Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/169/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624201373
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1624201373.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Petra Kalatu a JUDr. Táne Šefčíkovej, v právnej veci povinného z vyživovacej povinnosti: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Martin Ritomský,
advokát so sídlom Jána Kollára 375/17, 901 01 Malacky, a oprávneného z vyživovacej povinnosti: A.
B., narodený XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXXX/X, XXX XX D., zastúpený splnomocnencom: Advokátska
kancelária Marko, s.r.o., so sídlom Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, v konaní o návrhu na zrušenie
vyživovacej povinnosti, o odvolaní povinného z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu
Malacky č. k. 8Pc/17/2024-105 zo dňa 29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo výroku I. tak, že zrušuje vyživovaciu povinnosť povinného z vyživovacej
povinnosti k oprávnenému z vyživovacej povinnosti za obdobie od 01.09.2022 do 31.08.2023, s tým,
že od 01.09.2023 sa vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti voči oprávnenému z
vyživovacej povinnosti obnovuje v sume 170 eur mesačne, ktorú je povinný z vyživovacej povinnosti
povinný platiť k rukám oprávneného z vyživovacej povinnosti vždy k 15. dňu v mesiaci vopred a vo
výroku II. rozsudok p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Vyššie špecifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil vyživovaciu povinnosť
povinného z vyživovacej povinnosti k oprávnenému z vyživovacej povinnosti za obdobie od 01.09.2022
do 31.08.2023 s tým, že od 01.09.2023 sa vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti
k oprávnenému z vyživovacej povinnosti obnovuje. Výrokom II. súd zamietol návrh povinného
z vyživovacej povinnosti na zníženie výživného voči oprávnenému z vyživovacej povinnosti. Výrokom III.
nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
odkazom na ustanovenia § 62 ods. 1, § 78 ods. 1 a 2, a § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), §
156 a § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), § 166c písm. e)
zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), § 217 ods. 1 a 2 a § 231 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), článok 41 ods. 4 zákona č. 460/1992 Z.z, Ústava Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústava“) a článok 18 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Svoje rozhodnutie súd vecne
odôvodnil tým, že v konaní posudzoval návrh povinného z vyživovacej povinnosti jednak na zrušenie

vyživovacej povinnosti a jednak na jej zníženie, a preto v zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine skúmal,
či došlo k takej zmene pomerov, ktorá by tieto návrhy opodstatňovala. Pokiaľ ide o zrušenie a následné
obnovenie vyživovacej povinnosti, dospel k záveru, že v období od 1. septembra 2022 do 31. augusta
2023 nastala na strane oprávneného z vyživovacej povinnosti podstatná zmena pomerov. V tomtočasovom úseku po ukončení strednej školy nebol študentom, bol evidovaný na úrade práce a prácou na
dohodu preukázal svoju schopnosť sám sa živiť, čo odôvodňovalo zrušenie vyživovacej povinnosti za
toto obdobie. Avšak od 1. septembra 2023 sa pomery opäť podstatne zmenili, nakoľko sa stal študentom

denného štúdia na vysokej škole, kde pokračuje v príprave na svoje budúce povolanie. Na základe
tejto skutočnosti uplatnil princíp tzv. elasticity výživného a koncepciu relatívneho zániku vyživovacej
povinnosti, a vyživovaciu povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti s účinnosťou od tohto dátumu
obnovil. Návrh povinného z vyživovacej povinnosti na zníženie takto obnoveného výživného zamietol
ako nedôvodný. Konštatoval, že zníženie výživného je možné len za výnimočných okolností, ak dôjde k

takej podstatnej a nie len prechodnej zmene pomerov na strane povinného rodiča (ako napríklad vážne
zdravotnéproblémysvplyvomnapríjemalebonemožnosťsazamestnaťzdôvoduzlejrodinnejsituácie),
ktorá negatívne ovplyvňuje jeho schopnosť platiť výživné. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že povinný z vyživovacej povinnosti nepreukázal žiadne skutočnosti objektívneho charakteru, ktoré by
zníženie odôvodňovali. Naopak, nadobudol presvedčenie, že postoj povinného k plateniu výživného je
dlhodobo nemenný a jeho súčasná situácia je dôsledkom jeho vlastného účelového konania. Poukázal

