Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123204520
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3123204520.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

15C/35/2023

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou, v právnej veci žalobcu:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska
ulica71,81311Bratislava,protižalovanému:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XXX,XXXXXC.,právne
zastúpený: LEGAL CARTEL, s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 40, 811 02 Bratislava, IČO: 36 677 175,
o zaplatenie 65.166,- eur, takto

r o z h o d o l :

15C/35/2023

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 63.930,- eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,20%.

o d ô v o d n e n i e :

15C/35/2023
1.Žalobou doručenou súdu dňa 20.06.2024 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy
65.166euranáhradytrovkonania.Žalobuodôvodniltým,žerozsudkomOkresnéhosúduTrenčínzodňa

30.05.2019, sp. zn. 3T/168/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.10.2020,
sp. zn. 2To/129/2020, bol žalovaný uznaný za vinného, že ako príslušník Zboru väzenskej a justičnej
stráže (ZVJS) zaradený vo funkcii referenta režimu úseku režimovej činnosti oddelenia výkonu trestu
ÚVTOS a ÚVV D. dňa 03.10.2016 o približne 09:41 hod. v ÚVTOS a ÚVV D., počas toho ako E. F.
(poškodeného) odvádzal z vychádzkového dvorca do cely, na chodbe I. sektoru bloku A pri výťahu, po
tom čo sa poškodený dostal do stavu bezvedomia v dôsledku použitia hmatov, chvatov, úderov a kopu
v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších

predpisov : I. zo spáchania úmyselného zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1, písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu, v súvislosti s ktorým žiadateľovi
spôsobil mnohopočetné odreniny temporoparietálne vpravo a zhoršenie už vzniknutého otrasu mozgu
III. stupňa, II. zo spáchania nedbanlivostného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.
2 písm. a) k § 138 písm. h) Trestného zákona, v dôsledku ktorého došlo u žiadateľa k asfyxii, ktorá
viedla k bdelej kóme, z ktorej sa žiadateľ doposiaľ neprebral, pričom ide o nezvratný stav s následkom
trvalého poškodenia funkcie mozgu jej šedej hmoty. Podaním doručeným Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskejrepublikydňa06.04.2021označenýmako„Žiadosťooznámeniestanoviskakmimosúdnemu
uspokojeniunároku“žiadateľkaG.F.,zast.H.H.I.,advokátom,požadovalaoznámenie,čijeministerstvo
ochotné mimosúdne uspokojiť nárok na náhradu škody na zdraví poškodeného, ktorý mu vznikol dňa
03.10.2016 v ÚVTOS a ÚVV D. v dôsledku násilného trestného činu žalovaného. Oznámením výsledkuprerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 12.05.2022, č. 10911/2022/143 ministerstvo priznalo
poškodenému náhradu škody v sume 65.166,- eur. Následne dňa 25.05.2022 bola poškodenému
priznaná náhrada škody na zdraví uhradená. Žalobca poukázal na ust. § 64 ods. 6 a 7 zákona č.

4/2001 Z.z., tvrdil, že Slovenská republika uhradila poškodenému náhradu škody na zdraví, ktorú mu
spôsobil žalovaný ako príslušník ZVJS a tým vznikol žalobcovi regresný nárok voči žalovanému. Čo
sa týka rozsahu a výšky nahradenej škody titulom bolestného, žalobca plnil nasledovné položky: č.
5 mnohopočetné odreniny temporopatietálne vpravo (10 bodov), č. 223 otras mozgu III. stupňa (140
bodov), č. 225- koma vigile (420 bodov), spolu titulom bolestného 570 bodov. Titulom náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia bola vyplatená položka č. č. 253 vážne mozgové alebo duševné
poruchy po ťažkom poranení hlavy (2x 1.650 bodov), spolu 3.120 bodov. Vzhľadom na skutočnosť, že k
poškodeniu zdravia poškodeného došlo dňa 03.10.2016, pričom priemerná mesačná mzda v roku 2015
(za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu) predstavovala sumu 883,-
eur, výška náhrady škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje sumu
65.166,- eur (17,66 eur x 3690 bodov). Žalobca vyplatil náhradu škody len za to poškodenie zdravia,

ktoré bolo spôsobené trestným činom žalovaného a nie za to poškodenie zdravia, ktoré bolo spôsobené
oprávneným použitím donucovacích prostriedkov. Okrem toho žalobca uviedol chronológiu uplatnenia
nároku poškodeným – podaniami doručenými žalobcovi dňa 06.04.2021, 13.10.2021, 07.12.2021.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že v žiadosti poškodeného o náhradu škody nebolo

uvedené, akú škodu mu má ministerstvo vyplatiť a podľa akého zákona (škoda podľa Občianskeho
zákonníka, škoda podľa zákona č. 4/2001 Z.z. alebo zákona č. podľa zákona č. 437/2004 Z.z.),
a preto mal žalobca žiadosť odmietnuť. Okrem toho namietal, že nevie, akým správnym konaním došlo
k vyplateniu náhrady škody, nakoľko mu nebol sprístupnený administratívny spis a žalobu považoval
za neurčitú a nepreskúmateľnú. Namietal, že k výplate náhrady škody došlo v prospech inej osoby ako

poškodeného v trestnej veci. Podľa žalovaného žalobca svojvoľne posúdil žiadosť o náhradu škody ako
náhradu škody podľa § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z., hoci žiadateľ žiadal o vyplatenie náhrady škody
podľa zákona č. 274/2017 Z.z. a z tohto titulu žalobca žiadosť odmietol z dôvodu uplynutia prekluzívnej
lehoty.Zožiadnehoustanoveniazákonač.4/2001Z.z.nevyplývamožnosťregresnéhonárokuvočizboru
alebo jeho príslušníkovi a žalobca priznal náhradu škody bez preukázania všetkých predpokladov vzniku

zodpovednosti za škody. Podľa žalovaného je v rozpore so znením zákona č. 437/2004 Z.z, aby bolestné
a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola priznaná na základe zákona č. 4/2001 Z.z.,
nakoľko zákon o náhrade za bolesť poskytuje náhradu za bolesť a spoločenské uplatnenie, v žiadnom
prípade nie za škodu. Okrem toho náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje
na základe lekárskeho posudku ošetrujúceho lekára a nie na základe znaleckého posudku a zásadne

nesúhlasil s tým, že by bolo možné náhradu škody na zdraví poskytnúť aj na základe znaleckého
posudku bez predošlého spracovania lekárskeho posudku, resp. na základe odborného vyjadrenia
znalca bez predošlého spracovania lekárskeho posudku, k čomu citoval rozhodnutie NSSR sp.zn.
4Cdo/110/2022 a poťažme tiež bez toho, aby bodové ohodnotenie prípadne aj obsiahnuté v znaleckom
posudku spĺňalo náležitosti lekárskeho posudku podľa zákona č. 437/2004 Z.z., čo tiež namietal. Ak

chcel žalobca priznať akúkoľvek čiastku na žiadosť poškodeného, malo tak urobiť, buď výlučne podľa
zákona č. 4/2001 Z.z. alebo podľa zákona č. 437/2004 Z.z., ktorý zákon nehovorí o náhrade škody.
Žalovaný ďalej mal námietky aj voči znaleckému posudku spracovaného znalcom A. H. E. a bodovému
ohodnoteniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, s ktorými sa súd vysporiada na inom
mieste tohto rozsudku, primárne ale tiež tvrdil, že poškodený žije a z bdelej kómy sa prebral, čo

znalec podľa žalovaného nezohľadnil. Tiež namietal, že žalobca, okrem toho, že vyplatil nárok, ktorý
si „samokvalifikoval“, vyplatil poškodenému súčasne v celom rozsahu aj premlčaný nárok na náhradu
škody, pretože k vzniku škody malo dôjsť dňa 03.10.2016, ktorým dňom sa poškodený dozvedel o tom,
kto za škodu zodpovedá. Dňa 17.04.2017 došlo k vypracovaniu znaleckého posudku č. 2016/30, ktorým
dňom sa poškodený dozvedel aj o výške škody a od 18.04.2017 začala plynúť premlčacia doba k nároku

na náhradu škody. Škoda bola uplatnená poškodeným oneskorene, navyše ju uplatňovala neoprávnená
osoba G. F., ktorá nebola k tomu ani splnomocnená a v danom čase uplatnenia nebola ani opatrovníčkou
poškodeného a ani jeho zákonnou zástupkyňou. Poukázal na to, že poškodený si v trestnom konaní
škodu riadne neuplatnil, nespočívala premlčacia doba počas trestného konania, preto premlčacia doba
začala plynúť 18.04.2017. Poškodený sa z bdelej kómy prebral 15.03.2017. Škoda bola vyplatená až

dňa 25.02.2022. Aj keby súd vzal do úvahy uplatnenie škody matkou poškodeného ako relevantné,
aj tak je podľa žalovaného nárok premlčaný, pretože premlčacia doba by spočívala po dobu 167
dní, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.10.2022, čím opätovne začala premlčacia doba plynúť.
K vyplateniu pohľadávky došlo dňa 25.05.2022, čo je 594 dní a aj v takom prípade by bola náhrada škodytitulom bolestného poškodenému vyplatená po uplynutí premlčacej doby. Aj nárok na náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia by bol premlčaný, premlčacia doba začala plynúť 30.08.2019, k premlčaniu
došlo k 30.08.2021. Napokon žalovaný tvrdil, že premlčacia lehota vo vzťahu k nároku na náhradu za

bolesť začala plynúť 14.12.2016 a to z dôvodu, že uznesením tunajšieho súdu zo dňa 28.10.2016,
sp. zn. 3Tp/40/2016 došlo k ustanoveniu opatrovníka poškodenému, pričom Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.12.2016. Opatrovníčka sa o škode a tom, kto za ňu zodpovedá, dozvedela
právoplatnosťou tohto uznesenia, pretože už vtedy bolo zrejmé, kto je podozrivý zo spáchania skutku
a taktiež bolo zrejmé, že k škode došlo, pretože na základe vzniku tejto škody došlo k ustanoveniu

opatrovníčky. Opatrovníčka si následne škodu v trestnej veci uplatnila dňa 02.10.2017. Od 14.12.2016
do 01.10.2017 ubehlo 291 dní. Rozsudok, ktorým bol žalovaný uznaný vinným, nadobudol právoplatnosť
dňa 08.10.2020 a k vyplateniu škody došlo 25.05.2022, čo predstavuje 593 dní, súhrne 884 dní, čo
je dávno po uplynutí subjektívnej lehoty uvedenej v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
odmietal, že by premlčacia doba mala plynúť až od právoplatnosti uznesenia Okresného súdu J. K.
L. o ustanovení opatrovníčky poškodenému, pretože nedošlo k obmedzeniu spôsobilosti na právne

úkony poškodeného, ale len k ustanoveniu fakultatívneho opatrovníka, a nie je možné preto uplatniť
§ 113 Občianskeho zákonníka. V prípade nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
nedošlo k spočívaniu premlčacej doby, lebo v čase uplatnenia si škody v trestnej veci, ani v čase podania
obžaloby, ani v čase vydania rozsudku, bodové hodnotenie neslúžilo ako dôkaz v trestnom konaní, preto
uplatnením si náhrady škody v trestnom konaní nedošlo k spočívaniu lehoty vo vzťahu k náhrade za

sťaženie spoločenského uplatnenia. Premlčacia doba začala plynúť dňa 30.08.2019, čo znamená, že
žalobca vyplatil nárok, ktorý bol v čase vyplatenia už premlčaný. Vylučoval, aby uplatňovaný nárok zo
strany žalobcu v tomto spore bolo možné kvalifikovať ako náhradu škody voči žalovanému z dôvodu, že
vyplatenímuplatňovanejsumy,došlokzníženiumajetkužalobcu.Malzato,žesajednáoregresnýnárok
žalobcu voči žalovanému a mal za to, že možné analogicky použiť § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

pretože zákon o ZVJS neupravuje následné vysporiadanie medzi osobami uvedenými v § 64 zákona o
ZVJS. Ak žalobca vyplatil náhradu škody na zdraví, mal povinnosť ju vyplatiť postupom podľa zákona
o náhrade za bolesť, a teda výlučne a len na základe lekárskeho posudku ošetrujúceho lekára a nie
na základe znaleckého posudku, kde ani poskytnuté bodovanie nespĺňa základné zákonné náležitosti
podľa zákona č. 437/2004 Z.z. Okrem toho tvrdil, že poškodený nemal judikovanú pohľadávku, pretože

trestný rozsudok neurčil povinnosť nahradiť škodu, a preto ani nebolo žiadneho oprávneného nároku
poškodeného proti štátu alebo žalovanému. Žalobca sa rozhodol si sám ustáliť výšku škody, ktorá
predtým nebola určená dokazovaním v žiadnom konaní, v čom tiež videl nedostatok. Ďalej žalovaný
namietal, že nebolo ani riadne preukázané, že by žalobca škodu poškodenému vyplatil a tiež tvrdil,
že predkladanie znaleckých posudkov v tomto spore je irelevantné, pretože na základe znaleckého

posudku spracovaného v roku 2024 škoda nebola vyplácaná a v čase vzniku škody a vyplatenia
náhrady škody znalecký posudok neexistoval. Tiež mal za to, že náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa poskytuje až vtedy, keď je možné ustáliť zdravotný stav, pričom v danom prípade v čase
vyplatenia náhrady škody nedošlo k ustáleniu zdravotného stavu, a preto ani nemalo dôjsť k vyplateniu
náhrady škody. Nevzniklo teda ešte právo, ktoré mohlo byť odškodnené, pohľadávka z tohto titulu teda

v rozhodnej dobe nebola ešte splatná.

3. V ďalšom konaní žalobca tvrdil, že postup poškodeného pri uplatňovaní svojho nároku je pre účely
posúdenia nároku voči žalovanému irelevantný a zákon ani neupravuje žiaden osobitný postup pri
posudzovaní takýchto nárokov, nepredpokladá, že podmienkou vyplatenia náhrady škody je žiadosť

poškodeného alebo iný formálny proces. Mal za to, že žiadne zákonné ustanovenie nebráni priznať
nárok na náhradu škody podľa § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z. z. aj bez kvalifikovanej žiadosti
zo strany poškodeného, a to za predpokladu, že sa žalobca zo svojej úradnej činnosti dozvedel o
vzniku škody, ak má za preukázané, kto škodu spôsobil a je známa výška škody, čo bolo splnené.
Žalobca, vedomý si udalosti, v dôsledku ktorej poškodený dňa 03.10.2016 utrpel poškodenia zdravia,

vo veci posúdenia nároku na náhradu škody poškodeného konal aktívne. To aj napriek skutočnosti, že
prvé podanie vo veci bolo uskutočnené G. F.- matkou žiadateľa, ktorá následne v konaní vystupovala
ako opatrovník ustanovený poškodenému (na základe uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom
zo dňa 20.05.2021, sp. zn. 6Ps/7/2021) boli v nejakej miere zmätočné a neurčité. V tomto smere
žalobca poučil poškodeného aj o možnostiach uplatnenia žiadosti o odškodnenie podľa zákona č.

