Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/150/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122229471
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122229471.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej,
v právnej veci žalobcu AVLIIS, s.r.o., so sídlom Malé Ostratice 236, 956 34 Ostratice, IČO: 46
351 728, právne zastúpeného JUDr. Marekom Čuhákom, advokátom, so sídlom Ružová Dolina 8,
821 09 Bratislava, IČO: 52 940 624, proti žalovanému SENOR s. r. o., so sídlom Kostolná Ves
219, 972 26 Kostolná Ves, IČO: 46 259 023, právne zastúpenému IVANOVIČ LEGAL s.r.o., so
sídlom Štúrova 11, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 54 434 556, o zaplatenie
29.345,77 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp.zn.

14Cb/19/2022-457 zo dňa 26. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. 14Cb/19/2022-457 zo dňa 26. apríla 2024 p
o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

2.Svojerozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodniltým,žežalobcasažalobouprotižalovanémudomáhal
zaplatenia sumy 29.345,77 Eur s príslušenstvom na základe uzavretej zmluvy o sprostredkovaní
uzavretej medzi ním ako sprostredkovateľom a žalovaným ako záujemcom dňa 01.01.2016. Predmetom
zmluvy bol záväzok žalobcu, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný uzavrel zmluvu
s tretími osobami, predmetom ktorej budú služby: 1/ povrchová úprava kovov – pieskovanie, lakovanie
a 2/ zváracie práce, a to v súlade a za podmienok upravených v zmluve, ako aj pokynov žalovaného.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 15.11.2022,
ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, na základe ktorého Krajský
súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací uznesením zo dňa 22.11.2023 zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní odvolací súd uložil
súdu prvej inštancie doplniť posúdenie veci o posúdenie vznesenej námietky premlčania a následne
znovu rozhodnúť.

4. Súd prvej inštancie následne vykonal dokazovanie ohľadne vznesenej námietky premlčania žalobcom
na vytýčenom pojednávaní. Súd prvej inštancie na pojednávaní nevykonal dokazovanie s odkazom na
to, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení mu nevytkol neúplnosť alebo nedostatočnosť pôvodných
skutkových zistení. Nenariadil mu ani doplniť dokazovanie, či zopakovať dokazovanie ohľadom týchdôkazov, ktoré boli vykonané ešte pred vyhlásením prvého rozsudku vo veci samej. Súd prvej inštancie
preto uviedol, že nebol dôvod zopakovať už vykonané dôkazy.

5. Strany vo svojich písomných vyjadreniach, ktoré podali po tom, čo im bolo doručené zrušovacie
uznesenie odvolacieho súdu, podali aj návrhy na vykonanie ďalších dôkazov. Išlo o listiny pripojené
k týmto vyjadreniam a žalobca okrem listinných dôkazov navrhol aj výsluch svedka A. B.. Súd prvej
inštancie s ohľadom na pokyn odvolacieho súdu a na koncentráciu konania podľa § 153 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) neprihliadol na tieto dôkazné návrhy

a nevykonal ich, pričom poukázal na účel a zmysel koncentrácie v civilnom sporovom konaní.
Konštatoval, že listiny, ktoré boli predložené bolo možné predložiť už skôr, ešte pred vyhlásením prvého
rozsudku súdom prvej inštancie. Rovnako už skôr bolo možné navrhnúť výsluch svedka A. B..

6. Súd prvej inštancie sa v súlade s pokynom odvolacieho súdu zaoberal len námietkou premlčania
vznesenou žalobcom v jeho vyjadrení k odporu, ktoré bolo doručené súdu dňa 15.03.2022. Na

predmetnú vec aplikoval ustanovenia § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 358, § 387 ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1 a § 397 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“).

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodný nárok žalobcu uplatnený žalobou bol nárokom na

vyplatenie provízie zo zmluvy o sprostredkovaní, ktorú uzatvoril žalobca v postavení sprostredkovateľa a
žalovaný v postavení záujemcu. Žalovaný v spore nenamietol nárok uplatnený žalobcom a nepovažoval
ho za sporný. Ako obranu v spore však uplatnil kompenzačnú námietku. Tvrdil, že žalobcovi v minulosti
uhradil aj faktúry, ktoré boli žalobcom vystavené neoprávnene. Išlo o faktúru číslo 2017029 zo dňa
11.09.2017 a faktúru číslo 2017004 zo dňa 15.02.2017. Žalovaný uhradil žalobcovi aj tieto faktúry,

nakoľko mali so žalobcom nadštandardné vzťahy, žalobcovi dôveroval a v dôsledku toho tieto faktúry
nepodroboval až takej detailnej kontrole, ako tomu bolo v prípade faktúr iných jeho dodávateľov.
Žalovaný na základe vyššie uvedených faktúr zaplatil žalobcovi sumu 38.137,20 Eur. Uvedenú sumu
si žalovaný v odpore jednostranne započítal titulom vydania bezdôvodného obohatenia so sumou
uplatnenou žalobcom v žalobe a vyčísleným príslušenstvom žalovanej pohľadávky spolu v sume

