Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120252873
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6120252873.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudkýň JUDr.

Denisy Šaligovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XX/XX, C., D. E., v zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Jaroslav Čibenka s.r.o., so sídlom Námestie
slobody 1901/66, Púchov, IČO: 47 254 181, proti žalovanej: F. E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G.
XX/X, H., v zastúpení: Mgr. Ivana Kochanská, advokátka so sídlom Farská 33, Nitra, o zaplatenie sumy
vo výške 64 495,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 24. júla 2024, č. k. 7C/76/2020-327, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná voči žalobcovi má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 24. júla 2024, č. k. 7C/76/2020-327 žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1, § 101, § 107

ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 563, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou upomínaciemu súdu
dňa 21.02.2020 v upomínacom konaní domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 64 495,95 eura s
príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom dňa 21.06.2017
uzatvoril zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sa zaviazal, že žalovanej bezúročne požičia finančné
prostriedky vo výške 1.650.000 Kč na kúpu bytu. Žalobca svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke

splnil a finančné prostriedky vložil na novovytvorený účet žalovanej v cudzej mene (CZK) vedený vo I.
J. C., K..

4. Súd prvej inštancie vzal do úvahy tvrdenia strán predkladané v konaní, vykonal dokazovanie
výsluchom strán sporu, svedkov, listinnými dôkazmi, a to predžalobnou výzvou, odpoveďou na lustráciu
v bankách, výpisom účtov žalovanej, výpisom účtu žalobcu a po tom ako zistil nasledovné.

5. V konaní nebolo sporné, že žalobca vybral dňa 21.06.2017 zo svojho účtu v Českej republike peňažné
prostriedky vo výške 1.600.000 Kč (výpis z účtu žalobcu na č. l. 273) a v ten istý deň vložil sumu
1.650.000 Kč na novovytvorený účet žalovanej v cudzej mene v pobočke I. J. C., K. I. H. (zhodné
tvrdenia žalobcu a žalovanej, preukázané výpoveďami svedkov L. M., N. O. L.). Poskytnutie peňažnýchprostriedkov žalovanej preukázané teda bolo. Povinnosťou žalobcu však bolo preukázať aj dočasnosť
poskytnutia peňažných prostriedkov a záväzok žalovanej tieto prostriedky vrátiť žalobcovi. V uvedenom
smere žalobca dôkazné bremeno podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol z dôvodov uvedených

nižšie.

6. Žalobca tvrdil, že peňažné prostriedky požičal žalovanej za účelom kúpy bytu na L. P. D. XX I. H., ktorý
si mala kúpiť pre seba. Na splatnosti sa nedohodli, žalovaná mu uviedla, že mu peňažné prostriedky
vráti čo najskôr, ako to pôjde. Žalovaná v rámci procesnej obrany tvrdila, že dlhodobo dotovala žalobcu

ako partnera, neskôr manžela svojej dcéry a vloženie finančných prostriedkov na jej účet predstavovalo
vrátenie dlhu z poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi. Ďalej tvrdila, že tieto prostriedky v
českej mene na žiadosť žalobcu vybrala z účtu a odovzdala ich žalobcovi, keďže jej žalobca tvrdil, že
ich zamení za výhodnejší kurz. Dcéra a žalobca ako mladomanželia chceli kúpiť byt, žalobca však už
vedené prostriedky nemal, preto zohnala peniaze predajom vlastného bytu a z iných vlastných zdrojov
a kúpila byt.

7. Žiaden vykonaný dôkazný prostriedok a z neho získaný dôkaz priamo nepreukazuje tvrdenie žalobcu
o dočasnosti záväzku žalovanej a jej záväzku vrátiť finančné prostriedky žalobcovi. Žalobca tvrdil, že
žalovanej poskytol pôžičku za účelom, aby si kúpila pre seba byt na L. XX I. H.. Toto tvrdenie nepriamo
preukazuje nesporná skutočnosť, že žalovaná skutočne nadobudla uvedený byt do svojho výlučného

vlastníctva kúpnou zmluvou od predávajúcej K. E. za kúpnu cenu 77 990 eur (kúpa bytu žalovanou je
preukázaná aj výpoveďou predávajúcej ako svedkyne, svedka L. Q., výpisom z účtu žalovanej na č. l.
292). Avšak tvrdenie žalobcu, že v čase poskytnutia peňažných prostriedkov v júni 2017 tieto žalovaná
potrebovala na kúpu bytu pre seba, je spochybnené vykonaným dokazovaním, pričom z výpovedí
svedkov v konaní vyplýva opak. Svedkovia navrhnutí tak stranou žalovanej ako aj stranou žalobcu

potvrdili, že kúpou bytu si mali riešiť bytovú otázku žalobca a dcéra žalovanej ako novomanželia. Svedok
M.kuskutočnostiamvsúvislostisvkladomfinančnýchprostriedkovvjúni2017vypovedal,žepredmetom
malo byť vloženie väčšieho obnosu peňazí pravdepodobne súvisiace s ich budúcim životom, na inom
mieste uviedol, že žalobca a dcéra žalovanej boli mladomanželia, tak zrejem išlo o kúpu nehnuteľností
pre ich budúci život. Svedkyňa E. vypovedala, že do bytu sa mali sťahovať mladí, teda dcéra žalovanej s

partnerom. Svedkyňa R. vypovedala, že žalovaná chcela kúpiť byt pre dcéru. Svedok Q. vypovedal, že
bola predaná nehnuteľnosť po rodičoch, nejaké peniaze sa vrátili žalovanej, ale po svadbe chceli vlastný
byt. Skutočnosť, že v uvedenom byte následne býval žalobca s dcérou žalovanej, potvrdil samotný
žalobca vo svojej výpovedi. Z výpovedí svedkov teda nevyplýva, že žalovaná chcela v júni 2017 pre seba
kúpiť byt. Z vykonaného dokazovania ďalej nevyplýva, že by si žalovaná potrebovala požičať finančné

prostriedky. Žalovaná nepotrebovala riešiť vlastnú bytovú otázku (ani to nebolo tvrdené), byt mal byť
určený pre novomanželov (výpovede svedkov). Žalovaná mala vlastné prostriedky, resp. majetok, čo
potvrdil svedok Q. a svedkyňa R. (uviedla, že žalovaná mala dve garsónky) a vyplýva to aj z výpisu
účtu žalovanej (žalovaná tvrdila, že za účelom získania prostriedkov na byt predala svoju poslednú
garsónku, čomu nasvedčuje kreditný obrat na jej účte zo dňa 12.10.2017 s poznámkou „byt F.“ pripísaný

z účtu tretej osoby). Uvedené zistenia nasvedčujú tvrdeniam žalovanej, že peniaze na byt pre dcéru
a žalobcu sa minuli, a preto zabezpečila vlastné financie a kúpila byt na seba. Vzhľadom na uvedené
závery ani skutočnosť, že žalovaná napokon kúpila byt do svojho vlastníctva, nepreukazuje, že malo
ísť o poskytnutie pôžičky.

