Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/50/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122480372
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122480372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a členov senátu

JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: DASS, s.r.o., Bottova 20, 036
01 Martin, IČO: 31 588 417, zastúpený: AK JUDr. Ing. Martina Kiseľová, s. r. o., Šoltésovej 94/11, 036 01
Martin, IČO: 56 699 565, proti žalovanému: TR TECHNIC s.r.o., Lukavica 39, 086 21 Lukavica, IČO: 45
906 114, zastúpený: JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom, Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov,
IČO: 42 342 546, o zaplatenie 5.889,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo 17. októbra 2024, č. k. 25Cb/58/2023 - 268, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov zo 17. októbra 2024, č. k. 25Cb/58/2023 - 268.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

I.Uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcoviúrokzomeškaniavovýške9%ročnezosumy3.950,04
eur od 14.7.2022 do 7.3.2024, zo sumy 3.183,- eur od 8.3.2024 do 6.10.2024, zo sumy 1.939,44 eur
od 14.7.2022 do 7.3.2024, zo sumy 600,94 eur od 8.3.2024 do 6.10.2024 a paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky 80,- eur.

II. V prevyšujúcej časti konanie zastavil.
III. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v podanej žalobe pôvodne navrhol, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie pohľadávky 5.889,48 eur s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým,
že žalovanému dodal tovar, čo žalovaný potvrdil na dodacích listoch zo dňa 9.3.2021 č. 2K210001
a č. 2K210002, čím medzi stranami konania vznikol obchodno-právny vzťah. Za dodaný tovar žalobca

vystavil faktúru číslo 23221579 zo dňa 6.7.2022 vo výške 3.950,04 eur, splatnú dňa 13.7.2022 a faktúru
číslo 23221580 zo dňa 6.7.2022 vo výške 1.939,44 eur, splatnú dňa 13.7.2022, ktoré žalovaný neuhradil.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Potvrdil dodanie tovaru, no rozporoval vyúčtovanú cenu.
Dôvodil, že žalobca nekonkretizoval žiadne relevantné skutočnosti ohľadom zavŕšenia uzatvorenia
kúpnej zmluvy, keďže neozrejmil dohodu ohľadom kúpnej ceny. Obchodný zástupca žalobcu predložil
žalovanému stav na sklade v skladových cenách ku dňu 26.4.2022, podľa čoho došlo ku konsenzu

ohľadom množstva a ceny dodaného tovaru, čomu však nezodpovedajú vystavené faktúry. Žalovaný je
preto povinný zaplatiť žalobcovi obvyklú cenu tovaru podľa § 448 ods. 2 Obchodného zákonníka.4. Žalobca poukázal, že žalovaný uznáva povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, namieta iba jej výšku. Uviedol,
že strany uzatvorili komisionársku zmluvu, na základe ktorej žalovaný ako komisionár zariaďoval pre
žalobcu ako komitenta predaj výrobkov značky GRACO. Cena tovaru bola odsúhlasená na podpísaných

dodacích listoch zo dňa 9.3.2021. Žalobca po skončení spolupráce poslal svojho zamestnanca prevziať
nepredaný tovar, pričom žalovaný požiadal o jeho odkúpenie, čím došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy
v cenách uvedených na dodacích listoch. Skladová karta predložená žalovaným nepredstavuje dohodu
o cene, ktorú je oprávnený dojednať iba štatutárny zástupca žalobcu.

5. Žalovaný uviedol, že v priebehu konania, dňa 8.3.2024 odovzdal žalobcovi časť sporného tovaru.

6. Žalobca potvrdil, že dňa 8.3.2024 mu žalovaný odovzdal časť tovaru, preto dobropisoval žalovanému
sumu 767,04 eur k faktúre č. 23221579 a sumu 1.338,50 eur k faktúre č. 23221580. Preto zobral žalobu
v časti o zaplatenie 2.105,54 eur späť, ktorá predstavuje hodnotu vráteného tovaru. Zotrval na zaplatení
3.783,94 eur s príslušenstvom.

7. Žalovaný uviedol, že dňa 4.10.2024 uhradil žalobcovi kúpnu cenu vo výške 3.783,94 eur.

8. Žalobca zobral späť žalobu o zaplatenie 3.783,94 eur z dôvodu jej úhrady žalovaným dňa 7.10.2024,
o čom predložil doklady o vykonaní platieb z peňažného ústavu. Zotrval na uhradení uplatneného

príslušenstva.