34.174,59 Eur. V uvedenej sume sa podľa tvrdenia žalovaného pohľadávky vzájomne kryjú. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že existencia pohľadávok na základe faktúr vystavených žalobcom číslo
2017004 a číslo 2017029 nebola preukázaná. Pokiaľ žalovaný zaplatil žalobcovi fakturované sumy
16.888,20 Eur a 21.249,-- Eur, t.j. spolu 38.137,20 Eur, urobil tak bez akéhokoľvek právneho titulu.
Žalobca sa v dôsledku toho bezdôvodne obohatil, pričom ide v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa žalobca bezdôvodne
obohatil, bol povinný vrátiť toto bezdôvodné obohatenie žalovanému. Žalovanému preto vznikla
pohľadávka voči žalobcovi titulom nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Ak si teda žalovaný
započítal svoju uvedenú pohľadávku vo výške 38.137,20 Eur s pohľadávkou žalobcu uplatnenou v
žalobe, ktorej celková výška bola vrátane príslušenstva ku dňu uplatnenia kompenzačnej námietky v

sume 34.174,59 Eur, t.j. v sume nižšej ako pohľadávka žalovaného, žalovaná pohľadávka v dôsledku
tohto započítania zanikla.

8.Súdprvejinštanciesavzmyslepokynovodvolaciehosúduzaoberalnámietkoupremlčaniavznesenou
žalobcom. Z výsledkov dokazovania zistil, že žalovaný zaplatil žalobcovi za faktúru číslo 2017004 dňa

11.05.2017 sumu 21.249,-- Eur a za faktúru číslo 2017029 dňa 12.03.2018 sumu 16.888,20 Eur. Keďže
uvedené sumy boli uhradené bez právneho dôvodu, žalovaný mal k dispozícii štvorročnú premlčaciu
dobu, aby si mohol uvedené peňažné prostriedky pýtať od žalobcu naspäť. V tomto prípade súd prvej
inštancie považoval za potrebné aplikovať ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, keďže medzi
stranami sporu išlo o obchodnoprávny vzťah. Premlčacia doba uplynula žalovanému dňa 12.05.2021

(ohľadom prostriedkov zaplatených na základe faktúry číslo 2017004), resp. dňa 13.03.2022 (ohľadom
prostriedkov zaplatených na základe faktúry číslo 2017029). Žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku
v odpore podanom dňa 25.02.2022. Pohľadávky boli spôsobilé na započítanie, išlo o bežné peňažné
pohľadávky. Ku dňu vznesenia námietky premlčania bola premlčaná suma bezdôvodného obohatenia
21.249 Eur a nebola premlčaná suma 16.888,20 Eur.

9. Súd prvej inštancie zistil, že pohľadávky žalobcu uplatnené v tomto spore žalobou (pohľadávky
na základe ôsmich faktúr) boli splatné v období od 27.12.2019 (splatné prvé dve faktúry) až do
28.02.2020 (splatné posledné tri faktúry). Vzájomné pohľadávky žalovaného na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia sa stali splatnými v dňoch nasledujúcich po skutočnom uhradení faktúr číslo 2017004 (od
12.05.2017) a číslo 2017029 (od 13.03.2018). Z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že
medzi najskorším dátumom splatnosti (12.05.2017) prvej zo vzájomných pohľadávok žalovaného a

najneskorším dátumom splatnosti vzájomných pohľadávok žalobcu (28.02.2020) neuplynuli štyri roky.
Súdprvejinštanciepretomalzato,ženietpochýbotom,ževdobekeďsavzájomnépohľadávkyžalobcu
a žalovaného stretli, neuplynula ešte premlčacia doba ani pri jednej z nich a vzájomné pohľadávky sa
tak započítali. Pohľadávky žalobcu uplatnené žalobou v tomto spore tak zanikli započítaním, žaloba nie
je dôvodná a súd prvej inštancie ju preto v celom rozsahu zamietol.

