Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200188
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8016200188.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obce Palota, Medzilaborce, Palota 45, IČO:
00 323 373, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Humenné, Námestie slobody 2, proti
žalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36
038 351, zastúpenému advokátom JUDr. Pavlom Halajom, Revúca, Námestie slobody 2, o určenie
neplatnosti uznesenia zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov, vedenom na Okresnom súde

Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11C/14/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 29. februára 2024 sp. zn. 18Co/22/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
zo 14. júna 2022 č. k. 11C/14/2019-459 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov Poľovného revíru Danova - Palota,
ktoré sa konalo 11. decembra 2015 podľa notárskej zápisnice notára JUDr. Alexandra Demetera.
Zároveň žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Podľa súdu prvej inštancie bola spornou otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, existencia
naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby a dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti uznesení zhromaždenia. Zdôraznil, že z hľadiska predmetu konania o určenie neplatnosti
uznesenia zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov pasívna legitimácia nesvedčí len osobe,
ktorú žalobkyňa označila ako žalovaného, ale všetkým vlastníkom poľovných pozemkov tvoriacich
spoločný poľovný revír. Podľa názoru súdu stranami v takomto spore musia byť všetci vlastníci

poľovnýchpozemkov,pretožerozhodnutiezhromaždeniasaprávneprejavujevichspoločnompostavení
a prípadné určenie neplatnosti uznesenia by sa muselo dotknúť všetkých. Ide teda o nerozlučné
spoločenstvo v zmysle § 77 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže rozsudok sa musí vzťahovať na každého z účastníkov
spoločného právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú judikatúru, podľa ktorej v
prípadochspoločnýchprávapovinnostímusiabyťúčastníkmikonaniavšetkysubjektydotknutésporným

právnym vzťahom. Skutočnosť, že za vlastníkov podpisujú právne úkony splnomocnenci zvolení
na zhromaždení, nemá vplyv na otázku vecnej legitimácie. Keďže žalobkyňa na strane žalovaných
neoznačila všetkých vlastníkov poľovných pozemkov v poľovnom revíri, súd prvej inštancie konštatoval
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a žalobu z tohto dôvodu zamietol.

1.2. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu berúc do

úvahy, že žaloba bola podaná ešte za účinnosti predchádzajúcej procesnej úpravy, ktorá umožňovala
podaťžalobunaurčenieprávnejskutočnostizapredpokladupreukázanianaliehavéhoprávnehozáujmu.Po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku sa však tento režim zmenil a žaloba na určenie
právnej skutočnosti je prípustná len vtedy, ak tak výslovne ustanovuje osobitný právny predpis. Zákon
o poľovníctve však takúto možnosť neobsahuje, preto nie je prípustné domáhať sa určenia neplatnosti

uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov; mal za to, že aj v prípade posudzovania
podľa predchádzajúceho právneho stavu žalobkyňa naliehavý právny záujem nepreukázala, pretože
určenie neplatnosti uznesení len voči ňou označenému žalovanému by nemalo žiaden právny účinok
voči ostatným vlastníkom. Ďalej poznamenal, že žalobkyňa si žalovaného vybrala iba preto, že bol
zvolávateľom zhromaždenia, avšak samotný výsledok konania by sa jej postavenia nijako nedotkol.

Žalobkyňa sa navyše nikdy neuchádzala o užívanie poľovného revíru, ani ho ako obec vzhľadom na jeho
charakter nemohla užívať. Z pohľadu výšky odplaty za užívanie revíru by sa jej postavenie nezmenilo,
preto nemohla mať na určení neplatnosti uznesení naliehavý právny záujem. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. februára

2024 sp. zn. 18Co/22/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení poukázal na obsah spisu, podľa ktorého sa na základe zvolania
žalovaného (odštepného závodu Vranov nad Topľou) konalo 11. decembra 2015 zhromaždenie

vlastníkov poľovných pozemkov poľovného revíru Danova - Palota, ktoré svojím uznesením zrušilo
všetky predchádzajúce uznesenia prijaté na zhromaždení konanom 06. októbra 2015. Žalobkyňa sa v
konaní domáhala určenia neplatnosti uznesení prijatých na zhromaždení z 11. decembra 2015. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli splnené základné procesné
podmienky, najmä pokiaľ ide o otázku vecnej legitimácie účastníkov. Pripomenul, že súd je povinný

skúmať vecnú legitimáciu aj bez návrhu, a to tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.
V predmetnom spore išlo o uplatnenie práv, ktoré patria všetkým vlastníkom poľovných pozemkov
tvoriacich spoločný poľovný revír, preto je dané nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 ods. 1 CSP.
Rozsudok v takomto prípade musí platiť voči všetkým účastníkom právneho vzťahu. Ak nie sú všetci
vlastníci účastníkmi konania, žaloba trpí nedostatkom pasívnej legitimácie.

