Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/107/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816203187
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5816203187.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 2/ A. B.,
C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX E. - F., zastúpená splnomocneným zástupcom G. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., 3/ H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C.,
4/ I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., 5/ J. F., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/
X, XXX XX C., 6/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX C., zastúpený splnomocneným
zástupcom I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., 7/ G. F., C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, XXX XX C., 9/ G. J., C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX C., 10/ L. D., C. J., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., žalobcovia 3/, 7/, 9/ a 10/ právne zastúpení Mgr. Igorom
Paliderom, advokátom, so sídlom kancelárie Zubrohlava 215, 029 43 Zubrohlava, IČO: 37 801 635,
proti žalovanému: M. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpenému JUDr.
Margitou Medveczkou, advokátkou, so sídlom Drotárska cesta 68, 811 02 Bratislava, IČO: 36 068 110,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 5C/118/2016-711 zo dňa 06. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch 1. až 3. mení tak, že žalobu žalobcov 2/ až 7/, 9/ a 10

v celom rozsahu zamieta.
Žalovanému voči žalobcom 2/ až 7/, 9/ a 10/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Štátu proti žalobcom 2/ až 7/, 9/ a 10/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) v poradí druhým
rozsudkom určil, že žalobca 2/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 204/3984-ín pomeru k celku, žalobca
3/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 34/3984-ín pomeru k celku, žalobca 4/ vo výške spoluvlastníckeho
podielu 34/3984-ín pomeru k celku, žalobca 5/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 34/3984-ín pomeru

k celku, žalobca 6/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 34/3984-ín pomeru k celku sú podielovými
spoluvlastníkmi pozemku, parcely registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, zobrazenej ako parc. č.
1720/6 - trvalý trávny porast o výmere 29 m2, evidovanej Okresným úradom Námestovo, katastrálnym
odborom na LV č. XXXX pre obec a k.ú. C., na meno žalovaného pod B1
v podiele 247/332-ín pomeru k celku (výrok 1. odvolaním napadnutého rozsudku), určil, že žalobca 2/
vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12-ina pomeru k celku, žalobca 3/ vo výške spoluvlastníckeho
podielu 1/60-iny pomeru k celku, žalobca 4/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/60-iny pomeru k

celku, žalobca 5/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/60-iny pomeru k celku, žalobca 6/ vo výške
spoluvlastníckeho podielu 1/60-iny pomeru k celku, žalobca 7/ vo výške spoluvlastníckeho podielu
2/6-iny pomeru k celku, sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku, parcely registra „C“ evidovanej na
katastrálnej mape, zobrazenej ako parc. č. 1720/7 - trvalý trávny porast o výmere 10 m2, evidovanejOkresným úradom Námestovo, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre obec a k. ú. C. na meno
žalovaného pod B1 v podiele 11/12-ín pomeru k celku (výrok 2. odvolaním napadnutého rozsudku),
určil, že žalobca 9/ vo výške spoluvlastníckeho podielu 9/36-ín pomeru k celku a žalobca 10/ vo výške

spoluvlastníckeho podielu 11/27-ín pomeru k celku sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku, parcely
registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, zobrazenej ako parc. č. 1720/5 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 38 m2, evidovanej Okresným úradom Námestovo, katastrálnym odborom na LV č.
XXXX pre obec a k. ú. C., na meno žalovaného pod B1 v podiele 30/36-ín pomeru k celku (výrok 3.
odvolaním napadnutého rozsudku). Žalobcom 2/, 7/, 9/ a 10/ proti žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % (výrok 4. odvolaním napadnutého rozsudku), žalobcom 3/ až 6/ proti
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 % (výrok 5. odvolaním napadnutého
rozsudku) a štátu proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % (výrok 6. odvolaním
napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že žalobcovia sa žalobou domáhali určenia,
že sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, a to parciel novovytvorených Geometrickým plánom č.

41962249-24/2011 vyhotoveným M. H. C., konkrétne C-KN 1720/5 – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 38 m2, C-KN parcela č. 1720/6 – trvalé trávne porasty o výmere 29 m2 a C-KN parcela č.
1720/7 – trvalé trávne porasty o výmere 10 m2 pre obec a katastrálne územie C., ktorí pred zápisom
ROEP pre k. ú. C. boli podielovými spoluvlastníkmi evidovanými na LV č. XXX, LV č. XXX a LV č. XXXX,
všetky pre k. ú. a obec C. v tam uvádzaných podieloch.

1.2 Vychádzajúc z Geometrického plánu M. H. C. č. 41962249-24/2011, z listinného dôkazu, a to
Znaleckého posudku č. 22/2014 vyhotoveného M. D. J., znalcom z odboru Geodézia a kartografia
tvoriaceho súčasť pripojeného spisu sp. zn. 7C/94/2013, ako aj zo Znaleckého posudku znalkyne M.
N. O. č. 2/2019 v spojení s jej výpoveďou dospel k skutkovému záveru, že pozemky parcela C-KN

č. 1720/5, 1720/6 a 1720/7 sú vytvorené z pozemnoknižných parciel č. 216, 217 a 218 zapísaných
v pozemnoknižných protokoloch č. 5, 6 a 7 a nie tak, ako to vyplývalo z obrany žalovaného odkazujúcej
sa na Geometrický plán č. 17951381-396/94 JM a z ktorého potom vychádzala aj notárska zápisnica
napísaná na Notárskom úrade v Dolnom Kubíne notárom H. A. J. dňa 31.07.1995 N 365/95, NZ 647/95,
týkajúca sa osvedčenia podľa zákona č. 293/1992 Zb., že právni predchodcovia žalovaného H. B.

a manželka N., rodená B., sú oprávnenými držiteľmi okrem iných aj pozemkov KN parcela č. 1720/1 –
zastavané plochy o výmere 652 m2 a 1720/4 – TPP o výmere 767 m2 v celosti. Dospel potom k záveru,
že pozemky parcela CKN č. 1720/1 a 1720/4 boli vytvorené z pôvodných pozemnoknižných parciel 216,
217 a 218, ktoré patrili právnym predchodcom žalobcov a nie z pozemnoknižných parciel 245, 246 a 247,
o ktorých žalovaný tvrdil, že ich jeho právni predchodcovia držali od roku 1966 na základe daru od J. B..

1.3 Zdôraznil, že sám žalovaný potvrdil, že on ani jeho právni predchodcovia nikdy nevlastnili
pozemnoknižné parcely č. 216, 217 a 218, pričom išlo o šnúrovú medzu, ktorá rozdeľovala dve
časti I. a P.. Na základe uvedeného potom dospel k záveru, že ak právni predchodcovia žalovaného
užívali nehnuteľnosti v časti, kde sa nachádzajú sporné nehnuteľnosti, išlo o PK parcely zapísané
v pozemnoknižných protokoloch č. 419 a 422, resp. tie ich časti, ktoré nezasahujú do PKN parciel č.

216, 217 a 218 k. ú. C. a jedine tieto mohol J. B. vymeniť či darovať otcovi žalovaného H. B.. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak J. B. nebol pozemnoknižným vlastníkom
predmetných parciel, nemohol svoje vlastníctvo ďalej previesť na rodičov žalovaného, ktorý ich nemohol
(platne)nadobudnúťtitulomdedenia,pretožeprávnympredchodcomžalovanéhovlastníctvonesvedčilo,
a že k nadobudnutiu oprávnenej držby im chýbal spôsobilý titul. Ďalej poukázal na to, že v konaní nebol

súčasneprodukovanýdôkaz,ktorýbypreukázalvosvedčeníovydržanívlastníckehoprávauskutočnené
prehlásenie o oprávnenej držbe a nepodporila ho žiadna listina, tvrdenie žalobcov či odborné posúdenie
s tým, že okrem iného zistil, že dobromyseľnosť právnych predchodcov, od ktorých odvodzuje svoje
vlastníctvo žalovaný, bola už v čase začatia držby narušená. Mal za to, že domáhanie sa svojho
vlastníckeho práva žalobcami vo vzťahu

k žalovanému, resp. jeho právnym predchodcom, bolo preukázané už len tým, že bola spísaná
sťažnosť - petícia občanov C. dňa 23.04.2010, ohľadom ktorej sa konalo aj štvrté zasadnutie obecného
zastupiteľstva dňa 30.07.2010, kde sa dotknutí spoluvlastníci dovolávali vrátenia tejto tzv. raľovej medze
slúžiacej ako prístupová cesta k pozemkom, ktorú si mal vysporiadať H. B. (brat žalovaného), resp. jeho
otec H. B.. Taktiež poukázal na to, že ešte predtým - dňa 03.03.1995 bola na obecné zastupiteľstvo

podaná sťažnosť na H. B., t. j. otca žalovaného, týkajúca sa práve sporných pozemkov slúžiacich ako
prístupová cesta, pričom z jej obsahu vyplýva, že túto si mal H. B. (otec žalovaného) oplotiť
v roku 1994 spolu so svojím synom H. B.. Uzavrel, že ešte predtým, ako došlok vydaniu Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva dňa 31.07.1995, existoval spor medzi žalobcami
alebo ich právnymi predchodcami a žalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami, z ktorého dôvodu
u právneho predchodcu žalovaného, t. j. otca H. B., nemohlo existovať ani vnútorné presvedčenie, že

mu sporné nehnuteľnosti predstavujúce raľovú medzu patria. Mal za to, že objektívne okolnosti, a to
konkrétne, že nehnuteľnosti sa užívali ako prístupová cesta a nedržal ich výlučne otec žalovaného,
resp. ešte jeho starý otec a súčasne právni predchodcovia žalobcov boli aktívni a bdelí ohľadom svojho
vlastníctva, nemohli potom založiť dobrú vieru rodičov žalovaného, ktorí nemohli vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam vydržať. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že H. B., t. j. otec

žalovaného, nebol vlastníkom nehnuteľností ku dňu svojej smrti, a preto ich potom nemohol dedením po
ňom nadobudnúť ani žalovaný. Vyslovil, že v súdenej veci nemohlo ísť ani o ospravedlniteľný skutkový
omyl z dôvodu, že pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný
a držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Zopakoval,
že ešte pred vydaním osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam bola
na obecné zastupiteľstvo podaná sťažnosť na otca žalovaného H. B., týkajúca sa práve sporných

pozemkov slúžiacich ako prístupová cesta, z ktorej obsahu vyplynulo, že túto si mal otec žalovaného
oplotiť v roku 1994 spolu s jeho synom H. B.. Dospel k záveru, že uvedená petícia mala za následok,
že držba právneho predchodcu žalobcov nemohla byť dobromyseľná a už táto petícia musela u otca
žalovaného vyvolať pochybnosť o tom, či koná právne ohľadne raľovej medze slúžiacej na prechod. Súd
prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou spočívajúcou v tom, že nebolo preukázané nadobudnutie

vedomosti žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov, o petíciách a sťažnostiach, a to z dôvodu,
že petície a sťažnosti spisovali viacerí občania obce C., boli prejednané za účasti mnohých svedkov
a na ich prejednanie boli prizvaní všetci, ktorí sa domáhali neoprávneného ohradenia (oplotenia) raľovej
medze H. B. spolu s jeho synom H. B., z čoho vyvodil, že na prejednanie museli byť prizvaní aj H. B.
a H. B.. Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo možné len ťažko predpokladať vybavenie sťažnosti

bez toho, na koho bola podaná, pričom poukázal na to, že sťažovatelia sa tohto odstránenia domáhali
aj neskôr v roku 2008 a tiež v roku 2010 a napokon aj počas prebiehajúcej ROEP. V danej súvislosti
poukázal na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobkyne 2/, ktorý potvrdil, že otec žalobcu H. B.
začal medzu hradiť už v roku 1992, kde osadil drevené kolíky, ktoré on vyhodil, keď tadiaľ prechádzal,
pretože mu to bránilo v prechode a potvrdil aj to, že keď sa mala šetriť petícia, žalovaný najskôr oplotený

pozemok odhradil a následne po šetrení ho opäť prihradil k hraničnému pozemku, čím bolo vyvrátené
tvrdenie žalovaného o tom, že jeho právni predchodcovia o petícii a sťažnosti nemali vedomosť. Mal za
to, že nesúhlas s vykolíkovaním a prihradenie a následné odhradenie súvisiace s vybavením petície len
umocňovalo fakt, že žalovaný, prípadne ešte jeho právny predchodca, boli uzrozumení s nesúhlasom
žalobcov, ich právnych predchodcov, resp. ich správanie z objektívneho hľadiska v nich muselo vyvolať

pochybnosť o tom, či konajú právne.
1.4 Ďalej poukázal na to, že predmetné pozemky slúžili ako cesta a nie výlučne pre žalovaného a jeho
predchodcov, čo vyplynulo zo znaleckého dokazovania, keď znalkyňa v posudku č. 22/2019 a jeho
doplnení na pojednávaní zo dňa 31.01.2024 potvrdila, že cesta bola zakreslená na základe technicko-
hospodárskeho mapovania v roku 1973 a toto mapovanie vychádzalo zo zákresu na mapách bývalého

pozemkového katastra zo stavu
ku dňu 31.12.1966, kedy už je zakreslená jestvujúca prístupová cesta pod č. 488. Poukázal na to, že na
základe THP mapovania došlo k prečíslovaniu parcelných čísel a prístupová cesta
k ostatným pozemkom bola zakreslená pod č. XXXX, pričom zdôraznil, že už tento charakter
nehnuteľnosti vylučoval, aby sa niektorý zo spoluvlastníkov stal výlučným vlastníkom pozemku bez toho,