10. Keďže žalovaný mal v konaní plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Vyslovil názor, že závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku týkajúce sa
nepreukázania existencie pohľadávok žalobcu na základe faktúr č. 2017004 a č. 2017029 vystavených
žalobcom sú svojvoľné, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval
správne, keď neprihliadol na dôkazné návrhy, ktoré predložil vo svojom vyjadrení zo dňa 20.02.2024
a návrhy na vykonanie ďalších dôkazov zamietol s ohľadom na koncentráciu konania podľa § 153
CSP. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie ho sankcionoval nepripustením dôkazných
návrhov nedôvodne, nakoľko podľa § 153 CSP nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového alebo

dôkazného návrhu až na pojednávaní, resp. až po doručení zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu
ako v tomto prípade je dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania. Uviedol, že pri dôkazných návrhoch predložených s vyjadrením zo dňa
20.02.2024 nešlo o nové dôkazy, ale o dôkazy, ktoré nadväzovali na ním už predložené dôkazy. Išlo
o reakciu na tvrdenia a dôkazy produkované v konaní žalovaným, pričom niektoré z navrhovaných

dôkazov nebolo možné z časového momentu ich vzniku predložiť skôr, ako pred vyhlásením prvého
rozsudku. Mal za to, že nevykonaním ním navrhovaných dôkazov, ktoré len dopĺňajú jeho argumentáciu
a reagujú na tvrdenia a dôkazy produkované žalovaným došlo k vydaniu rozsudku, ktorý je v rozpore
so základnými princípmi Civilného sporového poriadku a s ním uplatnenými právami, čím nedošlo k ich
spravodlivej a účinnej ochrane tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. V súvislosti so žalovaným

uhradenými faktúrami č. 2017004 a č. 2017029 žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný považoval
tieto uhradené faktúry za faktúry uhradené bezdôvodne, mohol sa proti nemu domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia už skôr. Poukázal na to, že dôvodnosť ním vystavených faktúr preukazoval
vykonanými dôkazmi, ktoré súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Za jednoznačne preukázané považoval
skutočnosti, že riadne preukázal opodstatnenosť nároku vyplývajúceho z faktúr č. 20170004 a 2017029

a že sa na úkor žalovaného v súvislosti s úhradami týchto faktúr žalovaným bezdôvodne neobohatil.
Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní dôvodnosti vystavených faktúr považoval za nedôvodný,
a teda nepreskúmateľný.

12. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že so žalovaným spolupracoval už v roku 2015 na základe ústnej

zmluvy o sprostredkovaní. Až na základe požiadavky žalovaného v roku 2016 uzavreli písomnú zmluvu
o sprostredkovaní dňa 01.01.2016, o čom prebiehala medzi nimi rozsiahla mailová komunikácia, ktorú
predložil, resp. navrhol, aby bola ako dôkaz oboznámením vykonaná a ktorú vo svojich výsluchoch
potvrdili svedkyne C. D. E., zamestnanec žalovaného, F. G., účtovníčka žalovaného a F. H., účtovníčka
žalobcu. Poukázal na výpoveď svedkyne F. G. v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.02.2023 vo veci

vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 8Cb/7/2022, z ktorej mal za zrejmé, že výška provízie
pre žalobcu bola vyššia ako 20 %, a preto tento rozdiel nad 20 % bolo potrebné ošetriť. Z uvedeného
dôvodu začal vystavovať žalovanému faktúry s predmetom fakturácie uvádzaným ako sprostredkovanie
a s predmetom fakturácie uvádzaným ako odguličkovanie, a to s plným vedomím a účasťou žalovaného.
Tvrdil, že uvedené tvrdil od začiatku riešenia pohľadávok, ktoré má voči žalovnému. Súd prvej

inštancie na tieto jeho tvrdenia nedôvodne neprihliadal alebo ich absolútne ignoroval, výsledkom
čoho je údajná nedôvodnosť jeho pohľadávok voči žalovanému vyplývajúca z faktúr s predmetom
fakturácie odguličkovanie. Faktúry s predmetom fakturácie za odguličkovanie boli v skutočnosti faktúry
za sprostredkovanie, ktorými sa dorátaval rozdiel nad 20 % provízie zo sprostredkovaného obchoduvyrátaného podľa pomocných dokumentov, tzv. tabuliek predložených ním do konania ako listinný
dôkaz. Zároveň poukázal na postup jeho výpočtu. Uviedol, že na základe vypracovanej tabuľky preto
vystavoval dva typy faktúr za konkrétne obdobie, a to faktúru za sprostredkovanie podľa písomnej