8. Žalovaná sa ďalej bránila, že peňažné prostriedky vložené žalobcom na jej účet vybrala a odovzdala
mu ich. Súd dodal, že vzhľadom na vyjadrenia žalovanej, ktoré neboli úplne konzistentné (vyjadrenie
žalovanej na pojednávaní dňa 01.06.2021 - žalobca jej vkladom na účet vracal požičané peniaze, po
ich vložení došlo k výberu a následne mu ich dala do ruky a s dcérou ich išli zameniť; vyjadrenie
právnej zástupkyne žalovanej zo dňa 06.12.2023 - pri sume 60 000 eur, ktoré požičala žalobcovi za

prítomnosti svedkov, ktorí o tom vypovedali v konaní, sa so žalobcom dohodla na plnení do doby, kedy
predá rodičovský dom), ju na pojednávaní vyzval, aby ozrejmila svoje tvrdenia. Žalovaná uviedla, že
žalobca vložil peňažné prostriedky na jej účet, následne peňažné prostriedky na jeho žiadosť vybrala a
odovzdala mu ich, aby ich výhodnejšie zamenil. Uvedené vyjadrenie korešponduje s bezprostredným
vyjadrením žalovanej na prvom pojednávaní. Tvrdenie o odovzdaní hotovosti v českej mene potvrdili

svedkovia (L. R., I. F., L. Q.), ktorí spravidla zhodne uviedli, že pri ich spoločnej návšteve u žalovanej
žalovaná odovzdala žalobcovi a jej dcére peniaze v českej mene, aby ich žalobca zamenil. Čo sa týka
výšky sumy žiaden svedok nepotvrdil konkrétnu sumu, peniaze mali byť v obálke (vyjadrenie svedkov Q.
a R.), uvádzali sumu 55.000 až 60.000 eur, spravidla odhadom. Informáciu o výške sumy teda svedkoviapriamo neodpozorovali, nadobudli ju sprostredkovane. Svedkovia však potvrdili, že sám žalobca sa pri
preberaní peňazí vyjadril, že ich ide zdvojnásobiť (výpoveď svedkyne R.). Svedkovia síce dátumovo
uvedenú udalosť nekonkretizovali, ale ich výpovede opisom priebehu deja s jednotlivými konkrétnosťami

(najmä že išlo o českú menu, ktorú chcel žalobca zameniť) potvrdzujú skutočnosti tvrdené žalovanou.

9. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej, že vklad finančných prostriedkov žalobcu na jej účet v júni 2016 mal
predstavovať vrátenie pôžičky, súd konštatoval, že uvedené nemá preukázané. V prvom rade žalovaná
dôsledne nesplnila ani povinnosť tvrdenia, kedy, v akej výške a akým spôsobom poskytla žalobcovi

pôžičky, ani to, že išlo o dočasné poskytnutie predmetu pôžičky a že žalobca sa zaviazal poskytnuté
finančné prostriedky vrátiť (pri absencii týchto tvrdení žalobca ani nemohol zaujať adekvátny procesný
postoj a prípadne ich účinne poprieť). Aj keď výpovede svedkov potvrdzujú, že žalovaná poskytovala
žalobcovi finančnú podporu, táto skutočnosť sama o sebe poskytnutú pôžičky nepreukazuje. V tomto
smere možno prisvedčiť námietkam žalobcu, že mohlo ísť o osobnú podporu alebo prípadné darovanie
pre dcéru žalovanej a žalobcu. Ani dcéra žalovanej vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdila, že v

prípade vkladu prostriedkov na účet žalovanej malo ísť o vrátenie pôžičky. Žalovaná jednoznačne
nepreukázala, že malo ísť o pôžičky žalobcovi, ani v akej výške a kedy boli poskytnuté. Napriek tomu,
že žalovaná uvedené tvrdenie nepreukázala, nezakladá to jej neúspech v spore, pretože dôkazné
bremeno v preukázaní, že išlo o pôžičku, leží na žalobcovi. Z hľadiska hodnotenia dôkazov sa súd
prvej inštancie vzhľadom na spochybnenie žalovanou označených svedkov dôkladnejšie zaoberal aj

vierohodnosťou svedkov a relevanciou ich výpovedí. Žalobca označil svedkov navrhnutých žalovanou
ako vyfabulovaných a ich vyjadrenia nie sú v tom zmysle, že by niečo vnímali svojimi zmyslami, ale
jedná sa o sprostredkované informácie od žalovanej.

10. Hodnotiac výpovede namietaných svedkov L. R., I. F. a L. Q. prostredníctvom doktríny RAVEN a

jej kritérií súd prvej inštancie konštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo znižovali
dôveryhodnosť ich výpovedí. Čo sa týka zaujatosti svedkov, všetci potvrdili, že sú v priateľskom vzťahu
so žalovanou, čo ich však bez ďalšieho nediskvalifikuje. Svedkovia nemajú záujem na výsledku sporu (v
tom zmysle, že by sa rozhodnutím súdu zmenilo ich hmotnoprávne postavenie). Je pravdou, že viaceré
skutočnosti, ktoré svedkovia uvádzali vo svojich výpovediach, nevnímali priamo, vlastnými zmyslami

(podpora žalovanej poskytovaná žalobcovi, skutočnosť, že žalobcovi sa finančne nedarilo a podobne),
ale sprostredkovane uvádzali to, čo im bolo oznamované zo strany žalovanej. Súd v tomto smere
aj vyhodnocoval ich výpovede, čo však neznižuje ich dôveryhodnosť. Zároveň nešlo o jednorazové
poskytnutie informácie, ale svedkovia ako známi žalovanej mali možnosť odpozorovať rodinný život
žalovanej,získavalisprostredkovávanéinformáciepriebežne,atovdobe,keďaninemohlipredpokladať,