274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov keďže z výroku odsudzujúceho trestného rozsudku vyplýva,
že žalovaný bol odsúdený zo spáchania úmyselného zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa, v
súvislosti s ktorým taktiež spôsobil poškodenému ujmu na zdraví. Existovala preto možnosť uplatnenia
a priznania odškodnenia v časti škody na zdraví i podľa zákona č. 274/2017 Z. z. Poškodenýsi dňa 12.10.2021 žiadosť o odškodnenie podľa zákona č. 274/2017 Z. z. u žalobcu aj uplatnil.
Rozhodnutím ministerstva zo dňa 15.12.2021, č. 21904/2021/143 poškodenému odškodnenie podľa
zákona č. 274/2017 Z. z. nebolo priznané, keďže žiadosť bola zo strany poškodeného podaná

po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žiadosti. Samotný rozsudok preukazuje, že zavineným
konaním žalovaného boli poškodenému spôsobené poškodenia zdravia, ktoré sú popísané v samotnom
výroku uvedeného rozsudku. Teda žalovaný konaním, pri ktorom porušil právnu povinnosť, spôsobil
poškodenému škodu na zdraví. Pokiaľ ide o výšku škody, žalobca vychádzal zo znaleckého posudku
č. 2016/30 zo dňa 17.04.2017 vypracovaného na účely trestného konania A. H. E., znalcom z odboru

Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Chirurgia, ktorého závery boli prebraté do odsudzujúceho rozsudku
a z ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia zo dňa 29.08.2019 vydaného E. chirurgické
centrum s.r.o.. V súvislosti s námietkami žalovaného o tom, že nebolo možné náhradu za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia priznať podľa zákona č. 4/2001 Z.z., žalobca poukázal na znenie
§ 444 Občianskeho zákonníka. V dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného - jeho trestného
činu, žalobca vyplatil náhradu škody na zdraví poškodenému. Takto vznikla žalobcovi majetková

škoda ako reálne zmenšenie majetku štátu o sumu, ktorá bola vyplatená poškodenému v dôsledku
trestného činu žalovaného, teda zavineného konania žalovaného spočívajúceho v porušení jeho
právnej povinnosti. Žalobca trval na tom, že závery znaleckého posudku, ktoré boli prebraté do
výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, pokiaľ ide o rozsah poškodenia zdravia poškodeného, nie
je možné spochybňovať v prejednávanej veci, keďže takýmto spôsobom by došlo k neprípustnému

spochybňovaniu samotného právoplatne skončeného trestného konania. Žiaden zo súdov v trestnej
veci nedospel k záveru, že by existovala pochybnosť o rozsahu poranení poškodeného, vrátane
mechanizmu ich vzniku. K tvrdeniam o premlčaní nároku žalobca uvádzal, že plynutie premlčacej doby
možno odvodzovať iba odo dňa 08.10.2020, kedy odsudzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť,
až odvtedy bolo možné tiež selektovať, ktoré poškodenie zdravia poškodeného vzniklo trestným

činom žalovaného a ktoré vzniklo oprávneným zákrokom žalovaného. Až v tento deň sa poškodený
právoplatným odsúdením žalovaného dozvedel, kto za škodu zodpovedá, a preto nárok nemohol byť
premlčaný a mal za to, že žalovaný môže namietať len uplatnenie premlčaného nároku zo strany
žalobcu voči jeho osobe, nie však premlčanie nároku vyplateného poškodenému. Žalobca zdôraznil,
že poškodený mal v čase spáchania skutku 22 rokov, a teda následok poškodenia zdravia, ktoré

mu bolo spôsobené konaním žalovaného, kedy poškodený prežíva vo vegetatívnom štádiu, verbálne
nekomunikuje s okolím, len vydáva nezrozumiteľné zvuky, je pripútaný na invalidný vozík, odkázaný
na doživotnú 24 hodinovú starostlivosti okolia, má fatálny dopad na možnosti poškodeného uplatniť
sa v živote a v spoločnosti a uviedol, že pri posúdení opodstatnenosti uplatňovaného nároku voči
žalovanému v položke bodového hodnotenia zodpovedajúcemu otrasu mozgu III. stupňa, je potrebné

zohľadniť skutočnosť, že aj ak poškodený upadol do stavu bezvedomia v dôsledku použitia hmatov,
chvatov, úderov a kopov (teda nie v dôsledku trestného činu žalovaného), nemožno považovať za
legitímnu intenzitu použitia donucovacích prostriedkov, pri ktorej je poškodenému spôsobený otras
mozgu III. stupňa.

4. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, Štát zodpovedá aj za škodu
spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených týmto zákonom;
to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného

zákroku príslušníka zboru.

Podľa § 64 ods. 7 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, Náhradu škody poskytuje
v zastúpení štátu ministerstvo.
Podľa § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, (1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti. (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

Podľa § 440 Občianskeho zákonníka, Kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného, má proti
nemu postih.Podľa § 444 Občianskeho zákonníka, Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, (1) Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo
na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 113 Občianskeho zákonníka, Ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo
o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca. Už začaté

premlčanie prebieha ďalej, avšak sa neskončí, dokiaľ neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám
ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie.

Podľa § 193 Civilného sporového poriadku, Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o
osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

Podľa § 2 ods. a 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej

len zákon č. 437/2004 Z.z.), (1) Bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním jeho následkov. (2) Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s
poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následok“).

Podľa § 3 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí
byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.
(2) Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového
hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. (3) Ak niektoré poškodenie na zdraví

nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za iné poškodenie na zdraví, s ktorým
ho možno z hľadiska bolesti najlepšie porovnať.

Podľa § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v

rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. (2) Náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby
bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.
(3) Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za
iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia najlepšie

porovnať.

Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa
bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8). (2) Výška

náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.Podľa § 7 ods. 1 a 6 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár
a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je

posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje
primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho
zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov. (6) Ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom
hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom
posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa

osobitného predpisu

Podľa § 8 ods. 1,2 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z., Lekársky posudok obsahuje a) meno, priezvisko, dátum
narodenia, adresu trvalého pobytu alebo prechodného pobytu a povolanie poškodeného, b) dátum
vzniku poškodenia na zdraví; ak ide o chorobu z povolania, dátum priznania choroby z povolania, c)
miesto, kde vzniklo poškodenie na zdraví, d) čísla položiek, podľa ktorých sa hodnotila bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia, e) určenie diagnózy, f) hodnotenie v bodoch a zdôvodnenie, g) celkový počet
bodov. (2) Z lekárskeho posudku musí byť zrejmé, na základe akých skutočností posudzujúci lekár
dospel k celkovému počtu bodov. (4)Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného
možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí
jedného roka od poškodenia na zdraví.

Podľa § 9 ods. 1, 3 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb
ustanovených v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna
fáza bolesti. (3) Ak je sadzba bodového hodnotenia za bolesť ustanovená rozpätím bodov, pri hodnotení
sa prihliada na rozsah a spôsob poškodenia na zdraví, jeho závažnosť a priebeh liečenia vrátane

náročnosti liečenia a na vzniknuté komplikácie. Pri ľahšom alebo kratšom priebehu liečenia bolesti sa
použije počet bodov pri dolnej hranici rozpätia bodov a pri ťažšom alebo dlhšom priebehu liečenia sa
použije počet bodov pri hornej hranici rozpätia bodov. Pri popáleninách sa prihliada v rámci rozpätia
bodov na ich umiestnenie a pôvod.

Podľa § 10 ods. 1 a 4 vety prvej zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Posudzujúci lekár hodnotí sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní
bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví
a predpokladaný vývoj následkov. (4) Bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže
posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti

poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na
zdraví.

5. V konaní nebolo sporné a bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č.k. 3T/168/2017-619 zo dňa 30.05.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.

2To/129/2010-671 zo dňa 08.10.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.10.2020, bol žalovaný
uznanývinným,žeakopríslušníkZboruväzenskejajustičnejstráže(ZVJS)zaradenývofunkciireferenta
režimu úseku režimovej činnosti oddelenia výkonu trestu ÚVTOS a ÚVV D. dňa 03.10.2016 o približne
09:41 hod. v ÚVTOS a ÚVV D., počas toho ako E. F. odvádzal z vychádzkového dvorca do cely, na
chodbe I. sektoru bloku A pri výťahu, po tom čo sa poškodený dostal do stavu bezvedomia v dôsledku

použitia hmatov, chvatov, úderov a kopu v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej
a justičnej stráže v znení neskorších predpisov:
I. napriek tomu, že už bola zaistená bezpečnosť obžalovaného a druhého príslušníka zboru proti
útokom zo strany poškodeného a bezprostredne zo strany poškodeného teda nehrozil žiaden útok alebo
nebezpečenstvo, v rozpore so svojimi oprávneniami v zmysle § 6 ods. 1 a § 33 ods. 1 písm. a/ zákona č.

4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže opakovane bezvládne ležiaceho poškodeného nohou
kopal stredne veľkou až veľkou silou do oblasti hlavy, čím mu mohol spôsobiť poškodenie mozgu,
pričom mu spôsobil mnohopočetné odreniny temporoparietálne vpravo a zhoršenie už vzniknutého
otrasu mozgu III. stupňa – v tejto časti bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania úmyselného zločinu
zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona

v štádiu pokusu,
II. následne po použití donucovacích prostriedkov potom ako obžalovaný zistil, že poškodený je
v bezvedomí, v rozpore so svojou dôležitou povinnosťou vyplývajúcou mu z ustanovenia § 44 ods.
1 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, neposkytol poškodenému prvú pomocv súlade s požiadavkou lege artis, napriek tomu, že na jej poskytovanie bol vyškolený svojím
zamestnávateľom, pretože poškodenému, ktorému zapadol po obrátení na chrbát jazyk, nespriechodnil
dýchacie cesty zaklonením hlavy tak, aby sa koreň jazyka oddialil, v dôsledku čoho došlo u poškodeného

k asfyxii, ktorá viedla k bdelej kóme, z ktorej sa poškodený doposiaľ neprebral, pričom ide o nezvratný
stav s následkom trvalého poškodenia funkcie mozgu jej šedej hmoty – v tejto časti bol žalovaný uznaný
vinným zo spáchania nedbanlivostného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.
a) k § 138 písm. h) Trestného zákona.

6. G. F. ako matka poškodeného E. F. bola mu ako poškodenému ustanovená za opatrovníka
v uvedenom trestnom konaní uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 3Tp/40/2016 zo dňa
28.10.2016 právoplatným dňa 13.12.2016. Podľa zápisnice o výsluchu matky poškodeného ( č.l.
76) zo dňa 02.10.2017 táto uplatnila náhradu škody vo výške počtu bodov, ktoré stanoví znalec
v znaleckom posudku titulom zranení jej syna a navrhla, aby bol žalovaný zaviazaný v odsudzujúcom
rozsudku na náhradu tejto škody. Poškodený E. F. bol s nárokom na náhradu škody odkázaný výrokom

odsudzujúceho trestného rozsudku uvedeného v predošlom odseku na civilný proces.

7. Uznesením Okresného súdu J. K. L. č.k. 6Ps/7/2021-26 zo dňa 20.05.2021 právoplatným dňa
23.06.2021 súd ustanovil E. F. opatrovníka v osobe jeho matky G. F., ktorá bola oprávnená podať
žalobu na súd a zastupovať v civilnom konaní poškodeného ako svojho syna o priznanie nároku na

náhradu škody spôsobenej mu skutkom, ku ktorému došlo dňa 03.10.2016 v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody v Ilave, za ktorý skutok bol uznaný žalovaný rozsudkom uvedeným v predošlom odseku,
pričom opatrovníčka bola povinná zastupovať svojho syna v tomto konaní, ochraňovať jeho záujmy a tiež
bola oprávnená k uzavretiu mimosúdnych dohôd týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej ublížením
na zdraví dňa 03.10.2016, pričom bola oprávnená poveriť zastupovaním iný subjekt, najmä advokáta.

V zmysle plnomocenstva zo dňa 10.11.2021 G. F. splnomocnila advokáta H. H. I., aby ju zastupoval vo
veci uplatnenia náhrady škody na zdraví jej syna E. F..

8. Dňa 06.04.2021 bolo Ministerstvu spravodlivosti SR doručené podanie označené ako „Žiadosť o
oznámeniestanoviskakmimosúdnemuuspokojeniunároku“zodňa29.03.2021,ktorýmG.F.,zastúpená

advokátom H. H. I., požadovala oznámenie, či je Ministerstvo spravodlivosti SR ochotné mimosúdne
uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody na zdraví vo výške 75.055,- eur (bolestné v sume
13.951,40 eur a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 61.103,60 eur), ktorá mu mala byť
spôsobená trestným činom, o ktorom bolo rozhodnuté vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 3 T/168/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/129/2020.

Nebolo sporné a vyplýva to aj z obsahu oznámenia o výsledku prerokovania nároku na náhradu
škody z 12.05.2022 (č.l. 16), že dňa 13.10.2021 bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená žiadosť
poškodeného o odškodnenie podľa zákona č. 274/2017 Z. z. podaná H. H. I. advokátom, ktorou
sa domáhal nároku na odškodnenie v sume 75.055,- eur za ujmu na zdraví, ktorú utrpel konaním
žalovaného dňa 03.10.2016 na podklade uvedeného odsudzujúceho rozsudku. Tiež nebolo sporné

a rovnako to vyplýva z obsahu oznámenia o výsledku prerokovania nároku na náhradu škody
z 12.05.2022 (č.l. 16), že dňa 07.12.2021 bolo Ministerstvu spravodlivosti SR doručené podanie
poškodeného zo dňa 02.12.2021, uskutočnené prostredníctvom právneho zástupcu, označené ako
„Žiadosť o oznámenie stanoviska k stavu mimosúdneho uspokojenia nároku“, v ktorom poškodený
upozornil na skutočnosť, že hoci jeho nárok prevyšuje maximálne možné odškodnenie, ktoré je možné

priznať v zmysle zákona č. 274/2017 Z. z., t. j. päťdesiatnásobok mesačnej minimálnej mzdy platnej na
obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, táto skutočnosť nespôsobuje
zánik zodpovednosti štátu za škodu. Ďalej nebolo sporné, že vo veci žiadosti o odškodnenie
podľa zákona č. 274/2017 Z. z. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 15.12.2021,
č. 21904/2021/143, poškodenému odškodnenie nepriznalo, keďže žiadosť bola podaná po uplynutí

zákonnej lehoty na uplatnenie žiadosti v zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z.. Listom zo dňa
12.05.2022 Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo žalovanému, že posúdilo nárok na náhradu škody
v zmysle § 64 zákona č. 4/2001 Z.z., za túto škodu zodpovedá štát a v tomto liste uviedlo, že bude
uhradená škoda v sume 65.166 eur titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá mu
bola spôsobená trestným činom žalovaného ako príslušníka ZVJS s tým, že vymedzilo časť nároku na

náhrady škody, ktorú sa štát rozhodol neuspokojiť. Žalobca náhradu škody plnil na základe bodového
ohodnotenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vypracovaného A. H. E., znalcom dňa
29.08.2019 a na základe znaleckého posudku č. 2016/30 zo dňa 17.04.2017 rovnakého znalca, ktorého
súčasťou bolo okrem iného aj určenie výšky náhrady za bolesť.9. Listom zo dňa 16.08.2022, ktorý bol žalovanému doručený dňa 22.08.2022, vyzval žalobca
žalovaného na zaplatenie sumy 65.166 eur, ktorá je predmetom tohto sporu, a to do 30 dní od doručenia

výzvy. Následne bola súdu predložená aj vzájomná predsúdna komunikácia žalobcu a žalovaného,
ktorou sa žalovaný domáhal predloženia listín, resp. doručenia administratívneho spisu ministerstva,
avšak táto komunikácia neviedla k uspokojeniu nároku žalobcu ani čiastočne.

