Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3523201141
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3523201141.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A.
F. G. v spore žalobcu: H. I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: X K. J. L. I., G.. M. M., N., K. O., D.
B., právne zastúpený doc. JUDr. Zuzanou Mlkvou Illýovou PhD., advokátkou, so sídlom Grösslingova
6-8, Bratislava proti žalovanej: O. H., P. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: C. XXX, právne zastúpená
JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátom, so sídlom Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, o určenie

neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k.
NM-10C/29/2023-327 zo dňa 6. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom (druhým v poradí; pozn.) žalobu zamietol a
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Žalobca sa odporovacou žalobou, podanou na súde dňa 03.05.2023, domáhal určenia, že právny
úkon uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 31.01.2022, uzatvorenej medzi darcom: R. Q., P. Q., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. XX, G. P., občan SR, a žalovanou ako obdarovanou, ktorou došlo
k bezodplatnému prevodu vlastníckeho práva z darcu na žalovanú k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim
sa v k.ú. B., obec B., S. T. R. T. D., a ktoré sú zapísané v evidencii katastra nehnuteľností vedenej

Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXX, ako
pozemky - parcely registra „C“, evidované na katastrálnej mape s parc. č. XXX - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 158 m2, parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2, parc. č.
XXX - záhrada o výmere 1539 m2, ako aj stavby rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX
a rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX, a ktorej vklad bol dňa 28.02.2022
povolený Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálnym odborom, v konaní vedenom pod
č. D./XXXX, je voči žalobcovi právne neúčinný.

3. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením, č.k.
19Co/87/2024-247 zo dňa 17.10.2024 doplnil dokazovanie a zistil, že žalobca ako veriteľ voči R. Q. ako
dlžníkovi mal ku dňu 28.02.2022 vymáhateľnú pohľadávku minimálne vo výške 176.919,03 eur, pričom
rozsudkom okresného súdu, sp. zn. NM-10C/28/2023 zo dňa 23.01.2024 bola
uložená povinnosť R. Q. zaplatiť žalobcovi 411.719,03 eur, spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo

sumy 411.719,03 eur od 27.04.2023 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.02.2024
a vykonateľnosť dňa 20.02.2024. Dňa 31.01.2022 R. Q. previedol darovacou zmluvou na žalovanú
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B., obec B., okres Nové Mesto nad Váhom, ktorésú zapísané v evidencii katastra nehnuteľností vedenej Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom -
katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXX, ako pozemky - parcely registra „C“ evidované
na katastrálnej mape s parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 158 m2, parc. č. XXX

- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2, parc. č. XXX - záhrada o výmere 1539 m2, ako aj
stavby rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX a rodinný dom so súp. č. XX, postavený
na parc. č. XXX. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28.02.2022. Uviedol,
že medzi stranami sporu nebolo sporné, že úver doteraz spláca R. Q., nehnuteľnosti využívajú rodičia
R. Q.. Žalovaná nehnuteľnosti nevyužíva, nehradí žiadne výdavky súvisiace s týmito nehnuteľnosťami.

Nebolo sporné, že žalovaná nie je v pokrvnom príbuzenskom pomere s R. Q.. Sporným medzi stranami
sporu po vrátení veci odvolacím súdom zostalo, z akého dôvodu R. Q. daroval nehnuteľnosti žalovanej,
a či žalovaná v čase darovania nehnuteľností mala vedomosť o tom, že R. Q. bol dlžníkom žalobcu,
a či chcel ukrátiť svojho veriteľa.

4. Žalovaná vo svojom prvom podaní na súd zo dňa 26.05.2023 uviedla, že dovolila strýkovi predať dom,

čo ale neznamená, že súhlasila s podvodným konaním.

5. Uznesením Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 40Odk/191/2024-50 bol dňa 12.07.2024 vyhlásený
konkurz na majetok úpadcu: R. Q., nar. XX.XX.XXXX. Dňa 01.10.2024 bolo v Obchodnom vestníku
č. 190/2024 oznámené skončenie tohto konkurzu z dôvodu, konkurzná podstata nepokryje náklady

konkurzu. Do konkurzu sa prihlásili štyria veritelia: Bencont Collection, a.s. – 2.575,60 eur, žalobca –
454.097,89 eur, Tatra banka, a.s. 4.134,15 eur, UniCredit Bank Czech republik and Slovakia, a.s. –
41.665,25 eur.

6. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd dospel k záveru, že

návrh nie je dôvodný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo v konaní
dostatočne ustálené, že žalobca ako veriteľ má vymáhateľnú pohľadávku voči R. Q., ktorý na úkor
svojho veriteľa previedol svoj jediný bonitný majetok – nehnuteľnosti - na žalovanú na základe darovacej
zmluvy. Riadiac sa názorom odvolacieho súdu konštatoval, že vzťah medzi žalovanou a R. Q. - dlžníkom
žalobcu, nemožno charakterizovať ako blízky vzťah, ktorý by podliehal právnej definícii blízkej osoby

podľa § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. Zaoberajúc sa tým, či žalovaná
vedela, alebo mohla vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, s ohľadom na tvrdenia žalobcu,
ktorý svoj nárok opieral o elektronickú korešpondenciu medzi žalobcom a R. Q. a prvé vyjadrenie
žalovanej, kde žalovaná opisovala, ako nehnuteľnosť nadobudla, uviedol, že elektronická komunikácia
bolanajmävangličtine,pričomžalovaná,anijejmanželpoanglickynevedia,atedajenepravdepodobné,

že o tejto korešpondencii vedeli, alebo že by im bola známa. Žalobca pred uzatvorením darovacej
zmluvy na Slovensku nebol a nebolo preukázané, že by žalovaná mohla žalobcu poznať.
Nemožno ani predpokladať, že by im dlžník o svojich dlhoch alebo o osobnom vzťahu so žalobcom
hovoril, keďže medzi nimi nebol bližší vzťah. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správanie žalovanej sa
vymyká bežnému správaniu. Žalovaná, ako aj jej manžel zhodne vypovedali, že boli R. Q. oslovení,

zaujímali sa o darované nehnuteľnosti, vedeli o záložnom práve banky, s darovaním súhlasili, ak s
tým nebudú mať žiadne výdavky. Súd si osvojil tvrdenie, že R. Q. žalovanej uviedol, že darovanie
nehnuteľnosti robí z dôvodu, že je homosexuál a k bližšej svojej rodine nemá dôveru. Pokiaľ žalovaná
uviedla, že R. Q. si potreboval svoj „majetok upratať“, to ešte nepreukazuje, že vedela o žalobcovi a
jeho pohľadávke. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná vedela, respektíve mohla

s odbornou starostlivosťou vedieť, že R. Q. jej daroval nehnuteľnosti z dôvodu ukrátenia veriteľa,
t. j. žalobcu, žalobu zamietol. Vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1, 2, 3 a § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak,
že úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

7. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd po
vykonanom dokazovaní v zmysle § 390 a § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že
žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie podal z dôvodov, že napadnutým rozsudkom súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365
ods. 1 písm. d) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Po stručnej genéze sporua zhrnutí vykonaných dôkazov a argumentácie ku dňu vydania napadnutého rozsudku konštatoval, že
preukázal splnenie základného predpokladu pre úspech v spore, a to, že je nositeľom vymáhateľnej
peňažnej pohľadávky voči dlžníkovi vo výške 411.719, 03 eur s príslušenstvom, a že napadnutý právny

úkon uskutočnil dlžník v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Konštatoval, že konanie dlžníka voči žalobcovi
bolo vyhodnotené zo strany OČTK ako obzvlášť závažný trestný čin podvodu, pričom voči R. Q. bolo
dňa 20.12.2023 vznesené obvinenie a po ukončení vyšetrovania
už aj podaná obžaloba. Sám dlžník vo svojej svedeckej výpovedi jednoznačne potvrdil svoj ukracujúci
úmysel. Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že žalovaná mala a mohla vedieť o ukracujúcom úmysle

dlžníka. Poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa nárokov na veriteľa pri
preukazovaní vedomosti tretej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka, napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 20.08.2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020 (R 64/2021), z ktorého vyplýva právny záver: úmysel
dlžníka a vedomosť tretej osoby sú psychické stavy, ktoré nemôžu byť priamo
predmetom dokazovania a dokazovať možno len vonkajšie prejavy týchto psychických stavov. Nie je
rozhodujúce, či žalovaný o úmysle dlžníka skutočne nevedel, ale či o ňom vedieť mal

a mohol (stačí nepriamy úmysel). Zamietnutie žaloby nemôže byť založené len na všeobecnom tvrdení
žalovaného o nevedomosti o úmysle dlžníka. Vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním v
rámci celého prvostupňového konania žalobca prostredníctvom série nepriamych dôkazov preukázal
ukracujúci úmysel dlžníka, ako aj vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle dlžníka.