2.2.Žalobkyňanepreukázalasvojuaktívnulegitimáciuaažvodvolacomkonaníuviedla,žejevlastníkom
poľovných pozemkov, no bez doloženia listinného dôkazu. Takéto tvrdenie považoval odvolací súd
za neprípustnú novotu v zmysle § 366 písm. d) CSP. Žalobkyňa sa postavila do úlohy ochrancu
menšinových vlastníkov, čo však neznamenalo preukázanie jej aktívnej legitimácie v spore. Ohľadom

námietky žalobkyne, že navrhla rozšírenie okruhu účastníkov konania, odvolací súd poznamenal, že
súd prvej inštancie o jej návrhu rozhodol uznesením, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a preto
odvolací súd nemohol jeho rozhodnutie preskúmať ani zmeniť. Ak žalobkyňa už v žalobe neoznačila
všetkých účastníkov sporu, vystavila sa procesnému riziku, že žaloba bude z tohto dôvodu zamietnutá.

2.3. Odvolací súd ďalej vychádzal z toho, že samotné nevykonanie všetkých žalobkyňou navrhovaných
dôkazov nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Právomoc súdu zahŕňa aj rozhodnutie
o tom, ktoré dôkazy sú potrebné na zistenie skutkového stavu. Ak neboli splnené procesné podmienky
konania (neúplný okruh účastníkov), nevykonanie ďalších dôkazov bolo vecne správne, pretože
výsledok dokazovania by nemohol viesť k inému rozhodnutiu. O trovách konania rozhodol podľa § 396

ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalažalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka“)dovolanie,ktoréodôvodnila
poukazom na § 420 písm. f) CSP. Kritizovala postup súd prvej inštancie, ktorý odmietol vykonať
podstatné dôkazy, ktoré mohli mať zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ďalej sa ohradila proti

tomu, že prvoinštančný súd nereagoval na návrh o rozšírení okruhu účastníkov sporu na strane žalobcu
z 19. októbra 2018, ani nevydal rozhodnutie o tom, že tento návrh zamieta; týmto postupom pritom
spôsobil zamietnutie žaloby. Odvolací súd sa predmetnou námietkou odmietol zaoberať, čím sa odklonil
od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke nepripustenia vstupu ďalších účastníkov do konania.
Dovolateľka preto konštatovala, že nesprávnym procesným postupom a právnym posúdením veci malo

dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.4. Žalovaný uviedol, že dovolateľka nekonkretizovala nielen v konaní ale ani v podanom dovolaní,
aké konkrétne dôkazy navrhla vykonať a ako mohlo vykonanie navrhovaného dokazovania ovplyvniť
rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na skutočnosť, že podanie žalobkyne z 19. októbra 2018 bolo

zmätočné, keďže z jeho textu nevyplývalo, že žalobkyňa má záujem o rozšírenie účastníkov konania na
jej strane. Navyše, prípadné rozšírenie okruhu strán sporu o tri subjekty bez preukázania, že tieto osoby
sú vlastníkmi poľovných pozemkov v revíri (keď týchto vlastníkov je niekoľko stoviek), nemohlo mať
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol, alternatívne
zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že (i) súd
prvej inštancie nepripustil rozšírenie okruhu účastníkov konania, (ii) neboli vykonané podstatné dôkazy

majúcevplyvnarozhodnutievovecisamej,(iii)odvolacísúdsanevysporiadalsjejodvolacounámietkou.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom naprávnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

14. Dovolací súd sa prednostne zaoberal námietkou dovolateľky, podľa ktorej súd prvej inštancie
nerozhodol o jej návrhu na pripustenie ďalších účastníkov konania, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva

na spravodlivý proces.

15. Zmyslom pristúpenia do konania na strane žalovaného (§ 79 CSP) je poopravenie legitímne
vyvolaného omylu žalobcu, ktorý môže vyplývať z rôznej interpretácie práva o tom, proti komu malo byť
právo správne žalované. Účelom tohto inštitútu je odstránenie nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