že bude vedený súdny spor. Preto aj napriek tomu, že ide v niektorých častiach o sprostredkované
informácie, výpovede svedkov ilustrujú minimálne postoj a konanie žalovanej v tej dobe. Súd ďalej
posudzoval konzistentnosť výpovedí svedkov, teda či vierohodnosť ich výpovedí nenarúšajú logické,
skutkové alebo iné vnútorné rozpory. Výpovede svedkov súd hodnotí ako konzistentné, vnútorne
nerozporné. Uvedení svedkovia si neprotirečili vo svojich výpovediach (t. j. neuviedli tvrdenie, ktoré

následne vo výpovedi popreli iným, opozitným tvrdením), na položené otázky odpovedali v kontexte ich
predchádzajúcichsamostatnýchprednesov,pôsobilipresvedčivo,vypovedaliplynulo,ochotaodpovedať
na otázky bola na primeranej úrovni. Ich výpovede sú zároveň súladné s inými vykonanými dôkazmi,
napr. v časti kúpy bytu pre novomanželov, resp. riešenia bytovej otázky novomanželov, sa zhodujú
s výpoveďami svedkov L. M. a K. E., v časti financovania kúpy bytu z vlastných zdrojov predajom

garsónky žalovanou s výpisom jej účtu. Žiadna podstatná časť výpovede ku skutočnostiam, ktoré sú pre
konanie podstatné, nebola v rozpore s vykonaným dokazovaním ostatnými dôkaznými prostriedkami.
SvedkyňuL.R.žalobcaspochybňovalokreminéhotým,žejunepoznalažesvedkyňa,ktorámalapoznať
žalobcu zo svadby, nevedela uviesť, kde sa mala svadba uskutočniť. Uvedené sa netýka podstatných
skutočností vo veci a navyše z kontextu celého vyjadrenia svedkyne vyplýva, že bola len gratulovať v

kostole, kde ju doviezol známy. Vo vzťahu k svedkyni I. F. žalobca namietol, že pred odpoveďou na
jednu položenú otázku jej žalovaná prikývla a svedkyňa na to kladne odpovedala na otázku. Uvedené
konanie súd nevie spätne preveriť, avšak výpoveď svedkyne bola konzistentná a súladná aj s ostatnými
výpoveďami, nevyznela nepresvedčivo alebo neisto (čo súd posudzoval aj zo zvukovej nahrávky), preto
nie je dôvod znižovať vierohodnosť jej výpovede. Skutočnosť, že svedok L. Q. nevedel uviesť priezviská

ostatných svedkov nijako jeho výpoveď negatívne nezasahuje, naopak, preukazuje, že v prípade
svedkov nejde o okruh navzájom blízkych osôb, ktoré by si vopred pripravili výpovede v konaní, tak ako
to naznačuje žalobca označovaním uvedených svedkov ak vyfaulovaných. Skutočnosť, že svedkovia,
ktorí sa poznajú len prostredníctvom žalovanej, vypovedali obdobne, práve zvyšuje dôveryhodnosť ichvýpovedí. Svedkovia v podstatných okolnostiach vypovedali zhodne o stretnutí u žalovanej (avšak nie
úplne totožne), obdobne uviedli dôvod stretnutia, zúčastnené osoby, priebeh stretnutia. Súd nezistil
žiadne dôvody, pre ktoré by nemal na výpovede namietaných svedkov prihliadať.

11. Žalobca argumentoval, že prostriedky, ktoré požičal žalovanej na kúpu bytu a ktorý si žalovaná
aj kúpila, žiadal vrátiť spôsobom, aby žalovaná predala byt, ktorý za tieto peniaze obstarala, čo mala
potvrdiť dcéra žalovanej vo svojej svedeckej výpovedi. Svedkyňa vypovedala, že „žalobca ma volal do
Rakúska s tým, nech tlačím na matku, aby predala byt a následne aby som prišla za ním. Po tomto

všetkom by som to nedokázala matke urobiť. Peniaze sa stratili ...“. Podľa názoru súdu výpoveď dcéry
žalovanej v pozícii svedka toto tvrdenie žalobcu nepotvrdzuje. Z vyjadrenia, „nech tlačí na matku, aby
predala byt“, nevyplýva samo o sebe, že žalobca žiada o vrátenie peňažných prostriedkov. Svedkyňa
už predtým vypovedala, že žalobca už predtým všetky peniaze ťahal od nej a ona od mamy, vedela
ju ovplyvniť a peniaze jej vždy dala. Rovnako bezprostredne nasledujúce vyjadrenie, že sa peniaze
stratili poukazuje na predtým uvádzané vyjadrenie svedkyne, že donútila matku na nátlak žalobcu vybrať

vloženépeniazezúčtu,alenikdyichnevidela.Vkontextecelejvýpovedesvedkyne,jazykovým,logickým
ani systematickým výkladom jej vyjadrenia, na ktoré poukazoval žalobca, nemožno dospieť k tomu, že
svedkyňa potvrdila, že žalobca žiadal vrátenie pôžičky výťažkom z predaja bytu, ktorého kúpu mala
žalovaná pôžičkou financovať.

12. Ak žalobca namietal, že žalovaná v priebehu konania menila procesnú obranu a tvrdenia, s týmto
sa prvoinštančný súd nestotožnil. Žalovaná od prvého úkonu namietala, že poskytnutie finančných
prostriedkov má byť pôžičkou, kontinuálne tvrdila, že išlo o vrátenie dlhu žalobcom. Žalovaná v
prvom úkone (podanom odpore) nepoprela odovzdanie finančných prostriedkov žalobcom, poprela len
tvrdenie, že medzi ňou a žalobcom bola uzatvorená zmluva o pôžičke (to nie je možné zameniť s

tvrdením o neposkytnutí finančných prostriedkov), tvrdila, že nárok žalobcu je čo do výšky a titulu
nepreukázaný a v prípade poskytnutia finančných prostriedkov by išlo o bezdôvodné obohatenie.

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že skutkové zistenia nedávajú rozumnú odpoveď na otázku
odvolacieho súdu, prečo by si mala žalovaná požičiavať peňažné prostriedky od žalobcu, keď to bola

práve ona, ktorá predtým mala finančné prostriedky žalobcovi požičať. Súd odkazuje na odôvodnenie
uvedené vyššie, kde konštatoval, že žalovaná v čase tvrdeného poskytnutia pôžičky disponovala
majetkom, nemala potrebu riešiť bytovú otázku (túto potrebu mal žalobca a dcéra žalovanej). Síce
súd nemá preukázané, že vklad finančných prostriedkov na účet žalovanej mal predstavovať vrátenie
predtým poskytnutých pôžičiek žalobcovi, na druhej strane tvrdenia žalovanej o finančnej podpore

žalobcu a dcéry žalovanej považuje súd sa preukázané, a to výsluchom svedkov, ktorých dôveryhodnosť
súd napriek námietkam žalobcu nemá za spochybnenú. Preto nie je možné primerane zdôvodniť, prečo
by si žalovaná, ktorá dovtedy finančne podporovala dcéru so žalobcom, požičiavala finančné prostriedky
od žalobcu na kúpu bytu, ktorý mal byť určený pre žalobcu a dcéru žalovanej. Napokon možno súhlasiť s
argumentom žalovanej, že nedáva logickú súvislosť, prečo by otvárala nový účet v českej mene, pokiaľ

mala záujem o kúpu bytu, ktorý kupovala v mene euro.

14. Zhrnúc závery z vykonaného dokazovania súd konštatoval, že zistený skutkový stav neumožňoval
záver o preukázaní samotného uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi stranami, keď žalobca nepreukázal,
ženímposkytnutéanaúčetžalovanejvkladanépeňažnéprostriedkyboliposkytnutímpredmetupôžičky.

Samotné poukázanie finančnej čiastky na účet žalovanej ešte existenciu pôžičky nepreukazuje (rovnako
Krajský súd v Bratislave sp. zn. 6Co/118/2020, 28.09.2022). Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno v
preukázaní, že sa dohodol so žalovanou na dočasnom prenechaní sumy 1.650.000 Kč a že sa mu
žalovaná zaviazala predmetnú čiastku vrátiť (obdobne Krajský súd v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2022,
04.08.2023). Dôkazné bremeno žalobca v tomto smere neuniesol. Najvyšší súd v uznesení sp. zn.

6Cdo/5/2018 zo dňa 28.02.2019 uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi situáciou, keď je preukázaná
existencia dohody o pôžičke, resp. dohody smerujúcej k vzniku právneho vzťahu z pôžičky, no nie je
preukázané aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, od situácie, keď nie je preukázaná
existencia samotnej dohody o pôžičke. Až v prípade preukázania takejto dohody sa stáva relevantným
aj preukázanie odovzdania predmetu pôžičky. Zároveň v prípade, ak žalobca nepreukáže existenciu

dohody strán k pôžičke, jej dočasnosti, so záväzkom žalovanej vrátiť predmet pôžičky a neunesie v
tomto smere dôkazné bremeno, tak v takom prípade neplatí zásada prenesenia dôkazného bremena na
žalovanú, teda žalovaná nebola povinná preukázať opak nepreukázaného tvrdenia žalobcu (obdobneKrajský súd v Nitre sp. zn. 9Co/183/2019 zo dňa 11.06.2020, NS SR sp. zn. 6Cdo/5/2018). Zhrnúc
uvedené závery súd uzatvára, že žalobca poskytnutie pôžičky žalovanej nepreukázal.

15. Pre úplnosť v zmysle pokynu odvolacieho súdu na vyporiadanie sa s platnou judikatúrou ohľadom
počiatku plynutia premlčacej doby súd prvej inštancie dodal, že ak by žalobca preukázal poskytnutie
pôžičky s tým, že doba plnenia dohodnutá nebola a žalovaná bola povinná pôžičku vrátiť na výzvu
žalobcu podľa § 563 OZ, námietka premlčania by v tomto prípade dôvodná nebola. Trojročná premlčacia
doba v zmysle Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za

tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo
mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Súdna prax (aj napriek niektorým opozitným
rozhodnutiam)zaujalanázor,žepremlčaciadobazačínaplynúťnasledujúcimdňompovznikudlhu,napr.
okrem už odvolacím súdom uvádzaným rozhodnutiam aj v judikátoch R 28/1984 a R 91/2014, na ktoré
nadviazalNajvyššísúdvrozhodnutísp.zn.3Cdo/174/2016z10.11.2016(publikovanompodR17/2017),
v ktorom podrobne uviedol rozhodnutia týkajúce sa spornej otázky začatia plynutia premlčacej doby a

uzavrel, že rozhodujúcim je bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. K
rovnakému záveru sa priklonil aj Najvyšší súd Českej republiky v relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn.
31Cdo 3125/2022 zo dňa 31.05.2023, ktorý zhodnotil, že aj po zmene zákonnej úpravy (pozn. - nový
Občiansky zákonník) nenašiel dôvod pre iný výklad súčasného ustanovenia o premlčaní než ten, ktorý
bol prostredníctvom záverov plynúcich z R 2/1984, R 73/2010, R 104/2011 a R 10/2014 uplatňovaný pri

interpretácii § 101 OZ. Nakoľko k poskytnutiu finančných prostriedkov došlo dňa 21.06.2017, premlčacia
doba by začala plynúť nasledujúci deň 22.06.2017 a uplynula by 22.06.2020. Žaloba bola na súd podaná
dňa 21.02.2020.

16. Pokiaľ súd dospel k záveru, že zmluva o pôžičke medzi stranami sporu nebola preukázaná, mal

by podradiť nárok žalobcu pod hmotno-právnu normu, ktorá zodpovedá skutkovému stavu. Keďže je
nesporné,žežalobcaposkytolnaúčetžalovanejplnenievovýške1.650.000Kč,doúvahybyprichádzalo
plnenie v prospech žalovanej podradiť podľa § 451 ods. 2 OZ ako majetkový prospech žalovanej
plnením bez právneho dôvodu, čím dôvodila aj žalovaná v podanom odpore. V prípade, ak by mal
súd preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia, súd by nemohol nároku žalobcu vyhovieť vzhľadom

na vznesenú námietku premlčania žalovanou. V prípade bezdôvodného obohatenia plynie subjektívna
a objektívna premlčacia doba, pričom počiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je
daný dňom, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil (§ 107 ods. 1 OZ), čo bolo v prejednávanej veci jednoznačne dňom poskytnutia finančných
prostriedkov, teda 21.06.2017 (obdobne tak tvrdila žalovaná, čo žalobca v celom konaní nenamietol,

ani nespochybnil), a teda premlčacia doba by uplynula dňa 21.06.2019 a žaloba bola podaná na súd
až 21.02.2020. Súd pre úplnosť dodáva, že vznik pohľadávky z bezdôvodného obohatenia a jej trvanie
nemá bez pochybností preukázané (napr. aj s poukazom na vyjadrenia svedkov o odovzdaní finančnej
hotovosti v českej mene žalobcovi), avšak vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania nie
je hospodárne sa preukazovaniu tohto právneho titulu venovať. Sumarizujúc argumentáciu vyššie súd

prvej inštancie žalobu zamietol.

17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže bola žalovaná v konaní úspešná, keď súd
žalobu voči nej zamietol, súd jej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, a to tak

prvoinštančného ako aj odvolacieho konania, ktoré tvoria jeden celok.

18. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe
v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V podanom

odvolaní žalobca poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP. Namietal, že súd nesprávne skutkovo vec posúdil, keď zabezpečenie momentálnych bytových
potrieb strán sporu (žalobca za krátky čas odišiel za prácou do Rakúska) nemôže nahradiť skutočný účel
požičania peňažných prostriedkov a to účel kúpy bytu, čo bolo v konaní preukázané, nerozporované. Je
len ťažko mysliteľné, že poskytnutá suma v tak veľkej výške by nebola pôžičkou. Žalobca z uvedeného

dôvodu trval na vklade na bankový účet žalovanej, aby mal dostatočné potvrdenie o reálnom odovzdaní
a zároveň aby bol evidovaný ako vkladateľ peňažných prostriedkov. Mal práve za to, že takéto listiny
a evidencia bude dostačujúcim dôkazom požičania peňažných prostriedkov žalovanej. Žalobca počas
celého konania popieral finančnú pomoc zo strany žalovanej. Z listinných dôkazov (výpisy z účtužalovanej) nič z tvrdeného nevyplýva. Žalovaná teda nepredložila ani jeden dôkaz, pričom v tejto časti si
mala na základe zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu splniť svoju dôkaznú povinnosť o poskytnutí
peňažných prostriedkov žalobcovi, avšak túto si nesplnila. Žalobca má za to, že v danom prípade

sa jednalo o bežnú pomoc rodiča (svokry) manželom. Zo žiadneho dôkazu ani z tvrdenia žalovanej
nevyplýva poskytnutie pôžičky v nejakej, hoci len približnej sume.

19. K hodnoteniu výpovedí svedkov, ktoré žalobca považuje za klamlivé uviedol, že v súčasnosti
rozhodujúca sudkyňa nevykonávala predmetné výsluchy (došlo k zmene sudcu počas konania),

takže ich výpovede nemohol hodnotiť správne, nakoľko zásada ústnosti a bezprostrednosti konania
absentovala. Práve ich odporovateľnosť si v jednotlivých výpovediach, sprostredkované informácie
od žalovanej nemohli bez ďalšieho založiť ich dôveryhodnosť. Žalobca má za to, že v konaní
bola preukázaná povinnosť vrátiť peňažné prostriedky (uvedené vyplýva aj zo samotného účelu),
a dočasnosť. Listina, ktorá bola vyhotovená v deň poskytnutia peňažných prostriedkov a ktorá bola
prílohounávrhunavydanieplatobnéhorozkazu,preukazujepožičaniefinančnýchprostriedkov.Samotnú

listinu žalovaná počas celého konania nenamietala, pričom na listine je uvedené, že sa jedná o pôžičku.
V prípade, že by v čase poskytnutia finančných prostriedkov nesúhlasila s tým, s listinou by celkom určite
nesúhlasila. Žalobca ďalej uviedol, že je zrejmé, že išlo o ústnu dohodu strán sporu, reálne poskytnutie
peňažných prostriedkov bolo preukázané, a teda nemohlo ísť o inú zmluvu ako zmluvu o pôžičke (aj
vyššie uvedeného vyjadrenia žalovanej). Bezdôvodné obohatenie v tomto prípade nemohlo ísť, nakoľko

ani jedna zo strán sporu nikdy ani netvrdila neexistenciu akejkoľvek dohody (zmluvy), že by malo dôjsť
k plneniu bez právneho titulu. Rozdiel bol akurát v tom, že žalovaná uvádzala iné neexistujúce zmluvy,
ktoré mali byť uzavreté v predchádzajúcom období, alebo v období potom (čo žiadnym spôsobom
nepreukázala) a žalobca naopak preukázal poskytnutie peňažných prostriedkov ako pôžičky za účelom
kúpy bytu žalovanej.

20. Namietal, že vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nie je v súlade s obsahom spisu, aj so
zásadami formálnej logiky. Za situácie, keď uzavretie zmluvy medzi stranami sporu vyplýva z ich tvrdení
(rozdiel a rozpor je len v otázke splnenia dlhu žalovanej), súd nesprávne vychádzal pri posudzovaní
jej existencie zo skutkových zistení. Súd prvej inštancie súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol,

na základe akých skutočnosti dospel k záveru o neexistencii zmluvného vzťahu, a teda posúdenia veci
podľa § 451 OZ, keď existencia dohody medzi stranami sporu nebola sporná, sporný bol len zmluvný typ,
pričom vzhľadom na argumentačnú zmenu v procesnej obrane a všetky okolnosti prípadu, je zrejmé, že
sa jednalo len o zmluvu o pôžičke. Žalobca má za to, že uniesol dôkazné bremeno a sériou vykonaných
priamych a nepriamych dôkazov, ktoré tvoria harmonický celok, sú nerozporné, vyjadrenie žalovanej,

preukázala poskytnutie finančných prostriedkov v požadovanej výške odporcovi, ako aj dočasnosť ich
poskytnutia. Čas plnenia nebol dohodnutý, a teda sa použije všeobecná úprava splnenia dlhu § 563 OZ,
t. j. žalovaná bola povinná splniť dlh prvý deň po tom, čo ju o plnenie žalobca požiadal.

21.Súdprvejinštancienesprávnevecposúdil,keďvbode42.rozsudkuuviedol,žežalovanákontinuálne

tvrdila, že išlo o vrátenie dlhu žalobcom, k tomu došlo až po preukázaní reálneho poskytnutia peňazí
žalobcom. V odpore žalovaná namietala nepreukázanie tvrdených skutočností o existencii takejto
zmluvy a poskytnutí peňazí (teda žiadny zmluvný vzťah) celom účelovo nakoľko uplynula dvojročná
lehotavprípadeposúdeniaakobezdôvodnéhoobohatenia.Následnemalexistovaťďalšízmluvnývzťah,
okrem existencie dohody (zmluvy o pôžičke), na základe ktorej boli vložené peňažné prostriedky na jej

účet žalobcom, spočívajúci v existencii záväzkov žalobcu voči žalovanej, ktoré mala preukázať v konaní,
avšak nepreukázala. Následne žalovaná uviedla, že ich v podstate vrátila za prítomnosti svedkov. Takže
zmeny procesnej obrany sú celkom zrejmé a zároveň zmätočné. Žalobca uviedol, že práve vklad na
bankový účet žalovanej (žalovaný disponoval hotovostnými peniazmi a mohol ich odovzdať v hotovosti
žalovanej, alebo netrvať na tom, aby bol vkladateľom aj on), je pre účely poskytnutia pôžičky typický

a je z neho zrejmé, že sa jednalo práve o pôžičku na kúpu bytu žalovanej. V bode 44. rozsudku súd
prvej inštancie uvádza, že nedáva logickú súvislosť, prečo by otvárala účet v českej mene, pokiaľ mal
záujem o kúpu bytu, ktorý kupovala v mene euro. K uvedenému treba uviesť, peniaze v inej mene je
možné vložiť na účet vytvorený v tejto mene, a prípadná premena na eurá by bola výhodnejšia. Uvedené
rozhodnutie pri premene vždy závisí od aktuálneho kurzového lístka.

22. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná prostredníctvom právneho
zástupcu. V prvom rade žalovaná uviedla, že žalobca podal odvolanie oneskorene, pretože
z elektronického súdneho spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok mu bol doručený dňa 06.09.2024a žalobcom podané odvolanie bolo zaevidované/vytvorené až dňa 24.09.2024. V ostatnom obsahu
vyjadrenia žalovaná uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny vo svojich
skutkových a právnych záveroch, ktoré na seba logicky nadväzujú. Žalovaná v celom rozsahu nárok

žalobcu neuznáva a voči žalobcovi neeviduje žiadne neuhradené záväzky, pričom nemá ani vedomosť
o akú nešpecifikovanú listinu sa žalobca opiera, pretože z návrhu na vydanie platobného rozkazu
prostredníctvom upomínaného konania vyplýva, že jedinou listinnou prílohou je splnomocnenie žalobcu
svojmu právnemu zástupcovi. K žalobcom namietanému hodnoteniu výpovedi svedkov žalovaná
uviedla, že hodnotenie svedeckých výpovedí súd vykonal v súlade s princípom hospodárnosti a rýchlosti

konania. Výpovede svedkov (ako aj samotné pojednávania pred súdom) boli nahrávané a vec konajúca
sudkyňa sa mala možnosť hodnoverne oboznámiť s výsluchom svedkov. Žalovaná podotkla, že žalobca
zmenu sudcu nijakým spôsobom v konaní nenamietal. Žalovaná odvolaciemu súdu navrhla odvolanie
žalobcu odmietnuť ako oneskorene podané, resp. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť.

23. Žalobca v rámci odvolacej repliky uviedol, že nie je pravda, že by doručil súdu odvolanie po
lehote, pretože žalovaná nerozlišuje okamih podania a okamih registrácie podania príslušným súdom
v elektronickom systéme. Žalobca trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu. Uviedol, že je bežnou
súdnou praxou, že súdy posudzujú zmluvy (aj písomné) podľa obsahu, hoci sú aj inak označené. Je
teda nesprávne posúdenie súdu, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo.

24. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané žalobcom
ako oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti
odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v
lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku.

25. Podľa § 362 ods. 1 CSP, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 362 ods. 2 CSP, odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde.

Podľa § 117 CSP, lehota je súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie úkonu.

Podľa § 121 ods. 2 CSP, do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala
skutočnosť určujúca začiatok lehoty.

Podľa § 121 ods. 4 CSP, ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je
posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 121 ods. 5 CSP, lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo
sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené
elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

26. Odvolací súd vzhľadom na žalovanou namietané oneskorene podané odvolanie žalobcom uvádza,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol právnemu zástupcovi žalobcu v zmysle doloženej
doručenky doručený dňa 06.09.2024. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala žalobcovi
plynúť od 07.09.2024 a skončila dňom 21.09.2024, ktorý pripadol na sobotu, preto posledným dňom
lehoty na podanie odvolania osobne na súde, na poštovú prepravu alebo elektronickou formou bol

pondelok 23.09.2024. Žalobca doručil súdu prvej inštancie odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
dňa 23.09.2024 (doručenka na č. l. 346). V zmysle uvedeného preto odvolací súd podané odvolanie
prejednal ako podané včas.27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

28. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

29. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa

plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna
a presvedčivá a je toho názoru, že všetky dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza v odvolaní vyriešil už
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho
súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria
jeden celok. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

týkajúce sa v odvolaní žalobkyňou namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo
a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v ust. §
220 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť
rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

31. Podľa čl. 15 ods. 1, 2 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade
s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové

tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

33. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 28. júna 2022, č.
k. 7C/76/2020-180, pričom žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania zo strany žalobcu Krajský
súd v Nitre uznesením zo dňa 25. októbra 2023, č. k. 5Co/103/2022-212 rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací
súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že okresný súd ním vykonané dokazovanie nezrealizoval

dôsledne v intenciách ust. § 191 ods. 1 CSP, čo sa v končenom dôsledku prejavilo v tom, že jeho
právne závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, t. j. sú predčasné. Následne súd prvej inštancie
rozhodol novým rozsudkom, ktorý je predmetom toho odvolacieho prieskumu.34. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že prvoinštančný súd po zrušení a vrátení veci (sporu) na
ďalšie konanie v novom rozhodnutí odstránil odvolacím súdom vytýkané nedostatky, pričom napadnutý
rozsudok možno považovať za podrobne a vyčerpávajúco riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie

v rámci nového konania doplnil a vykonal dokazovanie v intenciách odvolacieho súdu v tom rozsahu,
že vyhodnotil žalobcom tvrdené skutočnosti v kontexte pojmových znakov zmluvy o pôžičke v zmysle §
657 a nasl. OZ a vyhodnotil procesnú obranu žalovanej, pričom dospel k správnemu záveru, že žalobca
nepreukázal poskytnutie pôžičky žalovanej. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané,
že plnenie (zmena dispozície finančných prostriedkov) zo strany žalobcu žalovanej bola pôžička, súd

posúdil nárok žalobcu správne ako bezdôvodné obohatenie (bez hlbšieho skúmania pravdivosti vrátenia
povybratízúčtu)azdôvoduplatnevznesenejnámietkypremlčania(vsúladesozásadouhospodárnosti)
žalobu zamietol.

35. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca
v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by už neuviedol v konaní

pred okresným súdom a ktoré by boli spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie.

36. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že civilné sporové konanie
sa spravuje zásadou formálnej pravdy (procesné zisťovanie skutkového stavu podľa § 215 ods. 1,
2 CSP), súd teda nezisťuje skutočný stav veci ale vychádza z tvrdení strán sporu. Účelom zásady

formálnej pravdy je, okrem iného, umožniť súdu rozhodnúť spor práve v prípadoch, kedy strana
neuniesla bremeno tvrdenia alebo bremeno dôkazu.

37. Odvolací súd ďalej rozvíja, že súd „nachádzajúci“ spravodlivosť sa potýka s problematikou
vyvažovania miery dokazovania zisteného skutkového stavu na jednej strane a skutočným stavom

(objektívnou pravdou), ktoré sa môžu a nemusia zhodovať. Sporový civilný proces je založený na
potrebe zistenia skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP). Dostatočnosť hľadania pravdy je determinovaná
potrebou napĺňať potreby právnej istoty účinne a spravodlivo. V procese hľadania (potrebnej) formálnej
pravdy sa civilného sporového procesu zúčastňujú súd, strany konania a iné zúčastnené osoby.
V prípade súdu ide v základnej rovine zisťovaných skutočností o činnosť prvoinštančného, resp.

odvolacieho súdu. Na druhej strane nemožno prehliadnuť, že zásada „in dubio pro reo“ uplatňovaná
v trestnoprávnom procese pri hľadaní viny, na rozdiel od zisťovania skutkového stavu civilným súdom,
je z pohľadu hĺbky potrebného preukazovania vyjadrením závažnosti hrozby trestnoprávneho postihu,
ktorý je často spájaný so zásahom do základných ľudských práv najvyššej priority. Posledná veta teda
tiež znamená, že ak v civilnom procese nie je stranou tvrdená skutočnosť preukázaná aspoň v miere

potrebnej pre zistenie skutkového stavu, ide o nepreukázané tvrdenie so svojím dôsledkom.

38. Z pohľadu zisťovania skutkového stavu má významné postavenie hodnotenie dôkazov.
Mechanizmus autoritatívneho (súdneho) hodnotenia dôkazov v civilnom procese je založené na činnosti
sudcu (súdu) prvej inštancie a senátneho rozhodovania na odvolacom súde v prípade podaného

odvolania. Hodnotenie dôkazov súdmi sa vykonáva zákonným spôsobom s tým, že hodnotenie dôkazov
môže robiť len súd, ktorý ich vykonal.

39. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Ak nemožno v tomto
smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám
logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo
opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné bez ďalšieho
polemizovať s so skutkovými závermi.

40. V zmysle § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu,
najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu, t. j.
veci zastupiteľné, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci

rovnakého druhu. Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa
nevyžaduje osobitná písomná forma. Možno ju preto uzavrieť i ústne i konkludentným
prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda
i peňazí na voľné nakladanie, veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byťdočasný a dlžníkovi vzniká povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálny právny
úkon, v dôsledku čoho vzniká až reálnym odovzdaním veci dlžníkovi. Obvyklou náležitosťou zmluvy je
aj doba splatnosti - vrátenia požičaných vecí. Ak by nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, dlžník by bol

povinný plniť prvého dňa po požiadaní veriteľom (§ 563 OZ). Ak by účastníci ponechali dobu plnenia na
vôli dlžníka, mohol by ju určiť na návrh veriteľa súd (§ 564 OZ).

41. Súd sa v konaní vysporiadava s právnym posúdením (iura novit curia) preukázaných skutkových
zistení. Potrebným skutkovým zistením v prípade pôžičky je (ideálne) skutkové zistenie (zbiehajúcej sa)

existencie vôle u oboch účastníkov právneho vzťahu uzavrieť pôžičku. Skutočnosť existencie vôle (vôlí)
poskytnúť dočasne druhovo určenú vec (uzavretie pôžičky) dokazuje v tomto prípade žalobca.

42. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 64 495,95
eura s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke, pričom žalovaná od začiatku popierala samotný vznik
zmluvy o pôžičke. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal existenciu vyššie uvedených

pojmových znakov zmluvy o pôžičke, predovšetkým dočasnosť poskytnutia predmetu pôžičky (teda
spoločnej vôle dočasne poskytnúť finančné prostriedky), s čím sa odvolací súd stotožňuje.

43. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého
účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho)
majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V takomto prípade je na žalobcovi, aby

preukazoval právny dôvod presunu peňazí na účet žalovanej. Inými slovami, ak sa niekto v súdnom
konaní domáha vrátenia peňazí, musí hodnoverne preukázať titul ich poskytnutia. Žalobca nepredložil
žiaden dôkaz o dočasnosti poskytnutia peňažných prostriedkov, ktoré by sa žalovaná zaviazala vrátiť
po uplynutí určitej doby. Z dôvodu, že žalovaná uzavretie zmluvy o pôžičke popierala, bolo potrebné
pre záver o uzavretí zmluvy o pôžičke preukázať naplnenie podstatných obsahových náležitostí takejto

zmluvy, vrátane záväzku žalovanej vrátiť po určitom čase peňažné prostriedky žalobcovi ako veriteľovi.
Vzhľadom k tomu, že žiaden z produkovaných dôkazov jednotlivo ani vo svojom súhrne takýto záväzok
žalovanej nepreukazoval, uzavretie zmluvy o pôžičke preukázané nebolo.

44. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva, že z hypotézy hmotnoprávnej

normy uvedenej v ust. § 657 OZ, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že
so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník
požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva
dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na

základe tejto zmluvy odovzdal žalovanej finančné prostriedky (viď aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo
4520/2007). Ako už odvolací súd vyššie konštatoval, v prejednávanej veci uvedené bremeno tvrdenia
a bremeno dôkazu žalobca neuniesol.

45. Z vykonaného dokazovania nebolo možné prijať záver, že peniaze, ktoré žalobca vložil na

novovytvorený účet žalovanej, bolo plnenie na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Odvolací súd
v plnom rozsahu poukazuje na závery a úvahy súdu prvej inštancie a dodáva, že žalobca nepreukázal
naplnenie stretnutia vôlí v čase žalobcom tvrdenej kontraktácie uzavrieť pôžičku (v čase vkladania
peňazí na účet žalovanej), a teda v otázke z akého právneho dôvodu plnil. Rovnako ako súd prvej
inštancie ani odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobcu, keď žalovaná si mala od

neho požičať peniaze na kúpu bytu. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z vykonaných svedeckých
výpovedí, kde svedkovia opakovane tvrdili, že práve žalobca a dcéra žalovanej riešili svoju bytovú
otázku. Z výpovede dcéry žalovanej (bývalej ženy žalobcu) zas vyplynulo, že počas ich vzťahu to
bola práve žalovaná, ktorá im finančne prispievala na domácnosť. Odvolaciemu súdu nedáva ani
logický zmysel, prečo, ak finančnými prostriedkami žalobcu mala byť pôžička žalovanej na kúpu

bytu, by žalovaná tieto v ten istý deň z účtu aj sumu vyberala. Pravidelný a predpokladaný priebeh
hmotnoprávnych úkonov s takým záverom o potrebe kúpiť byt pre seba v tom čase s ďalšími zistenými
okolnosťami do takého tvrdenia žalobcu nezapadá. Hoci žalovaná byt neskôr kúpila, tento „obchod“
pramenil z iných okolností speňažovania iného majetku. V tejto súvislosti neboli súdu jasné ani tvrdeniao tzv. kurzovej výmene, ktorá mala zabezpečiť väčší výnos peňazí, pričom ani tieto neboli v konaní
preukazované a dostatočne vysvetlené. Uvedené plnenie žalobcu žalovanej a následný výber peňazí
mohol súvisieť s inou motiváciou alebo „služobnosťou“ v rámci v tom čase ešte korektných vzťahov.

Pôžička žalobcom dokázaná nebola.

46. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal vykonanie dokazovania, resp. hodnovernosť
svedeckých výpovedí z dôvodu zmeny zákonnej sudkyne v konaní, odvolací súd uvádza, že túto
námietku nepovažoval za dôvodnú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vyčerpávajúce

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vo svojom obsahu posúdil jednotlivé vykonané
svedecké výpovede podľa noriem doktríny RAVEN, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožnil a na
ne poukazuje. Nie je možné dôvodiť skutočnosťou, že po zmene zákonnej sudkyne v konaní táto
priamo nevypočúvala svedkov a z tohto dôvodu ich nemohla hodnotiť správne. Súčasťou súdneho
spisu sú zápisnice z pojednávaní, ktoré zachytávajú podstatný obsah výsluchov a tvrdení strán, pričom
je tiež potrebné poukázať na to, že súčasťou spravodlivého civilného procesu nie je požiadavka, aby

bez ďalšieho už raz vykonaný úkon so zachovaním ústnosti a bezprostrednosti vyžadoval pri zmene
zákonného sudcu jeho opakovanie. Z uvedeného preto nie je možné prijať záver, že vec rozhodujúca
sudkyňa nemohla hodnoverne tieto výpovede svedkov posúdiť v zmysle zásad civilného konania. Zákon
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí
ovykonanýchdôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať
zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. V
preskúmavanej veci nemal odvolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súd prvej inštancie
neriadil. V súvislosti s vyššie uvedeným preto nebolo možné konštatovať, že hodnotiaci záver súdu prvej
inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia je nepreskúmateľný tak, ako to namietal žalobca v odvolaní.

47. Odvolací súd dodáva, že do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípade sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009).

48. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa procesného správania
žalovanej v konaní, ktoré malo dokazovať existenciu zmluvy o pôžičke. Žalovaná už v podanom
odpore voči platobnému rozkazu poprela, že k odovzdaniu finančných prostriedkov malo dôjsť na

základe poskytnutia pôžičky žalovanej žalobcom. Žalovaná však nikdy nepoprela samotné odovzdanie
finančných prostriedkov, ale poprela tvrdenie žalobcu, že sa tak stalo titulom pôžičky. Hoci žalovaná
v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania tvrdení, že predmetný vklad na účet
žalovanejmalopredstavovaťvráteniepeňažnýchprostriedkov,ktoréonasamamalaposkytnúťžalobcovi
ako predmet pôžičky (čo by bezpečne vylúčilo úvahu o poskytnutí pôžičky žalobcom), nezakladá

to dôvodnosť a preukázanie žalobcom uplatneného nároku. Je to práve žalobca, ktorý je povinný
preukazovať ním tvrdené skutočnosti v konaní, a teda, že ním uplatňovaný nárok je dlhom žalovanej
titulom poskytnutia nevrátenej „pôžičky“ žalobcom. Odvolací súd zároveň uvádza, že skutočnosť, že
došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanej nebola v konaní nikdy sporná.

49. Žalobca od počiatku tvrdil spôsob, akým došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanej, ako
aj okolnosti, na základe ktorých sa domáhal ich vrátenia, teda od počiatku žalobca uviedol rozhodujúce
skutočnosti,zktorýchbolomožnévyvodiťpotom,akonebolapreukázanáexistenciasúkromnoprávneho
vzťahu v podobe pôžičky, vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Žalobcom vymedzené
skutkové okolnosti uvedené v žalobe vrátane nespornej skutočnosti o odovzdaní peňazí žalovanej

boli dostatočné i pre „predbežné“ posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie preto postupoval procesne správne, keď na podklade takýchto relevantných skutkových zistení
a aj pod ťarchou aj neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovanej a v súlade so zásadou
iura novit curia posudzoval, či je žalovaná povinná vrátiť sumu 64 495,95 eura s príslušenstvom
žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia. Bolo by prejavom prílišného formalizmu, ak by sa súd

nezaoberal otázkou, či uplatňovaný nárok nie je dôvodný nielen z titulu zmluvy o pôžičke, ale aj z iného
dôvodu, ak sú popísané skutočnosti zhruba rovnaké (analogicky 4Cdo 13/2009). Vzhľadom na dôvodne
vznesenú námietku premlčania preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcuz dôvodu primárne nepreukázania tvrdeného poskytnutia pôžičky, s následným logickým vyústením do
premlčaného bezdôvodného obohatenia zamietol.

50. V závere odvolací súd poukazuje na v odvolaní uplatnené tvrdenia žalobcu o „listine“ (ktorá mala
byť vyhotovená v deň poskytnutia predloženej k návrhu na vydanie platobného rozkazu), ktorá mala
preukazovať pôžičku. Ak bola správna identifikácia odvolacím súdom, ide o „listinu“, predloženú zjavne
vo fotokópii na č. l. 37 rukou napísanými slovami netvredným a nedokazovaným (neznámym) pisateľom
a netvrdeného a nedokazovaného (neznámeho) dňa s obsahom: „Půjčení peněz na byt, pro E. A. rozená

Q. 21.6.2017 1.650.000Kč“. Odvolací súd konštatuje absenciu poukazu a spojitosti žalobných tvrdení (v
rámciprostriedkovútoku)žalobcuvžalobenav(aktuálnom)odvolanítvrdenú„listinu“.Poukazna„listinu“
a jej dôkazný potenciál neprodukovala strana žalobcu ani na prvom ani na ďalších pojednávaniach a tiež
nie v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie a tiež nie v následnom procese. Azda jediným
možným spojením medzi „listinou“ a dokazovaním je pomerne neurčité vyjadrenie právneho zástupcu
žalobcu (č. l. 312), v ktorom v spojitosti s nevedno akou listinou, ktorú podľa jeho tvrdenia nerozporovala

žalovaná a smerovala, a to už hovorí odvolací súd, nie k dôkazu o pôžičke, ale dôkazu o poskytnutí
finančných prostriedkov práve dňa 21.06.2017. Uvedená skutočnosť ale bola správne zistená súdom
prvej inštancie z nesporných tvrdení a iných listinných dôkazov dostatočne. Inými slovami, žalobca
nespájal dokazovanie svojich tvrdení o pôžičke (možno mimo dňa poskytnutia peňazí) s predloženou
listinou, preto na ňu nebolo potrebné súdom prvej inštancie prihliadať (v miere dokazovania právneho

dôvodu poskytnutia peňažných prostriedkov - pôžičky) a taktiež nie odvolací súd v zmysle podmienok
prípustnosti novôt podľa § 366 CSP, ktoré v odvolacom konaní boli produkované oneskorene.

51. V kontexte vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie v dôsledku čoho postupoval procesným postupom v zmysle § 387 ods. 1 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej voči žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.

53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP

v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).