Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/76/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117222310
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7117222310.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcov 1/ O.
T., narodeného XX. G. XXXX a 2/ L. T., narodenej XX. G. XXXX, obaja L., R. XX, zastúpených
advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA, Košice, Masarykova 2, proti žalovaným 1/ K.
L., narodenému XX. K. XXXX, R., C. XXX/XX, 2a/ G.. G. Š., narodenému XX. G. XXXX, L., L. XXXX/
XX a 2b/ G. Š., narodenému XX. E. XXXX, L., T. XXXX/XX, všetci zastúpení advokátkou JUDr. Danicou
Holováčovou, Košice, Čajakova 5, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 22C/26/2017, o dovolaní žalovaných 1/, 2a/ a 2b/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 12. septembra 2023 sp. zn. 5Co/73/2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. septembra 2023 sp.
zn. 5Co/73/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím
rozsudkom z 19. septembra 2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z 18. decembra 2020,
č.k. 22C/26/2017-192 (ďalej len „súdu prvej inštancie resp. prvoinštačný súd), ktorým určil, že „do

bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov (ďalej len „BSM") ako manželov patrí nehnuteľnosť zapísaná
na odbore katastra Okresného úradu v L., okres L., Obec L. v katastrálnom území W. na LV č. XXX
ako parcela registra „C" č. XXX/X druh pozemku: záhrady s výmerou 50 m2, vo veľkosti podielu 1/1" a
výrokom II. žalobcom 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia") podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP") priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/
(ďalej aj „žalovaní") v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.); žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.); žalovaným 1/, 2a/ a 2b/ priznal proti žalobcom 1/
a 2/ náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalovaní 1/
a 2/, ako predávajúci uzavreli dňa 19. decembra 2000 so žalobcami 1/ a 2/, ako s kupujúcimi Kúpno-
predajnú zmluvu. Podľa jej článku I bol predmet zmluvy špecifikovaný nasledovne : nehnuteľnosť v
spoluvlastníctve žalovaných 1/ a 2/, nachádzajúca sa v obci KO., okres L., zapísaná na LV č. XXX na

odbore katastra nehnuteľnosti Okresného úradu L., ako parcela č. XXX - záhrada o výmere 2646 m2,
ktorej každý zo spoluvlastníkov bol majiteľom 1/2 podielu. Z tejto parcely bola Geometrickým plánom
č. XX/XXXX, ktorý vyhotovil B.. E. predloženým na schválenie na odbor katastra nehnuteľnosti pod č.
I., vyčlenená parcela, zapísaná ako parcela č. XXX/X - záhrady, vo výmere 1000 m2 v katastrálnomúzemí L. - H. ktorá bola predmetom kúpno-predajnej zmluvy. Nehnuteľnosť bola popísaná v znaleckom
posudku č. XXX/XXXX z 18. decembra 2000, znalcom B.. B. X. a žalobcovia nehnuteľnosť kupovali do
BSM. Podľa článku IV kupujúci vyhlásili, že pred uzavretím tejto zmluvy sa oboznámili s technickým

stavom nehnuteľnosti - pozemku. Podľa bodu II, článku 4, zmluvné strany prehlásili, že predmet zmluvy
poznajú a že im nie sú známe žiadne závady znemožňujúce riadne užívanie nehnuteľnosti. Žalobcovia
sa podanou žalobou domáhali určenia, že do ich bezpodielového spoluvlastníctva patrí nehnuteľnosť
zapísaná na odbore katastra Okresného úradu v L., okres L., Obec KO. v katastrálnom území W. U.a LV
č. XXX ako parcela registra „C" č. XXX/X evidovaná ako záhrada s výmerou 50 m2, čo odôvodnili tým,

že uvedená parcela síce predmetom hore uvedenej kúpnej zmluvy nebola, avšak žalobcovia ju užívali
od nadobudnutia parcely č. XXX/X, teda od roku 2000. Nachádza sa na konci pozemku žalobcov pri
ceste a bola rovnako oplotená spolu s parcelou č. XXX/X a v užívaní tejto parcely žalobcov nik nerušil.
V roku 2017 žalobcovia zistili na katastri nehnuteľnosti, že parcela č. XXX/X je stále formálne evidovaná
na žalovaných, hoci tvorí funkčne aj hospodársky s pozemkami žalobcov jeden celok a žalobcovia ju
dlhodobo užívajú. Na základe uvedených skutočnosti žalobcovia tvrdili, že vlastnícke právo nadobudli k

parcele č. XXX/X vydržaním, teda nerušenou a dobromyseľnou držbou po dobu viac ako 10 rokov (od
roku 2000 až do roku 2017) a keďže ich vlastníctvo k predmetnej parcele nik po celú dobu jej užívania
nespochybňoval, titul jej nadobudnutia považovali za nesporný.

