Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/51/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218451
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218451.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek
senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou BANÍK & Partners s.r.o., so
sídlom Bratislava - mestská časť Ružinov, Mlynské Nivy 4948/53, IČO: 51 329 972, proti žalovanému
Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom v D., F. A., G. XX/XX, IČO: 452 72 956, Česká republika,

konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom
Bratislava - mestská časť Karlova Ves, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54 228 573, zastúpenému JUDr.
Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 26, IČO: 42 071 135, o náhradu
škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. 7C/31/2023 - 247 zo dňa
29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II.Žalobkyni priznáva protižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1 817,- eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 16.03.2023 do zaplatenia, a to do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobkyni

voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrokom IV. súd upravil učtáreň
Okresného súdu Prievidza, aby zostatok preddavku na vykonanie dôkazu, evidovaný pod položkou
registra 42, rok 2024, číslo účtovného dokladu 26-8-24, po právoplatnosti rozsudku, bol poukázaný
žalobkyni a zostatok preddavku na vykonanie dôkazu, evidovaný pod položkou registra 44, rok 2024,
číslo účtovného dokladu 48-08-24, po právoplatnosti rozsudku, bol poukázaný žalovanému. Súd prvej
inštancie právne vec posúdil podľa § 427 ods. 1, § 429, § 442 ods. 1, § 444 Občianskeho zákonníka, § 4

ods. 2, § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V odôvodnení rozsudku súd uviedol,
že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 4 602,- eur s príslušenstvom ako náhrady škody,
ktorá pozostávala zo sťaženia jej spoločenského uplatnenia. Súd považoval za nesporné, že
dopravná nehoda zo dňa 23.09.2021, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne, bola spôsobená

vozidlom, ktoré bolo pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
poistené u žalovaného. V zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikol
žalobkyni nárok na uplatnenie náhrady škody priamo u žalovaného. V dôsledku toho bola daná pasívna
vecná legitimácia žalovaného v konaní. Žalobkyňa sa voči žalovanému domáhala zaplatenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 4 602,- eur s prísl. Tento nárok odvodzovala od vyjadrenia
A. G. A. zo dňa 28.02.2023, ktorým upravil svoj predchádzajúci posudok zo dňa 11.11.2022. V konaní

bol medzi stranami tento nárok sporný. Žalovaný nárok žalobkyne neuznával z dôvodu, že podľa
záverov MRI zo dňa 25.01.2022 a EMG zo dňa 01.03.2022 nemá sťaženie spoločenského uplatneniažalobkyne súvis s dopravnou nehodou, nakoľko ide o degeneratívne zmeny. Žalovaný žalobkyni navrhol
dodatočné vyšetrenie u jeho zmluvného revízneho lekára v Skalici, čo žalobkyňa odmietla z dôvodu
vzdialenosti do miesta vyšetrenia a potreby cestovania cca 2,5 hodiny, nakoľko zo zdravotných dôvodov

sa prepravuje len s ťažkosťami a cestovanie zvláda max. do cca 1 hodiny od miesta bydliska. S
osobným vyšetrením súhlasila, avšak u lekára, ktorý sa nachádza bližšie k miestu jej bydliska. V konaní
žalovaný súdu oznámil, že nemá možnosť zabezpečiť vyšetrenie žalobkyne u iného lekára. Vzhľadom
k tomu, ako aj k upravovanému hodnoteniu svojho posudku žalobkyne zo strany A. A., súd na návrh
strán v konaní nariadil znalecké dokazovanie. Zo záverov predloženého znaleckého posudku vyplynulo,

že v súvislosti s následkami úrazu pri dopravnej nehode zo dňa 23.09.2021 sťaženiu spoločenského
uplatnenia žalobkyne zodpovedá 75 bodov, pričom znalec hodnotenie znížil o 1/4 z dôvodu, že nemožno
zistiťstavobmedzeniachrbticežalobkynepredposudzovanouautonehodou.Počtubodov75zodpovedá
náhrada vo výške 1 817,- eur (pri hodnote 1 bodu 24,22 eur). Závery znaleckého posudku obe strany
sporu akceptovali. Žalobkyňa v konaní navrhla, aby súd rozhodol v zmysle jej žalobného návrhu v
kontexte záverov predmetného znaleckého posudku. V konaní bolo preukázané, že žalovaný zatiaľ