9. Žalovaný na pojednávaní dňa 17.10.2024 uviedol, že nárok žalobcu neuznáva z dôvodu, že v čase
podania žaloby, kúpna zmluva nebola uzatvorená. Poukázal, že žalobca dodal žalovanému tovar na
základe komisionárskej a nie kúpnej zmluvy. Žalovanému bol tovar dodaný dňa 9.3.2021, žalobca však

vystavil faktúry až rok a pol po dodaní tovaru. Ak by sa žalovaný rozhodol vrátiť všetok tovar žalobcovi,
akákoľvek úvaha o uzavretí kúpnej zmluvy by padla. Tým, že žalovaný dňa 4.10.2024 zrealizoval úhradu
kúpnej ceny, došlo k zavŕšeniu alebo akceptácii ponuky, preto žaloba nemá svoje opodstatnenie a
navrhol, aby ju súd zamietol.

10. Uviedol súd prvej inštancie v ods. 11. odôvodnenia rozsudku, ktorými dôkazmi vykonal dokazovanie
vo veci.

11. Súd prvej inštancie po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 409 ods.
1, § 411, § 477, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami

Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktoré upravujú rozsah pôsobnosti Obchodného
zákonníka, kúpnu zmluvu, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.

12. Uviedol súd prvej inštancie, že strany mali pôvodne uzavretú komisionársku zmluvu (nesporná
skutočnosť, ktorú zmluvu však ani jedna zo strán konania nepredložila), na základe ktorej mal žalovaný

predávať tovar dodávaný žalobcom, pričom žalovaný mal mať za uvedený predaj zisk, titulom zľavy
poskytnutej na tovar žalobcom. Žalovaný podpísaním dodacích listov a prevzatím tovaru akceptoval
ceny tovaru, v konaní namietal iba to, že v zmysle skladového listu boli dohodnuté iné (nižšie) ceny
tovaru, ako ceny fakturované žalobcom. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k dohode o cene tovaru, má
žalobca nárok na zaplatenie ceny za obdobný tovar v čase a mieste uzavretia zmluvy medzi stranami

konania. V priebehu konania došlo k dohode medzi stranami, na základe ktorej žalovaný vrátil žalobcovi
časť tovaru, v dôsledku čoho žalobca vystavil žalovanému dobropisy a zobral späť žalobu o zaplatenie
2.105,54 eur. Následne žalovaný uhradil žalobcovi za nevrátený tovar sumu 3.783,94 eur, preto žalobca
zobral žalobu späť aj v tejto časti.

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca dodal
žalovanému tovar uvedený v dodacích listoch číslo 2K210002 a 2K210001 zo dňa 9.3.2021, kde bol
tovar riadne špecifikovaný, vrátane jeho ceny. Dodacie listy sú opatrené pečiatkou a podpisom strán.
Spornou bola cena tovaru, ktorá podľa tvrdení žalovaného bola dojednaná s obchodným zástupcom
žalobcu,vovýškeuvedenejvskladovomliste,ktorýniejestranamipodpísaný.Žalobcavkonanípredložil

dobropisy vystavené žalovanému s konkrétnym označením tovaru, ktorý mu žalovaný vrátil, aj s cenami
tovaru zhodnými s cenami uvedenými na dodacích listoch.14. V priebehu konania došlo k vráteniu časti dodaného tovaru žalovaným a zvyšnú časť za nevrátený
tovar žalovaný uhradil v zmysle cien uvedených v dodacích listoch.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že z vyjadrenia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 13.2.2023 vyplýva,
že strany evidujú vo svojom účtovníctve faktúry č. 23221579 a č. 23221580, vystavené žalobcom
za dodaný sporný tovar. Pokiaľ by žalovaný spochybňoval žalobcom fakturovanú cenu tovaru, resp.
uzatvorenie kúpnej zmluvy ako takej, faktúry žalobcu by nezaevidoval vo svojom účtovníctve, ale by ich
vrátil žalobcovi.

16. Poukázal súd prvej inštancie, že žalobca vystavil žalovanému dobropisy č. 25240010 a č. 25240009,
ktoré obsahujú zoznam tovaru s cenami totožnými ako v dodacích listoch a vystavených faktúrach,
pričom tieto dobropisy žalovaný nerozporoval.