1.3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 137 písm. c) CSP,

čl. 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 129 ods.1,2, § 130 ods.1, § 132
ods.1, 2, § 134 od.1, 2, § 134 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 149, § 150, § 151 ods.1,2, § 191 CSP a za použitia
právnej teórie a judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/55/2013,
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2724/2009, rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 10. decembra 2008, sp. zn. 5Cdo/260/2008). V prvom rade konštatoval, že
žalobcovia majú naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe podľa príslušných ustanovení
CSP. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, zo zistených skutkových okolností, hodnotiac dôkazy
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti prvoinštančný súd v danom prípade nadobudol
presvedčenie, že dobromyseľnosť žalobcov ako kupujúcich bola v konaní preukázaná. Z dokazovania

a postojov strán sporu vyvodil, že strany kúpnopredajnej zmluvy - sa dohodli na predaji pozemku
tak, ako sa nachádzal od cesty (súd v tomto uveril žalobcom) a bol ohraničený plotom (minimálne z
troch strán). Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že v geometrickom pláne je uvedené, že hranice
týchto novovytvorených parciel sú v priestore vyznačené plotom, rúrkami. Zadaním pre geodeta bolo
(na účely uzavretia kúpnopredajnej zmluvy) oddeliť právne - časť pozemku, ktorý zamýšľali žalobcovia

kúpiť a žalovaní predať. Nešlo o parcelu, ktorá by právne jestvovala s presne určenými hranicami pred
začatím rokovaní medzi predávajúcimi a kupujúcimi. Existencia iného oplotenia alebo iného označenia
hranice medzi novovzniknutou parcelou XXX/X, ktorá bola v kúpnej zmluve označená ako predmet
kúpy a novovzniknutou parcelou XXX/X o výmere 117 m2, ktorá sa mala - podľa tvrdení žalobcov,
ktoré žalovaní nevyvrátili, v celej výmere nachádzať pod verejnou komunikáciou, nebola stranami sporu

tvrdená. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že reálne v teréne existovalo v tejto časti len už
skôr zrealizované oplotenie oddeľujúce verejnú komunikáciu a pod ňou sa nachádzajúcu časť parcely
XXX/X, ktorá bola v čase kúpy vo vlastníctve žalovaných od pozemku, ktorý žalobcovia zamýšľali
kúpiť od žalovaných. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že v geometrickom pláne č. XX/XXXX nebola
zakreslená cesta a ani jestvujúce oplotenie, boli zakreslené len hranice novovzniknutých parciel, ktoré

však reálne nezodpovedajú priebehu cesty a oplotenia (z čoho žalobcovia ako laici mohli usudzovať,
že hranica medzi parcelami XXX/X a XXX/X je tvorená oplotením a krajnicou cesty). Uzatváral preto,
že v čase predaja, zmluvné strany (minimálne žalobcovia ako kupujúci) mali za to (žalobca uviedol,
že geodet mu vravel, že parcela XXX/X sa nachádza pod cestou; žalovaní uvedené tvrdenia žalobcov
nevyvracali), že parcela XXX/X o výmere 112 m2 sa v celosti nachádza pod cestou a preto nebola

predmetom kúpnopredajnej zmluvy. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaní žalobcov, do zistenia
tejto skutočnosti žalobcami (že žalovaným svedčí zápis v katastri nehnuteľnosti k „časti" pôvodnej
parcely XXX/X o výmere 50 m2, ktorá sa však nenachádza pod verejnou komunikáciou a ktorej
zápis katastri bol vykonaný v roku 2017), v užívaní nerušili. Žalobcovia sami oslovili žalovaných
po zistení tejto skutočnosti, za účelom usporiadania týchto vzťahov tak, aby právny stav zodpovedal

faktickému, užívaciemu stavu. Súd prvej inštancie mal za to, že i prihliadajúc na žalobcami uvádzanú
„logiku veci" (mať záujem zakúpiť nehnuteľnosť s prístupom na verejnú komunikáciu), že žalobcovia
prejavili záujem o kúpu nehnuteľnosti hraničiacu s cestou, verejnou komunikáciou a na základe dohody
zmluvných strán bol vypracovaný geometrický plán na oddelenie tejto časti. Zrejme došlo k určitýmnezrovnalostiam pri zameriavaní a označení predmetných parciel v teréne, predovšetkým ich hraníc -
pričom došlo k formálnej nezhode medzi právnym a skutkovým stavom. Skutkový stav sa nezhodoval
so zameraním vykonaným odborne spôsobilou osobou.

1.4. Prvoinštančný súd ďalej pokračoval, že pri posudzovaní oprávnenosti držby, do úvahy treba brať,
či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho
prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec
patrí. Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré

sprevádzali vznik držby. Pri posudzovaní obvyklej opatrnosti v danom prípade súd vychádzal z tvrdenia
žalobcu 1/, ktoré žalovaní ničím nenamietali, že dojednávanie kúpy ako aj jej realizácia prebehla
prostredníctvom realitnej kancelárie a predmet kúpy bol zameraný geodetom - odborne spôsobilou
osobou. V geometrickom pláne geodet uviedol, že hranice novovytvorených parciel sú označené v
teréne plotom. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené ani jednou zo strán, že by hranica medzi
parcelami XXX/X a XXX/X bola v priestore označená akýmkoľvek oplotením alebo iným spôsobom.