žalobkyni titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neposkytol žiadne plnenie, preto súd
považoval nárok žalobkyne vo výške ustálenej podľa znaleckého posudku MUDr. Martina Lukáča za
dôvodný. Žalobkyňa si žalobou uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 4 602,- eur, preto súd žalobu v
časti prevyšujúcej sumu 1 817,- eur, ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila aj
nárok na zaplatenie úroku z omeškania 5,5 % ročne zo sumy 4 602,- eur od 16.03.2023 do zaplatenia. V

konaní bolo zistené, že žalovaný ukončil šetrenie škodovej udalosti 22.12.2022 a následne ho žalobkyňa
prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala na plnenie v lehote do 5 dní od doručenia výzvy zo
dňa 07.03.2023. Výzva bola žalovanému odoslaná doporučene dňa 08.03.2023. Žalovaný na výzvu
žalobkyne v uvedenej lehote plnenie neposkytol, v dôsledku čoho sa dostal s plnením do omeškania
po uplynutí lehoty určenej na dobrovoľné plnenie. Pri uplynutí lehoty 2 dní na doručenie zásielky, sa

žalovaný do omeškania s plnením dostal od 16.03.2023. V súvislosti s tým vznikol žalobkyni aj nárok
na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nar. vlády
SR č. 87/1995 Z. z. (viď aj nález ÚS SR, č. k. II.ÚS 263/2022). Ku dňu 16.03.2023 bola výška úroku z
omeškania 8 %. Keďže žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila nárok iba vo výške 5,5 % ročne, súd jej
priznal úrok z omeškania iba v požadovanej výške, a to zo sumy 1 817,- eur od 16.03.2023 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti, týkajúcej sa úroku z omeškania zo sumy prevyšujúcej 1 817,- eur, súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Hoci súd žalobu
čiastočne zamietol, v zmysle ustálenej judikatúry bolo potrebné považovať žalobkyňu v konaní za plne
úspešnú, nakoľko jej nárok na zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bol dôvodný
a výška plnenia závisela od znaleckého posudku. Súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu. Žalovaný v konaní navrhoval, aby súd o trovách konania rozhodol podľa
ust. § 257 CSP. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalobkyni náhrada trov nemala byť
priznaná, uviedol to, že žalobkyňa mu neposkytla potrebnú súčinnosť pri šetrení poistnej udalosti, keďže
sa odmietla dostaviť na ním navrhované vyšetrenie v Skalici, bez preukázania objektívnej nemožnosti
podrobiť sa tomuto vyšetreniu. K tomu súd uviedol, že žalovaný listom zo dňa 22.12.2022 žalobkyni

oznámil ukončenie šetrenia škodovej udalosti bez poskytnutia plnenia. Až na základe žiadosti žalobkyne
o prehodnotenie postupu, jej žalovaný navrhol vyšetrenie u svojho revízneho lekára. Súd dodal, že
pokiaľ by tento návrh žalovaného žalobkyňa aj akceptovala, nezaručuje to, že by zo strany žalovaného
následne k dobrovoľnému plneniu došlo. Súd preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevzhliadol
také dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku vo výroku III. o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že
po oznámení odloženia poskytnutia poistného plnenia z dôvodu nepreukázania nároku na sťaženie
spoločenskéhouplatnenia(nepreukázanápríčinnásúvislosťpoškodenianazdravísdopravnounehodou
zo dňa 23.09.2021 pre lekárom zistené degeneratívne a vekom podmienené zmeny na chrbtici a dolných

končatinách), žalovaný v reakcii na žiadosť žalobkyne o prehodnotenie jeho stanoviska so žalobkyňou
prostredníctvomjejprávnehozástupcu,intenzívnenaďalejkomunikovalvúmysledoriešiťspornéplnenie
mimosúdne. Ešte pred podaním žaloby (žaloba podaná na súde 30.06.2021), sa žalovaný počas
niekoľkých mesiacov intenzívne venoval všetkým žiadostiam žalobkyne a opakovane jej vysvetľoval,
že bez objektívneho posúdenia, najmä charakteru a pôvodu jej zdravotných ťažkostí (nemožného