(ktorý tu bol už v čase začatia konania a ktorý by inak viedol k zamietnutiu žaloby) tak, aby vec bola
prejednaná a rozhodnutá v rámci už začatého konania aj voči inej osobe. Rozhodnutie o povolení
pristúpenia ďalšieho subjektu do konania nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Ak
by pristúpenie ďalšieho subjektu vyvolalo ďalšie dokazovanie, ktoré by inak nebolo potrebné a viedlo
k oddialeniu rozhodnutia sporu medzi doterajšími stranami - vtedy nie sú spravidla dané dôvody na to,

aby pristúpenie ďalšieho subjektu do konania bolo pripustené.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že prvý návrh žalobkyne na vstup ďalších (3) subjektov do konania bol
podaný ešte 19. októbra 2018, keď vec bola vedená na Okresnom súde Humenné. Po následnom
určení Okresného súdu Vranov nad Topľou ako súdu príslušného na konanie v prvej inštancii sa

konalo 04. novembra 2019 pojednávanie, na ktorom súd žalobkyňu výslovne upozornil na potrebu
predložiť riadny a konkrétny návrh s náležitosťami podľa CSP, t. j. taký, ktorý jasne identifikuje subjekty,
právny dôvod ich vstupu do konania a vyjadrenie k tomu, či majú vystupovať na strane žalobcu
alebo žalovaného. Žalobkyňa následne 05. decembra 2019 podala návrh, ktorým žiadala pripustiť
vstup 753 ďalších subjektov do konania. K návrhu pripojila zoznam subjektov, avšak bez uvedenia ich

procesného postavenia, právneho dôvodu vstupu či vecného odôvodnenia návrhu. Súd prvej inštancie
preto uznesením zo 16. decembra 2019 č. k. 11C/14/2019-193 tento návrh zamietol, keď uviedol,
že návrh neobsahuje žiadne konkrétne dôvody ani právne opodstatnenie vstupu týchto osôb a je v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania (§ 17 CSP). Po viac ako troch rokoch od začatia konania
by pripustenie takého množstva účastníkov neúmerne predĺžilo konanie a oddialilo rozhodnutie vo veci

samej a bolo by v rozpore s účelom civilného procesu, ktorým je zabezpečiť rýchlu a efektívnu ochranu
subjektívnych práv.

16.1. Žalobkyňa 06. februára 2020 podala nový návrh, v ktorom žiadala opätovne vstup 753 subjektov
do konania, a to na strane žalovaných. Prvoinštančný súd uznesením z 23. marca 2020 č. k.

11C/14/2019-204 aj tento návrh žalobkyne na pripustenie ďalších subjektov do konania zamietol ako
neodôvodnený a neúplný; konajúci súd opätovne uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, prečo má byť
do konania vstúpené tak rozsiahle množstvo osôb, keď ide o subjekty, ktoré sú jej známe od začiatku
konania. Zdôraznil, že žalobkyňa neposkytla bližší dôvod, na základe ktorého majú pristúpiť práve
navrhované subjekty, okrem toho, že ide o spoločné práva a povinnosti. Dodal, že žalobkyni nič nebráni

podaťnovúžalobu,ktorábyspĺňalavšetkynáležitostiabudedostatočneodôvodnená.Postupžalobkyne
preto vyhodnotil ako odporujúci zásade procesnej hospodárnosti a právnej istoty účastníkov.

16.2. Z uvedeného skutkového a procesného vývoja vyplýva, že súd prvej inštancie o (ustálených)
návrhoch žalobkyne rozhodol, pričom jej poskytol reálny a dostatočný priestor na ich doplnenie a

odôvodnenie. Nemožno preto hovoriť o situácii, že by návrhy zostali bez rozhodnutia alebo že by súd bol
pasívny. Práve naopak, súd sa obsahom návrhov opakovane vecne zaoberal, analyzoval ich z pohľadu
procesných predpokladov podľa § 79 CSP, ako aj z hľadiska zásady hospodárnosti konania a zásadyefektívnej súdnej ochrany podľa čl. 17 CSP, pričom riadne a presvedčivo dospel k záveru, že návrhy
nie sú dôvodné.

17. Dovolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, o návrhoch
žalobkyne rozhodol a svoje rozhodnutia primerane odôvodnil. Z jeho postupu nemožno vyvodiť vadu
podľa § 420 písm. f) CSP, keďže z posudzovaného hľadiska žalobkyňa nebola ukrátená na uplatnení
procesných práv.

18. Dovolací súd ďalej skúmal, či sa odvolací súd dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s námietkou dovolateľky, že súd prvej inštancie nerozhodol o jej návrhu na pripustenie
ďalších účastníkov konania.

18.1. Zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odvolací súd sa
touto otázkou explicitne zaoberal a prijal k nej právny záver, ktorý je preskúmateľný, logický a vnútorne

konzistentný. Odvolací súd v bodoch 21. a 22. svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa v odvolaní
namietala nerozhodnutie o rozšírení okruhu účastníkov, no z obsahu spisu je zrejmé, že konajúci súd
o návrhu rozhodol dvakrát - uzneseniami z 16. decembra 2019 a 23. marca 2020, pričom v oboch
prípadoch návrh zamietol. Odvolací súd výslovne konštatoval, že podľa § 79 CSP sa o návrhu na
pristúpenie ďalšieho subjektu rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a preto

ani on sám nemohol také rozhodnutia preskúmavať alebo meniť. Zároveň dodal, že tým, že žalobkyňa
už v pôvodnej žalobe nevymedzila úplný okruh strán sporu, vystavila sa procesnej situácii, ktorá viedla
k zamietnutiu žaloby.

19. Odvolací súd tak v podstate preskúmal úvahu súdu prvej inštancie o nepripustení pristúpenia ďalších

žalovaných do konania a urobil ju predmetom odvolacieho prieskumu. Jednoznačne potvrdil, že súd
prvej inštancie o návrhoch žalobkyne na rozšírenie okruhu účastníkov rozhodol v súlade so zákonom a
vylúčil akýkoľvek deficit v procesnom postupe. Zmysluplne vysvetlil, že neúplné vymedzenie účastníkov
v žalobe bolo dôsledkom vlastného procesného postupu žalobkyne, ktorý nemôže byť dodatočne
korigovaný v odvolacom konaní. Týmto spôsobom sa odvolací súd vecne vyrovnal s jadrom námietky,

čím naplnil požiadavky § 220 ods. 2 CSP na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Dovolací súd preto
uzatvára, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v namietanej časti nevykazuje znaky arbitrárnosti
či nepreskúmateľnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že

dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že

ani v tejto časti nedošlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces.

21. Pokiaľ dovolateľka rozporovala nevykonanie „podstatných dôkazov“, dovolací súd vo všeobecnosti
uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len
súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené

predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc
tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

21.1. Avšak dovolateľka v podanom dovolaní nijako nekonkretizovala, ktoré dôkazy mala na mysli,
aký bol ich obsah, účel alebo relevancia, ani čo nimi malo byť preukázané vo vzťahu k predmetu
konania. Neuviedla, v čom malo spočívať pochybenie súdu pri ich nevykonaní, resp. akým spôsobom
by ich vykonanie mohlo privodiť priaznivejší výsledok konania. Takto formulovaná výhrada preto ostávalen v rovine všeobecného a ničím nepodloženého nesúhlasu s priebehom dokazovania. Všeobecné
tvrdenie, že „súd odmietol vykonať podstatné dôkazy“ bez ich bližšej špecifikácie, nenapĺňa bez ďalšieho
ani zákonné požiadavky kladené na riadne vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 431 ods. 2 CSP). Z

obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií navyše vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané v rozsahu
potrebnom na posúdenie splnenia procesných podmienok konania, a keďže žaloba bola zamietnutá
z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, ďalšie dokazovanie by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci
samej. Dovolací súd z týchto dôvodov vyhodnotil aj túto námietku dovolateľky z hľadiska existencie vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ako irelevantnú.

22. Napokon, z obsahu dovolania vyplýva aj námietka dovolateľky ohľadom právneho posúdenia veci.
K tomu dovolací súd zdôrazňuje, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP možno
posudzovaťlenprocesnépochybeniasúdov,ktorýmisastraneznemožnilarealizáciajejprocesnýchpráv
v miere predstavujúcej porušenie práva na spravodlivý proces. Samotné nesprávne právne posúdenie
veci však takúto procesnú vadu nezakladá (porovnaj R 24/2017). Ako opakovane uviedol aj Ústavný

súd Slovenskej republiky, nesúhlas účastníka s právnym názorom všeobecného súdu nemôže byť
sám osebe dôvodom na záver o zjavnej neodôvodnenosti či arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS
188/06). Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu (porovnaj aj R 54/2012, 1Cdo/62/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 7Cdo/26/2010) vyplýva, že realizácia procesných oprávnení účastníka sa neznemožňuje
tým, že súd vec právne posúdi odlišne od jeho predstáv. Skutočnosť, že dovolateľka zastáva iný právny

názor než odvolací súd, sama osebe nezakladá a nedokazuje existenciu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

23. Dovolací súd nad rámec uvedeného pripomína, že nemožno pripustiť, aby pojem porušenia práva
na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP mal byť interpretovaný a uplatňovaný tak extenzívne,
že zahŕňa aj vecnú legitimáciu, pretože by sa dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP zamerané na

odstraňovanie vád zmätočnosti bez náležitého zákonného základu stalo dovolaním podľa § 421 CSP,
ktorého cieľom je náprava nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, a aj to výlučne
v druhovo definovanej otázke vecnej legitimácie. Popísaný koncept nezodpovedá vôli zákonodarcu
vyjadrenej v systematike právnej úpravy dovolania, ako aj v podstate taxatívne vymenovaných dôvodov
prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov.

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. Dovolací súd preto
dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.