17. Konštatoval súd prvej inštancie, že mal preukázané, že medzi stranami došlo k uzavretiu neformálnej

kúpnej zmluvy upravenej Obchodným zákonníkom, keďže tieto vystupovali v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, kde si jasne špecifikovali jej predmet a cenu. Žalobca žalovanému tovar riadne dodal a vystavil
za dodaný tovar faktúry, ktoré žalovaný do podania žaloby neuhradil. Súd prvej inštancie tvrdenia
žalovaného o neuzavretí kúpnej zmluvy považoval za účelové s poukazom na skutočnosť, že žalovaný
žalobcovi následne časť tovaru vrátil a zvyšnú časť uhradil v cene, ktorú uplatnil žalobca v žalobe.

18. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že konanie o zaplatenie istiny 5.889,48 eur na návrh žalobcu
zastavil podľa § 145 C.s.p. Žalobca späťvzatie žaloby v tejto časti odôvodnil tým, že časť tovaru bola
vrátená a zvyšok žalovaný uhradil. Súhlas žalovaného so späťvzatím sa nevyžadoval, keďže k nemu
došlo pred otvorením pojednávania.

19. Súd prvej inštancie zároveň uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na uplatnené príslušenstvo
pohľadávky, zákonné úroky z omeškania za čas omeškania žalovaného s úhradou žalobcom
vystavených faktúr od ich splatnosti až do ich zaplatenia, resp. vystavenia dobropisov, z dôvodu vrátenia
časti dodaného tovaru žalobcovi. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na ich úhradu, vrátane

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c Obchodného zákonníka.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže čiastočné späťvzatie žaloby zavinil
žalovaný a vo zvyšku bol žalobca úspešný.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti
jeho všetkým výrokom. Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie svojim postupom zaťažil rozhodnutie takými
vadami, v dôsledku ktorých nesprávne rozhodol, neúplne zistil skutkový stav potrebný pre správne a

spravodlivérozhodnutieatedavecnesprávneprávneposúdiltým,ženesprávneinterpretovalaaplikoval
ustanovenia príslušných právnych predpisov na skutkový a právny stav, v dôsledku čoho došlo k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia.

22. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že právny vzťah medzi stranami bol v čase od uzavretia

obchodno-záväzkového vzťahu a doručenia žaloby upravený komisionárskou a nie kúpnou zmluvou,
ktorú zároveň predložil spolu s odvolaním. Žalobca mal žalovanému vystaviť faktúru podľa bodu
4.2. komisionárskej zmluvy. Prečo k tomu tak nedošlo, nebolo v konaní zistené, keďže súd prvej
inštancie nevypočul žalobcu. Žalobca sporné faktúry vystavil oveľa skôr ako mal a mohol, navyše
v rozpore s komisionárskou zmluvou, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú, v trvaní 12 mesiacov.

Žalobca sporné faktúry vystavil až po 4 mesiacoch po ukončení komisionárskej zmluvy. Žalovaný cestou
obchodného zástupcu žalobcu navrhol odkúpenie nepredaného tovaru za cenu, ktorú mu prezentoval
obchodný zástupca žalobcu, teda podľa tzv. skladových cien k 26.4.2022. Preto žalovaný dôvodne
očakával doručenie faktúr za tzv. skladové ceny, k čomu však nedošlo. Žalovaný síce pochybil, keď sa
spoliehal na žalobcu, že mu bude fakturovať ceny predložené obchodným zástupcom, pričom doručené

faktúry neskontroloval, čo však nemôže byť žalovanému na ťarchu. Evidencia faktúr v účtovníctve
však nezakladá bez ďalšieho zmluvný vzťah podľa kúpnej zmluvy. Žalovaný pritom v konaní namietal
fakturovanú cenu, ktorú napokon akceptoval, podaním zo 7.10.2024. Týmto momentom došlo k zmene
záväzkového vzťahu medzi stranami a k uzavretiu kúpnej zmluvy. Skôr k uzavretiu kúpnej zmluvy právnerelevantným spôsobom nemohlo dôjsť, keďže neboli splnené všetky jej obligatórne náležitosti podľa §
409 Obchodného zákonníka. Ďalej žalovaný poukázal, že v sporných faktúrach žalobcu je uvedený ako
dodací list č. 23221644 a č. 23221645, čo nezodpovedá dodacím listom č. 2K21002 a č. 2K21001. Nie je