bez jej osobného vyšetrenia), nie je možné poskytnúť poistné plnenie, na ktorého poskytnutí striktne
trvala. Na preukázanie týchto tvrdení predložil mailovú komunikáciu právneho zástupcu žalobkyne
so žalovaným, vrátane odpovede žalovaného zo dňa 21.04.2023 na predžalobnú výzvu žalobkyne.
Tvrdil, že mal záujem o objektívne posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia ďalším nezávislýmrevíznym lekárom (A. H. I., A..), ktorý k záveru, či mohlo dôjsť k obmedzeniu hybnosti chrbtice, ako
následku dopravnej nehody zo dňa 23.09.2021, potreboval vyšetriť žalobkyňu, keď súčasne považoval
dodanú zdravotnú dokumentáciu za nedostatočnú. Žalobkyni bola počas celého obdobia opakovane

komunikovaná táto požiadavka a v jej súvislosti aj ponúkaná možnosť vyšetrenia u A. H. I., MSc., v
termíne, ktorý si mohla sama zvoliť. Žalovaný v tomto štádiu predsúdneho konania žalobkyni vyšiel
maximálne v ústrety za účelom došetrenia škodovej udalosti. Žalobkyňa na túto ponuku žalovaného
nijako nereagovala, rozhodla sa túto možnosť nevyužiť a podala žalobu na súd. Následne v priebehu
konania k tejto časti argumentácie žalovaného uviedla, že účasť na vyšetrení u A. H. I., A., nebola v

jej prípade možná, a to z dôvodu jej zdravotného stavu (ťažkostí spojených s dlhším sedením), ktoré
sa následne preukázali ako nepodložené a neobjektívne, v kontexte s ďalším v konaní vykonaným
dokazovaním, keď z neho vyplynulo, že žalobkyňa trpí ľahkým, t. j. najnižším stupňom obmedzenia
hybnosti chrbtice (znalecký posudok MUDr. Lukáča), žalobkyňa navštevovala ako svojho ošetrujúceho
lekára A. G. A., a to ešte v čase bezprostredne po úraze (počas liečby v roku 2021), t. j. v čase, kedy
bolo možné dôvodne predpokladať ešte existenciu intenzívnejších zdravotných problémov, ako tomu

bolo s odstupom 1,5 roka od nehody, pričom za ním dochádzala do ambulancie cca 1,5 hod. vzdialenej
od miesta jej bydliska, žalobkyňa vykonáva aj naďalej v rámci svojich pracovných činností prevažne
administratívnu prácu (pracuje na PC) a lektorskú činnosť, keď v priemere jedna prednáška trvá 8 hodín,
pričom túto činnosť vykonáva v stoji alebo si sadne (výpoveď žalobkyne zo dňa 05.04.2024). Žalovaný
trval na tom, že vykonal všetko, čo bolo v jeho aktuálnych možnostiach, aby došlo k objektívnemu

posúdeniu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne, a to ešte v predsúdnom konaní, pričom
žalobkyňa úplne nedôvodne takýto postup neprijala a nevyhnutnú súčinnosť potrebnú pre riadne
prešetrenie ňou uplatnených nárokov odmietla žalovanému poskytnúť. Zdôraznil, že ak by žalovaný
nechcel poskytnúť žalobkyni žiadne plnenie, žiadosť žalobkyne o preskúmanie záverov šetrenia by
bola rovno odmietnutá a nenavrhoval by jej preskúmanie a posúdenie zdravotných následkov jej úrazu,

k čomu logicky je nevyhnutná jej osobná účasť, čo však žalobkyňa svojím postojom od začiatku
bojkotovala. V tomto smere považoval aj úvahu súdu, či by (ne)plnil na základe záverov takejto lekárskej
ohliadky za úplne neodôvodnenú a značne špekulatívnu. Dodal, že plnenie poskytol, a to v súlade
s preukázaným zdravotným stavom žalobkyne, ktorý bol následkom dopravnej nehody a k takémuto
plneniu by rovnako pristúpil aj bez súdneho konania. Výhrada, ktorú prezentoval súd, by mohla obstáť