Tvrdenie žalobcov, že oplotenie medzi cestou a pozemkom bolo zrealizované ešte pred kúpou žalovaní
nevyvrátili. Žalobcovia sa preto i vzhľadom na tvrdenia geodeta mohli dôvodne domnievať, že predmetný
plot tvorí hranicu medzi parcelami XXX/X a XXX/X (ktorá sa mala celá nachádzať pod cestou). K
odhaleniu, či zisteniu tejto nezrovnalosti (omylu) by mohlo dôjsť - možno až ďalším geodetickým
premeraním a je otázne, či v tom čase - a za použitia akých spôsobov merania, či by sa tento nesúlad

odhalil (keďže v tom čase nebola verejná komunikácia zameraná). A vôbec pristúpenie k opakovanému
premeraniu, by muselo v sebe zahŕňať nedôveru k záverom odborne spôsobilej osoby, čo podľa súdu
nemožno podradiť pod obvyklú opatrnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovia vynaložili
potrebnú obvyklú opatrnosť pri uzatváraní kúpy spornej nehnuteľnosti (realitná kancelária, geodet). Za
nesporné mal tiež (žalovaní netvrdili opak, ani sa k samotným okolnostiam uzatvárania zmluvy vôbec

nevyjadrovali), že pri uzatváraní zmluvy mali zmluvné strany za to, že hranice novovytvorených parciel
v teréne prebiehajú v súlade s oplotením. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že časť pôvodnej parcely
sa skutočne nachádzala pod cestou. Podľa tvrdení žalobcov, ktoré žalovaní nepopreli, až po zameraní
cesty v roku 2017 sa zistilo, že nie celá parcela XXX/X v pôvodnej výmere 117 m2 sa nachádza pod
cestou, a preto „zvyšok" vo výmere 50 m2, bol „odčlenený" GP č. XXXXXXXX-XX/XXXX. Okolnosti

nastúpenia dobromyseľnosti musia vždy súvisieť s nejakým omylom, s ktorým je spojené presvedčenie
držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k veci. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je však len
ospravedlniteľný omyl, ktorý, keďže je neoddeliteľne spojený s dobromyseľnosťou, treba posudzovať
objektívne z hľadiska bežnej (normálnej) opatrnosti každého držiteľa. Príkladom skutkového omylu je aj
užívanie pozemku, o ktorom sa držiteľ domnieva, že je súčasťou jemu patriaceho pozemku. Súd prvej

inštancie mal za to, že možno zo skutkových okolností vyvodiť úmysel zmluvných strán kúpnopredajnej
zmluvy, čo malo byť predmetom kúpnopredajnej zmluvy.

1.5. Čo sa týka obrany žalovaných, že 1/ z obsahu kúpno-predajnej zmluvy explicitne, ale ani implicitne
nevyplýva, že by predmetom prevodu mala byť aj sporná parcela a žalobcovia preto nemali dôvod

sa nazdávať, že im svedčí vlastnícke právo aj k spornej parcele (a v tomto svetle tak nemôže byť
predmetná zmluva považovaná ani za tzv. domnelý/putatívny titul nadobudnutia vlastníckeho práva s
poukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz01.marca2011,sp.zn.5Cdo30/2010)
a že 2/ s poukazom na geometrický plán vyhotovený v súvislosti s podpisom kúpno-predajnej zmluvy
museli mať žalobcovia vedomosť o tom, čo presne nadobúdajú a kde sa v zmysle grafického

znázornenia nachádzajú hranice nimi nadobúdaných nehnuteľností (inak povedané žalobcom z obsahu
geometrického plánu muselo byť známe, že nimi de iure nadobúdaný pozemok o rozsahu 1000 m2
nikdy nehraničil s cestou) a napokon, že 3/ žalovaní nikdy nemali vôľu a ani nikdy neuskutočnili prejav
vôle previesť vlastnícke právo na žalobcov, prvoinštančný súd uviedol, že takto predložené argumenty
sú „formálne". V skutočnosti žalovaní neposkytli súdu žiadne vlastné tvrdenia vo vzťahu k okolnostiam

uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy, ktoré by vyvracali tvrdenia žalobcov o ich úmysle a záujme
zakúpiť pozemok hraničiaci s verejnou komunikáciou (čo má logiku a rozumnosť usporiadania vecí) a
rovnako, sa nevyjadrili k tvrdeniu žalobcov, že parcela XXX/X vo výmere 117 m2, ktorá bola odčlenená
od pôvodnej parcely 369 tým istým geometrickým plánom ako parcela XXX/X (predmet kúpy) nebola
predmetom kúpy, lebo sa mala v celosti nachádzať pod verejnou komunikáciou. Súd prvej inštancie

vnímal aj tú skutočnosť, že žalovaní sa nedostavili ani na jedno pojednávanie, čím sa vyhli konfrontácii
so žalobcami. Právny zástupca žalovaných pritom opakovane navrhol ich výsluch, napokon ale od tohto
návrhu upustil. Skutočnosť, že žalobcovia po kúpe užívali výmeru nie väčšiu ako bola predmetom kúpy
svedčilo o ich dobromyseľnosti, tiež to, že z predloženého geometrického plánu (konkrétne z výkazuvýmer) vyplynulo, že nové hranice vzniknutých parciel boli v prírode označené plotom „železnými
rúrkami". Na geometrickom pláne nebola znázornená cesta, ani jestvujúce oplotenie oddeľujúce cestu
od pozemku parcela č. XXX, ktorý sa pod cestou nenachádzal.