zmluvy o sprostredkovaní a faktúru za odguličkovanie, ktorá reálne predstavovala doplatok provízie
nad 20 % provízie zo sprostredkovaného obchodu. Ďalej poukázal na výsluch svedkyne C. D. E.
zachytený v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.02.2023 v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza
pod sp.zn. 8Cb/7/2022, ktorú z objektívnych dôvodov nemohol predložiť pred vyhlásením prvého
rozsudku v tejto veci. Uviedol, že pre spoločnosť LKW Komponenten s.r.o. vykonával činnosť aj po

zrušení zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.01.2016, t.j. po 01.01.2020. Poukázal na to, že navrhol
vykonať dôkaz v podobe predloženej objednávky označenej ako Objednávka č. OBJ-39225-K zo dňa
17.04.2023 objednávateľa LKW Komponenten s.r.o. adresovanú dodávateľovi, ktorým je žalobca spolu
s technickými výkresmi dielcov, ktorú z časových dôvodov jej vzniku nemohol predložiť skôr už pred
vydaním prvého rozsudku.

13. K nevedomosti konateľa žalovaného o existencii a dôvodnosti faktúr s predmetom odguličkovanie
žalobca v odvolaní poukázal na ním navrhnutý dôkaz v podobe predloženej mailovej komunikácie,
ktorou C. D. E. zamestnankyňa žalovaného žiadala od neho vrátiť peniaze, ktoré žalovaný zaplatil dňa
12.12.2017 za faktúry č. 2017029 a č. 2017034 s predmetom fakturácie odguličkovanie z dôvodu, že
radšej uhradia faktúry za sprostredkovanie, aby mohli takéto úhrady zaviesť do nákladov za toto účtovné

obdobie. Mal za nelogické tvrdenie konateľa žalovaného spočívajúce v tom, že jeho faktúry nepodliehali
kontrole z dôvodu plnej dôvery k jeho konateľovi. Žalobca v odvolaní poukázal aj na listinu označenú
ako „odsúhlasenie zostatkov“ podpísanú konateľom žalovaného, na základe ktorej žalovaný uznal svoje
záväzky voči nemu za roky 2017 a 2018, a to vrátane záväzkov vyplývajúcich aj z neuhradených
faktúr s predmetom fakturácie odguličkovanie, ako aj na ním navrhnutý dôkaz v podobe uhradených

faktúr s predmetom fakturácie odguličkovanie, pri ktorých sa žalovaný voči nemu nedomáha vydania
bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávnených úhrad. Zároveň poukázal na tvrdenie konateľa
žalovaného zachytené v zápisnici o jeho výsluchu v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza
pod sp.zn. 8Cb/7/2022. Nakoniec vyslovil názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku trpí závažnými
chybamiarozhodnutiesúduprvejinštanciejenesprávne.Navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok

súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu plnú náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.

14. Žalobca vo vyjadrení nad rámec skutočností uvedených v odvolaní upriamil pozornosť na
skutočnosť, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.02.2023 vo veci vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp.zn. 8Cb/7/2022, ktorú ako dôkaz nemohol predložiť pred vyhlásením prvého rozsudku
súdu prvej inštancie v tejto veci vyplýva, že žalovaný sa od mája 2018 rozhodol, že faktúry vystavené
žalobcom nad rámec 20 % provízie s predmetom fakturácie uvedeným ako odguličkovanie nebude
mu uhrádzať. Žalovaný faktúry nad rámec 20 % provízie s predmetom fakturácie odguličkovanie
prijímal až do roku 2020, zaviedol ich do účtovníctva a zahrnul ich do nákladových položiek. Uviedol,