na viaceré skutočnosti z minulosti, ako napríklad bezdôvodný odchod z lepšie plateného zamestnania
odôvodnený samotným povinným z vyživovacej povinnosti tým, že „chcel žiť ako človek“ a venovať sa
futbalu, či dlhodobé nerešpektovanie súdneho rozhodnutia o výške výživného, ktoré pretrváva už od
roku 2016. Vyhodnotil, že povinný z vyživovacej povinnosti je stále v produktívnom veku, nepreukázal
žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu bránila zamestnať sa, a svojím spôsobom života (býva u

matky, je nezamestnaný, necháva sa ňou živiť) dáva najavo neochotu podieľať sa na výžive svojich
detí. Ani vyhlásenie konkurzu na majetok povinného z vyživovacej povinnosti nepovažoval za dôvod na
zníženie výživného, keďže táto skutočnosť nebola považovaná za rozhodujúcu ani v predchádzajúcom
rozhodnutíodvolaciehosúduvobdobnejveci.Akoďalšípríkladúčelovéhokonaniauviedolargumentáciu
povinného z vyživovacej povinnosti z iného konania, kde svoju nemožnosť zamestnať sa zdôvodňoval

odsúdením na 300 hodín povinnej práce za neplatenie výživného. Súd však zdôraznil, že predmetný
trestný rozkaz č. k. 3T/45/2020-474 z 9. novembra 2022 nie je doposiaľ právoplatný, pretože voči nemu
podal povinný z vyživovacej povinnosti odpor, a teda jeho argumentáciu, že kvôli tomu si nevie nájsť
prácu považoval taktiež za účelovú. Aktuálne platby povinného z vyživovacej povinnosti vo výške 35 eur
vnímal ako konanie s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, a nie ako snahu reálne prispievať na výživu

oprávneného z vyživovacej povinnosti. Ohľadom oprávneného z vyživovacej povinnosti súd konštatoval,
že hoci si popri štúdiu na vysokej škole privyrába prácou na dohodu o brigádnickej práci študenta, tento
príjem nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti trvalo sa sám živiť. Schopnosť samostatne sa
živiťmusípodľasúdunapĺňaťpožiadavkutrvalostitohtostavu,pričompríjemnáhodného(brigádnického)
charakteru za taký považovať nemožno. Pôvodne určené výživné vo výške 170 eur mesačne vyhodnotil

ako minimálne, nepokrývajúce ani základné potreby študenta vysokej školy, ktorého potreby (bývanie,
školné, strava) sú vykrývané najmä s pomocou jeho matky. Z týchto dôvodov nevidel dôvod na zníženie
výživného a návrh povinného z vyživovacej povinnosti zamietol s konštatovaním, že nemôže svojím
rozhodnutím sanovať nezákonné konanie povinného z vyživovacej povinnosti a odobriť doposiaľ trvajúci
protiprávny stav, zapríčinený jeho subjektívnym konaním. O náhrade trov konania súd prvej inštancie

rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal povinný z vyživovacej povinnosti v zákonnej lehote
odvolanie proti výroku II. z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok v rozsahu výroku II. zmenil tak, že jeho návrhu na zníženie výživného vyhovie
a určí výživné na oprávneného z vyživovacej povinnosti v nižšej sume podľa jeho návrhu uvedeného v
konaní. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pričom argumentoval, že na jeho strane došlo k podstatnej zmene pomerov,
nakoľko je dlhodobo nezamestnaný. Za reálnu prekážku v zamestnaní považoval aj svoje doposiaľ

neprávoplatné odsúdenie na 300 hodín povinnej práce, pretože zamestnávatelia podľa neho nie sú
otvorení prijímaniu odsúdených osôb a výkon trestu by mu spôsoboval časové komplikácie v práci.
Ďalej namietal, že súd nesprávne posúdil schopnosť oprávneného z vyživovacej povinnosti samostatne
sa živiť, nakoľko navštevovanie vysokej školy automaticky neznamená neschopnosť postarať sa o
seba. Uviedol, že oprávnený z vyživovacej povinnosti má dostatočný mesačný príjem pozostávajúci zo