vôbeczrejmé,zčohosúdprvejinštancievyvodiluzavretiekúpnejzmluvy,akmalzároveňpreukázané,že
spočiatku vzťah medzi stranami sa spravoval právnym režimom komisionárskej zmluvy, pričom v konaní
išlo o nespornú skutočnosť. Súd prvej inštancie žiadnym hodnoverným a presvedčivým spôsobom
nevysvetlil, na základe akých právne relevantných skutočností došlo k naplneniu všetkých obligatórnych
podmienok nevyhnutne potrebných na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka, čím

porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu. Žalobca nepreukázal, že
v čase doručenia žaloby žalovaný uskutočnil prejav vôle smerujúci k uzavretiu kúpnej zmluvy. Bez
tohto prejavu vôle žalovaného k vzniku kúpnej zmluvy nedôjde. Žalovaný časť tovaru žalobcovi vrátil
a žalobca tento tovar zobral od žalovaného späť. Otázne je, čo viedlo žalobcu k prevzatiu tovaru, ak
tento mal na žalovaného previesť k tovaru aj vlastnícke právo. Z odôvodnenia napádaného rozsudku
vôbec nevyplýva vysvetlenie, z akých právne relevantných dôvodov súd prvej inštancie považoval vzťah

medzi stranami ako vzťahom z kúpnej zmluvy, na základe akých skutkových okolností a dôkazov tento
vzťah posudzoval, ako jednotlivé úkony žalobcu a žalovaného posúdil a aké právne závery z týchto
úkonov vyvodil, a to najmä v kontexte nespornej skutočnosti, ktorou je založenie právneho vzťahu
komisionárskou zmluvou. Nie je zrejmé, kedy presne a akým úkonom došlo k vzniku kúpnej zmluvy, kedy
došlo k zmene, resp. k nahradeniu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami, kedy sa žalovaný dostal

do omeškania s plnením svojho záväzku, titulom kúpnej zmluvy voči žalobcovi, kto so žalovaným rokoval
ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy a kedy. Sporná teda nebola len dohoda ohľadom ceny dodaného
tovaru, ale aj samotná povaha právneho vzťahu medzi stranami, s ktorou sa súd prvej inštancie náležite
nevysporiadal.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny, ktorý vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia.
K žalovaným predloženej komisionárskej zmluve uviedol, že ide o neprípustnú novotu v odvolacom
konaní. Žalobca komisionársku zmluvu v konaní nepredložil z dôvodu, že jej platnosť skončila uplynutím
12 mesiacov odo dňa jej podpisu, teda do 1.2.2022. V zmysle bodu 3.4 komisionárskej zmluvy: po

ukončení zmluvy komisionár do 14 dní vyhotoví konečné vyúčtovanie a odovzdá zostávajúci tovar
komitentovi. K uvedenému zo strany žalovaného nedošlo. Žalovaný si tovar naďalej ponechal, pričom
nevyhotovil konečné vyúčtovanie a ani zaň nezaplatil. Z uvedeného dôvodu vzťah pôvodne založený
komisionárskou zmluvou, ktorá uplynutím doby jej trvania zanikla, bol nahradený obchodno-právnym
vzťahom, titulom kúpnej zmluvy k riadne dodanému tovaru podľa dodacích listov, ktorý si žalovaný

ponechal. Odvolanie žalovaného je účelové, keďže časť tovaru vrátil a zvyšok uhradil vo výške, tak ako
mu bola fakturovaná. Žalovaný vystavené faktúry po ich doručení nenamietal čo do výšky fakturovanej
sumy a tieto ani nikdy nevrátil. Zároveň ich zahrnul do svojho účtovníctva.