1.6. Súd prvej inštancie uzatváral, že prihliadajúc na individuálne okolnosti tejto veci mal za to, že
žalobcovia sa chopili držby sporného pozemku na základe kúpnopredajnej zmluvy, ktorú uzavreli so
žalovanými v roku 2000, aj keď vzhľadom na chýbajúce označenie predmetnej parcely ako predmetu
kúpy, tu ide o putatívny titul, ktorý je však postačujúci, pričom boli dobromyseľní v tom, že im patrí

pozemok počnúc oplotením hraničiacim s verejnou komunikáciou. Pokiaľ žalovaní vo svojom vyjadrení
poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 30/2010 prvoinštančný
súd mal za to, i vzhľadom na žalobcami poukazovanú „logiku veci" ako aj na nerušené užívanie
nehnuteľnosti žalobcami ako aj na popis - obsah poznámky v geometrickom pláne, že zmluvné strany
(prinajmenšom žalobcovia), nemali v čase uzavretia kúpnej zmluvy vedomosť zodpovedajúcu realite,
kde sa hranice (predovšetkým hranica medzi XXX/X a XXX/X) presne nachádzajú. Žalovaní ďalej

namietali, že žalobcom z obsahu geometrického plánu muselo byť známe, že nimi de iure nadobúdaný
pozemok o rozsahu 1000 m2 nikdy nehraničil s cestou a opätovne poukázal na tvrdenie žalobcu, že
geodet im povedal, že parcela XXX/X sa nachádza pod cestou (čo žalovaní nenamietali v konaní) a
preto súd prvej inštancie mal za to, že zmluvné strany, predovšetkým žalobcovia ako kupujúci sa spoľahli
na závery odborne spôsobilej osoby. Ani obvyklá, zvyčajná opatrnosť nezahŕňa v sebe povinnosť,

či nutnosť nedôvery, či spochybňovania záverov takejto odborne spôsobilej osoby. Na geometrickom
pláne č. XX/XXXX nebola zakreslená verejná komunikácia - tak ako v skutočnosti prebieha a preto
nebolo možné bežným vzhľadom na geometrické zobrazenie zistiť, kde sa cesta nachádza a či hraničí
resp. nehraničí s parcelou č. XXX/X, ktorá bola predmetom kúpy. Omyl bol vyvolaný geodetom, ktorý
vykonal zameranie novovznikajúcich parciel a na ich odčlenenie vyhotovil geometrický plán a výsledky

zamerania komunikoval zmluvným stranám (žalobcom); je tak ospravedlniteľný, lebo vychádzal z dôvery
nadobúdateľov, že vyhotovený geometrický plán zodpovedá reálnemu stavu. Geometrický plán ale
nezodpovedal reáliám v teréne, pre laika bolo skutočne ťažké určiť skutočnú hranicu pozemku len na
základe geometrického plánu - zmenšeného zobrazenia - „zamerania" parciel. Ak by boli tvrdenia v
geometrickom pláne pravdivé, tak by oplotenie muselo prebiehať odlišne, ináč ako to, ktoré bolo/je

osadené (muselo by prebiehať „niekde v polovici" pôvodnej parcely XXX/X, ktorá mala výmeru 117
m2, cca 3 m2 (podľa tvrdenia žalobcu) od oplotenia pri ceste smerom do vnútra dvora). Žalovaní
nevyvrátili tvrdenia žalobcov o priebehu oplotenia. Žalovaní sa v konaní vôbec nevyjadrili k otázke
osadenia oplotenia, jeho existencie v čase uzavretia zmluvy, k oploteniu resp. vyznačeniu hraníc
novovzniknutých parciel v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Tvrdenia žalobcov o priebehu oplotenia

preto nevyvrátili. Žalovaní počas konania opakovane avizovali predloženie ďalších dôkazov (súkromný
znalecký posudok, doplnenie vyjadrení k oploteniu a pod.) avšak nič z uvedeného napokon v konaní
nepredložili. Nebolo ani sporné, že žalobcovia predmetný pozemok užívali a užívajú, a to bez toho, že
by boli akýmkoľvek spôsobom rušení v období od uzavretia kúpnopredajnej zmluvy (rok 2000) do roku
2017, kedy mali zistiť nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom a oslovili žalovaných za účelom

mimosúdneho riešenia veci. Súd prvej inštancie na predloženú Žiadosť o zmenu kvalifikácie parcely
XXX/X a XXX/X z 08. septembra 2005 (č. l. 104) neprihliadol ako na dôkaz spôsobilý preukázať, že
žalovaní sa o predmetnú parcelu zaujímali, keďže do textu pripravenej žiadosti boli zjavne neskôr
dopísané čísla parciel, z obsahu žiadosti nemožno vyvodiť, že by žalovaní si boli jednoznačne istí, kde
sa má nachádzať parcela XXX/X a ako je využívaná. Žalovaní netvrdili a ani nepreukázali reálne podanie

predmetnej žiadosti (dosiaľ sú predmetné parcely vedené ako záhrady). Žalovaní ničím neodôvodnili ani
nevysvetlili, neobjasnili, nepriblížili okolnosti predzmluvných rokovaní, nevysvetlili, prečo by predávali
žalobcom pozemok bez prístupu na verejnú komunikáciu. Žalobcovia tvrdili, že chceli kúpiť pozemok na
výstavbu domu (prevádzkareň) a preto bolo logické, že mali záujem o pozemok s prístupom na cestu.
Žalovaní nevysvetlili, neodôvodnili ich motív, či pohnútku, ktorá by mala podľa ich terajšieho postoja