aby získal spoluvlastnícke podiely ostatných, t. j. mal na to titul. Zdôraznil, že uvedeným titulom pre otca
žalovaného nemohla byť skutočnosť, že v blízkosti býval a sporný pozemok si ohradil.
1.5 Mal za to, že skutočnosť, že žalobcovia, prípadne niektorí z nich, ako právni nástupcovia po
pozemno-knižných vlastníkoch sťažnosť (petíciu) nepodpísali, resp. priamo na nej neparticipovali (len
ich právni predchodcovia), by mohlo mať význam iba v prípade, ak by sa zistilo, že žalovaný alebo jeho

právni predchodcovia mali titul k začatiu držby a táto ich držba bola oprávnená, a potom skutočnosť, že
aktuálni žalobcovia o svojom vlastníctve nevedeli, resp. mali vypovedať, že nemali vedomosť o tom, že
sporné nehnuteľnosti predstavujú raľovú (šnúrovú) medzu slúžiacu ako prístupová cesta, ich v žiadnom
prípade nemohla zbaviť ich vlastníckeho práva.
1.6 Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade nemožno uvažovať ani o ospravedlniteľnom právnom

omyle, keď v konkrétnostiach prejednávanej veci zdôraznil, že samotná neznalosť inak jasného a
nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná.1.7 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobcovia sa mohli svojho vlastníctva domáhať už počas
prebiehajúcej ROEP, súd prvej inštancie uviedol, že pred zápisom diela ROEP boli CKN parcely 1720/1
a 1720/4 evidované na liste vlastníctva v celosti, z ktorého dôvodu neboli predmetom ROEP, o čom

svedčil aj list Okresného úradu, katastrálny odbor Námestovo zo dňa 15.02.2018, Znalecký posudok
č. 22/2019 a napokon aj Stanovisko komisie ROEP z 20.05.2008 a v neposlednom rade aj skutočnosti
vyplývajúcezvýsluchusvedkyneM.O..Uviedol,žepredmetomRegistraobnovenejevidenciepozemkov
podľa zákona č. 180/1995 Z. z. bolo iba zistenie údajov o pozemkoch a právnych vzťahov k nim, nie
nové konštituovanie vlastníckych či iných právnych vzťahov k pozemkom.

1.8 Na základe uvedeného súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 2/, 3/ až 7/, 9/ a 10/ sú podielovými
spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností príslušných spoluvlastníckych podielov z podielu žalovaného.
Konštatoval, že podiel žalobcu 2/ A. B. vyplýva z osvedčenia o vyrovnaní dedičských podielov spísaného
formou notárskej zápisnice pod N 324/93, NZ 211/93 po nebohej H. B., C. B. (D 775/78) evidovanej na
LV č. XXX pod B6 o veľkosti 1/12-in a na LV č. XXX pod B5 v podiele 204/3984-ín, podiel žalobcov 3/
až 6/ vyplýva z Uznesenia o dedičstve po neb. H. B. sp. zn.

D 870/1995 zo dňa 07.02.1997 a bol evidovaný na LV č. XXX, a to pre žalobcu 3/ H. B. pod B8 v podiele
1/60-ina a na LV č. XXX pod B8 v podiele 34/3984-ín, pre žalobcu 4/ I. B. pod B9 v podiele 1/60-ina a
na LV č. XXX pod B9 v podiele 34/3984-ín, pre žalobcu 5/ J. F., C. B. pod B10 v podiele 1/60-ina a na
LV č. XXX pod B10 v podiele 34/3984-ín, pre žalobcu 6/ D. B. pod B11 v podiele 1/60-ina a tiež na LV
č. XXX pod B11 v podiele 34/3984-ín, titulom nadobudnutia podielu na C KN parc. č. 1720/6 vytvorenej

od PKN parcely č. 217 z protokolu č. 6 (pôvodne z LV č. XXX) bolo uznesenie o dedičstve pod sp. zn. D
2285/93 po neb. D. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. Q. XX (č.l. 132). Podiel žalobcu 7/, t. j. G.
F., C. J. pôvodne evidovanej na LV č. XXX pod B1 o veľkosti 2/6-ín vyplýva z rozhodnutia o dedičstve
D 735/79 (č.l. 80) po neb. J. J., C. B.. Podiel žalobkyne 9/ G. J. vyplýva z rozhodnutia o dedičstve D
882/91 po neb. L. F., evidovaný pôvodne na LV č. XXXX pod B6 v podiele 9/36-ín účasti k celku (č.l.

84 spisu) a podiel žalovanej 10/ L. D., C. J. vyplýva z Osvedčenia o dedičstve č. k. 2D/114/2011-13 zo
dňa 15.11.2013 po neb. J. R., C. R., evidovaného na LV č. XXXX pod B1 ešte na meno J. R. v podiele
11/27-ín účasti k celku (č.l. 13).
1.9 S poukazom na to, že medzi podielovými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností sa
nejedná o nerozlučné spoločenstvo, ale každý z podielových spoluvlastníkov, t. j. žalobcov, je

oprávnený domáhať sa určovacou žalobou určenia vlastníckeho práva ku konkrétnemu podielu na
nehnuteľnostiach, vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobcovia
neúplne označili okruh strán sporu, ako nedôvodnú.
1.10 Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, pričom poukázal na ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a v čase

podania žaloby na ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016.

1.11 Nestotožnil s argumentáciou žalovaného o neexistencii listov vlastníctva č. XXXX, XXX N. XXX k.
ú. C., pričom zdôraznil, že uvedené listy vlastníctva (boli) sú v katastri nehnuteľností registrované, avšak
ich majetková podstata nebola popisne ani graficky prevedená na stav katastra nehnuteľností, čoho

dôkazom je odkaz na pôvodné pozemnoknižné vložky, kde sú nehnuteľnosti evidované, a teda sa jedná
o tzv. hluché listy vlastníctva. Konštatoval, že listy vlastníctva existovali, avšak pre právny úkon musel
byť vyhotovený geometrický plán, ktorý graficky a popisne previedol pozemnoknižné parcely na parcely
registra katastra a stotožnenie sporných pozemkov s dotknutými časťami PK parciel, na ktoré „hluché“
listy vlastníctva odkazovali a PKN parciel č. 216, 217 a 218, bolo preukázané Znaleckým posudkom č.

22/2019.

1.12 Ďalšie dokazovanie v spore nevykonal z dôvodu, že ho považoval za neefektívne a nehospodárne,
nakoľko skutkový stav mal dostatočne preukázaný na základe v konaní vykonaných dôkazov (podnet na
katastrálnu inšpekciu). Vo vzťahu k ostatným navrhnutým dôkazom uviedol, že žalovaného zaťažovalo

dôkazné bremeno, a preto len spochybňovanie skutkových tvrdení či prezentovanie svojich tvrdení
pre úspech v spore nebolo postačujúce, a teda mali byť podporené odbornými znalosťami, resp.
relevantnými dôkazmi.

1.13 Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou zo strany žalovaného o tom, že žalobcovia

nepreukázali a nepredložili doklad o tom, že po zápise diela ROEP môžu byť ich pozemky umiestnené
na inom mieste s ohľadom na to, že ROEP nanovo usporiadal všetky pozemky, a to z dôvodu, že
k povinnosti tvrdenia sa viaže povinnosť dôkazu a ak niekto niečo tvrdí, je povinný dôkazmi preukázať
ním uvedené skutočnosti, prípadne označiť dôkazy. Dospel k záveru, že ak žalovaný tvrdil, že zápisomROEP došlo k inému (novému) usporiadaniu sporných nehnuteľností, mal túto skutočnosť preukázať,
a túto povinnosť nemali žalobcovia, nakoľko ju v konaní ani netvrdili.

1.14 O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 2/, 7/, 9/ a 10/ a žalovaným rozhodol podľa §
262 ods. 1 CSP a z dôvodov podľa § 255 ods. 1 CSP priznal týmto žalobcom proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže ohľadne nimi uplatnených nárokov boli vo vzťahu
k žalovanému v celom rozsahu úspešní.

1.15 O práve na náhradu trov konania medzi žalobcami 3/ až 6/ na strane jednej a žalovaným rozhodol
súd prvej inštancie tak, že týmto žalobcom voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 1/3 z dôvodu, že títo žalobcovia zavinili zastavenie konania tým, že zobrali žalobu v časti 1/3
predmetu konania späť, a teda boli v tejto časti neúspešní a súčasne boli úspešní v rozsahu predmetu
konania tvoriacim 2/3 nimi uplatňovaných nárokov, a teda im bol priznaný nárok spočívajúci v rozdiele
ich úspechu a neúspechu v konaní, t. j. v rozsahu 1/3, t. j. 33,33 %.

1.16 O nároku na náhradu trov štátu súd prvej inštancie rozhodol tak, že štátu proti žalovanému, ktorý
dosiahol výrazný neúspech, priznal nárok na náhradu trov konania 100 %, keď trovy štátu predstavovali
výdavky na znalecké dokazovanie, ktoré neboli kryté zloženými zálohami.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal vo výrokoch 1. až 6. žalovaný odvolanie z dôvodov

prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP žalovaný vzhliadal v tom, že súd posudzoval splnenie podmienok vydržania vlastníckeho
práva žalovaného podľa ustanovení všeobecne záväzného predpisu, t. j. § 134 a nasl. Občianskeho
zákonníka, keď mal za to, že súd má vydržanie vlastníckeho práva posudzovať podľa § 2 ods. 2 zákona
č. 293/1992 Zb., ktorý má vzťah špeciálnej úpravy k všeobecnej úprave podľa Občianskeho zákonníka,

keďže vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo zapísané do katastra nehnuteľností na základe notárskeho
osvedčenia o vydržaní nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. a v lehote 10 rokov od
zápisu vlastníctva si nikto (ani žalobcovia) neuplatnili na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách
na svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na základe tohto osvedčenia. Žalovaný má potom
za to, že on, prípadne jeho právni predchodcovia, nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti označenej

v notárskom osvedčení originárnym spôsobom, t. j. vydržaním.
2.1 Odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaný vzhliadol v skutkových
zisteniach súdu prvej inštancie, ktoré považoval za rozporné s predloženými dôkazmi, keď mal za to, že
súd opomenul skutočnosti vyplývajúce z predložených listín, ktoré by mohli byť vyhodnotené v prospech
žalovaného, a tieto svoje skutkové zistenia nedostatočne nezdôvodnil.

2.2 Naplnenie odvolacieho dôvodu prezumovaného ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný vzhliadal
v tom, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a nezabezpečil obidvom stranám
rovnaký prístup k spravodlivosti a súčasne mu neumožnil riadne realizovať jeho práva, čím porušil
jeho procesné právo a porušil princíp právnej istoty a ochrany dobrej viery a práv dobromyseľného

nadobúdateľa vlastníckeho práva a navyše sa nevysporiadal s jeho námietkami voči záverom
znaleckého dokazovania. Žalovaný primárne namietal, že súd prvej inštancie prevzal procesnú aktivitu
za žalobcov, čím porušil rovnosť strán a kontradiktórnosť súdneho konania, keď podľa jeho názoru
v intenciách záverov odvolacieho súdu v bode 20.3 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia zo dňa
29.09.2022 mali práve žalobcovia predložiť dôkazy preukazujúce, že sťažnosť zo dňa 03.03.1995 bola

žalovanému známa, keď oni mohli predvolať svedkov a mohli preukázať jej doručenie v tom danom
čase alebo predložiť akýkoľvek iný dôkaz, ktorý by potvrdil ich tvrdenia. V tejto súvislosti žalovaný
poukázalnato,žežalobcovianeurobilinič,pričomnenavrhližiadnydôkazaibazopakovalisvojetvrdenia
a všetku aktivitu za nich urobil súd, a to iniciatívne a aktívne. Namietal, že súd prvej inštancie podporil
ich slabú argumentáciu svojimi domnienkami a úvahami, čím dôkazy, ktoré žalovaný rozporoval, zmenil

na nesporné. Žalovaný mal potom za to, že odôvodnenie rozsudku navodzuje dojem, že súd prvej
inštancie sa rozhodol ako rozhodne a tomu prispôsobil všetky prezentované dôkazy, pričom uzavrel,
že dobromyseľnosť bola narušená, avšak nevysvetlil ako. Vo vzťahu k záveru súdu, že sťažnosť zo
dňa 03.03.1995 bola na obecné zastupiteľstvo podaná na otca žalovaného, a toto tvrdenie opakuje,
zdôraznil, že uvedené nevyplýva z výpovede žiadneho svedka, ktorý by túto skutočnosť potvrdil.