jedine v prípade, ak by sa žalobkyňa vyšetrenia zúčastnila a žalovaný by napriek tomu neposkytol
plnenie v súlade s jeho závermi, čo nebol daný prípad. Odôvodnenie rozhodnutia súdu v tejto časti
považoval zároveň za nedostatočné aj vzhľadom k chýbajúcemu odôvodneniu vo vzťahu ku konkrétne
prezentovaným námietkam žalovaného, keď dôvod, pre ktorý súd nevzhliadol osobitné okolnosti v
zmysle § 257 CSP, bol podľa odôvodnenia rozsudku v podstate založený len na úvahe, či by aj v prípade

účasti žalobkyne na vyšetrení, bol žalovaný plnenie poskytol. Žalobkyňa svojím postojom vyvolala
zbytočne súdny spor a jeho nemalé finančné náklady, ktorým sa bolo možné v prípade jej súčinnosti
žalovanému nepochybne vyhnúť. Aj z tohto dôvodu mal za to, že aplikácia ust. § 257 CSP by bola
správnym a najmä spravodlivým riešením s ohľadom na všetky preukázané osobitné okolnosti súvisiace
so šetrením danej škodovej udalosti a nárokov uplatnených žalobkyňou. Záverom navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil tak, že žiadnej zo sporových strán neprizná nárok
na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že zákon pre rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok:

1/ dôvody hodné osobitného zreteľa a 2/ výnimočné okolnosti. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 a sp. zn. 3MCdo 46/2012 a rozhodnutia
Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 292/07 a sp. zn. I. ÚS 303/12. Podľa žalobkyne, priamo z textu
ustanovenia § 257 vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch
a jeho aplikácia musí mať vždy výnimočný charakter. Zmyslom je odstránenie neprimeranej tvrdosti,

inými slovami dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho
výsledok. Žalovaný sa v odvolaní snažil navodiť dojem, že žalobkyňa mu odmietla poskytnúť nutnú
súčinnosť vo forme osobného vyšetrenia u ním osloveného revízneho lekára a zbytočne tak vyvolal
nákladný súdny spor. Žalovaný, resp. jeho likvidačný zástupca na území SR (cestou ktorého je škoda
žalobcu likvidovaná), je nadnárodnou spoločnosťou s dostatočným personálnym aj finančným zázemím.

Na strane druhej, je žalobkyňa ako osoba poškodená na zdraví pri dopravnej nehode, častokrát bez
medicínskehoaprávnehovzdelania,ktorápriuplatňovanínárokovnanáhraduškodyvočipoisťovateľovi,
je v slabšom postavení voči poisťovateľovi. Verifikovať rozsah žalobkyňou uplatneného nároku možno
len na základe jej klinického vyšetrenia lekárom atestovaným v odbore zodpovedajúcom poškodeniuzdravia. Možno tak uzavrieť, že hodnotenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je bez
klinického vyšetrenia poškodeného neprípustné a v odborných kruhoch neakceptovateľné, kde práve
z tohto dôvodu žalobkyňa absolvovala dňa 11.11.2022 vyšetrenie v chirurgickej ambulancii A. A. a

o závery jeho posudku v spojení s vyjadrením zo dňa 28.02.2023 aj oprela žalovaný nárok. Listom
zo dňa 22.12.2022 žalovaný oznámil, že škodovú udalosť odkladá bez poskytnutia poistného plnenia,
kde sa v odôvodnení ďalej odvoláva na stanovisko zmluvného lekára bez uvedenia jeho mena či
špecializácie. Žalovaný tak učinil bez osobného vyšetrenia žalobkyne lekárom a túto alternatívu, ako
ďalšieho postupu v likvidácii, ani nenavrhol. Už v tejto fáze predsúdneho konania je dôvodné sa

