Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124411874
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124411874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu:
žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D. E., zast. Advokátska kancelária Gubric
s.r.o., Dolná 861/18, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 56681224 proti žalovanému: Slovenské banské
múzeum, Kammerhofská 178/2, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 35998652, zast. F. A. G., H. XX, XXX XX
I., A.: XXXXXXXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5Cpr/5/2024 -126 zo dňa 19. marca
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5Cpr/5/2024 -126 zo dňa 19. marca 2025 v prvom
a druhom výroku p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5Cpr/5/2024 -126 zo dňa 19. marca 2025 v treťom
výroku m e n í tak, že:

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

III. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č. k. 5Cpr/5/2024 -126 zo dňa 19. marca 2025 Okresný súd
Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou č. XXX/XXXX/XX v zmysle § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce zo dňa 23. 05. 2024 je neplatné (prvý výrok), v prevyšujúcej časti súd konanie zastavil
(druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote
3 dní od uplynutia právoplatnosti uznesenia vyššieho súdneho úradníka o ich výške (tretí výrok).

1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
04. 11. 2024 domáhal určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou, ktorá mu bola daná
žalovaným v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 23. 05. 2024 je neplatné.
Zároveňsadomáhalodžalovanéhonáhradymzdyvovýškejehopriemernéhozárobkupočnúcdňom01.
10. 2024 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo do času, kým súd právoplatne
rozhodne o skončení pracovného pomeru. V tejto časti vzal podaním dourčeným súdu pred prvým
pojednávaním žalobu späť. Súd v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) konanie v tejto časti zastavil. Žalovaný
žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že výpoveď daná žalobcovi je platná, nakoľko spĺňa
všetky zákonom požadované náležitosti.1.2 Podľa tvrdenia žalobcu tento pracoval u žalovaného takmer 20 rokov. Vykonával prácu strážnika,
neskôr vedúceho strážnej služby, konzervátora a naposledy správcu depozitu – kustóda. Vypomáhal
tiež ako lektor. Dňa 03. 06. 2024 mu bola doručená od žalovaného výpoveď z pracovného pomeru zo

dňa 23. 05. 2024 v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že jeho pracovné miesto
bolo zrušené na základe schváleného nového organizačného poriadku č. XXX/XXXX/X účinného od 01.
05. 2024. Zároveň mu bolo oznámené, že žalovaný ho nemá možnosť zamestnávať a to ani na kratší
pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto jeho výkonu práce. Jeho pracovný pomer mal
skončiť dňom 30. 09. 2024. Dňa 02. 09. 2024 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej

zamestnával v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Neplatnosť výpovede odvodzoval od
nesplnenia ponukovej povinnosti, keď podľa jeho vedomostí nebolo v rámci novej organizačnej štruktúry
obsadené jedno pracovné miesto v pracovnej pozícii strážnik, tiež konzervátor ako aj pracovné miesto
pracovníka údržby, u ktorých všetkých spĺňal kvalifikačné predpoklady a boli to miesta pre neho vhodné.
Ďalej poukázal na to, že samotný žalovaný inzeroval na svojej internetovej stránke ponuku práce dňa 05.
04.2024prepozíciupracovníkaúdržbystermínomnástupuod01.06.2024,akoajponukuprácelektora

s nástupom od 01. 05. 2024. Okrem porušenia ponukovej povinnosti namietal zmätočnosť a zjavné
machinácie žalovaného spojené s vydaním a účinnosťou organizačnej zmeny, v spojitosti s ktorou mu
bola daná výpoveď.
1.3 Žalovaný uviedol, že ku schváleniu organizačného poriadku č. XXX/XXXX/X a organizačnej štruktúry
účinnej od 01. 05. 2024 došlo z dôvodu potreby zníženia výdavkov štátneho rozpočtu za rok 2024

