Súd tiež postupoval nesprávne, keď analogicky neaplikoval právny
názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.2.2015, č.k. 10Co/14/2014, podľa ktorého
" Pri nájmoch a členstvách družstevných bytov je tu práve ustanovenie § 714 O. z., ktoré na jednej strane

hovorí, že zánikom členstva osoby v bytovom družstve zanikne aj nájom bytu (teda súbežne členstvo v
bytovom družstve aj nájomný pomer k bytu), no na strane druhej hovorí tiež to, že nájomca družstevného
bytu (ktorým samozrejme v tomto kontexte je aj ten nájomca, ktorému nájom skončil, nakoľko inak by
toto ustanovenie postrádalo zmysel), nie je povinný sa z bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený
primeraný náhradný byt. Druhá veta § 714 O. z. tak zakotvuje tzv. právo bývania bývalého nájomcu

a bývalého člena družstva v byte, kým mu nie je zabezpečená bytová náhrada predpokladaná týmto
ustanovením. Nie je významu, že tu ide o prakticky pozostatok tzv. socialistického bytového práva,
ktorého podstata spočíva v tom, že nie je podstatným, akým spôsobom si vyporiadajú medzi sebou
práva nadobúdateľ a prevodca členských práv a povinností v bytovom družstve, ale podstatné tu je,
že je to nadobúdateľ nadobúdajúci členské práva a povinnosti a zároveň aj nájomný pomer v bytovom

družstve, ktoré sú spojené s bytom, ktorý je niekým obývaný (teda nadobúdateľ bytu zaťaženého právom
bývania inej osoby), kto je v takomto prípade povinný sa postarať o to, aby bola dotyčnému zabezpečená
bytová náhrada, ktorá je zákonom jednoznačne určená. Z právneho názoru vysloveného v rozsudku
Krajského súdu v Trnave je tiež zrejmé, že "v ustanovení § 714 Obč. zák. ide o normatívnu úpravu tzv.
práva na bývanie, spočívajúceho v zaistení bytovej náhrady pri zániku nájmu družstevného bytu, pričom

toto ustanovenie má všeobecnú platnosť, pokiaľ si účastníci konkrétneho občianskoprávneho vzťahu
vzájomné práva a povinnosti neupravia dohodou inak, a to v zmysle zásady uvedenej v ust. § 2 ods. 3
O. z., ktoré zakotvuje v tuzemskom súkromnom práve princíp autonómie vôle". Medzi stranami nedošlo
k žiadnej dohode o vyprataní bytu bez bytovej náhrady a takýto spôsob vypratania nevyplýva ani z
platných stanov družstva. V konaní žalobca preukázal, že stanovy žalovaného družstva určujú povinnosť

pridelenia náhradného bytu aj tzv. "neplatičom" v článku č. 25 odsek 5 a v článku č. 51. Súd prvej
inštancie na uvedené neprihliadol. Právne pomery v družstve, ako i práva a povinnosti členov družstva,
sa riadia ustanoveniami § 221 a nasl. Obch. zák. a stanovami družstva. V danom prípade je žalobkyňa
riadnou členkou žalovaného bytového družstva a je oprávneným nájomcom sporného bytu, pretože
žalovaný jej dosiaľ neponúkol primeraný náhradný byt, a tým nesplnil zákonom určené podmienky pre

vypratanie bytu. Napokon súd prvej inštancie nezohľadnil ani existenciu rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 3.6.2021, sp. zn. 40C/26/2020, ktorým bola žaloba žalovaného bytového družstva
právoplatne zamietnutá. Z uvedeného je nepochybné, že žalobca nie je povinný sa zo sporného bytuvypratať. Žalobkyňa podala žiadosť o prevod vlastníctva bytu ešte dňa 24.3.2011, avšak žalovaný jej
dosiaľ kúpnu zmluvu nepredložil.

3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné.

4. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby;
ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ňou zmluvu o prevode
vlastníctva k družstevnému bytu; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku,
ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými
sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie

všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej
veci; keď dôsledne skúmal existenciu a trvanie práva nájmu žalobkyne k bytu. Vec posúdil správne aj
po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych
predpisov a nie sú v kolízii ani so závermi vyplývajúcimi z doterajšej ustálenej súdno-aplikačnej praxe.
Svoje závery, pre ktoré žalobe nevyhovel; z dôvodu neexistencie práva nájmu žalobkyne k bytu; aj

náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.

5. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni nevznikol zákonný
nárok na prevod družstevného bytu do vlastníctva, plne stotožňuje. Žalobkyňa v podanom odvolaní
neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného

skutkovéhostavualebojehoprávnehohodnotenia,aanitakými,ktorébynebolsúdprvejinštancieuvážil,
a v odvolaní uvedené právne argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z
odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie

založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa
pri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových
a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohla žalobkyňa náležite skutkovo a
právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jej právo na spravodlivý súdny proces,

nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá
jej predstavám a očakávaniam, a preto poukaz žalobkyne na porušenie práva na riadne odôvodnenie
rozsudku je nenáležitá.

7. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými

by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé.
So zreteľom na skutkovú a právnu argumentáciu odvolateľky v konaní pred súdom prvej inštancie
odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa

preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej
inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S
poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.

8. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že konajúci súd nezohľadnil ňou predložené rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave z ktorého jednoznačne vyplýva, že o oprávnený nájom spočívajúci v práve
bývania družstevného bytu ide dokonca v prípade, ak členovi družstva skončilo nielen právo nájmu, ale
aj členstvo v bytovom družstve, pričom právo bývania je dané až do mementu pridelenia náhradného

bytu. Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu nepredstavuje pre
konajúci súd záväzné rozhodnutie tvoriace ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací
súd nezistil ani rozpor záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti tvrdenia žalobkyne o tom, že až
do poskytnutia bytovej náhrady trvá jej nájomný vzťah, s uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu.Nenáležitá je preto námietka odvolateľky, že konajúci súd rozhodol v rozpore s platnou judikatúrou.
Uvedené rozhodnutie neriešilo obdobný prípad, a preto ani jeho analogická aplikácie na prejednávaný
prípad do úvahy neprichádzala.

9. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že je oprávneným nájomcom bytu vzhľadom na to, že jej patrí právo na
pridelenie bytovej náhrady, odvolací zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že prípadný nárok
žalobkyne na bytovú náhradu jej nezakladá právne postavenie oprávneného nájomcu majúceho nárok
na prevod bytu do vlastníctva. Právo bývania, na základe ktorého žalobkyňa nie je povinná byt vypratať

do zabezpečenia bytovej náhrady, nie je totožné s právom nájmu bytu tak ako je upravené v § 687 nasl.
Obč. zák. Skutočnosť, že právna úprava nájmu bytu v § 687 až § 699 Obč. zák. sa na vzťahy (práva a
povinnosti) založené užívaním bytu na základe práva bývania aplikuje len analogicky, nezakladá nárok
žalobkyne na prevod bytu do vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z.

10. Žalobkyňa v podanom odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávnu interpretáciu § 714 Obč.

zák. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nárok na bytovú náhradu nájomcu družstevného
bytu v zmysle druhej vety § 714 Obč. zák. je potrebné vykladať tak, že nájomcom sa tu rozumie bývalý
člen družstva, ktorého členstvo zaniklo, nedopadá teda jeho aplikácia na prejednávaný prípad, v ktorom
žalobkyňa argumentuje tým, že je naďalej členom družstva. Dané zákonné ustanovenie rieši bytovú
náhradu a úpravu vzťahov bývalého člena k bytovému družstvu, keď k zániku nájmu dochádza zánikom

členstva nájomcu v družstve.

11. Žalobkyňa ako člen družstva nie je nájomcom družstevného bytu, výlučne ktorému svedčí nárok
domáhať sa prevodu vlastníctva k bytu. Správne na to poukázal i súd prvej inštancie, že ide o zákonnú
hmotnoprávnu podmienku vzniku nároku, ktorú nie je možné rozširovať aj na prípady keď po zániku

nájmu bytu prináleží bývalému nájomcovi právo bývania umožňujúce mu byt užívať až do pridelenia
náhradného bytu. Odvolací súd nezistil, že by právo na bytovú náhradu vzniklo žalobkyni na základe čl.
25 odsek 5 Stanov žalovaného priložených v spise, ktoré takéto ustanovenie neobsahujú. Vznik nároku
na bytovú náhradu upravuje aj v prípade skončenia nájmu družstevného bytu § 712a Obč. zák. Odvolací
súd považuje za potrebné poznamenať, že správnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie, že nájom

družstevného bytu žalobkyne zanikol na základe výpovede z nájmu bytu dňa 30.04.2010, a preto v
čase žiadosti o prevod bytu do vlastníctva nebola nájomcom družstevného bytu, žalobkyňa v odvolaní
žiadnym spôsobom nenamietala, a preto tento nebolo možné odvolacím súdom preskúmavať vzhľadom
na jeho viazanosť odvolacími dôvodmi vymedzenými žalobkyňou v podanom odvolaní.

12. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok žalobkyne už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po
dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobkyňa len zopakovala
skutočnosti, na ktoré poukazovala aj pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a
správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok.

13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 396 ods.1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudcaalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).