Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124205920
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124205920.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX D. E. F., 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E. F., obaja
právne zastúpení: JUDr. Eva Loumová, advokátka so sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov, IČO: 54 210
500, proti žalovanému: H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E. F., o vrátenie daru, o
odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/43/2024 – 53 zo dňa
29.10.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanému voči žalobcom, zaviazaným spoločne a nerozdielne, priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali vrátenia
daru, a to rodinného domu s priľahlými pozemkami v rozsahu 1, t.j. každému zo žalobcov v 1. Žalobcovia
svoj návrh odôvodnili tým, že žalovaný voči nim hrubo porušuje dobré mravy, a to tým, že z jeho strany

došlo k fyzickému napadnutiu žalobcov a dochádza k neustálym konfliktom.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že na základe darovacej zmluvy s
vecným bremenom spísanej vo forme notárskej zápisnice dňa 29.12.2008 uzavretej medzi žalobcami
ako darcami na jednej strane a žalovaným s jeho manželkou, ako obdarovanými na strane druhej,
nadobudol žalovaný a dcéra žalobcov vlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. C. (rodinný
dom so súpisným č. XXX a priľahlé pozemky: parc. I. J. XXX G. I. J. XXX), a to každý z nich v rovnakom
pomere po jednej polovici. Zároveň sa v zmluve zriadilo vecné bremeno spočívajúce v práve žalobcov

doživotne bezplatne užívať prevedené nehnuteľnosti.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 628 ods. 1 a 630 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na to, že na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho
určitosti je nevyhnutné, aby v ňom boli zreteľne a jednoznačne uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých
darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov. Takýmto úkonom môže byť aj žaloba. V prejednávanej
veci sa žalobcovia ako darcovia domáhali vrátenia daru prostredníctvom žaloby, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 01.08.2024, na základe skutkových okolností v nej uvedených. Výzva žalobcov podľa

názoru súdu prvej inštancie nenapĺňa požiadavky zákona, čo do určitosti obsahu právneho úkonu,
teda uvedenia konkrétnych skutočností, z ktorých žalobcovia vyvodzujú opodstatnenosť svojho návrhu.
Žalobcovia v nej len veľmi všeobecne vytýkajú žalovanému neplnenie dohody o doživotnej starostlivosti,
ako aj zlé správanie k nim. Súd prvej inštancie uviedol, že správanie žalobcu sa nepochybne priečidobrým mravom, no nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov z hľadiska intenzity. Ojedinelý
exces obdarovaného (fyzické napadnutie bez vážnejších následkov) nemožno s prihliadnutím ku
všetkým zisteným okolnostiam prípadu, kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobcovia

podľa názoru súdu neuniesli dôkazné bremeno a bezpochyby nepreukázali, ani inými relevantnými
dôkazmi, aby ich žalovaný v uvedenom období fyzicky napadol, a aby im v dôsledku jeho konania vznikli
zdravotné následky (napr. predložením lekárskej správy). Dcéra žalobcov, pri nimi tvrdenom fyzickom
napadnutí, nebola prítomná a o ich existencii sa mala dozvedieť od svojho otca.
Súd prvej inštancie vo veci nevykonal dokazovanie výsluchom svedka - syna žalobcov, z dôvodu

hospodárnosti konania, nakoľko tento návrh žalobcov bol podaný až na pojednávaní, teda po uplynutí
lehoty sudcovskej koncentrácie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú, a preto
ju v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a neúspešným žalobcom
v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť žalovanému spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu

100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d), e), f), g) a h) CSP. Namietali nevykonanie dôkazov, a to výsluch žalobkyne v 2.
rade a svedka – syna žalobcov. Poukázali na to, že žalovaný im neposkytuje žiadnu pomoc, ako aj na

pravidelné konflikty a schválnosti, ktoré im robí. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnil s rozhodnutím a odôvodnením súdu prvej
inštancie a zdôraznil, že sa voči žalobcom nedopustil takého správania, ktoré by sa dalo kvalifikovať

v rozpore s dobrými mravmi.