24. Žalovaný v odvolacej replike zvýraznil, že žalobca už v podanej žalobe s poukazom na § 132

C.s.p. a § 150 C.s.p. úmyselne neuviedol a zamlčal opísať pravdivo a úplne rozhodujúce skutočnosti a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Týka sa to najmä okolností vzniku právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený jednoznačne na základe komisionárskej zmluvy.
Žalobca priznal, že dodal žalovanému tovar na základe komisionárskej zmluvy, teda dohody strán, nie
na základe kúpnej zmluvy, pričom predmetom tejto dohody jednoznačne nebol právny úkon, ktorý by

spĺňal všetky obligatórne znaky kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný tovar
žalobcovi nevrátil a tovar si ponechal, pričom za tovar nezaplatil, právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným nemohol bez ďalšieho, t. j. bez splnenia zákonom predpokladaných podmienok týkajúcich
sa vzniku kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka, vzniknúť titulom akéhosi automatického
„nahradenia“ obchodno-právnym vzťahom titulom kúpnej zmluvy. Žalovaný mal plné právo predložiť v

rámci odvolacieho konania komisionársku zmluvu, ktorá sama o sebe nepredstavuje novotu v konaní,
nakoľko jej existencia a založenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na jej základe nebola
v konaní sporná. Ak zamestnanec žalobcu, v jeho mene a na jeho účet konal a ponechal tovar u
žalovaného, jednoznačne prejavil súhlas s návrhom žalovaného na odkúpenie tovaru. Ak zároveň
neprebehlo žiadne rokovanie ohľadom ceny, medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o cene

tovaru. Ceny uvedené v dodacích listoch slúžili účelu komisionárskej zmluvy, z ktorej sa mala vypočítať
odmena/provízia pre žalovaného, pričom na dodacom liste je žalovaný uvedený ako odberateľ a nie ako
kupujúci.Žalovanýsvojimpodpisomakoodberateľpotvrdilprevzatietovaru,nieuzavretiekúpnejzmluvy,
keďže dodanie tovaru sa uskutočnilo jednoznačne v súvislosti s komisionárskou zmluvou. Vystaveniefaktúr žalobcom preto nemalo žiadne opodstatnenie a to ani v rámci komisionárskej zmluvy a ani
údajnej kúpnej zmluvy, nakoľko žalobca nepreukázal, že v čase po skončení komisionárskej zmluvy do
vystavenia predmetných faktúr, došlo k dohode so žalovaným o kúpnej cene.

25. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že pre spor je irelevantné, že medzi stranami bola uzatvorená
najprv komisionárska zmluva, pretože jej doba trvania bola časovo ohraničená a žalovaný dodaný tovar
po uplynutí doby jej platnosti nevrátil, ale ani neuhradil. Žalovaný mal tovar naďalej u seba, pričom
pôvodný titul držby tovaru, ktorým bola komisionárska zmluva, skončil. Ak žalovaný tovar nevrátil a mal

záujem ho naďalej ponúkať svojim zákazníkom na predaj, ide o iný záväzkový právny vzťah ako ten,
ktorý bol založený komisionárskou zmluvou. Nesporné je, že žalovaný mal tovar k dispozícii bez úhrady
jeho ceny. Tým, že tovar nebol zaplatený, ale ani vrátený, sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou
protiplnenia za jeho držbu, čím sa stal nárok na zaplatenie úroku z omeškania dôvodným. Žalovaný
súhlasil s cenami, za ktoré bol tovar fakturovaný, pričom faktúry čiastočne zaplatil a výšku nerozporoval
a to ani pokiaľ ide o cenu tovaru, ktorý si žalovaný ponechal. Žalovaný mal tovar vo svojej dispozícii,

tento odmietol vrátiť a rovnako aj uhradiť jeho cenu. Faktúry, ktorými bola cena vyúčtovaná, prevzal
a nerozporoval. Keďže k ich úhrade nepristúpil, dostal sa do omeškania.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

27. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

28. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaného na
zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu
viazanosť odvolacieho súdu, takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd

nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa
(resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na
spochybnenie záverov súdu prvej inštancie.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. t. j., že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu,
sa javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

30. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal

navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

31. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./, je
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1
C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne
na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo,vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

32. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

33. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky
sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý
rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy
hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd
prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie
dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.

34. Pokiaľ teda žalovaný v podanom odvolaní vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie a namieta aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, spojené s
právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje
nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa
sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný

právny názor, než súd prvej inštancie, bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./.

35. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 C.s.p.) tak, aby bol pre strany

sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

36. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, pričom rozsudok aj náležite

odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné:

37. Predmetom sporu bolo zaplatenie pohľadávky 5.889,48 eur s príslušenstvom, titulom úhrady kúpnej
ceny za tovar vyúčtovaný faktúrou číslo 23221579 na sumu 3.950,04 eur a číslo 23221580 na sumu
1.939,44 eur, na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu.

38. Podľa § 144 C.s.p., žalobca môže vziať žalobu späť.

39. Podľa § 145 ods. 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

40. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

41. Spätˇvzatie žaloby je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania
s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho

autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp
civilného sporového konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu
spätˇvzatia žaloby pred predbežným prejednaním sporu podľa § 168 alebo začatím pojednávania, nie
je žiadnym spôsobom limitovaná.42. Žalobca jednotlivými späťvzatiami v priebehu konania zobral žalobu o zaplatenie istiny 5.889,48 eur
späť, pričom súhlas žalovaného na tento dispozičný úkon podľa § 146 ods. 2 C.s.p., veta druhá, sa

nevyžadoval. Preto súd prvej inštancie správne konanie o zaplatenie istiny 5.889,48 eur zastavil (výrok
II.), pričom odvolací súd navyše udáva, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 17.10.2024
s týmito späťvzatiami žaloby vyslovil súhlas.

43. Predmetom konania vo veci samej tak zostalo uplatnené príslušenstvo, a to zákonný úrok

z omeškania a paušálna náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 2 x 40,- eur.

44. Podľa § 409 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu
hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke
právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu (ods. 1). V zmluve musí byť kúpna cena
dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve

prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu
cenu ustanovenú podľa § 448 (ods. 2).

45. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca nepreukázal, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu
kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol žalobca oprávnený od žalovaného v konaní požadovať zaplatenie

kúpnej ceny uplatnenej v žalobe, odvolací súd zvýrazňuje, že žalovaný v konaní potvrdil, že žalobcovi
navrhol odkúpenie sporného tovaru, ktorý vlastnícky patril žalobcovi a ktorý mal žalovaný v dispozičnej
sfére na základe komisionárskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami, a to po jej zániku (uplynutím doby
trvania), keď žalobca požadoval vrátenie žalovaným nepredaného tovaru. Žalovaný tak rozporoval iba
výšku dohodnutej kúpnej ceny medzi stranami a nie, že došlo k samotnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy,

na základe ktorého by sa stal vlastníkom sporného tovaru, ktorý už mal vo faktickej dispozícii.

46. Platná právna úprava pritom nevyžaduje uzavretie kúpnej zmluvy v písomnej forme. Kúpnu zmluvu
teda možno uzavrieť ústne, písomne, prípadne konkludentne.

47. Pokiaľ žalovaný navrhol žalobcovi uzatvorenie kúpnej zmluvy, predmetom ktorej mal byť (nepredaný)
tovar žalobcu, ktorý sa navyše nachádzal v dispozičnej sfére žalovaného, z ktorého vyplýva prejav vôle
tento nadobudnúť za odplatu a žalobca tento návrh akceptoval tým, že žalovanému fakturoval jeho cenu,
teda vystavil sporné faktúry, došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy konkludentne a v súlade s § 409 ods. 2
Obchodného zákonníka, použijúc výkladové pravidlá uvedené v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Žalovaný pritom odsúhlasil žalobcom fakturovanú cenu tým, že zahrnul žalobcom vystavené faktúry do
svojho účtovníctva, tieto nenamietal, pričom odvolací súd považuje jeho tvrdenia, navyše uvádzané až
v odvolacom konaní o tom, že tieto neodkontroloval, za účelové. Pokiaľ žalovaný dôvodil, že medzi
stranami bola dohodnutá kúpna cena podľa tzv. skladových cien k 26.4.2022, tieto tvrdenia v spore
nepreukázal. Nepostačuje pritom bez ďalšieho iba predloženie listiny tzv. skladových cien k 26.4.2022,

ktorá nie je žiadnou zo strán opatrená podpisom, keďže nepreukazuje prejav ich vôle. Napokon nič
nebránilo žalovanému, aby po vystavení faktúr žalobcom, uhradil pre žalobcu práve kúpnu cenu, ktorú
považoval za dohodnutú, teda podľa tzv. skladových cien k 26.4.2022. Žalovaný tak do podania žaloby
neučinil.