v rozsahu 5 %, ktorú potrebu im oznámilo Ministerstvo životného prostredia listom zo dňa 16. 02. 2024.
Pripojil k spisu e-mailovú komunikáciu so zamestnancami, v zmysle ktorej boli oboznámení dňa 22. 04.
2024 s organizačným poriadkom účinným od 01. 05. 2024 z dôvodu, že sa nestihlo v súvislosti s novým
organizačným poriadkom všetko zadministrovať. Trval na tom, že nemal vhodné pracovné miesto
v čase účinnosti organizačnej štruktúry pre žalobcu, pričom sa bližšie nevyjadril k jeho tvrdeniam v tomto

smere. Poukázal najmä na tú skutočnosť, že v zmysle pripojenej organizačnej schémy k organizačnému
poriadku účinnému od 01. 05. 2024 už nebolo voľné pracovné miesto na pozícii žalobcu, keď sa znížilo
z počtu 3 na počet 2 pracovných miest so zaradením kustód v oddelení správy a ochrany zbierok.
Samotnú skutočnosť, že žalovaný nedisponoval voľným pracovným miestom pre žalobcu tento potvrdil
voľbou skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zápisnici z prerokovania organizačnej zmeny.

1.4 Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 61 ods.1 a ods. 2, § 63 ods. 1
písm. b/ a ods. 2, § 74, § 77 veta prvá a § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).
1.5 Predmetom sporu bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou. Súd
prvej inštancie v právnom posúdení veci uviedol, že jeden z možných výpovedných dôvodov zo strany

zamestnávateľa je aj výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, na základe
ktorého bola daná výpoveď z pracovného pomeru žalovaným žalobcovi. Tento výpovedný dôvod je
založený na kumulatívnom spojení predpokladov: existencii rozhodnutia zamestnávateľa o zmene úloh,
technického vybavenia, znížení počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo iných
organizačných zmenách, ďalej nadbytočnosti zamestnanca a v príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím

zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca. Výpoveď z tohto dôvodu však
môže dať zamestnávateľ platne len v prípade, ak sú zároveň splnené ďalšie hmotnoprávne podmienky
a to, že nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, prípadne zamestnanec nie je ochotný prejsť na takúto pre
neho vhodnú prácu. Dôkazné bremeno preukázať splnenie uvedených podmienok platnosti výpovede

bolo na žalovanom.
1.6 Keďže ku skončeniu pracovného pomeru vo vzťahu k žalobcovi došlo po posunutí účinnosti
organizačnej zmeny, t. j. po 01. 05. 2024, žalovaný ku dňu dania výpovede preukázal existenciu
organizačnej zmeny, na základe ktorej došlo k zníženiu počtu pracovných miest v pracovnom
zaradení žalobcu. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal ďalšou námietkou žalobcu, že nebola splnená

hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka
práce, nakoľko mu nebolo ponúknuté iné vhodné pracovné miesto, ktoré v čase dania výpovede
existovalo a mohlo byť ponúknuté v mieste jeho dojednaného výkonu práce. Zdôraznil, že žalovaný
nespochybnil, že inzeroval inzerciou zverejnenou na jeho internetovej stránke dňa 05. 04. 2024, t. j.
pred daním výpovede, voľné pracovné miesto lektora a pracovníka údržby, pričom nespochybnil ani, že

by sa jednalo o prácu vhodnú pre žalobcu. Skončenie pracovného pomeru žalobcu považoval v súlade
s ustanovením § 61 ods. 2 a § 63 ods. 2 Zákonníka práce za neplatné z dôvodu nepreukázania splnenia
ponukovej povinnosti voči žalobcovi a žalobe vyhovel.1.7 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Pokiaľ došlo
k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo vzťahu k jeho mzdovým nárokom, ktoré nadväzujú na konanie

ourčeníneplatnostivýpovede,bolotozdôvodu,žetakútožalobumienilpodaťažpoprípadneúspešnom
skončení sporu, čo je bežná prax v obdobných konaniach.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v celom
rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
2.1 Vyjadril presvedčenie, že preukázal existenciu organizačného opatrenia v čase dania výpovede,
ktoré bolo v priamej príčinnej súvislosti s daním výpovede konkrétnemu zamestnancovi. Z uvedeného
dôvodu preto namietal, že rozhodnutie súdu vo vzťahu k ponukovej povinnosti žalovaného vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že z jeho organizačnej štruktúry k rozhodnému
obdobiu a aktuálne účinnej organizačnej štruktúry vyplýva, že žalovaný nedisponoval iným vhodným
miestom pre žalobcu a po skončení pracovného pomeru nevytvoril zrušené pracovné miesto a na toto
miesto neprijal iného zamestnanca. Žalobcove tvrdenia uvedené v žalobe ohľadne údajne obsadených
pracovných miestach pred a v čase podania výpovede nebolo nijako zo strany žalobcu preukázané.

Tvrdil, že pre splnenie podmienok na skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť z dôvodu
organizačných zmien nie je nevyhnutné, aby sa u zamestnanca znížil celkový počet pracovných miest
a poukázal na judikát R 57/1968.
2.2 Ohradil sa voči skutkovým tvrdeniam žalobcu, podľa ktorých u neho nastalo „zámerné vyvolanie
organizačných zmien, ktoré boli upravované podľa vôle a potreby žalovaného (vedenia) za účelom

skončenia pracovného pomeru s vybranými zamestnancami“, ktorých súčasťou mal byť aj žalobca.
Poukázal pri tom na to, že Zákonník práce nevylučuje, aby pohnútkou k organizačnej zmene bola
aj nespokojnosť s niektorým zamestnancom, zbavenie sa konkrétneho zamestnanca však nemôže
byť jediným cieľom a účelom prijatia organizačnej zmeny. Nakoľko súd prvej inštancie v odseku
25 napádaného rozsudku konštatoval, že žalovaný ku dňu dania výpovede preukázal existenciu

organizačnej zmeny, na základe ktorej došlo k zníženiu počtu pracovných miest v pracovnom zaradení
žalobcu a po skončení pracovného pomeru nevytvoril zrušené pracovné miesto a na toto miesto
neprijal iného zamestnanca, vyjadril názor, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a je
nepreskúmateľný.
2.3 Poukázal na zmätočnosť žaloby, s ktorou sa súd prvej inštancie podľa neho vysporiadal nesprávne.

S poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka práce tvrdil, že pracovný pomer sa vzhľadom na aktuálne znenie
žaloby musel skončiť ku dňu uplynutia výpovednej doby, a to bez ohľadu na skutočnosť či išlo o výpoveď
platnú alebo neplatnú.
2.4Vnadväznostinauvedenétaktiežnamietol,žesúdprvejinštancierozhodolnesprávneajopovinnosti
nahradiť trovy konania, kedy žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% napriek

tomu, že v časti späťvzatia žaloby a zastavenia konania bol úspešný žalovaný. Pomer úspechu pri
náhrade trov konania definovaný v ust. § 255 CSP nebol v tomto prípade zohľadnený, z čoho taktiež
pramení z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za vecne správny, náležite a v

dostatočnej miere odôvodnený, vychádzajúci z náležite zisteného skutkového stavu a zo správnych
skutkových zistení. Súd prvej inštancie podľa neho vec správne právne posúdil, aplikoval správny
predpis a vo veci správne rozhodol.
3.1Opätovnepoukázalnazmätočnosťazjavnémachináciežalovanéhospojenésvydanímaúčinnosťou
organizačnej zmeny, v spojitosti s ktorou mu bola daná výpoveď.

3.2 V nadväznosti na tvrdenia žalobcu ohľadom zmätočnosti žaloby z dôvodu čiastočného späťvzatia
uviedol, že uvedeným späťvzatím bola sledovaná vykonateľnosť rozhodnutia súdu vo veci, nakoľko
nárok žalobcu na náhradu mzdy nebolo možné do právoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní vyčísliť tak,
aby bolo prípadné rozhodnutie vykonateľné. Uvedené rozdelenie týchto nárokov do dvoch samostatných
konaní (konanie o neplatnosti a konanie o náhradu mzdy) je absolútne bežnou a trvajúcou praxou

postupu uplatňovania práv zamestnancov z neplatných skončení pracovných pomerov.
3.3 K argumentom žalovaného ohľadom výkladu vôle žalobcu vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby
a na neuvedenie trvania na ďalšom zamestnávaní priamo v petite žaloby uviedol, že žalobca svoju vôľu
v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce oznámil žalovanému písomným podaním zo dňa 02.09.2024(doručené 03.09.2024) „Oznámenie zamestnanca o skutočnosti, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával“. Poukázal na to, že samotný žalovaný podaním zo dňa 05.09.2024 „Oznámenie
zamestnanca o skutočnosti, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával – odpoveď“

oznámil, že trvá na podanej výpovedi a že pracovný pomer končí dňa 30.09.2024.
3.4 K tvrdeniam žalovaného ohľadom nemožnosti žalobcu ďalej zamestnávať, poukázal na dlhodobo
ustálené závery súdnej praxe vo veci ponukovej povinnosti zamestnávateľa (rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 261/2007 a sp. zn. 5Cdo 72/2010) a na ustálený výklad plnenia tejto povinnosti
a jej subsumovanie pod tzv. „absolútnu nemožnosť“. Zdôraznil, že splnenie ponukovej povinnosti

predstavuje hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede a že žalovaný v konaní nepreukázal a ani
netvrdil, že ponuková povinnosť bola splnená. Žalovaný svoje tvrdenia obmedzil na skutočnosť, že
nemal pre žalobcu žiadnu prácu, čo je v priamom rozpore s tvrdeniami žalobcu, ako aj predloženými
dôkazmi, pričom je potrebné poukázať, že dôkazné bremeno preukázania absolútnej nemožnosti, ako aj
dôkazné bremeno v rámci preukázania skutočností v celom konaní spočíva na žalovanom a ten žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal túto nemožnosť žalobcu ďalej zamestnávať. Argumentoval, že

v konaní poukázal na voľné pracovné miesta tak v rámci organizačnej štruktúry (ktorých obsadenie
žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a zároveň ich obsadenosť, ani netvrdil), ako aj dokonca
nespochybniteľné dôkazné prostriedky o inzerovaných pracovných miestach (inzeráty na obsadenie
voľných pracovných miest inzerovaných na stránke samotného žalovaného J.), pričom z konania, ako
aj dokazovania je zrejmé, že všetky tieto poukázané pracovné miesta boli pre žalobcu vhodné.

3.5 Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal.

5. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario“, len v
rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.
1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v prvom a druhom výroku ako vecne
správny potvrdil. Tretí výrok napadnutého rozsudku odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil tak, ako

to vyplýva z výroku II. tohto rozhodnutia z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie,
ani na jeho zrušenie.

6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, pričom v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací

súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. V posudzovanom prípade neboli
naplnené procesné predpoklady pre zopakovanie alebo doplňovanie dokazovania zo strany odvolacieho
súdu a ani pre nariadenie odvolacieho pojednávania (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením
§ 366 CSP).

7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v prvom a druhom výroku za vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré
by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť

zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre
rozhodnutievoveci.Dôvody,prektorétakrozhodol,správnerozobralvodôvodnenírozhodnutia,stýmito
dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody
uvedené v odvolaní nemajú za následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného k
zásadným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza:

9. V súdenej veci sa žalobca podanou žalobou voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovnéhopomeruazaplatenianáhradymzdy.Vzhľadomktomu,žežalobcapredprvýmpojednávaním
zobral žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil.Keďže žalovaný v konaní nepreukázal splnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka
práce určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou zo dňa 23. 05. 2024
je neplatné. Žalovaný so súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci

nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním, ako riadnym opravným
prostriedkom.

10. K odvolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímvecisarozumiečinnosťsúduspočívajúcavpodradenízistenéhoskutkovéhostavupríslušnej

právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencii subjektívnych práv a povinností
subjektov z právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne
nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy,
ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto
nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou

spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej
aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. V rozsahu žalobcom vznesenej námietky nesprávneho
právneho posúdenia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na posudzovanú vec aplikoval
správne právne predpisy.

11. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení
žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými
úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje
vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol. Vzhľadom k tomu, že žalobca zobral žalobu

v časti o zaplatenie náhrady mzdy späť, súd prvej inštancie postupoval správne, keď v napadnutom
rozsudku, ako rozhodnutí vo veci samej v súlade s § 145 ods. 2 CSP rozhodol o zastavení konania
v tejto časti. Keďže žalobca zobral žalobu čiastočne späť skôr než sa začalo predbežné prejednanie
sporu alebo pojednávanie, na prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa v zmysle § 146
ods. 1 CSP neprihliada.

12. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k ponukovej
povinnosti žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel
knesprávnymskutkovýmzisteniam,pretožezjehoorganizačnejštruktúryvyplýva,ženedisponovaliným
vhodným miestom pre žalobcu a žalobcove tvrdenia ohľadne údajne obsadených pracovných miestach

pred a v čase podania výpovede neboli nijako zo strany žalobcu preukázané.
12.1 Rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov je legitímnym výkonom práva zamestnávateľa a
pokiaľ dodrží všetky zákonné podmienky, je dôvodné poskytnúť mu právnu ochranu vo forme uznania
platnosti výpovede danej zamestnancovi. Ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv.
ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede

z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým,
že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok a že umožňuje
jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou až po splnení stanovených podmienok. Ponuka
vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa. Jej nesplnenie
spôsobuje neplatnosť výpovede.

12.2 Ponukovú povinnosť posudzuje súdna prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4Cdo/306/2008) ako povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu
dohody o preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému
stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, aj kvalifikácii zamestnanca. Ide o prácu v mieste, ktoré bolo
v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ponúkaná práca nemusí nevyhnutne

zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy. Môže ňou byť aj práca
na kratší pracovný čas, aj keď zamestnanec doteraz pracoval na ustanovený týždenný pracovný
čas. Z časového hľadiska sa ponuka inej vhodnej práce musí uskutočniť ešte pred tým, ako dá
zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa o príslušnej
organizačnej zmene. Ak by zamestnancovi ponúkol vhodné zamestnanie až po uplatnení výpovede,

výpoveď by bola neplatná. Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval v rozhodnutí sp. zn.
4MCdo/5/2010, splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je
potrebnéposudzovaťpodľastavu,ktorýjetuvčasedaniavýpovede,t.j.rozhodujúceje,čizamestnávateľ
má v čase dania výpovede voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné.12.3 Voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania
výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať. Ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu

práce, alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, preňho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ
ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej
príprave na túto inú prácu, vtedy ponukovú povinnosť splniť nemusí. V prípade súdneho sporu však
musípreukázať,žepredtým,neždalzamestnancovivýpoveď,nedisponovalžiadnymvoľnýmpracovným
miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol

zamestnancovi ponúknuť.

13. Splnenie ponukovej povinnosti teda musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a
preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je obrana zamestnanca.
13.1 Žalobca v rámci svojho procesného útoku tvrdil, že podľa jeho vedomostí nebolo v rámci novej
organizačnej štruktúry obsadené pracovné miesto v pracovnej pozícii strážnik, tiež konzervátor, ako aj

pracovné miesto pracovníka údržby, u ktorých všetkých spĺňal kvalifikačné predpoklady a boli to miesta
pre neho vhodné. Ďalej poukázal na to, že samotný žalovaný inzeroval na svojej internetovej stránke
ponuku práce dňa 05. 04. 2024 pre pozíciu pracovníka údržby s termínom nástupu od 01. 06. 2024, ako
aj ponuku práce lektora s nástupom od 01. 05. 2024.
13.2 Žalovaný v rámci procesnej obrany uviedol, že zo zápisnice z organizačnej zmeny zo dňa 23.