domnievať, že žalovaný považoval vec za uzavretú a nebyť zastúpenia advokáta, žalobkyňa sa svojho
nároku (jeho časti) nikdy nedomôže. Až na základe intervencie právneho zástupcu, žalovaný prehodnotil
svoj postoj a navrhol kontrolné vyšetrenie u ním osloveného revízneho lekára. Žalobkyňa s vyšetrením
súhlasila, ale z objektívnych dôvodov žiadala toto realizovať bližšie k miestu jej trvalého bydliska.
Tvrdenie žalovaného o bezdôvodnom odmietnutí nutnej súčinnosti je tak nepravdivé a zavádzajúce.
Dňa 05.04.2024 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré súd prvej inštancie odročil na neurčito a poskytol

žalovanému lehotu 30 dní na oznámenie, či na posúdenie zdravotného stavu žalobkyne vie zabezpečiť
iného, ako ním navrhnutého lekára. So súhlasom žalobkyne sa tak súd snažil v záujme zachovania
princípu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) predísť znaleckému dokazovaniu, žiaľ, vzhľadom na neskôr
prezentované negatívne stanovisko žalovaného, neúspešne. Z pohľadu žalobkyne je nepochopiteľné,
že žalovaný ako spoločnosť so zastúpením v 115-tich mestách a obciach Slovenska, trvá na vyšetrení

len jediným lekárom (A. H. I.), ak má možnosť osloviť ktoréhokoľvek iného lekára. Znalecké dokazovanie
zhodne navrhli obe strany sporu, preto súd prvej inštancie uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy
dôkazu tak žalobkyni, ako aj žalovanému. Žalobkyňa bola v konaní pomerne úspešná, teda čiastočne
získalato,čohosažaloboudomáhala,avzhľadomnaokolnostiprípadujezrejmé,žebezpodaniažaloby,
by tento výsledok nedosiahla. Súdne konanie preto nemožno označiť za zbytočné, na mieste nie sú

ani úvahy o nedôvodnom či predčasnom podaní žaloby, kde žalobkyňa v uvedenom odkázala na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 17.08.2016, sp. zn. I. ÚS 263/2016. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil v intenciách § 220 ods. 2 CSP, keď toto obsahuje všetky zákonom vyžadované obsahové
náležitosti a spĺňa aj naň kladené kvalitatívne požiadavky. Súd rovnako poskytol obom sporovým
stranám priestor na vyjadrenie k prípadnej aplikácii ust. § 257 CSP a napokon uzavrel, že dôvody

osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevzhliadol. Rozsudok súdu je tak z pohľadu
žalobkyne spravodlivý a plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností mala žalobkyňa za to, že odvolanie žalovaného
je nedôvodné v celom rozsahu, čo odôvodňuje postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 1 CSP.
Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecné správne
potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. odvolaním napadnutý nebol, preto je v týchto
častiach právoplatný a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

6.Vpredmetnomsporerozhodolsúdprvejinštancieotrováchkonania(výrokIII.napadnutéhorozsudku)

podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňu v konaní považoval za plne úspešnú, pretože jej nárok na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bol dôvodný a výška plnenia závisela od znaleckého
posudku. Napriek návrhu žalovaného na postup podľa § 257 CSP, pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania, súd nevzhliadol také dôvody hodné osobitého zreteľa, ktoré by odôvodňovali tento postup.

7. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bol nesúhlas s rozhodnutím o náhrade trov konania
z dôvodu, že vykonal všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby došlo k objektívnemu posúdeniu nároku
žalobkyne, a to ešte v predsúdnom konaní. Dôvodil, že žalobkyňa nedôvodne tento postup neprijala
a nevyhnutnú súčinnosť potrebnú pre riadne prešetrenie ňou uplatnených nárokov odmietla žalovanému
poskytnúť. Tieto skutočnosti považoval žalovaný za dôvod hodný osobitného zreteľa a domáhal sa v

prejednávanej veci aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania.8. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).