zárobkuzbrigádnickejpráce(približne584,-EUR),príspevkuodfutbalovéhoklubu(100-300EUR),ktorý
považuje za skrytý plat, a rodinných prídavkov. Zdôraznil tiež, že oprávnený z vyživovacej povinnosti
býva bezplatne v byte, ktorý prenechal pri rozvode jeho matke. Uviedol, že svoju vyživovaciu povinnosť
nespochybňuje, avšak nemôže si dovoliť platiť pôvodne určenú sumu, keďže má problém uživiť ajsám seba, a preto navrhol zníženie na 30 % sumy životného minima. Tvrdil, že práve neprimeraná
výška výživného, stanovená v čase, keď boli jeho príjmové pomery diametrálne odlišné, ho dostala
do platobnej neschopnosti a následne viedla až k trestnému stíhaniu. Argumentoval, že znížením

výživného na spravodlivú výšku by sa naopak odstránil protiprávny stav a umožnilo by mu to vymaniť
sa z nepriaznivej situácie, zamestnať sa a teoreticky v budúcnosti platiť aj vyššiu sumu. Dodal, že sa
aktívne usiluje zmeniť svoju situáciu a hľadá si zamestnanie, no súd podľa neho jeho zmenené životné
pomery ignoroval. V časti odvolania týkajúcej sa zdôvodnenia nesprávneho právneho posúdenia veci
argumentoval, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o rodine. Poukázal na

§ 62 ods. 2 zákona o rodine s tým, že obaja rodičia prispievajú na výživu podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na ich životnej úrovni. Z toho vyvodil,
že pokiaľ je životná úroveň rodiča nízka, je nevyhnutné obmedziť aj nároky dieťaťa. Súhlasil s plnením
vyživovacej povinnosti v minimálnom rozsahu podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine, teda vo výške 30
% zo sumy životného minima, avšak nesúhlasil s tvrdením súdu, že pôvodne určená suma 170,- eur
je výživným minimálnym. Ďalej namietal, že súd v rozpore s § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení

rozsahu vyživovacej povinnosti neprihliadol na jeho reálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery a v
zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine mal povinnosť upraviť výživné vzhľadom na výrazné zhoršenie jeho
ekonomickej situácie. Za právne relevantnú okolnosť považoval aj skutočnosť, že mu bol neprávoplatne
uložený trest povinnej práce práve z dôvodu nemožnosti platiť výživné v stanovenej výške, čo podľa
neho podčiarkuje skutočnosť, že doterajšia suma je pre neho objektívne neúnosná. Poukázal na to, že

aj trestný súd si pre účely trestného konania výšku výživného znížil, a k tomu istému malo podľa neho
dôjsť aj v tomto konaní. Právny záver súdu preto považoval za rozporný so zákonom aj s princípom
spravodlivosti a rovnováhy medzi záujmami oprávneného z vyživovacej povinnosti a schopnosťami
povinného z vyživovacej povinnosti.

3. K odvolaniu povinného z vyživovacej povinnosti sa vyjadril oprávnený z vyživovacej povinnosti
a uviedol, že s jeho návrhom nesúhlasí. Uviedol, že povinný z vyživovacej povinnosti ukončil v
minulosti svoj pracovný pomer v spoločnosti F. G., H. dobrovoľne, bez zjavného zdravotného či
iného dôvodu, a od právoplatnosti rozsudku o rozvode v januári 2017 si kontinuálne neplní svoju
vyživovaciu povinnosť. Ako dôvod svojej dlhodobej nezamestnanosti podľa neho uvádza nedostatok

motivácie pracovať kvôli exekúciám na výživné, čím si svoju nepriaznivú situáciu zapríčinil vedome
sám. Konštatoval, že povinný z vyživovacej povinnosti sa o svojich synov nezaujímal, finančne ich
nepodporoval nad rámec sumy 35 eur mesačne, neprispel im na školské pomôcky či vodičský kurz a
dokonca ich odhováral od ďalšieho štúdia. Spochybnil tiež tvrdenia povinného z vyživovacej povinnosti
týkajúce sa majetkových pomerov. Uviedol, že byt, v ktorom s bratom bývajú, neprenechal povinný

z vyživovacej povinnosti ich matke bezodplatne. V rámci vyporiadania BSM mu matka vyplatila podiel,
z ktorého ani vtedy neuhradil dlžné výživné. Naopak, povinný z vyživovacej povinnosti si podľa neho
nechal vyplatiť venové poistenie, ktoré od roku 2005 hradila výlučne jeho matka. Skutočnosť, že si s
bratom privyrábajú na brigádach, odôvodnil snahou finančne odbremeniť matku, čo však podľa neho
neznamená, že povinnému z vyživovacej povinnosti zaniká jeho zákonná vyživovacia povinnosť. K

argumentácii povinného z vyživovacej povinnosti, že sa pre neprávoplatný trest 300 hodín povinnej
práce nemôže zamestnať, uviedol, že táto výmera zodpovedá len dvom mesiacom bežnej pracovnej
činnosti a nemôže výraznejšie narušiť jeho nepravidelnú pracovnú aktivitu, ktorú podľa vlastných
vyjadrení povinný z vyživovacej povinnosti vykonáva od roku 2017. Poukázal na to, že najjednoduchším
riešením nepriaznivej situácie povinného z vyživovacej povinnosti je začať pracovať. Zároveň vysvetlil,

že posudzovanie výšky výživného v trestnom konaní je odlišné a trestný súd nemá právomoc určovať
jeho finálnu výšku pre účely civilného konania. V závere zdôraznil, že povinný z vyživovacej povinnosti
rokynevyužívasvojuzákladnúschopnosťzdravéhočloveka,schopnosťpracovať,navyriešeniesituácie,
do ktorej sa dostal výlučne sám.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie
proti rozsudku bolo podané v zákonnej lehote ( § 362 ods. 1 CSP ), oprávnenou osobou, povinným
z vyživovacej povinnosti (§ 359 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§
363 CSP), a že odvolateľ, povinný použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím
na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale
nezistil (§ 67 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CMP), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súduminimálne päť dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie povinného
z vyživovacej povinnosti nie je dôvodné.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď zamietol návrh povinného
z vyživovacej povinnosti na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči plnoletému oprávnenému
z vyživovacej povinnosti.

6. Podľa § 62 odsek 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

7. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

8. Podľa § 62 odsek 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30
% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

9. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

10. Podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na
návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované
výživné sa nevracia.

11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie

pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne
vysvetlil dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu
súdu dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§387
ods. 2 CSP). Pre potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné

uviesť nasledovné.

14. Skutočnosť, že povinný z vyživovacej povinnosti je dlhodobo nezamestnaný, súd prvej inštancie
správne nevyhodnocoval ako zmenu pomerov, ktorá by mohla mať za následok zníženie vyživovacej
povinnosti podľa jeho návrhu. Povinný z vyživovacej povinnosti už v roku 2016 v auguste ukončil

dovtedajší štyri roky trvajúci pracovný pomer v spoločnosti F. G., H. z dôvodu, že nechcel pracovať na
zmeny, podľa vlastných slov „chcel žiť ako človek“, chcel sa venovať svojmu koníčku – futbalu. Odvtedy
už nikdy takto dlhodobo nikde nepracoval. Od septembra 2016 do februára 2017 pracoval v spoločnosti
I. G. s priemerným mesačným príjmom 1.215 eur, potom v spoločnosti J. E., G. od novembra 2017 do
októbra 2018 s priemerným mesačným príjmom 31 eur, v mesiaci august 2019 pracoval v spoločnosti

K. I. G., G. s príjmom 77,27 eur a následne od mesiaca september 2019 do mesiaca jún 2020 v mesiaci
H. L., .G. s príjmom v priemere okolo 774 eur. Od 01.06.2020 do do 01.07.2023 sa venoval podnikaniu ,
pričom v roku 2019 dosiahol príjmy 2021,48 eur pri výdavkoch 1212,89 eur, v roku 2020 mal príjmy 4980
eur pri výdavkoch 3025,90 eur. V roku 2020 si platil len odvody do zdravotného poistenia. Za týchtookolností je správne vyhodnotenie, že povinný z vyživovacej povinnosti sa vzdal bez dôležitého dôvodu
výhodnejšiehozamestnania(§75ods.1zákonaorodine),atoužvroku2016,keďbezzodpovedajúceho
dôvodu odišiel zo zamestnania v spoločnosti F. G., H., ktoré mu umožňovalo zabezpečiť si dostatočný

príjem na plnenie si jeho vyživovacích povinností o obom jeho vtedajším deťom (tak A. ako aj k jeho
bratovi C.) a aj na plnenie vyživovacej povinnosti voči neskôr narodenej dcére C.. Urobil tak bez toho, že
by mu v tom bránila objektívna prekážka, naopak, uprednostnil vlastné pohodlie (nechcel už pracovať
na smeny) a vlastné koníčky – futbal, ktorému sa vtedy ako mládežnícky tréner venoval. Súd prvej
inštancie správne ustálil, že dlhodobá nezamestnanosť povinného z vyživovacej povinnosti súvisí s jeho

neochotou pracovať a nie s objektívnymi prekážkami, ktoré by mu v zamestnaní sa bránili.

15. Prekážkou nebolo ani odsúdenie povinného z vyživovacej povinnosti na trest povinnej práce
v rozsahu 300 hodín. A to ani v prípade, že by sa jednalo o odsúdenie právoplatné. Časovo sa jedná
o obmedzenie zodpovedajúce približne rozsahu dvoch mesiacov. Takýto rozsah nie je spôsobilý nastoliť
takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie vyživovacej povinnosti a to ani keby dôvodom

obmedzenia bola objektívna skutočnosť nezavinená povinným z vyživovacej povinnosti. Argumentácia,
že toto odsúdenie má založiť sťaženie nájdenia si novej práce, napr. aj z dôvodu, že potenciálni
zamestnávatelia nie sú otvorení zamestnávaniu odsúdených v trestnom konaní, v žiadnom prípade
neobstojí. Povinný z vyživovacej povinnosti, tak ako každý, sa má snažiť viesť bezúhonný život, riadne
si plniť svoje záväzky tak, aby jeho konanie nemalo za následok prípadné odsúdenie v trestnom konaní,

a už vôbec nemá dopredu v prípadných sankciách (a to dokonca už aj v čase, kedy ešte nie sú
právoplatné) hľadať pseudodôvody, prečo si svoje povinnosti plniť nemôže.

16. Rovnako neobstojí argumentácia, že dôvodom na zníženie vyživovacej povinnosti povinného
z vyživovacej povinnosti má byť skutočnosť, že oprávnený z vyživovacej povinnosti popri štúdiu brigádne

pracuje, má z toho príjem okolo 584 eur mesačne, a tiež skutočnosť, že mu futbalový klub, za ktorý
hráva, prispieva na dopravu v sume od 100 do 300 eur mesačne (ktoré povinný z vyživovacej povinnosti
považuje za skrytý príjem), resp. že poberá prídavky na dieťa. Oprávnený z vyživovacej povinnosti
prácou popri štúdiu odbremeňuje svojich rodičov, ktorí voči nemu stále majú vyživovaciu povinnosť,
doposiaľ sa nedomáhal zvýšenia výživného, napriek tomu, že naposledy bola jeho výška určená v roku

2016. Táto skutočnosť mu nemôže byť na ťarchu a v žiadnom prípade nepredstavuje v konkrétnom
prípade zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie vyživovacej povinnosti povinného z vyživovacej
povinnosti. Rovnako to platí o obnovení výplaty prídavku na dieťa, vyplácaného matke oprávneného
z vyživovacej povinnosti. Jedná sa o štátnu sociálnu dávku, súvisiacu s tým, že oprávnený z vyživovacej
povinnosti sa pripravuje na povolanie, na ktorú mal nárok aj pri ostatnom posudzovaní pomerov, v čase

samenílenjejvýška,ktoráreflektujezvyšovaniespotrebiteľskýchcien.Príspevoknaúhraducestovného
na tréningy futbalovým klubom umožňuje oprávnenému z vyživovacej povinnosti venovať sa záujmovej
činnosti, tým, že pokrýva časť jeho nákladov, nemožno ho určite považovať za skrytý plat, za ktorý ho
povinný z vyživovacej povinnosti označuje.

17. Záverpovinnéhozvyživovacejpovinnostije,žepovinnýzvyživovacejpovinnostisanemáakodostať
z ním tvrdenej nepriaznivej situácie, z dôvodu, že výška výživného stanovená rozsudkom Okresného
súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 z 20.10.2016 je podľa neho neprimeraná a nezodpovedá jeho
aktuálnym pomerom, v žiadnom prípade neobstojí. Inou by bola už aj len situácia, ak by povinný
z vyživovacej povinný z vyživovacej povinnosti pracoval, popri tom by si plnil všetky svoje záväzky.

To však povinný z vyživovacej povinnosti nerobí. Skutočnosť, že dňom 01.09.2023 sa vyživovacia
povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti v dôsledku začiatku štúdia oprávneného z vyživovacej
povinnosti obnovila je prejavením sa tzv. elasticity vyživovacej povinnosti, čo napokon samotný povinný
z vyživovacej povinnosti aj v konaní a aj v podanom odvolaní uznáva. Ani povinný z vyživovacej
povinnosti netvrdí, že by sa od naposledy určenej vyživovacej povinnosti znížila výška oprávnených

potrieb oprávneného z vyživovacej povinnosti. Jeho argumentácia je založená takmer výlučne na jeho
aktuálnej zhoršenej ekonomickej situácii. Tá však, ako je vyššie vysvetlené, a ako to vysvetlil aj súd
prvej inštancie nemá svoje príčiny založené na objektívnych skutočnostiach. Priemerná mzda v roku
2016 dosahovala okolo 912 eur brutto, povinný z vyživovacej povinnosti už vtedy dosahoval mzdu okolo
1100 eur netto (ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 z 20.10.2016).

V súčasnosti predstavuje priemerná mzda (štatistický údaj za rok 2024) sumu okolo 1524 brutto.
V porovnaní s rokom 2016 priemerná mzda narástla o približne 66 %. Ak odvolací súd aplikuje tento
nárast na netto mzdu dosahovanú povinným z vyživovacej povinnosti, v čase, kedy riadne dlhodobo
pracoval, jeho vtedajšia netto mzda okolo 1100 eur mesačne by predstavovala dnes sumu okolo 1826eur netto (zvýšenie o 66 %). Na tejto úrovni sa pohybujú možnosti povinného z vyživovacej povinnosti
pri aplikácii ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine. Pri troch vyživovacích povinnostiach povinného
z vyživovacej povinnosti by primeraným výživným v konkrétnom prípade bola suma zodpovedajúca

17% zo sumy 1826 eur, teda suma okolo 310 eur mesačne. Ak teda súd prvej inštancie uzatvoril, že
pôvodne určená suma výživného vo výške 170 eur mesačne je výživným minimálnym, v ktorom sa
vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti obnovuje, jeho záver je správny, nakoľko
rozhodovanie o výživnom voči plnoletým osobám je rozhodovaním viazaným na návrh. Oprávnený
z vyživovacej povinnosti návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti voči nemu nepodal, preto sa táto

obnovila v pôvodne určenej výške 170 eur mesačne.

18. Vychádzajúc z uvedeného, tak odvolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci odvolacie
argumenty povinného z vyživovacej povinnosti neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého
rozhodnutia, pretože závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, sú dostatočné a správne, a súd vec správne právne posúdil. Preto

odvolací súd potvrdil rozsudok za použitia ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP vo výroku II. ako vecne
správny. Zmena výroku I. nie je zmenou obsahovou. Je len zmenou formulačnou, smerujúcou k presnej
špecifikácii znenia výroku v súlade s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Preto obsahuje
doplnenie, z ktorého je zrejmé, že sa vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti, tak
ako to vyplýva okrem iného napr. aj z bodu 24 odôvodnenia súdu prvej inštancie, obnovuje v pôvodne

určenej výške rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 zo dňa 20.10.2016, teda
v sume 170 eur mesačne a zároveň obsahuje špecifikáciu, že sa platí z dôvodu nadobudnutia plnoletosti
oprávneného z vyživovacej povinnosti už priamo k jeho rukám a nie k rukám jeho matky.

19. Odvolací súd na záver uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.).

20. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1 a 2 CSP tak,

že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na náhradu
trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd
nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly
mimosporového konania.

21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa

na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).