Poukázal na to, že ani žalobcovia nepožiadali obecný úrad o potvrdenie doručenia tejto sťažnosti,
nepreukázali žiadnu pečiatku o doručení a žiadnu okolnosť, že by on alebo jeho otec o tejto sťažnosti
vedeli, a to napriek opakovaným námietkam z jeho strany. Taktiež namietal skutkový záver súdu prvej
inštancie, že predmetná petícia bola prejednaná za účasti mnohých svedkov (poukazujúc na bod 30.strana 11 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Vo vzťahu k uvedenému žalovaný uviedol, že
žiadny takýto svedok nebol predvolaný a ani jeden svedok verejné prerokovanie petície nepotvrdil
a práve naopak mal za to, že ak by verejné prerokovanie petície sa uskutočnilo, bola by o tom spísaná

zápisnica z obecného zastupiteľstva. Taktiež namietal úvahu súdu prvej inštancie spočívajúcu v tom,
že len ťažko by bolo možné predpokladať vybavovanie sťažností bez toho, na koho bola podaná, keď
súd neuviedol žiadny dôkaz o tejto skutočnosti. Podľa žalovaného neexistuje dôkaz o tom, že táto
sťažnosť bola naozaj napísaná 03.03.1995, a teda či nebola antedatovaná, a taktiež neexistuje dôkaz
o tom, že túto sťažnosť naozaj podpísali ľudia, ktorých mená sú na sťažnosti uvedené, neexistuje

dôkaz o tom, že táto sťažnosť bola podaná – ani pečiatka obecného úradu o jej prijatí a neexistuje
dôkaz o tom, že táto sťažnosť bola vybavovaná a už vôbec neexistuje dôkaz o tom, že sťažnosť bola
verejne prejednaná. Žalovaný má potom za to, že súd prvej inštancie týmto arbitrárnym posúdením
uvedeného dôkazu v neprospech neho porušil jeho právo na spravodlivý proces a má za to, že súd prvej
inštancie nad rámec svojich právomocí odôvodnil rozsudok takým spôsobom, že je nepreskúmateľný,
pretože z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, na základe akých dôkazov dospel k tak prekvapivým

tvrdeniam o údajnom prejednaní sťažnosti za účasti mnohých svedkov a o vybavení sťažnosti a o tom,
že žalovaný a jeho otec o tom vedeli. Žalovaný má potom za to, že v tejto časti je odôvodnenie súdu
prvej inštancie neprípustné a arbitrárne. V danej súvislosti uviedol, že v konaní vypočutí žalobcovia síce
tvrdili, že si pamätajú užívanie cesty v 70-tych, resp. 80-tych rokoch, ale ani jeden z nich nespomenul
žiadnu petíciu, žiadnu sťažnosť ani jej verejné prerokovanie a každý z nich vypovedal, že sa o svojom

vlastníctve dozvedel, až keď ich navštívil zástupca žalobkyne 2/ G. F. pred podaním žaloby. Žalovaný
ďalejnamietalzáversúduprvejinštancievbode30.odôvodneniarozsudku,žedanýpozemokmaloplotiť
otec žalovaného spolu s jeho synom, a to aj napriek tomu, že zo spisu vyplýva, že oplotenie realizoval
pán F. zástupca žalobkyne 2/, ktorý to na pojednávaní potvrdil a bolo to počas života prvej manželky G.
F., na fotografiách, ktoré boli založené do spisu a on ako aj žalovaný tento plot identifikoval. Žalovaný

má za to, že postavením plota G. F. potvrdil pôvodnú hranicu medzi pozemkami žalobcov a žalovaného
tak, ako aj bola určená v geometrickom pláne M. A. z roku 1994.
2.3 Súčasne namietal procesné postavenie zástupcu žalobkyne 2/ G. F., s ktorého postavením sa súd
prvej inštancie procesne nevysporiadal a až z odôvodnenia rozhodnutia sa žalovaný dozvedel, že jeho
tvrdenia o okolnostiach, ktoré G. F. videl a zažil, boli podkladom pre odôvodnenie rozhodnutia súdu.

Podľa žalovaného však mal súd postupovať tak, že ak chcel jeho tvrdenia mať za preukázané, mal ho
vypočuť v pozícii svedka. Žalovaný zdôraznil, že menovaný splnomocnený zástupca žalobkyne 2/ na
pojednávaniach nevystupoval ako zástupca žalobkyne 2/ a nehovoril v jej mene a to čo hovoril, boli
udalosti, ktorých on bol účastný, a teda mal byť vypočutý ako svedok a žalovaný mal mať právo klásť
mu otázky.

2.4 Taktiež namietal, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že žalobcovia tvrdili, že vedľa
pozemku žalovaného bola medza a túto nemal nadobudnúť, pričom však nevedeli preukázať, že by
medzu/chodník/cestumedzipozemkamivlastnili,keďžeonisanazákladežalobnéhonávrhunedomáhali
nároku na chodník ale na zvyšné časti pôvodne im patriacich parciel, a teda nie na medzu. V tejto
súvislosti poukázal na to, že ak medzi pozemkami bola medza, ktorú THM z roku 1973 zakreslilo

ako pozemok parcela č. XXXX, tak táto určite nepatrila žalobcom, pričom parcelou č. XXXX sa súd
nezaoberal a nik nevysvetlil pochybnosti a nejasnosti, ktoré sa k tejto parcele viažu. Podľa žalovaného
pochybnosti vzbudzuje už samotný žalovaný nárok, nakoľko ten nesedí s výpoveďami žalobcov, a to
o danosti chodníka, resp. cesty, ktorá sa má skladať z troch pozemkov, a to parcely č. 1720/6, ktorý
podľa žalobného návrhu mal byť vo vlastníctve žalobcov 2/ až 6/ a podľa výpovede na pojednávaní ho

za svoj majetok považujú aj žalobkyne 9/ a 10/, hoci im nepatrí a ani sa ho žalobou nedomáhajú, parcely
č. 1720/7, ktorý podľa žalobného návrhu mal byť vo vlastníctve žalobcov 2/ až 8/, ale podľa výpovede na
pojednávaní ho za svoj majetok považujú aj žalobkyne 9/ a 10/, hoci im nepatrí, ani sa ho touto žalobou
nedomáhajú a parcely č. 1720/5, ktorý podľa žalobného návrhu má byť vo vlastníctve žalobcov 9/ a 10/,
ale podľa výpovede na pojednávaní ho za svoj majetok považujú aj žalobcovia 4/, 5/ a 6/, hoci im nepatrí

a ani sa ho žalobou nedomáhajú. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žiadny zo žalobcov
nevypovedal o tom, že by mu patrila iba časť chodníka a všetci svorne vypovedajú o tom, že užívali
celý chodník, akoby im patril celý, hoci to tak nie je. V danej súvislosti poukázal na vyjadrenie G. F. ako
zástupcu žalobkyne 2/, ktorý viackrát uviedol, že medze boli vždy spoločné. V týchto súvislostiach podľa
žalovaného zástupca žalobkyne 2/ nevysvetlil rozpor medzi svojím tvrdením o spoločných medziach

a uplatneným nárokom v prospech niektorých zo žalobcov v rôznych podieloch v rôznom obsadení.
Poukázal na to, že ani jeden zo žalobcov si neuplatnil žiaden nárok v zmysle ust. § 2 zákona č. 293/1992
Zb., podľa ktorého desaťročná lehota na vydržanie uplynula a v zmysle tohto zákona je on originárnym
vlastníkom nehnuteľností.2.5 Žalovanému taktiež nebolo zrejmé, prečo dal súd prvej inštancie prednosť listinám nespôsobilým na
zápis do katastra, ktoré predložili žalobcovia, pred listinami, na základe ktorých bolo vlastnícke právo do
katastra dvakrát zapísané. V konkrétnostiach poukázal na to, že žalobcovia preukazovali svoje nároky

buď hluchými listami vlastníctva, z ktorých nie je jasné ani číslo parcely alebo dedičskými osvedčeniami,
na ktorých sú poznámky ako bez výmery neidentický intravilán, listina nespôsobilá na zápis, pôda
bez výmery, poznamenaný výkup, stav neidentický a podobne, avšak ani jedna z listín predložených
žalobcami neobsahuje výmeru alebo identifikáciu pozemku. Zdôraznil, že predložené listy vlastníctva
neobsahujú ani uvedenie parciel, ani uvedenie výmery a ani uvedenie druhu pozemku, takže nie je

zrejmé, kto čo zdedil a samotní žalobcovia priznali, že ani nevedeli, že niečo zdedili. Uviedol, že na
jednej strane listy vlastníctva č. XXX, XXX N. XXXX už neexistujú a naproti tomu on disponuje notárskou
zápisnicou o vydržaní a osvedčením o dedičstve. Opätovne v zhode s námietkami zo štádia konania
pred súdom prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej má bdelý vlastník nárok na ochranu svojho vlastníctva.

2.6 V konkrétnostiach žalovaný namietal závery súdu prvej inštancie v bode 15. a 16. odôvodnenia
rozsudku, kde súd prvej inštancie vyhodnotil, že Geometrický plán č. 17951381-396/94 JM je nesprávny.
Poukázal na to, že jednou z týchto okolností bol znalkyňou uvádzaný historický posun hraníc medzi
pozemkami C-KN parcela č. 1720/1, 1720/4 a PKN č. 216, 217 a 218, a to v rozsahu, ako bol
zaznamenaný znalkyňou, pričom však súd nevyhodnotil dôvod historického posunu, ani kedy tento

posun nastal. Žalovaný mal potom za to, že súd nepreskúmateľným spôsobom prišiel k záveru, že
historický posun medzi uvedenými hranicami je okolnosťou, ktorá mohla spôsobovať nesprávnosť
predmetného geometrického plánu, keď tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania, nakoľko
právne predpisy a podklady na tvorbu geometrických plánov boli iné v roku 1994 a iné v roku 2011, čo
potvrdila aj menovaná znalkyňa. Poukázal na výpoveď znalkyne na pojednávaní zo dňa 05.03.2024,

na ktorom sa znalkyňa vyjadrila, že geometrický plán 1994 bol vyhotovený v súlade s vtedy platnými
predpismi, nie je nezákonný a povedala, že nie je v rozpore
so zákonom. Zdôraznil, že v zápisnici to síce nie je uvedené, ale pojednávanie bolo nahrávané a na
pojednávaní na túto otázku právneho zástupcu žalovaného samotná sudkyňa uviedla, že znalkyňa
netvrdí, že geometrický plán je v rozpore so zákonom. Súčasne poukázal na to, že vtedajšie technické

prístroje a stav poznania boli limitujúcim faktorom, ktorý určoval výslednú presnosť geodetických
činností, a preto aj geodet v roku 1994 dospel k správnemu záveru, že priebeh vlastníckej hranice je
tak, ako ju určil a v danom čase teda postupoval geodet lege artis, čo potvrdila aj znalkyňa, ktorá navyše
vo výpovedi pred súdom uviedla, že geodet bol povinný prevziať skoršie meranie, ktoré je platné a je
zapísané v katastri. Žalovaný mal potom za to, že nie je možné na vtedajšiu prácu geodetov nazerať

iba pohľadom možností súčasných technológií.
2.7 Súčasne sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zo žiadneho dôkazu
nevyplýva žalovaným tvrdená skutočnosť, že C-KN parcely č. 1720/1 a 1720/4 mali byť vytvorené
z PKN parcely č. 245, 246 a 247, tak ako bolo identifikované Geometrickým plánom č. 17951381-396/94
JM, pričom poukázal na to, že predmetný geometrický plán bol úradne overený, zapísaný do katastra

nehnuteľností, bol súčasťou zbierky listín ako technický podklad k právnej listine notárskej zápisnice
o osvedčení a žiadny dôkaz v konaní nepreukázal, že tento geometrický plán bol vyhotovený nesprávne
v čase jeho úradného overenia štátnym orgánom a zápisu notárskeho osvedčenia do katastra
nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázal na to, že znalkyňa M. O. na pojednávaní zo dňa 05.03.2024
uviedla, že predmetný geometrický plán nebol vyhotovený nezákonne s tým, že správnosť záverov

a vyhotovenia tohto geometrického plánu nevyvrátil ani Okresný úrad Námestovo, odbor katastrálny vo
svojom stanovisku zo dňa 13.03.2018, resp. 14.03.2018. Podľa žalovaného nebolo dôkazné bremeno
o správnosti vyhotovenia geometrického plánu z roku 1994 na ňom ako žalovanom a skutočnosti,
že predmetný geometrický plán bol vyhotovený v rozpore so zákonom, mal preukázať žalobca, čo
však neučinil. Žalovaný mal potom za to, že iba v prípade, ak by bolo v konaní preukázané, že

tento geometrický plán bol v čase, kedy bol technickým podkladom pre právny úkon notárskeho
osvedčeniavyhotovenývrozporesplatnýmiprávnymipredpismi,takbypovinnosťtvrdeniaapredloženia
dôkazu prešla na jeho stranu. Zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a súd
prvej inštancie túto skutočnosť právne posúdil nesprávne, a teda vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čo založilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP, keďže súd prvej

inštancie súčasne týmto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.8 Taktiež namietal závery súdu prvej inštancie v bodoch 18. a 19. odôvodnenia rozsudku, keď prijal
tvrdenia žalobcov o tom, že sporné pozemky užívali ako prechod vozmi, koňmi, a tieto vyhodnocuje
ako dôkazy, hoci svoje tvrdenia žalobcovia ničím nepodopreli a na strane druhej odmieta ako ničímnepodložené tvrdenia žalovaného, že sporné pozemky užívali ako svoje vlastné už jeho právni
predchodcovia. Mal za to, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo sa priklonil
k tvrdeniam žalobcov a jeho tvrdenia neuznal.

2.9 Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie v bode 20. odôvodnenia rozsudku založeným na
tom, že v konaní nebol produkovaný dôkaz, ktorý by preukázal v osvedčení o vydržaní vlastníckeho
práva uskutočnené prehlásenie o oprávnenej držbe žalovaným, keď uvedené hodnotenie súdu nie je
pravdivé, pretože v konaní boli predložené PK protokoly 419 a 422, ktoré preukazovali, že vlastnícke

právo k pozemkom PKN č. 245, 246 a 247 svedčí v prospech právnych predchodcov žalovaného.
Súčasne žalovaný považuje tento záver súdu prvej inštancie za zmätočný a rozporný, nakoľko s týmto
súd spochybňuje celkové vlastnícke právo žalovaných k ich pozemkom označeným PKN parcela č. 245,
246 a 247, a to v celosti. V danej súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia
rozsudku uvádza, že právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti zapísané v protokoloch č. 419 a 422
a vzápätí súd spochybňuje oprávnenosť vstupu do držby pozemkov uvedených v osvedčení o vydržaní,

pričom sa jedná o tie isté pozemky.
2.10 Mal potom za to, že odôvodnenie rozhodnutia je vnútorne rozporné a protirečivé, pretože sa v ňom
nachádzajú argumenty podporujúce určitý záver a súčasne protiargumenty proti tomuto záveru a ide
o rozpor súdu v hodnotení pre vec významných skutočností, a tento rozpor zapríčiňuje zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu. Z uvedených dôvodov potom podľa názoru žalovaného

rozhodnutie nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu, v čom vzhliadol danosť odvolacieho dôvodu
prezumovaného § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP.