že faktúru č. 20170004 žalovaný uhradil dňa 11.05.2017 a faktúru č. 2017029 uhradil dňa 12.03.2018
a až po podaní žaloby v tejto veci, pričom úhradu týchto faktúr využil ako hmotnoprávnu námietku
s tvrdením, že úhradou týchto faktúr sa voči žalovanému bezdôvodne obohatil. Uvedené považoval
za účelovú argumentáciu žalovaného, pričom poukázal, že voči kompenzačnej námietke žalovaného
vzniesol námietku premlčania, nakoľko faktúra č. 2017004 bola žalovaným uhradená dňa 11.05.2017

a štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 12.05.2021. Žalovaný si voči nemu uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniazúhradytejtofaktúryažvznesenímkompenzačnejnámietkydňa25.02.2022.
Preto mal za to, že táto pohľadávka žalovaného je premlčaná. Vo vzťahu k faktúre č. 2017029 žalobca
uviedol, že zo strany žalovaného táto bola uhradená dvakrát. Najskôr dňa 12.12.2017, v dôsledku
čoho by štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 13.12.2021 a takáto pohľadáva žalovaného by bola

premlčaná. Však na základe žiadosti žalovaného zo dňa 15.12.2017 bola suma fakturovaná faktúrou
č. 2017029 žalovanému vrátená a k úhrade tejto faktúry došlo až dňa 11.03.2018. Uviedol, že súd
prvej inštancie neprihliadal na uvedené skutočnosti a úhrady faktúr žalobcu s predmetom fakturácie
uvádzaným ako odguličkovanie označil za nedôvodne vystavené a titulom vydania bezdôvodného
obohatenia spôsobilé na započítanie s nárokom žalobcu, s čím sa nestotožnil. Opakovane namietal, že

súd prvej inštancie neprihliadol na ním predložené dôkazné návrhy, ktoré predložil vo svojom písomnom
vyjadrení o dňa 20.02.2024. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v odvolaní proti
napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie.15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca nepreukázal, že
by pre neho vykonával akúkoľvek inú činnosť, než sprostredkovanie a že by mu vznikol nárok na
akúkoľvek inú odmenu, než províziu vo výške 20 % na základe zmluvy o sprostredkovaní. Vzhľadom na

nedostatok finančných prostriedkov pristúpil k vykonaniu vnútorného auditu, na základe ktorého zistil,
že žalobca si voči nemu uplatňuje sumy, na ktoré mu nikdy nevznikol nárok. Preto pristúpil k ukončeniu
zmluvy o sprostredkovaní a zaslal žalobcovi stanovisko k ukončenej sprostredkovateľskej zmluve,
v ktorom žalobcu vyzval na vrátenie neoprávnene prijatých finančných prostriedkov. Poukázal na to, že
k neoprávnene vystaveným faktúram žalobcu, ktoré ešte zaradil do účtovníctva, boli vytvorené opravné

položky. Žalovanému nebolo zrejmé, v čom žalobca považoval jeho argumentáciu za účelovú o tom, že
faktúry boli prijímané do roku 2020, keďže vykonal audit v marci 2020, kedy prišiel na to, ako žalobca voči
nemukoná.Potomužžiadnefaktúryprijímanéneboli.Poukázalnaodôvodneniezrušujúcehouznesenia
odvolacieho súdu uvedené v bode 29.. Mal za to, že žalobca sa zameriava na tvrdenia týkajúce sa
účtovníctva, ale tieto odporujú už skôr vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu a zároveň nie
sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie vyslovených v rozsudku. Poukázal aj

na to, že predmetom posúdenia po vrátení veci bola už len žalovaným vznesená námietka premlčania.
K úhrade faktúr č. 2017004 dňa 11.05.2017 a č. 2017029 dňa 12.03.2018 žalovaný uviedol, že je
známe, že žalobcovi zaslal aj stanovisko k ukončenej sprostredkovateľskej zmluve, z ktorého je zrejmé,
že vyzýval žalobcu na vrátenie neoprávnene prijatých peňažných prostriedkov. Nejde teda o žiadnu
účelovú argumentáciu, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Interpretáciu žalobcu týkajúcu sa premlčania

žalovaný považoval za nesprávnu, pretože pre účely započítania pohľadávok sa premlčanie posudzuje
od okamihu, kedy sa pohľadávky stretli, a preto jeho námietka premlčania je legitímna a dôvodná.
Uviedol, že žalobca nadbytočne poukazoval na to, že suma na úhradu faktúry č. 2017029 bola najprv
vrátená a opätovne uhradená v marci 2018. Uvedené bolo dva roky pred vykonaním vnútorného
auditu, teda v čase, keď ešte nevedel, ako žalobca voči nemu koná. K otázke premlčania žalovaný

pre úplnosť poukázal na znenie § 358 Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že žalobca ani neuviedol,
ako dospel k sumám, ktoré sú uvedené na faktúrach s popisom odguličkovanie a nepreukázal, že by
pre neho vykonával akúkoľvek inú činnosť, ako sprostredkovanie a taktiež nepreukázal, že by mal
voči nemu nárok na akúkoľvek inú odmenu, než na províziu na základe zmluvy o sprostredkovaní.
Poukázal na to, že už v stanovisku k ukončenej sprostredkovateľskej zmluve vyzýval žalobcu na vrátenie

finančných prostriedkov, ktoré si voči nemu uplatnil faktúrami za odguličkovanie. Žalovaný vyslovil
názor, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol, nakoľko aj odvolací súd
v zrušujúcom uznesení uviedol, že žalobca nárok na uplatňovanie odplaty na základe faktúr s popisom
odguličkovanie nepreukázal. Tiež sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorým nepripustil
žalobcom predložené dôkazy s poukazom na to, že tieto neboli predložené včas, pričom poukázal na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Uviedol, že svoj postup v priebehu konania
v ničom nemenil, jeho postoj bol konštantný od podania odporu, v ktorom je obsiahnutá kompenzačná
námietka. Nakoniec žalovaný uviedol, že rozhodne neuznal žiadne záväzky voči žalobcovi. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

16. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že z výpovedí svedkov vypočutých
pred súdom prvej inštancie a žalobcom predložených listín vyplýva, že medzi ním a žalovaným bola
uzatvorená ústna dohoda, na základe ktorej s medzi sporovými stranami zaužívala prax, na základe
ktorej mal voči žalovanému nárok na vyplatenie súm nad rámec 20 % provízie. Opakovane uviedol,

že aj po zrušení zmluvy o sprostredkovaní, t.j. po 01.01.2020 vykonával činnosť pre spoločnosť LKW
Komponenten s.r.o., pričom ako sám konateľ žalovaného uviedol v priebehu tohto konania vo výsluchu
dňa 20.09.2022, znížil cenu práce a služieb tomuto odberateľovi o províziu, ktorú dával žalobcovi.
Opakovane poukázal na ním navrhnuté dokazovanie a na závery, ktoré z neho vyplývajú. K uhradeniu
faktúry č. 2017029 žalobca opakovane uviedol, že k vráteniu sumy žalovanému došlo na základe

požiadavky žalovaného, ktorý následne faktúru opäť uhradil. Uvedené konanie žalovaného preto
nemôže byť kvalifikované ako jeho omyl, ako to tvrdil žalovaný v priebehu dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie. Poukázal tiež na to, že žiadosť žalovaného zo dňa 14.12.2017 potvrdzuje jeho
tvrdenie, že žalovaný vedel o označovaní faktúr s predmetom fakturácie ako odguličkovanie a tiež o tom,
čo je obsahom takejto fakturácie. K jej úhrade došlo zo strany žalovaného dňa 12.12.2017, potom na

základe žiadosti žalovaného boli finančné prostriedky ním vrátené a žalovaný vykonal novú úhradu dňa
11.03.2018. Preto mal za to, že pokiaľ žalovaný považoval túto faktúru za nedôvodnú, prečo by ju hradil
dvakrát, prípadne by už v e-mailovej komunikácii takúto faktúru za nedôvodne vystavenú a nedôvodne
uhradenú označil. Urobil tak, až dňa 25.02.2022, kedy v súvislosti s jej úhradou vzniesol voči nímvymáhaným pohľadávkam kompenzačnú námietku. Zároveň opakovane dal do pozornosti, že uvedená
pohľadávka žalovaného je už premlčaná.

17. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalovaný k 31.12.2018 uznal na základe odsúhlasenia
zostatkov k tomuto dňu všetky záväzky voči nemu, a to vrátane záväzkov vyplývajúcich aj z faktúry
č. 2017029. Dodal, že sporové strany pred iniciovaním súdneho sporu komunikovali o mimosúdnom
vyrovnaní, čoho dôkazom je listina nachádzajúca sa na č.l. 30 súdneho spisu označená ako „Ponuka
na mimosúdne vyrovnanie“. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na jeho dôkazné návrhy,

ktoré predložil vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.02.2024 a ktoré preukazujú dôvodnosť ním
vystavovaných faktúr s predmetom fakturácie uvádzaným ako odguličkovanie a návrhy na vykonanie
ďalších dôkazov zamietol s ohľadom na koncentráciu konania podľa § 153 CSP. V tejto súvislosti žalobca
tvrdil, že súd prvej inštancie ho sankcionoval nepripustením dôkazných návrhov nedôvodne, nakoľko
v zmysle tohto ustanovenia CSP nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného
návrhu až na pojednávaní, resp. až po doručení zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu ako v tomto

prípade je dôvodné. Pritom nešlo o nové dôkazy, ale o dôkazy, ktoré nadväzovali na dôkazy ním už
v konaní predložené, išlo o reakciu na tvrdenia a dôkazy produkované žalovaným v konaní, pričom
niektoré z navrhovaných dôkazov nebolo možné z časového momentu ich vzniku predložiť skôr, ako
pred vyhlásením prvého rozsudku. Nevykonaním ním navrhovaných dôkazov došlo k vydaniu rozsudku,
ktorý je v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku. V súlade s § 365 ods. 1 písm. f)

CSP navrhol zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom navrhol, aby boli opätovne vykonané
listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu plnú náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalobcu
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380
CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v predmetnej veci proti žalovanému domáhal
zaplatenia istiny 29.345,77 Eur s príslušenstvom na základe uzavretej zmluvy o sprostredkovaní medzi
žalobcom ako sprostredkovateľom a žalovaným ako záujemcom dňa 01.01.2016. Z článku I. zmluvy
o sprostredkovaní vyplýva, že predmetom tejto zmluvy je záväzok sprostredkovateľa, že bude vyvíjať

činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca uzavrel zmluvu s tretími osobami, predmetom ktorej bude
služba: 1) povrchová úprava kovov – pieskovanie, lakovanie a 2) zváracie práce, a to v súlade a za
podmienok upravených v tejto zmluve ako aj pokynov záujemcu. V článku II. zmluvy o sprostredkovaní
sa záujemca zaviazal zaplatiť sprostredkovateľovi províziu za predpokladu, že k naplneniu predmetu
tejto zmluvy dôjde v priamej súvislosti s činnosťou sprostredkovateľa vo výške 20 % z hodnoty

sprostredkovaného obchodu. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vzniesol kompenzačnú
námietku titulom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu vo výške 38.137,20 Eur, pretože
žalobcasiprotinemuokremnárokunazaplatenieprovízievovýške20%uplatňovalajneexistujúcinárok
na zaplatenie za odguličkovanie. Jednalo sa o faktúry č. 2017029 a č. 2017004. Žalobca vo vyjadrení
k odporu voči žalovaným uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniesol námietku

premlčania, nakoľko premlčacia doba na jeho vydanie už uplynula. Súd prvej inštancie v predmetnej
veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp.zn. 14Cb/19/2022-176 zo dňa 15.11.2022 tak, že žalobu zamietol.
Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací uznesením
sp.zn. 41Cob/53/2023-254 zo dňa 22.11.2023 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Nakoľko súd prvej inštancie v rozsudku sp.zn. 14Cb/19/2022-176 zo dňa 15.11.2022 sa nezaoberal
námietkou premlčania, ktorú žalobca uplatnil v prvoinštančnom konaní ako prostriedok procesnej
obrany proti žalovaným vznesenej kompenzačnej námietke, odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil
súdu prvej inštancie povinnosť, aby v ďalšom konaní doplnil posúdenie veci o posúdenie vznesenej

námietky premlčania a následne znovu rozhodol. Odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení zároveň
vyjadril k odôvodnenosti žalovaným uplatnenej kompenzačnej námietky, pričom dospel k záveru, že táto
námietka žalovaného je dôvodná.21. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 26.04.2023, sp.zn. 4Cdo/81/2022 vyslovil
názor, že ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie,
strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho

uznesenia, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej
inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania nad rámec
dôvodov zrušujúceho uznesenia tým nie sú dotknuté.

22. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že v svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uložil

súdu prvej inštancie doplniť posúdenie veci len o posúdenie vznesenej námietky premlčania. Odvolací
súd preto má za to, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď v súlade s vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu ďalej posudzoval len námietku premlčania vznesenú žalobcom.

23. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči

druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

24. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť
na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe,

keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

25. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.

26. Podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka, premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových
vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

27. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí

premlčacej doby.

28. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

29. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

30. Podľa § 358 Obchodného zákonníka možno započítať aj premlčanú pohľadávku za predpokladu,
že premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Rozhodujúce

teda je, aby v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky stretli (stali sa obe splatné), nebola žiadna
z nich premlčaná. Takéto riešenie je opodstatnené s tým, že zánik pohľadávok nastáva od okamihu, keď
sa pohľadávky stretli. Doba, kedy bol urobený jednostranný prejav vôle smerujúci k započítaniu, nie je
z tohto hľadiska rozhodujúca. Z tohto ustanovenia Obchodného zákonníka teda vyplýva, že započítaniu
spôsobilej pohľadávky nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, keď premlčanie nastalo až po dobe keď sa

pohľadávky stali spôsobilými na započítanie, to znamená keď sa splatné pohľadávky stretli (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 70/2008 zo dňa 31.05.2011).

31. Odvolací sa stotožnil s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania súdom prvej inštancie a keďže
odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto otázke je plne vyčerpávajúce, právne a vecne správne, tak naň

odkazuje. Odvolací súd mal tiež z obsahu spisu preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi na základe
faktúry č. 2017004 zo dňa 15.02.2017, splatnej dňa 01.03.2017 sumu 21.249,-- Eur dňa 11.05.2017
a na základe faktúry č. 2017029 zo dňa 11.09.2017, splatnej dňa 25.09.2017 sumu 16.888,20 Eur dňa
12.03.2018. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto sumy boli žalovaným uhradené bez
právneho dôvodu, v zmysle citovaného ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčacia

doba na uplatnenie nároku žalovaného vzniknutého z bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňom
zaplatenia jednotlivých faktúr. Preto pri faktúre č. 2017004, ktorú žalovaný zaplatil dňa 11.05.2017
začala štvorročná premlčacia doba plynúť dňa 12.05.2017 a uplynula dňom 12.05.2021 a pri faktúreč. 2017029, ktorú žalovaný zaplatil dňa 12.03.2018 začala štvorročná premlčacia doba plynúť dňa
13.03.2018 a uplynula dňom 13.03.2022.

32. Zo žalobcom predložených faktúr nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že faktúry č. FV2019/050 zo
dňa13.12.2019,č.FV2019/0051zodňa13.12.2019bolisplatnédňa27.12.2019afaktúryč.FV2019/053
zo dňa 13.01.2020 , FV2019/054 zo dňa 13.01.2020, č. FV2019/055 zo dňa 13.01.2020 boli splatné
dňa 27.01.2020 a faktúry č. FV2020/001 zo dňa 14.02.2020, č. FV2020/002 zo dňa 14.02.2020, č.
FV2020/003 zo dňa 14.02.2020 boli splatné dňa 28.02.2020. Nakoľko vzájomné pohľadávky žalovaného

na vydanie bezdôvodného obohatenia sa stali splatnými v dňoch nasledujúcich po skutočnom uhradení
faktúr, t.j. pri faktúre č. 2017004 dňa 12.05.2017 a pri faktúre č. 2017029 dňa 13.03.2018 odvolací súd
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzájomné pohľadávky žalovaného sa s pohľadávkami
žalobcu uplatnenými v tomto konaní stretli pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby, ktorá by pri
faktúre č. 2017004 uplynula dňom 12.05.2021 a pri faktúre č. 2017029 by uplynula dňom 13.03.2022.
Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu záveru, že vzájomné pohľadávky žalobcu a žalovaného

sa stretli skôr, ako uplynula premlčacia doba pohľadávky uplatnenej žalovaným v kompenzačnej
námietke v tomto konaní, a preto došlo k ich zániku započítaním v súlade s § 580 Občianskeho
zákonníka.

33. Odvolací súd nad rámec k námietke žalobcu, že súd nevykonal ním navrhnuté dokazovanie uvádza,

že súd prvej inštancie bol viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom
rozhodnutí. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd vyslovil právny názor, v zmysle ktorého žalobca
svoje skutkové tvrdenia týkajúce sa oprávnenosti nároku uplatneného žalovaným kompenzačnou
námietkou žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, t.j. nepredložil také dôkazy, ani neuviedol
také tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé, že by so žalovaným uzavreli takú dohodu, v zmysle ktorej

by bol oprávnený žalovanému fakturovať za odguličkovanie. Odvolací súd zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie svojho predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia v odsekoch 28. a 29.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené skutočnosti by nepreukázali ani žalobcom navrhované dôkazy
po vydaní zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko nešlo o také dôkazy, ktoré by boli
spôsobilé preukázať opak.

34. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalobca zároveň
v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania.

35. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

36. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na § 251 CSP súd prvej inštancie.

37. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).