10. Čo sa týka právneho posúdenia uplatneného nároku, súd nárok uplatnený žalobcom voči

žalovanému posúdil podľa § 440 Občianskeho zákonníka ako regresný – postihový nárok, kde právnym
základom postihu je zodpovednosť za škodu postihovateľa (štátu) aj postihovaného (žalovaného).
Ust. § 440 Občianskeho zákonníka je všeobecným postihom, ktorý sa môže uplatniť voči fyzickej
aj právnickej osobe vtedy, ak osobitný zákon neobsahuje osobitnú úpravu postihu. Zákon č. 4/2001
Z.z. síce neobsahuje úpravu regresného postihu, ale to neznamená, že by štátu z tohto dôvodu
nepatrilo postihové právo voči žalovanému, pretože ust. § 440 Občianskeho zákonníka dolieha práve

na prípady, ak niet špeciálnej úpravy regresu v občianskoprávnych vzťahoch. Predpokladom uplatnenia
postihu podľa § 440 Občianskeho zákonníka je A/ vznik škody tretej osobe, za ktorú zodpovedá
súčasne postihovateľ aj postihovaný, B/ to, že postih smeruje proti osobe, ktorej zavinením bola škoda
spôsobená, C/ to, že nárok poškodeného zanikol v dôsledku plnenia zo strany postihovateľa. Podľa
názoru súdu všetky tieto predpoklady sú v danej veci splnené. K predpokladu pod A: V prejednávanej

veci vznikla škoda na zdraví poškodenému E. F. tak, ako to vyplýva z právoplatného rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 3T/168/2017-619 zo dňa 30.05.2019 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 2To/129/2010-671 zo dňa 08.10.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
08.10.2020 (ktorej rozsahom a výškou sa súd bude zaoberať ďalej), pričom za túto škodu zodpovedá
postihovateľ aj postihovaný. Zodpovednosť štátu ako postihovateľa je výslovne založená ust. § 64

ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z.. Išlo o škodu, ktorá bola spôsobená žalovaným ako príslušníkom ZVJS
vrámci zabezpečovania výkonu trestu odňatia slobody a až na časť škody v podobe otrasu mozgu III.
stupňa (o tom ďalej), táto škoda nebola poškodenému spôsobená v dôsledku oprávneného zákroku
príslušníka zboru, ktorá skutočnosť by zodpovednosť štátu vylučovala, ale v dôsledku trestného činu
príslušníka zboru, pri ktorom je v zmysle § 64 ods. 6 uvedeného zákona zodpovednosť štátu daná.

Táto zodpovednosť štátu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie). To, že v prejednávanej veci za škodu
zodpovedá štát, ani nebolo medzi stranami sporné, keď ani žalovaný neprodukoval argumentáciu,
ktorou by zodpovednosť štátu spochybňoval. Okrem toho za túto škodu zodpovedá aj žalovaný
ako postihovaný, pričom jeho zodpovednosť je založená ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vdanomprípadeškodunazdravížalovanýspôsobilzavinenýmprotiprávnymkonaním,ktorémaloznaky

úmyselného a nedbanlivostného trestného činu. Súd má za to, že konanie žalovaného, ktoré naplnilo
znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa (v štádiu pokusu)
a ublíženia na zdraví, predstavovalo vybočenie z plnenia úloh, ktoré mal ako príslušník ZVJS pre svoj
služobný úrad realizovať. V takom prípade nemožno preto hovoriť o zodpovednosti príslušného ústavu-
zamestnávateľaakosubjektu,ktorýpoužilžalovanéhonaplneniesvojichúloh(§420ods.2Občianskeho

zákonníka), ale nastupuje priama zodpovednosť príslušníka – žalovaného ako osoby, ktorá bola použitá
jeho zamestnávateľom. Preto súd konštatuje, že je daná popri zodpovednosti štátu ako postihovateľa aj
zodpovednosť priamo žalovaného ako postihovaného. O exces pre účely § 420 Občianskeho zákonníka
ide vtedy, ak bola škoda spôsobená pri takej činnosti, pri ktorej škodca (žalovaný) sledoval vlastné
záujmy, prípadne záujmy iných osôb a v takýchto prípadoch potom ide o priamu zodpovednosť škodcu

– žalovaného voči poškodenému. V prejednávanej veci žalovaný po tom, čo primeraným služobným
zákrokom poškodeného spacifikoval tak, že poškodený nikoho už nemohol ohroziť, opakovane kopal
bezvládne a v bezvedomí ležiaceho poškodeného nohou do hlavy, v dôsledku ktorého agresívneho
konania poškodenému spôsobil škodu na zdraví vymedzenú vo výroku I. odsudzujúceho rozsudku.
Aj odsudzujúci rozsudok vymedzuje, že šlo o úmyselné konanie žalovaného spočívajúce v pokuse

spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, ktoré konanie smerovalo k poškodeniu mozgu. V danom
prípade takéto konanie žalovaného bolo síce realizované v mieste a čase výkonu jeho služobných
úloh pre služobný úrad (v príslušnom ústave počas pracovnej doby), avšak takéto konanie žalovaného
podľa názoru súdu nemalo žiaden vecný – účelový vzťah k plneniu jeho služobných úloh. Žalovaný
ako príslušník ZVJS podľa § 6 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z. nesmie pripustiť, aby v súvislosti s

výkonom služby vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil
mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného výkonom služby, rovnako podľa § 33 ods. 4
tohto zákona rozhoduje o použití donucovacieho prostriedku podľa konkrétnych okolností tak, aby
dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitianeboli zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. Po tom, čo bezpečnosť zúčastnených bola
zabezpečená skorším oprávneným služobným zákrokom žalovaného namiereným proti poškodenému
(potiaľ žalovaný plnil služobné úlohy), využil žalovaný bezvládnosť poškodeného, ktorého brutálnym

spôsobom opakovane kopal do hlavy v čase, kedy poškodený pre svoje okolie už nepredstavoval
žiadne nebezpečenstvo a nehrozil z jeho strany žiaden útok. Za takýchto okolností účel protiprávneho
konaniažalovaného,ktorýmbolaspôsobenáškodapoškodenému,nemalužžiadensúvissplnenímjeho
pracovnýchúloh,alenaopak,vykazovalznakysvojvôle.Takétoagresívnekonanievybočujúcevýrazným
spôsobom z medzí primeranosti postráda akýkoľvek súvis s úlohami, ktoré je povinný či oprávnený

plniť príslušník ZVJS, kedy sa takýmto konaním (opakovaným kopaním do hlavy v bezvedomí ležiaceho
poškodeného ako odsúdeného) z podstaty veci nepredchádzalo ani nezamedzovalo protiprávnemu
konaniu odsúdeného poškodeného, ani sa jeho protiprávne konanie neodstraňovalo, práve naopak,
úmyslom žalovaného bolo spôsobiť E. F. škodu a jeho konanie bezprostredne smerovalo k spôsobeniu
ťažkej ujmy na zdraví tejto osobe. Konaním, ktorým došlo k vzniku škody, sledoval žalovaný iný
záujem ako ten, ktorý by akokoľvek súvisel s plnením pracovných činností pre ústav, keď cieľom

bolo spôsobiť odsúdenému škodu, ako to je vymedzené aj v skutkovej vete „v úmysle spôsobiť
inému škodu“, teda žalovaný sledoval (z pohnútok, ktoré nie sú podstatné) iný cieľ, než ten, na
splnenie ktorého bol svojím zamestnávateľom použitý. To isté konštatovanie súd vztiahol aj na konanie
žalovaného vykazujúce znaky trestného činu spočívajúceho v neposkytnutí prvej pomoci, keď žalovaný
po obrátení poškodeného na chrbát nespriechodnil mu dýchacie cesty, v dôsledku čoho došlo k asfyxii

a bdelej kóme. Aj v tejto časti išlo zo strany žalovaného tiež o činnosť, ktorá postráda vecný (účelový)
vzťah k plneniu zverených pracovných činností príslušníka ZVJS, kedy tiež týmto konaním žalovaný
nesledoval záujmy svojho služobného úradu, ktorého prvoradým záujmom je a musí byť poskytnutie
prvej pomoci a zdravotného ošetrenia odsúdeného, v rozpore s ktorým záujmom žalovaný neposkytol
poškodenému žiadnu prvú pomoc, naopak s poškodeným nesprávne manipuloval tak, že ho prevrátil

na chrbát, dýchacie cesty mu ponechal nespriechodnené, čo viedlo k poškodeniu zdravia odsúdeného
vymedzeného vo výroku II. odsudzujúceho rozsudku. To všetko napriek tomu, že si musel byť vedomý,
ako sa poskytuje prvá pomoc, prípadne, aké sú následky jej neposkytnutia, keďže z odsudzujúceho
rozsudku vyplýva, že bol na jej poskytnutie riadne vyškolený. Aj v tomto prípade sa jedná o exces
žalovaného, kedy síce časová a miestna súvislosť s plnením služobných úloh daná je (žalovaný konal

v pracovnej dobe na pracovisku- v konkrétnom ústave), avšak opomenutie poskytnutia prvej pomoci
žalovaným poškodenému a naopak, ako aj potvrdil znalec, ešte aj priťaženie poškodenému celkom
nesprávnou manipuláciou s jeho telom po upadnutí do bezvedomia, sa ani navonok objektívne nejaví
ako plnenie pracovných úloh žalovaného, resp. snaha o ich plnenie, ale naopak ide o rezignáciu
na ich plnenie. Ak by sa snažil žalovaný pracovné úlohy v tejto súvislosti plniť a ich plnenie by aj

subjektívne sledoval, tak by sa o poskytnutie prvej pomoci celkom zrejme aspoň nejako pokúsil, ktorá
snaha v danom prípade nebola preukázaná (z odsudzujúceho trestného rozsudku uvedené nevyplýva),
keď žalovaný naopak, otočil poškodeného na chrbát, nespriechodnil mu dýchacie cesty (ako potvrdil
znalec - záklonom hlavy) ani nezačal s kardiopulmonálnou resuscitáciou. Žalovaný podľa názoru
súdu sa z vyššie uvedených dôvodov rovnako dopustil excesu, nesledujúc plnenie záujmov svojho

zamestnávateľa, keď celkom rezignoval na poskytnutie prvej pomoci, čo podľa názoru súdu je nutné
vnímať ako zásah do telesnej integrity poškodeného, dokonca čo do dôsledkov závažnejší ako vyššie
opísané opakované kopanie do hlavy v bezvedomí ležiaceho poškodeného a z tohto dôvodu je daná
v celom rozsahu priama zodpovednosť žalovaného. Významné pre konštatovanie excesu žalovaného
je i to, že toto konanie žalovaného, ktorým došlo k škode na zdraví, bolo v celom rozsahu posúdené

ako trestná činnosť, pričom odvolací trestný súd v uznesení, ktorým zamietol odvolanie žalovaného,
posúdil minimálne časť konania ako amorálne a brutálne, ktoré atribúty nemajú žiaden súvis s riadnym
plnením služobných úloh príslušníka ZVJS. Súd preto konštatuje aktívnu vecnú legitimáciu štátu
ako postihovateľa, ktorého zodpovednosť je daná v zmysle § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. a aj
pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného ako postihovaného, ktorého priama zodpovednosť je daná podľa

§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpoklad uvedený pod B vyššie je rovnako splnený, pretože
žalobca smeruje svoj postih proti osobe, ktorej zavinením bola škoda spôsobená, teda voči žalovanému,
ktorého zavinené protiprávne konanie vyplýva z právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu, ktorým
je súd viazaný, a teda o spáchaní úmyselného a nedbanlivostného trestného činu nemožno mať
pochybnosti. Okrem toho je splnený aj predpoklad uvedený pod C vyššie, a síce skutočnosť, že nárok

na náhradu škody poškodenému vyplatil postihovateľ, teda štát, ktorý si uplatňuje regres. Hoci žalovaný
namietal,ženebolopreukázanévyplatenienáhradyškodypoškodenému,uvedenéjednoznačnevyplýva
z potvrdenia Štátnej pokladnice SR (č.l.19), kedy bol dňa 25.05.2022 zadaný príkaz na úhradu náhrady
škody v prospech poškodeného E. F., pričom v potvrdení je uvedené, že transakcia bola úspešnezrealizovaná. Realizácia platby vo výške 65.166,- eur zo dňa 25.05.2022 zo Štátnej pokladnice
SR v prospech poškodeného vyplýva aj z výpisu z výdavkového účtu Ministerstva spravodlivosti SR
(č.l. 140). Neobstoja ani námietky, že bola škoda vyplatená v prospech inej osoby ako poškodeného,

keď prijímateľom náhrady podľa uvedených listín je poškodený. Rozsah postihového nároku je daný
rozsahom vyplatenej náhrady škody, pričom súd konštatuje, že žalobca si v tomto spore neuplatňuje
voči žalovanému viac, ako vyplatil poškodenému. Zákon nevymedzuje ako predpoklad uplatnenia
regresného nároku skutočnosť, že pohľadávka poškodeného voči postihovateľovi titulom nároku na
náhradu škody musí byť judikovaná skorším právoplatným rozhodnutím súdu, hoci žalovaný aj tento

nedostatok namietal, a preto uvedené nie je podmienkou prípadnej úspešnosti regresného nároku voči
postihovanému. Súd až v tomto konaní bude skúmať splnenie podmienok nároku na náhradu škody,
a preto žiadne skoršie súdne rozhodnutie sa nevyžaduje. Práve aj pre túto okolnosť je v tomto spore
právne postavanie postihovaného žalovaného rovnaké ako v prípade, keby nárok na náhradu škodu voči
nemu uplatňoval priamo poškodený, z čoho potom aj vyplýva, že ak má byť jeho postavenie rovnaké,
musí mať zachované všetky námietky, ktoré by inak mohol uplatniť v spore proti poškodenému, teda

hlavne môže spochybňovať splnenie predpokladov pre vznik nároku poškodeného na náhradu škody
(samozrejme tu s limitmi vyplývajúcimi z viazanosti civilného súdu právoplatným odsudzujúcim trestným
rozsudkom), ako aj premlčanie tohto nároku uspokojeného postihovateľom – štátom poškodenému.
Z tohto dôvodu sa súd nestotožnil s námietkami žalobcu, že by súd na námietku premlčania vznesenú
žalovaným nemal vôbec prihliadať, pretože mu v tomto spore takáto námietka neprináleží. Pokiaľ má

žalovaný v tomto spore k dispozícii všetky námietky, ktoré by mal aj v spore, v ktorom by ho žaloval
o náhradu škody poškodený, potom nedôvodné boli námietky žalovaného, ktorými vytýkal, že nemal
dosah na proces vyplatenia náhrady škody štátom, kedy najmä z predsúdnej komunikácie vyplynulo, že
sa domáhal účastníctva v procese, ktorým Ministerstvo spravodlivosti SR ako zástupca štátu v zmysle
§ 64 ods. 7 zákona č. 4/2001 Z.z., poskytovalo náhradu škody poškodenému. Aj bez toho, aby mohol

zasiahnuť do procesu vyplatenia náhrady škody ministerstvom totiž žalovaný môže v tomto spore použiť
všetky námietky, ktoré by boli spôsobilé oslabiť či vyvrátiť nárok poškodeného na náhradu škody, ktorý
ministerstvo poškodenému už uspokojilo. Súd k tomuto právnemu posúdeniu uvádza, že žalovaný sa
vo svojich vyjadreniach stotožnil s právnym posúdením nároku v zmysle § 440 Občianskeho zákonníka
ako regresného nároku, ktoré súd prezentoval vrámci predbežného právneho posúdenia, neprodukoval

obranu, ktorou by sa domáhal právneho posúdenia tohto nároku na základe iného inštitútu (napr. ako
náhrady škody, či inak).

11. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca poškodenému vyplatil premlčaný nárok na náhradu škody,
námietku premlčania vzniesol len voči primárnemu nároku poškodeného uplatnenému voči žalobcovi,

nie už voči regresnému nároku žalobcu uplatnenému v tomto spore voči žalovanému. Súd má ale
za to, že nárok poškodeného na náhradu škody nebol v čase jeho výplaty žalobcom premlčaný.
V prvom rade súd konštatuje, že podľa jeho názoru uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní
voči žalovanému ako osobe, ktorá škodu spôsobila, ustanovenou opatrovníčkou poškodeného dňa
02.10.2017, nemá za následok spočívanie premlčacej doby plynúcej pre uplatnenie toho istého

nároku poškodeného na náhradu škody voči žalobcovi po dobu trvania trestného konania. Dňom
02.10.2017 totiž došlo k uplatneniu nároku na náhradu škody len voči žalovanému, nie voči žalobcovi
ako inému zodpovednostnému subjektu, na uplatnenie nárokov voči ktorému plynie poškodenému
samostatná premlčacia doba. Hoci právna úprava premlčania nároku poškodeného voči žalobcovi aj
voči žalovanému je rovnaká, podľa názoru súdu uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným voči

jednému zodpovednému subjektu automaticky nepredstavuje spočívanie premlčacej doby týkajúcej sa
druhého subjektu. Keďže si poškodený v trestnom konaní v zastúpení svojou opatrovníčkou uplatnil
nárok len voči žalovanému, k spočívaniu premlčacej doby došlo len vo vzťahu k nemu, nie už vo vzťahu
k žalobcovi. Otázkou teda je, odkedy začala plynúť premlčacia doba vo vzťahu k nároku poškodeného
voči žalobcovi. V tomto špecifickom prípade treba podľa súdu aplikovať ust. §113 Občianskeho

zákonníka vzhľadom na zdravotný stav poškodeného a na jeho neschopnosť riadne uplatňovať svoje
právo na náhradu škody. Ustanovenie opatrovníčky poškodenému v trestnom konaní uznesením
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 3Tp/40/2016 zo dňa 28.10.2016 právoplatným dňa 13.12.2016 sa
vzťahovalo len na uplatňovanie práv poškodeného v predmetnom trestnom konaní, teda nie na
uplatnenie práva na náhradu škody voči žalobcovi, ktorý účastníkom trestného konania nebol a rozsah

oprávnenia opatrovníčky poškodeného vymedzený predmetným uznesením sa na uplatnenie práva voči
štátu ako inému subjektu ani nevzťahoval. Ako vyplýva z obsahu odsudzujúceho trestného rozsudku,
ako aj zo znaleckých posudkov a vyjadrenia znalca, k poškodeniu zdravia poškodeného E. F. došlo dňa
03.10.2016 a odvtedy sa poškodený nachádzal v bdelej kóme, prakticky vo vegetatívnom stave, kedypoškodený nebol schopný hovoriť, myslieť, čítať, písať, je odkázaný na 24 hodinovú starostlivosť inej
osoby, pretože si nevie zabezpečiť ani uspokojovanie svojich základných potrieb. V doplnení znaleckého
posudku č. 03/2024 znalec opísal, že aj v súčasnosti poškodený stále prežíva prakticky vo vegetatívnom

stave, nekomunikuje, neartikuluje, vydáva len nezrozumiteľné zvuky, je pripútaný na invalidný vozík
s nutnosťou trvalej starostlivosti inej osoby o neho. Vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, ktorý
je dôsledkom vážneho poškodenia mozgu a ktorý pretrváva od 03.10.2016 až doposiaľ, poškodený
sám trvalo nie je schopný uplatňovať svoje práva. Za takéhoto stavu preto podľa názoru súdu je
namieste aplikovať § 113 Občianskeho zákonníka a konštatovať, že až do ustanovenia opatrovníka

Okresným súdom J. K. L. práve pre účely uplatnenia práva na náhradu škody na zdraví spôsobenej
skutkomžalovanéhozodňa03.10.2016,poškodenémuaninezačalaplynúťpremlčaciadoba.Uznesenie
Okresného súdu J. K. L. č.k. 6Ps/7/2021-26 zo dňa 20.05.2021 o ustanovení opatrovníčky nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.06.2021. Premlčanie nároku poškodeného proti žalobcovi teda nezačalo plynúť
skôr ako dňa 24.06.2021. V danom prípade sa žalovaný bránil tým, že poškodený nebol obmedzený
na spôsobilosti na právne úkony a opatrovník ustanovený mu uznesením zo dňa 20.05.2021 je len tzv.

fakultatívnym opatrovníkom, kedy by sa ust. §113 Občianskeho zákonníka podľa neho nemalo použiť.
Súd však uvádza, že vychádzajúc zo zmyslu ustanovenia § 113 Občianskeho zákonníka, ktoré slúži
na ochranu osôb, ktoré nie sú vzhľadom na svoj stav samy schopné uplatňovať svoje práva, akým
je aj prípad poškodeného E. F., nie je dôvodu, pre ktorý by sa toto ustanovenie nemalo vzťahovať
aj na osoby, ktoré, síce neboli obmedzené v spôsobilosti na právne úkony, ale je preukázané, že

vzhľadom na vážne mozgové a duševné poruchy nie sú schopné uplatňovať svoje práva samy bez
opatrovníctva inou osobou. V konečnom dôsledku aj opatrovník ustanovený podľa § 29 Občianskeho
zákonníka ako tzv. fakultatívny opatrovník má tiež povahu zákonného zástupcu (viď názov časti § 26 až
30 OZ nazvané ako „Zákonné zastúpenie“), aj keď len v rozsahu vymedzenom v uznesení o ustanovení
fakultatívneho opatrovníka. Ust. § 113 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na práva osôb, ktoré

musia mať zákonného zástupcu, pričom toto ustanovenie nerozlišuje, či sa jedná o obligatórneho alebo
fakultatívneho súdom ustanoveného opatrovníka, keďže v oboch prípadoch sa jedná o formu zákonného
zastúpenia. Ak súd vo vzťahu k poškodenému usúdil, že opatrovník na uplatnenie práv z náhrady
škody na zdraví je nutný, a preto ho poškodenému ustanovil, v rozsahu vymedzených oprávnení je
opatrovník zákonným zástupcom poškodeného, a preto vo veci uplatnenia náhrady škody na zdraví

až do jeho ustanovenia nemohla poškodenému začať plynúť premlčacia doba. Ak táto začala plynúť
až v júni 2021 a takto ustanovený opatrovník uplatnil u žalobcu právo na náhradu škody podaním
zo dňa 13.10.2021, potom nárok bol uplatnený v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe plynúcej od
24.06.2021, a teda včas. V tomto čase už bolo jasné, že škoda vznikla, kto za ňu zodpovedá a súčasne
(ako ustálil znalec na pojednávaní) bol už aj ustálený zdravotný stav poškodeného. Toto podanie bolo

vyhotovené advokátom, na splnomocnenie ktorého bola opatrovníčka v uznesení o svojom ustanovení
tiež výslovne oprávnená, pričom bolo predložené plnomocenstvo udelené opatrovníčkou advokátovi
datované dňom 10.11.2021 práve na uplatnenie práv poškodeného E. F. titulom náhrady škody na
zdraví. Takto dodatočne predložené splnomocnenie zhojilo nedostatok preukázania splnomocnenia ku
dňu 13.10.2021, pretože platí, že ak aj dodatočne, teda až po učinení príslušného úkonu (tu po uplatnení

náhrady škody z 13.10.2021), dôjde k doloženiu plnomocenstva vystaveného až po dni učinenia tohto
úkonu, je tým pôvodný nedostatok preukázania zastúpenia zhojený (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 23Cdo/3294/2009 z 06.11.2009). V danom prípade teda podaním doručeným žalobcovi
dňa 13.10.2021 došlo k riadnemu uplatneniu nároku na náhradu škody na zdraví poškodeným E.
F. voči žalobcovi, a preto neobstoja ani námietky žalovaného smerované k tomu, že nárok uplatnila

neoprávnená osoba, ktorá nebola opatrovníkom, resp. nebola na to splnomocnená. Ustanovenie matky
poškodeného ako opatrovníčky na daný úkon a splnomocnenie advokáta bolo riadne preukázané.
Súd pre úplnosť uvádza, že počítal premlčaciu dobu od 24.06.2021 do uplatnenia práva podaním
doručeným žalobcovi dňa 13.10.2021 a nie do podania doručeného žalobcovi dňa 06.04.2021, keďže
dňa 06.04.2021 opatrovníčka nebola oprávnená ešte v tejto veci konať za poškodeného, keďže túto

možnosť nadobudla až na základe uznesenia právoplatného dňa 23.06.2021. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov nemohlo obstáť počítanie premlčacej doby tak, ako to učinil žalovaný, a síce od
03.10.2016, kedy došlo k spáchaniu trestného činu na poškodenom, ani dňom 17.04.2017, kedy mal
byť spracovaný znalecký posudok v trestnom konaní, od vypracovania bodového ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia – od 30.08.2019, či od ustanovenia opatrovníčky v trestnom konaní (ktoré

ustanovenie ju ani neoprávňovalo uplatniť náhradu škody aj voči žalobcovi), keďže všetky tieto časové
okamihy predchádzali času ustanovenia opatrovníka poškodenému na uplatnenie práva na náhradu
škody voči žalobcovi, kedy ani nemohlo dôjsť k začatiu premlčania voči žalobcovi. Ak by ale aj súd §
113 Občianskeho zákonníka nepoužil a ak by súd pripustil, že premlčacia doba plynula poškodenémuaj pred ustanovením opatrovníčky uznesením právoplatným dňa 23.06.2021, aj tak súd konštatuje,
že by premlčacia doba ohľadom nároku poškodeného voči žalobcovi mohla začať plynúť najskôr od
právoplatnosti odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.10.2020, kedy

do uplatnenia dňa 13.10.2021 by opäť premlčacia doba bola dodržaná. Až z právoplatného rozsudku
bolo možné vymedziť to, že konaním žalovaného došlo k takému poškodeniu zdravia E. F., za ktoré
zodpovedá štát v zmysle § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. Totiž, otázkou, ktorú až právoplatný
odsudzujúci rozsudok napevno ustálil bolo to, či a v akom rozsahu poškodenie zdravia poškodeného
je následkom zákonného služobného zákroku (za ktorú škodu žalobca nezodpovedá) a či a v akom

rozsahu je poškodenie zdravia poškodeného následkom trestného činu (za ktorú škodu štát zodpovedá).
V zmysle § 64 ods. 6 vety za bodkočiarkou zákona č. 4/2001 Z.z.z totiž za škodu spôsobenú oprávneným
zákrokompríslušníkazboružalobcanezodpovedá. Tátoskutočnosťmajúcazásadnývplyvnavyvodenie
zodpovednosti štátu bola ustálená až právoplatným rozsudkom, kde aj z jeho obsahu vyplýva uvedená
selekcia zákonného a protiprávneho konania žalovaného a priradenie konkrétneho poškodenia zdravia
ku konkrétnemu konaniu žalovaného. Špecifikom konania žalovaného bol totiž fakt, že do určitého

okamihu bolo konanie žalovaného súdom vyhodnotené ako oprávnený služobný zákrok a až následne
ako trestný čin. To znamená, obe konania sa prelínali a len súd v trestnom konaní mohol definitívne
vymedziť, ktoré konanie žalovaného bolo súladné so zákonom, ktoré bolo protiprávne a až po takomto
určení bolo možné vôbec zistiť, že aj štát za škodu zodpovedá, pretože došlo aj k takej škode, ktorá je
následkom protiprávneho konania príslušníka zboru, na ktorú sa zodpovednosť štátu vzťahuje. Plynutie

premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pritom podmienené vedomosťou
poškodeného nielen o škode, ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá. To, že škoda poškodenému vznikla
bolo jasné skôr, ako právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku. Ale práve až právoplatnosťou rozsudku
sa k tejto vedomosti pridružila aj vedomosť poškodeného o tom, že zodpovedným subjektom je aj štát,
pretože charakter konania žalovaného posúdený súdom v trestnom konaní zodpovednosť štátu zakladá.

Aj pri takomto náhľade by tak nebolo možné konštatovať premlčanie nároku poškodeného na náhradu
škody, ktorý žalobca uspokojil.

12. Žalovaný namietal postup žalobcu v tom smere, že si žalobca „samokvalifikoval“ náhradu škody
a svojvoľne vyplatil škodu posúdiac ju podľa zákona č. 4/2001 Z.z.. V tejto súvislosti súd uvádza, že

zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody
poškodeným voči akémukoľvek zodpovednostnému subjektu bolo aj uvedenie zákonných ustanovení,
podľa ktorých poškodený nárok uplatňuje. Z podaní poškodeného adresovaných žalobcovi vyplývalo
a v nich bolo jednoznačne vymedzené, z akého skutku, aká škoda, z akého titulu a v akej výške sa
uplatňuje, čo je pre identifikáciu nároku celkom postačujúce. Skutočnosť, že nárok na náhradu škody

neobstál podľa zákona č. 274/2017 Z.z., ktorý poškodený v podaniach adresovaných žalobcovi uvádzal,
preto neznamená, že ak je daná zodpovednosť štátu podľa iného zákona, tak že môže zodpovedný
subjekt svoju zodpovednosť odignorovať a rozhodnúť sa neplniť. Okrem toho, ako to vyplýva z obsahu
podania Ministerstva spravodlivosti SR z 12.05.2022, poškodený netrval len a výlučne na náhrade
škody podľa zákona č. 274/2017 Z.z., ale v podaní doručenom Ministerstva spravodlivosti SR dňa

07.12.2021 výslovne uvádzal, že skutočnosť, že náhradu škody nemožno priznať podľa zákona č.
274/2017 Z.z., nezbavuje štát povinnosti mu náhradu škody uspokojiť, teda sám predpokladal, že
existuje zodpovednosť štátu aj na základe inej paralelnej zákonnej konštrukcie, a teda nie je pravda, že
by poškodený trval na náhrade škody len a výlučne podľa zákona č. 274/2017 Z.z. Správny bol podľa
názoru súdu potom postup žalobcu, ktorý aktívne skúmal, či je daná jeho zodpovednosť prípadne aj

na inom právnom základe. Žiadne svojvoľné konanie preto súd na strane žalobcu nezistil. Pre úplnosť
súd uvádza, že sa nestotožnil s námietkami žalovaného o tom, že žaloba bola zmätočná či neurčitá
natoľko, že by nebolo jasné, o čom má súd konať. Nárok bol už v žalobe skutkovo vymedzený riadne,
pričom otázka právneho posúdenia je vecou súdu, a preto nebolo povinnosťou žalobcu nárok v žalobe
právne kvalifikovať. Od počiatku tak súdu bolo jasné a muselo aj žalovanému byť jasné, čoho a na

akom skutkovom základe sa žalobca domáha, napokon, to, že to bolo žalovanému jasné, vyplýva aj
z rozsiahlych námietok, ktoré od počiatku doliehali na uplatnený nárok a s ním bezprostredne súviseli.
To, že súd využil možnosť dopytovať stranu na doplnenie ďalších skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2
CSP) prípisom zo dňa 25.10.2023, na čo žalobca reagoval podaním z 09.11.2023, neznamenalo, že
žaloba mala vady, pre ktoré by sa uplatnený nárok nedal identifikovať a pre ktoré by ani žalovaný

nevedel, voči čomu sa má brániť. Súd tým chcel dosiahnuť len ešte bližšiu konkretizáciu nároku,
najmä čo do jednotlivých uplatnených položiek bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, keďže
predmetom obodovania bolo viacero aj nesúvisiacich položiek a takisto sumarizáciu úkonov, ktorým
došlo k uplatneniu práva poškodeným do jedného podania tak, aby bolo možné jednoduchšie posúdiťdôvodnosť uplatnenej námietky premlčania (v kontexte posúdenia časového okamihu, kedy došlo
k uplatneniu práva poškodeným).

13. Žalovaný ďalej spochybňoval aj splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá bola
poškodenému vyplatená žalobcom. Ako už bolo odôvodnené v odseku 10 vyššie, súd mal za to, že
je daná zodpovednosť žalobcu podľa § 64 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. ako aj žalovaného podľa §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Porušenie právnej povinnosti – existenciu protiprávneho úkonu
žalovaného, súd mal preukázanú z právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku voči žalovanému,

ktorým je súd viazaný v tomto konaní a súd nemôže skutok, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený,
prehodnocovať ani spochybňovať. Protiprávne konanie žalovaného spočívalo v tom, že I. napriek tomu,
že už bola zaistená bezpečnosť obžalovaného a druhého príslušníka zboru proti útokom zo strany
poškodeného a bezprostredne zo strany poškodeného teda nehrozil žiaden útok alebo nebezpečenstvo,
v rozpore so svojimi oprávneniami v zmysle § 6 ods. 1 a § 33 ods. 1 písm. a/ zákona č. 4/2001 Z.z.
o Zbore väzenskej a justičnej stráže opakovane bezvládne ležiaceho poškodeného nohou kopal stredne

veľkou až veľkou silou do oblasti hlavy, čím mu mohol spôsobiť poškodenie mozgu, pričom mu spôsobil
mnohopočetné odreniny temporoparietálne vpravo a zhoršenie už vzniknutého otrasu mozgu III. stupňa
a ďalej v tom, že II. následne po použití donucovacích prostriedkov potom ako obžalovaný zistil, že
poškodený je v bezvedomí, v rozpore so svojou dôležitou povinnosťou vyplývajúcou mu z ustanovenia
§ 44 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže , neposkytol poškodenému prvú

pomoc v súlade s požiadavkou lege artis, napriek tomu, že na jej poskytovanie bol vyškolený svojím
zamestnávateľom, pretože poškodenému, ktorému zapadol po obrátení na chrbát jazyk nespriechodnil
dýchacie cesty zaklonením hlavy tak, aby sa koreň jazyka oddialil, v dôsledku čoho došlo u poškodeného
k asfyxii, ktorá viedla k bdelej kóme, z ktorej sa poškodený doposiaľ neprebral, pričom ide o nezvratný
stav s následkom trvalého poškodenia funkcie mozgu jej šedej hmoty .

14. Ďalej mal súd preukázaný na strane poškodeného aj vznik škody na zdraví a to v priamej
príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. V danom prípade zákon č. 4/2001 Z.z. hovorí
o zodpovednosti za škodu, pričom pod pojem škoda v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka je nutné
zahrnúť aj škodu na zdraví, pri ktorej sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie jeho spoločenského

uplatnenia. Určovanie výšky škody na zdraví, keďže ani Občiansky zákonník ani zákon č. 4/2001 Z.z.
takéto ustanovenia nemá, je upravené osobitným zákonom č. 437/2004 Z.z. Ak žalovaný namietal, že
je v rozpore so znením zákona č. 437/2004 Z.z, aby bolestné a náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia bola priznaná na základe zákona č. 4/2001 Z.z., nakoľko zákon o náhrade za bolesť poskytuje
náhradu za bolesť a spoločenské uplatnenie, v žiadnom prípade nie za škodu, uvedená námietka nemá

opodstatnenie. Zákon č. 4/2001 Z.z. logicky používa všeobecný pojem „škoda“, aby pokryl všetky druhy
do úvahy pripadajúcich škôd, pod ktorú práve v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka patrí nepochybne
aj škoda na zdraví, ktorá sa odškodňuje priznaním náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia. Vznik škody na zdraví u poškodeného, ako aj jej vznik v dôsledku protiprávneho konania
žalovaného (teda existenciu príčinnej súvislosti) súd mal tiež jednoznačne preukázanú z právoplatného

odsudzujúceho rozsudku, ale aj dokazovaním vykonaným v tomto spore. Z výroku I. rozsudku vyplýva,
že opakovaným kopaním poškodeného do hlavy spôsobil žalovaný poškodenému mnohopočetné
odreniny temporoparietálne vpravo a zhoršenie už vzniknutého otrasu mozgu III. stupňa. Z výroku II.
vyplýva, že trestným činom ublíženia na zdraví spáchaného žalovaným bolo poškodenému spôsobené
poškodenie zdravia spočívajúce v upadnutí do bdelej kómy. Vo vzťahu k viazanosti civilného súdu

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd uvádza, že súd v tomto konaní je viazaný odsudzujúcim
rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia
odsúdeného a trestným súdom boli zistené. To platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku
protiprávneho konania odsúdeného. Rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v
trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné

znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre
rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno pritom obmedziť len na závery o protiprávnom
konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal (rozhodnutie Ústavného súdu SR z
23. 11. 2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011-55). Záväznosť rozsudku vydaného v trestnom konaní znamená
aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania, vzniku škodlivého následku

a príčinnej súvislosti medzi nimi (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 507/2013 z 29.05.2014).
Vznik škody je jedným z predpokladov naplnenia skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví
(výrok II. odsudzujúceho rozsudku), keď prečinu ublíženia na zdraví sa podľa § 157 Trestného zákona
dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, z čoho potom možno vyvodiť, žeškodlivý následok vymedzený uvedeným výrokom rozsudku (bdelá kóma) vznikol práve v dôsledku tohto
protiprávneho konania žalovaného, pretože ak by škodlivý následok v podobe opísanej ťažkej ujmy na
zdraví nenastal, nedošlo by ani k odsúdeniu žalovaného, lebo by neboli naplnené všetky znaky skutkovej

podstatytohtotrestnéhočinu.Ajnapriektomu,žeškodlivýnásledokvpodobebdelejkómypoškodeného,
do ktorej poškodený upadol následkom protiprávneho konania žalovaného, vyplýval už aj len zo
samotného odsudzujúceho rozsudku, tento následok bol v celom rozsahu preukázaný aj dokazovaním
vykonaným v tomto spore. Znalec v znaleckých posudkoch č. 2016/30, č. 03/2024 aj pri svojom výsluchu
podrobne a zrozumiteľne opísal, že u poškodeného v bezvedomí, keď tento bol žalovaným obrátený

z polohy na bruchu do polohy na chrbát (že obrat zrealizoval žalovaný vyplýva z odôvodnenia trestného
rozsudku), došlo k zapadnutiu jazyka, nebola mu žalovaným daná kardio-pulmonálna resuscitácia,
v dôsledku čoho nastala asfyxia – tj. neprístup vzduchu do mozgu, a to po dobu viac ako 5 minút,
čomu zodpovedalo aj nízke tzv. Glasgowské skóre určené privolaným lekárom s tým, že ak trvá výpadok
v zásobovaní mozgu kyslíkom po dobu viac ako 5 minút, vznikla bdelá kóma – koma vigile, teda
následok, ktorý nastal aj u poškodeného. Obsah odsudzujúceho rozsudku v tejto časti aj výsledky

dokazovania znalcom v prejednávanej veci v tomto prípade, čo sa týka zistenia rozsahu poškodenia –
bdelá kóma aj toho, že táto vznikla práve v dôsledku trestného činu ublíženia na zdraví spáchaného
žalovaným, sú v celom rozsahu a bez pochybností v zhode. Ak sa žalovaný bránil tým, že údajne správa
z 05.10.2016 (č.l. 78), resp. prepúšťacia správa poškodeného mala negovať existenciu tohto následku-
bdelej kómy, pretože sa v nich uvádza že „mozgové tkanivo je bez presvedčivých známom traumy“,

resp. kde CT vyšetrenie nezistilo výraznejšie traumatologické nálezy „bez jednoznačných ložiskových
a poúrazových zmien“, odhliadnuc od toho, že je súd viazaný vznikom škody v rozsahu určenom vo
výroku trestného rozsudku, ktorý škodlivý následok, keďže bol súčasťou skutkovej podstaty trestného
činu, súd ani nemôže modifikovať, ani táto obrana nemohla existenciu tohto následku znegovať. Znalec
totiž jednoznačne vysvetlil, že uvedené závery nie sú v rozpore s jeho odborným záverom o vzniku koma

vigile, pretože tieto vyšetrenia len potvrdzujú to, že nedošlo ku krvácaniu do mozgu, či pomliaždeniu
mozgového tkaniva ako markantom násilia (to sa ani žalovanému na ujmu nedáva), a tým pádom
nebola nutná chirurgická intervencia, avšak vysvetlil, ako v dôsledku nedostatku kyslíka dochádza
k poškodeniu na nedostatok kyslíka veľmi citlivých nervových buniek, čo ale uvedené CT vyšetrenie ani
niejespôsobiléukázať,keďžebysauvedenédalopreukázaťajlenveľmiťažkonamikroskopickejúrovni.

Táto námietka preto vznik opisovaného škodlivého následku aj tak nevyvrátila. Keďže súd bol viazaný
vznikom bdelej kómy poškodeného ako škodlivého následku (ťažkej ujmy na zdraví) poňatého do výroku
odsudzujúceho trestného rozsudku, súd nemohol vznik škody v takto zistenom rozsahu modifikovať ani
v dôsledku námietky o tom, že sa mal poškodený z bdelej kómy prebrať, čím zrejme chcel žalovaný
dosiahnuť to, aby súd mu takýto následok na ujmu nepričítal. Rovnako ako v trestnom konaní aj v tomto

konaní bolo znaleckými posudkami aj výsluchom znalca preukázané, že takýto následok na strane
poškodeného v dôsledku protiprávneho konania žalovaného (výrok II.) nastal, a preto niet dôvodu tvrdiť,
že nevznikol a že zaň žalovaný nezodpovedá. Znalec opísal uvedený stav bdelej kómy ako nezvratný,
bez možnosti zlepšenia s tým, že poškodený natrvalo je neschopný hovoriť, čítať, písať, komunikovať,
artikulovať, len so schopnosťou prijímať potravu a vylučovať s nutnosťou použitia invalidného vozíka

a s odkázanosťou na 24 hodinovú starostlivosťou inej osoby. Takýto odborný záver nebol vyvrátený
dôkazmi, na ktoré poukazoval žalovaný, a síce vyjadrením matky poškodeného, že sa mal poškodený
prebrať (zo zápisnice z 02.10.2017 a úradného záznamu z 31.03.2017), ktorá zjavne ani nebola odborne
spôsobilá na zhodnotenie rozsahu či závažnosti vzniknutého škodlivého následku na zdraví, najmä ak
znalec opísal, že aj osoby pri takom poškodení aké utrpel žalovaný, majú „iskierky“ zlepšenia, kedy sa

subjektívne javí svojmu okoliu pacient, že je bližšie a reaguje lepšie, ale potom zase „odíde“, a môže
to byť aj prechodná záležitosť, ale celkom sa úroveň mentálnych a gnostických funkcií rovná nule a to
prakticky trvale. Navyše žalovaným predkladané dôkazy (vyjadrenia matky) boli už súčasťou trestného
spisu, z ktorých súd aj znalec v trestnom konaní vychádzali, a teda pri ustaľovaní druhu, rozsahu
a vážnosti škodlivého následku v odsudzujúcom trestnom rozsudku na úroveň konštatovanej koma

vigile – bdelej kómy, boli všetky tieto dôkazy známe a nepochybne aj boli nimi zohľadnené. Vo vzťahu
k výroku I. odsudzujúceho rozsudku (zneužitie právomoci verejného činiteľa), bol žalovaný odsúdený
v štádiu pokusu, teda síce jeho konanie bezprostredne smerovalo k vzniku ťažkej ujmy na zdraví,
k dokonaniu trestného činu nedošlo. Zo skutkovej vety výroku I. trestného rozsudku ale vyplýva, že
protiprávnym konaním žalovaný spôsobil poškodenie zdravia E. F. v podobe mnohopočetných odrenín

temporoparietálne vpravo a v podobe zhoršenia už vzniknutého otrasu mozgu III. stupňa, teda tieto
poškodenia zdravia spôsobené opakovaným kopaním žalovaného do hlavy poškodeného, ktoré bolo
vyhodnotené ako protiprávne konanie, boli zistené už trestným súdom a boli aj potvrdené vykonaným
dokazovaním v tomto konaní. Zo znaleckého posudku č. 2016/30, jeho doplnku č. 03/2024 aj výsluchuznalca jednoznačne vyplynulo, že kopaním poškodeného nohou žalovaného do oblasti hlavy vznikli
mnohopočetné odreniny temporoparietálne vpravo, pričom znalec zrozumiteľne opísal aj mechanizmus,
akým k týmto poraneniam došlo. Odreniny temporoparietálne vpravo vyplývajú aj z lekárskej správy

Fakultnej nemocnice G. citovanej na strane 8 znaleckého posudku č. 2016/30. Okrem toho v skutkovej
vete výroku I. trestného rozsudku sa uvádza, že kopaním poškodeného došlo k zhoršeniu vzniknutého
otrasu mozgu III. stupňa, pričom v tomto spore vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom znalca
bolo preukázané, že otras mozgu III. stupňa vznikol už samotným pádom poškodeného na zem. Pád
poškodeného na zem v dôsledku vykonania služobného zákroku namierenému proti poškodenému,

bol aj trestným súdom vyhodnotený ako primerane vykonaný služobný zákrok realizovaný v miere
nevyhnutnej na dosiahnutie účelu sledovaného zákrokom a potiaľto sa nejednalo o porušenie právnych
povinností žalovaného. Preto, ak sa žalobca bránil vo vzťahu k tomuto škodlivému následku, že
žalovaný nezvolil zákrok primeranej intenzity, toto tvrdenie nepreukázal, pretože naopak vychádzajúc
aj z trestného rozsudku bol služobný zákrok (až do okamihu začatia kopania do hlavy) vyhodnotený
ako primeraný a legitímny. Protiprávne konanie žalovaného bolo započaté až kopaním poškodeného

do hlavy, ktoré síce samo osebe otras mozgu III. stupňa nespôsobilo, ale ho zhoršilo až na ten stav, na
tú úroveň otrasu mozgu, aká bola u poškodeného zistená. Inými slovami možno povedať, že na vzniku
poškodenia zdravia v podobe otrasu mozgu. III. stupňa sa podieľal jednak samotný pád poškodeného
na zem v dôsledku služobného zákroku, ktorý faktor ale nesúvisí s trestným činom žalovaného, a preto
ho nemožno pričítať jeho protiprávnemu konaniu, a jednak aj v dôsledku trestného činu žalovaného –

kopania do hlavy poškodeného. Znalec pritom vysvetlil, že zhoršenie otrasu mozgu privodené kopaním
spočívalo v ďalšom kmitaní hlavy (ktoré bolo ešte aj spôsobilé privodiť zapadnutie jazyka hlbšie do
dýchacích ciest). Čo sa týka spolupôsobenia teda viacerých príčin na vzniku škody v podobe otrasu
mozgu III. stupňa tak, ako bol u poškodeného zistený, potom sú dané dve príčiny - pád na zem
žalovanému nepričítateľný a kopanie do hlavy žalovanému pričítateľné. Potom možno konštatovať, že

vznik škody v takto ustálenom rozsahu len z 50% je možné viazať na protiprávne konanie žalovaného
vymedzené výrokom I. odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorý faktor tiež dopomohol k tomu, aká
bola konečná úroveň otrasu mozgu diagnostikovaná u poškodeného. Napokon, aj znalec pri výsluchu
vymedzil, že by pričítal obom týmto príčinám, ktoré vstupovali ako spolupôsobiace faktory do otrasu
mozgu,polovičnýpodielnacelkovompoškodenízdraviavpodobeotrasumozguIII.stupňa,atedatakýto

záver má aj svoje odborné podloženie. Súd preto zohľadnil, že následkom trestného činu žalovaného,
okrem mnohopočetných odrenín temporoparietálne vpravo (v celom rozsahu následkom kopania), je
čiastočne z 50% aj otras mozgu s konečným ustálením na otras mozgu III. stupňa. Ak sa vo výroku I.
odsudzujúceho rozsudku spomína aj možnosť následku v podobe poškodenia mozgu (kopaním mohol
spôsobiť poškodenie mozgu), znalec pri výsluchu jednoznačne vysvetlil, že bola teoretická možnosť

poškodenia mozgu učineným kopaním do hlavy (privodenie pomliaždenia mozgu, krvácanie do mozgu),
ale to sa nestalo, preto takýto škodlivý následok s protiprávnym konaním žalovaného nemožno dávať
do súvislosti (a ani nebolo predmetom obodovania), a preto táto časť skutkovej vety (teda len možnosť
vzniku škody, ku ktorej nedošlo) potom ani nebola predmetom odškodňovania a ani nie je predmetom
tohto sporu. O zavinení žalovaného pritom nemôže byť pochybností vzhľadom na jeho právoplatné

odsúdenie pre úmyselný aj nedbanlivostný trestný čin, teda bez uvedených foriem zavinenia by nebolo
ani právoplatné odsúdenie žalovaného.

15. Čo sa týka výšky náhrady škody, znalec A. H. E. v znaleckom posudku vyčíslil bodové ohodnotenie
náhrady za bolesť ako škody na zdraví spôsobenej E. F. trestným činom žalovaného nasledovne:

- položka č.5 mnohopočetné odreniny temporoparietálne vpravo – 10 bodov
- položka č. 223 otras mozgu III. stupňa – 140 bodov
- položka č. 225 koma vigile (použitá položka rozdrvenie mozgového tkaniva) – 420 bodov.
V znaleckom posudku č. 2016/30 sú obodované aj ostatné položky náhrady za bolesť, ktoré ale žalobca
poškodenému neplnil, a preto ani nie sú predmetom tohto sporu. Čo sa týka položky č. 5 mnohopočetné

odreniny temporoparietálne vpravo, znalec použil obodovanie na najnižšej hranici bodového rozpätia
(10-15 bodov). Ako bolo vyššie uvedené, preukázaný bol vznik škody tohto druhu a rozsahu v príčinnej
súvislostistrestnýmčinomžalovaného(výrokI.trestnéhorozsudku),ktorévzniklikopanímpoškodeného
žalovaným do hlavy. Znalec priznal najnižší možný počet bodov za toto zranenie, a preto ani na túto
položku nemožno vztiahnuť argumentáciu žalovaného, ktorou tvrdil, že znalec nezdôvodnil, prečo sa

priklonil vrámci rozpätia k najvyššiemu počtu bodov, keďže na prospech žalovaného zvolil najnižší
možný počet bodov. V tejto časti súd nemal pochybnosti o tom, že poškodenie zdravia v danom rozsahu
poškodenému žalovaný spôsobil, ani o počte bodov, ktoré mu znalec pridelil a ani o tom, že použil
priliehavú položku bodového ohodnotenia, keďže použitie prípadne nesprávnej nepriliehavej položkyžalovaný v tejto časti ani nenamietal. Ako dôvodné preto súd považoval obodovanie náhrady za bolesť
v rozsahu 10 bodov. Čo sa týka položky č.223 – otras mozgu III. stupňa, znalec priznal z bodového
rozpätia 100-140 bodov, najvyšší možný počet 140 bodov. Súd konštatuje, že znalec zrozumiteľne

v doplnku k znaleckému posudku vysvetlil, prečo sa priklonil v tejto položke k bodovému rozpätiu na
najvyššej hranici, keď zdôvodnil, že tak učinil vzhľadom na hlboké bezvedomie bez prebratia sa k
vedomiu, čo považoval za zvýšenú závažnosť stavu, pre ktorú sa rozhodol pre body na hornej hranici
rozpätia. Existenciu hlbokého bezvedomia poškodeného znalec zdôvodnil zrozumiteľne stanoveným
Glasgowským skóre na počet bodov 4. Okrem toho na pojednávaní k tejto položke a zvolenému počtu

bodov doplnil, že poškodený v súvislosti s liečbou tohto stavu dostával infúznu liečbu, vyživovanie, 3
kombináciu antibiotík (ich podávanie pritom má oporu v lekárskych správach citovaných v znaleckom
posudku), a preto sa tiež priklonil vzhľadom na tieto skutočnosti k priznaniu počtu bodov na hornej
hranici rozpätia. Jeho závery tak v tejto časti neboli svojvoľné, keď logicky znalec uviedol kritériá a
komplikácie, ktoré vstupovali do rozhodovania sa o pridelenom počte bodov. Ak žalovaný vyčítal,
že nebolo možné túto položku priznať a bodovať preto, že na možnosť priznania počtu bodov podľa

položky č. 223 v zmysle prílohy č. k zákonu č. 437/2004 Z.z. je nutné, aby bol otras mozgu overený
neurologickým alebo chirurgickým pracoviskom, kde bol poškodený ošetrený, čo nebolo splnené, súd
sa s týmto nestotožnil. A. H. E. je znalcom z odboru chirurgie, ktorý sám ošetril poškodeného po jeho
prevoze z Fakultnej nemocnice G. do Nemocnice v J. K. L. na odd. ARO, ako to znalec vysvetlil.
Znalec ako chirurg, ktorý poškodeného vyšetril, overil otras mozgu, pričom nemožno mať pochybnosti

o odbornej spôsobilosti znalca – chirurgia stanoviť predmetnú diagnózu, jej závažnosť a rozsah. Ako
už bolo odôvodnené vyššie, na celkovej úrovni diagnostikovaného otrasu mozgu III. stupňa sa podieľalo
protiprávne konanie žalovaného (kopanie do hlavy v zmysle výroku I. trestného rozsudku) len 50%,
keďže bolo len čiastkovou príčinou konečného poškodenia zdravia v podobe otrasu mozgu. Súd preto
mohol protiprávnemu konaniu žalovaného pričítať iba 70 bodov z celkovo priznaných 140 bodov. Tieto

dve položky spolu v počte bodov 80 predstavujú odškodnenie škody na zdraví spôsobenej trestným
činom žalovaného vymedzeným vo výroku I. odsudzujúceho trestného rozsudku (trestný čin zneužitie
právomoci verejného činiteľa v štádiu pokusu).

16. V súvislosti s trestným činom uvedeným vo výroku II. odsudzujúceho trestného rozsudku bola

bodovaná položka náhrady za bolesť č. 225 - koma vigile v počte 420 bodov. Položka č. 225 je
v prílohe č. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. označená ako rozdrvenie mozgového tkaniva, pričom znalec
podľa § 3 ods. 3 tohto zákona použil sadzbu za iné poškodenie zdravia, s ktorým ho možno z hľadiska
bolesti najlepšie porovnať. Tento postup žalovaný namietal. Podľa súdu znalec zrozumiteľne vysvetlil,
z akého dôvodu považoval uvedenú položku za najbližšiu, keď koreloval stav pacientov v bdelej kóme

apacientovspoškodenímmozguvpodoberozdrvenéhomozgovéhotkanivaakoporovnateľný,dokonca
z hľadiska priebehu liečenia a následkov častokrát pacient s rozdrvením mozgového tkaniva (napr.
ak je rozdrvený „len“ čelový lalok) je pacientom s ľahším priebehom liečby a rekonvalescencie ako
pacient s diagnostikovanou bdelou kómou. Potom nepochybne ak stav, liečenie a rekonvalescencia
týchto pacientov je porovnateľná, resp. dokonca pri bdelej kóme aj závažnejšia, aj bolesť spojenú

s týmto poškodeným zdravia je možné vzájomne objektívne pomerovať a porovnávať, aj keď znalec
vysvetlil, že bolesť vo všeobecnosti sa dá kvantifikovať vždy len subjektívne s prihliadnutím na to, ako
je daný jedinec schopný bolesť zniesť. V danom prípade ale ak diagnózy sú porovnateľné, potom je
racionálne zdôvodniteľný postup znalca, ktorý aj bolesť pri oboch týchto diagnózach vzájomne porovnal
ako najviac podobnú, pričom súd nemá pochybnosti o tom, že pacientov s poškodením mozgu na úrovni

koma vigile, vzhľadom na ťažkosti z toho plynúce opísané znalcom, sprevádzajú bolesti, čo napokon
uviedol aj znalec. Preto neobstojí námietka žalovaného, že by kóma vigile nemala byť ohodnocovaná
vrámci náhrady za bolesť, ale prípadne len vrámci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Tento náhľad celkom ignoruje to, že stanovená diagnóza podľa odborného znaleckého názoru je tiež
sprevádzaná bolesťou. Čo sa týka bodového rozpätia uvedenej položky (200-420 bodov), znalec sa

priklonil k počtu bodov 420 bodov, pričom uviedol, že zohľadnil závažnosť stavu, ktorý je nezvratný
s poškodením všetkých mentálnych a gnostických funkcií E. F. bez možnosti zlepšenia tohto stavu.
Ďalej dôvodil, že k nižšiemu počtu bodov, na dolnej hranici náhrady za bolesť by sa znalec priklonil
vtedy, ak by stav a ťažkosti poškodeného boli zvratné, teda neboli dlhodobého až trvalého charakteru.
Súd v uvedenom videl logické vysvetlenie znaleckých záverov, pretože pokiaľ je stav sprevádzaný

bolesťou dlhodobý až trvalý, bez možnosti zlepšenia, potom aj bolestné sa musí pohybovať logicky vo
vyššom bodovom ohodnotení ako bolestné pri prechodnom stave s kratším, menej závažným priebehom
a menej závažnými dôsledkami. Uvedený postup plne korešponduje s kritériami vymedzenými v § 9
ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z. Súd vzhľadom na uvedené preto vychádzal z bodového ohodnoteniana úrovni 420 bodov. Napokon v súvislosti s trestným činom uvedeným vo výroku II. odsudzujúceho
trestného rozsudku bola žalobcom plnená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v položke č.
253 Vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy v počte bodov 1560 (rozpätie

bodov podľa prílohy je 260 – 1.560 b), ktoré znalec zvýšil až na dvojnásobok v zmysle § 10 ods. 4 zákona
č. 437/2004 Z.z., tj. na celkových 3.120 bodov. Pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia súd vychádzal z bodového hodnotenia, ktoré spracoval znalec A. H. E. dňa 29.08.2019.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhrada za stav spojený s poškodením zdravia, ktorý
má negatívne následky na život poškodeného. Poškodenie zdravia E. F. a negatívny stav z neho

plynúci, je priamym následkom protiprávneho konania žalovaného, pretože znaleckým skúmaním
bolo ustálené, že bdelá kóma ako vážna mozgová porucha je priamym následkom trestného činu
žalovaného vymedzeného vo výroku II. odsudzujúceho rozsudku (ublíženie na zdraví). V súvislosti
s uplatneným sťažením spoločenského uplatnenia súd dodáva, že jeho priznanie je spravodlivým
odčinením nepriaznivých následkov poškodenia zdravia poškodeného, ktorý v čase poškodenia zdravia
mal 22 rokov, pričom neboli stranami tvrdené významné zdravotné problémy, ktoré by v tom čase

mali vplyv na schopnosť poškodeného uspokojovať si svoje základné životné potreby bez asistencie.
Následkom protiprávneho konania žalovaného je stav poškodenia všetkých mentálnych a gnostických
funkcií, poškodenia šedej hmoty mozgu, ktorá má vplyv na schopnosť hovoriť, myslieť, čítať, písať
a cítiť. Poškodený nie je schopný hovoriť, artikulovať (len vydáva zvuky), a teda riadne komunikovať
s okolím ani formulovať svoje myšlienky, musí byť trvalo sledovaný lekárom, nevie sa sám postarať

o svoju hygienu, obliekanie, jedenie, ktorý stav si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť, je pripútaný na
invalidný vozík, ako to všetko vyplýva z obsahu znaleckého posudku č. 2016/30 a č. 03/2024. To všetko
navyše bez prognózy zlepšenia, keďže ide o stav trvalý a nemenný. Znalec vysvetlil, že o zlepšení
sa nedá hovoriť, pretože pacient v stave, v akom je poškodený, sa môže len prechodne subjektívne
javiť ako v zlepšenom stave, že reaguje lepšie, ale potom zase „odíde“ a úroveň jeho žitia je stále

rovnaká. Vychádzajúc z týchto zistení poškodený prišiel natrvalo o možnosť žitia normálneho života, keď
E. F. je vyradený zo všetkých sebaobslužných činností, nieto iných bežných každodenných činností, je
vyradenýzmožnostirealizácieakýchkoľvekpracovných,voľnočasovýchaktivít,znadväzovaniavzťahov
s inými osobami, vrátane partnerských vzťahov, nie je schopný formulovať svoje myšlienky a potreby
ani komunikovať s inými či logicky uvažovať. Nie je schopný sa nijako sebarealizovať, rozvíjať svoje

schopnosti a zručnosti ani vykonávať akúkoľvek, ani len nekvalifikovanú pracovnú činnosť. Je odkázaný
na 24 hodinovú pomoc od blízkych či už pri bežných úkonoch v starostlivosti o seba (hygiena, strava,
obliekanie, presuny), prípadne o domácnosť. Je vyradený z perspektívy mať partnerský vzťah, prípadne
založiť si rodinu, nie je schopný vykonávať žiadne ani len rutinné každodenné úkony. Pri takomto
stave bolo plne znalcom obhájené priklonenie sa k hornej hranici sadzby bodového ohodnotenia, kedy

zohľadnil závažnosť zdravotného stavu poškodeného a to, že sa nejedná o prechodný ale o trvalý
stav, a teda zlepšenie kvality života vôbec nemožno predpokladať. Znalec pritom zrozumiteľne vysvetlil
škálu porúch spadajúcich pod položku č. 253 (napr. zajakávanie, epilepsia, strata pamäti, ochrnutie časti
alebo celého tela a pod.), pričom stav, aký nastal u poškodeného, je možné aj porovnaním s inými do
úvahy pripadajúcimi uvedenými poškodeniami hodnotiť z hľadiska limitácie na bežnom spôsobe života

ako extrémne vážny a obmedzujúci, pretože prakticky neumožňuje viesť plnohodnotný život v žiadnom
smere. V danom prípade nejde o čiastkové obmedzenie v živote, ale prakticky o obmedzenie vo
všetkých životných situáciách, aké si je len možné predstaviť. Aj v porovnaní s inými síce tiež závažnými
mozgovými poruchami, ale nie rovnako závažnými, je preto príklon k 1560 bodov plne opodstatnený.
Znalec sa v zmysle § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. priklonil aj k zvýšeniu náhrady na dvojnásobok,

čo rovnako logicky zdôvodnil. Keďže poškodený nie je napriek svojmu produktívnemu veku schopný
vykonávať samoobslužné, bežné každodenné činnosti, žiadne pracovné činnosti, nie je schopný sa
v takom zdravotnom stave uplatniť sa v živote v žiadnej oblasti voľnočasovej, či pracovnej, bolo
namiesteajzvýšeniebodovéhoohodnotenia.Priznaniesťaženiaspoločenskéhouplatneniavrátanejeho
zvýšenia učineného posudzujúcim lekárom, sa tak aj súdu, ktorý vychádza z dokazovaním zistených

skutočností, javí plne primerané, a to aj zohľadniac to, že poškodený v čase poškodenia zdravia bol vo
výkone trestu odňatia slobody, a teda bol už vtedy do určitej miery limitovaný v možnej sebarealizácii,
pracovných činnostiach, či nadväzovaní kontaktov a partnerských vzťahov. Avšak aj napriek tomuto
vtedy trvajúcemu obmedzeniu, pokles kvality života, aj v porovnaní s fungovaním vo výkone trestu
odňatia slobody, je v dôsledku protiprávneho konaniu žalovaného tak zásadný, že spôsob života aký

vedie poškodený a s najväčšou pravdepodobnosťou, aký bude až do svojej smrti viesť, predstavuje
v podstate len fyzické prežívanie. Aj v porovnaní so životom a režimom vo výkone trestu odňatia slobody,
jetakýtospôsobživotaabsolútnymatrvalýmzhoršenímkvalityživotaajsvýraznýmzníženímdôstojnosti
žitia poškodeného, ktorý vo všetkých úkonoch, vrátane osobnej hygieny je odkázaný na pomoc tretejosoby. U poškodeného ide o mimoriadne závažné poškodenie zdravia, ktoré ho vyradzuje z aktívneho
spoločenského, pracovného, kultúrneho života, je v stave úplnej odkázanosti na pomoc iných ľudí, na
opateru v najelementárnejších ľudských potrebách. Preto počet bodov v sume 3.120 bodov sa súdu

javí byť primeraným odškodnením. Ostatné položky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
obsiahnutévovyčíslení (položkač.252, 277ba432a),kuktorýmžalovanýtiežprodukovalnámietky,
neboli zahrnuté do žalovanej sumy, neboli predmetom sporu, a preto je nadbytočné sa nimi zaoberať.

17. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z., Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a
výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. Nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav poškodeného možno považovať
zaustálený.Ažpoustálenízdravotnéhostavupoškodenéhomožnototižvykonaťbodovéhoohodnotenie

bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený
dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu,
ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou
pre stanovenie výšky náhrady lekárskym posudkom vychádzajúc zo základného počtu bodov, ktorými

bolo bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/295/2009 z 05.08.2010). Ustálenie zdravotného stavu bol znalcom určené na obdobie
bezprostredne po incidente v októbri 2016, pričom v spore nebolo preukázané ustálenie zdravotného
stavu prípadne v iný časový okamih, či už skorší alebo neskorší, keď strany neprodukovali dôkazy
na úrovni odborných stanovísk (keďže stanovenie okamihu ustálenia zdravotného stavu je otázkou

odbornou, ktorú si sám súd nevie určiť), ktoré by svedčali inému okamihu ustálenia zdravotného stavu,
aké učinil znalec. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia tak nárok na bolestné vznikol v roku
2016 a rozhodujúca je tak suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR
zistenej Štatistickým úradom SR za rok 2015. 1 bod tak činí sumu 17,66 eur (2% z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva v r.2011 v sume 883,- eur), žalobca si ho uplatnil správne. Potom výpočet

výšky náhrad je nasledovný:
- bolestné spolu : 500 bodov x 17,66 eur, je 8.830,- eur,
- sťaženie spoločenského uplatnenia: 3.120 bodov x 17,66 eur, je 55.099,20 eur
Spolu: 63.929,20 eur, po zaokrúhlení na najbližšie celé euro smerom nahor podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 437/2004 Z.z. je výsledná suma 63.930,- eur. Nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný čo i len

časť tejto sumy titulom regresného postihu zaplatil, žalobe súd v tejto časti vyhovel. Vo zvyšku (časť
50% z bolestného za položku č. 223 – otras mozgu III. stupňa) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd zaviazal žalovaného na plnenie v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku tak, ako to navrhoval
žalobca v žalobe, pričom zohľadnil výšku sumy a to, aby úhradu z praktických dôvodov bolo možné
včas realizovať. Uvedená doba nenúti žalobcu, aby na úhradu čakal neprimerane dlhý čas. O prípadnú

možnosť úhrady v splátkach žalovaný nežiadal, netvrdil ani nepreukázal podmienky, ktoré by priznanie
takejto výhody žalovanému opodstatňovali.

18. K námietkam voči znaleckým posudkom znalca A. H. E. súd uvádza nasledovné: Ak žalovaný
namietal, že znalecký posudok znalca A. H. E. č. 2016/30 bol vypracovaný vychádzajúc z nezákonne

získaných dôkazov (nezákonne získaný obrazový záznam a nezákonné výpovede osôb bez zbavenia
ich mlčanlivosti), súd konštatuje, že takéto námietky znalecký posudok z jeho použitia nediskvalifikujú,
keď s otázkou zákonnosti dôkazov, ktoré boli podkladmi pre odsúdenie žalovaného v trestnom konaní,
sa vysporiadal trestný súd podrobne tak, že ich za nezákonne získané, a teda aj nepoužiteľné
nepovažoval, a preto tento nedostatok nemožno znaleckému posudku vyčítať. Krajský súd v Trenčíne

v uznesení č.k. 2To/129/2020-671 zo dňa 08.10.202 odvolanie žalovaného proti prvostupňovému
odsudzujúcemu rozsudku zamietol a vysporiadal sa aj s rovnakými námietkami žalovaného, aké teraz
ohľadom zákonnosti dôkazov vznáša aj v prejednávanej veci. Odvolací súd uviedol, že rozhodnutie
ojehovineboloopretéibaotakédôkazy,ktorébolizabezpečenéavykonanézákonnýmspôsobom.Bolo
konštatované, že kamerovo- obrazový záznam Ústavu z inkriminovaného dňa sa vykonával v súlade

so zákonom, transparentným spôsobom a bez známok neprípustnej manipulácie s ním a rovnako
neuznal námietky, že znalecký posudok vychádzal z výpovedí príslušníkov ZVJS pred ich zbavením
mlčanlivosti, nakoľko súd vychádzal zo záverov znalca, ktoré zákonným spôsobom predniesol na
hlavnom pojednávaní. Aj v prejednávanej veci súd konštatuje, že znalec k pôvodnému znaleckémuposudku č. 2016/30 spracoval doplnok č. 03/2024 a okrem toho svoje odborné závery predniesol
a dovysvetľoval presvedčivým spôsobom aj na pojednávaní dňa 06.06.2024, pričom z posudkov
a jeho výsluchu ako celku vyplýva, že sa pri formulovaní svojich znaleckých záverov opieral primárne

o zdravotnú dokumentáciu poškodeného, ktorého aj osobne vyšetril, ďalej tiež bol oboznámený
s ústavným kamerovým záznamom, ktorého zabezpečenie bolo vyhodnotené v trestnom konaní ako
zákonné a namietané výpovede príslušníkov ZVJS ani neboli dôkazy, ktoré by tvorili podstatu podkladov
pre jeho znaleckú činnosť. Navyše znalecký posudok č. 2016/30 odpovedal aj na doplňujúcu otázku č.
11, kde mal znalec formulovať svoje závery bez zreteľa na vykonané výpovede A. B. a A. M., čo znalec

aj učinil a aj pri dodržaní takéhoto postupu svoje znalecké závery nerevidoval. Bližšie sa preto nebolo
nutné zaoberať predloženými výňatkami zo zápisnice svedkov a oslobodením od povinnosti zachovávať
mlčanlivosť, ktoré predložil žalovaný.

19. Ďalej žalovaný namietal priznanie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu,
že tieto neboli vyčísľované lekárskym posudkom podľa § 7 zákona č. 437/2004 Z.z., a teda namietal

nedodržanie postupu podľa toho zákona. S touto námietkou sa súd nestotožnil. Súd poukazuje na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/613/2013 zo dňa 26.02.2015, v ktorom odvolací súd
výslovne konštatoval, že uplatnenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na základe
znaleckého posudku bez predošlého predloženia lekárskeho posudku je prípustné a akceptovateľné.
Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 01. júla 2008 č. III.ÚS 341/07-38 vyslovil,

že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa
mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Pri výklade a aplikácií ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)
odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V
prípadoch nejasností alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis

pred doslovným, gramatickým (jazykovým) výkladom. Odvolací súd konštatoval, že účelom zákona č.
437/2004 Z.z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia pričom podľa § 3 ods. 2 zákona, náhrada za bolesť sa poskytuje
na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8) a rovnako sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§
7, a 8) podľa § 4 ods. 2 zákona, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa § 7 ods. 1

citovaného zákona, lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie,
ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia
ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo
prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov
presahuje 200 bodov. Ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o

správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v
ods. 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu (§ 7 ods. 6 citovaného
zákona). Lekársky posudok je teda dôkaz o tom, že poškodený ako žiadateľ utrpel poškodenie zdravia,
s ktorým zákon spája nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Jedinou požiadavkou pri spracúvaní lekárskeho posudku je, aby ho spracoval posudzujúci

lekár, t. j. lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví, avšak bez
ohľadu na jeho prax v odbore, pričom zároveň je ponechaná zákonná možnosť na preverenie správnosti
lekárskeho posudku vypracovaného posudzujúcim lekárom, z čoho možno vyvodiť, že činnosť znalcov
plní k lekárskej posudkovej činnosti kontrolnú funkciu. Činnosť znalcov na jednej strane a lekárskej
posudkovej činnosti pri vydávaní lekárskych posudkov na strane druhej sú tak vzájomne previazané.

Odvolací súd konštatoval, že nie je ústavne konformným výkladom záver súdu o tom, že návrh je
potrebné zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ lekársky posudok v konaní nepredložil, predložil znalecký
posudok vypracovaný nepríslušnou osobou, a preto si v súlade so zákonom neuplatnil svoje právo.
Takýto výklad by bol zužujúci a v rozpore so zmyslom zákona. Lekársky posudok je jedným, nie všakjediným dôkazným prostriedkom, ktorým účastník môže preukázať dôvodnosť svojho nároku. Opačný
prístup k prejednávanej sporovej veci by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá kladie
dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46

Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd sa s uvedeným
právnym názorom plne identifikuje a postup žalobcu, ktorý plnil na podklade inej listiny preukazujúcej
výšku nároku poškodeného ako lekárskeho posudku, nepovažuje za svojvoľný. Ak teda plnil na základe
znaleckého posudku potom žalobca neporušil žiadne ustanovenie zákona č. 437/2004 Z.z.. Okrem toho,
ak by sa vyžadovalo striktné predloženie výlučne a len lekárskeho posudku pre účely mimosúdneho

uplatnenia nároku alebo pre účely uplatnenia nároku na súde, potom by mohlo dochádzať k absurdným
situáciám v prípade, ak by ošetrujúci lekár bezdôvodne odmietol vyhotoviť lekársky posudok, kedy
by poškodenému bolo znemožnené uplatniť svoj nárok voči zodpovednej osobe, pretože by lekársky
posudok nemal k dispozícii a znalecký posudok by podľa výkladu žalovaného na uplatnenie nároku
nebolo možné vôbec použiť. Žalovaný uvádza, že v takom prípade má pacient možnosť obrátiť sa
na organ dozoru, avšak takéto odporúčanie nereflektuje to, že medzičasom, kým sa pacient bude

dožadovať lekárskeho posudku, sa vystavuje riziku uplynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku voči
škodcovi. Súdnevidídôvod,prektorýbyznaleckýposudokznalca,ktorýmusíspĺňaťakoznalecodborné
predpoklady pre zápis do zoznamu znalcov a v konečnom dôsledku má aj zodpovednosť za závery
znaleckého posudku, by mal byť nepostačujúci pre uplatnenie nárokov, ale naopak lekársky posudok
ošetrujúceho lekára (čím súd nechce spochybňovať odbornosť ošetrujúcich lekárov) by mal mať oproti

inému dôkazu prednosť, prípadne vyššiu výpovednú hodnotu. To všetko za stavu, ak znalec vychádzal
z dostupnej zdravotnej dokumentácie a poškodeného aj osobne vyšetril a teda sám mal bezprostrednú
vedomosť o jeho zdravotnom stave, ktorý bol schopný komplexne posúdiť a vyhodnotiť. Ak žalovaný
poukazoval na to, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/110/2022 z 25.09.2023 „ak
niektorý zákon podmieňuje vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd

žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku, inak
žalobu zamietne”, proti takémuto záveru dovolacieho súdu nemožno mať výhrady. Odhliadnuc ale od
toho, že takéto konštatovanie dovolací súd v označenej veci nevyslovil v súvislosti s posúdením toho, či
je možné nárok na náhradu škody na zdraví uplatniť len a výlučne na základe lekárskeho posudku alebo
nie, súd uvádza, že podľa jeho názoru z ust. § 7 zákona č. 437/2004 Z.z. pri vyššie naznačenom výklade

vôbec nevyplýva, že by sa nárok na náhradu škody poškodeným musel uplatniť výlučne a len na základe
lekárskeho posudku ošetrujúceho lekára bez možnosti použitia znaleckého posudku. Ak by súd lipol na
striktnom výklade v tom zmysle, že vždy musí byť vypracovaný lekársky posudok a znalecký posudok
by mal byť vypracovaný až v prípade pochybností o správnosti lekárskeho posudku, a teda na tom, aby
lekársky posudok bol podmienkou uplatnenia nároku, potom by celkom nelogicky pacienti boli nútení od

ošetrujúcich lekárov žiadať lekársky posudok aj len akejkoľvek kvality a obsahu (vo význame „ jedno aký
bude,lenabybol“),zktoréhobyajtaknebolomožnévychádzaťakozrelevantnéhoodbornéhopodkladu,
a prakticky vždy by aj tak bolo nutné spracúvať znalecký posudok a až ten by predstavoval odborne
spôsobilý podklad pre posúdenie uplatneneného nároku. Takáto situácia, potom nie je v praktickej
rovine v ničom iná ako tá, keď je rovno vypracovaný znalecký posudok. Súd preto bodové ohodnotenie

náhrady za bolesť poňaté do znaleckého posudku A. H. E. považoval za spôsobilý podklad pre
rozhodnutie. Čo sa týka bodového ohodnotenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré
nebolo formálne poňaté do znaleckého posudku, ale bolo vypracované znalcom A. H. E. na samostatnej
listine z 29.08.2019, aj takýto dôkaz súd hodnotí ako spôsobilý podklad pre priznanie tejto náhrady. Táto
listinanapokonmácharakterodbornéhovyjadreniaodbornespôsobilejosoby,ktorúodbornúspôsobilosť

garantuje jej zápis do zoznamu znalcov Ministerstva spravodlivosti SR, čo je plne súladné s § 206 CSP
a všetko to, čo súd uviedol o prípustnosti znaleckého posudku v predošlých riadkoch podľa súdu platí
aj pre tento dôkaz. Aj tento dôkaz v spojení s jeho doplnením znaleckým posudkom č. 03/2024 (kde
znalec doplnil zdôvodnenie položky) ako aj so znaleckými závermi doplnenými počas výsluchu znalca
na pojednávaní, dávajú ucelené odpovede na odborné otázky podstatné pre posúdenie tohto nároku.

Takéto odborné závery týkajúce sa určenia výšky bodového ohodnotenia, zdôvodnenia položiek a výšky
priznaného počtu bodov, potom vo svojom súhrne predstavujú spôsobilý podklad pre rozhodnutie
súdu, keď nepochybne tiež predstavujú komplexnejšie posúdenie a zhodnotenie zdravotného stavu
poškodeného, ako keby bol súdu predložený len lekársky posudok ošetrujúceho lekára na tlačive podľa
prílohy č. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. Z takto formulovaných záverov znalca vyplýva, koho zdravotný

stav hodnotil (je zrejmá identifikácia poškodeného), je zrejmé, aké poškodenie zdravia, kde, kedy
vzniknuté posudzoval, sú uvedené jednotlivé položky bodového ohodnotenia, ktorými hodnotil bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia aj jednotlivé diagnózy, je pri každej položke určený počet bodov
a bolo pomerne obsiahlo v listinách vypracovaných znalcom a aj vrámci doplnenia na pojednávaníprezentované zdôvodnenie zvoleného počtu bodov a je tiež vykonaný súčet bodov celkovo. Takto
hodnotiac potom žiadna z náležitostí lekárskeho posudku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.
ani neabsentuje. Súd tiež záverom poukazuje na to, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu

( čl. 15 ods. 2 CSP) a podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k
náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Aj keď
žalobca plnil náhradu škody na zdraví poškodenému na základe iného dôkazu ako lekárskeho posudku
a teraz v spore predkladá na preukázanie výšky uplatneného regresného nároku znalecký posudok,
resp. odborné vyjadrenie ako dôkaz o výške poskytnutého plnenia poškodenému, takto predložené

listinyjepotrebnépovažovaťzadôkazvkonaní, ktorýmsasnažížalobcauniesťsvojedôkaznébremeno,
na čo má nepochybne právo a takýto dôkaz nemôže byť bez ďalšieho diskvalifikovaný.