2.11 Žalovaný namietal aj záver súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že nemohlo existovať vnútorné
presvedčenie predchodcov žalovaného, že sporné nehnuteľnosti sú ich vlastníctvom, pričom vychádzal

zosťažnostinaobecnézastupiteľstvozodňa03.03.1995,keďmalzato,žeuvedenýzáverniejesprávny,
keďže sa jedná iba o nepotvrdené domnienky, keďže zo žiadneho predloženého dôkazu nevyplýva, že
žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia mali vedomosť o podanej sťažnosti, petícii, že im táto bola
doručená, resp. že mali možnosť sa vyjadriť v petícii uvedeným tvrdeniam. Žalovaný potom namietal
skutkové zistenie súdu, že existoval rozpor medzi žalobcami a žalovaným pred vydaním Osvedčenia

o vydržaní dňa 31.07.1995, keďže nevychádza zo žiadnych predložených dôkazov, v čom žalovaný
vzhliadol odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Mal za to, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno tvrdenia, že by podaná petícia mohla narušiť vstup žalovaného do dobromyseľnej
držby sporných pozemkov.

2.12 Žalovaný súčasne namietol skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia sa snažili dať do
súladu skutočný stav so stavom právnym, resp. navrátiť pôvodný stav, čo následne deklaruje existencia
sporu ohľadne parciel, ktoré sú predmetom konania, keď podľa žalovaného zo žiadneho v konaní
predloženého dôkazu nevyplýva, že by sa žalobcovia pred vydaním osvedčenia o vydržaní domáhali
vlastníctva k sporným pozemkom práve relevantným spôsobom, t. j. podaním určovacej žaloby na súd.

V uvedenom potom žalovaný vzhliadol danosť odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm.
f) CSP.
2.13 Podľa názoru žalovaného si súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia rozsudku nesprávne
zamieňa užívací a vlastnícky vzťah k časti pozemku č. XXXX, ktorý v čase 80. rokoch 20. storočia
tvoril prístupovú cestu, keď odvolávka súdu prvej inštancie na petíciu bez jej datovania znamená,

že súd sa zaoberal petíciou z roku 2010, pretože pred týmto rokom žiadna petícia nebola spísaná
a predložená. Pokiaľ ide o petíciu z roku 2010, táto však nemôže mať podľa žalovaného žiadny vplyv na
vlastnícke práva a postavenie žalovaného, nakoľko bola podaná po uplynutí 10-ročnej lehoty uvedenej
v notárskej zápisnici o vydržaní. V tejto súvislosti navyše poukázal na to, že v tejto petícii smerovanej na
obec niektorí spoluvlastníci žiadali vrátiť naspäť prístupovú cestu parcela č. XXXX, keď táto cesta bola

zameraná technicko-hospodárskym mapovaním, ktoré nemapovalo vlastnícke vzťahy ale len užívacie
vzťahy. Žalovaný potom namietal, že žalobcami nebol predložený dôkaz, že by osoby, ktoré petíciu
podpísali, nadobudli vlastnícky vzťah k ceste a oni sa vlastníckych práv ani nedomáhali. V danej
súvislosti poukázal na závery samotnej znalkyne, ktorá na pojednávaní zo dňa 05.03.2024 konštatovala,
že medzi parcelami žalobcov a žalovaného žiadna prístupová cesta v zmysle pozemnoknižných

krokárskych máp neexistovala. Žalovaný má potom za to, že z petície v roku 2010 nemohol vzniknúť
spor o vlastnícke právo ale prinajmenšom o užívacie práva k ceste, a táto petícia občanov nemohla mať
vplyv na vnútorné presvedčenie predchodcu žalovaného o tom, či sporný pozemok je jeho vlastníctvom
a v čase podania petície v roku 2010 už žalovaný dedičstvom mal potvrdené, že jeho predchodca sa stalvlastníkom uplynutím lehoty podľa vydaného osvedčenia o vlastníctve formou notárskej zápisnice do
oprávnenej držby. Žalovaný potom v uvedených záveroch súdu prvej inštancie vzhliadol odvolací dôvod
prezumovaný ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

2.14 Žalovaný sa súčasne nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia
rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že identifikácia vyhotovená Okresným úradom Námestovo,
katastrálnym odborom nepreukazuje, že sporné pozemky mali byť vytvorené z PKN parciel č. 245, 246
a 247, keď podľa názoru žalovaného je toto tvrdenie zavádzajúce, pretože v identifikácii katastrálny
odbor oznamuje údaje o notárskom osvedčení a vydržaní častí sporných parciel.

2.15 Taktiež namietal záver súdu uvedený v bode 27. odôvodnenia rozsudku, kde podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posudzuje okolnosti uchopenia a dobromyseľnosti
držby predchodcu žalovaného ako podmienok k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním
k pozemkom uvedeným v notárskom osvedčení, keď posudzuje podmienky vydržania podľa
všeobecného predpisu Občianskeho zákonníka, hoci by mal použiť ustanovenia špeciálnej úpravy, t. j.
zákona č. 293/1992 Zb.

2.16 Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, keď poukázal na
ustanovenia príslušných právnych predpisov platných v čase vyhotovenia geometrického plánu v roku
1994, z ktorých vyvodzoval, že odo dňa 10.11.1994, kedy orgán štátnej správy na úseku katastra úradne
overil geometrický plán z roku 1994, tak sa ktokoľvek mohol spoliehať na to, že geometrický plán a v ňom

uvedené údaje zodpovedá presnosťou a ostatnými náležitosťami právnym predpisom s tým, že žalovaný
nemal nijakú možnosť ovplyvniť výsledok geodetických prác geodeta, prezentovaných v geometrickom
pláne v roku 1994, ani výsledok autorizovaného overenia, ani výsledok úradného overenia. Zdôraznil,
že on sa mohol iba spoľahnúť na to, že prešetrenie priebehu vlastníckej hranice medzi pozemkami
žalobcov a žalovaného a identifikácia parciel bývalého pozemkového katastra a katastra nehnuteľností

je v geometrickom pláne z roku 1994 vykonaná správne, a teda hranice určené týmto geometrickým
plánom zodpovedajú presnosťou platným predpisom. V danej súvislosti poukázal na to, že následne
bol predmetný geometrický plán technickým podkladom pre právny úkon vyjadrený formou notárskej
zápisnice. Mal potom za to, že prehlásenie predchodcu žalovaného uvedené v notárskej zápisnici o tom,
že tam uvedené nehnuteľnosti sú ich dlhodobé vlastníctvo, vychádza z údajov uvedených v platnom

geometrickom pláne z roku 1994 a na výsledky ktorého sa mohli spoľahnúť, keďže bol autorizovaný aj
úradne overený. Uzavrel, že potom o dobromyseľnosti držby jeho predchodcu svedčí geometrický plán
z roku 1994 a o titule vstupu do držby svedčí notárska zápisnica. V danej súvislosti poukázal na ust. §
2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb., ktoré je vo vzťahu k ust. § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou
úpravou, pričom namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho podrobne vymedzenou námietkou

o tom, že jeho vlastnícke právo bolo vydržané uplynutím 10 rokov od zápisu notárskeho osvedčenia do
katastra nehnuteľností podľa zákona č. 293/1992 Zb., čím súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne vec nesprávne posúdil, v čom vzhliadol
odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
2.17 Namietal aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 29. odôvodnenia rozhodnutia týkajúce

sa posúdenia spísania sťažnosti/petície občanov ako objektívnej okolnosti, ktorá jeho právnemu
predchodcovi bránila vyvolať vnútorné presvedčenie, že mu nehnuteľnosti patria, keď vo vzťahu
k uvedenému zopakoval svoju argumentáciu zo štádia konania prvej inštancie a mal za to, že súd
nesprávne právne posúdil túto otázku, v čom vzhliadol odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP.

2.18 Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o nemožnosti ospravedlniteľného skutkového omylu
žalovaného v držbe, žalovaný opätovne poukázal na to, že od úradného overenia geometrického plánu
z roku 1994 sa mohol oprávnene domnievať, že sporné pozemky sú súčasťou jeho pozemkov, tak
ako to bolo identifikované v predmetnom geometrickom pláne s tým, že aj pri pripustení, že sťažnosť
na jeho predchodcu mala byť podaná 03.03.1995, tak mala byť podaná až po úradnom overení

geometrickéhoplánu.Podľažalovaného,akštátnyorgánaprobovanýtechnickýpodkladpreprávnyúkon
geometrický plán osvedčil v prospech vlastníctva žalovaného k sporným pozemkom, tak sťažovanie
občanov nemôže mať právne relevantnú silu na spochybnenie údajov uvedených v geometrickom pláne
a z toho vyplývajúce presvedčenie predchodcu žalovaného o tom, že mu sporné pozemky patria.
2.19 Namietal aj záver súdu prvej inštancie v bode 31. odôvodnenia rozsudku založený na tom, že cesta

bola vytvorená zlúčením časti dvoch šnúrových ralí, čím podľa žalovaného súd prvej inštancie prebral
ničím nepodložené tvrdenia žalobcov. Vo vzťahu k uvedenému záveru poukázal na závery znalkyne
vyplývajúce z jej výpovede na pojednávaní zo dňa 05.03.2024, kde znalkyňa opravila svoje tvrdenie
uvedené v znaleckom posudku, a ktoré jej žalovaný odporoval, teda že pozemok č. 488 v PK mapenikdy nebol cestou a cesta sa medzi pozemkami žalobcu a žalovaného právne nikdy nenachádzala.
V tejto súvislosti namietal aj záver súdu prvej inštancie, že charakter nehnuteľnosti vylučuje, aby sa
niektorý zo spoluvlastníkov stal výlučným vlastníkom pozemku bez toho, aby získal spoluvlastnícke

podiely ostatných, pričom súd prvej inštancie neuviedol, na základe akých dôkazov dospel k tomu,
že parcela č. XXXX cesta v spornej časti je v spoluvlastníctve nejakých vlastníkov a ak bola kedysi
uvedenácestaužívanáviacerýmiosobami,takjejužívanímtýmtoosobámvlastníctvonemohlovzniknúť.
V tejto súvislosti opätovne poukázal žalovaný na to, že cesta sa dostala do operátu katastra technicko-
hospodárskym mapovaním, ktoré však neriešilo vlastnícke vzťahy ale iba prinajlepšom užívacie vzťahy.

Žalovaný mal potom za to, že odôvodnenie súdu o tom, že nemohol byť dobromyseľný pri vstupe do
držby alebo pri vzniku právneho titulu, je nesprávne a súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v čom vzhliada odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm.
f) CSP.

2.20 Namietal aj záver súdu prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej

inštancie neuznal právny omyl predchodcov žalovaného za ospravedlniteľný, nakoľko sa nazdával,
že právna úprava bola taká jednoznačná, že jej nedokonalú znalosť nie je možné odpustiť. Tento
záver považuje žalovaný za príliš formalistický a nenaplňujúci znaky spravodlivého súdneho procesu.
Poukázalnato,ževkonaníbolopreukázanézápisomvnotárskejzápisnici,žejehoprávnipredchodcovia
využili možnosť podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. na to, aby pozemky PKN č. 245, 246

a 247, ktoré dostali do daru v roku 1983 právne nedokonalou formou darovania od rodičov, platne
zapísali do evidencie nehnuteľností, resp. katastra nehnuteľností. Mal potom za to, že súd posudzoval
ospravedlniteľnosť právneho omylu predchodcov žalovaného neprimerane prísne, pretože účelom
zákona č. 293/1992 Zb. bolo najmä zjednodušiť podmienky a postup pre zápis vlastníckych vzťahov
do katastra, pretože predchádzajúca evidencia nehnuteľností uprednostňovala evidenciu užívacích

vzťahov pred evidovaním vlastníctva a túto skutočnosť sa snažil zákonodarca napraviť v prospech
evidovania vlastníctva. Žalovaný zdôraznil, že pri tomto konaní sa jeho právny predchodca v dobrej viere
spoliehal na geodeta a orgán štátnej správy katastra a notára, keďže tieto subjekty vykonali úkony, ktoré
potvrdili dobrú vieru žalovaného a žalovaný sa mal a mohol spoliehať na to, že tieto subjekty konajú na
základe platných právnych predpisov a v súlade s nimi. Mal potom za to, že ak sa jeho predchodcovia

zákonom predpísaným spôsobom snažili napraviť nedostatok formy právneho úkonu svojich právnych
predchodcov, bolo neprimerane prísne a formalistické hodnotiť ich konanie ako neospravedlniteľný
omyl, najmä ak podkladom notárskeho osvedčenia bol štátnym orgánom úradne overený geometrický
plán vyhotovený podľa právnych predpisov. V uvedenom potom žalovaný vzhliadal danosť odvolacích
dôvodov prezumovaných ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