8. Žalobca v podanom odvolaní súdu vytýkal odignorovanie judikatúry viažucej sa k posudzovanej
právnej otázke odporovateľnosti právnemu úkonu, ktorú žalobca dával súdu do pozornosti a tiež
nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu a ním produkovanými dôkazmi. Uviedol, že argumentácia
súdu, ktorá sa týka samej podstaty právneho posúdenia veci, na ktorej súd postavil zamietnutie žaloby
žalobcu, má spolu 31 riadkov. V podanom odvolaní namietal vady konania, spočívajúce v porušení

práva na spravodlivý proces z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia, porušenie zákonných pravidiel pre
hodnotenie dôkazov vyžadovaných podľa § 191 CSP, neodôvodnenia rozhodnutia v zmysle náležitostí
vyžadovaných podľa § 220 ods. 2 a 3 CSP a nerešpektovanie záväzného pokynu odvolacieho súdu. Z
hľadiskanámietkyonesprávnezistenomskutkovomstaveuviedol,žejeúplneirelevantnýanepodložený
záver súdu, že je nepravdepodobné, že žalovaná o elektronickej komunikácii žalobcu s dlžníkom vedela.

Nesprávnym skutkovým zistením je implicitný záver súdu, že správanie žalovanej ako obdarovanej
sa nevymykalo bežnému správaniu. Vyslovil názor, že na základe vykonaných dôkazov, predložených
žalobcomapoichnáležitomvyhodnotenívovzájomnejsúvislostimalsúddospieťkskutkovémuzisteniu,
že správanie žalovanej sa vymyká z rámca bežného správania obdarovanej osoby, ktorá dar nadobúda
v dobrej viere a nemôže ani len tušiť, že darca sa majetku len účelovo zbavuje. Uvedené skutkové

zistenie má zásadný význam aj pre následné právne posúdenie veci v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou, čo prvostupňový súd rovnako opomenul. Uzavrel, že napadnutý
rozsudok je v príkrom rozpore s rozhodovacou praxou viažucou sa na
posudzovanie odporovateľných právnych úkonov. Súd vytvoril nesplniteľné dôkazné nároky na žalobcu,
ktoré by objektívne nikdy nemohol v konaní ustáť, a to napriek tomu, že ide o

učebnicový príklad odporovateľného právneho úkonu.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, nakoľko rozsudok je vydaný po skutočne dôslednom vyhodnotení všetkých dôkazov,
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že od začiatku konania uvádzala, že
nie je blízkou osobou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, čo aj bolo dostatočne v priebehu konania
preukázané. Z uvedeného dôvodu trvala na tom, že dôkazné bremeno o preukázaní jej vedomosti o
úmysle dlžníka R. Q. ukrátiť predmetným právnym úkonom, musí uniesť žalobca v zmysle § 42 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Po vrátení veci odvolacím súdom na prvostupňový súd bolo teda povinnosťou

žalobcu preukázať, že žalovaná v čase uskutočnenia právneho úkonu mala, resp. mohla mať vedomosť
o úmysle dlžníka R. Q. týmto právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa. Potvrdila, že žalobca v priebehu
konania predložil veľké množstvo dôkazov, ktoré podľa názoru žalovanej nijako nepreukázali, že mala,
resp. mohla mať vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaná vynaložila všetku do
úvahy prichádzajúcu primeranú a náležitú starostlivosť a ani pri vynaložení tejto náležitej starostlivosti

jej nemohol byť prípadný úmysel dlžníka známy. Žalovaná nevedela a nemohla vedieť o úmysle dlžníka.
Žalovaná mala o dlžníkovi R. Q. minimálne poznatky. Vedela, kto je osoba dlžníka a poznala ho, resp.
vnímala ho iba ako človeka, ktorý nikdy nemal problémy s financiami, a ktorý veľa cestoval. Podľa
jeho spôsobu života nemala žalovaná pochybnosti o tom, že bol aj materiálne zabezpečený, a ženemal žiadne finančné problémy. Žalovaná pri preverovaní si okolností darovania nezostala pasívna,
ale vyvinula aj vlastnú aktivitu; sama sa iniciatívne zaujímala a pýtala sa dlžníka, prečo jej
nehnuteľnosti chce darovať a jednak na jeho prípadné záväzky, dlhy a finančné problémy, ktoré by mohli

byť za darovaním predmetných nehnuteľností. Dlžník jej vysvetlil, že má iba záväzok z titulu hypotéky,
oboznámil ju so splátkou, so zostatkom istiny, s dobou splácania a podobne. Dlžník ju ubezpečil o
tom, že dôvodom darovania nie je žiaden útek pred veriteľmi, ani žiadna snaha akéhokoľvek veriteľa
ukrátiť. Vzhľadom na všetky okolnosti, vlastné poznatky žalovanej o osobe dlžníka a vzhľadom na ním
zodpovedané otázky, táto skutočne nemohla urobiť viac pre to, aby získala čo i len podozrenie, že dlžník

týmto darom môže sledovať ukrátenie veriteľa.

10. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní a
na presvedčení, že napadnutý rozsudok priamo popiera výsledky vykonaného dokazovania, nijakým
spôsobom nereaguje na podstatnú argumentáciu žalobcu v konaní a ním produkované dôkazy,
nerešpektuje záväzné pokyny odvolacieho súdu, priamo popiera ustálenú rozhodovaciu prax súdnych

autorít a z uvedených dôvodov trpí vadami zakladajúcimi v odvolaní označené odvolacie dôvody.

11. Žalovaná v odvolacej duplike vyjadrila súhlas s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu, ktorý
považuje za správny. Zotrvala tiež na názore, že obsah jej prvotných písomných vyjadrení k žalobe nemá
pre preukázanie jej vedomostí žiaden dôkazný význam. Žalovaná bola nútená vysvetliť výraz „upratať

svoje majetky“, ktorý žalobca okamžite spojil s jej vedomosťou o ukracujúcom úmysle dlžníka.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať, ani
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že

napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejepotrebnépotvrdiťakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSP.

13. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ust. § 42a a § 42b Občianskeho
zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie
odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods.

2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho
zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42a ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi
následkami spojenými s úspešným odporovaním právneho úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka).

14. Právo odporovať, teda subjektívne odporové právo veriteľ realizuje formou žaloby, ktorej znenie
má smerovať na vyslovenie neúčinnosti konkrétne určeného právneho úkonu. Odporovateľný právny
úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Zmyslom žaloby je dosiahnutie súdneho
rozhodnutia, ktorým je určené, že právny úkon dlžníka, ukracujúci uspokojenie veriteľovej pohľadávky,
je voči veriteľovi neúčinný.

15. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred
právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a
tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Spoločným základným predpokladom
odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej

vymáhateľnej pohľadávky. Významné je, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku (teda, že
je jeho veriteľom), a že dlžník urobil právny úkon v úmysle skrátiť jeho uspokojenie, t. j. že svojím
právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie
jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku. Odporovateľný je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v
poslednýchtrochrokochvúmysleukrátiťsvojhoveriteľa,aktentoúmyselmuselbyťdruhejstraneznámy.

16. Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne
druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným
právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon
urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je v tomto smere na
veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou

stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka). Z rozhodnutí
najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2Cdo/109/2007 vyplýva, že úmysel dlžníka ukrátiť
svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým
stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy osebe nemôžu byť predmetomdokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom
ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti,
z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.

17. Odvolací súd v danej veci vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil (uznesenie, sp. zn.
19Co/87/2024 zo dňa 17.10.2024, bod 16 až 20 odôvodnenia), že je nesprávny
právny záver súdu prvej inštancie, že darca R. Q. a obdarovaná žalovaná boli vo vzťahu blízkych osôb
podľa§116Občianskehozákonníka.Vzhľadomnatotonesprávneprávneposúdenieoblízkychosobách

odvolací súd vyslovil, že súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť vyhodnoteniu dôkazov,
ktoré mali preukázať vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle R. Q.. S ohľadom na to sa súd prvej
inštancie následne dôvodne zaoberal tým, či žalovaná vedela alebo mohla vedieť, že R. Q. mal v úmysle
ukrátiť svojho veriteľa, t. j. žalobcu (bod 30 odôvodnenia).

18. Súd prvej inštancie v dôsledku vykonaného dokazovania dospel k záveru vyslovenom v bode 32

odôvodnenia, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná vedela, resp.
mohla s odbornou starostlivosťou vedieť, že R. Q. jej daroval nehnuteľnosti z dôvodu
ukrátenia veriteľa, t. j. žalobcu.