04. 2024 vyplýva, že so žalobcom prerokoval predmetné organizačné zmeny v nadväznosti na čo mu
oznámil, že nedisponuje žiadnym voľným pracovným miestom.
13.3 Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci uviedol, že žalovaný nespochybnil, že
inzeroval inzerciou zverejnenou na jeho internetovej stránke dňa 05. 04. 2024, t. j. pred daním výpovede,
voľné pracovné miesto lektora a pracovníka údržby, pričom nespochybnil ani, že by sa jednalo o prácu

vhodnú pre žalobcu, a preto žalobe vyhovel a skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou určil
za neplatné z dôvodu nepreukázania splnenia ponukovej povinnosti voči žalobcovi.
13.4 Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s ponukovou povinnosťou žalovaného voči
žalobcovi vysporiadal správne. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany
sú v zmysle § 149 CSP najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy

na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa podľa § 151 ods. 1
CSP považujú za nesporné. Pre účinné popretie skutkového tvrdenia je nutné, aby protistrana
okrem výslovného popretia skutkového tvrdenia uviedla aj vlastné tvrdenie o predmetných skutkových
okolnostiach. V posudzovanom prípade žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu o existencii pre neho

vhodných pracovných miest účinne nepoprel a nepreukázal, že ku dňu výpovede boli všetky pracovné
miesta obsadené inými zamestnancami. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď vyhodnotil hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede spočívajúcu v splnení
si ponukovej povinnosti zamestnávateľom ako nesplnenú a z tohto dôvodu posúdil výpoveď danú
žalobcovi ako neplatnú.

14. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
spôsobilé privodiť zrušenie ani zmenu prvého ani druhého napadnutého rozsudku. Keďže je napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v týchto dvoch výrokoch vecne správny, odvolací súd ich postupom podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. Odvolací súd preskúmal i odvolaním napadnutý tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od uplynutia právoplatnosti uznesenia vyššieho
súdneho úradníka o ich výške. Žalovaný v podanom odvolaní namietol, že súd prvej inštancie rozhodol
o povinnosti nahradiť trovy konania nesprávne, nakoľko nezohľadnil pomer úspechu strán sporu, keď
nezohľadnil jeho úspech v časti späťvzatia žaloby a zastavenia konania.

16.1 Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola
do Civilného sporového poriadku transformovaná v ustanovení § 256 a znamená, že trovy je povinná
nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne zprocesného hľadiska. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256
ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa dôvodne začaté konanie
muselo zastaviť. Pokiaľ žalobca zoberie žalobu späť, v zásade platí, že zavinil zastavenie konania.

Pokiaľsavšakvkonanízistíapreukážedôvod,žekspäťvzatiudôvodnepodanejžalobyžalobcapristúpil
v dôsledku zavineného konania žalovaného (najčastejšie dobrovoľné splnenie uplatňovaného nároku po
začatí konania), možno uzavrieť, že žaloba bola vzatá späť v dôsledku správania žalovaného a procesné
zavinenie na zastavení konania je potrebné pričítať žalovanému.
16.2 Vzhľadom k tomu, že v posudzovanom prípade žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie náhrady

mzdy späť po výzve súdu prvej inštancie na odstránenie vád podania, možno konštatovať, že zavinil
zastavenie konania v tejto časti. Nakoľko žalobca v konaní dosiahol úspech len v časti o určenie
neplatnostivýpovede,t.j.lenvjednomzdvochžalovanýchnárokov,odvolacísúdvýrokotrováchkonania
v súlade s § 388 v spojení s § 255 ods. 2 CSP zmenil tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

17. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ostatnými námietkami resp. argumentmi žalovaného
uvedenými v podanom odvolaní sa ďalej bližšie nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách
zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé
rozhodnutie v predmetnej veci rozhodujúci význam (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. III. ÚS 314/2018).

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolacie konanie bolo iniciované zo strany žalovaného. Na základe
jeho odvolania odvolací súd pristúpil k potvrdeniu prvého a druhého výroku napadnutého rozsudku

a k zmene jeho tretieho výroku. Vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní obidve sporové strany dosiahli
len čiastočný úspech, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov odvolacieho konania právo.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.