2.21 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ust. § 388 a § 390 CSP zmenil tak, že žalobu ako bezdôvodnú a bezzákladnú zamietne a prizná mu
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobkyňa 2/ považovala odvolanie žalovaného za nedôvodné, pričom mala za to, že súd prvej

inštancie správne právne a skutkovo vyhodnotil jednoznačné dôkazy, ktoré preukazujú, že sporné
pozemky boli vytvorené z pozemnoknižných parciel č. 216, 217 a 218 v katastrálnom území C.,
a tieto pozemky nikdy neopustili majetkovú sféru pôvodných vlastníkov. Konštatovala, že žalovaný
v konaní nepreukázal žiadnou listinou, že by predmetné pozemnoknižné parcely 216, 217 a 218
nachádzajúce sa v k. ú. C. vlastnícky prešli na neho, keď žalovaný ani netvrdil, že on, resp. jeho

právni predchodcovia, disponujú nejakým listinným dôkazom preukazujúcim získanie označených
pozemkov od pozemnoknižných vlastníkov. Mala za to, že bez preukázania poctivého nadobudnutia
sporných pozemkov žalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami, nebolo možné priznať žalovanému
oprávnenosť ich držby a následné vydržanie, pričom poukázala na to, že žalovaný a jeho právni
predchodcovia mali priamu vedomosť, akému účelu sporné pozemky slúžili, teda že tvorili prístupovú

cestu – šnúrovú medzu, ktorá bola vytvorená aj z PKN parciel 216, 217 a 218. Vo vzťahu k odvolacej
námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťou skutkového omylu pri vydržaní,
žalobkyňa 2/ uviedla, že podľa jej presvedčenia je zrejmé, že už samotný spôsob využívania sporného
pozemku ako prístupová cesta pokojne užívaná desaťročia mnohými vlastníkmi vyššie položených
pozemkov vylučovala na strane žalovaného a jeho právnych predchodcov získanie vnútorného

presvedčenia, že možno len na základe Geometrického plánu 17951381-396/94 JM a bez podpisu
a súhlasu ostatných vlastníkov tejto cesty nadobudnúť jej vlastníctvo. Pokiaľ žalovaný spochybňoval,
že sa sťažnosť z 03.03.1995 dostala do jeho sféry dispozície, tak o opaku svedčí to, že žalovaný, resp.
jeho právni predchodcovia sporné pozemky následne odplotili a sprístupnili na postavenie verejnéhovodovodu a po nejakom čase ich opäť priplotili. Poukázala na to, že z výpovedí účastníkov vyplynulo,
že hraničné medze v C. boli vytvorené zo susedných parciel a slúžili na cestu alebo chodník na ľahší
prístup k susedným pozemkom. Uviedla, že po spornej medzi viedla tiež cesta a tá mala parcelné číslo

748 a len po tej ceste bol možný prístup na vyššie položené poľnohospodárske pozemky. Zdôraznila,
že vlastníci pozemnoknižných parciel č. 216, 217 a 218 by bez tejto cesty prišli o možnosť vstupu
a obrábania ich priľahlých poľnohospodárskych pozemkov. Mala potom za to, že na strane žalovaného
a jeho právnych predchodcov od začiatku absentoval náležitý nadobúdací titul k sporným pozemkom,
čo nemohlo viesť k naplneniu podmienok vydržania. Za účelové považovala aj tvrdenia, že on ani jeho

právni predchodcovia sa nedozvedeli o obsahu sťažnosti z 03.03.1995, a taktiež že nemali vedomosť
o jej úradnom vybavovaní, pričom poukázala na závery sformulované v rozsudku Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 7C/94/2013, ktoré smerovalo voči totožnému žalovanému, kde súd taktiež správne
ustálil, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť s tým, že na strane žalovaného absentoval nadobúdací
titul, preto nemohli byť naplnené podmienky vydržania k sporným pozemkom.

3.1 Pokiaľ žalovaný k bodu 30. rozsudku argumentoval tým, že oplotenie daného pozemku neurobil
otec žalovaného so žalovaným, ale ho mal urobiť G. F., ktorý navyše tento plot identifikoval na fotografii
a žalovaný dôvodil, že pán F. týmto oplotením mal potvrdiť pôvodnú hranicu medzi pozemkami žalobcov
a žalovaného, tak ako bola identifikácia v geometrickom pláne M. A. z roku 1994, žalobkyňa 2/ mala za
to, že žalovaný používa nepravdivé a skresľujúce tvrdenia, lebo šnúrová cesta bola od dvorov oddelená

z oboch strán dvoma plotmi, teda jeden plot realizoval žalovaný a jeho otec a druhý plot realizoval pán
F. a až neskôr žalovaný svoj plot odstránil a pribral si šnúrovú cestu.
3.2 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že uplynula 10-ročná vydržacia doba v zmysle § 2 zákona č.
293/1992 Zb. a že žalobcami predložené listiny LV XXX, XXX N. XXXX už neexistujú s tým, že žalovaný
predložil jednoznačnejšie doklady, žalobkyňa 2/ mala za to, že s týmto nemožno súhlasiť, nakoľko ako

dôkazy boli predložené dva znalecké posudky, kde znalci potvrdili, akým spôsobom došlo k zásahu do
PKN parciel č. 216, 217 a 218 k. ú. C., pričom poukázala na závery znaleckého posudku vypracovaného
M. O., ako aj na závery vyplývajúce z Geometrického plánu č. 41962246-24/2011 vypracovaného M. H.
C.. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že aj znalkyňa pripustila, že znalecký posudok z roku 1994
vypracovaný M. A. nie je nezákonný a nie je vyhotovený v rozpore so zákonom, tak podľa žalobkyne 2/

toto odporuje odborným dôkazom znalcov v ich znaleckých posudkoch, a to v znaleckom posudku M. J.
a M. O., z ktorých vyplýva, že uvedený geometrický plán vychádza z nesprávnej identifikácie,
a teda geometrický plán obsahuje zjavnú chybu, ktorá bez akéhokoľvek právneho úkonu mala viesť
k pozbaveniu žalobcov ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Námietku žalovaného, že sa
nezistilachybavgeometrickompláneaževšetkoprizápisespornéhogeometrickéhoplánujevporiadku,

považuje žalobkyňa 2/ za účelovú. Zdôraznila, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný a jeho
predchodcovia si uplatnili vydržanie k pozemku, ktorý nikdy v spornej časti nevlastnili a nemali si ani
v spornom rozsahu zamerať, nakoľko vedeli, že geometrický plán týmto spôsobom merania zasahuje
do práv iných vlastníkov.

3.3Nazákladeuvedenéhožalobkyňa2/navrhla,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievcelom
rozsahu potvrdil.

4. Žalobcovia 3/, 7/, 9/ a 10/ vo vyjadrení k odvolaniu považovali odvolanie za nedôvodné s tým, že
jednotlivéodvolacieargumentyodvolateľasúúčelovéanepravdivé.Malizato,žežalovanýsavodvolaní

usiluje spochybniť jednoznačné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie správne skutkovo a právne vyhodnotil,
a ktoré preukazujú, že sporné pozemky
C-KN parcela č. 1720/5, C KN parcela č. 1720/6 a C KN parcela č. 1720/7 k. ú. C. boli vytvorené
z pozemnoknižných parciel 216, 217 a 218 nachádzajúcich sa v k. ú. C.. Zdôraznili, že žalovaný veľmi
dobre poznal, aj s prihliadnutím na jeho vek, ako sa historicky sporné pozemky užívali, že tieto neslúžili

len rodine žalovaného, ale doslova plnili s prihliadnutím na jednoznačné vyjadrenia svedkov funkciu
spoločnej prístupovej komunikácie na ostatné vyššie položené pozemky viacerých občanov obce C.,
a tento prechod a prejazd títo užívali dlhodobo nerušene.
4.1 Poukázali na to, že žalovaný nepreukázal žiadnou listinou, že by označené PKN parcely č. 216,
217 a 218 nachádzajúce sa v k. ú. C. vlastnícky prešli na neho s tým, že ani netvrdil, že či už on alebo

jeho právni predchodcovia disponovali nejakým listinným dôkazom preukazujúcim získanie označených
pozemkov od pozemnoknižných vlastníkov. Mali potom za to, že na strane žalovaného a jeho právneho
predchodcu od začiatku absentoval nadobúdací titul, čo tvorí jednu zo základných podmienok vydržania
v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka a bez preukázania poctivého nadobudnutia sporných pozemkovžalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami, nebolo možné priznať žalovanému oprávnenosť držby
a následné vydržanie.

4.2 Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd sa v bode 20.3 odôvodnenia rozsudku nezaoberal
možnosťou skutkového omylu pri vydržaní, tak podľa ich presvedčenia je aj v tomto prípade preukázané,
že už samotný spôsob využívania sporného pozemku ako prístupová cesta pokojne užívaná desaťročia
mnohými vlastníkmi vyššie položených pozemkov vylučovala na strane žalovaného a jeho právnych
predchodcov získanie vnútorného presvedčenia, že možno len na základe Geometrického plánu č.

17951381-396/94 JM a bez podpisov a súhlasov ostatných vlastníkov tejto cesty nadobudnúť jej
vlastníctvo. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, že sa sťažnosť 03.03.1995 dostala do jeho dispozície či
dispozície jeho právnych predchodcov, tak podľa žalobcov je dôkazom tejto vedomosti skutočnosť, že
sporné pozemky následne odplotili a sprístupnili na postavenie verejného vodovodu a po nejakom čase
ich opäť svojvoľne priplotili. Poukázali na to, že z výpovedí účastníkov vyplynulo, že hraničné medze
v C. boli vytvorené zo susedných parciel a slúžili na cestu alebo chodník na ľahší prístup k susedným

pozemkom a po spornej medzi viedla tiež cesta a tá mala parcelné číslo 748 a len po tejto ceste bol
možný prístup na vyššie položené poľnohospodárske pozemky a vlastníci pozemnoknižných parciel č.
216, 217 a 218 nachádzajúcich sa v k. ú. C. bez tejto cesty prišli o možnosť vstupu a obrábania ich
priľahlých poľnohospodárskych pozemkov. Uviedli, že k týmto pozemnoknižným parcelám právnemu
predchodcovi žalovaného J. B. nesvedčilo vlastnícke právo, a preto tento správne podľa záverov súdu

nemohol tieto previesť na rodičov žalovaného, ktorý žalovaný ich nemohol platne nadobudnúť dedením.
Preto žalobcovia vyjadrili presvedčenie, že na strane žalovaného a jeho právnych predchodcov od
začiatku absentoval náležitý nadobúdací titul k sporným pozemkom, čo nemohlo viesť k naplneniu
podmienok vydržania.

4.3 Súčasne mali za to, že oni presvedčivo spochybnili tvrdenia žalovaného, že sa nedozvedel (on ani
jeho právni predchodcovia o obsahu sťažnosti z 03.03.1995, a taktiež že nemali vedomosť o jej úradnom
vybavovaní), pričom v tejto súvislosti poukázali na závery sformulované v rozsudku Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 7C/94/2013, ktoré smerovalo voči totožnému žalovanému.

4.4 Žalobcovia 3/, 7/, 9/ a 10/ sa v identickom znení ako žalobkyňa 2/ vyjadrili aj k odvolacej námietke
žalovaného k záveru súdu prvej inštancie uvedenom v bode 30. odôvodnenia rozsudku a rovnako ako
žalobkyňa 2/ sa vyjadrili aj k odvolacej námietke žalovaného spočívajúcej v tom, že uplynula 10-ročná
vydržacia doba v zmysle § 2 zákona č. 293/1992 Zb. a mal by sa stať originárnym vlastníkom sporných
nehnuteľností.

4.5 Na základe uvedeného žalobcovia 3/, 7/, 9/ a 10/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu potvrdil.

5. Žalovaný v odvolacej replike k vyjadreniu žalobkyne 2/ k odvolaniu zo dňa 20.05.2024 poprel tvrdenie

žalobkyne 2/ o tom, že on, resp. jeho právni predchodcovia mali priamo vedomosť o tom, že pozemky
pod cestou boli vytvorené aj z pozemnoknižných parciel č. 216, 217 a 218, a toto tvrdenie považoval
za ničím nepodložené a opätovne zdôraznil, že Geometrický plán č. 17951381-396/94 JM potvrdil, že
cesta sa nachádza na pozemnoknižných parcelách č. 246 a 247.