48. V tejto súvislosti je bez právneho významu, že pôvodne strany sporu mali svoje záväzkové vzťahy
upravenékomisionárskouzmluvou,keďžetátovčasenávrhužalovanéhonaodkúpeniespornéhotovaru
už zanikla. Na vznik kúpnej zmluvy medzi stranami teda nemala vplyv. Preto je nedôvodná námietka
žalovaného, že žalobca mal žalovanému vystaviť faktúru podľa bodu 4.2. komisionárskej zmluvy, keďže
toto ustanovenie sa vzťahovalo na záväzkový vzťah podľa komisionárskej zmluvy a nie kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi stranami, navyše žalobca podľa uvedeného ustanovenia mal vystaviť faktúru pre
žalovaného na základe „hlásenia o predanom tovare“, pričom žalovaný ani netvrdil, že takéto hlásenie
pre žalobcu vyhotovil.

49.Vzhľadomkvyššieuvedenémuneobstojíaniobranažalovaného,žekuzavretiukúpnejzmluvymedzi

stranami došlo až v priebehu konania. V priebehu konania žalovaný tým, že uhradil časť fakturovanej
sumy, a to platbami s uvedením variabilných symbolov sporných faktúr, uznal žalobcom uplatnený nárok
s poukazom na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.50. Pokiaľ až v priebehu konania došlo medzi stranami k vysporiadaniu časti uplatneného nároku
tým spôsobom, že žalobca v priebehu konania akceptoval vrátenie časti sporného tovaru zo strany
žalovaného a preto dobropisoval vystavené faktúry z časti, z právneho hľadiska došlo k tzv. spätnej

kúpe, kde žalovaný vystupoval ako predávajúci a žalobca ako kupujúci, čo malo iba za následok, že
žalovanému v tejto časti zanikla povinnosť uhradiť dlžnú kúpnu cenu na základe pôvodne uzatvorenej
kúpnej zmluvy, kde žalobca vystupoval ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci. To však nemalo vplyv
na to, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou pôvodne vyúčtovanej kúpnej ceny žalobcom na základe
faktúr č. 23221579 a č. 23221580, keďže povinnosť zaplatiť kúpnu cenu vzniká kupujúcemu podľa §

340 ods. 2 Obchodného zákonníka ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez
zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

51. Nenáležitá je aj námietka žalovaného, že v konaní nedošlo k vypočutiu žalobcu. Žalovanému nič
nebránilo navrhnúť takýto dôkaz. Preto je nenáležité, aby žalovaný ako strana v kontradiktórnom spore
prenášala svoje procesné povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na súd. Nebolo preto

povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať výsluch žalobcu, pokiaľ to strana nenavrhla. Odvolací súd
navyše udáva, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Vyplýva to z
dikcie § 195 ods. 1 C.s.p., podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť
nemožno preukázať inak. Ide výlučne o úvahu súdu, či strana sporu bude v konaní vypočutá.

52. Za takejto situácie, keď žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku
a žalovaný svoju obranu, že povinnosť plniť mu nevznikla náležite nepreukázal, súd prvej inštancie
rozhodol na základe vykonaných dôkazov (po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej
súvislosti) správne, keď žalobe o zaplatenie zákonných úrokov z omeškania v sadzbe, z dlžnej sumy
istiny a za dobu omeškania (od splatnosti faktúr do ich úhrady, resp. vrátenia tovaru) podľa § 369

ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. a paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s
§ 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., tak ako to vyplýva z výroku I., vyhovel.

53. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

výrokoch I. a II. ako vecne správny.

54. Taktiež potvrdil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny, ktorým
žalobcovipriznalnároknaplnúnáhradutrovkonania,ktoréjepovinnýuhradiťneúspešnýžalovanýpodľa
§ 255 ods. 1 C.s.p., keďže žalobca v časti uplatneného príslušenstva bol úspešný a zároveň podľa § 256

ods. 1 C.s.p. v časti o zaplatenie istiny 5.889,48 eur žalovaný zavinil zastavenie konania. Ak má také
správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu žalovaného, musí ísť o procesnú situáciu,
keď sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu), čo z obsahu spisu vyplýva. Žalobca
zobral žalobu späť ako reakciu na správanie žalovaného, teda nemožno pričítať procesné zavinenie
žalobcovi.

55. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný.Ovýšketrovtohtoodvolaciehokonaniapodľa§262ods.2C.s.p.rozhodnesúdprvejinštancie,

samostatným uznesením.

56. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo totorozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).