20. Ak žalovaný namietal, že bodové ohodnotenie náhrad bolo vykonané tým istým znalcom, ktorý aj
ustaľoval a hodnotil poškodenia zdravia E. F., táto námietka je neopodstatnená, pretože ide o jediný
postup, ktorý má rácio. Nie je dosť dobre možné logicky zdôvodniť postup, kedy by súd ustanovil

jedného znalca na to, aby ustálil a zhodnotil vznik poškodení zdravia vzniknuté protiprávnym konaním
žalovaného a potom ďalšieho znalca, ktorý iba vyčísli bodové ohodnotenie za to isté poškodenie zdravia.
Je celkom štandardné, že súd ustanoví, resp. strana požiada, jedného znalca z príslušného odboru,
ktorý zodpovie znaleckú úlohu týkajúcu sa jedného poškodenia komplexne. Žalovaný neuviedol žiaden
argument, preto by mal byť uvedený postup odborne alebo procesne nesprávny. Práve opačný postup,

akéhosadožaduježalovaný,kedybypreviaceréčiastkovéotázkytýkajúcesatohoistéhopoškodeného,
toho istého poškodenia zdravia z toho istého skutku, mal byť ustanovovaný vždy iný znalec, by bolo
v rozpore s hospodárnosťou konania. Ďalej žalovaný namietal voči znaleckému posudku č.30/2024,
ktorý podľa svojho obsahu predstavuje doplnok k pôvodnému znaleckému posudku č. 30/2016, že nie
je možné v tomto spore predkladať ďalšie dôkazy, znalecké posudky, pretože v čase vyplatenia náhrady

škody poškodenému žalobcom takýto znalecký posudok nebol vypracovaný, ale ani s touto námietkou
sa súd nestotožnil. Treba si uvedomiť, že znalecký posudok, ak aj bol vypracovaný až po vyplatení
náhrady škody poškodenému, nekonštituuje žiaden nárok na náhradu škody, len hodnotí už vzniknutú
škodu a deklaruje jej výšku. Nárok poškodeného na náhradu škody teda nevzniká až spracovaním
znaleckého posudku v roku 2024, lebo tento nárok tu bol v čase jeho výplaty poškodenému v roku 2022

bez ohľadu na jeho spracovanie. Žalobca v tomto spore môže predkladať akékoľvek zákonné dôkazy,
ktorýmipreukáže,žetakásuma,akúpoškodenémuvyplatil,boladôvodnáažesumapostihu,ktorúžiada
od žalovaného, je opodstatnená. Napokon, čisto teoreticky, štát by mohol vyplatiť škodu E. F. aj bez
akéhokoľvek znaleckého posudku, resp. iného dôkazu o jeho výške, ak by si bol istý, že poškodeným
požadovaná náhrada škody je správna a adekvátna a súčasne, ak by bol teda aj presvedčený, že

v následkom konaní o regresnom nároku proti škodcovi preukáže, že takto vyplatená výška náhrady
škody bola správne poškodeným žiadaná, a teda aj dôvodne vyplatená. Ďalej žalovaný namietal,
že znalecké posudky č. 30/2016 a č. 30/2024, majúce povahu súkromných znaleckých posudkov,
keďže ich predkladal žalobca a nie sú výsledkom práce súdom v tomto konaní ustanoveného znalca
(§ 209 CSP), neobsahujú doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého

znaleckého posudku. Je pravdou, že súkromné znalecké posudky takúto doložku nemajú, ale tento
formálny nedostatok znaleckého posudku bol bez pochýb zhojený vyhlásením znalca na pojednávaní,
kde bol vypočutý, kedy uviedol, že si je vedomý možných následkov vedome nepravdivo podaného
znaleckého posudku, a to jednak vo vzťahu k skôr ním písomne podanému znaleckému posudku, ako aj
vo vzťahu k jeho ústnemu vyjadreniu k nemu na pojednávaní, čím sa z formálne neúplného znaleckého

posudku stal posudok bezvadný. Možnosť zhojenia prípadných formálnych vád rovnakého charakteru
v znaleckom posudku i dodatočným vyhlásením znalca pripustil napr. aj Ústavný súd ČR v uznesení
sp. zn. II. ÚS 3020/08. Súd sa nestotožnil s tým, že by súkromný znalecký posudok následne už
nemohol byť dopĺňaný ústne, pretože možnosť súdu znalca vypočuť za účelom dovysvetlenia a podania
doplňujúceho vyjadrenia predpokladá priamo § 208 ods. 3 CSP, pričom uvedené platí bez ohľadu

na to, či ide o znalca podávajúceho súkromný alebo súdom nariadený znalecký posudok. Písomne
podané znalecké posudky a ich ústne dovysvetlenie znalcom na pojednávaní tak potom predstavujú
komplexné znalecké závery jedného znalca, ktoré je potrebné vnímať vo vzájomnej súvislosti ako jeden
ucelený celok a nemožno hodnotiť písomný znalecký posudok bez zreteľa na jeho ústne doplnenie
znalcom. Súd preto takto podaný znalecký posudok, vrátane jeho doplnku, komplexne hodnotí ako

znalecký posudok so všetkými náležitosťami, je úplný, komplexný, logický usporiadaný, vypracovaný
po vyšetrení poškodeného. Znalec si svoj posudok, vrátane mechanizmu vzniku poškodení zdravia,
voľby jednotlivých položiek, kritérií, ktoré vstupovali do voľby počtu bodov tam, kde bolo ustanovené
rozpätie bodov, ako aj okolnosti vedúce k zvýšeniu počtu bodov, zrozumiteľne a presvedčivo obhájilpri svojom výsluchu pred súdom. Rovnako tak aj podané bodové ohodnotenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, bolo rozvedené a dovysvetľované vrámci znaleckých úloh zodpovedaných
doplnkom k znaleckému posudku č. 30/2024 ako aj odbornými závermi znalca ústne na pojednávaní.

Súd nenašiel dôvody, ktoré by mali závery znalca diskvalifikovať.

21. Napokon žalovaný prvýkrát až v záverečnej reči vzniesol 2 námietky proti znaleckému posudku,
a síce nemožnosť priznať bolestné za položku č. 223 a 225 súčasne odvodzoval z § 9 ods. 7
zákona č. 437/2004 Z.z. (uvedený nedostatok znaleckého posudku v žiadnom svojom vyjadrení skôr

ako v záverečnej reči nenamietal). A ďalej nemožnosť priznania náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia za položku č. 253 odvodzoval od toho, že znalec A. H. E. je znalcom z odvetvia chirurgia
a nie znalcom z odvetvia neurológia, a preto znalec prekročil rámec svojej odbornosti. Tieto 2 námietky,
na rozdiel od ostatných námietok žalovaného, boli prvýkrát produkované k znaleckým posudkom
až v záverečnej reči, neboli obsiahnuté ani v písomných vyjadreniach žalovaného ani neodzneli na
pojednávaní počas výsluchu znalca, ktorý by sa mal možnosť k námietkam vyjadriť a svoj postup

zdôvodniť. To znamená tieto námietky žalovaného odzneli prvýkrát v takom štádiu konania, kedy už
na uvedené nemohol zareagovať žalobca, ani znalec, ktorý bol na pojednávaní vypočutý. Nič pritom
nebránilo žalovanému tieto dve námietky produkovať aj skôr, keď súdu adresoval množstvo písomných
podaní a mal tiež dostatočný priestor na vyjadrenia počas pojednávaní a tiež kládol znalcovi otázky,
v ktorých však znalca nekonfrontoval s tým že by jeho odborný postup a spôsob vyčíslenia bodového

ohodnotenia nebol v súlade s ustanoveným pravidlom podľa § 9 ods. 7 citovaného zákona a ani
s tým, že mal znalec údajne prekročiť rozsah svojho odborného zamerania vrámci odvetvia, v ktorom
je zapísaný v zozname znalcov. Záverečná reč pritom nemá slúžiť na to, aby strany prednášali novú
a novú argumentáciu, na ktorú už nie je ani priestor reagovať, ale aby zhrnuli svoje argumenty, ktoré
dovtedy prednášali. Súd preto uvedené námietky vyhodnotil ako prostriedok procesnej obrany, ktorý

nebol podaný včas a uplatnil tak na ne sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods. 2 CSP,
podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. Žalovaný bol poučený o povinnosti predkladať prostriedky procesnej
obrany včas, ako aj o následkoch nedodržania tejto procesnej povinnosti a nepochybne aj právny

zástupca žalovaného musel si byť takéhoto následku vedomý. Ak by bol býval na tieto námietky súd
prihliadol, musel by znovu dať priestor žalobcovi sa k nim vyjadriť a prípadne produkovať návrhy, čo by
si vyžadovalo ďalšie úkony súdu, ak nie aj odročenie pojednávania a opätovný návrh k dokazovaniu,
čo je práve v zmysle § 153 ods. 2 CSP dôvod na uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania. Súd
ale uvádza, že ak by aj na tieto námietky prihliadol, aj tak by neboli spôsobilé privodiť iné závery

súdu, aké už vyššie prezentoval. Čo sa týka námietky o tom, že znalec z odvetvia chirurgia nemohol
posudzovať poškodenie mozgu ( konkrétne táto námietka produkovaná len k položke č. 253 – vážne
mozgové poruchy po ťažkom poranení hlavy), súd uvádza, že sa s touto argumentáciu nestotožnil.
Odborná spôsobilosť znalca A. H. E. nebola spochybnená, jeho znalecký posudok č. 2016/30 tvoril
podklad pre ustálenie následkov na zdraví poškodeného formulovaných aj v odsudzujúcom trestnom

rozsudku, kde znalec formuloval záver o rozsahu a závažnosti poškodení mozgu spôsobených trestným
činom žalovaného (otras mozgu III. stupňa, koma vigile), pričom v tomto postupe žalovaný tam v pozícii
obžalovaného a ani trestný súd nevidel pochybenie a znaleckého dokazovania znalcom z odboru
neurológia sa nedomáhal. Znalec A. E. na pojednávaní potvrdil, že si na zodpovedanie odborných
otázok prizval konzultanta - neurológa, ktorá skutočnosť nebola stranami spochybnená. Znalec podľa §

16 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch je oprávnený pri vykonávaní
úkonu znaleckej činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru,
a hoci znalec neučinil tento krok nijako formálne, fakticky konzultanta neurológa mal. Jeho prítomnosť
bola potrebná z dôvodu presahu posudzovanej problematiky medzi odvetviami chirurgia a neurológia,
keďže sa hodnotilo poškodenie mozgu, pričom znalec ústne vysvetlil spoluprácu medzi chirurgom

a neurológom v procese liečenia poškodení mozgu a rozhodovaní sa o zvolených postupoch, čím
nepochybne vysvetlil prelínanie sa týchto medicínskych odvetví pri poškodeniach zdravia tohto typu. V
akejkoľvekčiastočnejotázke,ajtakej,ktorábolakonzultovanáskonzultantom,vypovedánapojednávaní
vždy znalec, ktorý zodpovedá za celý znalecký posudok, resp. iný druh znaleckého úkonu, pričom
znalec, aj keď nie je neurológom, je ústne oprávnený vysvetliť znalecký úkon ako celok, čo bolo učinené

presvedčivo, zrozumiteľne a logicky bez vnútorných rozporností jednotlivých čiastkových znaleckých
záverov. Okrem toho, že námietka prekročenia oprávnenia znalca z chirurgie do oblastí náležiacich
odboru neurológia, bola bez akéhokoľvek zdôvodnenia prezentovaná až v záverečnej reči bez toho,
aby znalcovi bola daná možnosť bližšie sa k nej vyjadriť, aj keby súd mal na ňu prihliadať, považujeju za neopodstatnenú. Čo sa týka ďalšej námietky prvýkrát vznesenej v záverečnej reči, podľa § 9
ods. 7 zákona č. 437/2004 Z.z., Ak poškodený utrpel súčasne viac poškodení na zdraví, hodnotí sa
bolesť za každé poškodenie na zdraví osobitne a bodové hodnotenia sa sčítavajú. Ak sa však viac

poškodení na zdraví vzťahuje na ten istý orgán alebo končatinu, nesmie súčet bodového hodnotenia
prekročiť bodové hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú stratu orgánu alebo končatiny. Žalovaný bez
akéhokoľvek odborného podkladu vyvodil záver, že funkčnou/anatomickou stratou orgánu je položka č.
225 rozdrvenie mozgového tkaniva, resp. alternatívne položku č. 231 – rozdrvenie miechy, oba zhodne
v maximálnom počte 420 bodov. Prečo žalovaný vzal za maximálny limit počet bodov ustanovený pre

tieto dve položky, odborne nijako nezdôvodnil a nie je možné odborne verifikovať, či ich prevzatie ako
limitácia je opodstatnené. Žalovaný žiadnym odborným stanoviskom nepreukázal, že v danom prípade,
keďže sa jedná o poškodenie mozgu, bol namieste postup podľa § 9 ods. 7 zákona, ktorého sa domáha
a či je vôbec možné naznačeným smerom v prípade viacnásobného poškodenia mozgu uvažovať.
Totiž, pri poškodeniach, ktoré sú spojené s poškodením mozgu, je úplná anatomická alebo funkčná
strata tohto orgánu prakticky vylúčená, pretože by bola nevyhnutne spojená so smrteľným následkom.

Otázkou je potom, či a akou položkou by teda mal byť konečný počet bodov za viacnásobné poškodenie
mozgu limitovaný, keď obodovanie straty mozgu vyhláška z logických dôvodov neobsahuje (napr. na
rozdiel od straty končatiny, resp. straty menej životne dôležitého orgánu než mozgu). Okrem toho,
z vyjadrení znalca na pojednávaní ohľadom rozdrvenia mozgového tkaniva možno vyvodiť, že uvedené
poškodenie nepredstavuje nutne funkčnú stratu tohto orgánu, keď nie je vylúčené, aby osoby aj po takto

vážnom poškodení mozgu (napr. ak je zasiahnutý čelový lalok) boli schopné viesť život bez poruchy
mentálnych a gnostických funkcií a sú schopné napr. aj pracovať. Aj preto nemožno bez ďalšieho
prisvedčiť argumentácii žalovaného, že zákonite položka č. 225 - rozdrvenie mozgového tkaniva je tá,
ktorej počet bodov nemožno prekročiť. Ak žalovaný chcel docieliť aplikáciu postupu podľa § 9 ods.
7 zákona č. 437/2004 Z.z., bolo jeho úlohou odborne podložiť opodstatnenosť a možnosť aplikácie

tohto postupu pri tom poškodení zdravia, ktoré utrpel E. F., čo však neučinil, keďže v tomto smere
neprodukoval žiaden dôkaz.

22. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP), ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania právo. Žalobca sa domáhal celkovo zaplatenia sumy 65.166,- eur. Súd
žalobcovi priznal sumu 63.930,- eur, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 98,10 %. Žalovaný bol
úspešný vo zvyšku, teda v rozsahu 1,9%. Čistý úspech žalobcu (úspech – neúspech) je 96,20 %.
Súd preto žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu. Žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa pre prípadné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane sporu súd

nevzhliadol, žiadne ani neboli tvrdené. Za stavu, ak si žalobca uplatňuje náhradu za to, čo z verejných
prostriedkovplnilpoškodenémuzdôvoduzavinenéhoprotiprávnehokonaniažalovaného,súdnevidelna
strane žalovaného žiadnu okolnosť, ktorá by spravodlivo opodstatňovala akúkoľvek úľavu z povinnosti
žalovaného platiť náhradu trov konania v tomto spore úspešnejšiemu žalobcovi. O výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods.

2 CSP.

Poučenie:

15C/35/2023
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.