5.1 Pokiaľ žalobkyňa 2/ vo vyjadrení k odvolaniu prezentuje svoje presvedčenie, že k nadobudnutiu
vlastníctvaspornéhopozemkuvprospechnehoakožalovanéhobolpotrebnýsúhlasvšetkýchvlastníkov
cesty a bez tohto súhlasu nemohol získať presvedčenie, že by mu cesta mohla patriť, je toto
presvedčenie nesprávne, nakoľko predmetom sporu bolo určenie vlastníctva k pozemku a nie k ceste
akostavbeveci.Vdanejsúvislostipoukázalnato,ženauvedenompozemkuniejepostavenáinžinierska

stavba, cesty, ani nebolo predmetom dokazovania, či niekedy takáto stavba bola postavená a kto ju
postavil, kedy bola odstránená a podobné otázky.
5.2 Rovnako argumentáciu žalobkyne 2/, že mal vedieť o sťažnosti zo dňa 03.03.1995 z dôvodu jeho
konania, že odplotil sporný pozemok pre postavenie verejného vodovodu a po čase ho opäť priplotil,
považuje za ničím nedoloženú domnienku, keď mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by v čase

bezprostredne po dátume 03.03.1995 vykonával nejaké stavebné činnosti s oplotením, a taktiež údajná
výstavba verejného vodovodu podľa žalovaného nebola predmetom dokazovania a v sťažnosti nie je
uvedená žiadna zmienka o verejnom vodovode. Mal za to, že nie je daná žiadna príčinná súvislosťmedzi sťažnosťou a údajným jeho konaním s oplotením, keď žalobkyňa nepredložila dôkaz ale iba svoju
domnienku, tvrdenie, ktoré ničím nepodložila.
5.3 Žalovaný súčasne sporoval tvrdenie žalobkyne 2/, že hraničné medze v C. boli vytvorené zo

susedných parciel a slúžili na cestu alebo chodník, prístup k susedným pozemkom, keď uvedené
tvrdenie sa podľa žalovaného nezakladá na pravde a ani na výpovediach svedkov s tým, že ani
predmetom znaleckého dokazovania nebolo určenie priebehu cesty a vlastnícke vzťahy k pozemkom
pod ňou. Uviedol, že vytvorenie cesty zo susedných parciel tvrdila iba strana žalobcov, konkrétne G. F.,
ktorý uvádzal svoje vlastné spomienky, avšak nebol v postavení svedka ale iba ako zástupca žalobkyne

2/. Žalovaný súčasne sporoval tvrdenie žalobkyne 2/, že k pozemkom PKN č. 216, 217 a 218 nebolo
možné sa dostať iným spôsobom ako cez jeho pozemok a aj v minulosti aj v súčasnosti je možný prístup
k pozemkom žalobcov od hlavnej asfaltovej cesty, čo aj v skutočnosti využívajú.
5.4 Žalovaný súčasne nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne 2/, že šnúrová cesta bola od dvorov oddelená
z oboch strán dvoma plotmi, nakoľko uvedené potvrdzuje aj v spise doložená čiernobiela fotografia
vyhotovená v priebehu minulého storočia, na ktorej je zachytený iba jeden plot, a to drevený plot

postavený na hranici tak, ako to bolo vyhotovené aj v Geometrickom pláne 17951381-369/94 JM.
5.5 Mal za to, že žalobkyňa 2/ neuniesla dôkazné bremeno, ktorým by spochybnila uplynutie 10-ročnej
vydržacej doby, pričom zdôraznil, že žalobkyňa poukazuje na znalecké posudky, ktoré boli vyhotovené
až 10 a 15 rokov po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby.
5.6 Súčasne sporoval tvrdenie žalobkyne 2/ spočívajúce v tom, že pri vyhotovení geometrického plánu

v roku 1994 mohli jeho právni predchodcovia nejakým spôsobom rozhodnúť, kadiaľ vedie vlastnícka
hranica, keď zo žiadneho právneho predpisu ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by právni
predchodcovia žalovaného alebo žalovaný mohli ovplyvniť to, ako geodet vyhotovil priebeh vlastníckej
hranice podľa platných údajov katastra, a preto sa on mohol len spoliehať na správnosť štátom
aprobovaných dokumentov.

5.7 Na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

6. Žalobkyňa 2/ v odvolacej duplike zotrvala na svojom predchádzajúcom vyjadrení, pričom vo vzťahu
k tvrdeniu žalovaného, že sporný pozemok bol oplotený len z jednej strany, uviedla, že aj dnes je

zistiteľné, kde boli umiestnené stĺpiky jeho oplotenia sporného pozemku, a to aj bez ohľadu na to, že tieto
žalovaný odpílil karboflexkou a betónové lôžka odstránil a o tomto je v spise aj fotografia dvojkrídlovej
brány a dvora žalovaného na spoločnú cestu. Zopakovala, že žalovaný vôbec nebol dobromyseľný pri
plotení sporného pozemku, inak by tento nebol odplocoval po tom, ako sa dozvedel o obsahu petície,
a teda si bol úplne vedomý, že mu sporný pozemok nepatrí.

7. Žalovaný v odvolacej replike k vyjadreniu žalobcov 3/, 7/, 9/ a 10/ k odvolaniu zo dňa 28.05.2024
zdôraznil, že užívanie poľnej cesty žalobcami alebo inými občanmi, ktorí nemajú vlastnícke právo
k pozemku, nemôže viesť k strate vlastníckeho práva k predmetnému pozemku z jeho strany. Uviedol,
že on, resp. jeho právni predchodcovia len z opatrnosti a z dôvodu právnej istoty požiadali o notárske

osvedčenie a potvrdenie ich vlastníctva k pozemkom, na ktorých sa nachádza aj rodičovský dom.
7.1 Taktiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcov 3/, 7/, 9/ a 10/, že on si mal žiadať podpis a súhlas
všetkých vlastníkov cesty k tomu, aby nadobudol vlastnícke právo k pozemku pod cestou, keď poukázal
na to, že cesta bola vytvorená na jeho pozemku, resp. na pozemku jeho právnych predchodcov, a preto
on nepotreboval súhlas žiadneho suseda na to, aby mu tento odsúhlasil vlastníctvo k pozemku PKN č.

245, 246 a 247, ktorý už aj tak vlastnil.

7.2 Súčasne sporoval tvrdenia, že by mal vedomosť o tom, že sporný pozemok je tvorený z PKN parciel
216, 217 a 218, a túto informáciu po prvýkrát predložili žalobcovia na základe Geometrického plánu
č. 41962246-24/2011 z roku 2011 až v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.

7C/94/2013, ktoré sa začalo až po uplynutí vydržacej doby podľa zákona č. 293/1992 Zb. Žalovaný
potomzopakovalsvojuargumentáciuzoštádiakonaniapredsúdomprvejinštancie,žeGeometrickýplán
č. 17951381-396/94 JM ako technický podklad pre notárske osvedčenie podľa zákona č. 293/1992 Zb.
je správny, zákonný a stále platný a zákonnosť vyhotovenia tohto technického podkladu na pojednávaní
nespochybnila ani do konania pribratá znalkyňa M. O..

7.3 Namietal aj tvrdenia žalobcov, že z výpovedí účastníkov vyplynulo, že hranice medze boli vytvorené
zo susedných parciel a slúžili na cestu alebo na chodník, keďže uvedené nepotvrdili ani žalobcovia
na pojednávaní a vypočutí účastníci iba uviedli, že si pamätajú, že na sporných pozemkoch kedysi
viedla cesta, a túto cestu užívali, avšak o vlastníckych pomeroch k ceste sa nevyjadrovali a iba G. F.uvádzal svoje vlastné spomienky o vlastníckych vzťahoch, avšak nebol vlastníkom týchto pozemkov ani
v postavení svedka ale ako zástupca žalobkyne 2/. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných o vedomosti
žalobcu o sťažnosti zo dňa 03.03.1995 zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach.

7.4 Vo vzťahu k odkazu žalobcov 3/, 7/, 9/ a 10/ na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015
a rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo 1/2024 žalovaný poukázal na to, že
uvedené rozhodnutia nesúvisia so zisteným skutkovým stavom v tomto konaní, keď ani jedno z týchto
rozhodnutí neinterpretovalo ustanovenia zákona č. 293/1992 Zb., ktoré sa týkajú splnenia podmienok

pri zápise za vlastníka do evidencie nehnuteľností.

7.5 Žalovaný sporoval aj tvrdenie žalobcov, že cesta bola oddelená plotmi, keď podľa jeho názoru
z dokazovania nevyplynulo, že by cesta bola oplotená z oboch strán a uvedené potvrdzuje aj v spise
doložená čiernobiela fotografia vyhotovená v priebehu minulého storočia, na ktorej je zachytený
iba jeden plot, a to drevený pôvodný plot postavený na hranici tak, ako to bolo vyhotovené aj

v Geometrickom pláne č. 17951381-369/94 JM.

7.6 Vo zvyšnej časti v celom rozsahu žalovaný zotrval na svojej argumentácii vyplývajúcej z jeho
ostatných podaní zo štádia odvolacieho konania.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolacej duplike žalobkyne 2/ z 22.07.2024 zotrval na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach, pričom poprel tvrdenie žalobkyne 2/, že on, resp. jeho právny predchodca
na spornom pozemku odstránili plot, keď časť plotu bola odstránená iba raz, a to pracovníkmi, ktorí pre
obec budovali verejný vodovod a s týmto dočasným odstránením oplotenia žalovaný dodatočne súhlasil,
pretože so svojím bratom k obecnému vodovodu vybudovali svoje prípojky. Mal za to, že žalobkyňa

2/ ničím nepreukázala, že by on mohol mať nejaké pochybnosti oprávnenosti svojej držby sporného
pozemku, keď on sa správal ako riadny vlastník a držiteľ sporného pozemku a podľa jeho vlastného
užívania s touto vecou poctivo nakladal. Opätovne poukázal na rozpornosť tvrdenia žalobkyne 2/, že by
mu malo byť zjavné, že na spornom pozemku prebiehajú šnúrové rale, keď žalobkyňa 2/ na jednej strane
tvrdila, že na spornom pozemku sa nachádzala cesta a následne tvrdila, že na spornom pozemku mal

vidieť priebeh dvoch šnúrových ralí, pričom tieto tvrdenia žalobkyne považuje za účelové. Mal za to, že
žalobkyňa 2/ si účelovo zamieňa neoprávnené užívanie cesty tretími osobami s výkonom vlastníckeho
práva k spornému pozemku z jeho strany.
8.1 Žalovaný namietal aj tvrdenie žalobkyne 2/, že hydrant verejného potrubia bol umiestnený na
spornom pozemku, resp. že by bol sťažený prístup k verejnému hydrantu, pričom predložil fotografie,

z ktorých má vyplývať, že predmetný hydrant je dostatočne vzdialený od oplotenia a nachádza sa na
verejne dostupnom mieste.

8.2 Žalovaný sa súčasne ohradil voči tvrdeniu žalovanej, že by mal vedome klamať o oplotení sporného
pozemkuzjednejstrany,keďžalobkyňa2/saasisnažíspochybniťjehotvrdeniaadôkazy,ktorépredložil,

pričom však svoje tvrdenia o odpílení karboflexkou a odstránení betónového lôžka žiadnym dôkazom
nepreukazuje. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že žalobkyňa ohľadne tohto tvrdenia neuniesla
dôkazné bremeno.

9. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti
výrokom 1. až 3. (a na nich závislých výrokoch 4. až 6. o práve na náhradu trov konania) bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol
v neprospech žalovaného, keď určil, že žalobcovia 2/ až 7/, 9/ a 10/ sú podielovými spoluvlastníkmi na

dotknutých nehnuteľnostiach v príslušných spoluvlastníckych podieloch a priznal im proti žalovanému
právo na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť
takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania žalovaným v rozsahu danom § 379 CSP, a viazaný
odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch 1. až 3.,

ktorými súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 2/ až 7/ a 9/ a 10/ (každý v príslušnom spoluvlastníckom
podiele na tom ktorom dotknutom pozemku) sú vlastníci dotknutých pozemkov podľa § 388 CSP, keďže
nebolisplnenépodmienkynajehopotvrdenieaninajehozrušenie,zmeniltak,žežalobuvcelomrozsahuzamietol a žalovanému priznal voči žalobcom 2/ až 7/, 9/ a 10/ právo na náhradu trov (prvostupňového
ako aj odvolacieho) konania v rozsahu 100 %.
10.1

Vzhľadomnato,žeodvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam postupom prezumovaným § 385 CSP v nevyhnutnom
rozsahu zopakoval dokazovanie oboznámením fotokópiou stanoviska komisie ROEP zo dňa 20.05.2008
na č.l. 73 spisu, fotokópiou prvej strany zo štvrtého zasadnutia obecného zastupiteľstva konaného dňa
30.07.2010naObecnomúradevC.na č.l.74spisu,fotokópiousťažnostinaH.B.,bytomC.Q.XXzodňa

03.03.1995 na č.l. 75 spisu, fotokópiou petície zo dňa 23.04.2010 na č.l. 76 spisu, fotokópiou odpovede
Obce C. zo dňa 03.08.2020 na č.l. 77 spisu, so znaleckým posudkom M. N. O. č. 2/2019 na č.l. 329
až 378 spisu, ako aj pripojeným súdnym spisom Okresného súdu Námestovo pod. sp.zn. 7C/94/2013,
a to osobitne znaleckým posudkom M. D. J. č. 22/2024 na č.l. 76 až 80 predmetného spisu a rozsudkom
Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/94/2013-138 zo dňa 23.03.2015, ktorého neoddeliteľnou súčasťou
je geometrický plán M. H. C. č. 41962249-24/2011 zo dňa 28.01.2011 na č.l. 138 až 144 pripojeného

spisu.
10.2
Strany sporu na pojednávaní zotrvali na svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach, pričom
zástupca žalobcov 3/, 7/, 9/ a 10/ akcentoval tú skutočnosť, že v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. pre
splnenie podmienok prezumovaných týmto zákonom bolo potrebné, aby osvedčovateľ skutočne držal

predmetné pozemky, keď v danom prípade bolo preukázané, že tieto pozemky slúžili ako cesta, čiže boli
v užívaní ostatných obyvateľov obce a z tohto dôvodu potom nebola splnená podmienka držby týchto
nehnuteľností zo strany právnych predchodcov žalovaného.
11. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný

prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

12. Odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ktoré boli vznesené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné,
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného konania, ktoré preskúmaval v odvolacom
konaní. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. h), f) a b) CSP.