9.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

10. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu),

charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 CSP, ako esenciálne
kritériumpriznanianáhradytrovkonania,pričomúspechvovecisúdvždyskúmačodoprávnehozákladu
veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za
zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 CSP. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti
za výsledok sporu), charakteristická pre sporové konania, sa uplatní tak, že neúspešná strana je povinná
nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ide o náhradu všetkých

trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené, a ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j.
víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. Aplikujúc
uvedené na posudzovanú právnu vec, žalobkyňa bola v konaní úspešná, pretože jej nárok na sťaženie

spoločenskéhouplatneniabolvkonaníriadnepreukázaný.Vovzťahukrozhodnutiuonárokunanáhradu
trov konania, nebolo v konaní podstatné, že žalobkyňa iba čiastočne získala to, čoho sa žalobou
domáhala (výška jej nároku), pretože základ ňou uplatneného nároku bol daný a preukázaný a výška
samotného plnenia závisela od znaleckého dokazovania, t. j. od takých odborných znalostí v oblasti
medicíny, ktorými žiadna zo strán sporu, ale ani konajúci súd nedisponujú, pričom žalobkyňa žalobu

nepodávala bez akéhokoľvek odborného podkladu, ale na podklade bodového ohodnotenia sťaženia jej
spoločenského uplatnenia, poskytnutého jej príslušným lekárom.

11. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvádzaných nižšie, odvolací súd zastáva názor, že v danej
veci nie sú na mieste úvahy o nedôvodnom či predčasnom podaní žaloby.

12. Žalobkyni bola spôsobená škoda na zdraví a podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 17.08.2016, sp. zn. I. ÚS 263/2016, „nárok na náhradu škody vznikne v okamihu, keď vznikne
škoda – vždy a nevyhnutne po skutočnosti, ktorá ju spôsobila „tzv. škodová udalosť“, a splatným sa
stane nasledujúci deň po jeho vzniku (R 28/1985); právo na jeho uplatnenie súdnou cestou (actio nata)

spravidla vznikne dňom splatnosti pohľadávky bez toho, že by najskôr malo byť uplatnené u škodcu.
Žalobu o náhradu škody možno podať už v deň, kedy právo mohlo byť po prvýkrát uplatnené na súde,
teda hneď, ako mohla byť dôvodne podaná žaloba na priznanie tohto práva.“. V súlade s týmto nálezom
a v nadväznosti na okolnosti prejednávanej veci mohla žalobkyňa žalobu podať už skôr, a to po odpovedi
žalovaného zo dňa 22.12.2022 a vôbec ho nemusela žiadať o prehodnotenie rozsahu poistného plnenia

listom zo dňa 07.03.2023, následne na čo žalovaný požadoval od žalobkyne podrobenie sa vyšetreniu
u ním určeného lekára v značnej vzdialenosti od miesta jej bydliska.

13. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 6. júna 2019,
aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa
zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť

ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

14. Vo vzťahu k sporovým stranám, náhrada trov konania plní funkciu kompenzačnú, vyplývajúcu zo
skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. Tiež plní funkciu preventívnu, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a

šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Napokon, náhrada
trovkonaniaplníajfunkciusankčnú,ktorásúvisíscelkovounáhradoutrovkonaniaprotistrany.Vzhľadom
na vyššie uvedené, by bolo nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni tak, ako žiadal
žalovaný v odvolaní, a to i napriek neúspechu žalovaného v spore a úspechu žalobkyne (hoci niev rozsahu, ktorý si uplatnila pri podaní v žalobe, ale v rozsahu stanoveným znaleckým dokazovaním)
v spore, popretím všetkých troch funkcií náhrady trov konania, s dôrazom na tradičný princíp, podľa
ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Správne postupoval súd prvej

inštancie, keď žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

15. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku pre nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového

poriadku vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa,musívychádzaťzposúdeniavšetkýchokolnostíkonkrétnejveci.Kdôvodomhodnýmosobitného
zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho,
kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia, najmä na majetkové
pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. Nepriznať hoci
len čiastočne náhradu trov konania strane, ktorej na ňu vznikol nárok, je možné len za predpokladu,

že v konkrétnej veci možno od takejto strany spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sama
hradila jej vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Je preto potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu
hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých
aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku upravujúce
moderačné právo súdu, osobitne zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má
vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne,
keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V

danom prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalovaného neboli produkované žiadne také dôvody
hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobkyne, či správania sa
žalobkyne, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia. V tejto súvislosti sa odvolaciemu
súdu žiada poznamenať, že podstatné pre posúdenie úspechu a neúspechu, bol znalecký posudok,
ktorý akceptovali obe strany a nie posudok lekára, u ktorého navrhoval žalovaný vyšetrenie, ktoré

žalobkyňa odmietla pre značnú vzdialenosť od jej bydliska. Na tomto mieste je potrebné prisvedčiť
tvrdeniu žalobkyne, že s vyšetrením súhlasila, avšak legitímne požadovala vyšetrenie vykonať bližšie
k miestu jej trvalého pobytu. Uvedenú požiadavku, s poukazom na zdravotný stav žalobkyne, ktorý bol
objektívne preukázaný znaleckým skúmaním, nie je možné označiť ako „bezdôvodné odmietnutie nutnej
súčinnosti“, ako to tvrdil žalovaný, a to ani z hľadiska jej návštev u jej ošetrujúceho lekára, ani z hľadiska

charakteru jej práce. Právnym dôvodom nároku na náhradu trov konania je to, že strany, ktoré viedli
spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. Odvolací súd
pripomína, že len nesúhlas žalovaného s názorom súdu prvej inštancie nepostačuje na postup podľa
ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku.

17. Žalobkyni bolo poškodené zdravie v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, od ktorého z toho dôvodu žiadala
poistné plnenie. Zmyslom konštrukcie právnej úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je ochrana poškodeného, s cieľom čo najrýchlejšie
a najpružnejšie ochrániť poškodeného tak, aby bol čo najmenej obťažovaný. Pre posúdenie poškodenia

zdravia žalobkyne bolo nepochybne dôležité tieto poškodenia odborne posúdiť. Ak je však účelom
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
ochrana poškodeného, s cieľom čo najrýchlejšie a najpružnejšie ho ochrániť tak, aby bol čo
najmenej obťažovaný, bolo by v rozpore s týmto účelom požadovať od osoby poškodenej na zdraví,
aby sa zúčastnila vyšetrenia lekárom v mieste vzdialenom od jej bydliska približne 2,5 hodiny cesty.

Pokiaľ žalobkyni z dôvodu jej zdravotného stavu takéto vyšetrenie nevyhovovalo, bol to žalovaný, ktorý
malvzáujmepredídeniasúdnehosporuvyvinúťväčšieúsilieazabezpečiťvyšetreniežalobkynevmieste
jej bydliska, resp. v mieste dostupnejšom k miestu jej bydliska. Žalobkyňa bola nie jej vinou poškodená
na zdraví a bol to žalovaný, ktorý bol v pozícii toho, kto tu, jednoducho povedané, mal byť pre žalobkyňua tejto mal viac vyjsť v ústrety v súlade s účelom povinného zmluvného poistenia. V danom prípade
nenastala situácia, že by žalobkyňa úplne odmietala podrobiť sa vyšetreniu svojho zdravotného stavu
abezakejkoľvekkomunikáciesožalovanýmrovnopodalažalobupojehoprvomzamietavomstanovisku,

čo aj v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím Ústavného súdu SR urobiť mohla. Pri hodnotení celého
sporu, z uvedených hľadísk, je záver súdu prvej inštancie o nemožnosti použitia ustanovenia § 257 CSP
pri rozhodovaní o trovách konania správny.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, neobstojí ani námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení

rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá vyplynula z obsahu odvolania. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku, pri priznaní nároku na náhradu trov konania, vysvetlil prijaté závery spôsobom, z ktorého
je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP.

19. Odvolací súd pripomína, že za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno
považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje, a že súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie a nestotožňuje sa s nimi, nemôže

sama o sebe viesť k záveru o naplnení dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku III. o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z

dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania bol
potvrdený týmto rozhodnutím odvolacieho súdu, teda žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná.

S poukazom na skutočnosť, že žalobkyni v odvolacom konaní preukázateľne vznikli trovy konania,
odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa §

429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).