19. Dôkazné bremeno v podstate znamená procesný dôsledok spojený s tým, že súd bude alebo nebude

považovať za pravdivé tvrdenie strany v sporovom konaní. Procesný dôsledok sa prejavuje v tom, že ak
strana unesie svoje dôkazné bremeno, má procesný nárok na to, aby bola v spore úspešná, a ak svoje
dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, neunesie, v spore úspešná nebude. Pod dôkazným bremenom
možno rozumieť povinnosť strany, pokiaľ chce byť v konaní úspešná, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení, ktoré sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie v spore. Samozrejme, že súd musí pri

rozhodovaní o tom, či strana sporu uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, vziať do
úvahy nielen tie dôkazy a z nich vyplývajúce poznatky, ktoré svedčia v jej prospech, ale aj tie okolnosti,
ak vyšli v konaní najavo, ktoré naopak hodnovernosť dôkazu, a teda pravdivosť tvrdení protistrany
spochybňujú, prípadne vyvracajú. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, ktoré ho zaťažovalo, založil na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania

vedomosti žalovanej o tom, že dlžník mal v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Podľa názoru odvolacieho
súdu v posudzovanej veci súd prvej inštancie správne ustálil, že v dôsledku právneho úkonu, urobeného
dlžníkom žalobcu so žalovanou, bolo na strane dlžníka preukázané jeho úmyselné konanie s cieľom
ukrátiť svojho veriteľa, avšak súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanej)
nebol úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, nakoľko v konaní nebolo

preukázané, že žalovaná o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedela, alebo
vedieť musela.

20. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces,
ktorá spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu a

v rozpore s pokynom odvolacieho súdu nevyhodnotil ani dôkazy, ktoré boli do
konania doložené ešte vo fáze pred vrátením veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom, ani námietku
vo vzťahu k nerešpektovaniu záväzného pokynu odvolacieho súdu. Nakoľko z obsahu
spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie vo svojom ďalšom konaní vychádzal zo záveru, že medzi darcom
a obdarovanou nebol vzťah blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka, dôvodne vychádzal

z nesporného, stranami sporu nenamietaného zistenia, že dlžník pri uzatvorení predmetnej darovacej
zmluvy mal úmysel skrátiť možnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa a dôvodne sa zameral na zistenie
a posúdenie, či žalovaná, v prospech ktorej bola zmluva uzatvorená, resp. ktorá z uzatvorenej darovacej
zmluvy mala prospech, o tomto úmysle dlžníka vedela (bol jej známy), alebo musela vedieť
(musel jej byť známy), a či tak sú splnené ďalšie podmienky odporovateľnosti, za ktorých

by súd mohol vysloviť, že zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná.

21. Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o
správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené, pretože v zásade je
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. V prípade pochybnosti o jeho správnosti má

možnosťdospieťkinýmskutkovýmzáverom.Vdanejvecitentopovažovalzasprávnezistenýanámietky
žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach za neopodstatnené. Napriek strohému a stručnému
odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúceskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa námietkami žalobcu, že v konaní
bolo preukázané, že napadnutý právny úkon uskutočnil dlžník v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, tak

ako vyplýva z podaného odvolania, keďže aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v bode 29
odôvodnenia konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že R. Q. ukrátil žalobcu. V konaní
teda bolo preukázané, že dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa.
Z dokazovania však nevyplynulo, že o tomto úmysle oboznámil žalovanú a ani preukázané, že žalovaná
oúmysledlžníkaukrátiťveriteľavedela,alebovedieťmusela,čimohla.Vykonanýmdokazovanímnebolo

preukázané, že žalovaná mala vedomosť o tom, že napadnutý právny úkon bol
uskutočnený v čase, kedy žalobca ako veriteľ opakovane naliehal na dlžníka na vrátenie už požičaných
peňažných prostriedkov, tak ako to v odvolaní tvrdí žalobca. Z výpovede žalobcu pred súdom prvej
inštancie vyplynulo, že sa so žalovanou nikdy osobne nestretol, ani nikdy nehovorili spolu cez
WhatsApp, nekomunikovali písomne, ani elektronicky. Vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť
veriteľa nie je možné vyvodiť z tvrdení a dôkazov žalobcu, že nehnuteľnosti boli žalovanej darované, t. j.

išlo o bezodplatný prevod jediného bonitného majetku dlžníka, že znalecká hodnota darovaných
nehnuteľností bola vo výške 258.000 eur, ani že žalovaná nepoznala faktický stav na nadobudnutých
nehnuteľností. Vedomosť žalovanej o úmysle ukrátiť veriteľa nebolo možné vyvodiť ani z preukázanej
skutočnosti, že žalovaná nemala reálne záujem nehnuteľnosti užívať a dala dlžníkovi súhlas na ďalšie
užívanie darovaných nehnuteľností, nakladanie s nimi a aj predaj. Hoci žalovaná pred súdom prvej

inštancie na pojednávaní dňa 23.01.2024 vypovedala, že pokiaľ ide o písomný súhlas
k tomu, aby dlžník dom predal, nejedná sa o podpis žalovanej, nič podobné nepodpísala, čím žalovaná
poprela tvrdenia o tom, že súhlas s predajom domu dlžníkovi udelila, žalovaný na uvedené popretie
nereagoval. Významným z hľadiska vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nemá ani nesporná
skutočnosť, že dlžník nehnuteľnosť po uskutočnení napadnutého právneho úkonu naďalej fakticky užíva

a naďalej uhrádza všetky náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti a zároveň spláca
splátky úveru voči záložnému veriteľovi.

22. Pokiaľ ide o vyhodnotenie žalobcom predložených dôkazov, možno dať za pravdu žalobcovi,
že súd je povinný vykonané dokazovanie vyhodnotiť tak, že v rozhodnutí uvedie, či

tvrdené skutočnosti z toho-ktorého dôkazu vyplývajú a možno ich mať za preukázané, a teda je
nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že je „nepravdepodobné“, že o tejto korešpondencii
vedeli, alebo že by im bola známa. Nesporným však je, že žalovaná, ani jej manžel „po anglicky“
nevedia. Odvolací súd v súvislosti s posúdením otázky, či žalobca (veriteľ) uniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho v konaní zaťažovalo, uvádza, že uvedené spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení

vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových
okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Napriek tomu, že žalobca v konaní
predložil „rad písomných dôkazov“, ktoré súd prvej inštancie aj vykonal a vykonal aj výsluch strán sporu
a svedkov A. H. a R. Q., súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ aj úmysel skrátiť možnosť
uspokojenia pohľadávky veriteľa pri uzatvorení darovacej zmluvy sledoval darca, ktorý, ako vyplýva

z tvrdení žalobcu, je v súvislosti s týmto konaním obvinený z trestného činu podvodu, z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že by v rovnakom úmysle konala aj druhá zmluvná strana, resp. že by o tomto
úmysle vedela, alebo vedieť musela. Pokiaľ žalobca z hľadiska vedomosti žalovanej o ukracujúcom
úmysle dlžníka považuje za rozhodujúci obsah prvotných písomných vyjadrení žalovanej
k žalobe (vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 26.05.2023 a oprava vyjadrenia žalovanej k žalobe zo

dňa 31.05.2023), odvolací súd poukazuje na to, že tieto podania sú procesnými úkonmi žalovanej a nie
dôkazy slúžiace na preukázanie/nepreukázanie tvrdených právnych skutočností. Napriek tomu zastáva
názor, že ani z týchto podaní žalovanej nie je možné vo vzťahu k jej vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť
veriteľa vyvodiť, že žalobca svoje tvrdenia preukázal. Pokiaľ žalovaná (ani jej manžel, s ktorým uzavretie
darovacej zmluvy komunikovala) nemali znalosť anglického jazyka, so žalobcom sa

nestretli, neboli v žiadnom písomnom, telefonickom kontakte, žalovaná existenciu podpisu na listine
ohľadne súhlasu s predajom nehnuteľnosti poprela, výslovne uviedla, že čo sa týka s predajom, tak
také veci nepodpisovala, dlžníka vnímala ako cestovateľa, ktorý nikdy nemal žiadne finančné problémy,
mala vedomosť o tom, že dlžník ako homosexuál má „zlý vzťah“ hlavne so súrodencami, darovanie
nehnuteľnosti ničím nepodmieňoval, žalovaná v nehnuteľnosti neplánovala bývať, nakoľko uviedla, že

medzi nimi bola dohoda, že pokiaľ tam budú bývať R. rodičia, budú si všetko hradiť sami,
je bez akýchkoľvek pochýb, že žalovaná preverovala, či bude po uzavretí darovacej zmluvy nejakými
platbami vo vzťahu k nehnuteľnosti, resp. hypotéke zaťažená a je bez akýchkoľvek pochýb,
že sa o následok darovania aktívne zaujímala. Z vykonaných dôkazov však nebolo možné anipodľa odvolacieho súdu vyvodiť, že žalovaná mala vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, alebo že
jej tento úmysel musel byť známy. Nakoľko vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nebola
preukázaná, dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že

v danom prípade neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle
§ 42a ods. 1 a 2, a teda, že žaloba o určenie, že právny úkon, špecifikovaný žalobcom, je voči žalobcovi
právne neúčinný, je nedôvodná.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

25. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).