13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13.1
Žalovaný vzhliadal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tom, že tento posudzoval

splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva podľa ustanovení § 134 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom však mal splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva zo strany žalovaného
(prípadne jeho právnych predchodcov) posudzovať podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb.
13.1.1
Vo všeobecnosti vychádzajúc z právnoteoretických prezumpcií je vydržanie osobitný originálny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (§ 129 a § 134 Občianskeho zákonníka), ktoré vzniká
splnením zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o spôsobilý predmet vydržania (predmetom
vydržania môže byť každá vec, ktorá môže byť predmetom vlastníctva), držba musí byť oprávnená t.
j. musí ísť o faktické ovládanie veci alebo vykonanie práva, musí ísť o vôľu nakladať s vecou alebo
s právom ako so svojim a musí byť dobrá viera, že oprávnenému držiteľovi patrí vec (alebo právo)

a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby, do zákonom stanovenej doby sa
započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca (u nehnuteľných vecí je
vydržacia doba desaťročná). Subjektom vydržania môže byť tak fyzická ako aj právnická osoba.13.1.2
Podľa § 129 a § 134 Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním sa
nadobúda na základe rozhodnutia súdu na návrh oprávneného držiteľa a po splnení zákonom

požadovaných predpokladov na základe určovacej žaloby. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho
práva má povahu deklaratórneho rozhodnutia (rozhodnutie nemení právny stav, ale deklaruje
vlastníctvo).

13.1.3

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam
v znení neskorších predpisov platného do 01.12.2000 (týmto dňom nadobudol účinnosť zákon
č. 393/2000 Z. z., ktorý vypustil zo zákona § 2 až 9) na základe osvedčenia notára vydaného za
podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba
uvedená v tomto osvedčení.

13.1.4
Podľa § 2 ods. 2 tohto zákona ak po dobu 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľnosti
podľa odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu
usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná
osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania, to platí aj pre

prípad, že nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v osvedčení.

13.1.5
Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd východiskovo poukazuje na už
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu uvádzané uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/47/2012 zo dňa 30.04.2013, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/2014 (ďalej aj „R
125/2014“), na ktoré odkazuje aj aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/93/2023, uznesenie z 24. augusta 2022 sp.
zn. 3Cdo/10/2021, uznesenie z 19. augusta 2019 sp, zn. 8Cdo/93/2018), v zmysle ktorého ust. § 2

ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou úpravou,
ktorá umožňovala vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších
podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2
zákona
č. 293/1992 Zb. vyvažovalo splnenie podmienok, a to, že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností

za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a že do 10 rokov od zápisu tejto osoby
neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách
iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po 8 rokoch a 6 mesiacoch od
jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka
na základe notárskeho osvedčenia o držbe nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa

tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie 10-ročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka). Tým
však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok
vydržaniavyplývajúcichz§134Občianskehozákonníka.Týmitopodmienkamiboli:a)spôsobilýpredmet
vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu 10 rokov, ak išlo
o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za

vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona
ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba
nadobudlatotižpostavenieoprávnenéhodržiteľazaručenépodobu10rokovododňazápisudokatastra.
13.1.6
Odvolací súd súčasne poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo 349/2021, v ktorom

sa taktiež zaoberal právnou otázkou nespochybniteľnosti vydržania nehnuteľnosti uplynutím 10-ročnej
doby podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb.. V relevantných súvislostiach poukázal na to, že
„Právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie v prejednávanej veci nebolo výlučne to,
či v čase vydania notárskeho osvedčenia o držbe podľa zákona č. 293/1992 Zb., bola žalovaná, resp.
jej právny predchodca dobromyseľný, ale či bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,

že predmetné nehnuteľnosti mu skutočne patria počas celej vydržacej doby. Dobromyseľnosť držby
zaniká, a teda zmena držby oprávnenej na neoprávnenú nastáva momentom, kedy sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo
patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci, resp.oprávnenom výkone práva. Rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci je založené na závere o tom,
že v dôsledku súdneho konania vedeného Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 23C/168/2004 o určenie,
že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po V. A., došlo k strate dobromyseľnosti ich držiteľa.

Uvedené nie je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/47/2012 (R 125/2014),
nakoľko to vychádzalo z iného skutkového stavu, keď neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku
ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej odo dňa jej zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydržacej
doby pre stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby. V prejednávanej veci však boli zistené
skutočnosti, v dôsledku ktorých podľa súdov k prerušeniu vydržacej doby došlo - podaním žaloby na

Okresný súd v Žiline pod sp. zn. 23C/168/2004 - v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 293/1992 Zb. bola právne
aprobovaným spôsobom spochybnená oprávnenosť a nepretržitosť trvania držby založená notárskym
osvedčením o vydržaní vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov námietka dovolateľky, v zmysle ktorej
sa odvolací súd odklonil od označenej judikatúry dovolacieho súdu, nie je opodstatnená. V danom
prípade nejde o odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže odvolací súd vychádzal zo
skutkovo a právne (i procesne) odlišnej situácie ako Najvyšší súd SR vo veci pod sp. zn 6Cdo/47/2012 (R

125/2014).“. Posudzovaný prípad je však založený na inom skutkovom základe, a preto podľa názoru
odvolacieho súdu bolo potrebné z hľadiska právneho posúdenia vecí vychádzať z premís vyplývajúcich
z rozhodnutia „R 125/2014“.
13.1.7
Záver súdu prvej inštancie, ktorý v nadväznosti na ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vyslovil, že právni predchodcovia žalovaného a ani žalovaný titul uchopenia sa držby (objektívne
oprávneného dôvodu nadobudnutia držby) týkajúci sa spoluvlastníckeho podielu právnych predchodcov
žalobcov a žalobcov nepreukázal, a že ani objektívne okolnosti podľa súdu prvej inštancie nesvedčili
o dobromyseľnosti jeho oprávnenej držby, z dôvodu čoho nemohol nadobudnúť žalovaný vlastnícke
právovydržaním,akosatouvádzavnotárskejzápisnici(lebomuobjektívnechýbaltituladobrávieraako

základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) potom nereflektuje na osobitosti (podmienky) vydržania tak ako to prezumuje § 2 zákona
293/1992Zb.,keďnavyšeaniokolnosti,zaktorýchžalovaný,resp.jehoprávnipredchodcoviasauchopili
držby nevzbudzujú relevantné pochybnosti o ich dobromyseľnosti. V nadväznosti na uvedené odvolací
súd akcentuje, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak

je daný domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že mu takýto právny titul patrí. Takýmto právnym titulom môže byť aj titul nadobudnutia
pozemku susediaceho (zo zmluvy, zo zákona) s pozemkom, ku ktorému má byť vlastníctvo vydržané.
Odvolací súd (v zhode so závermi vyšších súdnych autorít; porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/150/2014) poukazuje na to, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uchopí držby časti

parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj
tejto časti, aj keď jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držby držiteľa je v takom prípade
aj pomer plochy nadobúdaného a skutočne držaného pozemku. Je potrebné zdôrazniť, že spôsobilým
predmetom vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou inej parcely, pričom žalovaný
svoju dobromyseľnosť (presnejšie dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov) pri uchopení držby

dotknutých pozemkov vyvodzoval práve z toho, že geometrickým plánom č. 17951381-396/94 JM boli
jeho právni predchodcovia uvedený do presvedčenia, že „aj“ dotknuté pozemky sú súčasťou pozemkov
pkn parciel č. 245, 246 a 247. Z uvedených dôvodov možno považovať úvahy súdu prvej inštancie
o tom, že právni predchodcovia žalovaného nenadobudli od žalobcov (resp. ich právnych predchodcov)
dotknuté podiely za nereflektujúce na podstatu argumentácie žalovaného o vstupe jeho právnych

predchodcov do držby.
13.1.8
Záver súdu prvej inštancie založený na tom, že tým, že žalovaný, prípadne jeho právni predchodcovia
nenadobudli spoluvlastnícky podiel na pôvodných pkn parcelách č. 216, 217 a 218 a nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním k časti týchto parciel, teda nemožno absolutizovať

a v konkrétnostiach prejednávanej veci nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na nenáležitý (do istej miery „skresľujúci“) záver súdu prvej inštancie uvedený
v bode 17. odôvodnenia jeho rozsudku, z ktorého vyplýva, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva žalovaným
tvrdená skutočnosť, že C KN parcela č. 1720/1 a 1720/4 mali byť vytvorené od PKN parciel č. 245, 246
a 247 tak, ako to bolo identifikované Geometrickým plánom č. 17951381-396/94 JM, pričom odvolací

súd poukazuje na skutočnosti vyplývajúce zo Znaleckého posudku M. N. O. č. 2/2019, ktorá na strane 4
predmetného znaleckého posudku vo vzťahu ku Geometrickému plánu č. 17951381-396/94 JM uvádza:
„...na základe ktorého boli pôvodné parcele C KN č. 1720/1 a 1720/4 zapísané na liste vlastníctva
č. XXXX na nesprávne vyhotovenú identifikáciu parciel, keď tvrdí, že diel „4“ a „11“ pochádza z pknparcele č. 246, keď podľa zákresu v pozemnoknižnej mape (príloha č. 2) pkn parcela 245 nadväzuje
na hranicu pkn parciel 218 a 217, a teda z toho vyplýva, že diel „11“ v GP 17951381-396/94 JM
pochádza z časti parcele č. 218 a 245 a diel „4“ z časti pkn parcele 217 a 246.“. Z uvedeného potom

vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného (vychádzajúc zo skutkového omylu) odvodzovali práve
vlastníctvo od pkn parciel č. 245, 246 a 247, ktoré mali po ich zameraní práve tvoriť KN parcely
č. 1720/1 o výmere 652 m2 a 1720/4 o výmere 767 m2. Práve týmto geometrickým plánom došlo
k zameraniu predmetných KN parciel č. 1720/1 a 1720/4 v pôvodných hraniciach v teréne a práve
táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu bola relevantnou pre vznik oprávnenej držby právnych

predchodcov žalovaného. V tejto súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu nebolo rozhodujúce, že
cez sporné pozemky mali prechádzať užívatelia pozemkov v predmetnej lokalite, nakoľko z uvedeného
prechádzania nemožno bez ďalšieho vyvodzovať skutočnosť, ktorá by bola pre narušenie dobrej viery
založenej práve na základe zamerania pozemkov predmetným geometrickým plánom a stotožnenia ich
s pozemkami, ktorých vlastníctvo právni predchodcovia žalovaného odvodzovali práve od pkn parciel
č. 245, 246 a 247, tak zásadná. Koncentrujúc zistený skutkový stav v posudzovanom prípade teda

možnovysloviť,žeprávnipredchodcoviažalovanéhonapodkladezistenívyplývajúcichzGeometrického
plánu č. 17951381-396/94 JM vstúpili do držby sporných pozemkov, domnievajúc sa, že sú súčasťou
dotknutých pkn parciel.
14. Iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že otázka ne/správnosti Geometrického plánu
č. 17951381-396/94 JM bola vyriešená až v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp.

zn. 7C/94/2013 (námietky voči správnosti záverov vychádzajúcich zo znaleckého posudku M. D. J.
č. 22/2024 a geometrického plánu M. H. C. č. 41962249-24/2011 zo dňa 28.01.2011 boli žalovaným
spochybňované aj v prebiehajúcom konaní z dôvodu čoho nariadení znalecké dokazovanie, ktoré
výsledkom bol znalecký posudok M. O. č. 2/2019). Práve toto konanie podľa názoru odvolacieho
súdu malo zásadný vplyv na trvanie dobromyseľnosti žalovaného, avšak už po uplynutí 10-tich rokoch

oprávnenej držby. Vo vzťahu k vyššie vysloveným záverom odvolací súd akcentuje, že rozsudok súdu
prvej inštancie bol žalovaným napadnutý aj z dôvodu prezumovaného ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uvedená vada je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí
skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť

skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej
inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré
zdôkazovnevyplynuli,aleboprípadneneprihliadolnaskutočnosti,ktorébolipreukázané.Zodôvodnenia
napadnutého rozsudku však nemožno vyvodiť, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo.
14.1
Vychádzajúc z vyslovenej premisy ako nesprávny možno vyhodnotiť aj záver súdu prvej inštancie,
že právni predchodcovia žalovaného museli mať vedomosť o tom, že na Obecnom úrade v C. sa
prejednávala sťažnosť datovaná dňom 03. marca 1995, nakoľko uvedená skutočnosť zo záverov

vykonaného dokazovania nevyplýva. Uvedený záver súdu prvej inštancie je potom skôr určitým
dohadom, nanajvýš reflektujúcim na možné miestne pomery. V danej súvislosti však odvolací súd
upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že v čase podania predmetnej sťažnosti bolo platné znenie
§ 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam,
podľa ktorého ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa odseku 1 neuplatní

na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych
a užívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stala sa zapísaná
osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania. Uvedená sťažnosť aj v prípade, ak
by bola podaná na obecné zastupiteľstvo Obecný úrad C., potom v kontexte skutočností vyplývajúcich
v danom čase z nespochybnenej správnosti geometrického plánu č. 17951381-396/94 JM, sa javí

ako všeobecná, svojím obsahom a účelom primárne smerujúca k namietaniu zmeny užívacích
pomerov predmetných pozemkov, ktorá by podľa názoru odvolacieho súdu preto nebola spôsobilá
narušiť presvedčenie právnych predchodcov žalovaného o vlastníctve sporných pozemkov založené na
záveroch predmetného geometrického plánu. V tejto súvislosti navyše odvolací súd poukazuje na bod
24.2 odôvodnenia svojho (prvého) zrušujúceho uznesenia sp. zn. 11Co/132/2020 zo dňa 29. septembra