jestvovať v čase kúpy (nepredať úzky pás - pozemok medzi cestou a pozemkom žalobcov). Aj keby
súd prvej inštancie uveril žalovaným, že nemali v úmysle, predať žalobcom pozemok nachádzajúci sa
medzi oplotením a nehnuteľnosťou žalobcov nejavilo sa mu logické, na aké účely by v takom prípade
žalovaní chceli predmetný pozemok vo výmere 50 m2 využívať. Prvoinštančný súd preto uzavrel, že v
právnom slova zmysle (zameranie) v čase uzatvárania kúpnopredajnej zmluvy a v čase vyhotovovania

geometrického plánu nebola ustálená poloha cesty (hoci fakticky sa jej poloha nemenila), rovnako
v tom čase neboli (zrejme) vysporiadané vlastnícke práva k pozemkom, na ktorých sa predmetná
cesta nachádza. K ustáleniu, zameraniu polohy cesty došlo až po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 2017.
Závery z vykonaného dokazovania, nesporných tvrdení (vrátane tvrdení žalobcov, ktoré žalovaní účinnenepopreli) si súd prvej inštancie osvojil a z uvedených dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil
vlastnícke právo žalobcov k spornej nehnuteľnosti.

1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 251, § 255 ods.1, § 262 ods.1, 2 CSP;
konštatoval, že žalobcovia mali v spore plný úspech, preto im podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s

napadnutým rozhodnutím, v ktorom sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal s otázkami, ktoré žalovaní
namietali v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil, pričom jeho
skutkové závery sa v celom rozsahu opierajú o vykonané dokazovanie.

2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) a v súvislosti s
odvolacími námietkami odvolací súd uviedol, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti - parcele reg. „C" parcelné č. XXX/X o výmere 50 m2, druh pozemku - záhrada,
z dôvodu (vydržania), že predmetnú parcelu žalobcovia užívali od nadobudnutia do bezpodielového
spoluvlastníctva nehnuteľností zapísaných na odbore katastra Okresného úradu v L., okres L., Obec
L. v k. ú. W. na LV č. XXXXX kúpnou zmluvou z 19. decembra 2000. Žalovaní v spore namietali,
že na strane žalobcov neboli splnené podmienky pre úspešné vydržanie, lebo neexistoval právny

titul (ani domnelý), nepostupovali s obvyklou mierou obozretnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy, a
tento stav nebol zapísaný v katastri nehnuteľností, teda nebola prítomná dobromyseľnosť žalobcov.
V súvislosti s takto zvolenou procesnou obranou odvolací súd v plnom rozsahu odkázal na správne
definovanie vydržania a stanovenie podmienok držby, ktoré podrobne uviedol prvoinštančný súd (v
bodoch 70. - 85. odôvodnenia). Zdôraznil, že v danom prípade ide o skutkový omyl, pri ktorom sa držiteľ

domnieva, že pozemok ktorý užíva je súčasťou jemu patriaceho pozemku a tiež, že kúpna zmluva z 19.
decembra 2000 predstavuje titul žalobcov pre vstup do držby spornej nehnuteľnosti, ktorú nepretržite
ako svoju vlastnú mali vo svojej moci, nakladali s ňou ako s vlastnou. Predstavuje zároveň vstup na
ich pozemok, pričom iný vstup na pozemok zabezpečený nemajú a po celú dobu nik ich užívanie
nespochybňoval.OdvolacísúdpoukázalnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,ktorý

definuje poctivú držbu (rozhodnutie sp. zn. 22Cdo/1398/2000, sp. zn. 22Cdo/2211/2000, R 40/2000
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) a tiež to akým spôsobom posudzuje ospravedlniteľnosť omylu
držiteľa aj vzhľadom na pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (rozhodnutie sp.
zn. 22Cdo/1261/2007). Konštatoval, že z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky jednoznačne
vyplýva záver, že o ospravedlniteľný omyl ide aj vtedy (a teda o oprávnenú držbu), pokiaľ sa jedná o

prípad, že výmera držaného pozemku dosahuje až 50 % výmery pozemku kúpeného a výnimočne aj
viac, pričom hľadiskami, ktoré je možné posudzovať a zohľadňovať v tom, ktorom konkrétnom prípade
sú jednak tvar pozemku (nepravidelnosť), neprehľadnosť terénu, alebo prípad, ak držiteľa do omylu
uviedol znalec, ak sporný pozemok bol dlhodobo priplotený k pozemku, ktorý bol nadobudnutý na
základe právnej skutočnosti spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva, ak sporný pozemok nemá

samostatný prístup a prístup naň bol a je po dobu vydržania iba z pozemku vydržiteľa a iné. Každý
prípad je ale potrebné posudzovať individuálne, pričom aký pomer plôch nadobudnutého a skutočne
držaného pozemku vylučuje dobrú vieru nadobúdateľa o tom, že drží nadobudnutý pozemok, nie
je možné jednoznačne stanoviť (rozhodnutia sp. zn. 22Cdo/496/2004, 22Cdo/2004/2004). Jedným z
hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je aj pomer plochy kúpeného a skutočne

držaného pozemku (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/496/2004 a sp.
zn. 22Cdo/2004/2004). Podľa právnych názorov Najvyššieho súdu Českej republiky záleží i na tvare
pozemkov a ich umiestnení v teréne, význam má aj spoločné oplotenie pozemkov, rozsah užívania
právnymi predchodcami a podobne. Taktiež pokiaľ si ani vlastník susedného (držaného) pozemku
neuvedomil, že nadobúdateľ (jeho predchodca) drží aj časť jeho pozemku, bude to nasvedčovať

objektívnej ospravedlniteľnosti omylu. Pri posudzovaní veci odvolací súd skúmal, či rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít už zaujala stanovisko k otázke dobromyseľnosti držby, keď omyl
držiteľa spočíva vo veľkosti plochy, ktorú nadobudol. Odvolaciemu súdu ale nebolo známe rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré by zaujalo stanovisko k danej otázke. Vychádzajúc z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/29/2017, rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky vydané po 1. januári 1993 nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít. Napriek uvedenému ale odvolaciemu súdu nebránilo podporne, na
zdôraznenie správnosti svojich úvah, poukázať aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
vydané po 1. januári 1993, najmä v situácii aká nastala v danom prípade, ak otázka nebola riešenáv rámci rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani Ústavného súdu Slovenskej
republiky a za predpokladu, že vychádza z obdobnej právnej úpravy (sp. zn. 22Cdo 1261/2007).

2.2. V danom prípade odvolací súd po dôslednom preskúmaní jednotlivých okolností prípadu,
skutočností za ktorých došlo ku kúpe pozemkov na základe kúpnej zmluvy z 19. decembra 2000 uzavrel,
že omyl žalobcov zakladajúci ich dobromyseľnosť je omylom ospravedlniteľným, pretože spočíval v tom,
že sa po kúpe nehnuteľnosti ujali držby parcely č. XXX/X spojenej parcelou č. XXX/X, neuvedomujúc
si, že táto parcela je samostatnou pozemkovou nehnuteľnosťou, v dôsledku toho, že bola už dlhodobo

užívaná spoločne s parcelami č. XXX/X a č. XXX/X, ktoré žalobcovia nadobudli predmetnou zmluvou.
Táto parcela nebola v priestore vyčlenená, ohradená, ani iným spôsobom oddelená, navyše celá
parcela o výmere 50 m2 predstavuje vstup na pozemok žalobcov. Tiež odvolací súd zdôraznil, že
výmera kupovaných nehnuteľností bola 1000 m2 a reálne ďalej užívanej parcely činí iba 50 m2, čo
predstavuje 1/20, čo bez akýchkoľvek pochýb nemuselo pri bežnej opatrnosti vyvolať pochybnosť o
správnosti výmery nadobudnutých pozemkov. Navyše sporná parcela predstavuje aj vizuálne ucelený

celok s parcelami žalobcov a ostatnými hranicami susedných pozemkov. Odvolací súd preto uzatvoril, že
žalobcoviavstúpilidodobromyseľnejdržbyakooprávnenídržiteliavovzťahukparceleXXX/Xvovýmere
50 m2 titulom kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanými v roku 2000, od kedy nerušene, po celú vydržaciu
dobu až do roku 2017, predmetný pozemok užívali s tým, že predmetom kúpy bol pozemok ohraničený
od verejnej komunikácie oplotením. Pasívna legitimácia žalovaných vyplynula zo skutočnosti, že títo

sú evidovaní na liste vlastníctva ako vlastníci parcely, ktorá bola predmetom súdneho sporu. Okrem
uvedených skutočností, pri uzatváraní kúpno-predajnej zmluvy bol vyhotovený geometrický plán a táto
časť parcely bola oplotená spolu s parcelou č. XXX/X a funkčne aj hospodársky tvorí jeden celok, v
dôsledku čoho možnosť urobiť si závery o výmere celkovej plochy kupovanej nehnuteľností je sťažená.
Vzhľadom na uvedené nebolo možné predpokladať, že by žalobcovia pri bežnej opatrnosti mohli mať

pochybnostiotom,ženekupovaliajtútočasťpozemku.Námietkažalovaných,žežalobcoviapodstatným
spôsobom zmenili svoje tvrdenie, že údajne kúpili menšiu výmeru ako bolo dohodnuté v zmluve bola
nedôvodná, lebo žalobcovia od počiatku tvrdili, že kupovali oplotený pozemok vrátane sporných 50
m2. Uvedené svedčí o tom, že samotné zameranie výmery bolo problematické a nejednoznačné. Aj
preto bolo možné uveriť tvrdeniu o domnienke žalobcov, že kupujú aj pozemok o výmere 50 m2,

pričom si neuvedomili, že tento má samostatné parcelné číslo, ktoré v kúpnej zmluve nebolo uvedené.
Rovnako nedôvodná bola i námietka žalovaných, že vydržacia doba bola prerušená, keď žalobcovia
parcelu č. XXX/X rozdelili na parcelu č. XXX/X a XXX/X, lebo žalobcovia ani v tom čase nemali žiaden
dôvod pochybovať o tom, že tá nehnuteľnosť, ktorú užívajú, nebola predmetom kúpy. Žalovaní neboli
v odvolacom konaní úspešní, preto odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu úspešným žalobcom a doplňujúcim rozsudkom žalovaným 1/, 2a/ a 2b/ priznal proti žalobcom
1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/, 2a/ a 2b/ (ďalej aj
„dovolatelia"), ktorého prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.

c) CSP. Navrhovali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadali o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
V súvislosti s vytýkanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietali nepreskúmateľnosť
resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Pri uplatnenom dovolacom dôvode podľa
§ 421 ods. 1 písm. c) CSP t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, dovolatelia v prvom rade uviedli, že nie sú povinní
naformulovať striktne vymedzenú dovolaciu právnu otázku resp., že Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri posudzovaní dovolacej právnej otázky nemôže zamerať len na jednu vetu, ktorú dovolateľ
prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izolovať sa od toho, ako je vymedzený dovolací
dôvod. Súčasne poukázali na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaberajúce

sa nastolenou problematikou. V danom prípade bolo podstatou posúdenia, či sporná parcela č. XXX/
X o výmere 50 m2 mohla byť žalobcami vydržaná. Zdôraznili, že súdy oboch inštancií sa dostatočne
nevysporiadali s faktom „ či došlo k vydržaniu parcely č. XXX/X o výmere 50 m2 aj v prípade ak
medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy (kúpna zmluva), od ktorej by žalobcovia
ako nadobúdatelia mohli odvíjať základ svojej dobromyseľnosti". Zdôraznili, že predpokladom vydržania

sú dobromyseľnosť, uplynutie ničím nerušenej vydržacej doby a existencia nadobúdacieho titulu (hoci
aspoň vo forme domnelého titulu). Dobromyseľnosť musí byť daná so zreteľom na všetky skutkové
individuálne okolnosti prípadu. Pri absencií dobromyseľnosti nemožno uvažovať o držbe za účelom
vydržania, ale len o detencií nezakladajúcej možnosť vec vydržať. Predmetná detencia však v danomprípade mala povahu neoprávnenej detencie, pričom žalovaní na vzniknutú situáciu reagovali podaním
žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcov.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom vyjadrení dovolací súd žiadali aby, dovolanie žalovaných ako
neprípustné odmietol.

5. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti
(dovolaním) napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 444 CSP v súlade s

ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,

nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom

rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Žalovaní 1/ a 2/ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali v

súvislosti s týmto dôvodom, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a jeho
nesprávne skutkové a právne závery.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho

rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo

168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

16. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať
izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.

ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré
súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393
ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.

16.1. Osobitne s dovolacími námietkami žalovaných dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií
v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili, ako resp. prečo v spore dospeli k
záveru, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním (bod 88 až 119

rozsudku súdu prvej inštancie resp. bod 22 až 24 rozsudku odvolacieho súdu). V uvedenom smere
poukázali predovšetkým na okolnosti danej veci svedčiace o dobromyseľnosti žalobcov ako kupujúcich.
Zdôraznili najmä to, že žalobcovia sa vzhľadom na znenie kúpnej zmluvy ako aj vyjadrenie geodeta
(resp. vyhotovený geometrický plán), ktorého služby využili v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti mohli
dôvodne domnievať, že hranice novovytvorených parciel, sú označené v teréne plotom. O tom, že sa

skutkový stav nezhodoval so zameraním vykonaným odborne spôsobilou osobou žalobcovia nemohli
mať žiadnu vedomosť, či už s poukazom na spomínané vymedzenie predmetu zmluvy a geometrický
plán resp. aj vzhľadom správanie sa samotných žalovaných. Títo sa pri podpise zmluvy totiž vôbec
nevyjadrili k otázke osadenia oplotenia resp. tomu aké je skutočné vyznačeniu hraníc novovzniknutých
parciel. Výslovne sa nevyjadrili nepredať „úzky pás" - pozemok medzi cestou a žalobcami kupovaným

pozemkom. Prvoinštančný súd preto vo svojej úvahe logicky uviedol, že „k odhaleniu, či zisteniu
uvedenej nezrovnalosti (omylu) mohlo dôjsť až ďalším geodetickým premeraním a bolo by otázne, či v
čase kúpy - za použitia akých spôsobov merania, či by sa tento nesúlad odhalil (keďže v tom čase nebola
verejná komunikácia zameraná)...a vôbec pristúpenie k opakovanému premeraniu, by muselo v sebezahŕňať nedôveru k záverom odborne spôsobilej osoby, čo nemožno podradiť pod obvyklú opatrnosť".
Odvolací súd sa s právnymi závermi prvoinštančného súdu v bode 9 rozhodnutia v celom rozsahu
stotožnil.Zdôraznil,ževdanomprípadeišlooskutkovýomyl,priktoromsadržiteľdomnieva,žepozemok

ktorýužívajesúčasťoujemupatriacehopozemku.Vyporiadalsaajsodvolacíminámietkamižalovaných,
že 1/ na strane žalobcov neboli splnené podmienky pre úspešné vydržanie (lebo neexistoval právny titul
(ani domnelý) a 2/ nepostupovali s obvyklou mierou obozretnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Upriamil
pozornosť odvolateľov na skutočnosť, že sporná parcela nebola v priestore vyčlenená, ohradená, ani
iným spôsobom oddelená a navyše celá o výmere 50 m2, predstavuje vstup na pozemok žalobcov.

Výmera kupovaných nehnuteľností bola 1000 m2 a reálne ďalej užívanej parcely činilo iba 50 m2, čo
predstavuje 1/20, čo bez akýchkoľvek pochýb nemuselo pri bežnej opatrnosti vyvolať pochybnosť o
správnosti výmery nadobudnutých pozemkov. Napokon sporná parcela predstavuje aj vizuálne ucelený
celok s parcelami žalobcov a ostatnými hranicami susedných pozemkov.

17. Zozhorauvedeného(podbodom16.1.)jetedazrejmé,akoazakýchdôvodovodvolacísúdrozhodol

a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti
v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že žalovaní sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnili a že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasia a nestotožňujú

sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,
pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že

dovolatelia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi
tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP

19. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP má určujúci význam vymedzenie
„právnej" otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, lebo pri jej riešení ešte nedošlo k
ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné
(rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní.

20. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)

splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP(napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania.

21. Dovolatelia k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP nastolili otázku, či
došlo k vydržaniu parcely č. XXX/X o výmere 50 m2 aj v prípade ak medzi stranami sporu nedošlo k
uzavretiu písomnej zmluvy (kúpna zmluva), od ktorej by žalobcovia ako nadobúdatelia mohli odvíjať

základ svojej dobromyseľnosti. Namietali teda, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom spore záviselo
od vyriešenia právnej otázky „splnenia zákonom stanovených podmienok nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vydržaním - posudzovania dobromyseľnosti držby z hľadiska (ne)existencie
právneho titulu", ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne (viď bod 3. tohto
uznesenia). Poukázali na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu (uznesenie z 24. apríla 2017 sp. zn.
3Cdo/17/2016, z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/283/2009, z 01. mája 2006 sp. zn. 2Cdo/27/2005, z 29.

apríla 2020 sp. zn. 4Cdo/176/2019, z 28. novembra 2007 sp. zn. 4Cdo/287/2006, z 28. septembra 2010
sp. zn. 5Cdo/234/2009).

22. Vychádzajúc z takto dovolateľmi formulovanej právnej otázky dospel dovolací súd k záveru, že
ide o právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá

zároveň v čase podania dovolania (07. decembra 2023) bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Posudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania dovolací súd konštatuje, že
veľký senát najvyššieho súdu v medzičasom (13. mája 2024) prijatom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024
publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
R 15/2024 pri interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka dospel k záveru, že: „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť
držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie."

23. Veľký senát najvyššieho súdu vychádzal z toho, že držba je historicky chápaná ako faktický stav,
ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba
preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou,
ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba

a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí
naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V
súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na

základe tzv. domnelého titulu. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny
poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý
má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo
spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe.
Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z

objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je
to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny
dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť
držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie
dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti

a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný
alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje
poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že
vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t. j. v ospravedlniteľnom omyle o
poctivosti nadobudnutia držby.

24. Na základe uvedeného je preto aj naďalej možné zotrvávať na názore, že na rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tomje základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho
účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší
význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata

nestanovuje.

25. V okolnostiach posudzovanej veci súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že žalobcovia ako
kupujúci sa na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy oprávnene domnievali, že (sporný) pozemok,
ktorý od uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy nikým nerušení užívali je súčasťou im patriaceho

pozemku. K takému záveru dospeli aj pri posudzovaní obvyklej opatrnosti, ktorú vzhľadom na špecifiká
danej veci bolo možné od žalobcov vyžadovať. Teda s prihliadnutím na skôr zrealizované oplotenie
vymedzujúce predmet kúpy, jeho umiestnenie a funkčné využitie, stanovisko odborne spôsobilej osoby
a ňou vyhotovené technické podklady, ďalej výmeru držaného pozemku a v neposlednom rade aj na
správanie žalovaných/predávajúcich. K výmere „vydržiavaného" pozemku dovolací súd ešte uvádza,
že bezpochyby možno súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že jedným z hľadísk pre posúdenie

ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je aj pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Pravdou
je, že takto položenou otázkou resp. nastolenou problematikou sa dovolací súd vo svojej rozhodovacej
praxi zatiaľ podrobne nezaoberal, na rozdiel od judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky. Táto
ale nie je súčasťou ustálenej súdnej praxe tak, ako ju má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 CSP. V
danej veci vzhľadom na okolnosti prípadu dovolací súd dospel k záveru, že ani výmera 50 m2 (reálne

predstavujúca vstupu na pozemok žalobcov) vo vzťahu k výmere kupovanej nehnuteľností 1.000 m2,
čo je 1/20-ina resp. 5 % z kupovanej plochy, nepredstavuje takú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá pri
bežnej opatrnosti žalobcov vyvolať pochybnosti o ich dobromyseľnosti. Zhodnotiac uvedené okolnosti
v ich súrne možno aj podľa dovolacieho súd konštatovať, že žalobcovia boli dobromyseľní držitelia,
keďže všetky okolnosti daného prípadu svedčia o poctivosti nadobudnutia spornej nehnuteľnosti (viď

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018). Vzhľadom na judikatórny posun v
otázkevyžadovaniaexistencienadobúdaciehotituluprivydržanívlastníckehoprávaknehnuteľnostibola
v uvedenom smere žalovanými produkovaná námietka v celom rozsahu neopodstatnená. Z rozhodnutia
R 15/2024 totiž vyplýva, že judikatórna línia (aj na ktorú vo svojich dovolacích námietkach poukazovali

dovolatelia) reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 (sp. zn. 4Cdo/283/2009) a R 74/2015 (sp. zn.
4Cdo/361/2012) je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so
zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť
vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy
k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná.

26. Berúc do úvahy vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť
držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva, dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľmi

nastolenej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Práve naopak súdy nižších inštancií rozhodli v danej veci v súlade s toho
času už ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu.

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných ako nedôvodné zamietol v súlade s
§ 448 CSP.

28. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaných v dovolacom konaní, ktorým priznal nárok
na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O
výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.