4. Žalobcovia v následnom vyjadrení zotrvali na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

5. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok

- CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcov
podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
CSP) a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené,
a preto napadnutý rozsudok potvrdil.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

6. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú vrátenia daru - podielov k rodinnému domu, nakoľko
žalovaný im neposkytuje žiadnu pomoc, ktorú ako starší ľudia potrebujú, či už ísť s nimi k lekárovi,
pomôcť s prácami okolo domu, nachystať drevo a pod. Argumentujú tiež arogantným správaním
žalovaného a tým, že im presúva osobné veci a robí im rôzne schválnosti.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, keďže
skutočnosti tvrdené žalobcami neboli, bez pochybností, preukázané a nezakladajú závery o správaní sa
žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

8. Je evidentné, že medzi stranami sporu sú konflikty a nezhody, tak ako to vyplýva z obsahu spisu.
Pre úspešnosť podanej žaloby je však potrebné preukázať ich intenzitu vzhľadom na znenie § 630
Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Arogantné
správanie sa žalovaného, ani rôzne schválnosti, ktoré žalobcovia opisujú, samé o sebe nedosahujú takú
intenzitu, aby bolo možné hovoriť o hrubom rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd v žiadnom prípade

neodobruje takýto druh konania a správania sa žalovaného, avšak pre vrátenie daru zákon stanovuje
prísnejšie požiadavky na správanie sa obdarovaného. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so
spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa
znaky § 630 Občianskeho zákonníka.9. Tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, v konaní nebolo preukázané porušovanie dobrých
mravov v takej intenzite, ako je vyžadovaná v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. K naplneniu

skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také závadné správanie sa obdarovaného voči darcovi
a členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska rozsahu a intenzity a pri zohľadnení vzájomného správania
účastníkov právneho vzťahu, nevzbudzuje, z hľadiska spoločenskej objektivizácie (nielen subjektívneho
názoru darcu), pochybnosti o hrubom rozpore s dobrými mravmi.

10. Najzávažnejším konaním žalovaného voči žalobcom, ktoré žalobcovia uviedli, bolo, že ich žalovaný
mal dvakrát fyzicky napadnúť, avšak ani ohľadom tohto konania nebolo nepochybne preukázané, či a
ako k týmto incidentom došlo, a teda či skutočne išlo o bezdôvodný násilný útok žalovaného, pretože
žalovaný priebeh incidentov popísal inak.
Podľa súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity
alebo ich sústavné porušovanie“ (C. XX/XXXX), takže „kvantita aj kvalita“ nevhodného správania sú

rovnocennými ukazovateľmi. Pokiaľ ide o kvantitu, t.j. o sústavnosť, v zmysle judikatúry sa sústavnosťou
rozumie také opakované porušenie dobrých mravov, ktorého sa obdarovaný dopustil viacnásobne
(najmenej v troch prípadoch), pričom je medzi nimi časová súvislosť. V prejednávanej veci, podľa tvrdení
samotných žalobcov, k fyzickému napadnutiu malo dôjsť dvakrát, a aj to s časovým odstupom cca
9 mesiacov. V prípade preukázania všetkých tvrdení žalobcov by naplnená nebola ani požiadavka

intenzity, nakoľko žalobcovia netvrdili a nepreukázali, že by v dôsledku napadnutia utrpeli vážnejšie
zranenia.Žalobcasíceuviedol,žekvôlipádusiporanilchrbátalopatku,aleanitototvrdenienepreukázal,
napr. predložením lekárskych správ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že za právne
relevantné sa považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo (R 61/1997).
Zároveň právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči

darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného.

11. V podstate jediný dôkaz produkovaný v konaní žalobcami, je výpoveď ich dcéry, avšak ani touto
výpoveďou nebolo preukázané také správanie žalovaného, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako správanie
v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a ktoré by opodstatňovalo požiadavku žalobcov na vrátenie

daru. Naviac svedkyňa nebola osobne prítomná ani pri fyzických napadnutiach v rokoch 2023 a 2024
opísaných v žalobe.

12. Čo sa týka námietky žalobcov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, odvolací
súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom

spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a
následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán
sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového

stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z
pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).
Prvoinštančný súd v bode 15. odôvodnenia svojho rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal navrhovaný

výsluch, a to z dôvodu, že návrh bol podaný po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie.
Koncentrácia konania má predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia
sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť
uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu

na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala
strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje
objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany,ktorámôžebyťeštesprísnenáuplatnenímsudcovskejkoncentrácie.Uvedenáobjektívnačasová
hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.

V zmysle § 132 ods. 1 CSP je žalobca v podanej žalobe povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V danej veci žalobcom nič nebránilo už v žalobe navrhnúť výsluch svedka, ktorého výpoveď
by potvrdila nimi tvrdené skutočnosti. V návrhu na výsluch svedka žalobcovia ani netvrdili, že by jehovýsluchom mali byť preukázané skutočnosti, ktoré vyšli najavo až v priebehu konania, čo by mohlo
ospravedlniť oneskorenie podania tohto návrhu.
Žalobcovia v odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že návrh na výsluch svedka

bol podaný až na pojednávaní po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie konania. Odvolací súd k
tomu uvádza, že je síce pravdou, že návrh na výsluch svedka bol podaný skôr, nie až na pojednávaní,
avšak len tri dni pred konaním pojednávania a po uplynutí sudcovskej lehoty (žalobcovia boli vyzvaní
na vyjadrenie sa k tvrdeniam žalovaného uznesením zo dňa 15.8.2024, v ktorom boli poučení o tom,
že majú označiť dôkazy, a že na neskôr predložené a označené skutočnosti súd nemusí prihliadať,

uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni žalobcov v rovnaký deň, pričom výsluch svedka navrhli
žalobcovia až v podaní zo dňa 25.10.2024).
Navyše má odvolací súd za to, že na záveroch súdu prvej inštancie by nič nezmenila ani výpoveď
svedka – syna žalobcov, keďže z tvrdení samotných žalobcov vyplýva, že tento svedok nebol prítomný
pri opísaných napadnutiach a ani s nimi nebýva v spoločnej domácnosti, preto aj z tohto dôvodu bol
správny postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh na výsluch tohto svedka.

K námietke týkajúcej sa nevykonania výsluchu žalobkyne v 2. rade odvolací súd dodáva, že návrh na
výsluchžalobkynev2.radepodanýnebol.Vpodanízodňa16.8.2024žalobcovianavrhlivýsluchžalobcu
v 1. rade, ktorý bol vypočutý na pojednávaní dňa 29.10.2024.

13. Na písomné výpovede svedkov – syna žalobcov a žalobkyne v 2. rade predložené v odvolacom

konaní odvolací súd neprihliadal, nakoľko sa jedná o novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP).
Navyše výpoveď žalobkyne v 2. rade nie je podpísaná.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru
je porušenie dobrých mravov s tým, že buď sa jedná o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie

sústavné.
V prejednávanej veci nebolo, vzhľadom na obsah žaloby, ktorú je potrebné považovať za výzvu na
vrátenie daru, preukázané porušenie dobrých mravov značnej intenzity a aj keď v žalobe boli naznačené
skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať aj menej závažné porušenie dobrých mravov, z obsahu žaloby
nemožno vyvodiť ich sústavnosť, pričom odvolací súd nemôže vychádzať z obsahu odvolania. Mohol

by tak učiniť iba v prípade, pokiaľ by konanie žalovaného, opísané v odvolaní, bolo aj predmetom
výzvy na vrátenie daru (v danom prípade žaloby). Odvolací súd v tomto ohľade taktiež zvýrazňuje
skutočnosť, že konanie odporujúce dobrým mravom v dôsledku ktorého darca navrhuje vrátenie daru,
musí byť samozrejme taktiež nepochybne preukázané, pričom súd prvej inštancie v tejto súvislosti
správne poukázal na to, že aj keď žalobcovia poskytli určité skutkové tvrdenia, tieto v konaní neboli

nepochybne preukázané, a teda žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno.
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že jednostranný právny úkon smerujúce k vráteniu daru, ktorý
adresuje darca obdarovanému, musí spĺňať náležitosti právneho úkonu vo všeobecnosti, teda aj
náležitosti prejavu vôle zmysle jej určitosti. Pre platnosť tohto úkonu je nevyhnutné, aby v ňom darca
uviedol všetky konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov, resp. sústavné

porušovanie dobrých mravov. Tieto konkrétne špecifikované skutočnosti teda musia byť uvedené jednak
vo výzve na vrátenie daru, ako aj v žalobe a musia byť aj jednoznačne v konaní preukázané.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že skutočnosti uvedené v žalobe (žalobcami
tvrdené fyzické napadnutia, resp. neposkytovanie pomoci v chorobe a starobe) jednak neboli
jednoznačne preukázané a navyše vzhľadom na ich intenzitu nepredstavujú hrubé porušenie dobrých

mravov.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z tvrdení žalobcov, ktoré ale uviedli až v odvolaní, teda ako
novoty podľa § 366 CSP (k čomu odvolací súd neprihliada), nemožno vylúčiť, že správanie žalovaného
je minimálne nevhodné a nedôstojné, avšak podstatná časť skutočností tvrdených v odvolaní, nebola

predmetom výzvy na vrátenie daru, teda v danom prípade žaloby, preto ich ani nemožno posudzovať
ako sústavné menej závažné porušovanie dobrých mravov. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
pokiaľbyžalobcoviazaslaližalovanémukvalifikovanúvýzvunavráteniedaru,vktorejbyúplnekonkrétne
a jednoznačne špecifikovali všetko konanie žalovaného, ktoré im spôsobuje diskomfort a útrapy, tak
v prípade pokiaľ by žalovaný výzvu na vrátenie daru neakceptoval, bolo by možné opätovné podanie

žaloby, avšak ako už súd uviedol vyššie, je nevyhnutné, aby tento právny úkon spĺňal náležitosti určitosti,
čo znamená podrobné popísanie všetkého správania žalovaného ktoré znamená porušenie dobrých
mravov s tým, že tvrdené konanie musí byť samozrejme aj preukázané.16. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že z darovacej zmluvy zo dňa 29.12.2008 vyplýva aj osobný
záväzok žalovaného a jeho manželky (bývalej manželky) týkajúci sa ich starostlivosti o žalobcov v
starobe a chorobe a ich doopatrovaní, pričom ale v samotnej žalobe je uvedené iba to, že žalovaný

dlhodobo neposkytuje pomoc žalobcom, teda opätovne nie je exaktne špecifikované, v čom konkrétne
neposkytovanie pomoci spočíva. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poznamenáva, že v danom
prípade sa síce jedná o osobný záväzok obdarovaných, ale nejedná sa o rozväzovaciu podmienku
darovacej zmluvy.

17. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými
tvrdeniami strán sporu, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie tejto veci a z vykonaného dokazovania
správne ustálil skutkový stav, na ktorý aj správne aplikoval príslušné právne normy, preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keďže nezistil
naplnenie ani jedného z odvolacích dôvodov.
Skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v zhode s názormi žalobcov, resp. ich prianím,

nemôže zakladať záver o tom, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím porušil zákon, resp. že jeho
rozhodnutie je nesprávne alebo neodôvodnené.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, síce

vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak žalovaný si trovy konania neuplatnil a ani
mu nevyplývajú z obsahu spisu, preto mu odvolací súd ich náhradu, s poukazom na čl. 17 základných
princípov CSP, nepriznal.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).