2022, podľa ktorého v prípade unesenia dôkazného bremena ohľadne vydržania zo strany žalovaného
by došlo k preneseniu dôkazného bremena ohľadne nesplnenia podmienok pre vydržanie na strane
žalobcov. Žalobcovia však po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie nenavrhli vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý bypreukazoval, že sťažnosť na otca žalovaného H. B., datovaná dňom 03. marca 1995 a adresovaná
obecnému zastupiteľstvu Obecného úradu C., bola tomuto adresátovi aj skutočne doručená a ak bola
doručená,čibolaprerokovanáasakýmvýsledkom.Vkonkrétnostiachprejednávanéhoprípaduodvolací

súd upriamuje pozornosť na to, že bolo povinnosťou žalobcov uniesť dôkazné bremeno o existencii tejto
sťažnosti, o jej podaní na obecné zastupiteľstvo - Obecný úrad C. (keď žalovaný poprel, že by on, resp.
jeho právni predchodcovia mali vedomosť o tejto sťažnosti) a v prípade preukázania tejto skutočnosti aj
preukázanie, že táto sťažnosť bola vybavená takým spôsobom, že by v kontexte prípadného možného
touto sťažnosťou vyvolaného procesu bolo možné dospieť k záveru, že práve „výstup“ z tejto sťažnosti

mohol mať zásadný význam pre narušenie dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaného, príp.
samotného žalovaného. Aj tento (možný) výstup však podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na
striktné znenie § 2 ods. 2 zákona č. 279/1992 Zb., ktorý osobitne stanovoval predpoklady narušenia
dobromyseľnosti „osvedčovateľa“ ako oprávneného držiteľa (§ 2 ods. 3 tohto zákona), by mohol mať
vplyv na dobromyseľnosť držiteľa až v období po 30.11.2000, kedy už podmienky prezumované § 2 ods.
2 neplatili a pri relevantnom spochybnení dobromyseľnosti držiteľa sa aplikovali ust. § 130 ods. 1 a §

134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
14.1.1
Navyše odvolací súd poukazuje na to, že uvedená sťažnosť (zo dňa 03.03.1995) sa mala dotýkať
tzv. šnúrovej medze za domom H. B. (poznámka odvolacieho súdu: otca žalovaného), keď „medza
mala slúžiť ako ulica pre všetkých vlastníkov pôdy v uvedenej časti, ktorú ulicu si v roku 1994

prihradil (oplotil) H. B. spolu so svojím synom H. B. a prisvojil si ju ako svoje nádvorie“. V danej
súvislosti odvolací súd poukazuje na závery Znaleckého posudku č. 2/2019 vypracovaného M. N.
O., znalkyňou z odboru geodézia a kartografia, z ktorých vyplýva, že sporné pozemky netvorili tzv.
raľovú medzu, ale jednalo sa o súčasť pôvodných pkn parciel č. 216, 217 a 218, od vlastníctva
ktorých odvodzujú vlastnícke právo žalobcovia v prejednávanom spore. Z uvedenej sťažnosti potom

možno skôr vyvodiť, že jej účelom bola sťažnosť občanov užívajúcich sporné pozemky ako cestu
(poznámka odvolacieho súdu: v sťažnosti konkrétne uvádzaný termín „ulica“), po ktorej si obyvatelia
obce zabezpečovali prístup na pozemky v uvedenej lokalite, ktorá sa (aj) vzhľadom na závery znalkyne
(z hľadiska vlastníckych vzťahov) ukázala ako nenáležitá. Uvedená sťažnosť teda obsahovo primárne
nesmerovala k spochybneniu vlastníctva právnych predchodcov žalovaných, ale nanajvýš k namietaniu

zmeny užívacích vzťahov. Preto uvedená sťažnosť (aj pri preukázaní jej podania a nepreukázaní, či
došlo k prejednaniu tejto sťažnosti a čo malo byť predmetom tohto prejednania a tzv. výstupom z tohto
prerokovania) nemohla byť (bez ani len tvrdených iných rozhodných skutočností) takou skutočnosťou,
ktorá by bola podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilá, narušiť dobromyseľnosť právnych predchodcov
žalovaného, ktorí vo vzťahu k dotknutým pozemkom vychádzali zo záverov Geometrického plánu

č. 17951381-396/94 JM. Správnosť predmetného geometrického plánu bola relevantným spôsobom
spochybnená až na základe Geometrického plánu M. H. C. č. 41962249-24/2011, vyhotoveným dňa
28.01.2011 a úradne overeným dňa 21.02.2011, čo malo za následok začatie súdnych sporov ohľadne
vlastníctva predmetných pozemkov.

14.1.2
Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ako rozhodnú skutočnosť, ktorá mala
mať vplyv na dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaného (príp. žalovaného), že poznali miestne
pomery a mali vedomosť o tom, že sporné pozemky slúžia na prístup vlastníkom pozemkov v danej
lokalite, keď práve geometrický plán z roku 1994 identifikujúci pozemnoknižné parcely č. 245, 246

a 247 zameral, že aj pozemky (ktoré sú predmetom prejednávaného sporu) boli súčasťou dotknutých
pozemnoknižných parciel. Práve predmetný geometrický plán bol potom podkladom pre vydanie
notárskeho osvedčenia N 364/95, NZ 647/95 zo dňa 31.07.1995, na základe ktorého boli do katastra
nehnuteľností ako vlastníci sporných pozemkov ako častí pozemkov KN parcela č. 1720/1 a 1720/4
zapísaní právni predchodcovia žalovaného, po/od ktorých následne titulom dedenia podľa Osvedčenia

o dedičstve 1D 247/2004, Dnot 220/2004 vydaného G. O., notárom ako súdnym komisárom, so sídlom
v S., dňa 30.10.2007, ku dňu smrti jeho právneho predchodcu H. B., nadobudol vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam žalovaný. V danej súvislosti odvolací súd opätovne považuje za potrebné
akcentovať, že v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 nič nebránilo žalobcom,
resp. ich právnym predchodcom, aby si uplatnili vlastnícke právo k sporným pozemkom na súde alebo

v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích
vzťahov (v zmysle § 2 zákona č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 ako ustanoveniu, ktoré
bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka v postavení lex specialis) a príp. následne od 01.12.2000
vzniesť relevantné námietky, ktoré by boli spôsobilé podľa § 130 ods. 1 a § 134 OZ spochybniťoprávnenosť držby právnych predchodcov žalovaného a následne žalovaného, čo však v 10 ročnej dobe
neučinili. Na tomto mieste považuje odvolací súd zopakovať, že aj v prípade preukázania existencie
sťažnosti zo dňa 03.03.1995 a jej prejednania, nemožno túto v kontexte jej obsahu a účelu ponímať ako

skutočnosť „oslabujúcu“ dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaného (resp. žalovaného), ktorí
aj pri vedomosti o spôsobe užívania týchto pozemkov boli Geometrickým plánom č. 17951381-396/94
JM oboznámený s tým, že predmetné pozemky sú aj v tejto časti vytvorené z pkn parciel po ich právnom
predchodcovi.
15. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný preukázal dobromyseľnosť

a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej vydržacej doby, nakoľko sa jeho právni predchodcovia
uchopili držby sporných pozemkov v roku 1994, vychádzajúc zo záverov Geometrického plánu č.
17951381-396/94 JM, v presvedčení, že sporné pozemky sú súčasťou pkn parciel č. 245, 246
a 247, ktoré mal nadobudnúť po J. B. (starom otcovi žalovaného). Následne Notárske osvedčenie
o držbe N 364/95, NZ 647/95, vydané H. A. J. dňa 31.07.1995, práva z ktorého boli zapísané pod
Z 4145/95, založilo oprávnenú držbu právnych predchodcov žalovaného po dobu 10 rokov, a po

túto dobu nebolo relevantným spôsobom spochybnené. Právni predchodcovia žalovaného sa teda
uchopili držby sporných pozemkov, vychádzajúc z presvedčenia, že tieto sú súčasťou pkn parciel č.
245, 246 a 247, ktoré boli zamerané na KN parcely č. 1720/1 a 1720/4, ktorých súčasťou boli práve
aj pozemky tvoriace predmet tohto konania. Tak, ako to už bolo vyššie uvedené, oprávnená držba
sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod a stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod

(titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že
mu takýto právny titul svedčí. V prejednávanom spore bol týmto titulom dar právnym predchodcom
žalovaného od J. B., ktorý si následne právni predchodcovia žalovaného dali zamerať Geometrickým
plánom č. 17951381-396/94 JM, a tento bol potom (pri ich ospravedlniteľnom omyle) podkladom pre
vyhotovenie Notárskej zápisnice N 364/95, NZ 647/95 a v zmysle tohto zamerania si sporné pozemky

oplotili. Z uvedeného možno vyvodiť, že nevedomosť právnych predchodcov žalovaného a následne
žalovaného o užívaní časti susediacich pozemkov nebola založená na skutočnostiach pre nich zjavne
rozpoznateľných, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť pochybnosti o dobromyseľnosti držby, keď tak ako
už bolo uvedené, dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaného a následne žalovaného nebola
relevantným spôsobom spochybnená do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností.

16. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že argumentácia žalobcov (splnomocneného zástupcu
žalobkyne 2/) o následnom (dočasnom) odplotení sporných pozemkov zo strany žalovaného (príp. jeho
právnych predchodcov) ako reakcie na šetrenie petície, zostala iba v rovine tvrdení a navyše nebola
nijako časovo konkretizovaná (splnomocnený zástupca žalobkyne 2/ uvádza „... petícia najskôr jedna,
potom druhá.“).

16.1
Pokiaľ žalobcovia v odvolacom konaní poukazovali na to, že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia,
následne sporné pozemky odplotili a sprístupnili na postavenie verejného vodovodu, na čo žalovaný
v odvolacom konaní reagoval tak, že k odploteniu síce došlo, avšak z iného dôvodu (a to za účelom
vybudovania vodovodnej prípojky/vodovodných prípojok), odvolací súd poukazuje na ustanovenie §

366 CSP, ktoré ho potom viedlo k zamietnutiu návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania ohľadne
preukázania žalovaným tvrdenej skutočnosti oboznámením sa s fotografiami predloženými žalovaným
v odvolacom konaní. Bez ohľadu na uvedené, odvolací súd má za to, že ani uvedená skutočnosť
(žalobcami tvrdené odplotenie akceptované žalovaným), bez ďalšieho nespochybňuje dobromyseľnosť
žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov.

17. Žalobcovia taktiež poukazovali na to, že v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo
pod sp.zn. 7C/94/2023 (predmetom konania bolo určenie, že v predmetnom konaní sú žalobcovia,
odlišní od žalobcov v prejednávanom spore, podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, ktorých vlastníctvo
je posudzované aj v prejednávanom spore, avšak k odlišným spoluvlastníckym podielom), pričom
v uvedenom konaní súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 7C/94/2013-138 zo dňa 23.03.2015 určil, že

(v predmetnej veci) žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci dotknutých spoluvlastníckych podielov na
nehnuteľnostiach, ktorých ako výlučný vlastník bol dovtedy zapísaný žalovaný (identický so žalovaným
v prejednávanom spore). Odvolací súd poukazuje na to, že po oboznámení sa s predmetným
rozsudkom Okresného súdu Námestovo je zrejmé, tento sa v uvedenom konaní nezaoberal otázkou
vydržania predmetných pozemkov zo strany žalovaného. Odvolací súd má v rámci oboznamovania sa

rozhodovacoučinnosťouinýchsenátovtunajšiehoodvolaciehosúduvedomosť,ževočitomutorozsudku
Okresného súdu Námestovo podal žalovaný odvolanie, ktorý až v odvolacom konaní produkoval
argumentáciu o vydržaní predmetných pozemkov a z uvedeného dôvodu sa s uvedenou argumentáciou
žalovaného odvolací súd v rozsudku č.k. 10Co/439/2015-155 zo dňa 29.01.2016, ktorým bol potvrdenýpredmetný rozsudok súdu prvej inštancie ako v odvolacom konaní predloženou novou skutočnosťou
nezaoberal a ani ju neposudzoval. Z uvedeného dôvodu mohli byť pre rozhodnutie odvolacieho
súdu v prejednávanej veci závery, ktoré vyplynuli z konania vedeného Okresným súdom Námestovo

pod sp.zn. 7C/94/2023 relevantné iba pokiaľ ide o vyhodnotenie nesprávnosti, ktorá vyplynula z
Geometrického plánu č. 17951381-396/94 JM, ktorá nesprávnosť, potom vyplynula aj zo záverov
vykonaného dokazovania v prejednávanom spore.
18. Odvolací súd s poukazom na už vyslovené závery sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalovaného
nezaoberal, nakoľko aj v prípade jej dôvodnosti nemala žiadny vplyv na konečné rozhodnutie

odvolacieho súdu a mohlo by sa jednať iba o kumuláciu dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.
19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP, keďže neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie, postupom podľa § 384 ods. 1 CSP zmenil
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech voči žalobcom
2/ až 7/, 9/ a 10/, ktorí nemali v spore úspech ani len čiastočný, nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
21. Rovnako vzhľadom na úspech žalovaného v spore odvolací súd podľa § 259 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP priznal štátu nárok na náhradu trov voči žalobcom 2/ až 7/, 9/ a 10/, ktorí nemali v spore

úspech ani len čiastočný, v rozsahu 100 %.
22. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V Žiline dňa 28. októbra 2025

JUDr. Vladimír Topoľančík
predseda senátuJUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu